Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121202332
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7121202332.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Mesta Košice, Košice, Trieda
SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanému MPV Družstvo, družstvo, Košice, Werferova 2582/1,
IČO: 50 397 877, zastúpeného advokátskou kanceláriou JANČI & Partners s.r.o., Liptovský Mikuláš,
Belopotockého 720/2, IČO: 47 258 748, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Janči, o
určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 23C/7/2021-645 z 25.9.2023 Mestského
súdu Košice

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu v celom rozsahu zamieta (výrok I.),
ruší neodkladné opatrenie nariadené pred začatím konania vo veci samej uznesením Okresného súdu
Košice I č. k. 24 C 41/2020 z 08.01.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 9
Co 46/2021 zo 16.04.2021 v časti I. výroku medzi žalobcom [tam (v uznesení) označeným ako žalobca
v 1. rade] a žalovaným (výrok II.), žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto
konaniavovecisamej,konaniaonávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniaoznačenéhopodbodom

II. výrokovej časti tohto rozsudku ako aj konania o návrhu na zrušenie tohto neodkladného opatrenia,
vrátane trov odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 Co/153/2022,
v rozsahu 100 % (výrok III.).

2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa doručenou žalobou domáhal proti žalovanému
určenia, že je výlučným vlastníkom, prípadne podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností – pozemkov
(ďalej len predmetné pozemky) nachádzajúcich sa v obci A. - B. C., katastrálne územie: D. C., ktoré sú

Okresným úradom Košice, odbor katastrálny (ďalej len „okresný úrad“), zapísané na: 1.) liste vlastníctva
číslo (ďalej len „LV č.“) XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 1133 m2 v
podiele pod B1 vo veľkosti 1/2-ice k celku, 2.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná
pôda o výmere 778 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 11/24-ín k celku, 3.) LV č. XXXX ako parcela registra
„E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 716 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 47/72-ín k celku,4.) LV
č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 1020 m2, v podiele pod B14 vo
veľkosti 1/24-ín k celku,5.) LV č. XXXX ako parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 80 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 23/24-ín k celku, 6.) LV č. XXXX ako parcela
registra „C“, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 80 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti
1/24-ín k celku, 7.) LV č. XXXX ako parcela registra „C“, parc. č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 259
m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 23/24 k celku, 8.) LV č. XXXX ako parcela registra „C“, parc. č. XXXX/XX, ostatná plocha o výmere 259 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 1/24-ín k celku, 9.) LV č. XXXX ako
parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 116 m2, v podiele pod B1
vo veľkosti 23/24-ín k celku, 10.) LV č. XXXX ako parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 116 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 1/24-ín k celku,11.) LV č. XXXX ako parcela
registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 1358 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 23/24-ín k celku,
12.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 1358 m2, v podiele pod B2
vo veľkosti 1/24-ín k celku, 13.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere
1193 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 8/21-ín k celku,14.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č.

XXXX, orná pôda o výmere 1363 m2, v podiele pod B2 vo veľkosti 8/21-ín k celku, 15.) LV č. XXXX ako
parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 3264 m2, v podiele pod B19 vo veľkosti
1/5-iny k celku, 16.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 3264
m2, v podiele pod B22 vo veľkosti 611/56960-ín k celku, 17.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc.
č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 217 m2, v podiele pod B19 vo veľkosti 1/5-iny k celku, 18.) LV č.
XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 217 m2, v podiele pod B22 vo

veľkosti 611/56960-ín k celku, 19.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda
o výmere 1 m2, v podiele pod B19 vo veľkosti 1/5-iny k celku, 20.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“,
parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 1 m2,v podiele pod B22 vo veľkosti 611/56960-ín k celku, 21.)
LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 1803 m2, v podiele pod
B1 vo veľkosti 2/3-ín k celku, 22.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda

o výmere 1803 m2, v podiele pod B3 vo veľkosti 1/3-iny k celku, 23.) LV č. XXXX ako parcela registra
„E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 3 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 2/3-ín k celku, 24.)
LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 3 m2, v podiele pod B3
vo veľkosti 1/3-iny k celku, 25.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o
výmere 322 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 2/3-ín k celku, 26.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“,

parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 322 m2, v podiele pod B3 vo veľkosti 1/3-iny k celku, 27.) LV č.
XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 1424 m2, v celosti, 28.) LV č. XXXX
ako parcela registra E, parc. č. XXXX, orná pôda o výmere 754 m2, v podiele pod B1 vo veľkosti 1/2-
ice k celku, ktorej zmena bola pripustená uznesením z 27.1.2022 a 26.4.2022.
2.2.Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím niekdajšieho Obvodného národného výboru Košice

I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry číslo: XXXXX/XX/XX-XX z 10.4.1985 (ďalej len
vyvlastňovacie rozhodnutie) boli vyvlastnené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území v
tom čase označenom A. -C., a to parciel registra „E“ zapísaných v pozemkovo-knižnej vložke číslo (ďalej
len „PKV č.“) XXX ako parc. č. XXXX o výmere 1107 m2, PKV č. XXX ako parc. č. XXXX o výmere
770 m2, PKV č. XXX ako parc. č. XXXX o výmere 719 m2, PKV č. XXX ako parc. č. XXXX o výmere

1475 m2 a parc. č. XXXX o výmere 1755 m2, PKV XXX ako parc. č. XXXX o výmere 1834 m2 a parc.
č. XXXX o výmere 1367 m2, PKV č. XXX ako parc. č. XXXX o výmere 4143 m2, PKV č. XXX ako
parc. č. XXXX/X o výmere 2416 m2, PKV č. XX ako parc. č. XXXX o výmere 1424 m2 a v PKV č.
XX ako parc. č. XXXX o výmere 712 m2 v celosti v prospech československého štátu zastúpeného
Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou, Kótayho 13, Košice (ďalej len Stavoinvesta i. o.) pre účely

realizácie stavby - XI. sídelný obvod C. - Sanácia strže. Vyvlastňovacie rozhodnutie podľa doložky
o nadobudnutí právoplatnosti sa stalo právoplatným 16.9.1985. Následne Hospodárskou zmluvou o
prevode vlastníctva majetku č. E./XX z 29.12.1990 (ďalej len hospodárska zmluva) uzavretou medzi
žalobcom (preberajúcim) a československým štátom (odovzdávajúcim) zastúpeným Stavoinvesta i. o.,
došlo k prevodu všetkých tam (v prílohe č. 1 hospodárskej zmluvy) označených pozemkov, vrátane

vyvlastňovacím rozhodnutím dotknutých pozemkov na žalobcu. Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo
zrušené a jeho účinky trvajú. Napriek uvedenému z dôvodu administratívneho zanedbania zo strany
štátu nedošlo k zápisu vlastníckeho práva k týmto pozemkom do katastra nehnuteľností. Na základe
uvedeného vlastník, prípadne podielový spoluvlastník nemá byť zapísaný nemá byť zapísaný žalovaný
na liste vlastníctva, ale žalobca.

