Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 4, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219010121
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2219010121.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci proti obžalovanej A. B. a spol., pre pokus zločinu
krádežepodľa§14ods.1,§212ods.1,ods.3písm.a),ods.4písm.b)Trestnéhozákonaúčinnéhovčase
spáchania skutku formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej A.
B. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 04.11.2024 pod sp. zn. 18T/15/2019, na

verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 04.11.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu bola obžalovaná A. B. (spolu s medzičasom právoplatne
odsúdenými D. E., F. G. a H. A.) uznaná vinnou pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b)
Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa

§ 20 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,
že

dňa 9. apríla 2018 v čase okolo 02:35 hod. pred obytným domom č. XXX v obci I. v okrese
Dunajská Streda, sa po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločným konaním pokúsili zmocniť na
ulici zaparkovaného riadne uzamknutého osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Passat Combi

tmavohnedej metalízovej farby, evidenčného čísla: J., VIN: K., typu motora CFGB, roku výroby 2011
v hodnote 9.660,- eur, patriaceho poškodenej L. G., a to tak, že po tom ako obžalovaný D. E. dňa 8.
apríla 2018 v čase medzi 23:00 hod. a 24:00 hod. oslovil prostredníctvom četu obžalovanú A. B. s
požiadavkou na prevoz predmetného osobného motorového vozidla, sa spolu s obžalovanými F. M. a A.
B. stretli v Galante pred nemocnicou, odkiaľ išli spoločne do Sládkovičova, kde sa stretli s obžalovaným
H. A., ktorého obžalovaný D. E. požiadal, aby mu vozidlo priviezol, za čo mu ponúkol odmenu, pričom

tiež uviedol, že má k vozidlu aj kľúč, obžalovaný H. A. súhlasil a následne všetci štyria nastúpili do
osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Jetta, evidenčného čísla: C. XXXXX čiernej farby, ktorým
sa odviezli na začiatok obce I., kde všetci z vozidla vystúpili a obžalovaný D. E. odovzdal obžalovanému
H. A. kľúč od vozidla, ktorý si zadovážil nezákonným spôsobom a inštruoval ho o tom, kde presne je
vozidlo zaparkované a kam ho majú priviesť, následne obžalovaní D. E. a A. B. z miesta odišli autom
a obžalovaný F. M. spolu s obžalovaným H. A. prešli pešo pred garáž na adrese I. XXX, kde pomocou

kľúča s diaľkovým ovládačom odomkli dvere vozidla a v úmysle doň nastúpiť a odísť s ním, k nemu
pristúpili, k čomu však nedošlo len preto, že boli vyrušení rodinnými príslušníkmi poškodenej L. G., a
preto z miesta utiekli, odcudzením vozidla by poškodenej L. G. spôsobili škodu vo výške 9.660,- eur.

Z túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanej (odvolateľke) podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona

s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. p), § 37 písm. h) Trestného zákona a § 42 ods. 1 a § 41 ods. 1
Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov.Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu
odňatiaslobodyobžalovanejpodmienečneodložilazároveňjejuložilprobačnýdohľadnadjejsprávaním

v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods.2 Trestného zákona určil obžalovanej skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil obžalovanej primerané obmedzenie

spočívajúce v zákaze požívania omamných a psychotropných látok počas trvania skúšobnej doby.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. j) Trestného zákona uložil obžalovanej primeranú povinnosť spočívajúcu
v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo sa zúčastniť v skúšobnej dobe na
psychologickom poradenstve so zameraním na užívanie omamných a psychotropných látok.

Podľa § 61 ods. 1, ods.2 Trestného zákona uložil obžalovanej trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 48 (štyridsaťosem) mesiacov.

Podľa § 42 ods.2 Trestného zákona zároveň zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu
Galanta zo dňa 29.06.2023, sp. zn. 14T/44/2023, právoplatný dňa 25.07.2023, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.

Okresný súd zdôvodnil napadnutý rozsudok v rozsahu č.l. 560-601 spisu.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaná A. B., a to proti
výroku o vine i treste, ktoré následne odôvodnila osobitným písomným podaním prostredníctvom svojej
obhajkyne.

Odvolaním napadnutý rozsudok považuje v celom rozsahu za nezákonný, trestný čin krádeže v štádiu

pokusu nespáchala a necíti sa byť z neho vinná.

