Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Shk/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200055
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra
Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) Slovenské elektrárne, a. s., so sídlom Pribinova 40,
811 09, Bratislava, IČO: 35 829 052, právne zastúpený: Hillbridges, s. r. o., so sídlom Gorkého 4, 811 01
Bratislava, IČO: 36 799 327, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so
sídlom Švermova 43, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 30 810 787, za účasti ďalšieho účastníka: Inžinierska
výpočtová spoločnosť Trnava, s.r.o., so sídlom Jána Hollého 5, 917 01 Trnava, IČO: 36 222 224, právne
zastúpený: BRICHTA & PARTNERS s. r. o., Grösslingová 6-8, 811 09 Bratislava, IČO: 35 740 809, o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
č. UV 4301/II-101-2021 zo dňa 30. novembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku
Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-73S/5/2022-242 zo dňa 26. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie predchádzajúce napadnutému súdnemu prieskumu

1. Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „prvostupňový orgán") rozhodnutím č.
PÚV 152-2005/ÚV 4301/I-135-2013 zo dňa 12. decembra 2013 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie")
podľa § 44 ods. 1 písm. f) zákona č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 495/2008 Z. z. zamietol návrh žalobcu zo dňa 1. februára 2013 na výmaz
úžitkového vzoru s názvom „Systém na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového
reaktora typu VVER-440/V213" (ďalej aj „napadnutý úžitkový vzor" alebo „napadnuté technické riešenie"
alebo „ÚV") majiteľa Inžinierska výpočtová spoločnosť Trnava, s. r. o. (ďalej aj „ďalší účastník" alebo

„majiteľ ÚV").

2. Žalobca v podanom návrhu uviedol, že napadnutý úžitkový vzor nespĺňa podmienku novosti,
nepresahuje rámec prostej odbornej schopnosti a nie je priemyselne využiteľný podľa zákona č.
478/1992 Zb. o úžitkových vzoroch v znení účinnom v čase podania prihlášky ÚV, t. j. od 1. augusta
2002 do 31. decembra 2007. S touto argumentáciou sa prvostupňový orgán nestotožnil konštatujúc, že
napadnutý úžitkový vzor spĺňal v čase jeho zápisu všetky podmienky na zápis do registra.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý predseda Úradu priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky rozhodnutím č. PÚV 152-2005/ÚV 4301 II/16-2015 zo dňa 6. marca
2015 (ďalej len „pôvodné druhostupňové rozhodnutie") zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.4. Pôvodné druhostupňové rozhodnutie napadol žalobca na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej
aj „krajský súd") správnou žalobou, na základe ktorej krajský súd rozsudkom sp. zn.

24S/82/2015-135 zo dňa 19. mája 2016 (ďalej aj „prvý rozsudok") pôvodné druhostupňové rozhodnutie
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Za dôvodnú považoval krajský súd námietku
žalobcu vo vzťahu k postupu žalovaného, že pred rozhodnutím o podanom rozklade mu nedoručil
vyjadrenie ďalšieho účastníka (majiteľa), čím žalovaný zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za
následok nezákonnosť rozhodnutia. Správnosť záverov prvého rozsudku následne potvrdil Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžh/3/2016 zo dňa 22. augusta 2018.

5. Následne po vrátení veci rozhodol predseda Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
rozhodnutím č. UV 4301/ II/101-2021 zo dňa 30. novembra 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie",
alebo „rozhodnutie žalovaného"), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v
zneníneskoršíchpredpisovvspojenís§44ods.1písm.f)zákonač.517/2007Z.z.oúžitkovýchvzoroch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 517/2007 Z.
z.") v nadväznosti na § 1 zákona č. 478/1992 Zb. o úžitkových vzoroch v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 478/1992 Zb.") zamietol rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

6. Žalovaný poukázal na to, že pri rozhodovaní o rozklade bol viazaný jeho rozsahom, pričom

navrhovateľ v rozklade napadol len nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4,
nesprávnu interpretáciu a posúdenie predložených dôkazov a formálne nedostatky rozhodnutia. Okrem
dôkazov D1 až D4 hodnotil žalovaný dôkazy P5, P6, P12, P14 (predložené majiteľom v rámci obrany
proti návrhu na výmaz), rovnako tak dôkaz R1 predložený s rozkladom a dôkazy R2 až R5 predložené
síce až s replikou k vyjadreniu majiteľa ÚV (t. j. nie v lehote na podanie vecného odôvodnenia), ale s

konštatovaním, že žalovaný ich preskúmal v rozsahu, v akom nadväzujú na dôvody rozkladu.
7. Žalovaný konštatoval, že sa stotožňuje s prvostupňovým orgánom a zastal názor, že napadnutý
úžitkový vzor spĺňal v čase jeho zápisu podmienky ochrany vo vzťahu k predloženým materiálom podľa
ustanovení § 1 až 3 zákona č. 478/1992 Zb., a preto prvostupňový orgán rozhodol správne, keď návrh
na jeho výmaz z registra úžitkových vzorov zamietol.

II. Konanie pred správnym súdom

8. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou
sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a

vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva na úplnú náhradu trov
konania.

