Rozsudok · Zodpovednosť za škodu · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/233/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110215575
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1110215575.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu Mgr. Niny Dubovskej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská advokátska
komora, IČO: 30 795 141, so sídlom Kolárska 4, Bratislava, zastúpeného: EL Partners, s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Na vŕšku 6, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, 6, 8, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.10.2018, č.k. 11C/55/2010-623,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu
trov konania (výrok II.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 262 ods. 1, 2, § 373, § 374 ods. 1, 2, § 376, §
378, § 379, § 380, § 382, § 384 ods. 1, § 352 ods. 1, 2, § 353, § 369 zákona č. 513/1991 Z.z.
Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 563, § 575 ods. 1, 2, § 577 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca sa
žalobou doručenou dňa 31.3.2010 domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody vo výške 143

233,38 eur, ktorá mu vznikla porušením povinnosti žalovaných zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku JPD3/2005/2.1/01-42 uzavretej dňa 21.7.2006. Žalobca žalovaný nárok odôvodnil
tým, že v spolupráci s občianskym združením EUROIURIS využil jednu z prvých výziev Európskeho
sociálnehofondu,abyspomocoufinančnýchprostriedkovEurópskejúniepomohlarozhodujúcoumierou
zvýšila intenzitu ďalšieho vzdelávania advokátov v nových právnych oblastiach a zabezpečila tak ich
adaptabilitu požadovanú právnym štátom. Na základe výzvy vyhlásenej Ministerstvom práce, sociálnych
vecí a rodiny (ďalej len "MPSVR") vypracoval žalobca a predložil MPSVR projekt "Európsky advokát",

t.j. žiadosť o nenávratný finančný príspevok. Primárnym cieľom projektu bolo v súvislosti so vstupom
SR do EÚ zlepšiť erudovanosť advokátov pri aplikácii práva EÚ a zlepšiť ich komunikáciu v cudzích
jazykoch ako aj používanie informačných technológií. Žiadosť o nenávratný finančný príspevok kód
projektu č. 13120110114, ktorú navrhovateľ predložil MPSVR dňa 20.9.2006, bola schválená výberovou
komisiou pre jednotný programový dokument Cieľ 3 rozhodnutím Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny SR ako riadiacim orgánom (ďalej len "RO") zo dňa 12.4.2006. Následne dňa 21.7.2006

podpísal žalobca ako príjemca pomoci (ďalej len "príjemca") s RO Zmluvu o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku JPD3/2005/2.1/01-42 (ďalej len "Zmluva"). Názov projektu: európsky advokát
(podpora vzdelávacích aktivít advokátov v oblasti európskeho práva, IT a cudzích jazykov), kód projektuv ITMS: 13120110114, evidenčné číslo: DP 130/05-I/32-2.1. Predmetom zmluvy bola úprava zmluvných
podmienok a práv a povinností zmluvných strán pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku
zo strany RO príjemcovi za účelom spolufinancovania realizácie schváleného projektu pod názvom

Európsky advokát. Účelom poskytnutia nenávratného finančného príspevku bola úhrada oprávnených
výdavkov príjemcu v dohodnutej výške za podmienok uvedených v čl. VI. a VII. Zmluvy. Nenávratný
finančný príspevok sa skladá z príspevku z Európskeho sociálneho fondu vo výške 3 519 024,91Sk
a príspevku zo štátneho rozpočtu vo výške 3 519 024,91 Sk. Príjemca sa zaviazal spolufinancovať
schválený projekt z vlastných zdrojov vo výške minimálne 5% oprávnených výdavkov. Konečná výška

nenávratného finančného príspevku sa mala určiť na základe skutočne vynaložených odôvodnených a
riadne preukázaných výdavkov, ktoré súviseli s realizáciou projektu. Príjemca v súlade s článkom III.
ods. 1 zmluvy zrealizoval schválený projekt v dohodnutej lehote a výdavky, ktoré dodávateľovi uhradil
z vlastných zdrojov, mu mali byť pri jednotlivých platbách refundované v pomernej výške. V súlade s
čl. VII bod 9 Zmluvy mal RO prostredníctvom platobnej jednotky zabezpečiť vyplatenie príspevku resp.
jeho časti na základe predloženej "Žiadosti príjemcu o platbu". Príjemca v súlade s čl. VII ods. 4 Zmluvy

predložil RO žiadosti o platbu na predpísanom formulári, a to Žiadosť o platbu - 18.10.2006 – 526 670,62
Sk - 21.12.2006 RO uhradil 525 670 Sk, Žiadosť o platbu - 28.1.2009 – 644 407,80 Sk- 21 390,42 eur
– neuhradená, Žiadosť o platbu - 28.1.2009 – 316 051 Sk- 10 490,97 eur – neuhradená, Žiadosť o
platbu - 28.1.2009 – 360 333,90 Sk- 11.960,89 eur – neuhradená, Žiadosť o platbu - 28.1.2009 – 472
334,80 Sk- 15 678,64 eur – neuhradená, Žiadosť o platbu - 28.1.2009 – 1 028 868,34 Sk- 34 152,17 eur

– neuhradená a Záverečná žiadosť o platbu - 31.1.2009 – 1 493 053 Sk – 49 560,28 eur – neuhradená.
RO o žiadostiach do dátumu spísania žaloby nerozhodol. Konal v rozpore s pokynmi uvedenými v
príručke pre konečného prijímateľa/príjemcu pomoci z Európskeho sociálneho fondu z mája 2006 str.
19, podľa ktorých ak je žiadosť chybná, MPSVR vykoná opravu nedostatkov (ak sa dajú odstrániť MRV)
a postúpi platobnej jednotke na schválenie alebo v prípade závažných nedostatkov vráti žiadosti o platbu

konečnému prijímateľovi. Podľa zmluvy aj príručky je pre úhradu nenávratného finančného príspevku
príjemcovi podstatné doručenie žiadosti o platbu RO. Zmluva ani príručka nestanovujú lehotu, v ktorej
má RO posúdiť žiadosti o platbu. Vzhľadom k tomu, že RO hospodári s prostriedkami EÚ, vzťahuje
sa na túto jeho činnosť komunitárne právo. Na konkrétne komunitárne predpisy odkazuje aj samotná
preambula Zmluvy. Konanie RO nemôže byť v konkrétnom prípade v rozpore so zásadou právnej istoty,

aj keď v zmluve nie je lehota na posúdenie žiadosti stanovená. V prípade chýbajúceho ustanovenia,
ktoré by stanovilo dĺžku lehoty na posúdenie žiadosti o platbu, nemôže RO bez časového obmedzenia
odďaľovať výkon svojich právomocí, pretože by to bolo v rozpore so zásadou právnej istoty. Skutočnosť,
že RO o žiadostiach o platbu nerozhodol záporne, založila u príjemcu legitímnu dôveru v oprávnenosť
všetkých výdavkov obsiahnutých v žiadostiach o platbu. Vzhľadom k tomu, že RO si nesplnil povinnosti

vyplývajúce pre neho zo Zmluvy a napriek tomu, že príjemca uhradil náklady spojené s realizáciou
projektu z vlastných zdrojov, čím mu vznikol nárok na vyplatenie nenávratného finančného príspevku
v súlade s predloženými žiadosťami o platbu a do dnešného dňa nezabezpečil prevod nenávratného
finančného príspevku na účet príjemcu, navrhovateľ žiadal, aby súd odporcov zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy.

3. Vporadíprvýmrozsudkomzodňa20.6.2012,č.k.11C/55/2010-263 súdprvejinštancierozhodoltak,
že v časti zaplatenia istiny vo výške 2 633,21 eur zastavil a v zastavenej časti súd žalovaným náhradu
trov konania nepriznal. Ďalej rozhodol tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady
škody sumu 128 855 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 128 855 eur od

1.6.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobný návrh voči žalovanému
2/e súd prvej inštancie zamietol. O trovách konania rozhodol, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi
trovy konania vo výške 15 142,30 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalovanému 2/ súd náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd na odvolanie žalovaných
preskúmal napadnutý rozsudok a uznesením zo dňa 28.4.2016, č.k. 3Co/664/2013-368 a 3Co/665/2013

rozhodol tak, že odvolanie žalovaného 1/ v časti, ktorou súd žalobný návrh voči žalovanému 2/ zamietol,
odmietol. Zároveň rozsudok v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom náhrady škody sumu 128 855 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo
sumy 128 855 eur od 1.6.2010 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
v časti, ktorou rozhodol o trovách konania, zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.9.2013, č.k. 11C/55/2010-320 potvrdil. Odvolací súd
po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvoinštančný súd správne postupoval, keď právny vzťah medzi
účastníkmi konania založený zmluvou o poskytnutí NFP posúdil ako obchodnoprávny a aplikoval na
neho (vrátane inštitútu náhrady škody) ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa názoru odvolaciehosúdu však na základe vykonaného dokazovania predčasne vyvodil zodpovednosť žalovaného 1/ za
uplatňovanú škodu, ktorá mala vzniknúť výlučne porušením zmluvných povinností žalovaným 1/ ako aj
samotnú výšku škody. Prvoinštančný súd okrem toho, že sa vôbec nezaoberal dôkazom predloženým

žalovaným 1/ ohľadom doručenia žiadostí o platbu dňa 2.2.2009, a to sprievodným listom s podacou
pečiatkou (č.l. 77), nijakým spôsobom nevyhodnotil a nezohľadnil ani skutočnosť, že žalovaný 1/
vyzval žalobcu na odstránenie vád žiadosti o platbu č. 502 a 503. V tejto súvislosti konštatoval, že
predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka je protiprávny
úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. V danom prípade

malo byť protiprávnym úkonom porušenie zmluvných povinností žalovaným 1/, spočívajúce v jeho
nečinnosti, keď nevyzval žalobcu na doplnenie žiadostí, resp. odstránenia ich vád, nepredložil žiadosti
na refundáciu platobnej jednotke, resp. nezamietol žiadosti o platbu. Na vyvodenie zodpovednosti
za škodu však prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a nevyhodnotil
všetky dôkazy predložené sporovými stranami. V prvom rade sa nezaoberal dôkazom predloženým
žalovaným 1/ - sprievodným listom k žiadostiam o platbu doručených riadiacemu orgánu dňa 2.2.2009.

Spornou otázkou v konaní totiž bola skutočnosť, či žalobca doručil žiadosti č. 504 až 506 a 601 s
podpornou dokumentáciou alebo bez nej (žiadosti č. 502 a 503 boli doručené riadiacemu orgánu už
dňa 15.3.2007 a 31.5.2007). Súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení otázky doručenia žiadostí o
platbu a podpornej dokumentácie iba z podacieho poštového lístka zo dňa 31.1.2009 (predloženého
žalobcom) a vzhľadom na výšku poštovného vyvodil, že predmetom zásielky nemohli byť iba žiadosti

o platbu, ale aj časť podpornej dokumentácie (hoci neúplnej). Nijakým spôsobom sa však nezaoberal
sprievodným listom k žiadostiam o platbu s podacou pečiatkou zo dňa 2.2.2009 (č.l. 207), z ktorého
vyplýva, že k sprievodnému listu bolo pripojených 6 príloh, čo zodpovedá počtu podaných žiadostí.
Taktiežpodstatnouskutočnosťou,ktoráostalasúdomprvejinštancienepovšimnutou,jeobsahpodaných
žiadostí (č. 504 až 506 a 601), keď podľa názoru žalovaného 1/ (a vyplýva to aj z predložených dôkazov)

v žiadostiach ani nebola vyplnená časť obsahujúca zoznam príloh. Zodpovedanie uvedenej otázky
má podstatný význam pri určení prípadného porušenia zmluvných povinností zo strany žalobcu, a
teda následne aj vyhodnotení zodpovednosti za škodu s poukazom na znenie ust. § 376 Obchodného
zákonníka. Odvolací súd poukázal na to, že ak by v konaní bolo preukázané, že žalobca nepredložil
žiadosti o platbu so všetkou podpornou dokumentáciou, javí sa argumentácia žalobcu (ako aj súdu) o

legitímnom očakávaní refundácie požadovaných výdavkov zo strany žalobcu ako nedôvodná a v tejto
súvislosti sa javí povinnosť žalovaného vykonať kontrolu žiadostí o platbu ako nereálna. Odvolací súd
dal do pozornosti súdu prvej inštancie, že predkladanie žiadostí o platbu žalobcom riadiacemu orgánu je
potrebné vyhodnotiť aj z pohľadu plnenia zmluvných povinností žalobcom, ktoré boli upravené v zmluve
o poskytnutí NFP, predovšetkým povinnosť príjemcu pomoci predkladať riadiacemu orgánu kompletné

žiadosti spolu s podpornou dokumentáciou (čl. VII bod 5 a 6), zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že
žalobca predložil žiadosti o platbu č. 504 až 506 a 601 na poštovú prepravu v posledný deň lehoty
(31.1.2009) určenej v usmernení k ukončovaniu pomoci Ministerstva financií SR (neskôr predĺženej do
27.2.2009), čo predstavovalo okolnosť, ktorá mohla mať vplyv na reálnu možnosť splnenia si povinností
žalovaným 1/ vzhľadom na krátky časový úsek (do mája 2009) potrebný na vykonanie kontroly žiadostí

a rozhodnutia o nich. Odvolací súd v tomto smere konštatoval, že ani skutočnosť o možnosti predkladať
žiadosti platobnej jednotke (Ministerstvu financií SR) do mája 2009 nebola v konaní nepochybne
preukázaná. Súd prvej inštancie sa teda dostatočne nevysporiadal s otázkou porušenia zmluvných
povinností účastníkmi zmluvného vzťahu. Vo svojom rozhodnutí vyvodil (podľa názoru odvolacieho
súdu jednostranne bez opory vo vykonanom dokazovaní) zodpovednosť žalovaného 1/ za vznik škody,

keď na jednej strane konštatoval porušenie zmluvných povinností výlučne zo strany žalovaného 1/,
spočívajúcom v nedoručení výzvy na odstránenie vád žiadostí o platbu a nerozhodnutí o nich (hoci
lehota pre žalovaného 2/ na uvedené úkony nebola v zmluve stanovená) a na druhej strane vôbec
neskúmal možné porušenie povinností žalobcu pri predkladaní žiadostí o platbu (ktorá povinnosť bola
v zmluve definovaná jasne). Pre posúdenie porušenia zmluvných povinností (či už zo strany žalobcu

alebo žalovaného) absentuje v obsahu spisu kompletná zmluvná dokumentácia, keď v súdnom spise
sa nenachádzal (a nebol ani predmetom dokazovania) dodatok č. 2 a 3 k zmluve o poskytnutí NFP ako
aj všetky prípadné prílohy k týmto dodatkom k zmluve. Na základe takto (nedostatočného) vykonania
dokazovania nemožno komplexne vyhodnotiť všetky zmluvné povinnosti oboch účastníkov právneho
vzťahu. Zároveň je potrebné v konaní vyhodnotiť zmluvné povinnosti oboch účastníkov právneho vzťahu

v širšom kontexte, predovšetkým s ohľadom na dobu ukončenia realizácie projektu (20.1.2008) vo
vzťahu k predloženiu žiadostí o platbu (viac ako rok po ukončení realizácie projektu), s ohľadom na
systém predkladania žiadostí o platbu (čl. VII bod 11 a čl. III bod 2 písm. h) zmluvy) a s ohľadom na
prípadné ďalšie povinnosti, ktoré môžu vyjsť najavo po vykonaní dokazovania kompletným obsahomzmluvy o poskytnutí NFP (spolu so všetkými prílohami a dodatkami). Takýmto spôsobom je potom
potrebné vyhodnotiť aj povinnosti oboch zmluvných strán v prípade žiadostí o platbu č. 502 a 503,
ktoré boli predmetom odstraňovania vád. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj v prípade, ak by súd prvej

inštancie po vykonaní kompletného vyššie uvedeného dokazovania dospel k záveru o zodpovednosti
žalovaného 1/ za vzniknutú škodu, priznaná náhrada škody by mala predstavovať iba výdavky, ktoré
boli v zmysle zmluvy oprávnené. Nemožno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní
škody nie je podstatné, či išlo o oprávnené alebo neoprávnené výdavky. Naopak, ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda, tak iba vo výške oprávnených výdavkov. V príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 1/

(ako potenciálneho škodcu) mohla totiž žalobcovi vzniknúť škoda iba vo výške oprávnených výdavkov
súvisiacich s projektom, nakoľko iba na takéto výdavky by mu vznikol nárok v prípade, ak by žalovaný
1/ vykonal kontrolu žiadostí a rozhodol o nich. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, na základe čoho
dospel súd prvej inštancie k záveru, že takto stanovenú náhradu škody (teda vo výške oprávnených
výdavkov) nemožno v súčasnosti už určiť, a to ani prostredníctvom znaleckého dokazovania. Zároveň
je potrebné v tejto súvislosti poukázať na povinnosť dôkazného bremena, ktorou je v tomto prípade

zaťažený žalobca. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zároveň nebolo zrejmé,
čo presne predstavuje súdom priznaná suma náhrady škody, o aké (nerefundované) výdavky žalobcu
ide, t.j. ku ktorým žiadostiam o platbu prislúchajú. S poukazom na uvedené, kedy opätovné posúdenie
zodpovednosti za vznik škody na základe vykonania dokazovania a jeho vyhodnotenia prvoinštančným
súdom, ktoré majú v prejednávanom prípade podstatný právny význam, nie je iná možnosť pre

procesný postup odvolacieho súdu, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Odvolací súd na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, pretože
súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou
súdu prvej inštancie bolo pri ďalšom prejednaní veci vykonať dokazovanie kompletným obsahom

zmluvy o poskytnutí NFP a všetkými jej dodatkami spolu s ich prílohami, vyhodnotiť vykonané dôkazy
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby
zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Predovšetkým vyhodnotí všetky dôkazy (už predložené účastníkmi
konania ako aj prípadne nové, naznačené vyššie) ohľadom doručenia žiadostí o platbu dňa 2.2.2009,
stanovenia konečného termínu na predkladanie žiadostí platobnej jednotke (Ministerstvu financií SR),

ďalej vyhodnotí plnenie zmluvných povinností zo strany oboch účastníkov konania s ohľadom na možné
porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcu a v prípade vyvodenia zodpovednosti za škodu určí a
konkretizuje sumu náhrady škody v zmysle vyššie naznačených právnych záverov; v novom rozhodnutí
o veci súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania (§ 224 ods.3 O.s.p.).

