Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124011484
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124011484.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška a sudcov JUDr.
Michala Antalu a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX v Ilave, trvale bydliskom B. XXXX/XX, C., trestne stíhanému pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c)
Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.11.2025, prejednal sťažnosť prokurátora

Okresnej prokuratúry Trenčín proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.2.2025, sp. zn.
1T/68/2024 a jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2021, sp. zn. 1T/68/2024, bolo podľa § 280 ods. 2
Tr. por. rozhodnuté o postúpení trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1T/68/2024

na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín číslo 2Pv 573/23/3309-53 z 5. augusta
2024 proti obžalovanému A. A. pre skutok obžalobou právne posúdený ako prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák.,
ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 14.11.2023 v čase približne o 19:00 hod. v byte č. 9 na adrese B.
D. XXXX/XX E. C. po predchádzajúcej hádke s poškodenou v tom čase svojou manželkou F. G. A. jej v
obývacej izbe ich bytu povedal, že ak mu zoberie deti, tak ju podreže, po čom poškodená F. G. A. odišla

do detskej izby a privolala na miesto políciu, pretože sa bála o svoj život a zdravie, Okresnému úradu
Trenčín, pretože nejde o trestný čin, ale stíhaný skutok by mal prejednať okresný úrad ako priestupok.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor sťažnosť v
neprospech obžalovaného ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní.
Prokurátor sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:

„Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín podala dňa 05.08.2024 na Okresný súd Trenčín obžalobu
naobvinenéhoA.A.stíhanéhopreprečinnebezpečnévyhrážaniepodľa§360odsek1,odsek2písmeno
b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, na tom skutkovom
základe, že obvinený A. A. dňa 14.11.2023 v čase približne o 19:00 hod. v byte č. 9 na adrese B. D.
XXXX/XX E. C. po predchádzajúcej hádke s poškodenou vtom čase svojou manželkou F. G. A., jej v

obývacej izbe ich bytu povedal, že ak mu zoberie deti, tak ju podreže, po čom poškodená F. G. A. odišla
do detskej izby a privolala na miesto políciu, pretože sa bála o svoj život a zdravie.
OkresnýsúdTrenčínvkonanívedenompodspisovouznačkou1T/68/2024napokladepodanejobžaloby
po vykonaní hlavného pojednávania dňa 13.02.2025 vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol podľa § 280
odsek 2 Trestného poriadku o postúpení veci Okresnému úradu Trenčín, pretože zistil, že nejde o trestný
čin, ale stíhaný skutok by mal prejednať okresný úrad ako priestupok. Proti tomuto uzneseniu bola

prokurátorom podaná dňa 13.02.2025 sťažnosť v neprospech obžalovaného.Samosudca Okresného súdu Trenčín pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že stíhaný skutok sa stal,
tento skutočne vykazuje všetky zákonné znaky skutkovej podstaty stíhaného prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1

písmeno c) Trestného zákona a spáchal ho obžalovaný. Z odôvodnenia uznesenia
vyplýva, že súd na základe skutočností zistených počas hlavného pojednávania podrobil stíhaný skutok
skúmaniu podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona a dospel k záveru, že vzhľadom na spôsob vykonania
činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného
je jeho závažnosť nepatrná.

Súd tiež zhrnul, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že stíhaným skutkom boli naplnené všetky
znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu - stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno
c) Trestného zákona. Obžalovaný sa totiž vyslovením vyhrážky „ak mi zoberieš deti, tak Ťa podrežem“
vyhrozil smrťou takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu, keďže poškodená zo strachu volala
políciu, vyhrážku oznámila svedkyni Prchalovej, ktorú žiadala, aby ju aj dcéry odviezla z Trenčína a

napokon, keď už vedela, že obžalovaný bude prepustený z vyšetrenia na psychiatrii v evidentnej obave z
naplneniaobžalovanýmvyslovenýchvyhrážoknamiestovolalasvedkaF.H.,oktoromsadomnievala,že
ako kolega obžalovaného zabráni eskalovaniu situácie. Obžalovaný pritom vyslovenú vyhrážku vyslovil
proti blízkej osobe - vtedajšej manželke, pričom u obžalovaného sa jedná o osobu trestne zodpovednú
z hľadiska veku a príčetnosti, pričom konal v priamom úmysle.

