Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 19SVs/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200088.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: ITIMEX, a.s., IČO: 31 425 666, Kukučínova
8, Banská Bystrica, zastúpeného: JUDr. Ondrej Zachar, advokát, Horná 65/A, Banská Bystrica, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o ochrane pred nečinnosťou,
o kasačnej sťažnosti žalovanej proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Sa 1/2023-46
z 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Sa 1/2023-46 z 11. júna 2024 sa zrušuje a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že jej pobočka v Leviciach rozhodnutím zo 7.
januára 2016 predpísala žalobcovi penále za neodvedenie poistného. Toto rozhodnutie mu doručovala

prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb Slovenskej pošty, a.s., so službou „do vlastných rúk" a
„opakovanédoručenie".Podľaúdajovnadokladeodoručenísadoručovateľprvýkrátpokúsilodoručenie
zásielky 13. januára 2016, kedy žalobcu nezastihol na udanej adrese. Opakovane sa pokúsil o doručenie
14. januára 2016, kedy znova nikoho nezastihol, a tak zásielku v ten istý deň uložil na pošte Banská
Bystrica 1. Žalobca si uloženú zásielku skutočne prevzal 20. januára 2016.
2. Dňa 3. februára 2016 podal žalobca na pošte odvolanie, ktoré adresoval pobočke žalovanej v

Leviciach. Ústredie žalovanej mu však prípisom zo dňa 4. apríla 2016 oznámilo, že jeho odvolanie
nemôže preskúmať, pretože bolo podané oneskorene. Vyšlo totiž z toho, že podľa § 212 ods. 4 zákona
č. 461/2003 Z. z. sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa zásielka, ktorá je určená
do vlastných rúk, považovala za doručenú tretím dňom od jej uloženia po tom, čo dva pokusy o jej
doručenie zostali bez výsledku. Tieto účinky podľa žalovanej nastali 18. januára 2016 (pretože 17. január
2016 bola nedeľa, porov. § 29 ods. 2 cit. zák.), a tak posledným dňom 15-dňovej odvolacej lehoty (§ 215

ods. 2 cit. zák.) bol 2. február 2016. Tento prípis bol žalobcovi doručený 11. apríla 2016.
3. Žalobca nepodal proti tomuto prípisu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku,
ale až 29. marca 2018 sa žalobou domáhal ochrany proti nečinnosti žalovanej. Vychádzal z názoru, že
ustanovenie § 218 zákona č. 461/2003 Z. z. ukladá žalovanej rozhodnúť o každom odvolaní, a to bez
ohľadu na to, či je včasné alebo oneskorené. Okrem toho namietol, že neboli splnené podmienky na
to, aby nastúpili účinky fikcie doručenia podľa § 212 ods. 4 cit. zák. Správny súd najskôr rozsudkom

č. k. 28 Sa 5/2018-124 z 27. septembra 2018 tejto žalobe vyhovel a žalovanej uložil, aby konala a
rozhodla o uvedenom odvolaní žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 9
Sžsk 24/2019 z 29. januára 2020 tento rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie so
záväzným právnym názorom (§ 469 SSP). Po vrátení veci správny súd rozsudkom č. k. 28 Sa 5/2020-51
žalobu zamietol. Tunajší súd (po zrušení jeho prvšieho rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 27/2021 z 25. mája 2022
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 593/2023) však ďalším rozsudkom sp. zn.

7 Ssk 30/2023 z 31. mája 2023 zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu znova vrátil na ďalšie konanie.4. Tu napadnutým uznesením č. k. 14 Sa 1/2023-46 správny súd zaviazal žalovanú I. konať a rozhodnúť
oodvolanížalobcuprotirozhodnutiupobočkyzo7.januára2016,II.doručiťsprávnemusúdurozhodnutie
do 30 dní od jeho vydania a III. zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení uzavrel, že

náhradné doručenie v zmysle § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prichádzalo do úvahy, len ak
nedošlo k reálnemu doručeniu do vlastných rúk. Doručenka v prerokúvanej veci svedčí o tom, že žalobca
rozhodnutie pobočky zo 7. januára 2016 reálne prevzal 20. januára 2016. Náhradné doručenie fikciou
podľa citovaného ustanovenia je tak vylúčené. V tejto súvislosti správny súd odkázal aj na judikatúru
k obdobnému ustanoveniu zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), podľa ktorej

uprednostnenie náhradného doručenia nemožno považovať za ústavne konformné. Vzhľadom na to
dospelkzáveru,žežalobcapodalodvolanieprotirozhodnutiupobočkyvzákonnejlehote.Pretožalovaná
mala o ňom rozhodnúť a ak tak neurobila, správny súd ju na to podľa § 250 ods. 1 SSP zaviazal.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto uznesenia. Nesúhlasila s

názorom,žefikciadoručeniajelensubsidiárnymspôsobomdoručenia.Naopak,priposudzovaníúčinkov
doručenia treba vychádzať z tej skutočnosti, ktorá nastala skôr. Ak účinky doručenia fikciou nastali skôr
než prevzatie písomnosti, je potrebné aj lehotu na podanie odvolania počítať od fikcie. K tomu odkázala
na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a správnych súdov. V prerokúvanej veci si žalobca prevzal
rozhodnutie pobočky až potom, čo nastali účinky fikcie, a preto odvolanie podané v 15-dňovej lehote

počítanej od prevzatia je oneskorené a žalovaná naň nemusela nijako reagovať. Okrem toho zdôraznila,
že boli splnené podmienky fikcie podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože žalobca nijako
nepreukázal, že by sa v mieste doručenia nezdržiaval.
6. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Poukázal na posun názorov judikatúry, ktorá v
súčasnosti uprednostňuje faktické doručenie pred doručením fikciou. V prospech toho hovorí aj

neskoršia novela § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá zakotvila prednosť faktického doručenia.

III. Postúpenie veci veľkému senátu
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte
[§ 21 písm. a) SSP] uznesením sp. zn. 7 Ssk 75/2024 postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu,

pretože zistil, že v doterajšej judikatúre sa vyskytli protichodné názory na výklad ustanovenia § 212 ods.
4 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2018.
8. V rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 19/2020 najvyšší súd s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
65/2010 a judikatúru najvyššieho súdu, ktorá sa týkala obdobného ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom do 30. júna 2017, dospel k záveru,

že náhradné doručenie aj reálne doručenie preukazuje jedna a tá istá doručenka. Z doručenky je zrejmé,
že došlo ku konkurencii spôsobov doručovania zásielky tým, že v priebehu odbernej lehoty si adresát
zásielku reálne prevzal. Pokiaľ doručenka, z ktorej správny orgán vychádza, preukazuje súčasne reálne
doručenie, správny orgán už skutočnosti týkajúce sa náhradného doručenia neskúma. Rovnako ako
žalobca aj najvyšší súd zmienil novelizáciu § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. zákonom č. 317/2018