4. Na základe rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvej inštancie viazaný jeho právnym názorom vykonal
dokazovanie tak, ako to vyplýva z jeho zrušujúceho uznesenia, v danej veci nariadil pojednávanie na
deň 26.3.2018, na ktorom vyzval sporové strany, aby zaujali stanovisko k rozhodnutiu krajského súdu.
V prejednávanej veci zistil, že podľa výpisu z webovej stránky žalovaný ako riadiaci orgán upozornil
dňa 30.1.2009 príjemcov, že termín predloženia žiadosti o platbu sa posúva z 30.1.2009 na 31.3.2009,

resp. pre konečných prijímateľov na 27.2.2009. Z príručky pre končeného prijímateľa je zrejmé, že táto
slúži na pomoc pre orientáciu po schválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok počas realizácie
projektu. Príručka je návrhom ako správne vykonávať finančné riadenie projektu, aby realizácia
projektu prebiehala optimálne a projekt bol úspešne ukončený. Podľa Výzvy na predkladanie projektov
č. JPD3-2005/2.1/01 je zrejmé, že informácie pre vypracovanie Žiadosti o poskytnutie nenávratného

finančného príspevku s povinnými prílohami nájde príjemca na webovej stránke A. ako aj ostatné
potrebné informácie. Z Usmernenia Riadiaceho orgánu č. S-2/2008 je zrejmé, že pre náklady, ktoré
vznikli v závere realizácie projektu, ale neboli zo strany konečného prijímateľa, ale príjemcu pomoci
v termíne realizácie projektu uhradené, je končený termín na ich uhradenie zo strany konečného
prijímateľa alebo príjemcu pomoci stanovený do 31.12.2008. Z Usmernenia Ministerstva financií SR

k ukončeniu pomoci zo štrukturálnych fondov pre programové obdobie mal prvoinštančný súd za
preukázané, príjemca pomoci je v súvislosti s ukončením pomoci v programovom období 2004-2009
povinnýpredložiťnariadiaciorgán/sprostredkovateľskýorgánpodriadiacimorgánomzáverečnúžiadosť
o platbu, resp. posledné zúčtovanie zálohovej platby/zúčtovanie predfinancovania vrátane požadovanej
dokumentácie. Poskytovateľ štátnej pomoci môže vyplácať prostriedky príjemcom pomoci len do

30.6.2009. Riadiaci orgán je povinný upraviť termíny pre spracovanie žiadosti príjemcu pomoci o
platbu s ohľadom na fakt, že súhrnná žiadosť o platbu môže byť po overení platobným orgánom
zamietnutá a nebude dostatočný časový priestor na odstránenie zistení a jej opakované predloženie
v končenom druhom aprílovom termíne v roku 2009. V prípade príjemcu štátnej pomoci/pomoci deminimis sa na účely splnenia termínu na predloženie poslednej súhrnnej žiadosti o platbu odporučilo
stanoviť predloženie žiadosti o platbu resp. žiadosti o záverečnú platbu príjemcu pomoci na riadiaci
orgán pod riadiacim orgánom v termíne najneskôr do 20.2.2009. Súd prvej inštancie sa zaoberal

opätovne aj výpoveďou B. C., z ktorej mal preukázané, že táto uviedla, že žiadosti 2 a 3 doručovali
do podateľne žalovaného aj s celou podpornou dokumentáciou. Ďalšie žiadosti o platbu predložili
žalovanému v januári 2009, kde však neboli výpisy z účtu, ale iba podporná dokumentácia, inak
povedané dokumentácia pripojená bola, ale nebola kompletná. Pani D. boli vyzvaný na doplnenie
chýbajúcej podpornej dokumentácie. Keď ju priniesli, refundácia už nebola možná. Svedok mal za to, že

neboli od februára 2009 informovaní o nedostatkoch a tieto mohli do mája odstrániť. Súd prvej inštancie
sa zaoberal aj doručeniami žiadostí o platbu na čl. 77 zo dňa 31.5.2007, podľa ktorej mal za preukázané,
že žiadne prílohy neboli k žiadostiam doložené. Zo žiadosti o platbu zaslanej dňa 2.2.2009 a danej na
poštovú prepravu dňa 31.1.2009 (posledný deň lehoty určenej v usmernení k ukončovaniu pomoci MF
SR a neskôr predĺženej do 27.2.2009) žalovanému podľa pečiatky je zrejmé, že táto žiadosť obsahovala
len 6 príloh, čo zodpovedá počtu podaných žiadostí, pričom v žiadostiach č. 504 - 506 a 601 nie je

uvedený zoznam príloh, čo má podstatný význam a otázku možného porušenia zmluvných povinností za
strany žalobcu a následného vyhodnotenia zodpovednosti za škodu v zmysle Obchodného zákonníka.

5. S poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorých aplikáciu odvolací súd nenamietal
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe je nedôvodná a preto ju zamietol. Na rozdiel od

predchádzajúceho zákonného sudcu a v zmysle pokynu krajského súdu, ktorým je súd prvej inštancie
viazaný, mal preukázané, že sporové strany uzatvorili medzi sebou dňa 21.7.2006 zmluvu o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 20
ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a § 13a ods. 5 zákona č. 503/2001 Z.z. o podpore regionálneho rozvoja, účelom

ktorej bolo spolufinancovanie schváleného projektu príjemcu pod názvom "Európsky advokát (podpora
vzdelávacích aktivít advokátov v oblasti európskeho práva, IT a cudzích jazykov)", a to poskytnutím
nenávratného finančného príspevku ako úhrady oprávnených výdavkov príjemcu v dohodnutej výške
a za podmienok uvedených v zmluve (čl. II bod 2 zmluvy). Príjemca pomoci bol povinný realizovať
schválený projekt v lehote od 21.7.2006 do 20.1.2008 a dodržiavať harmonogram realizácie projektu (čl.

III bod 1 zmluvy). Výška NFP bola dohodnutá v sume 7 038 049,82 Sk (95% z celkových oprávnených
výdavkov na realizáciu projektu), pričom konečná výška NFP sa mala určiť na základe skutočne
vynaložených, odôvodnených a riadne preukázaných výdavkov, ktoré súvisia s realizáciou projektu,
s tým, že celková schválená výška NFP (vo výške 7 038 049,82 Sk) nesmie byť prekročená (čl.
V bod 1 a 4 zmluvy). Financovanie v zmysle zmluvy bolo dohodnuté tak, že príjemca mal uhradiť

výdavky dodávateľovi z vlastných zdrojov a tie mu mali byť pri jednotlivých platbách refundované v
pomernej výške, pričom riadiaci orgán prostredníctvom platobnej jednotky mal zabezpečiť vyplatenie
príspevku, resp. jeho časti výlučne na základe príjemcom predloženej "Žiadosti príjemcu pomoci o
platbu", ktorú bol povinný predkladať na predpísanom formulári spolu s jedným rovnopisom originálov
faktúr, príp. dokladov rovnocennej dôkaznej hodnoty a originálom z bankového účtu, ktorý potvrdzuje

uhradenie výdavkov deklarovaných v žiadosti o platbu (čl. VII bod 2, 4 a 6 zmluvy). Uzatvorením zmluvy
automaticky nevznikol príjemcovi nárok na vyplatenie nenávratného finančného príspevku, pričom podľa
článku V bod 4 zmluvy konečná výška nenávratného finančného príspevku sa mala určiť na základe
odôvodnenýchariadnepreukázanýchvýdavkov,ktorésúviselisrealizáciouprojektustým,žerefundácia
vynaloženýchprostriedkovsapodľabodu5článkuVIIzmluvyviazalanapodanieúplnejžiadostioplatbu,

ktorej predmetom mali byť výdavky splňujúce všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy, a to
až v momente schválenia súhrnnej žiadosti o platbu platobným orgánom, t.j. Ministerstvom financií SR.

6. Žalobca ako príjemca pomoci dostal tri žiadosti o priebežnú platbu. Po schválení žiadosti o platbu
č. 501 bola riadiacemu orgánu dňa 15.3.2007 predložená žiadosť o platbu č. 502 (doplnená dňa

16.3.2007), avšak vzhľadom na závažné nedostatky tejto žiadosti o platbu a podpornej dokumentácie
nemohla byť táto schválená. Na základe tejto skutočnosti bol príjemca pomoci vyzývaný, aby odstránil
nedostatky zistené riadiaci orgán v žiadosti o platbu č. 502 a doplnil chýbajúce účtovné doklady. Bez
relevantných účtovných dokladov nemohol riadiaci orgán rozhodnúť o oprávnenosti výdavkov žalobcu.
Následne predložil žalobca dňa 31.5.2007 opravenú žiadosť o platbu č. 502 spolu so žiadosťou o platbu

č. 503. Nakoľko v obidvoch žiadostiach o platbu boli zistené nedostatky, riadiaci orgán vyzval žalobcu
na ich odstránenie a predloženie chýbajúcej podpornej dokumentácie emailom zo dňa 23.10.2007. V
záujme preplatenia žiadostí o platbu č. 502 a 503 riadiaci orgán opätovne vyzval žalobcu s uvedením
lehoty na odstránenie nedostatkov a predloženie chýbajúcej dokumentácie, a to emailom z 3.12.2007.Napriek potvrdeniu prečítania emailových správ žalobcom, neboli v žiadostiach o platbu odstránené
nedostatky, ani doplnená podporná dokumentácia. Riadiaci orgán opakovane urgoval príjemcu pomoci
formou emailovej korešpondencie (zo dňa 6.12.2007, 11.12.2007,5.3.2008). Listom zo dňa 6.8.2008

riadiaci orgán vrátil žiadosti č. 502 a 503 žalobcovi a opätovne ho požiadal, aby tieto predložil kompletné
a bezchybné v súlade s ustanoveniami zmluvy a jej prílohami. Dňa 29.10.2008 riadiaci orgán uverejnil
na webovej stránke A. aktualizované znenie usmernenia riadiaci orgán č. S-2/2008 v ktorom odporučil
príjemcom pomoci, aby predložili záverečnú žiadosť o platbu čo najskôr po ukončení fyzickej realizácie
projektu, najneskôr však do 30.1.2009 s upozornením, že akékoľvek žiadosti o platbu predložené po

tomto termíne nebudú zo strany riadiacim orgánom preplatené.

7. Riadiaci orgán dňa 31.1.2009 informoval na základe usmernenia platobného orgánu príjemcov
pomoci o predĺžení konečného termínu oprávnenosti výdavkov pomoci v programovom období
2000-2006, a to formou uverejnenia upozornenia k ukončovaniu projektov. Riadiaci orgán oboznámil
príjemcov pomoci a konečných prijímateľov na webovej stránke o tom, že predmetné predĺženie sa

vzťahuje na možnosť predloženia žiadostí o platbu na riadiaci orgán, pričom termín predloženia sa
posunul z 30.1.2009 na 31.3.2009 pre konečných prijímateľov resp. na 27.2.2009 pre príjemcov pomoci.
Dňa 2.2.2009 bol na riadiaci orgán doručený list od žalobcu, ktorým tento predložil žiadosti o platbu
č. 502,503,504,505,506 a záverečnú žiadosť o platbu č. 601, avšak formuláre žiadostí boli doručené
bez podpornej dokumentácie. Nakoľko žalobca predložil len formuláre žiadostí o platbu bez povinnej

podpornej dokumentácie, nesplnil si svoju povinnosť a doručenie žiadostí o platbu nebolo možné
považovať za doručené v zmysle čl. VII bod 6 zmluvy. S poukazom na sprievodný list žalobcu zo
dňa 31.1.2009, ktorým boli predložené ministerstvu uvedené žiadosti o platbu, na ktorom pečiatka
z podateľne preukazuje prevzatie 30 listov, čo zodpovedá len počtu listov predložených formulárov
žiadostí o platbu, teda bez akýchkoľvek príloh, rovnako poukázal na nevyplnený zoznam príloh v

časti 11 formulárových žiadostí. Tak ako uviedol krajský súd, v žiadostiach č. 504 - 506 a 601 nie je
uvedený zoznam príloh, čo má zásadný a podstatný význam na otázku možného porušenia zmluvných
povinnostízastranyžalobcuanáslednéhovyhodnoteniazodpovednostizaškoduvzmysleObchodného
zákonníka, najmä potom čo svedok B. C. sama vo svojej výpovedi uviedla, že žiadosti o platbu predložili
žalovanému v januári 2009, kde však neboli výpisy z účtu, ale iba podporná dokumentácia, inak

povedané dokumentácia pripojená bola, ale nebola kompletná. Pani D. boli vyzvaný na doplnenie
chýbajúcej podpornej dokumentácie. Keď ju priniesli, refundácia už nebola možná. Podľa názoru súdu
prvej inštancie, žalobca svojim konaním neposkytol súčinnosť žalovanému a spôsobil znemožnenie
plnenia žalovaného, t.j. postúpenie žiadostí o platbu platobnému orgánu. Predloženie úplnej žiadosti o
platbu si vyžadovalo náležitú kvalifikovanosť a starostlivosť, ktorá však na strane žalobcu absentovala,

kedy tento ani v samotných žiadostiach nevyplnil kolónku zoznam príloh. Usmernenie riadiaceho orgánu
č. S-2/2008 (v znení aktualizácie č. 1) upozorňujúce na posledný možný termín podania žiadostí o
platbu bolo zverejnené na webovej stránke A., na ktorú odkazovali aj rôzne iné príručky, ktoré mal
žalobca k dispozícii, teda túto web stránku žalobca mal sledovať. Zároveň je nevyhnutné uviesť, že z
Výzvy na predkladanie projektov č. JPD3-2005/2.1/01 je zrejmé, že informácie pre vypracovanie Žiadosti

o poskytnutie nenávratného finančného príspevku s povinnými prílohami nájde príjemca na webovej
stránke A. ako aj ostatné potrebné informácie.

8. Z dôvodu nesplnenia povinnosti žalobcu ustanovenej v čl. VII bod 6 zmluvy o poskytnutí NFP
tým, že predkladal žiadosti o platbu opakovane s rovnakými nedostatkami a chýbajúcou podpornou

dokumentáciou, žalovaný vyzýval žalobcu opakovane na doplnenie žiadostí o platbu, ako aj odstránenie
nedostatkov. Príčinnú súvislosť medzi konaním poškodeného - žalovaného a vznikom škody sa
žalobcovi nepodarilo preukázať, nakoľko ani samotným zamietnutím žiadosti by žalobcovi nevznikol
nárok na vyplatenie NFP, nakoľko sa tento viaže na podanie úplnej žiadosti o platbu a konečná
výška NFP mala byť určená na základe vynaložených a riadne preukázaných výdavkov. Žalobca

mohol predpokladať hrozbu škody v prípade nepredloženia úplnej žiadosti, nakoľko mal vedomosť
o tom, že riadiaci orgán predkladá žiadosti o platby platobnej jednotke v určitých lehotách, pričom
žiadosti predkladal (opakovane) od marca 2007 do februára 2009, a to s opakujúcimi sa nedostatkami,
nevenoval žiadostiam potrebnú pozornosť a nevykonal opatrenia potrebné na odvrátenie škody alebo
na jej zmiernenie. Z rozsiahlych vyjadrení žalobcu vyplýva, že tento bol a je riadne oboznámený s

ustanoveniami zmluvy o NFP a teda si bol vedomý v akom formáte, v akom stave a v akom rozsahu
má predkladať žiadosti o platbu. K námietke žalobcu, že email neslúži ako dôkaz a súd prvej inštancie
zhodne so žalovaným vyjadruje, dôkazným prostriedkom môže byť všetko, čím možno zistiť skutkový
stav veci a námietka o vykonaní dôkazu listinou v jej fotokópii, nie je dôvodná, pretože tým súdneporušuje žiadne procesné ustanovenie o vykonávaní dôkazov. Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným
prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Pre obchodné
záväzkové vzťahy je všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373 až 386 Obch.

