Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoCsp/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124212556
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124212556.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom:
B. XXX/XX, C., právne zastúpená: Občianske združenie Právna pomoc poškodeným, so sídlom D. E.
XXX/XX, F., IČO: 50 951 947, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P.O. Hviezdoslava
10625/23B, Martin, IČO: 36 865 036, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov
a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín,
č. k. 15Csp/77/2024-336 zo dňa 15. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) výrokom I. konanie v časti o zaplatenie
sumy 2,09 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2015 a v časti o zaplatenie sumy 2,71 eur titulom vydania bezdôvodného
obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2015 zastavil. Výrokom
II. určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015, úver zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2015, úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2015 a úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
21.12.2015,ktorézmluvyboliuzatvorenémedzižalobkyňouakodlžníkomažalovanýmakoveriteľom,sú
bezúročné a bez poplatkov. Výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8.142,72
eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom V.
rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,78 %. Súd
právne vec posúdil podľa ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), § 40 ods. 4, § 43a ods. 1, § 44 ods. 2, § 52 ods. 1, § 563, § 451 ods. 1 a 2, §
54a, § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm.
a), b) a d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj „ZoÚ“).

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 08.08.2024 v znení
zmeny žaloby pripustenej uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 30.01.2025 sa žalobkyňa

domáhala, aby súd určil, že:
- úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015 je bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.968,59 eur titulom bezdôvodného obohatenia,- úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2015 je bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.264,65 eur titulom bezdôvodného obohatenia
(potom späťvzaté o 2,09 eur),

- úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2015 je bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.260,70 eur titulom bezdôvodného obohatenia
(potom späťvzaté o 2,71 eur),
- úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2015 je bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.178,73 eur titulom bezdôvodného obohatenia.

3. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav - z návrhu na uzatvorenie zmluvy
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX vyplynulo, že žalobkyňa navrhla žalovanému uzavretie zmluvy
o splátkovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej by jej bol poskytnutý úver v sume 2.500,- eur,
okrem iného s uvedením výšky splátky 53,75 eur mesačne, RPMN 22,17 % a celkovej čiastky spojenej
s úverom 5.142,87 eur. V liste zo dňa 27.07.2015 nazvanom ako potvrdenie o uzatvorení zmluvy sa

uvádza,žežalovanýakoveriteľpotvrdzuje,žeakceptáciounávrhužalobkynedošlokuzatvoreniuzmluvy
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX s výškou úveru 2.500,- eur, s výškou splátky 53,24 eur mesačne,
RPMN 22,14 %, celkovou čiastkou spojenou s úverom 5.109,12 eur.

4. Z návrhu na uzatvorenie zmluvy o splátkovom úvere vyplynulo, že žalobkyňa navrhla žalovanému

uzavretie zmluvy o splátkovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej by jej bol poskytnutý úver v
sume 2.500,- eur, okrem iného s uvedením výšky splátky 47,74 eur mesačne, RPMN 15,27 %, celkovou
čiastkou spojenou s úverom v sume 4.008,86 eur, odplatou 13,68 %, úrokovou sadzbou 12,90 % ročne.
V liste zo dňa 21.10.2015 nazvanom ako potvrdenie o uzatvorení zmluvy sa uvádza, že žalovaný ako
veriteľ potvrdzuje, že akceptáciou návrhu žalobkyne došlo dňa 21.10.2025 k uzatvoreniu zmluvy o

splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX s výškou úveru 1.900,- eur, výškou splátky 44,65 eur mesačne,
RPMN 23,67 %, odplatou 20,86 %, úrokom 19,90 % ročne, celkovou čiastkou spojenou s úverom
3.746,90 eur.

5. Z návrhu na uzatvorenie zmluvy o splátkovom úvere vyplynulo, že žalobkyňa navrhla žalovanému

uzavretie zmluvy o splátkovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej by jej bol poskytnutý úver
v sume 1.900,- eur, okrem iného s uvedením splátky 44,66 eur mesačne, RPMN 23,79 %, celkovou
čiastkou spojenou s úverom v sume 3.748,67 eur. V liste zo dňa 25.11.2015 nazvanom ako potvrdenie o
uzatvorenízmluvysauvádza,žežalovanýakoveriteľpotvrdzuje,žeakceptáciounávrhužalobkynedošlo
dňa 25.11.2015 k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX s výškou úveru 1.900,- eur,

výškou splátky 44,54 eur mesačne, RPMN 23,68 %, celkovou čiastkou spojenou s úverom 3.739,15 eur.

6. Z návrhu na uzatvorenie zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že žalobkyňa navrhla žalovanému
uzavretie zmluvy o splátkovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej by jej bol poskytnutý úver v
sume 700,- eur, okrem iného s uvedením splátky 16,52 eur mesačne, RPMN 23,73 %, celkovou čiastkou

spojenou s úverom v sume 1.385,44 eur, odplatou 20,85 %. V liste zo dňa 21.12.2015 nazvanom ako
potvrdenie o uzatvorení zmluvy sa uvádza, že žalovaný ako veriteľ potvrdzuje, že akceptáciou návrhu
žalobkyne došlo dňa 21.12.2015 k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX s výškou
úveru 700,- eur, výškou splátky 16,46 eur mesačne, RPMN 23,68 %, odplatou 20,86 %, celkovou
čiastkou spojenou s úverom 1.379,95 eur.

7. Návrhy žalobkyne (listiny označené ako návrh na uzatvorenie zmluvy o splátkovom úvere -
spotrebiteľský úver) sa považujú za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 OZ.
Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údajov o úvere uviedol iné parametre jednotlivých úverov:
- pri č. XXXXXXXXXX sa zmena oproti návrhu žalobkyne týkala výšky mesačnej splátky, výšky RPMN

a výšky celkovej čiastky spojenej s úverom,
- č. XXXXXXXXXX sa zmena oproti návrhu žalobkyne týkala výšky úveru, výšky mesačnej splátky, výšky
úrokovej sadzby, výšky RPMN, výšky odplaty a výšky celkovej čiastky spojenej s úverom,
- pri č. XXXXXXXXXX sa zmena oproti návrhu žalobkyne týkala výšky mesačnej splátky, výšky RPMN
a výšky celkovej čiastky spojenej s úverom,

- pri č. XXXXXXXXXX sa zmena oproti návrhu žalobkyne týkala výšky mesačnej splátky, výšky RPMN,
výšky odplaty a výšky celkovej čiastky spojenej s úverom.8. Súd konštatoval, že čo sa týka povinných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 písm. g/ zákona - výška úveru (len pri úvere č. XXXXXXXXXX), písm. i/ zákona -úroková
sadzba (len pri úvere č. XXXXXXXXXX), písm. j/ zákona - odplata (pri úvere č. XXXXXXXXXX a

XXXXXXXXXX), k/ RPMN a celková čiastka spojená s úverom (pri všetkých štyroch úveroch), písm.
l/ zákona - výška mesačnej splátky (pri všetkých štyroch úveroch), vzhľadom na to, že veriteľ uviedol
iné, než žalobkyňou navrhované parametre, náležitosti úveru, nedošlo k riadnej písomnej dohode o
týchto parametroch úveru. Schválenie úveru veriteľom- žalovaným (potvrdenie o uzavretí zmluvy) totiž
predstavuje v časti údajov o výške úveru (len pri úvere č. XXXXXXXXXX), výške úrokovej sadzby (len

pri úvere č. XXXXXXXXXX), výške odplaty (pri úvere č. XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX), výške splátky,
výške RPMN a celkovej čiastke spojenej s úverom (pri všetkých štyroch úveroch) prijatie návrhu, ktoré
obsahuje zmeny (§ 44 ods. 2 OZ). Takéto prijatie návrhu so zmenou v uvedených častiach je podľa
§ 44 ods. 2 OZ odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje
dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh.
Tým, že žalovaný ako veriteľ síce schválil úvery, ale so zmenenými obligatórnymi náležitosťami zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vyžadovanými v zmysle § 9 ods. 2 ZoÚ, takéto schválenie so zmenami je
odmietnutím návrhu žalobkyne v dotknutých častiach a považuje sa za nový návrh, ktorý opätovne
vyžaduje písomné schválenie zo strany dlžníka - žalobkyne. Keďže však k takémuto schváleniu
zmenenej výšky úveru, úroku, odplaty, splátok, RPMN a celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom zo
strany žalobkyne už následne písomne nedošlo, nemožno hovoriť o tom, že by si boli strany písomne

dohodli tieto náležitosti zmluvy a že by ich zmluvy riadne ako obligatórne náležitosti aj písomne
obsahovali. Súd dospel k záveru, že náležitosti jednotlivých zmlúv, ktoré boli v prijatí návrhu žalovaným
zmenené, ale následne už neboli žalobkyňou takto zmenené parametre úveru písomne prijaté, zmluvy
o spotrebiteľskom úvere riadne neobsahovali. Absencia týchto náležitostí má za následok bezúročnosť
a bezpoplatkovosť všetkých úverov s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s písm. b/ ZoÚ, keďže

zmeny sa týkali takých náležitostí, ktorých absencia v písomnej forme v každom jednotlivom prípade
spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy.