Z. z. účinným od 1. januára 2019, ktorým sa aj v tomto ustanovení účinky fikcie naviazali až na vrátenie
nedoručenej písomnosti organizačnej zložke. Zhodné názory vyjadril najvyšší súd aj v ďalšom rozsudku
sp. zn. 7 Sžsk 109/2019.
9.Naopak,vrozsudkusp.zn.9Sžsk62/2019najvyššísúdzaujalnázor,žetrojdňováúložnálehotapodľa
§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta

o uložení písomnosti. Táto procesná lehota končí uplynutím posledného dňa lehoty. Účelom tejto lehoty
je dať adresátovi nielen teoretickú ale aj reálnu možnosť písomnosť si v rámci jej plynutia vyzdvihnúť,
a tak predísť fikcii doručenia. Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval
cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok
adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Preto sa

najvyšší súd stotožnil s postupom žalovanej, ktorá účinky doručenia písomnosti odvodzovala od fikcie
a nie od jej neskoršieho prevzatia. Zároveň priznal, že jeho názor je odlišný od iných rozhodnutí, ktoré
vychádzali z ustanovenia § 24 ods. 2 Spr. por. Spochybnil však, že by z nálezu sp. zn. II. ÚS 65/2010
skutočne vyplývali právne závery, že reálne prevzatie má mať prednosť pred fikciou doručenia, keďže
tento nález vychádzal z úplne iných rozhodujúcich skutočností. Ústavnú sťažnosť proti tomuto rozsudku

odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú uznesením sp. zn. I. ÚS 545/2020.
10. Diskusia na tému konkurencie účinkov doručenia fikciou a neskorším skutočným prevzatím
písomnosti prebiehala aj na pôdoryse iných procesných kódexov. Podľa už cit. § 24 ods. 2 Spr.
por. účinného do 30. júna 2017 platilo, že ak si adresát, ktorého sa druhýkrát nepodarilo zastihnúť,nevyzdvihne písomnosť určenú do vlastných rúk do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto
lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Z posledného obdobia
možno odkázať napríklad na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5 Svk 14/2022, v ktorom je prehľadne

zhrnutý stav názorov judikatúry k tejto otázke a tiež existencia opačnej judikatúry. Zo všetkej citovanej
judikatúry tak podľa tohto senátu jednoznačne vyplýva, že ak si adresát písomnosť prevzal fakticky
(fyzicky) po tom, čo nastalo náhradné doručenie (fikciou doručenia), toto faktické prevzatie má prednosť
a právne účinky doručenia možno spájať iba s faktickým prevzatím. Tento názor považoval senát za
ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu tak vo vzťahu k § 24 ods. 2 Spr. por., ale aj vo vzťahu k

„právnemu režimu" Daňového poriadku.
11. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku, ktoré si kasačný súd vyžiadal
podľa § 466 ods. 4 SSP, stotožnil s názorom žalovanej v kasačnej sťažnosti. Odkázal na právne
závery vyslovené v už citovanom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 62/2019 a uznesení ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 545/2020 a zdôraznil, že účelom právnej fikcie je posilňovať právnu istotu. Doručenie fikciou
je alternatívou k faktickému doručeniu a nie len jeho doplnkom, a preto fikcia nemôže byť vylúčená

neskorším faktickým prevzatím, ak doručenka ako verejná listina preukazuje naplnenie zákonných
podmienok fikcie. O tom svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 149/2017 Z. z., ktorá okamih nastúpenia
fikcie posunula na moment vrátenia písomnosti, pretože dovtedajšiu úpravu vnímala ako nespravodlivú.
Ak aj došlo k judikatúrnemu posunu v tejto otázke, išlo len o reflexiu tohto vnímania.

IV. Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu
12. Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný
súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj
predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu
uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

13. Žalobca v prerokúvanej veci podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy - ústredia
žalovanej, ktoré je podľa neho nečinné tým, že nekoná a nerozhoduje o jeho odvolaní proti rozhodnutiu
pobočky Levice zo 7. januára 2016 o vyrubení penále, teda v nedávkovom konaní podľa § 172
ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Prerokúvaná vec už bola predmetom opakovaného rozhodovania
tunajšieho súdu (rozsudky sp. zn. 7 Sžsk 27/2021 a 7 Ssk 30/2023) a tiež ústavného súdu (nález

sp. zn. III. ÚS 593/2022). V poslednom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7 Ssk 30/2023 tunajší súd za
kľúčovú považoval otázku, či je ústredie žalovanej nečinné v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení
účinnom do 30. júna 2023, teda či protiprávne nepokračuje v uvedenom odvolacom konaní. Podľa
§ 215 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie proti rozhodnutiu organizačnej zložky vo veciach
uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) deviatom bode (rozhodnutiu o pokute a penále) možno podať v

lehote do 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ku ktorému dochádza zásadne doručením (§ 212
ods. 1 cit. zák.). Podľa § 217 ods. 2 cit. zák. platí, že ak o odvolaní nerozhodne organizačná zložka,
ktorá napadnuté rozhodnutie vydala, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania a so
spisovým materiálom odvolaciemu orgánu. Odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 cit. zák. rozhodnutie
zmení alebo zruší, ak sú na to dôvody, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

14. Z citovaných ustanovení tak možno vyvodiť, že v nedávkovom konaní podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
odvolací orgán protiprávne nepokračuje vtedy, ak o včas podanom odvolaní nekoná podľa § 218 cit. zák.,
teda nerozhodne o ňom predpokladaným spôsobom (zrušenie, zmena, potvrdenie rozhodnutia, porov.
§ 218 ods. 2). V tomto prípade je jeho nepokračovanie v konaní protiprávne a predstavuje nečinnosť v
zmysle § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023. Správny súd sa tak musel vo svojom

rozhodnutí zaoberať otázkou, či žalobca podal svoje odvolanie proti rozhodnutiu pobočky zo 7. januára
2016 včas alebo nie. Správny súd v tu napadnutom uznesení vyriešil túto otázku tak, že odvolanie bolo
podané včas, pretože rozhodnutie bolo účinne doručené až 20. januára 2016 (osobným prevzatím).
Pritomnepovažovalzapodstatné,žemedzičasom(18.januára2016)nastúpilafikciadoručeniavzmysle
§ 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018. Naopak, žalovaná v

kasačnej sťažnosti spochybňuje tento názor tvrdiac, že doručenie fikciou má v tomto prípade prednosť.
15. Doručovanie písomností v konaní je procesný úkon orgánu verejnej moci, ktorý vedie určité konanie,
kedy sa písomnosť presúva z jeho dispozičnej sféry do dispozičnej sféry iných osôb, aby sa mohli
oboznámiť s touto písomnosťou a jej obsahom. Doručovanie je tak svojím charakterom procesný
úkon orgánu verejnej moci rovnako, ako ním je napríklad ústne pojednávanie, vykonávanie dôkazu,

vykonávanie obhliadky alebo vydanie rozhodnutia. Presun písomnosti z dispozičnej sféry tohto orgánu
do sféry inej osoby je teda úkonom, ktorý je výrazom výkonu verejnej moci týmto orgánom. Táto povaha
(úradného) doručovania ako procesného úkonu orgánu verejnej moci nachádza svoj výraz napríklad
vo vzťahu k cudzine (územiu cudzích štátov) - vykonávanie takého doručenia na území cudzieho štátusa považuje za zásah do jeho suverenity (porov. v tomto smere už napr. Rubeš, J. a kol. Komentár k
Občianskemu súdnemu poriadku. Prvý diel. SVPL : Bratislava 1958, s. 248; Bajcura, A. Právna pomoc
v styku s cudzinou. In: Acta Facultatis Iuridicae, IV, 1980, s. 85; Báňas, P., Barica, P. Medzinárodná

právna pomoc v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom. In: Socialistické
súdnictvo, XLI, 1989, č. 8, s. 39 a 40). Preto postup doručovania ako vykonávania procesného úkonu
upravujú príslušné procesné predpisy (porov. okrem už citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.
z. napríklad § 105 až 116 CSP, § 24 až 26 Spr. por.), prípadne medzinárodné zmluvy (napr. Dohovor
o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach

vyhlásenývyhláškouč.85/1982Zb.)aleboprávneaktyEurópskejúnie[napríkladnariadenieEurópskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1784 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych
a obchodných veciach v členských štátoch].
16. Hoci sa jednotlivé právne úpravy v podrobnostiach môžu líšiť, v zásade sa rozlišuje doručovanie, pri
ktorom sa písomnosť presúva do dispozičnej sféry individuálne určenej osoby (adresáta), a doručenie,
pri ktorom sa písomnosť dá do dispozičnej sféry neurčitému okruhu osôb (napr. verejnou vyhláškou).