2.3.Žalobca pre prípad, že by súd sa s jeho názorom nestotožnil, že vlastnícke právo k predmetným
pozemkom nadobudol na základe hospodárskej zmluvy uzavretej medzi ním a štátom k 1.1.1991,
dovoláva sa nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Podľa tvrdenia žalobcu 1.5.1991 vstúpil
do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov, keďže nemusel mať vedomosti o spôsobe ich
predchádzajúceho nadobudnutia štátom. A teda žalobcovi 10-ročná vydržacia doba začala plynúť

1.5.1991 a uplynula 1.5.2001. Žalobca po prechode investorskej funkcie zo Stavoinvesty i. o. na obce
a mestá na predmetných pozemkoch dokončil výstavbu infraštruktúry a do dnešného dňa vykonáva
a zabezpečuje opravu a údržbu.2.4.Žalobca svoj naliehavý právny záujem odvodzuje podľa § 137 písm. c/ CSP tým, že určením
vlastníckeho práva na žalobcu k predmetným pozemkom rozhodnutím súdu sa odstráni stav právnej
neistoty a na základe toho dôjde v katastri nehnuteľností k zosúladeniu vlastníckeho práva s právnym

stavom, keď sa na miesto žalovaného ako vlastníka zapíše žalobca (skutočný vlastník).
2.5.K žalobe sa vyjadril žalovaný, v ktorom poukázal na rozporné konanie žalobcu, keď na jednej strane
ohľadom parciel registra „E“, a to: parc. č. XXXX, XXXX a XXXX sa v konaniach vedených na mestskom
súde pod sp. zn. 13C/44/2020, 38C/42/2020 a pod. 35C/43/2020 domáha proti žalovanému nahradenia
prejavu vôle s uzavretím kúpnych zmlúv pre porušenie predkupného práva žalobcu a na strane druhej vo

vzťahu k tým istým pozemkom, resp. spoluvlastníckym podielom na tých istých pozemkoch sa domáha
určenia vlastníckeho práva.
2.6.Žalovaný ďalej s poukazom na to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca mal vlastnícke právo
k predmetným pozemkom nadobudnúť ich vyvlastnením, vyvlastňovacím rozhodnutím k 16.9.1985,
prípadne vydržaním 1.5.2001 a na to, že žalobca mal vedomosť o tom, že v katastri nehnuteľností ako
vlastník nie je zapísaný on, ale tretie osoby, sa určenia svojho vlastníckeho práva po dobu viac ako 35,

resp. 20 rokov, odkedy mal podľa vlastného tvrdenia nadobudnúť k týmto pozemkom vlastnícke právo,
nedomáhal.
2.7.V súvislosti so žalobcom tvrdeným vyvlastnením žalovaný uviedol, že pre ustanovenie opatrovníka
rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry
č. XXXXX/XX/XX-XX z 5.3.1985 (ďalej len rozhodnutie o ustanovení opatrovníka) pre účely

vyvlastňovacieho konania neznámym dedičom po tam označených osobách a vlastníkom zdržiavajúcim
sa na neznámom mieste neboli splnené podmienky. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nebolo
podľa § 26 správneho poriadku doručované verejnou vyhláškou. Vzhľadom na už uvedené žalovaný
namietol,ževyvlastňovacímrozhodnutímnemohlodôjsťkprávnerelevantnémuvyvlastneniuvprospech
štátu. Vzhľadom na uvedené poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo/78/2011 z 30.11.2011

a 2Cdo/196/2008 zo 17.12.2009, resp. na tam formulované právne závery. Žalovaný ďalej poukázal,
že žalobca počas celej doby ním tvrdeného vlastníckeho práva k predmetným pozemkom prijímal
úhrady ním vyrubenej dane z nehnuteľností od vlastníkov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane
žalovaného. Podľa tvrdenia žalovaného tak dobromyseľnosť žalobcu zanikla najneskôr v momente, keď
sa žalobca oboznámil s tým, že sa tretie osoby cítia ako vlastníci týchto pozemkov. Plynutie vydržacej

doby bolo prerušené objektívnymi skutočnosťami, a to dedičskými konaniami vedenými po pôvodných
pozemkovoknižných vlastníkoch predmetných pozemkov a ich právnych nástupcoch, ako aj prijímaním
úhraddaneznehnuteľnostížalobcomodvlastníkovzapísanýchvkatastrinehnuteľností.Spoluvlastnícke
podiely žalobcu na predmetných pozemkoch sú v katastri nehnuteľností zapísané buď na základe
hospodárskej zmluvy alebo zápisom registra obnovenej evidencie pozemkov do katastra nehnuteľností,

avšak v rozsahu spoluvlastníckych podielov na týchto pozemkoch zapísaných v prospech žalovaného,
žalobca zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech už nezaobstaral. Žalovaný ďalej argumentoval tým,
že ak sa žalobca mal stať vlastníkom predmetných pozemkov v celosti v dôsledku vyvlastnenia a
následne v zmysle § 2 ods. 5 a 7 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí tak nemôže obstáť ďalšie žalobcove
tvrdenie, že pozemok ku ktorému už mal vlastnícke právo následne vydržal. Záverom poukázal na

právne závery formulované v náleze Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016.
2.8.Žalobca v podaní (č.l. 137) poukázal na to, že medzičasom došlo na základe geometrického plánu
č. XX/XXXX k rozdeleniu v časti žalobného návrhu žaloby, ako aj geometrického plánu č. X/XXXX,
a preto navrhol upraviť (zmeniť) žalobný petit. Na základe návrhu žalobcu mestský súd uznesením
23C/7/2021-253 z 26.4.2022 rozhodol o pripustení zmeny žaloby.

