Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206630
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5617206630.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci
žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/X, D. E., právne zastúpený JUDr. Dagmar
Burdovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom Liptovský Mikuláš, Garbiarska 2583, IČO:
51 790 394, za účasti intervenientov: 1/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX G. H.
a 2/ I. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX G. H., obaja intervenienti právne zastúpení
JUDr. Katarínou Geškovou, PhD., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Liptovskom Mikuláši,
Námestie osloboditeľov 65/5, IČO: 50 178 105, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom B. XXXX/X, E., 3/ Treky s.r.o., so sídlom Borová 3204/30, Žilina, IČO: 50 343 696, 4/ A. A. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/X, E. – D., žalovaní 1/ a 4/ právne zastúpení: Consilior Iuris s.r.o., so
sídlom Radlinského 51, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 231 157, o určenie neplatnosti
dražby, o odvolaní žalovaných 1/ a 4/ a žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 4C/16/2024-614 zo dňa 15.08.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/16/2024-659 zo dňa
08.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ostáva nedotknutý.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV. potvrdzuje.
III. Žalobcovi a intervenientom 1/, 2/ na strane žalobcu voči žalovaným 1/, 3/ a 4/ priznáva náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.SúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomvovýrokuI.určil,žedobrovoľnádražba,ktorejpredmetom
bol byt č. XX na D. poschodí, vchod XX, v bytovom dome súpisné č. XXXX, postavenom na pozemku
parcely registra C-KN, evidovaný na katastrálnej mape, parcelné č. 5269/76, spolu s podielom na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu o veľkosti 7200/398880-ín, ktoré nehnuteľnosti sú

vedené na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, pre katastrálne územie
G. F. a ktorého vlastníkom v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1-ica k celku bol žalobca, vykonaná
žalovaným 2/ ako dražobníkom dňa 28.06.2017 o 12.00 hod. na Notárskom úrade K. H. L., M. N. X,
E., na návrh žalovaného 1/, je neplatná. Výrokom II. konanie voči žalovanému 2/ zastavil. Výrokom III.
žalobcovi a intervenientom na strane žalobcu voči žalovaným 1/, 3/ a 4/ priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu a výrokom IV. rozhodol tak, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

2.Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkupoukázalnavyslovenýzáväznýprávnynázordovolacieho
súdu vyslovený v uznesení č. k. 2Cdo/210/2021-551 zo dňa 30.01.2024, ako aj vyslovený záväzný
právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v uznesení č. k. 9Co/30/2024-570 zo dňa 21.05.2024,
v rámci ktorých bolo zdôraznené, že ak žalovaný 1/ v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenia majúcesvoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach spotrebiteľskej úverovej zmluvy, prieskumu ich
oprávnenosti sa žalobca žalobou na určenie neplatnosti dražby (§ 21 ods. 2 ZoDD) môže domáhať,
ak záložný veriteľ (žalovaný 1/) vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 ZoDD uplatní pohľadávku, ktorej základ

bude spočívať v neprijateľnej zmluvnej podmienke, pretože tým dochádza k porušeniu tohto ustanovenia
tým, že záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje. Následkom je potom porušenie ustanovení
ZoDDzakotvujúcemožnosťdomáhaťsaneplatnostidobrovoľnejdražbypodľa§21ods.2ZoDD,pretože
týmto neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv dlžníka (resp. záložcu), od ktorého veriteľ
prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho základu. Opomenúť nemožno

ani namietanie neplatnosti samotného postúpenia vymáhanej pohľadávky, ako aj neplatnosti úverovej
zmluvy, z ktorej pohľadávka vznikla, a tým neplatnosti i samotnej záložnej zmluvy. Následne preto možno
uzavrieť, že v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, pre prípad ustálenia spotrebiteľského
charakteruúverovejzmluvy,zktorejpohľadávkavznikla,súdynižšíchinštanciíniesúzbavenépovinnosti
(dôsledne) skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, s potrebou tiež vyrovnať sa s požiadavkou ex
offo súdnej kontroly a primeranosti všetkých zložiek pohľadávky - vrátane poplatkov, sankcií (obdobne

rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-565/21, C-224/19, C-377/14), ako aj iných nákladov, ktoré
podstatnenavyšujúdlh,vrátanenákladovpopostúpenípohľadávky,akoajdaťodpoveďkpravosti,výške
a splatnosti vymáhanej pohľadávky a výsledné rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodniť. Dovolací
súd poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 23. februára 2022 sp. zn. 4Cdo/149/2020, publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 75/023, z ktorého

vyplýva: ,,(...) Ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách uplatní pohľadávku, ktorej pravosť je spochybňovaná existenciou neprijateľných zmluvných
podmienok s ňou súvisiacich, súd je povinný tieto v konaní o určenie neplatnosti dražby skúmať.(...)“
Či smernice na ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na dražobníka aktuálne Súdny dvor posúdil vo veci
C-598/21, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ,

podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove tak, že „Článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok
6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú
vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej
povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje

proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto
klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo
strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a
dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca
alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného

obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.“
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie Zmluvou o poskytnutí úveru „Hypopôžička“ č. U 05251-06
zo dňa 03.02.2006 (č. l. 23 spisu), so Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 05251-06
zo dňa 03.02.2006 (č. l. 24 spisu), s Osvedčením o dedičstve zo dňa 16.06.2015 sp. zn. 4D/326/2014
(č. l. 27 spisu), s Osvedčením o dedičstve zo dňa 09.12.2014 sp. zn. 6D/682/2014 (č. l. 45 spisu),

výpisom z listu vlastníctva č. XXXX – čiastočný zo dňa 20.09.2016 (č. l. 49 spisu), s Posledným pokusom
o zmier pred vyhlásením splatnosti úveru zo dňa 25.07.2009 (č. l. 50 spisu), s Oznámením o začatí
realizácie záložného práva zo dňa 05.10.2010 (č. l. 51 spisu), s Oznámením a žiadosťou o poskytnutie
súčinnosti zo dňa 01.04.2011 (č. l. 52 spisu), s Oznámením o neplatení úveru zo dňa 28.04.2011 (č. l. 53
spisu), s Oznámením o začatí realizácii záložného práva zo dňa 26.06.2015 (č. l. 55 spisu), so Zmluvou

o postúpení pohľadávky zo dňa 31.08.2015 (č. l. 57 spisu), s Oznámením o postúpení pohľadávky
zo dňa 04.09.2015 (č. l. 60 spisu), s Výzvou na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 11.03.2010
(č. l. 64 spisu), s výpisom z účtu HypoPôžička (č. l. 66 spisu), s Produktmi vydávanými v spolupráci
s Consumer Finance Hoding (č. l. 67 spisu), s Obchodnými podmienkami O., B., pre poskytovanie
„Úverovnabývanie“(č.l.69spisu),svýpisomzúčtu O.,B.,zodňa25.08.2015(č.l.83spisu),sNávrhom

na uzavretie dohody zo dňa 11.04.2016 (č. l. 89 spisu), s Oznámením o začatí výkonu záložného práva
zo dňa 19.08.2016 (č. l. 91 spisu), s Oznámením o aktuálnej výške pohľadávky zo dňa 30.08.2016
(č. l. 93 spisu), s Oznámením o opakovanej dobrovoľnej dražbe zo dňa 08.06.2017 (č. l. 95 spisu), s
Notárskou zápisnicou zo dňa 28.06.2017 sp. zn. N 994/2017, NZ 22492/2017, NCRIs 22997/2017 (č. l.
102 spisu), s Námietkami proti výške pohľadávky zo dňa 31.10.2016 (č. l. 233 a nasl. spisu), s vyčíslením

príslušenstva pohľadávky zo dňa 01.03.2017 (č. l. 251 spisu), s pripojeným spisom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 10C/208/2016, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spise.
4. Na základe vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav: žalobca a žalovaný 4/ boli
pôvodnými podielovými spoluvlastníkmi vydražených nehnuteľností, každý z nich v spoluvlastníckompodiele o veľkosti 1-ica k celku, žalovaný 1/ je záložným veriteľom, žalovaný 2/ bola obchodná
spoločnosť s predmetom činnosti o. i. organizovanie dobrovoľných dražieb a žalovaný 3/ je vydražiteľom
predmetnýchnehnuteľností.Zvýpisuzlistuvlastníctvač.XXXXpremestoG.F.akat.úz.G.F.,vyplývalo,

že žalovaný 3/ bol výlučným vlastníkom vydražených nehnuteľností titulom Notárskej zápisnice N
994/2017, NZ 22492/2017, NCRIs 22997/2017, na základe vykonaného záznamu pod č. Z 2369/2017.
V súčasnosti je na LV č. XXXX, k. ú. G. F. ako vlastník bytu č. XX, vo vchode XX, na D. poschodí
spolu na s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve vo
výške 2700/398880 v spoluvlastníckom podiele 1/1 vedený D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/

XX, P., ktorý predmetný byt nadobudol Kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 12.10.2021 pod
V 3455/2021 (č. l. 599 spisu). V poznámke sa uvádza, že na Okresnom súde Liptovský Mikuláš bol
prijatý návrh na začatie konania u určenie neplatnosti dražby sp. zn. 20C/37/2017 navrhovateľa A. B.
C. a že sa vedie konanie na Najvyššom súde SR vo veci dovolania proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 20C/37/2017-304 zo dňa 12.04.2018 a rozsudku Krajského súdu Žilina č. k.
9Co/97/2019/429 zo dňa 27.06.2019.

5. Priebeh opakovanej dražby bol osvedčený Notárskou zápisnicou zo dňa 28.06.2017 č. N 994/2017,
NZ 22492/2017, NCRIs 22997/2017 osvedčujúcou priebeh dražby, dobrovoľná dražba začala dňa
28.06.2017 o 12.00 hod., v Notárskom úrade notára K. H. L. so sídlom v E.. Navrhovateľom dobrovoľnej
dražbybolžalovaný1/adražobníkomžalovaný2/.Pôvodnýmipodielovýmispoluvlastníkmivydražených
nehnuteľností boli žalobca a žalovaný 4/. Vydražené nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom

pôvodne v prospech banky O., B., neskôr po uzavretí Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 31.08.2015
v prospech žalovaného 1/. Podľa Oznámenia o opakovanej dobrovoľnej dražbe zo dňa 08.06.2017,
žalovaný 2/ ako dražobník vyhlásil opakovanú dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti (2. kolo) na deň 28. 06.
2017 o 12.00 hod. na Notárskom úrade K. H. L., M. X, E.. Odhadnutá cena predmetu dobrovoľnej dražby
bola 49 900,- EUR a cena dosiahnutá vydražením bola 49 900,- EUR. Vydražiteľom sa stal žalovaný

3/. Hodnota predmetu dražby bola zistená podľa Znaleckého posudku č. 203/2016 zo dňa 26.08.2016,
vypracovaného znalcom A. F. Q., zapísaným v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov pre odbor
Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností, pre účely dražby, a to vo výške 49 900,- EUR.
6. Podľa Osvedčenia o dedičstve po neb. A. B. C., R. zo dňa 09.12.2014, v konaní vedenom pod sp. zn.
6D/682/2014, nadobudli dedičia A. B. C. (žalobca) a A. A. C. (žalovaný 4/), okrem iného, aj vlastníctvo

k draženým nehnuteľnostiam, a to každý vo veľkosti 1-ina k celku, pričom v časti C listu vlastníctva bolo
zapísané záložné právo v prospech záložného veriteľa O., B. na zabezpečenie úveru. Podľa Osvedčenia
o dedičstve po neb. B. C. zo dňa 16.06.2015, v konaní vedenom pod sp. zn. 4D/326/2014, nadobudli
A. A. C. (žalovaný 4/) a A. B. C. (žalobca) vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom k uvedenému
bytu, a to každý vo veľkosti 1-ina k celku, pričom v časti C listu vlastníctva bolo zapísané záložné právo

v prospech záložného veriteľa O., B. na zabezpečenie úveru.
7. Spoločnosť O., B. ako veriteľ a F. C. a I. C. ako spoludlžníci uzatvorili dňa 03.02.2006 Zmluvu
o poskytnutí úveru HypoPôžička číslo U 05251-06, v ktorej si dojednali poskytnutie úveru vo výške
300 000,- Sk, s výškou mesačnej splátky 2 780,- Sk a výškou úrokovej sadzby 8,30 % ročne. Podľa
údajov o úvere išlo o účelový úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Zmluvou o zriadení záložného práva

k nehnuteľnosti č. Z 05251-06, uzavretou dňa 03.02.2006 medzi O., B. ako záložným veriteľom a A. B.
C., R. a B. C. ako záložcami bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie úveru poskytnutého F. C.
a I. C. na základe Zmluvy o poskytnutí úveru HypoPôžička č. U 05251-06 zo dňa 03.02.2006 vo výške
300 000,- Sk, pričom zálohom boli vyššie špecifikované nehnuteľnosti vo vlastníctve záložcov.
8. Spoločnosť O., B. vyhlásila úver za splatný listom zo dňa 11.03.2010, poukazujúc na nesplácanie

úveru riadne a včas, a pristúpila k výkonu záložného práva, a to na základe Oznámenia o začatí
realizácie záložného práva zo dňa 05.10.2010. Začatiu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej
dražby predchádzala výzva zo strany O., B. zo dňa 25.07.2009 adresovaná dlžníkovi F. C., ktorý bol
vyzvaný na úhradu omeškaných splátok úveru vo výške 368,40 EUR a tiež výzva zo strany O., B.
zo dňa 11.03.2010. Dňa 01.04.2011 obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. oznámila

B. C., že predpísané mesačné splátky z úverovej zmluvy, ktorú zabezpečil svojou nehnuteľnosťou,
nie sú splácané v súlade s ustanoveniami zmluvy a dlžník má neuhradené splátky vo výške 368,34
EUR. Dňa 28.04.2011 O., B. oznámila B. C. a B. C., že úverová zmluva, na plnenie záväzkov z ktorej
zabezpečili svoju nehnuteľnosť, sa nespláca a dlh ku dňu 28.04.2011 predstavuje sumu 9 812,45 EUR.
Dňa 07.07.2011 O., B. oznámila začatie realizácie záložného práva na základe Zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti číslo Z 05251-06 na vymoženie pohľadávky vo výške 11 167,21
EUR s príslušenstvom, formou dobrovoľnej dražby. Dňa 26.06.2015 O., B. oznámila začatie realizácie
záložného práva na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti číslo Z 5251-06, na
vymoženie pohľadávky vo výške 9 809,31 EUR formou dobrovoľnej dražby.9. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 31.08.2015 uzavretou medzi O., B. ako postupcom
a žalovaným 1/ ako postupníkom, došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky voči dlžníkom F. C. a I.
C. zo zmluvy o poskytnutí HypoPôžičky zo dňa 03.02.2006, na základe ktorej pôvodný veriteľ dlžníkom

poskytol úver, čím sa žalovaný 1/ stal ich veriteľom a súčasne vstúpil do práv záložného veriteľa, čo bolo
aj zapísané v katastri nehnuteľností. Pohľadávka bola postúpená vrátane jej príslušenstva a všetkých
práv s ňou spojených. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené dlžníkom, F. C. (neprevzal zásielku) a
I. C. dňa 11.09.2015, ako aj právnym nástupcom záložcov, žalobcovi a žalovanému 4/, ktorý zásielku
s oznámením o postúpení pohľadávky neprevzali.

