Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125200589
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8125200589.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, XXX XX C., proti žalovanému: E. D. F. G. H. I. F., B. XXXXX/XX, XXX XX J., A.: XX XXX
XXX, o zaplatenie 1.500,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 29Cos/1/2025 – 108 zo dňa 02.06.2025 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,

o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti skončení veci samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.01.2025 upravenou podaním doručeným súdu dňa
19.02.2025 sa voči žalovanému domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla žalovaným
ako orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu
hlavného kontrolóra športu jeho správou o kontrolnej činnosti č. 19/2024. Žalovaného žiadal zaviazať
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto
rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2 a 3,
§ 9 Zákona č. 514/2003 Z.z., § 60 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 a 9, § 61 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 a 7, § 101
ods. 1 a 2 Zákona č. 440/2015 Z.z..

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že z predloženej správy o kontrolnej činnosti hlavného
kontrolóra športu pod sp. zn. K./XX vyplýva, že kontrolná činnosť bola začatá na základe podnetu

osoby s príslušnosťou k národnému športovému zväzu podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona o športe,
ktorého podávateľom bol žalobca. Predmetom kontroly bolo dodržiavanie právnych predpisov podľa §
61 ods. 1 písm. h) Zákona o športe. V nadväznosti na predmetné podnety podávateľa zo dňa 07.03.2024
a 24.03.2024 v súvislosti s nečinnosťou subjektov I. pri vybavovaní jeho podnetov, ďalej pri prijatíopatrení z úrovne nadriadených orgánov I. vo vzťahu ku Komisii rozhodcov I. a pri podanom návrhu
na odvolanie komisie rozhodcov, začal dňa 28.03.2024 hlavný kontrolór športu kontrolnú činnosť. Dňa
28.03.2024 bolo I. L. M. K. zaslané oznámenie o začatí kontrolnej činnosti so žiadosťou o vyjadrenie k

častiam predmetných podnetov, týkajúcich sa nečinnosti výkonného výboru I.. Kontrolovaný subjekt dňa
28.03.2024 doručil vyjadrenie, v ktorom uviedol, že podávateľ podnetov žiada o prešetrenie nečinnosti
konkrétnych orgánov I., a túto nečinnosť odvodzuje od toho, že neboli vybavené jeho podnety, avšak
ani z oznámenia o začatí kontrolnej činnosti, ani z jeho príloh nie je možné identifikovať, ktoré podnety
A. B. C. neboli vybavené. Majú za to, že uvedené predstavuje vadu spočívajúcu v neurčitosti a

žiadajú o odstránenie v takom rozsahu, aby podnety, ktoré považuje podávateľ za nevybavené, boli
identifikované názvom veci a dátumom vyhovenia podnetu. Dňa 08.04.2024 bolo doplnenie podnetu
zaslané kontrolovanému subjektu. Kontrolovaný subjekt dňa 25.04.2024 potvrdil prevzatie e-mailu a
hlavný kontrolór športu vyhovel žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Obsahom správy o kontrolnej
činnosti bol aj výňatok z vyjadrenia kontrolovaného subjektu, ktorý uviedol, že podnetmi podávateľa sa
zaoberal na svojom zasadnutí dňa 26.03.2024 aj výkonný výbor I.. Z množstva nejasných a neurčitých

podnetov podávateľa sa výkonný výbor zaoberal návrhom podávateľa na odvolanie členov Komisie
rozhodcov. K uvedenému návrhu podávateľa výkonný výbor I. skonštatoval, že ako individuálny člen,
nie je podávateľ oprávnený podávať návrh na odvolanie členov komisie rozhodcov, a preto výkonný
výbor o jeho návrhu nerozhodoval. Ďalej výkonný výbor skonštatoval, že sa bude zaoberať iba podnetmi
a žiadosťami, ktorých riešenie je v kompetencii výkonného výboru, preto výkonný výbor požiadal

podávateľa, aby nezahlcoval členov výkonného výboru požiadavkami, ktoré podľa stanov I. nespadajú
do jeho kompetencie. Zároveň požiadal podávateľa, aby ako člen I. dodržiaval a riadil sa princípmi
uvedenými v bode 1.3.1. stanov a aby rešpektoval záväznosť rozhodnutí orgánov I. a neurážal členov
orgánov. Ďalej výkonný výbor požiadal podávateľa, aby v prípade zaslania ďalších podaní adresoval
podnet príslušnému orgánu spôsobom určeným predpismi I. a presne v ňom špecifikoval, čoho sa v