2.9.Súd vec právne posúdil podľa § 137 písm. c/ CSP, § 108 ods.1 až 3, § 109 ods. 1 až 3, § 110 ods. 1
až 3, § 111 ods. 1 až 3, § 112 ods. 1, § 140 z. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon, ďalej len SZ), § 2 ods.1, 2, 3, 5, 7, § 14 ods. 1, 2 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 20
ods. 1, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1 z. č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej len HZ), § 131, § 132a,
§ 134 ods. 2, § 135a, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 OZ a konštatoval, že predmetom

žaloby bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom špecifikovaných v žalobe a jej
zmenách v rozsahu tam označených spoluvlastníckych podielov, prípadne v celosti ku ktorým v katastri
nehnuteľností svedčí zápis vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Žalobca svoje vlastnícke právo
odvodzoval od uzavretia hospodárskej zmluvy z 29.12.1990 medzi ním a československým štátom.
2.10.Medzi stranami nebolo sporné, že

-žalovanýjevkatastrinehnuteľnostízapísanýakovýlučnývlastník,prípadneakopodielovýspoluvlastník
pozemkov, ohľadom ktorých sa žalobca domáha určenia svojho vlastníckeho práva (ďalej len predmetné
pozemky),-rozhodnutímoustanoveníopatrovníkač.XXXXX/XX/XX-XXz5.3.1985ObvodnýnárodnývýborKošice
I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry (ďalej len ONV Košice I) rozhodol o ustanovení
opatrovníka pre tam označených vlastníkov predmetných pozemkov, ktorých pobyt nebol známy, ako aj

pre neznámych dedičov tam označených zomrelých pozemkovo-knižných vlastníkov,
- ONV Košice I vyvlastňovacím rozhodnutím č. XXXXX/XX/XX-XX z 10.4.1985 rozhodol o vyvlastnení
predmetných pozemkov v celosti,
- československý štát (odovzdávajúci) zastúpený Stavoinvestou i. o. na strane jednej a žalobca
(preberajúci) na strane druhej uzavreli hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva majetku č. E./XX z

29.12.1990, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom špecifikovaným na
stranách 1 až 9 Prílohy č. 1 zo štátu na žalobcu, vrátane predmetných pozemkov,
- predmetné pozemky, ohľadom ktorých sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva (viď špecifikáciu
pod bodom 1., 4. a 5. odôvodnenia tohto rozsudku), sú identické s pozemkami, ktoré mali byť
vyvlastňovacím rozhodnutím vyvlastnené (viď špecifikáciu pod bodom 2. odôvodnenia tohto rozsudku).
2.11.Sporným zostalo právne posúdenie v otázke, či vyvlastňovacím rozhodnutím v spojení s

rozhodnutím o ustanovení opatrovníka došlo k právne relevantnému vyvlastneniu predmetných
pozemkov v prospech štátu a či na základe hospodárskej zmluvy nadobudol k týmto pozemkom
vlastnícke právo a je ich vlastníkom žalobca v žalobe uplatnenom rozsahu.
2.12.Spornou bola aj otázka, či pre prípad, ak žalobca na základe hospodárskej zmluvy k predmetným
pozemkom vlastnícke právo nenadobudol, či vstúpil do ich oprávnenej a dobromyseľnej držby na

základe ustanovení § 2 ods. 5 a 7 zákona o majetku obcí s účinnosťou od 1.5.1991, či uplynutím 10-
ročnej vydržacej doby splnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom
vydržaním a či je v žalobe uplatnenom rozsahu ich (spolu)vlastníkom.
2.13.Súd konštatoval, že existuje naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení
vlastníckeho práva.

2.14.K nenadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu vyvlastnením súd poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR 2Cdo/24/2007 z 29.4.2008, 4Cdo/123/2003 a uznesenie ústavného súdu I.ÚS
419/2014 z 13.8.2014.
2.15.K rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka konštatoval, že toto úplne postráda nosné ťažiskové
odôvodnenievovzťahuksplneniuzákonnýchpredpokladovpreustanovenieopatrovníkaakoesenciálnu

náležitosť rozhodnutia, a tým súčasne aj skutkový základ pre jeho vydanie a dospel k záveru, že toto
rozhodnutie je nulitným správnym aktom, teda takým, ktoré nebolo spôsobilé vyvolať ním zamýšľané
právne účinky. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka, proti ktorému bolo podľa § 53 SP prípustné
odvolanie riadny opravný prostriedok, nie je opatrené ani len doložkou o nadobudnutí právoplatnosti,
pričom žalobca nepreukázal, že by toto rozhodnutie bolo tam označeným účastníkom vyvlastňovacieho

konania, ktorým pobyt podľa udania správneho orgánu nebol správny doručované podľa § 26 SP
verejnou vyhláškou, a tiež ustanovenému opatrovníkovi podľa § 24 ods. 1 SP do vlastných rúk.
Teda i za predpokladu, keby rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nebolo nulitným správnym aktom
toto rozhodnutie pre jeho nedoručenie ním dotknutých účastníkov vyvlastňovacieho konania nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, a tým vyvolať ním sledované právne účinky.

2.16.K vyvlastňovaciemu rozhodnutiu uviedol, že k právne relevantnému vyvlastneniu predmetných
pozemkov v prospech štátu nedošlo.
2.17.Súd poukázal na uznesenie ústavného súdu I. ÚS 50/2010 z 10.2.2010 a uzavrel, že ak štát riadne
nenadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom nemohlo dôjsť ani k právne relevantnému
prevodu na žalobcu hospodárskou zmluvou z 29.12.1990 ako ani k následnému nadobudnutiu

vlastníckeho práva k týmto pozemkom podľa § 2 ods. 5 a 7 z. č. 138/1990 Zb.
2.18.K nenadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom vydržaním súd uviedol, že má za to, že žalobca
nemoholvstúpiťohľadompredmetnýchpozemkovdodobromyseľnejdržbynazákladezákonaomajetku
obcí s účinnosťou od 1.1.1992 a vo vzťahu k poľnohospodárskym pozemkom od 1.5.1991.
2.19.Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul v danom prípade

zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Súd vychádzal z úvahy, že
kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí
javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát
(resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.

Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strane vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti (by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo tak ako je to garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.2.20.V danom prípade pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalobcu požadovať je potrebné
zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že štát na
neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné

poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastníkom predmetných
pozemkov a disponoval platným nadobúdacím titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli
splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom. Poukázal na nález Ústavného súdu PL.ÚS
38/1995, a názor ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozsudku 11Co/126/2020 zo 16.6.2021. Pre
úplnosť súd dodal, že podľa Hospodárskej zmluvy z 29.12.1990 mal žalobca vlastnícke právo okrem

iných k predmetným pozemkom nadobudnúť ešte pred účinnosťou zákona o majetku obcí k 1.1.1991,
avšak ani žalobcom tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva Hospodárskou zmluvou ho nezbavuje
požiadavky aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že štát na neho
platne previedol vlastnícke právo. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na
základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.
2.21.Súd vyzdvihol, že podľa § 2 zákona o majetku obcí k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva

obcí dochádzalo iba vo vzťahu k tomu majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti tohto zákona vo
vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade vo vzťahu k predmetným pozemkom v čase
uzavretia Hospodárskej zmluvy 29.12.1990, ako ani v čase následného nadobudnutia účinnosti zákona
o majetku obcí 1.5.1991 vlastnícke právo Slovenskej republiky zo zápisu v Katastri nehnuteľností
nijako nevyplývalo, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť pri posudzovaní

možnosti prevodu vlastníctva zo štátu. Žalobca mal pri zvýšenej obozretnosti sám dospieť k záveru
o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že predmetné
pozemky nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo
k týmto nehnuteľnostiam.
2.22.Súd uzavrel, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase

uzavretia Hospodárskej zmluvy (29.12.1990), ako ani v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku
obcí bol vlastníkom predmetných pozemkov a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom
k nim, teda nemohol nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným
pozemkom.
2.23.Záver o nedostatku dobromyseľnosti žalobcu len potvrdzuje, že žalobca výzvami adresovanými

