Uznesenie – Konkurz ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/42/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124212574
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:4124212574.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam
Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci začatého konkurzného konania na majetok dlžníka ColosseoEAS, a.s., so sídlom K Železnej
studienke 27, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 089 849, zastúpeného advokátskou
kanceláriou G. Lehnert, s. r. o., so sídlom Budova ORBIS, Rajská 7, 811 08 Bratislava - mestská časť

Staré Mesto, IČO: 31 347 762, na návrh navrhovateľa - veriteľa MONOGRAM Ventures a.s., so sídlom
Ilkovičova 6276, 842 16 Bratislava, IČO: 44 071 574, zastúpeného advokátskou kanceláriou IVANOVIČ
LEGAL s.r.o., so sídlom: Štúrova 11, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 54 434 556,
o návrhu na vyhlásenie konkurzu, o odvolaní navrhovateľa – veriteľa MONOGRAM Ventures a.s., so
sídlom Ilkovičova 6276, 842 16 Bratislava, IČO: 44 071 574 proti uzneseniu Okresného súdu Nitra, č.k.
23K 16/2024-870 zo dňa 09. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Nitra, č.k. 23K 16/2024-870 zo dňa 09. júla 2025, p o t v r d z u j e .

II. Dlžníkovi priznáva voči navrhovateľovi – veriteľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým uznesením výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že dlžník má

voči navrhovateľovi – veriteľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení súd uviedol, že dňa 29.11.2024 bol na Okresný súd Nitra doručený návrh veriteľa
MONOGRAM Ventures a.s., ktorým sa domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, obchodnej
spoločnosti ColoseoEASs a.s.. V odôvodnení návrhu uviedol, že veriteľ uzatvoril s obchodnou
spoločnosťou ColosseoEAS, a.s. zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 15.02.2024, na základe ktorej vznikla

veriteľovi voči dlžníkovi pohľadávka vo výške 228.000 eur, ktorá mala byť splatná v zmysle zmluvy do
15 dní od vystavenia faktúry. Veriteľ následne dňa 16.02.2024 vystavil dlžníkovi faktúru č. 202401 s
dátumomsplatnosti03.03.2024.Dňa18.03.2024došlozostranydlžníkakčiastočnejúhradepohľadávky
vo výške 120.000 eur. Ku dňu podania návrhu dlžník neuhradil veriteľovi pohľadávku vo výške 108.000
eur. Dlžník je v omeškaní s úhradou svojho záväzku 268 dní a zákonný úrok z omeškania predstavuje
spolu sumu 10.602,74 eura. Celková výška pohľadávky je tak spolu 118.602,51 eura (pohľadávka

č.1). Dlžník pohľadávku napriek výzve navrhovateľa neuhradil, pričom záväzok dlžníka je v čase
rozhodovania súdu 30 dní po lehote splatnosti. Veriteľ preukazuje existenciu pohľadávky potvrdením
audítora podľa § 12 ods. 2 písm. c) ZKR o tom, že pohľadávku č.1 účtuje v účtovníctve v súlade
s účtovnými predpismi a potvrdením, že pohľadávka má doložený dôvod vzniku. Navrhovateľ tvrdí,
že dlžník má ďalšie splatné peňažné záväzky: KOMEYEC S.A. DE C.V. (veriteľ č. 2), pohľadávka
vo výške 344.844,99 USD, obchodná spoločnosť Fabio Molina S.A. (veriteľ č. 3), pohľadávka vo

výške 135.777,63 USD, obchodná spoločnosť CENTRON SLOVAKIA spol. s r.o., pohľadávka vo výške
70.000 eur, obchodná spoločnosť TUCAN s.r.o., pohľadávka vo výške 70.000 eur, obchodná spoločnosťCOMPEL RAIL, a.s., pohľadávka vo výške 140.000 eur a obchodná spoločnosť FINSERVIS TAX s.r.o.,
pohľadávka vo výške 60.000 eur. Na základe uvedených skutočností veriteľ odôvodnene predpokladá
platobnú neschopnosť dlžníka podľa ustanovení § 11 ods. 3ZKR, nakoľko dlžník je viac ako 30 dní v

omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi, pričom dlžník bol
veriteľom písomne vyzvaný na zaplatenie. Na základe uvedeného boli splnené zákonné podmienky na
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Je zrejmé, že dlžník je platobne neschopný v zmysle § 3 ods.
2 ZKR. Veriteľ navrhol, aby súd vyhlásil na majetok dlžníka konkurz.

3. Okresný súd Nitra uznesením zo dňa 11.12.2024, č. k. 23K/16/2024 – 73, začal konkurzné konanie
na majetok dlžníka ColosseoEAS, a.s, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2024, zverejnené
bolo v Obchodnom vestníku dňa 17.12.2024, č. OV 224/2024.

4. Uznesením zo dňa 19.12.2024 č. k. 23K/16/2024 - 85, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.2024,
súd vyzval dlžníka, aby v lehote 20 dní osvedčil svoju platobnú schopnosť a vyjadril sa, či súhlasí s tým,

aby súd vo veci rozhodol bez pojednávania, zároveň nariadil termín pojednávania na 05.02.2025.

5. Dlžník zastúpený advokátom sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu vyjadril a uviedol, že dlžník v
tomto vyjadrení jednoznačne osvedčuje svoju platobnú schopnosť predložením znaleckého posudku
č. 58/2024 zo dňa 23.12.2024 vyhotoveného znalcom ZNALECKÁ A PORADENSKÁ KANCELÁRIA

spol. s r.o., ktorý bol vypracovaný pre účely rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zo záverov
znaleckého posudku vyplýva, že dlžníkov peňažný majetok vo výške 1.811.021,30 Eur je násobne vyšší
než hodnota jeho peňažných záväzkov, a to v rátane sporných pohľadávok označených veriteľov v
návrhu. Z dôvodu podania návrhu a začatia konkurzného konania vzniká dlžníkovi škoda v značnom
rozsahu. Dlžník má preto záujem na tom, aby vzhľadom na jeho jednoznačne osvedčenú platobnú

schopnosť súd v tejto veci bezodkladne rozhodol o zastavení konkurzného konania, keďže s ohľadom
na vyššie uvedený skutkový stav nie je potrebné prejednať vec na pojednávaní. K samotnému návrhu
na vyhlásenie konkurzu dlžník uviedol, že podnikateľskú činnosť vykonáva od roku 2013, pričom v roku
2023 dosiahol tržby viac ako 10.500.000,- Eur, čo vyplýva aj z údajov zverejnených na stránke A.. Dlžník
je spoločnosťou s celosvetovou pôsobnosťou zameranou na vývoj, predaj a dodávanie softvérových

multimediálnychriešeníprešportovéarény.Návrhpovažujevcelomrozsahuzanedôvodný,zlomyseľný,
s cieľom poškodiť dlžníka.

6. K pohľadávkam tretích osôb označeným v návrhu uviedol, že dlžník popiera existenciu a splatnosť
uvedených pohľadávok označených veriteľom. Údajná pohľadávka spoločnosti KOMEYEC, SA DCV vo

výške 344.884,99 USD a údajná pohľadávka Fabia Molinu v tvrdenej výške 135.777,63 USD sú v celom
rozsahu sporné, dlžník popiera ich existenciu ako aj oprávnenosť. Začiatkom decembra 2024 právny
zástupca dlžníka vykonal právne posúdenie pohľadávok, ktoré si tieto spoločnosti uplatňujú a dospel
k záveru, že zo žiadnej dokumentácie dostupnej dlžníkovi nevyplýva z akého právneho dôvodu tieto
údajné splatné pohľadávky mali vzniknúť. Súčasný predseda predstavenstva navrhovateľa Ján Jenča

v minulosti pôsobil v spoločnosti dlžníka ako člen, resp. predseda predstavenstva a generálny riaditeľ.
Za jeho pôsobenia dochádzalo k plateniu rôznych pochybných pohľadávok uplatňovaných uvedenými
spoločnosťami. Toto konanie dlžník v súčasnosti podrobne skúma a zváži postup podľa § 62 ods. 1 a 2
Trestnéhoporiadku.Otýchtoskutočnostiachsadozvedeldlžníkažsodstupomčasu,pretomalspočiatku
vôľu v návrhu označené pohľadávky zaplatiť, o čom s týmito osobami vyjednával. Na základe právneho

posúdenia už dlžníkom zaplatených pohľadávok spoločnosti KOMEYEC a A. B., ktoré boli zaplatené
za pôsobenia bývalého generálneho riaditeľa dlžníka C. C. vyšlo najavo, že nie je zrejmé, na základe
akého právneho vzťahu tieto pohľadávky vznikli, keďže v dokumentácii spoločnosti sa nenachádza
žiadny dokument, ktorý by vznik záväzkov preukazoval, v akom rozsahu a za akých podmienok bola
daná činnosť alebo plnenie skutočne poskytnuté, alebo tovar dodaný, či vôbec boli údajné plnenia

skutočne poskytnuté a dodané, absentuje aj doloženie ich výšky a potvrdenie dlžníka o prevzatí plnenia.
V dôsledku už zaplatených údajných pohľadávok vznikla dlžníkovi škoda. Dlžník tieto skutočnosti
opakovane namietal. V návrhu označení veritelia dlžníkovi doposiaľ nepredložili doklady, z ktorých by
vyplýval právny dôvod vzniku týchto pohľadávok. Ani jeden z týchto subjektov si zaplatenie sporných
pohľadávok neuplatnil v súdnom konaní. Z prehlásenia spoločnosti KOMEYEC zo dňa 27.11.2024

vyplýva výška pohľadávky vo výške 344.884,99 USD a z výzvy dlžníkovi zo dňa 08.11.2024 vyplýva
výška pohľadávky 376.910,99 USD. V medziobdobí nedošlo k zaplateniu ani časti pohľadávky a je
zrejmé, že pohľadávka KOMEYEC je neurčitá a nepodložená. Pohľadávky uvedených veriteľov sú
špekulatívne a neoprávnené, zrejme ide o uplatňovanie fiktívnych a neexistujúcich pohľadávok.7. K ostatným veriteľom označeným v návrhu dlžník uviedol, že údajná pohľadávka spoločnosti
CENTRON SLOVAKIA spol. s r.o. neexistuje, čo vyplýva z priloženého čestného vyhlásenia spoločnosti

zo dňa 16.12.2024, pohľadávka spoločnosti TUCAN s.r.o. nie je doposiaľ splatná, jej splatnosť
nastane až dňa 31.03.2025, údajná pohľadávka spoločnosti COMPEL RAIL a.s. neexistuje, čo
vyplýva z čestného vyhlásenia vystaveného spoločnosťou zo dňa 16.12.2024, pohľadávky spoločnosti
FINSERVIS TAX s.r.o. nie sú splatné, ich splatnosť nastane až dňa 31.03.2025.K pohľadávke veriteľa
(navrhovateľa) označenej v návrhu vo výške 108.000,- Eur dlžník uviedol, že ju nie je ochotný zaplatiť,

pretože ide o pohľadávku uplatňovanú osobou, ktorá svojim konaním spôsobila dlžníkovi škodu v
značnom rozsahu. Dlžník s veriteľom uzatvorili dňa 15.02.2024 zmluvu o sprostredkovaní, v zmysle
ktorej sa veriteľ zaviazal postupovať pri vykonávaní činnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so
záujmami dlžníka. Veriteľ však tento záväzok porušil, nakoľko podal na súd vedome nedôvodný návrh
na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, čo je v zjavnom rozpore s jeho záujmami. Týmto konaním
spôsobil dlžníkovi značnú škodu. Veriteľ a predseda jeho predstavenstva C. C. svojim konaním spôsobili

dlžníkovi aj inú škodu pri výkone sprostredkovateľskej činnosti, ktorá bola spôsobená uplatňovaním
zrejme fiktívnych pohľadávok KOMEYEC a A. B., ktorým veriteľ zrejme poskytuje súčinnosť. Tiež
uviedol, že dlžník je schopný zaplatiť splatnú pohľadávku veriteľa, ale nie je ju ochotný uhradiť, pretože
ju neuznáva, teda nie sú splnené podmienky úpadku v zmysle § 3 ods. 2 ZKR. Schopnosť zaplatiť
pohľadávku veriteľa, ako aj sporné pohľadávky KOMEYEC a A. B. spolu s ostatnými záväzkami dlžníka,

vyplýva zo záverov znaleckého posudku. Pohľadávky označené v návrhu na vyhlásenie konkurzu
nespĺňajú náležitosti § 3 ods. 2 ZKR.

8. Dlžník nie je platobne neschopný, podaným návrhom veriteľ zneužil inštitút konkurzného konania,
účelom konkurzného konania nie je vymáhanie pohľadávok, ktoré dlžník nie je ochotný zaplatiť.

Na tento účel je veriteľ oprávnený využiť sporové súdne konanie, v ktorom sa preukazuje aj
oprávnenosť uplatneného nároku. Aktívnu legitimáciu nemožno priznať veriteľovi spornej pohľadávky,
ale len takému veriteľovi, ktorého pohľadávka je bez pochybnosti dostatočne a riadne preukázaná
(uznesenie ÚS SR sp. zn. I US 31/2024 zo dňa 18.10.2024). Veriteľ, ktorý podal návrh na
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne všetkých

skutočností rozhodujúcich pre záver, že bol osvedčený dlžníkov úpadok (uznesenie KS v Bratislave,
sp. zn. 3CoKR/54/2017 zo dňa 02.05.2017). Navrhovateľ svoje bremeno tvrdenia ani dôkazné
bremeno neuniesol, keďže bez pochybností a riadne nepreukázal sporné pohľadávky voči dlžníkovi.
Dlžník dostatočne osvedčil spornosť, neexistenciu, alebo absenciu splatnosti pohľadávok označených
veriteľom. Dlžník relevantným spôsobom spochybnil označené splatné pohľadávky veriteľov, osvedčil

ich spornosť, a preto konkurzný súd nemôže na takéto záväzky dlžníka prihliadať. Vzhľadom na
vyššie uvedené dlžník navrhol, aby súd pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu neprihliadal na záväzky
označených veriteľov. Dlžník na osvedčenie svojej platobnej schopnosti predložil znalecký posudok,
ktorý jednoznačne preukazuje, že peňažný majetok dlžníka je vo výške 1.811.021,30 Eur ako aj
skutočnosť, že dlžník nie je platobne neschopný. Dlžník poukázal na dôkaznú silu znaleckého posudku v

zmysle § 3 ods. 3 druhá veta ZKR. Vo vyjadrení uviedol zoznam všetkých peňažných záväzkov dlžníka, s
ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania v omeškaní 90 dní, zoznam všetkých bankových
účtov dlžníka s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti
v deň začatia konkurzného konania, zoznam pohľadávok pri ktorých možno predpokladať, že budú
uhradenénajneskôrdo90dníodzačatiakonkurznéhokonania.Naúčelystanoveniapeňažnéhomajetku

a určenia platobnej schopnosti dlžníka znalec pri vypracovaní znaleckého posudku postupoval v súlade
s § 2 ods. 1 vyhl.č.197/2022 Z. z., nakoľko pre účely znaleckého posudku a určenia platobnej schopnosti
dlžníkaposudzovallentiepeňažnépohľadávky,ktorýchlehotasplatnostiuplyniedo30dníaleboktorésú
po lehote splatnosti nie viac ako 30 dní a pri ktorých sa dá odôvodnene predpokladať ich riadne a včasné
splnenie.Znalecdospelkzáveruosplatnýchpeňažnýchpohľadávkachdlžníkavovýške681.463,59Eur.

Na účely posúdenia platobnej schopnosti dlžníka bola teda znalcom použitá nižšia suma pohľadávok
dlžníka než je suma pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú
uhradené najneskôr do 90 dní od začatia konkurzného konania. Dlžník priložil k vyjadreniu hlavnú
knihu ku dňu začatia konkurzného konania a poslednú riadnu účtovnú závierku zostavenú ku dňu
31.12.2023. Z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že dlžník má prinajmenšom peňažný majetok vo

výške 1.811.021,30 Eur, ktorý pozostáva z peňažných prostriedkov, splatných peňažných pohľadávok a
peňažných pohľadávok splatných na požiadanie. Ďalej z posudku vyplýva, že dlžník má splatné peňažné
záväzky vo výške 600.399,98 Eur. Znalec vypočítal medzeru krytia na -1.210.621,32 Eur. Záporná
hodnota medzery krytia znamená, že medzera neexistuje a možno skonštatovať, že spoločnosť je kdátumu posúdenia, k 18.12.2024 platobne schopná. Do prehľadu neuhradených splatných záväzkov
znalec zahrnul aj sporné pohľadávky KOMEYEC a A. B. a taktiež spornú pohľadávku navrhovateľa.
Vzhľadom na to, že dlžník osvedčil spornosť pohľadávok označených veriteľom a zároveň preukázal

neexistenciu pohľadávok niektorých veriteľov, preukázal že je schopný plniť pohľadávku veriteľa, ktorú
však nie je ochotný plniť, preukázal svoju platobnú schopnosť, ktorú osvedčil predloženým znaleckým
posudkomadôvodnepredpokladá,žejehopohľadávkyvočiobchodnýmpartnerombudúuspokojené.Je
zrejmé, že dostatočným spôsobom osvedčil platobnú schopnosť. V záveroch svojho vyjadrenia právny
zástupca dlžníka uviedol, že sú dané dôvody na zastavenie konkurzného konania podľa § 19 ods.1

písm. c) ZKR, súhlasí s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v lehote 7 dní.

9. Dňa 09.01.2025 právny zástupca dlžníka doručil súdu čestné vyhlásenie spoločnosti COMPEL RAIL
a.s. zo dňa 16.12.2024, dňa 28.01.2025 doručil súdu doplnenie č.1 znaleckého posudku č. 58/2024.

10. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 05.02.2025, pričom po vykonanom dokazovaní

právny zástupca navrhovateľa uviedol, že z dôvodu hospodárnosti netrvá na vykonaní dokazovania
uvedeného v písomnom vyjadrení zo dňa 02.02.2025 v časti navrhnutých svedkov, trval na všetkých
ostatných návrhoch, trval na vypočutí znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok pripojený dlžníkom
k písomnému vyjadreniu a na výsluchu audítora, ktorý pre navrhovateľa vypracoval stanovisko k
znaleckému posudku - Ing. Peter Mestický. Právny zástupca dlžníka nemal návrhy na doplnenie

dokazovania.

11. Dňa 18.02.2025 bol súdu doručený návrh veriteľa Javier Valiente na pristúpenie do konkurzného
konania podľa § 24 ods. 2 ZKR, v rovnaký deň bol súdu doručený návrh veriteľa KOMEYEC S.A. DE C.V.
na pristúpenie do konkurzného konania podľa § 24 ods. 2 ZKR. Oboch veriteľov zastupoval advokát

JUDr. Grznár. Vzhľadom na doručené návrhy súd zrušil nariadené pojednávanie na termín 19.02.2025 a
uznesením zo dňa 03.03.2025, č. k. 23K/16/2024-522 a23K/16/2024-508, vyzval veriteľov na doplnenie
návrhu na pristúpenie do konkurzného konania. Okresný súd Nitra uzneseniami zo dňa 02.04.2025, č.
k. 23K/16/2024-577 a č. k. 23K/16/2024-579, odmietol návrhy veriteľov na pristúpenie do konkurzného
konania. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 18.04.2025. Následne súd nariadil pojednávanie

na deň 30.04.2025.