Svojuúvahuodôvodnostiaplikáciemateriálnehokorektívupodľa§10odsek2Trestnéhozákonavdanej
vecisamosudcaoprelospôsobvykonaniačinuatiežoto,žekvysloveniuvyhrážkyvzmysle§360odsek
1 Trestného zákona došlo len jedenkrát, bez náznaku akejkoľvek fyzickej agresie, pričom obžalovaný v
ďalších vyhrážkach už nepokračoval a teda situáciu neeskaloval, naopak miesto konfliktu opustil. Keď
sa po nejakom čase do bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby sa nič nestalo. Na podklade výpovede

poškodenej, zvukovej nahrávky hovoru, prepisu udalosti a lekárskej správy možno vyvodiť podľa názoru
samosudcu nielen to, že poškodená sa bála o seba, ale aj to, že sa bála o obžalovaného, aby si ten
niečo sám neurobil. Samosudca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný,
mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného nemohlo zo zostať nepovšimnutým, že u obžalovaného sa
už dlhšie prejavovala frustrácia z nefungujúceho manželstva, čo na neho veľmi negatívne vplývalo a

sám rozmýšľal, čo aj prezentoval tretím osobám, nad tým, že by možno bolo lepšie keby nebol, keby
sa mu niečo stalo. Ďalej mal za dokázané, že stíhaný skutok bol následkom predchádzajúcej verbálnej
výmenynázorovmedziobžalovanýmapoškodenoutýkajúcejsausporiadaniavzťahovkbytu,ktorýpatril
výlučne obžalovanému, na čas po rozvode, kedy poškodená celkom nešťastne u obvineného podnietila
neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že obžalovanému v takto vypätej

atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami. K hrozbe jej odchodu aj s dcérami došlo aj napriek tomu,
že ako totožné uviedli obžalovaný a poškodená, obžalovaný bol a je dobrým otcom, dcéry ho mali a
majú rady, obžalovaný bol a je na ne silno citovo naviazaný. Vo vzťahu k následkom stíhaného skutku je
podľa názoru samosudcu treba poukázať, že po stíhanom skutku začali obžalovaný a poškodená bývať
oddelene. Prebehol rozvod ich manželstva, v rámci ktorého najskôr poškodená žiadala zveriť dcéry

výlučne do svojej osobnej starostlivosti, následne ale vznikla medzi nimi dohoda na striedavej osobnej
starostlivosti, z čoho je zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny pohľad na obžalovaného, ale
tohtostálevnímaakodobréhootca,pretoževopačnomprípade,bystakoutodohodouurčitenesúhlasila.
Samosudca taktiež zdôraznil, že stíhaný skutok bol celkom ojedinelým excesom z inak riadneho života,
ktorý obžalovaný pred jeho spáchaním viedol.

S vyššie citovanými úvahami samosudcu prezentovanými v sťažnosťou napadnutom uznesení ako aj
so samotným z týchto úvah vyvodeným záverom o nepatrnej závažnosti skutku, pre ktorý bolo podaná
obžaloba sa nestotožňujem z nasledovných dôvodov:
Podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho

závažnosť nepatrná.
Pri hodnotení spôsobu vykonania činu samosudca bral do úvahy skutočnosť, že k vysloveniu vyhrážky
obžalovaným voči poškodenej došlo len jedenkrát, bez náznaku akejkoľvek fyzickej agresie, pričom
obžalovaný už v ďalších vyhrážkach nepokračoval a teda situáciu ďalej neeskaloval, naopak miesto
konfliktu opustil.

K uvedenému je potrebné dať súdu za pravdu, že v minulosti k vyhrážaniu zo strany obžalovaného
smerom k poškodenej nedošlo, neobstojí však argumentácia, že na prospech obžalovaného treba
brať okolnosť, že vyhrážka bola vyslovená bež náznaku fyzickej agresie, nakoľko použitie násilia
nie je znakom základnej skutkovej podstaty stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorý saobžalovanému kladie za vinu, naopak v prípade použitia násilia by už išlo o naplnenie kvalifikovanej
skutkovej podstaty predmetného prečinu, ktorý zákon postihuje prísnejšie. Nemožno teda v žiadnom
prípade dávať na prospech obžalovanému, že pri vyhrážaní voči svojej vtedy ešte manželke nepoužil

aj fyzické násilie.
Samosudca ďalej konštatuje, že obžalovaný už po vyslovení vyhrážky v ďalších vyhrážkach
nepokračoval a teda situáciu neeskaloval, naopak miesto konfliktu opustil. Keď sa po nejakom čase do
bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby sa nič nestalo. K uvedeným súdom tvrdeným skutkovým okolnostiam
uvádzam, že pri ich hodnotení si samosudca zrejme zamenil situáciu po vyslovení vyhrážky, ktorá sa

obžalovanému kladie za vinu so situáciou, kedy obžalovaný opustil byt po tom, ako mu poškodená vzala
priodchodepovzájomnejhádkenôž,ktorýmalvúmyslesisosebouvziať,počomobžalovanýbytopustil
a následne sa vrátil a začal utierať riad ako by sa nič nestalo. K vysloveniu trestnoprávne relevantnej
vyhrážky zo strany obžalovaného „ak mi zoberieš deti, tak Ťa podrežem“ došlo až následne. Potom
ako poškodená privolala na miesto políciu, odišiel následne obžalovaný z bytu v sprievode polície, zo
strany ktorej mu bola privolaná rýchla zdravotná pomoc, ktorá ho následne odviezla do nemocnice na

