Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/151/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123204673
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123204673.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, D., zast.:
Advokátska kancelária GG, s.r.o., IČO: 50 954 709, Agátová 2513/15, Galanta, proti žalovanému: E.
F., nar. XX.XX.XXXX, G. XX, H., zast.: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., IČO: 50 491
300, Pribinova 20, Bratislava, o 51 600 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo 21.03.2024, č. k. 28C/3/2023-54, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (o zaplatenie sumy 50 000 € so zmluvnou pokutou
1 600 €, s 15 %-ným ročným o zmluvným úrokom z omeškania zo sumy 20 000 € od 03.11.2013 do
21.07.2017, zo sumy 10 000 € od 22.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 20 000 € od 30.12.2013 do
zaplatenia a zo sumy 20 000 € od 04.03.2014 do zaplatenia, a s 6,25 %-ným ročným zákonným úrokom
z omeškania zo sumy 50 000 € od 31.10.2022 do zaplatenia) zamietol (výrok I) a vyslovil, že žalovaný
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v relevantnom rozsahu takto:

3. Žalobca podľa žaloby zapožičal žalovanému finančné prostriedky, ktoré poukázal na bankový účet
žalovaného, spolu vo výške 60 000 €. O zapožičaní finančných prostriedkom si spísali tri dohody
o zapožičaní finančných prostriedkov. Dohoda č. 1 sa týkala požičania sumy 20 000 € s 15 %-
ným ročným úrokom dňa 03.11.2013. Dohoda č. 2 sa týkala sumy 20 000 € s 15 %-ným ročným
úrokom z 30.12.2013 a zmluvnej pokuty 800 €. Dohoda č. 3 sa týkala sumy 20 000 € s 15 %-ným

ročným úrokom z 04.03.2014 a zmluvnej pokuty 800 €. Žalovaný zo svojho záväzku uhradil sumu vo
10 000 € dňa 21.07.2017. Dňa 24.08.2020 podpísal žalovaný uznanie záväzku, v ktorom potvrdzuje,
že ku dňu spísania uznania záväzku uznáva svoj dlh voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky, teda
50 000 € a zaväzuje sa sumu vrátiť do 31.10.2020. Žalovaný zo svojho záväzku neuhradil žiadnu
sumu. Dňa 25.08.2022 žalovaný opäť podpísal uznanie záväzku v podstate s rovnakým obsahom,
ale s tým, že dlžnú sumu sa zaviazal vrátiť do 30.10.2022. Uvedené listiny neobsahovali ustanovenie
alebo prehlásenie o tom, že by žalovaný mal vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh. Žalovaný

nevedel, že uznáva premlčaný dlh. Žalobca v replike túto skutočnosť nepoprel a nenavrhol žiadne
dôkazy na preukázanie skutočnosti, že by žalovaný vedel, že v tom čase uznáva premlčaný dlh.
Žalovaný dodnes svoj záväzok voči žalobcovi ku dňu podania žaloby neuhradil. Žalobca v konaní
nijakým spôsobom skutočne nepreukázal reálneho zaslanie alebo odovzdanie peňažných prostriedkovžalovanému. Žalobca v rámci svojej žaloby a repliky nepripojil žiaden dôkaz o tom, že tieto peňažné
prostriedky boli žalovanému aj reálne poskytnuté. Na pojednávaní žalobca navrhol, aby na preukázanie
reálneho poskytnutia finančných prostriedkov súd vykonal dôkaz nahliadnutia do mobilného telefónu

žalobcu, kde bude v rámci komunikácie v aplikácii WhatsApp vidno, že žalobca žalovanému peňažné
prostriedky skutočne poslal. Žalobca súčasne dodatočne navrhol výsluch strán, ako aj dodatočné
zabezpečenie výpisu z účtu z belgickej pobočky banky A., pretože peňažný účet žalobcu patril práve
pod belgickú sekciu tejto banky. Súd na návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania neprihliadol, zamietol
ich. Nahliadnutie do mobilného telefónu žalobcu na preukázanie jeho tvrdení by znamenalo vykonanie

dôkazu priamo v rozpore s ustanoveniami o dokazovaní v zmysle § 185 a nasl. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Súd súčasne vyhovel námietke žalovaného a uplatnil k ďalším návrhom na
vykonanie dokazovania sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP. Súd je toho názoru, že
výsluch strán sporu, ako aj zabezpečenie dôkazu v podobe výpisu z účtu žalobcu mohol a mal žalobca
realizovať v rámci svojich dvoch písomných podaní (žaloba a replika žalobcu). Predmetný spor bolo
možné vzhľadom na jeho skutkové a právne aspekty rozhodnúť v zmysle § 171 ods. 2 a § 179 ods.

