Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/160/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114200683
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8114200683.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Bytové družstvo Prešov, Prešov, Bajkalská 30,
IČO: 00 173 665, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Boľanovským, Prešov, Slovenská 69, proti
žalovanému W.. Ľ. N., narodenému XX. C. XXXX, G., S.. N.. D. XX, zastúpenému advokátom Mgr. et
Mgr. Dušanom Strakom, Prešov, Námestie legionárov 5, o zaplatenie 3.215,62 eura s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15C/120/2014 a o dovolaní žalovaného proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove z 27. apríla 2023 sp. zn. 5Co/11/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozhodol rozsudkom

č. k. 15C/120/2014 - 737 z 27. septembra 2021 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
5.230,51 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 258,52 eura od 01. júla 2012
do zaplatenia; 8,75 % ročne zo sumy 997,32 eura od 01. januára 2012 do zaplatenia; 8,75 % ročne zo
sumy 498,66 eura od 01. apríla 2013 do zaplatenia; 8,50 % ročne zo sumy 499,95 eura od 01. júla 2013
do zaplatenia; 8,25 % ročne zo sumy 961,14 eura od 01. januára 2014 do zaplatenia; 8,25 % ročne
zo sumy 480,57 eura od 01. apríla 2014 do zaplatenia; 8,15 % ročne zo sumy 481,08 eura od 01. júla

2014 do zaplatenia; 8,15 % ročne zo sumy 1.028,10 eura od 01. decembra 2014 do zaplatenia; 8,15 %
ročne zo sumy 25,14 eura od 01. júla 2014 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku (I.), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov (II.) a zaviazal žalovaného
zaplatiť Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, Ulica 1. Mája 32, 010 01 Žilina znalečné
v rozsahu 100 % do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške znalčeného

(III.). Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 8a ods. 1, § 8b ods. 2 písm. e),
§ 10 ods. 1 a 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v
rokoch 2012 až 2014, § 7 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z., ktorou sa
ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla
dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla účinnou do 31.
decembra 2016, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v spojení s § 3 nariadenia

vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a článkom 3
ods. 2 a 3, článkom 4 ods. 2 zmluvy o výkone správy. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že
žalovaný ako vlastník bytu č. 31 na ulici S.. N.. D. Č.. XX, v bytovom dome zapísanom na LV č. XXXXX
od roku 2012 neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy tým, že nepoukazuje
preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, ako aj preddavky na plnenia spojené s užívaním bytu
a na správu domu. Žalobca sa po rozšírení žaloby domáhal zaplatenia sumy 5.230,51 eura spolu s

úrokmi z omeškania, pričom preukázal, že výška mesačných platieb žalovaného za obdobie apríl až
jún 2012 bola 175,36 eura mesačne, za obdobie júl až december 2012 bola 166,22 eura mesačne, zaobdobie január až marec 2013 bola 166,22 eura mesačne, za obdobie apríl až jún 2013 bola 166,65
eura mesačne a za obdobie júl až december 2013 bola 160,19 eura mesačne. Rovnako preukázal, že
preplatokzvyúčtovaniazarok2011bol82,86euraazarok2012bol184,69eura.Žalobcatiežpreukázal,

že predpis mesačných platieb za obdobie január až marec 2014 bol 160,19 eura, za obdobie apríl až jún
2014 bol 160,36 eura, za obdobie júl až december 2014 bol 171,35 eura a nedoplatok z vyúčtovania za
rok 2013 bol 25,14 eura. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že zmluva o výkone správy uzatvorená
dňa 17. decembra 2007 obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a boli k nej priložené listiny
obsahujúce podpisy jednotlivých vlastníkov bytov. Žalobca predložil prehľady mesačných predpisov a