12. Dňa 14.04.2025 bol súdu doručený návrh veriteľa XP Business BV na pristúpenie veriteľa do
konkurzného konania podľa § 24 ods. 2 ZKR, navrhovateľ bol vyzvaný uznesením zo dňa 24.04.2025 č.
k. 23K/16/2024-594, na doplnenie návrhu na pristúpenie do konkurzného konania. Zároveň súd zrušil

pojednávanie nariadené na termín 30.04.2025. Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 28.05.2025, č.
k. 23K/16/2024-729, bol odmietnutý návrh navrhovateľa na vstup do konkurzného konania. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.06.2025.

13. Písomným podaním zo dňa 24.02.2025 požiadal veriteľ súd o ustanovenie predbežného správcu

konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. d) ZKR za účelom zistenia majetku dlžníka, zároveň
požiadal o doplnenie ZP č. 58/2024 v zmysle výhrad veriteľa.

14. Dňa 28.04.2025 bol súdu doručený návrh veriteľa KOMEYEC S.A. DE C.V. na pristúpenie do
konkurzného konania podľa § 24 ods.2 ZKR. Uznesením zo dňa 29.04.2025, č. k. 23K/16/2024-636,

bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie návrhu. Uznesením zo dňa 28.05.2025, č. k. 23K/16/2024-731,
bol návrh navrhovateľa na pristúpenie do konkurzného konania odmietnutý. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.06.2025.

15. Dňa 28.03.2025 doručil súdu dlžník listinný dôkaz, žalobu zo dňa 26.03.2025 podanú na Mestský

súd Bratislava III, sp. zn. 62Cbi/3/2025, ktorou sa domáha určenia neexistencie pohľadávok veriteľov:
MONOGRAM Ventures a.s., RNDr. Ján Jenča, KOMEYEC, S.A. DE C.V., A. B. a C. D..

16. Súd nariadil termín pojednávania na 02.07.2025. Deň pred pojednávaním, dňa 01.07.2025 bol
súdu doručený návrh veriteľa KOMEYEC na pristúpenie do konkurzného konania podľa § 24 ods. 2

ZKR. Dňa 02.07.2025, teda v deň pojednávania bol súdu doručený návrh veriteľa XP Business BV na
pristúpenie do konkurzného konania podľa § 24 ods.2 ZKR. Súd s poukazom na § 196 ZKR a článok
5 CSP na pojednávaní rozhodol, že o týchto návrhoch nebude opätovne rozhodovať samostatným
uznesením, pretože ich považuje za zjavné zneužitie práva, vedú k nedôvodným prieťahom v konanía bránia meritórnemu prejednaniu veci. Konanie, ktoré je v rozpore s účelom ZKR nemôže požívať
právnu ochranu, a preto na tieto podania neprihliadol. Strany sporu zhodne uviedli, že sa k procesnému
postupu súdu nebudú vyjadrovať.

17. Súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dlžník čiastočne plnil pohľadávku veriteľa. K úhrade
zvyškudlhunedošlo, e-mailomzamestnankynedlžníkazodňa27.11.2024bološtatutárnemuzástupcovi
žalobcu oznámené, že veriteľovi nevznikol nárok na zaplatenie fakturovanej sumy. Zo správania sa
dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu je zrejmé, že pohľadávku navrhovateľa neuznal.

18. Na výzvu súdu právny zástupca navrhovateľa uviedol, že žiada doplniť dokazovanie aktualizáciou,
doplnením ZP v zmysle písomného podania zo dňa 24.02.2025. Ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania navrhovateľ ani dlžník nemali. Súd návrh právneho zástupcu navrhovateľa zamietol,
pretože vypracovanie znaleckého posudku nepovažoval za potrebné a účelné vzhľadom na rozsah
vykonaného dokazovania predloženými listinnými dôkazmi, predmet sporu a zistený skutkový stav.

19. Súd na pojednávaní konanom dňa 02.07.2025 vyhlásil dokazovanie za skončené s tým, že vo veci
vyhlásenia konkurzu rozhodne do 7 dní od vyhlásenia dokazovania za skončené.

20. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, a to listinnými dôkazmi, výpoveďami

účastníkov konania a svedkyne. Zároveň sa oboznámil s vyjadrenia právnych zástupcov účastníkov
konania a konštatoval, že navrhovateľ - veriteľ preukazoval svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo
svojich návrhoch, vyjadreniach, prednesoch na pojednávaniach a listinnými dôkazmi. Dlžník vo
svojich podaniach, vyjadreniach a prednesoch na pojednávaniach rozporoval aktívnu vecnú legitimáciu
navrhovateľa, nedostatok plurality veriteľov, pohľadávku navrhovateľa – veriteľa, ostatných veriteľov

označených v návrhu, tieto pohľadávky označil za sporné a tvrdil, že podmienky na vyhlásenie konkurzu
nie sú dané a splnené.

21. Súd uviedol, že aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je veriteľ, ktorý
má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 90 dní po lehote splatnosti, pričom musí byť zachovaná pluralita

veriteľov. V prípade spornej pohľadávky veriteľa súd neprihliada na pohľadávky ostatných veriteľov,
tieto nie sú spôsobilé založiť navrhovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Ak ide o spornú pohľadávku označenú veriteľom v návrhu, postačuje dlžníkovi spornosť
pohľadávky iba osvedčiť, aby súd na ňu neprihliadal, t. j. dlžník nemusí spornosť pohľadávky preukázať.
Otázka preukázania alebo nepreukázania spornej pohľadávky musí byť vždy predmetom samotného

sporového konania, pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci konkurzného konania dokazovanie
ohľadompreukázaniaprávnehozákladupohľadávky,ktorejspornosťsanamieta(komentárkZKR,JUDr.
Branislav Pospíšil).

22. Súd poukázal na ustálený právny záver, že pre účely vyhlásenia konkurzu sa aktívna legitimácia

spája len s osvedčenou a nespornou pohľadávkou veriteľa, ktorej hmotnoprávny základ a existenciu
je konkurzný súd spôsobilý zistiť (má ju za preukázanú) bez potreby dokazovania týchto skutočností.
Uviedol, že navrhovateľ je povinný svoju pohľadávku osvedčiť natoľko, aby nebolo potrebné o existencii
jeho pohľadávky viesť rozsiahle dokazovanie. Otázka preukázania alebo nepreukázania spornej
pohľadávkymusíbyťvždypredmetomsamostatnéhosporovéhokonania,pričomkonkurznýsúdnemôže

viesť v rámci konkurzného konania rozsiahle dokazovanie vo veci preukázania právneho základu,
výšky pohľadávky, ktorej spornosť sa v konaní namieta. Uvedené závery korešpondujú s judikatúrou,
ktorá sa vyvinula k otázke posudzovania aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 31.07.2014, sp. zn. 4CoKR/24/2014; uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.08.2013,

sp. zn. 2CoKR/42/2013-147; uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.11.2013, sp. zn.
2CoKR/778/2013; uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.07.2018,sp. zn. 1CoKR/33/2018).

23. Súd konštatoval, že zmyslu a účelu právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii
zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona, ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah

konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom
a dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby,
ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého dôvoduvylúčené, aby za tejto situácie pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka postačovala existencia iných
veriteľov (hoc aj s nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi), z ktorých však žiaden návrh na vyhlásenie
konkurzu voči dlžníkovi so zákonom predpísanými náležitosťami nepodal (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa18.06.2014, sp. zn. II. ÚS 300/2014-10). Súd rovnako odkázal na uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 11.12.2007, sp. zn. 29Cdo 5044/2007, podľa ktorého pri závere o nedoložení
pohľadávoknavrhujúcimiveriteľmi,niejedôvodskúmaťdlžníkovúpadok.Osobabezaktívnejlegitimácie
totiž nemá právo domôcť sa osvedčenia dlžníkovho úpadku.

24. V otázke aktívnej legitimácie navrhovateľa ako konkurzného veriteľa spočíva bremeno tvrdenia, ale
aj dôkazné bremeno, výhradne na navrhovateľovi. Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu a
tým aj splnenie podmienok uvedených v § 12 ods. 2 ZKR musí veriteľ - navrhovateľ osvedčiť bez toho,
aby bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť rozsiahle dokazovanie.

25. Súd uviedol, že veriteľ podávajúci návrh na vyhlásenie konkurzu svoju pohľadávku voči dlžníkovi

dôvodil nárokom vyplývajúcim zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.02.2025 uzatvorenej medzi
navrhovateľom a dlžníkom. Navrhovateľ tvrdil, že mu voči dlžníkovi vznikla pohľadávka vo výške
228 000,- Eur s DPH s lehotou splatnosti 15 dní od jej vystavenia. Dňa 16.02.2025 (deň po uzatvorení
zmluvy) vystavil navrhovateľ faktúru č. 202401, ktorou si uplatnil od dlžníka zaplatenie sumy 228 000,-
Eur s lehotou splatnosti 03.03.2024. Dlžník dňa 18.03.2024 uhradil časť fakturovanej sumy, a to čiastku

120 000,- Eur. Teda navrhovateľ eviduje voči dlžníkovi neuhradenú pohľadávku vo výške 108 000,-
Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10 602,74 Eur. O úhradu pohľadávky sa snažil 9 mesiacov,
na jej uhradenie vyzýval členov predstavenstva, ktorí ho priebežne uisťovali o úhrade. Výzvou zo
dňa 18.11.2024 prostredníctvom právneho zástupcu vyzval dlžníka na zaplatenie istiny a príslušenstva
v lehote 5 dní od doručenia výzvy. Dlžník záväzok neuhradil, pričom je v omeškaní viac ako 90 dní.

Veriteľ predložil potvrdenie audítora, auditorea partners s.r.o. zo dňa 22.11.2024 podľa § 12 ods. 2 písm.
c) ZKR o tom, že pohľadávku účtuje v súlade s účtovnými predpismi a bola riadne podložená potrebnými
účtovnými dokladmi. Navrhovateľ k návrhu pripojil aj výzvu zo dňa 18.11.2024 adresovanú dlžníkovi na
zaplatenie sumy 117 024,66 Eur (istina + príslušenstvo), ktorá bola dlžníkovi doručená dňa 22.11.2024.

26. Dlžník k pohľadávke veriteľa prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že ju nie je ochotný
zaplatiť, nie však z dôvodu, že by tak nebol schopný urobiť. Pohľadávku si uplatňuje osoba, ktorá
spôsobila dlžníkovi škodu. Dlžník nepoprel uzatvorenie zmluvy o sprostredkovaní, veriteľ však porušil
čl. III. bod 1 písm. a) zmluvy, keď nekonal s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami dlžníka tým,
že vedome podal nedôvodný návrh na vyhlásenie konkurzu. Okrem toho spôsobil veriteľ dlžníkovi aj

škodu pri výkone sprostredkovateľskej činnosti uhrádzaním zrejme fiktívnych pohľadávok spoločnosti
KOMEYEC a Fabio Molina. Dlžník považuje pohľadávku veriteľa za nedôvodnú aj napriek čiastočnej
úhrade, čo preukázal aj vrátením faktúry veriteľovi.

27. Na preukázanie plurality veriteľov označil veriteľ v návrhu na vyhlásenie konkurzu ďalších veriteľov,

ktorých súd pre prehľadnosť rozdelil do dvoch skupín. Do prvej skupiny zaradil dvoch zahraničných
veriteľov uvedených v návrhu: KOMEYEC S.A. DE C.V. pohľadávka vo výške 344 884,99 USD)
a Fabio Molina, S.A. (pohľadávka vo výške 135.777,63 eura), obaja so sídlom v Salvadore. Spoločnosť
KOMEYEC mala poskytnúť dlžníkovi služby pri výkone jeho činnosti a A. B. mal dlžníkovi poskytnúť
právne služby. K uvedeným pohľadávkam navrhovateľ nepredložil doklad o vzniku a predmete

záväzkového vzťahu medzi uvedenými obchodnými spoločnosťami a dlžníkom, predložil vyhlásenie
o neuhradených pohľadávkach spoločnosti KOMEYEC zo dňa 27.11.2024 spolu s faktúrami bez
preukázania poskytnutého plnenia a vyhlásenie o neuhradených pohľadávkach spoločnosti Fabio
Molina, S.A. zo dňa 27.11.2024 spolu s faktúrami bez preukázania poskytnutého plnenia. Dlžník poprel
existenciu týchto pohľadávok a aj ich oprávnenosť. Pri posudzovaní uplatnených pohľadávok dlžník

dospel k záveru, že zo žiadnej dokumentácie nevyplýva právny dôvod ich vzniku a ani poskytnuté
plnenie. Podľa dlžníka nepostačuje na ich preukázanie úhrada pohľadávok uvedeným spoločnostiam
bývalým generálnym riaditeľom dlžníka C. C., v súčasnosti štatutárny zástupca navrhovateľa. Dlžník
tieto skutočnosti opakovane namietal, naposledy v liste zo dňa 11.12.2024.

28. Súd uviedol, že spoločnosť KOMEYEC S.A. DE C.V. podávala opakovane v priebehu konkurzného
konanianávrhynapristúpeniedokonaniapodľa§24ods.2ZKR,konkrétnedňa16.02.2025,25.04.2025
a 01.07.2025. Nakoľko tieto návrhy neboli podané v súlade so zákonom, nespĺňali zákonné náležitosti,
súd spoločnosť prostredníctvom právneho zástupcu uznesením vyzýval na odstránenie vád podania,výzvy zo dňa 03.03.2025 a 29.04.2025. Spoločnosť ani na jednu z výziev súdu nepredložila okrem
iného listiny preukazujúce jej pohľadávku v súlade s § 12 ods. 2 ZKR, a preto súd návrhy zo dňa
16.02.2025 a 25.04.2025 uzneseniami zo dňa 02.04.2025 a 28.05.2025 odmietol. Na posledný návrh

zo dňa 01.07.2025 súd s poukazom na čl. 5 CSP neprihliadol.

29. Vo vzťahu k ostatným veriteľom označeným v návrhu na vyhlásenie konkurzu, zaradených súdom
pre prehľadnosť do druhej skupiny (CENTRON SLOVAKIA spol. s r.o., TUCAN, s.r.o., COMPEL RAIL,
a.s., FINSERVIS TAX, s.r.o.), súd uviedol, že dlžník považoval pohľadávky týchto veriteľov za sporné

v dôsledku ich neexistencie alebo nenadobudnutia ich splatnosti ku dňu podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané listinnými dôkazmi predloženými dlžníkom,
čestnými vyhláseniami obchodných spoločností, ktoré navrhovateľ označil v návrhu alebo dohodami
o zmene splatnosti dlhu. V ďalšom priebehu konania sa navrhovateľ k týmto veriteľom nevyjadroval a ani
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by existenciu týchto pohľadávok preukazoval.

30.Súdďalejkonštatoval,žespornéskutočnosti,ktorésatýkajúpohľadávoknavrhovateľaaoznačených
veriteľov KOMEYEC a A. B., nebude možné osvedčiť len listinami. Vykonaním vecne opodstatnených
dôkazov (výsluchmi svedkov, znaleckými posudkami atď..) by konkurzný súd nahrádzal sporové konanie
o týchto pohľadávkach, ktoré je v čase rozhodovania súdu o vyhlásení konkurzu vedené na Mestskom
súde Bratislava III, sp. zn. 62Cbi/3/2025. Konkurzný súd navyše poznamenal, že zmyslu a účelu

právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení
tohto zákona, ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval
existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka
navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby
bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby, ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako

v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého dôvodu vylúčené, aby za tejto situácie pre
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka postačovala existencia iných veriteľov (hoci aj s nespornou
pohľadávkou voči dlžníkovi), z ktorých však žiaden návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi so
zákonom predpísanými náležitosťami nepodal ( z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 18. júna 2014, sp. zn. II. ÚS 300/2014).

31. Súd poukázal na to, že v zmysle právnej úpravy konkurzného konania môže byť konkurz na majetok
dlžníka vyhlásený iba na návrh subjektov definovaných zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Jedným
z týchto subjektov je veriteľ dlžníka. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii zároveň stanovuje náležitosti
návrhuveriteľanavyhláseniekonkurzu,ktorýchsplneniejepredpokladomzačatiakonkurznéhokonania.

Jednou z týchto náležitostí je aj pripojenie listiny, ktorá dokladuje pohľadávku navrhovateľa (napr. aj len
potvrdenie audítora, že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi,
a v prípade, že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora,
správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má doložený dôvod
vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe). Pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu na majetok

dlžníka však konkurzný súd nemôže vychádzať iba z obsahu návrhu na vyhlásenie konkurzu, je povinný
vziať do úvahy aj obsah vyjadrenia dlžníka k tomuto návrhu a ním predložené dôkazy. Opačný prístup by
predstavoval neprípustný formalizmus v rozhodovaní konkurzného súdu. Pritom ani z ustanovenia § 19
ods. 1 písm. c) ZKR nevyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu prichádza do úvahy
iba jeho vyhlásenie alebo zastavenie konkurzného konania. Pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu je

daný konkurznému súdu zákonný príkaz neprihliadať na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť
(bez toho, aby táto povinnosť konkurzného súdu bola zákonom obmedzená iba na posudzovanie otázky
platobnejschopnostidlžníka).Zmysluaúčeluprávnejúpravyzákonaokonkurzeareštrukturalizáciipreto
zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona, ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah
konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a

dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby, ktorá
nie je veriteľom dlžníka. Z uvedených dôvodov, ako aj z účelu konkurzného konania, ktorý vylučuje
rozsiahlejšie dokazovanie otázky existencie pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkovi, musí navrhovateľ
tieto skutočnosti osvedčiť bez toho, aby bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť takéto rozsiahle

dokazovanie. Preto, pokiaľ obsah konkurzného spisu ako celok dostatočným spôsobom dokumentuje,
že navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka a nebol ním ani v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
(hoci navrhovateľ predložil konkurznému súdu s návrhom aj potvrdenie audítora o tom, že pohľadávku
voči dlžníkovi účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, ako aj o doložení dôvodu jej vznikuv účtovníctve navrhovateľa), neostáva než návrh na vyhlásenie konkurzu navrhovateľa zamietnuť, a to
aj v prípade, ak by pohľadávky iných veriteľov voči dlžníkovi sporné neboli. Avšak ani táto skutočnosť
nebola v konaní preukázaná.

32. Súd tiež uviedol, že jedným z aktívne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu je aj veriteľ - v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že veriteľ je oprávnený podať návrh na
vyhlásenie konkurzu len pre platobnú neschopnosť dlžníka a nie pre predĺženie. Podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu pri predlžení dlžníka zabezpečuje zákon tým, že ukladá túto povinnosť dlžníkovi

a osobám, ktoré sú oprávnené a povinné konať v mene dlžníka alebo za dlžníka. Zákon teda limituje
aktívnu legitimáciu veriteľa iba na prípad dlžníkovho úpadku vo forme platobnej neschopnosti, preto je z
pohľadu posudzovania veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu stav predĺženia irelevantný, keďže
súd v rámci konania bude posudzovať platobnú schopnosť/neschopnosť dlžníka a nie stav predĺženia
ako inej formy úpadku.

