Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201491
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1020201491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne:
U.. R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. K. XXXX/XX, V., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr.
Vladimír Ivančo, s.r.o., so sídlom Na križovatkách 16834/78, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SPSČ-PO3-2020/002319-004 zo dňa 18.09.2020, o kasačnej sťažnosti
žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA- 2S/249/2020-171 zo dňa 17.12.2024,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-2S/249/2020-171 zo dňa 17.12.2024 sa z r u š u j e
a vec sa v r a c i a Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-2S/249/2020-171 zo dňa 17.12.2024 (ďalej „napadnutý
rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. SPSČ-PO3-2020/002319-004 zo dňa 18.09.2020 (ďalej
„preskúmavané rozhodnutie“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný na odvolanie žalobkyne zmenil rozhodnutie prezidenta

Hasičského a záchranného zboru MV SR PHZ-KA4-2020/001067-013 zo dňa 26.04.2020 (ďalej
„prvostupňové rozhodnutie“) o priznaní nároku na náhradu škody vo výške 5.403,68 eur podľa § 134aj
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o HaZZ“) tak, že
jej nepriznal nárok na náhradu škody.

Administratívne konanie

3. Prvostupňovým rozhodnutím prezident Hasičského a záchranného zboru žalobkyni ako bývalej
príslušníčke Hasičského a záchranného zboru priznal nárok na náhradu škody vo výške 5.403,68
eur podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ, ktorý si uplatnila písomnosťou z 02.12.2011 z dôvodu,
že služobný úrad s ňou mal skončiť služobný pomer z dôvodu jej tehotenstva. Predmetné konanie
bolo rozhodnutím z 29.12.2011 prerušené do právoplatného ukončenia súdneho konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava II vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 z 09.06.2016 v spojení so zmenovým rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018 bola žalovanému určená
povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- eur. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 30.11.2018. Dňa 12.04.2019 spolu s návrhom na pokračovanie v konaní si žalobkyňa
uplatnila aj 9,25 %-ný úrok z omeškania zo sumy 5.403,68 eur od 02.12.2011 do zaplatenia. V častiúrokov z omeškania sa prvostupňový orgán nestotožnil s názorom žalobkyne, nakoľko tento nárok si
neuplatnila v podaní z 02.12.2011 a mal za to, že vzhľadom na plynutie premlčacej lehoty je právo na
úroky z omeškania premlčané.

4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zhrnul, že žalobkyňa bola do dočasnej štátnej služby
príslušníka Hasičského a záchranného zboru na pozíciu odborný inšpektor prijatá dňom 01.01.2009,
pričom jej bola určená skúšobná doba na dobu 6 mesiacov. Dňa 05.05.2009 písomne oznámila
tehotenstvo. Dňa 28.05.2009 jej bolo doručené oznámenie o skončení služobného pomeru v skúšobnej

lehote podľa § 62 zákona o HaZZ s tým, že jej služobný pomer končí 31.05.2009. Žalovaný mal za to, že
porušenie právnej povinnosti pre účely konania o náhrade škody zo strany služobného úradu je potrebné
definovať ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej
slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný
postup.Vprípade,žesajednáonezákonnérozhodnutie,požadujesa,abybolorozhodnutie,ktorýmbola
spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Oznámenie

o skončení služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu označil žalovaný
za stále zákonné, nakoľko jeho nezákonnosť nebola akýmkoľvek oprávneným orgánom skonštatovaná,
z čoho jednoznačne vyplýva, že služobný pomer bol skončený zákonným spôsobom. Rozhodnutie v
antidiskriminačnom spore (podľa zákona č. 365/2004 Z.z., ďalej len „antidiskriminačný zákon“) nemá
vplyv na konanie o náhrade škody z dôvodu, že sa vzťahuje ku konaniu o porušení zásady rovnakého

zaobchádzania a je samostatným konaním, od ktorého výsledku konanie o náhrade škody nie je
závislé a nespochybňuje zákonnosť oznámenia o skončení služobného pomeru v skúšobnej dobe.
Nakoľko porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nemá vplyv na zákonnosť samotného skončenia
služobného pomeru v skúšobnej dobe, nie je možné hovoriť o splnení prvého zákonného predpokladu
pre priznanie náhrady škody, ktorým je porušenie právnej povinnosti. Konštatovanie diskriminácie v

