Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/125/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121485714
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121485714.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: TATRATEX, s.r.o., Nový Dvor 738/14, 054 01
Levoča, IČO: 31 679 757, zastúpeného: JUDr. Martin Bašista, advokát, Štefánikova 8, 058 01 Poprad,
IČO: 37 880 381, proti žalovanému: Agro družstvo Letanovce, Cintorínska 7, 053 13 Letanovce, IČO:
36 182 621, zastúpenému: JUDr. Peter Fábry, advokát, Starosaská 11, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO:
00 619 892, o zaplatenie 19.518,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves č. k. 14Cb/70/2021-266 zo dňa 18. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 14Cb/70/2021-266 zo dňa 18. apríla 2024

v napadnutom I. a II. výroku takto:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 19.518,02 eura, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 7.169,88 eura od 21.5.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
4.381,60 eur od 21.5.2021 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.966,54 eura
od 21.5.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak v spore, v ktorom žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 19.518,02 € s príslušenstvom, a to titulom úhrady záväzkov vyplývajúcich z nájomných
zmlúv, uzatvorených medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako prenajímateľ má so žalovaným uzatvorených viacero
nájomných zmlúv, ktorých predmetom je nájom nehnuteľností v kat. ú. A. (kravín, odchovňa dobytka

a podobne) a strojov vo vlastníctve žalobcu. Žalobca, faktúrami: č. 2021001 zo dňa 5.5.2021,
splatnou 20.5.2021, č. 2021002 zo dňa 5.5.2021, splatnou 20.5.2021 a č. 2021003 zo dňa 5.5.2021,
splatnou 20.5.2021 fakturoval žalovanému za nájom spolu 19.518,02 eur. Napriek uplynutiu lehoty
splatnosti žalovaný nájomné do podania žaloby neuhradil. Žalobca poukázal na to, že žalovaný odmietafakturované nájomné uhradiť, a to napriek tomu, že faktúry vystavené za predchádzajúce obdobie (rok
2018) uhradil.

4. Žalovaný v odpore voči platobného rozkazu žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný namietal, že žalobca
k návrhu nepredložil nájomné zmluvy, na základe ktorých úhradu požaduje. Zároveň uviedol, že zmluvy,
na základe ktorých žalobca požaduje úhradu nájomného považuje žalovaný za neplatné, o čom žalobcu
informoval listom zo dňa 17.5.2021. Žalovaný preto vystavenie žalovaných faktúr označil za snahu
žalobcu získať neoprávnené finančné prostriedky.

5. Žalobca v replike uviedol, že medzi stranami bola uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov
(Zmluva o nájme č. 1/2006), predmetom ktorej bolo prenechanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu
(administratívna budova, výkrmňa, odchovňa, poľné hnojisko, cesta na hospodársky dvor) do užívania
žalovanému, a to na dobu neurčitú so začiatkom od 1.1.2006 za dohodnutú výšku nájmu 120.000,-
Sk bez DPH ročne a splatnosťou ku dňu 31.12. príslušného kalendárneho roka. Obdobne bola medzi

stranami uzatvorená aj Zmluva o nájme nebytových priestorov (Zmluva o nájme č. 2/2006), predmetom
ktorej bolo prenechanie nehnuteľnosti (kravín, odchovňa MD) do užívania, a to na dobu neurčitú, za
nájomné vo výške 180.000,- Sk bez DPH ročne so splatnosťou ku dňu 31.12. príslušného kalendárneho
roka. Napokon mali strany uzatvorenú aj Zmluvu o nájme nebytových priestorov (Zmluva o nájme
č. 3/2006), ktorej predmetom bolo prenechanie nehnuteľností (triedička zemiakov, senník, výkrmňa

ošípaných) do užívania žalovanému za nájomné vo výške 200.000,- Sk bez DPH ročne s tým, že úhrada
nájmu za rok 2006 mala prebiehať v splátkach. Žalobca opäť poukázal na to, že žalovaný záväzky
vyplývajúce z nájomných zmlúv plnil až do roku 2018.
5.1 Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný v odpore neuviedol relevantné skutočnosti k tomu, aby
mohol byť nárok zamietnutý. Vo vzťahu k platnosti nájomných zmlúv uviedol, že žalovaný neuviedol