33.Súdkonštatoval,žesúdvyhlásikonkurznamajetokdlžníkazakumulatívnehosplnenianasledovných
podmienok: sú splnené podmienky ustanovené v § 11 a 14 ZKR, veriteľ je aktívne legitimovaný na
podanienávrhunavyhláseniekonkurzu,majetokdlžníkapostačujeaspoňnaúhradunákladovkonkurzu,
dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť. Ak čo i len jedna z uvedených podmienok nie je splnená,
k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka nedôjde.

34. Ďalej uviedol, že od platobnej neschopnosti je potrebné odlišovať neochotu dlžníka plniť peňažný
záväzok, t. j. stav, keď dlžník je schopný splniť peňažný záväzok, ale z rôznych dôvodov nie je ochotný
záväzok uhradiť, napr. z dôvodu, že ho považuje za sporný a pod.

35. Ak dlžník osvedčí, že jeho záväzky (s výnimkou sporných záväzkov, na ktoré sa neprihliada) sú kryté
hodnotou jeho likvidného finančného majetku (tento majetok vymedzuje vyhláška č. 643/2005 Z. z.),
znamená to, že dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť.

36. Veriteľ, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu musí mať aktívnu legitimáciu na podanie

takéhoto návrhu, inak súd návrh zamietne z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa.
Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je ten veriteľ, ktorý má nespornú
pohľadávku voči dlžníkovi 90 dní po lehote splatnosti (§ 11 ods. 3 v spojení s § 12 ods. 2 ZKR) a zároveň
označí ďalšieho veriteľa s nespornou pohľadávkou 90 dní po lehote splatnosti.

37. Na prípadné sporné pohľadávky veriteľa súd neprihliada, preto tieto nie sú spôsobilé založiť
navrhovateľoviaktívnulegitimáciunapodanienávrhunavyhláseniekonkurzu(§19ods.1písm.c)ZKR).

38. Súd tiež konštatoval, že pre zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu postačuje osvedčiť
spornosť tých pohľadávok, ktoré sa týkajú veriteľa – navrhovateľa podávajúceho návrh na vyhlásenie

konkurzu. V prípade nedostatku aktívnej legitimácie veriteľa - navrhovateľa je už bezpredmetné skúmať,
či dlžník úspešne absolvoval test platobnej schopnosti, keďže neboli splnené všetky podmienky na
vyhlásenie konkurzu. K skúmaniu a osvedčovaniu platobnej schopnosti dochádza v konkurznom konaní
iba za predpokladu, že navrhovateľ má aktívnu legitimáciu. Preto, pokiaľ obsah konkurzného spisu ako
celok dostatočným spôsobom dokumentuje, že navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka, neostáva než návrh

na vyhlásenie konkurzu navrhovateľa zamietnuť, a to aj v prípade, ak by pohľadávka iných veriteľov voči
dlžníkovi sporné neboli. Ak sa v začatom konkurznom konaní ukáže, že pohľadávku navrhovateľa je
neexistentná, resp. sporná, je to dôvod na zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok
aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany navrhovateľa.

39. Súd zároveň uviedol, že účelom konkurzného konania nie je zisťovanie existencie sporných
pohľadávok. Konkurzný súd rozsiahlejšie dokazovanie vedie len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú
rozhodujúce pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu. Oprávnenie
podať návrh na vyhlásenie konkurzu – splnenie podmienok, musí veriteľ osvedčiť bez toho, aby
bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť rozsiahle dokazovanie. Otázka preukázania alebo

nepreukázania spornej pohľadávky musí byť vždy predmetom samostatného sporového konania,
pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci konkurzného konania dokazovanie ohľadom preukázania
základu pohľadávky, ktorej spornosť sa namieta (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
4CoKR/24/2014 zo dňa 31.07.2014).40. Súd konštatoval, že existencia navrhovateľovej pohľadávky voči dlžníkovi musí byť v návrhu
osvedčená do takej miery, že o nej nemožno pochybovať. Aktívne legitimovaným na podanie návrhu

na vyhlásenie konkurzu je teda len ten veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 90 dní po
lehote splatnosti (§ 11 ods. 3 v spojení s § 12 ods. 2 ZKR). Na prípadné sporné pohľadávky veriteľa súd
neprihliada, preto tieto nie sú spôsobilé založiť navrhovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu. Skutočnosť, že navrhovateľ má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie bez
ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu konania (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 3CoKR/5/2017 zo dňa 23. 2. 2017).

41. Ďalej súd uviedol, že z dôvodovej správy k novelizačnému zákonu č. 348/2011 Z. z., ktorým sa
podstatným spôsobom menilo znenie § 11 ods. 3 ZKR, upravujúce aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa na
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyplýva, že: „Novým spôsobom sa definuje
oprávnenie veriteľa iniciovať konkurzné konanie. Navrhuje sa aby veriteľ bol oprávnený podať návrh na

vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník viac ako 30 dní (pozn. v súčasnosti 90 dní) v omeškaní s plnením
aspoň dvoch nesporných peňažných záväzkov aspoň dvoch svojich veriteľov a bol aspoň jedným z
týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie. Ako vyplýva z uvedeného, oprávnenie podať návrh na
vyhlásenie konkurzu môže veriteľovi založiť iba nesporný peňažný záväzok.“

42. Zo zákonnej úpravy § 11 ods. 3 ZKR jednoznačne vyplýva požiadavka pre veriteľa podávajúceho
návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka, pre zachovanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, preukázanie
pluralityveriteľov.Toznamená,žepreúspešnépodanienávrhumusíokremsvojejnespornejpohľadávky
preukázať existenciu ešte aspoň jednej nespornej pohľadávky ďalšieho veriteľa, tak aby bola naplnená
zákonná požiadavka aspoň dvoch nesporných peňažných záväzkov aspoň dvoch veriteľov.

43. Súd v zmysle citovaných ustanovení ZKR skúmal hmotnoprávne podmienky vyhlásenia konkurzu,
vychádzal z vyjadrení účastníkov konania založených v súdnom spise, prednesov účastníkov konania
na pojednávaniach, ako aj z účastníkmi predložených listinných dôkazov, pričom v rámci tejto fázy
konkurzného konania nemohol vykonávať rozsiahle dokazovanie v zmysle návrhu právneho zástupcu

navrhovateľa - veriteľa, nakoľko by konal nad rámec povahy konkurzného konania o veriteľskom
návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktoré nie je určené na riešenie sporu veriteľa a dlžníka ohľadne
existencie pohľadávok, pre ktoré sa navrhuje vyhlásenie konkurzu. Vykonanie dokazovania vo vzťahu
k úpadku dlžníka v prípade neexistencie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa ako aj osvedčenia
spornosti ostatných pohľadávok veriteľov nie je potrebné, keďže v prípade nedostatku aktívnej

legitimácie navrhovateľa - veriteľa je už bezpredmetné skúmať, či dlžník úspešne absolvoval test
platobnej schopnosti, keďže neboli splnené všetky podmienky na vyhlásenie konkurzu. K skúmaniu
a osvedčovaniu platobnej schopnosti dochádza v konkurznom konaní iba za predpokladu, že
navrhovateľ má aktívnu legitimáciu. Podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pri predĺžení dlžníka
zabezpečuje zákon tým, že ukladá túto povinnosť dlžníkovi a osobám, ktoré sú oprávnené a povinné

konať v mene dlžníka alebo za dlžníka. Zákon teda limituje aktívnu legitimáciu veriteľa iba na prípad
dlžníkovho úpadku vo forme platobnej neschopnosti, preto je z pohľadu posudzovania veriteľského
návrhu na vyhlásenie konkurzu stav predĺženia irelevantný, keďže súd v rámci konania bude posudzovať
platobnú schopnosť/neschopnosť dlžníka a nie stav predĺženia ako inej formy úpadku.

44. Súd má za to, že v prvom rade sa musí vysporiadať s otázkou aktívnej vecnej legitimácie
navrhovateľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nakoľko dlžník spochybnil pohľadávku
navrhovateľa. V tejto súvislosti uviedol, že podľa § 19 ods. I písm. c) ZKR, časť vety za bodkočiarkou, pri
rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť.
Súd poukázal na skutočnosť, že dlžník pohľadávku navrhovateľa spochybnil vo svojom vyjadrení, ako

aj na pojednávaniach s odôvodnením, že navrhovateľovi nevznikol nárok na zaplatenie pohľadávky,
spôsobil škodu ako aj z dôvodu, že existencia tejto pohľadávky je predmetom súdneho konania
vedeného na Mestskom súde Bratislava III.

45. Súd s poukazom na ustálenú judikatúru uviedol, že existencia navrhovateľovej pohľadávky voči

dlžníkovi musí byť v návrhu osvedčená do takej miery, že o nej nemožno pochybovať, táto požiadavka
platí aj pre pohľadávky ostatných veriteľov označených v návrhu. Účelom konkurzného konania
nie je zisťovanie existencie sporných pohľadávok. Otázka preukázania alebo nepreukázania spornej
pohľadávky musí byť vždy predmetom samostatného sporového konania, pričom konkurzný súdnemôže viesť v rámci konkurzného konania dokazovanie ohľadom preukázania právneho základu,
výšky pohľadávky, ktorej spornosť sa namieta. Doloženie pohľadávky spôsobom, ktorý vyžaduje
zákon, v návrhu na vyhlásenie konkurzu neznamená, že v ďalšom priebehu konkurzného konania sa

táto pohľadávka bude považovať bez ďalšieho za nespornú. Ak však veriteľ má pohľadávky riadne
preukázané a dlžník ich neplatí preto, že ich neuznáva, resp. uvádza okolnosti, pre ktoré podľa dlžníka
tieto pohľadávky už neexistujú, resp. ak má dostatok majetkového krytia, nejde o dlžníkovu neschopnosť
platiť.

46. V predmetnom konaní navrhovateľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi, označenú v návrhu na
vyhlásenie konkurzu, doložil predložením listiny podľa § 12 ods. 2 písm. c) ZKR, teda potvrdením
audítora, že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi. Súd dodal, že
audítor nevydáva potvrdenie o nespornosti nároku, ale len potvrdenie o evidencii a existencii pohľadávky
v účtovných dokumentoch veriteľa a o doložení jej pôvodu zmluvou alebo inými listinami preukazujúcimi
dôvodjejvzniku.Veriteľvzmysleplatnejprávnejúpravymôžepodaťnávrhnavyhláseniekonkurzuajpre

splatnú pohľadávku, o ktorej doposiaľ nebolo príslušným orgánom právoplatne rozhodnuté (v prípade,
ak návrh smeruje voči dlžníkovi, ktorý je právnickou osobou). To však neznamená, že ak je taký návrh
podaný, nahradzuje konkurzné konanie riadne konanie o tejto pohľadávke pred orgánom povolaným o
pohľadávke rozhodnúť.

47. Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je teda len ten veriteľ, ktorý
má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 90 dní po lehote splatnosti a zároveň označil aspoň jedného
ďalšieho veriteľa s nespornou pohľadávkou 90 dní po lehote splatnosti (§ 11 ods. 3 v spojení s § 12 ods. 2
v spojení s § 19 ods. 1 písm. c) ZKR). Dlžník, voči ktorému je návrh na vyhlásenie konkurzu podaný, má
právo sa v štádiu do vyhlásenia konkurzu na jeho majetok proti podanému návrhu brániť (okrem iných)

aj tým spôsobom, že relevantným spôsobom spochybní pohľadávku navrhovateľa, resp. ostatných v
návrhu označených veriteľov, o ktorých navrhovateľ - veriteľ tvrdí, že sú oprávnené a splatné. V prípade,
ak dlžník relevantne spochybní ich oprávnenosť, resp. osvedčí ich spornosť, súd na takéto pohľadávky
v súlade s § 19 ods. 1 písm. c) ZKR nemôže prihliadať.

48. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že dlžník dostatočným spôsobom
preukázal spornosť pohľadávky navrhovateľa, ako aj ostatných veriteľov označených v návrhu na
vyhlásenie konkurzu. Dlžník neuznal pohľadávku navrhovateľa, pretože ju považuje za nedôvodnú,
preukázal, že je predmetom samostatného súdneho konania, ktoré nie je doposiaľ právoplatne
skončené. Čiastočná úhrada pohľadávky neznamená v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka

automaticky uznanie zvyšku dlhu. Je potrebné vždy konkrétne posudzovať správanie sa dlžníka, jednak
v čase poskytnutia čiastočnej úhrady, ako aj po tejto úhrade a v prípade konkurzného konania aj
správanie sa dlžníka v tomto konaní. Súd musí prijať záver, či je možné z jeho správania vyvodiť záver o
uznaní aj zvyšku dlhu. Pre zachovanie aktívnej vecnej legitimácie nepostačuje len existencia nespornej
pohľadávkynavrhovateľa,vzmysle§12ods.2ZKRjepotrebnápluralitaveriteľov.Dlžníkvtomtoprípade

nielenže preukázal spornosť pohľadávky veriteľa, ale aj spornosť prípadne neexistenciu pohľadávok
ostatných veriteľov. Teda ak by aj súd dospel k záveru, že pohľadávka navrhovateľa je nesporná,
neexistovala by pluralita veriteľov požadovaná zákonom, ako podmienka na vyhlásenie konkurzu.

49. Čo sa týka testu platobnej schopnosti dlžníka, v tejto súvislosti konkurzný súd odkázal na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júna 2014, sp. zn. II. ÚS 300/2014. K skúmaniu a
osvedčovaniu platobnej schopnosti dochádza v konkurznom konaní iba za predpokladu, že navrhovateľ
má aktívnu legitimáciu. Vzhľadom na záver o absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa,
konkurzný súd sa ďalej v predmetnej veci nezaoberal skúmaním platobnej schopnosti dlžníka.

50. Súd tiež poukázal na to, že ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS 383/2020 konštatoval:
Aktívne vecne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je len ten veriteľ, ktorý má
nespornúpohľadávkuvočidlžníkovi.Súdmusískúmaťaktívnuvecnúlegitimáciunavrhovateľavkaždom
štádiu konania a skúmaním ďalších hmotnoprávnych podmienok sa zaoberá, len ak je táto podmienka
splnená. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má za následok zamietnutie návrhu.

51. Podľa názoru súdu prvej inštancie v posudzovanej právnej veci dlžník osvedčil spornosť pohľadávky
navrhovateľa, ako aj ostatných veriteľov označených v návrhu, a preto súd na tieto pohľadávkynemohol prihliadať. Na základe uvedeného vyvodil súd záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii
navrhovateľa.

52. Súddospelkzáveru,ževdôsledkunedostatkuaktívnejvecnejlegitimácienavrhovateľaprespornosť
jeho pohľadávky a nepreukázania plurality veriteľov v zmysle § 12 ods. 2 ZKR, nie je navrhovateľ
aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, a teda nie sú splnené procesné
podmienky na pokračovanie v konaní, preto návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol.

53. Súd konštatoval, že ustanovenia ZKR priamo neriešia otázku náhrady trov konania, preto súd o
trovách konania rozhodol s použitím § 196 ZKR podľa Civilného sporového poriadku.

54. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Súd zamietol
návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na podanie
návrhu a nedostatku plurality veriteľov v dôsledku označenia spornosti ich pohľadávok. V dôsledku

zamietnutia návrhu bol v konaní úspešný dlžník, ktorému súd priznal nárok na náhradu trov konania voči
navrhovateľovi, ktorý úspešný nebol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

55. Proti uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie navrhovateľ
– veriteľ, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a aby priznal veriteľovi nárok na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

56. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s napadnutým uznesením v celom rozsahu, nakoľko má za to,
že konkurzný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolanie teda podal z dôvodov
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), h), e), f) a g) CSP.

57. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu zamietol
s odôvodnením nesplnenia procesnej podmienky aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa (veriteľa).
Veriteľ namieta zásadné pochybenie prvoinštančného súdu v tom, že aktívna vecná legitimácia nie
je procesnou podmienkou konania, je to hmotnoprávna podmienka, ktorá sa týka existencie práva

uplatňovaného v konaní, je podmienkou úspechu v konaní.

58. Odvolateľ má za to, že konkurzný súd môže konanie pred vyhlásením konkurzu zastaviť podľa
ustanovenia § 15 ods. 2, § 19 ods. 1 písm. c) a § 20 zákona o konkurze, alebo podľa ustanovenia
§ 196 zákona o konkurze v spojení s ustanovením § 161 ods. 2 CSP v prípade neodstrániteľnej

procesnej podmienky. K takémuto zákonom predpokladanému postupu nedošlo, keď prvoinštančný súd
zamietol návrh z dôvodu nesplnenia procesnej podmienky, aktívnej vecnej legitimácie veriteľa. Súd
prvej inštancie sa návrhom veriteľa, posudzovaním dôvodnosti vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka
nezaoberal. Na základe neopodstatneného záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie veriteľa
neskúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu, a teda dokazovanie týkajúce

sa platobnej schopnosti dlžníka ďalej nevykonával.

59. Aj v prípade nedostatku procesnej podmienky, súd konanie podľa ustanovenia § 161 ods.
2 CSP zastaví, nie návrh zamieta, keď zamietnutie návrhu je meritórnym rozhodnutím súdu, ktorým
konanie končí a súd takto nemôže rozhodnúť bez toho, aby vec prejednal. Zamietnutie návrhu má formu

rozsudku, nie uznesenia.

60. Priebeh konkurzného konania a rovnakú formu rozhodnutí konkurzného súdu upravuje zákon
o konkurze, podľa ktorého po začatí konkurzného konania môže súd konanie zastaviť alebo vyhlásiť
konkurz. Všeobecné súdy rozhodujú o zamietnutí návrhu rozsudkom v sporovom konaní a nie

uznesením v konkurznom konaní, ako tomu bolo v tomto prípade. Arbitrárna aplikácia vybraných
ustanovení Civilného sporového poriadku v konkurznom konaní, má za následok nastolenie bezprávia,
nepredvídateľnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov v tejto veci, kedy už účastník nemôžepredvídať, ktoré ustanovenia Civilného sporového poriadku sa uplatnia v konkurznom konaní a ktoré
nie. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je dôvodom pre rozsudok o zamietnutí žaloby.

61. Navrhovateľ – veriteľ poukázal ďalej na bod 42. odôvodnenia uznesenia a trval na tom, že veriteľ
svoju pohľadávku voči dlžníkovi dostatočne preukázal zmluvou o sprostredkovaní zo dňa 15.02.2025
uzatvorenou medzi veriteľom a dlžníkom, na základe ktorej vznikla veriteľovi voči dlžníkovi pohľadávka
vo výške 190.000,-Eur (228.000,-Eur s DPH), pričom dlžník veriteľovi neuhradil sumu vo výške 108.000,-
Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10.602,74 Eur a je v omeškaní viac ako 90 dní. Veriteľ na

podporu svojich tvrdení o záväzku dlžníka voči veriteľovi predložil súdu taktiež faktúru č. 202401 zo
dňa 16.02.2024 a Potvrdenie audítora zo dňa 22.11.2024. Navrhovateľ – veriteľ má za to, že dlžník
neosvedčilspornosťpohľadávokoznačenýchveriteľomvjehonávrhu.Dlžníksícetvrdil,ženiejeochotný
plniť veriteľovu pohľadávku, avšak jeho tvrdenia sú preukázateľne účelové a zavádzajúce.

