Rozsudok – Ostatné – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Mestský súd Bratislava IV

Judgement was issued by JUDr. Ondrej Krajčo

Legislation area – Občianske právoOstatné, Spotrebiteľské zmluvy, and Zmluvy

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Zmeňujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121403501
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121403501.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: Y. Š.Á., E.. XX.X.XXXX, X. XX, I.,
zastúpenej: Advokátska kancelária POTOMA & Co., s.r.o., so sídlom Račianska 153, Bratislava, proti
žalovanému: SATUR TRAVEL a.s., so sídlom Miletičova 1, Bratislava, IČO: 35 787 201, zastúpenému:
Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Záhradnícka 29, Bratislava, o zaplatenie sumy
3.226,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo
dňa 07. februára 2024, č.k. B2-10Csp/132/2021-159, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému, titulom práva na vrátenie celej
uhradenejodplatyzozmluvyozájazdezodňa6.11.2019zazájazddoDominikánskejrepublikyvtermíne
od 13.3.2020 do 21.3.2020, povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.226,80 eura spolu s 5% úrokom z
omeškania ročne od 13.10.2020 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 6.11.2019 uzavreli žalobkyňa
a žalovaný zmluvu o zájazde, ktorej predmetom bol zájazd žalobkyne spolu s A. B. ako spolucestujúcim
do Dominikánskej republiky v termíne od 13.3.2020 do 21.3.2020, pričom súčasne s tým bolo dohodnuté
aj komplexné cestovné poistenie na dobu zájazdu. Mal tiež preukázané, že dňa 12.3.2020 žalobkyňa
doručila žalovanému e-mail, ktorým od zmluvy o zájazde odstúpila, a to z dôvodu vzniku neodvrátiteľnej
a mimoriadnej okolnosti, pričom uviedla, že, cit. : "...chcem Vás poprosiť o stornovanie zájazdu číslo
1001590 z dôvodu mimoriadnej situácie na SK (koronavirus) nakoľko štát uzavrel hraničné priechody a

nie je možné dostaviť sa na letisko Viedeň nie našou vinou, a z obavy o naše zdravie". Následne dňa
1.4.2020 žalobkyňa e-mailom požiadala o vrátenie platby, alebo náhradného termínu zájazdu, žalovaný
jej dňa 2.4.2020 oznámil, že nedostal od nej informáciu o storno zájazdu pred odletom, teda zájazd je
pokladaný ako no-show - nenastúpenie na pobyt u zahraničného partnera, ako i u leteckej spoločnosti.
Hranice 13.3.2020 boli otvorené, aj letisko Schwechat. Dňa 3.4.2020 zamestnankyňa žalovaného
uviedla, že preverovala celú situáciu, avšak v prípade žalobkyne ide o 100% storno. Poukázal na to, že
dňa 11.3.2020 vyhlásilo WHO v Ženeve globálnu pandémiu koronavírusu, Vláda SR dňa 11.3.2020 z

dôvodu ohrozenia verejného zdravia a nevyhnutnosti prijať opatrenia podľa zákona o civilnej ochrane
obyvateľstva vyhlásila mimoriadnu situáciu na území Slovenskej republiky. Zároveň Ústredný krízový
štáb SR prijal dňa 12.3.2020 okrem iného opatrenia, podľa ktorých bola zavedená povinná 14 dňová
domáca karanténa od 13.3.2020 od 7:00 hod. až do odvolania pre ľudí s trvalým, alebo prechodnýmpobytom v SR žijúcim na území SR nad 90 dní, ktorí sa vrátia zo zahraničia, vrátane osôb, žijúcich v
spoločnej domácnosti. Za nedodržanie domácej karantény hrozila sankcia vo výške 1.659 eur; osoby,
ktorésavrátilizozahraničia,súpovinnébezprostredneponávratenaSlovenskooznámiťtútoskutočnosť

telefonicky alebo elektronicky svojmu ošetrujúcemu lekárovi, ktorý rozhodne o domácej izolácii; došlo k
zatvoreniu všetkých troch medzinárodných letísk, obmedzenie medzinárodnej a vnútroštátnej vlakovej
i autobusovej prepravy, dopravné obmedzenia sa netýkajú dovozu a zásobovania; kontroly na veľkých
hraničných priechodoch, malé hraničné priechody boli zatvorené. Poukázal aj na to, že podľa dokumentu
z webu dominikánska republika.eu - aktuálne informácie od Slovákov žijúcich v Dominikánskej republike,

ktorý je obsahom spisu, dňa 1. marca 2020 bol potvrdený 1 prípad koronavírusu, 6. marca sa potvrdil
2 prípad, 8. marca poli potvrdení 3 turisti a 14. marca celkovo 6 nových prípadov, všetko turisti, pričom
dňa 17. marca vystúpil s prejavom prezident republiky, vyhlásil mimoriadny stav a nariadil, aby boli
všetky pozemné, námorné a vzdušné hranice zatvorené na ďalších 15 dní s účinnosťou od 19. marca
a dňa 20. marca vyhlásila vláda povinný nočný zákaz vychádzania od 20:00 do 6:00 do 3. apríla. Tiež
mal preukázané, že dňa 7.10.2020 zaslala žalobkyňa žalovanému predžalobnú výzvu, v ktorej žiadala

vrátenie všetkých prijatých platieb v celkovej výške 3.226,80 eura, resp., aby jej navrhol zmenu Zmluvy
o zájazde, alebo zaslal oznámenie o náhradnom zájazde, pričom táto výzva bola žalovanému doručená
dňa 9.10.2020.

3. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ust. § 16, § 21 ods. 1, 2, 4 § 33a

ods. 1 a 10 zákona č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné
vyhovieť. V prvom rade konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa platne
dňa 12.3.2020 odstúpila od Zmluvy o zájazde, ktorú uzatvorila so žalovaným a to z dôvodu podľa
§ 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností v cieľovom
mieste a to bez zaplatenia odstupného s tým, a preto žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobkyni

ňou zaplatené platby ako to predpokladá § 21 ods. 4 Zákona o zájazdoch. Poukázal na to, že
Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila dňa 11.3.2020 celosvetovú pandémiu koronavírusu H1N1,
ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19. Skutočnosť, že išlo o celosvetovú pandémiu je sama o sebe
tou mimoriadnou a neodvrátiteľnou okolnosťou, ktorá je dôvodom odstúpenia od zmluvy o zájazde
v zmysle § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch a to bez ohľadu na to, aké opatrenia a od ktorého

dátumu prijala, či prijímala tá ktorá cieľová destinácia. Išlo o okolnosť, ktorá významne ovplyvňovala
poskytovanie zájazdu, alebo prepravu cestujúcich, či kvalitu zájazdu predovšetkým z dôvodov obavy
cestujúcich o svoje zdravie, či zdravie svojich blízkych. Jednotlivé štáty zatvárali hranice, zavádzali
povinné karantény, mali preťažený zdravotnícky systém z dôvodu enormného nárastu chorých a vysokú
úmrtnosť. Keďže pandémia mala celosvetový charakter, zasiahla aj Dominikánsku republiku, ktorá

bola cieľovou destináciou zájazdu žalobkyne, i keď tam v marci 2020 bola /ako aj inde vo svete/ na
svojom začiatku. Žalobkyňa teda odstúpila od zmluvy z dôvodov, ktoré nastali aj v cieľovej destinácii.
Ak potom za týchto okolností žalovaný požadoval od žalobkyne, aby absolvovala zájazd po vyhlásení
tejto celosvetovej pandémie a nútil ju, aby ohrozila svoje zdravie, prvoinštančný súd nepovažuje takéto
chovanie cestovnej kancelárie za morálne, ani súladné so zákonom. Nehovoriac už o tom, že žalobkyňa

sa nemala ako dostať na letisko Schwechat, keďže vlaková i autobusová doprava bola obmedzená
a prípadné zabezpečenie individuálnej dopravy znamenalo po návrate absolvovať povinnú 14 dňovú
karanténu. To isté platilo aj pri návrate z dovolenky. Žalobkyňa ani nemala ako sa dozvedieť, aké
opatrenia a kedy sa plánujú zaviesť v Dominikánskej republike a či vôbec bude mať možnosť sa
z tejto destinácie včas vrátiť domov. Samotný zákonodarca schválením novely Zákona o zájazdoch

v § 33a ods. 1 a ods. 10 fakticky odobril úkony, ktorými cestujúci odstúpili od uzavretých zmlúv o
zájazdoch a stanovil podmienky, za ktorých bolo možné absolvovať náhradné zájazdy, alebo zmeny
zmluvy. Žalovaný napriek tomu, že žalobkyňa od uzavretej zmluvy v zákonom predpokladanom termíne
od 12.3.2020 odstúpila, nevrátil jej ani platbu, ktorú za zájazd uhradila, nenavrhol jej zmenu zmluvy
a nezaslal jej ani oznámenie o náhradnom zájazde. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou

žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, pretože žalobkyňa Zmluvu o zájazde
so žalovaným uzatvorila ako objednávateľ zájazdu, obdržala faktúru za objednaný zájazd a túto faktúru
aj uhradila, a preto je aj podľa prvoinštančného súdu výlučne aktívne vecne legitimovanou v spore o
vrátenie ňou uhradených platieb. Jej partner A. B. je v zmluve uvedený ako cestujúci /ako aj žalobkyňa/,
tento však nebol objednávateľom zájazdu, neuhradil faktúru za zájazd a teda nie je v spore aktívne

vecne legitimovaný. Poukázal tiež na to, že spornou skutočnosťou sa stalo doručenie e-mailu žalobkyne
dňa 12.3.2020, ktorým odstúpila od zmluvy. Žalovaný doručenie emailu popieral a vyslovil aj viacero
námietok k rozdielnosti formy a predmetu e-mailov, ktoré žalobkyňa v časovom odstupe založila ako
dôkazné prostriedky do spisu. Znalecký posudok znalca U.. A. L. však jednoznačne a bez akýchkoľvekpochybností potvrdil doručenie originálneho emailu žalovanému dňa 12.3.2020 a potvrdil aj jeho znenie.
Nebolo podstatným, v akej forme bol tento dôkaz do spisu založený samotnou žalobkyňou /výtlačky/,
podstatné je, že tento email, ktorý obsahoval odstúpenie od zmluvy bol žalovanému riadne doručený

cez platformu Gmail, do konta ktorého mal znalec prístup a z ktorého zistil, že správa žalobkyne bola
odoslaná a jej obsahom bolo odstúpenie od zmluvy o zájazde (storno). Tento posudok znalca nie je
právny zástupca žalovaného odborne spôsobilý bez v príslušnom odbore spochybniť, do spisu nezaložil
vlastný posudok, alebo odborné posúdenie a teda jeho námietky nemajú žiadnu odbornú výpovednú
hodnotu a súd ich vyhodnotil ako neúčinné a účelové. V tejto súvislosti tiež poznamenal, že nevykonal

dokazovanie navrhnuté žalobkyňou v priebehu súdneho sporu z dôvodu, že toto dokazovanie bolo
konzumované znaleckým posudkom. Podanej žalobe preto v celom rozsahu vyhovel a žalovaného na
vrátenie žalovanej pohľadávky zaviazal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. §
255 ods. 1 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu, s tým, že o výške trov v súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Namietal,
že skutkové závery súdu prvej inštancie nezodpovedajú realite. Cieľové miesto destinácie sa totiž v
mailovej správe žalobkyne neuvádza v žiadnom rozsahu, žalobkyňa cieľové miesto vôbec nespomína
a samozrejme v žiadnom rozsahu neuvádza ani situáciu v cieľovom mieste ako dôvod jej údajného
odstúpenia. Na uvedené pritom poukazoval v priebehu celého súdneho konania a táto argumentácia

