Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820202024
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3820202024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov

senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Branislava Krála v spore žalobkyne: O.. A. O., nar. XX. W.
XXXX, bytom Š. XX/X, Z. proti žalovaným: 1/ A.. Z. M., nar. XX.F. XXXX, bytom K. X, Z., 2/ K. M., nar.
XX.W. XXXX, bytom K. X, Z., 3.) U.. Ľ. M., nar. XX.O. XXXX, bytom K. X, Z., o zaplatenie 24.099,17
eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15C/13/2020, o dovolaní
žalovaného 1/ a dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. októbra 2023,
č.k. 19Co/55/2022-421, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného 1/ z a m i e t a .

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej „odvolací súd“) zmenil vo výrokoch II., III.
a IV. rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 15C/13/2020-321 zo dňa 19.mája 2022 (ďalej len „súd
prvej inštancie“) tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 12.035,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 260,- eur od 16.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur

od 16.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.1.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od
16.2.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.3.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.4.2020
do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.6.2020 do
zaplatenia,zosumy260,-eurod16.7.2020dozaplatenia,zosumy260,-eurod16.8.2020dozaplatenia,
zo sumy 260,- eur od 16.9.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.10.2020 do zaplatenia, zo sumy
260,- eur od 16.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 260,-
eur od 16.1.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.2.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od

16.3.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.4.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.5.2021
do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.6.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.7.2021 do
zaplatenia,zosumy260,-eurod16.8.2021dozaplatenia,zosumy260,-eurod16.9.2021dozaplatenia,
zo sumy 260,- eur od 16.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.11.2021 do zaplatenia, zo
sumy 260,- eur od 16.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.1.2022 do zaplatenia, zo sumy
260,- eur od 16.2.2022 do zaplatenia, zo sumy 260,- eur od 16.3.2022 do zaplatenia, zo sumy 260,-
eur od 16.4.2022 do zaplatenia, zo sumy 667,50,- eur od 22.8.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.355,- eur

od 30.6.2021 do zaplatenia, zo sumy 480,25 eur odo dňa 22.9.2021 do zaplatenia zo sumy 1719,83
eur odo dňa 13.4.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Žalovaní 2/,3/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.2. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 15C/13/2020-321 zo dňa 19. mája 2022
uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni istinu 12.035,- eur spolu

s úrokom z omeškania 5 % ročne zo súm tak, ako sú hore špecifikované. Výrokom III. v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a vo výroku IV. žalovaným 1/,2/,3/ náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal.
Žalobkyňa od žalovaných 1/ až 3/ žalobou podanou 07.05.2020 žiadala zaplatenie náhrady za užívanie
jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach bez právneho dôvodu spoločne a nerozdielne od
všetkých žalovaných. Od žalovaného 1/ z právneho titulu vydania bezdôvodného obohatenia podľa §

451 ods. l, 2 Občianskeho zákonníka ( užíva jej podiel bez akéhokoľvek nadobúdacieho titulu) a od
žalovaných 2/ a 3/ podľa § 137 ods. l Občianskeho zákonníka ( užívanie nad rámec im patriaceho
spoluvlastníckeho podielu) vo výške peňažného ekvivalentu vypočítaného ako nájom v mieste obvyklý.

3. Žalobkyňa nárok založila na skutkovom základe, že so žalovanými v 2/ a v 3/ rade sú podielovými
spoluvlastníkmi domu s. č. 519/8, postaveného na parcele č. 19 a parcely C - KN č. 19 zastavané plochy

a nádvoria o výmere 337 m2, parcely C-KN č.20 záhrady o výmere 273 m2, zapísané v LV č.205 v k.ú.
Veľká Lehôtka, každý v 1-ici. Žalovaní v 2/ a 3/ rade získali svoj podiel titulom darovacej zmluvy zo dňa
7.10.2015odžalovaného1/ sdátumompovoleniavkladuvlastníckehoprávaod16.11.2015.Odaugusta
2004 predmetné nehnuteľnosti užívajú výlučne žalovaní, ktorí na vchodových dverách vymenili zámky,
kľúčejejodmietajúvydať,všetciužívajúajjejspoluvlastníckypodieluskladnenímvecívdomeaužívaním

nehnuteľností ako celku. Pokiaľ išlo o zistenie obvyklého nájmu za žalované obdobie od 1.11.2019 do
28.4.2022, súd sa nestotožnil s výškou náhrady a spôsobom výpočtu náhrady zo strany žalobkyne. Ako
správne argumentovala aj žalobkyňa najobjektívnejšie zistenie peňažného ekvivalentu za užívanie je
zistenie obvyklého nájomného v danom mieste a čase, ktoré nájomné by vynaložil nájomca pri prenájme
takejto nehnuteľnosti. Pokiaľ v roku 2019 - 2021 sa rodinné domy v danej lokalite neprenajímali a toto

konštatovala aj znalkyňa Ing. Anna Žiaková v posudku č.185/2021, keď uvádzala, že nemala k dispozícii
na porovnanie tri porovnateľné nájmy, nebolo možné zobrať za základ zistenia obvyklého nájmu cenu
nájmu bytov. Tak podľa názoru znalkyne Ing. Žiakovej, ako aj názoru súdu, bola cena nájmu rodinných
domov s priľahlými pozemkami a cena nájmu bytov neporovnateľnou kategóriou. Súd pri zisťovaní čo
najbližšie objektívne zistiteľnej ceny nájmu, ktorá by bola použiteľná za žalované obdobie na predmetnú

domovú nehnuteľnosť a priľahlé pozemky vychádzal zo záverov posudku znalkyne Ing. Anny Žiakovej
č. 189/2021 a z výsluchu znalkyne na pojednávaní.

4.Odvolacísúdsanajskôrzaoberalprevýsledokkonaniapodstatnouhmotnoprávnouotázkou,čidošlok
zániku práva žalovaných 2/ a 3/ užívať predmetné nehnuteľnosti vyplývajúceho z čl. 5 darovacej zmluvy

z roku 1991 v dôsledku splynutia s nadobudnutým spoluvlastníckym podielom darovacou zmluvou z
roku 2015. Táto otázka bola rozhodujúca pre posúdenie nároku žalobkyne na zaplatenie odplaty za
užívanie spoluvlastníckeho podielu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/. Odvolací súd pri posúdení tejto
otázky vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 285/2021
(ktoré bolo založené na tom istom skutkovom základe ako v predmetnej veci - išlo len o nárok žalobkyne

za iné obdobie). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. augusta 2022 v uvedenom
konaní, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co 16/2020-452 zo dňa 26.mája
2021 konštatoval, že vzhľadom na bod 5 darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991, podľa ktorého mali
žalovaní 2/ a 3/ právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, ktoré
im bude zabezpečené minimálne v 1 izbe s použitím príslušenstva, existencia tejto zmluvy bráni vo

vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, vzniku práva žalobkyne na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu.
Darovacou zmluvou zo dňa 04.11.1991 žalovaní 2/, 3/ darovali žalobkyni 1/2-icu podielu na predmetných
nehnuteľnostiach a žalovanému 1/ tiež 1-icu podielu na predmetných nehnuteľnostiach. Tým, že došlo
k darovaniu pôvodného spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/ v 1-ici naspäť na žalovaných 2/,
3/ darovacou zmluvou zo dňa 07.10.2015, nedošlo k splynutiu práva doživotného užívania podielu

žalobkyne žalovanými 2/, 3/ ako im vyplývalo z darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991 (teda rozsahom
stanoveným v bode 5 tejto zmluvy - minimálne v 1 izbe s príslušenstvom) a ich spoluvlastníckeho podielu
z darovacej zmluvy zo dňa 07.10.2015, ale len k splynutiu práva doživotného užívania žalovaných 2/, 3/
vo vzťahu k pôvodnému podielu 1/2-ici žalovaného 1/, ktorý neskôr na základe darovacej zmluvy zo dňa
07.10.2015 nadobudli a stali sa podielovými spoluvlastníkmi, každý z nich v podiele 1-iny. Žalovaným 2/,

3/tedazostaloprávodoživotnéhoužívaniavrozsahustanovenomvzmluvezodňa04.11.1991vovzťahu
k podielu žalobkyne aj po 16.11.2015, kedy sa znova stali podielovými spoluvlastníkmi pôvodného
podielu žalovaného 1/. Ako konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.
zn. 7Cdo 285/2021, žalovaný 1/užíval podiel žalobkyne od 16.11.2015 bez právneho dôvodu a žalovaní2/, 3/ (podľa vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) užívali okrem svojho
podielu aj podiel žalobkyne, avšak nie bez právneho dôvodu, ale nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
práva, a to na základe rozsahu vymedzeného darovacou zmluvou zo dňa 04.11.1991. Vzhľadom na

uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len na strane žalovaného 1/ vzniklo bezdôvodné
obohatenie, ktoré je povinný žalobkyni vydať, a to za obdobie od 1.11.2019 do 28.04.2022. Vo vzťahu k
žalovaným 2/, 3/ nevzniklo právo žalobkyni na odplatu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovaným 2/ , 3/ zaplatiť spoločne a nerozdielne
spolu so žalovaným 1/ peňažnú náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne bolo v tejto

časti nesprávne. Odvolací súd z týchto dôvodov zmenil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
tak, že žalobu žalobkyne vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ zamietol.

