Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218703
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, A., zastúpeného Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho
6, Prievidza, IČO 50 595 652 proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy,

o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 6C/15/2024-247 zo dňa 23. júna
2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur, v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a priznal

žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,5 % (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.231,90 eur s príslušenstvom z dôvodu, že bol
dlhodobo nútený pracovať ako hasič-záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v
dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu

odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac daného roka.

3. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej
ujmy. Mala za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003,
a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom, v zmysle uvedeného

zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovanej smernica 2003/88/EHS
nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko sa
nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Mala za to, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaná.
Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu pohotovosť nebola určovaná. Takisto
žalovaná namietala premlčanie nároku. Ďalej uviedla, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany

zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES, boli riadne transponované do
zákona č. 315/2001 Z. z. Poukázala, že žalobca ani neuviedol, aká konkrétna škoda mu bola spôsobená
s tým, že neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku,priloženú ako prílohu k žalobe, nemožno podľa žalovanej považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa
javí ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná, a to aj s porovnaním s výškou náhrad,

ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. Žalovaná namietala aj uplatnený nárok na úrok z omeškania z
uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy a takisto namietala miestnu príslušnosť.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval u

žalovanej ako hasič - záchranár v období od apríla 2020 do marca 2023. Podľa prehľadu odpracovaných
hodín žalobca v rozhodnom období odpracoval 2.111,51 hodín nadčasov, pričom z toho existuje aktívna
časť pracovnej pohotovosti a pracovná pohotovosť. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm.
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD
vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

5. Vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm.
b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“), § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91

ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník.

6. Vo vzťahu k žalovanou namietanému nedostatku právomoci konať mal súd prvej inštancie

preukázané, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a
neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé
obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ

v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je
nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že
spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3
CSP. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná Slovenská republika neprevzala, resp. nesprávne
prevzala do svojej právnej úpravy čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
úprave pracovného času hasičov v rámci zákona č. 315/2001 Z. z. Vzťah úniového a vnútroštátneho
práva sa riadi zásadou prednosti a súčasne zásadou priameho účinku, ktoré sú povinné rešpektovať aj

vnútroštátne súdy. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnym zákonom.
7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je

smernica adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice je zodpovedná
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom
vprípadenesplneniatejtopovinnostiještátzodpovednýajzanesprávnuaplikáciusmernice2003/88/ES,
pokiaľ knesprávnejaplikáciidošlovdôsledkujejnesprávnehoprebratiadoprávnehoporiadku.
Pokiaľ je smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v

konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého

príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky garantom právnej úpravy vymedzenej
v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície
smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.8. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice

89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný

čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd
argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica
89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne
vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré
bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami,

sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd prvej inštancie mal potom
za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená
v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti
tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny

dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES.
V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období
výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti, zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala
obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu

alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

9. Čo sa týka spornosti otázky, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje

požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých

sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých svojich
rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtumaximálnehodennéhoalebotýždennéhopracovnéhočasuapracovnápohotovosť,vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa považuje ako celok za

pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas, zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09,
C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi

na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada.
Slovenská právna úprava, obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore,
upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný

čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd
prvej inštancie sa oboznámil s prílohou č. 4 k zákonu, v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice
2003/88/ES, avšak úprava, zahrnutá v zákone č. 315/2001 Z. z., nie je v súlade s
právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej praktickej aplikácie dovodiť, že by
služobná pohotovosť hasičov, vykonávaná v mieste výkonu služby, bola považovaná za súčasť ich

služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie
priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v
prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001
Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný časnesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť
služobnejpohotovostizákonexplicitnenezaraďujedovýkonuštátnejslužby,právenaopakz§86zákona
č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi

dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste
vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu
služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej
strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na
druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok

upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a
to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí
príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde
počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný
príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že
zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného

času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade,
že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť
výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas, avšak zákon hovorí, že tento prípad sa
považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3. Z § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva, že štátna služba
ako nadčas je vykonávaná nad rámec určeného služobného času ako ďalší služobný čas,

ktorý sa započítava do týždenného služobného času v zmysle § 85 ods. 2, na
rozdiel od samotnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie mal za to, že zákon tak
nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného
času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný
tráviť na pracovisku. Zo znenia smernice 2003/88/ES je zrejmé, že tá neumožňuje, aby

členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako túto definíciu
uvádza samotná smernica.