9. Na základe § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu

v Žiline, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne na Správny súd v Banskej
Bystrici vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola
na základe uvedenej zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd").

10. Správny súd rozsudkom sp. zn. BB-73S/5/2022-242 zo dňa 26. októbra 2023, o správnej žalobe
rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP") zamietol ako nedôvodnú.

11. Správny súd sa v úvode právneho posúdenia stotožnil so žalovaným, že prvostupňový orgán je v

konaní o výmaze úžitkového vzoru v zmysle zásady koncentrácie konania upravenej v § 45 ods. 1 v
spojení s § 52 zákona č. 517/2007 Z. z. viazaný dôvodmi uvedenými v návrhu, pričom nemôže za
účastníka konania vyhľadávať dôvody svedčiace pre výmaz, a teda svoje rozhodnutie môže založiť len
na dôkazoch pripojených k samotnému návrhu na výmaz úžitkového vzoru.

12. Rovnako pri rozhodovaní o rozklade je žalovaný viazaný jeho rozsahom okrem zákonom
stanovených výnimiek (§ 53 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z. z.), ktoré však v predmetnom konaní nenastali.
Správny súd preto vyhodnotil ako nedôvodnú námietku neprimerane prísnych a formalistických nárokov
na dôkazné bremeno na žalobcu a stotožnil sa s postupom žalovaného, ktorý svoj prieskum obmedzillen v rámci rozkladom uplatnených námietok, ktoré sa týkali najmä (i) nesprávneho zhodnotenia verejnej
dostupnosti dokumentov D1 až D4, (ii) nesprávnej interpretácie a posúdenia predložených dôkazov a
(iii) formálnych nedostatkov prvostupňového rozhodnutia.

13. Správny súd uznal, že v správnej žalobe môžu byť uplatnené aj námietky, ktoré neboli uplatnené v
administratívnom konaní. Taký prístup však podľa jeho názoru nie je možné plne aplikovať konaniach,
kde je stanovená povinnosť účinného uplatnenia námietok v administratívnom konaní, pretože opačným
prístupom by sa relativizoval zmysel podmienky vyčerpania riadnych opravných prostriedkov pred

uplatnením správnej žaloby. Preto správny súd zaujal názor, že bol povinný preskúmavať v plnom
rozsahu len tie skutkové a právne závery, ktoré napadnuté rozhodnutie obsahuje.

14. Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, správny súd uviedol, že sa
žalovaný podrobne zaoberal všetkými žalobcom predloženými dôkazmi, tieto podľa jeho názoru posúdil
v intenciách zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom závery, ktoré z nich vyvodil zodpovedajú

ich obsahu. Rovnako ako nedôvodné vyhodnotil námietky ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru dostatočne vyčerpávajúco zodpovedá obsahu
námietok uvedených v rozklade.

15. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané zverejnenie namietaných dokumentov (D1 až

D4) v relevantnom období, nebol ani podľa správneho súdu dôvod hodnotiť, či napadnuté technické
riešenie je jednoznačne opísané v namietaných dokumentoch - teda posudzovať samotnú novosť v
jej materiálnom zmysle slova. Z tohto dôvodu nebola dôvodná námietka nezákonnosti rozhodnutia v
tom, že neobsahuje podrobné posúdenie toho, ktoré konkrétne znaky napadnutého ÚV dokument D1
neobsahuje. Žalobca totiž sám uviedol, že dokument D1 obsahuje opis relevantného stavu techniky, t.

j. známeho riešenia v JE Loviisa a na viacerých miestach v žalobe akcentoval, že napadnuté technické
riešenie je zhodné s riešením využívaným v JE Loviisa, hoci zároveň uviedol, že technické riešenia sa
odlišujú, a to predovšetkým vo vzťahu k umiestneniu niektorých technických znakov. Pretože stavom
techniky bolo nesporne riešenie v JE Loviisa, možno podľa správneho súdu akceptovať, že sa žalovaný
vyjadril k porovnaniu uvedených technických riešení a konštatoval, že napadnuté technické riešenie sa

odlišuje od technického riešenia aplikovaného v JE Loviisa, preto tento stav techniky nebol na prekážku
zápisu ÚV (konkrétne na prekážku novosti).

16. Správny súd rovnako súhlasil so záverom žalovaného, že za verejné sprístupnenie výsledkov
výskumu nemožno považovať ich sprístupnenie subjektom, ktoré sa podieľali na projekte VERSAFE,

pretože výmena informácií týkajúcich sa výsledkov tohto projektu prebiehala len medzi týmito subjektmi
a len v rozsahu a za podmienok stanovených projektom a predloženými zmluvami o dielo. Nakladanie
s informáciami dosiahnutými v rámci projektu bolo tak vo vzťahu k verejnosti obmedzené.

17. Žalovaný záver o nezverejnení dokumentov D1 až D4 oprel aj o dokumenty P5, P6, P12, P13 a P14.