čoho sa tvrdená neplatnosť týka a nepoukázal ani na zákonné ustanovenia či zmluvné dojednania, ktoré
by neplatnosť mali spôsobiť.
5.2 Žalobca na podporu tvrdení zároveň k replike pripojil Zmluvu o nájme č. 1/2006, č. 2/2006 a č. 3/2006
a výpisy bankových účtov, ktoré majú preukazovať úhrady nájomného za roky 2015, 2016, 2017 a 2018.

6. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobcom predložené zmluvy o nájme sú zmluvy o nájme nebytových
priestorov, ktoré sú upravené zákonom č. 116/1991 Zb., avšak predmetom nájmu mali byť samostatné
budovy takže sa nemôže jednať o nebytové priestory. Podľa žalovaného mala byť preto uzatvorená
zmluva o nájme podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal na to, že platnosť týchto
zmlúv skončila 31.12.2016.

7. Žalobca v neskorších podaniach uviedol, že namietanie právneho režimu zmluvného vzťahu medzi
stranami považuje za irelevantné. Príslušné zmluvy považuje za uzavreté platne, pričom sporové strany
sa nimi dlhú dobu riadili a plnili si v nich dojednané povinnosti. Zmluvy obsahujú všetky podstatné
náležitosti potrebné na uzavretie relevantného právneho vzťahu.

7.1 Vo vzťahu k tomu, že platnosť nájomných zmlúv mala skončiť 31.12.2016 žalobca uviedol, že mu
nie je známa žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by mala za následok ukončenie platnosti týchto zmlúv.
Poukázal na to, že žalovaný doposiaľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoje
tvrdenia.

8. Žalovaný v neskorších podaniach zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Naďalej
považoval nájomné zmluvy za neplatné a mal za to, že je právne irelevantné, že sa nimi zmluvné strany
riadili. Ak by si aj žalobca nárokoval úhradu za užívanie týchto nehnuteľností, tak podľa žalovaného
tak môže robiť z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom však musí preukázať, že tieto nehnuteľnosti
boli užívané, že došlo k dohode o cene a táto cena zodpovedá cene, ktorá je obvyklá. Vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam poukázal na to, že ich označenie v jednotlivých zmluvách o nájme
nezodpovedá listom vlastníctva a že hnojisko, ktoré má byť predmetom nájmu bolo v roku 2008
odpredané žalovanému, preto by zaň žalovaný nemal platiť nájomné. V zmluvách sú podľa žalovaného
niektoré nehnuteľnosti uvedené duplicitne a niektoré nehnuteľnosti ani neexistujú.
8.1 Vo vzťahu k platnosti zmlúv žalovaný uviedol, že koniec platnosti k 31.12.2016 odvodzuje od toho,

že dňa 2.1.2017 boli podpísané nové nájomné zmluvy č. 1/2017, 2/2017 a 3/2017, ktoré mali rušiť staré
nájomné zmluvy z roku 2006. Žalobca preto podľa žalovaného vystavil faktúry na základe neplatných
nájomných zmlúv.9. Žalobca v neskorších vyjadreniach uviedol, že nájomné zmluvy č. 1/2017, 2/2017 a 3/2017 boli
ako návrhy na uzavretie zmlúv podpísané vtedajším konateľom žalobcu a odovzdané žalovanému za
účelom ich prijatia. Išlo o aktualizáciu nájomných vzťahov. Predmetné návrhy na uzatvorenie zmlúv

