Uznesenie – Zmluva o úvere ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoZm/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521202526
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1521202526.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu
JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Anton Jarábek, s miestom
podnikania Vlčany 1186, 925 84 Vlčany, IČO: 43 115 322, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní

o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o určenie že úver je bez úrokov a bez poplatkov a o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 6.348,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V č. k. 7CbZm/36/2021 - 175 zo dňa 1.3.2023 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 7CbZm/36/2021 - 175 zo dňa
1.3.2023 v napadnutých výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie v tejto
časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 7CbZm/36/2021 - 175 zo dňa 1.3.2023 rozhodol vo výroku
I tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.348,- Eur v lehote do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III
nepriznal žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 1CbZm 900/2015 sa spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. ako žalobca domáhala voči
K. C. ako žalovanému zaplatenia zmenkovej sumy 14.537,60 Eur s príslušenstvom a náhrady trov
konania z titulu nároku vyplývajúceho zo zmenky vystavenej K. C. v Leviciach dňa 19.09.2013 na rad
žalobcu. Uznesením č. k. 1CbZm 900/2015 - 137 zo dňa 15.07.2021, právoplatným dňa 3.9.2021 bolo
konanie vedené pod sp. zn. 1CbZm 900/2015 zastavené na základe dispozitívneho úkonu žalobcu z

dôvodu úhrady žalovanej sumy žalovaným. Vo vyjadrení podanom na tunajšom súde dňa 29.03.2018
žalovaný žiadal súd o určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 178144 - 52029 zo dňa 19.09.2013, ktorá
bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, ako i o určenie, že predmetný úver je bez úrokov aj bez
poplatkov a zároveň sa domáhal od žalobcu vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 6.348,- Eur.
Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 1CbZm 900/2015-128 zo dňa 19.03.2021 súd vylúčil na samostatné
konanie návrh žalovaného o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o určenie že úver je bez úrokov a bez

poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.348,- Eur.

3. Žalobca poukazoval na to, že v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval v postavení spotrebiteľa.
Úverodžalovanéhomunebolposkytnutýnapodnikateľskýúčel,naviacdanéfinančnéprostriedkynemal
a nemá evidované ani vo svojom účtovníctve, nakoľko ich použil výhradne na svoje osobné potreby.
O skutočnosti, že poskytnutý úver nebol spotrebiteľským úverom, sa dozvedel až z obsahu podanej

žaloby. Poukázal na to, že nemal vedomosť o rozdiele medzi úverom poskytnutým podnikateľovi a
zamestnancovi, nakoľko mu rozdiel obchodný zástupca žalovaného nevysvetlil, ani na daný rozdielnepoukázal. Ďalej dôvodil žalobca tým, že zmluvu podpísal v tiesni, nakoľko potreboval doriešiť svoje
rodinné problémy a jedinou možnosťou bolo využiť nebankový sektor, nakoľko v bankách „nepochodil“,
keďže tie majú procesy zdĺhavejšie a prísnejšie podmienky na poskytnutie úveru. Žalobca mal za to,

že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, absentujú v nej osobitné zákonom stanovené náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho je možné vyhodnotiť poskytnutý úver ako bezúročný
a bezpoplatkový. K postaveniu spotrebiteľa dôvodil i uvedením svojho rodného čísla na zmenke, čo
žalobcu identifikuje ako súkromnú osobu a nie podnikateľa. Žalobca zároveň okrem iného zdôraznil, že
zabezpečenie úveru zmenkou bolo v rozpore so zákonom, keďže od 01.01.2011 v zmysle ust. § 17 ods.

