Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822204263
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3822204263.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu: A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. XXXX/XX,
F., prechodne bytom F. XXXX/XX, F., právne zastúpený: Mgr. Martin Berec, advokát, s.r.o., IČO:
55 134 114, so sídlom Landererova 12, Bratislava, proti žalovanej: D. A. D. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XXXX/XX, F., právne zastúpená: Mgr. et. Mgr. Lívia Šouc Kosťová, advokátkou so sídlom
Pod Donátom 5, Žiar nad Hronom, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 4.februára 2025, č. k. 4C/45/2022-166 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. apríla 2025, č. k. 4C/45/2022-177, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Na vec aplikoval ust. § 132 ods. 1 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že

žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil , že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností
v katastrálnom území F., zapísané na
LV č. XXXX: byt č. X na X. p. vo vchode č. X - byt F., o výmere 99,04 m2 v stavbe bytový dom so
súpisným číslom XXXX, popis stavby „G. F. - H. F.“, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve domu
v podiele 9904/98152, postavený na pozemku parcely CKN č. XX/X o výmere 727 m2 vrátane
spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcely registra “C“ č. XX/X, druh pozemku zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 727 m2 o veľkosti 9904/98152 zapísaného na LV č. o XXXX, byt zapísaný na
LV č. XXXX - byt č. X na X. p. vo vchode č. X - byt F., o výmere 112,86 m2 v podiele 1/1,
v stavbe bytový dom so súpisným číslom XXXX, popis stavby „G. F. - H. F.“, vrátane podielu priestoru
na spoločných častiach a spol. zariadeniach domu, na príslušenstve domu v podiele 11286/98152,
postavený na pozemku parcely CKN č. XX/X o výmere 727 m2
a vrátane spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcely registra „C“ č. XX/X, druh pozemku zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 727 m2 o veľkosti 11286/98152 zapísaného na

LV č. XXXX, nebytový priestor zapísaný na LV č. XXXX - nebytový priestor č. X na -1 suterén vo vchode
č. nebytový priestor č. X, garáž o výmere 24,45 m2 v podiele 1/1, v stavbe bytový dom so súpisným
číslom XXXX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na
príslušenstve domu v podiele 2445/98152, postavený na pozemku parcely CKN č. XX/X o výmere727 m2 a vrátane spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcely registra „C“ č. XX/X, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 727 m2 o veľkosti 2445/98152 zapísaného na LV č. XXXX v k.
ú. F., obec F., okres D., nebytový priestor zapísaný na LV č. XXXX - nebytový priestor č. X na -1 suterén

vo vchode č. nebytový priestor č. X, garáž o výmere 24,70 m2 v podiele 1/1, v stavbe bytový dom so
súpisným číslom XXXX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu, na príslušenstve domu v podiele 2470/98152, postavený na pozemku parcely CKN č. XX/X
o výmere 727 m2 a vrátane spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcely registra „C“ č. XX/X, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 727 m2 o veľkosti 2470/98152 zapísaného na LV č.

XXXX, pozemok parcely registra „C“ č. XX/X, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 3034 m2 v podiele 2/29 zapísaný na LV č. XXXX, pozemok parcely registra „C“
č. XX/XX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 41 m2 v podiele 1/1 zapísaný na LV č.
XXXX a k nehnuteľnostiam v katastrálnom území I., zapísaným na LV č. XXX: pozemok parcely CKN,
parc. číslo XXX/X o výmere 314 m2, druh pozemku záhrada, pozemok parcely CKN, parc. číslo XXX/X
o výmere 64 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie

a stavba - rekreačný domček so súpisným číslom XXX, popis stavby rekreačný domček, postavený
na pozemku parcely CKN parc. číslo XXX/X o výmere 64 m2. Na listoch vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam je ako výlučný vlastník uvedená žalovaná. Súčasne je na nehnuteľnostiach v
katastrálnomúzemíF.zriadenézáložnéprávozáložnéhoveriteľa,pričomtútozáložnúzmluvuuzatvárala
žalovaná.Žalovanázaplatilakúpnecenyzapredmetnénehnuteľnostizfinančnýchprostriedkovžalobcu,

ktoré jej previedol. Tieto finančné prostriedky neboli výlučne len žalobcove, mal aj pôžičku a túto splatil
úverom, ktorý je zabezpečený uvedenými záložnými právami, pričom túto zmluvu uzatvorila žalovaná.
Je však zrejmé, že tieto úvery sú úvermi, resp. záväzkami žalobcu. Záložné zmluvy uzatvorila žalovaná
len z dôvodu, že žalobca mal finančné prostriedky a bol schopný splácať tieto záväzky voči banke.
Ako dôvody, prečo na listoch vlastníctva nefiguruje ako vlastník, žalobca uviedol, že je ženatý. S

manželkou H. C. však už dlhé roky nežije v spoločnej domácnosti. Za týchto okolností si žalobca našiel
novú partnerku, žalovanú, s ktorou má dve maloleté deti. Keďže potrebovali riešiť bývanie, žalobca
poskytol všetky finančné prostriedky, ktoré patrili výlučne jemu a kúpili sa predmetné nehnuteľnosti s
tým, že ako kupujúca vystupovala žalovaná, resp. sa dohodli, že budú „napísané“ na žalovanú. Neskôr
si zobrali aj hypotekárny úver zabezpečený záložným právom s tým, že tento bude takisto splácať