neboli zo strany žalovaného nikdy vrátené, preto mal žalobca za to, že žalovaný s novým návrhom
zmlúv nesúhlasil a nájomný vzťah sa naďalej riadil zmluvami z roku 2006. Podľa žalobcu nedošlo
k uzatvoreniu zmlúv z roku 2017, nakoľko tieto zmluvy žalovaný nikdy nezaslal žalobcovi podpísané
späť. Ďalej poukázal na to, že aj keby zmluvy z roku 2017 boli platné, rovnako z nich vyplýva povinnosť
žalovaného platiť za prenajaté nehnuteľnosti nájomné, pričom rozdiel vo výške nájomného je nepatrný.

9.1 Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že zmluvy z roku 2017 mali byť uzavreté, žalobca ďalej
uviedol, že neexistuje logické vysvetlenie, prečo by nemal požadovať plnenie na základe týchto zmlúv
ak by ich mal. Špekulatívne správanie žalovaného, ktorý si návrhy zmlúv ponechal a v konaní ich ako
zásadný dôkaz používa voči žalobcovi, podľa žalobcu nemá požívať právnu ochranu a vôbec nezakladá
dôvod, pre ktorý by žalovaný nemal platiť nájom za užívané nehnuteľnosti.

10. Súd prvej inštancie po zistení skutkového stavu vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení
§ 3, § 7, § 9 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ďalej podľa § 35
Občianskeho zákonníka a podľa § 266 Obchodného zákonníka.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaným vytýkaný nesúlad označenia právneho predpisu v

záhlaví zmluvy, ako aj nesúlad v evidencii katastra, na ktorý žalovaný poukazoval nie je dôvodom pre
neplatnosť právneho úkonu. Poukázal na výpoveď bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu, ako aj
štatutárneho zástupcu žalovaného, z obsahu ktorých vyvodil záver, že medzi stranami sporu po celý čas
doby užívania nebolo sporné, ktoré nehnuteľnosti žalovaný na základe nájomných zmlúv užíva a strany
vedeli, čo je predmetom prenájmu. Nepovažoval preto za dôvodné vyslovenie neplatnosti právneho

úkonu pre jeho neurčitosť.

12. Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného o tom, že predmety nájmu
neboli spôsobilé na užívanie, odkázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
zrušil v konaní skôr vydaný rozsudok, a na v ňom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (odsek

31.1 zrušujúceho uznesenia), v zmysle ktorého prípadná nespôsobilosť (nielen faktická, ale aj právna)
predmetu nájmu na dohodnuté užívanie nemá za následok dodatočnú nemožnosť plnenia, a teda ani
zánik záväzku, ale vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností.

13. Vo vzťahu k platnosti nájomných zmlúv z roku 2017 súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru,

že aj tieto nájomné zmluvy boli platne uzavreté a obsahujú všetky podstatné pojmové znaky právneho
úkonu. Súd prvej inštancie poukázal na obsah výpovede bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu,
ktorý potvrdil, že znenie nájomných zmlúv vypracoval on a že ich predložil a odovzdal žalovanému na
podpis, pričom však vrátenie podpísaného vyhotovenia nájomných zmlúv následne už nepožadoval.
Vo vzťahu k obrane žalobcu o tom, že žalovaný nájomné zmluvy z roku 2017 podpísal so značným

časovým odstupom, aby ich v konaní využil ako dôkaz proti žalobcovi, súd prvej inštancie uviedol,
že tejto argumentácii nepriznal relevanciu a neprihliadol na ňu, nakoľko žalobca nepreukázal ani
nenavrholvykonaniedôkazunapreukázanietohtotvrdenia.Poukázalnavýpoveďštatutárnehozástupcu
žalovaného, ktorý v rámci výpovede po zákonnom poučení vypovedal, že nájomné zmluvy podpísal v
jeho kancelárii bezprostredne po tom, čo mu boli predložené. Súd prvej inštancie mal za to, že opak

preukázaný nebol a zároveň nemal dôvod neveriť obsahu výpovede.

