Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 18Ek/1878/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119436445
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6119436445.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnej: A.
B. Otterholt, nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. B. XXX/XX, XXX XX B., o vymoženie pohľadávky
vo výške 145,73 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Martin Rišian, so sídlom

exekútorského úradu Pivovarská č. 1069, 010 01 Žilina pod sp. zn. 140EX 646/19, o sťažnosti
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1878/2019 zo dňa 24. 10.
2025, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1878/2019
zo dňa 24. 10. 2025 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1878/2019 zo dňa 24. 10. 2025
vyššia súdna úradníčka zamietla námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že po preskúmaní vyjadrenia predloženého súdnym exekútorom
povereným na vykonanie tejto exekúcie zistila, že súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie zisťoval
majetok, resp. príjmy povinnej podliehajúce exekúcii lustráciami účtov v bankách, v Sociálnej poisťovni
a vykonával zisťovanie majetku, resp. príjmov postihnuteľných exekúciou. V priebehu tejto exekúcie

súdny exekútor zistil, že povinná nie je poberateľkou dávok nemocenského poistenia, dávok úrazového
poistenia, dávok dôchodkového poistenia, dávok v nezamestnanosti a dávok garančného poistenia.
Povinnú sa súdnemu exekútorovi nepodarilo zastihnúť na adrese trvalého pobytu, pričom jej iný pobyt
nebolo možné zistiť, a preto nebolo možné vykonať za povinnou výjazd. Ďalej súdny exekútor zistil, že
povinná nemá účty vedené v bankách, a nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, pričom nie je
vlastníkom ani motorového vozidla. Upovedomenie o začatí exekúcie sa povinnej doručovalo v zmysle §

61b Exekučného poriadku. Do vydania upovedomenia o zastavení exekúcie (27. 08. 2025) nedošlo ani
k čiastočnej úhrade, resp. splneniu vymáhaného nároku zo strany povinnej v tejto konkrétnej exekúcii,
pričom poverený súdny exekútor nemal vedomosť o existencii majetku, resp. príjmoch povinnej, ktoré
by exekúcii podliehali. Z uvedeného teda vyplýva, že súdny exekútor postupoval správne. V podaných
námietkach, podľa názoru súdu, oprávnený neuviedol postačujúci dôvod, na základe ktorého by bolo
možné čo i len predpokladať nesprávne vydané upovedomenie o zastavení exekúcie pre nemajetnosť

fyzickej osoby. V prípade, že oprávnený nebol spokojný s vedením exekúcie povereným súdnym
exekútorom, mal možnosť v zmysle § 34 ods. 2 Exekučného poriadku, podať návrh na zmenu súdneho
exekútora.Vyššiasúdnaúradníčkakonštatovala,ževčasevydaniaupovedomeniaozastaveníexekúcie
boli splnené predpoklady ustanovené zákonom na vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie podľa
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Od začatia exekúcie, t. j. doručenia poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 57 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku) dňa 28. 11. 2019

uplynulo 5 rokov. Poverený súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie nevymohol ani len časť pohľadávky
oprávneného z exekučného titulu a svojich trov exekučného konania. Keďže súdny exekútor poverenývykonaním tejto exekúcie počas tejto exekúcie po dobu ustanovenú zákonom (5 rokov od začatia
exekúcie) nezistil majetok alebo príjmy povinnej, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré
by postačovali aspoň na úhradu trov tohto exekučného konania povereného súdneho exekútora, boli

splnené všetky predpoklady ustanovené zákonom na vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie
podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinnej, ktorá je fyzickou osobou.
Preto námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietla.

2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej

lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre
zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z
upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal
exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane
dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku
podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore

s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného
a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak
nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení
exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie
aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad

165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich
speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a
práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané
speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z
§ 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie

majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného
majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého
mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem
zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá

možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor.
V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na
základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek
preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať.
Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre

zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia
exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie
všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky
MS SR č. 68/2017 Z.z. Aj z vyjadrenia exekútora je zrejmé, že exekútor nikdy povinného nenavštívil v
jeho obydlí a nezistil reálny stav hnuteľného majetku povinného a úvahy o nákladoch jeho speňaženia

sú tak hypotetické. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať
hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko
majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti
práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte
znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával

dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na
práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému
bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie
exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon
exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne

odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie
formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom
výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