Od počiatku trestného konania popiera spáchanie trestného činu krádeže v štádiu pokusu, pričom má za
potrebné uviesť, že jediným usvedčujúcim dôkazom proti jej osobe je účelová výpoveď D. E., učinenej
v zrejmej snahe ublížiť ostatným obžalovaným, hoci on sám bol jedinou osobou, ktorá mala úmysel a

konala protiprávne. Obžalovaný E. ich ostatných uviedol do omylu a naviedol ich na spáchanie skutku,
o ktorom sa až pri zadržaní dozvedela, že išlo o trestný čin. Podrobne sa vyjadrila ku skutku vo svojej
výpovedi na súde dňa 18.11.2020 (č.1. 287-289), pričom rovnako sa vyjadrili aj spoluobžalovaný M. a A..

Účelovosť a zaujatosť obžalovaného E. vo vzťahu k jej osobe vyplynula z jeho výpovede učinenej

na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14.10.2024, kedy sa priznal k tomu, že pozná jej otca, ktorý
pracoval ako dopravný policajt a opakovane ho priestupkovo riešil, pričom toto páchanie priestupkov a
ich šetrenie jej otcom vyústilo až do spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.

Nesúhlasí s názorom súdu na strane 19 odvolaním napadnutého rozsudku, že ju z trestného činu

usvedčuje priamo jej výpoveď, ako aj výpoveď ostatných spoluobžalovaných, pričom uvádza, že
ani z jednej výpovede ostatných spoluobžalovaných nevyplýva ako a kedy sa dohodli s D. E. na
spáchaní trestného činu krádeže, ako a akým spôsobom sa dohodli ako naložia s odcudzeným
vozidlom a aká mala byť odmena pre každého so spoluobžalovaných. Súd v tomto smere nevykonal
dokazovanie, ale uspokojil sa len s výpoveďou obžalovaného E., ktorý uviedol, že sa dohodli, avšak

na podrobnosti si nepamätá. Predpokladá, že páchanie trestného činu krádeže nie je bežnou súčasťou
života spoluobžalovaného a preto by si mal na podrobnosti tejto dohody spomenúť a pokiaľ tvrdí, že sa
vopred dohodli na spáchaní trestného činu všetci štyria, zrejme sa mali dohodnúť aj na výške a spôsobe
odmeny. Čo však zostalo v konaní nezodpovedané.

Je nutné uviesť, že ani svedkovia, ani poškodená ju neopoznali ako osobu ženského pohlavia, ktorá
sa mala podieľať na spáchaní trestného činu a ktorú mali svedkovia vidieť v blízkosti garáže v obci I..
Svedkovia sa síce zhodli, že osoba ženského pohlavia sa mala pohybovať v blízkosti miesta činu ešte
pred spáchaním trestného činu a zhodli sa aj na tom, že táto osoba mala pri sebe kabelku. Do pozornostiodvolacieho súdu dáva tú skutočnosť, že v zmysle čl. 32-33 a 34-41 vyšetrovacieho spisu, je uvedený
presný zoznam vecí, ktoré mala mať v daný deň pri sebe, najmä zoznam vecí pri zaistení a umiestňovaní
do CPZ, pričom je zrejmé, že nemala nielen kabelku, ktorú popísali svedkovia a poškodená, ale nemala

pri sebe ani iné ďalšie veci, ktoré by svojím charakterom slúžili na páchanie trestnej činnosti, resp. ktoré
by slúžili na zatajenie jej identity ako napr. kuklu, rukavice a podobne.

Nielenže nemala motív na spáchanie tohto trestného činu, ale orgánom činným v trestnom konaní sa
nepodarilo ustáliť ani jej úmysel na spáchanie trestného činu. V danom čase bola riadne zamestnaná,

pracovala ako taxikárka pre spoločnosť N. O. - Tax.1 s pravidelným mesačným príjmom, teda vylučuje,
že by sa trestným činom chcela obohatiť, resp. získať nejaký majetkový prospech (ktorý dokonca
nebol ani preukázaný). V tomto smere sa prvostupňový súd uspokojil len s krátkym odôvodnením
na strane 29 odvolaním napadnutého rozsudku, kde súd uviedol: Pokiaľ ide o subjektívnu stránku
tohto trestného činu, vyžaduje sa úmyselné zavinenie. Na základe vykonaného dokazovania mal súd
za to, že obžalovaní konali po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločne v priamom úmysle v

zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona, nakoľko nielenže vedeli, že svojím konaním môžu porušiť
alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom záujem na ochranu vlastníckeho práva inej osoby k
jej motorovému vozidlu, ale vychádzajú zo spôsobu ich spoločného konania ich súčinnosti možno
jednoznačne konštatovať, že chceli porušiť záujem chránený trestným zákonom v zmysle § 212 odsek
1 písmeno a), b)."