62. Odvolateľ tiež poukázal na odôvodnenie uvedené v bode 50. napadnutého uznesenia a konštatuje,

že konkurzný súd pre prijatie záveru uvedeného v tomto bode považoval za dostačujúce tvrdenia
dlžníka, že „nie je ochotný zaplatiť, nie však z dôvodu, že by tak nebol schopný urobiť. Pohľadávku si
uplatňujeosoba,ktoráspôsobiladlžníkoviškodu.Dlžníknepopreluzatvoreniezmluvyosprostredkovaní,
veriteľ však porušil čl. 3 bod 1 písm. a) zmluvy, keď nekonal s odbornou starostlivosťou v súlade so
záujmami dlžníka tým, že vedome podal nedôvodný návrh na vyhlásenie konkurzu. Okrem toho spôsobil

veriteľovi dlžníkovi aj škodu pri výkone sprostredkovateľskej činnosti uhrádzaním zrejme fiktívnych
pohľadávok spoločnosti KOMEYEC a Fabio Molina“. Tiež súd prvej inštancie pochybil, keď nereflektoval
argumentáciu veriteľa, že dňa 15.02.2024 dlžník ako záujemca a veriteľ ako sprostredkovateľ uzatvorili
Zmluvu o sprostredkovaní, predmetom ktorej je záväzok sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu
ktomu,abyzáujemcanastranedodávateľamalpríležitosťuzavrieťstreťouosobounastraneodberateľa

zmluvunadodávkupredmetučinnostizáujemcuapovinnosťzáujemcuzaplatiťzatosprostredkovateľovi
odplatu (províziu) v súlade so zmluvou, ako aj ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán súvisiacich
s danou činnosťou podľa zmluvy. Ďalej veriteľ poukázal na čl. 3., bod 1 Zmluvy o sprostredkovaní.
Tiež veriteľ v konaní vyhlásil, že vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre dlžníka vždy s odbornou
starostlivosťou a v záujme dlžníka, pričom sa nikdy nedostal do omeškania s plnením svojich povinností.

Veriteľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka v dôsledku konania samotnej spoločnosti
dlžníka, ktorá si prvotne dlhodobo neplnila a neplní vlastné povinnosti hradiť odplatu (províziu) veriteľa
riadne a včas. V písomnostiach zo dňa 18.11.2024 veriteľ vyzval dlžníka na vyplatenie finančných
prostriedkov (v rámci riadne vystavených splatných faktúr), ktoré mu neboli zo strany dlžníka riadne
a včas vyplatené, avšak na predmetnú výzvu dlžník nezareagoval, finančné prostriedky neuhradil ani

v dodatočnej lehote. Veriteľ dal tiež do pozornosti, že dlžník mohol predísť „ohrozeniu jeho obchodných
príležitostí, narušeniu dôvery dlžníkových obchodných partnerov, dlhodobému oslabeniu pozície dlžníka
v jeho segmente podnikania, zásahom do dobrej povesti dlžníka a poškodeniu reputácie na trhu“,
ktoré podľa dlžníka nastali v dôsledku konania veriteľa, a to prvotným plnením si vlastných povinností
v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, úhradou provízie veriteľovi. Podľa veriteľa v tomto smere preto

nemožno hovoriť o úmyselnom konaní veriteľa v nesúlade so záujmami dlžníka, nakoľko sekundárne
konanie veriteľa je len „vynúteným“ následkom prvotného nekonania dlžníka (absencia úhrady provízie).
Dlžník do času podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nerozporoval plnenie predmetnej pohľadávky,
nepožadoval prípadnú zľavu pre nedodržanie podmienok dodania služby, navyše došlo k čiastočnej
úhrade (vo výške 120.000,-Eur), pričom dlžník začal rozporovať pohľadávku až po podaní návrhu

na vyhlásenie konkurzu s tým, že už splatnú pohľadávku (splatnosť nastala dňa 03.03.2024) údajne
neuhradil z dôvodu konania veriteľa v rozpore so záujmami dlžníka. Podľa veriteľa aj na základe
uvedeného nemožno súhlasiť s argumentáciou dlžníka v konaní, že tento podal na súd vedome
nedôvodný návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Veriteľ dodal, že faktúru riadne vystavil
a doručil dlžníkovi, zo strany dlžníka nebola faktúra veriteľovi nikdy vrátená. Tiež dlžník nepreukázal

spornosť predmetnej pohľadávky veriteľa, a teda nie je dôvod, aby súd neprihliadal na tento záväzok
dlžníka.

63.Súdtiežpovažovalzapostačujúcetvrdeniadlžníka,žepopieraexistenciuaoprávnenosťpohľadávok
veriteľov spoločnosti KOMEYECO S.A. DE C.V. a osoby A. B. E., pričom súd prvej inštancie pochybil,

keď nezohľadnil argumentáciu veriteľa, ktorý poukazoval na protichodné tvrdenia dlžníka. Dlžníka na
jednej strane v konaní tvrdil, že „ spočiatku mal dlžník vôľu k návrhu veriteľa označené nové tvrdené
pohľadávky spoločnosti KOMEYEC a A. B. zaplatiť“ a na strane druhej poprel existenciu a oprávnenosť
týchto pohľadávok. Podľa veriteľa dlžník len účelovo spochybňoval existenciu predmetných pohľadávok.Ak dlžník argumentoval, že tieto pohľadávky nie sú právne oprávnené, alebo že neexistujú, následne
je nelogické a nepresvedčivé, prečo ich dlžník vôbec vedome hradil v minulosti (nedostatok právneho
dôvodu jej vzniku, ktorý tvrdí dlžník, by mu musel byť známy od začiatku). Ak dlžník popiera existenciu

a oprávnenosť týchto pohľadávok, dlžník netvrdí a ani nepreukázal, že by v čase pred podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu uskutočnil právne kroky k ich rozporovaniu, alebo že by namietal dodanie
služieb od týchto veriteľov. Rozporovanie pohľadávok v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
považuje veriteľ za irelevantné. Pokiaľ dlžník v konaní naznačil, že zo strany dlžníka došlo k úhrade
pohľadávok spoločnosti KOMEYEC a A. B. za pôsobenia bývalého generálneho riaditeľa dlžníka C.

C., s uvedeným tvrdením dlžníka veriteľ dôrazne nesúhlasil. V danom prípade ide o pohľadávky
spoločnostiKOMEYECaFabiaMolinuzroku2023,pričomzoznaleckéhoposudkuvyplýva,žejednotlivé
podpory má dlžník zaúčtované. Faktúry boli doručované nielen spoločnosti dlžníka, ale aj vtedajšiemu
riaditeľovi pánovi F. G. H., ktorý opakovane prisľúbil ich úhradu. V tom čase neviedol účtovníctvo pán
C. (ako sa to snaží mylne navodiť dlžník predložením pracovnej zmluvy), ale pán I. B. J., K. (predseda
predstavenstva dlžníka od roku 2019 po súčasnosť) a pán F. I. E., L. (podpredseda predstavenstva

dlžníka od 13.04.2022 po súčasnosť). O faktúrach spoločnosti KOMEYEC a A. B. mali vedomosť všetci
členovia predstavenstva, títo odsúhlasili ich úhradu a existencia a oprávnenosť faktúr vyplývala aj
z priebežného auditu (ktorý realizovala pani F. G. H.). Samotné úhrady uskutočňovala pani M., ktorá
zodpovedala pánovi I. B. J., K.. Veriteľ dal do pozornosti odvolacieho súdu, že faktúry neboli spoločnosti
KOMEYEC a A. B. nikdy vrátené a prísľuby ich úhrady vyplývajú aj z komunikácie vedenej medzi pánom

F. G. H. a predstaviteľmi veriteľa. Skutočnosť, že faktúry nie sú fiktívne, preukazuje aj ich paginácia
(červené čísla na faktúrach v pravo hore), ide o oficiálne tlačivá, ktoré sa registrujú a kupujú od štátu a až
následne je možné ich vystaviť – jednotlivé faktúry boli zo strany dlžníka predložené súdu do konania
k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Veriteľ tvrdí, že pohľadávky uplatňované spoločnosťou KOMEYEC
a A. B. nie sú špekulatívne, fiktívne ani neoprávnené, tieto boli v minulosti zo strany dlžníka hradené

bez výhrad, čím dlžník preukázateľne fakticky uznal existenciu týchto pohľadávok, uznal existenciu
zmluvného vzťahu (potvrdil teda právny dôvod ich vzniku), ako aj potvrdil svoju povinnosť ich úhrady.
Zároveň veriteľ poukázal na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Veriteľ má za to, že
dlžník relevantne neosvedčil spornosť predmetných pohľadávok spoločnosti KOMEYEC a A. B., a teda
nebol dôvod, aby súd neprihliadal na tieto záväzky dlžníka.

64. Konkurzný súd podľa veriteľa tiež považoval za postačujúce tvrdenia dlžníka, že pohľadávky
veriteľov CENTRON SLOVAKIA spol.s.r.o., TUCAN, s.r.o., COMPEL RAIL, a.s., FINSERVIS TAX, s.r.o.
sú sporné v dôsledku ich neexistencie alebo nenadobudnutia ich splatnosti ku dňu podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu. Veriteľ uviedol, že čo sa týka predmetných pohľadávok dlžník relevantne

nepreukázal spornosť pohľadávky veriteľa (CENTRON SLOVAKIA spol. s.r.o.), a teda nie je dôvod, aby
súd neprihliadal na tento záväzok dlžníka. Čo sa týka pohľadávok veriteľa (TUCAN s.r.o., a FINSERVIS
TAX, s.r.o.) veriteľ vyslovil dôvodné podozrenie, že predložené dohody o zmene splatnosti dlhu
boli vyhotovené len za účelom popretia splatnosti pohľadávky a znemožnenia osvedčenia platobnej
neschopnosti dlžníka.

65. V intenciách uvedeného podľa veriteľa nemožno súhlasiť so závermi súdu, že dlžník osvedčil
spornosť pohľadávky navrhovateľa, ako aj ostatných označených veriteľov, a preto na ne nemôže
prihliadať. Veriteľ má za to, že pohľadávka veriteľa, ako aj pohľadávky ostatných veriteľov boli v návrhu
dostatočne osvedčené, sú nepochybné, čím je zachovaná aj pluralita veriteľov a naopak dlžník

dostatočným spôsobom nepreukázal spornosť pohľadávky navrhovateľa, ako aj ostatných veriteľov.

66. Veriteľ tvrdí, že súd pochybil, keď nesprávne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa a v tejto
súvislosti nesprávne dospel k záveru, že navrhovateľ nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Navrhovateľ tiež
tvrdí, že vzhľadom na existenciu aktívnej vecnej legitimácie veriteľa mal súd prvej inštancie reflektovať,

že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“) dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo
predĺžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu, predpokladá sa, že je v úpadku.

67. Veriteľ tiež poukázal na § 3 ods. 2 ZoKR a tvrdí, že pre posudzovanie zákonnej schopnosti zákon

vychádza zo základného pravidla, podľa ktorého je právnická osoba platobne neschopná, ak nie je
schopná plniť 90 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, ktoré
je doplnené o vyvrátiteľné domnienky o existencii platobnej schopnosti ako aj o neexistencii platobnej
schopnosti. Ďalej veriteľ uviedol, že objektívnou neschopnosťou dlžníka plniť rozumieme stav, keď dlžníknemá dostatok likvidných prostriedkov, aby uhradil splatné peňažné záväzky a poukázal na právny názor
vyslovený v uznesení NS SR zo dňa 12.06.2000, sp.zn. 4Obo 335/99.

68. Tiež veriteľ konštatoval, že vyvrátiteľná domnienka o existencii platobnej schopnosti pozostáva
z dvoch predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to, že so zreteľom na všetky okolnosti
možno odôvodnene predpokladať, že v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku je možné
pokračovať (pričom budúce podnikanie musí priniesť pozitívny merateľný výsledok v podobe zisku,
v tomto prípade nebude postačovať, že podnikanie vygeneruje pozitívny cash flow, podnikanie musí

smerovaťkvygenerovaniuzisku)arozdielmedzivýškoujejsplatnýchpeňažnýchzáväzkovapeňažného
majetku (ďalej len „krytia“) je menej ako desatina výšky jej splatných peňažných záväzkov alebo v dobe
nie dlhšej ako 60 dní medzera krytia pod takúto hranicu klesne. Veriteľ konštatuje, že vyhláška určuje
výpočet medzery krytia a taktiež presne určuje, ktoré peňažné záväzky a peňažný majetok je potrebné
pomenovať pre jej výpočet. To znamená, že na základe relevantných finančných výkazov je dlžník
povinný prostredníctvom tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky preukázať, že je platobne schopný,

napriek existencii dvoch splatných záväzkov voči dvom veriteľom viac ako 90 dní po lehote splatnosti.

69. Podľa veriteľa dlžník v konaní netvrdil a ani neosvedčil, že jeho budúce podnikanie bude smerovať
k vygenerovaniu zisku. Uvedené je naliehavé o to viac, že dlžník podľa údajov o dlžníkovi na webovej
stránke N. (s výnimkou roku 2022) dosahoval stratu, a to za rok 2020 v mínusovej hodnote -1.370.000,-

Eur, za rok 2021 v mínusovej hodnote -1.890.000,-Eur a za rok 2023 v mínusovej hodnote -856.501,-
Eur. Podľa veriteľa znalec v znaleckom posudku len stroho konštatoval, že „Spoločnosť je podľa stavu
k dátumu posúdenia finančne stabilizovaná a vyhliadky jej budúceho fungovania sú pozitívne“ (str. 16
znaleckého posudku zo dňa 23.12.2024), avšak už bližšie neuviedol, aké konkrétne kroky uskutočnil
dlžník za účelom budúceho generovania zisku.

70. Veriteľ tiež poukázal na to, že v konaní pred konkurzným súdom zdôrazňoval, že dlžník
predložením znaleckého posudku relevantne nezadeklaroval svoju solventnosť a nezabezpečil reálnu
objektívnosť takéhoto deklarovania splnenia podmienok v zmysle zákona, nakoľko nestačí len samotný
výstup, t.j. konkrétna číselná hodnota preukazujúca platobnú schopnosť, ale je nevyhnutné pre účely

relevantného výpočtu medzery krytia predložiť znalcovi kompletné relevantné podklady, čo sa v danom
prípade nestalo. Dlžník však účelovo nepredložil znalcovi kompletné relevantné účtovné podklady na
vyhotovenie znaleckého posudku, ktoré by boli pre určenie medzery krytia overiteľné, tie sa preto
následne nestali ani súčasťou súdneho konania. Veriteľ však v konaní predostrel dôvodné pochybnosti,
že dlžník tak konal špekulatívne s cieľom dosiahnutia potrebnej hodnoty medzery krytia v zmysle

zákona. Zároveň sa veriteľ domnieva, že zo strany dlžníka teda došlo k zneužitiu práva pri osvedčovaní
jeho platobnej schopnosti.

71. Veriteľ tvrdí, že v danej právnej veci osvedčil nielen svoju aktívnu vecnú legitimáciu, ale osvedčil aj,
že sa podľa ustanovenia § 11 ods. 3 posledná veta ZoKR predpokladá úpadok dlžníka, nakoľko dlžník

je v plnení viac ako 90 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému
veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

72. Podľa názoru veriteľa súd nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne vyhodnotil neexistenciu
aktívnej vecnej legitimácie veriteľa a následne neosvedčenie spornosti ostatných pohľadávok veriteľov

a skutočnosť, že už je bezpredmetné skúmať, či dlžník úspešne absolvoval test platobnej schopnosti.
V tejto súvislosti poukázal veriteľ na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp.zn. 2Mcdo 4/2009.

73. Veriteľ tvrdí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pričom v tejto súvislosti neobstojí ani zistený skutkový stav a ďalej považuje napadnuté uznesenie za

nepreskúmateľné z dôvodu nepodloženia uznesenia kvalifikovanou právnou argumentáciou, nakoľko
súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia nedáva odpovede na argumentáciu veriteľa reagujúcu
na argumentáciu dlžníka o osvedčení spornosti pohľadávky navrhovateľa a ostatných veriteľov. Tieto
skutočnosti súd prvej inštancie v uznesení žiadnym spôsobom nezohľadnil. Konkurzný súd teda podľa
veriteľa odňal veriteľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv, ktoré

účastníkovi garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

74. Veriteľzastávanázor,žeriadnymneodôvodnenímuzneseniadošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces, pričom napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom veriteľ poukázal narozsiahlu judikatúru súdov pre prípad riadneho neodôvodnenia rozhodnutia a následného porušenia
práva na spravodlivý súdny proces.

75. Veriteľ má ďalej za to, že vo svojich podaniach uviedol podstatné tvrdenia, tieto zároveň
preukázal,avšakposúdenieprávnejvecisaneodrazilovjasnomazrozumiteľnomzodpovedanívšetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok. Absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami veriteľa
je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia. Odôvodnenie právneho názoru konkurzného súdu
v napadnutom uznesení považuje veriteľ za objektívne nedostatočné, keďže neobsahuje žiadne dôvody,

resp. v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie s ohľadom na
argumentáciu veriteľa. Tvrdí, že argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení uznesenia je ako celok
nepresvedčivá a nezohľadňuje požiadavku spravodlivého rozhodnutia. Veriteľ má za to, že pokiaľ ide
o právne posúdenie veci, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež má
za to, že veriteľovi bola nesprávnym procesným postupom konkurzného súdu odňatá možnosť konať
pred súdom a uplatňovať procesné práva, čím došlo k porušeniu práva veriteľa na spravodlivý proces.

76. Veriteľ tiež tvrdí, že rozhodnutie konkurzného súdu nie je správne, pretože súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam bez zohľadnenia dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti a v dôsledku toho vo veci nesprávne rozhodol.

77. Ďalej podľa veriteľa konkurzný súd pochybil, keď nevykonal navrhované dokazovanie. Veriteľ
navrhol vykonanie dôkazov, a to výsluch znalca ZNALECKÁ PORADENSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o.,
stanovisko audítorskej spoločnosti ProVera Consult, s.r.o. zo dňa 31.01.2025 a aktualizáciu znaleckého
posudku, ktorým dlžník osvedčuje svoju platobnú schopnosť. Veriteľ tiež považoval za dôležité poukázať
na to, že dlžník napokon sám uznal hodnovernosť audítora F. B., ktorého pôvodne napádal pre absenciu

jeho údajnej kvalifikácie podať odborné stanovisko k predloženému znaleckému posudku. Konkurzný
súd však návrh právneho zástupcu navrhovateľa na doplnenie dokazovania aktualizáciou znaleckého
posudku zamietol, pretože ho nepovažoval za potrebné a účelné vzhľadom na rozsah vykonaného
dokazovania predloženými listinnými dôkazmi, predmet sporu a zistený skutkový stav. Tieto dôkazy
však žiadnym spôsobom nevyvrátili argumentáciu navrhovateľa a všetky dôkazy predložené dlžníkom

smerovali k vytvoreniu dojmu „spornosti“ ostatných veriteľov, vrátane pohľadávok navrhovateľa, pričom
tieto kroky uskutočnil až počas konkurzného konania a aj to len pár dní pred samotným pojednávaním.

