Rozsudok – Majetok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010568
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120010568.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.09.2025,
v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1
písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2020, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/28/2020 zo dňa 17.09.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX, okr. C., pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 1T/28/2020-1328 zo dňa 25.01.2022, ktorým bol uznaný vinným zo zločinu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zákona v znení
účinnom do 31.12.2020,

u k l a d á:

Podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024 trest odňatia slobody vo výmere 1
(jedného) roka.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zákona ukladá povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil
škodu spôsobenú trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D.
XXX, okr. C. pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 1T/28/2020-1328
zo dňa 25.01.2022, ktorým bol uznaný vinným zo zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa §

233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2020, uložil:

Podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024 trest odňatia slobody v trvaní 2 roky.Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zákona uložil povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil
škodu spôsobenú trestným činom.

Pre úplnosť je potrebné ešte doplniť, že pôvodne rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/28/2020

zo dňa 25.01.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/13/2022 uznal súd
vinným obžalovaného A. B. zo spáchania zločinu legalizácia príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods.
1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2020 na tom skutkovom základe, že

- dňa 07.07.2017 v pobočke E. E., F. v C., G. XX založil :
podnikateľský účet č. IBAN: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX XX, vedený na spoločnosť H. I.&B.,

E., so sídlom J. XX, C., IČO: XXX XXXXX, ktorej je konateľom a spoločníkom a ako disponent tohto
bankového účtu si na tento nechal previesť peniaze

- dňa 12.07.2017 v sume 77.580,50,- EUR od odosielateľa E. C. F., so sídlom /K./ XXXX L. E., M. X,
B. z bankového účtu č. IBAN: N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXX vedeného v banke N. E. F., C. X, O.,

E., BIC kód banky: N.,
- dňa 12.07.2017 v sume 42.580,50,- eur od odosielateľa P. Q. R. F. so sídlom /K./ XXXX S., T. XX,
B., z bankového účtu č. IBAN: N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXX, vedeného v banke N. E. F., C. X,
O., E., BIC kód banky: N., a to s vedomým, že tieto finančné prostriedky boli od týchto spoločností
získané podvodným spôsobom, pričom časť peňazí v sume 5000,- eur dňa 12.07.2017 vybral v hotovosti

z uvedeného účtu na pobočke banky E. E., F. v C. a tieto použil na doposiaľ nezistený účel a následne
dňa 13.07.2017 sa dostavil na pobočku banky E. E., F. I. C., kde ako jediný disponent predložil na
zrealizovanie z účtu IBAN: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX XX tri platobné príkazy na úhradu /
urgentné prevody na úhradu v sumách 35.000,- eur/ celkovo v sume 105.000,- eur na bankový účet
č. IBAN: E. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX pre príjemcu platby spoločnosť U., E., IČO: XX XXX

XXX, a taktiež v tej istej banke E. E., F. dňa 13.07.2017 predložil na zrealizovanie z účtu IBAN: E. XXXX
XXXX XXXX XXXX XXXX XX jeden platobný príkaz na úhradu sumy 10.000,- EUR, na bankový účet č.
IBAN: E. XX XXXX XXXX XX XXXX XXX XXX pre príjemcu platby spoločnosti H. I.&B., E., ktoré banka
prijala avšak neboli zrealizované z dôvodu podozrenia na neobvyklé obchodné operácie, kde tak vykonal
v úmysle zakryť podvodné konanie a zmariť zaistenie predmetných finančných prostriedkov pre účely

trestného konania, čím takýmto konaním získal pre seba finančný prospech vo výške 120.161,- eur.

Za to mu súd uložil podľa § 233 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2020, § 39 ods. 1, ods. 3
písm. d/ Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch).

Podľa § 51 ods. 1 za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a súčasne uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovil skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zákona uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe
spôsobenú škodu.