zo strany žalobkyne nebola žiadnym spôsobom popretá. Pri zohľadnení uvedenej situácie, keď znenie
emailovej správy žalobkyne zo dňa 12.03.2020 v žiadnom rozsahu neuvádza cieľovú destináciu a ani
situáciu v nej sa vyskytujúcu, nie je zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie prijať skutkový záver, že
žalobkyňa mala odstúpiť od zmluvy z dôvodov, ktoré sa vyskytli v cieľovom mieste. Je podľa žalovaného
zrejmé, že takýto záver nemá oporu v skutočnom stave veci a je výsledkom nesprávneho skutkového

zistenia, pričom vzhľadom na skutočnosť, že ide o nesprávne skutkové zistenie v rozhodujúcej otázke,
uvedené predstavuje aj samé o sebe dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku. Ďalej namietal, že
v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 Zákona o zájazdoch je odstúpenie od zmluvy na jeho základe
možné len pre výskyt špecifických okolností v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti,
avšak žiadne takéto okolnosti vo vykonanom úkone neboli špecifikované a na ich základe nebol

vykonaný predmetný úkon. Žalobkyňa sa takýchto okolnosti nemôže domáhať neskôr za situácie, keď
sa týchto okolnosti nedomáhala v rozhodnom okamihu, vykonania právneho úkonu. Vo vzťahu k ďalším
skutkovým zistenia prvoinštančného súdu konštatoval, že ide o nepravdivé tvrdenia, ktoré neboli v
súdnom konaní preukázané, pretože Svetová zdravotnícka organizácia nevyhlásila dňa 11.03.2020
celosvetovú pandémiu koronavírusu H1N1 a o uvedenom nebol v súdnom spise založený žiadny

dôkazný prostriedok a naviac vírus H1N1 je vírusom spôsobujúcim chrípku (prasaciu) a s ochorením
COVID 19 nemá žiaden súvis, v čase realizácie úkonu (12.03.2020) bolo v cieľovom mieste evidovaných
21 prípadov COVID - 19 a jedno úmrtie v čase skončenia dovolenky 20.03.2020 bolo evidovaných
112 prípadov COVID-19 a tri úmrtia (vyjadrenie žalobkyne z 24.08.2021), v čase realizácie úkonu
(12.03.2020) neboli v cieľovom mieste uplatnené žiadne karanténne opatrenia a tieto nastúpili až po

skončení dovolenky, teda opäť ide o nesprávne skutkové zistenia, ktoré sú vo výraznom rozpore so
skutočnosťou. Rovnako súd podľa žalovaného nepodstatné tvrdenia o obmedzení transferu na letisko
Schwechat,keďzmluvaozájazdebolazpredmetnéholetiskadoDominikánskejrepublikyatedatransfer
na územie SR nebol predmetom zmluvy, pričom tieto tvrdenia o problematickom transfere ani nie sú
pravdivé, pretože tieto opatrenia vstúpili v platnosť až 13.03.2020 o 07.00 hod., čo s prihliadnutím na

okamih odletu 13.03.2020 o 11.00 hod., nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť transfer na letisko a
samotnú realizáciu leteckej prepravy, nedošlo k uzavretiu hraníc, iba k zavedeniu kontrol pri vstupe na
územie Slovenskej republiky, občania s trvalým pobytom v Slovenskej republike mali vstup na územie
Slovenska povolený aj po nadobudnutí účinnosti týchto opatrení, výstup z územia Slovenskej republiky
nebol v zmysle týchto opatrení obmedzený a prijímané opatrenia obmedzovali vlakovú a autobusovú

dopravu (v čase, ktorý realizáciu zájazdu nemohol ovplyvniť), no žiadnym spôsobom neobmedzovali
individuálnu dopravu. Taktiež, pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 33a Zákona o zájazdoch, podmienkou pre
jeho uplatnenie je stav, kedy cestujúcemu nie je možné poskytnúť základné znaky služieb cestovného
ruchu podľa zmluvy o zájazde. Listinnými dôkaznými prostriedkami založenými žalovaným do súdnehospisu, však bolo preukázané, že všetky služby (letecký transfer a ubytovanie) boli reálne poskytnuté
bez akéhokoľvek obmedzenia, čo ani žalobkyňa v konaní nepoprela, a preto podmienky na aplikáciu
predmetného ustanovenia neboli naplnené. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne poukázal

na to, že cestujúcimi v zmysle uzatvorenej zmluvy o zájazde sú pani Y. Š. a pán A. B.. Pani Š.
ako objednávateľ zájazdu uzavrela zmluvu v prospech tretieho, t.j. v prospech A. B. ako druhého
cestujúceho. Aktívna vecná legitimácia v spore je však daná u subjektu, ktorému patrí uplatňované právo
podľa hmotného práva. Z toho vyplýva, že keďže bol pán B. oprávneným na prijatie objednaných služieb,
je subjektom oprávneným uplatniť si z toho vyplývajúce hmotné právo bez ohľadu na subjekt, ktorý

realizoval platbu ceny zájazdu. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v
Bratislave, napr. rozhodnutia č. k. 7CoCsp/30/2020 13, 9Co/211/2016 z 31.05.2018, ale aj 5Co/41/2013,
v zmysle ktorých jeden cestujúci nie je oprávnený uplatňovať nároky súvisiace so zmluvou o zájazde za
ostatných cestujúcich. Zopakoval tiež jeho námietky prenesené v prvoinštančnom konaní k znaleckému
posudku,zktoréhosúdprvejinštancievychádzal,poukázalnato,žežalobkyňapočasdobypresahujúcej
jeden rok nepredložila originál rozhodného emailu zo dňa 12.03.2020, napokon predložila email, ktorý

sa nezhodoval s emailom predkladaným dovtedy ako súčasť preposlanej správy, odborné posúdenie
bolo realizované na email, ktorý sa nezhodoval so žiadnym z dovtedy predložených emailových správ,
pričom súd v priebehu konania rozpor medzi emailami neozrejmil žiadnym spôsobom a uvedené nebolo
realizované ani žalobkyňou. Zotrval preto na námietke, že doručenie emailu žalobkyne s odstúpením
od zmluvy mu nebol riadne doručený. Napokon vytkol súdu prvej inštancie nesprávne a nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces. Žiadal preto podanému odvolaniu vyhovieť.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. V prvom rade v nadväznosti sa námietky žalovaného v odvolaní zdôraznila, že

dňa 12.03.2020 prostredníctvom e-mailu odstúpila od Zmluvy o zájazde zo dňa 06.11.2019, číslo
rezervácie: 1001590, a to z dôvodu vypuknutia celosvetovej pandémie COVID-19, a teda z dôvodu
vzniku neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolností, ktorá významne ovplyvnila zájazdy a/alebo prepravu
cestujúcich do cieľového miesta, pričom nebola povinná v predmetnom e-maile osobitne špecifikovať
ďalšie okolnosti a napr. dôsledky (medicínske a/alebo iné) celosvetovej pandémie COVID-19, resp.