úhrad, z ktorých vyplynulo, že žalovaný zaplatil za rok 2011 sumu 170 eur a za roky 2012 až 2014
zaplatil 0 eur. Žalovaný si voči žalobcovi uplatnil započítanie sumy, ktorú vyčísli ustanovený znalec ako
rozdiel medzi žalobcom vyčíslenými nákladmi spojenými s užívaním bytu a skutočnou spotrebou bytu.
Znalecký ústav v odbore energetika v znaleckom posudku č. 52/2020 preskúmal správnosť vyúčtovania
nákladov na energie za byt od roku 2012 až 2014 a uviedol, že zvýšená spotreba tepla spôsobená
zlým technickým stavom strechy nad bytovým domom mohla nastať len v miestnostiach, ktorých sa

to bezprostredne týkalo a s odstupom času nie je možné vykonať kvalifikovaný odhad technického
stavu strechy nad bytom vo vlastníctve žalovaného. Konštatoval, že vzhľadom na spotrebu tepla sú
závažným problémom tepelné mosty a podchladenie bytov susediacich s bytmi bez spotreby. V takýchto
prípadoch možno hovoriť o náraste spotreby tepla cca o 20 % pre udržanie tepelnej pohody v postihnutej
miestnosti. Po preštudovaní vyúčtovaní odpočtových hárkov znalecký ústav konštatoval, že vyúčtovanie

bolo spracované v zmysle platnej legislatívy a vykonaný výpočet bol uskutočnený správne, čo potvrdil
aj doplnkami k znaleckému posudku s tým, že keďže žalovaný v rokoch 2013 a 2014 nesprístupnil
byt, postupovalo sa podľa § 7 ods. 4 vyhlášky č. 358/2009 Z. z. Súd prvej inštancie uviedol, že
nebola pochybnosť o platnom uzatvorení zmluvy o výkone správy. Návrh žalovaného na započítanie
považoval za neurčitý a keďže zo znaleckého dokazovania nevyplynula žiadna pohľadávka žalovaného

voči žalobcovi, nedošlo k zápočtu a tým k zníženiu sumy požadovanej žalobcom. Súd prvej inštancie
zároveň zdôraznil, že bolo vinou žalovaného, že prišlo k aplikácii § 7 ods. 4 vyhlášky č. 358/2009 Z. z.,
keďže neumožnil odčítanie pomerových rozdeľovačov na zistenie presnej hodnoty nameraných hodnôt
v byte žalovaného a tým teda nebolo možné zistiť, či v nadväznosti na tvrdenie vadnej strechy toto
spôsobuje zvýšené náklady žalovaného oproti porovnateľným bytom. Ďalej súd prvej inštancie uviedol,

že právne predpisy nepočítajú s vyššou než 20 % korekciou pre najvyššie podlažie. Stav bytového domu
nie je zodpovednosťou správcu bytového domu, ale vecou vlastníkov bytov a preto nie je okolnosťou
majúcou vplyv na rozúčtovanie nákladov. Žalovaný nepreukázal, že by bol býval požiadal o zvolanie
schôdze vlastníkov, kde by predniesol požiadavku týkajúcu sa stavu strechy a že by žiadal o prijatie
krokov k odstráneniu vád. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa svojvoľne rozhodol neplniť si

svoje finančné povinnosti vlastníka bytu v bytovom dome, na základe čoho dospel k záveru o dôvodnosti
podanej žaloby. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej ako „CSP“) v spojení s § 260 a § 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 27. apríla 2023 č. k. 5Co/11/2022

na odvolanie žalovaného potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (I.), žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (II.), odvolanie žalovaného proti uzneseniu č.
k. 15C/120/2014 - 343 z 25. júna 2020, uzneseniu č. k. 15C/120/2014 - 461 z 11. decembra 2020 a
uzneseniu č. k. 15C/120/2014 - 474 z 21. januára 2021 odmietol (III.) a vo vzťahu k výroku III. stranám

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (IV.). Odvolací súd v nadväznosti na odvolacie námietky
žalovaného uviedol, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Konkrétne k námietke