Podľa § 58 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2020 uložil trest prepadnutia majetku.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku povinnosť nahradiť poškodenej právnickej osobe P. Q. R. F. so sídlom
T. XX, XXXX S., B., číslo firmy N. škodu v sume 1771,81 eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku súd poškodenú právnickú osobu P. Q. R. F. so sídlom T. XX, XXXX S.,
B., číslo firmy N.- XXX.XXX.XXX so zvyškom nároku odkázal na civilný proces.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku povinnosť nahradiť poškodenej právnickej osobe E. C. F. so sídlom M.
X, XXXX L., B., číslo firmy N. škodu v sume 3 228,19 eur.Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku súd poškodenú právnickú osobu E. C. F. so sídlom M. X, XXXX L., B.,
číslo firmy N. so zvyškom nároku odkázal na civilný proces.
Následne Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 1Nt/23/2023 zo dňa 10.05.2024 podľa § 394 ods. 1,

ods. 4 písm. b/ Tr. poriadku v spojení s § 400 ods. 1 Tr. poriadku v trestnej veci sp. zn. 1T/28/2020 proti
odsúdenému A.B.povolilobnovukonaniaazároveňzrušilvýrokotreste,ktorýbolodsúdenémuuložený
rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/28/2020 zo dňa 25.01.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/13/2022, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok o treste
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Nakoľko výrok o vine uznesením o povolení obnovy konania nebol zrušený, ten zostal bez zmeny
právoplatný, okresný súd preto rozhodoval len o treste.

Proti hore uvedenému rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/28/2020 zo dňa 17.09.2024
v zákonom stanovenej lehote podal písomne odôvodnené odvolanie obžalovaný prostredníctvom

svojho obhajcu. V jeho písomných dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku
a podstatných dôvodov, ktoré viedli súd prvého stupňa k určeniu druhu trestu a jeho výmery uviedol,
že proti tomuto rozsudku podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom, a to písomne podaním zo dňa
20.09.2024. Po citácii ust. § 306 ods. 1, § 307 ods. 1 písm. b), § 309 ods. 1, § 311 ods. 1, ods. 2
Tr. poriadku, uviedol, že je potrebné v rovine formálno-právnej poukázať na tú skutočnosť, že každé

rozhodnutie súdu, ako nesporná súčasť základného práva na právnu ochranu musí obsahovať právne
korektné a zrozumiteľné odôvodnenie tohto procesného úkonu, resp. musí obsahovať „vyporiadanie sa“
súdu s právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre danú trestnú vec právne významné. Súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods.
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i to, že orgány činné v trestnom konaní

musia, a teda i súdy musia komfortne odôvodniť akýkoľvek procesný úkon a to tak, aby tento dal jasnú a
zrozumiteľnúodpoveďnaaplikovanúprávnuúpravuataktovkonečnomdôsledkuzabezpečiťplnývýkon
práva, ako aj práva každého občana SR na spravodlivosť. Odôvodnenie rozhodnutia a predovšetkým
meritórneho rozhodnutia musí jednoznačne poukazovať na vykonané dôkazy, z týchto vychádzať, a
teda musí byť konkretizované, na základe ktorých skutočností súd postupoval (v predmetnej trestnej

veci) pri určovaní druhu a výmere trestu, akými úvahami sa vysporiadal s otázkou úmernosti represie,
zásady humanity, pričom nemôže zdôrazňovať len a len represívnu úlohu trestu, keďže ustálená súdna
prax jednoznačne vyžaduje „optimálnu mieru represie“. V tejto súvislosti je nutné poukázať na pomerne
rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd výslovne uviedol,
že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia

bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.05.1997,
Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Potreba náležitého odôvodnenia predovšetkým rozsudku je
daná tiež vo verejnom záujme, nakoľko je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny,neprehľadnýažerozhodovaniesúdujekontrolovateľné.Poukazujúcnaodvolanímnapadnuté