žalovanému pod F./XXXX-X, č. F./XXXX-X, č. F./XXXX-X z 23.9.2020 (č.l. 92-94) s poukazom na
porušenie svojho predkupného práva podľa § 140 v spojení s § 603 ods.3 OZ ho vyzval na uzatvorenie
kúpnych zmlúv vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom na parcelách registra „E“, a to parcely č.
XXXX, XXXX a XXXX v katastri nehnuteľností zapísaných v prospech žalovaného ako podielového
spoluvlastníkaanásledne,keďžežalovanýtýmtovýzvamnevyhovel,žalobcažalobamiprotižalovanému

vyvolal na Mestskom súde konania, v ktorých sa domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného
s uzavretím týchto kúpnych zmlúv (13C/44/2020, 38C/42/2020 a 35C/43/2020, č.l. 84).
2.24.Vo vyvlastňovacom konaní rozhodol štát za účasti štátu a v prospech štátu, pričom to bol štát,
ktorého organizácie disponovali rozhodujúcimi údajmi o spôsobilosti byť účastníkom konania a jeho
právnych nástupcoch (národné výroby, štátne notárstva, Zbor národnej bezpečnosti), čo ešte umocňuje

porušenie zásad správneho konania, ktorým boli oprávnení účastníci vylúčení z konania a odopreté im
procesné práva vyplývajúce z SP a SZ. Štát sa do držby predmetných pozemkov votrel svojpomocne
a vo vzťahu k ich pozemno-knižným vlastníkom potajme a ta použitia ľsti.
2.25.Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní predmetných
pozemkov bola vylúčená najmä s ohľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na žalobcu v zmysle

zákona o majetku obcí, ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti posudzovanej veci.
2.26.Súd ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach v konaní 6Co/165/2022 z 25.4.2022,
kde Krajský súd v inej právnej veci žalobcu proti iným žalovaným, avšak na základe toho istého
vyvlastňovacieho rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca nedisponoval právnym titulom na vstup
do držby zakladajúcim dobromyseľnosť, a preto vlastnícke právo k predmetným pozemkom nemohol

nadobudnúť ani vydržaním. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
2.27.O trovách konania rozhodol podľa § 251, 255 ods.1,2 CSP a konštatoval, že žalovaná bola plne
úspešná v konaní, preto jej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3.1.Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním proti výrokom I., II. a III. z odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods.1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP.
3.2.Odvolateľ konštatoval, že súd bez toho, aby skúmal účinky vyvlastnenia vo vzťahu k jednotlivým
podielovým spoluvlastníkom predmetných parciel evidovaných v rozhodnom období v jednotlivých
PKV len všeobecne uzavrel, že nedošlo k právne relevantnému vyvlastneniu predmetných pozemkovv prospech štátu, a že hospodárska zmluva z 29.12.1990, uzatvorená medzi žalobcom a čsl. štátom
v zastúpení Stavoinvesty je absolútne neplatným právnym úkonom.
3.3.Vo vzťahu k námietke žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním súd dospel k záveru,

že žalobca nemohol byť dobromyseľný a ako subjekt verejného práva mal mať minimálne pochybnosti
o nadobudnutí svojho vlastníckeho práva, lebo už čsl. štát nedisponoval platným titulom nadobudnutia
a štát nedisponoval platným titulom nadobudnutia a štát nebol v katastri nehnuteľnosti ani evidovaným
vlastníkom (spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností).
3.4.Žalobca má za to, že ak súd chcel postup správneho orgánu preskúmavať, musel mať

k dispozícii celý vyvlastňovací spis, pretože len ten obsahuje všetky podklady pre vydanie rozhodnutia.
Vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré súd v rozpore s citovanou judikatúrou preskúmaval (prijal záver, že
ide o paakt) nie je nulitným aktom, pretože bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného
práva v požadovanej forme, a to orgánom na to príslušným, stavebným úradom prvého stupňa,
ktorý bol v čase vydania rozhodnutia Obvodný národný výbor mesta Košice I, odbor výstavby UPaA
– jeho príslušnosť bola daná § 117 ods.4 a právomoc § 112 ods.1 Stavebného zákona v znení

účinnom v rozhodnom období. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným
16.9.1985, do dnešného dňa zrušené nebolo, a teda aj účinky trvajú (i keby prípadné dôvody na jeho
vydanie neexistovali – I. ÚS 419/2014-34).
3.5.Ak súd dospel k záveru, že nemôže preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného iným (správnym)
orgánom, pretože v tomto prejednávanom prípade nejde o správne súdnictvo, mal vyvlastňovacie

rozhodnutie posúdiť ako prejudiciálnu otázku v konaní ako platné.
3.6.Nesúhlasil ani so záverom súdu, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka z 5.3.1985, ktorým
správnyorgánustanovilopatrovníka(zástupcu)týmúčastníkomkonania,ktorýchpobytmunebolznámy,
resp. ktorí nemohli konať samostatne, by malo byť nulitným správnym aktom, pretože podľa jeho
názoru odôvodnenie tohto rozhodnutia nie je (nebolo) dostatočné (namietal, že v rozhodnutí chýbajú

napríklad údaje o úmrtí niektorých účastníkov konania, hoci súd neuviedol, ktorých účastníkov by sa
tento nedostatok mal týkať a podobne).
3.7.Z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka žiadnymi vadami
netrpelo.
3.8.Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že správny orgán zistil dôvody, pre ktoré bolo potrebné

niektorým (vymenovaným) účastníkom konania ustanoviť zástupcu v konaní. To, že toto svoje zistenie
správny orgán bližšie neodôvodnil nemôže znamenať, že rozhodnutie je neplatné alebo nulitné. Berúc
do úvahy prax právnych orgánov nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia mohlo mať za následok jeho
zrušenie alebo doplnenie v odvolacom konaní, ak by takúto námietku niektorí účastníci uplatnili. Navyše,
ak chcel súd zistiť, odkiaľ alebo na základe čoho mal správny orgán za preukázané úmrtia alebo

neznáme pobyty jednotlivých účastníkov vyvlastňovacieho konania, mohol si vyžiadať vyvlastňovací
spis,ktorýbytakétopodkladyprerozhodnutiemalobsahovať.Keďžesúdtakétodokazovanienevykonal,
žalobca má za to, že jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú predčasné.
3.9.Naopak, pri vydávaní rozhodnutia o ustanovenie opatrovníka bol dodržaný právnymi predpismi
upravený procesný postup správneho orgánu a len v prípade, že by ho správny orgán opomenul

vydať, mohlo by to z dôvodov uvedených v odseku 89. rozsudku zakladať nezákonnosť alebo nulitu
vyvlastňovacieho rozhodnutia.
3.10.Žalobca namietal, že nie je pravdou, že rozhodnutie o ustanovení opatrovníka nebolo doručené
ustanovenému opatrovníkovi do vlastných rúk, pretože žalobca ešte spolu so žalobou doručoval aj
doručenku 7.3.1985, ktorú ustanovený opatrovník vlastnoručne podpísal (dôkaz v spise).