žalovaného ohľadom nesplnenia procesných podmienok odvolací súd uviedol, že nezistil naplnenie tejto
odvolacejnámietky.Procesnépodmienkysúvosvojejpodstatepodmienkykonania,zaktorýchmôžesúd
konať a rozhodnúť. V prípade, ak súd zistí nedostatky v procesných podmienkach, musí skúmať, či sú
tieto nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné a za predpokladu ich odstrániteľnosti sa má pokúsiť
ich vlastným postupom alebo výzvou sporovej strany aj odstrániť. Pokiaľ sa jedná o neodstrániteľnú

podmienku alebo odstráneniu nedostatku nedošlo, jedná sa o dôvod na zastavenie konania. Odvolací
súd túto vadu konania nezistil. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uviedol,
že o naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu
znemožnil realizáciu práv strany sporu a dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že sacelé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte
celého konania, t. j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky,
atď. Odvolací súd mal za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. Žalovaný taktiež namietal

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uviedol,
že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Ani takáto iná vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom
zistená nebola. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov odvolací súd uviedol, že navrhovanie

dôkazov predstavuje jedno z práv ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie
dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z
navrhnutých dôkazov vykoná a to z dôvodu, aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre
prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či do práva na
spravodlivésúdnekonaniebymoholnastaťlenvtedy,akbytakýtozáversúduonevykonanínavrhnutého
dôkazubolzjavnenedôvodnýalebobytakémutozáveruchýbalapredchádzajúcaracionálnaúvahasúdu

vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu
nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana
sporu v konaní. Odvolací súd mal za to, že ani táto odvolacia námietka naplnená nebola. Súd prvej
inštancie v bode 16.2. odôvodnenia riadne vysvetlil prečo dôkazy nevykonal. K námietke nesprávne
zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenal, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je

založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení,
ktorým získava dôležité poznatky, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a
z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní. Odvolací

súd zároveň zdôraznil, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súduakceptovaťnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravnýchprostriedkovarozhodovaťpodľanich.Súdy
sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom. Odvolací súd naplnenie tejto odvolacej

námietky nezistil. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí, odvolací súd uviedol, že tento odvolací
dôvod nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle nesprávneho procesného postupu súdu
pri zisťovaní skutkového stavu. V prípade, ak by odvolateľ videl naplnenie tohto odvolacieho dôvodu
v procesnom postupe súdu, tak by musel v podanom odvolaní zároveň argumentovať aj odvolacím
dôvodom upraveným pod písm. e) alebo aj pod písm. f). Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je

potrebné vnímať v spojitosti s § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť
v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej
viny. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. Ďalej
sa odvolací súd vyjadril k námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, kde poznamenal,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR,
sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani naplnenie tejto odvolacej námietky odvolací súd nezistil. Odvolací súd sa

taktiež zaoberal žalovaným spochybnenou aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, kde odvolací súd
odkázal na body 2. až 2.3. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorých sa tento riadne
vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadom platnosti zmluvy o výkone správy, ktorú žalobca predložil
v notársky overenej kópii, ktorej súčasťou boli aj listiny obsahujúce podpisy jednotlivých vlastníkov
bytov. Súčasne zo zápisnice o pojednávaní z 23. júna 2015 (č. l. 135 a nasl.) vyplýva, že na uvedenom

pojednávaní bol súdu predložený aj originál Zmluvy o výkone správy zo 7. decembra 2007. Odvolací súd
súčasne poukázal na § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení účinnom v rokoch 2012 až 2014. V predmetnom prípade nebolo pochýb o tom, že zákonom
vyžadované podmienky pre vznik zmluvy o výkone správy v dotknutom bytovom dome boli splnené,
Zmluvu o výkone správy zo 17. decembra 2007 je potrebné považovať za platnú a teda záväznú aj pre