5. Za nedôvodné odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/, 3/, že súd prvej inštancie
sa v konaní nezaoberal platnosťou darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991. Súd prvej inštancie sa v bodoch
24, 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku dôsledne zaoberal tvrdeniami žalovaných 1/, 2/, 3/ (ako aj

tvrdeniami žalobkyne) o neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991. Súd prvej inštancie považoval
predmetnú darovaciu zmluvu za platný právny úkon, pričom poukázal i na to, že darovacia zmluva
bola podrobená prieskumu aj v predchádzajúcich konaniach, naposledy Krajským súdom v Trenčíne v
rozhodnutí sp. zn. 17Co 16/2020 zo dňa 26.05.2021, pričom nebola konštatovaná jej neplatnosť. Ani
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo 285/2021 žiadne dôvody jej

neplatnosti nezistil.

6. Pokiaľ išlo o námietku žalobkyne, že znalkyňa vychádzala z nesprávnej výšky výmery nehnuteľností
209 m2, nakoľko správna výmera je podľa žalobkyne 260 m2 (z čoho žalobkyni patrí 1-ica t. j. 130
m2), ani túto námietku odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. Pri určení nájmu rodinného domu

je potrebné vychádzať z úžitkovej plochy rodinného domu, a teda z podlahovej plochy a nie z plochy
používanej pri výpočte technickej hodnoty stavby a pozemku. Podľa § 9a ods. 2 vyhlášky Úradu
geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 300/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších
predpisov, je úžitková plocha rodinného domu súčtom všetkých podlahových plôch obytných miestností

a príslušenstva rodinného domu bez plochy balkónov, lodžií a terás. Z tohto dôvodu je pri výpočte
nájmu plocha menšia (znalec pri výpočte násobil plochu podlaží číslom 0,8 - ako vyplýva zo strany
17 znaleckého posudku č. 189/2021). Okrem toho, žalobkyňa túto skutočnosť nenamietala vo svojom
vyjadrení k znaleckému posudku a ani v inom podaní pred súdom prvej inštancie, či na pojednávaní.
Preto táto námietka žalobkyne v odvolacom konaní predstavuje novotu a nakoľko neboli splnené

podmienky podľa § 366 CSP, odvolací súd na túto námietku neprihliadal.

7. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní 2/, 3/ boli voči žalobkyni v konaní
v celom rozsahu úspešní. Žalovaní 2/, 3/ si uplatnili náhradu trov konania, a preto odvolací súd rozhodol

tak, že žalovaní 2/, 3/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa
si uplatnila voči žalovaným 1/, 2/, 3/ sumu vo výške 24.099,18 eur s príslušenstvom. Úspešná bola len
voči žalovanému 1/, a to v sume 12.035 eur s príslušenstvom. Neúspešná bola v sume 12.064,18 eur.
Úspech žalobkyne bol 49,94 % a úspech žalovaného l/ bol 50,06 %. Čistý úspech žalovaného 1/ bol
0,12 %. Nakoľko úspech žalovaného 1/ bol čiastočný a tento bol nepatrný, odvolací súd s poukazom na

§ 255 ods. 2 CSP rozhodol tak, že vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania.

8. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonnej lehote žalovaný 1/ a žalobkyňa
dovolania. Obaja dovolatelia majú v zmysle § 429 ods.2, písm. a) CSP vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.

9. Žalovaný 1/ namietal, že v konaní pred Krajským súdom Trenčín sp. zn.: 19Co/55/2022, zo dňa
26.10.2023 ako súdom druhého stupňa došlo k chybe uvedenej v ustanovení §420 písm. d), e), f) CSP
a súčasne k vade podľa § 421 ods. 1, písm. a) CSP. Tvrdil, že nesprávnym právnym postupom mu

odvolací súd znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Postupom Krajského súdu Trenčín pri rozhodovaní došlo k
porušeniu základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.10. Uviedol, že krajský súd rozhodol v rozpore s procesnou prekážkou res iudicata, čím došlo k vade
podľa § 420, písm. d) CSP. V totožnej veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp.zn.

12C/18/2015 ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 6Co/187/2016 a následne
tiež bolo odmietnuté dovolanie žalobkyne Najvyšším súdom SR pod sp.zn. lCdo/115/2017. V tomto
právoplatne skončenom súdnom spore bol nárok O.. O. zamietnutý. V tejto veci boli totožní účastníci na
strane žalovaných a aj na strane žalobkyne, taktiež bol žalovaný ten istý nárok ako v rozsudku Krajského
súdu 19Co/55/2022, zo dňa 26.10.2023, akurát za iné obdobie a v inej výške, čím bol porušený §230

Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak sa vo veci rozhodlo, nemôže sa prejednať a rozhodovať
znova. Poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012 sp. zn. 2Cdo/71/2012.

11. Žalovaný 1/ zdôraznil, že odvolací súd konštatoval, že on užíva spoluvlastnícky podiel bez právneho
dôvodu a nezohľadnil pritom právoplatný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. 12C 18/2015
ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 6Co/187/2016. Súčasne bolo odmietnuté

dovolanie žalobkyne Najvyšším súdom SR pod sp. zn.: 1 Cdo/115/2017, kde súd konštatoval: „...že
medzi účastníkmi, resp. medzi účastníkmi a rodičmi žalovaného bola i konkludentne uzatvorená dohoda
o spôsobe užívania nehnuteľností. Na základe dohody užívala žalobkyňa, žalovaný, matka účastníkov
a otec žalovaného predmetné nehnuteľnosti až do roku 2004, a to od času, kedy žalobkyňa opustila
spoločnú domácnosť. Žalovaný v súčasnosti užíva nehnuteľnosti tak resp. v takom rozsahu, ako pred

rokom 2004 - výlučne sám jednu izbu rodinného domu a spoločne s jeho rodičmi spoločné časti a
pozemky". K zmene a spôsobu užívania nehnuteľností nedošlo. Žalovaný užíva 1 izbu a spoločné
priestory spolu s rodičmi. Ďalej namietal, že odvolací súd sa odmietol zaoberať námietkou žalovaného,
ktorý poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa sa nezaujíma o nehnuteľnosť ani o darcov, ktorí jej
nehnuteľnosť darovali a o nehnuteľnosť a o darcov sa osobne stará výlučne sám žalovaný.

12. Ďalej namietal, že súdy sa nezaoberali základnou otázkou vlastníckeho práva žalobkyne k
nehnuteľnosti vo Veľkej Lehôtke 519/8, ktorú nadobudla darom od K. M. a U.. Ľ.X. M., darovacou
zmluvou 4.11.1991. Predmetnú darovaciu zmluvu žalobkyňa niekoľko krát spochybnila a označila ako
absolútne neplatný právny úkon, podľa §37, §38 a §39 Občianskeho zákonníka. Súdy sa s touto

skutočnosťou mali vysporiadať ex offo, pretože išlo o skrytú vadu zmluvy. Skrytú vadu zmluvy, neurobili
ani na námietky žalovaných a ani na námietky žalobkyne. Súd vo veci sp. zn. 19Co/55/2022 v bode
23 toto pokladá za neodôvodnené a tvrdí, že sa platnosťou zaoberal súd prvej inštancie v bodoch
24 a 25. V rozsudku okresného súdu sp. zn.:15C/13/2020 v bodoch 24, 25 súd konštatuje platnosť
darovacej zmluvy, s tým, že sa darovacou zmluvou zaoberali predošlé súdy. Obe zo strán pritom

namietali neplatnosť zmluvy podľa § 37, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka.