10. Podľa výpisu z účtu spotrebného úveru – vlastné bývanie F. C. predstavovala zaplatená istina spolu
10 280,16 EUR, zaplatené úroky 7 325,24 EUR, poskytnutá výška úveru 10 280,16 EUR a zostatok istiny
úveru k 25.08.2015 predstavoval 0,-EUR. Dňa 24.08.2015 bola vykonaná úhrada vo výške 9 924,67
EUR, z toho istina 8 035,44 EUR, úroky 592,15 EUR a nad rámec splátky suma 1 297,08 EUR.
11. Dňa 19.08.2016 žalovaný 2/ oznámil žalobcovi začatie výkonu záložného práva, zriadeného na
zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo Zmluvy o poskytnutí úveru HypoPôžička č. U 05251-06 zo dňa

03.02.2006 medzi pôvodným veriteľom O., B. a dlžníkmi F. C. a I. C., a to formou dobrovoľnej dražby.
Dňa 30.08.2016 žalovaný 2/ oznámil žalobcovi výšku vymáhanej pohľadávky v sume 32 207,07 EUR,
pozostávajúcej z istiny vo výške 10 762,87 EUR, príslušenstva vo výške 17 739,75 EUR a nákladov
dražby vo výške 3 704,45 EUR.
12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v intenciách ust. § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o zmene zákona o obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 30.06.2006,
§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1,
§ 524 ods. 1, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere,
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, § 7 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch,

notárskej činnosti.

13. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi spoločnosťou O. B.. E.
v právnom postavení veriteľa a intervenientami na strane žalobcu v právnom postavení dlžníka a
spoludlžníka bola dňa 03.02.2006 uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru „HypoPôžička“. Uvedená

zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zákonného ustanovenia
zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Z obsahu zmluvy súd prvej inštancie zistil, že dlžníci boli identifikovaní rodným číslom a adresou trvalého
pobytu, teda zmluvu uzatvárali ako fyzické osoby, nepodnikatelia. Súd prvej inštancie konštatoval, že

je nepochybným, že vzhľadom na postavenie zmluvných strán, a to veriteľa v právnom postavení
dodávateľa a dlžníkov – intervenientov na strane žalobcu v právnom postavení spotrebiteľov, ktorí
nekonalivrámcipredmetuobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,išloozmluvuspotrebiteľskú,ako
ju definuje ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá odplatná zmluva, ak zmluvnou stranou

je na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy; dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná a v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti; spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákonnú definíciu spotrebiteľských zmlúv

už v čase uzavretia zmluvy obsahoval aj zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a to ust. §
23a ods. 1, ktorý za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa

Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka.
14. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom právneho zástupcu žalovaných 1/ a 4/,
že zákonná úprava, v zmysle ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva, bola zakomponovaná až s účinnosťou od 01.04.2015. Zákonodarca na potvrdenie
povahy § 52 ods. 2 OZ a dlhodobo pretrvávajúcich aplikačných problémov spojených so systematickým
obchádzaním noriem Občianskeho zákonníka ako takého, najmä za použitia noriem obchodného
práva výslovne ustálil vzájomný výkladový a aplikačný vzťah noriem Občianskeho zákonníka a noriemobchodného práva. Zákonodarca mal bezpochyby za to, že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj
na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom sa má prednostne použiť
právny režim Občianskeho zákonníka, a nie Obchodného zákonníka. Novelou Občianskeho zákonníka

zákonom č. 102/2014 Z. z. sa len vyprecizovalo znenie zákonného ustanovenia § 52 ods. 2.
15.Otázkou,ktorýhmotnoprávnypredpis(ObčianskyaleboObchodnýzákonník)saaplikuje,sazaoberal
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/102/2017 z 27.06.2018. Ako vyplýva z odôvodnenia
tohto rozhodnutia „v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261
ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101

Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a konštatoval,
že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento
rozsudok najvyššieho súdu napadla strana sporu sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením

z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Obsahovo identické právne
závery, ktoré zaujal najvyšší súd v uvedenom rozsudku, zaujal najvyšší súd aj v iných skutkovo a
právne obdobných veciach (viď rozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. 8MCdo 13/2014 a z 26. novembra
2015 sp. zn. 4MCdo 17/2014). Daná (takmer identická) právna otázka bola podrobne rozobratá aj v
uznesení najvyššieho súdu zo 14. septembra 2017 sp. zn. 3Cdo 87/2017. Najvyšší súd v nej uviedol,

že „nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá
tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva
vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na
vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické
občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v

rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda
o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa
požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj
z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v
Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku.“

16. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že napriek tomu, že v súdenej veci ide o spotrebiteľský vzťah
medzi veriteľom a dlžníkmi, nejedná sa o zmluvu uzavretú podľa zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko
v ustanovení § 1 ods. 2 je negatívne vymedzené, čo nie je spotrebiteľským úverom. Spotrebiteľským
úverom nie je úver poskytnutý na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností,
dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Pokiaľ intervenienti tvrdili,

že rekonštrukcia nehnuteľnosti je v zmluve uvedená účelovo a nikdy nebol tento účel naplnený,
tieto skutkové tvrdenia neboli nijako preukázané. Pokiaľ intervenienti považovali uvedený účel len za
formálny, takéto tvrdenie je nevyhnutné podporiť dôkazne, čo sa však nestalo. Podľa intervenientov
na strane žalobcu pôvodný veriteľ naplnenie účelu zmluvy na rekonštrukciu nehnuteľnosti nikdy
nekontroloval a od dlžníkov nevyžadoval splnenie žiadnych povinností. Preto podľa ich názoru nie

je preukázané, že tento úver bol na tento účel (rekonštrukcia nehnuteľnosti) použitý. Súd prvej
inštancie sa s týmto tvrdením intervenientov nestotožnil. Podmienky čerpania úveru sú uvedené
v článku II bod 9 Obchodných podmienok O., B. pre poskytovanie „Úverov na bývanie“ tak, že,
klient je povinný predložiť banke právoplatné rozhodnutie vkladu záložného práva vyznačeného na
záložnej zmluve a list vlastníctva so zapísaným záložným právom v prospech banky na prvom mieste

v poradí. V zmluve o poskytnutí úveru, ani v obchodných podmienkach sa neuvádza povinnosť dlžníka
akýmkoľvek spôsobom zdokladovať čerpanie úveru, resp. povinnosť veriteľa uvedené kontrolovať. Súd
prvej inštancie konštatoval, že hoci predmetná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa
vzťahuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, s poukazom na konštatovanie, že predmetný úver
nebol spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 258/2001 Z. z. v čase jeho poskytnutia, nie je možné

určiť, že úver sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov. Takéto určenie umožňuje iba Zákon
o spotrebiteľských úveroch, pričom na daný úver sa tento zákon nevzťahoval, preto nebolo možné na
predmetný úver ustanovenia tohto zákona aplikovať.
17. Následne súd prvej inštancie v intenciách vysloveného záväzného právneho názoru dovolacieho
súdu skúmal, či údajný záložný veriteľ (žalovaný 1/) vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 ZoDD uplatnil

pohľadávku, ktorej základ spočíval v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Systém ochrany spotrebiteľa
zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanostia táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah. V znení ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), to
neplatí, ak ide o predmet plnenia alebo cenu plnenia. Ustanovenie ods. 3 § 53 OZ demonštratívne
vymenúva ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa považujú za neprijateľné.
18. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku intervenienti na strane žalobcu považovali zmluvnú podmienku
uvedenú v článku III bod 26 Obchodných podmienok, v zmysle ktorej „Banka je oprávnená akúkoľvek

platbu Klienta na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy použiť na úhradu splatného
príslušenstva záväzku a až potom na úhradu splatnej istiny, pričom staršie pohľadávky majú prednosť
pred mladšími, a to aj vtedy, ak Klient pri platení určí inak“. Ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv
na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak, bolo zavedené s účinnosťou od 01.01.2008 novelou
Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z. z. V zmysle prechodného ustanovenia §

879j, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred prvým januárom 2008 sa však posudzujú podľa
doterajších prepisov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednanie v Obchodných podmienkach
veriteľa o prednostnom započítaní úhrad najprv na úhradu splatného príslušenstva a až potom na istinu
je dojednanie, ktoré je v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa, keďže sa jedná o ustanovenie, ktoré

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a preto sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené síce nespôsobuje samo o sebe neplatnosť
zmluvy o úvere ako celku, má však vplyv na pravosť a výšku vymáhanej pohľadávky.
19. Za neprijateľnú podmienku súd prvej inštancie vyhodnotil aj dojedanie o povinnosti zaplatiť zmluvnú
pokutu uvedenú v článku V bod 37 Obchodných podmienok, v zmysle ktorej „v prípade porušenia

povinností Klienta zakladajúcich právo Banky na predčasné splatenie Úveru podľa bodu 34 OP alebo
v prípade porušenia zmluvných podmienok, je Klient povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 000,-
Sk. Nárok Banky na náhradu škody tým nie je dotknutý“. Zmluvná pokuta bola dojednaná len pre prípad
porušenia zmluvných povinností spotrebiteľa, je teda v rozpore s rovnováhou zmluvných strán.
20. Súd prvej inštancie ďalej ako neprijateľnú vyhodnotil podmienku obsiahnutú v článku 3 bode 3.5

zmluvy o úvere v znení „Podpisom tejto zmluvy klient vyjadruje súhlas s postúpením pohľadávky banky
vyplývajúcej z tejto zmluvy, jej zániku alebo porušenia, vrátane splatného príslušenstva, a to aj pred jej
splatnosťou, ako aj po splatnosti v súlade s podmienkami uvedenými VOP“. Poukázal pritom na ust.
§ 53 ods. 3 písm. b) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ktoré za
neprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluvepovažovalonajmäustanovenia,ktorédovoľujú

dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa,
ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Súd
prvej inštancie konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 24.04.2018 sp.
zn. 1Cdo/147/2017 publikovanom v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 60/2018,
uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 (predtým 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravovalo len

ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. NS SR vo svojom ďalšom rozhodnutí zo dňa 15.12.2020, sp. zn.
5Cdo/36/2020 (R 4/2021) ustálil, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách možno postúpiť len
pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná. Dodal, že sa síce jedná o judikáty neskoršieho dáta

ako zmluva o postúpení pohľadávky, ale právna argumentácia je použiteľná aj na daný prípad.
21. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko zmluvná podmienka uvedená v článku 3 bod
3.5 zmluvy umožňujúca postúpenie pohľadávky banky vyplývajúcej z úverovej zmluvy aj pred jej
splatnosťou, je v rozpore s vyššie uvedeným právnym názorom, jedná sa o neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

22. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že Posledným pokusom o zmier pred
vyhlásením splatnosti úveru zo dňa 25.07.2009 bol dlžník F. C. vyzvaný k úhrade sumy mesačných
anuitných splátok v omeškaní vo výške 368,40 EUR, poplatkov za upomienku a za pokus o zmier spolu
vo výške 59,76 EUR, v lehote do piatich dní od doručenia písomností, inak veriteľ v súlade s Obchodnými
podmienkami čl. VI pristúpi k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Listom zo dňa 11.03.2010

veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval dlžníkov na úhradu sumy spolu 11 154,57 EUR
predstavujúce záväzky vo výške 10 762,87 EUR, nezaplatený poplatok za upomienku č. 1 vo výške
13,28 EUR, nezaplatený poplatok za upomienku č. 2 vo výške 23,24 EUR, nezaplatený poplatok za
pokus o zmier vo výške 23,24 EUR a zmluvnú pokutu za porušenie OP vo výške 331,94 EUR (súdprvej inštancie vyslovil, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku) s tým, že v prípade neuhradenia
dlžnej čiastky do 30.03.2010 pohľadávku postúpia na vymáhanie súdnou cestou záložného práva na
záloh uvedený v Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 5251. Uvedené zosplatnenie bolo

doručené spoludlžníčke dňa 15.03.2010, zásielku za dlžníka F. C. prevzala jeho manželka tým istým
dňom, písomnosti boli doručené aj záložným dlžníkom, zásielku za záložného dlžníka A. B. C. prevzala
jeho manželka (č. l. 65 spisu).
23. Doručovanie písomností bolo upravené v článku X bod 44 Obchodných podmienok, v zmysle ktorého
„Banka doručuje výzvy na zaplatenie zostatku Úveru spolu so splatným príslušenstvom doporučenou

zásielkou do vlastných rúk na poslednú známu adresu Klienta. Tieto písomnosti, vrátane upomienok,
sa považujú za doručené Klientovi dňom, keď ich podľa údajov Banky prevzal osobne. V prípade
nedoručiteľnosti písomnosti považuje sa za doručenú piatym dňom po dni, keď bola písomnosť podľa
údajov Banky daná na poštovú prepravu“.
24. Zo zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že zosplatenie úveru nebolo
doručené dlžníkovi F. C. osobne do vlastných rúk, zásielku prevzala jeho manželka. Po vyhlásení

mimoriadnej splatnosti úveru do postúpenia pohľadávky na žalovaného 1/ dlžníci uhradili 39 splátok po
93,- EUR + 1 845,66 EUR dňa 24.11.2010 a 550,74 EUR dňa 23.08.2011, po zosplatnení spolu 6 023,40
EUR, do zosplatnenia 2 860,71 EUR, spolu uhradili 8 884,11 EUR. Súd prvej inštancie konštatoval,
že zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. V prípade, ak
nie sú splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky

na nebankový subjekt, jedná sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky
v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané; išlo by teda o neplatný právny úkon
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (obdobne NS SR sp. zn. 1Cdo/136/2019 zo dňa 26.02.2020).
25. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade nedošlo
k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného záložného veriteľa na žalovaného 1/, ktorý začal

realizovať výkon záložného práva, keďže súd v konaní nemal preukázané riadne zosplatnenie úveru zo
strany pôvodného veriteľa voči dlžníkom, zosplatnenie úveru nebolo doručené dlžníkovi do vlastných
rúk. Nenastala tak mimoriadna splatnosť úveru, a preto pohľadávka nemohla byť platne postúpená na
iný (nebankový) subjekt. Podmienkou postúpenia pohľadávky celého úverového vzťahu je pristúpenie
k jeho ukončeniu, t. j. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

26. Nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok nie je platným právnym úkonom, žalovaný 1/ nemá
postavenie oprávneného záložného veriteľa na realizáciu výkonu záložného práva vyplývajúce zo
Zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá bola uzavretá medzi pôvodným veriteľom a právnymi
predchodcami žalobcu a žalovaného 4/. V znení citovaného § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že
prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má

byť klientovi banky doručená a napriek tejto výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany
banky doručená, klient bol napriek výzve v omeškaní viac ako 90 dní, možno platne postúpiť bankovú
pohľadávku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzená
kritériá, je základným a prvým predpokladom pre platnú cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na

inú osobu.
27. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 31.08.2015 pôvodný veriteľ pohľadávku postúpil na B.
C. (žalovaného 1/), a to v celkovej výške 9 924,67 EUR predstavujúcu istinu 8 035,44 EUR, úroky
545,84 EUR, pokuty 0,68 EUR, náklady 951,95 EUR a poplatky 390,76 EUR. Listom zo dňa 09.04.2015
spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. Kežmarok oznámila dlžníkom postúpenie pohľadávky na

žalovaného 1/, ktorú zásielku prevzala spoludlžníčka dňa 11.09.2015 a dlžníkovi bola zásielka uložená
na pošte dňa 09.09.2015.
28. Napriek tomu, že na žalovaného 1/ bola (neplatne) postúpená pohľadávka v celkovej výške 9 924,67
EUR, tento najprv listom zo dňa 11.04.2016 (č. l. 89 spisu) vyzval žalobcu a žalovaného 4/ na uzavretie
dohody s tým, že „k tomuto dátumu predstavuje jeho pohľadávka voči F. C. a jeho manželke I. C.

vyplývajúca zo Zmluvy o poskytnutí Pôžičky spolu s úrokom z omeškania a nákladmi celkovú sumu
26 864,43 EUR s tým, že každý deň táto pohľadávka narastá o úroky a úroky z omeškania“.
29. Oznámením o začatí výkonu záložného práva zo dňa 19.08.2016 a Oznámením aktuálnej
výšky pohľadávky zo dňa 30.08.2016 bola žalobcovi oznámená výška horeuvedenej pohľadávky
s príslušenstva vrátane nákladov dražby, a to istina 10 762,87 EUR, príslušenstvo 17 739,75 EUR

a náklady dražby 3 704,45 EUR, spolu 32 207,07 EUR. Z vyčíslenia príslušenstva pohľadávky (č. l.
251 spisu), ako aj zo samotného skutkového tvrdenia žalovaného 1/ k podanej žalobe (č. l. 21 spisu)
vyplývalo, že tento v rozpore so zákonom a na základe zmluvnej podmienky, ktorú súd v bode 49.
odôvodnenia rozsudku určil ako neprijateľnú, ďalej úročil dlžnú sumu o úrok vo výške 8,30 % ročnevyplývajúci zo zmluvy o úvere „HypoPôžička“ a o úrok z omeškania nie v zákonnej výške, ale vo
výške 2 % mesačne z dlžnej splátky údajne v zmysle Cenníka pôvodného veriteľa platného v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, s tým, že platby dlžníkov v rozpore so zákonom započítal najskôr

na príslušenstvo a následne na istinu. Cenník pôvodného veriteľa navyše nemožno považovať za
individuálne zmluvné dojednanie. Za individuálnu, so spotrebiteľom dojednanú zmluvnú podmienku
možno považovať len takú, ktorej obsah bol predmetom rokovaní medzi účastníkmi zmluvy v procese jej
kontraktácie a jej znenie bolo spoločným konsenzom obidvoch zmluvných strán vyplývajúcich z týchto
rokovaní.

30. Súd prvej inštancie mal tak preukázané, že žalovaný 1/ si v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenie,
ktoré malo základ v neprijateľných zmluvných podmienkach (zmluvná pokuta; započítanie plnenia
najskôr na príslušenstvo, potom na istinu; úročenie úrokom z omeškania podľa cenníka pôvodného
veriteľa, ktorý nebol individuálne dojednaný medzi zmluvnými stranami).
31. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi

a intervenientom na strane žalobcu, ktorí mali voči žalovaným 1/, 3/, 4/ plný úspech vo veci, priznal
plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods.
2 CSP.
32. Včas podaným odvolaním domáhajú sa žalovaní 1/ a 4/ zmeny rozsudku súdu prvej inštancie

a zamietnutia žaloby.

33. Prioritne akcentujú, že zmluva o úvere uzatvorená v roku 2006 je tzv. absolútnym obchodom,
a preto vzťahy medzi účastníkmi spravujú sa vždy ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zákonná
úprava, ktorá prelamuje túto tézu, bola zakomponovaná do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka až

zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou odo dňa 01.04.2015. K uvedenej zmene nie sú upravené
žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by uvádzali, že predmetné ustanovenie je nutné použiť aj na
právne vzťahy uzatvorené pred účinnosťou tejto zmeny. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu, aby
sa úpravami Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.04.2015 spravovali aj vzťahy uzavreté
pred 01.04.2015, existovalo by k takejto úprave prechodné ustanovenie. Odvolatelia poukazujú na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 a v ňom obsiahnuté závery,
podľa ktorých zmluva o úvere je absolútnym obchodom, čo znamená, že sa uvedený právny vzťah
bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V zmysle § 261 ods. 4
Obchodného zákonníka sa akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je
tomuto režimu podriadený i hlavný záväzok.

34. Odvolatelia zastavajú názor, že v danom prípade by retroaktívnou aplikáciou úpravy došlo
k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Poukazujú na skutočnosť, že intervenienti si voči O. B. neplnili
svoje povinnosti riadne a včas. Banka už pred zosplatnením úveru pred jeho postúpením viackrát
vyzývala intervenientov ako dlžníkov aj záložcov na riadne splácanie úveru, a taktiež viackrát pristúpila
k výkonu záložného práva. Je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že intervenienti za účelom získania

peňažných prostriedkov účelovo uviedli do zmluvy o úvere účel úveru – rekonštrukcia. A tak prisúdenie
im ochrany spotrebiteľa je v rozpore s dobrými mravmi.

35. Odvolatelia nesúhlasia so závermi súdu prvej inštancie, ktorý poukazuje na novelu Občianskeho
zákonníka účinnú od 01.01.2008, ktorá do platnej právnej úpravy zakotvila, že plnenie dlžníka je

potrebné najskôr započítať na istinu, až potom na príslušenstvo, keďže O., B. ako veriteľ sa dohodol
s intervenientami ako dlžníkmi v roku 2006 (pred účinnosťou tejto novely), že plnenie bude najskôr
započítavané na príslušenstvo a až potom na istinu. Prechodné ustanovenie (§ 879j OZ) k dotknutej
novele síce ustanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj vzťahy pred 01.01.2008,
avšak v druhej časti uvádza, že vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred

01.01.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Nie je teda možné v prejednávanej veci dospieť
k záveru, že žalovaný 1/ si uplatňoval svoju pohľadávku (keď započítaval plnenia intervenientov
najskôr na príslušenstvo v zmysle ich dohody z roku 2006 z O., B.) na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Rovnako konajúci súd konštatoval v bode 49. napadnutého rozsudku, že považuje za
neprijateľnú zmluvnú podmienku dojednanie o povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v článku V. bod

37 obchodných podmienok. Odvolatelia zastávajú názor, že vzhľadom k tomu, že si žalovaný 1/
neuplatňoval v predmetnej dražbe aj predmetnú zmluvnú pokutu, je aj prípadná neprijateľnosť tohto
dojednania bezpredmetná.36. Odvolatelia nesúhlasia so záverom súdu prvej inštancie obsiahnutým v bode 53. rozsudku súdu
prvej inštancie, v zmysle ktorého nemalo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného
záložného veriteľa na žalovaného 1/ s tým, že nebolo preukázané riadne zosplatnenie úveru zo strany

pôvodného veriteľa voči dlžníkom, keď zosplatnenie úveru nebolo doručené dlžníkovi do vlastných
rúk. Za intervenienta F. C. (jedného z dlžníkov) prevzala zásielku (oznámenie o zosplatnení dlhu) jeho
manželka – intervenientka I. C., ktorá bola, okrem iného, spoludlžníčkou. Odvolatelia poukazujú na
ust. § 20 ods. 1 zákona o rodine a z odbornej literatúry vyplývajúce závery, že bežnou vecou sa
rozumejú tie záležitosti, ktoré slúžia na zabezpečenie plnenia každodenných potrieb. Vyčerpávajúcim

spôsobom nemožno pojem bežnej veci stanoviť ani výkladom, pretože je vždy nevyhnutné prihliadnuť na
konkrétnepomeryrodiny,oktorúide,najejživotnúúroveňdanúfinančnýmiaekonomickýmimožnosťami
jej členov. Odvolatelia zastávajú názor, že prevzatie zásielky za manžela je bežnou vecou, pri ktorej
vzniká zákonné zastupovanie medzi manželmi. Naviac aj samotná odborná literatúra poukazuje na
skutočnosť, že čo je bežnou vecou nie je možné exaktne vymenovať. To čo sa považuje za zastupovanie
v bežnej veci je potrebné posudzovať od konkrétneho prípadu. Vzhľadom k tomu, že I. a F. C. v

čase prevzatia predmetnej zásielky zdieľali spoločnú domácnosť, boli spoludlžníkmi dotknutého dlhu
a zároveň O., B. vyzývala intervenientov na pristúpenie k úhradám zameškaných splátok, oznámenia
o pristúpení k výkonu záložného práva už od roku 2009, t. j. ešte pred zosplatnením splátok, nie
je možné konštatovať, či prezumovať, že by sa oznámenie o zosplatnení dlhu nedostalo do sféry
poznania F. C., čo do jeho dispozície. Naviac pokiaľ poštový doručovateľ odovzdal zásielku adresovanú

intervenientovi F. C. jeho manželke I. C., nemala O., B. odkiaľ nadobudnúť pochybnosť o riadnom
doručení tohto oznámenia. Naviac žalobca ani intervenienti nijaký spôsobom netvrdili a ani nepreukázali,
že by vzájomné zastupovanie intervenientov pri preberaní zásielok nebolo medzi nimi bežnou vecou.

37. Napriek tomu, že odvolatelia trvajú na tom, že bolo riadne doručené zosplatnenie úveru, súčasne

zastávajúnázor,žesajednáospoločnýzáväzokdlžníkov(intervenientov)avzmysle§511Občianskeho
zákonníka bola banka oprávnená požadovať plnenie i len od jedného z intervenientov ako spoludlžníkov
a nemala povinnosť doručovať zosplatnenie úveru obidvom dlžníkom, t. j. intervenientom. Nakoľko bol
úver O., B. zosplatnený riadne, aj zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená medzi O., B. a žalovaným
1/ je platná. Žalovaný 1/ teda disponoval pohľadávkou, ktorú si uplatnil v dobrovoľnej dražbe.

38. Odvolatelia ďalej akcentujú, že predmetnom konania o určenie neplatnosti dražby nemôže byť
posúdenie existencie pohľadávky a jej zabezpečenia. Predmetom konania môže byť len platnosť
záložnej zmluvy alebo porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, a to len za predpokladu,
že osoba, ktorá sa domáha vyslovenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, bola dotknutá na svojich právach.

V danej súvislosti odvolatelia poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/20/2019
zo dňa 27.05.2020.

39. Žalovaní teda zastávajú názor, že v konaní o určenie neplatnosti dražby nie je oprávnený konajúci
súd riešiť prejudiciálne otázku existencie pohľadávky, nakoľko je nepodstatné, či nositeľom práv

bol v čase vykonania dražby žalovaný 1/ alebo O., B.. V prípade, že by žalovaný 1/ aj v čase
vykonania dražby nebol veriteľom intervenientom (čo však žalovaní popierajú), toto zakladá nanajvýš
zodpovednostné vzťahy, či prípadné nároky z bezdôvodného obohatenia a nie neplatnosť vykonanej
dražby.
40. Rovnako tak vyčíslenie príslušenstva pohľadávky, ktorá bola vymáhaná na dobrovoľnej dražbe,

nemá vplyv na platnosť dobrovoľnej dražby, prípadná nesprávnosť výpočtu vymáhanej pohľadávky
môže spôsobiť zodpovednostné vzťahy na základe príslušných ustanovení zákona o dobrovoľných
dražbách. Nemožno opomenúť, že v prejednávanej veci došlo k zosplatneniu úveru z dôvodu, že
si intervenienti neplnili svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnutý úver. Požívali len výhody
poskytnutých finančných prostriedkov.