žalovaného. Žalobca je preto nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, na základe čoho vyhodnotil odvolací
súd námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú. Ďalej sa
odvolací súd vyjadril k námietke žalovaného ohľadom nedoručovania doplnení k znaleckému posudku,
kde zo súdneho spisu zistil, že Doplnenie č. 2 znaleckého posudku, ako aj opravené Doplnenie č. 2znaleckého posudku boli žalovanému doručené (viď č. l. 671 a 701), rovnako tak aj znalecký posudok
č. 1/2009, ktorý bol súčasťou pripojeného súdneho spisu sp. zn. 10C/13/2008 (č. l. 101 v pripojenom
súdnom spise). Žalovaný mal možnosť sa s nimi oboznámiť, teda nedošlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces. Vo vzťahu k samotnému obsahu znaleckého posudku v spojení s jeho doplneniami
a námietkami žalovaného odvolací súd uviedol, že cieľom znaleckého posudku bolo zistiť, či výpočty
žalobcu, ktorými účtoval žalovanému preddavky súvisiace s uzatvorenou zmluvou o výkone správy boli
zo strany žalobcu vypočítané správne. Zo znaleckého posudku spolu s jeho doplneniami uskutočnenými
z dôvodu potreby zodpovedania otázok žalovaného vyplynulo, že žalobca správne vypočítal a vyúčtoval

žalovanému plnenia súvisiace s uzatvorenou zmluvou o výkone správy bytového domu. Rovnako
tak súd prvej inštancie v bode 16.2. zodpovedal, prečo nevykonal žalovaným navrhované výsluchy
znalcov a ďalších svedkov. K námietke žalovaného, že mu bolo znemožnené klásť otázky znalcovi na
súdnom pojednávaní odvolací súd uvádza, že ani túto námietku žalovaného nevyhodnotil za dôvodnú,
pretože súd rozhoduje o prípustnosti otázok, kde niektoré otázky žalovaného boli vyhodnotené ako
absurdné, či nesúvisiace s predmetnom konania. Vo veci vyhodnotenia vzájomnej žaloby žalovaného,

resp. započítania sumy sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom neurčitosti
podania žalovaného. Žalovaný v podanom odvolaní ešte žiadal, aby súd uložil žalobcovi predložiť ďalšie
listiny v konaní, na ktorý návrh na doplnenie dôkazov a vykonanie nového dôkazu v súlade s § 366 CSP
odvolací súd neprihliadol. K námietke žalovaného, že nebolo rozhodnuté o jeho odvolaniach v priebehu
konania proti uzneseniam súdu prvej inštancie uzneseniu č. k. 15C/120/2014 - 343 z 25. júna 2020, č.

k. 15C/120/2014 - 461 z 11. decembra 2020 a č. k. 15C/120/2014 - 474 z 21. januára 2021, odvolací
súdu uviedol, že žalovaný podal odvolania voči uzneseniam, voči ktorým nie je odvolanie prípustné,
a preto sa odvolací súd samotnými obsahmi podaným odvolaní nezaoberal a tieto v zmysle § 386
písm. c) CSP odmietol. Žalovaný taktiež požadoval vylúčiť samosudcu JUDr. Rastislava Sikorjaka, čo
odvolací súd vyhodnotil ako námietku zaujatosti. Keďže však námietka zaujatosti žalovaného nespĺňala

zákonom predpísané náležitosti podľa § 52 ods. 2 CSP, odvolací súd na ňu neprihliadal. Odvolací súd
ďalej uviedol, že keďže nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, nezaoberal sa ďalšou irelevantnou argumentáciou žalovaného. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1
CSP. O náhrade trov odvolacieho konania v časti odmietnutia odvolaní žalovaného rozhodol odvolací

súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 1 CSP a to tak, že keďže žalovaný
podal odvolania voči uzneseniam, voči ktorým nie je odvolanie prípustné, zavinil ich odmietnutie, tak mu
vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi, tomu ale trovy konania v nadväznosti
na dané odmietnutia odvolaní nevznikli a preto mu odvolací súd náhradu trov konania v tomto kontexte
nepriznal.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v celom rozsahu dovolanie,
ktoré odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že mu súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ uviedol, že za nesprávny procesný

postup je potrebné považovať vydanie nepreskúmateľných rozhodnutí. Uvedené dovolateľ odôvodnil
tvrdením, že súdy nijako nepreukázali, že by žalovaný svojím konaním zavinil nemožnosť zistenia
presnej hodnoty nameraných hodnôt v jeho byte a že by nebola potrebná oprava strešného plášťa
bytového domu, čo podľa dovolateľa bolo konštatované samotným žalobcom v zápisnici zo schôdze
dňa 12. júna 2019. Dovolateľ ďalej namietol, že na súdnom pojednávaní dňa 26. novembra 2020