10. Čo sa týka rozhodného obdobia, súd prvej inštancie mal za preukázané, že
v rozhodnom období, a to od 18.07.2020 (t. j. 3 roky spätne od podania žaloby, vzhľadom k vznesenej

námietke premlčania) do konca marca 2023 mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak,
že týždenný pracovný čas pozostával zo 17-hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu
nadväzovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku
žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť
služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť

služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí 761 dní, čo predstavuje 108,71 týždňov. Pri dodržaní
obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného
pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7.324,80
hodín (152,6 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v
posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval

výkon práce v rozsahu 6.647,50 hodín, t. j. 677,30 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému
času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere 4,4 hodiny týždenne
navyše oproti stanovenému maximu (677,3 hodín: 152,6 týždňov). Súd prvej inštancie zdôraznil, že
sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej
vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom

určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného
času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere nevidel dôvod
osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného
odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 2 rokov, z ktorého súd prvej inštancie v konaní
vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať,

že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených
záujmov. Vzhľadom k tomu, že žalovaná ničím konkrétnym vyššie uvedené skutočnosti nespochybnila,
súd prvej inštancie pri rozhodovaní z nich vychádzal. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16

až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného
priemerného pracovného času, aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci
samej nemôžu byť relevantné, keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli,
pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súdprvej inštancie za to, že u žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaná
ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak štát

zodpovedný nielen za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho
poriadku. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu
pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a

C-9/90Francovichai.,C-46/93aC-48/93Brasseriedup?cheuraFactortame),čímpoškodeníjednotlivci
majú právo na náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok, a to cieľom porušenej právnej normy
Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

11. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax
nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem
iného judikované aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v
uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto

sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie.

12. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp.
nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná
v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za

predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie
a efektivity v danej veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných
práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady prihliadal na
kritériá stanovené zákonom a súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom

na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia,
na odpočinok, právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie

výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti
a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

13. Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi

porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci bolo potrebné
prihliadnuť k tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry
EÚ a tento termín je nutné vykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V príčinnej
súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v
dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru o
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a
tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženiažalobcumuneostávaldostatokčasu,ktorýbymoholvenovaťrodine.Žalobcauviedol, žebývasosvojimi
rodičmi, ktorí majú 70 rokov, s partnerkou a ich 7-ročným synom v rodinnom dome. Navyše z výsluchu
žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže dostatočne venovať svojmu synovi a svojim

rodičom napriek tomu, že s nimi žije v spoločnej domácnosti. Na rodičov musí dohliadať žalobcov
brat, čo mu niekedy aj vyčíta. Takisto počas 48-hodinového odpočinku žalobca uviedol, že musí byť
nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť voči
zamestnávateľovi a napätie. Ako sa vyjadril žalobca, dajú im v tomto čase školenia.

14. Ak žalovaná polemizovala ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd
prvej inštancie mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste
vykonávaniaštátnejslužbyurčený,resp.vymedzenýpriestornaodpočinok,kdežalobcamusíbyťfyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite

plniť svoje povinnosti. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený
od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a
jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je
z týchto dôvodov fakticky vylúčená.

15. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práv, tak takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho
dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala
právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal

svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych
vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

16. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že
porušením práva EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za

nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne počas celého
obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k
premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom.
Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (18.07.2023) je premlčaný nárok

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo
pred 18.07.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd prvej inštancie v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného
nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 18.07.2020.

17. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky, mal súd prvej inštancie za to, že účelom

a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje
odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom
na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná
základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú
rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v
danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky

nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva
fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený
tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne
viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods.1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do
odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať
smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane

žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k zásahu do jeho
práva na súkromie a rodinný život, keď mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp.
rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto
zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

18. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej
nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000 Eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a
následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch bola určená súdom prvej inštancie aj komparáciou s obdobnými právoplatnými
vecami (napr. KS Košice, sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn.
2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, OS Brezno, sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021,

OS Zvolen, sp. zn. 18C/15/2021, OS Žiar nad Hronom, sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská
Sobota, sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Súd prvej inštancie poznamenal, že z dokazovania nevyplynula taká
intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo
k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to
odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. V danom prípade sa nejedná o

vedúceho zamestnanca, ale o zaradenie žalobcu ako hasiča - záchranára, a teda za negatívny
zásah do jeho súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy
2.000 Eur. Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie žalobu v
prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú a zamietol ju.

19. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade
nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu,
a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti.
Žalovaná by sa dostala do omeškania až momentom, keby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej

ujmy nezaplatila žalobcovi riadne a včas, teda prvý deň omeškania by nastal dňom nasledujúcim po
dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na obdobné
rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn. 7MCdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo15/1997 s tým, že
rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky,
a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže

dostať do omeškania.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 CSP na základe
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá
bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo
úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§
142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného
nároku, a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej

ujmy v celej uplatnenej výške a 6.231,90 Eur od 05.03.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného
hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanej v rozsahu 70,5 % s tým, že výška
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania, jednalo sa o
neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000 Eur od 05.03.2023 do 23.06.2025 = 346,02 Eur), teda úspech

žalobcu bol 85,25 %, neúspech 14,75 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 70,5 %.

21. Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti tomuto rozsudku (výslovne do výrokov
I. a III.) a navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej
časti zmenil, žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Odvolanie podala

z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP. Žalovaná mala za to, že záver súdu
prvej inštancie o nesprávnom transponovaní smernice žalovanou vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, keď pri svojich úvahách opomenul základné zásady interpretácie smernice definované
rozhodovacou činnosťou SD EÚ a eurokonformný výklad ZoHaZZ, pričom je daný odvolací dôvod podľa§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. V tomto smere poukázala na rozhodovaciu činnosť SD EÚ týkajúcu sa
aplikácie a priameho účinku smernice, konkrétne rozsudok SD EÚ zo dňa 05.02.1963 vo veci C-26/62
- D. E. en Loos/Administratie der Belastingen, rozsudok SD EÚ zo dňa 08.04.1976 vo veci C-43/75 -

Defrenne/SABENA, rozsudok SD ÉÚ zo dňa 13.11.1990 vo veci C-152/84 - Marshall/Southampton and
South-West Hampshire Area Health Authority a rozsudok SD EÚ zo dňa 10.04.1984 vo veci C- 14/83 -
Von Colson v Land Nordrhein-Westfalen. Súčasne súd prvej inštancie svoje závery o porušení smernice
dostatočne nevysvetlil a v odôvodnení nijakým spôsobom nereagoval na argumentáciu žalovanej
prednesenú v priebehu konania, a teda napadnutý rozsudok je arbitrárny, čím

došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces podľa § 365 písm. b) CSP.
Ďalej žalovaná poukázala na to, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie o prekročení maximálneho
priemerného týždenného pracovného času sú nesprávne a arbitrárne. Zo žalovanou predloženého
výpočtu vyplynulo, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rozhodnom období uplatnenom
žalobou prekročil maximálny priemerný týždenný pracovný čas iba v jednom referenčnom období, júl
2020 až december 2020, keď dosiahol 48,52 hod., pričom uvedené bolo v podstatnej miere

ovplyvnené aj pandémiou COVD-19, keď permanentne v dôsledku karantény alebo pozitívneho testu
na COVID-19 dochádzalo k personálnym výpadkom, ktoré objektívne žalovaná nemohla ovplyvniť. V
ostatných referenčných obdobiach dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 43,65 až 45,75
hodín, teda výrazne pod hranicou maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Je teda
vylúčené, aby v prípade žalobcu bol permanentne a dlhodobo prekračovaný maximálny priemerný