1 CSP na prvom pojednávaní. Ďalšie vykonanie dokazovania by automaticky znamenalo nariadenie
nového pojednávania s predvolaním žalovaného, čo je priamo v rozpore s článkom 17 CSP, ktorý
upravuje zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, ktorá sa okrem iného prejavuje aj v podobe inštitútu
sudcovskej koncentrácie konania. Je to práve žalobca, ktorého zaťažuje v sporovom konaní dôkazné
bremeno a je na procesnej zodpovednosti žalobcu, aby skutočnosti tvrdené v jeho žalobe aj náležite

a včas súdu preukázal prostredníctvom riadne a včas navrhovaných dôkazných prostriedkov. Žalobca
mohol uvedené návrhy na doplnenie dokazovania navrhnúť skôr, v rámci svojich písomných podaní,
resp. výpis z účtu žalobcu zabezpečiť skôr, minimálne po podaní žaloby žalobcu do nariadenia prvého
pojednávania. Je síce pravda, že žalovaný zaslal žalobcovi sumu vo výške 10 000 € dňa 21.07.2017, o
čomžalobcapredložilpotvrdeniezB.D.,avšakžalovanývosvojomvyjadrenípredniesol,žezpotvrdenia

nie je zrejmé, že suma 10 000 € predstavovala úhradu práve splatnej pohľadávky žalobcu na základe
jednej z vyššie uvedených troch dohôd. Na túto skutočnosť tvrdenú žalovaným žalobca v replike vôbec
nereagoval a ani sa k nej nevyjadril na pojednávaní. Súd preto uvedenú skutočnosť považoval za
nespornú v celom rozsahu v zmysle § 151 ods. 1 CSP.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 51, § 101, § 491, § 558, § 657 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) takto:

5. Súd vyhodnotil reálny vznik zmluvy o pôžičke v dôsledku absencie preukázania reálneho odovzdania
peňažných prostriedkov žalovanému ako nepreukázaný zo strany žalobcu. Hoci tento dôvod sám

o sebe predstavuje právnu skutočnosť relevantnú z pohľadu procesného práva, ktorej následkom
bolo zamietnutie žaloby, súd sa zameral aj na posúdenie premlčania na základe vznesenej námietky
premlčaniazostranyžalovaného.Podľa§588OZuznaťmožnoajpremlčanýdlh.Takýtouznávacíprejav
dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Ak však dlžník nevedel,
že dlh je premlčaný, napríklad preto, že nepozná relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka o

premlčaní, nemôže mať jeho uznanie spomenuté právne účinky, t. j. nezačne plynúť nová premlčacia
lehota. Keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh,
sporné dve uznania dlhu nemali za právny následok začiatok plynutia novej desaťročnej premlčacej
lehoty v zmysle § 110 ods. 1 OZ. Na podporu svojho právneho názoru súd prvej inštancie odkázal
na súdnu prax (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/197/2009 a rozhodnutia krajských súdov)

a odbornú literatúru. Bez ohľadu na prvý dôvod zamietnutia žaloby je podľa súdu prvej inštancie nárok
žalobcuvočižalovanémupremlčaný.Trojročnápremlčacialehotažalobcovizačalaplynúťvprípadeprvej
dohody od 04.02.2014 a uplynula 04.02.2017, v prípade druhej dohody začala plynúť od 01.05.2014
a uplynula 01.05.2017 a tretej dohody začala žalobcovi plynúť od 31.05.2014 a uplynula 31.05.2017.
Keďže žalobca podal svoju žalobu na súd až 12.06.2023, žaloba bola podaná na súd až po uplynutí

premlčacej lehoty. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP v zmysle zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255
ods. 1 CSP tak, že ich náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100 % voči žalobcovi, pretože žalovaný
mal vo veci úspech v plnom rozsahu.