3.11.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo vyvesené 14.8.1985
a zvesené 30.8.1985, kedy správny orgán vyznačil na doložke aj dátum, kedy toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť. Rozhodnutie bolo riadne doručené aj ustanovenému opatrovníkovi G. A., H.
D. X, A., str. 27 rozhodnutia.
3.12.Žalobca je preto názoru, že účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia voči pôvodným podielovým

spoluvlastníkom predmetných parciel, ktorým bol podľa zákona ustanovený opatrovník a ktorým
prostredníctvom ustanoveného opatrovníka bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, nastali.
3.13.Na základe právoplatného a vykonateľného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom
predmetných parciel stal štát, ktorý ich následne hospodárskou zmluvou o prevode majetku č. E./XX
z 29.12.1990 k 1.1.1991 previedol na žalobcu.

3.14.Žalobca ako podporný argument pre preukázanie svojho vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam z opatrnosti vzniesol námietku vydržania vlastníctva. V tejto otázke súd dospel
k záveru, že žalobca nemohol predmetné pozemky vydržať, pretože nebol dobromyseľný. Táto
argumentácia súdu postráda logiku, pretože vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané vecne a miestnepríslušným správnym orgánom, bolo datované, malo všetky náležitosti rozhodnutia podľa z. č. 71/1967
Zb., bolo riadne podpísané a opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Pri bežnej opatrnosti
možno jednoznačne konštatovať, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo z právneho hľadiska bez vád.

3.15.Žalobca nemal žiadny dôvod pochybovať o vlastníctve štátu, naopak, rešpektoval a mal dôveru
v právoplatné a vykonateľné rozhodnutie.
3.16.K dobromyseľnej a oprávnenej držbe žalobcu tento uviedol, že ďalším možným titulom na
nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je vydržanie s tým, že titulom vstupu
žalobcu do dobromyseľnej držby týchto nehnuteľností bol nielen zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,

ale aj fakticita. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočnosti, na základe
ktorých strana, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva získala vec do držby – svojej faktickej moci,
či sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala, že vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou
ako s vecou vlastnou.
3.17.V priebehu konania nebolo žalovaným vôbec spochybňované, že predmetné nehnuteľnosti neskôr
od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia neužívali pôvodní vlastníci ale štát a po ňom žalobca

a tento stav trvá dodnes, pretože na predmetných parcelách boli štátom a neskôr po prechode
investorskej funkcie na základe osobitného zákona aj žalobcom vystavané bytové domy, miestne
komunikácie, chodníky, parkoviská, alebo sa na nich nachádza sídlisková zeleň. Je nutné zdôrazniť, že
vyvlastnené pozemky dodnes slúžia účelu, na ktorý boli vyvlastnené.
3.18.Žalobca tvrdí, že rozhodnutia v dedičských veciach po poručiteľoch (pôvodne evidovaných

podielovýchspoluvlastníkochjednotlivýchPKV),ktoréveciaprávaprechádzajúzmajetkuporučiteľovna
dedičov majú iba deklaratórnu povahu a pokiaľ dedičstvo po poručiteľoch bolo prejednané v dedičských
konaniach vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, táto skutočnosť nemohla založiť vlastnícke
právo právnych predchodcov žalovaného, pokiaľ v čase smrti poručiteľov predmetné nehnuteľnosti už
nevlastnili. Ak sporné nehnuteľnosti boli už predmetom tzv. štátneho socialistického vlastníctva a na

základe HZ alebo na základe zákona boli prevedené alebo prešli do vlastníctva žalobcu, na tejto
okolnosti už nemohli nič zmeniť, následné dedičské konania po poručiteľoch, od ktorých si právni
predchodcovia žalovaného odvodzovali svoje práva.
3.19.Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby rozsudok Mestského súdu Košice 23C/7/2021
z 25.9.2023 zrušil a vrátil vec na opätovné konanie a rozhodnutie.

4.1.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý úvodom poukázal na odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Košiciach 6Co/165/2022, v ktorom Krajský súd toto isté rozhodnutie o vyvlastnení
označil za ničotný právny akt a súčasne sa vysporiadal s totožnou argumentáciou žalobcu ako v tomto
konaní a súčasne oprel svoje úvahy o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Vzhľadom na uvedené

má za to, že žiadny zo žalobcom uvedených odvolacích dôvodov naplnený nie je a že odvolanie žalobcu
je neodôvodnené.
4.2.Odvolanie žalobcu sa zakladá na jeho názore, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je platné
a účinné, pričom konajúcemu súdu neprináležalo vykonať jeho prieskum. S týmto sa nestotožnil a má
za to, že práve súd konal správne, zákonne a v súlade s rozhodovacou praxou.

4.3.Túto námietku žalovaný považoval za nedôvodnú. Žalobca zrejme nevníma, resp. ignoruje
skutočnosť, že ustanovenie opatrovníka a následné vyvlastnenie malo byť uskutočnené voči osobám
v tom čase mŕtvym. To je bez ďalšieho potrebné považovať za vadu tak závažnú, že v tomto konaní
vydané akty je nutné považovať za nulitné. Osobitne poukázal na úvahy súdu uvedené v bodoch 69.
a 70. rozhodnutia.