Aj vtedy, kedy sa písomnosť presúva do dispozičnej sféry individuálne určenej osoby, však ide o
doručovanie ako procesný úkon príslušného orgánu verejnej moci. Rôzne právne predpisy [porov.
§ 107 ods. 1 písm. a) CSP, a to aj v spojení s § 25 SSP; § 65 ods. 1 Trestného poriadku alebo
§ 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.] predpokladajú, že orgány verejnej moci využívajú na toto
doručovanie aj poštové podniky (podniky poskytujúce poštové služby v zmysle zákona č. 324/2011 Z.

z. o poštových službách v znení neskorších predpisov) ako svoje orgány. Aj v týchto prípadoch však
priebeh a účinky doručovania ako procesného úkonu zostávajú upravené v týchto právnych predpisoch.
Tým sa doručovanie odlišuje od samotnej poštovej služby poskytovanej poštovým podnikom, ktorá sa
označuje ako „dodanie poštovej zásielky" (§ 2 ods. 1 až 4 cit. zákona č. 324/2011 Z. z., čl. 17 ods. 1
Svetového poštového dohovoru vyhláseného vyhláškou č. 6/2024 Z. z.) a ktorá sa zásadne poskytuje v

súlade s poštovou zmluvou a obchodnými podmienkami (§ 2 ods. 4 cit. zákona č. 324/2011 Z. z.). Úpravu
doručovania príslušnými právnymi predpismi tak nemôže meniť nielen orgán verejnej moci, ktorého
písomnosť doručuje, ale ani samotný poštový podnik alebo jeho zamestnanci. Tým, samozrejme, nie
je vylúčené, že spôsob, akým tento podnik postupuje pri samotnom dodaní zásielky adresátovi, môže
viesť k tomu, že predpoklady úspešného doručenia, ustanovené príslušným právnym predpisom, sa

nenaplnia.
17. Doručením je okamih zavŕšenia doručovania ako procesného úkonu, kedy sa písomnosť právne
účinne dostane do dispozičnej sféry inej osoby. Tento okamih môže zodpovedať skutočnosti, čiže k
doručeniu dôjde, keď sa písomnosť skutočne dostane do dispozičnej sféry určitého adresáta takým
spôsobom, že je už len na ňom, aby sa zoznámil s jej obsahom (napr. prevzatie obálky s písomnosťou

od poštového podniku). Rovnako však okamih doručenia môže ustanoviť právny predpis, a to podľa
okolností odchylne od očakávanej či predpokladanej skutočnosti (či už na neskorší okamih, než sa
písomnosť dostala do dispozičnej sféry, alebo na skorší okamih), alebo dokonca aj v priamom rozpore s
ňou. Zákon v takýchto prípadoch „finguje" doručenie v určitý deň, aj keď sa v skutočnosti nestalo (zhodne
už Hutta, V. Nikodým, D. Nová úprava správneho konania. Obzor : Bratislava 1970, s. 96). Preto sa

pre tento právny inštitút, popri pôvodnom označení náhradné doručenie, postupne zaužíval aj termín
„fikcia doručenia". Fikcia je teda zákonná konštrukcia určitého stavu (napr. doručenia písomnosti), z
ktorého sa v právnom predpise vychádza, i keď je inak zrejmé, že tento stav nezodpovedá skutočnosti
(zhodne Ľalík, M. k článku „Inštitút fikcie doručenia a polemika nad jeho aplikáciou v praxi pri doručovaní
platobných rozkazov". Justičná revue, 54, 2002, č. 11, s. 1289); je to právnotechnický postup, pomocou

ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou (zhodne Bergel, J.-L.
Théorie générale du droit. 2. vydanie. Dalloz : Paríž 1989, s. 300, citovaný v náleze českého Ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 92/01, podobne v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07
alebo uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2004, Zo súdnej praxe 44/2008). Účelom fikcie v
práve je vo všeobecnosti posilňovať právnu istotu (Knapp, V. Teorie práva. 1. vydanie. C.H. Beck : Praha

1995, s. 206). Aj normy upravujúce fikciu doručenia sledujú presný praktický cieľ, a to odstrániť pre určité
prípady hroziacu právnu neistotu, ktorú nemožno inak vhodnejšou cestou odstrániť (porov. Rubeš, J.
cit. dielo, s. 265).
18. Možno teda uzavrieť, že ak zákon priamo spája s určitou skutočnosťou (napríklad uložením
písomnosti na pošte, príchodom písomnosti do poštového priečinka, uplynutím určitého času od týchto

udalostí alebo vrátením písomnosti orgánu, ktorý ju dal doručovať) rovnaké následky, aké sa zvyčajne
spájajú až s reálnym dodaním písomnosti do dispozičnej sféry adresáta, finguje tým jej doručenie. To
znamená, že nastúpenie týchto skutočností je z hľadiska právnych účinkov a následkov rovnocenné
účinkom, aké sú inak spojené s doručením, ktoré by nastalo fyzickým dodaním písomnosti adresátovi.Výnimku by mohol ustanoviť len právny predpis sám. Ak však právny predpis nič také neustanovuje,
nemožno riadne nastúpenú fikciu doručenia stotožňovať s domnienkou, ktorú by bolo možné neskôr
vyvracať, ani jej účinky viazať na odkladaciu či rozväzovaciu podmienku, že si adresát do určitej lehoty

po fikcii písomnosť prevezme či neprevezme. Pokiaľ také alebo podobné výnimky nie sú ustanovené,
právne účinky doručenia podľa právnej fikcie a doručenia dodaním písomnosti adresátovi sú rovnaké,
čo znamená, že rovnaké sú aj ich právne následky. Prvotným právnym následkom doručenia je
predovšetkým samo zavŕšenie procesu doručovania ako procesného úkonu orgánu verejnej moci. To
znamená, že povinnosť doručiť určitú písomnosť (teda vykonať procesný úkon doručovania) tento orgán

naplnil aj vtedy, ak k doručeniu došlo právnou fikciou. Ak sám zákon neustanovuje inak, nie je možné
účinne doručiť tú istú písomnosť dvakrát v rôzne okamihy. Len čo bola písomnosť riadne doručená raz
(hoci aj fikciou), je jej následné „doručovanie" a aj dodanie adresátovi (napr. fyzickým prevzatím) bez
právnych účinkov (porov. podobne už rozsudok Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn.
11 Tz 208/88, judikát R 41/1989, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 33/2006, judikát R
39/2007).

19. Hoci judikatúra vyslovila uvedené názory v súvislosti s opakovane vykonávaným doručovaním,
niet žiadneho dôvodu, prečo by sa nemali použiť aj v prípadoch, kedy ku „konkurencii" doručenia
písomnosti zákonnou fikciou a jej fyzického prevzatia dochádza v rámci toho istého procesného úkonu
jej doručovania. Zákonná povinnosť doručovať a doručiť sa totiž zásadne viaže na „písomnosť", teda
písomný úkon orgánu verejnej moci, a nie na „zásielku" ako fyzický predmet dodávania adresátovi (vo

výsledku zhodne aj cit. judikát R 41/1989). Preto nie je rozdiel, či ku „konkurencii" spôsobov doručenia
tej istej písomnosti došlo vtedy, keď sa doručovala v dvoch rôznych zásielkach, alebo pri doručovaní tej
istej zásielky. K doručeniu písomnosti môže dôjsť len raz a ak sa tak už raz stalo (napríklad zákonnou
fikciou), nemôže sa udiať znova inou dispozíciou s tou istou zásielkou (fyzickým prevzatím). Opačný
výklad by totiž znamenal, že následok v podobe fikcie doručenia, ktorý kogentne ustanovuje právny

predpis, by mohol vylúčiť svojvoľným postupom orgán verejnej moci, poštový podnik alebo dokonca sám
adresát. Preto je v tejto súvislosti nepodstatné, či orgán verejnej moci dá písomnosť už raz doručenú
fikciou doručovať opätovne.
20. Rovnako nie je podstatné, či poštový podnik vo svojich obchodných podmienkach (ktoré sú len
súčasťou poštovej zmluvy podľa § 273 Obchodného zákonníka, porov. už cit. § 2 ods. 4 zákona č.