78. Súd ďalej zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu nesplnenia procesnej podmienky
aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa (veriteľa) pričom sa návrhom veriteľa a posudzovaním

dôvodnosti vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka nezaoberal a na základe neopodstatneného záveru
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie veriteľa neskúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok na
vyhlásenie konkurzu, a podľa dokazovania týkajúci sa platobnej schopnosti dlžníka ďalej nevykonával.

79. Konkurzný súd pri posudzovaní aktívnej legitimácie veriteľa vychádzal zo záveru, že aktívne

legitimovaným je len ten veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 90 dní po lehote splatnosti.
Súd tiež uviedol, že na sporné pohľadávky veriteľa neprihliada a postačuje, aby dlžník spornosť
pohľadávky iba osvedčil, nie preukázal. Súd dospel k záveru, že dlžník dostatočným spôsobom
preukázal spornosť pohľadávky navrhovateľa, ako aj ostatných veriteľov označených v návrhu. Podľa
veriteľa však tvrdenia samotného dlžníka vo vyjadrení k návrhu na vyhlásenie konkurzu preukazujú, že

pohľadávka navrhovateľa nebola sporná v zmysle jej neexistencie alebo absencie právneho základu, ale
skôr z dôvodu neochoty dlžníka ju zaplatiť pre iné dôvody, a to že dlžník priznal existenciu pohľadávky
a jej právny dôvod, avšak tvrdil, že nie je ochotný pohľadávky veriteľa vo výške 108.000,-Eur zaplatiť
z dôvodu, nie že by nebol tak schopný urobiť, ale z dôvodu, že ide o pohľadávku uplatňovanú osobou,
ktorásvojímkonanímspôsobilaaspôsobujedlžníkoviškoduvznačnomrozsahu.Týmtodlžníkexplicitne

uznal, že pohľadávka existuje a je v danej výške, pričom jeho neochota plniť vyplýva z tvrdení o škode,
niezpopieraniasamotnejpohľadávky.Dlžníktiežpriznaluzavretiezmluvyosprostredkovanísveriteľom,
ktorájeprávnymzákladompohľadávky.Dlžníkzahrnulspornépohľadávkydoposúdeniasvojejplatobnej
schopnosti a na osvedčenie svojej platobnej schopnosti predložil znalecký posudok, ktorý jednoznačne
preukazuje, že peňažný majetok dlžníka vo výške 1.811.021,30 Eur je násobne vyšší než hodnota

jeho peňažných záväzkov, a to vrátane sporných pohľadávok označených veriteľom v jeho návrhu.
Toto vyhlásenie dlžníka potvrdzuje, že aj keď pohľadávku označil za „spornú“, pre účely preukázania
vlastnej solventnosti ju zahrnul do výpočtu, čo naznačuje, že spornosť sa netýka jej existencie ako takej,
ale skôr ochoty ju plniť alebo iných okolností (napr. protipohľadávky). Zároveň dlžník priamo rozlíšilmedzi neochotou zaplatiť a neschopnosťou zaplatiť, čo je podľa veriteľa v rozpore so základným účelom
konkurzného konania, ktorým je riešenie platobnej neschopnosti.

80. Z uvedeného podľa veriteľa vyplýva, že dlžník vo svojich vyjadreniach v návrhu na vyhlásenie
konkurzu fakticky nespochybnil existenciu a právny základ pohľadávky navrhovateľa, ale namietol iné
dôvody, prečo ju nehodlá plniť. Týmto spôsobom dlžník paradoxne potvrdil existenciu pohľadávky, hoci
ju odmietol uhradiť. Súd však na základe tohto vyhodnotil pohľadávku ako spornú a neprihliadal na
ňu, čo viedlo k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa. Odvolanie by malo poukázať na

túto nezrovnalosť a tvrdiť, že pre konkurzné konanie by nemala byť rozhodujúca neochota plniť, ale
objektívna platobná neschopnosť.

81. Veriteľ ďalej zdôraznil, že dlžník pohľadávky spoločnosti COMEYEC a A. B. eviduje v účtovnej
evidencii. Tiež uviedol, že pohľadávka navrhovateľa bola čiastočne uhradená, pričom pri úhrade bolo
priamo uvedené číslo faktúry a existuje komunikácia, z ktorej vyplýva prísľub doplatenia. Veriteľ tvrdí,

že čiastočná úhrada má v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka účinky uznania zvyšku dlhu,
a dlžník neurobil žiadny úkon smerujúci k spochybneniu fakturovanej sumy pred konkurzným konaním.

82. Ďalej veriteľ uviedol, že pohľadávky spoločnosti KOMEYEC a A. B. boli podľa veriteľa v minulosti
zo strany dlžníka hradené bez výhrad, čo predstavovalo faktické uznanie ich existencie, zmluvného

vzťahu a povinnosti úhrady. Toto čiastočné plnenie má rovnako účinky uznania záväzku. Dlžník tieto
faktúry nevrátil, nenapadol, ani nevytýkal nesprávnosť, ale mal ich riadne zaradené v účtovníctve.
Dlžník na pojednávaní potvrdil, že pohľadávky KOMEYEC a A. B. sú zaevidované v účtovníctve
a boli z nich zaplatené dane a došlo k ich čiastočnej úhrade na pokyn predsedu predstavenstva. Tiež
uviedol, že o týchto pohľadávkach vedelo predstavenstvo, nikto ich nespochybňoval a boli zaradené

do účtovníctva po odchode predošlého generálneho riaditeľa. Podľa veriteľa k údajnému „rozporovaniu
pohľadávok“ tak došlo účelovo až v rámci konkurzného konania, pričom dlžník zaslal veriteľom výzvy až
po začatí tohto konania, tesne pred termínom prvého pojednávania. Sám dlžník priznal, že pohľadávku
veriteľa nerozporoval pred konkurzným konaním, ale začal ju spochybňovať až potom, čo sa dozvedel
o „závažných skutočnostiach pána Jenču“. Toto potvrdzuje, že spornosť bola uplatnená oneskorene

a motivovaná neskoršími udalosťami. Podľa veriteľa je obrana dlžníka len formálna a účelová. Dlžník
podal žalobu o určenie neexistencie pohľadávok až 26.03.2025, teda niekoľko mesiacov po začatí
konkurzného konania, čo opäť poukazuje na účelovosť. Veriteľ s odkazom na judikatúru zastáva názor,
že samotná existencia súdneho sporu by nemala automaticky viesť k záveru o spornosti pohľadávky
v kontexte konkurzného práva, ak dlžník v skutočnosti uznal jej existenciu. Podľa názoru veriteľa

súd konštatoval spornosť pohľadávok na základe tvrdení dlžníka, avšak detailná analýza vyjadrení
samotného dlžníka a predložených dôkazov preukazuje, že popieranie pohľadávok bolo účelové
a taktické, motivované inými dôvodmi a nie skutočným popretím ich existencie alebo právneho základu.

83. Veriteľ tvrdí, že samotná spornosť pohľadávky musí vykazovať takú právnu alebo faktickú

relevanciu, že bude argumentačne udržateľná a obhájiteľná. V tomto smere nepostačuje subjektívna
spornosť pohľadávky navyše účelovo uplatnená voči veriteľom pár dní pred prvým pojednávaním
v konkurznom konaní. V duchu judikatúry NS SR platí, že spornosť pohľadávky nemožno úspešne
namietať len všeobecným a účelovým tvrdením, najmä ak dlh bol riadne účtovne priznaný, časť z neho
uhradená a nikdy nebol predtým popretý.

84. Veriteľ poukázal tiež na ustanovenie § 191 CSP a koncept voľného hodnotenia dôkazov a tvrdí,
že rozhodnutie súdu by malo byť konzistentné a jeho argumenty by mali podporovať príslušný záver.
Napadnuté rozhodnutie však podľa veriteľa nie je správne, pretože skutkový stav bol vyhodnotený len
jednostranne (v prospech dlžníka), bez zohľadnenia argumentácie veriteľa a ním predložených dôkazov,

konkurzný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku
toho vo veci nesprávne rozhodol. Veriteľ má za to, že súd v danom prípade nerešpektoval základný
princíp hodnotenia dôkazov podľa Článku 15 Civilného sporového poriadku.

85. Veriteľ zároveň poukázal na ustanovenie § 191 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva „materiálnosť“ princípu

voľného hodnotenia dôkazov, t.j. každý dôkaz môže byť prostriedkami procesnému útoku spochybnený
tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu
SR z 26.01.2010 sp.zn. III. ÚS 332/09. Veriteľ tvrdí, že dôvod odmietnutia vykonania dôkazu, ktorý
je v konaní podstatný, musí mať oporu v zákone a musí byť inštančne preskúmateľný. Súd však nalegitímnosť tohto svojho názoru neuviedol žiadny relevantný právny dôvod. V tejto súvislosti poukázal
aj na právny názor vyslovený v uznesení NS SR, sp.z. 6Cdo 259/2010 zo dňa 26.01.2011.

86. Veriteľ konštatoval, že napriek skutočnosti, že pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti,
kedy v rámci v konaní predložených písomností zo strany dlžníka vyvstávajú pochybnosti, súd stroho
konštatoval, že je už bezpredmetné skúmať, či dlžník úspešne absolvoval test platobnej schopnosti.
Konkurzný súd sa z tohto pohľadu s tvrdeniami veriteľa o neosvedčení spornosti jeho pohľadávok
a pohľadávok ostatných veriteľov žiadnym spôsobom nevysporiadal a tieto okolnosti pri rozhodovaní ani

nezohľadnil, a preto súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Veriteľ tvrdí, že rozhodnutie súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé
zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle Čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na
kontradiktórne konanie.

87. Veriteľ má za to, že dlžník v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR dostatočne neosvedčil spornosť
pohľadávok označených veriteľom. Dlžník tiež v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 ZoKR relevantne
kumulatívne neosvedčil, že je platobne schopný, t.j. že jeho budúce podnikanie bude smerovať
k vygenerovaniu zisku, tzn. že v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku je možné z jeho strany
pokračovať a zároveň, že rozdiel medzi výškou jeho splatných peňažných záväzkov a peňažného

majetku je menej ako desatina výšky jeho splatných peňažných záväzkov, alebo v dobe nie dlhšej ako
60 dní medzera krytia pod takúto hranicu klesne.

88. Dlžník pri preukazovaní platobnej schopnosti s ohľadom na medzeru krytia predložil do konania
znalecký posudok, ktorého závery sú nepreskúmateľné, zavádzajúce a nesprávne. Znalecký posudok

je vyhotovený na základe nekompletných relevantných účtovných podkladov (absencia prijatých faktúr
vo významnej výške), dlžník selektívne a cielene zvolil podklady na vypracovanie znaleckého posudku
(zatajil podstatné účtovné podklady, čím špekulatívne dosiahol potrebnú hodnotu medzery krytia
v zmysle zákona).

89. Veriteľ tvrdí, že dlžník nepredložením znaleckého posudku relevantne nezadeklaroval svoju
solventnosť a nezabezpečil reálnu objektívnosť takéhoto deklarovania splnenia podmienok v zmysle
zákona.

90. Veriteľ zároveň tvrdí, že v danej veci osvedčil, že sa podľa ustanovenia § 11 ods. 3 posledná veta

ZoKR predpokladá úpadok dlžníka, nakoľko dlžník je v plnení viac ako 90 dní v omeškaní s plnením
aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne
vyzvaný na zaplatenie. Je podľa veriteľa nepochybné, že nie sú naplnené predpoklady v zmysle
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR a taktiež nebola osvedčená platobná schopnosť dlžníka v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 2 ZoKR, na základe čoho sú splnené hmotnoprávne aj procesnoprávne podmienky

na vyhlásenie konkurzu.

91. K odvolaniu veriteľa sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu dlžník podaním zo dňa
28.08.2025, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a aby
rozhodol, že dlžník má voči navrhovateľovi – veriteľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

92. Dlžník uviedol, že považuje napadnuté uznesenie za správne z vecnej aj právnej stránky. Súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a zároveň napadnuté uznesenie riadne

a presvedčivo odôvodnil. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa vysporiadal so
všetkými podstatnými tvrdeniami navrhovateľa aj dlžníka, v odôvodnení uznesenia jasne a zrozumiteľne
uviedol úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov predložených stranami a dostatočne
konkrétne vysvetlil aj relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu.

93. Dlžník s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní v celom rozsahu nesúhlasí. Tvrdenia
navrhovateľa považuje za účelové a neodôvodnené, pričom viaceré nemajú žiaden právny základ
a nie sú ničím podložené. Dlžník zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a právnych
argumentoch, ktoré boli uplatnené pred súdom prvej inštancie.94. Pokiaľ veriteľ v odvolaní namieta, že súd mal konanie zastaviť a nie návrh zamietnuť, dlžník
poukázal na ustálenú judikatúru (uznesenie NS SR, sp.z. 5Obdo 39/2018 zo dňa 10.07.2018), z ktorej

vyplýva, že v prípade, ak navrhovateľovi nepatrí aktívna vecná legitimácia, konkurzný súd musí za
primeranejaplikácieCSP,vspojenísustanovením§196ZoKRnávrhnavyhláseniekonkurzuzamietnuť.
Tento záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR (uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. III.
ÚS 383/2020 zo dňa 08.10.2020), podľa ktorej konkurzný súd musí skúmať aktívnu vecnú legitimáciu
navrhovateľa v každom štádiu konania a skúmaním ďalších hmotnoprávnych podmienok sa zaoberá,

len ak je táto podmienka splnená, pričom nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa má
za následok zamietnutie jeho návrhu. Dlžník tvrdí, že aj z odbornej literatúry vyplýva, že o návrhu
veriteľa na vyhlásenie konkurzu môže súd rozhodnúť aj iným spôsobom, ako zastavením konania alebo
vyhlásenímkonkurzu,atozamietnutímnávrhuveriteľanavyhláseniekonkurzuvprípade,ženavrhovateľ
nepreukáže svoju aktívnu vecnú legitimáciu.

95. Podľa dlžníka tiež neobstojí argumentácia, že súd mal rozhodnúť o zamietnutí návrhu
rozsudkom, keďže v sporovom konaní všeobecné súdy rozhodujú o zamietnutí žaloby rozsudkom.
Táto argumentácia je nesprávna, pretože konkurzné konanie je osobitným druhom súdneho konania,
ktoré sa riadi predovšetkým ustanoveniami ZoKR. V zmysle ustanovenia § 196 ZoKR sa ustanovenia
CSP pre konkurzné konanie použijú primerane len v tých prípadoch, kedy ZoKR neustanovuje inak.

V prípade určenia formy rozhodnutia, akým rozhoduje konkurzný súd, však ZoKR ustanovuje inak,
keďže z ustanovenia § 198 ods. 1 ZoKR vyplýva, že súd v konkurznom konaní rozhoduje uznesením.
Rovnaký záver vyplýva aj z odbornej literatúry. Z týchto dôvodov nemožno hovoriť o navrhovateľom
tvrdenej arbitrárnej aplikácii vybraných ustanovení CSP v konkurznom konaní a o nastolení bezprávia.
Ustanovenie § 198 ods. 1 ZoKR výslovne stanovuje, že súd v konkurznom konaní rozhoduje uznesením.

Ide teda o osobitnú právnu úpravu formy rozhodnutia, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou
obsiahnutou v CSP. Súd prvej inštancie teda postupoval v súlade s ustanoveniami ZoKR, a teda
procesne správne, keď návrh navrhovateľa zamietol napadnutým uznesením.

96. Dlžník ďalej poukazuje podľa neho na zmätočné tvrdenie veriteľa, ktorý namieta údajné pochybenie

súdu prvej inštancie v tom, že aktívna vecná legitimácia nie je procesnou podmienkou konania, je
to hmotnoprávna podmienka, ktorá sa týka existencie práva uplatňovaného v konaní, je podmienkou
úspechu v konaní.

97. Dlžník poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov (uznesenie Krajského súdu Banská

Bystrica, sp.zn. 25CoKR 9/2014 zo dňa 12.10.2015), podľa ktorej konkurzný súd je povinný po
začatí konkurzného konania skúmať procesné a hmotnoprávne podmienky pre vyhlásenie konkurzu.
Procesnou podmienkou je správny a úplný návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý má stanovené obsahové
náležitosti, a teda taký návrh, v ktorom okrem iných náležitostí označí navrhovateľ svoju nespornú
pohľadávku ako aj nespornú pohľadávku ďalšieho veriteľa, s plnením ktorých je dlžník v omeškaní po

dobu viac ako 90 dní. Len takýmto návrhom navrhovateľ preukazuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu.
To sa však v konaní v tejto veci nestalo.

98. V zmysle uvedeného aktívna vecná legitimácia navrhovateľa v konkurznom konaní je procesnou
podmienkou konania tak, ako to správne uviedol v bode 74. odôvodnenia napadnutého uznesenia súd

prvej inštancie. V bode 63. odôvodnenia uznesenia súd prvej inštancie správne odkázal aj na dôvodovú
správu k zákonu č. 348/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa ZoKR. Týmto zákonom došlo k podstatnej
zmene znenia ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR, ktorý upravuje aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa na
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Na založenie aktívnej vecnej legitimácie
navrhovateľa – veriteľa, musia byť v zmysle uvedenej dôvodovej správy splnené podmienky, a to, že

dlžník je viac ako 30 dní (podľa aktuálne účinnej právnej úpravy 90 dní) v omeškaní s plnením aspoň
dvochnespornýchpeňažnýchzáväzkov,žedvanespornépeňažnézáväzkypatriaaspoňdvomveriteľom
a že dlžník bol aspoň jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

99. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že „oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu

môže veriteľovi založiť iba nesporný peňažný záväzok“. Nakoľko v prejednávanej veci navrhovateľ
označil v návrhu výlučne takých veriteľov, spornosť alebo existenciu pohľadávok ktorých dlžník osvedčil
v konaní pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď zamietol
návrh z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa. O návrhu na vyhlásenie konkurzuv takom prípade môže súd rozhodnúť vždy vo forme uznesenia tak, že „ak navrhovateľ nepreukáže svoju
aktívnu legitimáciu, návrh zamietne“. „Osoba bez aktívnej vecnej legitimácie totiž nemá právo domôcť
sa osvedčenia dlžníkovho úpadku“ (uznesenie NS ČR z 11.12.2007, sp.zn. 29Cdo 5044/2007).