psychiatrické vyšetrenie. Ani skutočnosť, že obžalovaný z bytu odišiel dobrovoľne a vrátil sa už pokojný,
ktorú súd mylne vzal do úvahy pri hodnotení závažnosti skutku nie je teda možné pričítať na prospech
obžalovaného.
Samosudca pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
obžalovaného uvádza, že u obžalovaného sa už dlhšie prejavovala frustrácia z nefungujúceho

manželstva, čo na neho veľmi negatívne vplývalo a sám rozmýšľal, čo aj prezentoval tretím osobám,
nad tým, že by bolo možno lepšie, keby nebol keby sa mu niečo stalo, o čom vedela aj poškodená.
Stíhaný skutok bol pritom následkom predchádzajúcej verbálnej výmeny názorov medzi obžalovaným
a poškodenou týkajúcou sa usporiadania vzťahov k bytu, ktorý patril výlučne obžalovanému na čas
po rozvode, kedy poškodená podľa názoru samosudcu celkom nešťastne u obvineného podnietila

neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že obžalovanému v takto vypätej
atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami.
Kuvedenémujepotrebnéuviesť,žepoškodenápočasspomínanejvýmenynázorov,ktorejpredchádzala
vyššie popísaná situácia s nožom, ktorý obžalovanému poškodená pri odchode z bytu vzala požiadala
obžalovaného aby z bytu odišiel, lebo sa ho vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie bojí. Keďže

obžalovaný odmietol z bytu odísť, povedala mu poškodená, že teda z bytu odíde ona aj s dcérami,
čo možno vzhľadom na správanie obžalovaného považovať za prirodzenú reakciu poškodenej pri
obavách z jeho ďalšieho správania. V čom možno súhlasiť s názorom samosudcu je skutočnosť, že
následná reakcia obžalovaného predstavujúca podstatu stíhaného skutku bola absolútne neprimeraná,
napĺňajúca skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania. Poškodená v strachu zo

správania obžalovaného bola ním v skutočnosti nútená naplniť podmienku hrozby vyslovenej obvineným
voči jej osobe, keď odviedla deti z ich spoločného bydliska, čím obvinený hrozbu smrťou poškodenej
podmienil.
Samosudca vo vzťahu k následkom stíhaného skutku poukazuje na to, že po stíhanom skutku
poškodená a obžalovaný začali bývať oddelene. Prebehol rozvod ich manželstva, v rámci ktorého

poškodená najskôr žiadala zveriť dcéry do svojej osobnej starostlivosti, následne ale vznikla medzi nimi
dohoda na striedavej osobnej starostlivosti, z čoho je zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny
pohľad na obžalovaného, ale tohto stále vnímala ako dobrého otca, pretože v opačnom prípade by s
takouto dohodou určite nesúhlasila.
S odstupom času sa situácia, ktorá sa odohrala dňa 14.11.2023 medzi poškodenou a obžalovaným,

ktorá sa mu kladie za vinu môže z pohľadu samosudcu javiť ako silnejšia manželská hádka,
ktorej predchádzalo dlhšie časové obdobie, v ktorom už spolužitie poškodenej a obžalovaného bolo
ovplyvnené zásadne rozdielnymi názormi, hádkami a napätím. S ohľadom na následne sa odohrávajúce
udalosti týkajúce sa rozvodu, úpravy styku s deťmi a fungovania medzi poškodenou a obžalovaným bola
pravdepodobne práve predmetná vyostrená situácia - skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný poslednou

kvapkou pre ukončenie ich manželstva. Tu možno spomenúť aj znalcom konštatované vzájomne
nekompatibilnéosobnostnérysyapovahovéodlišnostimanželov,kdeuobžalovanéhosaprichronifikácií
konfliktov ako zdroja diskomfortu v manželských hádkach obnažili a akcentovali tzv. narcistické rysy jeho
osobnosti. Na skutok sa však nie je možné nazerať ex post, teda s odstupom času, kedy sa vzťahy
medzi poškodenou a obžalovaným upravili do tej miery, že sú schopní v najlepšom záujme svojich detí