324/2011 Z. z.) určuje úložnú lehotu, počas ktorej je dodávaná zásielka k dispozícii na vyzdvihnutie,
dlhšiu než zákonná lehota, ktorej uplynutím nastáva fikcia doručenia. Takisto nemožno zákonné
následky fikcie vylúčiť alebo pozmeniť tým, že poštový podnik adresátovi oznámi, že si môže vyzdvihnúť
písomnosť v takejto úložnej lehote (podobne napr. uznesenie českého Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
3399/24), ani tým, či tam naozaj bude uložená po celú dobu (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.

zn. 4 Tdo 72/2016). Jednak toto oznámenie nepoučuje o zákonných predpokladoch doručenia, ale len o
možnostivyzdvihnúťsizásielku(ataképoučenieneprekážanastúpeniufikcie,porov.uzneseniečeského
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 319/04). Jednak by takto orgán verejnej moci, ale aj poštový podnik v
podstate voľne mohli manipulovať následkami právnych fikcií tým, že by úložnú dobu podľa okolností
buď predlžoval alebo skracoval (a tým by dával adresátovi raz dlhší, raz kratší čas na prípadné „prebitie"

už nastúpenej fikcie doručenia). Výklad, ktorý pripúšťa takéto „prebitie", nepodporuje, ale naopak,
spochybňuje právnu istotu, pretože vylučuje právne následky, ktoré sú jasne predvídané vo všeobecne
známom a riadne vyhlásenom právnom predpise (§ 2 ods. 1 a § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky) a s ktorými všetci adresáti práva môžu
oprávnene počítať. Tieto právne následky pritom dodnes zostávajú normované vo viacerých predpisoch

rôznych právnych odvetví (napr. § 31 ods. 2 Daňového poriadku, § 7 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v
znení neskorších predpisov, § 18 ods. 3 a 8 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom,
§ 266 ods. 3 a 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polícii v znení
neskorších predpisov alebo § 152a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení neskorších predpisov).
21. Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom vysloveným v judikatúre, že ak účastník
preberie na pošte zásielku, ktorej obsahom je rozhodnutie správneho orgánu, oprávnene to uňho vzbudí
presvedčenie o začiatku plynutia odvolacej lehoty, resp. že aj keď účastník prevezme písomnosť na
pošte v posledný deň úložnej lehoty, nespôsobuje to stav právnej neistoty ani prieťahy v konaní (za

všetky napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 1 Sžrk 6/2021). Ako už bolo zdôraznené, procesné
úkony, ich následky a účinky sú upravené v právnych predpisoch, ktoré sú vyhlásené v zbierke
zákonov a pre ktoré platí domnienka ich všeobecnej známosti. Nie je zrejmé, na čom by mala
byť založená „oprávnenosť" presvedčenia účastníka, že odvolacia lehota plynie vždy od fyzickéhoprevzatia rozhodnutia. Ak totiž právny predpis ustanovuje, že takáto lehota plynie od „doručenia", a
zároveň v niektorých prípadoch doručenie finguje, potom uvedené „presvedčenie" účastníka môže byť
založené len na neznalosti alebo vedomom opomenutí takéhoto právneho predpisu. Takto nadobudnuté

„presvedčenie" však v žiadnom prípade nemožno považovať za oprávnené, podobne ako neznalosť
zákona neospravedlňuje adresátov práva ani v iných prípadoch (z judikatúry tunajšieho súdu porov.
napr. rozsudok sp. zn. 2 Sfk 12/2022 alebo uznesenie sp. zn. 8 Stk 7/2024). Stav právnej neistoty zasa
nemožno hodnotiť len z pohľadu časového posunu medzi okamihmi, kedy nastáva fikcia doručenia (tri
dni) a dokedy je zásielka uložená (obvykle 18 dní). V konaniach, na ktorých sa zúčastňuje viacero

účastníkov s protichodnými záujmami, totiž takého uprednostnenie neskoršieho doručenia u jedného
z nich znamená zásah do právnej istoty ostatných, ktorí sa spoliehali na to, že v súlade s právnym
predpisom doručenie nastalo už skôr (fikciou).
22. Ako už zdôraznil predkladajúci senát, časť skoršej judikatúry považovala výklad, ktorý
uprednostňovalreálneprevzatiezásielky,zaústavnenesúladnýaodvolávalasanajudikatúruústavného
súdu, osobitne na nález sp. zn. II. ÚS 65/2010. Najvyšší súd však k tomu v už cit. rozsudku sp. zn. 9 Sžsk

62/2019 (ale aj predtým napr. v rozsudkoch sp. zn. 6 Sžrk 8/2018 alebo 6 Sžrk 6/2020) trefne zdôraznil,
že citovaný nález sa vôbec netýkal otázky konkurencie riadne naplnenej fikcie doručenia a neskoršieho
fyzického prevzatia písomnosti. Jeho podstatou bola prvotne otázka, či boli naplnené samotné zákonné
predpoklady fikcie v zmysle vtedy účinného § 47 ods. 2 OSP. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu,
že uprednostnil fikciu podľa tohto ustanovenia bez toho, aby bol skúmal tieto predpoklady. Z toho však

nemožno vyvodiť, že by ústavný súd spochybňoval možnosť nastúpenia fikcie doručenia, ak by boli na
to riadne splnené všetky predpoklady, ani to, že by ústavný súd chcel zrušiť takto vzniknutú fikciu, ak po
jej nastúpení adresát fyzicky prevzal doručovanú písomnosť. Ústavný súd potom v uznesení sp. zn. I.
ÚS 545/2020, ktorým odmietol ústavnú sťažnosti proti tomuto rozsudku (pozri ods. 9 tohto uznesenia),
uzavrel, že najvyšší súd zvoleným výkladom nepoprel účel, podstatu alebo zmysel ustanovenia §

212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Napokon aj ďalšia dostupná judikatúra ústavného súdu stabilne
považovala za ústavne akceptovateľné, ak sa doručenie právnou fikciou (pre ktorú boli riadne naplnené
všetky jej predpoklady) uprednostní pred následným fyzickým prevzatím.
23. Už v uznesení sp. zn. II. ÚS 507/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť
proti uzneseniu sp. zn. 10 Sžd 20/2011, ktorým najvyšší súd potvrdil zastavenie konania o správnej

žalobe ako oneskorenej. Najvyšší súd vychádzal z toho, že v súlade s vtedy účinným § 24 ods. 2
Správneho poriadku bolo rozhodnutie správneho orgánu doručené fikciou 24. júna 2010. Hoci si ho
žalobcaneskôrpočasúložnejlehotyprevzal,podľanajvyššiehosúdutonaúčinkochfikcieničnezmenilo.
Podobne ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 247/2015 odmietol sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho
súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014, ktoré potvrdilo zastavenie konania o správnej žalobe. Ani tu ústavný súd

nevidel nič ústavne nekonformného v právnom názore najvyššieho súdu, že rozhodnutie bolo doručené
fikciou 10. januára 2013 a jeho neskoršie prevzatie počas plynutia úložnej lehoty nemá právny význam.
Uznesením sp. zn. I. ÚS 76/2022 zasa ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku sp. zn.
6 Sžrk 6/2020, v ktorom najvyšší súd zotrval na výklade § 24 ods. 2 Správneho poriadku účinného do
30. júna 2017, že ak bola písomnosť už doručená fikciou, jej neskoršie faktické prevzatie počas plynutia

