Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316217412
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov

senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: K.. O.. O. J., nar. 22.09.1987,
bytom Bratislava, Ševčenkova 22, zastúpenej SLAVIKATTORNEYS s.r.o., IČO: 50 807 471, so sídlom
Mlynarovičova 13, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151
866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 03.mája 2024, č.k. B3-15Cpr/15/2016-363, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
34.666,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne 5 % p.a. zo sumy 938,- Eur od
11.8.2017dozaplatenia,zosumy938,-Eurod11.9.2017dozaplatenia,zosumy938,-Eurod11.10.2017
do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.12.2017
do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.2.2018
do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.3.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.4.2018 do
zaplatenia,zosumy993,-Eurod11.5.2018dozaplatenia,zosumy993,-Eurod11.6.2018dozaplatenia,

zo sumy 993,- Eur od 11.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.8.2018 do zaplatenia, zo sumy
993,- Eur od 11.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,-
Eur od 11.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od
11.1.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.2.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur
od 11.3.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.4.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur
od 11.5.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.6.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,-
Eur od 11.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.8.2019 do zaplatenia, do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania 100 %. Na zistený skutkový
stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. upravujúce nároky z neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru (§ 55, § 52 ods. 1 písm. i), § 29 ods. 1, § 83 ods. 1 písm. c), § 84 ods.
1 písm. a), a subsidiárnu aplikáciu Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy (§ 120), ako aj
príslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru
(§ 79 ods. 1, 2 ) v spojení s Občianskym zákonníkom (§ 559, § 517, § 100, § 101). Konštatoval, že
je pravdou, že v petite žaloby uviedol zástupca žalobkyne, že "žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni

náhradu funkčného platu za každý mesiac až do času, keď mu umožní pokračovať v práci alebo až
do doby, keď súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru," a to bez toho, aby náhradu
funkčného platu konkrétne vyčíslil výškou, za ten ktorý mesiac. Podľa názoru súdu, to ale nemôže
byť žalobkyni na ťarchu, je totiž z toho zrejmé, že mala, resp. jej zástupca v úmysle uplatniť náhradufunkčného platu a aj za aké obdobie. Funkčný plat, vypočítaný zástupcom žalobkyne, je v zmysle jeho
písomných podaní a príslušných citovaných ustanovení právnych predpisov, vypočítaný správne. Ďalej
je zrejmé, že žalobkyňa zďaleka nedosahuje v Návrat-e, o.z., ktorá by bola porovnateľná s príjmom

u žalovaného. Určite nedosahovala taký príjem ani v Bratislavskom kultúrnom a informačnom centre,
ako zamestnanec, rovnako tak ani v čase, keď pracovala na základe Dohody o vykonaní práce pre
Mestskú časť Bratislava - Karlova Ves a ani dvakrát na základe Dohôd o pracovnej činnosti pre Mestskú
časť Bratislava - Karlova Ves. A to aj napriek tomu, že súd si nezisťoval výšku dosahovaného príjmu.
Určite by celková výška dosahovaného príjmu v Návrat-e, o.z., spolu s príjmami na základe uvedenej

Dohody o vykonaní práce a uvedených dvoch Dohôd o pracovnej činnosti Dohodami o pracovnej
činnosti bola porovnateľná s príjmom u žalovaného, a to aj v prípade ich spočítania. Ďalej je zrejmé, že
žalobkyňa viac nepracovala v štátnej službe a ani nevykonávala prácu vo verejnom záujme. Zástupca
žalobkyne navrhol v podaní doručenom súdu dňa 12.08.2020 označenom ako "Návrh na zmenu žaloby -
uplatnenie si úrokov z omeškania," pričom navrhovaný petit znie tak, že "žalobkyňa si popri uplatnených
nárokov uplatňuje aj úrok z omeškania z náhrady funkčného platu počnúc dňom 11.08.2017 až do

zaplatenia". Premlčacia lehota plynula od 11.08.2017, takže pokiaľ bol uvedený návrh podaný na súd
dňa 12.08.2020, bol podaný v premlčacej lehote a teda včas. Priznal v zmysle § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, žalobkyni plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100%, keďže mala v konaní
plný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov s poukazom na
skutočnosť, že žalobkyňa bola zamestnaná v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy. Mal za to, že

výška náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov je dostatočne vysoká a je v súlade so satisfakčnou
funkciou, sankčnou funkciou a sociálnou funkciou náhrady mzdy, preto žiadal náhradu mzdy nad 12
mesiacov žalobkyni nepriznať. Namietal priznanie náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania. Zákonník
práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Zákonník práce zakotvuje

vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka
vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je ale
zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Vzhľadom na uvedené žalobkyni
boli priznané úroky z omeškania v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme

Slovenskej republiky a ich priznanie je v rozpore s dobrými mravmi. Priznanie úrokov z omeškania
sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady
mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú
dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní
skôr. Účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je v

súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone stanovených
kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Pri formalistickom chápaní náhrady mzdy
a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková
priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady
mzdy a požiadavky spravodlivosti. Namietal priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy

žalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v
prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového
výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto).
Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda "očistená" od takýchto povinných platieb, t.j. mzda
netto. Žalovaný zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v

prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania
stanovený zo mzdy brutto.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v konaní vzniesla žiadosť, aby súd
prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a žalobkyni nepriznal

náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov. K tejto žiadosti však ďalej neuvádza v
priebehu celého súdneho konania žiadne ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré by mali odôvodňovať aplikáciu
ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a logicky následne danosť týchto skutkových tvrdení ani nepreukazuje.
Z požiadavky žalovaného započítať iné príjmy žalobkyne dosahované v rozhodnom období nie je možnéusudzovať, že bola naplnená hypotéza ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Opätovne poukázala na ňou
už uvádzanú judikatúru, ktorá vytvorila pravidlá pre žalovaným požadovanú aplikáciu ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce. Pre prípadné zníženie resp. nepriznanie náhradu mzdy/platu v zmysle požiadavky

žalovaného má význam len vyššia dosahovaná mzda žalobkyne u jej ďalšieho zamestnávateľa resp. v
širšom poňatí výhodnejšie pracovné podmienky. Žalovaný však v tomto smere (okrem návrhu na zistenie
dosahovaného príjmu žalobkyne) nevzniesol žiadne skutkové tvrdenia o výhodnosti alebo nevýhodnosti
pracovných podmienok a logicky následne tieto ani nepreukazoval. ŽALOVANÝ neuniesol bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno preukazujúce aplikáciu § 79 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. nepriznania

náhrady funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, s čím je spojený procesný následok
neúspechu v konaní. V konaní naopak preukázala, že ňou dosahovaný príjem v rozhodnom období sa
nepribližovalpríjmu,ktorýbydosahovala,akbysňoužalovanýneplatneneskončilštátnozamestnanecký
pomeratedadotýchtopracovnoprávnychvzťahovbyžalobkyňaaninevstupovala(tietomuselauzatvoriť
z dôvodu zabezpečenia si svojich životných potrieb). Nepriznanie uplatnenej náhrady funkčného platu,
by naopak viedlo k profitu žalovaného plynúceho z ním realizovaného protiprávneho úkonu, čo je

konaním v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer až
dňa 30.11.2019 a teda sám zadal príčinu, ktorá viedla k celkovej dĺžke obdobia, za ktoré si žalobkyňa
uplatnila náhradu funkčného platu. Žalovaná svojím podaním zo dňa 6.3.2023 sama vyčíslila nárok
žalobkyne z dôvodu náhrady funkčného platu za celé požadované obdobie. Žalobkyňa na uvedené
reagovala procesne tak, že toto tvrdenie žalovaného nerozporovala a v zmysle uvedeného vyčíslenia

aj upravila podaním zo dňa 21. júna 2023 žalobný nárok. Na základe zhodných tvrdení žalobkyne a
žalovaného je možné usudzovať, že vo vzťahu k výške uplatneného nároku došlo v zmysle ust. § 151
ods. 1 C.s.p. k nesporným tvrdeniam. Žalovaný v podanom odvolaní ani bližšie nerozvádza v čom je
podľa jeho názoru uplatnenie úrokov z omeškania v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na to, že
v zmysle § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku

zamestnanca, pričom ide o mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého
sa mzdou rozumie brutto mzda. V tomto prípade ide o funkčný plat, ktorý sa taktiež vyjadruje v brutto
vyčíslení. Žalovaný vznesenú námietku premlčania žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Mala za to,
že právo je uplatnené na súde momentom dôjdenia žaloby resp. návrhu na zmenu žaloby. V danom
prípade je pre určenie začiatku spočívania premlčacej doby irelevantné procesné rozhodnutie súdu

o návrhu, ktorého vydanie ani žalobca nevie ovplyvniť. V prejednávanej veci žalobkyňa si uplatnila
úrok z omeškania podaním zo dňa 11.8.2020 a uplatňuje ho pre jednotlivé náhrady funkčných platov
počnúc obdobím august 2017 a teda v rámci všeobecnej premlčacej doby. Na základe vyššie uvedeného
skutkového stavu a jeho právneho posúdenia navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala
náhrady funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, z hľadiska všetkých
relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej

žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho
posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich
aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vec
posúdil správne aj po právnej stránke, keď oprel svoje právne závery o relevantné ustanovenia zákona č.
400/2009 Z.z. v spojení so Zákonníkom práce. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý; z hľadiska

ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov
súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa tak s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade
žalobkyni vznikol nárok na náhradu funkčného platu v sume 34.666,68 eur spolu s úrokom z omeškania
plne stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania

pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.