komunikovať, avšak treba ho hodnotiť v čase, keď sa odohral. V čase, keď medzi manželmi opakovane
dochádzalo k hádkam ohľadom spoločného fungovania ohľadom spoločného bývania, v čase keď
obžalovaný sám priznával psychické problémy z takéhoto fungovania ich spoločného vzťahu. Vyslovená
vyhrážkaotom,žeak.poškodenázoberiedetitakjupodreže,bolavkontextevtedyprítomnýchokolnostívzájomných konfliktov nepochybne spôsobilá vyvolať nielen subjektívnu, ale aj objektívnu obavu z toho,
že obžalovaný by svoju vyhrážku mohol naplniť. Pri hodnotení skutku v čase kedy sa odohral treba
pritom hodnotiť nielen konanie obžalovaného ale aj jeho následok. Hodnotenie následného usporiadania

vzťahov medzi poškodenou a obžalovaným ohľadom starostlivosti o deti nie je z hľadiska hodnotenia
následkov stíhaného skutku relevantné. Následok nie je možné posudzovať z dlhodobého hľadiska.,
vzťahov medzi poškodenou a obžalovaným. V prípade nebezpečného vyhrážania ide o verbálny trestný
čin, následkom je strach z prednesenej vyhrážky a tento bol u poškodenej jednoznačne prítomný a to
tak z kvalitatívneho ako aj kvantitatívneho hľadiska predpokladaného Trestným zákonom.

Možno dôvodne predpokladať, že obžalovaný, ktorý počas celého konania popiera spáchanie skutku sa
poškodenejzasvojesprávanie,ktorétvorípodstatustíhanéhoskutkudoposiaľneospravedlnil.Ajnapriek
tejto skutočnosti a predchádzajúcim konfliktom sú pritom vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným
týkajúce sa starostlivosti o ich spoločné deti funkčné, čo možno jednoznačne hodnotiť pozitívne. Z
uvedeného však nemožno vyvodzovať, že by závažnosť stíhaného skutku mohla byť vyhodnotená s
prihliadnutím na následné vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným ako nepatrná.

Je pravda, že absolútne prirodzenou súčasťou ľudských vzťahov sú konflikty, ktoré sa medzi ľuďmi,
zvlášť manželmi často vyskytujú. Ak však tieto konflikty prekročia trestným právom stanovené hranice,
je nutné, aby tieto boli normami trestného práva riešené a aby ten, kto hranice prekročil niesol za svoje
konanie trestnoprávne dôsledky. S ohľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci mám za to, že
spôsob a okolnosti, za ktorých bola samotná vyhrážka zo strany obžalovaného smerom k poškodenej

vyslovená boli takej intenzity, že jednoznačne naplnili skutkovú podstatu prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona a v žiadnom prípade nie je možné sa stotožniť so
záverom samosudcu o tom, že závažnosť stíhaného skutku spáchaného obžalovaným bola v kontexte
zadokumentovaných skutkových okolností nepatrná.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 194 odsek 1 písmeno b)

Trestného poriadku zrušil uznesenie samosudcu Okresného súdu Trenčín spisová značka 1T/68/2024
zo dňa 13.02.2025 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

Obžalovaný vo vyjadrení k sťažnosti prokurátora prostredníctvom svojho obhajcu uviedol :

„Nestotožňujem sa s dôvodmi sťažnosti prokurátorky okresnej prokuratúry.
Stotožňujem sa so záverom sudcu čo do aplikácie materiálneho korektívu podľa § 10
ods. 2 Trestného zákona, i keď naďalej mám za to, že nebolo bez akýchkoľvek preukázané, že skutok sa
stal, avšak rešpektujem závery súdu prvého stupňa. V tomto vyjadrení preto argumentujem na sťažnosť
prokuratúry s prihliadnutím na skutkové a právne závery súdu prezentované v odôvodnení napadnutého

uznesenia.
Prokuratúra sťažnosťou namieta, že súd zohľadnil tú skutočnosť, že vyhrážku som mal vysloviť bez
použitia akejkoľvek fyzickej agresie, pričom poukazuje na túto okolnosť nemožno pričítať v prospech
obžalovaného a poukazuje tiež na to, že použitie násilia nie je znakom základnej skutkovej podstaty
stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania. Ďalej namieta, že nie je možné prihliadať ani na tú

skutočnosť v prospech obžalovaného, že miesto konfliktu opustil a situáciu neeskaloval, pričom
spochybňuje správnosť skutkových záverov súdu.
Je preukázaným faktom, že v minulosti nikdy nedošlo k vyhrážaniu. Súd správne pri aplikácii
materiálneho korektívu vzal do úvahy, že pri vyslovení vyhrážky nebola preukázaná žiadna fyzická
agresia, koniec koncov na túto nepoukazovala ani samotná poškodená. Prokuratúra si súdom použitý