rámci podania domáha. V nadväznosti na skutočnosti uvedené v časti 4. zistenia správy o kontrolnej
činnosti sa konštatuje, že výkonný výbor I. sa zaoberal podnetmi podávateľa, a preto nenavrhuje už
žiadne opatrenia. Žalobca v žalobe uviedol, že hlavný kontrolór športu v uvedenej správe o kontrolnej
činnostinezistilskutočnýstavveciavychádzalibazozáveru,tedapísomnéhovyjadreniaI.L.M.K.,ktoré
je zavádzajúce, účelovo spracované bez toho, aby hlavný kontrolór športu tieto skutočnosti preveril. Z

vyjadrenia k začatiu kontrolnej činnosti nesporne vyplýva, že písomné vyjadrenie zväzu ľadového hokeja
podpísal a spracoval právnik I., bez predloženia podkladov, čo nedáva vierohodnosť, resp. zaujatosť
spracovaného stanoviska. Hlavný kontrolór športu nepožiadal o vyjadrenie k predmetu kontroly priamo
dotknutý subjekt, teda výkonný výbor I., ale akceptoval iba stanovisko, spracované právnikom I., ktorý
nie je členom výkonného výboru, a preto nebol príslušným subjektom na vyjadrenie sa za výkonný výbor.

Zároveň v predmetnej správe o kontrolnej činnosti je uvedená iba časť vyjadrenia I., pričom v uvedenom
vyjadreníúmyselneabsentujúskutočnosti,ktorébolizjehostranydňa07.04.2024upresnenéadoplnené
pre danú kontrolu, a to na základe výzvy hlavného kontrolóra športu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že podmienkou aplikácie § 3 zák. č. 514/2003 Z.z.

je, že ten, koho zákon označuje za orgán verejnej moci, v konkrétnom prípade vystupuje ako orgán
verejnej moci a uplatňuje verejnú moc. Pri skúmaní, či orgán verejnej moci v tom - ktorom prípade
vykonáva verejnú moc je významné tiež to, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými
dôsledkami vo vzťahu k iným subjektom, ktoré sa nachádzajú mimo samotný orgán verejnej moci, resp.
mimo sústavu tvoriacu tento orgán. Dovolací súd tu má na mysli napr. úradný postup všeobecného

súdu voči procesným stranám alebo postup policajta voči tomu, komu cestovné doklady kontroluje, resp.
postup stavebného úradu voči stavebníkovi. Naopak, o výkon verejnej moci nejde, ak určitý subjekt
(vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci), v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy ako orgán
verejnej moci. O výkon verejnej moci nejde a štát podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá
za činnosť takého orgánu (i keď inak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý nevystupuje v tzv.

vrchnostenskom postavení, ale do právnych vzťahov vstupuje ako rovný s účastníkmi, teda ako subjekt
občianskoprávnych vzťahov (o taký prípad ide napr. vtedy, keď orgán verejnej moci uzatvára s fyzickou
alebo právnickou osobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán, i keď vykazujúci inak znaky orgánu
verejnej moci, ako zamestnávateľ, posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu

jeho zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu (1Cdo/201/2018 zo dňa 30.06.2020 R 39/2023).
Je nesporné, že žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje voči žalovanému nárok na náhradu škody -
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom hlavného kontrolóra športu pri jeho
kontrolnej činnosti správou o kontrolnej činnosti pod sp. zn. K./XX. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárokna náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., potom ním označený žalovaný nemá postavenie
vecne pasívne legitimovanej strany sporu. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je totižto vecne pasívne
legitimovanou stranou v spore výlučne štát, teda Slovenská republika v zastúpení orgánu konajúceho

v mene štátu uvedeného v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle vyššie uvedeného, potom E. D.
F. G. H. I. nie je zodpovedným subjektom pri zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Avšak aj v prípade správneho označenia žalovaného by nebola
daná zodpovednosť štátu za činnosť hlavného kontrolóra športu pri vykonávaní jeho kontrolnej činnosti
podľa § 60 a 61 zákona č. 440/2015 Z.z., nakoľko výkon jeho činnosti nie je možné posúdiť ako výkon