osobitne zdôrazňovať, že celosvetová pandémia COVID-19 bola identifikovaná a potvrdená aj v
cieľovom mieste, t.j. v Dominikánskej republike. Nesúhlasila preto s účelovými a zavádzajúcimi
tvrdeniami žalovaného, že nikde nespomína vznik neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, ktorá
významne ovplyvnila zájazd a/alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta (je zrejmé, že v
predmetnom e-maile poukazuje na vypuknutie celosvetovej pandémie COVID-19) a že v tomto prípade

ide o "tvrdenie nesporné", nakoľko od počiatku uvádzala, že dňa 12.03.2020 zaslala žalovanému e-
mail, v ktorom žiadala o stornovanie zájazdu z dôvodu mimoriadnej situácie (koronavírus), a teda
jasne definovala vznik neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, ktorá významne ovplyvnila zájazd a/
alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta, a zároveň dôvod svojho odstúpenia od Zmluvy o
zájazde. Navyše, ešte pred samotným odstúpením od Zmluvy o zájazde sa snažila od žalovaného

zistiť, ako má v tejto veci postupovať, avšak bez akéhokoľvek výsledku, pričom žalovaný jej nevedel
poskytnúť žiadne relevantné informácie o ďalšom postupe, a aj z tohto dôvodu odstúpila od Zmluvy
o zájazde. Žalovaný na predmetný e-mail žiadnym spôsobom nereagoval a začal s ňou komunikovať
až po následných "urgenciách", pričom žiadal od nej informácie ohľadne storna zájazdu. S poukazom
na uvedené konštatovala, že v konaní bolo riadne preukázané, že dňa 12.03.2020 riadne a platne

odstúpila od Zmluvy o zájazde z dôvodu mimoriadnej okolnosti (celosvetová pandémia koronavírusu
a/alebo COVlD-19), ktorá významne ovplyvnila zájazd a/alebo prepravu cestujúcich do cieľového
miesta, a teda súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a z tohto dôvodu považuje napadnutý rozsudok za vecne správny. Ďalej v nadväznosti na
námietku žalovaného, že v danej veci neboli naplnené podmienky hypotézy ust. § 21 ods. 2 Zákona o

zájazdoch, poukázala na znenie citovaného ustanovenia a uviedla, že podľa dôvodovej správy k Zákonu
o zájazdoch, termín "mimoriadne a neodvrátiteľné okolnosti predstavuje okolnosti, ktoré zmluvná strana,
ktorá sa na ňu odvoláva, nemôže ovplyvniť a ktorej následky nemôže odvrátiť, ani keby prijala všetky
primerané opatrenia. Tento termín môže zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy
(napr. terorizmus), významné riziká pre ľudské zdravie (napr. prepuknutie vážnej choroby v cestovnej

destinácii, vypuknutie vírusu rizika v cieľovom mieste po uzatvorení zmluvy), a pod. Zároveň podľa
dôvodovej správy k ustanoveniu § 33a Zákona o zájazdoch vyplýva, že toto ustanovenie bolo do zákona
o zájazdoch včlenené z dôvodu potreby dočasnej úpravy niektorých okolností v súvislosti s mimoriadnou
situáciou vyhlásenou uznesením Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11.03.2020 pre dynamické šíreniepandémie infekčného ochorenia COVID-19, a to z dôvodu nepredvídateľného vývoja prijímania opatrení
krajinami sveta, kedy sa občan Slovenskej republiky môže vystaviť reálnemu riziku nemožnosti návratu
zo zahraničia alebo obmedzenia možnosti návratu zo zahraničia. Z ustanovenia § 33a ods. 10 Zákona

o zájazdoch vyplýva, že aj keď v čase mimoriadnej situácie do účinnosti zákona cestujúci odstúpil
od zmluvy o zájazde z dôvodu mimoriadnej a neodvrátiteľnej okolnosti, ktorou je napr. šírenie vírusu
COVID-19 platí, že pôvodná zmluva o zájazde trvá, ak cestovná kancelária nevrátila cestujúcemu všetky
platby zaplatené na základe zmluvy, a to z dôvodu, že ak by bolo odstúpenie účinné, nebolo by možné
na pôvodnú zmluvu nadviazať a zmaril by sa tým účel zákona, ktorým je zmluvy o zájazde predĺžiť.

Nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaný účelovo opomína ustanovenie § 33a Zákona o zájazdoch,
ktoré v dôsledku šírenia pandémie infekčného ochorenia COVID-19 bez akýchkoľvek pochýb upravilo,
že ustanovenia S 33a ods. 1 a nasl. Zákona o zájazdoch sa použijú aj na situácie, ak cestujúci od
12.03.2020 do účinnosti tejto novely (t.j. do 29.05.2020) odstúpil od zmluvy o zájazde podľa § 21 ods.
2 Zákona o zájazdoch a cestovná kancelária nevrátila cestujúcemu všetky platby. Dňa 12.03.2020
odstúpila od Zmluvy o zájazde z dôvodu mimoriadnej situácie (celosvetová pandémia koronavírusu a/

alebo COVID-19), ktorá významne ovplyvnila zájazd a/alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta,
a teda akékoľvek tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa " ... nevykonala žiaden úkon s odvolaním sa na
špecifickú situáciu v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostredne} blízkosti ..." je absolútne zavádzajúci a
najmä nepravdivý a napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Považovala
za potrebné tiež pripomenúť, že Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila dňa 11.03.2020 ochorenie