Z. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obch. Z. sú protiprávny úkon, vznik
škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Všetky
uvedené predpoklady majú objektívnu povahu. Existenciu všetkých troch predpokladov zodpovednosti
musí preukázať poškodený. Žalobcovi ako poškodenému sa v tomto konaní nepodarilo preukázať, že
žalovaný by konal protiprávne, nakoľko bol to práve žalobca, ktorý si neplnil svoje zmluvné povinnosti

voči žalovanému a žiadosti o platbu na refundáciu dodával žalovanému ako riadiacemu orgánu neúplne
a bez podpornej dokumentácie, z ktorej riadiaci orgán je povinný vychádzať. Ako už bolo spomenuté
vyššie, refundácia je možná, len v prípade ak žalobca by predložil úplne žiadosti, čo s však nestalo
a teda otázka vzniku škody na strane žalobcu je sporná. Súd prvej inštancie nevzhliadol ani kauzálny
nexus, nakoľko žalovaný v tomto konaní nekonal protiprávne, riadil sa uzatvorenou zmluvou a vyzýval
žalobcu na odstránenie nedostatkov žiadosti. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.

1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému, ktorý bol v
konaní úspešný, avšak ktorý si žiadne trovy neuplatnil, tieto nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
d), f) a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ
uviedol, že žalobca a žalovaný uzatvorili 21.7.2006 zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku JPD3/2005/2.1/01-42, názov projektu: „Európsky advokát (podpora vzdelávacích aktivít
advokátov v oblasti európskeho práva, IT a cudzích jazykov)“ („schválený projekt“), kód projektu v

ITMS: 13120110114, evidenčné číslo: DP 130/05-I/32-2.1. Poukázal na znenie čl. V ods. 1 Zmluvy,
v zmysle ktorého: „Nenávratný finančný príspevok poskytnutý na základe tejto Zmluvy príjemcovi v
celkovej výške 7 038 049,82 Sk…“ a na čl. VII ods. 2 Zmluvy, podľa ktorého: „Príjemca uhradí výdavky
dodávateľovi z vlastných zdrojov a tie mu budú pri jednotlivých platbách refundované v pomernej výške.“
Z čl. VII ods. 7 Zmluvy vyplýva, že: „…RO v rámci formálnej kontroly overí pravdivosť, kompletnosť

a správnosť vyplnenia žiadosti. V prípade formálnych nedostatkov vyzve príjemcu, aby v stanovenom
čase doplnil svoju žiadosť. V prípade závažných nedostatkov, alebo nedoplnenia požadovaných údajov
v stanovenom čase RO žiadosť zamietne a príjemcovi nevznikne nárok na vyplatenie príslušnej sumy
príspevku.“ Podľa čl. XV ods. 5 Zmluvy: „Túto zmluvu je možné meniť alebo dopĺňať len na základe
vzájomnej dohody oboch zmluvných strán… vo forme písomného dodatku k Zmluve.“ V zmysle čl. XV

ods. 8 Zmluvy znie: „RO bude všetku korešpondenciu určenú príjemcovi posielať do vlastných rúk na
adresu jeho sídla.“ Konštatoval, že žalovaný sa v Zmluve zaviazal, že pri splnení podmienok Zmluvy
poskytne žalobcovi ako príjemcovi pomoci na realizáciu schváleného projektu uvedený nenávratný
finančný príspevok. Odvolateľ tvrdil, že realizoval schválený projekt v súlade so Zmluvou bez porušenia
zmluvných povinností, pričom na úhradu nákladov súvisiacich s realizáciou tohto projektu vynaložil

v dobrej viere vlastné finančné prostriedky. Žalobca mal preto legitímne očakávania, že pri splnení
stanovených podmienok mu budú finančné prostriedky vynaložené na realizáciu schváleného projektu
v súlade so Zmluvou refundované. Žalobcovi však v rozpore so Zmluvou nebola refundovaná podstatná
časť nenávratného finančného príspevku napriek tomu, že ako príjemca pomoci vykonal všetky
úkony vyžadované Zmluvou pre úspešné uplatnenie refundácie výdavkov vynaložených v súvislosti s

realizáciou schváleného projektu. Žalobca realizoval schválený projekt v súlade so Zmluvou, pričom
Žalovaný v priebehu realizácie projektu nikdy nenamietol, že by Žalobca akýmkoľvek spôsobom porušil
svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy. Žalobca si okrem iného splnil riadne aj povinnosť stanovenú v
článku III ods. 2 písm. h) Zmluvy, keď riadne predložil priebežné správy, záverečnú správu a dopadovú
správu. Žiadosti o platbu predkladal Žalobca v lehotách v súlade s článkom VII ods. 11 Zmluvy. V tejto

súvislosti treba uviesť, že úspešnú realizáciu schváleného projektu žalobcu potvrdzujú jednak splnené,
dokonca prekročené stanovené projektové ukazovatele, ako aj výsledky kontrol na mieste, ktoré v
priebehu realizácie tohto projektu uskutočnili zamestnanci Žalovaného.

10. Žalobca namietal, že z právneho posúdenia súdu prvej inštancie, ktoré je uvedené iba na približne

3 stranách rozsudku vyplýva, že tento nesprávne zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca predložil
žalovanému žiadosti o platbu bez podpornej dokumentácie, že žalovaný neporušil svoje zmluvné
povinnosti a že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť potrebnú medzi konaním žalovaného a vznikom
škody. Žalobca naproti tomu najmä tvrdí, že povinnosť žalovaného zabezpečiť refundáciu oprávnenýchvýdavkov žalobcu naďalej trvá, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti tým, že nekonal resp.
žalobcovi neposkytol dostatočnú súčinnosť, po tretie, že ani údajné predloženie neúplných žiadostí o
platbu (bez podpornej dokumentácie alebo zoznamu príloh) nemôže mať vplyv na existenciu porušenia

zmluvných povinností žalovaného a že príčinná súvislosť medzi nekonaním žalovaného a vzniknutou
škodou je preukázaná. Tvrdil, že povinnosť žalovaného zabezpečiť refundáciu oprávnených výdavkov
žalobcu naďalej trvá, keďže termín 27.2.2009 nie je pre žalobcu záväzný. Súd prvej inštancie sa vo
svojom odôvodnení vôbec nezaoberal uvedeným tvrdením žalobcu, ktoré je významné pre rozhodnutie
veci, a to najmä na základe článku VII ods. 1, 2 a nasl. Zmluvy, keďže žalovaným jednostranne

stanovený termín 27.2.2009 nie je pre žalobcu záväzný. Žalovaný v tejto súvislosti nepreukázal, že by
existovalo akékoľvek ustanovenie Zmluvy, na základe ktorého by bol žalobca povinný doručiť žiadosti
o platbu v súlade s článkom VII ods. 4 v termíne do 27.2.2009. V žiadnom ustanovení Zmluvy nie je
výslovne a jasne uvedené, že by žalobca mohol predložiť predmetné žiadosti o platbu iba v termíne
do 27.2.2009, resp. že nárok žalobcu na refundáciu oprávnených nákladov vynaložených na realizáciu
schváleného projektu by po takom termíne mal zaniknúť. Pokiaľ sa v poslednej vete článku II ods. 5

Zmluvy uvádza, že „príjemca… sa stáva súčasťou systému finančného riadenia štrukturálnych fondov“,
nemožno z toho podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade vyvodiť záväznosť termínu 27.2.2009, ktorý
nie je vôbec uvedený v Zmluve ani v súvisiacej dokumentácii. V Zmluve dokonca nie je ani zmienka
o tom, že by mal byť takýto konečný termín na predloženie žiadostí o platbu v budúcnosti stanovený.
Tento termín pritom predstavuje tak významnú zmluvnú podmienku, že ho nemožno vyvodiť len z

jednostranného a neprimerane širokého subjektívneho výkladu Zmluvy žalovaným, ale musel by byť
jasne v Zmluve stanovený, čo však nie je tento prípad. Žalobca okrem toho uviedol, že nemal žiadnu
možnosť pripomienkovať (meniť a dopĺňať) Zmluvu pred jej podpisom a mohol iba akceptovať alebo
neakceptovať jej znenie, a preto nejasné pojmy a ustanovenia Zmluvy, ktoré navrhol a použil iba
žalovaný, nemožno vykladať v neprospech žalobcu, keďže taký výklad by bol v rozpore s pravidlom

contra proferentem (výklad nejasného pojmu v neprospech tej strany, ktorá ho použila; § 266 ods.
4 Obch. zák.). Zmluva v tejto súvislosti nestanovuje pre Žalobcu povinnosť dodržiavať usmernenia
Ministerstva financií SR ani oznamy uverejnené na internetovej stránke (A.), v ktorých bol tento termín
podľa tvrdení žalovaného údajne uvedený. Zmluvu je totiž možné v súlade s článkom XV ods. 5
meniť a dopĺňať len písomne a iba na základe vzájomnej dohody oboch zmluvných strán, nie však

jednostrannými úkonmi žalovaného, napríklad usmerneniami MFSR alebo oznámeniami na internetovej
stránke. V tejto súvislosti poznamenal, že žalovaný nemá v prejednávanej veci nadradené postavenie
správneho orgánu, aké má v správnom konaní (v ktorom môže jednostranne rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb a z pozície orgánu verejnej moci môže jednostranne
stanovovať lehoty na uskutočnenie určitých úkonov), ale je zmluvnou stranou v civilnoprávnom vzťahu,

pričom má rovnocenné postavenie ako žalobca. Aj z tohto dôvodu nemožno prijať tvrdenia žalovaného
o záväznosti usmernení MF SR správnej povahy, ktoré žalovaný predložil vo svojom vyjadrení a ktoré
podľa Zmluvy nie sú pre žalobcu v civilnom spore záväzné. Žalobca teda uzavrel so žalovaným Zmluvu,
z ktorej nevyplýva žiadny konečný termín na refundáciu oprávnených výdavkov, ktoré žalobca vynaložil
na realizáciu schváleného projektu. Žalovaný preto nemôže od žalobcu požadovať splnenie povinnosti,

ktorá mu zo Zmluvy nevyplýva. Žalobca v tomto ohľade tvrdil, že jeho nárok na refundáciu oprávnených
nákladov vynaložených na realizáciu schváleného projektu nezanikol a vzťahuje sa naň všeobecná
premlčacia lehota. Pre úplnosť dodal, že žalovaný disponuje kompletnými žiadosťami žalobcu o platbu,
ktoré mu boli opakovane doručené pred podaním žaloby v prejednávanej veci, ako aj v rámci súdneho
konania v podaní žalobcu z 12.3.2012. Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, teda podľa názoru

žalobcu vyplýva, že žalovaný je naďalej povinný refundovať oprávnené výdavky žalobcu, ktoré tento
preukázateľne vynaložil na realizáciu schváleného projektu, keďže termín 27.2.2009 nie je pre žalobcu
záväzný, pretože zmluvné strany sa na ňom nedohodli.

11. Žalobca zaslal žalovanému všetky žiadosti o platbu 31.1.2009 (aj spolu s podpornou

dokumentáciou), čo preukázal najmä podacím lístkom a svedeckou výpoveďou pani B. C.. Žalovaný
pritom potvrdil, že predmetné žiadosti žalobcu o platbu mu boli doručené 2.2.2009. Žalovaný si
nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú najmä z čl. VII ods. 7 Zmluvy, podľa ktorého „RO v rámci
formálnej kontroly overí pravdivosť, kompletnosť a správnosť vyplnenia žiadosti. V prípade formálnych
nedostatkov vyzve príjemcu, aby v stanovenom čase doplnil svoju žiadosť. V prípade závažných

nedostatkov, alebo nedoplnenia požadovaných údajov v stanovenom čase RO žiadosť zamietne a
príjemcovi nevznikne nárok na vyplatenie príslušnej sumy príspevku“. Článok VII ods. 7 Zmluvy teda
výslovnestanovujepovinnosťžalovanéhokonaťvtomzmysle,ževprípadedoručenýchžiadostížalobcu
o platbu má iba tri možnosti, ako môže postupovať: po prvé môže žiadosť schváliť a uhradiť sumuuvedenú v žiadosti o platbu, po druhé môže vyzvať žalobcu na doplnenie žiadostí alebo po tretie
môže žiadosť zamietnuť. Ďalšie možnosti však nie sú prípustné, teda žalovaný nemôže byť nečinný a
nekonať. Súd prvej inštancie sa však vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal týmto tvrdením žalobcu,

ktoré je významné pre rozhodnutie veci. Žalovaný svojím nekonaním, teda tým, že nevyzval žalobcu
na doplnenie doručených žiadostí o platbu, ani tieto žiadosti nezamietol, porušil okrem zmluvných
povinností taktiež aj všeobecnú povinnosť predísť škode, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku nekonania
žalovaného. Žalobca v tejto súvislosti poznamenal, že v usmernení Ministerstva financií SR č. 11/2007-
U verzia 3.0 k ukončeniu pomoci zo štrukturálnych fondov pre programové obdobie 2004 – 2006 zo

16.1.2009, ktoré predložil žalovaný vo svojom vyjadrení zo 6.7.2018 (príloha č. 4), je termín vyplácania
prostriedkovpríjemcovpomocistanovenýažna30.6.2018(str.7predposlednýodsektohtousmernenia),
pričom termín 20.2.2009 na predkladanie žiadostí o platbu má iba odporúčací charakter (s. 8 tohto
usmernenia). To znamená, že žalovaný, ktorému boli žiadosti o platbu žalobcu doručené 2.2.2009, sa
týmito žiadosťami do 30.6.2009 vôbec nezaoberal a nechal márne uplynúť (pre žalobcu nezáväznú)
lehotu stanovenú v uvedenom usmernení Ministerstva financií SR bez toho, aby prejavil súčinnosť a

žalobcu akýmkoľvek spôsobom informoval o stave týchto žiadostí. Žalobca mal v prípade nečinnosti
žalovaného dôvodné očakávania, že žalovaný sa predmetnými žiadosťami o platbu, ktoré mu boli
doručené 2.2.2009, zaoberá. Keďže žalovaný nevyzval žalobcu na doplnenie predmetných žiadostí o
platbu, ani ich nezamietol, žalobca sa v súlade s článkom VII ods. 7 Zmluvy oprávnene domnieval,
že prichádza do úvahy už iba možnosť, že žiadosti boli schválené a suma finančných prostriedkov

uvedená v týchto žiadostiach mu bude v súlade so Zmluvou refundovaná. Naproti tomu žalovaný
nadviazal komunikáciu so žalobcom až v auguste 2009, teda po viac ako pol roku od doručenia
predmetných žiadostí, pričom iba žalobcovi oznámil, že schválenie predmetných žiadostí o platbu už nie
je možné. Žalobca tvrdil, že aj za predpokladu, že by žiadosti o platbu boli podľa tvrdenia žalovaného
2.2.2009 údajne doručené bez podpornej dokumentácie, mal ho žalovaný v primeranej lehote vyzvať

na ich doplnenie alebo mal tieto žiadosti zamietnuť, v dôsledku čoho by žalobca mal možnosť tieto
žiadosti doplniť, prípadne znovu predložiť. Ak si bol napokon žalovaný vedomý dôležitosti (pre žalobcu
nezáväzného) termínu 27.2.2009, po ktorom nebude môcť splniť svoje záväzky vyplývajúce zo Zmluvy,
mal sa prinajmenšom snažiť oznámiť tento termín žalobcovi v dostatočnom časovom predstihu a
záväzným a preukázateľným spôsobom, teda riadnym doručením do vlastných rúk podľa článku XV

ods. 8 Zmluvy, aby mal žalobca dostatočný časový priestor na prípravu žiadostí o platbu a súvisiacej
podpornej dokumentácie, čo však žalovaný neurobil. Žalovaný teda (pre žalobcu nezáväzný) termín
27.2.2009 ani len neoznámil žalobcovi spôsobom dohodnutým v Zmluve (článok XV ods. 8). Okrem
toho mal žalovaný prinajmenšom poskytnúť žalobcovi súčinnosť v tom zmysle, že by v primeranej
lehote, resp. bez zbytočného odkladu, vyzval žalobcu na doplnenie predmetných žiadostí o platbu, ktoré

mu boli doručené 2.2.2009, alebo ich mal zamietnuť tak, ako sa zmluvné strany dohodli v článku VII
ods. 7 Zmluvy, aby mal žalobca následne možnosť nedostatky napraviť alebo podať nové (doplnené)
žiadosti o platbu. Napokon uviedol, že povinnosti uvedené v článku VII ods. 7 Zmluvy treba vykladať v
prvom rade v súlade s úmyslom zmluvných strán (§ 266 ods. 1 Obch. zák.). Zo Zmluvy jasne vyplýva,
že úmyslom zmluvných strán a účelom Zmluvy bolo zabezpečiť refundáciu výdavkov, ktoré žalobca

vynaložil na realizáciu žalovaným schváleného projektu. Žalovaný mal preto s odbornou starostlivosťou
postupovať tak, aby bol tento účel Zmluvy splnený, čo však neurobil. Posledný úkon, resp. súčinnosť s
cieľom naplnenia účelu Zmluvy uskutočnil žalobca tým, že dňa 2.2.2009 doručil žalovanému vyplnené
formuláre žiadosti o platbu. Od tohto momentu však žalovaný ostal nečinný a nekonal, pričom ak tvrdí, že
predmetné žiadosti boli neúplné, mal konať podľa článku VII ods. 7 Zmluvy, aby sa naplnil účel Zmluvy.

Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že žalovaný svojím nekonaním resp. neposkytnutím
dostatočnejsúčinnostispôsobilžalobcoviškoduvovýškeoprávnenýchvýdavkov,ktoréžalobcavynaložil
na realizáciu schváleného projektu a ktoré sú špecifikované v predmetných žiadostiach o platbu.

12. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že „Nakoľko žalobca predložil len formuláre žiadostí o

platbu bez povinnej podpornej dokumentácie, nesplnil si svoju povinnosť a doručenie žiadostí o platbu
nebolo možné považovať za doručené v zmysle čl. VII bod 6 zmluvy.“ Odvolateľ poukázal na čl. VII
ods. 6 Zmluvy: „Príjemca prekladá spolu so žiadosťou o platbu aj jeden rovnopis originálov faktúr,
príp. dokladov rovnocennej dôkaznej hodnoty a originál výpisu z bankového účtu…, ktorý potvrdzuje
uhradenie výdavkov deklarovaných v žiadosti o platbu. Druhý rovnopis originálu faktúry, príp. dokladu

rovnocennej dôkaznej hodnoty si ponecháva príjemca…“. V zmysle čl. VII ods. 7 Zmluvy: „…RO v rámci
formálnej kontroly overí pravdivosť, kompletnosť a správnosť vyplnenia žiadosti. V prípade formálnych
nedostatkov vyzve príjemcu, aby v stanovenom čase doplnil svoju žiadosť. V prípade závažných
nedostatkov, alebo nedoplnenia požadovaných údajov v stanovenej čase RO žiadosť zamietne apríjemcovi nevznikne nárok na vyplatenie príslušnej sumy príspevku.“ Žalobca uviedol, že žiadosti o
platbu predložil žalovanému aj spolu s podpornou dokumentáciou. Avšak aj v prípade, že by žalovaný
obdržalibažiadostioplatbubezpodpornejdokumentácie(čosavšaknestalo),bolvsúladesčlánkomVII

ods. 7 Zmluvy povinný vyzvať žalobcu na doplnenie žiadostí alebo žiadosti zamietnuť. Samotný formulár
žiadosti o platbu bez podpornej dokumentácie (teda bez príloh) obsahuje totiž dostatočnú identifikáciu
konečného prijímateľa (bod 1), identifikáciu projektu (bod 2), ako aj dostatočne podrobný zoznam
výdavkov (body 5 a 7 tohto formulára), ktoré žiadateľ (žalobca) vynaložil na realizáciu schváleného
projektu a ktorých refundáciu požaduje, pričom tento formulár je aj datovaný a podpísaný. Na základe

samotného vyplneného formulára žiadosti disponuje teda žalovaný (aj bez podpornej dokumentácie)
dostatočnými informáciami na to, aby o žiadosti konal a splnil si svoju povinnosť podľa článku VII ods.
7 Zmluvy. Zo znenia článku VII ods. 7 Zmluvy vyplýva, že inštitút doplnenia žiadosti o platbu slúži
práve pre prípady doručenia nekompletných žiadostí o platbu (vrátane nekompletnej alebo chýbajúcej
podpornej dokumentácie). Práve v prípade doručených nekompletných žiadostí o platbu sa uplatní
článok VII ods. 7 Zmluvy, podľa ktorého je žalovaný povinný vyzvať žalobcu na doplnenie žiadostí vždy

vtedy, keď sú neúplné. Okrem toho môže žalovaný žiadosti o platbu aj zamietnuť. Žalovaný však musí
v primeranej lehote konať aspoň jedným z týchto spôsobov. Naopak tvrdenie, že článok VII ods. 7
Zmluvy sa uplatní iba po predložení úplných žiadostí o platbu, nedáva žiadny zmysel. Takéto tvrdenie
zbavuje totiž článok VII ods. 7 Zmluvy samotnej jeho podstaty a spôsobuje obsolentnosť povinnosti
žalovaného vyzvať žalobcu na doplnenie žiadostí o platbu alebo ich zamietnuť. Prijatie tvrdenia súdu

prvej inštancie, že žiadosti o platbu bez podpornej dokumentácie nemožno považovať za doručené v
zmysle čl. VII bod 6 by teda znamenalo, že článok VII ods. 7 by sa v skutočnosti nikdy neuplatnil. Žalobca
v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca nikdy nepoprel skutočnosť, že by mu 2.2.2009 boli doručené
prinajmenšom žiadosti o platbu na predpísaných formulároch. Prečo teda žalovaný nevyzval žalobcu
v súlade s článkom VII ods. 7 Zmluvy na doplnenie týchto žiadostí alebo ich nezamietol, resp. mu

v tejto súvislosti neposlal ani žiadnu emailovú správu, aby sa žalobca dozvedel o tom, že žalovaný
obdržal žiadosti o platbu údajne bez podpornej dokumentácie? V súvislosti s nižšie uvedeným notoricky
známym nedostatočným personálnym vybavením a chaotickou organizáciou procesu implementácie
projektov zo strany žalovaného sa žalobca domnieval, že k strate podpornej dokumentácie došlo v
dôsledku uvedených skutočností práve v rámci sféry vplyvu žalovaného. Táto situácia sa však dala

jednoducho zhojiť prinajmenšom zaslaním akejkoľvek informácie v tomto zmysle žalobcovi v primeranej
lehote, nie však po 6-ich mesiacoch, keď už žalovaný vedel, že predmetné žiadosti o platbu nemôže
schváliť. Zo Zmluvy jasne vyplýva, že úmyslom zmluvných strán a účelom Zmluvy bolo zabezpečiť
refundáciu výdavkov, ktoré žalobca vynaložil na realizáciu žalovaným schváleného projektu. Keďže v
časti 7 všetkých žiadostí o platbu bol bez ohľadu na podpornú dokumentáciu podrobne uvedený zoznam

výdavkov, ktoré žiadateľ (žalobca) vynaložil na realizáciu schváleného projektu a ktorých refundáciu
požadoval, mal žalovaný konať v súlade s článkom VII ods. 7 Zmluvy, aby sa naplnil účel Zmluvy. Bez
ohľadu na prípadnú chýbajúcu podpornú dokumentáciu teda žalovaný nekonaním jedným zo spôsobov
uvedených v článku VII ods. 7 Zmluvy porušil svoje zmluvné povinnosti.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podľa názoru žalobcu nesprávne uvádza, že „rovnako
poukázal na nevyplnený zoznam príloh v časti 11 formulárových žiadostí…, čo má podstatný význam na
otázku možného porušenia zmluvných povinností zo strany žalobcu“. Žalobca tvrdil, že žiadosti o platbu
predložil žalovanému aj s uvedením zoznamu príloh (v bode 11 týchto žiadostí), a to prinajmenšom v
prípade žiadostí o platbu č. 504 až 506 a záverečnej žiadosti o platbu. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie

treba posudzovať analogicky s predchádzajúcim tvrdením uvedeným vyššie. Neuvedenie zoznamu
príloh v žiadostiach o platbu analogicky aktivuje povinnosti žalovaného uvedené v článku VII ods. 7
Zmluvy, ktorý je povinný prinajmenšom vyzvať žalobcu na doplnenie žiadosti alebo žiadosť zamietnuť.
Bez ohľadu na prípadné neuvedenie príloh v žiadostiach o platbu teda žalovaný nekonaním jedným zo
spôsobov uvedených v článku VII ods. 7 Zmluvy porušil svoje zmluvné povinnosti.

14. Žalobca poukázal na celkovú nedostatočnú, neefektívnu a chaotickú organizáciu procesu
implementácie projektov pre konečných prijímateľov/príjemcov pomoci z Európskeho sociálneho
fondu pre programové obdobie 2004-2006 na strane žalovaného, ktorá sa stala notoricky známou z
tlačových správ a ktorá mala nepochybne negatívny dopad aj na proces vybavovania žiadostí o platbu

predložených žalobcom v súvislosti so schváleným projektom. Žalovaný v čase skutkových okolností
nedisponovaldostatočnýmakvalifikovanýmpersonálom,čovpodstateviedloktomu,žesivprimeranom
čase neplnil povinnosti podľa článku VII ods. 7 Zmluvy po tom, ako mu žalobca doručil žiadosti o
platbu. Svedkyňa E. F. na pojednávaní dňa 28.11.2011 v odpovedi na otázku, prečo došlo k posúdeniuoprávnenosti výdavkov ohľadne jednej zo žiadostí podaných v roku 2007 až po uplynutí 6 mesiacov,
uviedla, že „bolo to obdobie, kedy bol veľký obnos žiadostí o platbu, preto to trvalo dlhšie“. Z výpovede
uvedenej svedkyne, ako aj z tlačových informácií vyplýva, že žalovaný v čase skutkových okolností vo

všeobecnostinestíhalspracúvaťžiadostipríjemcovpomocioplatbuvprimeranejlehote(vrátanežiadostí
žalobcu), a to najmä v dôsledku neprimerane vysokej fluktuácie manažérov žalovaného pre výdavky
jednotlivých projektov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný konštantne neposkytoval žalobcovi
súčinnosť tým, že neposudzoval oprávnenosť výdavkov žalobcu v primeraných lehotách, v dôsledku
čoho maril účel Zmluvy, ktorým bola refundácia oprávnených výdavkov žalobcu.

15. Odvolateľ poukázal na znenie čl. VII ods. 2 Zmluvy: „Príjemca uhradí výdavky dodávateľovi z
vlastných zdrojov a tie mu budú pri jednotlivých platbách refundované v pomernej výške.“. Uviedol, že
zo Zmluvy jasne vyplýva, že žalobca má nárok na refundáciu oprávnených nákladov, ktoré vynaložil na
realizáciu schváleného projektu. Skutočnosť, že žalovaný kontroluje oprávnenosť výdavkov žalobcu na
základe predložených žiadostí o platbu, nemá vplyv na existenciu nároku žalobcu na refundáciu týchto

oprávnených nákladov. Žalobca tvrdil, že žalovaný svojím nekonaním spôsobil, že žiadosti o platbu
žalobcu nemohli byť riadne posúdené, v dôsledku čoho zmaril nárok žalobcu na refundáciu oprávnených
nákladov vynaložených na realizáciu schváleného projektu.

16. Pokiaľ ide o preukázanie výšky škody, žalobca si svoje dôkazné bremeno splnil opakovaným

predložením všetkých žiadostí o platbu, naposledy vo svojom podaní z 12.3.2012, ktoré doručil súdu ako
aj žalovanému. V týchto žiadostiach o platbu je uvedený podrobný zoznam oprávnených výdavkov, ktoré
žalobca vynaložil na realizáciu schváleného projektu spolu podpornou dokumentáciou preukazujúcou
oprávnenosť týchto výdavkov v celkovej sume 140 600,17 eur: žiadosť o platbu č. 2 v sume 21 123,28
eur (636 359,80 Sk), žiadosť o platbu č. 3 v sume 10 822,91 eur (326 051,00 Sk), žiadosť o platbu č.

4 v sume 11 960,89 eur (360 333,90 Sk), žiadosť o platbu č. 5 v sume 15 678,64 eur (472 334,80 Sk),
žiadosť o platbu č. 6 v sume 34 152,17 eur (1 028 868,34 Sk) a záverečná žiadosť o platbu v sume 46
862,28 eur (1 411 773,00 Sk).

17. Žalobca tvrdil, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, teda je arbitrárny, a v

dôsledku toho je nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázal na znenie čl. 46 Ústavy SR, ako aj
súvisiacej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (nálezy Ústavného súdu III. ÚS 36/2010 a I. ÚS
342/2010, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/6, III. ÚS 107/07 a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok z 21.1.1999, G. H. p. I., G. p. Grécku z 29. 5. 1997 a J. p. K. z 19. 2. 1998). Odvolateľ
považoval napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený a v dôsledku toho nepreskúmateľný najmä

z dôvodu, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nezaoberal kľúčovými tvrdeniami žalobcu, ktorých
posúdenie má významný vplyv na rozhodnutie prejednávanej veci. Po prvé, súd prvej inštancie sa
v rozsudku vôbec nezaoberal tvrdením žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy nevyplýva, že
by bol žalobca povinný doručiť žiadosti o platbu v termíne do 27.2.2009, a teda povinnosť žalobcu
zabezpečiť refundáciu oprávnených výdavkov žalobcu naďalej trvá, po druhé, súd prvej inštancie sa

vôbec nezaoberal ani tvrdením žalobcu, že po doručení žiadostí žalobcu o platbu dňa 2.2.2009 žalovaný
nekonal spôsobom dohodnutým v článku VII ods. 7 Zmluvy, teda žiadosti neschválil, nevyzval žalobcu
na doplnenie týchto žiadostí, ani tieto žiadosti nezamietol. Nečinnosť žalovaného predstavuje teda
porušenie jeho zmluvnej povinnosti. Žalobca pritom obe vyššie uvedené tvrdenia opakovane uviedol vo
svojich vyjadreniach a na pojednávaniach, pričom ich považoval za rozhodujúce pre výsledok sporu.

Žalobca ďalej poznamenal, že hoci rozsudok obsahuje neočíslovaných 53 strán, na prvých 46 stranách
(body 1 až 22) súd prvej inštancie iba rekapituluje tvrdenia strán sporu a predchádzajúce rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu v prejednávanej veci, pričom prvých 30 strán rozsudku (body 1
až 11) predstavuje iba doslovne prevzaté zrušené rozhodnutie prvostupňového súdu z 20.6.2012. L.
XX a 53 ďalej obsahujú iba formálne poučenie týkajúce sa odvolania. Opis skutkového stavu zisteného

súdom prvej inštancie je teda uvedený iba na 2 stranách Rozsudku (strany 47 a 48, body 22 a 23) a
právne posúdenie súdu prvej inštancie je uvedené iba na približne 3 stranách Rozsudku (strany 49 až
51, body 24 strana 12 z 14 až 26). Vzhľadom na významný rozsah vyjadrení žalobcu (na ktorý poukazuje
aj samotný súd prvej inštancie v bode 26.6. rozsudku) sa teda rozsah odôvodnenia rozsudku javí aj z
tohto hľadiska ako nedostatočný.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku opakovane poukazuje na emailovú komunikáciu
žalovaného, pričom ju nesprávne považuje za preukázanú. Žalobca tvrdí, že mailovú komunikáciu medzi
žalobcom a žalovaným nemožno považovať za relevantný dôkaz, keďže zmluvné strany sa na tomtospôsobe záväznej komunikácie nedohodli. Žalovaný bol totiž podľa Zmluvy povinný zasielať žalobcovi
všetku korešpondenciu iba do vlastných rúk na adresu jeho sídla. Článok XV ods. 8 Zmluvy znie: „RO
bude všetku korešpondenciu určenú príjemcovi posielať do vlastných rúk na adresu jeho sídla.“ Okrem

toho žalovaný údajnú emailovú komunikáciu nedoručoval štatutárnemu zástupcovi žalobcu uvedenému
v záhlaví Zmluvy. Zo žalovaným predloženej emailovej komunikácie vyplýva, že žalovaný túto údajnú
komunikáciu zasielal najmä pani B. C., ktorá však nebola v Zmluve uvedená ako osoba oprávnená na
komunikáciu medzi zmluvnými stranami (a keďže nebola zamestnancom žalobcu v pracovnom pomere,
nemala ani zriadenú štandardnú elektronickú schránku u žalobcu s koncovkou @sak.sk). Žalovaný

navyše v priebehu konania nijako nepreukázal, že sa žalobca o celej tejto komunikácii musel dozvedieť.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v rámci zisteného skutkového stavu nesprávne ustálil,
že „žalobca predložil len formuláre žiadostí o platbu bez povinnej podpornej dokumentácie.“, ktoré
skutkové tvrdenie založil len na samotných tvrdeniach žalovaného bez ďalších podporujúcich dôkazov,
s výnimkou odtlačku pečiatky z podateľne žalovaného. Žalobca naopak tvrdí, že všetky žiadosti o

platbu doručil žalovanému aj spolu s podpornou dokumentáciou. Na podporu svojho tvrdenia žalobca
predložil podací lístok Slovenskej pošty, a.s., na ktorom je vyznačená vysoká suma poštovného 31
eur, ktorá zohľadňuje práve skutočnosť, že išlo o zásielku, ktorá mala významnú váhu a bola zaslaná
doporučene prvou triedou. Svedkyňa B. C. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 21.9.2011 uviedla,
že pokiaľ ide o predložené žiadosti platbu, „neboli tam výpisy z účtu, ale iba podporná dokumentácia

(pracovné výkazy, výplatné pásky…)“. Na základe ďalších doplňujúcich otázok položených svedkyni na
tomto pojednávaní táto svedkyňa opakovane uviedla, že žiadosti boli predložené spolu s podpornou
dokumentáciou, pričom v nich bola priložená iba jedna kópia výpisu z účtu. Sám žalovaný vo svojom
vyjadrení zo 6.7.2018 na základe svedeckej výpovede B. C. rovnako uvádza, že „menovaná svedkyňa
uviedla, že v januári 2009 nepredložili k žiadosti o platbu výpisy z účtu, ale iba podpornú dokumentáciu“.