Zavinenie musí byť vždy preukázané výsledkami dokazovania, pričom záver o miere a forma zavinenia
musí z dokazovania logickú vyplynúť. I keď je otázka zavinenia väčšinou dokazovaná len nepriamo z
okolností spáchaného trestného činu. I tu platí zásada voľného hodnotenia dôkazov a ani na priznanie
páchateľa tak nezbavuje súd povinnosti preukázať zavinenie ostatných spolupáchateľov, ak z ostatných

dôkazov vyplýva iný záver.

V zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu, Ústavný súd pripomína, že zavinenie musí obsiahnuť
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. To znamená konanie následok a príčinný vzťah.
Zavinenie je vybudované na zložke vedomostnej zahŕňa predstavu o predmetoch a javoch a na základe

toho, ako ich vnímal páchateľ v minulosti alebo ako k nej dospel na základe svojich vedomostí a
skúseností. A zložke vôľovej tá zahŕňa rozhodnutie páchateľa konať určitým spôsobom s ohľadom
najmä na vedomostnú zložku. V prípade nedbanlivostného zavinenia ide obvykle o konanie alebo
opomenutie páchateľa, ktorý zanedbaním povinnej opatrnosti spôsobí nechcené porušenie záujmov
chránených trestným zákonom. Možno tak povedať, že súd musí vyhodnotiť, či existovali okolnosti,

ktoré mohli nasvedčovať tomu, že určitá skutočnosť nastane a či páchateľ tieto okolnosti vzhľadom na
jeho mentálne a psychické schopnosti mohol vnímať. ( Solař V., Fenyk,J. Císařová, D., Vanduchová M.:
Systém československého trestního práva, Nakaldatelství Novatrix, s.r..o, Praha 2009, str. 300 a nasl.).

Otázku zavinenia nemožno zredukovať na konštatovanie, že ak páchateľ sa podieľal v určitej miere

na konaní inej osoby, jeho konanie zahŕňalo automaticky i zavinenie ohľadne následku. Zastáva názor,
že súd nemôže zavinenie predpokladať, ale musí ho skutkovými okolnosťami a dôkazmi preukázať.
Samotné konštatovanie spoluobžalovaného, že sme sa na spáchaní skutku dohodli vopred, bez
uvedenia bližších okolností dohody, ešte nie je preukázaním úmyslu a následku konania ostatných
páchateľov.

„Všetky znaky skutkovej podstaty sú pokryté zavinením páchateľa. Len ak tento vedel o všetkých
okolnostiach, ktoré sú podstatné pre posúdenie trestnosti jeho konania. K právnemu záveru o miere
zavinenia môže súd dospieť len na základe vykonaného dokazovania a po podrobnej analýze konania
páchateľa IV prípade spolupáchateľstva, prípadne inej formy účasti na trestnom čine, musí byť zavinenie

vo vzťahu ku znakom skutkovej podstaty preukázané pre každého páchateľa samostatne.“ Nález
Ústavného súdu SR, III ÚS 412/2020-39, zo dňa 30.11 2021.

Pokiaľ aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, prvostupňový súd dospel k jej vine, uvádza, že
uložený trest považujem za neprimerane prísny. S poukazom na skutočnosť, že si v súčasnej dobe

vykonávam trest uložený jej rozsudkom Okresného súdu Galanta vyhláseného dňa 27.3.2024 v konaní
vedenom pod sp. zn. 31T 15/2024, ktorým bola uznaná za vinnú za obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c) ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)Trestného zákona. Za čo jej bol uložený podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona s použitím per analogiam
§ 39 ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. 1), § 37 písm. m) a § 39 ods. 2 písm. d)
Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov. Zároveň jej bol podľa § 76

ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na 1 rok a podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona
s poukazom na § 51 ods. 3 Trestného zákona, počas trvania ochranného dohľadu jej bolo uložené
obmedzenie zákaz užívania omamných a psychotropných látok (drog) a narábania s nimi, má za to, že
súd mohol upustiť od uloženia súhrnného trestu a to s poukazom na znenie § 44 Trestného zákona.