9. Súd pri tomto konštatovaní vychádzal z toho, že všetky náležitosti, ktorých absenciu súd uzavrel v
predošlom odseku, majú byť záväzné a riadne vymedzené a pre spotrebiteľa majú byť jednoznačné,

zvlášť, ak sa jedná o také náležitosti, ako je výška poskytovaného úveru či výška úroku (ktorá bola
jednostranne zmenená pri úvere č. XXXXXXXXXX), ale aj výška odplaty, RPMN či výška celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že výška RPMN nie je
výsledkom dohody, ale určuje ju výpočet vzorcom, súd uviedol, že údaj o RPMN (tak, ako aj všetky
ostatné náležitosti) v zmluve má byť uvedený spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho správnosti

v čase uzatvárania zmluvy zmluvnými stranami, a to predovšetkým z pohľadu právnej istoty spotrebiteľa,
ktorý s prihliadnutím aj na tento údaj má možnosť sa rozhodnúť, či zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavrie alebo nie. V tejto súvislosti preto neobstojí námietka, že RPMN nemôže byť predmetom dohody
a že jej výpočet je konkrétne určený. Jej výška musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi v
čase vzniku dohody. Ako zákonom požadovaný údaj nemôže byť potom menený jednostranným úkonom

veriteľa. Ak žalovaný poukazoval na špecifický spôsob uzatvárania zmlúv na diaľku, to nič nemení na
tom, že ust. § 43a ods. 1 a § 44 ods. 2 OZ vyžaduje to, aby návrh a prijatie návrhu boli zhodné bez
podstatných zmien a doplnkov, a to bez ohľadu na to, kedy sa klient banky rozhodne na pozvanie k
návrhu reagovať, teda bez ohľadu na to, kedy návrh na uzavretie zmluvy banke podá. Súd uzavrel, že
v danom prípade zmluvy o úvere existujú, akurát nie je v nich učinené zadosť osobitným požiadavkám

na tento typ zmlúv vyžadovaným v § 9 ZoÚ (t. j. písomné jednoznačné uvedenie všetkých povinných
náležitostí vyžadovaných osobitných predpisom), čo má v zmysle § 11 ZoÚ za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru (a nie neplatnosť zmlúv ako takých).

10. Ak žalovaný namietal, že súd sa týmto posúdením pustil do preskúmavania zmlúv nad rámec

skutkových tvrdení žalobkyne, ani s týmto sa súd nestotožnil. V prvom rade žalobkyňa v žalobe
poukazovala na ust. § 9 ods. 2 písm. j/ vyžadujúcu RPMN a poukazovala na následok z toho plynúci
podľa § 11 ods. 1 ZoÚ, rovnako tak namietala odplatu. Už týmto vymedzila svoj nesúhlas s tým, ako
je uvedená odplata a RPMN, a teda nie je pravda, že by sa súd celkom bez toho, aby žalobkyňa
poukazovalananáležitosti,pustildoskúmaniatoho,čizmluvymajúalebonemajúnáležitostivyžadované

v § 9 ods. 2 ZoÚ. Okrem toho súd uviedol, že v spotrebiteľskom spore, aj napríklad v prípade, ak
je žalovaným spotrebiteľ a žaluje ho veriteľ a žalovaný je pasívny (a nenamieta vôbec nič), je súd
povolaný skúmať vždy dodržanie predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa, a teda nepochybne
okrem ustanovení Občianskeho zákonníka aj ust. ZoÚ, a súd nemohol rezignovať na túto povinnosťani v tomto spore. V danom prípade, nedostatok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplynul
procesne korektne zo žalobkyňou predložených dôkazov (návrhu zmluvy a prijatia návrhu). Súd je
napokon v zmysle § 191 ods. 1 CSP povinný prihliadnuť na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a preto

nepochybne taký nedostatok, ktorý v konaní z listín vyšiel najavo, súd nemohol opomenúť. Súd pritom
už na prvom pojednávaní stranám predniesol svoj predbežný právny záver zhodný so záverom, ktorý
súd odôvodňuje v tomto rozsudku, a teda stranám dal možnosť reagovať na tieto úvahy súdu, dokonca
zopakoval toto posúdenie na požiadanie žalovaného ešte aj na druhom pojednávaní. Žalovaný sa pritom
k tomuto problému rozsiahlo vyjadril. Súd mal za to, že tento záver pre strany z tohto dôvodu nemôže

byť prekvapivý a súd im vytvoril dostatočný priestor na to, aby k uvedenému argumentovali.

11. Čo sa týkalo argumentov žalobkyne o tom, že by úvery mali byť bezúročné a bez poplatkov aj podľa
§ 11 ods. 2 ZoÚ, a teda z dôvodu hrubého porušenia povinnosti žalovaného skúmať bonitu s odbornou
starostlivosťou, s týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Súd zobral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa
svoje štyri úvery dosplácala do konca, nebola ani pre jeden z nich vyhlásená predčasná splatnosť úveru

z dôvodu, že by bola v omeškaní so splácaním, z čoho nepochybne možno vyvodiť, že úvery boli v
jej možnostiach. Ak ich dosplácala bez omeškania, potom zrejme bola pre ich zaplatenie dostatočne
bonitná. V danom prípade, najmä s prihliadnutím na to, že žalobkyňa bola schopná úvery splácať od roku
2015 prakticky až do roku 2024, nič nenasvedčuje tomu, že by žalovaný hrubo porušil svoju povinnosť
skúmať bonitu žalobkyne s odbornou starostlivosťou. Žalovaný síce počas záverečnej reči predložil

aj listiny týkajúce sa spôsobu a rozsahu skúmania bonity žalobkyne, ale súd už dokazovanie týmito
listinami nevykonal. V prvom rade, s prihliadnutím na vyššie uvedené, keď už aj z iných skutočností,
ktoré vyšli v konaní najavo, je možné uzavrieť, že k hrubému porušeniu povinnosti žalovaného v tomto
smere nedošlo, a teda úvery nie sú z tohto dôvodu bezúročné a bez poplatkov, bolo už zbytočné ešte
potvrdzovať tieto okolnosti ďalšími listinami, ktoré by na závere súdu (ktorý je napokon na prospech

žalovaného, ktorý tieto listiny predkladal) nič nezmenili. Okrem toho súd vyhodnotil, že na tieto listiny
neboli žalovaným predložené včas, a uplatnil vo vzťahu k nim sudcovskú koncentráciu konania v zmysle
§ 153 CSP, o ktorej bol žalovaný riadne poučený. Žalovanému nič nebránilo predložiť tieto listiny skôr,
ako počas záverečnej reči, ktorá neslúži k produkovaniu nových dôkazov. Nedostatky v skúmaní bonity
pritom žalobkyňa namietala už výslovne aj v žalobe zo dňa 08.08.2024, a teda žalovaný mal možnosť

listiny na preukázanie riadneho skúmania bonity predložiť skôr, ako dňa 27.03.2025.

12. K námietkam žalobkyne o tom, že odplata uvedená v zmluvách mala byť v rozpore s dobrými
mravmi, súd uviedol, že v danom prípade sa výška odplaty, uvedená v zmluvách, porovná s priemernou
hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy

novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase
predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. A teda, ak žalobkyňa predkladala tabuľky označené
ako "Súhrnné informácie o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami pobočkami
zahraničných bánk", predkladala tabuľky správne. Ak žalovaný poukazoval na to, že odplatu uvedenú
v zmluvách je nutné porovnávať s tabuľkami špecifikovanými podľa druhu úverov na úvery v kategórii "od

1.500,- eur do 6.500,- eur bez zabezpečenia", súd konštatoval, že takéto členenie úverov sa používa iba
v tabuľke označenej ako "Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi", ktorá ale v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nie je pre určenie najvyššej prípustnej
výšky odplaty rozhodujúca. Pri úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.07.2025 bola uvedená odplata 19,90
% (v návrhu aj prijatí návrhu zhodne), priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a

pobočiek zahraničných bánk pre ostatné spotrebiteľské úvery od 5 do 10 rokov bola pre 2. štvrťrok 2015
11,01 %, dvojnásobok je 22,02 %, a teda odplata dohodnutá vo výške 19,9 % neprevyšuje najvyššiu
prípustnú mieru odplaty. Pri úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2015 nedošlo k riadnemu uvedeniu
odplaty, ako už bolo vyššie odôvodnené, a preto bolo nadbytočné skúmať, či táto bola alebo nebola v
prípustnej výške.

13. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov č. XXXXXXXXXX
zo dňa 27.07.2025, č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2015 a č.
XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2015, súd určil samostatným výrokom tieto úvery za bezúročné a bez
poplatkov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný a vyplýva priamo zo zákona, a to
konkrétne z ust. § 11 ods. 4 ZoÚ, ktoré bolo účinné už v čase podania žaloby (účinné od 01.01.2018),

podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutéhospotrebiteľskéhoúveružalobou.Táto
žaloba je tak procesne prípustná. Námietky žalovaného týkajúce sa nedostatku naliehavého právnehozáujmu tak nereflektujú oprávnenie žalobkyne ako spotrebiteľky podať aj určovaciu žalobu s takým
výrokom, aký zvolila vyplývajúce priamo zo zákona.