13. V závere dovolania žalovaný 1/ uviedol, že v konaní 19Co/55/2022 rozhodovala v senáte O.. A.
K., ktorá sama uviedla, že v tomto spore sa cíti byť zaujatá a taktiež bola namietnutá ako zaujatá aj
zo strany O.. O.. Zo strany A.. M. bola namietaná zaujatosť sudkyne, ktorá námietka bola podaná na

Najvyšší súd SR. A tejto sťažnosti bolo vyhovené. Aj napriek sťažnostiam ako zo strany žalobkyne aj
zo strany žalovaného bola sudkyňa O.. A. K. určená ako člen senátu a rozhodovala vo veci, čím došlo
k vade podľa § 420, písm. e) CSP.

14. Žiadal dovolací súd, aby podľa Civilného sporového poriadku §444 ods. 1/ a ods. 2/ odložil

vykonateľnosť rozsudku 19Co/55/2022, z dôvodu osobitého zreteľa, pretože reálne hrozí, že ak túto
pre neho značnú sumu neuhradí, bude proti nemu vedené exekučné konanie zo strany O.. O. a pri
hroziacomexekučnomkonaní,bysommalzablokovanýajúčetzktoréhohradíminkasoavšetkynáklady
spojené z chodom domácnosti v spornej nehnuteľnosti vo K. P. vedenej pod súpisným číslom XXX/X. V
predmetnej nehnuteľnosti žije spolu z rodičmi ktorý sú vo vysokom dôchodkovom veku, a touto ujmou

by boli postihnutí aj rodičia s nim žijúci, K. W. Ľ. M..

XX. Žalovaný 1/ navrhoval, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti o jeho
povinnosti zaplatiť žalobkyni istinu 12.035,-eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne. Súčasne
žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného 1/ písomne nevyjadrila.
17. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienokpre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia na návrh žalovaného 1/ a v súlade s
ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho
hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS

442/2022).

18. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal žalovaný 1/ v stanovenej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP)), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a

dovolanie podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

K dovolaniu žalovaného 1/

19. Najvyšší súd ako prvé preskúmal dovolanie žalovaného 1/. Prvotnou námietkou žalovaného 1/ bola
tvrdená existencia prekážky res iudicata s ohľadom na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn.

12C/18/2015 zo dňa 15.10.2015 ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co/187/2016 zo dňa 28.02.2017 v spore žalobkyne O.. A. O. proti žalovanému magistrovi Z. M.U.,
o zaplatenie 11.527,73 Eur s príslušenstvom. Dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky
odmietol uznesením zo dňa 22.08.2018, spisová značka 1Cdo/115/2017. Dovolací súd konštatuje, že
tieto rozhodnutia nevytvárajú prekážku res iudicata pre predmet tohto konania s ohľadom na skutočnosť,

že náhrada za užívanie nehnuteľností sa týkala obdobia od 01.09.2011 do 28.02.2015. Skutočnosť, že
išlo o iné obdobie, výslovne uviedol aj žalovaný 1/ vo svojom dovolaní. Táto skutočnosť vylučuje, že
by išlo o skutkovo totožnú vec, pretože ide o iné obdobie. Dovolací súd preto konštatuje, že tvrdená
prekážka res iudicata rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 15.10.2015, spisová značka 12C
18/2015vytvorenápretotokonanienebola.Idepretoonesprávnyprávnynázoržalobcunavyhodnotenie

obsahu prekážky res iudicata.

20. K otázke platnosti darovacej zmluvy z roku 1991 sa v konaní vyjadril už súd prvého stupňa a to
v rozsudku spisová značka 15C 13/2020 bod 24, 25 zo dňa 19. mája 2022 nasledovne: „ Žalovaný
v 1/ rade opätovne v rámci svojho prednesu na pojednávaní 28.4.2022 navrhol prerušiť konanie z

dôvodu nejasnosti nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou s ohľadom na jej tvrdenie,
že darovacia zmluva zo 4.11. 1991 je neplatná, ktorou otázkou by sa mal súd zaoberať. Súd
tento návrh žalovaného v 1/ rade zamietol ako nedôvodný. Žalobkyňa uplatňuje právo na náhradu
za užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu, resp. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu a otázka existencie spoluvlastníctva je právne významná.

Súd považuje darovaciu zmluvu zo 4.11. 1991 (obsiahnutá v konaní 10C 16/2016 vo vzťahu k žalobkyni
za platný právny úkon). Touto otázkou sa zaoberali súdy aj v predchádzajúcich súdnych konaniach,
naposledy KS TN v rozhodnutí sp. zn. 17Co 16/2020 zo dňa 26.5.2021, kde konštatoval, že „čo
sa týka absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, odvolací súd konštatuje, že nezistil jej dôvody, pričom
táto zmluva bola podrobená prieskumu aj v predchádzajúcich konaniach, v ktorých rovnako nebola

konštatovaná jej absolútna neplatnosť". Pokiaľ túto otázku ako predbežnú riešil súd v predchádzajúcom
súdnom konaní, súd nemôže vyhodnotiť túto otázku inak. Aj NS SR vo veci lCdo/44/2010 zo dňa
31.1.2012 (R 3/2013) uviedol: ..Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená,
určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný skorším posúdením. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu

riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce,
či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom
na právoplatnosť a z toho plynúcu, záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie
byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých
istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, „že súd môže porušiť viazanosť uloženú

mu zákonom". Obdobné stanovisko vychádza aj z rozhodnutia NS SR lCdo 133/2009 z 29.4.2010 a
ďalej vo veci NS SR 4 Obdo/6/2020 zo dňa 29.5.2020.Vzhľadom na uvedené súd návrh žalovaného
v 1/ rade na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný, pretože súd v prebiehajúcom konaní už
nemôže riešiť ako predbežnú otázku platnosť alebo neplatnosť darovacej zmluvy z 4.11.1991 (viď bod 8
rozsudku OS Prievidza sp. zn. 10C 16/2016 zo dňa 22.11.2019), pretože táto otázka bola už vyriešená

v predchádzajúcich súdnych konaniach a bola vzatá za základ aj pre rozhodnutie o nárokoch žalobkyne
vychádzajúcich z jej spoluvlastníctva nadobudnutého práve na základe tejto zmluvy“.21. Najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 7Cdo/285/2021 v spore týkajúcom sa tých istých
účastníkov ako v tomto dovolacom konaní, vychádzal z darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991 ako z
platného právneho úkonu zo dňa 24.8.2022, ktorú skutočnosť preskúmal aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v bode 20 uznesenia sp. zn. I.ÚS 98/23-16 zo dňa 16. februára 2023, kde uviedol: „...Pritom
už krajský súd na s. 40 svojho rozsudku uvádza, že predmetné nehnuteľnosti boli sťažovateľke a
žalovanému v 1. rade darované žalovanými v 2. a 3. rade darovacou zmluvou z roku 1991 s tým, že
darcovia si predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej
jednej izby s príslušenstvom. Toto právo doživotného bezplatného bývania a užívania bolo dohodnuté

ako právo osobné. A následne na s. 41 krajský súd konštatoval, že nezistil dôvody absolútnej neplatnosti
tejtozmluvy,ktorábolapodrobenáprieskumuajvpredchádzajúcichkonaniach,vktorýchrovnakonebola
konštatovaná jej absolútna neplatnosť. Najvyšší súd svojím postupom neporušil § 442 CSP“.

22. K rozsahu užívania nehnuteľností žalovanými 1/, 2/, 3/súd prvej inštancie v rozsudku zo

dňa 19. mája 2022 sp.zn. 15C 13/2020, bod 28 uviedol: „ V predmetnej veci bolo preto právne
významné zistenie, či a v akom rozsahu žalovaní užívali spoločnú vec, či ju užívali nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu, teda aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Vzhľadom
k tomu, že otázku prípadnej dohody o užívaní vyriešil ako predbežnú otázku KS TN vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 17C/16/2020 zo dňa 26.5.2021, kedy okrem iného v bode 25 uviedol, že dohoda

o užívaní spoločnej nehnuteľnosti neexistovala, žalovaní užívali nehnuteľnosti nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu, resp. bez právneho dôvodu, súd zisťoval, či došlo v užívaní k nejakej zmene
vo vzťahu k tu žalovanému obdobiu. Žalovaný v 1/ rade na pojednávaní dňa 23.9.2021 na otázku súdu,
akým spôsobom užívajú žalovaní nehnuteľnosť uviedol, že dom a priľahlé pozemky užívajú tak, ako sa
užívalo predtým ako odišla v roku 2004, presne tak isto. Nedošlo teda k žiadnej zmene rozsahu užívania,

žalovaní netvrdilia nepreukazovali, že užívajú nehnuteľnosť len v rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu.
Medzi spoluvlastníkmi nedošlo ani za žalované obdobie k žiadnej dohode o užívaní spoločných vecí
bezplatne. Súd preto považoval uvedené tvrdenie za nesporné. Keďže všetci žalovaní fakticky užívali
celú nehnuteľnosť spoločne za celé žalované obdobie sú povinní zaplatiť žalobkyni nárok spoločne a
nerozdielne“.