14. Súd prvej inštancie vo vzťahu k včasnosti prijatia návrhu na uzatvorenie nájomnej zmluvy z roku
2017 v kontexte právneho názoru odvolacieho súdu, uvedeného v odseku 27. zrušujúceho uznesenia,
poukázal na obsah výpovede bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu, z ktorej podľa názoru súdu prvej

inštancievyplýva,žeobsahzmluvybolmedzistranaminajskôrdohodnutýústneazaúčelomzhmotnenia
obsahuichdohodybolovypracovanépísomnéznenienájomnýchzmlúv.Súdprvejinštanciekonštatoval,
že znenie nájomných zmlúv bolo už len zavŕšením a naplnením požiadavky písomnej formy. Uzavretím
nových nájomných zmlúv došlo k modifikácii pôvodných dojednaní z roku 2006, t.j. v tomto rozsahu
pôvodné dojednania zanikli a nastúpili v platnosť a účinnosť nové.

15. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že na základe výpovede svedka, bývalého
štatutárneho zástupcu žalobcu, ustálil, že medzi stranami existovala dohoda o nefakturácii, resp.
o nedomáhaní sa nárokov vyplývajúcich z nájomných zmlúv, ktorej existencia bola v konaní hodnovernepreukázaná a svedčí jej správanie strán, najmä žalobcu, t. j. nevystavenie faktúr za rok 2019. Zrušenie
tejto dohody bolo podľa súdu prvej inštancie jednostranné, t. j. zo strany žalobcu bez súhlasnej vôle
druhej strany, a preto nemohlo dôjsť k nastúpeniu účinkov zrušenia, vypovedania či odstúpenia od

existujúcej ústnej dohody. Žalobca preto nebol oprávnený uskutočniť fakturáciu a ani sa domáhať
zaplatenia nájomného.

16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a o ich výške rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením podľa § 262
ods. 2 C. s. p.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca odvolanie
odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.
17.1.Tvrdil,žesúdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovaniadospelknesprávnymskutkovým

zisteniam, keď dospel k nesprávnemu záveru, že medzi stranami bola uzatvorená ústna dohoda o tom,
že žalovaný nie je povinný platiť, kým nebude mať peniaze, resp. v závislosti od hospodárenia.
17.2. Súdprvejinštancietaknesprávneustálil,žemalaexistovaťústnadohodaonefakturácii,ktorámala
dopĺňať platne uzavretú nájomnú zmluvu aj napriek tomu, že súdu prvej inštancie sú známe ustanovenia
§ 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

17.2.1. Podľa žalobcu, nerešpektovaním tohto ustanovenia, ako aj rozhodnutím o zamietnutí žaloby
z daného dôvodu, ide v tomto prípade o svojvôľu súdu, ktorý si vykonané dôkazy prispôsobil k ním
uvádzanému právnemu posúdeniu veci, keďže z výpovede svedka nevyplynulo to, že družstvo by
nemuselo platiť, ak nebude mať peniaze.
17.2.2. Žalobca poukázal aj na výpoveď svedka vypočutého v prejednávanom spore, z ktorej však

nevyplynulo, resp. svedok to neuviedol, že by svojvôľa alebo individuálne rozhodnutie o tom, či žalovaný
bude alebo nebude platiť malo vyplývať z nejakých relevantných dohôd medzi žalobcom a žalovaným.
17.3. Žalobca poukázal na to, že nájomné zmluvy, či už z roku 2006 alebo z roku 2017 boli
písomnými nájomnými zmluvami, a preto akékoľvek dojednania, ktoré mali upravovať vzájomný vzťah
iným spôsobom mali mať písomnú formu. Žiaden dôkaz o tom, že by medzi stranami bola uzatvorená

akákoľvek dohoda o úprave platenia, resp. fakturácie nebol v konaní predložený.
17.4. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel v celom
rozsahu.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie považuje za

vecne správne a má za to, že rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia. Poukázal na svoje
predchádzajúce podania a ústne prednesy v konaní a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil, resp. aby odvolanie odmietol ako podané oneskorene.