14. Vzhľadom na to, že všetky štyri úvery sú bezúročné a bez poplatkov, žalovanému vznikol nárok na
to, aby mu žalobkyňa vrátila len istinu úverov bez úrokov a poplatkov a ak žalobkyňa istinu preplatila,
vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Celkové bezdôvodné obohatenie, predstavujúce
plnenie nad rámec poskytnutých istín úverov tak činí spolu 8.142,72 eur. Z dôvodu nepreukázania vzniku
bezdôvodnéhoobohatenianadtútosumu(nepreukázanéplatbysplátokvtakomrozsahu,akožalobkyňa

tvrdila), súd vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaný len všeobecne uvádzal, že nebolo preukázané, že
plnenie zaplatila žalobkyňa. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil, keď z predložených listín vyplýva, že
platby na úvery boli realizované z účtu evidovaného na meno B. A.. Navyše žalovaný nerozporoval
tvrdenie žalobkyne o tom, že platby boli realizované spôsobom, ktorým si žalovaný ako banka priamo z
jej bankového účtu strhávala jednotlivé splátky, a teda súd vychádzal z tohto tvrdenia ako z nesporného.
Za takýchto okolností potom možno uzavrieť, že ten, z koho dispozície sa platili prostriedky na splácanie

úverov u žalovaného, bola žalobkyňa.

15. Ak žalovaný namietal, že nie je možné nárok žalobkyni priznať bez amortizačnej tabuľky, s takýmto
názorom sa súd nestotožnil. Súd uviedol, že ak žalovaný mieril touto argumentáciou k tomu, že
žalobkyňou vykonané platby mohli byť platbami aj na nejaké iné čiastkové nároky (uvádzal, že prípadne

na sankcie spojené s omeškaním), k tomu súd uviedol, že nebolo preukázané, že by nejaké sankcie
za omeškanie so splácaním vôbec žalobkyňa bola povinná platiť, keď žalovaný nekonkretizoval žiadne
konkrétne omeškanie žalobkyne, za ktoré by si žalovaný dôvodne účtoval sankcie za omeškanie
(navyše, muselo by ísť len o omeškanie so splácaním istiny, keďže nárok na úroky a poplatky
žalovanému nevznikol). Navyše, nevedno, z akého dôvodu by žalobkyňa mala byť v omeškaní, keď

každý mesiac mala žalobkyňa zaplatiť splátku pozostávajúcu z istiny, úrokov a poplatkov, avšak
žalovanému nárok na úroky a poplatky nevznikol, a teda namiesto toho, aby na splatenie istiny
(na ktorej zaplatenie ako jedinej mal žalovaný nárok) išla len časť splátky, bolo treba použiť na jej
splatenie celú splátku (teda aj tú časť, ktorá by inak pripadala na úroky a poplatky).

16. Súd posúdil aj premlčanie uplatnených nárokov, a to jednak z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku
premlčania (ktorú ale nijako neodôvodnil - poznámka súdu), ale aj preto, že tak súd musí urobiť
podľa § 54a OZ, a to aj v prípade, ak si nárok uplatňuje spotrebiteľ voči dodávateľovi. Súd poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 z 28.02.2022. Súd dospel k záveru, že
subjektívna premlčacia doba žalobkyni ešte neuplynula, a teda nárok bol uplatnený včas. Žalobkyňa

tvrdila, že o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov sa dozvedela začiatkom roku 2023, keď jej v
decembri2022prišlavýzvanadoplatenieúveruč.XXXXXXXXXX,kdezistila,žepo6-7rokochsplácania
zo 700,- eurovej istiny musí zaplatiť ešte 392,- eur, čo sa jej nezdalo. V danom prípade súd vychádzal
z toho, že skutočnú vedomosť o tom, že na strane žalovaného na úkor žalobkyne vzniklo bezdôvodné
obohatenie z dôvodu, že úverové zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, žalobkyňa získala začiatkom

roku 2023, odkedy počítajúc 2 roky, do podania žaloby ani subjektívna premlčacia doba neuplynula. Súd
dodal, že nebol preukázaný žiaden iný skorší moment, než začiatok roku 2023, kedy žalobkyňa skutočne
získala vedomosť o tom, že by sporné štyri úvery mali byť bezúročné a bez poplatkov. Ani žalovaný
netvrdil a nepreukázal v tomto smere žiaden iný konkrétny skorší moment, ktorý by nasvedčoval tomu,
že žalobkyňa potrebnú vedomosť skutočne získala skôr, ako sama tvrdí (napr. z predsúdnej komunikácie

strán sporu alebo z iných zdrojov). Súd preto s prihliadnutím na všetko vyššie uvedené konštatoval,
že nárok žalobkyne premlčaný nie je. Vo vzťahu k rozšírenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré súd vo vzťahu k úverovým zmluvám č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX pripustil
ako zmenu žaloby uznesením zo dňa 30.01.2025, uviedol, že toto rozšírenie sa týkalo pri úvere č.
XXXXXXXXXX (o sumu 55,03 eur) a č. XXXXXXXXXX (o 223,48 eur) úhrad žalovanej vykonaných v

roku 2024 (aj po podaní žaloby), ako to vyplýva z vypracovaných prehľadov úhrad aj vyjadrenia zástupcu
žalovanejnapojednávanídňa30.01.2025,kedypriúvereč.XXXXXXXXXXzdôvodnil,žeideorozšírenie
za obdobie splácania splátok žalobkyňou až do decembra 2024. Pri úvere č. XXXXXXXXXX súd žalobu
zamietol čo sa týka bezdôvodného obohatenia vzniknutého platením splátok splatných po novembri
2023, keďže tieto platby preukázané neboli, a teda zamietnutá bola aj časť pripustená ako zmena žaloby,

a teda bolo nadbytočné skúmať, či by vo vzťahu k nej došlo alebo nedošlo k premlčaniu, keďže tu bol
iný dôvod pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Pri úvere č. XXXXXXXXXX platí to isté. Súd žalobu tiež
zamietol čo sa týka bezdôvodného obohatenia vzniknutého platením splátok splatných po novembri
2023, keďže tieto platby preukázané neboli, a teda zamietnutá bola aj časť pripustená ako zmena žaloby,a teda bolo nadbytočné skúmať, či by vo vzťahu k nej došlo alebo nedošlo k premlčaniu, keďže tu bol iný
dôvod pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Žalovaný namietal, že nároky uplatnené žalobou nie sú ešte
splatné, s čím sa súd nestotožnil. Dňa 21.08.2024 (nasledujúci deň po jej doručení) bol žalovaný povinný

podľa § 563 OZ dlh splniť a ak tak neurobil, od 22.08.2024, je žalovaný v omeškaní s plnením dlhu.
Žalobkyni priznaná pohľadávka voči žalovanému je tak v čase rozhodnutia súdu už v celom rozsahu
splatná.

17. Čo sa týka zvyšných námietok žalovaného, tieto súd posúdil ako neopodstatnené. Pokiaľ žalovaný

namietal miestnu príslušnosť súdu, túto svoju námietku vôbec neodôvodnil, len uviedol, že ju namieta z
opatrnosti. Súd však je miestne príslušný v zmysle § 19 písm. d/ CSP, podľa ktorého popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu
žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa
spotrebiteľského rozhodcovského konania. Žalobkyňa ako spotrebiteľka má adresu trvalého pobytu v
obvode Okresného súdu Trenčín, a preto tento je miestne príslušný na prejednanie veci. Aj zastúpenie

žalobkyne bolo podľa názoru súdu bez vád. Z písomného plnomocenstva pripojeného k žalobe vyplýva,
že žalobkyňa udelila Občianskemu združeniu Právna pomoc poškodeným plnomocenstvo okrem iného
aj na zastupovanie pri všetkých úkonoch v súvislosti s určením úveru za bezúročný a bez poplatkov a
o vydanie bezdôvodného obohatenia k úverom č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015, č. XXXXXXXXXX
zo dňa 21.10.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2015, a teda

okruh vymedzených oprávnení plne korešponduje s predmetom tohto sporu.