6. Včasným odvolaním žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, že sa žalobe vyhovie. Žalobca považuje obranu žalovaného o
neprevzatí finančných prostriedkov za účelovú a nedôveryhodnú, pričom logicky zdôvodnil existenciu
pôvodných „dohôd o pôžičke“ (z rokov 2013 a 2014) a dvoch následných „uznaní záväzku“ (z rokov2020 a 2022), ktoré boli podpísané oboma stranami najmä kvôli vylúčeniu otázky premlčania. Nesúhlasí
s konštatovaním súdu, že nepreukázal odovzdanie peňazí, keďže predložil tri dohody o pôžičke, dve
uznania záväzku a potvrdenie o vrátení časti pôžičky (10 000 €) zo strany žalovaného v roku 2017.

Tieto dokumenty a čiastočná úhrada podľa neho na seba logicky nadväzujú a potvrdzujú jeho nárok.
Žalobca je presvedčený, že súd dospel k nesprávnym zisteniam aj preto, že nevykonal ním navrhované
dôkazy – nahliadnutie do vzájomnej komunikácie alebo zabezpečenie výpisu z účtu. Išlo o účelné a
hospodárne dôkazy. Súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný.
Až uznanie záväzku z 24.08.2020 stanovilo termín plnenia (na 31.10. 2020), od ktorého mala plynúť

premlčacia doba. Žaloba podaná 12.06.2023 je včasná. Námietku premlčania považuje za konanie v
rozpore s dobrými mravmi, ku ktorému došlo zavinením žalovaného, ktorý ho opakovane ubezpečoval
o úhrade.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaný stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý je podľa neho
vo výroku vecne správny. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka skutočného uzavretia zmluvy

o pôžičke. Žalovaný tiež súhlasí s uplatnením zásady koncentrácie konania, keďže žalobca (zastúpený
advokátom)navrholdoplneniedokazovaniaažnapojednávaní,hocimoholnavrhovanédôkazypredložiť
už v predchádzajúcich podaniach, čím by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť. Súd
správne uzavrel, že žalovaný nemal právne vedomie o premlčaní pohľadávok v čase podpisu oboch
uznaní záväzku a žalobca ho o tejto skutočnosti neoboznámil.

8. V odvolacej replike žalobca v podstate zopakoval svoju argumentáciu z odvolania. Argumentácia súdu
a žalovaného, čo sa týka neexistencie záväzku a potom jeho premlčania, je nelogická a protirečivá: ak
záväzok nevznikol (nebola pôžička), nemôže byť ani premlčaný. Žalovaný buď klame o tom, že záväzok
nevznikol, alebo o tom, že pri podpise dvoch uznaní záväzku nevedel o premlčaní, hoci ho opakovane

ubezpečoval, že dlh vyrovná a nebudú riešiť premlčanie. Žalobca nesúhlasí s nesprávnym výkladom
prvej dohody, ktorá nestanovovala termín plnenia, ale trojmesačnú výpovednú lehotu od výzvy veriteľa.
Nárok, ktorý bol prvýkrát splatný až podľa uznania záväzku z roku 2020 (s termínom 31.10.2020),
nemohol byť v čase podania žaloby v roku 2023 premlčaný. Žalobca kritizuje uplatnenie koncentračnej
zásady súdom, ktoré mu neumožnilo doplniť dokazovanie o výpisy z účtu zo zahraničnej banky ihneď

po tom, čo žalovaný poprel reálnosť pôžičky a súd sa s jeho popretím stotožnil. Žalobca nemohol
vopredvedieť,žebudemusieťpreukazovaťreálnosťpôžičky,ktorábolapreukázanápiatimipodpísanými
dokumentmi. Žiada, aby odvolací súd konanie posúdil s ohľadom na skutočnosť, že popretie žalovaného
bolo neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP), lebo neuviedol vlastné tvrdenia ani dôkazy vyvracajúce tvrdenia
žalobcu. Súd mal v záujme spravodlivosti a právnej istoty umožniť doplnenie dôkazov.

9. Žalovaný v odvolacej duplike v podstate zotrval na svojej dovtedajšej argumentácii. Žalobca mal
predložiť výpis z účtu už na začiatku konania.

10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

11. Žalobca svojím odvolaním napáda dva nosné závery súdu prvej inštancie, ktoré viedli k zamietnutiu

žaloby. Prvým je právny záver, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu ani jednej z troch zmlúv o pôžičke,
ktorý súd prvej inštancie vyvodil zo skutkového zistenia, že žalobca nepreukázal odovzdanie peňazí
ako predmetu pôžičky žalovanému. Druhý právny záver spočíva v uznaní námietky premlčania, ktorý
žalovaný vzniesol voči nárokom, ktoré žalobca uplatňoval na základe sporných zmlúv o pôžičke.