výlučne žalobca, lebo žalovaná nemala príjmy, aby bola úvery schopná splácať. Obaja od začiatku
vedeli a boli uzrozumení s tým, že sú to nehnuteľnosti žalobcu, ako aj z dôvodu, že kúpnu cenu
zaplatila žalovaná z finančných prostriedkov žalobcu. Žalovaná zaplatila kúpnu cenu za chatu. Na
účet žalovanej boli zaslané finančné prostriedky, ktorými ju zaplatila. V chate v k. ú. I. žijú rodičia
žalovanej. To, že skutočným vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobca, preukazuje aj pohyb jeho

finančných prostriedkov z jeho účtu na účet žalovanej a na účet záložného veriteľa, ktorému žalobca
od začiatku spláca hypotekárny úver, ktorý slúžil na splatenie pôžičky. Žalobca od začiatku nakladal
s predmetnými nehnuteľnosťami ako s vlastnými, užíval ich, financoval ich obstaranie a spláca úver
poskytnutý na úplné zaplatenie kúpnej ceny. Žalobca žalovanú opakovane vyzýval na uzatvorenie
dohody,nazákladektorejbybolmožnýevidenčnýzápisovlastníkovinakatastrinehnuteľností.Žalovaná

to odmieta a požaduje od neho neprimerané finančné nároky. Skutočnosť, že žalobca spláca úver,
ktorým bola financovaná časť kúpnej ceny preukazuje aj to, že sa nikdy nedohodli, že by žalobca tieto
nehnuteľnostidarovalžalovanej.Rovnakoakoajprávnytitul,nazákladektoréhobolažalovanázapísaná
do katastra nehnuteľností ako vlastník. Žalovaná odmieta vydať žalobcovi predmetné nehnuteľnosti.
Žalovanánaprieksvedčiacemuzápisuvkatastrinehnuteľnostínikdynenaplnilazákonnépodmienky,aby

sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Nikdy zo svojich finančných prostriedkov nezaplatila
kúpnu cenu ani jej časť, nikdy nesplácala záväzky spojené s obstaraním týchto nehnuteľností, nikdy
ich výlučne nevyužívala, neuhrádzala náklady spojené s prevádzkou a údržbou týchto nehnuteľností,
teda nenaplnila obsah vlastníckeho práva. Rovnako sa nikdy nebránila proti žiadnym zásahom do jej
domnelého vlastníckeho práva, ani nerozporovala, že prijíma plnenia od žalobcu na zaplatenie kúpnej

ceny a splácanie
záväzkov súvisiacich s obstaraním a prevádzkovaním predmetných nehnuteľností. Uvedené
nehnuteľnosti žalobca zariadil (okrem chaty), užíval a platil ich prevádzku. Žalobca v žalobe tvrdil, že má
naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a to z dôvodu, že tejto
skutočnosti nesvedčí zápis na príslušných listoch vlastníctva a je tým narušený aj princíp materiálnej

publicity katastra. Ide o rozpor medzi skutočnosťou a zápisom v katastri nehnuteľností.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobca sa žalobou domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v žalobe. Išlo o tzv. určovaciu žalobu v zmysleustanovenia § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku. V takomto prípade sa súd musel v prvom
rade zaoberať otázkou, či žalobca má na tomto určení naliehavý právny záujem. Podľa názoru súdu,
pri určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je naliehavý právny záujem žalobcu daný vždy. Zo zápisu

vo verejnom registri (ktorým je aj kataster nehnuteľností) totiž vyplýva, že tvrdené právo, v tomto
prípade vlastnícke právo, patrí žalovanej, čo objektívne spôsobuje stav naliehavej právnej neistoty
a ten je možné odstrániť len určovacou žalobou. Vlastníčkou predmetných nehnuteľností je podľa
zápisov v katastri nehnuteľností žalovaná. Uvedená okolnosť vyplýva z predložených listov vlastníctva
a nebola medzi stranami ani sporná. Žalobca pri podaní žaloby dôvodil, že predmetné nehnuteľnosti

sú jeho vlastníctvom, pretože financoval ich kúpu, t. j. tvrdil, že mal poskytnúť žalovanej peňažné
prostriedky na uhradenie kúpnej ceny pri kúpe týchto nehnuteľností. Žalobca v spore tvrdil, že je
vlastníkom nehnuteľností vymedzených v žalobe, no neuviedol, na základe akej právnej skutočnosti,
resp. akého právneho titulu mal vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nadobudnúť. Sporné nehnuteľnosti
boli nadobudnuté na základe písomných kúpnych zmlúv, resp. v jednom prípade na základe zámennej
zmluvy. Vo všetkých týchto zmluvách však vystupuje v postavení nadobúdateľa nehnuteľností žalovaná.