4.4.Pokiaľ žalobca namieta, že súd si mohol vyžiadať vyvlastňovací spis, ktorý by mal obsahovať
podklady potrebné pre toto konanie a preukazujúce úmrtie osôb uvedených v rozhodnutí o ustanovení
opatrovníka, potom je toho názoru, že žalobcovi nič nebránilo aby takýto dôkaz navrhol. Je práve vecou
žalobcu preukázať svoje tvrdenia a na ich preukázanie predložiť, alebo navrhnúť vykonanie dôkazov.
Od počiatku boli tvrdenia žalobcu zo strany žalovaného vyvracané a žalovaný tvrdil, že rozhodnutie

o ustanovení opatrovníka sa vzťahuje aj na osoby, pri ktorých nie je preukázané ich úmrtie, alebo
neznámy pobyt. Žalobca teda mal dostatok času na to, aby preukázal svoje tvrdenie a aby navrhol
vykonanie dôkazu spočívajúcom vo vyžiadaní a oboznámení sa s celým vyvlastňovacím spisom. Pokiaľ
žalobca tak neučinil, potom nemôže tento nedostatok pripisovať na ťarchu súdu.
4.5.K námietke žalobcu o posúdení nesplnenia podmienok vydržania žalovaný uviedol, že je absolútne

zrejmé, že žalobca nemohol naplniť všetky zákonné podmienky na vydržanie sporných nehnuteľností.
Na podporu zániku dobromyseľnosti držby žalobcu poukázal na podstatné skutočnosti, ktoré bez
akýchkoľvek povinností diskvalifikujú akékoľvek úvahy žalobcu o nadobudnutí sporných nehnuteľností
vydržaním.a) Žalobca mal vedomosť o tom, že aj napriek rozhodnutiu o vyvlastnení sú až do súčasnosti v katastri
nehnuteľností ako vlastníci dotknutých pozemkov evidované iné osoby, nie žalobca.
b) Žalobca bol účastníkom konania o obnove evidencie pozemkov a právnych vzťahov, pričom ani

v tomto konaní netvrdil vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu žalovaného k dotknutým pozemkom.
c) Žalobca kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený 22.10.2019 pod I./XXXX nadobudol
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6-iny k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX k.ú. D. C. ako parcela
registra „C“, parcelné číslo XXXX/XXXX, ostatná plocha o výmere 397 m2, ktorá bola súčasťou parcely

registra „E“, parcelné číslo XXXX, ktorá je predmetom tohto konania a mala byť v zmysle rozhodnutia
o vyvlastnení vyvlastnená a podľa žalobcu k nej malo prejsť vlastnícke právo na žalobcu. Zjednodušene
povedané, žalobca si kúpil podiel na parcele, ktorá mu podľa jeho vyjadrení v tomto konaní má patriť
na základe vyvlastnenia a hospodárskej zmluvy.
d) Žalobca vyberal dane za predmetné nehnuteľnosti.
e) Žalobca sa domáha svojho údajného vlastníckeho práva po viac ako 20 rokoch.

f) Žalobca nemal právny titul na vydržanie.
g) Podľa § 14 ods.4 z. č.138/1991 Zb. žalobca nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností k sporným parcelám do 12 mesiacov.
4.6.K námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmania účinkov vyvlastnenia vo vzťahu ku každému
účastníkovi konania o vyvlastnení rovnako neobstojí. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd neskúmal

účinky vyvlastnenia pri každom účastníkovi, ale len všeobecne uzavrel, že nedošlo k právne
relevantnému vyvlastneniu a že predmetná hospodárska zmluva je neplatným právnym úkonom.
S týmto pohľadom sa nestotožnil žalovaný z dôvodu, že konajúci súd sa správne zaoberal závažnými
vadami, ktorými vyvlastňovacie rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o ustanovení opatrovníka trpí.
Z vyvlastňovacieho rozhodnutia je preukázané, že sa konalo s vlastníkmi, ktorí v čase vyvlastňovacieho

konania boli mŕtvi. Z tohto dôvodu je nepravdivé tvrdenie, že súd len všeobecne konštatoval nulitnosť
vyvlastnenia. Práve naopak, konajúci súd riadne a obsiahlo odôvodnil svoje hodnotenie situácie
a dôkazov.
4.7.Žalobca v závere svojho odvolania tvrdí, že dotknuté pozemky nemohli byť predmetom
prejednania v dedičských veciach po poručiteľovi, ktorí sú právnymi predchodcami žalovaného (pôvodní

podieloví spoluvlastníci) a právni predchodcovia žalovaného nemohli dediť dotknuté pozemky, keďže
poručitelia neboli ich vlastníkmi a poukázal na § 486 OZ a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
1VObdo/2/2020. Vychádzajúc z názoru, že rozhodnutie o vyvlastnení je nulitným právnym aktom, a teda
právny predchodca žalobcu sa nikdy nestal vlastníkom a pri právnych predchodcoch žalovaného ako
fyzických osôb nedochádzalo k nadobudnutiu vlastníctva od nepravých dedičov.

4.8.Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Mestského súdu
23C/7/2021 ako vecne správny a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

5.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote,
preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380
ods.1,2 CSP a rozsudok vo výrokoch I., II. a III. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP,
lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané
odvolanie.

6.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.

7.1.Žalobca napadol rozsudok odvolaním proti všetkým jeho výrokom z odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP.

7.2.Odvolací súd po preskúmaní odvolania, napadnutého rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný, lebo
rozhodnutie je jasné a presvedčivé, žalobca neoznačil žiadnu inú vadu, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie, súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na meritórne rozhodnutieadôkazy,ktorénevykonalnáležiteodôvodnil,žalobcaneoznačilžiadnenovéskutočnosti,ktorébynastali
po vyhlásení rozhodnutia a súd vec správne právne posúdil.

8.Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené:
- prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde
všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu) a v tejto
súvislosti zaujatie nesprávneho právneho záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným správnym
aktom, ktorému predchádzalo vydanie nulitného rozhodnutia o ustanovení opatrovníka a

- nesprávne posúdenie vydržania, a to vo vzťahu dobromyseľnosti žalobcu a oprávnenej držbe.

9.1.Pri posudzovaní prvej námietky (prekročenie kompetencií všeobecného súdu) odvolací súd
poukazujenaustálenújudikatúruNSSRaÚSSR,ktoráktejtootázkezaujalastanoviskovrozhodnutiach
R 220/1950, 4Cdo/123/2003, 1Cdo/3/2003, 2MCdo/4/2014, 3Cdo/263/2018, 3Cdo96/1998, II.
ÚS20/2020. Z citovaných rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná

o nulitný akt, je oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Na
citované rozhodnutia totožne poukazuje v svojom rozhodnutí aj KS v Košiciach v konaní 6Co/165/2022.
9.2.V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že opatrovníka možno podľa § 16 ods.2 z. č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok ďalej aj SP, platný a účinný v čase vydania rozhodnutia) ustanoviť
účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na

známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý
duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.
9.3.Je nepochybné, že opatrovníka možno ustanoviť len účastníkovi, ktorý bez pochýb existuje (žije).
Naopak, jeho ustanovenie nemôže prichádzať do úvahy u osoby, ktorá už neexistuje a nie je zrejmé,
kto je jej právnym nástupcom. Mŕtva fyzická osoba nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti a rovnako

nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a ak takáto skutočnosť je tu už v čase začatia konania.
Túto vadu nemožno napraviť žiadnym spôsobom, t.j. ani ustanovením opatrovníka.