rozhodnutie a zaoberajúc sa predovšetkým otázkou druhu a výmery trestu nemožno nekonštatovať, že
samotné dôvody rozhodnutia obsahujú formálne právne úvahy až frázy ( ... súd prihliadol na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,
na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť .. ), nie však na špecifikáciu logických úvah, ktorými
sa súd spravoval pri výbere druhu trestu a pri stanovení jeho výmery. V tejto rovine prvostupňový

súd nelogicky poukazuje na absenciu priťažujúcich okolností a mnoho poľahčujúcich okolností a na
strane druhej, z dôvodov tohto rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, akými úvahami sa spravoval, keď
neukladal obžalovanému trest na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, resp. iný ako
podmienečný trest odňatia slobody. Určite takýmito okolnosťami nie sú „sofistikovanosť spáchaného
trestného činu a náročnosť odhalenia páchateľov hlavnej trestnej činnosti....“, nakoľko spôsob spáchania

uvedeného skutku, jeho prevedenie zo strany obžalovaného bolo skôr detinské až primitívne, keď
obžalovaný naivne založil si účet na vlastné meno a detinsky sa domnieval, že orgány činné v trestnom
konaní napriek existencii elektronickej stopy, zjavnosti majiteľa účtu .... neodhalia ním páchanú trestnú
činnosť. V tejto súvislosti sa skôr javí primárnym tá skutočnosť (a to prvostupňový súd absolútne
odignoroval), že obžalovaný chcel a bol ochotný orgánom činným v trestnom konaní mimo oficiálnych

zápisov a výsluchov identifikovať konkrétnych páchateľov samotného prevodu finančných prostriedkov
z účtov poškodených na jeho účet. Doposiaľ orgány činné v trestnom konaní v rozpore s ich úlohami
nejavili o takéto informácie, čo i len minimálny záujem. Na strane druhej prvostupňový súd pri absencii
priťažujúcej okolnosti v rozpore s platnou právnou úpravou konštatuje už vyššie spomínanú náročnosťodhaľovania uvedeného trestného činu a pod. Prvostupňový súd v rozpore s platnou právnou úpravou
sa siahodlho, v podstate v nepreskúmateľných dôvodoch rozhodnutia, zaoberá otázkou náhrady škody
v prospech druhého poškodeného poukazujúc na to, že jeho účet je špecifikovaný v trestnom spise.

V tejto súvislosti si hlavne do pozornosti prvostupňového súdu dovolíme zdôrazniť tú skutočnosť, že
obžalovaný, tak ako to zdôraznil na samotnom hlavnom pojednávaní, ním spôsobenú škodu uhradil
v plnom rozsahu, a je len a len na slobodnej vôli druhého poškodeného, aby tento preukázal svoju
aktívnu legitimáciu (aktualizácia účtu poškodeného prostredníctvom štatutárneho zástupcu obchodnej
spoločnosti poškodeného) tak, aby mu boli z depozitu, resp. advokátskej úschovy priamo vyplatené

finančné prostriedky, ktorý reprezentujú obžalovaným spôsobenú škodu. Pokiaľ obžalovaný uvedenú
škodu uhradil do úschovy advokátskej kancelárie, resp. by túto uhradil do notárskej úschovy, je vecou
tej osoby, ktorá spravuje úschovu, aby finančné prostriedky vyplatila len a len osobe oprávnenej.
Postup takejto osoby nie je ani len oprávnený preskúmavať, tobôž nie v trestnom konaní. Práve z
uvedenéhouhlapohľadusaprvostupňovýsúdnevyporiadalzákonnesotázkoupovinnostiobžalovaného
nahradiť škodu spôsobenú trestným činom, zdôrazňujúc opätovne tú skutočnosť, že obžalovaný škodu

s poukazom na absenciu primeranej súčinnosti poškodeného uhradil formou jej zloženia do úschovy v
súlade s platnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku, ako aj v Zákone o advokácii.
Vychádzajúc zo základných zásad trestného konania a predovšetkým poukazujúc na ustálenú súdnu
prax, je súd povinný prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia nie len obžalovanému, ale i prípadne
ostatnýmsubjektomšpecifikovať,včomvidíspojitosťspôsobuspáchaniačinu,jehonásledku,zavinenia,