pojem „fyzická agresia“ v kontexte odôvodnenia Uznesenia nesprávne zamieňa s právnym pojmom
„násilím“ podľa § 138 písm. d) Trestného zákona. Súd sa podľa môjho názoru pri odôvodnení uznesenia
v tejto časti spolu s prihliadnutím na systematiku odôvodnenia nevyjadroval k objektívnej stránke prečinu
nebezpečného vyhrážania, ale vyjadroval sa k materiálnemu korektívu, konkrétne k spôsobu vykonania
činu. Súd dospel k správnemu záveru, že žiadna fyzická agresia nebola preukázaná, čo nepochybne

je potrebné vziať na zreteľ pri posudzovaní materiálneho korektívu, obzvlášť pri páchaní prečinu
nebezpečného vyhrážania, pri ktorom sa skúma dôvodnosť obavy, pri ktorej je potrebné prihliadať na
všetky okolnosti prípadu vrátane správania páchateľa pri vyhrážaní, t. j. či mal v rukách nejaký predmet
alebo zbraň a pod. (R 38/1971). Z dokazovania vyplynulo, že som bol nebol agresívny pri vyslovení
vyhrážky.

Pokiaľ prokuratúra namieta, že súd mi nemal pričítať v prospech, že som opustil miesto konfliktu, tak
už potom neviem čo som naozaj mal viac spraviť, aby situácia viac neeskalovala. Súd uviedol, že som
opustil „miesto konfliktu“ nie „byt“ ako sa snaží navodiť prokuratúra v podanej sťažnosti a spochybniť
skutkové závery súdu. Bolo preukázané, že po vyslovení vyhrážok som opustil miesto konfliktu, t. j.obývaciu izbu a odišiel som do kuchyne a teda záver súdu je správny v tomto smere. Prokuratúra si
nesprávne vykladá skutkové závery súdu.
To, že súd dospel k skutkovému záveru: „keď sa po nejakom čase do bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby

sa nič nestalo“ jednoznačne nadväzuje na to, že po návrate do bytu, keď som bol predtým odvedený
policajnou hliadkou na psychiatrické vyšetrenie do nemocnice, som už preukázateľne nevyhľadával
konflikty, bol som kľudný, čo je podporené aj svedeckými výpoveďami. Naproti tomu prokuratúra účelovo
namieta skutkový záver súdu spôsobom, ktorý nevyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V kontexte s uvedeným poukazujem na to, že v danom prípade policajná hliadka ma ani len nevykázala

z bytu podľa zákona o Policajnom zbore, čo len nasvedčuje tomu, že som bol pokojný, situácia nebola
tak vyeskalovaná ako snaží navodiť prokuratúra v podanej sťažnosti. V tomto smere poukazujem aj
na listinný dôkaz - prepis udalosti zaznamenanom v informačnom systéme PZ, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že po príchode hliadky som plakal, to znamená, že som nebol vôbec agresívny, pričom z
tohto časového úseku zasahujúca policajná hliadka do policajného informačného systému nenahlásila
nebezpečné vyhrážanie. V kontexte s uvedeným poukazujem na to, že zasahujúcu príslušníci PZ

vypovedali na hlavnom pojednávaní, že pravdivo uviedli všetky skutočnosti uvedené v úradnom
zázname, ktorý korešpondoval s tým, čo bolo o riešení udalosti nahlásené operačnému dôstojníkovi (t.
j. to čo je uvedené v listinnom dôkaze – prepise udalosti zaznamenanom v informačnom systéme PZ).
Tomu korešponduje aj Úradný záznam zo dňa 14.11.2023, ktorý súd odmietol vykonať prečítaním na
hlavnom pojednávaní, keďže to bolo namietané prokuratúrou. Z tohto vyplýva, že poškodená hliadke

uviedla, že som sa jej nevyhrážal smrťou ani som ju nijak inak neohrozoval a iba sa bojí, aby som si
niečo nespravil.
Prokuratúra ďalej v reakcii na odôvodnenie súdu vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých bol skutok
spáchaný, moju mieru zavinenia a pohnútku poukazuje na to, že poškodená ma požiadala aby som
odišiel z bytu po incidente s nožom, pretože sa bála a keď som odmietol z bytu odísť, tak mi uviedla,

že odíde z bytu aj s dcérami, čo podľa názoru prokuratúry možno považovať za prirodzenú reakciu
poškodenej pri obavách z môjho ďalšieho správania. Poškodená následne zo strachu zo správania
obžalovaného bola nútená odísť z bytu.
Prokuratúra v sťažnosti uvádza skutkové závery, ktoré nevyplynuli z dokazovania. Z
výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že táto chcela odísť s deťmi preto, aby deti

nevideli moje správanie (pozn. ja trvám na tom, že ani takto mi poškodená nehrozila, v predmetný
podvečer ona chcela odo mňa polovicu bytu, aby následne keď predám svoju polovicu, ona mohla
ostať v byte s deťmi), pričom tomu predchádzala jej výpoveď o mojom suicidálnom sklone. Z výpovede
poškodenej teda nevyplynulo, že pred vyslovením vyhrážky chcela odísť z bytu, pretože sa ma bála,
ako nesprávne uvádza prokuratúra v sťažnosti.