S poukazom na prezentované argumenty navrhuje v zmysle § 321 Trestného poriadku a to konkrétne
ods. 1 písm. a, b, c, a e zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
opätovné konanie.

Okresný prokurátor odvolanie nepodal, k odvolaniu obžalovanej sa v primeranej lehote aj napriek výzve
okresného súdu nevyjadril.

Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd v Trnave vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave,
obhajkyne obžalovanej a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti obžalovanej, ktorá o takýto

postup sama písomne požiadala.

Obhajkyňa obžalovanej na verejnom zasadnutí nad rámec podaného odvolania poukázala na to, že
konanie, ktoré predchádza rozsudku trpí neodstrániteľnou vadou, kedy na HP dňa 11.02.2022 v čase
kedy súd oboznamoval podľa § 269 Tr. por. listinné dôkazy boli prítomné v pojednávacej miestnosti

osoby, ktoré mali byť následne vypočuté ako svedkovia, čo obhajoba namietala a je to zachytené
v zápisnici o HP. Navrhuje neprihliadať na zápisnice svedkov, ktoré boli ovplyvnené najmä obsahom
úradných záznamov, jednalo sa o výsluchy svedkov G., P. a F. a G., hoci to tak nevyplýva zo zápisnice
z HP, nakoľko predsedníčka senátu odmietla tieto osoby zapísať do zápisnice.

Na otázku predsedu senátu, či obhajkyňa žiadala o opravu zápisnice o HP uviedla, že nežiadala
o opravu zápisnice o HP. Zápisnicu obdržala 20 min. po skončení podpísanú predsedníčkou senátu
a vyplýva z nej jej námietka zo strany 2 zápisnice, ktorá sa týka prítomnosti svedka v pojednávacej
miestnosti, ktorý bol prítomný na pojednávaní- G. a F., hoci zo zápisnice to nevyplýva.

Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí k predmetnej námietke obhajkyne
uviedol, že ak je pravdou, že ak niektorí svedkovia boli prítomní pri oboznamovaní niektorých úradných
záznamov uvádza, že táto skutočnosť sama o sebe nečiní výsluchy týchto osôb ako nepoužiteľné alebo
nezákonné. Sudca by mal prihliadnuť na to, v akej časti pojednávania bol svedok prítomný, resp. čo
bolo oboznamované a to najmä za situácie ak boli oboznamované úradné záznamy obsah ktorých sa

vôbec netýkal skutočnosti, ktoré mali títo svedkovia vypovedať. Napokon v konečnom návrhu navrhol
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajkyňa obžalovanej v záverečnom návrhu len poukázala na svoj písomný návrh uvedený
v písomnom odôvodnení odvolania.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317
odsek l Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým podala odvolateľka odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak
zistil, že odvolanie obžalovanej A. B. je nedôvodné.

Konanie súdu prvého stupňa prebehlo v súlade so zákonom, v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
a jeho hodnotenie dôkazov zodpovedá kritériám vyplývajúcim z § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ako
aj zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v trestnoprávnej teórii a judikatúre. Súd prvého
stupňa vykonal všetky potrebné dôkazy, tieto hodnotil v súhrne i jednotlivo a logicky vyvodil závery o
vine obžalovanej, pričom jeho úvahy sú presvedčivé, racionálne a opreté o výsledky dokazovania.

Obžalovaná v odvolaní opakuje svoju obhajobu, podľa ktorej nemala vedomosť o účele konania,
ktorého sa zúčastnila, a domnievala sa, že motorové vozidlo sa má iba previezť pre opitého známeho
spoluobžalovaného E.. Odvolací súd však konštatuje, že táto verzia bola prvostupňovým súdom správne
vyhodnotená ako nelogická, účelová a nevierohodná. Odvolací súd nielenže nezistil žiadnu vadu vargumentácii prvostupňového súdu, ale konštatuje, že jeho závery plne korešpondujú s ustálenou
judikatúrou, podľa ktorej „vierohodnosť obhajoby obžalovaného sa posudzuje vo vzájomnej súvislosti
s ostatnými vykonanými dôkazmi a s pravidlami logického uvažovania“. Podľa trestnoprávnej teórie je

