Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Stk/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3023200124
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:3023200124.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, XXX XX H. T., právne zastúpeného: Advokát Ivor, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Mojmírova 1161/6, 020 01 Púchov, IČO: 44 578 946, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva
SR, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2033 zo dňa 1. marca 2023, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sa/1/2023-90 zo dňa 25.

októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici (ďalej ako „prvostupňový
správny orgán“) rozhodnutím č.: A/2021/00566-7-HŽPaZ zo dňa 02.06.2022 (ďalej ako „prvostupňové

rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa
§ 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 355/2007“ ) a
uložil mu podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. pokutu vo výške 50,- eur, nakoľko sa priestupku
dopustil tým, že dňa 03.03.2021 v čase okolo 12:32 hod. sa v priestoroch interiéru budovy - predajne
SCONTO nábytok, Košická 22, Žilina pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa),
pretože si zložil z tváre ochranné rúško. Svojím konaním porušil ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V. v. SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, a to rúškom, respirátorom
bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou.

2. Odvolací orgán Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutím č. ÚVZSR/
OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie na krajskom súde3. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v podanej správnej
žalobe dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná, preto ju v celom rozsahu podľa § 190 Správneho
súdneho poriadku ( ďalej aj „SSP“) zamietol.

4. Ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd považoval za potrebné sa najprv
vysporiadať s návrhom žalobcu na prerušenie konania. Správny súd je povinný rozhodnúť podľa §
100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o
súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č.

314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak
len v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie
o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne od uváženia správneho súdu a účastník
konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania
a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Vyhláška č. 11/2020 zo
dňa 29.10.2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia

horných dýchacích ciest, podľa názoru správneho súdu neobsahuje také ustanovenie, ohľadom ktorého
by správny súd mal dôvodnú pochybnosť o jej súlade s ústavou. ÚVZ SR podľa § 5 ods. 4 písm. k)
zákona č. 355/2007 Z. z. z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 vydal podľa § 59b § 5 ods. 4 písm.
k) zákona č. 355/2007 Z. z. Vyhlášku č. 11, ktorou nariadil s účinnosťou od 30.10. 2020 podľa § 5 ods.
4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenia pri ohrození verejného zdravia,

a to povinnosť pre všetky osoby, za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa),
používať preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál,
alebo šatku a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej
dopravy. Zároveň ÚVZ SR stanovil výnimky pre osoby uvedené v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11, na ktoré
sa povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích

ciest (nos a ústa) nevzťahovala. Správny súd nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali potrebe podať
návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade Vyhlášky č. 11 s ústavou. Aplikácia ustanovení
Vyhlášky č. 11 podľa názoru správneho súdu nevyvoláva pochybnosti o jej súlade s ústavou. Nariadená
povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest pre všetky osoby, s výnimkami uvedenými v tejto vyhláške,
neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine.

5. Ako ďalej uviedol správny súd Vyhláškou č. 11 zo dňa 29.10.2020 došlo k nariadeniu povinnosti
prekrytia horných dýchacích ciest, čím podľa žalobcu dochádza k neodôvodnenému bráneniu
vykonávania jeho základnej fyziologickej činnosti - dýchania, zasahuje sa tým do jeho práva na
život, zdravie, taktiež sa porušuje čl. 16 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno mučiť ani

podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z jeho vyjadrenia správny
súd vyvodil, že žalobca samotnú povinnosť mať prekryté dýchacie cesty považuje za nesúladnú s
princípom proporcionality právneho predpisu, keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná spravodlivá
rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti s šírením
ochorenia COVID-19 a právami dotknutých subjektov. Správny súd súhlasí so žalobcom, že právna

norma musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca,
teda musí spĺňať požiadavku primeranosti a nesmie klásť na jednotlivca neprimerané bremeno.
V tomto konkrétnom prípade však podľa názoru správneho súdu je potrebné brať do úvahy, že
Vyhláška č. 11 bola vydaná ÚVZ SR v záujme ochrany verejného zdravia, teda povinnosť všetkých
osôb (so striktne stanovenými výnimkami) mať prekryté horné dýchacie cesty smerovala v danom

čase k dostatočne dôležitému cieľu, teda k ochrane zdravia obyvateľov pred vznikom a šírením
prenosného závažného ochorenia COVID-19, pričom jednotlivcom nebola uložená taká povinnosť, ktorá
by vykazovala neprimerané obmedzenie niektorého z ústavných práv a slobôd, v dôsledku čoho by sa
javilo spravodlivé rozhodnúť v rozpore s Vyhláškou č. 11 stanovenou povinnosťou prekrytia horných
dýchacích ciest. Správny súd v nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest nevzhliadol

zásah do práva žalobcu (a ostatných obyvateľov) na zdravie, tvrdený žalobcom, keďže každý jednotlivec
má právo na zdravie, a teda právo žalobcu nie je absolútne, ale musí v určitej prijateľnej miere ustúpiť
právam ostatných jednotlivcov. Niet ani indície, že by prekrytie horných dýchacích ciest vykazovalo
intenzitu zásahu do práva na život, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s fyzickými
osobami.

6. Správny súd dôvodil ďalej tým, že „Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni“ zabezpečuje
zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná
prevencia ochorení a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, súnariaďované protiepidemické opatrenia, je vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto
na seba prebral pozitívny záväzok ochrany zdravia svojich obyvateľov. Nebezpečné prenosné ochorenia
ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie

ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí,
nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40
ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej
strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou
sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a

ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení. Pri posudzovaní povinností
ukladaných jednotlivcom z uvedených dôvodov je preto potrebné vziať do úvahy aj práva iných fyzických
osôb, než sú tie, ktorým sú tieto povinnosti ukladané, pretože každý má právo na ochranu zdravia
(čl. 40 ústavy), ktorého súčasťou je i ochrana pred šírením nákazlivých chorôb. V tomto kontexte je
potrebné vnímať aj povinnosti ukladané zákonom o ochrane verejného zdravia, ktoré sú predmetom
tohto konania.“ (z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021)

7. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nezistil existenciu zákonom predpokladaných dôvodov na
prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP), preto návrh na prerušenie konania zamietol podľa
ustanovenia § 25 SSP v spojení s ustanovením § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov týmto rozhodnutím vo veci samej.