konaní o antidiskriminačnej žalobe nespôsobuje nulitu aktu skončenia služobného pomeru v skúšobnej
dobe. Žalovaný mal za to, že poukazovanie žalobkyne na smernicu EU 92/85/EHS o opatreniach a
podpore tehotných matiek, smernicu č. 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní
v súvislosti so skončením jej služobného pomeru nie je na mieste, keďže nezakladajú práva priamo
fyzickým ani právnickým osobám, ale vyžaduje sa ich implementácia do vnútroštátneho právneho

poriadku a tá bola vykonaná až novelou zákona č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, pričom
služobný pomer žalobkyne skončil v r. 2009. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa si nárokuje hypotetickú
škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk) viažucu sa k poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo
zvýšenej sume, na ktorú v čase skončenia služobného pomeru nemala nárok. Súhlasil so žalobkyňou,
že nárok by jej vznikol až po 270 dňoch nemocenského poistenia v posledných dvoch rokoch pred

pôrodom. Za minimálne predčasné však považoval tvrdenie, že pokiaľ by so žalobkyňou služobný pomer
v skúšobnej dobe nebol skončený, nárok by automaticky získala, nakoľko je množstvo faktorov, ktoré to
môžu negatívne ovplyvniť (napr. úraz, prepustenie zo služobného pomeru). Dodal, že nárok na zvýšenú
materskú dávku vo veľkej miere ovplyvnila sama a to najmä neschopnosťou sa zamestnať, nevyužitím
možnosti dobrovoľného nemocenského poistenia či povinného nemocenského poistenia samostatne

zárobkovo činnej osoby, kedy by jej nárok po splnení ostatných podmienok patril. Uvedeným mienil
žalovaný preukázať, že žalobkyňa si nárokuje nie reálnu, ale len hypotetickú škodu. Dospel preto k
záveru, že žalobkyni nárok na ňou nárokované položky v podanom uplatnení nároku na náhradu škody
podľa § 134aj a nasl. Zákona o HaZZ nevznikol. Dodal, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-
eur jej bola priznaná ako satisfakcia za stav, ktorý musela diskrimináciou strpieť. Prijala tak uspokojivé

zadosťučinenie vo forme finančnej satisfakcie a ďalší nárok na náhradu majetkovej škody neexistuje.
K námietke nepriznania úrokov z omeškania uviedol, že tieto majú akcesorickú povahu (vedľajšieho
záväzku) a nemôžu platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Mohli by vzniknúť
iba v prípade priznania nároku na náhradu škody a tak táto námietka pri zmene výroku napadnutého
rozhodnutia stratila opodstatnenie. Dodal, že odvolacie konanie je vybudované na apelačnom princípe a

druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci, pričom závermi prvostupňového orgánu
nie je viazaný, keď samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. V dôsledku toho môže byť
situácia účastníka konania rozhodnutím odvolacieho orgánu nielen zlepšená, ale aj zhoršená.

Konanie na správnom súde

5. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že s výkladom podmienok vzniku nároku príslušníka
Hasičského a záchranného zboru na náhradu škody voči služobnému úradu v zmysle ustanovenia
§ 134aj ods. 2 zákona o HaZZ tak ako ho učinil žalovaný, nemožno súhlasiť. Považoval za zjavné,že hoci žalovaný priamo zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nezmieňuje ani necituje, žalovaným použitý výpočet porušenia právnej

povinnosti zodpovedá členeniu rozsahu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci podľa § 3 uvedeného zákona. Rovnako tak žalovaným uvádzaná podmienka
zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom ako definičný znak porušenia
právnejpovinnostivydanímnezákonnéhorozhodnutia,zodpovedáúpravepodmienokuplatnenianároku
na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Zdôraznil, že ide o

dva samostatné a od seba nezávislé právne režimy čo do určenia zodpovednostných vzťahov medzi
subjektami oprávnenými na náhradu a škodovo zodpovednými subjektami, čo do určenia právneho
základu a charakteru protiprávneho konania, čo do určenia podmienok vzniku nároku na náhradu
škody a procesu jeho uplatnenia u zodpovednej osoby a v neposlednom rade, čo do druhu a spôsobu
vedenia ústrednej evidencie žiadostí o náhradu škody a uhradených náhrad. Mal za to, že argumentácii
žalovaného nemožno prisvedčiť a poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 82/2009 Z. z., ktorým bolo