10.1.Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd má za to, že
prvoinštančný súd správne v bode 73. rozhodnutia podotkol, že účastníkmi vyvlastňovacieho konania

boli aj pozemkovo-knižní vlastníci, ktorých pobyt bol známy a odvolací súd dopĺňa, že týmto známym
osobám nielen, že nebolo preukázané, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené, ale dokonca bol
im ustanovený opatrovník.
10.2.Navyše, žalobca nepreukázal, že by rozhodnutie o ustanovení opatrovníka bolo doručované
verejnou vyhláškou podľa § 26 ods.1 z. č. 71/1967 Zb. (Doručenie verejnou vyhláškou použije správny

orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje
osobitný právny predpis.). Preukázal len doručenie ustanovenému opatrovníkovi.
10.3.V kontexte s uvedeným, obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní, nielen že konal s
osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania a nebolo
im možné ustanoviť v konaní opatrovníka, ale konal aj s osobami, ktoré mali byť žijúce a ich pobyt bol

správnemu orgánu známy a napriek tomu boli zastúpené ustanoveným opatrovníkom.
10.4.Správny orgán vydal rozhodnutie proti zomrelým osobám (právnym predchodcom žalovaného),
rozhodol tým o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktoré nemali v čase vydania rozhodnutia
procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nemohlo rozhodnutie o vyvlastnení nadobudnúť
právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi a ostatným účastníkom

verejnou vyhláškou. V konaní došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie
nenadobudlo právoplatnosť a nemohlo nadobudnúť účinky nim sledované.

11.1.Podľa § § 194 ods.1 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

11.2.Podľa § 194 ods.2 CSP, ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

12.1.Prvoinštančný súd nepochybil, keď vo veci rozhodnutia o ustanovení opatrovníka
a vyvlastňovacieho rozhodnutia tieto posudzoval, ale o nich nerozhodoval.

12.2.Vyvlastňovacie rozhodnutie možno považovať za nulitný akt, lebo bolo vydané aj proti zomrelým
osobám, ktoré v čase vydania nemali právnu subjektivitu (rozhodnutie NS SR 8Sžr/52/2016).
12.3.Odvolací súd opakovane konštatuje, že k rovnakým záverom, týkajúcim sa toho istého
vyvlastňovacieho rozhodnutia, dospel aj Krajský súd v Košiciach v konaní 6Co/165/2022. Odvolacísúd v tomto konaní nevidí žiaden relevantný dôvod, prečo by sa mal od záverov prijatých v konaní
6Co/165/2022 odchýliť.

13.Prvoinštančný súd neprekročil svoje kompetencie, ani keď skúmal právoplatnosť rozhodnutia
o ustanovení opatrovníka a vyvlastňovacieho rozhodnutia a dospel k správnym záverom, že tieto
rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť a nestali sa vykonateľnými.

14.Námietka žalobcu, že súd mal skúmať účinky vyvlastnenia vo vzťahu k jednotlivým podielovým

spoluvlastníkom predmetných parciel osobitne, resp. u každej osoby splnenie podmienok, je
nedôvodná, lebo takýto postup by bol nehospodárny. Na to, aby vyvlastňovacie rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť, musí byť doručené všetkým účastníkom vyvlastňovacieho konania, pričom
v prejednávanej veci išlo o podielové spoluvlastníctvo.

15.1.Odvolací súd je si vedomý toho, že skutočnosti, ktoré nastali pred mnohými rokmi a neboli

účastníkmi spochybňované, je potrebné aj vzhľadom na časový odstup považovať za platné. Avšak
v prejednávanej veci, nielen že nedošlo k zmene vlastníkov (spoluvlastníkov) zapísaných v registri, ale
dotknutí vlastníci sa o vyvlastňovacom rozhodnutí ani nedozvedeli, takže nemožno od nich očakávať,
že sa mohli a mali proti tomuto stavu brániť.
15.2.Pri posudzovaní záväznosti a právnych účinkov rozhodnutia vydaného správnym orgánom treba

vychádzať z prezumpcie správnosti administratívneho rozhodnutia, súd v civilnom konaní je v prípade
existencie rozhodnutia povinný z neho vychádzať ak neexistujú oprávnené pochybnosti týkajúce sa jeho
právoplatnosti a vykonateľnosti.
15.3.Z ustanovení správneho poriadku vyplýva, že na doručenie dôležitých písomností, najmä
rozhodnutí, takýto zákon predpisuje (a aj v čase rozhodnom pre doručenie vyvlastňovacieho

rozhodnutia, o ktoré ide v tejto veci, predpisoval) doručenie do vlastných rúk (§ 24 ods.1 správneho
poriadku), že pravidlom pri rozhodnutiach vydávaných v správnom konaní je (a bola) možnosť ich
napadnutia odvolaním (§ 53 správneho poriadku) a že podmienkou nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia je a aj v minulosti bola nemožnosť sa už proti rozhodnutiu odvolať (§ 52 správneho
poriadku), čo samozrejme nie je a nikdy nebolo možné interpretovať inak ako márne uplynutie lehoty na

odvolanie po riadnom (zákonu zodpovedajúcom) oznámení rozhodnutia, teda doručení jeho písomného
vyhotovenia (§ 51 ods. 1 správneho poriadku) alebo stav po rovnako riadnom doručení rozhodnutia o
odvolaní (v tejto súvislosti porovnaj tiež nižšími súdmi necitované ustanovenie § 59 ods.4 správneho
poriadku v spojení s už spomínaným § 52 rovnakého zákona).
15.4.Ak preto pri doručovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia, majúceho vytvoriť podklad pre úkony

smerujúce k nadobudnutiu sporných nehnuteľností do vlastníctva najskôr štátom a následne žalobcom
k doručeniu do vlastných rúk účastníkom vyvlastňovacieho konania neprišlo, na preukázanie nástupu
účinkov vyvlastnenia (o. i. právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o vyvlastnení) bolo nevyhnutným
preukázanie platnosti doručenia. V prejednávanom spore to bola osoba opatrovníka, ktorého
ustanovenie ako už bolo vyššie uvedené nebolo právoplatné.

15.5.Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie 3Cdo/96/1998 podľa ktorého na nedostatok nástupu
účinkov vyvlastňovacieho rozhodnutia a pred ním i celého konania usudzuje zo stavu uskutočnenia
správnym orgánom konania s už nežijúcimi vlastníkmi pozemkov, ktorým preto ani nemohol byť
ustanovený opatrovník, v prejednávanej veci sa rovnaký následok vyvodzuje z nedoručenia tomu, komu
sa doručiť malo. Právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie

konanie, ktoré prebehlo (rozumej hoc aj len v záverečnej fáze doručovania rozhodnutia) v rozpore
so zákonom; že bez splnenia zákonom vyžadovaných podmienok na vznik zastúpenia oprávnenie
správneho orgánu v konaní komunikovať so zástupcom nevznikne; že v prípade protizákonného
vyvlastňovacieho konania a/alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s
poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti

brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému s poukazom na uvedené vyššie nejde
priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať,
resp. dnes naň prihliadať.