12. V záujme zachovania hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) sa odvolací súd bude na úvod zaoberať
odvolacími argumentmi žalovaného, ktorými spochybňoval druhý právny záver súdu prvej inštancie,
teda premlčanie žalobou uplatnených nárokov. Ak sa totiž ukáže, že nárok je premlčaný, bolo by
nadbytočné venovať sa odvolacím argumentom, ktoré sa týkajú prvého právneho záveru. Nebolo by totiž
vôbec hospodárne zaoberať sa napríklad aj výhradami voči dokazovaniu okolností, ktoré sprevádzali

poskytnutie žalobcom tvrdených pôžičiek, pretože aj keby boli tieto správne, teda žalobca by preukázal
uzavretie zmlúv o pôžičke, opäť by bolo potrebné zodpovedať otázku, či sú nároky z nich plynúce
premlčané.13. Pokiaľ ide o vecnú stránku námietky premlčania, žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že nesprávne
ustálil okamih splatnosti jednotlivých pôžičiek. Žalobca tu vyslovene upozorňoval na text „výpovedná
lehota na uvedenú čiastku je 3 mesiace, vždy k prvému dňu v mesiaci“, ktorý treba podľa neho vykladať

tak, že žalovaný bude mať 3 mesiace na vrátenie pôžičky odo dňa, keď ho žalobca vyzve splnenie dlhu.
Na účely vyhodnotenia tejto odvolacej námietky, ktorá sa v podstate týka právneho posúdenia veci (II.
ÚS 331/2023), odvolací súd odkazuje na nesporný obsah listinných dôkazov, konkrétne na ich posledné
vety. Kým v prvej dohode posledná veta znie „výpovedná lehota na uvedenú čiastku je 3 mesiace, vždy k
prvému dňu v mesiaci“, v druhej znie „výpovedná lehota na uvedenú čiastku je 30. apríla 2014“ a v tretej

„výpovedná lehota na uvedenú čiastku je 30. mája 2014“.

14. Predovšetkým treba uviesť, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá spochybniť skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie, čo sa týka dohôd z 30.12.2013 a 04.03.2014, pretože žalobcom citovaný
text sa nachádza len v dohode z 03.11.2013. Neobstojí však ani v kontexte skutkových a právnych
záverov, ktoré sa týkajú tejto dohody. Po prvé, žalobcom predostretý výklad daného ustanovenia dohody

je zmätočný, pretože raz v ňom vidí dôvod na uplatnenie § 563 OZ, ale inokedy zas na postup podľa
§ 564 OZ. Rozporuplný je ale aj samotný argument ustanovením § 564 OZ, pretože toto ustanovenie
predpokladá konštitutívne rozhodnutie súdu o určení okamihu splatnosti dlhu, ktorého existenciu ale
žalobca ani len netvrdil. Ak by sa mal uplatniť § 564 OZ, znamenalo by to, že dlh žalovaného by nebol
splatný ani v čase rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca by teda nemal actio nata a jeho žalobu by

bolo nutné beztak zamietnuť. Nespôsobilý privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie je aj argument
ustanovením § 563 OZ, ktorý je o. i. zmätočný (žalobca na jednej strane tvrdí, že dlžník je povinný
plniť do 3 mesiacov od jeho výzvy, avšak na druhej strane už na účely § 563 OZ argumentuje, že čas
plnenia nebol dohodnutý). Aj keby sa totiž mal daný text dohody z 03.11.2013 vykladať v tom zmysle,
že neurčuje čas splnenia, a teda by žalovaný bol povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

žalobca požiadal (§ 563 OZ), neviedlo by to k záveru o nepremlčaní dlhu žalovaného. Podľa ustálenej
súdnej praxe (R 28/1984, R 91/2004 a R 17/2017) je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať dlžníka
na plnenie, čo znamená, že týmto dňom sa mohlo právo vykonať po prvý raz a od tohto okamihu plynie
aj trojročná premlčacia doba (§ 101 OZ). To v prejednávanej veci znamená, že žalobca by pri ním
presadzovanom výklade dohody z 03.11.2013 bol oprávnený vyzvať žalovaného na vrátenie pôžičky už

na druhý deň od jej poskytnutia, teda 04.11.2013. Premlčacia doba by mu teda v takom prípade uplynula
04.11.2016, čo je ešte skôr, než podľa názoru súdu prvej inštancie (04.02.2017). Dlh žalovaného by bol
preto premlčaný aj vtedy, keby sa uplatnil § 563 OZ.