prijaté ustanovenie § 134aj do zákona o HaZZ. Nadriadený príslušníka Hasičského a záchranného zboru
v prípade rozhodovania o skončení služobného pomeru príslušníka v skúšobnej lehote alebo vo veci
ním uplatneného nároku podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ nevystupuje ako orgán verejnej moci,
ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva z citovaného zákona.
Nejde teda o úradný postup v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Tento svoj záver podporil

tiež poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.03.2019 publikovaný pod R
71/2019. Pokiaľ teda žalovaný splnenie podmienok vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody podľa
§ 134aj ods. 2 zákona o HaZZ vyhodnocoval v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu pre účely
výkladu právnej skutočnosti porušenia právnej povinnosti nadriadeným ako jednej z podmienok vzniku
uplatneného nároku, vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na § 16 ods. 2 a 4 zákona o HaZZ

a konštatoval, že v prejednávanom prípade z podstaty veci vyplýva, že primárnu právnu povinnosť
tvorí dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie príslušníka pri výkone
štátnej služby, ktorú upravuje priamo zákon o HaZZ a ktorý sa na vzájomné interné vzťahy medzi
služobným úradom, príp. nadriadeným a príslušníkom zboru aplikuje. Uviedol, že bolo preto povinnosťou
žalovaného. Vzhľadom na dôvody zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a potrebu ďalšieho konania

vo veci pred správnym orgánom druhého stupňa, súd zvyšné žalobné námietky ako bezpredmetné,
predčasneneposudzoval,keďdospelkzáveruodôvodnostižalobyanapadnutérozhodnutiežalovaného
zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).

Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
zo strany správneho súdu a navrhol kasačnému súdu, aby po posúdení kasačnej sťažnosti rozsudok
správneho súdu zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne. Mal za to, že postupoval správne. Zopakoval
právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, teda že porušenie právnej povinnosti je pre účely

konania o náhrade škody zo strany služobného úradu potrebné definovať ako nezákonné rozhodnutie,
nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo
ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. V prípade, že sa jedná
o nezákonné rozhodnutie, sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Dodal, že oznámenie o skončení

služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu je stále zákonné, nezákonnosť
nebola akýmkoľvek oprávneným orgánom konštatovaná, z čoho jednoznačne vyplýva, že so žalobkyňou
bol služobný pomer skončený zákonným spôsobom. Rozhodnutia predložené žalobkyňou (o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona) nemajú vplyv na konanie o
náhrade škody a nie sú od seba závislé. Nemožno preto hovoriť o splnení prvého základného

predpokladu pre priznanie náhrady škody, ktorým je porušenie právnej povinnosti a ani skonštatovanie
diskriminácie žalobkyne v konaní o antidiskriminačnej žalobe nespôsobuje nulitu aktu skončenia
služobného pomeru. Nadviazal, že poukazovanie žalobkyne na smernice EU v súvislosti so skončením
jej služobného pomeru nie je na mieste, keďže nezaväzujú a nezakladajú práva priamo fyzickým ani
právnickým osobám a ich implementácia bola vykonaná až novelou zákona č. 400/2011 Z.z. účinnou

od 01.01.2012, pričom k skončeniu služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe došlo v r. 2009.
Žalovanýpoukazovalna§62zákonaoHaZZúčinnéhovčaseskončeniaslužobnéhopomeružalobkyne,
ktorý indikuje relatívnu voľnosť procesu ukončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe, ktorá je
daná jeho účelom, teda overením si vhodnosti vzniku služobného pomeru u konkrétneho novoprijatéhopríslušníka. Žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa si v uplatnenom nároku nárokuje hypotetickú
škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk) viažucu sa k poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo
zvýšenej sume, na ktorú v čase skončenia služobného pomeru nárok nemala. Ten by jej vznikol až

po najmenej 270 dňoch nemocenského poistenia v posledných dvoch rokoch pred pôrodom. Je však
podľa jeho názoru minimálne predčasné tvrdiť, že ak by nebol skončený služobný pomer v skúšobnej
dobe, nárok by automaticky získala. Nárok na zvýšenú materskú podľa názoru žalovaného vo veľkej
miere ovplyvnila sama a to najmä neschopnosťou sa zamestnať. Takisto mohla byť po skončení pomeru
dobrovoľne nemocensky poistená alebo povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná

osoba. Mal tým za preukázané, že žalobkyňa si uplatňuje nie reálnu, ale len hypotetickú škodu a teda
nárok na „nárokované položky“ uvedené v podanom uplatnení nároku na náhradu škody podľa § 134aj
a nasl. zákona o HaZZ jej nevznikol. Nemajetková ujma 5000 eur jej bola priznaná ako satisfakcia za
stav,ktorýmuseladiskriminácioustrpieť.Prijalatakuspokojivézadosťučinenievoformesúdomzváženej
a riadne odôvodnenej finančnej satisfakcie a ďalší nárok na náhradu majetkovej škody podľa názoru
žalovaného už neexistuje. K nepriznaniu úrokov z omeškania opäť uviedol, že tieto majú akcesorickú

povahu a nemôžu platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Žalovaný opäť aj v
kasačnej sťažnosti poukázal na to, že odvolacie konanie je vybudované na apelačnom princípe a tým
pádom odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. Zhrnul, že žalobkyňou žiadaný
právny nárok nemá zákonnú oporu.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného uviedla, že táto nie je dôvodná a navrhla
ju zamietnuť. Žalovaný podľa nej pre vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje splnenie podmienok
nad rámec podmienok uvedených v zákone o HaZZ. Žalobkyňa trvala na tom, že existencia súdnych
rozhodnutí vo veci konania o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (podľa antidiskriminačného
zákona) nepochybne preukazuje, že zo strany služobného úradu (správny orgán prvého stupňa)

došlo jej prepustením z dôvodu jej tehotenstva k protiprávnemu konaniu a tým k naplneniu jednej zo
základných podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu na strane služobného orgánu. Vo vzťahu
k nerešpektovaniu európskej legislatívy v kontexte zákazu diskriminácie a prepúšťania z dôvodu
tehotenstvaamaterstvapoukázalanato,želehotanatranspozíciusmerniceč.92/85/EHSoopatreniach
na podporu tehotných a matiek uplynula Slovenskej republike dňa 01.05.2006 a smernice č.2006/54/

Es o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní dňa 15.08.2008, v dôsledku čoho nastúpil ich
vertikálny priamy účinok. Na smernice prihliadol tiež súd v konaní podľa antidiskriminačného zákona.
Záver žalovaného, že žalobkyňa si v konaní uplatnila hypotetickú škodu žalobkyňa označila za
nepreskúmateľný. Nárok na náhradu škody (majetkovej ujmy) spôsobenej v príčinnej súvislosti s
porušením zásady rovnakého zaobchádzania je iným nárokom než nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorý si úspešne uplatnila v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

Posúdenie veci kasačným súdom

8.NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyakokasačnýsúd(§438ods.2SSP),pozistení,žekasačná

sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455
SSP) a po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti,
ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je čiastočne dôvodná.

9. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie

tak, že nepriznal žalobkyni nárok na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ z dôvodu, že
takýto nárok jej nevznikol. Správny súd prijal záver o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným,
ktoré videl v tom, že žalovaný prvú podmienku vzniku nároku na náhradu škody - porušenie právnej
povinnosti nadriadeným - nepovažoval za splnenú, na rozdiel od správneho súdu, ktorý ju považoval
za splnenú porušením § 16 ods. 2 zák. o HaZZ, preukázaným právoplatnými civilnými rozsudkami.

Ostatnými podmienkami potrebnými pre vznik nároku na náhradu škody (príčinná súvislosť a výška
škody) sa nezaoberal.

10. Podľa § 134aj ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ v znení účinnom k 25.09.2020 (deň
právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia) služobný úrad zodpovedá príslušníkovi tiež za škodu,

ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú
rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom pri vykonávaní štátnej službyv súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje
diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo

iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v znení účinnom k 25.09.2020 každý sa môže domáhať
svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať,
aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,
napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže
sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu
pozastavená.

Podľa § 9 ods. 3 cit. zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných
predpisov nie je týmto zákonom dotknuté.

11. Z administratívneho spisu vyplýva, že písomnosťou z 02.12.2011 si žalobkyňa uplatnila náhradu
škody z dôvodu, že služobný úrad s ňou mal skončiť služobný pomer z dôvodu jej tehotenstva.
Predmetné konanie bolo rozhodnutím z 29.12.2011 prerušené do právoplatného ukončenia súdneho
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 z 09.06.2016 v spojení so zmenovým

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018 bola žalovanému
určená povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- eur a zároveň
súd určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia.
Nato bolo dňa 26.04.2020 vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré jej priznalo škodu vo výške 5.403,68
eur, ktoré žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil tak, že jej nárok na náhradu škody nepriznal.