úložnej lehoty nemá žiadne právne následky. Na ústavnej akceptovateľnosti tohto rozsudku nezmenilo
nič ani to, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu už existovala aj opačná judikatúra ku konkurencii
oboch spôsobov doručenia. Obdobné právne názory vyslovil ústavný súd aj vo vzťahu k iným procesným
predpisom. Napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 518/2014 sa stotožnil s právnym názorom prokuratúry,
ktorá neakceptovala argument, že rozhodujúcim pre doručenie je faktické prevzatie, pretože odporoval

ustanoveniu § 66 ods. 3 Trestného poriadku (ktoré upravuje fikciu) a robil by úpravu doručovania
zbytočnou. V ďalšom uznesení sp. zn. III. ÚS 318/2023 ústavný súd výslovne zdôraznil, že ak zo znenia
zákona nevyplývajú určité predpoklady doručovania, nemožno ich dotvárať výkladom, pretože by to
viedlo k neželanej deformalizácii noriem procesného práva. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu
možno dodať, že ak právny predpis vyvážil medzi procesnými právami účastníka a (verejným) záujmom

na účinnom doručovaní, súdy nemajú rozširujúcim výkladom tieto pozície „prevyvažovať" (nález sp. zn.
III. ÚS 528/2023).
24. Rozhodnutia citované v predošlom odseku tak v zásade vyvracajú závery vyslovované skôr
citovanou časťou judikatúry, že požiadavka uprednostniť fyzické doručenie pred (riadne naplnenou)
fikciou doručenia vyplýva z ústavy a je prejavom ústavne konformného výkladu príslušných zákonných

ustanovení. Naopak, z podaného prehľadu judikatúry ústavného súdu, pokrývajúcej obdobie posledných
viac než 10 rokov, dostatočne jasne vyplýva, že takýto zjednodušený názor sa v nej nikdy nestal
ustáleným právnym názorom a ani v nej vlastne nezaznel. Počas celého tohto obdobia ústavný súd
za ústavne akceptovateľné považoval opačné právne názory. Tieto opačné názory za akceptovateľnépovažoval aj český Ústavný súd, ktorého judikatúra sa v tunajších pomeroch tradične teší obľube
(porov. uznesenie sp. zn. I. ÚS 14/01). Rovnako opačné názory opakovane vyslovoval najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach, pričom naposledy tak urobil ešte v roku 2020. Vzhľadom na to neexistuje

žiadna ustálená judikatúra, ktorá by bola založila akési legitímne očakávanie adresátov práva, že účinky
právnej fikcie doručenia písomnosti budú - v rozpore s právnym predpisom - závisieť na tom, či si
adresát túto písomnosť počas následne plynúcej úložnej doby prevezme alebo nie. Práve naopak,
neustálená judikatúra celkom jasne bráni založeniu takého legitímneho očakávania. Navyše, veľký senát
tunajšieho súdu už zdôraznil, že žiaden adresát právnej normy v zásade nemôže legitímne očakávať,

že sa judikatúra nezmení alebo že veľký senát zjednotí dovtedy rozpornú rozhodovaciu prax práve na
takom právnom názore, ktorý mu bude viac vyhovovať (porov. rozsudok sp. zn. 1SVs/5/2022, ako aj
uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 131/2025).
25. V prerokúvanej veci zákon č. 461/2003 Z. z. upravuje doručovanie písomností v § 212. Pre
doručovanie písomností do vlastných rúk do 31. decembra 2018 platilo, že ak nebol adresát zastihnutý,
hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť

prídeznovudoručiťvurčenýdeňahodinu.Aknovýpokusodoručeniezostanebezvýsledný,doručovateľ
uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne
písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj
keď sa adresát o uložení nedozvedel (už citovaný odsek 4). Podobne do 31. decembra 2018 platilo,
že ak si adresát vyhradil doručovanie zásielok do poštového priečinka alebo ak si preberá zásielky

na pošte bez prideleného priečinka, dátum príchodu zásielky sa považuje za dátum uloženia. Ak si
adresát nevyzdvihne zásielku do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň
doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (odsek 5). Mimo týchto prípadov zásadne platilo, že
rozhodnutie je doručené, a) len čo ho účastník konania prevezme, b) pošta vrátila doporučenú zásielku
ako nedoručiteľnú alebo c) doručenie bolo zmarené účastníkom; rovnako účinky doručenia nastanú

aj vtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať (odsek 7). Ustanovenia § 212 ods. 4 a 5
v citovanom znení celkom zreteľne priamo vyhlásili písomnosť za doručenú, hoci sa ešte nemusela
nachádzať v dispozičnej sfére adresáta, a to aj keď sa do tohto dňa o uložení ani nedozvedel. Normovali
tak právnu fikciu doručenia, čo je zrejmé z použitého výrazu „považuje sa za deň doručenia".
26. Ani ďalšie argumenty, prednášané v prospech opačného názoru, nemožno považovať za

presvedčivé. Predovšetkým, zo znenia cit. § 212 ods. 4, 5 a 7 zákona č. 461/2003 Z. z. nemožno
vyvodiť, že by medzi nimi existoval vzťah akejsi hierarchie či podmienenej použiteľnosti, a teda
že by použitie ustanovení § 212 ods. 4 alebo 5 prichádzalo do úvahy až potom, čo sa vôbec
nepodarilo naplniť podmienky § 212 ods. 7 cit. zák. Naopak, z týchto ustanovení je zrejmé, že upravujú
niekoľko alternatívnych spôsobov doručovania a doručenia, a preto k doručeniu dôjde, ak sú naplnené

predpoklady ktoréhokoľvek z týchto odsekov. Inak povedané, neplynie z nich, že by fingované účinky
doručenia písomnosti boli podmienené tým, či si ju adresát v následne plynúcej úložnej dobe prípadne
nevyzdvihne. Preto takéto neskoršie vyzdvihnutie nemá na už vzniknutú fikciu žiadne účinky. Ďalej je
z citovaných ustanovení zrejmé, že rozlišujú medzi doručovaním fyzickej osobe a právnickej osobe v
tých prípadoch, kedy to samy považujú za potrebné (napr. § 212 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z.). Tam,

kde takto samy nerozlišujú, nemožno rozlišovať ani pri ich výklade a aplikácii (lege non distinguente
nec nostrum est distinguere). Preto nemožno ustanovenie § 212 ods. 4 cit. zák. uplatňovať odlišne voči
fyzickým osobám a odlišne voči právnickým osobám, ak samo takéto rozlišovanie nenormuje, pretože
by tým súd neprípustne fakticky novelizoval ustanovenie zákona (porov. nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 796/2016). Dôvodom pre také rozlišovanie nemôže byť paušálna úvaha, že fyzické osoby sú

tzv. slabšími účastníkmi vo vzťahoch sociálneho poistenia. Jednak je vecou samotného zákonodarcu
určiť, v ktorých prípadoch možno z takéhoto postavenia vyvodzovať odlišné zaobchádzanie, a jednak
takýto záver ani neobstojí. Fyzickými osobami sú totiž napríklad aj samostatne zárobkovo činné osoby
(podnikatelia, vrátane napríklad advokátov či daňových poradcov, porov. § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.), o
ktorých len zriedkavo možno uvažovať ako o slabších stranách. Konečne, nemá tu miesto ani výkladové

pravidlo in dubio mitius, ktoré na túto situáciu vôbec nie je použiteľné a vo všeobecnosti prichádza
do úvahy zásadne až vtedy, keď obsah normy nemožno objasniť inými výkladovými metódami (porov.
rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1SVs/5/2022, ods. 20, a tam citovaná judikatúra a literatúra).
27. Na rozdiel od iných (mylne vyvodzovaných) záverov však z vyššie citovaného nálezu sp. zn. II.
ÚS 65/2010 jasne vyplýva, že fikcia doručenia môže nastať, len ak sú skutočne naplnené všetky