3. Súdny exekútor k podanej sťažnosti uviedol, že povinná je cudzinec so štátnou príslušnosťou Nórske

kráľovstvo. Upovedomenie o začatí exekučného konania bolo povinnej doručované na adresu trvalého
pobytu C. B. XXX/XX, B.. Zásielka sa vrátila s odôvodnením, že je adresát v mieste trvalého pobytu
neznámy. Súčinnosťami na register obyvateľstva, cudzineckú políciu, mesto B., sociálnu poisťovňu,
ZVJS, existenciu elektronickej schránky, katastrálny úrad, nebola zistená iná adresa pobytu, z tohodôvodu bola zásielka doručená v zmysle ust. § 61b Exekučného poriadku (ďalej EP). Povinná sa
nenachádza v registri poistencov zdravotných poisťovní SR. V zmysle ust. § 59 EP ods. 1 prednostne
zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami

elektronickej komunikácie a súpis majetku podľa ust. § 59 ods. 2 EP vyhotoví ak postup podľa odseku
nepostačuje na ukončenie exekúcie, čo však neznamená, že má povinnosť vykonať fyzickú návštevu
povinného, ako to uvádza oprávnený. Pri zisťovaní majetku ako aj pri výkone exekúcie súdny exekútor
prihliada na výšku nákladov v primeranej výške k výške vymáhanej pohľadávky. Dôvodom, pre ktorý
nebolo možné vykonať fyzickú obhliadku obydlia povinného a súpis hnuteľného majetku je skutočnosť,

že nie je známe miesto pobytu, kde sa povinná nachádza. Súdny exekútor má za to, že využil všetky
dostupné možnosti pri zisťovaní pobytu a majetku povinnej a nakoľko sa do piatich rokov od začatia
exekúcie nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by
stačili aspoň na úhradu trov exekútora, vydal v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
upovedomenie o zastavení exekučného konania.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý
napadnuté uznesenie vydal.

8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie

alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

12. V tomto smere treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový
stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
dostatočne a presvedčivo odôvodnila, pričom sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom

rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumentyúčastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne).Skutočnosť,žesúdnerozhodolpodľapredstávaočakávanísťažovateľa,nemožnopovažovať
za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie len skutočne nad
rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd
prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia
o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa

§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať
v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku
povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek
tomu, že povinná disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom
exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5
rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že

u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť
ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná
exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.
Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými
dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových

pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný
vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých
svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho
exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a
abyhodnotazabezpečenéhomajetkupovinnéhozodpovedalahodnotevymáhanejpovinnosti.Exekučný

súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má
prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii
úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinnej a zvolil taký
spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci
zisťovania majetkových pomerov povinnej nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie

uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku

povinnej resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti
vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinnej. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinnej sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie

vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie
možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinnej súdny

exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či
sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych
pomeroch povinnej aj bez zisťovania v mieste bydliska povinnej, pričom pri kreovaní tohto úsudku
vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho
exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou

a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené
na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinnej mohli
nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve
naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž
podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť

povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie
navyše ešte poukazuje na to, že súdnemu exekútorovi sa v priebehu exekúcie ani nepodarilo zistiť
pobyt povinnej (kde sa reálne zdržiava), a preto nebolo ani možné vykonať fyzické zisťovanie v miestebydliska povinnej. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na
túto podstatnú skutočnosť.

15. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný
súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať
podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej
súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za
ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali

a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak
oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd
nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia
sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na
skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností
v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných

veciach vedených v prospech oprávneného.

16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinná môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo
speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinnej.
Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak
sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď

aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinná nejaký majetok mala, tento majetok
speňažiť, pretože z tohto výťažku mu vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom
pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá
náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdnej exekútorky, ktoré mu vznikajú
v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej

osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky.
Pokiaľ povinná nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny
exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.

17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor

pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinnej dostatočne preskúmal a
rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinnej, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

18. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie
o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).