pohnútky .. vo vzťahu k otázke druhu a výmeru trestu, čo však v samotnom odôvodnení odvolaním
napadnutého rozhodnutia jednoznačne absentuje. Z uvedeného dôvodu v tejto časti je v podstate
rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda v konečnom dôsledku arbitrárne. Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo obžalovaného na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne mu dá odpovede na všetky právne a
skutkovorelevantnéotázkysúvisiacesjehotrestnouvecou.PodľaustálenejjudikatúryEurópskehosúdu
pre ľudské práva musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené,
pričom rozsah tejto povinnosti závisí od osobitnosti jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať
svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje chápať, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na

každý argument. Následne citoval uts. § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Tr. zákona. Podľa § 36 písm. j),
l) Tr. zákona, poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ j) viedol pred spáchaním trestného činu riadny
život, l) priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Vo všeobecnosti je potrebné
zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva, Ústava SR ako aj Najvyšší súd SR ako autority povolané
vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňujú princíp proporcionality

vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a
garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionality medzi zásahom do práva a
sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu je zdôraznená aj pri zásahoch do
práv chránených dohovorom majúc podobu trestných sankcií. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v
súladesozásadounullapoenasinelegestanovujúsúduistémantinelyprijehorozhodovaní,zároveňmu

však ponechávajú istý priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností prípadu. Trest a v predmetnej
trestnej veci poukazujeme na tú skutočnosť, že osobitne trest odňatia slobody, ako sankcia predstavuje
najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia, z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
a najvyšším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje

svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami ako sú represia, resocializácia páchateľov
trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady
humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie
účelu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálne mieru represie, keďže ani
príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú

pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje
hľadiskom individualizácie prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych
trestov, kde je zintenzívnením represie potláčaný moment prevencie. Cieľom trestného konania má
byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny
postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ považuje trest za

adekvátny, spravodlivý a s týmto súhlasí. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám
o sebe účelom a nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. V ďalšom pri zistení neexistencie
priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona je možné sa v plnom rozsahu tiež stotožniť s postupom
súdu pri znížení hornej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby. Ďalej citoval ust. § 38 ods. 1, ods.2, ods. 3 Tr. zákona. Pokiaľ obhajoba vyššie poukazuje na dikciu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a) Tr.
zákona tak, len a len v súvislosti s tým, že samotná výška obžalovaným spôsobenej škody je len 5.000,-
eur, čo samozrejme nie je výsledkom napr. upustenia od ďalšieho konania zo strany obžalovaného, ale

i nepriamo i túto skutočnosť môže súd zohľadniť pri samotnom ukladaní trestu. Obhajoba objektívne
nepopiera to, že až by nedošlo k zásahu zo strany polície, obžalovaný by spôsobil poškodeným škodu
oveľa vyššiu. Na strane druhej je potrebné individualizovať samotnú výšku trestu, ktorá má slúžiť na
prevýchovu obžalovaného a v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v minulosti sa nedopustil žiadnej
trestnej činnosti. Prvostupňový súd sa ani okrajovo nevyporiadal s dikciou ustanovenia § 34 ods. 3 Tr.

zákona, pričom obhajoba jednoznačne poukázala na tú skutočnosť, že obžalovaný sa medzičasom stal
otcom maloletého dieťaťa a jednoznačne i z uvedeného uhla pohľadu sa zmenili jeho životné hodnoty,
náhľady a postoje. Samotný prvostupňový súd vo svojich dôvodoch poukazuje na dikciu ustanovenia §
2 ods. 1 Tr. zákona v nadväznosti na samotnú zákonom stanovenú trestnú sadzbu podľa § 233 ods. 3
Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024. V ďalšom poukazuje na jednoznačnú prevahu poľahčujúcich
okolnosti podľa § 36 písm. j), l) Tr. zákona, avšak v podstate opomína samotnú dobu, ktorá uplynula