COVID-19 za celosvetovú pandémiu a túto skutočnosť je možné považovať za všeobecne známu
skutočnosť resp. za skutočnosť známu súdu z jeho činnosti, ktoré sa v súlade s ustanovením §
186 ods. 1 C.s.p. Navyše v priebehu konania na súde prvej inštancie preukázala, že celosvetová
pandémia koronavírusu a/alebo COVID-19 (t.j. neodvrátiteľná a mimoriadna okolnosť) existovala v čase
termínu zájazdu nielen na území Slovenskej republiky, ale aj v cieľovom mieste, t.j. v Dominikánskej

republike,apretoboliprijímanévovšetkýchkrajináchsveta(vrátanecieľovéhomiesta,t.j.Dominikánskej
republiky) opatrenia spojené s obmedzeniami resp. zákazom vstupov do krajín, prechodom štátnych
hraníc, funkčnosťou medzinárodného, ale aj vnútroštátneho leteckého, vlakového, autobusového
a lodného spojenia, atď. Z dôvodu nepredvídateľného vývoja prijímania opatrení krajinami sveta
(vrátane cieľového miesta, t j. Dominikánskej republiky) by sa v prípade vycestovania zo Slovenskej

republiky do Dominikánskej republiky vystavovala reálnemu riziku nemožnosti návratu zo zahraničia
alebo obmedzeniam možností návratu zo zahraničia. Predmetné obmedzenia v spojení s existenciou
neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti celosvetovej pandémie koronavírusu (COVID-19) v cieľovom
mieste, t, j. v Dominikánskej republike v čase termínu zájazdu bez akýchkoľvek pochybností významne
ovplyvňovali jej zájazd a prepravu ako cestujúceho, a to nielen z hľadiska kvality samotného zájazdu

(napr. uzatvorené prevádzky, obmedzené fungovanie ubytovania, atď.), ale aj z hľadiska napr. jej návratu
domov, ktorý (t.j. návrat) by bol významne ovplyvnený nielen (a) nariadeným zákazom vychádzania
(nebola schopná sa prepraviť na letisko, nakoľko v čase predpokladaného odletu dňa 20.03.2020
o 23:05 hod. platil už zákaz vychádzania), ale tiež uzatvorením vzdušných hraníc od 19.03.2020
na dobu minimálne 15 dní, v dôsledku čoho by sa preukázateľne nemohla vrátiť spať na územie

Slovenskej republiky, a to až do opätovného otvorenia vzdušných hraníc Dominikánskou republikou. S
ohľadom na tieto skutočnosti máme za to, že v konaní bolo riadne preukázané, že v čase odstúpenia
od Zmluvy o zájazde existovala mimoriadna a neodvrátiteľná okolnosť, ktorá významne ovplyvnila
zájazd a/alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta, a teda boli splnené zákonné podmienky na
odstúpenie od Zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch. Pokiaľ žalovaný vo svojom

odvolaní poukazuje na ustanovenie § 33a Zákona o zájazdoch, pričom uvádza, že podmienkou pre
uplatnenie tohto zákonného ustanovenia je stav, kedy cestujúcemu nie je možné poskytnúť základné
znaky služieb cestovného ruchu podľa zmluvy o zájazde a listinnými dôkazmi bolo údajne preukázané,
že všetky služby (letecký transfer a ubytovanie) boli reálne poskytnuté bez akéhokoľvek obmedzenia,
opätovne poukázala na dôvodovú správu k ustanoveniu § 33 a Zákona o zájazdoch, podľa ktorej cieľom

návrhu zákona (novelizovaného ustanovenia) bola reakcia zákonodarcu v súvislosti s dynamickým
šírením pandémie infekčného ochorenia COVID-19 na prijímanie prísnych reštrikčných bezpečnostných
a zdravotných opatrení vo všetkých krajinách sveta spojených s obmedzeniami respektíve zákazom
vstupov do krajín, prechodom štátnych hraníc, funkčnosťou medzinárodného, ale aj vnútroštátneho
leteckého, vlakového, autobusového a lodného spojenia. Vznik a existenciu tejto neodvrátiteľnej a

mimoriadnej okolnosti podľa § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch nespochybňuje ani skutočnosť, že
konkrétny/určitý letecky dopravca nezrušil lety resp. že konkrétne/určité ubytovacie zariadenie nebolo
v danom termíne zatvorené, práve naopak, táto neodvrátiteľná a mimoriadna okolnosť významne
ovplyvnila poskytovanie zájazdu podľa Zmluvy o zájazde a aj prepravu cestujúcich. Za tohto stavu bolžalovaný povinný postupovať podľa ustanovenia § 33a ods. 1 a nasl. Zákona o zájazdoch, a teda bol
povinný vrátiť jej všetky platby, ktoré za zájazd na základe Zmluvy o zájazde prijal, teda platby v celkovej
výške 3.226,80 eura, resp. bol oprávnený alternatívne jej navrhnúť zmenu Zmluvy o zájazde alebo

zaslať oznámenie o náhradnom zájazde, ak neprijme navrhnutú zmenu Zmluvy o zájazde. V súvislosti
s otázkou jej aktívnej vecnej legitimácie poukázala na to, že síce je nepochybné, že vecná legitimácia
svedčí osobám, ktoré sú nositeľmi subjektívnych práv a povinností v hmotnoprávnej rovine, ktoré sa stali
predmetom konania v procesnoprávnej rovine a odzrkadľuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k
prejednávanej veci resp. k predmetu konania, avšak v zmysle ust. § 33a ods. 10 Zákona o zájazdoch,

ak cestujúci alebo cestovná kancelária v čase od 12. marca 2020 do účinnosti tohto zákona od zmluvy
o zájazde odstúpili podľa § 21 ods. 2 alebo ods. 3 písm. b) a cestovná kancelária na základe odstúpenia
od zmluvy podľa § 21 ods. 2 alebo ods. 3 písm. b) nevrátila cestujúcemu všetky platby, ktoré na základe
zmluvyozájazdeprijala,postupujesapodľaodseku1,apretozásadnenesúhlasísnázoromžalovaného
ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na jej strane, keď ona uzatvorila so žalovaným zmluvu
o zájazde, jej bola fakturovaná celková cena zájazdu a ona fakturovanú cenu aj uhradila. Stotožnila sa