8. Správny súd následne poukázal na skutočnosť, že žalobca namietal nedostatok právomoci ÚVZ SR
na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením
verejného zdravia II. stupňa. Právnym základom pre vydávanie vyhlášok ÚVZ SR na nariadenie opatrení
podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. v zmysle čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, v

čase vydania Vyhlášky č. 11, je ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré v ods. 1 uvádza,
že v prípade, ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 daného zákona na celom
území Slovenskej republiky, určitej časti územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb,
nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR alebo regionálny úrad verejného
zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Ustanovenie § 5 ods. 4 písm. k) zákona

č. 355/2007 Z. z. všeobecne zveruje ÚVZ SR oprávnenie na nariadenie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12 a opatrení pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 tohto zákona,
pričom konkrétny spôsob výkonu daných opatrení je predmetom osobitnej úpravy ďalších ustanovení
zákona č. 355/2007 Z. z., a to v danom prípade § 59b, ktorý upravuje samotné vydanie vyhlášok na
nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 (ods. 1), ich vzťah k osobitnému právnemu predpisu

o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (ods. 2), ich označenie a spôsob publikácie (ods. 3),
nadobudnutie účinnosti (ods. 4) a zabezpečenie čo najdôslednejšej materiálnej publicity týchto vyhlášok
ako normatívnych aktov (ods. 5 a 6). Predmetné ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo
zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15.10.2020,
čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na nariadenie opatrení
podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.

9. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že súladnosť tejto právnej úpravy s Ústavou Slovenskej
republiky bola predmetom prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorého výsledkom je

nález sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021. Ústavný súd SR uvedeným nálezom vyslovil, že
„úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej
správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky
sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je
zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú

publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s
princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych
noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti
štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok
vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane

verejného zdravia je preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú
ustanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy.
Ústavný súd v náleze taktiež potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky iných orgánov
štátnej správy (a teda aj vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako dekoncentrovanýmorgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva)
preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy. Z
tohto dôvodu je ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutých častiach s týmto

ústavným článkom súladné.”

10. Vzhľadom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo
dňa 01.12.2021 niet pochýb o právomoci ÚVZ SR vydávať vyhlášky v súvislosti so šírením ochorenia
COVID-19. Navyše, predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom v zmysle § 7 písm. c) SSP

nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, teda ani vyhlášky ÚVZ, keďže SSP ohľadne ich prieskumu
neustanovuje výnimku (výnimkou sú všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a
samosprávnych krajov, ktorých prieskum je upravený v samostatnom konaní v § 357 až § 367). Správny
súd vychádzajúc z vyššie uvedeného nebude venovať bližšiu pozornosť tvrdeniam žalobcu týkajúcich
sa obsahu Vyhlášky č. 11 (zásah do ústavou garantovaných práv a slobôd bez materiálneho základu;
nedostatok právomoci ÚVZ SR na obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd, nesplnenie

podmienok pre vyhlásenie núdzového stavu v krajine), ani podkladom pre jej vydanie, ani na podporu
týchto tvrdení predkladaným odborným článkom, štúdiám, rozhodnutiam súdov iných krajín, keďže
tieto tvrdenia by mohli byť predmetom preskúmavania Vyhlášky č. 11 len v konaní o súlade právnych
predpisov pred Ústavným súdom SR.

11. V ďalšom žalobnom bode žalobca spochybňoval všeobecnú záväznosť vyhlášok ÚVZ SR z dôvodu
absencie ich zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a tvrdil, že pokiaľ nie je právny
predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné predpokladať (prezumovať)
vedomosť adresátov o tomto právnom predpise, ani ich nevedomosť o týchto právnych predpisoch
nijako sankcionovať. K tomuto žalobnému bodu správny súd opakovane poukazuje na právne závery

vyslovené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021, kde ústavný súd
osobitnú pozornosť venoval aj spôsobu publikácie vyhlášok ÚVZ SR a ich dostupnosti pre adresátov,
z čoho správny súd dáva žalobcovi do pozornosti: „Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované
spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia,
podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo

Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu,
pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť
publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný
zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v
nesúlade s týmto ústavným zákonom. ... Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne

predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový
nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa
teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú - na základe publikácie
sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú - adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa
s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych

predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky
spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje
na internetovej stránke ministerstva vnútra , kde je riadne dohľadateľný. Z praktických
skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov "vestník vlády" možno
dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje

na elektronickú stránku , a až následne na stránku "slov-lexu", ktorý je podľa §
12 zákona č. 400/2015 Z.z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla "vyhlášky ÚVZ" internetový
vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. ... Ústavný súd konštatuje, že
ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti je v súlade s čl. 1 ods. 1
ústavy, pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj prakticky dostupné adresátom

práva.“

12. V nadväznosti na uvedené je bez akýchkoľvek pochybností vestník vlády možné považovať za
zákonný publikačný nástroj, ktorý sa zverejňuje na webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ktorý je riadne prístupný a dohľadateľný. V prípade zverejnenia všeobecne záväzného

právneho predpisu vo vestníku vlády, ktorý je vyhlásený spôsobom stanoveným osobitným predpisom,
je potrebné predpokladať jeho všeobecnú záväznosť voči subjektom práva, ktorých takýto právny
predpis, v tomto prípade vyhláška ÚVZ SR, zaväzuje. Preto v prípade takto vydaných vyhlášok ÚVZ
SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., je potrebnéaplikovať nevyvrátiteľnú domnienku adresáta o znalosti právneho predpisu ignorantia iuris non excusat,
ktorý bol vyhlásený v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu preto námietka žalobcu o nezáväznosti
Vyhlášky č. 11 nemôže obstáť, nakoľko je tu daný predpoklad znalosti žalobcu ako adresáta právneho

predpisu o Vyhláške Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020,
ktorá nadobudla účinnosť dňa 30.10.2020. Nemožno preto ako dôvodnú vyhodnotiť námietku žalobcu,
že pokiaľ nie je právny predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné
predpokladať(prezumovať)vedomosťadresátovotomtoprávnompredpise,aniichnevedomosťotýchto
právnych predpisoch nijako sankcionovať.

13. Ako ďalej uviedol správny súd žalobca bol prvostupňovým rozhodnutím uznaný za vinného zo
spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007
Z. z., ktorého sa dopustil dňa 03.03.2021 v čase okolo 12:32 hod. tým, že sa v priestoroch predajne
SCONTO nábytok, Košická 22, Žilina pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa),
pretože si zložil z tváre ochranné rúško. Svojím konaním porušil ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V. v. SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, a to rúškom, respirátorom
bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou.

14. RÚVZ pri objasňovaní a prejednávaní priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa §

56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. postupovali v súlade so zákonom č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch (§ 56 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z.) aj so správnym poriadkom (§ 59 ods. 1 zákona č.
355/2007 Z. z.). Ustanovenie § 32 ods. 2 správneho poriadku definuje inštitút podkladov rozhodnutia ich
demonštratívnym výpočtom a zároveň podľa druhej vety tohto ustanovenia zveruje oprávnenie určovať
rozsah a spôsob zisťovania podkladov rozhodnutia správneho orgánu výhradne do rúk správneho

orgánu. Ten je pri tomto postupe vedený predovšetkým účelom zisťovania podkladov rozhodnutia,
ktorý je vyjadrený v § 32 ods. 1 správneho poriadku, a tým je naplnenie povinnosti správneho orgánu
zistiť skutočný stav veci presne a úplne. Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, pričom správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. (§ 34 ods. 1, 5 správneho poriadku). Táto procesná úprava sa uplatní s poukazom na § 59
ods. 1 zákona č. 355/2007 i v predmetnom administratívnom konaní.