Nepriznanie v podstate odôvodnil nesplnením základných podmienok pre vznik nároku na náhradu
škody, a to že nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti nadriadeného (služobného úradu) a že
nevznikla skutočná škoda, ale len hypotetická.

12. Jednou z právnych povinností služobného úradu je konať tak, aby boli zaručené práva ustanovené

týmto zákonom v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania rovnako všetkým občanom, jednak
pri vstupe do štátnej služby a jednak príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby (§ 16 ods. 2 zákona
o HaZZ). Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania a zákaz diskriminácie príslušníka pri výkone štátnej služby predstavuje primárnu právnu
povinnosť služobného úradu (nadriadeného). V prípade, že sa príslušník zboru domnieva, že jeho práva

alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa
obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom (§ 16 ods. 4 zák.
o HaZZ). Antidiskriminačný zákon stanovuje inštitúty, ktoré takáto osoba môže využiť, napr. poskytnutie
primeraného zadosťučinenia alebo náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 9 cit. zákona). Pokiaľ ide
onáhraduškody,v§9ods.4stanovuje,žetotoprávoniejetýmtozákonomdotknuté.Niejetakvylúčené,

že príslušník na základe porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie si uplatní právo na náhradu škody
podľa osobitného zákona. Týmto zákonom môže byť aj zákon o HaZZ.

13. Zákon o HaZZ obsahuje samostatnú komplexnú úpravu náhrady škody (v § 134 a nasl.) týkajúcu
zodpovednosti služobného úradu. Tento právny predpis vo vzťahu k pojmu porušenie právnej povinnosti

neobsahuje limity či odkaz na aplikáciu § 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Žalovaný v kasačnej
sťažnosti zastáva názor, že porušenie právnej povinnosti pre účely konania o náhrade škody zo strany
služobného úradu je potrebné definovať ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie
alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie oväzbe alebo nesprávny úradný postup. Uvedený výpočet skutkových podstát zakladajúcich/definujúcich
porušenie právnej povinnosti žalovaný predniesol ako výpočet taxatívny. Nie je sporné, že skutkové
podstaty vymenované žalovaným sú príkladom porušenia právnej povinnosti vo vzťahu k dôvodu

zrušenia individuálneho správneho aktu, avšak pre záver, že žiadne iné (ďalšie) konanie by už nemohlo
byť považované za porušenie právnej povinnosti podľa zákona o HaZZ, nie je daný dostatočný právny
základ v žiadnom z relevantných právnych predpisov. Podmienku zrušenia alebo zmeny rozhodnutia,
ktorým došlo k porušeniu právnej povinnosti, z dôvodu jeho nezákonnosti, zákon o HaZZ neustanovuje.
Podľa názoru kasačného súdu porušenie právnej povinnosti môže spočívať aj v preukázanom porušení

konkrétneho ustanovenia cit. zákona.

14. V danom prípade bolo právoplatnými súdnymi rozhodnutiami určené, že žalovaný porušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ktorá je zakotvená v § 16 ods. 2 zákona o HaZZ voči žalobkyni z dôvodu
jej pohlavia. Bolo teda preukázané, že služobný úrad porušil cit. zákon. Tým bola aj podľa názoru
kasačného súdu splnená prvá podmienka vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej

povinnosti služobného úradu, aj napriek tomu, že oznámenie o skončení služobného pomeru zostalo
v platnosti (keďže žalobkyňa ho žalobou nenapadla). Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd
považoval za správny záver správneho súdu, že výklad pojmu porušenie právnej povinnosti ako prvá
podmienka vzniku nároku na náhradu škody, ktorý uskutočnil žalovaný, vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

15. Je potrebné doplniť, že žalovaný sa ani v kasačnej sťažnosti nevyjadril priamo či jednoznačne
k tomu, z akých právnych dôvodov aplikoval na posúdenie nároku žalobkyne na náhradu škody pri
výklade termínu/pojmu porušenie právnej povinnosti na účely zákona o HaZZ skutkové podstaty, ktoré
korešpondujú so znením § 3 zákona o zodpovednosti za škodu.