jedným zo základných kritérií pre posúdenie obhajoby jej vnútorná konzistentnosť a súlad so zistenými
objektívnymi skutočnosťami. V tomto prípade obhajoba tieto kritériá nenapĺňala.
Na základe výpovede spoluobžalovaného E., ktorá bola detailná, logická a podporená ďalšími dôkazmi,
mal prvostupňový súd správne za preukázané, že obžalovaná nielenže vedela o tom, že akcia má
smerovať k odcudzeniu motorového vozidla, ale podieľala sa aj na zabezpečení ďalších osôb, ktoré mali

s ňou a pre ňu na pokyn E. predmetné vozidlo odcudziť.
Odvolací súd považuje za významné, že výpoveď E. nebola vyvrátená žiadnym dôkazom, nevykazuje
vnútorné rozpory, a v zmysle judikatúry je potrebné vyhodnocovať ju nielen podľa jej obsahu, ale aj podľa
objektívnych okolností, ktoré ju podporujú. Skutočnosť, že obžalovaná sprostredkovala účasť ďalších
spolupáchateľov, že bola primárnym komunikačným kanálom a že jej boli poskytnuté kľúče a inštrukcie,
svedčí o jej aktívnej účasti a plnej vedomosti o protiprávnom účele konania.

Odvolací súd poukazuje aj na to, že správanie obžalovanej a ostatných spolupáchateľov pred skutkom,
počas skutku a bezprostredne po ňom vykazuje znaky typické pre úmyselné páchanie majetkovej
trestnej činnosti, ako to konštatuje aj teória trestného práva, podľa ktorej sa úmysel preukazuje nielen
výrokmi páchateľa, ale najmä jeho konaním, a to v celom kontexte skutkového deja. Zastavenie vozidla
na začiatku obce, rozdelenie osôb, postupné približovanie sa k vozidlu, odomknutie na diaľku ale najmä

následný útek po vyrušení sú jednoznačnými indíciami, ktoré neumožňujú prijať záver o nevedomosti
obžalovanej o skutočnom účele akcie. Judikatúra opakovane uvádza, že „úmysel môže byť vyvodený z
objektívnych okolností konania páchateľa“, a presne o taký prípad ide aj v tejto veci.
Argumentáciu obžalovanej, že verila verzii o prevoze vozidla opitému kamarátovi, odvolací súd považuje
zanelogickú,pretoženezodpovedáelementárnymživotnýmskúsenostiamanizvyklostiam.Osoba,ktorá

údajne potrebuje premiestniť svoje vozidlo, v ktorom sa nenachádza, spravidla neodovzdáva kľúče tretej
osobe niekoľko kilometrov od miesta, kde vozidlo stojí, neorganizuje viac vodičov a nevyžaduje, aby sa
tento úkon vykonával v nočných hodinách potichu. Absurdnosť tejto verzie bola súdom prvého stupňa
správne pomenovaná a odvolací súd tento záver plne rešpektuje.
V súlade s judikatúrou, podľa ktorej „odvolací súd nezasahuje do hodnotenia dôkazov súdom prvého

stupňa, pokiaľ toto hodnotenie nie je svojvoľné, neúplné alebo v extrémnom rozpore s vykonanými
dôkazmi“, odvolací súd konštatuje, že žiadna z uvedených vád v prejednávanej veci nenastala.
Prvostupňový súd svoje závery vyvodil zo širokého spektra dôkazov, ktoré nadväzujú a navzájom sa
podporujú, pričom žiadny z nich nespochybňuje rozhodujúce skutkové zistenia.
Odvolacísúdpretodospelkzáveru,ževinaobžalovanejbolapreukázanábezdôvodnýchpochybností,a

to nielen objektívne, ale aj subjektívne, keďže sa preukázal jej úmysel podieľať sa na odcudzení vozidla.
Jej úloha v rámci spolupáchateľstva bola významná, aktívna a nevyhnutná pre realizáciu skutku, pričom
sama svojím konaním naplnila znaky účasti podľa § 20 Trestného zákona.
Keďže odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa žiadne pochybenie, a taktiež nenašiel
žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala zásah do výroku o vine alebo treste, odvolanie obžalovanej

ako nedôvodné zamietol. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na správne, presvedčivé a
vyčerpávajúce dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje.
K odvolacím námietkam obžalovanej:
Odvolací súd sa podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami obžalovanej A. B. a dospel

k záveru, že žiadna z nich nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť, správnosť ani odôvodnenosť
napadnutého rozsudku. Námietky obžalovanej sú založené prevažne na opakovaní jej obhajoby, ktorú
súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako nevierohodnú, vnútorné rozpornú a v priamom rozpore s
vykonanými dôkazmi.
Námietka, podľa ktorej jediným usvedčujúcim dôkazom má byť účelová výpoveď D. E., neobstojí. Súd