3 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je zabezpečenie spotrebiteľského úveru zakázané.
Úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu vyhodnotil ako neplatný právny úkon v zmysle ust. § 37,
§ 39, § 43a OZ. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukazoval na to, že z obsahu zmluvy jednoznačne
vyplýva, že ju žalovaný uzatváral ako podnikateľský subjekt. Žalobca sa v zmluve identifikoval ako
subjekt žiadajúci o poskytnutie úveru na podnikateľské účely, pričom rovnaké skutočnosti uviedol i v
žiadosti o poskytnutie úveru. Žalobca až do podania svojho vyjadrenia nikdy nespochybnil akú zmluvu

uzavrel a s akým obsahom, rovnako neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, pre ktoré by
sa mal obsah ním vykonaného úkonu interpretovať iným spôsobom, ako vyplýval z obsahu jeho vôle
vyjadreného v okamihu podania žiadosti o úver, ako aj pri uzavretí zmluvy a následného plnenia.
Žalovaný mal za to, že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu.

4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zaviazanosť žalobcu zmenkou nevznikla v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola zmluva o revolvingovom úvere č.
178144-52029, ktorú strany sporu uzavreli, pričom žalobca bol u vedenej zmluve označený s uvedením
živnostenského registra Obvodný úrad v Šali, v ktorom je zapísaný ako živnostník, tiež s uvedením
jeho identifikačného čísla a sídla. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej

činnosti dlžníka. Zároveň i z obsahu Splátkového kalendára k uzavretej zmluve vyplýva označenie
dlžníka ako živnostníka. K tvrdeniu žalobcu o uvedení rodného čísla na zmenke súd uvádza, že
daná skutočnosť sama osebe nie je ešte dôkazom o spotrebiteľskom charaktere úveru. Uvedeniu
rodného čísla žalovaného nie je možné pripisovať iný zmysel, než zo zmenky vyplýva, t. j. náležité
individualizovanie osoby, ktorá zmenku vystavila. Identifikačné číslo fyzickej osoby podnikateľa nie je za

každých okolností stabilným identifikátorom, nakoľko po ukončení podnikania môžu vzniknúť problémy
stotožniť podnikateľa s konkrétnou fyzickou osobou. Podľa bodu 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere
sa však veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej
činnosti a tie sa dlžník v bode 2.1 zaviazal splatiť veriteľovi v splátkach podľa splátkového kalendára.
Podpísaním zmluvy žalobca podnikateľský účel úveru schválil. Skutočnosť, že zmluva ako aj žiadosť

boli vopred pripravené žalovaným, nemá pre posúdenie charakteru záväzkového vzťahu medzi stranami
žiaden vplyv. Rozhodujúce je to, na aký účel bola zmluva uzavretá, teda či žalobca pri uzatváraní
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Pre posúdenie právneho vzťahu je
bez právnej relevancie skutočnosť, kto zmluvu pripravoval. Podpísaním zmluvy s takto pripraveným
obsahom žalobca vyslovil súhlas. Naviac, sám žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 07.03.2023 napriek

predchádzajúcim tvrdeniam, že mu nebol vysvetlený rozdiel medzi úverom poskytnutým podnikateľovi
a spotrebiteľovi uviedol, že pri uzatváraní danej zmluvy bol zavádzaný tým, že „zmluva bude pre
neho lepšia pokiaľ bude na IČO“, z čoho vyplýva, že žalobca mal vedomosť v akom postavení
bude v zmluvnom vzťahu so žalovaným a že živnostenský list dokladá práve z dôvodu preukázania
podnikateľskej činnosti a nie z dôvodu preukázania príjmu, keď naviac živnostenský preukaz nie je

dokladom o výške príjmov.

5.Zmluvouorevolvingovomúvereč.178144-52029sažalovanýakoveriteľzaviazalposkytnúťžalobcovi
ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 11.328,- Eur a
žalobca sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 236,- Eur podľa splátkového kalendára.