preto so záverom súdu prvej inštancie, že je výlučne aktívne vecne legitimovanou v spore o vrátenie
ňou uhradených platieb. Pokiaľ ide o žalovaným namietané doručenie e-mailu s odstúpením od zmluvy
o zájazde, zdôraznila, že dala vypracovať Znalecky posudok č. 2024/0103 zo dňa 10.01.2024, ktorý
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdil doručenie originálneho emailu žalovanému dňa
12.3.2020 a potvrdil aj jeho znenie, a preto aj v tomto smere podľa žalobkyne súd prvej inštancie na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a z tohto dôvodu je napadnutý
rozsudokvecnesprávny.Napokonzaneopodstatnenúoznačilaajodvolaciunámietkužalovaného,podľa
ktorej je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, pričom zdôraznila, že súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku jasne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, a teda súd prvej inštancie jasne vysvetlil akým spôsobom dospel ku svojmu rozhodnutiu a
skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade so skutkovým a právnym názorom žalovaného
neznamená, že jeho rozsudok nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. a že došlo k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

6. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu poukázal na to, že dôvody odstúpenia,
ktoré v súčasnosti žalobkyňa uvádza vo vyjadrení, sa v rozhodnej emailovej správe nevyskytovali.
Medzinárodná situácia, cieľové miesto, cesta do cieľového miesta nie sú v rozhodnej mailovej správe
obsiahnuté v žiadnom rozsahu. Zároveň je potrebné uviesť, že zájazd sa začína odletom z Viedne

a teda cesta do Viedne nie je zájazdom. Taktiež je potrebné uviesť, že reálne existujúce opatrenia v
čase vykonania emailovej správy z 12.3.2020 nebránili ani realizácií cesty do Viedne, ani transportu do
Dominikánskej republika a ani návratu. Opatrenia prijaté neskôr nemôžu byť rozhodujúce pre vykonanie
právneho úkonu pred ich prijatím a naviac ani tieto nebránili v čerpaní služieb. Rozširovanie dôvodov
odstúpenia vo vyjadrení nad rámec dôvodov uvedených v emailovej správe zo dňa 12.03.2020 je

logickoureakcioužalobkynenaznenie§21ods.2Zákonaozájazdoch,keďdôvodyuvedenévemailovej
správe z 12.03.2020 neumožňovali využitie tohto zákonného ustanovenia. Rozpor skutkových záverov
súdusoskutočnosťouanenaplneniekonkrétnejzákonnejhypotézysúvovecizrejmé.Uviedoltiež,ženie
je nie je pravdou, že by opomínal ust. § 33a Zákona o zájazdoch. Predmetnému ustanoveniu sa venoval,
avšak odôvodnil nemožnosť jeho použitia v danej veci. V zmysle danej právnej úpravy bolo možné

predmetné zákonné ustanovenie uplatniť len v prípade ak objektívne nebolo možné poskytnúť základné
znaky služieb cestovného ruchu, no ide tu o situáciu, ktorá v danej veci nenastala, keď všetky služby
cestovného ruchu bolo možné poskytnúť a tieto aj reálne boli poskytnuté. Naviac uvedená skutočnosť
bola potvrdená listinnými dôkaznými prostriedkami a opak nebol žalobkyňou nikdy preukázaný. Pre
použitie predmetného ustanovenia teda nebola naplnená hypotéza právnej normy. Zotrval na svojej

argumentácii pokiaľ ide o ním tvrdené nepreukázanie doručenia e-mailu obsahujúceho odstúpenie od
zmluvy o zájazde, ako aj vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na uplatnenie
celého nároku podľa žaloby, pričom nakoľko vo veci neexistovala žiadna administratívna prekážka,
ktorá by bránila naplneniu zmluvy o zájazde v plnom rozsahu ako bolo dohodnuté, služby, ktoré boli
dohodnuté v zmluve o zájazde boli aj v plnom rozsahu zabezpečené a poskytnuté a žalobkyňou nebol

nikdy vykonaný úkon, ktorý by vyvolal následky odstúpenia od zmluvy s povinnosťou vrátenia ceny
zájazdu podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch, naďalej je názoru, že podané odvolanie je dôvodné.7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p. a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní a zopakovaní dokazovania
predloženými listinnými, dospel k záveru, že doterajšie skutkové závery je nevyhnutné prehodnotiť,

napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť a podanú žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

8. Odvolací súd považuje za potrebné opätovne poukázať na to, že predmetom konania v
preskúmavanej veci je vrátenie celej uhradenej odplaty na základe zmluvy o zájazde zo dňa 6.11.2019
za zájazd do Dominikánskej republiky v termíne od 13.3.2020 do 21.3.2020 z dôvodu odstúpenia od

zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch e-mailom žalobkyne zo dňa 12.3.2020.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vo vzťahu k odstúpeniu žalobkyne od zmluvy
o zájazde a vo vzťahu k dôvodom tohto odstúpenia skutkovo ustálil, že žalobkyňa žalovanému doručila
dňa 12.3.2020 e-mail, ktorým stornovala predmetný zájazd, teda odstúpila od zmluvy o zájazde, pričom
zároveň mal za preukázané, že k odstúpeniu došlo z dôvodu vzniku neodvrátiteľných a mimoriadnych

okolností v cieľovej destinácii. Rovnako mal preukázané, že žalobkyňa sa nemala ako dostať na
letisko Schwechat, keďže vlaková i autobusová doprava bola obmedzená a prípadné zabezpečenie
individuálnej dopravy znamenalo po návrate absolvovať povinnú 14 dňovú karanténu.