16.Nespornoujeskutočnosť,žesprávnyorgánnezistilaneurčilokruhprávnychnástupcovpopôvodných

vlastníkoch a nepribral ich do vyvlastňovacieho konania, teda nekonal s vlastníkmi predmetných
nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom
smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania).17.1.Vprípade,aknehnuteľnosťneprešlanaštátplatne,nedošlokzánikuvlastníckehoprávapôvodných
vlastníkov. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, napr.
Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/68/2019 z 30.10.2019.

17.2.S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o
vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov
zomrelých pôvodných vlastníkov.

18.Vo vzťahu k druhému okruhu námietok uplatnených v odvolaní žalobcu a týkajúcich sa nesprávneho

posúdenia vydržania, vzťahu dobromyseľnosti žalobcu a oprávnenej držby a nadobudnutiu vlastníckeho
práva žalobcu vydržaním, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie prvoinštančného súdu uvedené v bodoch 77. – 98., ktoré je založené na správnych
a logických úvahách, vychádza z tam uvedenej judikatúry a je v zhode so závermi vyslovenými Krajským
súdom v Košiciach v konaní 11Co/126/2020 a 6Co/165/2022 a odvolací súd na ne v celom rozsahu
mutatis mutandis poukazuje a stotožňuje sa s nimi.

19.1.Odvolací súd konštatuje, že súd sa správne v prvom rade vyporiadal s prvým tvrdeným titulom
pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu, ktorým malo byť rozhodnutie o vyvlastnení vydané ONV
Košice I pod č. XXXXX/XX/XX-XX z 10.4.1985. Ako už bolo uvedené predmetné rozhodnutie nikdy
nenadobudlo právoplatnosť a štát začal užívať predmetné nehnuteľnosti bez právneho titulu.

19.2.S prihliadnutím na skutočnosť, že Československý štát nikdy sa nestal vlastníkom prejednávaných
nehnuteľností, nemohol ako odovzdávajúci, zastúpený Stavoinvestou i. o. na strane jednej a žalobca
ako preberajúci na strane druhej, uzavrieť hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva majetku č. E./XX
z 29.12.1990, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom špecifikovaným
na stranách 1 - 9 Prílohy č. 1 zo štátu na žalobcu, vrátane predmetných pozemkov. Štát uzavretou

hospodárskou zmluvou previedol na žalobcu viac práv ako sám mal, konal v rozpore so zásadou nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.
19.3.Odvolací súd zotrváva na závere, že súdna prax, ako aj právna teória sú vo vzácnej zhode v tom,
že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex
lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený.

Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí práve následky ani v prípade, že na jeho základe bolo už
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný,
nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona, už v čase jeho urobenia.
19.4.Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere.

20.Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), odkázal aj niektoré ďalšie rozhodnutia (viď napr. sp.

zn. 3Cdo/446/2013, 3Cdo/48/2013, 8Cdo/306/2014) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak,
ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade,
že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva.

21.Vychádzajúc z toho Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/144/2010 konštatoval, že ak je
prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho
kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odôvodnené od vlastníckeho
práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/12/2011 Najvyšší súd SR vyslovil právny názor,

podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastníckeho právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť“.

22.Otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka sa zaoberal aj NS SR v uznesení z

27.4.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2021
pod č. 56, pričom dospel k záveru: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je
možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej niktonemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe
absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III.

Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.“

23.K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho
práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže
previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastníckeho právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno
za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)
a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napr. zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby, než
„modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takomto prípade považovaný ten, v
prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul.

24.Na základe vyššie citovaných rozhodnutí a súdnej praxe možno jednoznačne uzavrieť, že
hospodárska zmluva o prevode vlastníctva majetku č. E./XX z 29.12.1990 je absolútne neplatný právny
úkon, na základe ktorého nemohol žalobca vstúpiť do oprávnenej držby predmetných nehnuteľností.

25.K nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu nedošlo ani na základe z. č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, keďže tento majetok nebol vo vlastníctve štátu k nadobudnutiu účinnosti zákona (1.5.1991), s čím
sa správne vysporiadal a odôvodnil súd prvej inštancie v bodoch 91. – 99. rozhodnutia.

26.1.Žalobca nikdy nedisponoval právnym titulom spôsobilým na vstup do držby, preto ho nemožno

považovať za dobromyseľného držiteľa aj napriek tvrdeniu žalobcu, že predmetné nehnuteľnosti
nerušeneužívaaobhospodaruje,tedaževecfaktickyovláda,čímprejavujelensvojvnútorný(psychický)
postoj.
26.2.Vo vzťahu k uvedenému je nutné konštatovať, že pri hodnotení, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný je potrebné postupovať objektívne, pričom nestačí len subjektívna predstava

žalobcu. Aj keď žalobca sa mohol domnievať, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, vzhľadom na
skutočnosť, že nedošlo k platnému vyvlastneniu, resp. že nedošlo k účinkom vyvlastnenia, štát bol iba
detentorom a táto pozícia ostala zachovaná aj žalobcovi.
26.3.V predmetnom konaní žalobca a ani jeho právny predchodca nesplnili základnú podmienku, ktorú
inštitút vydržania vyžaduje, a to dobromyseľnosť.

26.4.Odvolacísúdnazdôrazneniesprávnostiuvedenýchzáverovpoukazujenakonaniežalobcuzhrnuté
v bode 96. napadnutého rozhodnutia.

27.Žalobca napáda odvolaním aj II. výrok, ktorý sa týka zrušenia neodkladného opatrenia nariadeného
pred začatím konania vo veci samej uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 24C/41/2020 z 8.1.2021

v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 9Co/46/2021 zo 16.4.2021 v časti I. výroku
medzi žalobcom [tam (v uznesení) označeným ako žalobca v 1. rade] a žalovaným. V podanom odvolaní
neuvádza žiadne dôvody, prečo tento výrok je nesprávny a ani z obsahu odvolania ich nemožno vyvodiť,
preto odvolací súd považuje rozhodnutie aj v tomto výroku ako vecne správne a aj toto potvrdil.

28.Rovnako správne a zákonné je aj rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania, preto aj tento
výrok bol odvolacím súdom potvrdený.

29.Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu prináleží náhrada trov odvolacieho konania
proti žalobcovi v rozsahu 100%. (§ 255 ods.1 CSP v spojení s § 396 ods.1 CSP).

30.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).