Nepredloženie nadbytočných viacnásobných kópií bankových výpisov z účtu však nič nemení na
tom, že žalobca predložil žiadosti aj spolu s podpornou dokumentáciou, čo potvrdzuje aj uvedený
poštový podací lístok a výpoveď svedkyne. Žalobca pre úplnosť dodal, že žiadosti o platbu č. 502 a
503 boli iba vyplnené na nových formulároch (v dôsledku zmeny slovenskej meny na euro), pretože
relevantná podporná dokumentácia vo vzťahu k týmto žiadostiam bola žalovanému predložená už

14.3.2007 a 31.5.2007. Súd prvej inštancie však bez dostatočného odôvodnenia nesprávne prevzal
skutkové tvrdenie žalovaného bez akejkoľvek potvrdzujúcej svedeckej výpovede jeho zamestnancov,
že žiadosti žalobcu o platbu boli predložené bez podpornej dokumentácie. V prospech skutkového
tvrdenia žalobcu o doručení predmetných žiadostí o platbu aj s podpornou dokumentáciou naproti
tomu svedčí predmetný poštový podací lístok, ako aj výpoveď svedkyne B. C.. Súd prvej inštancie v

odôvodnení rozsudku v súvislosti s výpoveďou svedkyne B. C. v rámci zisteného skutkového stavu
nepresne uviedol, že „Pani D. boli vyzvaní na doplnenie chýbajúcej podpornej dokumentácie. Keď ju
priniesli, refundácia už nebola možná.“ Uvedené skutkové zistenie súdu prvej inštancie je prinajmenšom
nepresné, keďže svedkyňa B. C. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 21.9.2011 uviedla, že po
predložení žiadostí o platbu s podpornou dokumentáciou dňa 2.2.2009 „prvý termín komunikácie s

pani D. od tohto predloženia žiadosti bol až august 2009“. To znamená, že od predloženia žiadostí
o platbu s podpornou dokumentáciou dňa 2.2.2009 žalovaný kontaktoval žalobcu prvýkrát až po 6
mesiacoch v auguste 2019, na základe čoho žalobca doplnil predmetné žiadosti o platbu. Vo vzťahu
k záveru prvoinštančného súdu v súvislosti s výpoveďou svedkyne B. C. nesprávne konštatoval, že
žalobca „predkladal žiadosti o platbu opakovane s rovnakými nedostatkami a chýbajúcou podpornou

dokumentáciou.“ Uvedené skutkové zistenie súdu prvej inštancie sa nezakladá na žiadnych konkrétnych
dôkazoch, iba na skutkových tvrdeniach žalovaného. Žalovaný v tomto smere nepredložil súdu ako
dôkaz žiadne predchádzajúce žiadosti žalobcu o platbu, ktoré by boli predložené bez podpornej
dokumentácie. Žalobca naopak tvrdí, že predkladal žiadosti o platbu aj s požadovanou podpornou
dokumentáciou. Rozdiel v skutkových tvrdeniach strán sporu sa v tomto prípade môže zakladať skôr na

odlišnomvýkladedokumentovtvoriacichpodpornúdokumentáciu,čovšaksúdprvejinštancieneskúmal,
iba jednoducho bez ďalšieho zdôvodnenia prevzal nepreukázané skutkové tvrdenie žalovaného. Z
vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe
v celom rozsahu vyhovie alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

20. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 25.4.2019, v ktorom uviedol, že
podanie žalobcu považuje vzhľadom na objektívny právny a skutkový stav danej veci za nepodložené
a zmätočné. Tvrdil, že nie je pasívne legitimovaný v danej veci vystupovať v tu uvedenom procesnompostavení, nakoľko objektívny skutkový a právny stav vyjadrený v napadnutom rozsudku zo dňa
15.10.2018 ako aj v uznesení Krajského súdu v Bratislave z 28.04.2016 nepochybne smeruje v
neprospech žalobcu. Žalovaný mal za to, že podanie z 24.12.2018 označené ako „odvolanie“, nie je

spôsobilé vyvolať žalobcom cielené následky (s výnimkou tých podľa § 387 C.s.p.), je iba zmäťou už
dávno a opakovane prednesených nepodložených tvrdení žalobcu, s ktorými sa súdy oboch inštancií
relevantne v hore uvedených rozhodnutiach vysporiadali. Podľa názoru žalovaného žalobca pokračuje
vo svojej vytýčenej línii domnelého nároku a vytvárania tzv. „efektu iluzórnej pravdy“, ktorý v skutočnosti
voči žalovanému ministerstvu nikdy nebol založený a je tak, nielen podľa právneho názoru ministerstva,

ale aj podľa judikovania súdov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave nedôvodný.
Žalobca vo svojom „odvolaní“ iba opakuje už ním vypovedané tvrdenia, ignorujúc objektívny skutkový a
právny stav a opakujúc svoje pseudopravdy. Za zarážajúce považoval najmä opakované a po právnej
stránke nepochopiteľné nárokovanie si akéhosi domnelého nároku na náhradu neexistentnej škody (aj
voči ministerstvu) voči subjektu, ktorý bol v žalobe označený ako „žalovaný v 2. rade“ - Slovenská
republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (teda štát ako subjekt práva). Žalobca sa

domáha náhrady škody voči Slovenskej republike (a to v odvolacom návrhu z 24.12.2018, rovnako tak
aj v rámci svojho vyjadrenia doručeného OS BA I dňa 25.4.2018, v rámci jeho vyjadrenia na pojednávaní
dňa 15.10.2018 v spojení s námietkou uvedenej skutočnosti žalovaného v bode 21. napadnutého
rozsudku), ktorej by podľa subjektívneho presvedčenia žalobcu údajne mala svedčiť pasívna legitimácia.
Žalovaný opätovne akcentoval, že o žalovanom 2/, teda o Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny SR bolo už právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v
Bratislave, č. k. 3Co/664/2013 a č.k. 3Co/665/2013 z 28.04.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 7.7.2016. V spojení s vyššie uvedenými faktami vyznieva irelevantne aj vyjadrenie
žalobcu v rámci pojednávania v znení: „...žalujeme tieto dva subjekty iba z dôvodu opatrnosti“. Fakt
o právoplatnom zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/ bol namietaný ministerstvom na predmetnom

pojednávanídňa15.10.2018.Podľanázoružalovanéhosúpodaniežalobcuz24.12.2018ajehoodvolací
návrh nedôvodné a nevykonateľné. Nedôvodnosť odvolania a nevykonateľnosť odvolacieho návrhu sa
vzťahuje aj na ministerstvo ako tzv. „žalovaného v 1. rade“, nakoľko žalobca za celý čas trvania súdneho
konania neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení vzniku údajnej škody a nepreukázal splnenie podmienok
pre vznik zodpovednosti za škodu (škodca a jeho konanie, následok tohto konania a príčinná súvislosť

medzi nimi). Aj rigidné trvanie žalobcu na zaviazaní Slovenskej republiky na náhradu naviac domnelej
škody preukazuje irelevantnosť „odvolania“ z 24.12.2018.

21. Právny vzťah medzi účastníkmi založený Zmluvou č. JPD3/2005/2.1/01-42 z 21.07.2006 o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj ako „ Zmluva“) sa interpretuje, posudzuje a

spravuje jej prílohami (ohľadne ktorých mal prvoinštančný súd po zrušení prvého prvoinštančného
rozhodnutia dokazovanie doplniť, čo OS BA I vykonal v súlade s výzvou KS BA na str. 10 zrušovacieho
uznesenia z 28.4.2016), legislatívou Európskych spoločenstiev a Slovenskej republiky upravujúcimi
systém finančného riadenia štrukturálnych fondov, ako aj podzákonnými predpismi v gescii MPSVR
SR a Ministerstva financií SR a ďalšími predpismi uvedenými v Preambule Zmluvy. Pokiaľ by SAK

podala perfektnú žiadosť (žiadosť s kompletnou dokumentáciou umožňujúcou posúdenie charakteru
uplatňovaných výdavkov), teda aj spolu s relevantnými podkladmi riadne a včas, za predpokladov
uvedených v Zmluve a v spojení s príslušnými predpismi, mohol by vzniknúť nárok na poskytnutie
finančného príspevku. Avšak tiež len za predpokladu, že kompletné podklady k Žiadosti o platbu by
umožňovali posúdenie otázky oprávnenosti/neoprávnenosti uplatnených výdavkov a následné prípadné

predloženie žiadosti platobnej jednotke, teda Ministerstvu financií SR. Keďže žalobca nepodal perfektnú
žiadosť o platbu, hoci prvá mu bola preplatená a teda mal už skúsenosť s predkladaním žiadosti,
privodil si sám svojim konaním svoj stav, ktorý však žalobou kladie na zodpovednosť ministerstvu.
Ministerstvu však pasívna legitimácia vôbec nesvedčí. Žalovaný poukázal na znenie čl. VII ods. 5
Zmluvy, podľa ktorého: príjemcovi vznikne nárok na nenávratný príspevok, resp. jeho časť, t. z. nárok na

vyplatenie príslušnej platby iba v prípade, ak podá úplnú Žiadosť o platbu, ktorej predmetom sú výdavky
spĺňajúce všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 1 a 2 Zmluvy, a to až v momente schválenia súhrnnej
žiadosti o platbu príslušným orgánom finančného riadenia štrukturálnych fondov (platobným orgánom
pre štrukturálne fondy, t. z. Ministerstvo financií SR). Nárok príjemcu na vyplatenie príslušnej platby
vzniká len v rozsahu, v akom RO (tu MPSVR SR) rozhodol o oprávnenosti výdavkov. Zmluva v čl. VII

bod 9 Zmluvy uvádza, že v prípade, ak príjemcovi (tu žalobca) vznikol nárok na vyplatenie platby, riadiaci
orgán (tu žalovaný) prostredníctvom platobnej jednotky (MF SR) zabezpečí prevod nenávratného
finančného príspevku, resp. jeho časti na účet príjemcu do 62 pracovných dní odo dňa, kedy bola
riadiacemu orgánu doručená ÚPLNÁ (perfektná a kompletná - pozn. ministerstva) ŽIADOSŤ O PLATBUSPOLU S POŽADOVANÝMI DOKUMENTMI STANOVENÝMI V ČL. VII ODS. 6 TEJTO ZMLUVY. ZA
DEŇ DORUČENIA ŽIADOSTI O PLATBU SA POVAŽUJE DEŇ REGISTRÁCIE ÚPLNEJ ŽIADOSTI O
PLATBU RIADIACIM ORGÁNOM. Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení, č.k. 3Co 664/2013

a 3Co 665/2013 z 28.4.2016, ktorým zrušil prvý prvoinštančný rozsudok v danej veci spochybnil
dôkaz o údajnom predložení kompletnej dokumentácie k žiadosti o platbe - poštový podací lístok z
31.1.2009 v spojení s výškou poštovného - čo sa javí nepochybne ako nedostatočné na preukázanie
predloženia údajne spôsobilej žiadosti o platbu s potrebnými prílohami. Krajský súd v Bratislave ako
odvolací súd relevantne ďalej uviedol, že „...ak by bolo preukázané, že navrhovateľ nepredložil žiadosti

so všetkou podpornou dokumentáciou, javí sa argumentácia navrhovateľa o legitímnom očakávaní
refundácie... ako nedôvodná a v tejto súvislosti sa javí povinnosť odporcu (ministerstva) vykonať
kontrolu žiadostí o platu ako nereálna“. Podľa čl. VII ods. 5 Zmluvy nárok na vyplatenie príslušnej
platby vzniká predložením perfektnej žiadosti, teda s dokladmi preukazujúcimi oprávnenosť výdavkov,
a nie rozhodnutím, či „nerozhodnutím“ ministerstva o žiadosti, naviac imperfektnej. Bez dokladov
nebolo objektívne možné posúdiť povahu výdavkov. Keďže súd judikoval v smere zamietnutia žaloby,

judikoval správne a v súlade so skutkovým a právnym stavom veci, a pri aplikácii relevantných noriem.
Pri náležitej odbornej starostlivosti žalobcu a pri žalobcovej znalosti Zmluvy a všetkých relevantných
predpisov v rámci systému finančného riadenia štrukturálnych fondov upravujúcich daný vzťah medzi
stranami, je vylúčené, aby bola založená akákoľvek nádej, už vonkoncom nie podľa slov žalobcu tzv.
legitímna nádej v oprávnenosť ním imperfektne a nepreukázateľne uplatnených výdavkov v neúplnej

žiadosti o platbu. Nepochybná znalosť podmienok poskytovania finančných príspevkov nemohla, a to
ani pri vynaložení všetkej odbornej starostlivosti žalobcu, u tohto založiť hoci pomyselný predpoklad na
refundáciu, ktorú sám svojím konaním vylúčil/znemožnil. V danom vzťahu medzi stranami sporu ide o
dva synalagmatické záväzky: 1. žalobca mal záväzok postupovať súladne so Zmluvou a príslušnými
predpismi v rámci systému finančného riadenia štrukturálnych fondov smere splnenia podmienok

na poskytnutie finančného príspevku/refundácie a 2. ministerstvo malo záväzok finančný príspevok/
refundáciu poskytnúť pri splnení týchto podmienok zo strany žalobcu. Porušením záväzku postupovať
súladne so Zmluvou a príslušnými predpismi zo strany žalobcu, naviac pri nedodržaní všeobecnej
prevenčnej povinnosti a nevenovaniu náležitej starostlivosti žalobcu o svoje záležitosti, nemohlo dôjsť
k poskytnutiu plnenia zo strany ministerstva a Ministerstva financií SR. Žalobca sa sám aj pri svojej

vedomosti o skutočnosti, že ministerstvo ako tzv. riadiaci orgán predkladá iba perfektne podané žiadosti
o platby obsahujúce oprávnené a dôvodné výdavky tzv. platobnej jednotke (MF SR) v určitých lehotách
- priviedol do svojho skutkového a právneho rozpoloženia. Žalobca musel vedieť a vedieť aj mohol,
že ak nebude konať zodpovedne, obozretne a najmä odborne, privodí si tak hrozbu škody pre prípad
nepredloženia náležitej žiadosti o platbu.

22. V danej súvislosti, keďže žiadosti mala v mene žalobcu predkladať p. B. C., žalobca vo svojom
podaní z 24.12.2018 nepochybne bagatelizuje účasť a význam účasti p. B. C. v rámci skutkových
okolností veci, tvrdiac, že táto nemala údajne prakticky žiadny význam keďže, ako žalobca ojej osobe
uvádza „...ktorá však nebola zamestnancom žalobcu v pracovnom pomere, nemala ani zriadenú

štandardmi elektronickú schránku u žalobcu..., pričom opomenul údajnú realizáciu projektu v rámci tzv.
partnerstva, kde partnerom žalobcu bolo občianske združenie EUROIURIS (ktorého predsedom bol a
akiste aj je právny zástupca žalobcu p. E. C. L., viď list „Informácia o partnerovi Žiadateľa (žiadateľ bola
SAK)“ v prílohe tohto vyjadrenia). Žalobca spochybňuje oprávnenosť p. B. C. konať za žalovaného v
súvislosti s Projektom. Klamlivosť žalobcových tvrdení je preukázaná vlastnými listinami žalobcu - listina

„Prepracované časti projektu k Žiadosti o poskytnutie FP“ z 19.7.2006 s Tabuľkou č, 3 k nej označená
ako „Rozpočet projektu a komentár k rozpočtu projektu - v bode 1 je definovaný tzv. manažér projektu,
ktorým aj podľa listiny označenej ako „Zaslanie žiadosti o platbu - ITMS: 13120110114 z 31.1.2009
bola p. B. C., osoba E. B. C., M., spolu s elektronickým kontaktom B. bola uvedená aj vo formulároch
Žiadostí o platbu č. 2-6 z 31.1.2009 a vo formuláre tzv. záverečnej žiadosti o platbu na sumu 47 082,27

eur z 31.1.2009 - uvedené listiny sú prílohou tohto vyjadrenia a súdneho spisu). V kontexte doterajších
tvrdení žalobcu vrátane žaloby vyznievajú tu uvedené jeho tvrdenia bagatelizujúce či už účasť p. B.
C. v rámci procesu ohľadne NFP a projektu žalobcu alebo relevantnosť aj elektronickej komunikácie
ako scestné, priam v príkrom rozpore s racionalitou a logickou úvahou. Žalovaný poukázal na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 1. marca 2010, sp. zn. I. ÚS 177/08, v ktorom judikoval, že základnou

podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím)
skutočného škodcu (v danej veci sa žalobca snaží preniesť svoju zodpovednosť na žalovaného/naviac
aj na SR ako tzv. ,,žalovaného2/“ pri opomenutí zásady ,,res iudicata“) a vzniknutou škodou, ktorá
musí byť predvídateľná. V danej veci žalobca nepochybne vedel o podmienkach poskytovania NFP,avšak tieto svojimi úkonmi sám zmaril. K uvedenému žalobca dodal, že príčinná súvislosť musí byť
nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, čo však nie je prípad žalobcu. Dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje toho účastníka, ktorého tvrdenie

má byť preukázané. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný
a bezprostredný. Elementárnym predpokladom na vznik práva na náhradu škody je jej spôsobenie
napr. v majetkovej sfére účastníka konkrétneho vzťahu s tým, že si tento účastník svoj stav neprivodil
svojim správaním sám. Pokiaľ si subjekt práva sám privodí svojim konaním/opomenutím konania
negatívny stav, ktorý sa síce môže prejaviť napr. v jeho majetkovej sfére, je zaň zodpovedný a túto

zodpovednosť nemôže zviesť na iný subjekt. A contrario, došlo by k založeniu protiprávneho stavu,
akému právo a súdy neposkytujú ochranu. Ak by aj v takom stave bola poskytnutá ochrana, založilo
by to nezákonné rozhodnutie. Všeobecné súdy, pokiaľ postupujú v súlade s Ústavou SR, všeobecne
záväznými právnymi predpismi, pri zreteli na dobré mravy a ekvitu, neposkytujú právnu ochranu
subjektom konajúcim nedobromyseľne. Nakoľko žalované ministerstvo je štátnym orgánom, žiada sa
akcentovať toto postavenie v smere povinnosti štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tvrdenia žalobcu o údajnej zodpovednosti
ministerstva a jeho protiprávnom konaní vyznievajú absurdne, veď ministerstvo nemalo a ani nemohlo
mať vplyv na kvalitu právnych úkonov žalobcu, keďže je nemysliteľné, aby ministerstvo zabezpečovalo
obchodnoprávne doklady, účtovné podklady, faktúry a i. podklady k žiadostiam o platbu v mene žalobcu.
Odhliadnuc od zmluvy, pravidiel v nej obsiahnutých a s ňou spätých predpisov, ktoré boli žalobcovi

známe, žalobca už len so zreteľom na svoj názov a postavenie musel mať dostatočnú spôsobilosť a
znalosti na to, aby konal súladne so zmluvou a príslušnými predpismi upravujúcimi daný vzťah. Žalovaný
k postupu a procesnému postaveniu ministerstva vyvodil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a ani
ho pri svojej fabulácii uniesť nemohol.

23. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za súladný, a to ako po stránke skutkového vymedzenia
tak po stránke právneho posúdenia veci a správnej aplikácie právnych predpisov na náležíte zistený
skutkový stav. Krajský súd v Bratislave uznesením z 28.4.2016, č. k. 3Co/664/2013 a č. k. 3Co/665/2013
uložil prvoinštančnému súdu úlohy (povinnosti), a to vyhodnotiť povinnosti oboch účastníkov právneho
vzťahu, vykonať dokazovanie kompletným obsahom zmluvy o NFP s dodatkami, rozhodnúť výrokom

podľa § 155 O.s.p. (teraz § 218 C.s.p.), odôvodniť rozhodnutie podľa § 157 O.s.p. (teraz § 220 C.s.p.),
uviesť stručný a jasný výklad o dôkazoch, skutkových zisteniach a o úvahách, ktorými sa riadil pri
určení zodpovednosti za vznik škody, vyhodnotiť dôkazy ohľadom doručenia žiadostí o platbu z dňa
02.02.2009 a stanovenia konečného termínu na predkladanie žiadostí, zohľadniť a vyhodnotiť výzvy
ministerstva (žalovaného), ktorými vyzýval žalobcu na odstránenie vád žiadostí o platbu, vyhodnotiť

dôkazy s ohľadom na možné porušenie zmluvných povinností zo strany navrhovateľa (teraz žalobcu).
Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podľa názoru žalovaného relevantne zhostil jemu
uložených úloh v rámci ďalšieho konania. Súd prvej inštancie sa náležíte vysporiadal s právnymi
otázkami a posúdením veci, ako aj s otázkou protiprávneho úkonu, otázkou vzniku škody či príčinnou
súvislosťou v danej súvislosti, náležite dôvodil svoje rozhodnutia, závery a úvahy, ktorými sa viedol pri

posúdení veci so zreteľom na predchádzajúce body v spojení s prvoinštančným rozsudkom zrušeným
uznesením odvolacieho súdu a v súlade s v ňom uvedenými smermi, ktorými sa prvoinštančný súd mal
pri ďalšom konaní a rozhodovaní danej veci spravovať. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými
otázkami veci, naviac doplnil svoj postup o vyššie načrtnuté otázky, doplnil dokazovanie a opätovne sa
vrátil k niektorým otázkam, okrem iných aj k výpovedi p. B. C., svedkyne žalobcu, význam ktorej účasti v

danej veci sám žalobca spochybnil. S prihliadnutím na uvedené, vychádzajúc z uznesenia odvolacieho
súduakoajznapadnutéhorozsudku,neobstojatvrdeniažalobcuoúdajnomnedostatočnomodôvodnení
napadnutého rozsudku.

24. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca akiste vo svojich vyjadreniach fabuluje a neustálym opakovaním

už vyvrátených tvrdení tieto opakuje v snahe o docielenie, aby súdy vnímali ním uvádzané nepravdivé
tvrdenia ako pravdu. Uvedené správanie vyvoláva tzv. efekt iluzórnej pravdy, pri ktorom ide o úmyselné
a cielené správanie sa subjektu spočívajúce v neustálom opakovaní určitých tvrdení - akokoľvek
nezakladajúcich sa na objektívnej realite - v smere dosiahnutia u adresáta týchto tvrdení ich akceptáciu.
Rovnako ako aj v prípade práva a jeho výkonu (výkon subjektívnych práv) tento môže byť vnímaný

ako súladný s objektívnym právom, môže však vykazovať excesy vyúsťujúce do povahy tohto výkonu
vnímaného ako tzv. šikanózny výkon práva. Taký nepožíva ochrany súdov, práva ako takého. Obdobne
to platí aj pre kategóriu pravdy, ktorá ak sa deformuje - aj prekrúcaním skutočností a ich vytrhávaním
z kontextu (ako v prípade žalobcu) - prestáva byť objektívnou pravdou a je tak iba obyčajnýmpredstieraním. Niekto predstiera, že vykonáva svoje právo - hoci môže ísť o neželateľnú právnu šikanu,
iný zase predstiera „pravdu“ - v oboch prípadoch ide o neželateľný a amorálny stav. Pod pojmom
fabulácie sa chápe miešanie reality s predstavami, v ktorých sa objavujú prvky, ku ktorým má pôvodca

fabulačného správania silný afekt. Ide o správanie, povahu ktorého a nielen podľa názoru žalovaného
(so zreteľom na doterajšie judikovanie Krajského súdu v Bratislave v uznesení z 28.4.2016 a Okresného
súdu Bratislava I v napadnutom rozsudku z 25.10.2018) vykazujú tvrdenia žalobcu.

25. K tvrdeniam žalobcu ohľadom absencie príloh žalovaný uviedol, že nielen absencia príloh k

formulárom žiadostí o platbu, ale ešte aj absencia samotného vymedzenia príloh (ktoré ak by boli,
ako nepravdivo uvádza žalobca, museli by byť uvedené v zozname príloh) preukazuje nedostatočnú
a nenáležitú starostlivosť o svoje záležitosti a s tým súvisiace porušenie všeobecnej prevenčnej
povinnosti, ktorá sa aplikuje aj na obchodnoprávne vzťahy. Ministerstvo si svoje povinnosti plnilo,
dokonca opakovane upozorňovalo žalobcu na ním nekvalitne a neúplne podávané žiadosti, pričom
žalobca aj v spojení s dotknutými odsekmi svojho podania opomína ustanovenia Zmluvy o NFP, na

ktoré správne poukázal aj Krajský súd v Bratislave v uznesení z 28.4.2016 - čl. VII bod 11 a čl. III
bod. 2 písm. h) Zmluvy. Žalobca mal podľa čl. VII bod 11 a čl. III bod. 2 písm. h) Zmluvy predkladať
žiadosť o platbu minimálne v mesačných, maximálne v 3-mesačných intervaloch, a záverečnú správu
mal predložiť do 1 mesiaca od ukončenia projektu s informáciou o priebehu realizácie celého projektu
a tzv. dopadovú správu do 6 mesiacov od ukončenia realizácie projektu. Zmluva ďalej v čl. III bod 2

písm. h) posledné dve vety uvádza: „RO (riadiaci orgán - pozn. ministerstva) doporučuje príjemcovi
(žalobcovi) najneskôr do uvedeného termínu (1 mesiac záverečná a 6 mesiacov dopadová správa)
ukončiť zúčtovanie projektu a správu predložiť spolu so žiadosťou o úhradu poslednej splátky a so
záverečným vyúčtovaním, doloženým podpornou dokumentáciou, ak uvedené dokumenty ešte neboli
predložené“. Žalobca sa v odvolaní nepodložene vyjadruje o skutočnostiach, o ktorých prakticky nemá

relevantné znalosti či skúsenosti. Faktom pritom ostáva, že každý subjekt, s ktorým boli uzavreté
zmluvy o NFP, bol povinný konať riadne a včas v záujme o predkladanie perfektných žiadostí o platbu
a zabezpečiť náležitú súčinnosť svojmu zmluvnému partnerovi. V prvom rade mal každý jeden zo
subjektov - príjemcov NFP povinnosť voči sebe samému starať sa o svoje záležitosti, čo predstavuje
správanie prepájajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť so zásadou tzv. dobrého hospodára a/alebo

požiadavkou odbornej starostlivosti. Ministerstvo opakovane komunikovalo so žalobcom, opakovane mu
pripomínalo a vyzývalo ho na odstránenie chýb, keďže žalobca opakovane v spojení s predkladaním
žiadostí o platbu v týchto spôsoboval závažné nedostatky. Ministerstvo pritom však podľa čl. VII. ods. 7
Zmluvy o NFP malo vyzvať príjemcu na odstránenie formálnych nedostatkov, nie v prípade závažných
nedostatkov. Ministerstvo napriek tomu vyzývalo žalobcu na odstránenie nedostatkov aj v prípade

rozsiahlej existencie tých závažných. Objektívnou pravdou je, že v prípade závažných nedostatkov
a/alebo v prípade nedoplnenia požadovaných údajov ministerstvo nebolo povinné vyzývať príjemcu.
Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaný mal údajne svojím nekonaním spôsobiť znemožnenie riadneho
posúdenia žiadostí o platbu, v dôsledku čoho mal/i žalovaný vraj zmariť „nárok“ žalobcu na refundáciu
oprávnených nákladov. S uvedeným tvrdením sa Krajský súd v Bratislave vysporiadal v zrušujúcom

uznesení nasledovne: „Nemožno prisvedčiť názoru prvého stupňa, že pri posudzovaní škody nie je
podstatné, či išlo o oprávnené alebo neoprávnené výdavky. V príčinnej súvislosti s konaním odporcu 1/
ako potenciálneho škodcu (tu ministerstvo) mohla totiž navrhovateľovi (tu žalobca) vzniknúť škoda iba
vo výške oprávnených výdavkov súvisiacich s projektom, nakoľko iba na takéto výdavky by mu vznikol
nárok v prípade, ak by odporca 1/ (tu ministerstvo) vykonal kontrolu žiadostí a rozhodol o nich.“ Žalovaný

podotkol, že prípadné judikovanie v rozpore s adekvátnym právnym názorom súdu vyššieho stupňa by
opätovne mohlo založiť protiprávny stav a nezákonné rozhodnutie. Žalobca v rámci svojich tvrdení tiež
uviedol, že výška údajnej škody by mala vyplývať z predĺžených žiadostí o platbu, pričom tieto neboli
predložené riadne, pri absencii podkladov. Posúdenie, či v žiadosti uvedené výdavky sú alebo nie sú
oprávnené, spočívalo na posúdení ministerstva. Nie na subjektívne motivovanom vyjadrení žalobcu.

Naviac, žalobca svojim konaním zmaril možnosť preskúmania výdavkov, keďže nepredložil perfektné
žiadosti s podpornou dokumentáciou.

26. Vo vzťahu k ďalším tvrdeniam žalobcu žalovaný uviedol, že odseky 91 - 92 pojednávajú o
skutočnostiach, s ktorými sa prvoinštanťčný súd vysporiadal v napadnutom rozsudku aj v bode 23 a

bode 26.2 a 26.5 (viď aj bod 19.1 a bod. 19.3). V žiadnom prípade neobstoja tvrdenia žalobcu, že
by pre neho nebol záväzný termín 27.2.2009 a už vonkoncom neobstojí tvrdenie, žeby voči žalobcovi
nemalo byť záväzné usmernenie č. S-2/2008, keďže žalobca sa uzatvorením Zmluvy o NFP dobrovoľne
stal súčasťou systému finančného riadenia európskych štrukturálnych fondov (viď čl. II bod 5 Zmluvyv spojení s čl. II bod 3). Podľa čl. II bod 3 Zmluvy o NFP: „Riadiaci orgán (tu ministerstvo) sa
zaväzuje, že na základe tejto Zmluvy poskytne nenávratný finančný príspevok príjemcovi (tu žalobca),
a to pri splnení podmienok uvedených v tejto Zmluve a v súlade s ustanoveniami tejto Zmluvy a jej

príloh, ako aj v súlade s predpismi upravujúcimi systém finančného riadenia štrukturálnych fondov“.
Vo zvyšku sú tvrdenia žalobcu o údajnom nedostatočnom a nie jasnom odôvodnení napadnutého
rozsudku bez právneho a skutkového základu, keďže napadnutý rozsudok je zákonný a súladný s
požiadavkami kladenými na rozsudok súdu. Tak ako nie je povinnosťou všeobecného súdu vysporiadať
sa a zaoberať sa každou otázkou veci, okrem tých zásadných a pre rozhodnutie veci podstatných

otázok, tak povinnosťou súdu nie je ani uvádzať obšírne a siahodlhé odôvodnenia. Subjektívny pocit
nespokojnosti strany sporu s obsahom alebo odôvodnením rozsudku nie je dôvodom na podanie
odvolania, už vôbec nezakladá porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie. Okrem toho žalovaný dal do pozornosti, že podanie žalobcu z 24.12.2018 smeruje
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, čo z jeho obsahu vyplýva a podľa § 358 C.s.p. odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Nie je dôvodom na podanie odvolania ani

porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnia. Inými slovami, samotná nespokojnosť žalobcu
s odôvodnením súdneho rozhodnutia a argumentáciou konajúceho súdu neznamená, že dotknuté
odôvodnenie nie je dostatočné, resp. náležité. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť dôvody na podanie
odvolania alebo porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza

žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavné protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). Odôvodnenie napadnutého
rozsudku Okresného súdu Bratislava I takúto charakteristiku rozhodne nespĺňa. Okresný súd (sčasti
až veľmi podrobne) opísal, čoho sa žalobca domáhal, zadefinoval stanovisko ministerstva, jasne a

výstižnevysvetlilrozhodujúceskutočnosti,vrátaneargumentov,prektorépovažovalniektoréztvrdených
skutočností za nepreukázané. Ministerstvo má za to, že prvoinštančný súd následne konkrétne vymedzil
jednotlivé východiská, úvahy a z nich rezultujúce závery právneho posúdenia súdenej veci.

27. Ohľadne ďalších tvrdení žalobcu sa podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vysporiadal

zákonnou cestou v bode 23 a 26.7 napadnutého rozsudku. Žalobca buď pokračuje vo fabulách, alebo
mu nie sú známe zákony, či relevantná prax súdov a judikatúra ohľadne (aj elektronických) právnych
úkonov. Podľa listín „Prepracované častí projektu k Žiadosti o poskytnutie NFP“ z 19.07.2006 s Tabuľkou
č. 3 označenou ako „Rozpočet projektu a komentár k rozpočtu projektu, „Zaslanie žiadosti o platbu
- ITMS: 13120110114“ z 31.1.2009 bola projektovým manažérom p. E. B. C., M.. Podľa formulárov

Žiadostí o platbu 2 - 6 z 31.1.2009 a vo formuláre tzv. záverečnej žiadosti o platbu na sumu 47 082,27
eur z 31.1.2009 je uvedená p. B. C. ako kontaktná osoba s uvedenou elektronickou adresou B.. V
listine „Zaslanie žiadosti o platbu - ITMS: 13120110114“ z 31.1.2009 podpísanej p. E. M., v dotknutom
čase tajomníkom žalobcu (SAK) je v závere uvedené: „Vybavuje: E. B. C., manažér projektu.“ Aj podľa
listu „Prepracované časti projektu k Žiadosti o poskytnutie NFP“ pod bodom 6. Matica personálneho

zabezpečenia (hoci úvodný list vymedzuje túto Matricu personál ubezpečenia ako bod č. 7 - opäť chyba
žalobcu pri vypracovávaní dokladov k Žiadostiam) je p. B. C. označená ako manažér projektu. Tu
uvedené listiny sú prílohou tohto vyjadrenia a súdneho spisu.

28. Ohľadne tvrdení žalobcu týkajúcich sa podacieho lístku žalovaný uviedol, že so pseudoargumentami

žalobcu, ako je napr. podací lístok poštového podniku vystavený na sumu 31,- eur, ktorý by mal - podľa
tvrdenia žalobcu - preukázať splnenie si svojich povinností na predloženej perfektnej žiadosti o platbu
(nielen základné formuláre žiadostí ale aj s podstatnými prílohami - tzv. podpornou dokumentáciou),
ako aj zachovanie všeobecnej prevenčnej povinnosti a odvrátiť hroziacu škodu (o ktorej žalobca musel
vedieť, že ak nepredloží perfektné žiadosti, nebude možné posúdiť povahu výdavkov, a teda refundovať

jeho výdavky), vysporiadal sa aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, keď sa vyjadril k
pôvodnému a zrušenému rozsudku z 20.6.2012: „Súd prvého stupňa vychádzal pri posúdení otázky
doručenia žiadostí o platbu a podpornej dokumentácie iba z podacieho lístka zo dňa 31.01.2009
(predloženého navrhovateľom) a vzhľadom na výšku poštovného vyvodil, že predmetom zásielky
nemohli byť iba žiadosti o platbu, ale aj časť podpornej dokumentácie (hoci neúplnej) “ a súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku. Tvrdenia prvoinštančného súdu v rámci zrušeného rozsudku v danej
veci, ako aj tvrdenie žalobcu, ktoré je totožné s tým uvedeným v zrušenom rozsudku (súd nepochybne
iba prevzal bez ďalšieho tu uvedenú nepodloženú argumentáciu žalobcu) ohľadne podacieho lístka,
sú bezpredmetné a nepreukázané. Fabulácie žalobcu v ďalšom texte odvolania boli spochybnené akonepodložené už odvolacím súdom, keď sa tento vyjadril o nedostatočnosti „dôkazu“ tzv. poštového
podacieho lístka, o absencii vymedzenia obsahu príloh v žiadosti o platbu (tieto neboli vôbec uvedené)
a napokon o nereálnosti vykonania kontroly žiadostí o platbu ministerstvom v súvislosti s nepredložením

„všetkej podpornej dokumentácie“, čím je nastolený stav, kedy žalobca nemohol mať údajné „legitímne
očakávanie refundácie požadovaných výdavkov“. Rovnako tak aj súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozsudku s uvedenými pseudoargumentmi žalobcu vysporiadal.