18.Žalovanýnamietal,žežalobažalobkynenebolaprejednateľná,malavadyavytýkalsúdu,ženevyzval
žalobkyňu na odstránenie jej vád postupom podľa § 129 CSP. S touto argumentáciou sa súd tiež
nestotožnil. Z podanej žaloby je nepochybne zrejmé, kto (žalobkyňa ako dlžník), s kým (so žalovaným

ako veriteľom), aké zmluvy o úveroch (označené číslami zmlúv) a kedy uzatvoril (označené dátumami),
s akým obsahom, keď ich obsah bol vo vzťahu ku každej úverovej zmluve v skratke, ale dostatočne
uvedený. Na základe žaloby tak, ako bola formulovaná, ani nie je možné, aby prípadne bol nárok
zamenený s nejakým iným nárokom, aby tam opísané úverové zmluvy boli zamenené s nejakými inými
zmluvami. Žalobný petit aj skutkové tvrdenia boli produkované v žalobe v takom rozsahu a v takej kvalite,

ktorá umožňovala nepochybne zistiť, čo je predmetom sporu a z akého dôvodu. Žiadnu vadu súd preto v
žalobe nevzhliadol. Žalobkyňa pritom na výzvu adekvátne reagovala, keď okrem toho, že sumarizovala
zmluvné dokumenty (prehľadne ku každej úverovej zmluve zvlášť), doložila súdu aj prehľadné tabuľky
(opäť ku každej úverovej zmluve zvlášť), ktoré umožňovali identifikovať jednotlivé platby žalobkyne za
rozhodné obdobie, ktoré tvorili základ pre vydanie bezdôvodného obohatenia (č. l. 134 a nasl.), a ktorými

boli plnenia v dostatočnej miere a riadne špecifikované, čím žalobkyňa učinila zadosť výzve súdu na
špecifikáciu platieb žalobkyne. Ak žalovaný tvrdil, že tento postup súd pred nim zatajil, lebo mu súd
nedoručil aj výzvu súdu na doplnenie skutkových tvrdení adresovanú žalobkyni, čím mal údajne súd
pochybiť, s týmto sa súd nestotožnil, lebo strana má síce právo reagovať na podania protistrany (čo
bolo splnené, pretože listiny a podania, ktoré žalobkyňa na výzvu súdu doručila, boli mu doručené, a to

dokonca dvakrát), ale zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu nevyplýva, že by súd bol povinný
stranám doručovať aj písomnosti (výzvy), ktoré doručuje protistrane.

19.Napokon,súddoručilvýzvu,ktorúžalobkynidoručoval,ajnadrámecsvojichpovinnostínavedomieaj
žalovanému(doručenújumal26.02.2025),abysaznejžalovanýmoholuistiťotom,čobolojejobsahom.

Ak žalovaný tvrdil, že na takéto doplnené skutkové tvrdenia už aj tak súd nemôže prihliadnuť, pretože
nebolisúčasťouzmluvyažalobkyňanepodalanávrhnapripusteniezmenyžaloby,spočívajúcivdoplnení
skutkových tvrdení, ani s týmto náhľadom sa súd nestotožnil. Súd v tejto veci od počiatku subsumuje
ten istý skutkový stav (vyvodzovaný z tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti stále tých istých štyroch
úverov) pod právnu normu a nedošlo k takému odchýleniu sa od v žalobe vylíčených skutočností, ktoré

by bolo možné označiť za podstatnú zmenu alebo doplnenie skutkových tvrdení. Podstatné je, že od
počiatku do konca sa táto argumentácia týkala stále rovnakého skutkového deja, ktorý tvorí od počiatku
základ pre všetky uplatnené nároky. Zmenou žaloby ale už bol fakt, že žalobkyňa v dôsledku toho, že
aj po podaní žaloby ešte platila nejaké splátky úverov č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, čím sa
malo bezdôvodné obohatenie pôvodne zažalované navyšovať, rozšírila nárok o ďalšiu sumu, keďže

išlo o kvantitatívnu zmenu žaloby. Uznesenie o zmene žaloby súd nevyhotovoval písomne, keďže bolo
vyhlásené na pojednávaní za prítomnosti oboch strán, nebolo proti nemu ani prípustné odvolanie a
tiež sa nikomu ním neukladala žiadna povinnosť. Napokon, ako už aj bolo vyššie odôvodnené, žaloba
v časti nároku pripustenej týmto uznesením, ako zmena žaloby, bola zamietnutá (za roky 2024 prenepreukázanie nebolo plnenie priznané na týchto dvoch úveroch), a preto v tejto časti bol žalovaný
úspešný a nemohol byť ani zmenou žaloby v konečnom dôsledku poškodený. Ak žalovaný namietal, že
žalobkyňa nepredložila zmluvy, súd uviedol, že predložila návrhy všetkých štyroch úverových zmlúv a

ich prijatia, čo je vo svojom súhrne zmluva, a to považoval súd za dostatočné preukázanie existencie
zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a jeho obsahu. V danom prípade uvedených úverov nešlo
o klasickú úverovú zmluvu vyhotovenú na jednom písomnom dokumente, ktorú by strany uzatvárali
(podpisovali) v jednom momente, preto ani nebolo možné pripojiť zmluvu v tomto zmysle slova, keď
zmluvu tu predstavoval návrh a prijatie návrhu, teda dva listinné dokumenty.

20. Pokiaľ žalovaný namietal na poslednom pojednávaní, že mu bol prednes žalobkyne predložený
písomne a žiadal, aby súd mu dal ešte lehotu na vyjadrenie sa k nemu, toto súd už žalovanému
neumožnil. V danom prípade zástupca žalobkyne na pojednávaní mal ústny prednes, ktorý čítal z
písomnej prípravy a po dokončení prednesu po jednom vyhotovení tohto písomného prejavu odovzdal
súdu aj protistrane. V danom prípade totiž ani nešlo o podanie, ktoré by bola žalobkyňa vôbec povinná

predkladať súdu či protistrane, keďže išlo len o ústny prednes na pojednávaní a žalobkyňa ho už
nadbytočne predkladala aj v písomnej podobe, čo sa ani štandardne nerobí a od strany ani neočakáva.
Žalovaný mal možnosť na prednes žalobkyne reagovať, čo aj pomerne obsiahlo využil, pričom v
uvedenom prednese žalobkyne (ktorý predložila aj písomne, hoci nemusela), sa neuvádzali žiadne
nové skutočnosti, ktorým by sa už strany neboli bývali venovali skôr a na reakciu proti ktorým by bolo

nutné ešte poskytovať osobitný časový priestor. Súd nevykonal dôkazy ešte žalovaným na poslednom
pojednávaní navrhované, a síce amortizačnú tabuľku, ktorej nepotrebnosť súd už odôvodnil vyššie, ani
metadáta z internetbankingu týkajúce sa kontraktačného procesu, ku ktorým žalovaný neuvádzal ani to,
o aké konkrétne dáta by malo ísť a čo podstatné pre tento spor by sa nimi malo preukázať. Rovnako tak
súd nezabezpečoval výpisy z bežného účtu žalobkyne, ktoré okrem toho, že neboli bližšie identifikované

(číslom či obdobím, ktoré by malo byť relevantné), ani nebolo nutné zabezpečovať, najmä ak záver
súdu, ktorý prijal k otázke skúmaniu bonity, vyznel v prospech žalovaného, a preto nebolo treba zisťovať
z výpisov z účtov platobnú schopnosť žalobkyne. Ďalej žalovaný žiadal dokumenty z internet bankingu,
ale ani na otázku súdu nevedel identifikovať, aké dokumenty by to mali byť, a preto nebolo možné
ani vyhodnotiť, aká okolnosť tvrdená v tomto spore by sa mala týmito neidentifikovanými dokumentmi

preukazovať. Uvedené ani nebol riadny dôkazný návrh. Napokon žalovaný ani nevedel identifikovať, či
všetky tieto navrhované listiny bude vedieť zabezpečiť sám, alebo či žiada, aby ich zabezpečil súd, a
preto jeho návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere ani neboli úplné. Nič napokon žalovanému
nebránilo, aby zabezpečil, resp. navrhol tieto dôkazy už aj skôr, najmä ak sa žalovaný vyjadroval
opakovanevkonaní,atoešteajpoprvompojednávaníkonanomdňa30.01.2025,kedysúdstranámešte

uložil lehotu na sumarizáciu tvrdení a dôkazov, kedy možnosť predložiť či navrhnúť ešte nejaké dôkazy
ani nevyužil. Súd preto vo vzťahu k týmto návrhom, uplatnil aj sudcovskú koncentráciu, pretože žalovaný
nevyužil možnosť predložiť ich včas, hoci nebola preukázaná žiadna objektívna prekážka, ktorá by mu v
tom bránila. Dôkazy - výpis z úverového registra a zo sociálnej poisťovne, nakoniec žalovaný predložil v
rámci záverečnej reči, a k týmto listinám sa súd už vyjadroval na inom mieste. Vzhľadom na závery súdu

ohľadom skúmania bonity, nebolo potrebné zisťovať, či úver z Proficreditu bol alebo nebol v úverovom
registri evidovaný. Bez ohľadu, či bol alebo nebol evidovaný, nešlo by aj tak o hrubé porušenie povinnosti
žalovaného skúmať bonitu. Všetky listiny, ktorých podstatný obsah súd na poslednom pojednávaní
oboznámil,malistranydoručenéužskôrriadne,apretoichoboznámenýobsahnepredstavovalničnové,
k čomu by strany nevedeli a nemohli zaujať stanovisko aj skôr, resp. bezprostredne na pojednávaní.