6. V podanom odvolaní žalovaný argumentuje aplikáciou § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe
vzhľadom na to, že žalobkyňa bola zamestnaná a poberala iný príjem. V tejto súvislosti považovalodvolací súd za dôvodnú argumentáciu žalobkyne, že uvedené ustanovenie na daný skutkový stav nie je
možné aplikovať, nakoľko žalobkyňa počas doby neplatného skončenia pracovaného pomeru, za ktorý
jej patrí funkčný plat, nevykonávala závislú prácu vo vzťahu k žiadnemu služobnému úradu.

7. V danej veci žalovaný námietku nepriznania náhrady platu za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd v tomto
smere vychádzal z ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010),
zo záverov ktorej vyplýva, že hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu

normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré
treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho
súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje

zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá
poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý
je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1

tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

8. Na uvedené rozhodnutie poukázal aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 331/2019,
v ktorom preskúmaval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/125/2018, v ktorom dovolací
súd zvýraznil sociálnu funkciu náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Na základe tohto rozhodnutia

ústavného súdu bolo preskúmavané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušené. Ústavný SR vyslovil
záver, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok
na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie
alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

9. Na túto rozhodovaciu činnosť nadviazal Najvyšší súd SR aj vo svojich rozhodnutiach sp. zn.

7Cdo/52/2020, 4Cdo/15/2021, 1Cdo/167/2022, 9CdoPr/6/2024.

10. Rovnako v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2023 sp. zn.
7Cdo/359/2021 uverejneného Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R č. 17/2025, dovolací
súd vyslovil, že ustanovenie § 79 ods. 2 zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť

zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to najmä v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 zákonníka práce, by bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 zákonníka práce.

11. V nadväznosti na uvedené žalovaný počas konania neuviedol žiadne také skutočnosti, pre ktoré
by opodstatňovali nepriznať žalobkyni náhradu funkčného platu nad 12 mesiacov pre rozpor výkonu
tohto jej práva s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že funkčný plat za obdobie od 25.07.2019
do 31.07.2019 mala žalobkyňa doplatený vo výplate za mesiac august 2019, uvedené tvrdenie nebolo
ničím v konaní dôkazne podložené. Súd prvej inštancie, rovnako ako i žalobkyňa, vychádzali z vyčíslenia

funkčného platu žalovaným v sume 34.666,68 eur, takže nie je napokon ani zrejmé, ako mala uvedená
skutočnosť mať vplyv na výšku priznanej istiny.12.Komeškaniunastranezamestnávateľasplnenímnáhradymzdyprineplatnomskončenípracovného
pomeru (§ 119 ods. l veta prvá, § 256 ods. l zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce) dochádza u
jednotlivýchnáhradmzdyspravidlazatenktorýmesiacpodľatoho,kedyunichnastalasplatnosťanieaž

právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (Uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6 Cdo 246/2010

13. V prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako ako zamestnanec podľa
§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od

služobného úradu popri plate aj úrok z omeškania (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2012 sp.zn. 2 Cdo 76/2011 uverejnené pod R 57/2014 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR).

14. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný
platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať
tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých
mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného
termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká

zamestnancoviprávonaúrokzomeškaniazpríslušnejsumynáhradymzdy.Pokiaľtietozáverydopadajú
na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na
prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017).

15. Námietka žalovaného týkajúca sa priznania úrokov z omeškania bola prvoinštančným súdom
posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyšších súdnych
autorít. Podľa odvolacieho súdu nie je žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa mal v danej veci
odchýliť od zásad prezentovaných konštantnou judikatúrou. Žalovaný neuviedol ani žiadne relevantné
skutočnosti, pre ktoré by malo byť v danom prípade priznanie úrokov z omeškania v rozpore s dobrými

mravmi.

16. Nenáležitá je námietka žalovaného týkajúca sa priznania úrokov z omeškania z hrubej mzdy s
poukazom na zákonnú povinnosť vychádzať pri priznávaní funkčného platu z jeho výšky, čo znamená v
hrubom. Zohľadnenie splnenia daňových a odvodových povinností vzťahujúcich sa k priznanej náhrade

funkčného platu brutto je na žalovanom zamestnávateľovi, a preto žalovaný nedôvodne namieta v
podanom odvolaní priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy. Žalovaný, ktorý je ako
zamestnávateľ povinný žalobcovi príjem z náhrady mzdy vyplatiť, vykoná zároveň zákonom stanovene
zrážky, za výšku správnosti ktorých aj zodpovedá.

17. Nenáležitá je žalovaným vznesená námietka premlčania úrokov z omeškania, ktoré si žalobkyňa
uplatňovala od 11.08.2017, teda 3 roky spätne od návrhu na zmenu žaloby (čl. 280) písomným podaním
doručeným prvoinštančnému súdu elektronicky dňa 11.08.2020.

18. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré

poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodol vecne
správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).