Podľa správneho súdu Dokument P6 (Guidelines for reporting FP 5. Nuclear Energy z novembra 2001)
potvrdil, že nie všetky výsledky projektu VERSAFE majú byť zverejnené, ide o návod na podávanie
hodnotiacich správ projektov pre Európsku komisiu. Dospel tak k záveru, že hoci výsledky projektu
VERSAFE mali byť zverejňované, súčasne nebolo sporné, že existovali podmienky publikovania týchto
výsledkov, metodika definujúca, ktoré časti projektu sú dôverné a ktoré nie, čo uznal sám žalobca v

žalobe. Z toho, že nejaké časti projektu mali byť zverejnené, nemožno podľa správneho súdu vyvodiť
záver, že boli zverejnené práve dokumenty D2 až D4.

18. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že žalovaný vôbec neposúdil obsah
dokumentu P14 (odborný článok s názvom „Concerned utility review of VVER-440 safety research

needs" publikovaný v časopise Nuclear Engineering and Design v roku 2003). Správny súd odkázal
na záver žalovaného, v zmysle ktorého článok opisuje zameranie projektu VERSAFE vo všeobecnej
rovine a v referenciách odkazuje na dokumenty D2 až D4, samotný obsah dokumentov D2 až D4 však
neuvádza, a teda nie je dôkazom relevantným na spochybnenie novosti, pretože neobsahuje konkrétne
znaky technického riešenia. Dodal, že z toho, že článok odkazuje na určitý dokument nemožno bez

ďalšieho vyvodiť, že autor článku poznal celý dokument.

19. Vo vzťahu k námietke, že cieľ napadnutého ÚV nemôže byť z technického hľadiska naplnený
(napadnutériešenieneriešikomplexnevšetko,čosúvisísozadržanímroztavenejaktívnejzónyvtlakovejnádobe jadrového reaktora - napr. zníženie tlaku, odvedenie pary a pod.), uviedol že táto námietka nemá
vplyv na posudzovanie podmienok pre výmaz úžitkového vzoru, keďže technické riešenie je spôsobilé
ochrany aj keď nerieši komplexne celý technický problém (rieši ho čiastkovo).

20. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal skutkové a právne závery ohľadom priemyselnej
využiteľnosti úžitkového vzoru, správny súd odkázal len na závery prvostupňového orgánu, keďže
tieto závery žalobca podaným rozkladom nespochybnil. Prvostupňový orgán poukázal na to, že majiteľ
preukazoval (dôkazmi P15 až P18), že technické riešenie, tak, ako je definované v nárokoch na ochranu,

je reálne nainštalované v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice a Mochovce, pričom poukázal aj na
dôkaz o overení jeho funkčnosti na experimentálnom zariadení CERES.

21.Vsúvislostisnámietkounenariadeniaústnehopojednávaniavadministratívnomkonaní,správnysúd
v súlade s ustanovením § 45 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z. z., uviedol, že takúto povinnosť má žalovaný
lenvprípade,aknemožnorozhodnúťnazákladepísomnýchpodaníúčastníkovkonania(tedanariadenie

ústneho pojednávania nie je obligatórne). Správny súd uznal, že krajský súd v prvom rozsudku síce
konštatoval, že vzhľadom na zložitosť veci bude potrebné, aby žalovaný zvážil prípadné nariadenie
pojednávania, neuložil však žalovanému povinnosť pojednávanie nariadiť.

22. Rovnako pokiaľ žalobca vo vyjadrení zo dňa 24. marca 2023 namietal, že obidve konania o výmaze

ÚV vedie v jednom administratívnom spise pod jedným číslom a z obsahu spisu nie je možné zistiť,
ktoré vyjadrenie sa týka ktorého konania, čo samo o sebe spôsobuje zmätočnosť a spis nie je zviazaný,
správny súd uviedol, že túto námietku žalobca prvýkrát vzniesol až po lehote na podanie správnej
žaloby. Navyše ani neuviedol, ako sa namietané skutočnosti prejavili na jeho právach ako účastníka
administratívneho konania. Správny súd preto na uvedenú námietku neprihliadal. Dodal však, že z

prieskumu príslušného spisu nevyplýva, že by bol neúplný.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

23. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f)

SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu kasačný súd priznal náhradu trov konania.

24. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že konajúce orgány nezistili riadne skutkový stav veci,
predložené dokumenty (dôkazy) boli vyhodnotené v rozpore s ich obsahom, pričom správny súd len

nekriticky prebral argumentáciu žalovaného. Namietal nesplnenie podmienok pre zápis úžitkového
vzoru, keďže technické riešenie ako matematická metóda (výpočet) nie je technickým riešením podľa
zákona č. 517/2007 Z. z. a ani podľa zákona č. 478/1992 Zb. Rovnako uviedol, že technické riešenie
nie je nové, nie je priemyselne využiteľné a nepresahuje prostú odbornú schopnosť.

25. Zdôraznil, že žalovaný jednotlivé znaky technického riešenia neskúmal, pričom vyššie uvedenými
aspektami sa správny súd bližšie nezaoberal, teda neuviedol jednotlivé technické znaky riešenia
chráneného ÚV, ktoré sú odlišné od riešenia tvoriaceho stav techniky (riešenie v JE Loviisa). Podľa
sťažovateľa bez technického posúdenia nie je možné vyhodnotiť, či technické riešenie je skutočne nové,
resp. odlišné od doterajšieho stavu techniky. Redukovaním konania iba na skutočnosť, či bol dokument

zverejnený, je podľa sťažovateľa pochybením právneho posúdenia. Rovnako sťažovateľ brojil proti
záveru, že „technické riešenie, tak, ako je definované v nárokoch na ochranu, je reálne nainštalované
v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice a Mochovce".