Žalobca v žalobe a ani v priebehu konania netvrdil, že existuje nejaký konkrétny nadobúdací titul (právny
dôvod), na základe ktorého by bol on sám vlastníkom predmetných nehnuteľností. Nepopieral, že kúpne
zmluvy k nehnuteľnostiam uzatvorila žalovaná. Argumentácia žalobcu spočívala v tom, že kúpne ceny
za predmetné nehnuteľnosti boli uhradené z jeho finančných prostriedkov, ktoré previedol žalovanej.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe
na nadobudnutie nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne
považované za investíciu do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie
poskytnutých prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo osebe nepredstavuje
právny titul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

Uvedený právny záver sformuloval Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
III. ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015 a konajúci súd sa s týmto záverom stotožňuje. Samotné
poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcu žalovanej teda nemohlo stačiť na to, aby sa stal vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Naopak, blízky vzťah žalobcu a žalovanej v čase kúpy nehnuteľností
nasvedčuje tomu, že žalobca mohol mať záujem na tom, aby žalovanú a ich spoločné dieťa materiálne

zabezpečil a postaral sa tak o to, aby sa žalovaná stala vlastníčkou nehnuteľností a mala kde bývať
aj s ich spoločným dieťaťom. V praxi sa často stáva, že solventnejší člen rodiny , alebo blízky človek
poskytne peňažné prostriedky svojej blízkej osobe na kúpu nehnuteľnosti. Napr. rodičia zabezpečia
bývanie svojmu dospelému dieťaťu tak, že mu poskytnú prostriedky na kúpu bytu. Podľa názoru súdu
o podobné okolnosti išlo aj

v prejednávanom prípade. Žalobca napokon aj sám uviedol dôvody, prečo sa nestal vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Vlastníkom nehnuteľností sa stala výlučne žalovaná preto, že žalobca
v tom čase bol (a ešte stále je) ženatý a má druhú rodinu. Preto nechcel, aby nehnuteľnosti patrili
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcu a jeho manželky. Ďalším dôvodom bolo, aby
nehnuteľnosti nemohli zdediť deti zo žalobcovho manželstva.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sám súhlasil, aby sa vlastníčkou nehnuteľností stala žalovaná a v
čase obstarania nehnuteľností sa ich vlastníkom stať nechcel. Žalobca bol s daným stavom uzrozumený
a bol v súlade s jeho vôľou. Zmena v jeho postojoch nastala až potom, čo ukončili vzťah so žalovanou.
Iné skutkové okolnosti a ani právne skutočnosti sa však odvtedy nezmenili. Keďže žalobca nepreukázal
žiaden právny titul, na základe ktorého by bol vlastníkom predmetných nehnuteľností a samotné

financovanie kúpy nehnuteľností z jeho finančných prostriedkov takýmto právnym titulom nie je, žaloba
nebola dôvodná a súd ju preto zamietol.

4. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj ďalšími tvrdeniami, ktoré žalobca v konaní uviedol, nakoľko žalobca
sa vo svojej argumentácii rozchádzal. Tvrdil, že so žalovanou uzatvorili dohodu, že sa nehnuteľnosti

neskôr prevedú na ich spoločné deti, a že žalobca a žalovaná budú mať v týchto nehnuteľnostiach právo
dožitia. Tvrdil tiež, že existovala dohoda, že jeden z dvoch bytov mal pripadnúť žalobcovi. Tvrdil, že
žalovanámalavšetkynehnuteľnostipreviesťnanehoatiežtvrdil,žeexistovaladohoda,ženehnuteľnosti
budú spoločné a že bola dohoda, že žalobca bude užívať nehnuteľnosti ako svoje vlastné.

5. Súd prvej inštancie, poukazom na ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že nie je
možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti ústnou dohodu. Akýkoľvek prevod nehnuteľnosti je
možný iba písomnou zmluvou. Žalobca v konaní nepreukázal, že by existovala písomná zmluva, ktorá
by zaväzovala žalovanú aby, či už do času podania žaloby alebo v budúcnosti, príp. po splnení určitejpodmienky, previedla na žalobcu všetky predmetné nehnuteľnosti, alebo iba niektoré z nich, alebo aspoň
spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam. Pokiaľ by takáto písomná zmluva existovala a žalovaná
bysvojupovinnosťztejtozmluvynedodržala,žalobcabysamuselžalobounasúdedomáhaťnahradenia

prejavu vôle žalobkyne (na uzavretie zmluvy) a nie určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

6. Následne súd prvej inštancie skúmal skutočnosti tvrdené žalobcom, že predmetné nehnuteľnosti
nadobudol preto, že ich kúpu financoval z vlastných peňažných prostriedkov. Žalobca bol v čase
poskytnutia prostriedkov na kúpu nehnuteľností ženatý a preto peňažné prostriedky, použité na kúpu

nehnuteľnosti neboli v jeho výlučnom vlastníctve, ale patrili do BSM žalobcu a jeho manželky.