19. Žalobca v odvolacej replike poukázal na to, že žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu nijakým

spôsobom nevyjadril k skutočnostiam tvrdeným žalobcom v odvolaní. Žalobca ďalej odkázal na svoje
predchádzajúce vyjadrenia, ktoré uvádzal v odvolaní voči skoršiemu rozsudku (14Cb/70/2021 zo dňa
22.9.2022).

20. Žalovaný odvolaciu dupliku nepodal, odvolacia replika žalobcu bola žalovanému riadne a včas

doručená.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Odvolanie prejednal
podľa § 379 - § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

22. Odvolací súd výzvou zo dňa 2.9.2025, vyzval strany sporu podľa § 382 C. s. p., aby sa vyjadrili k
možnému použitiu ustanovenia § 663 a § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami

§ 261 ods. 1, 9 Obchodného zákonníka a § 272 ustanovenia Obchodného zákonníka, a to s poukazom
na ich použitie vo vzťahu posúdeniu existencie/neexistencie ústnej dohody o nefakturovaní nájomného
(§ 382 C. s. p.).23. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.9.2025 na výzvu odvolacieho súdu nemal námietky k predmetnému
použitiu citovaných ustanovení zo strany odvolacieho súdu.

24. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 17.9.2025 na výzvu odvolacieho súdu súhlasil s predmetným použitím
citovaných ustanovení zo strany odvolacieho súdu.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Žalobca podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s .p.
Odvolací súd zastáva názor, že predmetné odvolacie dôvody boli naplnené.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 ods. 1, 2 C. s. p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C. s. p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením
ječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenísúdvyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný,
než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na

prejednávaný spor.

29. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu
nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

30. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy,
inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej
užívania.

31. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy

medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

32. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a
2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom

zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a
týmto zákonom.

33. Podľa § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že
sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť

iba písomne.

34. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie, odôvodnil tým, že hoci nájomné zmluvy uzatvorené
medzi žalobcom a žalovaným (tak z roku 2006, ako aj z roku 2017) považoval za platné, v konaní mal
za preukázané, že medzi stranami existovala ústna dohoda o tom, že nájomné bude fakturované iba

v závislosti od hospodárskych výsledkov žalovaného. Podstata odvolania žalobcu spočíva v tvrdení o
tom, že skutkové závery súdu prvej inštancie nezodpovedajú vykonaným dôkazom, a tiež v tom, že
právny záver súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď súd na danú vec neaplikoval
ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka.35. Odvolací súd v prvom rade vo vzťahu k platnosti uzavretých nájomných zmlúv a predovšetkým vo
vzťahu ku kontraktačnému mechanizmu pri uzatváraní nájomných zmlúv z roku 2017, poukazuje na

svoje predchádzajúce rozhodnutie č. k. 4Cob/19/2023-251 zo dňa 29.12.2023, ktorým zrušil v konaní
skôr vydaný rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 14Cb/70/2021-216 z 22.9.2022 a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, a v celom rozsahu zotrváva na právnych záveroch tam uvedených.

36. Odvolací súd už vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na prekvapivosť záverov

(skutkových aj právnych) súdu prvej inštancie prezentovaných v poradí prvom (zrušenom) rozsudku
zdôrazňujúc, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí obsahovať stručný a jasný výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku a musí byť presvedčivé. Odvolací súd
vodseku34.odôvodneniazreteľneuviedol,žeúlohousúduprvejinštancievďalšomkonaníbudeposúdiť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, posúdiť a vyhodnotiť dôkazy vykonané v konaní
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, a zistené skutkové závery náležite právne posúdiť.