Záver prokuratúry o tom, že poškodená bola nútená odísť s deťmi z bytu tiež nemá podklad vo
vykonanom dokazovaní. Nebolo preukázané, že by som ju z bytu vyhadzoval, poškodená mohla ostať
v byte aj spolu s maloletými deťmi. Koniec koncov zo spisového materiálu vyplýva, že do tohto bytu
sa aj vrátila po mojom nahradení väzby (Uznesenie OS TN č. k. 1Tp/40/2023 zo dňa 18.11.2023), v
rámci ktorého mi bol uložený zákaz vstúpiť do bytu a isté obdobie žila v tomto byte s maloletými deťmi a

následne dobrovoľne opustila byt aj s maloletými deťmi (následne na základe tohto bol môj zákaz vstupu
do bytu zrušený na základe Uznesenie OS TN č. k. 6Tp/212/2023 zo dňa 15.01.2023), čo tiež nemôže
ostať bez povšimnutia pri aplikácii materiálneho korektívu a hodnotenia následkov trestného činu.
Prokuratúra v sťažnosti ďalej posudzuje následok trestného činu. Uvádza, že následok nastal v podobe
strachu poškodenej. Ďalej napáda nesprávnu aplikáciu materiálneho korektívu zo strany súdu, pretože

podľa názoru prokuratúry na skutok nemožno nazerať ex post, teda s odstupom času, kedy sa vzťahy
medzi poškodenou a obžalovaným upravili do tej miery, že sú schopní v najlepšom záujme svojich detí
komunikovať, avšak treba ho hodnotiť v čase, keď sa odohral.
V prvom rade prokuratúra opomenula poukázať na závery súdu, že bolo dokázané, že stíhaný skutok
bol následkom predchádzajúcej verbálnej výmeny názorov medzi obžalovaným a poškodenou týkajúcej

sa usporiadania vzťahov k bytu, ktorý patril výlučne mne, na čas po rozvode, kedy poškodená celkom
nešťastne u mňa podnietila neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že
obžalovanému v takto vypätej atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami (ako uviedla sama poškodená
a vyplynulo aj z ostatného dokazovania). Ďalej bolo preukázané, že k hrozbe jej odchodu aj s dcérami
došlo napriek tomu, že som bol a som dobrým otcom, dcéry ma mali a majú rady, bol som a som na

ne silno citovo naviazaný.
Toto sú podstatné závery pre aplikáciu materiálneho korektívu vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých bol
skutok spáchaný, no nepochybne majú aj súvis s následkom trestného činu.Pokiaľ prokuratúra poukazuje na následok v podobe strachu poškodenej, tak opomína v sťažnosti uviesť
skutočnosť vyplývajúcu z výpovede poškodenej, v zmysle ktorej sa ma sama išla po vyslovení vyhrážky
opýtať, či to myslím vážne. Aká reálna intenzita strachu teda nastala u poškodenej v čase vyslovenia

vyhrážky?Možnopredpokladať,ženízkaažmizivá,keďmalapotrebusaísťopýtať,čisomtomalmyslieť
vážne. Navyše poškodená konala v rozpore s prezentovaným strachom z obsahu vyhrážky.
V nadväznosti na sťažnosť prokuratúry uvádzam, že ex post nie je možné nazerať na skutok v prípade
právnej kvalifikácie, t. j. subsumovania stíhaného skutku pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného
činu nebezpečného vyhrážania; v danom prípade k tomu nedošlo zo strany súdu, súd ex post nazeral

na skutok iba v intenciách aplikácie materiálneho korektívu. S následkom úzko súvisí samotný význam
konkrétneho chráneného záujmu, ktorý, čím je väčší, inklinuje k vyššej závažnosti prečinu, a naopak.
Objektom prečinu nebezpečného vyhrážania je primárne ochrana medziľudských vzťahov. V danom
prípade súd správne pri aplikácii materiálneho korektívu ex post skúmal medziľudské vzťahy medzi
mnou a poškodenou, keďže nepochybne majú súvis s následkom nebezpečného vyhrážania a je
nevyhnutné ich zohľadniť pri aplikácii materiálneho korektívu z hľadiska následku činu. Na rozdiel od

drvivej väčšiny prípadov definitívne pokazených ľudských vzťahov, ktoré majú spravidla trestnoprávny
následok (odsúdenie páchateľa), v našom prípade je komunikácia na dobrej úrovni a vzťahy medzi
nami tykajúce sa starostlivosti o naše spoločné deti sú funkčné, čo jednoznačne naznačuje, že v mojom
prípade je správne a zákonné aplikovať materiálny korektív a postup a odôvodnenie súdu, ktorý zobral
pri rozhodovaní do úvahy aj to, že sme sa s poškodenou dohodli na striedavej osobnej starostlivosti