26. Ďalej sťažovateľ namietal, že správny súd nekriticky a zmätočne prevzal závery žalovaného o

údajne zúženom rozsahu rozkladu, čím poprel už skôr vyslovený právny názor krajského súdu v prvom
rozsudku, v ktorom krajský súd vyhodnotil, že otázka posúdenia novosti bola predmetom rozkladového
konania. Napriek uvedenému správny súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že sťažovateľ v
rozklade posúdenie podmienky novosti nenapadol. V tomto kontexte namietal, že súd vôbec nezohľadnil
dôkazy a informácie z nového rozkladového konania, ktoré prebehlo po vydaní prvého rozsudku, pričom

v rozpore so znením § 134 ods. 1 SSP zúžil rozsah súdneho prieskumu.

27. Podľa sťažovateľa sa správny súd s námietkami nedostatočne zisteného skutkového stavu a
nepreskúmateľnosti vysporiadal iba formalisticky, a to formulovaním všeobecných stanovísk, bezakejkoľvek konkretizácie, hoci v časti D správnej žaloby uviedol dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Správny súd pritom mal možnosť vysvetliť, v čom sťažovateľ dokumenty posudzoval nesprávne.
Rozsudok preto považoval za nepreskúmateľný.

28. Sťažovateľ namietol aj svojvoľné vyhodnocovanie predložených dôkazov, keď predložil dôkazy
preukazujúce, že výsledky výskumu sa sprístupňovali na medzinárodných workshopoch, na ktorých sa
zúčastnili osoby nepodieľajúce sa na projekte VERSAFE. Žalovaný a následne ani súd neposudzovali
ani zverejnenie samotných informácií obsiahnutých v dokumentoch ako takých, pričom formalistickým

výkladom bol posudzovaný len samotný aspekt zverejnenia dokumentov.

29. Sťažovateľ sa nestotožnil ani so záverom súdu, že pokiaľ „článok odkazuje na určitý dokument
nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že autor článku poznal celý dokument." Podľa
sťažovateľa ide o zjavne nesprávne skutkové aj právne posúdenie veci.

30. Sťažovateľ ďalej namietal nesprávne vyhodnotenie dôkazu - tzv. experimentu CERES, ktorý mal
údajne podľa správneho súdu preukazovať priemyselnú využiteľnosť technického riešenia. Podľa
sťažovateľa nie je možné tento dôkaz považovať za dôkaz preukázania funkčnosti napadnutého
úžitkového vzoru, keďže experiment CERES nikdy neoveroval a ani neoveril funkčnosť napadnutého
technického riešenia, iba funkčnosť (aplikovateľnosť) samotného výpočtového kódu.

31. Sťažovateľ následne namietal, že žalovaný v konaní nenariadil pojednávanie, hoci ho krajský súd
vyzval na zváženie jeho nariadenia. Rovnako namietal aj nesprávnu žurnalizáciu administratívneho
spisu, keďže podľa sťažovateľa spis obsahuje dve samostatné správne konania o výmaze úžitkového
vzoru, pričom nie je možné určiť ku ktorému konaniu sa viažu priložené listiny. Naviac administratívny

spis neobsahuje originály dokumentov.

32. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho
súdu a navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. Správny súd sa podľa
žalovaného riadne vysporiadal s povinnosťou rešpektovať koncentračnú zásadu v rozkladovom konaní,

ako aj s otázkou rozsahu súdneho prieskumu, keďže závery prvostupňového orgánu boli napadnuté
len pre formálne nedostatky a pre posúdenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4 predložených
žalobcom. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že sa správny súd nevyjadril k dôkazom predloženým sťažovateľom
v novom rozkladovom konaní, žalovaný poukázal na body 70., 72. a 73. napadnutého rozsudku, kde
opísal postup ich hodnotenia.

33. Ohľadom posúdenia referencií na dokumenty D2 až D4 žalovaný odmietol, že by na strane
žalovaného alebo správneho súdu došlo k aplikácii svojvôle. Samotná referencia na dokument
neznamená, že tento dokument bol sprístupnený verejnosti. Navyše dodal, že autor článku bol
zamestnancom subjektov zúčastnených na projekte a teda aj v prípade, že by sa dospelo k záveru,

že sa oboznámil s celým referencovaným dokumentom, nemohlo by sa dospieť k záveru, že na tomto
základe došlo k zverejneniu predmetného dokumentu, keďže nešlo o zverejnenie v zmysle § 4 ods. 2
zákona č. 478/1992 Zb.

34. Sťažovateľ následne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu,

pričom zdôraznil, že konajúce orgány odmietli porovnať dovtedajší známy stav techniky (technické
riešenie v JE Loviisa) s napadnutým úžitkovým vzorom a teda nie je zrejmé, v čom spočíva odlišnosť
napadnutého úžitkového vzoru od doterajšieho stavu techniky. Zároveň zastával názor, že v konaní
bolo potrebné aspoň základne preskúmať materiálnu stránku úžitkového vzoru. Rovnako namietal, že
žalovaný sa nevysporiadal s dokumentom R6.

35. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj ďalší účastník konania, ktorý sa stotožnil s napadnutým
rozsudkom upriamujúc pozornosť najmä na rozsah súdneho prieskumu, ktorým bol vzhľadom na rozsah
podaného rozsahu a koncentračnú zásadu riadne odôvodnený. Ďalší účastník preto navrhol, aby
kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

36. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania podal sťažovateľ rovnako vyjadrenie, v ktorom v podstatnej
časti zotrval na svojej predošlej argumentácii, pričom s argumentáciou ďalšieho účastníka konania sa
nestotožnil. Zdôraznil, že v rámci správneho konania bol predložený dokument, ktorý obsahuje všetkyznaky úžitkového vzoru, ktorý bol zároveň zverejnený pred zápisom úžitkového vzoru, pričom ide o
dokument D5. Sťažovateľ sa zároveň nestotožnil s tvrdením, že odborný článok (dokument P14) bol
vypracovaný zamestnancami partnerov projektu VERSAFE.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

37. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný
súd") preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a

príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.

38. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

39. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

40. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

41. Správny súd v predmetnej veci preskúmaval konanie o výmaze úžitkového vzoru na návrh tretej
osoby (sťažovateľa). Vychádzajúc z § 45 ods. 1 a § 52 ods. 1 a 2 zákona č.

517/2007 Z. z., kasačný súd sa stotožňuje s právnym záverom správneho súdu, že v preskúmavanom
type konania dôkazné bremeno na spochybnení splnenia podmienok zápisu úžitkového vzoru spočíva
výlučne len na sťažovateľovi. Príslušný správny orgán v danom konaní nie je povinný zisťovať skutočný
stav veci, ale rozhoduje len na základe takého skutkového stavu, ktorý bol zistený z vykonaných dôkazov
predložených alebo navrhnutých účastníkmi konania (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 5Spv/2/2020 zo dňa 30. januára 2023). Je preto na navrhovateľovi výmazu, aby preukázal,
že riešenie nie je spôsobilé ochrany dotknutými právnymi predpismi.

42. Obdobne je pri prieskume prvostupňového rozhodnutia limitovaný aj žalovaný, keďže je pri
rozhodovaní o rozklade viazaný jeho rozsahom. V rozkladovom konaní sa tak uplatňuje (mimo výnimiek

upravených v § 53 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 517/2007 Z. z.) koncentračná zásada, v zmysle
ktorej žalovaný nemôže preskúmavať napadnuté prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie nad
rámec dôvodov uplatnených v podanom rozklade. Kasačný súd sa vzhľadom na znenie ustanovenia §
53 ods. 2 a § 58 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z. z. stotožňuje s názorom správneho súdu, že žalovaný
nemohol postupovať ani podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma

napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu.

43. Kasačný súd sa čiastočne stotožňuje so sťažovateľovou argumentáciou v kasačnej sťažnosti,
v zmysle ktorej je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP). Je však
potrebné vnímať osobitné aspekty konania, keď v predmetnom prípade správna žaloba smerovala

voči rozhodnutiu žalovaného, ktorý v súlade s koncentráciou konania rozhodoval v rozsahu dôvodov
namietaných v podanom rozklade. Nie je preto objektívne možné, aby správny súd preskúmaval
skutkové a právne závery, ktoré v napadnutom rozhodnutí žalovaného prirodzene absentujú, keďže
ich správnosť sťažovateľ v podanom rozklade účinne nenapádal. Z tohto dôvodu nie je prípustné,
aby sťažovateľ svoju procesnú pasivitu v administratívnom konaní nahrádzal dôkaznou iniciatívou v

správnom súdnom konaní (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Shk/1/2024 zo dňa
19. júna 2025).

44. Možnosť uvádzať až v správnej žalobe nové skutočnosti (prípadne i dôkazy) netreba vykladať príliš
extenzívne, napr. tak, že by si účastník správneho konania mohol „odkladať" či dokonca „schovávať"

všetky relevantné skutočnosti až pre správny súd a neuplatňovať ich už pred správnym orgánom v
správnom konaní. Ak by bola táto možnosť pripustená v príliš širokom rozsahu, relativizoval by sa tým
zmysel podmienky vyčerpania riadnych opravných prostriedkov pred uplatnením správnej žaloby, pokiaľ
by v rámci správneho konania nebolo možné posúdiť všetky s prípadom súvisiace skutočnosti (pozri ktomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/50/2013) (BARICOVÁ, Jana. § 134 [Viazanosť
rozsahom a dôvodmi žaloby]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita
a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 698.)

45. Kasačný súd ďalej nerozporuje argumentáciu sťažovateľa uvedenú v kasačnej sťažnosti, že zákon
č. 517/2007 Z. z. a ani zákon č. 478/1992 Zb., nepovažujú za technické riešenie matematickú metódu.
S poukazom na koncentráciu konania je však potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ námietku, v zmysle
ktorej malo technické riešenie spočívať v matematickej metóde, neprezentoval v podanom rozklade

proti prvostupňovému rozhodnutiu. Správny súd pritom už v úvode súdneho prieskumu vyčerpávajúco
odôvodnil (body 53. a 55. napadnutého rozsudku), že rozsah jeho súdneho prieskumu bol priamo závislý
od rámca v rozklade namietaných skutočností. Nebolo preto úlohou správneho súdu vecne posúdiť
žalobcovu argumentáciu v tejto časti. Kasačný súd preto hodnotí túto námietku ako nedôvodnú.