23. Pokiaľ išlo o námietku zaujatosti vznesenú voči sudkyne Krajského súdu v Trenčíne O.. A. K.,
dovolací súd z uznesenia predsedníčky Krajského súdu v Trenčíne O.. U. Y. zo dňa 02. septembra
2022 spisová značka Spr/707/2022 - 388 zistil, že predsedníčka Krajského súdu v Trenčíne rozhodla,
že sudkyňa Krajského súdu v Trenčíne O.. A. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania sporu

vedeného na Krajskom súde v Trenčíne pod spisovou značkou 19Co/55/2022 (vec Okresného súdu
Prievidza spisová značka 15C/13/2020). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 9. júla 2020 č.k. 6 Nc 3/2020-33 rozhodol, že sudkyňa Krajského súdu
v Trenčíne O.. K. A. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod
sp.zn.5NcC/6/2020.

24. Na základe týchto zistení dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 1/nie je
dôvodné podľa § 448 CSP. Dovolací súd vznik prekážky res iudicata tak ako to tvrdil žalovaný 1/
nezistil, keďže išlo o nárok za iné obdobie. Dovolací súd ďalej nezistil neplatnosť darovacej zmluvy
zo dňa 04.11.1991, keď vychádzal zo zistení Okresného súdu Prievidza ako aj zo zistení Najvyššieho

súdu v dovolacom konaní pod spisovou značkou 7Cdo/285/2021. Dovolací súd ďalej nezistil porušenie
procesného postupu Krajským súdom v Trenčíne tým, že by o odvolaní rozhodoval vylúčený sudca
keďže O.. A. K., z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na Krajskom súde v Trenčíne
pod spisovou značkou 19Co/55/2022 (vec Okresného súdu Prievidza spisová značka 15C/13/2020)
vylúčená nebola. Pokiaľ išlo o rozsah užívania nehnuteľností žalovanými 1/,2/,3/ odôvodnil už súd prvej

inštancie v bode 28 v rozsudku zo dňa 19. mája 2022 sp. zn. 15C 13/2020. Odvolací súd v napadnutom
rozsudku zo dňa 26.10.2023 č.k. 19Co/55/2022-421 v bode 2 zdôvodnil zistený nedostatok pasívnej
legitimácie žalovaných 2/ a 3/, ktorý vychádzal zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa
24.08.2022 sp.zn. 7Cdo/285/2021.

25. Dovolací súd bol podľa § 440 CSP dovolacími dôvodmi žalovaného 1/ viazaný a dovolanie v časti
výšky žalovanej sumy priznanej žalobkyni voči žalovanému 1/ neobsahovalo dovolacie dôvody.K dovolaniu žalobkyne

26. Žalobkyňa v zákonnej lehote podala dovolanie proti napadnutému rozsudku v zamietavej časti

proti žalovaným 1/ až 3/ vo vzťahu k nepriznanému nároku 11.974,17 Eur s prísl. ako spoločnému
a nerozdielnemu a nepriznaných úrokoch z omeškania a všetkých výrokoch o náhrade trov konania.
Dovolaním dotknutý výrok nie je výrok II napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanému 1/. V dovolaní
uplatnila dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom jej ako
strane znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Ďalej uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1, písm. a) CSP s tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení, ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci a súčasne uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP s tým,
že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi ešte nebola vyriešená.

27. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd rozhodoval na
základe skutkového stavu, ktorý navodil svojím nezákonným rozhodnutím Najvyšší súd SR v uznesení
sp.zn. 7Cdo/285/2021 zo dňa 24.8.2022 ( v bode 21 rozsudku 19Co55/2022 ) tvrdiac, že žalovaných 2/
a 3/ nie je možné žalovať na základe bodu 5 darovacej zmluvy zo dňa 4.11.1991, lebo im zostalo právo

doživotného užívania k podielu žalobkyne po 16.11.2015 zachované. Odvolací súd mal žalobkyňu na
tieto okolnosti v odvolacom konaní znova vypočuť.

28. Žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd pri vydaní napadnutého rozsudku 19Co/55/2022 vedel o tom, že
predchádzajúce konanie založené na tom istom skutkovom a právnom základe vo veci 17Co/l6/2020

nie je právoplatne skončené ako celok ( z bodu 26 rozsudku to jasne vyplýva), a ak mal pripojený spis
musel vedieť o tom, že žalobkyňa rozhodnutie NS SR 7Cdo/285/2021 napadla na Ústavnom súde SR.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/285/2021 žalobkyňa zaslala na Generálnu prokuratúru,
tá ho postúpila priamo na NAKA a vo vzťahu k sudcom, ktorí toto rozhodnutie vydali žalobkyňa podala
aj podnety na začatie disciplinárneho konania.

29. Žalobkyňa ďalej poukazovala na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 98/2023 zo dňa 16.2.2023, ktorý rozhodoval o jej sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/285/2021 zo dňa 24.8.2022. Uviedla, že: „ Ústavný súd SR v konaní
I. ÚS 98/2023 zo dňa 16.2.2023 vyvrátil tvrdenia NS SR v uznesení 7Cdo/285/2021 a potvrdil správnosť

argumentácie žalobkyne o zániku práva žalovaných 2/ a 3/ z darovacej zmluvy z roku 1991 s poukazom
na to, že na práva z tejto darovacej zmluvy sa má nahliadať ako na práva z vecného bremena a pripustil
analógiu legis ( čo úplne stačí). V ostatných námietkach žalobkyne v súlade so závermi Najvyššieho
súdu SR aj Ústavný SR v záujme nadržovania žalovaným 2/ a 3/ ignoroval skutkový stav tak ako
ho zistil odvolací súd v spore 17Co/16/2020, taktiež právny poriadok Slovenskej republiky, ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach (citovanú nižšie), spoluvlastnícke
práva žalobkyne a dokonca postupoval v rozpore s vlastným rozhodnutím, keď na prejednávanú vec
aplikoval českú judikatúru, ktorá je na území SR v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/115/2017 zo dňa 22.8.2018 potvrdené uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 657/2018-14
zo dňa 29.11.2018 neprípustná“.

30. Žalobkyňa ďalej tvrdila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1, písm. a) CSP s tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení, ktorej sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. V čl. III dovolania uviedla prehľad právnych otázok, predstavujúcich jej právne

východiská k predmetu konania a ustálenej judikatúry, k týmto otázkam.

31. Dovolací súd konštatuje, že nešlo o právne otázky na ktoré mal dať súd odpoveď, pretože
žalobkyňa ku každej otázke uviedla judikatúru. Išlo o označenie právneho základu jej nároku,

ktorý žalobkyňa postavila oproti záveru najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 7Cdo/285/2021 zo
dňa 24.8.2022 vychádzajúceho zo zmluvne dojednaného práva doživotného bezplatného bývania v
prospech žalovaných 2/ a 3/ v darovacej zmluve zo dňa 04.11.1991. Pasívna legitimácia žalovaných 2/
a 3/ nevyplývala zo zákonných z ustanovení a z judikatúry ale jej nedostatok vyplýval zo zmluvnéhodojednania. Rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ nezáviselo od doleuvedených
právnych otázok formulovaných žalobkyňou.

1. Vyžaduje dohoda/zmena dohody spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci písomnú formu, ak ide o
nehnuteľnú vec?
2. Môžu dohodu o užívaní spoločnej veci uzavrieť len niektorí spoluvlastníci?
3. Považuje sa výmena zámkov na dome a znemožnenie užívania spoločnej veci za zmenu pomerov?
4. Je možné žalovať nárok ako spoločný a nerozdielny, ak sa užívaním cudzej veci obohacuje viac osôb?