16. Žalovaný za nesprávny považoval aj záver správneho súdu (ktorý korešpondoval záverom
Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo/78/2018, 3Cdo/79/2018), že nadriadený príslušníka
zboru v prípade rozhodovania o skončení služobného pomeru príslušníka v skúšobnej lehote alebo vo
veci ním uplatneného nároku podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ nevystupuje ako orgán verejnej

moci, ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného. Nevyjadril sa však, z akých právnych
dôvodov a ani či poukázanie na predmetný judikát považuje za ne/relevantné a prečo. V tejto súvislosti
kasačný súd konštatuje, že právny vzťah vyplývajúci z uplatneného práva žalobkyne na náhradu škody
vyplývajúcej z ukončenia služobného pomeru sa neposudzuje podľa zák. o zodpovednosti za škodu, ako
to vyplýva z vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý sa síce týkal služobného pomeru

policajtov podľa zák. č. 73/1998 Z. z., ale je použiteľný aj na služobné pomery príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru: „... O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej
moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho
zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu.“ Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR v

stanovisku občianskoprávneho kolégia zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
č. 6/2024 pod č. 63: „Rozhodovanie ministra vnútra Slovenskej republiky alebo služobného úradu vo
veciach služobného pomeru policajta nie je výkonom verejnej moci orgánom verejnej moci podľa § 2
písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky nie je rozhodnutím

štátu v zmysle § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a nevzťahuje sa naň ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) tohto
zákona. Zodpovednosť za škodu, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej
republiky vo veci služobného pomeru policajta, sa neposudzuje podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ale

podľa ustanovení o zodpovednosti služobného úradu za policajtovu škodu v zmysle § 173 a nasl. zákona
č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.“

17. Kasačný súd v tejto časti vyhodnocuje kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú s tým, že správny súd

správne právne posúdil prvú podmienku vzniku nároku na náhradu škody - porušenie právnej povinnosti
- ako splnenú.18. Žalovaný však v kasačnej sťažnosti namietal, že žalobkyňa nenaplnila ani ďalšiu kumulatívnu
podmienku pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí
uviedol, že žalobkyňa si nárokuje hypotetickú škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk) viažucu sa k

poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo zvýšenej sume, na ktorú v čase skončenia služobného
pomeru nemala nárok. Súhlasil so žalobkyňou, že nárok by jej vznikol až po 270 dňoch nemocenského
poistenia v posledných dvoch rokoch pred pôrodom. Za minimálne predčasné však považoval tvrdenie,
že pokiaľ by so žalobkyňou služobný pomer v skúšobnej dobe nebol skončený, nárok by automaticky
získala, nakoľko je množstvo faktorov, ktoré to môžu negatívne ovplyvniť (napr. úraz, prepustenie

zo služobného pomeru). Podľa názoru správneho súdu už samo zistenie splnenia prvej podmienky
postačuje pre záver o dôvodnosti žaloby, teda pre zrušujúci výrok napadnutého rozsudku. S týmto
názorom sa kasačný súd nestotožnil. Podmienky na vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené
kumulatívne, čo znamená, pokiaľ nebude splnená hociktorá z nich, nárok nevznikne. Pokiaľ by teda
aj bola splnená prvá podmienka, ak by nebola splnená podmienka druhá, výrok preskúmavaného
rozhodnutia by stále obstál. Keďže pri nesplnení hociktorej z nich nárok nie je daný, pokiaľ správny súd

zistil splnenie jednej z nich a (ne)splnením druhej sa nezaoberal, jeho právny záver o potrebe zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia je predčasný.

19. Kasačný súd musí konštatovať, že správny súd v tejto časti vec nesprávne právne posúdil [§
440 ods. 1 písm. g) SSP]. Dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, ktorý uviedol správny súd,

nie je postačujúci na jeho zrušenie, keďže žalovaný rozhodnutie postavil na nesplnení viacerých
kumulatívnych podmienok, z ktorých správny súd ako nesprávne vyhodnotenú vyhodnotil len jednu.
Bez vyhodnotenia ďalšieho uvádzaného dôvodu nepriznania nároku na náhradu škody nebude môcť
správny súd posúdiť dôvodnosť správnej žaloby.

Záver

20. Z týchto dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
správnemusúdunaďalšiekonanie,vktoromsasústredínavyhodnoteniežalobnýchnámietoktýkajúcich
sa ostatných dôvodov, pre ktoré žalobkyni podľa žalovaného nevznikol nárok na náhradu škody.

21. O trovách kasačného konania rozhodne správny súd v konečnom rozhodnutí (§ 467 ods. 3 SSP).

22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.