týždenný pracovný čas, a to ani pri započítaní neaktívnej časti služobnej pohotovosti žalobcu podľa § 92
ods. 1 ZoHaZZ. Žalobca vo svojich výpočtoch do pracovného času nesprávne v rozpore so
smernicou zarátava aj čas odpočinku podľa čl. 2 bod 2 smernice (riadna ročná dovolenka, dodatková
dovolenka, dovolenka vo sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy, voľno za prácu vo sviatok,
či návštevu lekárskeho zariadenia alebo sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho

zariadenia). Rovnako tak žalovaná počas celého konania poukazovala na nesprávne
stotožňovanie pojmov „služobný čas“, „pracovný čas“ a „fond pracovného času“. Žalovaná ďalej uviedla,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, akým spôsobom sa súd prvej inštancie
vysporiadal s argumentáciu žalovanej týkajúcou sa nesprávnosti výpočtu predloženého žalobcom, ktorý
v rozpore so smernicou do pracovného času podľa čl. 2 bod 1 smernice v spojení s čl. 6 písm. b)

smernice započítal aj čas odpočinku podľa čl. 2 bod 2 smernice a pri svojich výpočtoch nesprávne
vychádzal z celkového fondu pracovného času žalobcu, ako sa uvádza na predložených výplatných
páskach na mzdové účely. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, ale taktiež aj z napadnutého rozsudku,
žalobca považoval za pracovný čas podľa čl. 2 bod 1 smernice aj hodiny času odpočinku podľa čl. 2 bod
2smernice.Časyakoriadnaročnádovolenka(DOV),dodatkovádovolenka(DOD),dovolenkavosviatok

bez odpočtu (DOS), náhradné voľno za prácu vo sviatok (VS), náhradné voľno za prácu nadčas na
žiadosť žalobcu (NV), voľno z kolektívnej zmluvy (SVP), práceneschopnosť (PN, PNK), návšteva lekára
(LEK), sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia (SRP) nie sú pracovným
časom. Ako vyplýva z výpočtu predloženého žalovaným, je potrebné neutralizovať v zmysle čl. 16 písm.
b) smernice dni riadnej ročnej dovolenky, ktoré spadajú pod ustanovenie čl. 7 smernice, a teda všetky

dovolenky v plachtách služieb označené ako „DOV“. Ďalej je potrebné neutralizovať v zmysle
čl. 16 písm. b) smernice aj všetky druhy práceneschopnosti (v plachtách označené ako „PN“, ,,PNK“
a ,,OČR“), ako aj dni označené ako „VSZ“, a teda dni prekážky z dôvodu všeobecného občianskeho
záujmu. Pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného času žalobcu súdy nemôžu svoje skúmanie
obmedziť iba na skúmanie, či „služobná pohotovosť“ je pracovným časom, ale taktiež aj na skúmanie

vyššie uvedených dní. Z textu smernice, ako aj judikatúry SD EÚ jasne vyplýva, že predmetné časy
nemožno považovať za pracovný čas, a to bez ohľadu na to, že sa započítavajú do celkového
fondu pracovného času na výpočet platových nárokov žalobcu. Žalovaná mala preto za to, že je daný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom o prekročení maximálneho priemerného

týždenného pracovného času u žalobcu. Súčasne súd prvej inštancie svoje závery o porušení smernice
dostatočne nevysvetlil, a teda napadnutý rozsudok je arbitrárny, čím došlo k
porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces podľa § 365 písm. b) CSP. Žalovaná mala tiež za to, že
súd prvej inštancie sa dostatočne nezoberal problematikou referenčných období. Záverom uviedla, že
žalobca, v konaní nepreukázal prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v

miere vyvolávajúcej zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil
napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola
žalobcovi priznaná. Súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje úvahy týkajúce sa priznanej výškynemajetkovej ujmy v peniazoch, keď neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce zásah do
súkromného a rodinného života a súčasne výšku priznanej ujmy neurčil vzhľadom na osobitné pomery
žalobcu, ale len paušálnym odkazom na iné rozhodnutia súdov v obdobných sporoch. Žalovaná tiež

poukázala na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (uznesenie zo dňa 20.05.2025,
sp. zn. 14Co/15/2025; uznesenie zo dňa 27.05.2025, sp. zn. 14Co/18/2025; uznesenie
zo dňa 12.05.2025, sp. zn. 14Co/7/2025; uznesenie zo dňa 27.05.2025, sp. zn. 14Co/13/2025).

22. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej, ktoré mu bolo doručené, písomne nevyjadril.

23. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny

potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolaním napadnutý nebol, a preto v tomto
výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

25. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

26. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v
konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných
právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom

prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred
skončenímdokazovania.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezodpovedákritériám
odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak,

že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci
Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto
smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(rozhodnutie, sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa
15.10.2009 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález,
sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho

sa v konaní žalobca domáha, popísal základnú procesnú obranu žalovanej v konaní,
podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti z nich zistil, uviedol zákonné
ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal so všetkými
podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané
dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za

nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

27. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalovanej
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré zvykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej

inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie
a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:
28. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený
v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09
zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času

v súvislosti s porušením čl. 6 smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené
konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do
verejného sektora a jeho rozpis služieb zahŕňal aj 24-hodinové zmeny, pričom každá takáto 24-hodinová
zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej
služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

29. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou

je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

30. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého

odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 citovaného zákona do jeho znenia bola prebratá smernica 2003/88/ES. Z
predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor
slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem

„pracovný čas“, uvedený v smernici 2003/88, je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“
ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako

Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom,
alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie,
pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností

vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských
štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto

konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice
2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jehozdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný
týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj
pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,

ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Zákon
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi,
resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je dôležité zdôrazniť, že povinnosť

členskýchštátov,vyplývajúcazosmernice,ktoroujedosiahnuťvýsledokstanovenýsmernicou,akoajich
povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností
je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola

prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)
citovanej smernice.

31. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až

C-403/01zodňa05.10.2004Pfeifferai.,akoajuznesenieSúdnehodvoravoveciC-52/04zo14.07.2005
Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky
odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS.
Smernica89/391savzmyslečl.2ods.1uplatňuje„navšetkyodvetviačinnostiatoverejnéajsúkromné“,
ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo,

obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého
pododseku tohto článku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany. Na činnosť, vykonávanú žalobcom, sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti,
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice, je potrebné s ohľadom na cieľ smernice

(podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco. Táto
výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
(napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,

základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že

činnosti, vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú
ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2
smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejnýporiadok,zdravieabezpečnosť,nadcieľomspočívajúcim vzabezpečeníbezpečnosti
a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej
situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v
tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom

pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojím rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu
pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a

bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval
všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto
výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá
na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvompododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej

smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom
na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných
okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V
tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom

alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí
do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

32. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymisúdmi.ZjudikatúrySúdnehodvoravyplýva, ževprípade,akbynebolomožné
vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne
súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto

právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,
ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora,
podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré
sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry
vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez

ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho
dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora

môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj
štát, a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát.

33. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za

nesprávnu transpozíciu smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v
odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
zasúčasnéhosplneniatrochpodmienok:a)cieľomporušenejprávnejnormyÚniejepriznaťjednotlivcom
práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

34. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s
ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo

akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymisúdmi.Vprejednávanomsporenebolosporné,žežalobcovisúrozvrhovanéslužbytakým
spôsobom, že na 17-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje
určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásenýpoplachahasičisúvyslanínazásah,menísaslužobnápohotovosťnaprácunadčas,žehasiči

strávia na pracovisku počas jednej zmeny sústavne 24 hodín. Celkovo žalobca za priznané obdobie
(júl 2020 - marec 2023) po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval
výkon práce v rozsahu cca 6.647,50 hodín, t. j. o 677,30 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému
času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 152,6týždňov = 7.324,80 hodín), čo zodpovedá v priemere 4,4 hodiny týždenne navyše
oproti stanovenému maximu (677,30 hodín : 152,60 týždňov). V tomto
smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 03.10.2000 Simap (C-303/98, Zb.

s. I-7963), uznesenie zo dňa 03.07.2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok zo dňa 09.09.2003,
Jaeger(C-151/02,Zb.s.I-8389).Zuvedenýchrozhodnutíjasnevyplýva,žepracovnýčas,zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, a teda, že
tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý

vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
prekračovať maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice.
Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil
uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci
do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom
„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti,

prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr
Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti, vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby -
okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok
6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny
týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

35. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V

každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku, a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

36. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma,
ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa

na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú
také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté.
Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno -

sociálnej integrite. Nemožno pochybovať o tom, že jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je
aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa
záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne
vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s
poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať

inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzenýpriestornaodpočinok(spánok)zamestnanca,atedasaodnehonevyžadujeaktívnačinnosť,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je
potrebnéodkázaťnaopakovanékonštatovanieSúdnehodvora,žepojem„pracovnýčas“trebadefinovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a

pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť
„v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju
činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný
čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť

počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z
judikatúry Súdneho dvora dokonca tiež vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom
prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas,
pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a jehosloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených
dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu.

37. Nemožno pochybovať o tom, že pracovná pozícia žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná
a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad limit dovolený právom Európskej únie za
dotknutéobdobie,výškupriznanejnemajetkovejujmy2.000eurniejemožnépovažovaťzaneprimeranú.
Vzhľadom na náročnosť a významnosť charakteru práce žalobcu je nepochybne potrebné zabezpečiť,
aby tento mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Žalobca vykonáva

službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a
plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa
svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale prakticky v tom čase vylúčená. Fakt, že

žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života,
je preto o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojim deťom, rodine,
záľubám, prípadne aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania,
neumožňuje iný záver ako ten (vezmúc do úvahy aj fakt, že dotknuté práva žalobcu boli porušované
dlhodobo), že výška priznanej nemajetkovej ujmy je stanovená vo svetle jej primeranosti

správne, pričom zjavne nevybočujúca z pravidiel odškodňovania.
38. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na
náhradu škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo
smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady
škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej

ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením
práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a
efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna
alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto

náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).
Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie

k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). K výhradám
žalovanejohľadnepeňažnejnáhradynemajetkovejujmyžalobcujepotrebnéuviesť,žeobčianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti, vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, sú uvedené len
príkladmo, a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré
z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude

ovplyvnenápovahouaintenzitouneoprávnenéhozásahu.Z§13ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,
že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného

práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j. že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasu,resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezákonač.315/2001Z.z.
oHasičskomazáchrannomzbore,ktorýumožňujezamestnávateľovi,resp.služobnémuúradurozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku

6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné
urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov, nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah
(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.

Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú
svojuúčinnosťafunkčnosť avtakomtoprípadesúdnapraxnevylučujemožnosťbezďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie
priznanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovanéhonároku, subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania
zásahu a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy
za čas 677,3 hodín počas 152,6 týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojim

záľubám, rodine. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho
súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku
nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v

obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako
považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo,
spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.
Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných
súdov v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi
Hasičského a záchranného zboru, podporujúce závery tohto rozhodnutia.

39. K otázke výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že táto je vždy závislá
od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci,
ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení
a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom

konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri
posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.
40. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy ďalej uvádza, že súd prvej

inštancie túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré
boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej
inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000 Eur sú aj podľa názoru
odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie

svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej
ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k
závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným
časom a organizovať rodinný a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je

konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného
obdobia (porovnaj napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/62/2024 zo
dňa 06.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/33/2024 zo dňa
24.10.2024, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/6/2025 zo dňa 19.02.2025,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 11Co/3/2025 zo dňa 26.03.2025,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27Co/104/2024 zo dňa 24.06.2025).

41. So zreteľom na vyššie uvedené rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a závery, na
ktorých sú založené, nebol dôvod ani v tejto veci mať relevantné pochybnosti o správnosti
záverov, na ktorých je založené rozhodnutie tiež v tejto veci.

42. Sumárne tak všetky odvolacie námietky žalovanej neboli dôvodné.

43.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387 ods.1,2CSP
vo výrokoch I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania, ktorý stranami sporu nebol spochybnený,

ako vecne správny potvrdil.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý tak má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalobcovi v odvolacom konaní

preukázane nevznikli žiadne trovy, odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

45. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).