Žiadna taká okolnosť, ktorú súd z týchto listín na pojednávaní zosumarizoval a oboznámil, nebola novou
skutočnosťou, ktorú by sa strany dozvedeli až na pojednávaní prvýkrát. Ak sa žalovaný domáhal toho,
aby súd ešte odročil pojednávanie, aby sa mohol vyjadriť k oboznámeným listinám, súd už pojednávanie
z tohto dôvodu neodročoval, pretože všetky listiny predložené žalobkyňou mal žalovaný doručené už
skôr, o ich obsahu dlho vedel, a teda mal možnosť a vytvorený časový priestor sa k nim vyjadriť už

skôr. K tabuľkám - priemerným hodnotám RPMN za 2. a 3. štvrťrok, ktoré žalobkyňa predložila až
na poslednom pojednávaní, nebolo treba produkovať žiadne vyjadrenia žalovaného nad rámec tých,
ktoré už vo svojom prednese realizoval, a to najmä, ak súd dospel aj bez potreby osobitného ďalšieho
vyjadrenia žalovaného k záveru o tom, že odplaty pri jednotlivých úveroch najvyššiu prípustnú hranicu
odplaty neprevyšujú, ktorý záver je v prospech žalovaného. Akékoľvek ďalšie odročovanie za účelom

vyjadrovania sa k nim zo strany žalovaného preto bolo zbytočné a nehospodárne. Ak žalovaný namietal,
že nemal doručené riadne listiny predložené žalobkyňou v reakcii na Výzvu súdu zo dňa 21.11.2024,
súd uviedol, že tieto žalovaný mal doručené vzhľadom na ich objem presahujúci možnosť doručovania
elektronicky písomne dňa 10.01.2025 (doručenka na č. l. 147), čo je samo o sebe riadny spôsobdoručenia listín advokátovi, keďže vzhľadom na to, že § 105 CSP nevylučuje doručenie písomností
aj prostredníctvom doručujúceho orgánu, v danom prípade pošty, skutočnosť, že písomnosť nebola
doručená právnemu zástupcovi žalovaného do elektronickej schránky, nezakladá podľa názoru súdu

vadu, pre ktorú by bolo potrebné konštatovať, že doručenie listín nebolo účinné. Napriek tomu, že už
prvé doručenie bolo účinné, súd vykonal úkony, ktorými bol formát listín zmenšený, aby ich bolo možné
doručiť aj do elektronickej schránky advokáta žalovaného a súd doručil dodatočne všetky tieto listiny
právnemu zástupcovi žalovaného aj do schránky dňa 26.02.2025. Doručenie touto formou bolo nad
všetky pochybnosti aj prehľadné, keď všetky listiny týkajúce sa jednotlivých úverov boli zosumarizované

vždy do jedného súboru označeného číslom úveru, a preto ani nemohol byť problém sa v týchto listinách
zorientovať tak, ako to nerobilo žiaden väčší problém ani súdu. Doručené ich mal právny zástupca
žalovaného teda celkovo dvakrát a nepochybne mal dostatočný časový priestor sa s ich obsahom
oboznámiť, zaujať k nim stanovisko aj skôr, všetko bez potreby žiadať o odročenie v poradí druhého
pojednávania pre účely zaujatia stanoviska k týmto listinám. Žalovaný ďalej v podaní z 27.02.2025 v
bode 304 na strane 55 jeho vyjadrenia z opatrnosti namietol pravosť žalobkyňou predložených listín

a žiadal, aby doložila originály všetkých listín, rovnako aj na poslednom pojednávaní poprel pravosť
všetkých listín. Takéto všeobecné popretie pravosti všetkých predložených listín, navyše bez toho, aby
žalovaný uviedol dôvody, pre ktoré popiera pravosť listín - ktorých konkrétne a z akého dôvodu a bez
toho, aby produkoval konkrétne tvrdenia, z ktorých by vyplývali dôvody, pre ktoré by bolo potrebné
trvať na doložení ich originálu, súd nepovažoval ani za riadne popretie, keď žalovaný len en bloc

z opatrnosti namietol všetky listiny bez toho, aby túto námietku podoprel tvrdeniami, pre ktoré sa
rozhodol túto námietku vzniesť. Súd nepovažoval popretie učinené žalovaným za riadne a účinné.
Navyše, pri zmluvných dokumentoch (návrh zmluvy, jeho prijatie), ak nebolo sporné, že ide o zmluvu
uzatváranú cez internetbanking a ak žalovaný tvrdil, že žalobkyňa má tieto dokumenty uložené v
bankovej aplikácii v príslušnej časti, odkiaľ je ich možné získať (vo význame vytlačiť na papier a predložiť

súdu), potom vyznieva minimálne protichodne, ak na jednej strane žalovaný odkazuje žalobkyňu na to,
že je jednoducho možné si v príslušnej sekcii bankovej aplikácie zmluvné dokumenty stiahnuť a vytlačiť,
a keď takéto dokumenty žalobkyňa predloží, potom sa dožaduje ich doloženia originálom bez podloženia
tejto požiadavky relevantným dôvodom. Žalovaný pritom nedokladal ani žiadne listiny, ktorých obsah
by spochybňoval obsah listín predložených žalobkyňou a z ktorých by bolo možné mať pochybnosti o

tom, či tie listiny, ktoré predložila žalobkyňa, obstoja, či sú pravé, prípadne či sú v nejakom konkrétnom
rozsahu upravované. Žalovaný sa však obmedzil len na paušálne popretie úplne všetkých listín, bez
akýchkoľvek konkrétnych argumentov, čo nezodpovedá ani predpokladom účinného popretia. Ani na
pojednávaní dňa 27.03.2025 žalovaný nedoplnil konkrétne dôvody tejto procesnej obrany, trval na tom,
že namieta pravosť, resp. už navyše uvádzal, že namieta aj správnosť všetkých listín. Správnosť listín

navyše predtým výslovne ani nepoprel (v predošlom písomnom podaní v bode 304. výslovne poprel
len pravosť), a preto vo vzťahu ku tejto dodatočne produkovanej námietke, správnosti okrem toho, že
bola všeobecná bez uvedenia konkrétnych tvrdení, tak ani nebola produkovaná včas a tak súd uplatnil
vo vzťahu k nej sudcovskú koncentráciu konania, keďže správnosť dovtedy výslovne nenamietal, hoci
mu v tom nič nebránilo. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal z listín predložených

žalobkyňou.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Zároveň súd aplikoval
ust. § 256 ods. 1 CSP. Žalobkyňa sa domáhala jednak určenia, že všetky štyri úvery sú bezúročné
a bez poplatkov a tiež vydania bezdôvodného obohatenia, spolu 8.672,67 eur (100 %). Súd vyhovel

žalobe v časti určovacej celkom a v časti o plnenie iba čiastočne. Súd neposudzoval pomer úspechu
a neúspechu tak, že by počítal plný úspech žalobkyne v určovacej časti a čiastočný úspech v časti o
plnenie, ale pomeroval iba úspech strán v časti o plnenie, a to vzhľadom na spätosť určovacieho výroku
s výrokom o plnenie a vzhľadom na fakt, že hlavným nárokom je nárok o plnenie. Plný úspech žalobkyne
by predstavovalo priznanie sumy 8.672,67 eur. Žalobu vzala žalobkyňa späť v časti o zaplatenie sumy

2,09 eur a 2,71 eur, v ktorej časti procesné zavinenie na zastavení konania nesie žalobkyňa, keďže
žalovaný nedal podnet na späťvzatie v tejto časti tým, že by po podaní žaloby zaplatil uvedenú časť
nároku. Rovnako, ako bol úspešný aj v časti, v ktorej súd žalobu zamietol (165,25 eur + 96,03 eur +
263,87 eur). Žalobkyňa bola úspešná v časti o zaplatenie 8.142,72 eur, t. j. 93,89 %. Vo zvyšku bol
úspešný žalovaný (529,95 eur, čo je 6,11 %). Úspešnejšia v konaní bola žalobkyňa, ktorej čistý úspech

(úspech - neúspech) je 87,78 %. Preto súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
87,78 %.22. Proti tomu rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že podáva odvolanie v celom
rozsahu výrokov v neprospech žalovaného (t. j. voči výrokom I., II., III. a V. ako o výroku závislom),
a z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g) a h) CSP. V pomerne rozsiahlom

odvolaní poukázal na všeobecnú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, ako aj na teoreticko-právne
východiská súdneho systému v podmienkach Slovenskej republiky.