15. Odvolací súd tu tiež dopĺňa, že správny je právny záver súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu podľa

§ 558 OZ nemá účinok v podobe predĺženia premlčacej doby, ak žalovaný o premlčaní svojho dlhu v
čase uznania nevedel. Tu možno odkázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej uznanie premlčaného
dlhu podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ má za následok začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej
doby len vtedy, ak dlžník mal o premlčaní dlhu vedomosť (R 23/2025).

16. Ďalej musí odvolací súd vyhodnotiť žalobcovu argumentáciu, že žalovaným vznesená námietka
premlčania predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý podľa § 3 ods. 1 OZ nepožíva
ochranu, pretože súd prvej inštancie ju opomenul (§ 387 ods. 3 CSP).

17. Judikatúra najvyšších súdnych autorít v otázke premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená

v tom, že nevylučuje, aby vznesenie námietky premlčania bolo v rozpore s dobrými mravmi, musí
však ísť vždy o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je takýto postup výrazom zneužitia práva na úkor
strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila (pozri R 31/2020 a tam citované rozhodnutia).
Nepriznať účinky námietke premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods.
1 OZ je namieste len v ojedinelých situáciách, keď by nepriznanie nároku v dôsledku premlčania bolo

pre stranu neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi
jej oneskoreného konania. Išlo by v podstate o šikanózny výkon práva, pri ktorom je hlavnou motiváciou
úmysel poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu, a nie dosiahnuť legitímny hospodársky cieľ či
uspokojenie iných potrieb. Tieto výnimočné okolnosti však musia byť naplnené v takej intenzite, aby
bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť

námietku premlčania. V tomto kontexte najvyššie súdne autority pripomínajú aj jednu zo základných
zásad súkromného práva, ktorou je vigilantibus iura scripta sunt, teda právo patrí bdelým. Z tohto dôvodu
je pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, rozhodujúce
posúdiť, či strana dovolávajúca sa tohto rozporu postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti aopatrnosti v súlade s touto zásadou. Preto sú pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z
dôvodu rozporu s dobrými mravmi podstatné individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka uplatnená.
Odvolací súd dopĺňa, že rozhodujúce sú len okolnosti, ktoré nastali do uplynutia premlčacej doby, čo

je zrejmé z toho, že o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi ide podľa judikatúry vtedy, ak márne
uplynutie premlčacej doby nebolo zavinené oprávnenou osobou (veriteľom).

18. Okolnosti, na ktoré žalobca v súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania upozorňoval
a ktoré nastali do uplynutia premlčacích dôb pre jednotlivé pôžičky (31.05.2017), zahŕňali kamarátsky

pomer medzi stranami a sľuby žalovaného, že požičané peniaze žalobcovi vráti. Zaplatenie sumy 10 000
€ (21.07.2017) a podpísanie uznania záväzku (2020 a 2022) sú okolnosti, ku ktorým došlo zjavne
po uplynutí premlčacej doby, a preto nie sú z hľadiska § 3 ods. 1 OZ podstatné. Žalobca žiadne
ďalšie okolnosti medzi stranami bližšie nerozvíja, najmä neopisuje podrobnejšie konkrétne správanie
žalovaného, preto je možné venovať sa len tvrdeniam o opakovaných sľuboch kamaráta. Kamarátsky
pomer veriteľa a dlžníka nie je sám o sebe vôbec výnimočnou okolnosťou, ktorá by bola spôsobilá vylúčiť

premlčanie nároku. Takýto pomer je v právnych vzťahoch zo zmluvy o pôžičke medzi fyzickými osobami
práveže celkom bežný. Ak fyzická osoba potrebuje peniaze, nie je nezvyčajné, že sa obráti na svojich
známych, s ktorými má dobré vzťahy. Často sa preto veriteľmi stávajú blízke osoby, príbuzní, priatelia
a kamaráti. Hoci ide o prvok, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní § 3 ods. 1 OZ, musia k nemu pristúpiť
ďalšie okolnosti, ktoré umožnia učiniť záver, že súhra udalostí v prejednávanom prípade odôvodňuje