Súčasne sa žalobca/dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalovanému zmluvnú odmenu 6.328,-
Eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru.
Z obsahu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 178144-52029 mal súd preukázané, že za poskytnutie úveru
bola v bode 4.1 zmluvy dojednaná zmluvná odmena vo výške 6.328, - Eur, ktorú sa žalobca zaviazal
zaplatiť žalovanému ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky zmluvných strán sa v zmysle bodu

9.1 zmluvy započítali ku dňu poskytnutia úveru a to tak, že proti pohľadávke dlžníka za poskytnutie úveru
vo výške 11.328,- Eur sa započítala pohľadávka veriteľa na zmluvnú odmenu vo výške 6.328,- Eur a
rozdiel bol poukázaný na účet dlžníka, t.j. 5.000,- Eur. Z uvedeného vyplýva, že odmena (úrok) sa stala
splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných pohľadávok, v dôsledkučoho žalovaný vyplatil žalobcovi len rozdiel 5.000,- Eur. Žalovaný poskytol reálne žalobcovi úver v sume
5.000,- Eur za odmenu vo výške 6.328,- Eur, ktorú sa zaviazal žalobca uhradiť ku dňu poskytnutia
úveru. Medzi stranami sporu nebolo sporným uhradenie záväzku žalobcu žalovanému v celom rozsahu

v priebehu konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 1CbZm 900/2015, teda i zmluvnej odmeny/
úrokuvsume6.348,-Eur.Vzťahstránsporujeobchodnoprávnyazmluvuorevolvingovomúvereuzavreli
podľa § 497 a nasledujúcich zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ObZ). Pre obchodno-právne
vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch
majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ

nevyplýva opak.

6. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že účelom tohto dojednania, týkajúceho sa zmluvnej odmeny,
bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalovaný reálne poskytol
žalobcovi peňažné prostriedky len vo výške 5.000,- Eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný
úrok 6.328,- Eur z úveru 11.328,- Eur predstavuje 13,97%, ale z úveru 5.000,- Eur už úrok 6.328,-

Eur predstavuje 31,64% na 48 mesiacov, t.j. ročný úrok 126,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé
úroky požadované bankami za úvery. Súd uviedol, že takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať
tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. V danom prípade suma, ktorá
predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru (11.328,- Eur) predstavuje
približne 55,86%. Ak teda ide o zmluvnú odmenu potom odmena resp. odplata za úver v rozsahu

55,86% zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska
dobrých mravov a niet dôvodu na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ
pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý
svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Naviac žalovaný ako veriteľ si musel byť vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho

reálnej hodnote, keďže sám v článku 12 úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“,
ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalovaný znížil svoje obchodné
riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane
zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Žalobca podľa
prvostupňového súdu zámerne pri dojednávaní výšky úrokov využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy

zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval,
aby zákon dodržaný nebol. Svojím obsahom a účelom tak zmluvné dojednanie týkajúce sa zmluvnej
odmeny v ust. čl. 4 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 178144-52029, vzájomnom započítaní pohľadávok
v čl. 9 obchádzajú zákon a sú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatné v celom rozsahu, čím žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie neplatne dojednanej odmeny.

Na základe uvedeného žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného podľa
ust. § 451 ods. 2 OZ a to v rozsahu plnenia, ktoré poskytol žalovanému z neplatného právneho úkonu
(neplatne dojednanej odmeny) vo výške 6.328,- Eur, z toho dôvodu súd uložil žalovanému povinnosť
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 6.328, - Eur.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku III napadnutého rozhodnutia
podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, keďže
obe strany mali úspech iba čiastočný.

8. Proti výroku I a výroku III podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. b), e), f) a h) CSP, odvolacím návrhom žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

9. Nesprávnosť rozhodnutia je podľa žalovaného primárne daná nepoužitím príslušnej právnej normy.
Bez ohľadu na správnosť, či nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadne výšky zmluvnej odmeny,