37. Odvolací súd konštatuje, poznajúc obsah spisu, že aj v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie
je prekvapivým, a to v rozsahu skutkových aj právnych záverov súdu prvej inštancie.

38. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že civilné sporové konanie

je ovládané prejednacou zásadou, v zmysle ktorej súd zásadne nevystupuje v pozícii aktívneho
vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra a „režiséra“, ktorý skutkový stav zisťuje len z komponentov, ktoré do
konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa
o poznanie „objektívnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav, ktorý sa priamo úmerne odvíja od procesnej
aktivity sporových strán. Bez tejto aktivity strán sporu súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje –

uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne.

39. V kontexte týchto východísk je potrebné uviesť, že žalovaný sa v prejednávanom spore nebránil
tvrdením o tom, že by vystavené faktúry odmietal uhradiť odvolávajúc sa na existenciu nejakej dohody
so žalobcom. Obrana žalovaného v konaní bola síce nekonzistentná a rozporuplná (keď na jednej strane

tvrdil, že zmluvy z roku 2006 sú neplatné pre nesprávny právny režim zmluvy, resp. pre neurčitosť
predmetu zmluvy, a na druhej strane zároveň tvrdil, že platnosť týchto zmlúv mala skončiť uplynutím
10 rokov, t. j. k 31.12.2016 a neskôr v konaní tvrdil, že sú neplatné vzhľadom na existenciu nájomných
zmlúv z roku 2017, ktoré neskôr tiež označil za neplatné), avšak žalovaný v rámci prostriedkov procesnej
obrany netvrdil, že faktúry, ktorých plnenie je predmetom tohto sporu odmieta zaplatiť, pretože bol so

žalobcom dohodnutý, že ich tento vystaví iba v prípade hospodárskeho výsledku žalovaného. Podstata
obrany žalovaného v konaní spočívala v tvrdení žalovaného o tom, že sú nájomné zmluvy neplatné,
že žalobca nevie vzhľadom na nedostatočnú evidenciu predmetných nehnuteľností v katastri preukázať
vlastníctvo prenajatých nehnuteľností, a že nájomné zmluvy z roku 2006 mali byť zmenené novými
zmluvami v roku 2017. Takto zvolenou procesnou obranou žalovaný vymedzil v prejednávanom spore

to, čo bolo medzi stranami sporné a takto zvolenej obrane žalobca prispôsobil prostriedky procesného
útoku, predovšetkým návrhy na vykonanie dokazovania.

40. Ak teda súd prvej inštancie zamietavé rozhodnutie založil na existencii dohody o nefakturovaní
nájomného, postupoval nad rámec procesnej obrany žalovaného a svoje zamietavé rozhodnutie

založil „nečakane“ a prekvapivo na otázke, vo vzťahu ku ktorej strany, predovšetkým žalobca, nemali
v spore možnosť skutkovo a právne argumentovať a tomu prispôsobovať prostriedky procesného útoku,
predovšetkým pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dokazovania.

41. Postup súdu prvej inštancie tak v podstate viedol k tomu, že súd prvej inštancie síce vykonal

dokazovanie v rozsahu v akom ho navrhli strany, avšak z vykonaného dokazovania vyvodil závery
o skutočnostiach, ktoré strany netvrdili a na ktorých nezaložili spor.

42. S ohľadom na predmet odvolacieho prieskumu, ktorý žalobca podaným odvolaním (v poradí druhým)
vymedzil, sa odvolací súd zameral na preskúmanie správnosti právneho posúdenia zo strany súdu prvej

inštancie a na preskúmanie skutkových záverov súdu prvej inštancie, a to vo vzťahu k záverom súdu
o existencii ústnej dohody o nefakturovaní nájomného, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie
žaloby.43. Odvolací súd z obsahu zmlúv o nájme nachádzajúcich sa na č. l. 62 až 66 súdneho spisu zistil,
že zmluvy boli uzatvorené v písomnej forme. V bode IX ods. 1 Zmluvy č. 1/2006 sa strany dohodli, že
môžu meniť obsah tejto zmluvy len písomne po vzájomnej dohode. Rovnaké ustanovenie je obsiahnuté