verejnej moci. Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa za výkon verejnej moci považuje rozhodovanie a
úradný postup orgánu verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických
a právnických osôb. Hlavný kontrolór šport, ako štátny zamestnanec žalovaného vykonáva odbornú
kontrolu v športe v zmysle ust. § 61 ods. 2 zákona č. 440/2015 Z.z. a v prípade, ak zistí závažný
nedostatok, podáva bezodkladne podnet E. H. alebo inému orgánu príslušnému na konanie vo veci
aleboosobe,vpôsobnostiktorejjeodstráneniezistenéhonedostatku,zabezpečenímsplneniaporušenej

povinnosti, odstránenie následku alebo vykonaním iného nápravného opatrenia, buď v zmysle zákona
č. 440/2015 Z.z. alebo zákona č. 357/2015 Z.z. o finančnej kontrole a audite. V danom prípade správa
o kontrolnej činnosti je iba predbežným rozhodnutím, resp. rozhodnutím predbežnej povahy. Správa
ako taká slúži ako podklad pre začatie administratívneho konania podľa zákona č. 440/2015 Z.z. alebo
zákona č. 357/2015 Z.z. o finančnej kontrole a audite. V prípade správy o kontrolnej činnosti, ide

teda o opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré samé o sebe nemá za následok založenie, zmenu,
zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinnosti žalobcu a ani sa ho
priamo nedotýka. Správa je vo svojej podstate len opatrením predbežnej povahy, ktoré nemôže mať za
následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, pretože právne postavenie žalobcu sa v jej dôsledku
nemení. Slúži ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup oprávneného orgánu. Správa teda

nie je konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobcu.
Na podporu svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.
6S/142/2020 zo dňa 24.09.2020, predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti opatrenia hlavného
kontrolóra športu označeného ako správa o kontrolnej činnosti pod sp. zn. K. XXXX/XXX.001 zo dňa
30.04.2020 v právnej veci žalobcu I. B. N.. Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že z ustálenej

súdnej praxe správnych súdov vyplýva, že obsah rozhodnutí procesnoprávnej povahy vydaných v
priebehu administratívneho konania, preskúmava správny súd v rámci konania o správnej žalobe proti
rozhodnutiu, ktorým sa administratívne konanie končí. Takéto konečné rozhodnutie orgánu verejnej
správy je spôsobilým predmetom súdneho preskúmavacieho konania v prípade, že ho žalobca napadne
správnou žalobou za predpokladu, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach vydaných rozhodnutím

správneho orgánu. Prípadné pochybenia správnych orgánov v priebehu administratívneho konania,
spočívajúce okrem iného aj vo vydaní procesného rozhodnutia nesúladného so zákonom a majúceho
dopad na subjektívne práva účastníka administratívneho konania, a tak aj spôsobilosť ovplyvniť závery
administratívneho konania obsah rozhodnutia správneho orgánu v merite veci, môže byť jedným z
právnych dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 191 ods.

1 písm. g) SSP. K námietke žalobcu, že v správe o kontrolnej činnosti mu boli uložené opatrenia
na nápravu nedostatkov, a teda mu boli uložené sankcie, v dôsledku čoho sa domáha preskúmania
uvedenej správy, správny súd uviedol, že v danom prípade bolo povinnej osobe zo strany žalovaného v
1. rade, v zmysle ust. § 14 ods. 2 písm. b) Zákona o športe navrhnuté opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov, pričom navrhnuté opatrenie nemá formu sankcie, resp. pokuty, nakoľko postráda jeden

z hlavných znakov právoplatne uloženej sankcie, ktorou je vynútiteľnosť uloženej právnej povinnosti.
Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu navrhnutého opatrenia formou odvodu a jeho popisu,
samo o sebe ešte nezakladá právne vynútiteľnú povinnosť na strane žalobcu. Vzhľadom na potrebu
ďalšieho konania vo veci uloženia sankcie je nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo a zo zákona
ani nemohlo dôjsť k vydaniu právoplatného rozhodnutia s autoritatívnym výrokom, resp. správneho

rozhodnutia o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Správa teda nie je konečným autoritatívnym
rozhodnutím správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobcu v súvislosti so zisteným porušením
pravidiel rozpočtovej disciplíny. Z uvedeného dôvodu jej procesného charakteru a predbežnej povahy
je vylúčená z prieskumu súdu podľa § 7 písm. e) SSP, pretože sama o sebe nemôže mať za následok
ujmu na subjektívnych právach kontrolovaného subjektu. Uvedený právny záver vyplýva okrem iného

aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 8Sžf 101/2014 zo dňa 30.11.2014. Pri výkone svojej
kontrolnej činnosti, postupuje hlavný kontrolór športu podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorým je
zákon č. 357/2015 Z.z. Podľa § 60 ods. 3 Zákona o športe, hlavný kontrolór športu vykonáva štátnu
službu na Ministerstve športu. Ide o fyzickú osobu štátneho zamestnanca vykonávajúceho štátnu službuv štátnozamestnaneckom pomere. Nejde o samostatný oddelený orgán verejnej správy a ako taký
nedisponuje samostatnou procesnou subjektivitou v správnom súdnom konaní. Skutočnosť, že hlavný
kontrolóršportuvrámcisvojejpôsobnostipodľa§61zákonač.440/2015Z.z.,nekonáakoorgánverejnej

moci, je možné vyvodiť aj z ust. § 101 cit. zákona, v zmysle ktorého sa na konanie hlavného kontrolóra
športu nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967 Zb. Uvedený zákon
sa totižto vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmov alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. V zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb., správnym orgánom je štátny

orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická alebo právnická osoba, ktorej
zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takýmto orgánom verejnej správy je potom iba žalovaný,
avšak iba vo vzťahu ku konaniu upravenom v § 95 až 97 zákona č. 440/2015 Z.z., v ktorom je upravená
pôsobnosť žalovaného v súvislosti s prejednávaním priestupkov fyzických osôb - športovcov, resp.
športových odborníkov, ako aj správnych deliktov, ktorého sa dopustili národné športové zväzy, národné

športové organizácie, športové organizácie, poskytovatelia verejných prostriedkov, športové kluby a
zväzy, ako aj právnické osoby v oblasti športu a fyzické osoby - podnikatelia, vrátane rozhodovania
o uložení sankcií za spáchaný priestupok, resp. správny delikt. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že
žalovaný v rámci zákona č. 440/2015 Z.z. vykonáva pôsobnosť orgánu verejnej moci, teda rozhoduje o
individuálnych právach, právom chránených záujmov a povinnostiach fyzických, resp. právnických osôb

iba v rámci postupu realizovaného v zmysle ust. § 95 - § 97 zákona č. 440/2015 Z.z. Pokiaľ hlavný
kontrolór športu, ako štátny zamestnanec žalovaného pri vykonávaní svojej kontrolnej činnosti podľa §
61 zákona č. 440/2015 Z.z. nekoná ako orgán verejnej moci, potom jeho postup pri vykonávaní uvedenej
kontrolnej činnosti nie je možné subsumovať pod právnu úpravu nesprávneho úradného postupu podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň neobstojí akákoľvek argumentácia žalobcu o nevybavení jeho

sťažnosti na postup hlavného kontrolóra športu, vrátane podnetov na jeho odvolanie v zmysle zákona
č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, keďže v zmysle ust. § 25 ods. 4 cit. zákona sa na postup orgánu verejnej
správy pri vybavovaní sťažnosti nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, teda v súvislosti
s prešetrovaním sťažnosti príslušný subjekt nerozhoduje o individuálnych právach a povinnostiach,
resp. právom chránených záujmoch fyzických, resp. právnických osôb. Na základe vyššie uvedených

skutočností, preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

6. Obiter dictum súd prvej inštancie k svojmu rozhodnutiu uviedol, že žalobca po vyhlásení rozsudku
dňa 02.06.2025 o 19:31 hod. doručil súdu podanie označené ako oprava alebo doplnenie žaloby s
uvedením, že sa domáha ochrany osobnosti podľa §11 -13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie

uvedené podanie posúdil ako návrh na zmenu žaloby podľa §140 CSP, keďže si uvedenou zmenou
uplatnil iné právo ako pôvodnou žalobou (kvalitatívna zmena žaloby). Pokiaľ žalobca zmenu žaloby
doručil po vyhlásení rozhodnutia súdu vo veci samej, potom súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť o jej
prípustnosti podľa § 142 CSP. Zároveň vzhľadom na kvalitatívnu zmenu žaloby by súd prvej inštancie
musel zopakovať celý procesný postup podľa § 167 CSP, a preto by takýto postup žalobcu posúdil ako

postup realizovaný v rozpore s § 153 CSP.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a podľa § 262
ods. 2 Civilného sporového poriadku s tým, že úspešnému žalovanému voči neúspešnému žalobcovi
bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote

šesťdesiatich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
ktorý uviedol, že žaloba zo dňa 26.01.2025 bola urobená v elektronickej podobe, avšak bez autorizácie
podľa osobitného predpisu, pričom nebolo dodatočne doručené v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu. Rovnakým spôsobom boli súdu doručené všetky
ostatné písomnosti súvisiace s predmetným sporom. Týmto z úrovne súdu prvej inštancie neboli splnené
procesné podmienky, teda jedná sa o výraznú procesnú chybu a vadu, ktorú je možné pripísať súdu prvej
inštancie. Žalobca uviedol, že svoj nárok si uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu z úrovne
žalovaného, pričom na pojednávaní uvádzal, že sa žalobou domáha ochrany svojich práv, ktoré boli

porušené nezákonne vykonanou kontrolou z úrovne hlavného kontrolóra športu, čím došlo k poškodeniu
jeho mena a povesti. V ten istý deň po skončení pojednávania žalobca doručil súdu prvej inštancie
podanie označené ako oprava a doplnenie žaloby zo dňa 26.01.2025, v ktorom je okrem iného uvedené,
že žalobca cituje, že sa domáha ochrany svojej osobnosti podľa ustanovenia § 11 až 13 Občianskehozákonníka teda poškodenie jeho dobrého mena a povesti. Na základe týchto skutočností má žalobca
ako odvolateľ za to, že sa domáhal ochrany svojej osobnosti podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka,
čo súd prvej inštancie v spore účelovo a nezákonne ignoroval, respektíve spor nebol vedený v súvislosti

sochranoujehoosobnosti,alevsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomhlavnéhokontrolórašportu.
Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal námietkami uvedenými v žalobe v súvislosti s nezákonne
vykonanou kontrolou z úrovne hlavného kontrolóra športu, nakoľko postup hlavného kontrolóra športu
kvalifikoval, že sa nejedná o jeho úradný postup. Zároveň súd prvej inštancie vôbec neskúmal námietky,
respektíve výhrady vo vzťahu k vykonanej kontrole, teda námietky zostali nevybavené, pričom práve

námietky boli predmetom samotnej žaloby. Žalobca sa tak podaným odvolaním domáha, aby rozsudok
súdu prvej inštancie bol v celom rozsahu zrušený ako nezákonný.

9. Napriek výzve súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu nevyjadril a z tohto dôvodu
neboli v odvolacom konaní podávané odvolacie repliky ani dupliky.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu

nie je dôvodné.,

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.
2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na
zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené

odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

15. K námietke inej vady ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na taképochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.
Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť

súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2
CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2
CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné
pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia

námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola
odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie nekonkretizoval. Zostala teda iba
v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo možné bližšie odvolacím súdom
preskúmať.

16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

17. Zo žalobcom podaného odvolania možno konštatovať základnú odvolaciu námietku, že súd prvej
inštancie nekonal o žalobe tak ako to samotný žalobca žiadal, teda nemal konať ohľadne uplatneného
nároku pri náhrade škody za nesprávny úradný postup, ale vec mal prejednať v zmysle ustanovenia § 11
až13Občianskehozákonníka,tedamalprejednaťnároktýkajúcisapoškodeniadobréhomenaapovesti
žalobcu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žaloba žalobcu bola podaná v zmysle ustanovenia

Zákona č. 514/2003 Z.z. o škode spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktorú sa žalobca následne
snažil rozšíriť aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, a to v zmysle ustanovenia § 11 až 13
na ochranu poškodenia dobrého mena a povesti, pričom predmetná odvolacia námietka nie je dôvodná.
V zmysle obsahu súdneho spisu je zrejmé, že rozsudok vyhlásený v mene Slovenskej republiky bol dňa
02.06.2025, pričom sa jednalo o pojednávanie konané o 09:30 hod., čo je zrejmé z č.l. 106 súdneho

spisu. Zároveň je potrebné konštatovať, že rozšírenie žaloby zo strany žalobcu bolo súdu prvej inštancie
doručené dňa 02.06.2025 v čase o 19:31 hod., o čom svedčí listinný dôkaz na č.l. 121 súdneho spisu.
Z uvedeného je teda zrejmé, že k rozšíreniu žaloby došlo až po verejnom vyhlásení rozsudku, na ktorom
bolžalobcaajprítomný.Zároveňvrámciaplikáciezásadyiuranovitcuriajepotrebnékonštatovať,žesúd
prvej inštancie prezieravo, jasne a zrozumiteľne uznesením na č.l. 12 súdneho spisu vyzval žalobcu,