jej predpoklady, ktoré ustanovuje právny predpis. Tento právny názor je pritom v judikatúre prítomný
dlhodobo a stabilne, o čom svedčia napríklad aj nálezy sp. zn. IV. ÚS 552/2013, III. ÚS 420/2018 alebo I.
ÚS 249/2021. V prerokúvanej veci rozhodné ustanovenie § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. decembra 2018 tak predovšetkým predpokladalo, že adresát, ktorému sa doručuje, sazdržiava v mieste doručenia aspoň pri prvom doručovacom pokuse (k otázke, či sa tam musí zdržiavať
aj neskôr, je judikatúra protichodná, porov. na jednej strane uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Sdo
9/2000, judikát R 15/2002, a na druhej strane rozsudok sp. zn. 2 Cdo 33/2002, judikát R 5/2006). V

prípade právnickej osoby to znamená, že právnická osoba tam má sídlo, obchodné alebo prevádzkové
priestory, v ktorých sa obvykle nachádza niekto, kto dokáže preberať písomnosti [inak je písomnosť
nedoručiteľná v zmysle § 212 ods. 7 druhej možnosti cit. zák.]. Ďalej § 212 ods. 4 cit. zák. vyžaduje, aby
sa doručovateľ pokúsil o doručenie, teda pokúsil sa adresátovi prejaviť, že mu chce odovzdať zásielku
(inak nemožno hovoriť ani o zastihnutí). Ak na mieste nikoho nezastihol, musel adresáta „vhodným

spôsobom" upovedomiť o novom doručovaní v určený deň a hodinu. Citované ustanovenie na rozdiel od
starších úprav výslovne nevyžadovalo, aby doručovateľ takéto oznámenie urobil písomne a „zanechal"
ho na mieste doručenia; vyžadovalo sa len, aby sa tak stalo „vhodným spôsobom". Ak doručovateľ prišiel
v určený deň a hodinu a adresáta znova nezastihol, musel písomnosť uložiť (teda fyzicky zanechať)
na pošte a adresáta opäť vhodným spôsobom upovedomiť, že je uložená. Na ďalší deň od uloženia
(§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 29 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) začala plynúť

trojdňoválehotaajejposlednýdeň(naktoréhourčeniesapoužijecit.§29ods.2zákonač.461/2003Z.z.
rovnako, porov. v tomto smere cit. judikát R 5/2006) je dňom, ku ktorému sa fingovalo doručenie uloženej
písomnosti. Na rozdiel od upovedomenia o druhom pokuse o doručenie tu zákon výslovne ustanovoval,
že vedomosť o tom, že písomnosť sa po druhom pokuse uložila, nie je podmienkou nastúpenia fikcie.

V. Záver
28. Na základe uvedeného tak nie je správny právny názor, z ktorého vychádza napadnuté uznesenie
a podľa ktorého sa lehota na podanie odvolania proti rozhodnutiu pobočky žalovanej v Leviciach zo 7.
januára 2016 musí počítať od 20. januára 2016, kedy si žalobca túto písomnosť vyzdvihol na pošte.
Kasačná sťažnosť žalovanej je tak v zmysle uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP aj

dôvodná. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 466 ods. 5 písm. a) SSP uznesením (§
457 ods. 1 SSP) zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
29. Správny súd tak o žalobe proti nečinnosti rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v
tomto rozsudku (§ 469 SSP). Preto sa v ďalšom konaní bude zaoberať žalobnými námietkami, ktorými
žalobca spochybňoval, že pri doručovaní rozhodnutia zo 7. januára 2016 boli naplnené podmienky fikcie

ustanovené v § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Až po zistení, či tieto podmienky boli alebo neboli
naplnené, bude možné urobiť záver, či k doručeniu naozaj došlo fikciou podľa citovaného ustanovenia,
alebo až okamihom prevzatia tohto rozhodnutia žalobcom v zmysle § 212 ods. 7 prvej možnosti cit. zák.
30. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3
SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí.

31. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 5 : 2.Odlišné stanovisko sudcov JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Petry Príbelskej, PhD.

k rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. októbra 2025

Na podklade § 465 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") pripájame k rozsudku veľkého senátu
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát") sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28.

októbra2025(ďalejlen„disentovanérozhodnutie")odlišnéstanovisko,atokjehovýrokuajodôvodneniu.

V súdenej veci išlo o výklad na prvý pohľad jednoduchého ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.") v znení účinnom do 31. decembra 2018
v nadväznosti na § 212 ods. 7 daného zákona.

Podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 „Ak nebol adresát
písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,
doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a
hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a

adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní
od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel."

Podľa § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. „Rozhodnutie je doručené, len čo ho účastník konania

prevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia
bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Účinky doručenia rozhodnutia nastanú aj
vtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať."

V ustanovení § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 bola vo

svojej podstate sporná aplikácia jeho poslednej vety. Táto veta podľa nás však výslovne nerieši prípadný
konflikt medzi fikciou doručenia a reálnym prevzatím rozhodnutia. To znamená, že sa dá vyložiť aj tým
spôsobom, že sa vzťahuje len na prípad, ak si adresát písomnosť vôbec nevyzdvihne. Inak povedané,
uvedená veta pripúšťa aj výklad, v zmysle ktorého, ak by si adresát písomnosť v úložnej lehote vyzdvihol
(atobezohľadu,čidotrochdníodjejuloženiaalebopouplynutítýchtotrochdní),došlobykjejdoručeniu

prevzatím adresátom. Oporu tohto výkladu vidíme v prvej aliney § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003
Z. z., podľa ktorého je rozhodnutie doručené, len čo ho účastník konania prevezme. Ekvivalent tohto
ustanovenia spájajúceho doručenie s prevzatím rozhodnutia pritom neobsahuje, resp. neobsahoval, ani
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ani iné administratívne právne predpisy
obsahujúce fikciu doručenia.

Účelom doručovania do vlastných rúk by primárne mala byť snaha zabezpečiť, aby adresát dostal
doručovanú písomnosť do svojej dispozície a mal tak objektívnu možnosť sa oboznámiť s jej obsahom.
Fikcia doručenia predstavuje umelú právnu konštrukciu, ktorá predpokladá, že k doručeniu došlo,
hoci si adresát reálne doručovanú písomnosť neprevzal. Účelom fikcie doručenia je vytvoriť procesný

predpoklad pre to, aby sa v konaní mohlo pokračovať, resp. aby sa toto mohlo ukončiť aj bez reálneho
prevzatia doručovanej písomnosti adresátovi. To znamená, že reálne prevzatie doručovanej písomnosti
predstavuje pravidlo a fikcia doručenia výnimku z tohto pravidla.Práve vzhľadom na teoretickú povahu fikcie, kedy k reálnemu prevzatiu a oboznámeniu sa s
doručovanou písomnosťou nedochádza, jej nastúpenie zákonodarca pri niektorých písomnostiach
výslovne vylúčil. Spoločným menovateľom týchto výnimiek je tak výrazný zásah do subjektívnych práv

adresáta spojený s doručovanou písomnosťou, ktorý si vyžaduje preukázanú vedomosť adresáta o tejto
písomnosti. Hoci zákon č. 461/2003 Z. z. obdobnú úpravu neobsahuje, je potrebné poukázať na jeho
sociálny rozmer. Konanie v sociálnych veciach je konaním s tzv. slabším účastníkom, ako obdobou
slabšej strany v civilnom procese. Aj keď v súdenej veci je žalobcom právnická osoba, na ktorú benefity
slabšieho účastníka v zásade nedopadajú, posudzovaná právna otázka nerozlišuje medzi doručovaním