(V prejednávanej veci sa obohacuje na úkor žalobkyne 3 osoby z toho 2 sú podieloví spoluvlastníci a
tretia osoba nemá žiadne vlastnícke ani iné právo vec užívať).
5. Je možné znižovať nároky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, prípadne tieto zamietať pre
dobré mravy, dôvody hodné osobitného zreteľa na strane bezdôvodne obohatených, preukázateľne
páchajúcich domáce násilie, prípadne zohľadňovať spôsob a titul nadobudnutia vlastníckeho práva
poškodeného spoluvlastníka (darovacia zmluva) Úplne vylúčeného z užívania spoločnej veci (ktorému

bola zamietnutá žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva); respektíve brať ohľad
na dôsledky vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúci v získaní exekučného titulu, ktorý môže
alebo bude mať za následok stratu obydlia osôb, ktoré sa na úkor takto poškodeného podielového
spoluvlastníka porušovaním jeho práv dlhodobo obohacujú?
6. Ak sa osoba, ktorej svedčí právo osobného užívania na základe písomnej dohody o užívaní stane

spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti, má to za následok zánik jej práva osobného užívania?
7. Možno aplikovať na právo osobného užívania analógiu legis s právami z vecných bremien?
8. Považuje sa zmena v osobe vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej viazne vecné bremeno za zmenu
pomerov?
9. Považuje sa za zmenu pomerov, ktorého vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou

oprávneného aj zmena správania sa účastníkov (napríklad páchanie domáceho násilia )?
10. Považuje sa za získanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti za adekvátnu náhradu za jej
osobné užívanie?
11. Je možné pri výpočte bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti brať za základ výpočtu
peňažného ekvivalentu nájmu do úvahy najmä nehnuteľnosti, ktoré sa nenachádzajú v lokalite, kde je

sporná nehnuteľnosť, užívaním, ktorej dochádza bezdôvodnému obohateniu?

32. Žalobkyňa nesprávne právne posúdenie pre odklon od judikatúry uviedla v čl. IV dovolania, týkajúci
sa konštatovaného nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/. Namietala, že odvolací súd v
bode 19 odvolania sp.zn.19Co/55/2022 zamietol jej nárok proti žalovaným

2/ a 3/, pretože mal za to, že po uzavretí darovacej zmluvy z roku 2015 nedošlo zániku práva
žalovaných 2/ a 3/ užívať nehnuteľnosti vyplývajúce z ust. článku V darovacej zmluvy z roku 1991
splynutím s nadobudnutým spoluvlastníckym podielom. Takéto závery opísané z uznesenia NS SR
7Cdo 285/2021 však nemajú žiadnu oporu v platnej právnej úprave spoluvlastníckych vzťahov ani
judikatúre. Dovolací súd vo veci 7Cdo/285/2021 nevychádzal zo zisteného skutkového stavu, tak

ako ho zistil dovolací súd ale len z tvrdení žalovaného 1/ a z mylnej predstavy, že od roku 1991
nedošlo k žiadnej zmene/zrušeniu pôvodnej dohody o užívaní, ktorá by mala za následok zníženie
rozsahu užívacích práv žalovaných 2/ a 3/ na všetky nehnuteľnosti, čo odporuje skutkovému stavu,
ustálenému odvolacím súdom. V rámci dokazovania v právoplatnom odvolacom konaní 17Co/16/2020
vyplynulo, že medzi stranami došlo ku konkludentnej dohode o spôsobe užívania nehnuteľností,

formou reálneho užívania konkrétne vyčlenených izieb a spoločných častí, ktorá trvala do 8/2004.
„Od kolaudácie v roku 1981 do 8/ 2004 nehnuteľnosti užívali 4 osoby a v roku 1991 nebolo zmluvne
ani inak dohodnuté, že sa žalobkyňa a žalovaný 1/ ako podieloví spoluvlastníci ( s užívacím právom
pochádzajúcim priamo zo zákona) z nehnuteľností po roku 1991 odsťahujú, resp. ich nebudú užívať
vôbec. Darovacia zmluva neobsahuje žiaden záväzok žalobkyne, spočívajúci v tom, že sa zaväzuje v

dome robiť slúžku, odovzdávať žalovaným 2/ a 3/ všetky svoje zarobené peniaze, sedieť v studenom a
nevykúrenom dome ani znášať domáce násilie a nikde nie je uvedený jej súhlas s tým, že na dome budú
vymenené zámky a jej majetok bude okupovaný výlučne žalovanými 1/ až 3/. Táto darovacia zmluva
mala aj článok VI., ktorá zakazovala medzi stranami spätné prevody, s výnimkou porušenia dobrých
mravov“.

33. Žalobkyňa ďalej namietala, že pokiaľ odvolací súd tvrdí, že žalobkyňa je za daného skutkového
stavu aj po 16.11.2015 viazaná dohodou z roku 1991, tento súd popiera právo žalobkyne slobodne
rozhodovať o hospodárení so svojím majetkom v rozsahu svojho podielu, ktorý zahŕňa právo nielendohody o užívaní uzatvárať, ale ich aj rušiť ( rozpor s judikatúrou - vyriešená právna zrážka čl. III bod 1),
pri zmene pomerov, ktorou výmena zámkov a páchanie domáceho násilia rozhodne jej pôvodná dohoda
zaniká ( závery odvolacieho súdu sú rozporné s judikatúrou -vyriešená právna otázka čl. III. bod 1,3 a

9). Žaloba o zaplatenie jednoznačne predstavuje jasné vyjadrenie vôle žalobkyne, ktorou je zrušenie
akýchkoľvek užívacích dohôd o bezplatnom užívaní, lebo ju z užívania vylúčili a predstavuje klasickú
nezhodu v užívaní spoločnej veci ( rozpor s právnou otázkou č. 1).Užívacie dohody týkajúce sa celej veci
mohli uzatvárať iba podieloví spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, ktorými v roku 2015 boli žalovaný
1/ Z. M. v podiele 1-ica a žalobkyňa v podiele 1-ica.

34. Žalobkyňa ďalej namietala priznanú výšku náhrady za užívanie. Tvrdila, že pokiaľ ide o výšku
náhrady za užívanie, súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože vôbec neaplikoval ust. § 458 ods.
l, veta prvá OZ (musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením) a podľa § 458 ods.2
OZ (s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie
získal, nekonal dobromyseľne). Ani jeden so žalovaných nie je dobromyseľný, pretože na dome bez

súhlasu žalobkyne vymenili zámky, kľúče odmietajú vydať a okupujú v celosti pozemky, čo sa deje od
roku 2004. Výpočet výšky bezdôvodného obohatenia má vychádzať z ceny obvyklej v danom mieste a
čase Odvolací súd posvätil nezákonný postup súdu I. inštancie, keď priznal žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia len za dom, ktorý porovnával s ( neporovnateľnými ) nehnuteľnosťami,
čo do výmery a spôsobu užívania - úžitková záhrada, vlastná studňa, garáž s montážnou jamou

upravená na podnikanie - namietané na súde I. inštancie) ktoré sa v Meste Prievidza nenachádzajú
a za pozemky, ktoré sú užívané bez dohody nepriznal dokonca nič, hoci výška ani rozsah užívania
nebol medzi stranami sporný a nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je možné pod nijakými
zámienkami znižovať( rozpor s vyriešenou právnou otázkou čl. III bod 5. Znalkyňa ,ktorá vypracovala
znalecký posudok sa umelo snažila znížiť výšku nájmu v mieste obvyklom manipuláciou s metódou

polohovej diferenciácie tvrdením, že nehnuteľnosti sa nachádzajú v obci Veľká Lehôtka, v oblasti
prevažne zastavanej chatami, kam jazdí okrem iného aj prímestská autobusová doprava a v dome nie je
zavedený plyn ( čo je zjavná lož ) a toto jej umožnilo začať porovnávať uvedené nehnuteľnosti s domami
v okrese Prievidza.