10. Odvolací súd však po preskúmaní správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie na základe

odvolacích dôvodov žalobcu dospel k záveru, že tieto závery nemožno považovať za správne v celom
rozsahu, keď v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto je nevyhnutné
vo vzťahu k daným otázkam skutkový stav prehodnotiť. Za tým účelom nariadil v spore na termín
21.10.2025 pojednávanie, na ktorom vec prejednal a zopakoval dokazovanie predloženými listinnými
dôkazmi, ktoré vzhľadom na skutkové tvrdenia sporových strán poskytujú dostatočný základ pre

rozhodnutie v spore.

11. V prvom rade treba poukázať na to, že medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli zmluvu o zájazde
dňa 6.11.2019 uzavreli sporové strany zmluvu o zájazde, ktorej predmetom bol zájazd žalobkyne spolu
s A. B. ako spolucestujúcim do Dominikánskej republiky v termíne od 13.3.2020 do 21.3.2020, pričom

súčasne s tým bolo dohodnuté aj komplexné cestovné poistenie na dobu zájazdu. Sporné nebolo ani
to, že žalobkyňa žalovanému uhradila sumu 3.226,80 eura, ktorej vrátenia sa domáha v tomto konaní.

12. Sporné medzi stranami bolo doručenie e-mailu žalobkyne obsahujúceho odstúpenie od zmluvy o
zájazde žalovanému dňa 12.03.2020. V tomto smere považuje odvolací súd skutkové závery súdu

prvej inštancie za celkom správne, keď sa stotožnil s jeho záverom, že vykonaným dokazovaním
bolo doručenie e-mailu žalobkyne, ktorý obsahoval text, cit.: "...chcem Vás poprosiť o stornovanie
zájazdu číslo 1001590 z dôvodu mimoriadnej situácie na SK (koronavirus) nakoľko štát uzavrel hraničné
priechody a nie je možné dostaviť sa na letisko Viedeň nie našou vinou, a z obavy o naše zdravie."
žalovanému nepochybne preukázané, keď okrem iného jednoznačne vyplýva aj zo záverov žalobkyňou

predloženého znaleckého posudku č. 2024/0103 zo dňa 10.01.2024. Námietky žalovaného v tomto
smere odvolací súd považuje za neopodstatnené, keď nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov
znalca, ktorý sa s relevantnými spornými otázkami riadne vysporiadal, svoje závery náležite odôvodnil a
obsah znaleckého posudku nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho pravdivosti a hodnovernosti. Pokiaľ
žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobkyňa počas doby presahujúcej jeden rok nepredložila

originálrozhodnéhoemailuzodňa12.03.2020,napokonpredložilaemail,ktorýsanezhodovalsemailom
predkladaným dovtedy ako súčasť preposlanej správy, odborné posúdenie bolo realizované na email,
ktorý sa nezhodoval so žiadnym z dovtedy predložených emailových správ, pričom súd v priebehu
konania rozpor medzi emailami neozrejmil a uvedené nebolo realizované ani žalobkyňou, odvolací
súd poukazuje na to, že znalec U.. A. L. v znaleckom posudku celkom jednoznačne dospel k záveru,

že žalovanému bol dňa 12.3.2020 doručený e-mail obsahujúci predmetný text, ktorým žalobkyňa od
zmluvy o zájazde odstúpila, keď e-mail, ktorého odosielateľom bola žalobkyňa a prijímateľom žalovaný
(Y. D. zo spoločnosti žalovaného) mal nepochybne stotožnený pomocou jedinečných identifikátorov,
pričom v konaní nebol produkovaný žiaden relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý správnosť jeho
záverov spochybniť. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že z hľadiska preukázania

tvrdenia o odstúpení od zmluvy o zájazde nie je rozhodujúce, výtlačok akého e-mailu a kedy napokon
žalobkyňa predložila súdu, avšak iba to, že znalecky bolo potvrdené, že žalobkyňa predmetný úkon voči
žalovanému s daným obsahom naozaj uskutočnila. Námietky žalovaného v odvolaní preto odvolací súd
v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné.13. Na základe vykonaného dokazovania so zreteľom na opätovné vyhodnotenie obsahu listinnými
dôkazov však dospel odvolací súd k záveru, že ich obsahu nezodpovedá skutkový záver

prvoinštančnéhosúdu,žežalobkyňaodstúpilaodzmluvyozájazdezdôvodovvcieľovejdestinácii.Užzo
samotnéhotextue-mailužalobkynezodňa12.3.2020totižjednoznačnevyplýva,žeodzmluvyodstupuje
(...chcem Vás poprosiť o stornovanie zájazdu...) z dôvodov majúcich pôvod na území Slovenskej
republiky (... mimoriadnej situácie na SK (koronavirus) nakoľko štát uzavrel hraničné priechody a nie je
možné dostaviť sa na letisko Viedeň nie našou vinou, a z obavy o naše zdravie...). Z uvedených dôvodov

možno uzavrieť, že v predmetnom prípade žalobkyňa neodstúpila od zmluvy o zájazde z dôvodov v
cieľovej destinácii (v Dominikánskej republike), avšak výslovne s poukazom na skutočnosti, ku ktorých
došlo na území Slovenska. Rovnako však neodstúpila z dôvodov v bezprostrednej blízkosti cieľovej
destinácie, ktoré by významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu alebo prepravu do cieľového miesta v
Dominikánskej republike.

14. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu opätovne uvádza, že dňa 12.03.2020 riadne a platne
odstúpila od Zmluvy o zájazde z dôvodu mimoriadnej okolnosti v cieľovom mieste (celosvetová
pandémia koronavírusu a/alebo COVlD-19), ktorá významne ovplyvnila zájazd a/alebo prepravu
cestujúcich do cieľového miesta, odvolací súd jej argumentáciu považuje za nedôvodnú. Z hľadiska
dôvodu jej odstúpenia od zmluvy o zájazde totiž nie je významné, či v jej prípade boli dané dôvody na

odstúpenie, avšak to, či takéto dôvody uplatnila. Rozhodujúci je totiž obsah jej jednostranného právneho
úkonu odstúpenia od zmluvy o zájazde. Ako však už bolo uvedené vyššie, obsah jej odstúpenia od
zmluvy o zájazde, neumožňuje dospieť k inému záveru, než, že k odstúpeniu došlo z dôvodov majúcich
pôvod na Slovensku a nie v cieľovej destinácii. Za tohto stavu právo na vrátenie všetkých uhradených
platieb nemohlo vzniknúť iba na tom základe, že takéto dôvody existovali, hoci uplatnené neboli. Naviac,

zo žiadneho z dôkazov nie je možné vyvodiť ani ďalšie zistenia prvoinštančného súdu, vrátane zistenia,
že žalobkyňa objektívne nemala možnosť dopraviť sa na letisko Schwechat. Ako už následne správne
uviedol aj prvoinštančný súd, vycestovanie do zahraničia bolo spojené iba s povinnosťou karantény po
návrate späť, teda prekročenie hraníc zakázané nebolo.

