Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/132/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118211554
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7118211554.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: F. P., nar. B., bytom H., zastúpený advokátkou JUDr.
Erikou Beňovou, so sídlom Košice, Škultétyho 2, IČO: 35 544 350, proti žalovanej: G. Y., nar. B., bytom
K., o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 21C/37/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 1.
februára 2023 sp. zn. 3Co/45/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad rozsudkom z 23. mája 2022 č. k. 21C/37/2019-310 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej inštancie“) žalobu zamietol (prvá výroková veta). Žalovanej

voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o trovách konania súd rozhodne
uznesením po právoplatnosti rozsudku (druhá výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou, ktorej zmenu súd
pripustil uznesením z 24. apríla 2020 domáhal, aby súd rozhodol, že: „I. žalovaná strana porušila právo
žalobcu na ochranu osobnosti, súkromia a ochranu písomností osobnej povahy týkajúce sa prejavov

osobnej povahy žalobcu; II. žalovaná strana je povinná písomne informovať rektora W. v lehote do troch
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o skutočnosti, že: „Žalovaná strana odovzdala rektorovi
W. v roku 2017 osobnú korešpondenciu týkajúcu sa prejavov osobnej povahy žalobcu bez toho, aby
žalovaná strana mala privolenia žalobcu na to, aby mohla rozširovať a ináč použiť prejavy osobnej
povahy žalobcu, ktoré obsahovala osobná korešpondencia medzi žalobcom a žalovanou stranou z
obdobia od 7. decembra 2014 do 20. februára 2017.“; III. žalovanej strane sa nariaďuje, aby si vyžiadala

od rektora W. kompletnú osobnú korešpondenciu, vrátane všetkých kópií, ktoré sa týkajú prejavov
osobnej povahy žalobcu, za obdobie od 7. decembra 2014 do 20. februára 2017; IV. žalovaná strana
najneskôr do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku je povinná písomne informovať
žalobcu o tom, ako si žalovaná strana splnila povinnosti uložené súdom v bodoch č. 2 a 3 rozsudku a k
písomnej informácii priložiť korešpondenciu vyžiadanú od rektora W. spolu s kópiami, ktoré si rektor W.
vyhotovil; V. žalovaná strana je povinná sa žalobcovi písomne ospravedlniť za porušenie práva žalobcu

na ochranu osobnosti, súkromia a ochranu písomností týkajúcich sa prejavov osobnej povahy žalobcu v
lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Text ospravedlnenia adresovaný žalobcovi
do vlastných rúk: „Ospravedlňujem sa F. P., bytom M., za porušenie jeho práva na ochranu osobnosti,
súkromia a ochranu písomností osobnej povahy týkajúce sa jeho prejavov osobnej povahy.“ Svoj nárok
odôvodnil žalobca tým, že v presne nezistený deň v r. 2017 žalovaná, v tom čase študentka Filozofickej
fakulty Univerzity K. (ďalej len P.), odovzdala rektorovi univerzity K. N., rozsiahlu e-mailovú a SMS

komunikáciu, pričom rektor nebol právnym nástupcom žalovanej a ani nemal písomné splnomocnenie,
abymoholkonaťvmenežalovanejalebožalobcu.NiekoľkodnípotomtostretnutísrektoromW.žalovanápodala na žalobcu trestné oznámenie pod č. j. ČVS: ORP-615/SM-KE-2017, ktorého súčasťou bola aj
rozsiahla osobná korešpondencia medzi procesnými stranami. V trestnom oznámení žalovanej chýba
písomné plnomocenstvo žalovanej rektorovi W., aby sa mohol oboznámiť s tajomstvom listiny, v tomto

prípade rozsiahlej korešpondencie medzi procesnými stranami, a aby mohol rektor W. konať v mene
žalovanej. V trestnej veci sa vedie iné konanie na Okresnom súde Košice I sp. zn. 7T/41/2018.

1.2. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, žiadala ju zamietnuť. Podľa jej názoru nie je možné
ochranou osobnosti riešiť skutočnosti, ktoré sú riešené v (inom) súdnom konaní; za zásah do osobnosti

fyzickej osoby nemožno považovať skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ani trestné oznámenie príslušnému OČTK. V danom prípade boli dané
okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Poukázala na potrebu skúmania okolností daného prípadu
pri strete práva na ochranu osobnosti žalobcu a žalovanej a na použitie testu proporcionality. Zo
strany žalobcu dochádzalo k neustálemu opakovanému kontaktovaniu žalovanej v r. 2016 - 2017.
Žalobca ako vysokoškolský zamestnanec W. je chápaný ako verejná osoba, ktorá sa nevyhnutne a

vedome vystavuje prísnejšiemu skúmaniu svojho správania aj mimo areálu univerzity. Práve správanie
žalobcu obťažujúcou formou SMS správ bolo konaním smerujúcim proti osobnej a mravnej integrite
žalovanej a žalovaná kontaktovala štatutára univerzity, čím konala v súlade s etickým kódexom študenta
UPJŠ č. j. 375/2014, ako aj s etickým kódexom zamestnanca č. j. 2285/2009. Zo skutkových okolností
veci je zrejmé, že obeťou bola žalovaná, a že k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu zo strany

žalovanej nedošlo. Namietla i svoju pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k navrhovanej povinnosti
vyžiadať si osobnú korešpondenciu od rektora UPJŠ.