prvého stupňa, a rovnako odvolací súd, vyhodnotili jeho výpoveď v širšom kontexte celého dokazovania.
Judikatúra dlhodobo konštatuje, že vierohodnosť výpovede je potrebné posudzovať vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými dôkazmi a objektívnymi okolnosťami prípadu, pričom ani prípadná motivácia
či negatívny vzťah medzi obžalovanými automaticky neznamená jej nedôveryhodnosť, pokiaľ obsah
výpovede logicky zapadá do skutkového deja a nie je relevantnými dôkazmi spochybnený. Výpoveď

spoluobžalovaného E. bola konzistentná, vecná a podporená ďalšími dôkazmi vrátane výpovedí
ostatných spoluobžalovaných v častiach opisujúcich priebeh skutku, ich spoločný pohyb a okolnosti
smerujúce k prípravnému konaniu pred krádežou. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňasprávne nevychádzal iba z tejto jedinej výpovede, ale zo súhrnu dôkazov, ktoré vytvárajú uzavretý a
logický systém usvedčujúcich skutočností.
Námietka obžalovanej o údajných osobných antipatiách E. voči nej z dôvodu kontaktov s jej otcom, ktorý

vykonával zásahy v priestupkových konaniach, nebola podložená ani preukázaná a jej tvrdenia zostali
iba v rovine ničím nepodporenej domnienky. Ani teória trestného dokazovania neuznáva subjektívne
pocity obžalovaného ako relevantný rušiaci faktor pri hodnotení dôkazu, pokiaľ jeho výpoveď obstojí
v teste vnútorného súladu a objektívnej kompatibility s ostatnými dôkazmi. V danom prípade tieto
podmienky splnené boli.

K tvrdeniu, že ani z jednej výpovede nevyplýva, kedy a ako sa obžalovaní dohodli na spáchaní
trestného činu, odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry nie je potrebné preukázať presnú
formu, čas ani detaily dohody medzi spolupáchateľmi. Stačí, ak z výsledkov dokazovania vyplýva, že
každý zo spolupáchateľov vedome a úmyselne prispel k realizácii spoločného cieľa. Dohoda môže
byť aj konkludentná, implicitná, vyplývajúca zo spoločného konania pred skutkom, počas neho aj po
ňom. Práve taká situácia vznikla v prejednávanej veci: obžalovaní sa organizovali, presúvali sa spolu,

zaisťovali si úlohy, disponovali kľúčom od vozidla a konali koordinovane. Takéto konanie podľa teórie
trestného práva napĺňa znak spolupáchateľstva bez potreby presne určovať dialogickú formu dohody.
Námietka týkajúca sa údajného nevykonania dokazovania o tom, ako mala dohoda prebiehať, nie
je dôvodná. Súd nie je povinný zisťovať všetky detaily dohody, ktoré nie sú relevantné pre právnu
kvalifikáciu skutku, ak podstata dohody, jej existencia a spoločný úmysel boli preukázané inými

dôkazmi. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s logickou úvahou súdu prvého stupňa, že presné
rozdelenie odmien či úloh nie je pre posúdenie viny rozhodujúce, keďže zákon nevyžaduje pre trestnosť
spolupáchateľstva presnú sumu ani mechanizmus delenia koristi.
Pokiaľ obžalovaná poukazuje na to, že nebola svedkami ani poškodenou spoznaná ako osoba
pohybujúca sa pri garáži, odvolací súd uvádza, že identifikácia osoby nebola rozhodujúcim ani nosným

dôkazom v tejto veci. Navyše, svedkovia uvádzali iba všeobecný popis ženy v priestore skutku, bez
jednoznačnéhotvrdenia,žeideoobžalovanú,asúdprvéhostupňatútoskutočnosťaninevzalakopriamy
dôkaz v jej neprospech. Absencia kabelky či iných predmetov nemá žiaden význam pre posúdenie jej
zavinenia, keďže sa nepreukázalo, že kabelka mala byť nástrojom trestnej činnosti, ani že osoba s
kabelkou bola tou istou osobou, ktorá sa podieľala na páchaní skutku. Argumentácia obžalovanej je

založená na predpokladoch bez podstatného vzťahu k jadru dokazovania.
Námietka o neexistencii motívu rovnako neobstojí. Trestný čin krádeže podľa § 212 Trestného zákona
nevyžaduje preukázanie konkrétneho osobného alebo finančného motívu. Judikatúra i teória trestného
práva zdôrazňuje, že motív nie je znakom skutkovej podstaty, a jeho absencia ani nemôže viesť
k pochybnostiam o vine, pokiaľ sú preukázané ostatné znaky skutkovej podstaty vrátane úmyslu.