15. Podkladom pre prvostupňové rozhodnutie RÚVZ o priestupku bolo oznámenie o priestupku a úradný
záznam zo dňa 03.03.2021, vyhotovené policajnou hliadkou. RÚVZ aj žalovaný mali z vyššie uvedených

podkladov rozhodnutia o priestupku (oznámenie o priestupku a úradný záznam zo dňa 03.03.2021,
vyhotovené policajnou hliadkou) bez pochybností preukázané spáchanie skutku žalobcom tak, ako je
nezameniteľne opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Z úradného záznamu policajnej hliadky
zo dňa 03. 03.2021 vyplynulo, že žalobca si zložil z tváre ochranné rúško. Toto konanie žalobcu
naplnilo skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f)

zákona č. 355/2007 Z. z. Správny súd zdôrazňuje, že Vyhláškou č. 11 bolo jasne a presne stanovené
konkrétne pravidlo správania pre všetky osoby (okrem taxatívne vymenovaných výnimiek) a pokiaľ zo
strany niektorej z nich došlo k nerešpektovaniu takto im uloženej povinnosti, boli dané predpoklady jej
administratívnej zodpovednosti za vlastné porušenie uloženej povinnosti.

16. V § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 sú taxatívne stanovené výnimky z nariadeného riadneho prekrytia
horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami (rúško, respirátor bez
výdychového ventilu, šál, alebo šatka) a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov
alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Tieto výnimky sa vzťahujú len na fyzické osoby, ktoré tieto
výnimky spĺňajú. Iné výnimky z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest preventívnymi

ochrannými pomôckami Vyhláška č. 11 nepripúšťa. RÚVZ aj žalovaný konštatovali, že na žalobcu sa
nevzťahovala žiadna z výnimiek z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ustanovená v § 1 ods. 2
Vyhlášky č. 11. Sám žalobca však ani netvrdil, že by sa naňho niektorá z taxatívne stanovených výnimiek
vzťahovala.

17. Žalobca v správnej žalobe podrobne rozobral problematiku ochorenia COVID-19, testovania a
nosenia rúšok poukázaním na medicínske štúdie, odborné vyjadrenia, odborné články k uvedeným
témam. Tieto žalobcove argumenty však nemôžu mať vplyv na jeho administratívnu zodpovednosť za
priestupok podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustil, keďže nepredstavujúvýnimku z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ani nepreukazujú, že by sa žalobca
nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie
ochorenia COVID-19.

18. Vo vzťahu k žalobcom navrhnutému vykonaniu dôkazu - vypočutie hlavného hygienika SR - správny
súd uvádza, že hoci v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania správny súd môže
dôkaz vykonať, nemalo by ísť o bezbrehé zisťovanie skutkového stavu zistené orgánmi verejnej správy
v administratívnom konaní. Zmyslom správneho súdnictva nie je vykonávanie rozsiahleho dokazovania

a vyvodzovania skutkových záverov z neho. Uvedený dôkaz žalobca navrhol vykonať za účelom
zdôvodnenia právomoci ÚVZ SR na vydávanie vyhlášok, výkladu právneho dokumentu generálneho
riaditeľa WHO o vyhlásení pandémie Covid-19 a zdôvodnenia existencie pandémie. Správny súd však
uvedený dôkaz nevykonal. Dospel totiž k záveru, že jeho vykonanie pre prejednanie a rozhodnutie v
tejto veci nie je potrebné, keďže orgány verejnej správy zistili skutočný stav veci presne a úplne. Jeho
vykonanie sa javilo nadbytočné pre zistenie skutkového stavu v tejto konkrétnej veci (žiadosti žalobcu a

odpovede na ne, odborné články, medicínske štúdie, odborné vyjadrenia).

19. Závery RÚVZ a žalovaného uvedené v odôvodnení ich rozhodnutí sú založené na dostatočne
zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci, ktorý má oporu v administratívnom spise, a
ktorý bol správne právne posúdený, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov uvádzajú

i vymedzenie úvah, ktorými boli tieto orgány vedené pri prijímaní svojich záverov. Odôvodnenia
rozhodnutia RÚVZ i žalovaného spĺňajú atribút preskúmateľnosti, sú dostatočné a určité, a teda v súlade
s požiadavkou vyplývajúcou z úpravy podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. Osobitne vo vzťahu k
rozhodnutiu žalovaného ako odvolacieho orgánu správny súd konštatuje, že žalovaný sa dostatočne
vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu pri preskúmaní prvostupňového

rozhodnutia v odvolacom konaní v súlade s § 59 ods. 1 správneho poriadku. Výrok prvostupňového
rozhodnutia dostatočne, určito a nezameniteľne vymedzuje znaky skutkovej podstaty priestupku -
subjekt (žalobca) a objektívnu stránku, pričom osobitne pokiaľ ide o objektívnu stránku je v tomto výroku
presne identifikované konanie žalobcu (neprekrytie horných dýchacích ciest žalobcu preventívnym
ochrannými pomôckami v interiéri), ktorým sa tento priestupku dopustil, ktoré konanie je nezameniteľne

zasadené do miestneho a časového rámca a zároveň je vo výroku identifikované aj porušenie konkrétnej
právnej povinnosti a uložená sankcia. Uložená pokuta vo výške 50 eur je v odôvodnení prvostupňového
i napadnutého rozhodnutia zdôvodnená pokiaľ ide o jej výšku, a to vo väzbe na zákonné kritériá jej
ustálenia, vyplývajúce z úpravy § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z a v spojení s identifikáciou
funkcií uloženej pokuty. Odôvodnenia rozhodnutí RÚVZ aj žalovaného sú v tejto časti dostatočné,

zrozumiteľné a preskúmateľné. Druh uloženej sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy
orgánov verejnej správy. Skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie ani napadnuté rozhodnutie nie sú
odôvodnené podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené
na správnych logických a právnych úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v
prejednávanom prípade bolo splnené.

20. Vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti, skutkové zistenia a citované zákonné ustanovenia správny
súd v postupe a v úvahách RÚVZ ani žalovaného, obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych
rozhodnutiach a v ich právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ani nedostatky
podľa § 134 ods. 2 písm. a), b) a § 195 SSP, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

21. Sťažovateľ podal voči napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol,
aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nariadil

správnemu súdu, aby prerušil konanie sp. zn. 23Sa/1/2023 podľa § 100 ods. 1 písm. a) a b) SSP
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu
- konanie o súlade právnych predpisov, t. j konania o posúdení súladu predmetnej Vyhlášky ÚVZ
SR č. 11/2020 s Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými dohovormi uvedenými
a citovanými v správnej žalobe, resp. aby zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zruší

rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie
konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon
tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriaceprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Ako uviedol sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, rozhodnutie súdu záviselo od otázky, ktorú nebol
správny súd v konaní oprávnený riešiť, nakoľko správny súd nie je oprávnený rozhodovať v konaní o
súlade právnych predpisov. Správny súd v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 písm. b) SSP nemal
sám rozhodovať o aplikácii spornej Vyhlášky na prípad sťažovateľa pre jej zrejmý nesúlad s Ústavou
SR, zákonom č. 355/2007 Z. z. ako i medzinárodnými dohovormi na ochranu základných ľudských práv

a slobôd, ale správny súd bol povinný iniciovať konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom
súde SR. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 287/07-5 zo dňa 07. 11.
2007, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/16/2013 zo dňa 28.04.2015. Keďže rozhodnutie
správneho súdu záviselo od otázky, ktorú nebol súd oprávnený v konaní riešiť, súd pred rozhodnutím vo
veci samej mal dospieť k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Súd
nepostupoval v zmysle príslušných ustanovení SSP. V dôsledku procesného pochybenia súdu, ktorý aj

napriek splneniu zákonných podmienok na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 písm.
b) SSP konanie neprerušil, znemožnil sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace práva v takom rozsahu,
že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Zároveň došlo k porušeniu základných
princípov konania a to konkrétne princípu zákonnosti.

23.SťažovateľpoukázalvtejtosúvislostinanálezÚSSRsp.zn.PLÚS8/94zodňa06.10.1994,naktorý
poukazoval i v správnej žalobe a konštatoval, že predmetnou spornou Vyhláškou ÚVZ SR jednoznačne
ústavne nekonformným a neprípustným spôsobom určoval medze základných ľudských práv a slobôd
zakázanýmaneústavnýmspôsobomichobmedzoval,resp.občanomdokoncaodnímal,kedyVyhláškou
došlo k nariadeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, čím podľa sťažovateľa dochádzalo k

neodôvodnenému vykonávaniu jeho základnej fyziologickej činnosti - dýchania. Týmto spôsobom sa
zasiahlo do jeho práva na život, zdravie, taktiež sa porušil čl. 16 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho
nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Na
základe uvedeného je preto absolútne nesprávne právne posúdenie správneho súdu uvedené v bode
55. napadnutého rozsudku.

24. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil dôvodnosť vydania Vyhlášky v
rozsahu ňou obmedzených základných ľudských práv a slobôd. Neprípustným spôsobom si tak prisvojil
právomoc posudzovať súlad tohto podzákonného predpisu (ak vôbec ide o právny predpis) s Ústavou
SR a uvedenými medzinárodnými dohovormi.

25. Podľa názoru sťažovateľa rovnako nesprávne právne správny súd posúdil údajný dostatok
právomoci ÚVZ SR na vydanie predmetnej Vyhlášky v rozsahu ňou obmedzených základných ľudských
práv a slobôd. Pokiaľ sa správny súd odvoláva na nález ÚS SR PL. ÚS 8/2021, ktorý síce konštatuje, že
ÚVZ SR je oprávnený vydávať v rozsahu zákona č. 355/2007 Z. z. určité vyhlášky na úseku verejného

zdravotníctva, avšak citovaný nález za žiadnych okolností nejudikuje, že by tieto vyhlášky ÚVZ SR mohli
určovať medze základných ľudských práv a slobôd. Tým by sa dostal nález PL. ÚS 8/2021 do striktného
rozporu so skorším nálezom ÚS SR zo dňa 06.10.1994 sp. zn. PL. ÚS 8/94 i do rozporu so samotnou
ústavou.

26. Sťažovateľ je presvedčený, že správny súd nesprávne posúdil zákonnosť preskúmavaných
rozhodnutí ÚVR SR a RÚVZ SR a oprávnenie RÚVZ SR na uloženie sankcie sťažovateľovi za jeho
údajný priestupok na úseku verejného zdravia. Konanie sťažovateľa za žiadnych okolností nemôže byť
priestupkom. Následne sa sťažovateľ odvolával na uznesenie ÚS SR zo dňa 24.09.2020 sp. zn. II. ÚS
411/2020, sp. zn. PL ÚS 8/94 zo dňa 06.10.1994.

27. Sťažovateľ poukázal na uznesenie vlády č. 111 zo dňa 11.03.2020 k návrhu na vyhlásenie
mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia Covid-19
spôsobeným vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva že ide o právnu
vec ohrozenia verejného zdravia II. stupňa v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/207 Z. z.

za mimoriadnej situácie, ktorá je vyhlásená uznesením vlády SR č. 111, zákon ani len nedovoľuje
prijímať opatrenia podľa hmotnoprávnych ustanovení § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., t. j. opatrenia
pri ohrození verejného zdravia, ale prikazuje prijímať opatrenia podľa hmotnoprávnych ustanovení §
6 zákona č. 42/1994 Z. z. t. j. opatrenia civilnej ochrany. V zmysle uvedeného je tak zrejmé, že užlegislatívna úprava nedáva možnosť vydávať na úseku civilnej ochrany opatrenia hmotnoprávne, ktoré
sú uvedené v ustanovení § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., ako to činí ÚVZ SR pri dotknutej Vyhláške,
ktorú mal údajne sťažovateľ porušiť.

28. Vyhlášky ÚVZ SR, ktorými sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia, a teda aj dotknutá
Vyhláška, ktorú mal údajne sťažovateľ porušiť, opierajúc sa o Uznesenie vlády SR č. 111 vo veci
ohrozenia verejného zdravia II. stupňa, sú v skutočnosti vydávané v rozpore s týmto uznesením a trpia
nedostatkom právneho základu, keďže nie sú na podklade toho titulu, na ktorý sa odvolávajú. Vyhlášky
ÚVZ SR nariaďujúce opatrenia pri ohrození verejného zdravia sú preto nulitné, ničotné a sú paaktami

(paakt je neplatný od samotného počiatku, právne neexistuje a nikoho nezaväzuje).

29. Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa súd vo veci Uznesenia vlády SR č. 111 o ohrození
verejného zdravia II. stupňa v zmysle § 48 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. je de iure nemožné vydávať
opatrenia a vyhlášky pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., nakoľko
ustanovenie § 48 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. expressis verbis odkazuje na opatrenia podľa § 6 ods.

1 zákona č. 42/1994 Z. z., čo korešponduje s Uznesením vlády SR č. 111, ktoré v bode C.1 zreteľne
ukladá prijímať opatrenia na úseku civilnej ochrany.

30. Sťažovateľ poukázal na to, že novelou zákona č. 355/2007 Z. z. došlo k tomu, že v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z. ÚVZ SR môže vydávať svoje opatrenia

podľa § 12 - preventívne opatrenia a § 48 ods. 4 - opatrenia pri ohrození verejného zdravia aj počas
krízovej situácie, t. j. núdzového stavu, čo doposiaľ nebolo (a čo malo svoj právny význam delenia
stupňov ohrozenia zdravia). ÚVZ SR sa tak „nasilu vsunul“ niekam, kam inak nepatrí, a to do právomoci
ministerstva zdravotníctva, pričom však v núdzovom stave ani ministerstvo samotné nemá právomoc
vydávať akékoľvek opatrenia. Takúto právomoc má de iure iba vláda.