od spáchania skutku kladeného obžalovanému za vinu, t.j. dobu viac ako 7 (siedmich) rokov, pričom do
pozornosti súdu dáva tú skutočnosť, že obžalovaný nie len pred spáchaním samotného skutku, ale i po
ňom, ako aj po uložení podmienečného trestu odňatia slobody viedol riadny život, resp. príkladný život,
riadne si plní svoje občianske, ako aj pracovné povinnosti a nemožno, čo i len zapochybovať o tom, že zo
strany obžalovaného sa jednalo o absolútne ojedinelý exces v jeho správaní, resp. spôsobe jeho života.

Na dôvažok proti obžalovanému bolo, a i v súčasnosti formálne je vedené exekučné konanie, s čím mal
obžalovaný nielen finančné výdavky, ale hlavne pod vplyvom exekučného konania tomuto boli ukladané
povinnosti nad rámec bežných povinností občanov Slovenskej republiky. Pritom nemožno následne
nevidieť samotné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o treste prepadnutia majetku a v
konečnom dôsledku „odpadnutie“ možnosti vyvodzovania ďalších nárokov proti osobe obžalovaného.

Ten uvedené postupy štátnych orgánov uskutočnené v tom čase podľa platnej právnej úpravy sám
na hlavnom pojednávaní nazval „tortúrou“, ktorá v konečnom dôsledku už sama o sebe vyústila u
obžalovaného v poznanie potreby riadneho vedenia života a podľa jeho názoru postačuje v konečnom
dôsledku pre jeho potrestanie. Práve z uvedeného uhla pohľadu je rozhodnutie prvostupňového súdu
vo vzťahu k druhu a výške trestu nezákonné, nemorálne a nehumánne. Poukazujúc na uvedené má za

to, že na samotnú prevýchovu obžalovaného absolútne v predmetnej trestnej veci postačuje uloženie
alternatívneho trestu, pričom obžalovaný výslovne súhlasí s uložením trestu povinnej práce, resp. iného
trestu, ktorý by, čo v najmenšej miere zasahoval do jeho osobného života ako aj života jeho rodiny. Trest
uložený prvostupňovým súdom je markantne neúmernou represiou nezohľadňujúcou vyššie uvedené
objektívne existujúce skutočnosti, a to jednak poľahčujúce okolnosti, dobu uplynulú od samotného

spáchania skutku, nahradenie škody v plnom rozsahu a pod.
Z vyššie uvedených dôvodov teda žiada, aby odvolací súd ním napadnuté rozhodnutie zmenil a uložil
obžalovanému spravodlivý trest.

Na základe včas podaného odvolania oprávnenou osobou postupoval krajský súd v intenciách

ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa §
316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktorým predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Vzhľadom na to, že krajský súd v prejednávanej veci nezistil také chyby, ktoré odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku (obžalovaný pôvodne urobil vyhlásenie o vine podľa
§ 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku a bol podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia poučený o tom, že
takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem

dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku), preskúmaval len napadnutý výrok rozsudku, teda
výrok o treste a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy, pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

V prvom rade je potrebné uviesť, že okresný súd vecne správne reagoval na novelu Trestného zákona,
kde dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., v zmysle ktorého by došlo k zmene
právnej kvalifikácie, pri aktualizácii rozsahu (§ 125 ods. 1 Tr. zákona, vo väčšom rozsahu) – na prečinlegalizácia príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a/ Tr. zákona - v prospech
obžalovaného a teda k výraznému zníženiu a úprave ustanovenej trestnej sadzby, oproti sadzbe 7-12
rokov pri pôvodnej právnej kvalifikácii.

Okresný súd mal teda ustáliť druh trestu a jeho výmeru pri základnej trestnej sadzbe podľa § 233 ods.
3 Tr. zákona na 1 (jeden) rok až 5 (päť) rokov.