23.Okreminého,vodvolanínamietalriadnevysvetlenieaodôvodneniesúdnehorozhodnutia.Považoval
rozhodnutie za vecne nesprávne, ktoré neprimeraným spôsobom zasahuje do zákona a Ústavou

chránených základných práv odvolateľa a zároveň za rozhodnutie, v ktorom v podstatnej časti absentuje
relevantné odôvodnenie. Z obsahu rozhodnutia je podľa neho zrejmé, že súd sa s podstatnou časťou
argumentácie nevysporiadal vôbec, či nevysporiadal relevantne. Tvrdil, že odôvodnenie je formalistické,
založené na popretí obsahu písomných právnych úkonov, v podstatnej časti relevantne nereaguje na
argumentáciu žalovaného, či rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a celý skutkový stav je
tvrdený parciálne a jednostranne, pričom úplne zrejmé skutkové i právne okolnosti, ktoré vylučujú

priznanie a samotnú existenciu nároku žalobkyne. Mal za to, že tie argumenty, ktoré sú v jeho prospech,
boli bagatelizované napriek tomu, že vyplývajú z príslušných zákonných ustanovení a korelujú so
závermi právnej vedy. Mal preto za to, že rozhodnutie súdu je podľa neho rozhodnutím nesprávnym
a arbitrárnym. Ďalej vytýkal súdu, že základné práva žalovaného, boli menej hodnotné ako domnelé
práva žalobkyne, ktorú v spore napriek formálnemu zastúpeniu Občianskym združením na ochranu

spotrebiteľa, fakticky zastupoval súd. Mal za to, že v posudzovanej právnej veci sa žalobkyňa domáhala
bezdôvodného obohatenia na podklade neplatnosti úverovej zmluvy, preto ju zaťažovalo dôkazné
bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam. Keďže tak neurobila, niesla zodpovednosť za výsledok sporu
v jej neprospech, t. j. za situáciu, v ktorej súd nemôže dospieť k záveru o pravdivosti, ale ani
o nepravdivosti jej tvrdenia. Dôvodil, že žalobkyňa k žalobe žiadnu zmluvu nedoložila, pričom tak

bola povinná urobiť v celosti a úplnosti. Napriek tomu, že žalobkyňa tak neurobila, súd nekonal
spôsobom predpokladaným zákonom a takejto žalobe vyhovel. V uvedenom videl porušenie základnej
povinnosti legality. Tvrdil, že konaním na súde prvej inštancie a odvolaním zaťaženým rozhodnutím
boli zásadným spôsobom negované všetky základné postuláty a závery, ktoré vyplývajú z ustanovení
právnych noriem nášho právneho poriadku. Konkretizoval, že postupom súdu došlo k porušeniu postupu

súdu, ktorému nepredchádzal postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, súd
neaplikoval viaceré zákonné normy a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ďalej
namietal, že súd nezistil skutkový stav riadne a na právny stav nepoužil relevantné právne normy a jeho
skutkové závery sú svojvoľné a v celom rozsahu neudržateľné. Uvedenými pochybeniami súd narušil
rovnosť strán a hodnotil dôkazy v prospech jednej strany, a svoj postup relevantne nezdôvodnil.

24. V odvolaní konkretizoval vady, ktoré videl v postupe súdu. Okrem iného zastával právny názor,
že zo strany žalobkyne nebola splnená povinnosť tvrdenia najzákladnejších skutočností ani povinnosť
dôkazná. Žalobu vnímal ako zjavne vadné podanie – či už na úrovni podstatných náležitostí žaloby, tak
i na úrovni nepredloženia všetkých dôkazných prostriedkov, vrátane tých priamo v texte označených. Na

tomto základe namietal postup súdu, ktorý napriek vadám žaloby pokračoval v konaní, napriek tomu,
že neskôr vyšlo najavo, že išlo o také zásadné vady, ktoré bránia prejednaniu žaloby. Súd výzvou
zo dňa 15.08.2024, vyzval na vyjadrenie sa k žalobe, a uvedené odôvodnil ustanovením § 167 ods.
2 CSP. Namietal, že súd nerešpektoval zákonné ustanovenia a namiesto riadnej žaloby s prílohami,
zaslal žalovanému vadné podanie, v ktorom okrem vyššie uvedených nedostatkov, neboli ani označené

dôkazné prostriedky, prípadne neboli predložené, a ktoré nenadväzovali na žiadne existujúce tvrdenia.
Ďalej namietal, že mu bol doručený voľný zväzok viac ako 100 listín, bez akejkoľvek súvislosti medzi
sebou, nezopnutých, čiastočne nečitateľných s tým, že mu bolo oznámené, že vzhľadom na objem
podania, tento nebolo možné doručiť do elektronickej schránky. Takýto spôsob zaslania bol podľa neho
porušením pravidiel súdneho konania. Rovnako tak namietal nedodržanie ustanovení podľa § 167 ods.

1-4 CSP. Zhrnul, že súd v rozpore s nestrannosťou pristúpil k tomu, že realizoval postup podľa § 167
ods. 1-4 CSP, pričom neodstraňoval vady, čoho následkom bol vznik legitímnych očakávaní žalovaného
o tom, že takéto neúplné podanie (žalobu) zamietne. Namietal, že napriek tomuto postupu, súd pristúpil
k tomu, že v celom rozsahu inštruoval žalobkyňu, ako má postupovať s ohľadom na uvedenie ďalších
tvrdení a predloženie ďalších dôkazných prostriedkov so zjavným účelom – úspechom žalobkyne.

Dôvodil, že po doplnení skutkových tvrdení vo forme pripustenia zmeny žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP,
súd nerealizoval nanovo postup podľa § 167 CSP a tak znegoval právnu úpravu a podstatu úpravy
konania. Rovnako tak videl porušenie vo vyslovení predbežného právneho názoru, keď žalovanému
ešte neboli doručené ostatné listiny zo spisu, a nevyjadril sa k novej procesnej situácii. Ako ďalšieporušeniesúduvidelskutočnosť,žesúdnapojednávanízodňa27.03.2025doručilžalovanémupísomné
vyjadrenie žalobkyne. Namietal, že súd v rozpore s legitímnymi očakávaniami postupoval na ďalšom
pojednávaní arbitrárne. Mal za to, že ak žalobkyňa podala písomné vyjadrenie, ktoré súd prijal, bol

povinný ho doručiť druhej strane a vytvoriť jej dostatočný priestor na to, aby sa k uvedenému mohla
vyjadriť. Nestotožnil sa s tvrdením, že toto podanie si stačí len prečítať.

25. Opakovane zhrnul, že postup súdu a jeho rozhodnutie bolo protiprávne a nepredvídateľné. Predmet
konania bol vymedzený obsahom žaloby. Súd v rozsudku konštatoval, že dôvody žalobkyne sú

nedôvodné, a napriek tomu súd žalobe vyhovel. Mal za to, že súd rozhodol nad rámec toho, čo uviedla
žalobkyňa. Zastával právny názor, že súd mal špecifikovať, že ide posudzovať skutočnosti, ktoré neboli
uvedené v žalobe. Súd napriek tomu vykonal dve pojednávania a jasne neuviedol, že ide rozhodovať
na základe iných skutočností a nevyzval žalovaného, aby sa k niečomu takému vyjadril. Tvrdil, že až
z rozhodnutia sa dozvedel o tom, že dôvodom na vyhovenie žaloby je neuvedenie náležitosti v úverovej
zmluve, pričom tieto zmluvy označil za platné a údaje o týchto listinách získal prečítaním listín. Dodal, že

nevykonaním úplného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, je postupom, ktorý má za následok existenciu
viacerých vád konania a vo svojom dôsledku to predstavuje tzv. inú vadu konania. Zopakoval, že
súd namiesto toho, aby pristúpil k vydaniu uznesenia na odstránenie vád, realizoval iný postup, ktorý
viedol k úspechu žalobkyne v konaní. Súd vydal výzvu na uvedenie skutočností, aby mohol v konaní
vydať vyhovujúci rozsudok. Tvrdil, že túto výzvu zatajil pred žalovaným, čo vnímal ako porušenie

kontradiktórnosti konania a porušenia nestranného sudcu v prospech žalobkyne. Osobitne zdôraznil, že
sporové strany sa nedozvedeli vo vzťahu k predmetu konania vymedzenému žalobou žalobkyne, a vo
vzťahu k predmetu konania, o ktorom ide pravdepodobne súd rozhodovať, a ktorú žalobkyňa vôbec ako
predmet konania nevymedzila. Mal za to, že je vylúčené, aby bol vo veci vyhlásený rozsudok za situácie,
keď sa v dôsledku uvedeného postupu nemohla strana kvalifikovane vyjadriť ku všetkým skutočnostiam,

ktoré v konaní vyšli najavo.

26. Ako ďalšie vady konania, žalovaný označil nepredloženie dôkazov a neúplnosť listín. Tiež namietal,
že úverová zmluva nie je tvorená jedným dokumentom, ale jej obsah je tvorený viacerými dokumentmi,
okrem iného aj úverovými podmienkami. Ak ich žalobkyňa nemá, sú zverejnené na internete a môže

si ich od žalovaného aj vyžiadať. Považoval za zrejmé, že nedošlo k predloženiu toho, čo sa vykonáva
ako dôkaz v úplnosti, keď z úverovej zmluvy bolo predložené len torzo, bez súčastí, v ktorých sa
stanovuje obsah zmluvného dojednania. Tiež podotkol, že žalobkyňa nepredložila amortizačnú tabuľku.
Skutočnosti plynúce z amortizačnej tabuľky považoval za významné – posúdenie, akú časť tej- ktorej
splátky tvorí úrok, a akú časť tej-ktorej splátky tvorí istina, a kedy, a ako, a čo, a aký právny titul bolo

platené. Dodal, že vo výpisoch, ktoré boli žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi doručené na
jeho opakované námietky, je uvedených množstvo rôznych transakcii a plnení, a to z rôznych právnych
titulov. Zopakoval, že žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že by plnila svoj dlh riadne a včas. Ak
žalobkyňa neuviedla jednotlivé plnenia, ktoré plnila, a to v konkrétnom čase a ktoré žiadala vydať,
je to jej procesné nekonanie. Zastáva právny názor, že ak žalobkyňa jasne neuviedla rozhodujúce