podľa ktorých ustanovení zákona žaluje ním uplatnený nárok na škodu, pričom žalobca na súdnu výzvu
následne odpovedal písomne, pričom jeho podanie sa nachádza na č.l. 16 súdneho spisu a z jeho
vyjadrenia v písomnej podobe jednoznačne vyplýva, že žaluje voči žalovanému svoj nárok v zmysle
ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. Z tohto pohľadu je možné konštatovať, že hlavná odvolacia
námietka žalobcu dôvodná nie je.

18. Žalobca zároveň vzniesol dve okrajové odvolacie námietky. Prvá okrajová odvolacia námietka
bola tá, že podľa názoru žalobcu jeho vlastná žaloba ako aj ďalšie jeho podania boli súdu
podávané bez autorizácie a neboli dodatočne doručované v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu, čím súd prvej inštancie pochybil, ak sa takouto

žalobou, respektíve ďalšími písomnými vyjadreniami a postojmi žalobcu zaoberal odvolací súd hodnotí
ako nedôvodnú. Z obsahu súdneho spisu či už pri podanej žalobe alebo podávaných vyjadreniach
samotného žalobcu sa nachádza aj výsledok informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej
správe, pričom je zrejmé, že pri každej takto podanej správe došlo aj k overeniu platnosti podpisu osobyB. C. s jeho rodným číslom, pričom je vždy uvedený aj dátum a čas podpisu ako aj dátum aj čas
overenia predmetného podpisu. Predmetná odvolacia námietka tak dôvodná nie je. Druhá odvolacia
námietka z pohľadu jej okrajovosti spočíva v tom, že podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie neskúmal

námietkyrespektívevýhradyvovzťahukvykonanejkontroleanámietkyzostalinevybavenéodvolacísúd
vcelomrozsahupoukazujenaprávneposúdenieveciaodôvodneniesvojhorozhodnutiačodoprávneho
posúdenia, ktoré sa nachádza v rozhodnutí súdu prvej inštancie v odstavcoch č. 34 až po odstavec
č. 54 odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva akým spôsobom súd prvej inštancie
posúdil hmotnoprávny nárok žalobcu, pričom okrem iného skúmal aj skutočnosť, či orgán verejnej

moci v tom ktorom prípade vykonáva aj verejnú moc. Ohľadne svojho právneho posúdenia súd prvej
inštancie okrem iného poukázal aj na rozhodnutia, NS SR sp.zn. 1Cdo/201/2018 zo dňa 30.06.2020,
R 39/2023 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/142/2020 zo dňa 24.09.2020,
kde rovnako predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti opatrenia hlavného kontrolóra športu.
Na základe citovaných ustanovení súdom prvej inštancie, a to tak hmotnoprávnych ako aj procesných
dospel správne súd prvej inštancie k záveru, že výkon činnosti hlavného kontrolóra nie je možné posúdiť

akovýkonverejnejmoci.Rovnakotaksúdprvejinštanciesavodstavcič.42svojhorozhodnutiazaoberal
samotnou správou o kontrolnej činnosti, kde vyhodnotil, že táto je iba predbežným rozhodnutím a slúži
iba ako podklad pre začatie administratívneho konania. Rovnako poukázal na skutočnosť, že táto je
len opatrením predbežnej povahy a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu.
Z uvedeného pohľadu tak žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie dostal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď z pohľadu hmotného práva od súdu prvej inštancie k jeho námietke ohľadne skúmania
a zaoberania sa námietkami žalobcu uvedenými v žalobe ohľadne konania hlavného kontrolóra športu
akoštátnehozamestnancažalovanéhoakoajohľadnesamotnejsprávyokontrolnejčinnosti.Sozávermi
súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

19. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že hlavná odvolacia námietka, ako aj zostávajúce
dve odvolacie námietky žalovaného sú nedôvodné.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia

§ 387 ods. 1 a 2 CSP.

21. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a
zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania
sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje
podľa § 387 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997
č.20772/92.

22. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

23. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnostirozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP). Odvolací súd na základe vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu
výnimočného ustanovenia § 257 CSP.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).