41. Odvolatelia poukazujú na skutočnosť, že k výkonu záložného práva došlo pred siedmimi rokmi,
pričom k prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie došlo pre šiestimi rokmi. V prípade vyhlásenia dražby
za neplatnú dôjde k otvoreniu mnohých vzťahov a nárokov, ktorých okrem iného aj sám žalobca sa
stáva povinným subjektom, keď bude povinný vrátiť, to čo mu ako vlastníkovi vydraženej nehnuteľnosti

bolo dražobníkom poukázané na účet. Nehovoriac o skutočnosti, že vydražiteľ previedol vlastnícke
právo na tretiu osobu a táto už mohla (s ohľadom na značný časový odstup od vykonanej dražby)
investovať do dotknutej nehnuteľnosti, ktorá bude nielen v podielovom spoluvlastníctve žalovaného 4/,
ale aj žalobcu, a teda bude treťou osobou investované aj do majetku žalobcu. Vyhlásenie dražby zaneplatnú vytvorí len neprimerané množstvo ďalších nárokov a prípadných sporov, a teda je otázna
účelná proporcionalita ochrany domnelého práva osôb neplniacich si svoje záväzky (kedy, či žalobca
alebo intervenienti vydraženú nehnuteľnosť neužívali, ani nebola ich domovom) v kontexte nerušenia

práv a nárokov osôb (veriteľa, vydražiteľa, tretích osôb aktuálne vlastniacich vydraženú nehnuteľnosť)
postupujúcich v súlade s platnou právnou úpravou.

42. Odvolatelia poukazujú na skutočnosť, že i právny názor Súdneho dvora ohľadne výkonu záložného
práva v prípade spotrebiteľského sporu sa menil (vec Kušionová C-34/13). Naviac, v rozhodnutí

Súdneho dvora vo veci C-598/21, na ktoré poukazuje Krajský súd v Žiline, je kladený dôraz na
súdne preskúmanie proporcionality a ochranu obydlia dlžníka pri výkone záložného práva. Odvolatelia
poukazujú na skutočnosť, že v prejednávanej veci zaťaženú nehnuteľnosť v čase výkonu záložného
práva nikto neužíval, ani žalobca, ani intervenienti a žalobca sa o túto nehnuteľnosť nezaujímal a všetky
náklady s ňou spojené hradil žalovaný 4/, ktorý bol v prípade potreby a opravy nútený vycestovať až z E.,
keďže žalobca sa žiadnym spôsobom nepodieľal na starostlivosti o vydraženú nehnuteľnosť napriek

tomu, že býva v rovnakom mieste, v akom sa nehnuteľnosť nachádza. Odvolatelia akcentujú, že v čase
prvotného rozhodnutia súdu prvej inštancie prevládal celkom iný názor Súdneho dvora ohľadom výkonu
záložného práva, preto by takéto rozhodnutie súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi a výkon práva
neprimerane tvrdý.
43. Včas podaným odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj žalovaný 3/, a to vo výroku III.

o trovách konania, ktorý navrhol zmeniť tak, že žalovaný 3/ nebude v zmysle § 257 CSP zaviazaný na
ich náhradu.

44. Žalovaný 3/ argumentuje, že sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec tým, či nie je namieste
aplikácia ust. § 257 CSP, pokiaľ ide o zaviazanie žalovaného 3/ na náhradu trov konania. Špecificky

v konaniach o neplatnosť dobrovoľnej dražby štandardne dochádza k situáciám, kedy sa vydražiteľ
stane rukojemníkom rozporov, ktoré vznikajú na úrovni záložného dlžníka a záložného veriteľa ako
navrhovateľa dražby, prípadne aj na úrovni dražobnej spoločnosti. Vydražiteľ nemá reálnu možnosť
a ani informačnú bázu akokoľvek vplývať na výsledok konania, a teda aplikovať v jeho prípade zásadu
úspechu v spore, je zjavne neprimerane tvrdou aplikáciou práva. Vydražiteľ je vlastne postavený do

situácie, kedy je vydaný napospas kvalite právnej argumentácie a kvalite prípravy dražby zo strany
tretích subjektov, to všetko v stave, kedy si on riadne splnil svoje povinnosti a po tom, ako realizoval
svoje právo zúčastniť sa dražby a po príklepe uhradil cenu dosiahnutú vydražením. Žalovaný napokon
argumentuje i skutočnosťou, že samotné súdy nemali v otázkach, pre ktoré by mala byť dobrovoľná
dražba vyhlásená za neplatnú, jasno, o čom svedčí fakt, že prvotné rozhodnutia prvostupňového aj

odvolacieho súdu viedli k zamietnutiu žaloby.
45. Intervenienti 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 4/ a žalovaného 3/ navrhli rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

46. Na margo spornej otázky, či v danej veci ide/nejde o spotrebiteľský spor, intervenienti poukazujú

na precízne dôvody obsiahnuté v napadnutom rozsudku, a to v bodoch 37. až 39. Argumentácia súdu
prvej inštancie správne vychádza z § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa. Určujúcim pre použitie režimu
spotrebiteľskej zmluvy je len štatút subjektov bez ohľadu na právny režim alebo právny základ zmluvy.

47. Intervenienti odmietajú názor odvolateľov 1/, 4/, že prevzatie zásielky určenej do vlastných rúk F. C.

jeho manželkou je bežnou vecou. Naopak, koncepcia zásielky určenej do vlastných rúk sleduje práve
to, aby zásielku za adresáta neprevzala iná osoba, a to ani manžel. Výnimkou je situácia, ak adresát
výslovne na prijímaní zásielok do vlastných rúk niekoho splnomocní, čo sa v danom prípade nestalo.
F. C. mal preto právo na doručenie zásielky do vlastných rúk, aby mohol ovplyvniť zaplatenie dlžných
splátok. Táto možnosť mu však bola odňatá. Aplikácia ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka je

vylúčená, zmluva o úvere výslovne hovorí o dvoch dlžníkoch a podmienky doručovania vzťahujú sa tak
na obidvoch.
48. Takisto sa intervenienti stotožňujú s názorom súdu, že dojednanie úrokov z omeškania vo výške
2 % mesačne, údajne v zmysle Cenníka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (body 60 – 63). Tento
spôsob úročenia (výpočtu úrokov z omeškania) nepoužívala ani banka ako pôvodný veriteľ. V Zmluve

o postúpení pohľadávky z 31.08.2015 banka vyčíslila pohľadávku k 25.08.2015 nasledovne:
- istina – 8 035,44 EUR
- úroky – 545,84 EUR
- pokuty – 0,68 EUR- náklady 951,95 EUR
- poplatky – 390,76 EUR
Spolu: 9 924,67 EUR

Podrobné vyčíslenie počas výkonu dražby žalovaný 1/ úplne odmietal. Vyčíslenie realizoval žalovaný 1/
až voči súdu podaním z 01.03.2017 nasledovne:

- istina 9 748,51 EUR
- úrok a úrok z omeškania 16 621,85 EUR

- splátky v omeškaní podľa listu z 11.03.2010 – 1 014,36 EUR
- poplatky podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky – 390,76 EUR
- náklady banky podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky – 951,95 EUR
Spolu: 28 727,43 EUR.
49. Už z uvedeného vyčíslenia je podľa mienky intervenientov zrejmý protiprávny a šikanózny zámer
žalovaného 1/. Jeho cieľom nebolo umožniť intervenientom zaplatiť dlžnú sumu, ale navýšiť ju tak,

aby ju nemohli vôbec zaplatiť a aby žalovaný 1/ mohol dať byt do dražby. Ako si možno všimnúť, vo
vyčísleníz01.03.2017narástlaajsamotnáistina,čoniejevôbecprípustné.Takisto,akžalovaný1/získal
pohľadávku v určitej výške (9 924,67 EUR), nemohol vymáhať vyššiu pohľadávku (28 727,43 EUR).
50. Intervenienti sa v plnom rozsahu stotožňujú s argumentáciou súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej
nie je možné započítať splátku najskôr na príslušenstvo a až potom na istinu (bod 48. rozsudku). Napriek

tomu, že intervenienti ako dlžníci za 8 rokov splácania zaplatili 8 977,81 EUR, stále mali nezaplatenú
časť istiny vo výške 8 035,44 EUR. Vo vzťahu k prechodnému ustanoveniu § 879j OZ žalovaní 1/ a 4/
argumentujú druhou vetou tohto ustanovenia: „vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“ Z vývoja splácania je
však zrejmé, že k započítavaniu splátky najskôr na príslušenstvo a až neskôr na istinu sa realizovalo aj

po 1.1.2008, preto bolo konanie veriteľa v rozpore s § 566 ods. 2 OZ. Ak by aj nedošlo s účinnosťou od
1.1.2008knovelizáciiObčianskehozákonníka,takbyvkaždomprípadeišloozmluvnédojednanie,ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a
preto by z toho dôvodu išlo o neprijateľnú podmienku, ako to správne konštatuje okresný súd v bode 48.
51. Žalovaný 3/ v odvolacej replike k vyjadreniu intervenientov uvádza, že vyjadrenie intervenientov

o tom, že žalovaný 3/ mohol vedieť o konaní, keďže v čase nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti
mala byť na príslušnom liste vlastníctva evidovaná poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní o
neplatnosť dražby nie je pravdivé. Ako vyplýva z obsahu poznámky, ktorej účinkov sa intervenienti
dovolávajú, táto informuje o podaní žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Logicky teda mohla byť
zapísaná až po vykonaní dobrovoľnej dražby. Je teda zrejmé, že pred dobrovoľnou dražbou nemohla byť

takáto poznámka na liste vlastníctva zaznamenaná. Žalovaný 3/ teda na dobrovoľnej dražbe nadobudol
nehnuteľnosť bez toho, aby mal vedomosť o akejkoľvek poznámke.
52. Žalovaní 1/, 4/ v odvolacej replike opakujú podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahli
v podanom odvolaní. Na dôvažok, na margo sporného doručovania zásielky určenej F. C., uvádzajú,
že v čase prevzatia predmetnej zásielky jeho manželkou zdieľal s ňou spoločnú domácnosť, boli

spoludlžníkmi dotknutého dlhu a zároveň O., B. vyzývala intervenientov na pristúpenie k úhradám
zameškanýchsplátok.Niejepretomožnéprezumovať,žebysaoznámenieozosplatnenídlhunedostalo
do sféry poznania F. C., a teda nemal možnosť ovplyvniť osud pohľadávky a jej uhradenie. Vzhľadom na
skutočnosť,žepoštovýdoručovateľpristúpilkodovzdaniuzásielkyadresovanejintervenientoviF.C.jeho
manželke I. C., je podľa mienky žalovaných 1/, 4/ dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že poštový

doručovateľ nebol oprávnený na takéto doručenie, avšak žalobca žiadnym spôsobom toto nepreukázal
a spolu s intervenientami sa obmedzil len na uvádzanie tvrdení bez unesenia dôkazného bremena.
53. Napokon, banka bola oprávnená požadovať plnenie i len od jedného z intervenientov ako
spoludlžníkov a nemala povinnosť doručovať zosplatnenie úveru obom dlžníkom, nakoľko išlo
o spoločný záväzok dlžníkov (§ 511 ods. 1 OZ).

54. Na margo spochybňovania výšky pohľadávky intervenientami žalovaní 1/, 4/ uvádzajú, že v zmysle
zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31.08.2015 bola žalovanému postúpená pohľadávka vo výške
9 924,67 EUR, pričom v zmysle znenia tejto zmluvy (článok II) boli na žalovaného 1/ postúpené spolu
s postúpenou pohľadávkou aj všetky práva s ňou spojené, vrátane zabezpečenia pohľadávky. Vzhľadom

na uvedené nebola na žalovaného 1/ postúpená len pohľadávka vyčíslená v predmetnom postúpení,
ale aj všetky ostatné práva s ňou spojené. Žalovaný 1/ bol v čase vykonania dražby vlastníkom celej
pohľadávky, vrátane príslušenstva. Obrana intervenientov, že by mal údajne žalovaný 1/ konať nekalo
a šikanózne, je absurdná, intervenienti ako dlžníci neplnili riadne niekoľko rokov, pristupovali k splátkamlen sporadicky, O., B. opakovane vyhlasovala zosplatnenie úveru a následne po postúpení pohľadávky
naďalej svoj záväzok vrátiť dlh neplnili riadne. Intervenienti napriek tomu, že zaťažili záložným právom
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere obydlie a domov svojich starých rodičov, nepristúpili

k riadnemu plneniu svojich záväzkov. Vyčíslenie príslušenstva pohľadávky nemá vplyv na platnosť
dobrovoľnej dražby.