15. Predmetné skutkové zistenie, teda zistenie, že žalobkyňa neodstúpila od zmluvy o zájazde z
dôvodov v cieľovej destinácii v Dominikánskej republike, avšak výslovne s poukazom na skutočnosti, ku
ktorých došlo na území Slovenska, a to spôsobom ktorý vzhľadom na formuláciu odstúpenia od zmluvy
nepripúšťa iný výklad, bolo potom rozhodujúce aj pre právne posúdenie veci z hľadiska opodstatnenosti
podanej žaloby. Ustanovenie § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch totiž umožňuje objednávateľovi zájazdu

od zmluvy o zájazde bez úhrady poplatku za stornovanie zájazdu odstúpiť iba ak k odstúpeniu došlo z
dôvodov, resp. s poukazom na skutočnosti, ktoré sa stali v cieľovej destinácii. Žalobkyňa však v danom
prípade, ako bolo uvedené vyššie, z takýchto dôvodov od zmluvy o zájazde neodstúpila, a preto jej
nemohlo vzniknúť proti žalobcovi ani právo na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatila podľa
§ 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch. Takéto právo totiž cestujúcemu totiž vzniká iba ak od zmluvy o zájazde

postúpil práve (a výlučne) z dôvodov predpokladaných citovaným zákonným ustanovením.

16. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobkyne, že by nebola schopná sa prepraviť
na letisko na spiatočnú cestu, nakoľko v čase predpokladaného odletu dňa 20.03.2020 o 23:05 hod. platil
už zákaz vychádzania a došlo k uzatvoreniu vzdušných hraníc Dominikánskej republiky od 19.03.2020

na dobu minimálne 15 dní. Odhliadnuc od toho, že ide o hypotetické tvrdenie (žalobkyňa sa zájazdu
nezúčastnila), treba poukázať na to, že dôvody odstúpenia od zmluvy o zájazde možno skúmať iba
podľa stavu v čase uskutočnenia tohto právneho úkonu, kedy o ďalšom priebehu udalostí žalobkyňa ani
nemohla mať vedomosť a teda ani nemohli ovplyvniť jej rozhodnutie od zmluvy o zájazde odstúpiť.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukazoval na to, že zákonodarca schválením
novely § 33a Zákona o zájazdoch fakticky odobril úkony, ktorými cestujúci odstúpili od uzavretých
zmlúv o zájazdoch a stanovil podmienky, za ktorých bolo možné absolvovať náhradné zájazdy, alebo
zmeny zmluvy a žalovaný napriek tomu, že žalobkyňa od uzavretej zmluvy v zákonom predpokladanom
termíne od 12.3.2020 odstúpila, nevrátil jej ani platbu, ktorú za zájazd uhradila, nenavrhol jej zmenu

zmluvy a nezaslal jej ani oznámenie o náhradnom zájazde, treba poukázať na to, že z napadnutého
rozsudku nie je možné zistiť, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené predpoklady pre
aplikáciu § 33a Zákona o zájazdoch. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s obranou žalovaného,
že tieto predpoklady neboli splnené a preto podľa citovaného ustanovenia nebol povinný postupovať.Z vykonaného dokazovania (najmä z potvrdenia leteckej spoločnosti Finnair o uskutočnení letov a
potvrdenia hotela o uzavretí kvôli pandémii Covid-19 až plánovanom pobyte žalobkyne), totiž vyplýva,
že v danej veci nejde o zájazd (vrátane dopravy) v prípade ktorého by nebolo bývalo možné poskytnúť

žalobkyni ako cestujúcej základné znaky služieb cestovného ruchu podľa zmluvy o zájazde (§ 33a ods.
1 Zákona o zájazdoch) a žalobkyňa (z dôvodov uvedených vyššie) od zmluvy o zájazde ani platne
neodstúpila podľa § 21 ods. 2 alebo ods. 3 písm. b) Zákona o zájazdoch (§ 33a ods. 10 Zákona
o zájazdoch). Preto ani argumentácia žalobkyne predmetnými ustanoveniami § 33a ods. 10 Zákona
o zájazdoch nemôže obstáť a nemôže zakladať jej právo na vrátenie všetkých uhradených platieb

uplatnených podanou žalobou.

18. Na základe vyššie uvedeného, keď odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobkyňa neodstúpila od zmluvy o zájazde z dôvodov v cieľovej destinácii (v Dominikánskej
republike) ani z dôvodov v bezprostrednej blízkosti cieľovej destinácie, ktoré by významne ovplyvnili
poskytovanie zájazdu alebo prepravu do cieľového miesta v Dominikánskej republike, teda z dôvodov

podľa § 21 ods. 2 Zákona o zájazdoch, avšak iba s poukazom na skutočnosti, ku ktorých došlo na
území Slovenska. pričom v danom prípade neboli splnené predpoklady ani na použitie ustanovenia §
33a Zákona o zájazdoch, a preto žalobkyni nevzniklo proti žalovanému právo na vrátenie uhradených
platieb uplatnené podanou žalobou, nezostalo iné, než podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 a § 453 ods. 3 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. a žalovanému priznal plný
nárok na náhradu trov celého, t.j. prvoinštančného i odvolacieho konania, keď žalovaný bol napokon v
celom rozsahu úspešný, a preto bolo potrebné v tomto rozsahu mu priznať aj nárok na náhradu trov

konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.