právnickej osobe a fyzickej osobe. Záver disentovaného rozhodnutia preto bude dopadať aj na fyzické
osoby vo veciach sociálneho poistenia. Inštitút slabšieho účastníka je pritom premietnutím ľudskosti a
slušnosti vo vzťahu k zdravotnému stavu, resp. sociálnemu postaveniu. Či možno od takéhoto účastníka
konania, napr. od osoby poberajúcej starobný alebo invalidný dôchodok, spravodlivo požadovať, aby
si náležite teda v súlade s disentovaným rozhodnutím vyložil znenie § 212 ods. 4 a 7 zákona č.
461/2003 Z. z. je podľa nášho názoru absurdné. Pre takúto osobu bude totiž prevzatie písomnosti v

zásade spojené s jej reálnym prevzatím. Nespochybňujeme racionalitu argumentácie v disentovanom
rozhodnutí, ale vnímame ju ako „chladne formalistickú", vystavanú primárne na pôvodnom zámere
zákonodarcu. Domnievame sa však, že bežný adresát právnych noriem upravených v rámci sociálneho
poistenia mohol z porovnania poslednej vety § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2018 a prvej aliney § 212 ods. 7 daného zákona dôvodne dospieť k záveru, že reálne

prevzatie písomnosti má prednosť pred fikciou doručenia. V tejto súvislosti sa potom nedá nespomenúť
téza Gustava Radbrucha, podľa ktorej „Interpret může rozumět zákonu lépe, než mu rozuměl jeho
tvůrce."
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že samotný zákonodarca posudzovaný interpretačný problém vyriešil
novelou zákona č. 461/2003 Z. z., zákonom č. 317/2018 Z. z. v prospech reálneho prevzatia písomnosti.

Keďže táto novelizovaná právna úprava, ktorá je účinná aj de lege lata, logicky nemôže pôsobiť spätne,
je v tomto smere naďalej potrebné zohľadňovať nejednotnú judikatúru správnych súdov. Pokiaľ sa však
na výklade fikcie doručenia už vyše dve desaťročia sporia správne senáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a teraz i Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, celkom zjavne nemožno hovoriť
o jednoznačnej právnej úprave zrozumiteľnej pre jej adresátov.

V prospech právneho názoru uprednostňujúceho reálne prevzatie písomnosti pred nastúpením fikcie
doručeniapretosvedčíajuplatnenievýkladovéhopravidlaindubiomitius.Opodstatnenosťjehoaplikácie
je daná jednak významom posudzovanej otázky, ako i charakterom právnych vzťahov upravených v
zákone č. 461/2003 Z. z. Predovšetkým otázka posúdenia momentu doručenia písomnosti - rozhodnutia

orgánu verejnej správy je neoddeliteľne spojená s posúdením včasnosti riadneho opravného prostriedku
(odvolania), ako procesnej podmienky pre podanie správnej žaloby [§ 7 písm. a) SSP], resp. s otázkou
včasnosti podania samotnej správnej žaloby. Ide teda o otázku prístupu k súdu, ktorý by mal byť vždy
zrejmý dopredu, resp. predvídateľný, a nemal by sa meniť tak, aby vo svojom výsledku znamenal pre
žalobcu denegatio iustitiae. Presne o takýto prípad ale ide v súdenej veci, kedy posúdenie včasnosti

žalobcom podaného odvolania bude mať dopad na jeho možnosť podať následne správnu žalobu
v sociálnych veciach. V tomto smere mal preto žalobca podľa nášho názoru legitímne očakávanie,
že nejasné znenie právnej úpravy bude v zmysle (jasne) väčšinového judikatórneho prúdu vyložené
kasačným súdom tak, aby bol následne zachovaný jeho prístup k súdu, a nie procesným labyrintom, v
ktorom sa samotný účel správneho súdnictva stráca.

V prospech uplatnenia pravidla in dubio mitius hrá potom aj skutočnosť, že v rámci sociálneho poistenia
v zásade nevznikajú administratívno-právne vzťahy, v ktorých by mali ich účastníci rozporné záujmy
vo vzťahu k výsledku administratívnych konaní, pričom v súdenej veci je to úplne jednoznačné, keďže
žalobca namieta jednostranný právny vzťah spočívajúci v predpísaní penále žalovanou za neodvedenie

poistného. Preferencia reálneho prevzatia doručovanej písomnosti pred nastúpením fikcie doručovania,
by tak vo veciach sociálneho poistenia celkom zjavne nemala dopad na právnu istotu tretích osôb, ako
sa vo svojej argumentácii obáva veľký senát. V tejto súvislosti totiž ako keby disentované rozhodnutie
„pozabudlo",žepredmetomjehoposudzovaniajeaplikáciakonkrétneho§212ods.4zákonač.461/2003
Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018, a nie všeobecný výklad vzťahu fikcie doručenia a reálneho

prevzatia rozhodnutia.
Záverom považujeme za potrebné ešte osobitne namietať súdenú vec ako vhodný „procesný podvozok"
pre judikovanie nastolenej právnej otázky. I keď plne rešpektujeme právo predkladacieho senátu, ako aj
väčšiny veľkého senátu vyjadriť k posudzovanej právnej otázke svoj názor, (opätovne) poukazujeme nato, že (i) pôjde o negatívny zásah do subjektívnych práv žalobcu, ktorý mu následne môže znemožniť
prístup k súdu, pričom ide (ii) materiálne o sociálnu vec, (iii) judikuje sa právna otázka vo vzťahu
normatívnemu stavu účinnému do 31. decembra 2018 s tým, že samotný zákonodarca sa následne

výslovne priklonil k právnej úprave preferujúcej reálne prevzatie doručovanej písomnosti pred fikciou
doručenia, (iv) a to všetko v procesne atypickej situácii spojenej s konaním o žalobe proti nečinnosti.

Domnievame sa, že uvedené bude logicky negovať aplikáciu záverov disentovaného rozhodnutia na
fikcie doručenia de lege lata obdobne normatívne upravené, resp. v tomto smere vyvolá snahu o

opätovnú aktiváciu rozhodovania veľkého senátu.

JUDr. Marián Fečík
JUDr. Petra Príbelská, PhD.
Odlišné stanovisko sudcov JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Petry Príbelskej, PhD.
k rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28. októbra 2025

Na podklade § 465 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") pripájame k rozsudku veľkého senátu
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát") sp. zn. 19SVs/9/2024 z 28.

októbra2025(ďalejlen„disentovanérozhodnutie")odlišnéstanovisko,atokjehovýrokuajodôvodneniu.

V súdenej veci išlo o výklad na prvý pohľad jednoduchého ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.") v znení účinnom do 31. decembra 2018
v nadväznosti na § 212 ods. 7 daného zákona.

Podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 „Ak nebol adresát
písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,
doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a
hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a

adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní
od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel."

Podľa § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. „Rozhodnutie je doručené, len čo ho účastník konania

prevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia
bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Účinky doručenia rozhodnutia nastanú aj
vtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať."

V ustanovení § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018 bola vo

svojej podstate sporná aplikácia jeho poslednej vety. Táto veta podľa nás však výslovne nerieši prípadný
konflikt medzi fikciou doručenia a reálnym prevzatím rozhodnutia. To znamená, že sa dá vyložiť aj tým
spôsobom, že sa vzťahuje len na prípad, ak si adresát písomnosť vôbec nevyzdvihne. Inak povedané,
uvedená veta pripúšťa aj výklad, v zmysle ktorého, ak by si adresát písomnosť v úložnej lehote vyzdvihol
(atobezohľadu,čidotrochdníodjejuloženiaalebopouplynutítýchtotrochdní),došlobykjejdoručeniu

prevzatím adresátom. Oporu tohto výkladu vidíme v prvej aliney § 212 ods. 7 zákona č. 461/2003
Z. z., podľa ktorého je rozhodnutie doručené, len čo ho účastník konania prevezme. Ekvivalent tohto
ustanovenia spájajúceho doručenie s prevzatím rozhodnutia pritom neobsahuje, resp. neobsahoval, ani
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ani iné administratívne právne predpisy
obsahujúce fikciu doručenia.