7. Súd prvej inštancie nevyhovel dôkazným návrhom, keď nevypočul navrhovanú svedkyňu H. C.,
manželku žalobcu. Podľa žalobcu sa mala vyjadriť
k financovaniu kúpy nehnuteľností z prostriedkov žalobcu. Ako už súd uviedol, financovanie kúpy
nehnuteľnosti inou osobou než kupujúcim nie je dôvodom, aby kupujúci nenadobudol vlastníctvo k

nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu preto výsluch tejto svedkyne nemohol súdu priniesť také poznatky,
na základe ktorých by rozhodol inak. Svedkyňa mala zároveň potvrdiť existenciu ústnych dohôd medzi
žalobcom a žalovanou, o ktorých mala vedomosť. Ústne dohody o prípadnom prevode nehnuteľností
však boli irelevantné, preto by ani v tomto prípade výsluch svedkyne nebol účelný. Súd prvej inštancie
nevykonal výsluch svedkov, rodičov žalobkyne /správne má byť žalovanej /A. D. a J. D., ktorí sa

mali vyjadriť k okolnostiam užívania chaty a financovaniu jej kúpy. Medzi stranami nebolo sporné, že
rodičia žalovanej užívajú chatu, ktorá je jednou z nehnuteľností, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia
vlastníctva.Zároveňbynarozhodnutísúdunezmenilprípadnýpoznatokzískanýzichvýpovede,žekúpu
chaty financoval žalobca. Súd prvej inštancie nepripustil listinný dôkaz - Zmluvu o záložnom práve k
nehnuteľnosti, uzavretú medzi žalobcom v postavení záložného veriteľa a medzi žalovanou v postavení

záložcu zo dňa 15.04.2013, nakoľko predmetnú zmluvu predložil žalobca až na pojednávaní v priebehu
svojho výsluchu. Súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 Civilného
sporového poriadku, pretože dospel
k záveru, že ich žalobca mohol predložiť už skôr, ak by bol konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, preto bola žalovaná v konaní plne úspešná a
súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o konkrétnej výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len ,,CSP“), keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v
predmetnej veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou
byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal

skutočnému stavu. Žalobca v žalobe tvrdil, že má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom
predmetných nehnuteľností z dôvodu, že tejto skutočnosti nesvedčí zápis na príslušných listoch
vlastníctva a je tým narušený aj princíp materiálnej publicity katastra. Ide o rozpor medzi skutočnosťou
a zápisom v katastri nehnuteľnosti. Súd správne dospel k záveru, že naliehavý právny záujem u
žalobcu existuje. Zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené vlastnícke právo patrí žalovanej, čo

objektívne spôsobuje stav naliehavej právnej neistoty a ten je možné odstrániť len určovacou žalobou.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil postavenie žalovanej ako vlastníčky nehnuteľností,
ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáhal. Zo skutkového stavu ako aj z vykonaných
dôkazov má žalobca za preukázané, že od počiatku je zapísanie vlastníckeho práva žalovanej k

predmetnýmnehnuteľnostiamdokatastranehnuteľnostílenvoformálnejrovine.Žalovanábolazapísaná
v katastri nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy
a zámennej zmluvy iba ako formálny vlastník. Od roku 2016 až do roku 2022 žalovaná sústavne
nebývala v sporných nehnuteľnostiach a zdržiavala sa spolu s maloletými deťmi a žalobcomv F., kde ich spoločné maloleté deti navštevovali anglickú školu, pričom aj tieto náklady boli hradené
zo strany žalobcu. Odo dňa nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobca uhrádzal všetky náklady
spojené s nehnuteľnosťami a uhradil kúpnu cenu nehnuteľnosti. Žalobca so žalovanou mali od počiatku

dohodu, v zmysle ktorej bude žalovaná len formálnou vlastníčkou nehnuteľností a to do času, pokiaľ
žalobca nezruší a nevyporiada bezpodielové spoluvlastníctvo so svojou manželkou a nesplatí úver,
ktorý bol zabezpečený záložným právom na predmetných nehnuteľnostiach. Žalovaná v predmetnom
konaní sama potvrdila, že všetky náklady súvisiace s nehnuteľnosťou, kúpnu cenu nehnuteľnosti, ako
aj jej formálne záväzky uhrádzal počas celej doby žalobca. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávnehoprávnehoposúdenia,keď dospelkzáveru,žežalobcasavdanejvecinemalvočižalovanej
domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ale vydania bezdôvodného
obohatenia (nakoľko sa žalovaná obohatila na úkor žalobcu takým spôsobom, že žalobca za žalovanú
uhrádzal všetky jej formálne záväzky). Medzi žalobcom a žalovanou už od počiatku nebola uzavretá
dohoda o tom, že sa žalobca ukráti zo svojho majetku v prospech majetku žalovanej, resp. že by
akýmkoľvek spôsobom (darom, investíciou, pôžičkou) pomohol žalovanej nadobudnúť majetok vo výške

viac ako 500.000 Eur. Žalobca od počiatku uhrádzal kúpnu cenu a vykonával všetky úkony v tom úmysle
(a na základe dohody so žalovanou), že nadobudne predmetné nehnuteľnosti a bude ich skutočným
vlastníkom, resp. v budúcnosti sa stane aj formálnym vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľností.
Zámerom žalobcu nebolo podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej. Žalobca
v dobrej viere

a ako dobromyseľný skutočný vlastník uhrádzal kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti.
V prípade, že by uvedené bolo opakom, žalobca by už počas dobrých vzťahov so žalovanou (nakoľko
v súčasnosti spolu nežijú) vykonával úkony smerujúce k domáhaniu sa vrátenia bezdôvodného
obohatenia zo strany žalovanej. Žalovaná nebola dobromyseľnou držiteľkou
a ani vlastníčkou nehnuteľností, na ktorých je vo verejnom registri evidovaná ako formálna vlastníčka.

Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej je nutné poukázať na to, že žalobca nepredpokladal rozpad ich vzťahu
a následne naštrbenie vzťahov, ktoré vyvrcholilo do bodu, keď bol nútený podať žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Už od počiatku bola predmetom dohody medzi stranami sporu
skutočnosť, že keď žalobca uhradí zo svojich finančných prostriedkov kúpnu cenu nehnuteľnosti, resp.
úver (zasielaných najskôr na účet žalovanej a následne z jej účtu na účet banky, ktorá poskytla úver),

tak následkom bude formálny prevod nehnuteľností zo žalovanej na žalobcu a to len v rámci formálneho
zápisu
v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keď nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nakoľko

nevypočul v súdnom konaní navrhovaných svedkov žalobcom a to svedkyňu H. C., svedkov (rodičov
žalovanej) A. D. a J. D.. Súd prvej inštancie nepripustil listinný dôkaz, a to zmluvu o záložnom práve
k nehnuteľnosti uzatvorenú medzi žalobcom v postavení záložného veriteľa a medzi žalovanou v
postavení záložcu zo dňa 15.04.2013, ktorá v súhrne so žalobcom opísaným skutkovým stavom
a predloženými listinnými dôkazmi (výpismi z účtu) a nepopretými tvrdeniami žalovanej mali preukázať

skutočnosť, že žalovaná bola od počiatku iba formálnym vlastníkom nehnuteľností. Konaním súd prvej
inštancie odňal žalobcovi právo preukázať ním tvrdené skutočnosti, ktoré sú spôsobilé pri správnom
právnom posúdení veci zo strany súdu vyvodiť záver a vyniesť rozsudok, ktorým by mal žalobca úspech
v súdnom konaní. Súd neprihliadol ani na tú skutočnosť, že žalobca mal záujem sa so žalovanou
mimosúdne dohodnúť. Medzi žalobcom

a žalovanou prebiehali v rámci konania o určenie rodičovských práv a povinností k ich maloletým deťom
mimosúdne rokovania, ktoré sa týkali aj prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti žalovanou na žalobcu v prípade, že žalobca zabezpečí bývanie žalovanej
a maloletým deťom. Uvedené mimosúdne rokovania potvrdzovali skutočnosti tvrdené žalobcom o tom,
že žalovaná je len formálnym vlastníkom sporných nehnuteľností. Predstavy žalovanej o usporiadaní

sporných nárokov so žalobcom boli nereálne, preto k vzájomnej dohode nedošlo. Všetky tieto
skutočnostispolusdôkazmi(vrátanetýchktorésúdnepripustil)predloženýmižalobcom(akoskutočného
vlastníka sporných nehnuteľností) o úhrade všetkých nákladov a nadobudnutí nehnuteľnosti nasvedčujú
tomu, že žalovaná využíva svoje formálne postavenie vlastníka v katastri nehnuteľnosti na to, aby sa
obohatila v neprospech žalovaného, pričom popiera akúkoľvek dohodu o tom, že žalobca už mal a

má byť formálnym vlastníkom nehnuteľnosti a teda nielen skutočným vlastníkom. Súd však dospel k
nesprávnemu záveru
o tom, že žalobca ,,iba poskytol peňažné prostriedky žalovanej“. Rovnako dospelk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktorým zakladá iba úvahy o možnej investícii do
cudzieho majetku a následného bezdôvodného obohatenia. Žalobca nielenže uhradil kúpnu cenu za
nehnuteľnosti, poistku, náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti, ale aj zariadenie nehnuteľnosti.

Poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s argumentami, ktoré sú pre riadne posúdenie veci rozhodujúce (rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo 14. septembra 2006, sp. zn. I. ÚS 265/05, rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa z 29. februára 2012, sp. zn.
1Cdo 48/2010). Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový

základ. Táto nesprávnosť môže byť vytvorená príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov na
vykonanie dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

10. Žalovaná v písomne podanom vyjadrení, k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnuté rozhodnutie je
vecne správne. Ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka je kogentné a rozlišuje medzi obligačnými
a vecno- právnymi účinkami v procese prevodu vlastníckeho práva. Žalovanej svedčí právny titul
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, tieto nadobudla na základe kúpnej a zámennej
zmluvy a je zapísaná ako výlučný vlastník v príslušnom katastri nehnuteľností. Namietala uzatvorenie

dohody ústnou formou, na základe tvrdení žalobcu, ako i skutočnosť, že je iba formálnou vlastníčkou
nehnuteľností. Žalobca existenciu dohody v konaní nepreukázal. Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho
zákonníka prevod vlastníckeho práva je obligatórne písomný. Zaplatením kúpnej ceny žalobcom bez
ďalšieho nie je možné vzniknúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Poukaz žalobcu na §
50a Občianskeho zákonníka nie je dôvodný, keď citované ustanovenie sa týka zmluvy o budúcej