čo žalovaný spochybňuje a napáda, taktiež platí, že súd mal v súvislosti s otázkou zmluvnej odmeny
za úver postupovať primárne podľa § 502 Obchodného zákonníka. Ide o špeciálnu právnu normu,
ktorá sa vzťahuje na posudzovanie primeranosti úrokov (zmluvnej odmeny) a ktorá súčasne vylučuje
záver o neexistencii nároku na úroky (aspoň v časti), čiže nepripúšťa záver o neplatnosti ujednania o
úrokoch. Zmluva o úvere je v zmysle úpravy v Obchodnom zákonníku tzv. absolútnym záväzkom. Z tejto

právnejúpravyvyplýva,žezmluvaoúverenemôžebyťdojednanáakobezúročná,pretožezáväzokplatiť
úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je pojmovým znakom
úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú výšku úrokov v zmluve, je dlžník
povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá nie je stanovená fixne, ale jezávislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery
nimi poskytované (porov. § 502 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu k § 502 Obchodného zákonníka
súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu

nespôsobuje neplatnosť ani úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch,
ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení. Úprava zmluvy o úvere v
Obchodnom zákonníku sa od úpravy zmluvy o pôžičke teda významne líši tým, že ustanovenie § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj vtedy, ak nie je ich výška
v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu prípustnú hodnotu úrokov.

Zakotvuje tiež (v poslednej vete) výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany dojednajú v
úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Takáto úprava pre
vzťahy založené úverovou zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka posilňuje
princíp obsahovej oddeliteľnosti tej časti právneho úkonu (zmluvy o úvere), ktorá sa týka úrokov. Zákon
výslovne uvádza, že v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe zákona, má dlžník
povinnosť platiť úrok v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o

neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie nerešpektoval a preto po právnej stránke
dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej
zmluvnú odmenu) ako celku. Žalovaný tvrdí, že znenie § 502 Obchodného zákonníka vylučuje záver
o neplatnosti úrokov v rozpore s dobrými mravmi.

10.Žalovanýďalejvodvolanínapádaskutkovézáverysúduovýškeúrokovakonesprávne,nepodložené
a bez opory v akomkoľvek dôkaze. Prepočty uvádzané súdom v bode 27 odôvodnenia rozsudku nemajú
oporu v žiadnom dôkaze a ani v žiadnom bežnom spôsobe výpočtu úrokovej sadzby. Žalovanému nie je
zrejmé,nazákladečohosúddospelkspôsobupočítaniaúrokovejsadzbytak,akotouvádzavoznačenej
časti rozsudku. Takýto spôsob výpočtu nepoužíva a nikdy ani nepoužívala žiadna finančná inštitúcia,

nie je ani bežný a ani všeobecne zaužívaný, či vôbec akceptovaný. V tomto smere je postup súdu
nepreskúmateľný a vykazuje prvok svojvôle. V rozpore s údajmi uvádzanými súdom je napríklad aj
žalovaným dokladovaný výpočet úrokovej sadzby štandardným vzorcom pre výpočet úrokovej sadzby.
Jesúčasťouspisu-podaniazodňa30.03.2022.Zrozsudkunevyplýva,žebysasúdnímvôbeczaoberal,
hoci skutočnosti vyplývajúce z tohto výpočtu majú bezprostrednú spojitosť s jeho skutkovými závermi.

Súd prvej inštancie sa teda nevyporiadal s tvrdeniami a listinami predloženými žalovaným, hoci sa týkajú
tých skutkových a právnych okolností, na základe ktorých rozhodol. V zmysle judikatúry Ústavného súdu
SR je všeobecný súd povinný vyrovnať sa s argumentami účastníka, čiže uviesť dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie jeho argumentov. V tomto prípade ale rozsudok neobsahuje žiadnu zmienku, ako súd
vyhodnotil argumenty žalovaného (zhrnuté napríklad v jeho podaní zo dňa 30.03.2022) - v rámci ktorých

žalovaný poukazoval nielen na § 502 Obchodného zákonníka, ale aj na konkrétny spôsob vyčíslenia
úrokovej sadzby, ktorá rozhodne nie je neprimeraná. Odvolanie proti výroku III podal žalovaný z dôvodu,
že ide o závislý výrok od výroku I.

11. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol iba, že na rozsudku zotrváva.

12. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o revolvingovom úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“), sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

13. Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

14. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

15. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a§ 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až 289, § 301, § 303, § 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, §
311 ods. 1, § 312, § 313, § 321 ods. 4, § 324, § 340a, § 340b, § 341, § 365,
§ 369 až 369d, § 370, § 371, § 376, § 382, § 384, § 386 až 408, § 408a, § 444, § 458, § 459, § 477, §

478, § 479 ods. 2, § 480, § 481, § 483 ods. 3, § 488, § 493, § 499, § 509 ods. 1,
§ 592, § 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, § 669, § 669a,
§ 672a, § 675, § 676 ods. 1 a 2, § 711, § 720, § 725, § 729, § 743 a § 771c.

16. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka: ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,

je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

19. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

20. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a

dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a že odvolaním napadnutý rozsudok je potrebné
v napadnutých výrokoch zrušiť.

21. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa
odvolací súd zaoberal žalovaným uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní. K odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným odvolací súd v prvom rade
poukazuje na to, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvné strany zmluvu o revolvingovom
úvere uzavreli podľa § 497 a nasl. ObZ. Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti.
Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci
zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ nevyplýva opak. Záväzok dlžníka

zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu úverovej zmluvy
vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva istinu, platí úroky z
tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej veci predstavuje úroky
za poskytnutie úveru, nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorú upravuje kogentné ustanovenie § 499

Obchodnéhozákonníka).Právnaúpravanezakotvujemaximálnuvýškuúrokovzúveru,tátojelimitovaná
iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v
dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak
úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú

banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné
podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako
celku, ale nastupujú právne dôsledky predpokladané v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka,
t. j. dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú

oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy týkajúcej sa výšky úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade,
ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 Občianskehozákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám
o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej
neplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/

neplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho
úkonu týka celého právneho úkonu alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na
samostatnú existenciu.

23. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu

zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k
neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia
zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax,
keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi

právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát
autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy.

24. Ak teda súd prvej inštancie pri posúdení dohodnutej výšky úrokov dospel k záveru o nedovolenosti
zmluvného dojednania a výšku úroku dojednanú v zmluve o úvere považoval za úžeru, teda za

neprimerane vysokú, bolo potrebné sa ďalej zaoberať a použiť namiesto zmluvného dojednania
obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom ustanovení § 502
ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky v
najvyššie prípustnej výške. Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo a to
aj v prípade neplatnosti čiastočnej. Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou kauzálneho

vzťahu zabezpečeného zmenkou vôbec nezaoberal a postup a dôvody, prečo na čiastočnú neplatnosť
zmluvy neprihliadol v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre nedostatok dôvodov
rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu. V odseku 27 odôvodnenia rozsudku
je uvedený nejaký výpočet úrokov, ktorý je však nepreskúmateľný, nie je zrejmé, na základe čoho

prvostupňový súd dospel k spôsobu počítania úrokovej sadzby tak, ako to uvádza v označenej časti
rozsudku.

25. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Úlohou súdu prvej inštancie
bude vysporiadať sa s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, vyčísliť a zistiť výšku
oprávnenej odplaty za poskytnutie úveru, nakoľko v prípade neplatnosti dohody zmluvných strán o
výške zmluvných úrokov z úveru platí, že odplatnosť úveru musí byť obvyklá (§ 502 ods. 1 veta tretia,
§ 499 ObZ), nie v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zohľadňujúca riziko

poskytovania nebankových úverov klientom, ktorí zvyčajne podmienky pre poskytnutie úveru s ohľadom
naichfinančnúspoľahlivosťnespĺňajú.Súdprvejinštancievoveciopätovnemeritórnerozhodne, pričom
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a nové rozhodnutie riadne
odôvodní.

26. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).