ohľadom detí, z čoho je podľa jeho názoru zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny pohľad
na mňa, ale stále ma vníma ako dobrého otca, pretože v opačnom prípade by s takouto dohodou určite
nesúhlasila.
Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho

závažnosť nepatrná.
Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. To znamená,
že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo
byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o
tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu,

je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke
trestného konania (otázke viny a trestu).
Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú: a) konania, následku a okolnosti
spáchania prečinu (test objektívnej stránky) a b) miery zavinenia a pohnútky k činu (test subjektívnej
stránky).

V kontexte s uvedeným mám za to, že v danom prípade je na mieste uplatnenie materiálneho korektívu
podľa § 10 ods. 2 TP, nakoľko spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný,
mieru zavinenia a pohnútku je jeho závažnosť nepatrná. Ide o prípad potreby korigovania formálneho
chápania trestného činu, ktorý nastal počas manželskej hádky a predstavuje ojedinelý exces z inak
môjho riadneho života, ktorý som pred a po jeho spáchaní viedol.

Mám za to, že súd komplexne vyhodnotil všetky relevantné právne a skutkové okolnosti trestnej veci a
zákonne a správne aplikoval materiálny korektív, v dôsledku čoho postúpil trestnú vec na prejednanie
priestupku Okresnému úradu Trenčín.
Záverom uvádzam, že k úvahám prokuratúry o prekročení hraníc stanovených trestným právom vo
svetle manželských hádok, ktoré sú prezentované v závere sťažnosti uvádzam, že moje konanie bolo

posudzované v trestnoprávnom rozmere, bol som trestne stíhaní ako v prípravnom konaní, tak aj
postavením pred súd, vrátane vykonania hlavného pojednávania, už takémuto obvyklému priebehu
trestného stíhania nemožno pritom uprieť trestnoprávny rozmer, ale aj výchovný účinok, pričom trestnom
právny rozmer bol daný aj tým, že len v dôsledku uplatnenia materiálneho korektívu nedošlo k môjmu
odsúdeniu a teda nestotožňujem sa s názorom prokuratúry, že vždy je „nutné“, aby boli vyvodené

trestnoprávne následky, pretože takýto názor zjavne popiera účel ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona.
Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostinavrhujem,abypodľa§193ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku
sťažnostný súd zamietol sťažnosť prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín, pretože nie je dôvodná.“

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a),

b) Tr. poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal
sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti
dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia,
nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, pre ktoré by malo byť zrušené
sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu aj bez následného pristúpenia k

prieskumu správnosti samotného napadnutého uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd
konštatuje,ževdôvodochsťažnostiprokurátoraniejeanivytýkanáexistenciatakýchtoprocesnýchchýb.

Pokiaľ ide o vecnú správnosť napadnutého výroku uznesenia okresného súdu o postúpení trestnej veci
podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku, prokurátor namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový

stav, v dôsledku čoho zaujal nesprávny právny záver, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je
pre nepatrnú závažnosť trestným činom a má byť prejednaný ako priestupok. Krajský súd sa s uvedenou
sťažnostnou argumentáciou prokurátora nestotožnil.

Z obsahu trestného spisu vyplýva, že na okresný súd bola podaná obžaloba pre skutok právne posúdený
ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona. Po dokazovaní

vykonanom na hlavnom pojednávaní okresný súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, ale
ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, nakoľko závažnosť stíhaného skutku je nepatrná.

Na základe preskúmania správnosti výrokovej časti napadnutého uznesenia krajský súd zaujal
stanovisko, že okresný súd zistil skutkový stav, ktorý majú úplnú oporu v dôkazoch vykonaných na

hlavnom pojednávaní, a je výsledkom ich komplexného hodnotenia dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr.
poriadku. Dôkazná situácia podľa názoru krajského súdu potvrdzuje verziu skutku, ako ju ustálil okresný
súd, pričom ani prokurátor v podanej sťažnosti nespochybňuje správnosť skutkových zistení okresného
súdu.

Podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou
ujmou, takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden
rok.

Podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ

potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe,

Podľa § 8 Tr. zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona prečin je
a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo
b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou
hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná.

Pokiaľideoprávneposúdenieskutkovýchzisteníokresnéhosúdu,podľanázorukrajskéhosúduokresný

súdvodôvodnenínapadnutéhouzneseniasanáležitevysporiadalsovšetkýmiokolnosťamivýznamnými
pre rozhodnutie vo veci a v súlade s § 168 ods. 1 Tr. poriadku dal riadne odpovede na všetky otázky,
ktoré v podanej sťažnosti nastolil prokurátor.