odoprieť priznať právnu ochranu obrane námietkou premlčania, ktorú právny poriadok považuje za
legitímny prostriedok zabezpečujúci právnu istotu. Tieto ďalšie okolnosti by preto mali zahŕňať nepoctivé
správanie dlžníka voči veriteľovi, ktorého cieľom je predísť tomu, aby veriteľ svoj nárok včas uplatnil.
Ak však správanie dlžníka spočíva v sľuboch veriteľovi, že svoj dlh splní, nejde o dostatočnú okolnosť,
ktorá by umožnila vyhodnotiť dlžníkom neskôr vznesenú námietku ako výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi. Predsa aj samotný vznik záväzkovo-právneho vzťahu, akým je vzťah zo zmluvy o pôžičke, sa
zakladánasľubedlžníkavrátiťveriteľovipožičanépeniaze.Pretoanizopakovanietohtosľubuvpriebehu
trvania zmluvného vzťahu nemožno považovať za niečo, čo by si zaslúžilo výnimočnú pozornosť.
Zároveň trojročná premlčacia doba, ktorá prichádza v prejednávanej veci do úvahy, predstavuje pre
veriteľa dostatočný časový priestor na to, aby vyhodnotil, či dlžník mieni svoj sľub splniť. Spoľahnúť sa

na sľuby je skrátka nedostatočné (pozri v tomto zmysle aj argumentačne použiteľný český judikát R
59/2004). Pokiaľ by sľub kamaráta, že pôžičku vráti, postačoval na to, aby sa námietke premlčania odňali
právne účinky, uplatnenie § 3 ods. 1 OZ by nebolo výnimočným postupom, ale by sa stalo pravidlom.
To by však bolo v rozpore s jeho účelom, ako ho vysvetlila vyššie citovaná judikatúra a ako ho aj
chápe odvolací súd. Námietku premlčania vznesenú žalovaným v prejednávanej veci preto nemožno

považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

19. Na vyššie uvedenom závere nič nemenia ani výhrady žalobcu, ktorú v odvolaní predniesol voči
nevykonaniu dokazovania na základe dôkazných návrhov, ktoré žalobca uplatnil v prvoinštančnom
konaní.

20. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na výsluch strán, predpokladom takéhoto dokazovania je, že tvrdené
skutočnosti, o ktorých sa má strana vyslúchnuť, nemožno preukázať inak. Keďže ide o dôkazný
prostriedok, ktorý sa vykonáva len na návrh strany, je na navrhovateľovi, aby splnil podmienky, ktoré §
195 CSP vyžaduje na jeho vykonanie vrátane nemožnosti preukázať tvrdené skutočnosti inak. Žalobca

však v návrhu na výsluch strán, ktorý prvýkrát odznel až na pojednávaní, nespresnil skutočnosti, ktoré
by umožňovali prijať záver, záver, že by dané skutočnosti nebolo možné preukázať inak. Podmienky na
nariadenie výsluchu strán tak neboli splnené, čo však môže ísť len na vrub žalobcu, pretože dôkazné
bremeno bolo na ňom. Preto ani nie je podstatné, či súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne
postupoval, keď sa rozhodol koncentrovať konanie podľa § 153 CSP.

21. Čo sa týka návrhu žalobcu, aby sa vykonalo dokazovanie nahliadnutím do mobilného telefónu
žalobcu, a tým aj do komunikácie strán v aplikácii WhatsApp, odvolací súd musí súdu prvej inštancie
vytknúť, že nevykonanie takéhoto dokazovania nedostatočne odôvodnil. Jeho názor, vyslovený v jedinej
vete, že by to znamenalo vykonanie dôkazu priamo v rozpore s § 185 a nasl. CSP, sa neopiera o žiadne

preskúmateľné úvahy. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a
čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie
napríklad nevysvetlil, prečo by takýto nahliadnutie do vlastného mobilného telefónu patriaceho strane,
ktorá takýto dôkaz sama navrhuje, nemohlo byť dôkazom podľa citovaného ustanovenia. Nevysvetlil anito, prečo by v takomto prípade nebolo možné postupovať podľa § 211 ods. 1 CSP. Na druhej strane
však treba zdôrazniť, že vykonanie dôkazu neslúži na nahradenie skutkových tvrdení strany, ale na
ich preukázanie. Žalobca musí najprv tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (okolnosti významné z hľadiska