Okolnosť, že obžalovaná pracovala ako taxikárka, nijako nevylučuje možnosť, že sa zapojila do
protiprávneho konania. Mnohé trestné činy sú páchané osobami ekonomicky aktívnymi a nie je možné
predpokladať, že stabilný príjem je prekážkou úmyselného konania.
K subjektívnej stránke odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vyvodil úmyselné zavinenie
logickou úvahou vychádzajúcou z objektívne preukázaného konania obžalovanej. Úmysel, ako vyplýva

aj z teórie, je prevažne dokazovaný nepriamo z okolností prípadu. V danom prípade bolo preukázané,
že obžalovaná zabezpečila ďalších spolupáchateľov, bola komunikačným mostom, disponovala
informáciami o vozidle, účelovo sa presúvala s ostatnými obžalovanými a zapojila sa do realizácie
skutku. Takéto okolnosti sú podľa judikatúry typickými a dostatočnými indíciami pre vyvodenie úmyslu,
ktorý nemusí byť preukázaný priamym dôkazom.

Pokiaľ obžalovaná cituje judikatúru Ústavného súdu o potrebe preukázania zavinenia pre každého
páchateľa osobitne, odvolací súd nevidí rozpor medzi týmito zásadami a spôsobom, akým súd
prvého stupňa hodnotil skutok. Súd totiž zavinenie hodnotil pre každého spolupáchateľa autonómne,
vychádzajúc z jeho individuálneho konania, podielu na skutku a vedomostnej i vôľovej zložky správania.
V prípade obžalovanej bolo preukázané, že vedela o cieľoch akcie, súhlasila s nimi a svojím konaním

ich podporila. Nie je pravdou, že súd zavinenie iba predpokladal; odviedol ho zo súhrnu dôkazov, ktoré
jednoznačne smerovali k záveru o jej úmyselnom konaní.
Námietky týkajúce sa údajnej procesnej vady – prítomnosti svedkov v pojednávacej miestnosti pri
oboznamovaní dôkazov – odvolací súd považuje za neopodstatnené. Obhajkyňa sama priznala,
že nežiadala opravu zápisnice ani nepredložila dôkaz, že k tvrdenému procesnému postupu došlo

spôsobom, ktorý by mohol mať vplyv na zákonnosť dokazovania. Zápisnica o hlavnom pojednávaní
neobsahuje informáciu potvrdzujúcu tvrdenie obhajoby a podľa trestného poriadku má zápisnica povahu
verejnej listiny, ktorej správnosť možno spochybniť iba postupom podľa § 60 ods.1 Tr. por., ktorý
obhajoba nevyužila. Tvrdenie o procesnej vade tak zostáva iba ničím nepodporeným vyjadrením, pričomani po vyhlásení rozsudku a vyjadrení sa k opravnému prostriedku túto skutočnosť nenamietala, keď
uviedla, že napadá výrok o vine a treste, pričom konanie ktoré rozsudku predchádzalo týmto odvolaním
nenapádala.

Odvolací súd preto po preskúmaní všetkých vznesených argumentov dospel k záveru, že odvolanie
obžalovanej je nedôvodné a nie je spôsobilé privodiť zmenu rozsudku. Súd prvého stupňa správne,
zákonne a presvedčivo vyhodnotil všetky rozhodné skutočnosti, jeho skutkové zistenia majú oporu vo
vykonaných dôkazoch a jeho právne závery sú v súlade s trestnoprávnou teóriou aj judikatúrou.
K výroku o treste:

Odvolací súd sa dôsledne zaoberal aj odvolacími námietkami obžalovanej smerujúcimi proti výroku o
treste, pričom žiadna z nich neobstála. Obžalovaná namieta najmä neprimeranú prísnosť uloženého
súhrnného trestu. Odvolací súd však považuje túto námietku za nedôvodnú, keďže okresný súd
postupoval pri určovaní druhu trestu, jeho výmery aj spôsobu výkonu v medziach zákonných kritérií a
v súlade so zásadami ukladania trestov.
Podľa trestnoprávnej teórie je účelom trestu nielen represia, ale aj individuálna prevencia, zabezpečenie

ochrany spoločnosti a vytvorenie predpokladov pre nápravu páchateľa. Ukladanie trestu musí vychádzať
zo zásady proporcionality, t. j. trest má zodpovedať závažnosti konania páchateľa, miere jeho zavinenia,
pohnútke, spôsobu vykonania, jeho doterajšiemu životu a osobným pomerom (§ 34 Trestného zákona).
Zároveň podľa doktríny „trest má byť prísny len natoľko, nakoľko je to nevyhnutné na splnenie jeho
účelu“, pričom súd je povinný hľadať taký druh a výmeru trestu, ktorá bude primeraná, ale nie excesívna.

Okresnýsúdpriukladanítrestuvychádzalpresneztýchtozásad.Správnevyhodnotilosobuobžalovanej,
jej predchádzajúcu trestnú a priestupkovú činnosť, sociálne pomery, doterajší spôsob života, ako
aj povahu a závažnosť posudzovaných skutkov. V súlade s teóriou trestného práva osobnostný
profil páchateľa zohráva pri ukladaní trestu významnú úlohu, keďže trestný zákon sleduje nielen
sankcionovanie minulosti, ale aj ovplyvnenie budúceho správania páchateľa. Zohľadnenie recidívy a

dlhodobého nerešpektovania právneho poriadku obžalovanou je preto plne namieste.
Okresný súd rovnako správne identifikoval jednu poľahčujúcu a jednu priťažujúcu okolnosť, čím vytvoril
vyvážený hodnotiaci rámec pre určenie výmery trestu. Pri rozhodovaní o súhrnnom treste postupoval
podľa právnej doktríny, podľa ktorej úhrnný a súhrnný trest predstavujú syntézu trestnej zodpovednosti
páchateľa za všetky dotknuté skutky, pričom pri ich ukladaní sa vychádza zo zásady absorpcie a úvah o

celkovej intenzite protiprávneho konania. V danej veci bolo preto zákonné aj logické vychádzať z trestnej
sadzby ustanovenej pre prísnejší trestný čin.
Odvolací súd zdôrazňuje, že okresný súd nepostupoval formálne, ale individuálne, keď uložil
obžalovanej trest odňatia slobody podmienečne. Podmienečné odsúdenie s probačným dohľadom
a uloženými povinnosťami spolu s už uloženým trestom zákazu činnosti (prebratý z predchádzajúceho

odsúdenia) zodpovedá teórii trestania, podľa ktorej menej represívne formy trestov majú byť preferované
tam, kde možno rozumne očakávať nápravu páchateľa bez izolácie od spoločnosti. Skutočnosť, že súd
napriek závažnej osobnostnej charakteristike obžalovanej a jej negatívnej minulosti pristúpil k uloženiu
alternatívneho trestu, svedčí skôr o veľkej zhovievavosti prvostupňového súdu.
Odvolací súd považuje za dôležité konštatovať, že s prihliadnutím na rozsah protiprávnej činnosti

obžalovanej, na jej dlhodobé ignorovanie právneho poriadku a na to, že v čase rozhodovania si už
odpykávala nepodmienečný trest za závažnú drogovo trestnú činnosť, uložený súhrnný trest pôsobí skôr
ako mierny. Podľa ustálenej teórie i judikatúry musí trest v sebe niesť aj zložku generálnej prevencie
– má posilňovať úctu k právnemu poriadku a odrádzať ostatné osoby od páchania obdobnej činnosti.
Sedemmesačný podmienečný trest odňatia slobody s dohľadom, trestom zákazu činnosti a uloženými

povinnosťami túto funkciu síce napĺňa, no neprekračuje hranice prísnosti, ktorú by si okolnosti prípadu
objektívne vyžadovali.
Za situácie, keď prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovanej, bol odvolací súd viazaný
zásadou zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius) a nemohol zvážiť sprísnenie trestu, hoci by
takýto postup za iných okolností bol plne opodstatnený.

Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne a zákonne určil druh trestu,
jeho výšku aj spôsob výkonu, a odvolacie námietky obžalovanej smerujúce aj proti tomuto výroku
napadnutého rozsudku považuje nedôvodné.
Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol odvolací súd o odvolaní obžalovanej tak, ako je to uvedené
v enunciáte tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.