100. Dlžník tiež nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že dlžník v konaní neosvedčil spornosť pohľadávok,
ktoré navrhovateľ označil vo svojom návrhu. Spornosť pohľadávok zahraničných veriteľov spoločnosť
KOMEYEC a Fabio Molina dlžník v konaní pred súdom prvej inštancie nielen riadne osvedčil, ale nad
rámec svojej zákonnej povinnosti aj preukázal ich spornosť. Počas konania v tejto veci (a teda nie vo

svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu) síce navrhovateľ označil pohľadávky ďalších veriteľov, a to C. D.
aspoločnostiXPbusinessBV,avšakanivprípadetýchtoveriteľovnavrhovateľnepredložildôkazyriadne
osvedčujúce právny základ a existenciu týchto tvrdených pohľadávok. Dlžník však v konaní predložil
dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčujú, že uvedené pohľadávky sú nedôvodné a nemajú právny základ,
a teda sú sporné. Dlžník tvrdí, že samotní údajní veritelia KOMEYEC, A. B., C. D. a XP Bussiness,
ani navrhovateľ nepredložili súdu prvej inštancie žiadnu dokumentáciu, ktorá by osvedčovala, že by

medzi týmito veriteľmi a dlžníkom existoval akýkoľvek právny vzťah, aký mal byť obsah tohto vzťahu,
a že zo strany veriteľov došlo ku skutočnému poskytnutiu plnenia dlžníkovi. Títo veritelia boli pritom
opakovane vyzývaní dlžníkom na predloženie relevantnej dokumentácie. Ani na jednu z výziev však
nereagovali a žiadne doklady riadne osvedčujúce dôvodnosť ich tvrdených pohľadávok voči dlžníkovi
nepredložiliatakétodôkazyvkonanívtejtovecinapokonnepredložilaninavrhovateľ.Zároveňzdôkazov

predložených dlžníkom, a to zo svedeckých výpovedí svedka E. M. a generálne riaditeľa dlžníka pána F.
G. H. vyplynulo, že dlžník vyššie uvedené údajné pohľadávky údajných veriteľov KOMEYEC, A. B., C. D.
a XP Business spochybňuje ako neoprávnené (a teda sporné) práve z dôvodu, že v dokumentácii, ktorou
dlžník disponuje, sa nenachádza žiaden doklad osvedčujúci vznik a právny základ daných sporných
pohľadávok a ani poskytnutie plnení dlžníkovi, na základe ktorých mali vzniknúť pohľadávky daných

údajných veriteľov a prijatie takého údajného plnenia dlžníkom. Zároveň dlžník preukázal súdu, že
pohľadávkytýchtoúdajnýchveriteľovsúpredmetomosobitnéhosúdnehokonania,ktorédoposiaľnebolo
právoplatne skončené a v ktorom sa dlžník v procesnej pozícii žalobcu domáha určenia neexistencie
týchto sporných pohľadávok. Ide teda o zjavne sporné pohľadávky, keďže dlžník ich existenciu napáda
v osobitnom súdnom konaní, výsledkom ktorého bude pre účastníkov konania záväzný záver súdu

konajúceho v danej veci o tom, či v konečnom dôsledku tieto pohľadávky sú alebo nie sú oprávnené.

101. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súlade s ustanovením § 19
ods. 1 písm. c) ZoKR pri rozhodovaní o návrhu neprihliadol na tieto pohľadávky z dôvodu ich dlžníkom
osvedčenej spornosti.

102. Dlžník považoval za potrebné zdôrazniť, že s výnimkou pána A. B. všetci ostatní údajní
zahraniční veritelia počas konkurzného konania podávali návrhy na pristúpenie do konkurzného konania
– spoločnosť KOMEYEC dokonca trikrát, spoločnosť XP business BV dvakrát a pán C. D. raz. Ani
s týmto návrhom však žiaden z nich nikdy nepriložil listiny, ktoré by hodnoverne potvrdzovali existenciu

akéhokoľvek právneho vzťahu s dlžníkom a dôvodnosť ich údajných pohľadávok, a to ani napriek tomu,
že boli súdom prvej inštancie vyzvaní na doplnenie svojich návrhov na pristúpenie do konania pre ich
zjavné nedostatky. Všetky tieto návrhy na pristúpenie do konania pritom súd uznesením právoplatne
odmietol, pričom na tretí (s totožným obsahom ako pôvodné návrhy) návrh na pristúpenie do konania
podaný spoločnosťou KOMEYEC a druhý návrh na pristúpenie do konania podaný spoločnosťou XP

business (taktiež s totožným obsahom ako pôvodný návrh) súd už neprihliadal.

103. Pokiaľ ide o pohľadávky ďalších údajných veriteľov označených navrhovateľom v návrhu, dlžník
v konaní nad rámec svojej osvedčovacej povinnosti preukázal, že pohľadávky spoločnosti TUCAN,
s.r.o. neboli splatné ku dňu začatia konkurzného konania, pričom dlžník tieto pohľadávky v celosti

splatil pred dňom vydania napadnutého rozhodnutia, čo dlžník riadne preukázal listinnými dôkazmi,
pohľadávky FINSERVIS TAX, s.r.o. neboli splatné ku dňu začatia konkurzného konania, pričom ich
splatnosť podľa predložených dôkazov ani nemohla nastať tak, že by v čase vydania napadnutého
uznesenia dlžník bol v zmysle § 11 ods. 3 ZoKR viac ako 90 dní v omeškaní s ich plnením a spoločnosť
COMPEL RAIL, a.s. neevidovala ku dňu začatia konkurzného konania voči dlžníkovi žiadnu splatnú ani

zaplatenú pohľadávku, o čom vystavila čestné prehlásenie zo dňa 16.12.2024. Uvedené skutočnosti
vyplývajú z listinných dôkazov, ktoré dlžník predložil súdu, a to konkrétne z čestných vyhlásení
dotknutých údajných veriteľov označených navrhovateľom a z dohôd o zmene splatnosti dlhu. Tvrdenienavrhovateľa, že dohody o zmene splatnosti dlhu mali byť vyhotovené len za účelom popretia splatnosti
pohľadávky, je ničím nepodložená špekulácia, ktorá naviac nemá žiadnu právnu relevanciu.

104. K pohľadávke navrhovateľa – veriteľa dlžník uviedol, že súd správne vyhodnotil pohľadávku
navrhovateľa ako spornú. Dlžník odôvodnene odmieta splniť tvrdenú pohľadávku navrhovateľa
a v konaní jej dôvodnosť riadne spochybnil a jej spornosť osvedčil. Konaním navrhovateľa dlžníkovi
vznikla škoda, a to v dôsledku porušenia čl. 3 bod 1 písm. a) Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej
s navrhovateľom dňa 15.02.2024. Týmto ustanovením sa navrhovateľ zaviazal postupovať pri

vykonávaníčinnostipredlžníkapodľazmluvyosprostredkovanísodbornoustarostlivosťouavsúladeso
záujmami dlžníka. Navrhovateľ však tento svoj záväzok porušil tým, že na súd podal vedome nedôvodný
návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, čo je v zjavnom rozpore s jeho záujmami. Nakoľko
dlžníkovi týmto konaním vznikla škoda, rozhodol sa uplatniť si ju voči navrhovateľovi a započítať ju
proti jeho pohľadávke. Týmto dal dlžník jasne najavo, že navrhovateľovu pohľadávku v tvrdenej výške
neuznáva, a teda ide o pohľadávku spornú. Za spornú pohľadávku je potrebné považovať nielen takú,

ktorej právny základ alebo výška sú popierané výslovne, ale aj takú, voči ktorej dlžník uplatní napríklad
námietku započítania alebo iný hmotnoprávny dôvod spochybňujúci jej uplatniteľnosť. Osvedčenie
spornosti pohľadávky znamená, že podstatná časť dostupných informácií, podkladov a kauzálnych
súvislostí naznačuje, že pohľadávka veriteľa je skutočne sporná. Konkurzný súd pritom nie je oprávnený
viesť dokazovanie o existencii a dôvodnosti pohľadávky navrhovateľa, nakoľko jeho úlohou nie je

rozhodovať spor medzi veriteľom a dlžníkom, ale iba konštatovať, že pohľadávka je sporná, a preto sa
na účely posudzovania aktívnej legitimácie veriteľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na ňu
neprihliada.

105. Z uvedeného je zrejmé, že pohľadávka navrhovateľa bola zo strany dlžníka spochybnená

relevantným spôsobom, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď na ňu neprihliadol, keďže
dlžník osvedčil jej spornosť. Pohľadávka navrhovateľa je zároveň predmetom prebiehajúceho súdneho
konania a aj z tohto dôvodu je sporná.

106. Pokiaľ navrhovateľ – veriteľ poukazuje na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a

má za to, že čiastočná úhrada má účinky uznania zvyšku dlhu, dlžník má za to, že táto interpretácia
predmetného ustanovenia nie je správna. Čiastočná úhrada pohľadávky nemá automaticky účinky
uznania zvyšku dlhu. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte konkrétneho správania
dlžníka, a to nielen v čase, keď čiastočnú úhradu vykonal, ale aj po tejto úhrade a osobitne v rámci
samotného konkurzného konania. Súd preto musí posúdiť, či zo všetkých okolností prípadov možno

vyvodiť záver, že dlžník skutočne uznal aj zvyšok dlhu. V tomto prípade správanie dlžníka, ktorý namietol
existenciu a rozsah pohľadávky navrhovateľa aj ďalších veriteľov a poukázal na škodu, ktorá mu
bola spôsobená navrhovateľom, vylučuje záver, že by čiastočná úhrada mala znamenať uznanie celej
pohľadávky. Rovnako argumentácia navrhovateľa, podľa ktorej evidovanie pohľadávok v účtovníctve
alebo zaplatenie dane znamená uznanie záväzku, nemá žiadny právny základ. Účtovná evidencia ani

zaplatenie dane z prijatých faktúr nemajú povahu právneho úkonu, ktorým by platné právne predpisy
spájali účinky uznania záväzku. K rovnakému záveru dospel aj súd prvej inštancie, pričom tento jeho
záver považuje dlžník za vecne aj právne správny.

107. Dlžník tiež tvrdí, že spornosť pohľadávok dlžník neosvedčil len s poukazom na prebiehajúce súdne

konanie, ale aj riadnym odôvodnením ich spornosti s uvedením, na základe akých právne relevantných
skutočností dlžník tieto pohľadávky napáda v osobitnom súdnom konaní a tiež prostredníctvom
uvedených výpovedí a listinných dôkazov, ktoré v konkurznom konaní súdu predložil.

108. Dlžníktiežuviedol,ževkonaníosvedčilspornosťpohľadávokúdajnýchveriteľovKOMEYECaA.B.

označených navrhovateľom v jeho návrhu ( a dokonca aj údajných veriteľov bezúspešne sa snažiacich
o pristúpenie do konania v tejto veci C. D. a spoločnosti XP business ) a zároveň súdu preukázal,
že pohľadávky zvyšných veriteľov označených navrhovateľom v jeho návrhu (FINSERVIS TAX, s.r.o.)
neboli splatné ku dňu začatia konkurzného konania a ani sa neskôr nestali splatnými tak, aby bola
naplnená dikcia ustanovenia § 11 ods. 3 ZokR alebo boli v celosti zaplatené (TUCAN, s.r.o.) prípadne

že pohľadávky označených veriteľov neexistovali ( COMPEL RAIL, a.s., CENTRON SLOVAKIA spol.
s. r.o. ).109. Podľa dlžníka vzhľadom na uvedené je zrejmé, že okrem toho, že v predmetnej veci absentuje
aktívna vecná legitimácia navrhovateľa, nebola splnená ani jedna zo základných podmienok pre
vyhlásenie konkurzu, a to pluralita veriteľov.

110. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR neprihliadal
na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť a správne vyslovil názor v bode 70. odôvodnenia
uznesenia.

111. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd nepostupoval správne, keď po zistení absencii
aktívnejlegitimácienavrhovateľaužďalejneskúmalplatobnúschopnosťdlžníka,ktomutodlžníkuviedol,
že súd prvej inštancie podľa jeho názoru náležite a presvedčivo odôvodnil svoj postup a oprel ho aj
o ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa platobná schopnosť skúma iba v prípade, ak
je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný.

112. Podľa dlžníka navrhovateľova argumentácia, v zmysle ktorej má byť podmienkou pre osvedčenie
platobnej schopnosti dlžníka preukázanie, že budúce podnikanie dlžníka mu prinesie zisk, a že dlžník
mal v konaní uviesť konkrétne kroky na jeho dosiahnutie, nemá žiadny právny základ. Ustanovenie
§ 3 ods. 2 ZoKR upravuje definíciu platobnej neschopnosti a domnienku platobnej schopnosti,
takúto povinnosť pri osvedčovaní platobnej schopnosti dlžníkovi neukladá. Pri posudzovaní platobnej

schopnosti sa v zmysle platnej právnej úpravy vyžaduje iba to, aby bolo možné pokračovať v správe
majetku alebo prevádzkovaní podniku a aby bola medzera krytia nižšia než desatina splatných
peňažných záväzkov. Tvrdenie navrhovateľa o povinnosti preukazovať budúci zisk vychádza zrejme
z nesprávnej aplikácie a interpretácie ustanovenia § 3 ods. 2 ZokR, ktorý sa však týka inej formy úpadku,
a to predlženia, a nie platobnej neschopnosti.

113. K navrhovateľovmu tvrdeniu, že dlžník znalcovi neposkytol úplnú dokumentáciu a tým ovplyvnil
obsah znaleckého posudku dlžník uviedol, že toto tvrdenie navrhovateľa nebolo nijako podložené
a nemožno ho považovať za relevantné. Dlžník znalcovi odovzdal všetky relevantné účtovné a finančné
podklady potrebné na posúdenie platobnej schopnosti a určenie medzery krytia podľa ZoKR. Znalec

na základe týchto podkladov vypracoval znalecký posudok predložený v konaní a dospel k záveru, že
dlžník je platobne schopný. Navrhovateľ však súdu nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal svoje
tvrdenie o neúplnosti podkladov predložených dlžníkom znalcovi, alebo ktorým by relevantne spochybnil
správnosť záverov predloženého znaleckého posudku.

114. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia nereflektoval
na jeho rozsiahlu argumentáciu, dlžník konštatuje, že toto tvrdenie navrhovateľa je neurčité, keďže
nie je dostatočne konkretizované, teda navrhovateľ neuvádza, konkrétne o ktoré podstatné skutkové
tvrdenia či dôkazy má ísť, s ktorými sa podľa jeho názoru súd nevysporiadal, ale mal sa vysporiadať.
Ide len o všeobecné konštatovanie, obdobné jeho tvrdeniu, že súd nereflektoval na jeho argumentáciu.

Z obsahu tohto tvrdenia navrhovateľa nie je zrejmé, v čom konkrétne mal spočívať vytýkaný nedostatok
napadnutého uznesenia. Z tohto dôvodu nemožno uvedené tvrdenie považovať za relevantnú odvolaciu
argumentáciu spôsobilú založiť a riadne odôvodniť navrhovateľom označený odvolací dôvod.

115. Ďalej dlžník tvrdí, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie

podrobne opísal skutkový stav, presne uviedol akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré
dôkazy považoval za rozhodujúce a na ktoré neprihliadol a zároveň formuloval logické právne závery
so zrozumiteľným vysvetlením, prečo v prípade navrhovateľa absentuje jeho aktívna vecná legitimácia
a prečo vyhodnotil označené pohľadávky navrhovateľa a veriteľov ako sporné.

116. Dlžník považuje za nedôvodnú aj námietku, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil tým, že
nevyhovel návrhu navrhovateľa na doplnenie dokazovania. Dlžník zdôraznil, že konkurzné konanie
nie je klasickým sporovým konaním, ale osobitným procesom, v ktorom sa obzvlášť uplatňuje zásada
rýchlosti konania, nakoľko už samotným začatím konkurzného konania nastupujú závažné právne
účinky, ktoré majú negatívny dopad na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka. Súd prvej inštancie

vychádzal pri rozhodovaní z dostatočného rozsahu predložených dôkazov, ktoré mu umožnili vec
právne posúdiť a vyvodiť závery o absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, existencii spornosti
pohľadávok označených veriteľov a o nesplnení podmienky plurality veriteľov. Ak by súd prvej inštanciepristúpil k vykonaniu ďalších dôkazov navrhovaných veriteľom, poprel by tým účel konkurzného konania
a fakticky by nahrádzal rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v sporovom konaní.

117. Navrhovateľ preto neuviedol vo svojom odvolaní žiadne také skutočnosti, ktoré by závery súdu
prvej inštancie uvedené v napadnutom uznesení relevantným spôsobom spochybňovali a už vôbec nie
do miery vyžadujúcej si jeho zmenu alebo zrušenie odvolacím súdom.

118. Navrhovateľ – veriteľ sa vyjadril k vyjadreniu dlžníka prostredníctvom právneho zástupcu podaním

zo dňa 26.09.2025, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a aby priznal veriteľovi nárok na náhradu trov prvostupňového ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

119. Veriteľ popiera všetky skutkové tvrdenia dlžníka uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu a v celom
rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní.

120. Veriteľ tvrdí, že v prejednávanej veci bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané v konkurznom
konaní, ktoré malo povahu sporového konania s odkazom práve na ustanovenie § 196 ZoKR
za subsidiárneho použitia Civilného sporového poriadku, preto sa ustanovenie § 198 ods. 1 ZoKR
na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu nevzťahuje. Súd v konkurznom konaní

rozhoduje formou uznesenia v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 ZoKR vtedy, ak rozhoduje priamo podľa
zákona o konkurze, t.j. ak by rozhodoval o zamietnutí návrhu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie v zmysle konkrétnych ustanovení zákona o konkurze, inými slovami, ak by zákon o konkurze
určitú procesnú situáciu (zamietnutie návrhu) priamo riešil. Zákon o konkurze však ustanovenie
o zamietnutí návrhu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie priamo neobsahuje. V danom

prípade preto súd prvej inštancie v dôsledku údajného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie (t.j.
nedostatku procesnej podmienky) síce subsidiárne správne použil Civilný sporový poriadok, nesprávne
však aplikoval konkrétne ustanovenie Civilného sporového poriadku.

121. Veriteľ trvá na tom, že v prípade nedostatku procesnej podmienky, súd konanie podľa ustanovenia

§ 161 ods. 2 CSP zastaví, nie návrh zamieta. Tvrdí, že zamietnutie návrhu je meritórnym rozhodnutím
súdu, pretože sa týka veci samej, konanie o právnej veci ukončuje a súd takto nemôže rozhodnúť bez
toho, aby vec prejednal. Ak súd návrh zamieta, rozhodnutie má mať formu rozsudku, nie uznesenia.
Rozhodnutie, ktorým dôjde k zamietnutiu návrhu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, je
rozhodnutím vo veci samej, o ktorom súd musí rozhodovať v zmysle Civilného sporového poriadku

rozsudkom.

122. Veriteľ trvá na tom, že dlžník neosvedčil spornosť pohľadávok označených veriteľom v návrhu.
Tiež tvrdí, že povaha konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu nevylučuje, aby súd o skutočnostiach
medzi účastníkmi sporných vykonával dokazovanie. Dlžník síce pohľadávku poprel, avšak neuviedol

také relevantné skutkové tvrdenia spochybňujúce pohľadávky veriteľa (navrhovateľa) čo do právneho
dôvodu a výšky a zároveň veriteľom predložené listiny existenciu pohľadávky relevantne osvedčili.
Následne ak navyše veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi aj preukázal, nie je na mieste návrh na
vyhlásenie konkurzu zamietnuť.

123. Veriteľ má za to, že osvedčil a preukázal existenciu svojich pohľadávok do takej miery, že
o nich nebola akákoľvek právna pochybnosť a zároveň preukázal existenciu ďalších veriteľov. Účelové
a zavádzajúce skutkové tvrdenia dlžníka navyše navrhovateľ relevantne a preukázateľne poprel
a vyvrátil, pričom zároveň o existencii pohľadávok veriteľa (navrhovateľa) konkurzu nebolo potrebné
viesť rozsiahle dokazovanie, ktoré by presiahlo rámec preskúmania návrhu na vyhlásenie konkurzu

zo strany súdu. Súd teda dospel k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ neosvedčil existenciu svojej
pohľadávky.