skutočnosti, žiaden konkrétny nárok neuplatnila. Zopakoval, že podľa neho nedošlo k predloženiu
podstatných dôkazov v úplnosti. K vymedzeniu predmetu konania uviedol, že akékoľvek iné skutkové
tvrdenia, produkované v čase po doručení žaloby žalovanému, a to i vo vyjadrení alebo na pojednávaní
– nie sú procesne relevantné, rovnako, ako nie sú procesne relevantné tvrdenia z ďalších úkonov
z dôvodu, že neboli do konania vnesené zákonom predpokladaným spôsobom, ktorým je v čase po

doručení žaloby žalovanému výlučne osobitný návrh, ktorý súd posúdi a následne uznesením vnesie
nové tvrdenia do konania, alebo ich súd nepovolí. Keďže sa k predmetu konania nevyjadroval, takýto
predmet podľa neho uplatnený nebol. Poukázal na ust. § 140 ods. 1 CSP, a považuje za nepochybné,
že nárok musí byť aj reálne odôvodnený skutkovými okolnosťami, ktorými sa vymedzuje. Poukázal na
postup súdu, ktorý podľa neho odporuje zneniu zákona. Žiadal, aby bolo uznesenie vyhotovené písomne

a predovšetkým, aby obsahovalo riadne odôvodnenie. Rovnako tak mal za to, že žaloba
žalobkyne neobsahuje dostatočne určitý petit. Nebolo v ňom uvedené, o ktoré konkrétne plnenia má
podľa žalobkyne ísť. K nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že žalobkyňa neuviedla
konkrétne plnenia v prospech žalovaného a identifikáciu ich častí, ktoré žiada vydať. Mal preto za to,
že je vylúčené, aby sa súd v konaní zaoberal akoukoľvek inou skutočnosťou. Za vady odôvodnenia

považoval aj postupy a úvahy súdu o tom, že stačí vychádzať zo súčtu plnení, bez toho, aby bolo
zrejmé, z čoho je uvedená suma zložená. Tvrdil, že ak chce súd posúdiť, že žalovaný
napr. nepoužil niečo správne, môže tu byť nárok zodpovednosti za škodu za nesprávnu činnosť, ale
nemôže posúdiť reálny stav inak, len z dôvodu, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, s akcentom na to, žez dôkazov vyplýva opak. Zopakoval, že požiadavku na určitosť právneho úkonu, žaloba
neobsahuje. Je preto v rozpore s ust. § 37 ods. 1, a v súlade s ust. § 39 OZ neexistujúci. Dodal, že
tvrdeniesúdu,žeuvádzaniestovieknovýchskutkovýchúdajov,niejenovýmresp.doplnenýmskutkovým

tvrdením, je v kontexte žaloby a obsahu tohto podania v celom rozsahu arbitrárne. Tvrdil, že sankcia
za neexistujúce porušenie má presahovať výšku istiny úveru. Mal za to, že súd si doslova vyhľadával
dôvody neplatnosti bez posúdenia úplného zmluvného vzťahu objektívne. Ďalej v odvolaní poukázal
na tvrdenia súdu o štyroch zmluvách, v ktorých súd označil, že došlo k zmene parametrov. Žalovaný
tvrdil, že pri úvere č. XXXXXXXXXX, nešlo o zmenu tých istých osobitných kľúčových

parametrov, ale o to, že súdu nebol predložený zodpovedajúci návrh. Dodal, že z uvedeného
dôvodu poprel pravosť a správnosť uvedeného. Súd nemal k dispozícii pôvodný návrh žalobkyne, ale
iný a preto tieto náležitosti boli odlišné. Poukázal na to, že úlohou súdu je zistiť, či neexistuje riešenie/
výklad, ktorý by zachoval platnosť úkonu. Súd vyvodil listiny, kde sa uvádza, že došlo k schváleniu
úveru, a že uvedenie aktuálnych parametrov v rámci celkovej čiastky, splátky a RPMN, resp. odplatou,
je zmenou zmluvy. Podľa neho z dokumentu nevyplýva, že uvedené žalovaný považoval za nový návrh.

Právny záver súdu, že podľa neho popretím podstaty a princípov sankcie, ktorou je trestanie veriteľa
za pochybenie, pričom návrh zmluvy podáva dlžník a tento nesprávny údaj podal už sám navrhovateľ
a nie veriteľ. Súd poprel nie len dejový priebeh a vôľu strán, ale došlo k popretiu úmyslu požiadavky
písomnej formy za účelom odôvodnenia nedôvodnej sankcie. Zhrnul, že žaloba a úvahy v nej obsiahnuté
sú výrazom všetkých negatívnych trendov, ktorými je poznamenaná sporová prax ochrany spotrebiteľov.

Súd v konaní postupoval tak, že napomohol žalobkyni v jej šikanóznom konaní. V konaní žalobkyne videl
marenie svojich povinností a protiprávne sa obohatiť, a to i spätne, po splnení svojho záväzku. Poukázal
aj na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 dohovoru, ktorý je významný ohľadom
skutočnosti, že ochrane podlieha okrem iného aj majetok žalovaného, resp. legitímne
očakávanie na nadobudnutie majetku po uhradení jeho úverovej pohľadávky. Vyslovil presvedčenie, že

všetky ním uvedené postuláty, boli odôvodnením porušené. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že súd sa
so všetkými podstatnými aspektami veci relevantne nevysporiadal. Akcentoval na logické a spravodlivé
odôvodnenie a povinnosť dodržiavať pravidlá logiky pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí. Navrhol
preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol,
prípadne zrušil a vrátil na ďalšie konanie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.

27. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odmieta tvrdenie, že súd
postupoval neprimerane. Výzva zo dňa 21.11.2024, bola súčasťou riadneho procesného postupu podľa
§167CSP.Poukázalanabežnúprax–kdesadôkazyčastonachádzajúvdržbesilnejšejzmluvnejstrany
–banky.Uviedla,žepredložilalistinyvreakciinavýzvusúdu.Malazato,žedôrazsakladienamateriálnu

spravodlivosť,anienaformalizmus.Poukázalatiež napovinnosťsúduvspotrebiteľskýchsporoch
zabezpečiť rovnosť strán a vyrovnať informačnú asymetriu (rozsudok C-243/08 Pannon). Rovnako tak
sa nestotožnila s prekvapivosťou rozhodnutia, ako to uviedol žalovaný a poukázala na § 290 CSP
a európske právo. Poukázala na rozhodnutie SD EÚ C-42/15 a C-421/14 a mala za to, že nie je možné
považovaťdoplnenietvrdenízaneprípustnúzmenužaloby,akideospresneniealebovyjadrenievsúlade

svýzvousúdu.Dodala,žežalovanýsausilujeovytvoreniesituácie,kedysúdybudúodmietaťposkytovať
ochranu spotrebiteľom, ak im chýba kompletná dokumentácia, ktorú nemajú často pre praktiky banky.
Takýto postup je v príkrom rozpore s cieľmi európskej aj slovenskej úpravy v oblasti ochrany spotrebiteľa
a vedie k odklonu od ústavných princípov právneho štátu. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny a odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol.

28. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III. a V. ako
vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV., odvolaním napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

30. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolacie námietky žalovaného boli totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, s
ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal a so všetkými námietkami sa náležite vysporiadal. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každýjednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal
preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval
správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil

konečný záver o dôvodnosti žalobného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé,
akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám v zmysle ust. § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní, ktoré

uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
odlišné rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

31. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e),

f), g) a h) CSP.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý v odvolaní označil žalovaný,
odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať
vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka,

ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol
(nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
Tieto pochybenia však neboli odvolacím súdom v konaní zistené, a preto tento odvolací dôvod nebol
naplnený.

33. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, uplatnený žalovaným, je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Odvolací
súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným
dôkazom a rovnako tak súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli počas
konania najavo, teda ani tento odvolací dôvod nebol naplnený.

34. Žalovaný tiež uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorý je v praxi vykladaný tak,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil

právny predpis iný, než ktorý použiť mal, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval na prejednávaný spor. Rovnako ani tento odvolací dôvod
nebol naplnený, nakoľko súd prvej inštancie použil správny právny predpis a správne ho i interpretoval
na prejednávaný súdny spor.

35. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd teda nevzhliadol odvolacie námietky podľa § 365 ods.
1 písm. d), f) a h) CSP za dôvodné a odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), e) a g)
CSP sa odvolací súd nevenoval z dôvodu, že ich v konaní a rozhodnutí súdu prvej inštancie nezistil, a
ani žalovaný v odvolaní bližšie neuviedol konkrétne skutočnosti, pre ktoré videl tieto odvolacie
námietky za dôvodné.