55. Intervenienti 1/, 2/ v odvolacej duplike k odvolacej replike žalovaných 1/, 3/ a 4/ opakujú podstatu
skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahli vo vyjadrení k podaným odvolaniam uvedených strán

sporu. Zdôrazňujú, že sa žalovaní 1/, 4/ vyhýbajú argumentácii intervenientov a súdu prvej inštancie
oplatnostiaúčinnostizákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľaajehoust.§23a,ktorýsavzťahoval
aj na sporný právny vzťah, pretože bol účinný v čase vzniku zmluvy o úvere. Pokiaľ ide o aplikáciu
ust. § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka, toto ustanovenie nemá vplyv na riadne zosplatnenie úveru,
a preto musia byť podmienky doručenia dodržané, hoci ide o solidárnych dlžníkov. Pokiaľ boli dlžníci
dvaja, majú byť obaja riadne informovaní o hrozbe zosplatnenia úveru. V opačnom prípade by ten,

komu nebola zásielka riadne doručená, nemohol hrozbu budúcej dražby ovplyvniť, napr. zaplatením,
čo bol aj prejednávaný prípad. Intervenienti 1/, 2/ zdôrazňujú, že k navýšeniu pohľadávky žalovaným
1/ došlo takmer o 19 000,- EUR. Nie je pravda, že intervenienti ako dlžníci dlh riadne nesplácali. Dlh
splácali, ale práve kvôli neprijateľným podmienkam, im istina prakticky vôbec neklesala. Poskytnutá
výška úveru bola 10 280,16 EUR a po zaplatení 8 977,80 EUR bol zostatok dlhu stále vo výške 8 035,44

EUR. Je zrejmé, že išlo o aplikáciu neprijateľných podmienok. Navýšenie pohľadávky o 18 802,76 EUR
žalovaným 1/ považujú za šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi. Počas dražby na túto skutočnosť
žalovaného 1/ a 2/ neustále upozorňovali. Konanie žalovaného 1/ považujú za absolútne nemorálne
zneužitie svojich práv ako veriteľa, za šikanu svojich príbuzných s cieľom získať vlastníctvo k predmetu
dražby – bytu, a to nekalým navýšením výšky pohľadávky, ku ktorej sa odmietal vyjadriť a komunikovať.

Tvrdenia žalovaných 1/ a 4/ o potrebe skúmať proporcionalitu, ak sa dražba vykonala pred siedmimi
rokmi, sú nenáležité, ak sám žalovaný 1/ svojím konaním zapríčinil, že dražba a konanie o nej vôbec
muselo nastať. Pokiaľ by sa žalovaný 1/ domáhal len zaplatenia zvyšku dlžnej sumy, intervenienti nemali
so zaplatením problém. Avšak zaplatiť pohľadávku o takmer 19 000,- EUR vyššiu je šikana, čo žalovaný
1/ dobre vedel a pod touto zámienkou aj následne dražbu realizoval.

56. Na margo vyjadrenia žalovaného 3/, ktorý poukazuje na skutočnosť, že v čase kúpy nehnuteľnosti
na dražbe nemohol vedieť o prebiehajúcom spore, intervenienti udávajú, že má pravdu; o tomto spore
vedel len súčasný vlastník, ktorého v zmysle § 228 ods. 2 CSP rozsudok v tejto veci zaväzuje.
Žalovaný 3/ však na základe zákona o dobrovoľných dražbách vie, že dražbu je možné napadnúť
žalobou o neplatnosť dražby, a to v lehote troch mesiacov, teda, že riziko prípadných budúcich trov

súdneho konania hrozí, keďže žalovaný 3/ ako vydražiteľ je členom núteného procesného spoločenstva
v konaní o neplatnosť dražby. Napokon, o tom, že žalobca a intervenienti napádali výšku pohľadávky
a neprijateľnosť zmluvných podmienok, ako aj konanie žalovaného 1/, ako navrhovateľ dražby sa
mohol dopytovať žalovaný 3/ u dražobnej spoločnosti, ktorej tieto výhrady ešte pred konaním dražby
intervenienti adresovali. Prípadné trovy konania si môže následne žalovaný 3/ ako náhradu škody

uplatniť u toho, kto mu vznik týchto trov spôsobil, pričom touto osobou je podľa mienky intervenientov
žalovaný 1/.
57. Žalovaní 1/, 4/ v ďalšom písomnom vyjadrení doručenom súdu opakujú podstatu skutkovej a právnej
argumentácie, ktorú obsiahli v podanom odvolaní, ako aj odvolacej replike.

58. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne
legitimovaníúčastnícikonania(§359CSP),vzákonomstanovenejlehote(§362ods.1CSP),preskúmal
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379
CSP a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 4/ a odvolanie žalovaného 3/ nie sú dôvodné.

59. Žalovaní 1/, 4/ dôvodia, že zmluva o úvere z roku 2006 je tzv. absolútnym obchodom a vzťahy medzi
účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu jej účastníkov.
Poukazujú na skutočnosť, že zákonná úprava, ktorá prelamuje túto tézu bola „zakomponovaná“ do § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka až zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2015. V danej zmene
nie sú upravené žiadne prechodné ustanovenia, a preto nemožno danú úpravu aplikovať na právne

vzťahy vzniknuté pred jej účinnosťou.
60. Odvolací súd stotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, podľa ktorého úverová
zmluva zo dňa 3.2.2006, uzavretá medzi O. B. ako úverovým veriteľom a intervenientami 1/, 2/ ako
úverovými dlžníkmi má charakter zmluvy spotrebiteľskej v zmysle ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

61. Spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka a iné, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V prejednávanej veci bolo

nepochybným, že zmluva o úvere zo dňa 3.2.2006 s označením „Flexi pôžička“ mala charakter
štandardnej adhéznej, resp. typovej zmluvy, ktoré sa v praxi (ako je zrejmé súdu z jeho úradnej
činnosti) v určitom – rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzavierali s veľkým počtom
spotrebiteľov. Navrhovateľ (oferent) stanovuje vo svojom návrhu jej obsah vopred (formulárová zmluva)
s tým, že adresát oferty, ktorý má záujem o uzavretie týchto zmlúv, môže návrh zmluvy buď prijať
an block, alebo ho neprijať a zmluvu tak neuzavrieť. Adresát návrhu nemá možnosť (ako tomu bolo

aj v prejednávanej veci) zmeniť obsah predloženého návrhu zmluvy. Do adhéznej zmluvy sa môžu/
mohli doplniť len niektoré nevyhnutné údaje, ktoré z povahy veci nemožno vopred vyplniť (označenie
zmluvných strán, dátum zmluvy, výška istiny atď.).

62. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenia odvolateľov, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň

dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Súčasne však bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zák. č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol založený
typickou adhéznou zmluvou, dlžníci nepoužili predmet plnenia na podnikanie, pričom súčasne veriteľ
(O., B.) je podnikateľom a predmet plnenia sa nepochybne týka jeho podnikateľskej činnosti. Súdna
prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so

zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Je to vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda typický občianskoprávny vzťah.
Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto je plne
súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda Občiansky

zákonník a nie právo podnikateľské, upravené v Obchodnom zákonníku (rozsudok NS SR vo veci
sp.zn. 5MCdo/20/2009). Vychádzajúc aj z judikatúry Súdneho dvora je spotrebiteľ pri uzatvorení zmluvy
v nevýhodnejšom postavení, a to jednak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu
informovanosti. Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa
19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10.

63. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval,
že zákonná úprava, v zmysle ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva, bola zakomponovaná až s účinnosťou od 1.4.2015. Zákonodarca na potvrdenie

povahy § 52 ods. 2 OZ a dlhodobo pretrvávajúcich aplikačných problémov spojených so systematickým
obchádzaním noriem Občianskeho zákonníka ako takého, najmä za použitia noriem obchodného
práva výslovne ustálil vzájomný výkladový a aplikačný vzťah noriem Občianskeho zákonníka a noriem
obchodného práva. Zákonodarca mal bezpochyby za to, že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda
aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom sa má prednostne

použiť právny režim Občianskeho zákonníka, a nie Obchodného zákonníka (ŠTEVČEK, M. – DULÁK, A.
– BAJÁNKOVÁ, J. – FEČÍK, M. – SEDLAČKO, F. – TOMAŠOVIČ, M. a kol. 2015. Občiansky zákonník.
Praha: C. H. Beck, 2019. 516, 517 s.). Novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. sa
len vyprecizovalo znenie zákonného ustanovenia § 52 ods. 2.

64. Uvedený záver korešponduje stabilnej judikatúre Najvyššieho súdu SR (napr. vo veciach
8Cdo/102/2017 zo dňa 27.6.2018, 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, 8MCdo/13/2014 zo dňa
28.5.2015, 4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015, 8MCdo/3/2015 zo dňa 22.8.2015). Príkladmo možno
citovať z rozhodnutia sp.zn. 8Cdo/102/2017 zo dňa 27.6.2018, v ktorom Najvyšší súd SR uvádza,
cit.: „v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 3

písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101
Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a konštatoval,
že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá jespotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento
rozsudok najvyššieho súdu napadla strana sporu sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením

z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Obsahovo identické právne
závery, ktoré zaujal najvyšší súd v uvedenom rozsudku, zaujal najvyšší súd aj v iných skutkovo a
právne obdobných veciach (viď rozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. 8 MCdo 13/2014 a z 26. novembra
2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014). Daná (takmer identická) právna otázka bola podrobne rozobratá aj
v uznesení najvyššieho súdu zo 14. septembra 2017 sp. zn. 3 Cdo 87/2017. Najvyšší súd v nej

uviedol, že „nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň
dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva
vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na
vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické
občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v
rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda

o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa
požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj
z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v
Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku.“ Pre správnosť aplikácie občianskoprávnej
premlčacej doby v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter poukázal na

rozhodnutie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013. V súvislosti s povahou úverovej
zmluvy za spotrebiteľskú vychádzal z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986,
ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“.“
Odvolaciemu súdu prináleží už len doplniť, že vo veci sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015 bola
úverová zmluva uzatvorená dňa 2.10.2008, t.j. rovnako už pred účinnosťou zák. č. 102/2014 Z.z.

65. Pokiaľ žalovaní 1/, 4/ tvrdia, že intervenienti (úveroví dlžníci) zavádzajúco do zmluvy o úvere
uviedli účel – rekonštrukcia nehnuteľnosti a teda prisudzovanie im ochrany spotrebiteľa je v rozpore
s dobrými mravmi, odvolací súd dodáva, že samotná klasifikácia úveru ako úveru hypotekárneho,
nebola spotrebiteľom na prospech, práve naopak, poskytla „ochranu“ úverovému veriteľovi, nakoľko
úver nemožno považovať za bezúročný a bezpoplatkový v intenciách úpravy zák. č. 258/2001 Z.z.

Je pozoruhodné, že sa úverový veriteľ cíti byť „podvedený“ označeným účelom čerpania úverových
prostriedkov, avšak nepreukázal vyvinutie akejkoľvek aktivity za účelom overenia, či boli/neboli
intervenientami čerpané prostriedky na deklarovaný účel. Je však odvolaciemu súdu z úradnej činnosti
známou obchodnou praxou, že bankové inštitúcie podmieňujú čerpanie prostriedkov z hypotekárneho
úveruprávepreukázanímichpoužitianaurčenýúčel.Úverovýveriteľvšakvsúladesbežnouobchodnou

praxou nepostupoval, odvolací súd teda neuznal jeho námietku, v zmysle ktorej má byť konanie
intervenientov v rozpore s dobrými mravmi, označený účel čerpania bol predovšetkým na prospech
úverovému veriteľovi, nakoľko sa v dôsledku uvedenej skutočnosti úver vyňal spod ochrany zák. č.
258/2001 Z.z.

66. Odvolateľ ďalej namieta záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku – Čl. III. bod 26 obchodných podmienok, v zmysle ktorej banka je oprávnená akúkoľvek
platbu klienta na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy použiť na úhradu príslušenstva záväzku
a až potom na úhradu splatnej istiny. Odvolateľ zastáva názor, že právna úprava účinná v čase uzavretia
zmluvy, takéto dojednanie umožňovala. Novela Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z.z. nadobudla

účinnosť až 1.1.2008 a podľa prechodného ust. § 879j Občianskeho zákonníka sa síce použije aj na
vzťahy pred 1.1.2008, avšak vznik týchto vzťahov aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa majú
posudzovať podľa doterajších predpisov.

67. Odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú, nespôsobilú spochybniť vecnú

správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a predovšetkým záver súdu o neprijateľnosti sporného
zmluvného dojednania.

68. Východiskovo považuje odvolací súd za potrebné akcentovať, že intervenienti podpísali úverovú
zmluvu,dopredupripravenúveriteľomakoformulárovúzmluvu,ktoráobsahovalaajodkaznavšeobecné

obchodné podmienky veriteľa. Je nepochybné, že intervenienti nemali možnosť ovplyvniť obsah
úverových zmluvných podmienok a v ich rámci (okrem iných) aj sporný Čl. III. bod 26 obchodných
podmienok. V konaní nebolo preukázané, že takéto zmluvné podmienky by boli s intervenientami
individuálne dojednané. Z uvedeného teda podľa mienky odvolacieho súdu vyplýva, že intervenienti,pokiaľ i chceli prevziať od O., B., poskytovaný úver, boli nútení prijať aj úverové podmienky tak, ako boli
dopredu naformulované, bez možnosti ich ovplyvnenia.

69. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase vzniku zmluvy explicitne neupravoval účel plnenia
dlhu pri odklone od dohodnutého splátkového kalendára. Doplnenie ust. § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o favorizáciu vôle dlžníka (ak dlžník neurčí inak) bolo vykonané až po vzniku zmluvy (novela
vykonaná zák. č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008). Občiansky zákonník však v čase vzniku
zmluvy neupravoval ani to, aby si mohol veriteľ svojvoľne určiť účel platby, ktorú mu poukazuje dlžník.

Otázka, aký účel platby sa má rešpektovať, je pritom kľúčová, pretože od jej zodpovedania závisí aj
záver, či istina úveru bola splatená.

70. Použitie splátky na iný účel, ako určil spotrebiteľ, môže pre bežného spotrebiteľa mať za následok,
že spotrebiteľ v dobrej viere plní svoj dlh, tento sa však reálne neznižuje (ako tomu bolo v prejednávanej
veci), a to všetko bez toho, aby to spotrebiteľ mohol ovplyvniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie

zmluvy, ktoré dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel, ako na splatenie istiny,
a to bez ohľadu na vôľu dlžníkov, má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka
v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa. Nevyváženosť iba podčiarkuje skutočnosť, že vzťah sa v otázke
plnenia stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa v niektorých prípadoch až
nepredvídateľným.