mu nebolo umožnené klásť otázky znalcom a boli mu predkladané listiny v rozsahu 131 strán, ku
ktorým nemal čas pripraviť si vyjadrenie, rovnako tak v prípade doplnku č. 1 k znaleckému posudku č.
52/2020. Dovolateľ súčasne namietol, že žiadal predložiť všetky vyúčtovania mesačných zálohových
platieb za celý bytový dom od roku 2004, čo sa nestalo. Ďalej dovolateľ namietol, že znalecký posudok
spolu so svojimi doplnkami nebral do úvahy prílohu č. 2 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. a to konkrétne

koeficienty zohľadňujúce nepriaznivú polohu miestnosti. Na námietky dovolateľa súdy len konštatovali,
že skutočne citované predpisy nepočítajú s inou korekciou, ako je 20% za najvyššie podlažie, čo
dovolateľ považuje za rozporné s dôkazmi a tým za arbitrárne. Dovolateľ mal ďalej za to, že nebolo
preukázané, že žalobca je legitímnym správcom bytového domu, keďže nedoložil originály dokladov
toto dosvedčujúcich. Žalobcom predložená zmluva bola overená notárom v roku 2015 a nie v roku 2007,

čím je vážne spochybnená jeho legitimita ako žalobcu v tomto konaní. Rovnako tak má dovolateľ za to,
že žalobca si ako správca nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči žalovanému, aby sa tento mohol
zákonným spôsobom brániť voči vykonaniu dobrovoľnej dražby na byte č. 31 v bytovom dome. Podľadovolateľa sa súdy s týmito argumentmi žalovaného nevysporiadali a preto považuje dovolateľ postup
súdov za arbitrárny.

3.1. Dovolateľ zároveň odôvodnil podanie dovolania ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP, kde ako
právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, stanovil otázku, či možno znalecký ústav
Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ul. 1. Mája č. 32, 010 01 Žilina, považovať za
znalca tak, ako ho definuje zákon, t. j. osobu zapísanú v zozname znalcov, ktorý vedie Ministerstvo

spravodlivosti. Dovolateľ má za to, že rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacie súdu sú arbitrárne a
nepreskúmateľné a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3.2. V kontexte výrokov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a potvrdený výrok súdu prvej inštancie ohľadom nároku žalobcu na náhradu
trov prvoinštančného konania dovolateľ namietol nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie

veci, keďže súdy na predmetný spor neaplikovali § 257 CSP a nemožnosťou aplikácie predmetného
ustanovenia sa bližšie nezaoberali. Dovolateľ vidí výnimočnosť sporu v tom, že sa jedná o spor medzi
vlastníkom bytu a správcom bytového domu, nepriznanie nároku na náhradu trov konania sa nijako
nedotkne majetkovej sféry žalobcu a žalovaný bol vlastníkom bytu, kde bola vykonaná nezákonná
dražba. Podľa názoru dovolateľa sa súdy mali aplikáciou § 257 CSP zaoberať ex offo. Na základe

uvedených skutočností dovolateľ navrhol podľa § 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP rozhodnutie
odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

4. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.11. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť
dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,
pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho

posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k
posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietal
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúce v
nepreukázaní zavinenia žalovaného v kontexte nemožnosti zistenia presnej hodnoty nameraných
hodnôt, v omyle ohľadom tvrdenia, že strešný plášť bytového domu nebolo potrebné opraviť, v porušení

práva žalovaného klásť na súdnom pojednávaní znalcom otázky, v skutočnosti, že v znaleckom posudku
spolu s jeho doplneniami nebola vzatá do úvahy príloha č. 2 vyhlášky č. 630/2005 Z. z., v nevyriešení
otázky, či je žalobca legitímnym správcom bytového domu, v nesplnení poučovacej povinnosti žalobcu
voči žalovanému pred uskutočnením dobrovoľnej dražby, kde v týchto otázkach sa súdy nezaoberali
a náležite sa nevysporiadali s argumentmi dovolateľa. Rovnako tak sa súdy podľa tvrdenia dovolateľa

nezaoberali aplikáciou § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil

vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

17. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku
ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby a to v
spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s ktorým vzhľadom na potvrdzujúce výroky tvorí rozhodnutie
odvolacieho súdu jeden celok.