124. Veriteľ nesúhlasí so závermi dlžníka o osvedčení a preukázaní spornosti pohľadávok veriteľa
vo vyjadrení zo dňa 28.08.2025 a má za to, že dlžník v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR

dostatočne a relevantne neosvedčil spornosť pohľadávok označených veriteľom. Zároveň veriteľ zotrval
na skutočnostiach už uvedených v podanom odvolaní. Súd preto nepostupoval správne, keď podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) ZKR neprihliadal na pohľadávky navrhovateľa ostatných veriteľova napriek zmätočnej a zavádzajúcej argumentácii dlžníka mal nekriticky za to, že dlžník osvedčil
spornosť pohľadávok veriteľa.

125. Veriteľ trvá na tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v dôsledku nesprávnej
interpretácii ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR. Poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c)
ZoKR, ktoré sa podľa veriteľa vzťahuje iba na osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníkom, ale nie na
pohľadávku osoby, ktorá navrhuje konkurz vyhlásiť. Pokiaľ súd prvej inštancie vyžadoval, aby veriteľ
mal nespornú pohľadávku voči dlžníkovi ako podmienku vyhlásenia konkurzu, vytvoril novú podmienku

na vyhlásenie konkurzu nad rámec podmienok ustanovených v § 11 ods. 3 ZoKR. Podľa veriteľa
požiadavka aktívnej legitimácie navrhovateľa v podobe (ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je nesporná)
niejesúčasťouustanoveníZoKR.Podmienkyhypotézyprávnejnormystanovujezákonodarca.Samotnú
platobnú schopnosť dlžníka, ktorou sa mal súd prvej inštancie zaoberať, skúmať súd už opomenul.
Skúmať platobnú schopnosť dlžníka bol konkurzný súd povinný aj v prípade, ak by dospel k záveru
o tom, že veriteľ nie je aktívne legitimovaný. Vyplýva to zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z toho,

že pluralita veriteľov umožňuje v konkurznom konaní v danom štádiu pokračovať aj v takomto prípade.

126. Dlžník sa vyjadril k vyjadreniu veriteľa prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
15.10.2025, v ktorom poukázal na to, že navrhovateľ nepodal svoje vyjadrenie v stanovenej 10-dňovej
lehote, a preto navrhol, aby odvolací súd na jeho vyjadrenie podané až dňa 09.10.2025 neprihliadal.

127. Dlžník sa však z opatrnosti vyjadril aj k obsahu vyjadrenia navrhovateľa.

128. Dlžník tvrdí, že navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutkové ani právne argumenty, ktoré
by spochybňovali vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Jeho závery zostávajú len v rovine

všeobecných a nepodložených tvrdení.

129. Tvrdenie navrhovateľa, že zamietnutie návrhu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nemožno
subsumovať pod rozhodovanie podľa ZoKR je právne neakceptovateľné a nevyplýva zo znenia ZoKR,
ani z jeho účelu. Aj v prípade, ak súd pri rozhodovaní procesných podmienok použije primerane CSP,

rozhoduje stále v konkurznom konaní podľa ZoKR, a teda rozhoduje formou uznesenia.

130. K tvrdeniu navrhovateľa, že údajne osvedčil a preukázal existenciu jeho pohľadávky dlžník uviedol,
že tieto tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti. Ak by tvrdenia navrhovateľa zodpovedali skutočnosti,
v takom prípade by neprebiehalo osobitné súdne konanie o určenie neexistencie daných nárokov,

ani by nebolo nutné vykonávať osobitné dokazovanie o existencii, či oprávnenosti daných sporných
pohľadávok, čo sa však ukázalo počas konania ako nevyhnutné, čiže o žiadnej s navrhovateľom
označenýchpohľadávoksúdnemoholdospieťkzáveruoichnespornosti.Naviacsúdprvejinštanciesvoj
záver o spornosti pohľadávok navrhovateľa, ako aj ním označených údajných veriteľov riadne a logicky
odôvodnil, pričom v tejto súvislosti sa dlžník pridržiava skutočností uvedených vo vyjadrení k podanému

odvolaniu.

131. Dlžník ďalej poukázal na ustanovenie § 11 ods. 3 ZoKR a tvrdí, že na podanie veriteľského návrhu
na vyhlásenie konkurzu je oprávnený výlučne veriteľ dlžníka, nie ľubovoľná tretia osoba, ktorá o sebe len
tvrdí,žejeveriteľomdlžníka.Vtomtoohľadenepostačujeoznačeniespornejpohľadávky,keďževzmysle

§ 19 ods. 1 písm. c) ZoKR pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súdu neprihliada na záväzky, pri ktorých
dlžník osvedčil ich spornosť. Vzhľadom na to oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu môže
veriteľovi založiť iba nesporný peňažný záväzok, čo vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 348/2011
Z.z., Osobitná časť, článok I., bod 8.

132. Podľadlžníkaúplnezjavneskutočnostinezodpovedáanitvrdenienavrhovateľa,vzmyslektoréhoje
súd povinný skúmať platobnú schopnosť dlžníka aj v prípade, ak dospel k záveru, že veriteľ nie je aktívne
vecne legitimovaný. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že súd skúma platobnú schopnosť iba v prípade, ak
je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný (uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 300/2014 zo
dňa 18.06.2014, sp.zn. III. ÚS 383/2020 zo dňa 08.10.2020).

133. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§362
ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, beznariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi
a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1 a § 383 CSP), prejednal
odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa – veriteľa nie je dôvodné. Uznesenie súdu prvej

inštancie považuje vo výroku za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

134. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ ako veriteľ doručil dňa 29.11.2024 na Okresný súd Nitra
návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Uznesením č.k. 23K 16/2024-73 zo dňa 11.12.2024,
právoplatným dňa 18.12.2024, Okresný súd Nitra ako kauzálne príslušný súd začal konkurzné konanie

na majetok dlžníka. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 224/2024 dňa 17.12.2024, na
základe čoho sa konkurzné konanie začalo dňa 18.12.2024. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm.
a) bod 1. ZoKR, uznesením č.k. 23K 16/2024 – 85 zo dňa 19.12.2024, právoplatným dňa 23.12.2024
vyzval dlžníka, aby sa v lehote 20 dní od doručenia tohto uznesenia vyjadril k návrhu navrhovateľa a aby
osvedčil svoju platobnú schopnosť a za tým účelom predložil najmä tam uvedené listiny. Súd súčasne
podľa § 19 ods. 1 písm. a) bod 3. ZoKR vyzval dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo

veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania.

135. V podaní zo dňa 13.12.2024 sa dlžník vyjadril k návrhu a namietol aktívnu vecnú legitimáciu
navrhovateľa, predložil znalecký posudok č. 58/2024 zo dňa 23.12.2024, ktorým preukazoval svoju
platobnú schopnosť a uviedol skutočnosti, ktorými spochybňuje oprávnenosť navrhovateľovej –

veriteľovej pohľadávky, ako aj pohľadávky navrhovateľom označených ďalších veriteľov. Z uvedeného
dôvodu označil navrhovateľom označenú pohľadávku za spornú.

136. Konkurzný súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodol uznesením č.k.
23K 16/2024-870 zo dňa 09. júla 2025 tak, že návrh navrhovateľa zamietol a dlžníkovi priznal voči

navrhovateľovi – veriteľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konkurzný súd rozhodnutie
odôvodnil chýbajúcou aktívnou vecnou legitimáciou navrhovateľa z dôvodu spornosti jeho pohľadávky,
o ktorej je vedené civilné sporové konanie. Vo vzťahu k pohľadávkam ďalších veriteľov označených
navrhovateľom v návrhu konkurzný súd uviedol, že dlžník osvedčil ich spornosť v dôsledku buď, že
nebol preukázaný zmluvný vzťah veriteľov s dlžníkom, a teda existencia pohľadávky, buď z dôvodu, že

niektoré pohľadávky v dobe podania návrhu na vyhlásenie konkurzu vôbec neexistovali, buď z dôvodu,
že niektoré pohľadávky neboli ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu splatné alebo z dôvodu
neuznania nároku, pričom tieto skutočnosti osvedčil priloženými listinami, čím dlžník spochybnil aj
pluralitu veriteľov. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax a judikatúru súd uviedol, že konkurzné
konanie nemôže nahrádzať civilné sporové konanie o sporných pohľadávkach a v prípade osvedčenia

spornosti pohľadávky navrhovateľa nie je subjektom oprávneným podať návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka. Zároveň uviedol, že za danej situácie nemohol prihliadnuť ani na sporné pohľadávky
ostatných veriteľov, a to ani v prípade, že by išlo o pohľadávky nesporné, pokiaľ žiaden z veriteľov
nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi.

137. Proti rozhodnutiu konkurzného súdu podal odvolanie navrhovateľ – veriteľ, ktorý namietol
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý mu znemožnil uskutočniť jeho procesné práva,
namietol nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci,
ako aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré založil na
nekalom konaní dlžníka spočívajúcom v namietaní pohľadávky jeho, ako aj označených veriteľov, čo

vyvolalo podľa navrhovateľa – veriteľa nedôvodné civilné sporové konanie alebo bezdôvodné neuznanie
pohľadávok veriteľov dlžníka.

138. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom (ďalej len „ZoKR“), právnická osoba je platobne neschopná, ak nie

je schopná plniť 90 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi.
Za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky,
ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi.
Predpokladá sa, že právnická osoba je platobne schopná, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno
odôvodnene predpokladať, že v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku je možné pokračovať

a rozdiel medzi výškou jej splatných peňažných záväzkov a peňažného majetku (ďalej len „medzera
krytia“) je menej ako desatina výšky jej splatných peňažných záväzkov, alebo v dobe nie dlhšej ako 60
dní medzera krytia pod takúto hranicu klesne. Fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno vočidlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1
písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

139. Podľa § 11 ods. 1 ZoKR, návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na príslušnom súde (ďalej len
„súd“). Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo
iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. Dlžník je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na
svoj majetok podľa tejto časti zákona, iba ak je právnickou osobou. Veriteľ je oprávnený podať návrh
na vyhlásenie konkurzu podľa tejto časti zákona iba voči dlžníkovi, ktorý je právnickou osobou alebo

fyzickou osobou - podnikateľom.

140. Podľa § 11 ods. 3 ZoKR, veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže
odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka alebo ak sa predpokladá úpadok
dlžníka z dôvodu, že došlo k zverejneniu oznámenia podľa osobitného predpisu3ca) v Obchodnom
vestníku. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako

90 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným
z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

141. Podľa § 12 ods. 1 ZoKR, návrh na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať všeobecné náležitosti
návrhu podľa osobitného predpisu. 4) Návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva elektronickými

prostriedkami do elektronickej schránky súdu, ktorý musí byť autorizovaný navrhovateľom, inak sa naň
neprihliada.

142. Podľa § 12 ods. 2 ZoKR, ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je povinný
uviesť skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj

označiť svoju pohľadávku 90 dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 90 dní po
lehote splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku označenú
v návrhu. Navrhovateľ pohľadávku doloží
a) písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka,
b) vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia alebo vykonať exekúciu,
c) potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve
v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade, že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo
prechodom, aj potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v
účtovníctve navrhovateľa má doložený dôvod vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe,

d) potvrdením Ministerstva financií Slovenskej republiky o existencii pohľadávky štátu
z príspevku poskytnutého dlžníkovi z prostriedkov Európskej únie,4a) schváleného a účtovaného
certifikačnýmorgánom,4b) alebo
e) písomným vyhlásením s úradne osvedčenými podpismi najmenej piatich zamestnancov alebo
bývalých zamestnancov dlžníka, ktorí nie sú jeho spriaznenými osobami, o nesplnení ich pohľadávky na

mzde, odstupnom alebo odchodnom 30 dní po lehote splatnosti; navrhovateľom v tomto prípade môže
byť len zamestnanec alebo bývalý zamestnanec dlžníka, ktorý nie je osobou spriaznenou s dlžníkom, a
ktorý je zastúpený odborovou organizáciou, aj keď nie je jej členom.

143. Podľa § 17 ods. 1 ZoKR, ak dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli

všetky splatné pohľadávky veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie
bezodkladne uznesením zastaví. Uznesenie súd doručí všetkým účastníkom konkurzného konania.

144. Podľa § 17 ods. 2 ZoKR, konkurzné konanie podľa odseku 1 možno zastaviť len do vydania
uznesenia o vyhlásení konkurzu.

145. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) ZoKR, ak sa konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa,
a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania
1. odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoré obsahuje najmä
1a. výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť;

najmä aby predložil
1aa. zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného
konania 90 dní v omeškaní,1ab. zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného
konania,
1ac.informáciuostavehotovostivdeňzačatiakonkurznéhokonaniaavdeňpredloženiatejtoinformácie

súdu,
1ad.zoznampohľadávok,priktorýchmožnosodbornoustarostlivosťoupredpokladať,žebudúuhradené
najneskôr do 90 dní od začatia konkurzného konania,
1b. poučenie, že inak súd vyhlási na jeho majetok konkurz,
1c. poučenie o trestnoprávnych následkoch neplnenia si povinnosti v konkurze,

2.určí termín pojednávania, na ktoré predvolá dlžníka a o ktorom upovedomí veriteľov označených v
návrhu; predvolanie, ako aj upovedomenie súd doručí zverejnením v Obchodnom vestníku; dlžníkovi
predvolanie doručí aj iným spôsobom; termín pojednávania súd určí tak, aby sa konalo najneskôr do 70
dní od začatia konkurzného konania,

3.vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez
pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako
postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

146. Podľa § 19 ods. 1 písm. b) ZoKR, súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bez
pojednávania.

147. Podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil
svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní o vyhlásení

konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa
odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

148. Podľa § 19 ods. 2 ZoKR, proti rozhodnutiu, ktorým sa konkurzné konanie končí, je účastník
konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je oprávnený

podať odvolanie dlžník. Ak bol konkurz vyhlásený ako hlavné insolvenčné konanie, odvolanie je
oprávnený podať ktorýkoľvek veriteľ dlžníka. Ak bol konkurz vyhlásený ako vedľajšie insolvenčné
konanie, odvolanie je oprávnený podať správca v hlavnom insolvenčnom konaní.

149. Podľa § 19 ods. 3 ZoKR, odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania do 45

dní od predloženia veci. Pre odvolací súd je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, súd prvého
stupňa postupuje odo dňa vrátenia veci, akoby konkurzné konanie začalo.

150. Podľa § 196 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na

konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o
oddlžení(ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

151. Podľa § 198 ods. 1 ZoKR, súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu

vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie
prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu
vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

152. Podľa § 198 ods. 2 ZoKR, v písomnom vyhotovení uznesenia vydaného v konaní podľa tohto

zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak
je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

153. Odvolací súd konštatuje, že dôvody uvedené odvolateľom v odvolaní voči napadnutému
rozhodnutiu nie sú spôsobilé na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré vyhodnotil odvolací

súd ako vecne správne. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšiedôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (nález
Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).

154. Zásadnou otázkou v odvolacom konaní bolo posúdiť to, či v konaní boli splnené predpoklady pre
zamietnutie návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka v intenciách podľa záverov
súdu prvej inštancie. Primárnym dôvodom, pre ktorý konkurzný súd nevyhovel návrhu na vyhlásenie
konkurzu bolo zistenie, že navrhovateľ nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou pre podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že na pohľadávku navrhovateľa uvedenú v návrhu na vyhlásenie

konkurzu nemohol prihliadnuť, keďže v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR konkurzný súd
pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť.
Dlžník v konaní vo vzťahu k pohľadávke navrhovateľa osvedčil, že uplatnená pohľadávka je sporná
z dôvodu, že navrhovateľ – veriteľ so svojím postupom v rozpore so zmluvou spôsobil škodu a určenie
neexistencie pohľadávok veriteľov, ktoré konanie je vedené na Mestskom súde Bratislava III., pod
č.k. 62Cbi/3/2025. Navrhovateľ teda v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu disponoval voči

dlžníkovi pohľadávkou, o ktorej dlžník tvrdil, že ju považuje za nedôvodnú aj napriek čiastočnej úhrade,
nakoľko navrhovateľ – veriteľ v rozpore s čl. III. bod 1. písm. a) Zmluvy o sprostredkovaní nekonal
s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami dlžníka tým, že vedome podal nedôvodný návrh
na vyhlásenie konkurzu dlžníka, čím mu spôsobil škodu, pričom dlžník nedôvodnosť navrhovateľovej
– veriteľovej pohľadávky preukazoval aj vrátením faktúry veriteľovi. Tvrdenia a dôkazy predložené

dlžníkom spôsobili spornosť pohľadávky navrhovateľa – veriteľa, ktorú potvrdzuje aj prebiehajúce súdne
sporové konanie, v rámci ktorého sa vykoná dokazovanie ohľadne existencie/neexistencie pohľadávok
veriteľov.

155. Odvolací súd konštatuje, že ako vyplynulo z rozhodnutí citovaných v priebehu konania pred

súdom prvej inštancie, nie je úlohou konkurzného súdu aby preskúmaval oprávnenosť pohľadávky,
ktorú si navrhovateľ uplatňuje voči dlžníkovi. O pohľadávke navrhovateľa je vedené súdne konanie,
v rámci ktorého bude všeobecný súd vykonávať dokazovanie smerujúce k zisteniu, či pohľadávka
navrhovateľa voči dlžníkovi je, alebo nie je v zmysle hmotného práva oprávnená. Pri rozhodovaní
o návrhu na vyhlásenie konkurzu sa súd obmedzí iba na zistenie, že ohľadom uplatnených pohľadávok

prebieha sporové konanie, sporovými stranami v ňom sú navrhovateľ a dlžník, ale nepreskúmava už,
čo je predmetom týchto konaní, ani nevyhodnocuje hmotnoprávne tvrdenia sporových strán súvisiace
s uplatnenou pohľadávkou. Prebiehajúce sporové konanie o pohľadávke navrhovateľa voči dlžníkovi
nebolo sporné. Preto pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré majú podporiť oprávnenosť
jeho pohľadávky voči dlžníkovi, odvolací súd uvádza, že k týmto tvrdeniam bude prihliadať všeobecný

súd v prípade rozhodnutia o uplatnení pohľadávky v samostatnom sporovom konaní. Konkurzný
a ani odvolací súd pri preskúmavaní rozhodnutí o návrhu na vyhlásenie konkurzu k týmto tvrdeniam
neprihliada, keďže vyhodnocuje iba to, či ohľadom uplatnenej pohľadávky prebieha alebo neprebieha
spor. Pokiaľ spor prebieha, v zmysle doslovného znenia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR,
súd na takéto pohľadávky prihliadnuť nemôže. Je síce pravdou, že z judikatúry súdov vyplýva, že

len samotné vedenie súdneho konania nepotvrdzuje spornosť pohľadávky, avšak v kontexte tvrdení
uvedenýchvkonanídlžníkomaktýmtotvrdeniampriloženýmdôkazomvyplýva,žedlžníksaneobmedzil
len na spochybnenie pohľadávky navrhovateľa – veriteľa len samotným podaním žaloby v inom
súdnom konaní, ale spornosť pohľadávky v priebehu konkurzného konania aj relevantne skutkovo
a právne odôvodnil. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu

nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou, a preto nemohol ani so svojím návrhom uspieť. Odvolací
súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 300/2014-10 zo dňa 18.06.2014,
z ktorého vyplýva, že konkurz nie je možné vyhlásiť na návrh osoby, ktorá v čase podania návrhu nie
je osvedčeným veriteľom dlžníka. Nepostačuje zároveň pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
existencia iných veriteľov, ani keby v čase návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. v čase rozhodovania

súdu o návrhu na vyhlásenie konkurzu títo disponovali nespornými judikovanými pohľadávkami voči
dlžníkovi, pokiaľ si však tieto pohľadávky voči dlžníkovi v konkurznom konaní neuplatnili. Pokiaľ nebola
daná aktívna vecná legitimácia navrhovateľov, súd už nebol povinný preverovať ich ďalšie námietky,
pretože ani prípadná oprávnenosť ďalších námietok by nemohla zvrátiť skutočnosť, že navrhovatelia
nie sú aktívne vecne legitimovaní pre podanie návrhu, a preto nemôžu v konaní uspieť. Nemožno

rozhodnúť o vyhlásení konkurzu na základe takého návrhu, ktorý nespĺňa všetky zákonom predpísané
náležitosti, vrátane označenia nespornej pohľadávky navrhovateľa. Nedostatok návrhu na vyhlásenie
konkurzu potom bráni jeho vyhláseniu a nedostatok návrhu nemôže následne zhojiť ani skutočnosť,že voči dlžníkovi iní veritelia disponujú nespornými pohľadávkami, pokiaľ sa títo nerozhodli návrh na
vyhlásenie konkurzu podať.

156. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že
dlžník osvedčil spornosť navrhovateľom – veriteľom označenej pohľadávky, pričom súd prvej inštancie
sa veľmi podrobne v napadnutom uznesení vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre
posúdenie tejto právnej otázky, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom
vysloveným súdom prvej inštancie v napadnutom uznesení a na tieto dôvody odkazuje.

157. Pokiaľ navrhovateľ – veriteľ v podanom odvolaní namieta, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
nie je procesnou podmienkou konania a súd prvej inštancie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu
nemal rozhodovať uznesením, ale rozsudkom, odvolací súd uvádza, že s touto odvolacou námietkou
navrhovateľa – veriteľa nesúhlasí.

158. Odvolací súd konštatuje, že konkurzné konanie je osobitným druhom civilného konania, ktoré
začína na základe návrhu. Osobitná právna úprava začatia konkurzného konania nemôže brániť tomu,
aby konkurzný súd preskúmal formálnu aj materiálnu spornosť listín priložených k návrhu, ktoré sú
jeho obligatórnou obsahovou náležitosťou. Preskúmaním týchto listín konkurzný súd skúma formálnu
a obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania. Opačný výklad, ktorý preferuje navrhovateľ, by

predstavoval formálny doslovný výklad právnej úpravy konkurzného konania, čo by bolo v rozpore
s právnom na spravodlivé súdne konanie. Vyhlásenie konkurzu predstavuje „rozhodnutie vo veci“,
a preto súd musí skúmať aktívnu legitimáciu navrhovateľa v každom štádiu konania až do rozhodnutia
vo veci. Pokiaľ navrhovateľovi nepatrí aktívna vecná legitimácia, konkurzný súd musí za primeranej
aplikácie CSP v spojení s § 196 ZoKR návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnuť. V danom prípade,

keďže ide o veriteľský návrh na vyhlásenie konkurzu, aktívna vecná legitimácia je veriteľovi dovolená
len v prípade platobnej neschopnosti dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene
predpokladať len za splnenia podmienok podľa § 11 ods. 3 ZoKR. Na toto ustanovenie systematicky
nadväzuje § 12 ods. 2 ZoKR, ktorý predpisuje veriteľovi ako navrhovateľovi uviesť skutočnosti, z ktorých
možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka. Konkurzný súd v posudzovanom

prípade primárne správne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa na podanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Len pokiaľ je táto podmienka splnená, súd sa zaoberá skúmaním ďalších hmotnoprávnych
podmienok pre vyhlásenie konkurzu. Ak navrhovateľ, ako veriteľ nepreukáže pohľadávku, ktorú uvádza
v návrhu na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi spôsobom ustanoveným v § 12 ods. 2 písm. a) a b)
ZoKR, konkurzný súd návrh na vyhlásenie konkurzu zamietne. Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ

ako veriteľ nepreukázal pohľadávku spôsobom stanoveným kogentnými ustanoveniami ZoKR, a preto
nepreukázal ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď predtým ako pristúpil k preskúmavaniu hmotnoprávnych podmienok pre
vyhlásenie konkurzu skúmal podmienku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa – veriteľa. Pokiaľ súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ neosvedčil svoju aktívnu vecnú legitimáciu,

súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrh navrhovateľa napadnutým rozhodnutím zamietol,
pričom takýto postup vyplýva z ustálenej rozhodovacej činnosti všetkých súdov v Slovenskej republike.
Pokiaľ navrhovateľ – veriteľ nesúhlasí s formou rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu
z dôvodu, že navrhovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový
poriadok sa v zmysle § 196 ods. 1 ZoKR aplikuje na konkurzné konanie len v prípade, pokiaľ zákon

o konkurze a reštrukturalizácii niektorú oblasť neupravuje. V danom prípade však § 198 ods. 1 ZoKR
obligatórne uvádza, že súd v konaní podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhoduje uznesením.
Nakoľko forma rozhodnutia v konkurzných konaniach je určená zákonom o konkurze a reštrukturalizácii,
nebolo možné podľa § 196 ods. 1 ZoKR na formu rozhodnutia aplikovať ustanovenia Civilného
sporového poriadku tak, ako tvrdí navrhovateľ – veriteľ v podanom odvolaní. Súd preto postupoval

správne, keď návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol uznesením.

159. Odvolacísúdnapriektomu,žeakniejeosvedčenáaktívnavecnálegitimácianavrhovateľaasúduž
ďalšie skutočnosti nemá dôvod vyhodnocovať, sa stručne vyjadrí aj k ostatným odvolacím námietkam,
ktoré zhodne odvolací súd posúdil ako nedôvodné.

160. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že v prípade konkurzného konania ide o osobitný druh
konania, ktoré je založené na prísne formálnych princípoch a podmienkach, splnenie ktorých by malo
konkurznému súdu umožniť rozhodnúť v relatívne krátkych zákonných lehotách, v prevažnej miere nazáklade listinných dôkazov. Konkurzný súd je oprávnený vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka len vtedy,
ak sú splnené zákonom požadované formálne aj materiálne podmienky.

161. Zákon priznáva aktívnu vecnú legitimáciu len subjektom špecifikovaným v ustanovení § 11 ods.
1 ZoKR. Samotným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu sa realizuje aj Ústavou SR garantované
právo na súdnu ochranu. Táto je však podmienená splnením zákonných podmienok.

162. V zmysle citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 ZoKR je jedným zo subjektov oprávnených

podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka aj jeho veriteľ. Podmienky, za ktorých je
veriteľ oprávnený podať návrh vyplývajú z ustanovenia § 11 ods. 3 ZoKR. Citované ustanovenie
umožňuje veriteľovi podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka za predpokladu, že
možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, pričom platobnú neschopnosť možno
predpokladať v prípade, že je dlžník v omeškaní viac ako 90 dní s plnením dvoch peňažných záväzkov
viac ako jednému veriteľovi. Pojem platobná neschopnosť je bližšie definovaná v ustanovení § 3 ods.

2 ZoKR. Zároveň však zákon v ustanovení § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR umožňuje dlžníkovi osvedčiť
spornosťnavrhovateľomoznačenýchpeňažnýchzáväzkov.Jenadlžníkovi,akýmspôsobomosvedčíich
spornosť. Skutočnosť, že dlžník osvedčí spornosť pohľadávky navrhovateľa má za následok stratu jeho
aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko na jeho spornú pohľadávku konkurzný súd nemôže ďalej prihliadať.
Ustálená judikatúra Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal aj konkurzný súd, ale aj rozhodovacia

prax všeobecných súdov jednoznačne ustálila právny záver, že pre účely konkurzu sa aktívna vecná
legitimácia spája len s osvedčenou a nespornou pohľadávkou veriteľa. V predmetnom konaní odvolateľ
namietol nesprávny záver súdu o spornosti jeho pohľadávky s tvrdením o spornosti pohľadávky na
náhradu škody dlžníka a jeho nekalých praktikách. Za týmto účelom navrhol vykonať dôkazy, ktoré
konkurzný súd odmietol vykonať s odôvodnením, že v rámci konkurzného konania takéto dokazovanie

nemožno vykonávať, zvlášť pokiaľ je sporná pohľadávka navrhovateľa a s tým súvisiaca aktívna vecná
legitimácia navrhovateľa. Tento záver konkurzného súdu považuje odvolací súd za správny. Možno
súhlasiťstvrdenímnavrhovateľa,žeprváfázakonaniamácharaktersporovéhokonaniaanaobjasnenie
skutočností je potrebné viesť dokazovanie, na druhej strane však treba zdôrazniť, že ustanovenie
§ 19 ZoKR predpokladá vedenie dokazovania len k otázke skúmania úpadku dlžníka. V zmysle

ustanovení ZoKR nie je priestor pre skúmanie tvrdení navrhovateľa o spornosti pohľadávky na náhradu
škody dlžníka, ktorou spochybnil pohľadávku navrhovateľa. Dôraz kladený na nespornosť pohľadávky
vychádza z povahy konkurzného konania, ako generálnej exekúcie, teda likvidačného konania majetku
dlžníka.

163. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že základnou črtou konkurzného konania je skutočnosť,
že konkurzný súd vykonáva dokazovanie výlučne za účelom osvedčenia dlžníkovho úpadku. Inak
povedané, konkurzný súd nevykonáva dokazovanie za situácie, keď vznikne spor o existencii
pohľadávky veriteľa, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Práve z dôvodu
prísnej povahy konkurzného konania sú zákonom stanovené pomerne krátke lehoty na rozhodovanie

o návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale rovnako aj lehoty pre dlžníka na osvedčenie jeho platobnej
schopnosti. Z uvedeného dôvodu je preto osvedčenie nespornej pohľadávky navrhovateľa, ktorý je
veriteľom, jedným z predpokladov vyhovenia veriteľskému návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka. Nesplnenie tejto podmienky má za následok zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka.

164. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že vzhľadom na povahu konkurzného
konania, ale aj ustálenú judikatúru a rozhodovaciu prax, ktorú v dostatočnej miere citoval konkurzný
súd, tvrdenie odvolateľa o šikanóznom a zneužívacom výkone práva dlžníka odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodné, nakoľko zneužívajúci výkon práva má svoje opodstatnenie za predpokladu splnenia

zákonných podmienok pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a nie na obchádzanie zákonných
inštitútov umožňujúcich účinnú ochranu práv veriteľov. Výsledkom konkurzného konania totiž nie je len
samotné uspokojenie zistených pohľadávok veriteľov, ale má ďalekosiahle účinky nielen na činnosť,
ale aj existenciu dlžníka (§ 14 ods. 5 ZoKR). Z uvedeného dôvodu je možné domáhať sa svojich
práv v konkurznom konaní len za takých okolností, že pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu na

majetok dlžníka možno mať osvedčené oprávnené pohľadávky veriteľov v miere hraničiacej s istotou.
Navrhovateľovi, ani ostatným veriteľom nič nebránilo judikovaniu svojich pohľadávok od momentu
ich splatnosti. Odvolací súd konštatuje, že treba vychádzať z osobitnej povahy konkurzného konania
ako likvidačného konania majúceho povahu generálnej exekúcie. Rovnako ako v prípade exekučnéhokonania sa preto aj v prípade konkurzného konania vyžaduje osvedčenie pohľadávky minimálne
navrhovateľa v miere približujúcej sa judikovanej pohľadávke. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje,
že je potrebné prihliadať na špecifiká konkurzného konania, a to, že nielen z pohľadu formálnosti,

ale aj s ohľadom na účinky konkurzného konania. Formálnosť konania sa odzrkadľuje na následok
nesplnenia prísne formálnych podmienok na to, aby súd vôbec začal konať o návrhu na vyhlásenie
konkurzu, a preto súd stanovuje lehotu 15 dní, v rámci ktorej súd preskúma len splnenie zákonom
ustanovených náležitostí, nesplnenie ktorých má v konečnom dôsledku za následok odmietnutie návrhu
bez toho, aby súd skúmal ďalšie, tzv. hmotnoprávne podmienky vyhlásenie konkurzu. V prípade splnenia

formálnych náležitostí, konkurzný súd začne konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu, v rámci ktorého
skúma rovnako ako v prípade všeobecného konania procesné podmienky konania a až následne
hmotnoprávne podmienky. Osobitosť tejto časti konania spočíva v tom, že v rámci tzv. prvého štádia
rozhodovania o návrhu na začatie konania nemôže konkurzný súd preskúmať aktívnu vecnú legitimáciu
navrhovateľa, nakoľko táto sa odvíja od osvedčenia spornosti pohľadávky navrhovateľa, ktorú môže
dlžník namietnuť až v ďalšom štádiu konania a rovnako aj od platobnej neschopnosti dlžníka, ktorá sa

v štádiu rozhodovania o začatí konkurzného konania len predpokladá na základe tvrdení navrhovateľa,
čo môže dlžník vyvrátiť na základe výzvy konkurzného súdu podľa § 19 ZoKR.

165. Zhrnúc uvedené, aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka je len ten veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi. Na prípadné

sporné pohľadávky veriteľov súd neprihliada a tieto nie sú ani spôsobilé založiť navrhujúcemu veriteľovi
aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nakoľko účelom konkurzného
konania nie je zisťovanie existencie sporných pohľadávok. Spôsob interpretácie a aplikácie § 11 ods.
3 v spojení s ustanovením § 12 ods. 2 a § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR, ktorý v napadnutom
uznesení zvolil konkurzný súd, nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, naopak, zodpovedá účelu a zmyslu citovaných ustanovení ZoKR, ako aj ustálenej
rozhodovacej praxi a judikatúre. Jeho podstata je založená na tom, že konkurzný súd nemá v prípade
osvedčenia spornosti pohľadávky veriteľa, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
možnosť skúmať navrhovateľom tvrdenú spornosť jeho pohľadávky, o ktorej je vedené civilné sporové
konanie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil ako správny aj procesný postup konkurzného

súdu, ktorý nevykonával dokazovanie v rozsahu osvedčovania pohľadávky navrhovateľa ani dlžníka,
a preto vyhodnotil ako nedôvodnú námietku odvolateľa týkajúcu sa dokazovania.

166. K odvolacej námietke navrhovateľa – veriteľa, že znalecký posudok predložený dlžníkom
bol vypracovaný na základe selektívnych podkladov predložených dlžníkom znalcovi, odvolací

súd konštatuje, že dlžníkom predložený znalecký posudok bol vypracovaný znalcom zapísaným
na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ako osobou oprávneou na takúto činnosť, zo
znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že znalec dospel k záveru o platobnej schopnosti dlžníka
a pokiaľ navrhovateľ – veriteľ tvrdí, že znalec nemal k dispozícií všetky doklady pre objektívne
vypracovanie znaleckého posudku, tak svoje tvrdenie navrhovateľ – veriteľ žiadnym relevantným

dôkazom nepreukázal. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záverov predloženého
znaleckéhoposudku,apretopovažujeodvolacísúdtútonámietkunavrhovateľa–veriteľazanedôvodnú.

167. Odvolací súd zároveň konštatuje, že napriek tomu, že súd prvej inštancie konštatoval absenciu
aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, zaoberal sa aj otázkou spornosti pohľadávok ostatných

veriteľov, ktoré majú svojou pluralitou osvedčovať platobnú neschopnosť dlžníka. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil mieru osvedčenia spornosti pohľadávok veriteľov dlžníka. Na účely rozhodnutia vo
veci, konkrétne v štádiu skúmania aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa tvrdenia dlžníka nemožno
posúdiť ako celkom zjavne neopodstatnené, neodôvodnené ani vo vzťahu k navrhovateľovi, ani vo
vzťahu k ostatným účastníkom konania, hoci jeho konania možno vyhodnotiť ako neštandardné.

Vzhľadom na judikovaný názor Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 300/2014-10 a podporne aj rozhodnutie
NS ČR, sp.zn. 29Cdo 5044/2007, či rozhodnutie Vrchního soudu Praha 2 VSPH 284/2008 vo veci
MSPH 76 INS 2772/2008 pohľadávky ostatných veriteľov ani iné skutočnosti osvedčujúce platobnú
neschopnosť dlžníka už na rozhodnutie konkurzného súdu nemôžu mať žiadny vplyv, nakoľko len
splneniepodmienkyaktívnejvecnejlegitimácienavrhovateľamôževyvolaťskúmanieďalšíchpodmienok

na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s vysloveným názorom
konkurzným súdom v napadnutom rozhodnutí, keď zdôraznil, že platobnú neschopnosť nemožno
zamieňať s odmietaním zaplatiť pohľadávku veriteľa, čomu nasvedčuje konanie dlžníka. Pokiaľ
navrhovateľ – veriteľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštanciesvoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, odvolací súd nesúhlasí ani s touto odvolacou
námietkou.

168. Odvolací súd konštatuje, že medzi právo na spravodlivý proces patrí aj právne odôvodnenie
rozhodnutia.

169. Jenepochybné,žejednýmzaspektovnaspravodlivýprocesjeajprávostranynatakéodôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné právne a skutkové

otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany (sp.zn. IV. ÚS 115/2003). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp.zn. I. ÚS 47/05,
sp.zn. I. ÚS 353/06, sp.zn. II. ÚS 220/08, sp.zn. III. ÚS 12/07, sp.zn. IV. ÚS 163/08).

170. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Z napadnutého uznesenia totiž vyplýva, ako sa
súd vysporiadal s tvrdeniami dlžníka, navrhovateľa – veriteľa, prečo považoval pohľadávku navrhovateľa
a dokonca aj označených ďalších veriteľov za sporné, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoj
myšlienkový postup na základe ktorého dospel k názoru, že navrhovateľ nie je aktívne vecne
legitimovaný.

171. Odvolací súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana
konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi, pričom z uznesenia vyplýva, že sa vysporiadal so všetkými významnými
skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie vo veci návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

172. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkou navrhovateľa – veriteľa, že napadnuté
uzneseniejenedostatočneodôvodnené,čímboloporušenéprávonavrhovateľa–veriteľanaspravodlivý
súdny proces.

173. Navrhovateľ – veriteľ podal odvolanie voči celému rozhodnutiu, a teda aj voči výroku II. o nároku na
náhradu trov konania, pričom bližšie dôvody odvolania v tejto časti neuviedol. Odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie správne aplikoval na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie § 255 ods. 1 CSP
a zohľadnil pomer úspechu v konaní, následkom čoho priznal dlžníkovi voči navrhovateľovi – veriteľovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

174. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,
preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených odvolateľom
v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré
preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolacom konaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací

súd v konaní nezistil.

175. Vzhľadomnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúdrozhodnutieokresnéhosúduakovecnesprávne
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

176. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal dlžníkovi voči navrhovateľovi – veriteľovi, ktorý v odvolacom
konaní úspešný nebol. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie.

177. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).