29. Žalovaný v závere zhrnul, že nie je pasívne legitimovaný v danej veci vystupovať v tu uvedenom

procesnom postavení, nakoľko objektívny skutkový a právny stav nepochybne smeruje v neprospech
žalobcu.OSlovenskejrepublikeakotzv.žalovanomv2/radeboloužprávoplatnerozhodnutéuznesením
Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co/664/2013 a č.k. 3Co/665/2013 z 28.4.2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 7.7.2016. Podanie žalobcu z 24.12.2018 označené ako „odvolanie“,
nie je spôsobilé vyvolať žalobcom cielené následky (s výnimkou tých podľa § 387 C.s.p.). Podanie
žalobcu z 24.12.2018 smeruje v rozpore s procesnou úpravou súdneho konania proti odôvodneniu

napadnutého rozsudku. Podanie žalobcu z 24.12.2018 je zmätočné po skutkovej a procesno-formálnej
stránke. Zmätočnosť podania žalobcu sa prejavuje okrem vyššie uvedeného aj v ďalších základných
prvkoch, ako je výška uplatneného nároku, výška úrokov z omeškania, dátum počítania úrokov z
omeškania, keďže žaloba z 31.3.2010 znela na istinu v sume 143 233,38 eur, v rámci konania pred a
po zrušení rozsudku z 20.6.2012 bola výška nároku ustálená na sumu 128 855,04 eur (žalobca vzal

v časti 2 633,21 eur žalobu späť) a v žalobca v podaní z 24.12.2018 si nárokuje úplné odlišnú sumu,
tentokrát 140 600,17 eur, v žalobe z 31.3.2010 výška úrokov z omeškania bola 12,25 % zo sumy 143
233,38 eur od 18.10.2009, v rámci konania pred a po zrušení rozsudku z 20.6.2012 bola výška úrokov
z omeškania žalobcom upravená na 9 % zo sumy 128 855,04 eur od 1.6.2010 (žalobca na pojednávaní
akceptoval uplatnenie sumy 128 855,04 eur s tým, že upravil výšku úroku z omeškania na 9% zo sumy

128 855,04 eur od 1.6.2010, v žalobe z 31.3.2010 výška úrokov z omeškania bola 12,25 % z úplne inej
sumy istiny, než na akú bola táto ustálená počas prebiehajúceho konania, výška úrokov medzičasom
žalobcom zmenená na pojednávaní 20.6.2012 na 9% a napokon žalobca v súčasnosti uplatňuje úroky z
omeškania vo výške 12,25 % zo sumy 140 600,17 eur, dátum počiatku počítania úrokov najprv žalobca
uviedol od 18.10.2009, neskôr od 1.6.2010 a teraz opäť od 18.10.2009. Žalovaný na základe uvedeného

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, alebo aby odvolanie žalovaného odmietol.

30. Žalobca reagoval podaním zo dňa 25.7.2019, v ktorom uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení
neuvádza žiadne významné nové právne alebo skutkové tvrdenia, ktoré by žalobca nespochybnil už
vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Žalobca sa okrem toho domnieval, že žalovaný nedokázal

z právneho hľadiska relevantným spôsobom spochybniť významné tvrdenia žalobcu, ktoré žalobca
považuje za podstatné pre vznik žalovaného nároku. Žalovaný vo svojom vyjadrení abstraktnou
argumentáciou skôr iba odvádza pozornosť od podstaty sporu a významných tvrdení žalobcu. Žalobca
príkladmo zopakoval svoje tvrdenia, ktoré uviedol aj vo svojom odvolaní. Po prvé, článok VII ods. 7
Zmluvy výslovne stanovuje povinnosť žalovaného konať v tom zmysle, že v prípade doručených žiadostí

žalobcu o platbu má iba tri možnosti, ako môže postupovať: po prvé môže žiadosť schváliť a uhradiť
sumu uvedenú v žiadosti o platbu, po druhé môže vyzvať žalobcu na doplnenie žiadostí alebo po
tretie môže žiadosť zamietnuť. Žalovaný pritom nekonal ani jedným z uvedených spôsobov, v dôsledku
čoho porušil svoje zmluvné povinnosti. Dokonca aj v prípade, že by žalovaný obdržal iba žiadosti o
platbu bez podpornej dokumentácie (čo sa však nestalo), bol v súlade s článkom VII ods. 7 Zmluvy

povinný vyzvať Žalobcu na doplnenie takých žiadostí alebo žiadosti zamietnuť. Žalovaný vo svojich
predchádzajúcich vyjadreniach pritom potvrdil, že predmetné žiadosti mu boli doručené (spornou sa
stala nanajvýš otázka pripojenia podpornej dokumentácie). Po druhé, v žiadnom ustanovení Zmluvy nie
je výslovne a jasne uvedené, že by žalobca mohol predložiť predmetné žiadosti o platbu iba v termíne
do 27.2.2009. Zmluvu je totiž možné v súlade s článkom XV ods. 5 meniť a dopĺňať len písomne a

iba na základe vzájomnej dohody oboch zmluvných strán, nie však jednostrannými úkonmi žalovaného,
napríklad usmerneniami MF SR alebo oznámeniami na internetovej stránke, ktoré v žiadnom prípade
nemohli byť pre žalobcu záväzné. Žalobca naďalej zotrváva na svojom odvolacom návrhu, ako aj na
všetkých dôvodoch a argumentácii, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

31. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovaťalebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s
použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

32. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako príjemca pomoci uzatvoril
so žalovaným ako riadiacim orgánom dňa 21.7.2006 zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku podľa § 269 ods. 2 zákona Obchodného zákonníka, § 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 13a ods. 5 zákona
č. 503/2001 Z.z. o podpore regionálneho rozvoja, účelom ktorej bolo spolufinancovanie schváleného

projektu príjemcu pod názvom „Európsky advokát (podpora vzdelávacích aktivít advokátov v oblasti
európskeho práva, IT a cudzích jazykov)“, a to poskytnutím nenávratného finančného príspevku ako
úhrady oprávnených výdavkov príjemcu v dohodnutej výške a za podmienok uvedených v zmluve (čl.
II bod 2 zmluvy). Príjemca pomoci bol povinný realizovať schválený projekt v lehote od 21.7.2006
do 20.1.2008 a dodržiavať harmonogram realizácie projektu (čl. III bod 1 zmluvy). Výška NFP bola
dohodnutá v sume 7 038 049,82 Sk (95% z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu),

pričom konečná výška NFP sa mala určiť na základe skutočne vynaložených, odôvodnených a riadne
preukázaných výdavkov, ktoré súvisia s realizáciou projektu, s tým, že celková schválená výška NFP
(vo výške 7 038 049,82 Sk) nesmie byť prekročená (čl. V bod 1 a 4 zmluvy). Financovanie v zmysle
zmluvy bolo dohodnuté tak, že príjemca mal uhradiť výdavky dodávateľovi z vlastných zdrojov a tie mu
mali byť pri jednotlivých platbách refundované v pomernej výške, pričom riadiaci orgán prostredníctvom

platobnej jednotky mal zabezpečiť vyplatenie príspevku, resp. jeho časti výlučne na základe príjemcom
predloženej „Žiadosti príjemcu pomoci o platbu“, ktorú bol povinný predkladať na predpísanom formulári
spolu s jedným rovnopisom originálov faktúr, príp. dokladov rovnocennej dôkaznej hodnoty a originálom
z bankového účtu, ktorý potvrdzuje uhradenie výdavkov deklarovaných v žiadosti o platbu (čl. VII bod
2, 4 a 6 zmluvy). Za oprávnené výdavky boli podľa zmluvy považované výdavky, ktoré boli schválené

komisiou pre výber projektov v rámci procesu schvaľovania projektu, vznikli príjemcovi najskôr dňom
účinnosti zmluvy a boli vynaložené príjemcom na realizáciu projektu do 20.1.2008 (čl. IV bod 1 zmluvy).
Zároveň boli definované ako výdavky, ktoré sú vzhľadom na všetky okolnosti reálne, správne, aktuálne,
ktoré sa navzájom neprekrývajú a ktoré v plnej miere súvisia s realizáciou projektu, ďalej ktoré sú v
súlade so slovenskou legislatívou a legislatívou Európskych spoločenstiev, s rozpočtom a príslušnou

schémou štátnej pomoci (čl. IV bod 2 zmluvy). Podľa zmluvy príjemcovi vznikol nárok na NFP, resp.
jeho časť iba v prípade, ak podal úplnú Žiadosť o platbu, ktorej predmetom sú výdavky spĺňajúce
všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy, a to až v momente schválenia súhrnnej žiadosti
o platbu príslušným orgánom finančného riadenia štrukturálnych fondov (Ministerstvom financií SR)
a len v rozsahu, v akom riadiaci orgán rozhodol o oprávnenosti výdavkov. (čl. VII bod 5 zmluvy).

Riadiaci orgán mal v zmysle zmluvy v rámci lehoty splatnosti záväzku príjemcovi vykonať kontrolu
fyzickej realizácie projektu ako súčasť predbežnej finančnej kontroly, ktorá zahŕňala administratívnu
kontrolu a kontrolu na mieste, pričom administratívna kontrola pozostávala z formálnej a vecnej kontroly
žiadosti o platbu; v rámci formálnej kontroly sa overovala pravdivosť, kompletnosť a správnosť vyplnenia
žiadosti a v prípade formálnych nedostatkov mal riadiaci orgán vyzvať príjemcu, aby v stanovenom

čase doplnil svoju žiadosť; v prípade závažných nedostatkov alebo nedoplnenia požadovaných údajov
v stanovenom čase riadiaci orgán mal žiadosť zamietnuť a príjemcovi by nevznikol nárok na vyplatenie
príslušnej sumy príspevku (čl. VII bod 7 zmluvy). Pri vecnej kontrole sa overovala reálnosť, oprávnenosť,
správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa nárokovaných výdavkov, ďalej či požadovaná suma v žiadosti
o platbu zodpovedá údajom uvedeným v priložených dokladoch a finančným tabuľkám v zmysle

zmluvy, matematická správnosť údajov a súlad s legislatívou. Žalobca požiadal o preplatenie výdavkov
súvisiacich s projektom žiadosťou o platbu č. 501, ktorá bola žalovaným schválená a refundovaná
(tieto výdavky neboli predmetom sporu). Následne dňa 15.3.2007 bola žalovanému ako riadiacemu
orgánu predložená žiadosť o platbu č. 502 a dňa 31.5.2007 žiadosť o platbu č. 503. Tieto žiadosti
boli predložené žalovanému opätovne dňa 2.2.2009 spolu so žiadosťami o platbu č. 504, 505, 506

a záverečnou žiadosťou o platbu č. 601. Žalovaný uvedené žiadosti neschválil, nepredložil platobnej
jednotke na refundáciu ani ich nezamietol, príp. nevyzval žalobcu na odstránenie ich vád alebo na
doplnenie (iba v prípade žiadosti č. 502 a 503 vyzval žalobcu na doplnenie a odstránenie vád žiadostí).
Predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením zmluvných
povinností žalovaného.

33. Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.34. Podľa § 376 Obchodného zákonníka poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak
nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom

súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.

35. Odvolací súd v poradí prvým rozhodnutím zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý priznal
žalobcovi uplatňovanú sumu titulom náhrady škody a vyslovil, že prvoinštančný súd na základe
vykonaného dokazovania predčasne vyvodil zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú škodu, ktorá

mala vzniknúť výlučne porušením zmluvných povinností žalovaným ako aj samotnú výšku škody. Vytkol
súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal dôkazom predloženým žalovaným ohľadom doručenia žiadostí
o platbu dňa 2.2.2009, a to sprievodným listom s podacou pečiatkou a nijakým spôsobom nevyhodnotil
a nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný vyzval žalobcu na odstránenie vád žiadosti o platbu č. 502
a 503. Odvolací súd poukázal na to, že ak by v konaní bolo preukázané, že žalobca nepredložil
žiadosti o platbu so všetkou podpornou dokumentáciou, javí sa argumentácia žalobcu (ako aj súdu)

o legitímnom očakávaní refundácie požadovaných výdavkov zo strany žalobcu ako nedôvodná a v
tejto súvislosti sa javí povinnosť žalovaného vykonať kontrolu žiadostí o platbu ako nereálna. Odvolací
súd dal do pozornosti, že predkladanie žiadostí o platbu žalobcom riadiacemu orgánu je potrebné
vyhodnotiť aj z pohľadu plnenia zmluvných povinností žalobcom, ktoré boli upravené v zmluve o
poskytnutí NFP, predovšetkým povinnosť príjemcu pomoci predkladať riadiacemu orgánu kompletné

žiadosti spolu s podpornou dokumentáciou (čl. VII bod 5 a 6), zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že
žalobca predložil žiadosti o platbu č. 504 až 506 a 601 na poštovú prepravu v posledný deň lehoty
(31.1.2009) určenej v usmernení k ukončovaniu pomoci Ministerstva financií SR (neskôr predĺženej do
27.2.2009), čo predstavovalo okolnosť, ktorá mohla mať vplyv na reálnu možnosť splnenia si povinností
žalovaným vzhľadom na krátky časový úsek (do mája 2009) potrebný na vykonanie kontroly žiadostí a

rozhodnutia o nich. Odvolací súd v tomto smere konštatoval, že ani skutočnosť o možnosti predkladať
žiadosti platobnej jednotke (Ministerstvu financií SR) do mája 2009 nebola v konaní nepochybne
preukázaná. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s otázkou
porušenia zmluvných povinností účastníkmi zmluvného vzťahu. Vo svojom rozhodnutí vyvodil (podľa
názoruodvolaciehosúdujednostrannebezoporyvovykonanomdokazovaní)zodpovednosťžalovaného

za vznik škody, keď na jednej strane konštatoval porušenie zmluvných povinností výlučne zo strany
žalovaného, spočívajúcom v nedoručení výzvy na odstránenie vád žiadostí o platbu a nerozhodnutí o
nich (hoci lehota pre žalovaného na uvedené úkony nebola v zmluve stanovená) a na druhej strane
vôbec neskúmal možné porušenie povinností žalobcu pri predkladaní žiadostí o platbu (ktorá povinnosť
bolavzmluvedefinovanájasne).Preposúdenieporušeniazmluvnýchpovinností(čiužzostranyžalobcu

alebo žalovaného) podľa názoru odvolacieho súdu absentovala v obsahu spisu kompletná zmluvná
dokumentácia. Odvolací súd považoval za potrebné v konaní vyhodnotiť zmluvné povinnosti oboch
účastníkov právneho vzťahu v širšom kontexte, predovšetkým s ohľadom na dobu ukončenia realizácie
projektu (20.1.2008) vo vzťahu k predloženiu žiadostí o platbu (viac ako rok po ukončení realizácie
projektu), s ohľadom na systém predkladania žiadostí o platbu (čl. VII bod 11 a čl. III bod 2 písm. h)

zmluvy) a s ohľadom na prípadné ďalšie povinnosti, ktoré by mohli vyjsť najavo po vykonaní dokazovania
kompletným obsahom zmluvy o poskytnutí NFP (spolu so všetkými prílohami a dodatkami). Takýmto
spôsobom bolo potom potrebné vyhodnotiť aj povinnosti oboch zmluvných strán v prípade žiadostí o
platbu č. 502 a 503, ktoré boli predmetom odstraňovania vád. Odvolací súd zároveň vyslovil názor, že aj
v prípade, ak by súd prvej inštancie po vykonaní kompletného vyššie uvedeného dokazovania dospel k

záveru o zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu, priznaná náhrada škody by mala predstavovať
iba výdavky, ktoré boli v zmysle zmluvy oprávnené. Neprisvedčil názoru súdu prvej inštancie, že pri
posudzovaní škody nie je podstatné, či išlo o oprávnené alebo neoprávnené výdavky. Naopak, ak mala
žalobcovi vzniknúť škoda, tak iba vo výške oprávnených výdavkov. V príčinnej súvislosti s konaním
žalovaného (ako potenciálneho škodcu) mohla totiž žalobcovi vzniknúť škoda iba vo výške oprávnených

výdavkov súvisiacich s projektom, nakoľko iba na takéto výdavky by mu vznikol nárok v prípade, ak by
žalovaný vykonal kontrolu žiadostí a rozhodol o nich. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, na základe čoho
dospel súd prvej inštancie k záveru, že takto stanovenú náhradu škody (teda vo výške oprávnených
výdavkov) nemožno v súčasnosti už určiť, a to ani prostredníctvom znaleckého dokazovania. Odvolací
súd zároveň v tejto súvislosti poukázal na povinnosť dôkazného bremena, ktorou v tomto prípade je

zaťažený žalobca.