Po sumarizácii správania sa obžalovaného v mieste bydliska podľa správ a hodnotení jeho

trestnoprávnej a priestupkovej minulosti, aktualizovaných správ probačného a mediačného úradníka
následne okresný súd pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadal na zásady ukladania trestu,
upravené v ust. § 34 a následne Tr. zákona, teda najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok,
úmyselné zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho
pomery ako aj možnosti jeho nápravy. Následne ustálil prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností oproti
okolnostiam priťažujúcim (bez ich existencie), negatívne zhodnotil skutočnosť, že aj napriek tomu, že

obžalovaný a jeho obhajca majú prístup do trestného spisu, doposiaľ nebola uhradená škoda obchodnej
spoločnosti E. C. F., kde ďalej argumentoval, že pokiaľ obžalovaný doteraz vo výkone trestu nebol,
uložil mu súd trest odňatia slobody v spodnej tretine trestnej sadzby v trvaní dvoch rokov, kde trest
na spodnej hranici neukladal, nakoľko škoda nebola na spodnej hranici výšky väčšej škody, legalizoval
príjem, získaný závažným konaním s náročne odhaliteľným páchateľom. Nakoľko ide o prvé odsúdenie

obžalovaného, ktorý vedie po spáchaní skutku riadny život, je možné mu trest podmienečne odložiť.
Práve sofistikovanosť páchaného trestného činu a náročnosť odhalenia páchateľov hlavnej trestnej
činnosti mala vplyv nato, že súd skúšobnú dobu určil na hranicu troch rokov, čím táto doba pôsobí na
páchateľa preventívne, aby sa trestnej činnosti pod hrozbou premeny trestu trvajúcu nie krátky čas,
nedopustil.

S týmito závermi okresného súdu sa však krajský súd stotožniť nemohol, nakoľko takto uložený trest
obžalovanému je trestom neprimeraným, čo zakladalo dôvody pre zrušenie rozsudku prvostupňového
súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. poriadku vo výroku o treste.

Podľa § 33a ods.1 Tr. zákona (v znení účinnom od 06.08.2024), páchateľovi nemožno uložiť kruté a
neprimerané sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť.
Podľa § 33a ods.2 Tr. zákona, sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného
činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery. Pri ukladaní sankcií sa dbá aj na
to, aby uložené sankcie viedli k odňatiu výnosov z trestnej činnosti.

Podľa § 33a ods.3 Tr. zákona, tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne,
nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť
uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť
uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona, totižto trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší
vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona (v znení účinnom od 06.08.2024), zase pri určovaní druhu trestu a

jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,
na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie
škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným,
ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho

výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom
majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na
ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím
na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď akosamostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, §
266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k

poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu
finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a
mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Vo všeobecnosti je potrebné zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva, Ústava SR ako aj Najvyšší
súd SR v rámci svojej rozhodovacej praxe zvýrazňujú požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy
medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku

proporcionality medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania
tohto princípu je zdôraznená aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúc podobu trestných
sankcií.

Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou „nula poena sine lege“ stanovuje súdu isté

mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu však ponechávajú istý priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností prípadu.

V predmetnej trestnej veci je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že osobitne trest odňatia slobody,
ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia, pričom trest realizuje

svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami ako sú represia, resocializácia páchateľov
trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady
humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie
účelu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálne mieru represie, keďže ani
príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú

pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje
hľadiskom individualizácie prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych
trestov, kde je zintenzívnením represie potláčaný moment prevencie. Cieľom trestného konania má
byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny
postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ považuje trest za

adekvátny, spravodlivý a s týmto súhlasí. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám o
sebe účelom a nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin.

Z pohľadu zisťovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, odvolací súd uvádza, že prvostupňový
súd správne u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/, l/ Tr. zákona a teda, že

obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a priznal sa k spáchaniu trestného činu
a úprimne ho oľutoval, čo aj vyplýva z vyjadrení obžalovaného v rámci jeho výpovedí v tomto konaní.