36. Z obsahu odvolaním zaťaženého rozsudku vyplynulo, že súdnemu prieskumu podliehali
spotrebiteľské zmluvy č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX a XXXXXXXXX. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovaný pri ich uzatváraní konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, ako banka a žalobkyňa zmluvy uzatvárala ako spotrebiteľka, preto súd vychádzal z ustanovení

zákona č. 129/2010 Z. z. (v texte označovaný ako „ZoÚ“). Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie dospel k záveru, že náležitosti jednotlivých zmlúv, ktoré boli v prijatí návrhu žalovaným
zmenené, ale následne už neboli žalobkyňou takto zmenené parametre úveru písomne prijaté, zmluvy
o spotrebiteľskom úvere riadne neobsahovali. Absencia súdom podrobne rozpísaných náležitostí, malaza následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť všetkých úverov, s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a)
v spojení s písm. b) ZoÚ, keďže zmeny sa týkali tých náležitostí, ktorých absencia v písomnej forme,
v každom jednotlivom prípade spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. S poukazom na to, že

všetky úvery sú bezúročné a bez poplatkov, žalovanému vznikol nárok na to, aby mu žalobkyňa vrátila
len istinu úverov. Celkové bezdôvodné obohatenie činilo 8.142,72 eur.

37. So závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil žalovaný a v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa
s podstatnou časťou argumentácie, či skutkovej alebo právnej, nevysporiadal vôbec, či nevysporiadal

relevantne. Odvolací súd sa však s touto odvolacou námietkou žalovaného nestotožnil, nakoľko po
preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
vprejednávanomspore,výsledkyvykonanéhodokazovaniaauviedolprávnepredpisy,ktoréaplikovalna

prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako
i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej

inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej
veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej
súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné
nedostatky. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo

sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie
vo veci samej, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

38.Žalovanýďalejvytýkalsúduprvejinštancie,žejehozákladnéprávabolimenejhodnotnéakodomnelé
práva žalobkyne, ktorú v spore napriek formálnemu zastúpeniu Občianskym združením na ochranu
spotrebiteľa, fakticky zastupoval súd. Ani s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil a

možno prisvedčiť argumentácii žalobkyne, ktorá uviedla, že súd nie je pasívny arbiter a jeho úlohou
v spotrebiteľskom spore je zabezpečiť rovnosť strán, a vyrovnať informačnú asymetriu, pričom tento
princíp bol potvrdený rozsudkom C-243/08 Pannon, a vo vnútroštátnom práve je zakotvený v ustanovení
§ 290 a nasl. CSP (spory s ochranou slabšej strany – spotrebiteľské spory).

39. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalovaného uvádzanou v odvolaní, ktorou namietal
postupsúduprvejinštancie,ktorýnapriekvadámžalobypokračovalvkonaní,ajkeďneskôrvyšlonajavo,
že išlo o také zásadné vady, ktoré bránili prejednaniu žaloby, nakoľko aj podľa odvolacieho súdu žaloba
žalobkyne bola dostatočná na to, aby bol nárok riadne identifikovaný a aby súd, ale aj protistrana –
žalovaný vedel, čo je predmetom žaloby, z akého dôvodu sa žaloba podáva, kto ju podáva a

proti komu, čo sa ňou sleduje a určitý a vykonateľný bol aj žalobný petit. Rovnako nie je
podľa odvolacieho súdu opodstatnené tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie potvrdil existenciu
vád žaloby tým, že vyzval žalobkyňu na doplnenie skutkových tvrdení. Výzva na doplnenie skutkových
tvrdení je totiž celkom legitímny inštitút, ktorý predpokladá § 150 CSP v žalobách, ktoré boli riadne
podané, kedy súd má možnosť vyzvať stranu, aby svoje tvrdenia ešte v konkrétnom smere doplnila,

a to za účelom spravodlivej a účinnej ochrany práv. Súd dokonca v spotrebiteľskom spore má možnosť
ex offo vykonávať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol a ktoré by mohli svedčať v jeho prospech
(čo súd prvej inštancie ani nečinil), a preto o to viac musí byť možné, aby súd spotrebiteľa vyzval, aby
svoje tvrdenia doplnil v tom smere, že ich ešte bližšie konkretizuje. Takýto korektív je výslovne zákonom
dovolený a predpokladaný, a preto odvolací súd nepovažoval za opodstatnené tvrdenie žalovaného,

že tým súd prvej inštancie jednostranne pomáhal žalobkyni, resp. dokonca že ide o svojvoľný postup
súdu. Žalobkyňa pritom na výzvu adekvátne reagovala. Ak žalovaný namietal, že tento postup súd
prvej inštancie pred nim zatajil, lebo mu súd nedoručil aj výzvu súdu na doplnenie skutkových tvrdení
adresovanú žalobkyni, odvolací súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadkunevyplýva, že by bol súd povinný stranám doručovať aj výzvy, ktoré doručuje protistrane.
Napokon, súd prvej inštancie, doručil výzvu, ktorú žalobkyni doručoval, aj nad rámec svojich povinností
na vedomie aj žalovanému (doručenú ju mal 26.02.2025).

40. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že v danom prípade ide o prekvapivé
rozhodnutie súdu. Preskúmaním spisového materiálu bolo jasne preukázané, že súd
prvej inštancie už na prvom pojednávaní predniesol stranám svoj predbežný právny názor, zhodný so
záverom odvolaním napadnutého rozsudku, pričom dal stranám možnosť reagovať na úvahy súdu.

Nemenej podstatné pri posúdení namietanej tzv. prekvapivosti rozsudku je podstatné poukázať na
skutočnosť, že súd prvej inštancie zopakoval svoje právne posúdenie na požiadanie žalovaného, ešte
aj na druhom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že bez ohľadu na procesné povinnosti
súdu počas sporu, vyjadruje súd svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej
veci až v konečnom rozhodnutí. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods.
1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP), a pri

zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak
pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným
právnym posúdením. Súd prvej inštancie je tak napriek predbežnému právnemu posúdeniu, oprávnený
pri rozhodnutí sporu aplikovať odlišný právny predpis bez toho, aby o tom oboznámil strany a dal im

možnosťreagovaťnanovépredbežnéprávneposúdenie.Predbežnéprávneposúdeniesúdtotižpodáva
ešte pred vykonaním dokazovania, v dôsledku ktorého sa môžu podstatne zmeniť
okolnosti sporu.

41. K námietke žalovaného ohľadom riadneho doručenia voľného zväzku viac ako 100 listín, bez

akejkoľvek súvislosti medzi sebou, nezopnutých, čiastočne nečitateľných, odvolací súd uvádza, že tieto
mal žalovaný doručené vzhľadom na ich objem presahujúci možnosť doručovania elektronicky písomne,
o čom svedčí doručenka na č. l. 147, čo je riadny spôsob doručenia listín advokátovi, nakoľko § 105 CSP
nevylučuje doručenie písomností aj prostredníctvom doručujúceho orgánu, v danom prípade
poštového podniku. Teda skutočnosť, že písomnosť nebola doručená právnemu zástupcovi žalovaného

do elektronickej schránky, nezakladá ani podľa odvolacieho súdu vadu, pre ktorú by bolo potrebné
konštatovať, že doručenie listín nebolo účinné. Odvolací súd pritom dodáva, že napriek tomu, že už
toto doručenie bolo účinné, súd prvej inštancie vykonal úkony, ktorými bol formát listín zmenšený, aby
ich bolo možné doručiť a súd prvej inštancie doručil dodatočne všetky tieto listiny právnemu zástupcovi
žalovaného aj do elektronickej schránky dňa 26.02.2025, pričom čitateľnosť či úplnosť týchto listín touto

formou žalovaný nenamietal.

42. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že na poslednom pojednávaní mu bol predložený prednes
žalobkyne písomne, pričom mu súd prvej inštancie nedal lehotu na vyjadrenie sa k nemu.
Odvolací súd ani túto námietku nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie postupoval

aj v tejto časti správne, keďže žalovanému bolo umožnené na tento prednes žalobkyne reagovať,
a toto právo žalovaný aj využil. Rovnako tak je podstatné zdôrazniť, že v danom prednese žalobkyne,
ktorý obdržal žalovaný aj písomne, neboli žiadne nové skutočnosti, ktorým by bolo potrebné poskytnúť
osobitný časový priestor. Rovnako tak v odvolaní žalovaný neuviedol bližšie dôvody, pre ktoré by mu
bolo potrebné poskytnúť osobitný časový priestor na reagovanie k písomnému prednesu žalobkyne,

preto aj táto odvolacia námietka nebola opodstatnená.

43. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobkyňa nepredložila úplnú úverovú zmluvu, a neuniesla
dôkazné bremeno čo je na ťarchu žalobkyne, odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie
uvádza, že žalobkyňa predložila návrhy všetkých štyroch úverových zmlúv a ich prijatia,

čo je vo svojom súhrne zmluva, a to považuje aj odvolací súd za dostatočné preukázanie existencie
zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a jeho obsahu, nakoľko v danom prípade
uvedených úverov nešlo o klasickú úverovú zmluvu vyhotovenú na jednom písomnom dokumente, ktorú
by strany uzatvárali (podpisovali) v jednom momente, preto ani nebolo možné pripojiť zmluvu v tomto
zmysle slova, keď zmluvu tu predstavoval návrh a prijatie návrhu, teda dva listinné

dokumenty.

44. S ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodnýchsúdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá
ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a
podobne).

45. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené. V odvolacom konaní neboli tvrdené a ani
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, a preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni, odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).