35. K dovolaciemu dôvodu žalobkyne podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP - doteraz neriešená právna
otázka dovolacím súdom bola : „Ako má súd postupovať pri výpočte peňažného ekvivalentu /nájmu
v mieste obvyklého uplatneného žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia osobitne za dom a
osobitne za užívané pozemky v prípade, ak v danej lokalite a v danom čase absentujú 3 porovnateľné
domy na prenájom a neprenajímajú sa tam ani porovnateľné pozemky ?Je možné v prípade absencie

nájmu porovnateľných domov v danom mieste a čase vychádzať pri výpočte bezdôvodného obohatenia
za dom z nájmu s veľkosťou a výmerou porovnateľné byty v bytových domoch prenajímaných v danom
mieste a čase, ak sa v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom výpočtu bezdôvodného obohatenia nachádza
bytová jednotka a osobitne vychádzať z nájmu za pozemky vypočítaného podľa vyhlášky ? Alebo je
možné priznávať len jednu sumu za dom a pozemky podľa ponúk realitných kancelárií, bez ohľadu

na rozsah skutočne užívanej výmery domu, pozemkov a hospodárske využitie nehnuteľností, ktorá je
predmetom sporu?“

36. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd stanovil výšku bezdôvodného obohatenia v článku 30
rozsudku 19Co/55/2022 ako celok, za domovú nehnuteľnosť a pozemky, bez bližšieho určenia ceny

za dom a osobitne za pozemky, bez ohľadu na užívanú výmeru a prepočet nájmu za l m2 pozemku,
lebo sa treba priblížiť k obvyklému určovaniu cien a to aj do spôsobu ich výpočtu. Odvolacie námietky
žalobkyne boli vraj nedôvodné, keďže delenie na nájom stavby a nájom pozemku nie je obvyklé pri
prenájmoch rodinných domov. Ďalej poukázal v tejto súvislosti na to, že podľa prílohy č. 3 k vyhláške
č. 492/2004 Z.z. je postup stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti diferencovaný podľa toho,

či ide o pozemky, stavby alebo byty a preto na námietky žalobkyne, že takýto postup nie je správny a
má sa pri absencii porovnateľných nehnuteľností vychádzať z nájmov za byty a osobitne za pozemky
podľa vyhlášky, poukázal (v bod 32 rozsudku ) na to, že uvedená právna otázka spôsobu výpočtu
bezdôvodného obohatenia nie je ustálená judikatúrou dovolacieho súdu. Žalobkyňa nenachádza žiadne
judikáty Najvyššieho súd SR, ktorý by uvedenú problematiku riešili a konštatuje, že odvolacími súdmi

je uvedený právny problém riešený rozdielne. Napr. v právoplatnom rozsudku žalobkyne u totožných
nehnuteľností ( vo vzťahu k žalovanému 1/) sp. zn. 17Co/16/2020 len za iné obdobie má žalobkyňa
priznaný nárok za dom vo výške nájmu za byty, osobitne za užívané pozemky podľa vyhlášky 492/2004
Z.z., v konaní pred odvolacím súdom vo veci 19Co/55/2022 už má priznanú len sumu za domy ( vzníženej výmere ) v úplne inej lokalite a za pozemky bola žaloba zrazu zamietnutá, hoci ich žalovaní
1/ až 3/ v celosti užívajú bez právneho dôvodu. V prípade bezdôvodného obohatenia súdna prax ako
aj znalci bežne vychádzajú pri výpočte nájmu v mieste obvyklého za dom bez porovnateľných domov

v danej lokalite zo všeobecnej hodnoty nájmu bytovej jednotky v bytovom dome, teda z cien za byty a
osobitne počítajú aj nájmy za pozemky o čom svedčia judikáty napr.: rozsudok Krajského súdu Trenčín
17Co/l6/2020-452 zo dňa 26.5.2021, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 16Co/4/2017z
30.11.2017, rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 27Co/l64/20017 zo dňa 28.12.2017, Krajského
súdu Trnava sp.zn. 9Co/244/2014 zo dňa 28.7.2015. Žalobkyňa tieto judikáty predkladá.

37. V danom prípade žalobkyňa má za to, že v záujme princípu právnej istoty by mal dovolací súd
túto otázku vyriešiť zaujatím jednotného právneho názoru. Žalobkyňa namietala postup odvolacieho
súdu s odkazom aplikáciu postupu pri stanovení všeobecnej hodnoty nehnuteľností, kde je osobitné
členenie na stavby, byty a pod. a z toho vyvodený záver, že pri výpočte bezdôvodného obohatenia
za dom s pozemkami sa má priznávať len jedna suma bez ohľadu na užívanú výmeru , lebo

také sú stanoviská realitných kancelárií a preto, lebo vyhláška diferencuje medzi domami a bytmi,
nie je možné pri výpočte bezdôvodného obohatenia za dom vychádzať z nájmu za byt v bytovom
dome pri absencii porovnateľných nehnuteľností. Vzhľadom na znenie ust. § 458 ods. l, veta prvá
OZ ( musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením) žalobkyňa má za to, že
princípu spravodlivosti jednoznačne pri vydaní bezdôvodného obohatenia zodpovedá výpočet výšky

nájmu v mieste obvyklého za porovnateľné bytové jednotky v byt. domoch ak neexistujú v danej
lokalite prenajímané domy a výška nájmu vypočítaná podľa vyhlášky osobitne za pozemky. Nie je
možné dopustiť, aby poškodený spoluvlastník nedostal adekvátnu náhradu za užívanie jemu patriacich
nehnuteľností iba preto, že neexistuje právny predpis, upravujúci spôsob správneho výpočtu nájmu za
domy pri absencii porovnateľných nehnuteľnosti.

38. V článku VI. žalobkyňa uviedla osobné vyjadrenia na adresu dovolacieho súdu rozhodujúceho
vo veci sp. zn. 7Cdo/285/2021 a žalobkyňa uvádza osobné vyjadrenia o vzťahoch medzi účastníkmi
konania,ktorísújejrodinnýmipríslušníkmi.Tietovyjadrenianeobsahujúprávnuargumentáciuadovolací
súd ich preto bližšie nepopisoval. V čl. VII žalobkyňa uviedla dovolací návrh. Žiadala, aby dovolací

súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu II. inštancie na nové prejednanie
a rozhodnutie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100% a žiada o
odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v časti trov konania. K výrokom o trovách konania
argumentáciu neuviedla.

39. Žalovaní 1/ až 3/ vo vyjadrení zo dňa 16.01.2024 k dovolaniu žalobkyne uviedli obsahovo zhodnú
argumentáciu ako žalovaný 1/ vo svojom dovolaní, ktoré je predmetom tohto dovolacieho konania.
Tvrdili, že krajský súd rozhodol v rozpore s procesnou prekážkou res iudicata. V totožnej veci bolo
rozhodnuté rozsudkom 12C/18/2015 ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu 6Co/187/2016 a
tiež bolo zamietnuté dovolanie Najvyšším súdom SR pod sp.zn. lCdo/115/2017. V tomto právoplatne

skončenom súdnom spore bol nárok O.. O.D. zamietnutý. V tejto veci boli totožní účastníci na strane
žalovaných a aj na strane žalobkyne, taktiež bol žalovaný ten istý nárok ako v rozsudku Krajského súdu
19Co/55/2022, zo dňa 26.10.2023 akurát za iné obdobie a v inej výške, čím bol porušený § 230 Civilného
sporového poriadku: ak sa vo veci rozhodlo, nemôže sa prejednať a rozhodovať znova. Poukazoval na
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012 sp.zn. 2Cdo/71/2012.

40. V závere vyjadrenia doplnili stanovisko k osobným vytknutiam a opisu narušených rodinných
vzťahov (podľa zistenia súdu VI. časť dovolania) s tým, že na invektívy O.. O. nemienia reagovať, a
ako v predošlých sporoch ku skutkovým tvrdeniam O.. O. žiadajú písomné, úradne potvrdené listinné
dôkazy, pretože už viac krát pred súdom sa preukázala ako nedôveryhodná osoba, ktorá sa neštíti znížiť

sa k hrubej manipulácii súdov vo svoj prospech, polopravdami a klamstvami. V závere namietali, v
žiadnej modernej kultúre a ani v žiadnych iných kultúrach a to aj kultúrach v dávnej histórii nebolo a nie
je morálne, aby si obdarovaný k daru pýtal ešte aj nájom alebo, finančnú náhradu, a v tomto prípade od
svojich rodičov, alebo od ľudí, ktorí, sa bezplatne starali o O.. O. do jej 33 roku veku života, a darovali jej
vlastnú strechu nad hlavou, v domnienke, že sa o nich v starobe postará a bude im oporou. Od takýchto

ľudí si pýtať ešte aj finančnú náhradu, alebo nájom a ako bonus za každým majú súpis hrubých urážok
na ich adresu. Takéto konanie považujú za vysoko nemorálne.41. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre
odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia na návrh žalobkyne a v súlade s ustálenou

praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska
považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

42. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala žalobkyňa v stanovenej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP)), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a
dovolanie žalobkyne podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.