31. Taktiež podľa názoru sťažovateľa, ak jednotlivé vyhlášky ÚVZ SR, vrátane dotknutej Vyhlášky, ktorú
mal sťažovateľ údajne porušiť, nepodliehajú tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade
s požiadavkami zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, nemôže ísť o právny predpis, ktorý by svojimi účinkami bol normatívnym právnym aktom

všeobecne zaväzujúcim fyzické alebo právnické osoby na území Slovenskej republiky. Na základe
uvedeného je Vyhláška, ktorú mal sťažovateľ údajne porušiť, absolútne právne irelevantná a odvolávať
sa na povinnosti z nej vyplývajúce je hrubou neznalosťou Ústavy SR a ostatných právnych predpisov.

32. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

IV. Právny názor kasačného súdu

33.NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepubliky(ďalejaj„NajvyššísprávnysúdSR“)konajúciakokasačný
súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných

bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP), a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil
pojednávanie, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v

spojení s § 452 ods. 1 SSP a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.

34. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku správneho súdu preskúmal tento napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a konanie im
predchádzajúce,atonajmäzpohľadu,čisasprávnysúdvysporiadalsovšetkýmizásadnýminámietkami
uvedenými v podanej žalobe.

35. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť totožne ako podanú žalobu proti rozhodnutiu žalovaného

odôvodňuje v zásade rovnakými námietkami ako aj rovnakými odvolacími námietkami vznesenými proti
prvostupňovému rozhodnutiu.36. Dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že (i) správny súd mal povinnosť prerušiť
konanie podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu SR na
začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s §

74 a nasl. zákona č. 314/2015 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a to Vyhlášky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest s Ústavou SR, (ii) správny
súd nesprávne právne posúdil právomoc ÚVZ SR a RÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku
civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa v

tejto súvislosti s vydaním vyhlášky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, (iii) namietal všeobecnú záväznosť
vyhlášok.

37. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému
rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu,
s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k

záveru,ženezistildôvodnato,abysaodchýlilodrelevantnýchprávnychzáverov,ktoréspolusuvedením
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, s ktorými sa kasačný súd v plnom rozsahu
stotožňuje.

38. V súvislosti s nastolenými právnymi otázkami dáva kasačný súd do pozornosti, že sťažovateľ bol v
predmetnej veci uznaný vinným z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm.
f) zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. a v spojení s § 1 ods.
1 Vyhlášky č. 11, a to za nesplnenie nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia spočívajúcom
v nepoužívaní preventívnych a iných ochranných pomôcok.

39. Je potrebné uviesť, že skutok uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia z ktorého bol
sťažovateľ uznaný za vinného, bol riadne preukázaný. V tejto súvislosti naviac kasačný súd dopĺňa, že
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti samotný skutok kladený mu za vinu, ako ani otázky jeho priestupkovej
zodpovednosti, nespochybňoval.

40. Podstatnou otázkou kasačnej sťažnosti bolo, či bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý
proces tým, že správny súd neprerušil súdne konanie a neinicioval konanie o súlade Vyhlášky č. 11 s
Ústavou Slovenskej republiky.

41. Kasačný súd na úvod poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje
obsah rozhodnutia kasačného súdu. Strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie
k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov (k tomu
porovnaj napr. aj nasledovné rozhodnutia kasačného súdu - sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024,
4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023 a i., príp. analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky č. k. 1 AS 132/2021-30 zo dňa 15.07.2021, č. k. 1 Afs 163/2021-52 zo dňa 12.10.2021 a č. k.
3 Afs 284/2022-99 zo dňa 14.04.2023), k čomu musel kasačný súd pristúpiť v tejto veci.

42. Podľa 464 ods.1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola
predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na

obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

43. V danom prípade kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky v obdobnej veci sp. zn. 4Stk/5/2024 zo dňa 23.10.2024, na odôvodnenie ktorého odkazuje.

44. „ Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu v tom, že súd má povinnosť podľa čl. 144
ods. 2 ústavy podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy
len vtedy, ak na základe odôvodnenej úvahy dospel k názoru o potrebe takéhoto procesného postupu.
Všeobecnýsúdje„povinnýpodaťnávrhnazačatiekonanialenvtedy,aksadomnieva,žeprávnypredpis,
ktorý má v prerokovávanej veci aplikovať, je v nesúlade s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonom. Návrh na konanie o súlade právneho poriadku sa spája s
ústavnou podmienkou „ak sa súd domnieva“, pokiaľ sa súd sám, na základe vlastnej úvahy, nazdáva,
že existuje dôvod na začatie konania pred ústavným súdom. Inými slovami, podanie takéhoto návrhu
vyžaduje vnútorné presvedčenie rozhodujúceho súdu o tom, že dotknuté ustanovenia, ktoré majú byť vkonaní pred týmto súdom aplikované, sú v rozpore s ústavou“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL.
ÚS 29/2020 zo dňa 9. decembra 2020, bod 22.).

45. Zároveň, vzhľadom na to, že sťažovateľ ako účastník konania pred správnym súdom formuloval
návrh na abstraktnú kontrolu ústavnosti Vyhlášky č. 11, ktorá definovala povinnosť prekrytia horných
dýchacích ciest, kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd má povinnosť sa s takýmto návrhom náležite
argumentačne vysporiadať. „Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe
ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna

možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústavný súd“). Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný
súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: buď vykoná ústavne
konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne
súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno

pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru [§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. (Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 269/09
zo dňa 7. júla 2009).

46. Správny súd sa v napadnutom rozsudku neobmedzil len na konštatovanie, že nie je povinný vyhovieť

návrhu žalobcu na iniciovanie konania o súlade Vyhlášky č. 11 s ústavou, ale zároveň zrozumiteľne a
obšírne - osobitne v bodoch 34. až 38. napadnutého rozsudku - vysvetlil, prečo považoval nariadenú
povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest za ústavne súladnú. Svoje myšlienkové pochody náležite
odôvodnil a tieto oprel aj o aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

47. Na druhej strane, sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti rezignoval na adresné spochybnenie
argumentov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď síce poukazoval na súdne
rozhodnutia a ďalšie východiská ohľadom opatrení spojených s pandémiou COVID-19 (str. 6 až 9
kasačnej sťažnosti), ale tieto sa primárne nevzťahovali na povinnosť prekrytia horných dýchacích
ciest. Naopak, vo vzťahu k právnym záverom správneho súdu v tejto konkrétnej veci (preskúmanie

napadnutého rozhodnutia) sa sťažovateľ obmedzil v zásade len na konštatovanie, že s odôvodnením
napadnutého rozsudku v bodoch 34. až 38. nemôže súhlasiť.