46. Vo vzťahu k sťažovateľovej kasačnej námietke, citujúcej odôvodnenie prvého rozsudku krajského

súdu, v ktorej mal krajský súd vysloviť, že otázka posúdenia novosti bola predmetom rozkladového
konania, kasačný súd poznamenáva, že sťažovateľ predmetnú námietku neuviedol v správnej žalobe.
Posudzovať dôvodnosť uvedenej námietky by pritom bolo možné len vo väzbe na jej vyhodnotenie
správnym súdom. Prijatie opačného výkladu by znamenalo, že kasačný súd by neprípustne rozhodoval
o rozsiahlejšom návrhu, než o akom mohol rozhodovať správny súd. Takéto rozširovanie argumentácie

je uplatnením novoty v konaní pred kasačným súdom v zmysle § 439 ods. 3 písm. b) SSP. Novoty
v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, pretože kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným
prostriedkom a režim koncentrácie konania nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Kasačný
súd sa preto vyššie uvedenou námietkou nemohol zaoberať.

47. Pokiaľ sťažovateľ ďalej tvrdil v kasačnej sťažnosti, že správny súd v rámci celého napadnutého
rozsudku nezohľadnil dôkazy a informácie z nového rozkladového konania, ktoré prebehlo po vydaní
prvého rozsudku krajského súdu, kasačný súd hodnotí predmetnú námietku ako príliš všeobecnú,
pretože z jej obsahu nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy správny súd nevyhodnotil. Formuláciou takto
stanovených námietok, sťažovateľ sám následne znemožňuje vecný prieskum napadnutého rozsudku.

Kasačný súd sa tak mohol len domnievať, že sťažovateľ v tejto časti namieta vysporiadanie sa s dôkazmi
R2 až R5, ktoré boli sťažovateľom predložené po vydaní prvého rozsudku krajského súdu. Úvahou
žalovaného k hodnoteniu týchto dôkazov (str. 22, 23 rozhodnutia žalovaného) sa následne zaoberal
správny súd, čo je zrejmé z bodov 70., 72. a 73. napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačný súd
preto aj túto námietku hodnotí ako nedôvodnú.

48. Kasačný súd sa nestotožnil s kasačnými námietkami sťažovateľa (body 4.4. a 4.5. kasačnej
sťažnosti), týkajúcimi sa údajného formalistického vyhodnotenia zo strany správneho súdu, pokiaľ
ide o v správnej žalobe sťažovateľom všeobecne tvrdené nedostatočné zistenie skutkového stavu a
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. I keď správny súd vo vzťahu k uvedenej

námietke podal stručné stanovisko, vyjadril sa v bode 59. a nasl. k žalobným bodom podaným v
rozsahu napadnutého rozkladu. V tejto časti došlo k riadnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia, kde
správnysúdrozvádzalpodstatnéúvahyžalovanéhoanáslednéichpodrobovalajvlastnémuhodnoteniu.
Kasačný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR považuje za dostačujúce, pokiaľ
sa správny súd vysporiada s podstatnými námietkami, ktoré predstavujú aj samotný rámec súdneho

prieskumu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV.
ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05).

49. Vo vzťahu k namietanému svojvoľnému vyhodnocovaniu predložených dôkazov, kasačný súd

uvádza, že nebolo úlohou správneho súdu a ani žalovaného porovnávať konkrétne znaky napadnutého
úžitkového vzoru a tzv. riešenia v JE Loviisa. Ako už kasačný súd uviedol, správny súd nemohol
vzhľadom na rozsah podaného rozkladu materiálne posúdiť jednotlivé technické znaky napadnutého
úžitkového vzoru. V tomto smere správny súd v zásade len zreprodukoval závery vyslovené v
prvostupňovom rozhodnutí, v rámci ktorého žalovaný v postavení prvostupňového orgánu porovnávanie

technických znakov vykonal. Pokiaľ sa správny súd stotožnil so záverom žalovaného, že zásadným
rozdielom medzi napadnutým úžitkovým vzorom a riešením v JE Loviisa je použitie hydraulického
systému na zväčšenie kritickej štrbiny, nemožno toto stanovisko vnímať tak, že porušuje subjektívne
práva sťažovateľa. Z obsahu kasačnej sťažnosti je zrejmé, že samotný sťažovateľ tento závernerozporuje, keď sám uvádza že „...tieto rozdiely spočívajú iba v znaku použitia hydraulického systému
na zväčšenie kritickej štrbiny".

50. K namietanému neprimeranému prenášaniu dôkazného bremena na sťažovateľa, kasačný súd
odkazuje na bod 41. tohto rozsudku, v ktorom reprodukuje relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru
kasačného súdu k dôkaznému bremenu v danom administratívnom konaní. Kasačný súd sa preto
stotožnil so závermi správneho súdu v bode 63. napadnutého rozsudku.