43. Dovolací súd zistil, že obsah dovolania žalobkyne v prvom rade smeroval proti právnemu záveru
odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/, z ktorého dôvodu odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu proti nim zamietol ( čo tvorí okrem iného

obsah výroku III, ktorým odvolací súd žalobu vo zvyšku zamietol). V rámci dovolacieho dôvodu podľa
§ 420 písm. f) CSP. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd rozhodoval na základe skutkového stavu,
ktorý navodil svojím nezákonným rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení spisová
značka 7Cdo/285/2021 zo dňa 24.08.2022. Dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd vychádzal z
právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v bode 14 a 15 odôvodnenia zistil, že podľa bodu 5 darovacej

zmluvy zo dňa 04.11.1991 (čl. 244) „Prevodcovia K. M. a manželka si ponechávajú v predmetnej
nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, ktoré im
bude zabezpečené minimálne v 1 izbe s použitím príslušenstva. Toto právo, ktoré je osobným právom
prevodcovanebudevyznačenéakoťarchanapredmetnýchnehnuteľnostiach,budeakoneurčitéplnenie
ocenené čiastkou 50 000 Kčs“. Dovolací súd konštatoval, že rozsah užívania bol vymedzený iba

spodnou hranicou, t. j. ako minimálny. Obmedzenie užívania, prípadne výhrada užívania v prospech
inej osoby neboli dohodnuté. Preto podľa obsahu zmluvy im vyplýva oprávnenie užívať celý predmet
zmluvy. Existencia tejto zmluvy bráni vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ vzniku práva žalobkyne na odplatu
za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu.

44. Uvedený právny názor bol preskúmaný aj ústavným súdom. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 16. februára 2023 spisová značka I. US 98/2020 3 - 16 rozhodol o z ústavnej
sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2022 č. k. 7
Cdo 285/2021 tak, že ústavnú sťažnosť odmietol. Ústavný súd v odôvodnení v bodoch 20, 21 uviedol,
že : „Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, že najvyšší súd prijal závery bez znalosti,

resp. v rozpore so skutkovým stavom zisteným krajským súdom. Najvyšší súd vychádzal z obsahu
darovacej zmluvy z roku 1991, z jej čl. 5. Pritom už krajský súd na s. 40 svojho rozsudku uvádza,
že predmetné nehnuteľnosti boli sťažovateľke a žalovanému v 1. rade darované žalovanými v 2. a 3.
rade darovacou zmluvou z roku 1991 s tým, že darcovia si predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú
právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Toto právo doživotného

bezplatného bývania a užívania bolo dohodnuté ako právo osobné. A následne na s. 41 krajský súd
konštatoval, že nezistil dôvody absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, ktorá bola podrobená prieskumu aj v
predchádzajúcich konaniach, v ktorých rovnako nebola konštatovaná jej absolútna neplatnosť. Najvyšší
súd svojím postupom neporušil § 442 CSP. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o nadržaní najvyššieho
súdu žalovaným z dôvodu stotožnenia sa s ich tvrdeniami ústavný súd uvádza, že najvyšší súd je pri

rozhodovaní o dovolaní súdom, ktorý okrem rozhodovania o právach a povinnostiach sporových strán
„súdi súdy" s dôsledkami pre účastníkov konania súčasných i budúcich. Rozhodnutím o dovolaní sa cez
interpretáciu vdychuje život právnym normám s dôsledkami pre celé územie Slovenskej republiky (I. US
336/2019). Aj v predmetnej veci išlo o rozdielny právny názor okresného súdu a krajského súdu na zánik
užívacích oprávnení žalovaných v 2. a 3. rade na základe darovacej zmluvy z roku 1991 následkom

nadobudnutia spoluvlastníckych podielov v roku 2015. Okresný súd bol toho názoru, že po roku 2015
vykonával žalovaný v 2. a žalovaný v 3. rade užívacie práva čiastočne z titulu ich spoluvlastníckych
podielov a čiastočne z titulu dohody v pôvodnej darovacej zmluve z roku 1991. Krajský súd naopak
uviedol, že pokiaľ sa právo osobného užívania z titulu záväzku v roku 2015 zmenilo na právo užívať z
titulu podielového spoluvlastníctva, môžu žalovaní v 2. a 3. rade užívať iba to, čo im patrí, podľa veľkosti

ich podielu. Najvyšší súd prezentoval svoj právny názor v zhode s právnym názorom okresného súdu“.

45. Dovolací súd ďalej poukazuje na bod 17 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu zo dňa 16.
februára 2023 spisová značka I. ÚS 98/2023 : „Podľa názoru ústavného súdu je však s ohľadom naskutkový stav prejednávanej veci a na skutočnosť, že rozdiel medzi záväzkovým a vecným právom
osobného užívania veci spočíva najmä v jeho účinkoch (erga omnes v prípade vecných práv a inter
partes pri právach zo záväzku), priliehavejší záver Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadrený v

rozsudku č. k. 22 Cdo 3864/2014 z 29. marca 2016, v ktorom riešil právnu otázku zániku vecného
bremena (doživotného a bezplatného užívania časti domu) v situácii, keď sa oprávnený z tohto vecného
bremena stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola týmto vecným bremenom zaťažená.
Podľa odkazovaného rozsudku ak sa stal oprávnený z vecného bremena užívania predmetných
nehnuteľností ich spoluvlastníkom, vykonáva užívaním predmetných nehnuteľností podľa rozsahu

dohodnutého v zmluve o zriadení vecného bremena (ako súčasti darovacej zmluvy, pozn.) čiastočne
spoluvlastnícke právo na svojej ideálnej polovici a čiastočne právo k cudzej veci (na ideálnej polovici
druhéhospoluvlastníka).Keďženemožnovymedziťhranicemedziideálnymispoluvlastníckymipodielmi,
nemožno stanoviť, kedy vykonáva svoje spoluvlastnícke právo a kedy právo k cudzej veci. Na druhej
strane je vecné bremeno ako také nedeliteľné, takže ho nemožno nadobudnúť iba vo vzťahu k ideálnej
časti nehnuteľnosti, ani ho k ideálnej časti nehnuteľnosti nemožno stratiť. Ak sa teda stane oprávnený

z vecného bremena užívania predmetných nehnuteľností ich spoluvlastníkom, toto vecné bremeno
nezaniká. A to aj z toho dôvodu, že splynutie predpokladá jednoznačnú totožnosť oprávneného a
povinného subjektu, ktorá v tomto prípade nenastala“.

46. Právne závery vyplývajúce uznesenia Ústavného súdu zo dňa 16. februára 2023 spisová značka

I. ÚS 98/20203 boli žalobkyni ako sťažovateľke známe. Žalovaní 2/ a 3/vykonávali užívacie práva
čiastočne z titulu ich spoluvlastníckych podielov a čiastočne z titulu dohody v pôvodnej darovacej zmluve
z roku 1991, ktorou skutočnosťou sa zaoberal už Okresný súd Prievidza v bode 37 rozsudku spisová
značka 10C/16/2016 - 318 zo dňa 22. novembra 2019. Odvolací súd z týchto záverov vychádzal v
bode 20 napadnutého rozsudku. Odvolací súd napadnutý rozsudok riadne odôvodnil riadne odôvodnil

a nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti . Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné,
a preto ho podľa § 448 CSP zamietol.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

47. Podľa § 421 ods. 1, písm. a) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( „CSP“) dovolanie

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej
sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

48. Žalobkyňa tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení,

ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, v dôsledku čoho
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

49. Dovolací súd konštatuje, že pasívna legitimácia žalovaných 2/ a 3/závisela od vyhodnotenia
konkrétnych skutkových okolností, ktorými sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky. V uznesení

spisová značka 7 Cdo 285/2021 zo dňa 24. augusta 2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj
právny názor riadne zdôvodnil a tento právny názor bol aj preskúmaný Ústavným súdom Slovenskej
republiky v uznesení I. ÚS 98/2023. Preto pokiaľ odvolací súd vychádzal z týchto právnych záverov tak
jeho rozhodnutie záviselo od právnej otázky, ktorá bola v tejto individuálnej veci vyriešená. Odvolací
súd sa riadil právnymi závermi Najvyššieho súdu v konkrétnej individuálnej veci na základe zistených

skutkových okolností. Tieto špecifické okolnosti neboli riešené doterajšou ustálenou praxou s ohľadom
na individuálny charakter darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991, z ktorej vyplýval zmluvne dohodnutý
spôsob osobného užívania v prospech žalovaných 2/ a 3/. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že
žalovaní 2/ a 3/ svoj spoluvlastnícky podiel 1-ica na predmetných nehnuteľnostiach darovali žalobkyni,
išlo o bezodplatný právny úkon. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie nie je dôvodné, a preto ho podľa