Krajský súd v súvislosti s právnym posúdením konania obžalovaného ako trestného činu považuje za

potrebné poukázať na to, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 Tr. zákona nemusí dôjsť k reálnemu vykonaniu vyslovenej vyhrážky, ale postačuje, že
vyhrážka môže, teda je spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia. Pritom nie každé vyhrážanie
sa smrťou, ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou je automaticky vzhľadom na právne posúdenie
takéhoto konania ako prečinu posudzované ako trestný čin. Podľa názoru krajského súdu je vždy

potrebné okrem danosti formálnych znakov preskúmať aj konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vedúce
páchateľa k spáchaniu činu vyjadrujúce závažnosť takéhoto konania z materiálnej stránky, t.j. danosť
materiálneho znaku prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona.Pri hodnotení, či konanie, pre ktoré bola podaná obžaloba, je trestným činom, je nevyhnutné skúmať
okolnosti a priebeh spáchania činu, pohnútku páchateľa, spoločné správanie páchateľa a obete pred
spáchaním a po spáchaní činu, ako aj to, či sa jednalo o ojedinelý skutok alebo opakovaný čin, teda

celkové okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného
súdu, podľa ktorého dokazovaním ustálený skutok síce spĺňa formálne znaky trestného činu, avšak
absentuje materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona. Podľa názoru krajského súdu okresný
súd správne v dôvodoch napadnutého uznesenia poukázal na to, že konanie obžalovaného vykazuje
len nepatrnú mieru závažnosti. Z pohľadu závažnosti spáchaného činu bolo rozhodné, že stíhaný

skutok je dôsledkom dlhodobých manželských nezhôd, ku ktorým sa pridalo rozrušenie poškodenej
ako dôsledok zámeru obžalovaného predať nimi užívaný byt. Poškodená neuváženou poznámkou o jej
odchode s deťmi zo spoločnej domácnosti vzhľadom na duševný diskomfort obžalovaného a jeho
citovú naviazanosť na detí bezprostredne vyvolala situáciu, na ktorú obžalovaný nevhodným spôsobom
reagoval. Z jeho stany išlo o vyprovokovaný verbálny útok, ktorý nebol sprevádzaný fyzickým násilím
alebo pokusom oň. Možno konštatovať, že sa jedná o jednorazový exces v správaní obžalovaného, ktorý

už nepokračoval v ďalšom protiprávnom konaní. Z vykonaných dôkazov ďalej vyplynulo, že obžalovaný
nevykonal nič, čím by čo i len náznakom chcel umocniť vyslovenú vyhrážku alebo zvýšiť vzniknutú
obavu. Následná bezprostredná reakcia poškodenej, ktorá sa spýtala obžalovaného, či to mysli vážne,
súčasne svedčí o nie vysokej miere obavy, ktorú nadobudla z vyhrážky obžalovaného. Ani následne
správanie obžalovaného pri odchode detí zo spoločnej domácnosti nebolo spojené s akýmkoľvek

prejavom agresie alebo násilia. Pri celkovom hodnotení závažnosti konania obžalovaného treba vziať
do úvahy aj okolnosť, že čin obžalovaného nemal dlhodobý negatívny dopad na vzťahy poškodenej
s obžalovaným.

V súvislosti so stíhaným konaním obžalovaného považuje krajský súd za potrebné poukázať podľa neho

na ďalšiu dôležitú skutočnosť, ktorá vyplynula z obsahu trestného spisu. Pri odchode poškodenej s deťmi
zo spoločnej domácnosti bol obžalovaný vystavený vyhrážke zo strany otca poškodenej, ktorého vzťahy
s obžalovaným neboli najlepšie. Vyhrážka adresovaná obžalovanému bola mierou svojej závažnosti
porovnateľná s vyhrážkou, ktorú obžalovaný vyslovil k poškodenej. Z obsahu trestného spisu bolo
pritom zistené, že konanie otca poškodenej bolo vyhodnotené len ako priestupok proti občianskemu

spolunažívaniu. Aj z tohto dôvodu krajský súd nevidí žiaden rozumný a zákonný dôvod, aby čin
obžalovaného bol posudzovaný ako trestný čin.

S poukazom na skôr rozvedené skutočnosti sa krajský súd stotožnil s právnym názorom okresného
súdu, podľa ktorého závažnosť konania, pre ktorého bola podaná obžaloba, je nepatrná. Podľa § 10

ods. 2 Tr. zákona preto obžalobný skutok pre absenciu materiálneho znaku nie je trestným činom
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák., ale ani iným trestným činom, pričom zistené skutkové
okolnosti nevylučujú, že by sa mohlo jednať o priestupok.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti
napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.