51. Pokiaľ sťažovateľ namietal záver správneho súdu uvedený v bode 64. napadnutého rozsudku:
„...správny súd súhlasí so záverom žalovaného, že za verejné sprístupnenie výsledkov výskumu
nemožno považovať ich sprístupnenie subjektom, ktoré sa podieľali na projekte VERSAFE, pretože
výmena informácií týkajúcich sa výsledkov tohto projektu prebiehala len medzi týmito subjektmi a len v
rozsahu a za podmienok stanovených projektom a predloženými zmluvami o dielo", je potrebné dodať,
že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvedený záver riadne nespochybnil. Dôvod kasačnej sťažnosti

nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2
veta druhá SSP). Kasačný súd je pritom v predmetnom konaní viazaný rozsahom a dôvodmi kasačnej
sťažnosti,pričomniejejehoúlohouprácnevyhľadávaťdôvodynezákonnostizobsahupredchádzajúcich
sťažovateľových vyjadrení. Kasačnému súdu tak z uvedenej argumentácie nie sú zrejmé konkrétne
dôkazy, v zmysle ktorých sa „výsledky sprístupňovali na workshopoch, na ktorých sa zúčastnili osoby

nepodieľajúce sa na projekte VERSAFE". Z obsahu napadnutého rozsudku správneho súdu, je pritom
zrejmý záver, že sa správny súd dôkazmi týkajúcimi projektu VERSAFE zaoberal. Úlohou sťažovateľa
tak bolo svojou argumentáciou v kasačnej sťažnosti spochybniť tieto závery.

52. V ďalšej časti argumentácie sa kasačný súd stotožňuje so sťažovateľom, že namietaný záver

uvedenývbode65.napadnutéhorozsudkuniejevsúladesožalobnouargumentáciousťažovateľa.Hoci
je pravdou, že sťažovateľ v správnej žalobe nerozporoval existenciu podmienok publikovania výsledkov
projektu VERSAFE - metodiku definujúcu, ktoré časti projektu sú dôverné a ktoré nie (dokument
P6), je potrebné uviesť, že v správnej žalobe (bod 86. a nasl.) aktívne spochybňoval záväznosť
tohto dokumentu. Uvedené pochybenie správneho súdu však nepredstavuje závažné procesné

pochybenie, ktoré by spôsobovalo nezákonnosť napadnutého rozsudku. Samotné spochybnenie
záväznosti podmienok publikovania výsledkov projektu VERSAFE, kasačný súd nevníma ako dôkaz, že
dokumenty D2 až D4, resp. ich obsah bol preukázateľne zverejnený.

53. Pokiaľ sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietal, že žalovaný a ani správny súd

dokumenty R2 až R6 po obsahovej stránke neposúdili, kasačný súd odkazuje na závery napadnutého
rozhodnutia žalovaného na str. 22 a 23 a rovnako na body 70., 72. a 73. napadnutého rozsudku.
Vo vzťahu k dokumentu R6 kasačný súd odkazuje na obsah správnej žaloby, v ktorej sťažovateľ k
obsahu uvedeného dokumentu uviedol výhradne len tvrdenie, že: „z dokumentu R6 vyplýva, že príručka
SAM bola distribuovaná v elektronickej forme účastníkom daného workshopu". K tomuto tvrdeniu sa

vyjadril správny súd v bode 73. napadnutého rozsudku, keď uviedol, že v konaní nebolo sporné, že
príručka SAM Handbook bola distribuovaná účastníkom workshopov, ale nebol spochybnený záver, že
príručka neobsahovala dokumenty D2 až D4, ale len odkaz na ne. Nemožno preto stotožniť s tvrdením
sťažovateľa, že sa správny súd žalobnou argumentáciou k dokumentu R6 absolútne nezaoberal.

54. Vo vzťahu k bodu 69. napadnutého rozsudku, sa kasačný súd stotožňuje so sťažovateľom, že pri
vypracovaní odborného článku (dokument P14 - odborný článok s názvom „Concerned utility review
of VVER-440 safety research needs"), publikovaného v časopise Nuclear Engineering and Design v
roku 2003 je pravdepodobné, že autor tohto článku poznal aspoň čiastočne obsah referencie, na ktorú
odkazuje. Podstatným aspektom však v danej veci je vyhodnotenie skutočnosti, kto bol autorom článku a

či samotný obsah uvádzanej referencie bol verejne prístupný. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,
že daný článok bol vypracovaný zamestnancami partnerov projektu VERSAFE a zamestnancami
jadrovej elektrárne JE Loviisa, pričom nie je vylúčené, že mohli mať prístup k dokumentom D2 až
D4. Autorov článku, za týchto okolností, však nemožno vnímať ako verejnosť, ktorá môže obsah
namietaných dokumentov voľne šíriť, naopak na dané dokumenty mohli prihliadať a odkazovať na nich

len z pozície účastníkov projektu VERSAFE. Uvedené však samo o sebe nepreukazuje, že by samotný
obsah dokumentov D2 až D4 bol (voľne) sprístupnený verejnosti. Kasačný súd vzhľadom na vyššie
uvedené nevníma závery správneho súdu v tejto časti ako arbitrárne, a preto aj túto námietku hodnotí
ako nedôvodnú.55. K bodu 4.7 kasačnej sťažnosti kasačný súd uvádza, že podľa obsahu záverov žalovaného
vyslovených v prvostupňovom rozhodnutí, sťažovateľ nepreukázal nesplnenie podmienok pre zápis