17.1. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré ako vecne

správne potvrdil a na ktoré odkázal. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa dôsledne zaoberal odvolacími
námietkami žalovaného, pričom sa vyjadril k tým, ktoré vyhodnotil ako pre rozhodnutie podstatné.
Konkrétne sa odvolací súd zaoberal splnením procesných podmienok, porušením práva na spravodlivý
súdny proces, existenciou inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
námietkou nevykonania žalovaným navrhovaných dôkazov, námietkou, že skutkový stav neobstojí,

námietkou nesprávneho právneho posúdenia, námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, námietkou nedoručovania doplnení k znaleckému posudku a možnosťou žalovaného sa s nimi
oboznámiť, námietkou týkajúcou sa obsahu znaleckého posudku, námietkou, prečo neboli vykonané
výsluchy svedkov navrhovaných žalovaným, námietkou týkajúcou sa nemožnosti žalovaného klásť
znalcom otázky, otázkou započítania sumy resp. vzájomnou žalobou žalovaného, žiadosťou žalovaného

na predloženie ďalších listín v konaní. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaniami žalovaného voči
uzneseniamsúduprvejinštancieuzneseniuč.k.15C/120/2014-343z25.júna2020,č.k.15C/120/2014
- 461 z 11. decembra 2020 a č. k. 15C/120/2014 - 474 z 21. januára 2021 a v nadväznosti na to aj
nárokomnanáhradutrovkonania.Odvolacísúdsataktiežvyjadrilkpožiadavkežalovanéhonavylúčenie
samosudcu JUDr. Rastislava Sikorjaka. Záverom rozhodnutia sa zaoberal nárokom na náhradu trov

odvolacieho konania. Zároveň v bode 52. odôvodnenia sa odvolací súd vyjadril ku skutočnosti, prečo
sa ďalšími námietkami odvolateľa nezaoberal a špecifickými odpoveďami sa k nim nevyjadril. Rovnako
tak má dovolací súd za to, že odvolací súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s posúdením nároku
na náhradu trov konania, resp. úspechu a neúspechu v konaní, kde odkázal na príslušné zákonné
ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal a vyjadril sa ku všetkým odvolacím

námietkam žalovaného, ktoré vyhodnotil ako majúce význam pre rozhodnutie vo veci a to v dostatočnej
miere tak, aby v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie (ktoré odvolací súd v plnom rozsahu potvrdil)
tieto tvorili jednotný komplex odpovedí na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.

17.2. V nadväznosti na námietku dovolateľa, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril ku

skutočnosti prečo na vec neaplikoval § 257 CSP, čím sa mal zaoberať ex offo, dovolací súd uvádza, že
žalovaný v podanom odvolaní aplikáciu § 257 CSP nežiadal a ani na ňu žiadnym spôsobom nepoukázal.
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konanípodľa§255CSP,ktorýaplikovalajodvolacísúdvtomtokonaní.Aplikáciaustanovenia§257CSP
pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky

predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Aplikácia
ustanovenia § 257 CSP má výnimočný charakter, ktorý je potrebné vykladať reštriktívne. V prípade,
že odvolací súd v konaní nevyhodnotil takú výnimočnosť okolností, na základe ktorých by pristúpil kaplikácii § 257 CSP, pričom ani sporové strany, resp. odvolateľ aplikáciu daného ustanovenia nežiadal
a naň nepoukázal, nebolo v rámci odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu potrebné špecificky sa
k danému vyjadrovať a neaplikáciu predmetného ustanovenia zdôvodňovať, keď zároveň odvolací súd