§ 3 ods. 1 OZ) a až následne, ak sa stanú spornými, ich musí preukázať. Žalovaný nepoprel, že
by nemal so žalobcom kamarátsky vzťah a ani že by žalobcovi viackrát sľúbil pôžičku vrátiť. Z tohto
hľadiska nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Ak chcel žalobca uspieť s uplatnením §
3 ods. 1 OZ, mal a mohol tvrdiť ďalšie relevantné správanie žalovaného, ako to vyplýva z vyššie
opísanej judikatúry. V každom prípade však neobstojí ani žalobcov argument, ktorým sa v odvolaní

snaží vysvetliť, prečo navrhol práve nahliadnutie do mobilného telefónu, tak, že prepis komunikácie
by bol nehospodárny. Žalobca v prvom rade nepredniesol žiadne relevantné tvrdenia o dĺžke práve tej
časti komunikácie medzi stranami, ktorá by bolo potrebná na podporu ním opísaného skutkového stavu.
Vychádzajúc zo všeobecnej skúsenosti nie je ani zrejmé, prečo by preukázanie sporných skutočností
vyžadovalo vynaloženie úsilia, ktoré by bolo možné považovať za neúčelné. Žalobca svoj názor, že
prepis komunikácie by bol nehospodárny, v odvolaní nepodoprel žiadnymi podrobnosťami, takže je

neoveriteľný, čo z hľadiska odvolacieho konania zároveň znamená, že je aj nepreukázaný. Odvolací súd
sa nemôže spoľahnúť len na subjektívne a nepodložené hodnotenie strany, že prepis komunikácie ako
dôkaz je nehospodárny, a jediný možný spôsob, ako by sa súd mohol oboznámiť s touto komunikáciou,
je práve a len prostredníctvom priameho nahliadnutia do mobilného telefónu. Odvolací súd tiež považuje
argument nehospodárnosťou prepisu komunikácie aj za málo presvedčivý, pretože vyhotovenie snímky

obrazovky mobilného telefónu je užívateľsky jednoduché a nie je časovo náročné. Ide zároveň o bežne
dostupný spôsob preukazovania obsahu komunikácie medzi stranami. Mimochodom, žalobca spomínal
komunikáciustránprostredníctvomaplikácieWhatsAppaSMSajvreplike,čoznamená,žemaldostatok
času, aby do pojednávania pripravil a predložil (len) relevantné časti tejto komunikácie. Odvolací
súd nevidí žiadny rozumný dôvod, pre ktorý by si splnenie tejto povinnosti vyžadovalo vykonanie

úkonov, ktoré by od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať. Napokon jeho odvolacia námietka
nevykonaním takéhoto dokazovania je nepresvedčivá aj z toho dôvodu, že k svojmu odvolaniu nepripojil
čo i len výňatok z komunikácie so žalovaným.

22. V dôsledku toho potom bolo možné, aby odvolací súd prebral skutkový stav zistený súdom prvej

inštancie (bod 3 vyššie) a na základe neho konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by v prejednávanej
veci nastali okolnosti odôvodňujúce postup podľa § 3 ods. 1 OZ, najmä nepreukázal, že by to nebol on,
kto zavinil márne uplynutie premlčacej doby. Žalovaným vznesenú námietku premlčania treba preto aj
s prihliadnutím na okolnosti tvrdené v prejednávanej veci považovať za riadne uplatnený prostriedok
procesnej obrany. Ak teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že žalobou uplatnený

nárok je premlčaný, rozhodol vecne správne. Odvolacie dôvody uplatňované žalobcom teda nie sú dané.

23.Vzhľadomnapremlčaniežalobcovhonárokuužzdôvodov,ktoréodvolacísúdvysvetlilvyššie,nebolo
hospodárne a ani nevyhnutné zaoberať sa odvolacími námietkami, ktoré sa týkali prvého právneho
záveru súdu prvej inštancie.

24. Keďže sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny (výrok I).

25.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí, má podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná strana sporu, ktorou bol žalovaný. Odvolací súd mu
preto voči žalobcovi priznal nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).

26. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej

značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiusmeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže

ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.