§ 448 CSP zamietol.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

50. Podľa § 421 ods. 1, písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( „ CSP“) dovolanie je

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená.51. Žalobkyňa formulovala nasledovanú otázku: „ Ako má súd postupovať pri výpočte peňažného
ekvivalentu /nájmu v mieste obvyklého uplatneného žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia
osobitne za dom a osobitne za užívané pozemky v prípade, ak v danej lokalite a v danom čase

absentujú 3 porovnateľné domy na prenájom a neprenajímajú sa tam ani porovnateľné pozemky ?
Je možné v prípade absencie nájmu porovnateľných domov v danom mieste a čase vychádzať pri
výpočtebezdôvodnéhoobohateniazadomznájmusveľkosťouavýmerouporovnateľnébytyvbytových
domoch prenajímaných v danom mieste a čase, ak sa v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom výpočtu
bezdôvodného obohatenia nachádza bytová jednotka a osobitne vychádzať z nájmu za pozemky

vypočítanéhopodľavyhlášky?Alebojemožnépriznávaťlenjednusumuzadomapozemkypodľaponúk
realitných kancelárií, bez ohľadu na rozsah skutočne užívanej výmery domu, pozemkov a hospodárske
využitie nehnuteľností, ktorá je predmetom sporu ?

52. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa
23.09.2021 do zápisnice o pojednávaní žalobkyňa uviedla: „Vzhľadom k názoru súdu, navrhujem

vykonať znalecké dokazovanie na stanovenie ceny nájmu v mieste obvyklého za celé obdobie, ktoré
je predmetom sporu vrátane domu a pozemkov v jednej polovici, za akú cenu sa nehnuteľnosti v
danej lokalite kde môžu prenajímať“. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 15C/13/2020 - 241 zo dňa
27. septembra 2021 nariadil znalecké dokazovanie a za znalca ustanovil U.. W. Ž., znalca z odboru
stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností s miestom výkonu činnosti Bakalárska 06. 7, 971

01 Prievidza. Úlohou znalca bolo stanoviť cenu obvyklého nájmu (hodnoty náhrady za užívanie) v
podiele 1-ica nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v okrese Prievidza, k.ú. K. P., pozostávajúcich z
rodinného domu súpisné č. XXX Z.ostaveného na parcele č. 19 (parcela č. XX vo výmere 337 m2, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie) a zo záhrady na parcele č. XX vo výmere 273 m2, za obdobie od
01.11.2019 do 23.09.2021, a to so zohľadnením úžitkovej (hospodárskej) hodnoty nehnuteľností. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku zo dňa z 19. mája 2022 spisová značka 15C/13/2020 v bode 14
uviedol: „ ....Vychádzajúc zo znaleckého posudku č. 489/2021 je zrejmé, že obvyklý nájom za dom sa
nedá vypočítať pre absenciu minimálne troch porovnateľných nehnuteľností, ktoré by sa prenajímali v
danom mieste a čase, pričom nie je možné vychádzať z priemernej predajnej ceny nehnuteľností bez
bližšej špecifikácie popisu, lokality, amortizácie a podobne. Nájmu v mieste obvyklom za dom sa najviac

približujehodnotanájmovzaobdobnevybavené4-izbovébytyvMestePrievidzasgarážou,pretožetieto
sú porovnateľné s bytom v predmetnom rodinnom dome. Nakoniec tento postup odobril aj Krajský súd v
Trenčíne vo veci 17Co 16/2020 zo dňa 26.5.2021“.Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku v bode 25
po preskúmaní veci stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého i prvej inštancie v otázke určenia
výšky bezdôvodného obohatenia a s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti podľa § 387 ods.

2 CSP, na ktoré závery v celom rozsahu odkázal. Dovolací súd konštatuje, že z uvedeného je zrejmé,
že žalobkyňa ako aj súd prvej inštancie a odvolací súd hodnotili uvedenú otázku akú skutkovú ktorú
súčasne stanovili ako predmet znaleckého dokazovania. Skutočnosť že otázka „ ako má súd postupovať
pri výpočte peňažného ekvivalentu nájmu...“ bola predmetom znaleckého dokazovania vylučuje, že išlo
o právnu otázku, keďže podľa § 207 ods. 2 CSP v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na

položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci. Dovolací súd preto dospel k záveru, že
žalobkyňou formulovaná otázka podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nemala charakter právnej otázky a
dovolanie preto v zmysle § 448 CSP nebolo dôvodné.

53. Dovolací súd zistil, že súd prvej inštancie zdôvodnil výšku priznanej náhrady za užívanie

nehnuteľností všetkými troma žalovanými za rozsah užívania aj spoluvlastníckeho podielu v bode
bodoch 34 35 a 36 rozsudku zo dňa 19. mája 2022 č. k. 15C/13/2020. Odvolací súd v napadnutom
rozsudku zo dňa 26. októbra 2023 č. k. 19Co/55/2022 - 421 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil pričom žalovanú sumu 12 035 Eur spolu s úrokom zo špecifikovanú úrokom z omeškania 5 %
ročne uložil zaplatiť žalovanému 1/, vzhľadom na zistený nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných

2/a 3/. Súd prvej inštancie aj odvolací súd vychádzali zo znaleckého posudku znalkyne U.. Ž.: Súd
prvej inštancie v rozsudku zo dňa 19. mája 2022 č. k. 15C/13/2020v bode 34 uviedol: „Súd preto
priznal žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľností všetkými trom žalovanými za rozsah užívania aj
spoluvlastníckeho podielu nasledovne: od 1.1.2019 do 31.12.2019, t. j. dva mesiace pri mesačnom
nájme 675,- eur, spolu 1.350,- eur, z toho 1/2-ica predstavuje sumu 675,- eur, od 1.1.2020 do

31.12.2020, t.j. 12 mesiacov pri mesačnom nájme 725,- eur, spolu ročný nájom 8.700,- eur, z toho1/2-
ica predstavuje 4.350,- eur, od 1.1.2021 do 31.12.2021, t.j. 12 mesiacov á 775,- eur, spolu ročný nájom
9.300 eur, z toho 1-ica predstavuje 4.650,- eur, od 1.1.2022 do 28.4.2022, t.j. 3 mesiace pri mesačnom
nájme 1.200,- eur predstavuje nájom za tri mesiace 3.600,- eur, za 28 dní mesiaca apríl 2022 ide sumu1.120,- eur (1200/30dní x 28), t.j. spolu nájom 4.720,- eur, z toho 1-ica predstavuje 2.360,- eur. Spolu
prináleží žalobkyni za uvedené obdobie náhrada vo výške 12.035,- eur“ .Odvolací súd aj súd prvej
inštancie uvedenú otázku hodnotili ako skutkovú na riešenie ktorej súd prvej inštancie nariadil znalecké

dokazovanie. Vzhľadom na to, uvedenú otázku nemožno riešiť ako otázku právnu v zmysle dovolacích
dôvodov podľa § 421 ods.1 CSP. Podľa § 207 ods. 2 CSP v písomnom znaleckom posudku znalec
odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci. Dovolací súd preto dospel k
záveru, že žalobkyňou ani otázka formulovaná k výške obvyklého nájomného podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP nemala charakter právnej otázky a dovolanie v zmysle § 448 CSP nebolo dôvodné preto ho

zamietol.

54. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods.2 CSP. Žalobkyňa a Žalovaný 1/ mali úspech len čiastočný, a to
každý vo vzťahu k dovolaniu protistrany. Žalovaní 2/ a 3/ mali úspech vo vzťahu k dovolaniu žalobkyne,
avšak podľa obsahu spisu im trovy v dovolacom konaní nevznikli. Podľa komentára ASPI k ust. § 262 :

„ Ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, preukázateľne
v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov
konanianeprizná“.Dovolacísúdpretovzmysle§255ods.2vyslovil,žežiadnazostránnemánanáhradu
trov konania právo.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.