71. Spotrebiteľ má pritom oprávnený záujem na prednostnom splnení predpísaných splátok, a to vždy
prioritne istiny. Tento vždy prítomný záujem slabšej zmluvnej strany vyjadril zákonodarca s účinnosťou
od 1.1.2008 aj v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak
závažnej otázke, ako je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen

príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom
určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie
zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne
vyjednané (v danom prípade osobitne vyjednané nebolo), ale je v rámci kontraktácie nadiktované
v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá

je vo formulárovej zmluve absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), a to bez ohľadu na skutočnosť, že právna úprava § 566 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení novely č. 568/2007 Z.z. nadobudla účinnosť až od 1.1.2008. Neplatnosť
tohto dojednania je teda podľa mienky odvolacieho súdu daná neprijateľnosťou uvedenej zmluvnej
podmienkyspôsobujúcejznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránamalazáklad

v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy.

72. Ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy upravoval
neuzavretý výpočet príkladov ustanovení, ktoré je potrebné považovať za neprijateľné podmienky

v spotrebiteľskej zmluve a nemohlo postihovať všetky prípady, ktoré môžu v praxi nastať. Na každé
ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve je preto možné aplikovať aj všeobecné ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka z hľadiska či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

73. Žalovaní 1/ a 4/ ďalej namietajú závery súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o neplatnosti
postúpenia pohľadávky medzi O. B. a žalovaným 1/ z dôvodu, že úver zo strany O. B. nebol pred
postúpením riadne zosplatnený. Žalovaní 1/, 4/ zastávajú názor, že k riadnemu zosplatneniu úveru
voči obom intervenientom 1/, 2/ došlo, hoc daný úkon za intervenienta 1/ prevzala jeho manželka
(intervenientka 2/). Žalovaní 1/, 4/ poukazujú na § 20 ods. 1 Zákona o rodine. Zastávajú názor, že

prevzatie zásielky za manžela je bežnou vecou, pri ktorej vzniká zákonné zastupovanie medzi manželmi.

74. Úvodom k zodpovedaniu uvedenej odvolacej námietky odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia
súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 54. napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých posledným
pokusom o zmier pred vyhlásením splatnosti úveru zo dňa 25.7.2009 bol dlžník F. C. vyzvaný k úhrade

sumy mesačných anuitných splátok v omeškaní vo výške 368,40 eur, poplatkov za upomienku a za
pokus o zmier spolu vo výške 59,76 eur, v lehote do piatich dní od doručenia písomností, inak veriteľ v
súlade s Obchodnými podmienkami čl. VI pristúpi k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Listom zo
dňa 11. 03. 2010 veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval dlžníkov na úhradu sumy spolu11.154,57 eur predstavujúcej záväzky vo výške 10.762,87 eur, nezaplatený poplatok za upomienku č. 1
vo výške 13,28 eur, nezaplatený poplatok za upomienku č. 2 vo výške 23,24 eur, nezaplatený poplatok
za pokus o zmier vo výške 23,24 eur a zmluvnú pokutu za porušenie OP vo výške 331,94 eur s tým,

že v prípade neuhradenia dlžnej čiastky do 30. 03. 2010 pohľadávku postúpia na vymáhanie súdnou
cestou záložného práva na záloh uvedený v Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z
5251. Uvedené zosplatnenie bolo doručené spoludlžníčke dňa 15. 03. 2010, zásielku za dlžníka F. C.
prevzala jeho manželka tým istým dňom, písomnosti boli doručené aj záložným dlžníkom, zásielku za
záložného dlžníka A. B. C. prevzala jeho manželka (č.l. 65 spisu).

75. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ mienil veriteľ privodiť účinky zosplatnenia úveru voči intervenientom
1/, 2/, ktorí požívali status spoludlžníkov, bolo jeho povinnosťou doručiť výzvu spĺňajúcu náležitosti
v intenciách ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách obom dlžníkom. Doručenie písomnosti týkajúcich sa
úveru iba jednému z manželov, považuje odvolací súd za nedostatočné, nakoľko úverové zaťaženie
spoločného majetku a privodenie následkov z daného zaťaženia plynúcich, rozhodne nemožno
považovať za bežnú vec v intenciách ust. § 28 Zákona o rodine.

76. Hoci ust. § 28 Zákona o rodine (resp. ust. § 145 Občianskeho zákonníka) pojem bežná vec
nedefinuje možno už so zákonodarcom v úprave § 28 ZOR (resp. § 145 Občianskeho zákonníka)
použitého prívlastku „bežná“ dospieť k záveru, že v prípade bežných vecí ide o záležitosť, ktorá je
medzi manželmi obvyklá, ktorú prináša bežný každodenný život, pri ktorej sa neočakáva súhlas druhého

manžela práva preto, že „záležitosť“ neprekračuje bežnú rutinu denného života, ktorou sa neohrozuje
vlastníctvo druhého manžela. Prevzatie písomnosti, ktorá má privodiť účinky zosplatnenia úveru, t.j.
účinky bezprostredne sa dotýkajúce majetku aj druhého manžela (so závažnými právnymi dôsledkami
napr. na plynutie premlčacích dôb atď.) resp. následné postúpenie pohľadávky tretiemu subjektu, preto
nemožno považovať za obstaranie „bežnej“ záležitosti.

77. Obrana žalovaných 1/, 4/, že môže veriteľ žiadať splnenie aj len od jedného z dlžníkov a poukaz
na súvisiace ust. § 511 Občianskeho zákonníka, podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí na
ospravedlnenie faktu, že nedošlo k riadnemu doručeniu intervenientovi 1/, nakoľko z ďalšieho postupu
O. B., je zrejmé, že O. B., mienil zosplatniť a postúpiť pohľadávku zo zmluvy o úvere voči obom

intervenientom. Inak by nebol intervenientovi 2/ oznamoval listom zo dňa 4.9.2015 (č.l. 60 spisu), cit.:
„dovoľujeme si vám týmto oznámiť, že O. S. E. B. (ďalej len „postupca“) zastúpená spoločnosťou
Consumer Finance Holding a.s. postúpila ku dňu 31.8.2015 svoju pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy
č. HY/5251 zo dňa 3.2.2006 uzatvorenej medzi F. C. ako dlžníkom a postupcom ako veriteľom spolu
s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na nasledovný subjekt: B. C., trvale bytom B.

XXXX/XX, XXX XX G. F., nar. XX.X.XXXX. Momentom doručenia tohto oznámenia ste povinní všetky
záväzky zo zmluvy plniť výhradne postupníkovi a postupník je voči vám oprávnený uplatňovať všetky
práva veriteľa vyplývajúce zo zmluvy a dokumentov, na základe ktorých bolo poskytnuté zabezpečenie
vašich záväzkov zo zmluvy“.

78. Odvolací súd stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie (obsiahnutým v bode 58. a 59. rozsudku
súdu prvej inštancie), že v prejednávanej veci nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného
záložného veriteľa na žalovaného 1/ a žalovaný 1/ nemal status oprávneného záložného veriteľa na
výkon záložného práva. Zosplatnenie zo dňa 11.3.2010 nebolo riadne doručené intervenientovi 1/
a žalovaný 1/ neuniesol dôkazné bremeno o doručení kvalifikovanej výzvy v intenciách ust. § 92 ods. 8

Zákona o bankách obsahujúcej predpísané náležitosti.

79. Banka aj podľa mienky odvolacieho súdu „postúpila“ pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť a boli splnené ďalšie podmienky, ktoré má namysli ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách – kvalifikovaná výzva so zákonom stanovenými náležitosťami. Podmienky na platné

postúpenie bankovej pohľadávky sú v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách tri. Prvou je splatná
pohľadávka, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, druhou je písomná výzva banky klientovi a treťou
podmienkou je nepretržité omeškanie klienta dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

80.Odhliadnucodzáveruoneplatnomzosplatnení,ibanadrámecpotrebnéhoodôvodnenia,napodporu

vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolací súd vo vzťahu k záverom súdu
prvej inštancie o absencii kvalifikovanej výzvy v intenciách ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách za
potrebné pre úplnosť upriamiť pozornosť na nasledovné (vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie
potvrdzujúce) skutočnosti, vychádzajúce zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu.Ad 1) Intervenientom 1/, 2/ bola doručená výzva zo dňa 25.7.2009 (č.l. 50 spisu), (v spise chýba
dôkaz o doručení uvedenej listiny, avšak jej doručenie nebolo intervenientami v konaní rozporované)

s označením „Posledný pokus o zmier pred vyhlásením splatnosti úveru“, v ktorej „riaditeľka odboru
vymáhania“ K. T. C. (nie je označený subjekt, za ktorý koná) vyzýva k okamžitej úhrade nedoplatku:

· suma mesačných anuitných splátok v omeškaní je 368,40 Eur

· poplatok za upomienku č. 1 v zmysle cenníka 13,28 Eur

· poplatok za upomienku č. 2 v zmysle cenníka 23,24 Eur

· poplatok za pokus o zmier v zmysle cenníka 23,24 Eur

Riaditeľka odboru vymáhania upozorňuje, že v prípade neuhradenia sumy v lehote najneskôr do 5
dní odo dňa doručenia písomnosti bude pristúpené podľa Čl. VI. obchodných podmienok k vyhláseniu
predčasnej splatnosti úveru.

Ad 2) Intervenientke 2/ bol doručený list s označením „Výzva na splatenie úveru s príslušenstvom“ zo

dňa 11.3.2010 (č.l. 64 spisu) (intervenientka 2/, ako nebolo v konaní sporné, prevzala uvedený list aj
za svojho manžela – intervenienta 1/), v ktorej listine sa uvádza (okrem iného) cit.: „do dnešného dňa
na vašom účte evidujeme splátky v omeškaní v celkovej výške 1.014,36 Eur. V súlade s obchodnými
podmienkami Čl. VI. sa stal celý váš úver splatný. Výška vášho záväzku predstavuje k dnešnému
dňu 10.762,87 Eur, nezaplatený poplatok za upomienku č. 1 v zmysle cenníka 13,28 Eur, nezaplatený

poplatokzaupomienkuč.223,24Eur,nezaplatenýpoplatokzapokusozmier23,24Eur,zmluvnápokuta
za porušenie OP 331,94 Eur spolu 11.154,57 Eur. Upozorňujeme vás, že v prípade neuhradenia dlžnej
čiastkydo30.3.2010pohľadávkupostúpimenavymáhaniesúdnoucestousuplatnenímzáložnéhopráva
na záloh uvedených v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti Z 5251“.

Ad 3) V konaní nebolo sporné, že bolo intervenientom 1/, 2/ doručené oznámenie pôvodného veriteľa
(č.l. 60 spisu), že O. B. postúpila ku dňu 31.8.2015 svoju pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy na
žalovaného 1/. Intervenienti 1/ a 2/ boli poučení, že momentom doručenia oznámenia sú povinní svoje
záväzky zo zmluvy plniť výhradne postupníkovi a postupník je voči ním oprávnený uplatňovať všetky
práva veriteľa, vyplývajúce zo zmluvy a dokumentov, na základe ktorých bolo poskytnuté zabezpečenie

ich záväzkov zo zmluvy.

Ad 4) V konaní nebolo preukázané, že by pôvodný veriteľ okrem istín Ad 1) a Ad 2) pred postúpením
pohľadávky na tretí subjekt bol zasielal/doručoval intervenientom 1/, 2/ aj iné listiny.

81. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že listom zo dňa 11.3.2010 mienila O.
B. vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere, pričom vyhláseniu predčasnej splatnosti
predchádzalo vyhotovenie výzvy zo dňa 25.7.2009 na úhradu omeškaných splátok s upozornením na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru (už mimo rámca potrebného odôvodnenia možno tiež doplniť,
že v nej absentuje špecifikácia konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní a zaplatením ktorej

by mohol zvrátiť zosplatnenie úveru). Dodržanie postupu predpokladaného v ust. § 53 ods. 8 (v znení
účinnom v čase relevantnom pre realizáciu daných právne významných úkonov) má vplyv na riadne
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Uvedené písomnosti sú však jedinými, ktoré veriteľ (banka)
zasielal intervenientom 1/, 2/ do okamihu postúpenia pohľadávky ku dňu 31.8.2015. V konaní ale nebolo
preukázané, že bol dodržaný postup predpokladaný v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a síce, že by O.

B., teda banka, ktorá uvažuje o postúpení pohľadávky, písomne vyzvala intervenientov 1/, 2/ na úhradu
pohľadávky, ktorú zamýšľa postúpiť inému – tretiemu subjektu. Výzvu, ktorá by predchádzala postúpeniu
pohľadávky tak, ako je zakotvená v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, však banka intervenientom
1/, 2/ nedoručovala. Určite takouto výzvou nemôžu byť písomnosti zo dňa 25.7.2009 (doručovaná
intervenientom1/,2/)azodňa11.3.2010(doručenáintervenientke1/)ktorébolidoručovanévrámcitoho,

že banka mienila využiť právo mimoriadne úver zosplatniť, a to jednak s poukazom na značný časový
odstup, ktorý od vyhotovenia týchto výziev (roky 2009 a 2010) uplynul do okamihu uzatvorenia zmluvy
o postúpení pohľadávok (rok 2015), keď 5 rokov stará výzva nemôže mať následok predpokladaný v§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Stav deklarovaný vo výzve z roku 2010 ohľadom výšky dlhu v čase
bezprostredne pred postúpením pohľadávky je vzhľadom na plynutie času neaktuálny.