Účelom doručovania do vlastných rúk by primárne mala byť snaha zabezpečiť, aby adresát dostal
doručovanú písomnosť do svojej dispozície a mal tak objektívnu možnosť sa oboznámiť s jej obsahom.
Fikcia doručenia predstavuje umelú právnu konštrukciu, ktorá predpokladá, že k doručeniu došlo,
hoci si adresát reálne doručovanú písomnosť neprevzal. Účelom fikcie doručenia je vytvoriť procesný

predpoklad pre to, aby sa v konaní mohlo pokračovať, resp. aby sa toto mohlo ukončiť aj bez reálneho
prevzatia doručovanej písomnosti adresátovi. To znamená, že reálne prevzatie doručovanej písomnosti
predstavuje pravidlo a fikcia doručenia výnimku z tohto pravidla.Práve vzhľadom na teoretickú povahu fikcie, kedy k reálnemu prevzatiu a oboznámeniu sa s
doručovanou písomnosťou nedochádza, jej nastúpenie zákonodarca pri niektorých písomnostiach
výslovne vylúčil. Spoločným menovateľom týchto výnimiek je tak výrazný zásah do subjektívnych práv

adresáta spojený s doručovanou písomnosťou, ktorý si vyžaduje preukázanú vedomosť adresáta o tejto
písomnosti. Hoci zákon č. 461/2003 Z. z. obdobnú úpravu neobsahuje, je potrebné poukázať na jeho
sociálny rozmer. Konanie v sociálnych veciach je konaním s tzv. slabším účastníkom, ako obdobou
slabšej strany v civilnom procese. Aj keď v súdenej veci je žalobcom právnická osoba, na ktorú benefity
slabšieho účastníka v zásade nedopadajú, posudzovaná právna otázka nerozlišuje medzi doručovaním

právnickej osobe a fyzickej osobe. Záver disentovaného rozhodnutia preto bude dopadať aj na fyzické
osoby vo veciach sociálneho poistenia. Inštitút slabšieho účastníka je pritom premietnutím ľudskosti a
slušnosti vo vzťahu k zdravotnému stavu, resp. sociálnemu postaveniu. Či možno od takéhoto účastníka
konania, napr. od osoby poberajúcej starobný alebo invalidný dôchodok, spravodlivo požadovať, aby
si náležite teda v súlade s disentovaným rozhodnutím vyložil znenie § 212 ods. 4 a 7 zákona č.
461/2003 Z. z. je podľa nášho názoru absurdné. Pre takúto osobu bude totiž prevzatie písomnosti v

zásade spojené s jej reálnym prevzatím. Nespochybňujeme racionalitu argumentácie v disentovanom
rozhodnutí, ale vnímame ju ako „chladne formalistickú", vystavanú primárne na pôvodnom zámere
zákonodarcu. Domnievame sa však, že bežný adresát právnych noriem upravených v rámci sociálneho
poistenia mohol z porovnania poslednej vety § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2018 a prvej aliney § 212 ods. 7 daného zákona dôvodne dospieť k záveru, že reálne

prevzatie písomnosti má prednosť pred fikciou doručenia. V tejto súvislosti sa potom nedá nespomenúť
téza Gustava Radbrucha, podľa ktorej „Interpret může rozumět zákonu lépe, než mu rozuměl jeho
tvůrce."

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že samotný zákonodarca posudzovaný interpretačný problém vyriešil

novelou zákona č. 461/2003 Z. z., zákonom č. 317/2018 Z. z. v prospech reálneho prevzatia písomnosti.
Keďže táto novelizovaná právna úprava, ktorá je účinná aj de lege lata, logicky nemôže pôsobiť spätne,
je v tomto smere naďalej potrebné zohľadňovať nejednotnú judikatúru správnych súdov. Pokiaľ sa však
na výklade fikcie doručenia už vyše dve desaťročia sporia správne senáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a teraz i Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, celkom zjavne nemožno hovoriť

o jednoznačnej právnej úprave zrozumiteľnej pre jej adresátov.

V prospech právneho názoru uprednostňujúceho reálne prevzatie písomnosti pred nastúpením fikcie
doručeniapretosvedčíajuplatnenievýkladovéhopravidlaindubiomitius.Opodstatnenosťjehoaplikácie
je daná jednak významom posudzovanej otázky, ako i charakterom právnych vzťahov upravených v

zákone č. 461/2003 Z. z. Predovšetkým otázka posúdenia momentu doručenia písomnosti - rozhodnutia
orgánu verejnej správy je neoddeliteľne spojená s posúdením včasnosti riadneho opravného prostriedku
(odvolania), ako procesnej podmienky pre podanie správnej žaloby [§ 7 písm. a) SSP], resp. s otázkou
včasnosti podania samotnej správnej žaloby. Ide teda o otázku prístupu k súdu, ktorý by mal byť vždy
zrejmý dopredu, resp. predvídateľný, a nemal by sa meniť tak, aby vo svojom výsledku znamenal pre

žalobcu denegatio iustitiae. Presne o takýto prípad ale ide v súdenej veci, kedy posúdenie včasnosti
žalobcom podaného odvolania bude mať dopad na jeho možnosť podať následne správnu žalobu
v sociálnych veciach. V tomto smere mal preto žalobca podľa nášho názoru legitímne očakávanie,
že nejasné znenie právnej úpravy bude v zmysle (jasne) väčšinového judikatórneho prúdu vyložené
kasačným súdom tak, aby bol následne zachovaný jeho prístup k súdu, a nie procesným labyrintom, v

ktorom sa samotný účel správneho súdnictva stráca.

V prospech uplatnenia pravidla in dubio mitius hrá potom aj skutočnosť, že v rámci sociálneho poistenia
v zásade nevznikajú administratívno-právne vzťahy, v ktorých by mali ich účastníci rozporné záujmy
vo vzťahu k výsledku administratívnych konaní, pričom v súdenej veci je to úplne jednoznačné, keďže

žalobca namieta jednostranný právny vzťah spočívajúci v predpísaní penále žalovanou za neodvedenie
poistného. Preferencia reálneho prevzatia doručovanej písomnosti pred nastúpením fikcie doručovania,
by tak vo veciach sociálneho poistenia celkom zjavne nemala dopad na právnu istotu tretích osôb, ako
sa vo svojej argumentácii obáva veľký senát. V tejto súvislosti totiž ako keby disentované rozhodnutie
„pozabudlo",žepredmetomjehoposudzovaniajeaplikáciakonkrétneho§212ods.4zákonač.461/2003

Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018, a nie všeobecný výklad vzťahu fikcie doručenia a reálneho
prevzatia rozhodnutia.
Záverom považujeme za potrebné ešte osobitne namietať súdenú vec ako vhodný „procesný podvozok"
pre judikovanie nastolenej právnej otázky. I keď plne rešpektujeme právo predkladacieho senátu, ako ajväčšiny veľkého senátu vyjadriť k posudzovanej právnej otázke svoj názor, (opätovne) poukazujeme na
to, že (i) pôjde o negatívny zásah do subjektívnych práv žalobcu, ktorý mu následne môže znemožniť
prístup k súdu, pričom ide (ii) materiálne o sociálnu vec, (iii) judikuje sa právna otázka vo vzťahu

normatívnemu stavu účinnému do 31. decembra 2018 s tým, že samotný zákonodarca sa následne
výslovne priklonil k právnej úprave preferujúcej reálne prevzatie doručovanej písomnosti pred fikciou
doručenia, (iv) a to všetko v procesne atypickej situácii spojenej s konaním o žalobe proti nečinnosti.

Domnievame sa, že uvedené bude logicky negovať aplikáciu záverov disentovaného rozhodnutia na

fikcie doručenia de lege lata obdobne normatívne upravené, resp. v tomto smere vyvolá snahu o
opätovnú aktiváciu rozhodovania veľkého senátu.

JUDr. Marián Fečík

JUDr. Petra Príbelská, PhD.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.