zmluve o prevode nehnuteľností . Námietka žalobcu, že je dobromyseľný, je logicky neudržateľná.
Žalobca tvrdil, že /v minulosti/ bol dobromyseľný skutočný vlastník sporných nehnuteľností a súčasne
tvrdil, že uzatvoril dohodu, v zmysle ktorej sporné nehnuteľnosti nadobudne až v budúcnosti. Súd
prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal výsluch svedkov. Dôkaz navrhnutý žalobcom -
predloženie záložnej zmluvy, nie je spôsobilým preukázať, že vlastníkom nehnuteľností nie je žalovaná.

V zmysle ust. § 153 ods. 1 CSP žalobca mohol uvedený listinný dôkaz predložiť včas, už v rámci
svojej žaloby /v roku 2022/, resp. repliky. Žalovaná všetky tvrdenia žalobcu poprela. I keď žalobca
namietalnedostatočnéodôvodnenierozhodnutia,vsúlades§220ods.2CSP,neuviedol,akéargumenty
považuje za nedostatočne odôvodnené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Žalobca v písomne podanom vyjadrení uviedol, že žalovaná popiera ústne dohody, ktoré mala
so žalobcom uzatvorené, a ktoré by žalovanú ukrátili na majetku v prospech žalobcu. Z vyjadrení
strán sporu bolo preukázané, že žalobca je skutočným vlastníkom nehnuteľností, nakoľko žalovaná
ich neužívala, neuhrádzala náklady spojené s nehnuteľnosťami a zo svojich finančných prostriedkov

neuhrádzala úver, ktorý bol zabezpečený záložným právom na sporných nehnuteľnostiach. Žalobca
tvrdil, že je skutočným dobromyseľným vlastníkom od minulosti, na základe dohody so žalovanou s tým,
že žalovaná sa stane formálnym vlastníkom po zrušení BSM s manželkou. Navrhol, aby odvolací súd
nariadil pojednávanie a odvolanie prejednal a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Žalovaná v písomnej duplike uviedla, že právny poriadok Slovenskej republiky, resp. Občiansky
zákonník nepozná rozlišovanie medzi formálnym a skutočným vlastníkom. Žalobca v priebehu konania
nespochybnil, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Žalovaná zotrvala na svojej
argumentácii, že medzi stranami sporu dohoda neexistovala. Pokiaľ žalobca odvodzuje svoj domnelý

právny titul od ústnej dohody so žalovanou, takáto dohoda je v dôsledku § 40 ods. 1 OZ absolútne
neplatným právnym úkonom. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške /100 %/.

13. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania

(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný pritom skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je vecne správne, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP

z nasledujúcich dôvodov:

15. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na záveroch, že žalobca v konaní
neuviedol, na základe akých právnych skutočností je vlastníkom sporných nehnuteľností. Argumentácia
žalobcu, že kúpne ceny za predmetné nehnuteľnosti boli zaplatené z jeho finančných prostriedkov, ktoré
previedol žalovanej , nie je dôvodná. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 265/05 skonštatovaním, že poskytnutie finančných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie
nehnuteľnosti, príp. zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je považované za investíciu do cudzieho
majetku. Uzavrel, že žalobca nepreukázal žiaden právny titul, na základe ktorého by bol vlastníkom
predmetných nehnuteľností a samotné financovanie kúpy nehnuteľností z jeho finančných prostriedkov
takýmto právnym titulom nie je.

16. Odvolateľ (žalobca) namietal vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď mu súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom zároveň namietal vadu nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia, v ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, prípadne ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby
súd mohol autoritatívne vo veci rozhodnúť. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej
ochrany ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu
čl. 1 Základných princípov CSP, čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako
podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je

úradnou povinnosťou súdu počas celého konania (§ 161 CSP). Vadou predpokladanou v ust. § 365 ods.
1 písm. a) CSP trpí konanie v prípade, ak súd vec prejednal
a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

18. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti, ako aj so zreteľom na

námietku žalobcu predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené
vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu
prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním
predloženého súdneho spisu odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie procesné
vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP nezistil.

19. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V
posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z
nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom
prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže samao sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky námietky žalobcu prezentované v rámci jeho
obrany v konaní pred súdom prvej inštancie.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych
princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a

aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
vkonaní,narelevantnékonaniesúduspojenésozákazomsvojvoľnéhopostupuasozákazomdenegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

21. K námietkam žalobcu o porušení práva na spravodlivé súdne konania v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu ním tvrdených dôvodov odvolania uvedených v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), príp. d) CSP, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z obsahu

súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné
predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach
a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania
veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220

ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť
dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z
19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV.
ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II.
ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007) k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Súd prvej inštancie sa
vysporiadal so všetkou významnou argumentáciou strán sporu, všetky ťažiskové otázky v odôvodnení
svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by jeho rozhodnutie

vykazovalo znaky nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa žalobca so
spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie
založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, táto skutočnosť
nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež
nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych

otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich
otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci,
ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré
v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia.22. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre žalobcom tvrdené vady odôvodnenia
rozhodnutia naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

23. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú,
keďstrananavrhladôkaz,ktorýjepotrebnýnazistenierozhodujúcichskutočností,alesúdprvejinštancie
takýto dôkaz nevykonal.

24. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

25. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej

inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v
hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo

vierohodnosti, je logický rozpor.

26. Ťažisko odvolacích dôvodov odvolateľa smeruje k riešeniu právnej otázky a to „formálneho
vlastníckeho práva žalovanej“, keď skutočným vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca , ktorý
zaplatil kúpnu cenu, spláca úver a všetky poplatky spojené s užívaním nehnuteľností za situácie, že

žalovaná nie je skutočnou vlastníčkou nehnuteľností.

27. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

28. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

29. Vlastnícke právo možno nadobudnúť rôznymi spôsobmi, ktoré Občiansky zákonník upravuje ako
právnedôvodynadobudnutiavlastníctva.Zhľadiskanadobudnutiavlastníckehoprávajezásadnýrozdiel
medzinadobúdanímhnuteľnejvecianehnuteľnej.Vust.§132OZsúuvedenéjednotlivéprávnedôvody/
tituly/ nadobudnutia vlastníckeho práva. Prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je možný zásadne
len na základe zmluvy a súčasne registrácie v príslušnom katastri nehnuteľností.

30. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má
jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky, spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil.
Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie

tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút
v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to,že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli
preukázané tvrdenia účastníka, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho
následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného

bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité
skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
(či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

31. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca a žalovaná sú bývalí partneri. Počas trvania ich vzťahu
žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky na kúpu sporných nehnuteľností , pričom sám žalobca
uviedol, že budú napísané na žalovanú z dôvodu, že je ženatý a má druhú rodinu. Žalobca nechcel,
aby nehnuteľnosti patrili do BSM žalobcu a jeho manželky , rovnako žalobca nechcel, aby nehnuteľnosti
zdedili aj deti žalobcu, pochádzajúce z manželstva. Závery súdu prvej inštancie sú správne, keď uviedol,
že žalobca súhlasil, aby sa vlastníčkou nehnuteľností stala žalovaná a v čase obstarania nehnuteľností

sa ich vlastníkom stať nechcel a bol s tým uzrozumený. Po ukončení vzťahu so žalovanou žalobca
podal predmetnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam s odôvodnením,
že existovala medzi stranami sporu ústna dohoda , že nehnuteľnosti sa neskôr prevedú na ich spoločné
deti, tvrdil,žežalobcaažalovanábudúmaťvtýchtonehnuteľnostiachprávodožitia, tvrdil,žeexistovala
dohoda, že jeden z dvoch bytov mal pripadnúť žalobcovi. Rovnako tvrdil, že sporné nehnuteľnosti mala

žalovaná previesť na žalobcu, príp., že existovala dohoda, že nehnuteľnosti budú spoločné a že bola
dohoda, že žalobca bude užívať nehnuteľnosti ako svoje vlastné. Už z tohto postoja je zrejmé, že ani
sám žalobca nevedel uviesť, čo malo byť predmetnom údajnej dohody medzi žalobcom a žalovanou
za situácie, že žalovaná akúkoľvek existenciu dohody poprela. Žalobca v priebehu konania menil svoje
skutkové tvrdenia o existencii dohody, nároky z nej plynúce ako i dôvody nadobudnutia sporných

nehnuteľností žalovanou, pôvod použitia finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľností.

32. Závery súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal existenciu písomnej zmluvy, ktorá by
zaväzovalažalovanú,abypreviedlanažalobcuvšetkypredmetnénehnuteľnostialeboibaniektoréznich
alebo aspoň spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, je správny.

33. Odvolací súd uzatvára, že poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie
nehnuteľností, je považované za investíciu do cudzieho majetku a môže byť titulom na prípadné
vymáhanie poskytnutých prostriedkov ako bezdôvodné obohatenie, zásadne však nepredstavuje právny
titul na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Závery súdu prvej inštancie založené na rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III.ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015 sú kľúčové pre posúdenie danej veci so závermi, od ktorých
sa odvolací súd nemieni odkloniť.

34. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal výsluch svedkov a to manželku žalobcu H. C.

a rodičov žalovanej A. D. a J. D. za účelom preukázania tvrdenia žalobcu, že žalobca financoval sporné
nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na záveroch, že poskytnutie peňažných
prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti nepredstavuje právny titul na nadobudnutie
vlastníctva, preto preukazovanie financovania sporných nehnuteľností je pre posúdenie danej veci
irelevantné, nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. A naviac, žalobca v podanom odvolaní

len všeobecne uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch svedkov na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ktoré však nešpecifikoval, čím sa diskvalifikoval vecnému prieskumu v uvedenom rozsahu .
Preto odvolacia námietka žalobcu, že konaním súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, keď nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nie je dôvodná.

35. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neprihliadal na skutočnosť, že žalobca
mal záujem dohodnúť sa so žalovanou mimosúdne a predmetné rokovania svedčia o tom, že žalovaná
je len formálnym vlastníkom, nie je dôvodná. Odvolací súd už vyššie uviedol, že žalovaná je skutočnou
vlastníčkou sporných nehnuteľností, ktorá skutočnosť vyplýva z predložených listinných dôkazov -

výpisov z listov vlastníctva a formálne vlastníctvo Občiansky zákonník nepozná.

36. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útokua prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,

ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to
v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

37. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie sa
riadi zásadou formálnej pravdy. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných
povinností strán a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť
a aký obsah je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného
práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé

privodiť jej úspech v spore. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu,
ktoré majú formu písomných podaní či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je
želateľné, aby všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení
žalobcu podľa § 167 ods. 3 CSP, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa
§ 167 ods. 2 CSP a vo vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4 CSP. Skutkové tvrdenia predložené

neskôr (napr. vo forme ústnych prednesov na pojednávaní ) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana
sporu nemohla predložiť už skôr (napr. novým skutkovým tvrdeniam sa reaguje na skutočnosť, ktorá
vyšla najavo až z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§ 153). Súd
môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať
dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3),

prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Tento materiálny
korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť a rovnako preukázať svoje
tvrdenia. Jeho účelom je
v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček, M., Ficová,
S ., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok,

komentár, C. H. Beck, 2016, 569 s.). 21.1.

38. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi, pretože nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného

pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie
skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v
okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie

procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný
úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Predloženie prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhej vete CSP.
Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že

predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Ustanovenie
§ 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153
ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon
prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať

mu procesnoprávne účinky).

39. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či
a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho

vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových
okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.40. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov odvolací súd konštatuje, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania navrhnutý dôkaz, nemožno to považovať za procesnú vadu
konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany sporu.

Súd prvej inštancie postupoval správne, keď za aplikácie ust. § 153 CSP uplatnil
sudcovskú koncentráciu konania a nepripustil listinný dôkaz - Zmluvu o záložnom práve
k nehnuteľnostiam, uzatvorenú medzi žalobcom v postavení záložného veriteľa a medzi žalovanou
v postavení záložcu zo dňa 15.04.2013, nakoľko žalobca predložil predmetnú zmluvu až na pojednávaní
v priebehu svojho výsluchu. Ako však vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa podanou žalobou zo dňa

21.11.2022 domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Obsahom žaloby je
poukaz žalobcu na záložné zmluvy. Na nariadenom pojednávaní konanom dňa 04.02.2025 predložil
žalobca Zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti uzatvorenú dňa 15.04.2013 medzi žalobcom
v postavení záložného veriteľa a medzi žalovanou v postavení záložcu. V tomto smere odvolací súd
uvádza, že postup súdu prvej inštancie bol správny so závermi, že žalobca mal dostatok času na
predloženie listinného dôkazu - záložnej zmluvy, keď konanie prebieha od roku 2022.

41. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenia, ktoré v priebehu konania
opakovane menil tak, ako na túto skutočnosť poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia,nepreukázal.Nazdôraznenieodvolacísúduvádza,ženášprávnyporiadoknepoznátermín
“formálny„ vlastník. Z ustanovení Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, na základe akých

skutočností v danej veci je možné nadobudnúť „vlastnícke„ právo k nehnuteľnostiam a to písomnou
zmluvou za súčasného kladného rozhodnutia o povolení vkladu do katastra nehnuteľností. Žalovaná
nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe písomných kúpnych zmlúv, resp. na základe zámennej
zmluvy. Vo všetkých zmluvách je uvedená žalovaná ako nadobúdateľ nehnuteľností, ktorú skutočnosť
žalobca nerozporoval. Preto odvolacia námietka žalobcu v podanom odvolaní, že z vykonaných dôkazov

jepreukázané,žeodpočiatkujezapísanievlastníckehoprávažalovanejkpredmetnýmnehnuteľnostiam
do katastra nehnuteľností len vo formálnej rovine, nie je dôvodná
a z vykonaného dokazovania namietané skutočnosti nevyplývajú. Žalobca nedôvodne tvrdí, že
z vyjadrení strán sporu bolo preukázané, že žalobca je skutočným vlastníkom nehnuteľností, nakoľko
žalovaná ich neužívala, neuhrádzala náklady spojené s nehnuteľnosťami a zo svojich finančných

prostriedkov neuhrádzala úver, ktorý bol zabezpečený záložným právom na sporných nehnuteľnostiach,
keď žalobca v konaní nepreukázal právny titul, na základe ktorého by bol vlastníkom predmetných
nehnuteľností.

42. Poukaz žalobcu na dobrú vieru ako i postavenie žalobcu ako dobromyseľného vlastníka nie je

dôvodný a tieto skutkové tvrdenia z obsahu spisu nevyplývajú, preto odvolací súd tieto vyhodnotil ako
novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP a na tieto neprihliadal.

43. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný

podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto
vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako aj
súvisiaci výrok o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

44. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

45. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1

a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi.48. O výške náhrady trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).