36. Odvolacísúdpreskúmavajúcvporadídruhýrozsudokprvoinštančnéhosúdukonštatuje,žesúdprvej
inštancie sa riadil záväzným pokynom vysloveným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, keďv prejednávanej veci doplnil dokazovanie a vyhodnotil všetky dôkazy a argumentáciu sporových strán,
a to aj v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

37. V prvom rade súd prvej inštancie správne vyhodnotil nekompletnosť žiadostí žalobcu o platbu
(502 až 506 a záverečná žiadosť) zo dňa 31.1.2009 doručených žalovanému dňa 2.2.2009. V tomto
smere možno nepochybne konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že
uvedené žiadosti o platbu doručil žalovanému (riadiacemu orgánu) kompletné, t.j. aj s podpornou
dokumentáciou vychádzajúc pritom zo sumy poštovného uvedeného na podacom poštovom lístku,

keď na druhej strane žalovaný preukázal, že na podacej pečiatke sprievodného listu žiadostí o platbu
sú uvedené prílohy v počte šesť, čo zodpovedá počtu podaných žiadostí a zároveň v jednotlivých
žiadostiach o platbu (formulárového typu) tieto v časti obsahujúcej zoznam príloh neboli vyplnené.
Zároveň bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu k žiadostiam o platbu č. 502 a č. 503 bol žalobca zo
strany žalovaného (riadiaceho orgánu) opakovane vyzývaný na odstránenie nedostatkov a doplnenie
chýbajúcej dokumentácie. Nie je pravdou, že súd prvej inštancie vyvodil uvedené skutkové zistenie iba

z tvrdení žalovaného, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z predložených dôkazov (e-mailová komunikácia
a listinný dôkaz), keď riadiaci orgán e-mailami zo dňa 3.12.2007, 6.12.2007, 11.12.2007, 5.3.2008
vyzýval žalobcu (bez úspechu) na odstránenie nedostatkov a predloženie dokumentácie a listom zo dňa
6.8.2008 riadiaci orgán vrátil žiadosti o platbu č. 502 a 503 žalobcovi s požiadavkou na prepracovanie
s podrobným rozpisom nedostatkov. Napokon žalobca žiadosti o platbu č. 502 a 503 spolu s ďalšími

žiadosťami o platbu č. 504, 505, 506 a záverečnou žiadosťou o platbu doručil žalovanému dňa 2.2.2009,
a to opäť bez podpornej dokumentácie.

38. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že trvanie schváleného projektu, na ktorý sa vzťahoval
nenávratný finančný príspevok bol v zmluve stanovený v lehote od 21.7.2006 do 20.1.2008. Žalobca bol

v zmysle zmluvy (čl. III bod 2 písm. h) povinný predkladať priebežné správy za každý štvrťrok trvania
realizácie projektu, záverečnú správu mal predložiť do 1 mesiaca od ukončenia projektu a dopadovú
správu po uplynutí 6 mesiacov od ukončenia realizácie projektu. Pokiaľ ide o platby, v zmluve bolo
dojednané, že riadiaci orgán zabezpečí vyplatenie príspevku, resp. jeho časti výlučne na základe
príjemcom predloženej žiadosti o platbu na predpísanom formulári, pričom príjemcovi vznikne nárok

na nenávratný finančný príspevok, resp. jeho časť iba v prípade, ak podá úplnú žiadosť o platbu
a spolu s ňou aj rovnopis originálov faktúr, príp. dokladov rovnocennej dôkaznej hodnoty a originál
výpisu z bankového účtu potvrdzujúci uhradenie výdavkov deklarovaných v žiadosti. Riadiaci orgán
v rámci administratívnej kontroly overoval pravdivosť, kompletnosť a správnosť vyplnenia žiadosti o
platbu a v prípade formálnych nedostatkov vyzval príjemcu na doplnenie žiadosti v stanovenej lehote

(v prípade závažných nedostatkov žiadosť zamietol). Príjemca bol oprávnený podávať žiadosť o platbu
minimálne v mesačných, maximálne v 3-mesačných intervaloch. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že v Usmernení MPSVaR SR k ukončovaniu projektov pre konečného prijímateľa/príjemcu pomoci
z Európskeho sociálneho fondu pre programové obdobie 2004-2006 bola uvedená informácia pre
príjemcov štátnej pomoci/pomoci de minimis, že „V nadväznosti na list EK (Európskej komisie) č. D

(2008) 701721 zo dňa 03.12.2008 - 011651), ktorým EK umožňuje predĺženie konečného termínu
oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2004 - 2006 do 30. júna 2009 a úpravu termínov
aj pre poskytovateľov štátnej pomoci/pomoci de minimis, môže poskytovateľ štátnej pomoci vyplácať
prostriedky príjemcom pomoci len do 30.06.2009.“ V predmetnom usmernení bola zároveň uložená
povinnosť riadiacemu orgánu „upraviť termíny pre spracovanie žiadosti príjemcu pomoci o platbu s

ohľadom na fakt, že súhrnná žiadosť o platbu môže byť po overení platobným orgánom zamietnutá
a nebude dostatočný časový priestor na odstránenie zistení a jej opakované predloženie v konečnom
druhom aprílovom termíne v roku 2009.“ Ministerstvo v uvedenom usmernení zároveň odporučilo
riadiacim orgánom „stanoviť predloženie žiadosti o platbu, resp. žiadosti o záverečnú platbu príjemcu
pomoci na riadiaci orgán/sprostredkovateľský orgán pod riadiacim orgánom v termíne najneskôr do

20.02.2009.“ Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že predmetné usmernenie nebolo pre
neho záväzné, konštatuje, že v preambule zmluvy bolo uvedené, že zmluvu je potrebné interpretovať a
posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na základné predpisy ES, právne predpisy SR a iné dokumenty,
medzi inými aj Rozhodnutie Európskej komisie zo dňa 8.júla 2004, ktorým sa schvaľuje Jednotný
programový dokument NUTS II Bratislava Cieľ 3, v rámci ktorého bolo stanovené, že riadiaci orgán

(RO) je orgán, ktorý je zodpovedný za efektívne a správne riadenie pomoci štrukturálneho fondu, pričom
zabezpečuje súlad s pravidlami stanovenými v smerniciach, a túto funkciu vykonáva MPSVR SR. Ak
teda riadiaci orgán v rámci svojej kompetencie vychádzajúcej z rozhodnutia EK, resp. schváleného
Jednotného programového dokumentu NUTS II Bratislava Cieľ 3, ktorým boli viazané zmluvné strany,vydal v súvislosti s realizáciou projektu usmernenie (ohľadom stanovenia termínu na predkladanie
žiadostí o platbu, ktoré je svojou povahou usmernením k finančnému riadeniu štrukturálnych fondov),
toto bolo záväzné aj pre žalobcu ako prijímateľa pomoci. Naviac, usmernenie (pokiaľ ide o predĺženie

konečného termínu vyplácania prostriedkov príjemcom pomoci) vydal po dohode s EK (Európskou
komisiou), keďže nenávratný finančný príspevok bol financovaný zo zdrojov Európskeho sociálneho
fondu, pričom operácie spolufinancované štrukturálnymi fondmi podliehajú kontrole Európskej komisie,
ktorá skutočnosť vyplýva z predpisov ES uvedených v preambule zmluvy. Skutočnosť, že príjemca
pomoci sa podpisom zmluvy stáva súčasťou systému finančného riadenia štrukturálnych fondov pritom

vyplýva z čl. II. bod 5 zmluvy. Pokiaľ ide o spôsob informovania cieľových skupín (vrátane prijímateľov
pomoci) v čl. 8.5 Jednotného programového dokumentu NUTS II Bratislava Cieľ 3 je uvedené, že „V
súčasnosti je internet médiom s čoraz väčším dosahom na mladú a strednú generáciu. Často je ich
hlavným zdrojom informácií a preto musí poskytovať kvalitnú informačnú základňu. V tejto súvislosti
sa dajú využiť už existujúce internetové stránky MPSVR SR. Jednou z úloh v rámci publicity je
vytvorenie a zaregistrovanie osobitnej internetovej domény pre ESF s názvom A., ktorá bude priebežne

aktualizovaná.Uvedenástránkaumožnírýchlyaľahkýprístupkveľkémumnožstvudetailnýchinformácií
týkajúcich sa ESF. Jej obsah bude zahŕňať programové dokumenty ESF, ciele štrukturálnej politiky EÚ,
nariadenia Rady, jednotlivé kontakty, poslanie ESF, riadiace a monitorovacie štruktúry, novinky (výzvy
na podávanie žiadostí, udalosti), publikácie a iné spolufinancované zdroje, udalosti a iné iniciatívy.“ Na
základe uvedeného nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že nebol viazaný termínmi uvedenými

v usmernení riadiaceho orgánu a že nebol povinný sledovať príslušnú internetovú stránku a riadiť sa
tam uvedenými usmerneniami.

39. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom komunikácie žalovaného s p. B. C. v rozpore s čl. XV ods. 8
zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že všetky žiadosti o platbu boli podpísané štatutárnym orgánom

žalobcu, pričom v žiadostiach o platbu č. 502 až 506 a v záverečnej žiadosti o platbu samotný žalobca
uviedol ako kontaktnú osobu E. B. C., M. s uvedením jej e-mailovej adresy. Z uvedeného je zrejmé,
že sám žalobca určil (poveril) uvedenú osobu ako aj spôsob komunikácie na vybavovanie žiadostí
o platbu. V tejto súvislosti tiež možno zohľadniť žalobcom nerozporované tvrdenie žalovaného, že
realizácia projektu prebiehala v rámci tzv. partnerstva, kde partnerom žalobcu bolo občianske združenie

EUROIURIS. Partnerom v rámci projektu je podľa výzvy na predkladanie projektov (č.l. 593) právnická
osoba zúčastňujúca sa na projekte, pričom v prejednávanej veci z predloženého projektového spisu
vyplýva, že partnerom projektu bol EUROIURIS – európske právne centrum, ktorého predsedom bol
spoločník a konateľ právneho zástupcu žalobcu a členom bola aj E. B. C.. Tvrdenia žalobcu, že v konaní
nebolo preukázané, že žalobca sa o celej komunikácii musel dozvedieť, vyznievajú v kontexte vyššie

uvedeného ako účelové. V každom prípade žalovaný v rámci realizácie projektu vždy komunikoval s
osobou, ktorú žalobca určil ako kontaktnú osobu. Argumentácii v tomto smere žalobcu potom nemožno
priznať úspech.

40. Podstatnou argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní bolo podľa jeho názoru porušenie

povinnosti žalovaného (riadiaceho orgánu) tým, že nekonal, resp. neposkytol žalobcovi dostatočnú
súčinnosť, keď ho nevyzval na doplnenie žiadostí v zmysle čl. VII ods. 7 zmluvy. Odvolací súd už vo
svojom prvom rozhodnutí upriamil pozornosť na to, že v konaní nebola vyhodnotená a zohľadnená
skutočnosť,žežalovaný(riadiaciorgán)vyzvalžalobcunaodstránenievádžiadostioplatbuč.502a503.
V konaní bola táto skutočnosť jednoznačne preukázaná, napriek uvedenému žalobca ani dňa 2.2.2009

nepredložil riadiacemu orgánu žiadosti o platbu č. 502 a 503 kompletnú (s podpornou dokumentáciou).
Toto v konaní podstatné zistenie má vplyv na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za vznik tvrdenej
škody. Žalovaný si totižto v prípade žiadosti o platbu č. 502 a 503 splnil svoju povinnosť v zmysle čl. VII
ods.7zmluvy,keďpodľanázoruodvolaciehosúdunadrámecstanovenejpovinnosti,atobezstanovenej
lehoty v zmluve vyzýval žalobcu niekoľkokrát na doplnenie žiadostí o platbu, resp. odstránenie ich

nedostatkov. Ak napriek uvedenému žalobca preukázateľne ani dňa 2.2.2009 nedoručil riadiacemu
orgánu kompletné žiadosti o platbu, nebolo jeho povinnosťou ho opätovne vyzývať na ich doplnenie.
Žalobca za danej situácie nemohol mať legitímne očakávania na refundovanie finančných prostriedkov.
Pokiaľ ide o ďalšie žiadosti o platby, je potrebné poukázať na to, že prakticky všetky žiadosti o platbu
(okremprvej)žalobcadoručilriadiacemuorgánuvposlednýdeňlehotynapredkladaniežiadostí,atobez

akejkoľvek podpornej dokumentácie. Za daného stavu, keď žalobca ani na opakované výzvy riadiaceho
orgánu nedoplnil žiadosti o platbu č. 502 a 503, resp. neodstránil ich nedostatky, nebolo možné
posudzovať následné žiadosti o platbu (naviac bez podpornej dokumentácie), ani vyzývať žalobcu
na ich doplnenie. V danom prípade bolo potrebné zohľadniť aj krátky časový úsek, v rámci ktoréhomohlo dôjsť k vyplácaniu prostriedkov príjemcom pomoci, a to aj s ohľadom na povinnosť riadiaceho
orgánu vykonávať kontrolnú činnosť a monitorovanie výdavkov. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť,
že riadiaci orgán vydal už dňa 29.10.2008 usmernenie pre konečných prijímateľov/príjemcov pomoci

sektorového operačného programu Ľudské zdroje, Jednotného programového dokumentu NUTS II
Bratislava Cieľ 3, v ktorom stanovil, že pre náklady, ktoré vznikli v závere realizácie projektu, ale
neboli zo strany KP/PP v termíne realizácie projektu uhradené, je konečný termín na ich uhradenie zo
strany KP/PP stanovený do 31.12.2008 (KP – konečný prijímateľ, PP – príjemca pomoci). Následne v
usmernení k ukončeniu pomoci zo štrukturálnych fondov pre programové obdobie 2004 – 2006 určené

aj pre konečných prijímateľov/prijímateľov pomoci zo dňa 16.1.2009 bol predĺžený konečný termín
oprávnenosti výdavkov do 30.6.2009 a úpravu termínov aj pre poskytovateľov štátnej pomoci/pomoci
de minimis tak, že poskytovateľ štátnej pomoci môže vyplácať prostriedky príjemcom pomoci len do
30.6.2009. V prípade príjemcu štátnej pomoci/pomoci de minimis sa na účely splnenia termínu na
predloženie poslednej súhrnnej žiadosti o platbu odporučilo stanoviť predloženie žiadosti o platbu, resp.
žiadosti o záverečnú platbu príjemcu pomoci na riadiaci orgán/sprostredkovateľský orgán pod riadiacim

orgánom v termíne najneskôr do 20.2.2009. Trvanie a realizácia projektu žalobcu bola pritom v zmluve
stanovená na obdobie od 21.7.2006 do 20.1.2008. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nepredkladal
žiadosti o platbu priebežne a v lehotách stanovených v zmluve, ale všetky žiadosti o platbu (okrem
prvej, ktorá bola preplatená) predložil riadiacemu orgánu dňa 2.2.2009, majúc pritom vedomosť o tom,
že v poradí prvý konečný termín na predloženie žiadostí o platbu bol stanovený na 31.12.2008 a druhý

(predĺžený) termín bol stanovený na 20.2.2009, naviac, všetky žiadosti o platbu boli zo strany žalobcu
predloženériadiacemuorgánunekompletné.Zadanejsituácie,keďžalovanémuneplynulažiadnalehota
na vybavenie žiadostí, zohľadňujúc jeho predchádzajúce výzvy na odstránenie vád žiadostí č. 502 a 503,
nemožno konštatovať porušenie jeho zmluvných povinností s následkom vyvodenia zodpovednosti za
uplatňovanú škodu v podobe nevyplatených finančných prostriedkov žalobcovi a zároveň konštatovať

existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním (nekonaním) žalovaného a vznikom škody. Vo svetle
uvedených zistení ohľadom konania žalobcu možno konštatovať, že porušenie všeobecnej prevenčnej
povinnosti svedčí žalobcovi. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nárok žalobcu titulom
náhrady škody je nedôvodný. Odvolací súd na okraj uvádza, že argumentácia žalobcu vyznieva
zmätočne, keď na jednej strane tvrdil, že jeho nárok na refundáciu oprávnených výdavkov naďalej

trvá (majúc za to, že termínom stanoveným v usmernení nie je viazaný), ktorá skutočnosť by svedčila
nároku na zmluvné plnenie, na druhej strane svoj nárok uplatnil titulom náhrady škody. V neposlednom
rade odvolací súd poukazuje aj na svoj názor vyslovený vo svojom v poradí prvom rozhodnutí, že aj v
prípade vyvodenia zodpovednosti žalovaného za vznik škody, by táto mohla predstavovať iba oprávnené
výdavky žalobcu, ktorú skutočnosť však žalobca v konaní nepreukázal.

41. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

42. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396
ods. 1 C.s.p., plne úspešnému žalovanému však nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
zohľadňujúc skutočnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a

čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Dec 18, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu , Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 25, 2025

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 25, 2025