82. Z listín zasielaných bankou v súvislosti s procesom vyhlasovania predčasnej splatnosti úveru z roku
2009 a 2010 nevyplýva úmysel banky, že by mali byť zasielané intervenientom 1/, 2/ práve aj v súvislosti
sozamýšľanýmbudúcimpostúpenímpohľadávky.Obsahtýchtolistíntomuanináznakomnenasvedčuje.
Je pritom podľa mienky odvolacieho súdu zrejmé, podľa obsahu, že účel vyhotovenia týchto listín –
výziev smeroval maximálne k dodržaniu postupu stanoveného v § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase relevantnom pre realizáciu daných úkonov preto, aby sa mala pohľadávka
stať účinne splatnou ešte pred uplynutím dojednanej konečnej splatnosti. Vo výzvach zasielaných
v súvislosti s vyhlasovaním predčasnej splatnosti sa vôbec neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Spotrebiteľ musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok a síce
na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť dané postúpenie (obdobne napr. rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27CoCsp/53/2021 zo dňa 29.12.2021 alebo sp.zn. 6CoCsp/16/2022

zo dňa 17.5.2022, resp. sp.zn. 17CoCsp/12/2023 zo dňa 27.7.2023). Výzva v zmysle § 92 ods. 8 Zákona
o bankách musí byť totiž kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti
na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu predmetného ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí
akákoľvek výzva banky na zaplatenie ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie
dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka

oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka.

83. Záverom teda pre zhrnutie možno uviesť, že ani jedna z bankou doručovaných písomností
adresovaných intervenientom 1/, 2/ pred postúpením pohľadávky takouto kvalifikovanou výzvou nebola.
Ani jedna z nich nemala poučenie, že v prípade neuhradenia zosplatneného úveru má banka právo

pohľadávku postúpiť tretej osobe, a teda z ich obsahu nebolo možné vyvodiť, že by úmyslom výzvy
malo byť výslovne súčasne učiniť zadosť aj podmienkam stanoveným zákonom o bankách. Obsah listín
nezodpovedá účelu a zmyslu § 92 ods. 8 Zákona o bankách a ani z nich nevyplýva úmysel banky
vyhotoviť ich v súvislosti s postúpením pohľadávky, ku ktorej naviac banka pristúpila až po niekoľkých
rokoch od ich vyhotovenia. Ak sa doručovalo následne oznámenie o postúpení pohľadávky, toto bolo

doručované až po samotnom (neplatnom) “postúpení“ pohľadávky, a preto táto písomnosť tiež nie je
výzvou v intenciách § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

84. Žalovaní 1/, 4/ ďalej v odvolaní prezentujú názor, v zmysle ktorého je nepodstatné, či nositeľom
práv bol v čase vykonania dražby žalovaný 1/ alebo O. B.. Žalovaní 1/, 4/ s poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/27/2019 zo dňa 27.5.2020 zdôrazňujú, že súd v konaní o určenie
neplatnosti dražby nemôže posudzovať existenciu pohľadávky a jej zabezpečenia. Predmetom konania
môže byť len platnosť záložnej zmluvy alebo porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách,
a to len za predpokladu, že osoba, ktorá sa domáhala vyslovenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, bola
dotknutá na svojich právach.

85. Na margo uvedenej odvolacej námietky odvolací súd východiskovo poukazuje na vyslovený záväzný
právny názor v prejednávanej veci prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí
č.k. 2Cdo/210/2021-551 zo dňa 30.1.2024, ktorý (okrem iného) akcentoval potrebu v ďalšom konaní
skúmať, či si žalovaný 1/ v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenie, majúce svoj základ v neprijateľných

zmluvných podmienkach spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Uviedol, že „prieskumu ich oprávnenosti sa
žalobca žalobou na určenie neplatnosti dražby (§ 21 ods. 2 ZoDD) môže domáhať, ak záložný veriteľ
(žalovaný 1/) vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 ZoDD uplatní pohľadávku, ktorej základ bude spočívať
v neprijateľnej zmluvnej podmienke, pretože tým dochádza k porušeniu tohto ustanovenia tým, že
záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje. Následkom je potom porušenie ustanovení ZoDD

zakotvujúce možnosť domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 ZoDD, pretože
týmto neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv dlžníka (resp. záložcu), od ktorého veriteľ
prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho základu. Opomenúť nemožno
ani namietanie neplatnosti samotného postúpenia vymáhanej pohľadávky, ako aj neplatnosti úverovej
zmluvy, z ktorej pohľadávka vznikla, a tým neplatnosti i samotnej záložnej zmluvy. Následne preto možno

uzavrieť, že v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, pre prípad ustálenia spotrebiteľského
charakteruúverovejzmluvy,zktorejpohľadávkavznikla,súdynižšíchinštanciíniesúzbavenépovinnosti
(dôsledne) skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, s potrebou tiež vyrovnať sa s požiadavkou ex
offo súdnej kontroly a primeranosti všetkých zložiek pohľadávky - vrátane poplatkov, sankcií (pozrirozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-565/21, C-224/19, C-377/14), ako aj iných nákladov, ktoré
podstatne navyšujú dlh, vrátane nákladov po postúpení pohľadávky, ako aj dať odpoveď k pravosti,
výške a splatnosti vymáhanej pohľadávky a výsledné rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodniť.

Dovolací súd poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 23. februára 2022 s sp. zn. 4Cdo/149/2020,
publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
75/023, z ktorého vyplýva: ,,(...) Ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách uplatní pohľadávku, ktorej pravosť je spochybňovaná existenciou
neprijateľných zmluvných podmienok s ňou súvisiacich, súd je povinný tieto v konaní o určenie

neplatnosti dražby skúmať.(...)“ Či smernice na ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na dražobníka aktuálne
Súdny dvor posúdil vo veci C-598/21, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudiciálneho konania
podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove tak, že „Článok 3 ods. 1,
článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných
práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa

ktorej súdne preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi
uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou
nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené
vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej

klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na
základe tejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.“
86. S ohľadom na prezentovaný záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorým sa odvolací súd
musí riadiť, vyhodnotil odvolací súd označenú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Z hľadiska určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby je právne relevantnou skutočnosť, či žalovaný 1/ bol/nebol nositeľom

práv (stal sa veriteľom pohľadávky) v čase vykonania dražby. Nakoľko bolo v konaní nepochybne
preukázané, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky voči intervenientom 1/, 2/ zo spoločnosti
O., B. na žalovaného 1/, nestal sa/nezískal žalovaný 1/ status záložného veriteľa a nebol tak oprávnený
na podanie návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby v intenciách ust. § 7 ods. 1 zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách. Nakoľko boli porušené ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. (§ 7 ods. 1)

predmetného zákona, vzniklo žalobcovi, ktorý bol výkonom dobrovoľnej dražby dotknutý na svojom
(spolu)vlastníckom práve k draženému bytu, právo domáhať sa určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby
v intenciách ust. § 21 ods. 2 predmetného zákona.

87. Následne, vzhľadom na skutočnosť, že bola v konaní preukázaná absencia oprávnenia žalovaného

1/ navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby (žalovaný 1/ nestal sa záložným veriteľom – neprešla naň
pohľadávka O., B.), bolo i nadbytočným skúmať, či si žalovaný 1/ uplatnil/neuplatnil v rámci dobrovoľnej
dražby plnenie majúce svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach.

88. Odhliadnuc od uvedeného záveru, odvolací súd (nad rámec potrebného odôvodnenia) súhlasí

so závermi súdu prvej inštancie vzťahujúcimi sa k posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok
(započítanie plnenia najskôr na príslušenstvo až potom na istinu, úročenie úrokom z omeškania
podľa cenníka, ktorý nebol individuálne dojednaný zmluvnými stranami, zmluvná pokuta atď.), ktoré sú
v podrobnostiach obsiahnuté v bodoch 36. až 53. rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje, nakoľko je neúčelné ich opätovne opisovať.

89. Odvolatelia 1/, 4/ ďalej na margo záverov súdu o neprijateľných zmluvných podmienkach,
zastávajú názor, že vyčíslenie príslušenstva, resp. celej pohľadávky nemá žiaden vplyv na platnosť
dobrovoľnej dražby s tým, že prípadná nesprávnosť výpočtu vymáhanej pohľadávky môže spôsobiť len
zodpovednostné vzťahy.

90. Prioritne (úvodom) považuje odvolací súd za potrebné konštatovať bezpredmetnosť uvedenej
námietky, keďže žalovaný 1/ neuniesol v konaní dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že je veriteľom
vymáhanej pohľadávky, a teda aj osobou oprávnenou v intenciách § 7 ods. 1, t. j. osobou oprávnenou
navrhnúť dražbu.

91.Tedaopätovne,lenmimorámcapotrebnéhoodôvodnenia,odvolacísúdnamargouvedenejnámietky
uvádza, že sa s ňou nestotožňuje, a to z dôvodu, že relevantnou otázkou písomného vyhlásenia je
nielen pravosť pohľadávky, ale aj jej výška, keďže práve pri stanovení výšky môže dôjsť k posúdeniuprimeranosti alebo neprimeranosti výkonu záložného práva. Veľmi častou praktikou je do vyčíslenia
pohľadávky uviesť nepreskúmateľnú sumu, prípadne do výšky pohľadávky integrovať aj rôzne sankcie,
ktoré v konečnom dôsledku navyšujú dlh dlžníka. V spotrebiteľskej praxi sa takáto tendencia viaže

osobitne k plneniam z neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré vstupujú do umelého navyšovania
vymáhanej pohľadávky v procese dražby. Práve spôsob určenia výšky, ale aj pravosti a splatnosti
pohľadávky založený na jednostrannom vyhlásení veriteľa bez akejkoľvek kontroly dodržania zákonných
podmienok, osobitne dodržania noriem na ochranu spotrebiteľa, predstavuje jeden z najväčších
problémov neoprávnenosti a neprimeranosti mimosúdneho výkonu záložného práva. Aj keď veriteľ koná

podťarchoumožnejnáhradyškody,uvedenéničnemenínatom,žeúspešnévykonaniedražbyznamená
mnohokrát nezvratný zásah do majetkových pomerov dlžníka.

92. Pokiaľ žalovaní 1/ a 4/ žiadajú, aby súd v konaní zohľadnil skutočnosť, že intervenienti zneužívajú
postavenie slabšej strany a že k zosplatneniu a postúpeniu došlo z dôvodu, že si intervenienti neplnili
povinnosť riadne a včas splácať dlh, pričom niekoľko rokov nepristúpili k žiadnej (ani len čiastočnej)

úhrade dlhu, odvolací súd dodáva, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o vyššie uvádzaných
tvrdeniach, t. j. ani o platnom zosplatnení, ani o platnom postúpení, ani o tom, že žalovaní niekoľko
rokov ani len čiastočne nepristúpili k úhrade svojho dlhu. Rovnako okolnosti prípadu nijak nenasvedčujú
„šikanóznemu“ výkonu práv intervenientami 1/, 2/.

93. Žalovaní 1/, 4/ ďalej uvádzajú, že v prípade vyhlásenia dražby za neplatnú, dôjde k otvoreniu
mnohých vzťahov a nárokov. Vydražiteľ previedol vlastnícke právo na tretiu osobu a táto už mohla
investovaťdodotknutejnehnuteľnosti.Vyhláseniedražbyzaneplatnúpodľamienkyodvolateľovvytvorilo
neprimerané množstvo ďalších nárokov, a je teda otázna účelná proporcionalita ochrany domnelého
práva osôb neplniacich si svoje záväzky v kontexte nerušenia práv a nárokov tretích osôb.

94. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. So samotnou skutočnosťou, že môže
dôjsťkvyhláseniuneplatnostidražby,musípočítaťkaždýúčastníkdražby,vrátanevydražiteľa,dražobnej
spoločnosti či záložného veriteľa. Uvedené riziko plynie priamo z právnej úpravy dobrovoľnej dražby.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby prichádza do

úvahy posúdenie širokého diapazónu relevantných otázok neplatnosti dražby, akými sú:

Ad 1/ daná (existujúca) splatná a preukázaná pohľadávka čo do dôvodu i výšky,

Ad 2/ splnenie ďalších hmotnoprávnych podmienok pre výkon záložného práva podľa Občianskeho

zákonníka a podľa osobitných právnych predpisov,

Ad 3/ správny a zákonný procesný postup pri realizácii dražby a zachovanie práv dotknutých osôb.

95. V režime neplatnosti dobrovoľnej dražby sa naplno prejavujú nedostatky spojené s režimom

(ne)dobrovoľnej dražby, resp. slabé miesta, ktoré na jednej strane (ne)dobrovoľnú dražby proveriteľsky
favorizujú, na druhej strane však prináša väčšie riziko pre nadobúdateľa (vydražiteľa) z pohľadu možnej
neplatnosti dražby. Na báze tejto „rovnice“ je zároveň založená aj celá podstata (ne)dobrovoľnej dražby
a zákonodarca, ako aj účastníci dražby musia počítať s tým, že ak nie je pripustená preventívna súdna
ochrana a kontrola, bude potrebné všetky sporné aspekty výkonu tejto dražby riešiť práve ex post –

s časovým odstupom a pri konštitutívnej zmene právnych (vlastníckych a záväzkových) pomerov, a to
v súvislosti so súdnym konaním vo veci neplatnosti dobrovoľnej dražby. Skutočnosť, že zákonodarca
v záujme zrýchlenia a zefektívnenia výkonu záložného práva úplne zámerne opomenul akúkoľvek
zákonom uznanú formu preventívnej súdnej kontroly, ktorá by zakladala nárokovateľný súdny prieskum,
má tak zásadné právne následky a nemôže v praxi vylúčiť možné zneužívanie dražieb a zároveň

možné popieranie právnej istoty účastníkov dražby a najmä vydražiteľa. Rýchlosť a efektívnosť dražieb
preto vedie zároveň k stimulovaniu ich rizikovosti, ktorú musia prijať všetky subjekty vystupujúce na
strane navrhovateľa, dražobníka a predovšetkým vydražiteľa. Iba uvedomenie si tejto skutočnosti je
predpokladom plnohodnotného a úplného rozhodnutia sa o účasti na dražbe. Daný aspekt pochopiteľne
vystupuje do popredia osobitne v kontexte, že účastníci dražby a ani vydražiteľ nemajú vedomosť

o všetkých podrobnostiach právneho základu a režimu pohľadávky, ktorej uspokojenie sa realizuje
formou dobrovoľnej dražby.96. Žalovaní 1/, 4 ďalej namietajú, že v čase prístupu k dražbe, rovnako ako aj v čase vyhlásenia v poradí
prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie, prevládal celkom iný názor Súdneho dvora (C-34/13) ohľadom
výkonu záložného práva, než na ktorý poukazuje Krajský súd v Žiline (C-598/21). V intenciách potreby

skúmania proporcionality by podľa mienky žalovaných 1/, 4/ vyhlásenie dražby vykonanej pred siedmimi
rokmi ako neplatnej, kedy vydražená nehnuteľnosť nebola nikoho domovom a zároveň v čase prístupu
k dražbe, ako aj v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa prevládal celkom iný názor Súdneho dvora
ohľadom výkonu záložného práva, by takéto rozhodnutie súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi a výkon
práva by bol neprimerane tvrdý.