úžitkového vzoru. Z obsahu napadnutých rozhodnutí pritom nie je možné dospieť k záveru, že
by žalovaný pre úspešný výmaz žiadal kumulatívne preukázanie nesplnenia všetkých podmienok -
novosti, presahu prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti. Vo vzťahu k neskúmaniu
ďalších znakov technického riešenia správnym súdom, resp. jeho technickému posúdeniu, priemyselnej
využiteľnosti, či prostej odbornej schopnosti, kasačný súd v súlade so svojou predchádzajúcou

argumentáciou opakuje, že správny súd bol z dôvodu stanoveného rámca rozsahu podaného rozkladu
obmedzený zaoberať sa podrobnejšie touto otázkou. Správny súd v tejto časti v zásade len parafrázoval
závery prvostupňového rozhodnutia, v ktorom prvostupňový orgán okrem iného uviedol, že technické
riešenie je reálne nainštalované v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice a Mochovce, nemožno však
dospieť k záveru, že by tieto úvahy podrobil vlastnému hodnoteniu. To napokon nebolo ani potrebné,
keďže aj samotný žalovaný obdobnú vlastnú úvahu, vzhľadom na rozsah podaného rozkladu, nevyslovil.

Obdobne možno uzavrieť, že správny súd takto parafrázoval aj úvahy o priemyselnej využiteľnosti
úžitkového vzoru obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj dôkaz o overení jeho funkčnosti
na experimentálnom zariadení CERES, ktoré bližšie nehodnotil, keďže prijal záver, že žalobca v
podanom rozklade závery prvostupňového orgánu týkajúce sa priemyselnej využiteľnosti úžitkového
vzoru nenapadol (nespochybnil).

56. Vo vzťahu k nenariadeniu ústneho pojednávania zo strany žalovaného, kasačný súd uvádza,
že krajský súd vo svojom prvom rozsudku neuložil žalovanému explicitne povinnosť nariadiť ústne
pojednávanie, ale uviedol, že by mal zvážiť jeho nariadenie. Nariadenie ústneho pojednávania teda
záviselo naďalej od správnej úvahy žalovaného, ktorú žalovaný prezentoval na str. 23 a 24 napadnutého

rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa v priebehu konania zaoberal primárne otázkou
zverejnenia dotknutých dokumentov bez nutnosti ďalšieho technického posudzovania napadnutého
úžitkového vzoru, je možné konštatovať, že nariadenie ústneho pojednávania v tomto štádiu konania
nebolo nevyhnutné.

57. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že sa správny súd odmietol
zaoberať nesprávnym vedením administratívneho spisu. Kasačný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že sťažovateľ túto námietku vzniesol až po podaní správnej žaloby, vo
vyjadrení zo dňa 24. marca 2023. V súlade so závermi správneho súdu, kasačný
súd konštatuje, že v zmysle § 183 SSP môže žalobca rozšíriť alebo
doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej
na podanie žaloby (§ 181 ods. 1 SSP). Bolo preto úlohou sťažovateľa, uviesť všetky dôležité
skutočnosti a tvrdenia v lehote ustanovenej na podanie správnej žaloby. Začiatok plynutia tejto
lehoty priamo závisí od momentu doručenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi. Z obsahu spisového

materiálu je pritom zrejmé, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 1. decembra 2021.
Správny súd teda uskutočnil súdny prieskum len v rozsahu riadne a včas vznesených žalobných
bodov/námietok. Tomu následne zodpovedá aj koncentrácia v kasačnom konaní, ktorá nepripúšťa
uplatňovanie novôt (§ 439 ods. 3 písm. b) SSP ). Kasačný súd mal tak po

preštudovaní súdneho spisu za preukázané, že tento predpoklad nebol nepochybne zo strany
sťažovateľa naplnený. Nebolo preto povinnosťou správneho súdu a následne ani kasačného súdu sa
uvedenou námietkou zaoberať.

58. Správny súd tak uskutočnil prieskum v sťažovateľom stanovenom rámci v podanom rozklade, pričom

dospel k dostatočne odôvodneným a zrozumiteľným záverom.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

59. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a

preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

60. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní, u procesne úspešného žalovanéhonezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania a ďalšiemu
účastníkovi konania v kasačnom konaní nevznikli žiadne trovy v súvislosti s plnením povinností, ktoré by
mu uložil súd a neboli zistené ani dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie nároku na náhradu trov

konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP). Pre úplnosť kasačný súd dodáva,
že výzvu na vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nemožno považovať za uloženie povinnosti ďalšiemu
účastníkovi konania, keďže nebola vydaná uznesením a ani z nej nevyplýva žiadne sankcionovateľné
uloženie povinnosti ďalšiemu účastníkovi. Je len upozornením na procesné právo ďalšieho účastníka
konania a možnosť konania bez vyjadrenia (§ 450 ods. 3 SSP).

61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.