Podľa údajov v spise je obžalovaný z hľadiska osobných a rodinných pomerov osobou, ktorá žije
v spoločnej domácnosti na adrese trvalého bydliska so svojou priateľkou V. P., s ktorou spolu

vychovávajú maloletú dcéru V., je zamestnaný ako SZČO ako školiteľ elektro predajcov a operátorov.
Z miesta trvalého bydliska neboli evidované žiadne problémy so správaním sa na verejnosti. Dozor
probačného a mediačného úradníka bez zistených porušení riadne dodržiaval.

Aj naďalej platí, že obžalovaný k trestnej činnosti uviedol, že to všetko bola mladícka nerozvážnosť, bola

to vidina rýchleho zárobku bez toho, aby si uvedomil, aké následky to pre neho môže mať.

Z vykonaného dokazovania teda vyplýva pozitívna prognóza o možnej náprave obžalovaného, čomu
zodpovedajú aj závery dokazovania, ide o osobu bezúhonnú, okrem tohto porušenia zákona, nebol
doposiaľsúdnetrestanýakoajjehopriestupkováminulosťsanespájasozásadnourecidívou,vostatnom

čase má evidovaný iba jeden priestupok riešený blokovou pokutou.

Po takto vykonanom dokazovaní potom krajský súd pri ukladaní trestu prihliadal najmä na jednotlivé
hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činua jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa,
jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu, vyplývajúci z ust. § 34 ods.
1 Tr. zákona a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život ako aj odradenie iných od
páchania trestných činov a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. No najmä, že podľa § 34 ods.
3 Tr. zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby.

S ohľadom na vyššie uvedené zásady a hľadiská ukladania trestov, najmä že u obžalovaného ide
o prvotrestanú osobu na území republiky a s ohľadom na skutočnosť, že u neho neboli zistené
žiadne priťažujúce okolnosti, svojím konaním nespôsobil závažný ťažko napraviteľný, či nenapraviteľný
následok, zohľadňujúc aj okolnosti, za akých ku skutku došlo, má krajský súd za to, že ukladanie trestu
na dolnej zákonom ustanovenej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 ( jeden) rok tak, ako už bola skôr
ustálená aj po jej úprave, je pre obžalovaného možné považovať za trest primeraný a spravodlivý.

Krajský súd má za to, že takto uložený trest je vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného,
jeho pomery a možnosti nápravy, trestom dostatočným a spravodlivým, napĺňajúcim účel trestu
z pohľadu individuálnej aj generálnej prevencie.

Krajský súd následne pre dosiahnutie účelu trestu obžalovanému podľa § podľa § 49 ods.
1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.
zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 50 ods. 2 Tr.
zákona uložil tiež obžalovanému povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil
škodu spôsobenú trestným činom.

Na záver nad rámec uvedeného krajský súd si v celosti osvojil argumentáciu obžalovaného v rámci
odvolacích námietok prednesených obhajcom, (dopĺňajúc ich aj na verejnom zasadnutí) v súvislosti,
so závažnosťou konania, keďže sa od začiatku k spáchaniu trestnej činnosti priznal (bol pripravený
spolupracovať s OČTK), aktívne pristupoval k nároku poškodených na uhradenie škody (zložením

zálohy v celkovej sume škody 5.000,- eur do úschovy), kedy je len logické aj prihliadnutím na charakter
žalovanej trestnej činnosti, že bez reálnej súčinnosti zo strany poškodeného by bolo nezodpovedné
uhrádzať zostávajúcu časť škody (keďže u prvého v poradí poškodeného táto uhradená bola)
poškodenému obchodnej spoločnosti E. C. F., bez jeho potvrdenia aktualizácie platobných podmienok,
čo nemohlo predsa obžalovanému priťažovať pri ukladaní druhu a výmery trestu v posudzovanom

prípade.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, že na podklade vykonaného
dokazovania okresným súdom napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a sám obžalovanému uložil
trest tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.