dostatočným spôsob odôvodnil rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 a nasl.
CSP v kontexte úspechu a neúspechu tej ktorej strany v konaní. Opačný záver, tak, ako to naznačuje
dovolateľ, by znamenal potrebu vysvetlenia v každom jednom rozhodnutí ktoréhokoľvek súdu, prečo
tento výnimočnosť okolností v nadväznosti na aplikáciu § 257 CSP nevyhodnotil a k danému nepristúpil
a to aj v prípade, že žiadna zo sporových strán toto ani nežiadala. Z celkového kontextu odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia možno logicky usúdiť, že odvolací súd nezistil existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, kde dostatočným spôsobom
zdôvodnil aplikáciu § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Dovolací súd
má preto za to, že ani v kontexte rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania toto nevykazuje
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

18. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade
potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré jasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom

podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Na základe uvedeného
dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v
kombinácii s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden komplex, sa nevyznačuje vadou
nepreskúmateľnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže

sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Dovolateľ taktiež vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, kde ako
právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, stanovil otázku, či možno znalecký ústav
Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ul. 1. Mája č. 32, 010 01 Žilina, považovať za
znalca tak, ako ho definuje zákon, t. j. osobu zapísanú v zozname znalcov, ktorý vedie Ministerstvo
spravodlivosti. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nenamietal a žiadnym spôsobom sa
nevyjadril ku skutočnostiam akokoľvek nadväzujúcim na Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity

v Žiline, ktorými by bolo spochybnené poňatie Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline
ako znalca tak, ako ho definuje zákon. Žalovaný v odvolaní namietal v kontexte znalcov a znaleckého
posudku len skutočnosti ako vyjadrenia znalcov na súdnych pojednávaniach, jeho možnosť klásťznalcom otázky, vyhotovenie a doručovanie doplnkov k znaleckému posudku a ich obsah, tendenčné
vyhotovenie znaleckého posudku.

21.Ustanovenie§432ods.2CSPjenutnévykladaťvspojitostis§421ods.1písm.a)CSPzakladajúcim
prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ
je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to konkrétne v tom, že
odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach.

21.1. Pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je v súlade s ustálenou
judikatúrou najvyššieho súdu teda nevyhnutná existencia takej právnej otázky, ktorú odvolací súd

riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na ktorej vyriešení
nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorej vyriešenie neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska príslušného ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/200/2018 zo 17. januára 2019). Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti,

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho
dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma. Pre
posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti
dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu
rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

21.2. Otázka, či možno Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline považovať za znalca tak,
ako ho definuje zákon, t. j. osobu zapísanú v zozname znalcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti,
nebola odvolacím súdom v dovolaním napadnutom rozhodnutí v nadväznosti na odvolanie žalovaného
riešená. Zároveň aj v prípade, že by riešená bola, absentuje jej dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej

v takej miere, že by na riešení tejto otázky odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného
dospel dovolací súd k záveru o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu
neexistencie právnej otázky, ktorá by bola riešená odvolacím súdom a na ktorej vyriešení by odvolací
súd založil dovolaním napadnuté rozhodnutie.

21.3. Dovolací súd pre doplnenie poukazuje aj na ustanovenie § 435 CSP, v zmysle ktorého nemožno
v dovolaní uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Podľa § 149
CSP sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany

na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Z uvedeného vyplýva, že keďže nebola v súdnom
konaní uplatnená námietka, resp. tvrdenie týkajúce sa spochybnenia znaleckého ústavu ako znalca,
jedná sa o novo-uplatnený prostriedok procesnej obrany a procesného útoku žalovaným, ktorý nemožno
uplatňovať v dovolaní v zmysle § 435 CSP.

22. Dovolací súd má preto za to, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a
zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie
práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420
písm. f) CSP a žalovaný neopodstatnene namieta vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že nebola založená prípustnosť dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP a to z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorú dovolateľ v podanom dovolaní definoval a ktorú odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí vôbec neriešil.

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odôvodnené § 420 písm. f) CSP
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi.

24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.