97. Prioritne k uvedenej námietke aplikovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ odvolací súd uvádza,
že povinnosť skúmať (pre prípad ustálenia spotrebiteľského charakteru úverovej zmluvy, z ktorej
pohľadávka vznikla) neprijateľné zmluvné podmienky a tiež povinnosť vyrovnať sa s ex offo súdnou
kontrolou primeranosti všetkých zložiek pohľadávky, vrátane poplatkov a sankcií, ako aj iných nákladov,
ktoré podstatne navyšujú dlh, vrátane nákladov po postúpení pohľadávky, ako aj povinnosť dať odpoveď

k pravosti, výške a splatnosti vymáhanej pohľadávky zdôraznil Najvyšší súd Slovenskej republiky
vzrušujúcomuzneseníč.k.2Cdo/210/2021-551zodňa30.01.2024,atovoväzbenaaktuálnujudikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, a to nielen v zmieňovanej veci C-598/21, ale aj vo veciach C-565/21,
C-224/19, C-377/14. Ide o záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd i súd prvej
inštancie je vysloveným záväzným právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 455 CSP viazaný.

98. Odhliadnuc od uvedeného, je potrebné podporne poznamenať, že súd je povinný interpretovať/
vykladať aplikovanú právnu úpravu (v dotknutej veci zákon o dobrovoľných dražbách a Občiansky
zákonník) v súlade s Ústavou SR, medzinárodnoprávnymi záväzkami SR majúcimi prednosť pred
zákonom, aktuálnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

Zmena či spresnenie judikatúry nie je dostatočným dôvodom pre využitie mimoriadnych opravných
prostriedkov vo veciach týkajúcich sa rovnakého právneho problému, ktoré však boli pred zmenou/
spresnením judikatúry právoplatne skončené. Súdy však, a to je podstatné vo veci zdôrazniť, majú
povinnosť takúto judikatúru rešpektovať vo všetkých prebiehajúcich a v budúcnosti začatých konaniach
(k obdobnej právnej otázke zaujal svoje stanovisko aj Najvyšší správny súd ČR vo veci sp. zn.

6As 7/2005 zo dňa 21.10.2008, bod 57, ods. 1 a 2).

99. Žalovaní 1/, 4/ ďalej uvádzajú, že sa žalobca (podielový spoluvlastník draženej nehnuteľnosti
v jednej polovici – poznámka odvolacieho súdu) o draženú nehnuteľnosť nezaujímal a všetky náklady
s nehnuteľnosťou spojené hradil žalovaný 4/ (podielový spoluvlastník draženej nehnuteľnosti v jednej

polovici–poznámkaodvolaciehosúdu),ktorýbolvprípadepotrebyopravyapodobnenútenývycestovať
až z E., keďže sa žalobca žiadnym spôsobom nepodieľal na starostlivosti o vydraženú nehnuteľnosť,
a to napriek tomu, že býva v rovnakom meste, v akom sa nehnuteľnosť nachádza.

100. Odvolací súd k uvedenej odvolacej argumentácii uvádza, že táto nie je spôsobilá spochybniť

vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Uvedené argumenty nie sú/nemôžu byť relevantnými
z hľadiska aplikácie ust. § 21 ods. 2 zákona dobrovoľných dražbách, ktoré stanovuje podmienky, za
akých sa osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach, môže domáhať určenia neplatnosti
dražby. Odvolacia argumentácia nie je spôsobilá nič zmeniť na (pre rozhodnutie o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby esenciálnych) záveroch, že došlo k porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných

dražbách a žalobca je týmto porušením dotknutý na svojich (vlastníckych) právach. V bode 99.
tohto rozsudku zmieňovaná odvolacia argumentácia by bola relevantná v rámci konania o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (§ 142 OZ), resp. vyporiadania vzájomných nárokov
podielových spoluvlastníkov atď. (§ 137 OZ).

101. Na margo ostatnej odvolacej námietky žalovaných 1/, 4/, ktorí uvádzajú, že Súdny dvor vo veci
C-598/21 kladie dôraz na súdne preskúmanie proporcionality a ochranu obydlia pri výkone záložného
práva s tým, že v prejednávanej veci predmet zálohu (byt – poznámka odvolacieho súdu) netvoril obydlie
žalobcu, odvolací súd dodáva nasledovné.
102. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmieňovanom zrušujúcom (pre odvolací súd i súd prvej

inštancie) záväznom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie C-598/21, ako aj iné rozhodnutia Súdneho
dvora – C-565/21, C-224/19, C-377/14 vo väzbe na záver o povinnosti všeobecných súdov skúmať
neprijateľné zmluvné podmienky s potrebou tiež vyrovnať sa s požiadavkou ex offo súdnej kontroly
a primeranosti všetkých zložiek pohľadávky – vrátane poplatkov a sankcií, ako aj vo väzbe na záver,že smernice na ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na dražobníka. Je pravdou, že v rozsudku C-598/21
Súdny dvor posudzoval špecifickú situáciu, kedy zmluva o úvere bola zabezpečená rodinným obydlím
žalobcov, avšak z uvedeného nemožno vyvodiť záver, že pokiaľ v konkrétnej veci nešlo o obydlie

žalobcu,neprináležísúduexoffozaoberaťsaskúmaním,čizmluvnépodmienkyspôsobujú/nespôsobujú
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje (nižšie) na tie závery
zmieňovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-598/21, ktoré sú použiteľné aj pre prejednávanú vec,
cit.: „...vzhľadom na znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebiteľ nachádza vo vzťahu k predajcovi
alebo dodávateľovi, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, článok 6 ods. 1

smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. V tomto kontexte
s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov stanovenú v článku 38 Charty je vnútroštátny
súd povinný posúdiť, a to aj ex offo, nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti
smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom,
hneď ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v
tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2019, Bondora, C-453/18 a C-494/18, EU:C:2019:1118, bod 40,

ako aj zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C-600/19, EU:C:2022:394, body 35 až 37). ... Súdny dvor
opakovane rozhodol, že na účely určenia, či zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti hypotekárneho
úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, je relevantná najmä otázka, či právo
predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní
povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, či sa toto právo priznáva v

prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania
úveru a jeho výšky, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej
oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení a či vnútroštátne právo stanovuje primerané
a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby
odvrátil účinky takejto splatnosti úveru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Banco

Primus, C-421/14, EU:C:2017:60, bod 66 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd
pri posudzovaní prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky musí najmä preskúmať proporcionalitu
práva priznaného veriteľovi požadovať na základe tejto podmienky všetky dlžné sumy, čo znamená, že
tento súd zohľadní najmä závažnosť nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, akými sú
výška nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a k dĺžke trvania zmluvy“.

103. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj odvolaciu argumentáciu žalovaného 3/. Žalovaný 3/
vpodanomodvolanínamieta,žesasúdprvejinštancievôbecnezaoberaltým,činiejenamiesteaplikácia
ust.§257CSP,atedaneskúmal,činiesúdanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,pokiaľideozaviazanie
žalovaného 3/ na náhradu trov konania. V špecifických konaniach o neplatnosť dobrovoľnej dražby
štandardnedochádzaksituáciám,kedysavydražiteľstaneakobyrukojemníkomrozporov,ktorévznikajú

na úrovni záložného dlžníka a záložného veriteľa. Vydražiteľ nemá reálnu možnosť a ani informačnú
bázu akokoľvek vplývať na výsledok konania, a teda aplikovať v jeho prípade zásadu úspechu v spore,
je zjavne neprimerane tvrdou aplikáciou práva. Žalovaný 3/ argumentuje, že samotné súdy nemali
v otázkach, pre ktoré by mala byť dobrovoľná dražba vyhlásená za neplatnú, jasno. O tom svedčí fakt,
že prvotné rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu viedli k zamietnutiu žaloby.

104. Prioritne k uvedenej námietke možno uviesť, že sa súd prvej inštancie skutočne v odôvodnení
rozsudku opomenul vyporiadať/preveriť, či v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania v intenciách ust. § 257 CSP. Hoci bolo
dotknuté právo na spravodlivý proces žalovaného 3/ absenciou zdôvodnenia neaplikácie ust. § 257

CSP, nie je toto pochybenie súdu prvej inštancie podľa mienky odvolacieho súdu dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko môže byť „napravené“ v rámci odvolacieho
konania.

105. Odvolací súd preto dopĺňa absentujúce dôvody a uvádza, že pre aplikáciu ust. § 257 CSP a

nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi proti žalovanému 3/ neboli splnené dotknutým ustanovením
predpokladané podmienky. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, Ad 1) dôvody hodné osobitného zreteľa a Ad
2) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného

zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto
často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.
K aplikácii ust. § 257 CSP môže dôjsť i z aspektov sociálnych. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch stránmôže mať napr. skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej
alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa.

106. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 250 CSP) aj zo
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu zaplatiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva

na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle
dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo/17/2009, sp.zn.
5Cdo/67/2010čisp.zn.3MCdo/46/2012)ust.§257niejemožnépovažovaťzapredpis,ktorýbyzakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti, hodné osobitného zreteľa, ku ktorým
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. Ust. § 257 preto

nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by s uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 292/07 či sp.zn. I. ÚS 303/12)

ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III.
ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania podľa § 255 ods. 1 CSP (obdobne uznesenie Ústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 2.4.2020).

107. Odvolací súd v žalovaným 3/ prezentovaných skutkových okolnostiach nevidel dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Opätovne na tomto mieste považuje
odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v režime neplatnosti dobrovoľnej dražby sa naplno prejavujú
nedostatky spojené s režimom (ne)dobrovoľnej dražby, resp. slabé miesta, ktoré na jednej strane

nedobrovoľnú dražbu proveriteľsky favorizujú, na druhej strane však prinášajú väčšie riziko pre
nadobúdateľa (vydražiteľa) z pohľadu možnej neplatnosti dražby. Na báze tejto „rovnice“ je zároveň
založená aj celá podstata (ne)dobrovoľnej dražby a zákonodarca ako aj účastníci dražby musia počítať
s tým, že ak nie je prípustná preventívna súdna ochrana a kontrola, bude potrebné všetky sporné
aspekty výkonu (ne)dobrovoľnej dražby riešiť práve ex post – s časovým odstupom a pri konštitutívnej

zmene právnych (vlastníckych a záväzkových) pomerov, a to v súvislosti so súdnym konaním vo veci
neplatnostidobrovoľnejdražby.Skutočnosť,žezákonodarcavzáujmezrýchleniaazefektívneniavýkonu
záložného práva, úplne zámerne opomenul akúkoľvek zákonom uznanú formu preventívnej súdnej
kontroly, ktorá by zakladala nárokovateľný súdny prieskum, má tak zásadné právne následky a nemôže
v praxi vylúčiť možné zneužívanie dražieb a zároveň možné popieranie právnej istoty účastníkov dražby

a najmä vydražiteľa. Rýchlosť a efektívnosť dražieb preto vedie zároveň k stimulovaniu ich rizikovosti,
ktorú musia prijať všetky subjekty vystupujúce na strane navrhovateľa, dražobníka a predovšetkým
vydražiteľa.Ibauvedomeniesitejtoskutočnostijepredpokladomplnohodnotnéhoaúplnéhorozhodnutia
sa o účasti na dražbe. Žalovaný 3/ si dobrovoľne vybral uvedený spôsob nadobudnutia vlastníckeho
právaknehnuteľnosti,pretospolusbenefitmisimuselbyťvedomýajprípadnýchrizíksdražbouvýslovne

spojených a vyjadrených v právnej úprave § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách,
z ktorého vyplýva právo osoby tvrdiacej, že bola dotknutá na svojich právach, spochybňujúcej platnosť
záložnej zmluvy, alebo tvrdiacej porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách domáhať sa
určenia neplatnosti dražby v zákonom stanovenej lehote.
108. Žalovaní 1/, 4/ síce odvolaním napadli „celý rozsudok súdu prvej inštancie, t.j. aj výrok o nároku

na náhradu trov prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s nimi tvrdenou nesprávnosťou
rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť
(pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj od neho
závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie
náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

109. Nakoľko v odvolaniach žalovaných 1/, 4/ a žalovaného 3/ obsiahnuté odvolacie námietky neboli
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súdnapadnutýrozsudokpriaplikáciiust.§387ods.1CSPpotvrdilakovecnesprávny.Záveromodvolací
súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené stranou sporu, alelen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
110. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril aj Ústavný súd ČR konštatovaním,
cit.: „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na
podrobnej oponentúre (a vyvracaní jednotlivo vznesených námietok ak proti nim stavia vlastný ucelený
argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama

osebe dostatočná (Nález sp.zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.2.2009, bod 68.).
111. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Odvolatelia – žalovaní 1/, 4/ a žalovaný 3/, neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto
majúžalobcaaintervenienti1/,2/nastranežalobcuprotinimnároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v (plnom) rozsahu - 100%. Odvolací súd v okolnostiach danej veci nevidel priestor pre aplikáciu ust. §
257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania.

112. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)