48. Sťažovateľov názor, že v prípade, že správny súd nevyhovel jeho návrhu na abstraktnú kontrolu
ústavnosti Vyhlášky č. 11, tak mu tým bolo odopreté právo na spravodlivý proces, nie je v súlade s

konštantnou judikatúrou ústavného súdu. Sťažovateľ má totiž právo, aby súd svoj postoj k jeho návrhu
na prerušenie konania dostatočne odôvodnil, neprináleží mu však automatické subjektívne právo na
vyhovenie jeho návrhu a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov zo strany súdu. „Z ústavy
ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie,
ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu

ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu
na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným
z troch označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho
odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu“ (Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
269/09 zo dňa 7. júla 2009). Právo na súdnu ochranu je teda zachované v prípade dostatočného

odôvodnenia nastolených otázok, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Za procesnú vadu konania podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nie je
možné považovať skutočnosť, že správny súd nerozhodol v zmysle predstáv sťažovateľa (subjektívna
nespokojnosť sťažovateľa), ani že nevyhovel jeho návrhu na iniciovanie konania o súlade právnych
predpisov.

49. Čo sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, toto obsahuje náležité odôvodnenie postupu
správneho súdu, prečo sa rozhodol neiniciovať konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom
súde Slovenskej republiky. Tento postoj správneho súdu bol postavený najmä na právnom názore
(odlišnom od právneho názoru sťažovateľa), že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest definovaná
Vyhláškou č. 11 bola - v čase dopustenia sa priestupku za aktuálnej situácie spojenej s ochorením

COVID-19 a pri zohľadnení pozitívneho záväzku štátu prijímať opatrenia proti šíreniu tohto opatrenia
- ústavnekonformná. Správny súd identifikoval legitímny cieľ na stanovenie tejto povinnosti (prevencia
pred vznikom a šírením ochorenia, resp. ochrana verejného zdravia) a tiež pomeriaval tento záujem
s namietaným zásahom do subjektívnych práv žalobcu (jeho právo na zdravie). Správny súd dospelk záveru, že „niet ani indície, že by prekrytie horných dýchacích ciest vykazovalo intenzitu zásahu do
práva na život, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s fyzickými osobami.“

50. K záverom správneho súdu je na mieste dodať, že sťažovateľ v správnej žalobe videl v uloženej
povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest zásah do jeho práva na zdravie a do práva na život,
keď tvrdil, že prekrytie horných dýchacích ciest môže mať vplyv na dýchanie, resp. môže spôsobovať
nedostatok kyslíka. I keď sa jedná o významné základné práva, ich povaha nie je absolútna, nakoľko je
ich možné obmedziť, pričom takéto obmedzenie musí byť legálne, legitímne a proporcionálne.

51. Sťažovateľ ujmu do označených základných práv namietal na všeobecnej úrovni, teda nijako
neosvedčil, že by jemu konkrétne nosenie preventívnej ochrannej pomôcky v podobe respirátora, rúška,
šatky alebo šálu spôsobovalo zdravotné komplikácie alebo inak ohrozovalo jeho život a zdravie.

52. Pre účely preskúmania zákonnosti rozhodnutia o tom, že sa sťažovateľ dopustil priestupku na úseku

verejného zdravotníctva správny súd, resp. kasačný súd v abstraktnej rovine neposudzuje ústavnosť
celej Vyhlášky č. 11, ale len tej časti, ktorá bola aplikovaná na situáciu sťažovateľa v tomto prípade, t. j.
že porušil povinnosť podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. definovanú v § 1 ods. 1 Vyhlášky
č. 11 používať preventívne ochranné pomôcky v priestore interiéru budovy - konkrétne v predajni hračiek
v obchodnom dome.

53. Povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky bola Vyhláškou č. 11 stanovená relatívne voľne,
pretože tento podzákonný právny predpis uvedenú povinnosť neobmedzoval len na certifikované rúška
či respirátory, ale umožňoval tiež iné vhodné ochranné pomôcky na prekrytie nosu a úst, ako je šál
alebo šatka - t. j. prostriedky, ktoré má spravidla každý bežne k dispozícii. Nemuselo sa teda jednať

o zdravotnícke, ako ani o akýmkoľvek osobitne certifikované výrobky určené výlučne na tento účel.
Práve možnosť voľby konkrétneho ochranného prostriedku je dôležitá pri posúdení sťažovateľovej
argumentácie o negatívnom vplyve prekrytia horných dýchacích ciest na zdravie. Vyhláška č. 11 totiž
umožňovala fyzickej osoby pomerne širokú diskréciu v tom, aké ochranné prostriedky, ktoré slúžia
na prekrytie nosa a úst, použije, resp. si zvolí. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby použil taký

ochrannýprostriedok,ktorýbyvmenšejmiereobmedziljehodýchanieabežnúčinnosť(napríkladšatku).
Sťažovateľ mal teda široký priestor pri voľbe konkrétnej - jemu vo väčšej miere vyhovujúcej - ochrannej
pomôcky, avšak napriek tomu rezignoval na akékoľvek prekrytie horných dýchacích ciest.

54. Sťažovateľ neoznačil svoje konkrétne zdravotné indikácie, resp. ochorenia, ktoré by naznačovali, že

v jeho prípade by nosenie ochrannej pomôcky predstavovalo závažnejší zásah do jeho subjektívnych
práv. Tiež netvrdil, že sa na neho vzťahovala výnimka z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest §
1 ods. 2 Vyhlášky č. 11. Zároveň sťažovateľ nepredložil žiadnu argumentáciu z ktorej by vyplývalo, že
má akékoľvek iné konkrétne zdravotné či iné znevýhodnenie, osobitné postavenie, resp. ochorenie, v
dôsledku ktorého by bolo možné spravodlivo požadovať, aby sa aj na neho vzťahovala iná, Vyhláškou

č. 11 nepredpokladaná výnimka z povinnosti používania ochrannej pomôcky (t. j. aby analogicky ako v
prípadoch stanovených v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 bol identifikovaný legitímny cieľ, v dôsledku ktorého
by sa aplikácia povinnosti podľa § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11 javila ako neprimeraná).

55. Sťažovateľ v žalobe poukazoval na vedecké štúdie, v zmysle ktorých „dlhodobé prekrytie horných

dýchacích ciest rúškom či respirátorom môže preukázateľne zhoršiť kvalitu života osoby, ktorá takéto
prekrytie horných dýchacích ciest dlhodobo nosí.“. Z povahy spáchaného priestupku, osobitne z miesta
jeho spáchania (predajňa hračiek, obchodný dom) však nevyplýva, že by sa jednalo o priestor, v ktorom
sa fyzická osoba spravidla zdržiava dlhodobo. Pokiaľ tieto priestory navštevuje fyzická osoba ako
zákazník a nie zamestnanec prevádzky (ako to bolo v tomto konkrétnom prípade), mala v rozhodnom

čase povinnosť používať ochrannú pomôcku v trvaní vyjadrenom v hodinách či minútach, čo nemožno
označiť za dlhodobé. Rovnako (ako je uvedené v bode 38. tohto rozsudku), Vyhláška č. 11 neukladala
sťažovateľovi povinnosť nosiť len rúško či respirátor, ale mohol si zvoliť aj inú ochrannú pomôcku.

56. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné (pre účely vyvažovania základných práv) ujmu

na subjektívnom práve na život a zdravie, ktorú by sťažovateľovi spôsobilo rešpektovanie nosenia
ochrannej pomôcky na horné dýchacie cesty v interiéri verejného priestoru kvantifikovať ako nízku, resp.
nie závažnú.57. Na druhej strane je potrebné zásah do práv sťažovateľa vyvažovať s verejným záujmom na ochrane
zdravia. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Fenech v. Malta, č. 19090/20, pri
obmedzeniach súvisiacich s pandémiou COVID-19 je potrebné brať na zreteľ, že k nim došlo vo veľmi

špecifickom kontexte, konkrétne počas núdzového stavu v oblasti verejného zdravia a boli zavedené
s ohľadom na významné zdravotné hľadiská, a to pre spoločnosť ako celok. Pandémia COVID-19
môže mať podľa Európskeho súdu pre ľudské práva veľmi vážne dôsledky nielen pre zdravie, ale aj
pre spoločnosť, hospodárstvo, fungovanie štátu a život vo všeobecnosti - uvedenú situáciu treba preto
charakterizovať ako „výnimočný a nepredvídateľný kontext“ (pozri Terheş v. Rumunsko, č. 49933/20).

58. Sťažovateľ sa dopustil priestupku v priestoroch interiéru budovy - v obchodnej prevádzke (t. j. nie
exteriéri), a to počas mimoriadnej situácie a núdzového stavu. Ako akcentoval žalovaný v napadnutom
rozhodnutí, sťažovateľ porušil povinnosť používať ochrannú pomôcku dokonca v predajni hračiek, „kde
mohol svojim konaním ohroziť rizikovú skupinu obyvateľstva (t. j. deti do 6 rokov), na ktorú sa vzťahuje
výnimka z Vyhlášky č. 11, a to nemať povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest.“. Zároveň sa kasačný

súd stotožňuje s poukazom správneho súdu na pozitívny záväzok štátu na ochranu zdravia svojich
obyvateľov, v dôsledku ktorých je povinný prijímať protiepidemické opatrenia a vykonávaný štátny
zdravotný dozor a iné činnosti.

59. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na špecifický kontext spáchania priestupku, možno

(pre účely vyvažovania základných práv) záujem chránený zákonom označiť ako závažný, t. j vyššej
intenzity - oproti sťažovateľom namietanému zásahu do práva na život a zdravie.

60. V neposlednom rade treba brať na zreteľ, že sťažovateľovi bola uložená sankcia za spáchaný
priestupok na dolnej hranici zákonnej sadzby - vo výške 120 eur, pričom túto nemožno charakterizovať

ako neprimerane prísnu a sťažovateľ v správnej žalobe ani v kasačnej sťažnosti osobitne nebrojil proti
jej výške, ako ani netvrdil, že by pre neho mohla mať likvidačný efekt, ani že by z dôvodu jej výšky
spôsobila sťažovateľovi závažnú ujmu.

61. Kasačný súd dodáva, že niektoré ústavné otázky spojené s Vyhláškou č. 11 boli už parciálne

predmetom prieskumu najvyššieho správneho súdu - hoci z iného aspektu - a to disciplinárnej
zodpovednosti sudcu - o. i. - za nedodržanie tam stanovenej povinnosti prekrytia horných dýchacích
ciest. Najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 31D/7/2022 zo dňa 22.11.2022 uviedol,: 46. [...]
Pokiaľ Slovenská republika je právnym štátom, je zásadne povinnosťou každého dodržiavať povinnosti
stanovené v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy, teda aj povinnosti, ktoré vyplývajú z podzákonného právneho

predpisuvydanéhonazákladezákona.47.[...]každájednauloženápovinnosťjevosvojejpodstate(hoci
aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či táto
povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym predpisom. Je preto dôležité, aby pri vydávaní
podzákonných právnych predpisov vždy existovalo zákonné splnomocnenie (porov. už citovaný čl. 123
Ústavy), pričom pri vyššie uvedených vyhláškach to bol, už uvedený, § 48 ods. 4 zákona o ochrane

verejného zdravia. [...] Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že je zásadne prípustné, aby
všeobecne záväzný právny predpis orgánu štátnej správy upravil napríklad rozsah povinného očkovania
na základe splnomocnenia daného v zákone o ochrane verejného zdravia (porov. nález Ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10. decembra 2014).“

62. V skutkovo podobnom prípade Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Makovetskiy v. Ukrajina,
č. 50824/21, v prípade sťažovateľa, ktorý odmietol nosiť ochrannú masku na tvári v supermarkete,
napriek tomu, že sa jednalo o povinné opatrenie smerujúce k zabráneniu šírenia ochorenia COVID-19,
nevidel postup, spočívajúci v uložení pokuty za porušenie takejto povinnosti, za rozporný s čl. 6 a 7
Dohovoru.

63. Sťažovateľ zároveň v kasačnej sťažnosti označil zásah do jeho ďalších základných práv (na osobnú
sloboduatelesnúintegritu-str.9kasačnejsťažnosti).Ktomukasačnýsúdkonštatuje,ževtextesprávnej
žaloby neidentifikoval žiadne výslovné námietky sťažovateľa smerujúce k tomu, že by namietal zásah
do týchto základných práv. Zároveň sťažovateľ ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu nerozvinul,

t. j. neuviedol, ako konkrétne prekrytie jeho horných dýchacích ciest zasahuje do jeho osobnej slobody
a telesnej integrity.64. Vzhľadom na uvedené sa kasačný súd stotožnil so záverom napadnutého rozsudku v tom, že v
predmetnej veci (povinnosť prekrytia dýchacích ciest v interiéri, ktorý priestor bol zároveň obchodným
priestorom, t.j. bol všeobecne prístupný verejnosti v čase šírenia choroby COVID-19 a naviac išlo o

obchodshračkami,keďzároveňpovinnosťspôsobuprekrytiadýchacíchciestmohlabyťfaktickysplnená
akýmkoľvek spôsobom, ktorý konkrétnej fyzickej osobe vyhovoval - vrátane bežných kusov ošatenia),
nebol daný dôvod na iniciovanie konania o súlade Vyhlášky č. 11 s ústavou, resp. kasačný súd - v
zhode so správnym súdom - rozpor s ústavou v uvedenom kontexte neidentifikoval. Pre úplnosť však
najvyšší správny súd dopĺňa, že tento parciálny záver sa týka výlučne súdenej veci a neznamená, že v

prípade iných priestupkov, príp. iných správnych deliktov, ktorých skutková podstata by sa odvíjala od
tzv. covidových opatrení a ich právnej úpravy, by nemohlo byť dôvodné iniciovanie takéhoto konania,
resp. že by súvisiaci právny názor kasačného súdu nemohol byť iný.

65. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil právomoc
ÚVZ SR a RÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v

súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa v tejto súvislosti s vydaním vyhlášky č. 11/2020 zo
dňa 29.10.2020, teda nedostatok právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany
v čase mimoriadne situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. Taktiež namietal všeobecnú
záväznosť vyhlášok.

66. Posudzujúc uvedené námietky kasačný súd odkazuje na bod 59. a 62. napadnutého rozsudku
a konštatuje, že správny súd sa právnym posúdením uvedenej problematiky dostatočným a
vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal.

67. Rovnako kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce uviedol v úvode podanej žaloby, že túto smeruje

voči zákonnosti rozhodnutia ÚVZ SR č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023, avšak v
odôvodnenížalobyakoikasačnejsťažnostispochybňujepredovšetkýmprávomocÚVZSRnaprijímanie
opatrení ako aj záväznosť vydávaných vyhlášok.

68. V uvedenej právnej veci je podľa názoru kasačného súdu nesporné, že predmetom konania nie je a

ani nemôže byť posudzovanie právomoci ÚVZ SR na vydávanie vyhlášok ako ani zákonnosť, ústavnosť
a záväznosť vyhlášok vydávaných ÚVZ SR. Je tu zrejmý nedostatok právomoci správneho súdu na
prieskum vyhlášok ÚVZ SR (§7 ods. 1 písm. c) SSP). Správny súd môže preskúmavať iba všeobecne
záväzné právne predpisy územnej samosprávy, nie orgánov štátnej správy, medzi ktoré žalovaný patrí.

69. Podľa čl. 123 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky ministerstvá a iné orgány štátnej správy na
základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Právomoc ÚVZ SR na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov
- vyhlášok je daná zákonom č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého v zmysle § 5 ods. 4 písm. k) ÚVZ
SR nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 pri ochoreniach verejného zdravia

a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu
presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Zákon č. 355/2007 Z.
z. výslovne v ustanovení § 59b ods. 1 uvádza, že „ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12
alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu
inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky [§4

ods. 1 písm. g)], Úrad verejného zdravotníctva [§5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného
zdravotníctva [§6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.“ Predmetné ustanovenie §
59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z.
z.súčinnosťouod15.10.2020,čímzákonodarcaodstránilpochybnostiohľadomprávnehozákladuaktov
ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva

na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Podľa § 59b ods. 3
zákona č. 355/2007 Z. z. „všeobecne záväzný právny predpis ÚVZ SR a regionálneho úradu verejného
zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom
vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“

70. Kasačný súd uvádza, že z uvedeného vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z.
vyplýva právomoc Úradu verejného zdravotníctva SR na vydávanie všeobecne záväzného právneho
predpisu, pričom rozsah otázok (opatrení), ktoré v ňom možno upraviť, je daný v § 12 a § 48 ods. 4
zákona č. 355/2007 Z. z.71. V danom prípade kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021. Uvedeným nálezom Ústavný súd SR vyslovil, že „úrady verejného

zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú
zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s ústavou
vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného
zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením
vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu,

pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť
publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný
zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je
v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia je
preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú ustanovené podmienky na
vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy. Ústavný súd v náleze

taktiež potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky iných orgánov štátnej správy (a teda
aj vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s
celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva) preskúmateľné v konaní
o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy. Z tohto dôvodu je ustanovenie
§ 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutých častiach s týmto ústavným článkom súladné.”

72. Pokiaľ sa jedná o namietanú všeobecnú záväznosť vyhlášok kasačný súd poukazuje na čl. 123
Ústavy SR, ktorý nestanovuje, že by vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva nemohli byť uverejňované
v inom publikačnom nástroji ako je Zbierka zákonov Slovenskej republiky (žiadny právny predpis v
právnom poriadku Slovenskej republiky takúto podmienku nestanovuje). K predmetnej veci je potrebné

uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 rozhodol,
že vyhlášky vydávané úradmi verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované publikáciou vo vestníku
vlády. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal z čl. 123 ústavy, podľa ktorého „ministerstvá a iné
orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú

spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia
vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Podľa nálezu ústavného súdu sú úrady verejného zdravotníctva, tak ako to vyžaduje čl. 123 ústavy,
zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom č. 355/2007 Z. z. splnomocnené k vydávaniu
vyhlášok. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom týmto

zákonom je zákon č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú
publikáciou, uverejnením vo vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo vestníku vlády je tiež v súlade s
princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych
noriem.

73. Rovnako i tu kasačný súd poukazuje na nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021
„Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom
je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva
vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež
v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom

právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o
bezpečnostištátu,pretožetentoústavnýzákonmávlastnýrežimpublikácierozhodnutíapretopublikácia
vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. ... Vestník vlády nie je
novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod
73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom

poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie:
(a) funkciu normotvornú - na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú -
adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej
zmyslomjeprehľadnosťvusporiadaníprávnychpredpisov.Akopodporudoterajšejargumentáciemožno
konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods.

1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra ,
kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače
sa zadaním slov "vestník vlády" možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka
zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku , a až následne nastránku"slov-lexu",ktorýjepodľa§12zákonač.400/2015Z.z.webovýmsídlomzbierky.Prizadaníhesla
"vyhlášky ÚVZ" internetový vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. ...
Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti

je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj prakticky
dostupné adresátom práva.“

74. Podľa názoru kasačného súdu odôvodnenie rozhodnutia žalovaného zahŕňa a hodnotí všetky
skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jeho výrok, podáva celkový prehľad o priebehu konania, pričom

medzi výrokom a odôvodnením je logická zhoda. Kasačný súd dospel k záveru, že právne závery
vyslovené v obidvoch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým ako aj druhostupňovým orgánom verejnej
správy riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych
záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach.

75. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že

každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu,atovdostatočnomrozsahu,tzn.žepriemernýadresátmusímaťmožnosťzpredloženého
odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery
nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012).

76. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z

29.05.1997, Recueil III/1997).

77. Správny súd v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie
je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné
okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (uznesenie
ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).

78. Kasačný súd konštatuje, že správny súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými
námietkami, preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a svoje rozhodnutie náležite
a presvedčivo odôvodnil, pričom neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo
relevantné pre posúdenie prejednávanej veci. Kasačný súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje,

že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku správneho súdu, ani rozhodnutí správnych orgánov, a preto tieto vyhodnotil ako
nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461
SSP.
79. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý

nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§
467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný
súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a
v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1
v spojení s § 168 SSP).

80. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.