aj v bode IX ods. 1 Zmluvy č. 2/2006 a v bode IX ods. 1 Zmluvy č. 3/2006. Z obsahu týchto ustanovení
je preto zjavné, že zmluvy z ktorých vyplývajúci záväzok je predmetom tohto konania bolo na základe
dohody strán možné meniť iba písomne. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Zmluva o nájme č. 1/2006
bola následne Dodatkom č. 1 zmenená, a to v súvislosti s uzavretím Kúpnej zmluvy zo dňa 10.1.2008,
na základe ktorej žalovaný nadobudol stavbu – poľné hnojisko, ktoré bolo pôvodne predmetom nájmu

na základe Zmluvy o nájme č. 1/2006. V súvislosti s tým bolo zároveň Dodatkom č. 1 znížené nájomné.
Iné dodatky a zmeny nájomných zmlúv z roku 2006 neboli v konaní preukázané.

44. Nakoľko sú obe strany podnikateľmi a pri uzatváraní nájomných zmlúv konali v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, na ich záväzkový vzťah dopadá právna úprava Obchodného zákonníka, ktorá
v § 272 ods. 2 stanovuje, že ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť

alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

45. Podľa súdu prvej inštancie mala byť dohoda o nefakturovaní nájomného uzatvorená v ústnej forme.
Z obsahu napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že aplikáciou ustanovení § 272 Obchodného
zákonníka sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, hoci toto ustanovenie na posudzovaný právny vzťah

medzi stranami dopadá. V dôsledku toho prijal nesprávny právny záver o tom, že strany ústnou dohodou
zmenili pôvodné dojednania o platení nájomného vyplývajúce z nájomných zmlúv z roku 2006. Súd prvej
inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, keď ustanovenie § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka pri
právnom posúdení ním zisteného skutkového stavu úplne prehliadol, čím založil odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.

46. Odvolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., ktorého
naplnenie žalobca vidí v tom, že súd prvej inštancie existenciu dohody o nefakturovaní nájomného
vyvodil z nesprávnych skutkových zistení, ktoré nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu, odvolací súd
považoval aj tento odvolací dôvod za naplnený.

47. Odvolací súd udáva, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného
princípu nezávislosti súdu (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý si sudca urobí
o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. ,,Voľnosť“ hodnotenia dôkazov

však neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia
a naopak, konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu
s priebehom konania.
47.1. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru zodpovedá
požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne)

a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ústavná zásada,
a to rovnosť zbraní v civilnom konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP), ktorá
všeobecne zahŕňa aj rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané
(IV. ÚS 468/2018).

48. Skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami existovala ústna dohoda o nefakturácii
nájomného, súd prvej inštancie vyvodil z obsahu výpovede svedka – bývalého štatutárneho zástupcu
žalobcu. Z obsahu zápisnice z pojednávania však podľa odvolacieho súdu takýto skutkový záver
nemožno prijať, pretože svedok existenciu takej dohody nie len nepotvrdil, ale ani to netvrdil a vo
výpovedi viackrát uviedol, že nájomné bolo fakturované. Z výpovede svedka odvolací súd zistil, že medzi

stranami, resp. ich štatutárnymi zástupcami existovali priateľské vzťahy, na základe ktorých žalobca
nepristupoval k oneskoreným platbám zo strany žalovaného „sankčne“ (zápisnica č. l. 180). Vzhľadom
však k celému kontextu výpovede a predovšetkým vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými
dôkazmi, nemožno na základe tejto výpovede prijať iný záver než ten, že nájomné bolo fakturované
a platby zaň boli žalobcom požadované aj keď žalobca, vzhľadom na priateľské vzťahy so žalovaným,

nesankcionoval žalovaného za oneskorené platby, pretože vzhľadom na vzájomné vzťahy očakával, že
platby budú uhradené aj keď s oneskorením. Svedok nepotvrdil, a v žiadnom prípade netvrdil, že boli
so žalovaným dohodnutý na neplatení nájomného.49. Skutkový záver súdu prvej inštancie neobstojí ani vo vzájomnej súvislosti s výpoveďou štatutárneho
zástupcu samotného žalovaného, ktorý vo výpovedi viackrát potvrdil, že nájomné platil a aj do budúcna
ho platiť chcel a ak ho neplatil, tak preto, že nemal peniaze. Svedok však výslovne do zápisnice uviedol,

že: „Po dohode to bolo tak, že s platbami nekončím“.

50. Odvolací súd preto konštatuje, že odvolanie žalobcu aj pokiaľ ide o nesprávnosť skutkových zistení
súdu prvej inštancie je dôvodné, nakoľko z obsahu dokazovania tak, ako ho vykonal súd prvej inštancie,
nie je možné prijať skutkové závery, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil, čím je daný

aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.

51. Odvolací súd dodáva, že aj keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vzhľadom na to, že bol naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., ktorý by aj bez naplnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. f) C. s. p. odôvodňoval zmenu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd v odvolacom konaní

nepovažoval za potrebné a ani hospodárne vykonávať vlastné dokazovanie.
51.1. Ako vyplýva z § 204 C. s. p., dôkaz listinou sa vykoná spravidla tak, že sudca ju na pojednávaní
prečíta alebo oznámil jej obsah. Tento spôsob vykonania dôkazu listinou ale nie je potrebný, ak ide
o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli
protistranou z hľadiska pravosti a správnosti spochybnené. Vzhľadom na to, že nájomné zmluvy,

zktorýchvyplývajúcinárokboluplatnenýžalobou,bolistranámdoručenéanebolizhľadiskaichpravosti,
ani správnosti spochybnené, nepovažoval odvolací súd za potrebné vo veci nariadiť pojednávanie, na
ktorom by dokazovanie týmito listinami zopakoval sám tak, že by ich prečítal alebo by oboznámil ich
obsah. Vo vzťahu k výsluchu svedka – bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu, odvolací súd dodáva,
že nie je potrebné zopakovať predmetný výsluch, pretože súd prvej inštancie obsah tvrdení svedka

nesprávne interpretoval.

52. Vzhľadom na to, že žalobca v spore preukázal dôvodnosť nároku na úhradu nájomného
špecifikovaného faktúrou č. 2021001 zo dňa 5.5.2021, splatnou 20.5.2021, faktúrou č. 2021002 zo dňa
5.5.2021, splatnou 20.5.2021 a faktúrou č. 2021003 zo dňa 5.5.2021, splatnou 20.5.2021 a zároveň bolo

preukázané, že žalovaný predmetné výšky nájomného neuhradil v lehote splatnosti, dňom nasledujúcim
po dni splatnosti sa dostal do omeškania s úhradou súm špecifikovaných v predmetných faktúrach, preto
žalobca má nárok - okrem istiny - aj na 9% úrok z omeškania ročne z jednotlivých dlžných súm uplatnený
zo strany žalobcu, a to s poukazom na § 365, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s §
1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.

53. Odvolací súd preto podľa § 388 C. s. p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.518,02 eura, úrok z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 7.169,88 eura od 21.5.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 4.381,60 eur od 21.5.2021 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

7.966,54 eura od 21.5.2021 do zaplatenia.

54. Pretože odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, zmenil aj závislý výrok, o trovách konania
v prvoinštančnom konaní a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, 2 C. s.
p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci.
54.1. Odvolací súd preto priznal plne úspešnému žalobcovi v prvoinštančnom konaní, aj v odvolacom
konaní plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný, pričom o ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

55.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C. s. p.)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).