1.3. Okresný súd posúdil žalobu ako nárok na ochranu osobnosti podľa § 11, § 12 ods. 1, 2, 3, § 13
ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a pri rozhodovaní sa vysporiadal na jednej strane so žalobcovým

tvrdením o neoprávnenom zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti v dôsledku konania žalovanej
(vedenie trestného konania, pracovného sporu, straty zamestnania a zrejme rodiny) a na druhej strane
s výkonom práv študentky na ochranu jej osobnostnej a morálnej integrity. Vychádzal z toho, že všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Mal

za to, že z dokazovania vyplynulo, že zo strany žalobcu v postavení vysokoškolského učiteľa
dochádzalo k neustálemu, opakovanému kontaktovaniu žalovanej v r. 2016 - 2017, ktorá bola v tom
čase študentkou. Po postupnom narastaní tlaku na osobu žalovanej, ktorá pociťovala kontaktovanie
žalobcomzaobťažujúce,tomutojasnevSMSsprávach,ktoréprečítala napojednávaní,aktorýchobsah
nebol žalobcom popretý, a teda bol nesporný, dala jasne najavo, že si neželá byť ním kontaktovaná, že

toto správanie je otravné, chcela, aby jej dal pokoj, a že pokiaľ neprestane, obráti sa na školu, políciu.
Okresný súd zdôraznil, že povaha vzájomného vzťahu učiteľ - študent už sama so sebou nesie morálne
štandardy a pravidlá, ktoré sú preň kľúčové. Žalobca v konaní ani nepoprel svoje neželané, neadekvátne
správanie učiteľa voči žalovanej študentke, ktoré opísala na pojednávaní prečítaním. Svojím, možno
aj v tom čase neuvedomeným správaním, vytvoril žalobca neželaný prienik do osobného priestoru

žalovanej. Počas konania sa fixoval len na skutočnosť, ktorú považoval za neoprávnenú, spočívajúcu
v konaní žalovanej, a teda jej postupe, že sa obrátila v prvom rade na štatutárny orgán, u ktorého
hľadala pomoc ako študentka. Neuvedomujúc si, že jeho konanie poškodzovalo zdravie, integritu ženy,
ako aj študentky (v postavení nadriadenosti učiteľa), ktorá sa nevedela učiť, hrozilo jej po opakovaní
ročníka ,,vyhadzov“ zo školy a spolupráca s ním na záverečnej práci - projekte. V akademickom

prostredí, kde sú študenti/študentky s vyučujúcimi vo vzťahu závislosti, vzniká nerovnováha moci, keďže
v tomto prostredí vyučujúci určujú študijné a iné pravidlá. Žalovaná popísala na pojednávaní, ako sa
cítila v inkriminovanom čase, hoci žalobca poukazoval na to, že ide iba o jej subjektívne pocity. Podľa
okresného súdu tak nebolo sporné, že žalovaná odovzdala rektorovi komunikáciu. Spornou bola otázka,
či žalovaná konala neoprávnene, čím mala zasiahnuť do chránených práv žalobcu. Súd mal za to, že

žalovaná postupovala tým najsprávnejším spôsobom, pre ktorý sa v danom čase rozhodla. Situáciu
sa snažila vyriešiť ako obeť v prvom rade jasnými a varovnými signálmi voči žalobcovi, čo nepoprel,
a to SMS-kami s naliehaním, aby zastavil svoje konanie. Keďže uvedené kroky nepomohli, následne
sa obrátila na žalobcovu sestru. Uvedené konanie žalovanej nasvedčovalo tomu, že chcela predísť
nasledujúcim krokom v rovine trestnoprávnej a pracovnoprávnej. Po neutíchajúcom SMS-kovaní v počte

20 až 30 SMS denne a následnom prenasledovaní žalovanej, čo žalobca nepoprel, sa žalovaná obrátila
na rektora univerzity ako študentka a odovzdala komunikáciu.1.4. Na základe popísaných skutkových okolností okresný súd dospel k tomu, že nie je možné
klasifikovať konanie žalovanej ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Žalobca
narastajúcim nátlakom, či už priamo alebo nepriamo, prinútil konať žalovanú tak, ako konala, a to

vyhľadaním pomoci na akademickej pôde. Pri strete práv na ochranu osobnosti je potrebné zachovať
istú mieru proporcionality; inými slovami, jednej strane nemožno priznať viac práv na úkor strany druhej.
Priznaním žalovaného nároku by súd túto zásadu vyvrátil a značne znevýhodnil žalovanú. Žalovaná
teda v akejsi sebaobrane vlastnej integrity chrániť svoje práva študentky sa obrátila na rektora univerzity.
Z titulu antidiskriminačného zákona je nutné prípady diskriminácie, či obťažovania riešiť primárne tam,

kde vznikajú, teda na akademickej pôde. Preto postup v uvedenom prípade spočívajúci vo vyhľadaní
pomoci v rámci fakulty a následného nahlásenia OČTK bol namieste. Naopak, je žiadúce, aby sa
aj fakulta obrátila na OČTK a riešila správanie učiteľa. Antidiskriminačný zákon každej škole ukladá,
aby informácie o obťažovaní poskytovala ako formu prevencie. Študenti a študentky sa boja o svoje
štipendium, známky, osobnú bezpečnosť, či rodinu a vzťahy v nej. Formálny postup preto predstavuje
podanie oficiálnej písomnej sťažnosti a zahájenie mechanizmov prešetrovania a riešenia prípadu

obťažovania. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale poskytuje ochranu len proti
neoprávnenému zásahu, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu. Keďže súd konštatoval, že k neoprávnenému
zásahu nedošlo, už neskúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou na
chránených osobnostných právach fyzickej osoby.

1.5. Súd prvej inštancie uzavrel, že nezistil také konanie žalovanej, ktoré by bolo spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu bez toho, aby sa žalovaná neochránila pred zásahmi žalobcu. Vzhľadom
na prijatý záver súdom, tento nemal dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nadbytočné
a nehospodárne. Pre posúdenie veci bolo nepodstatné, akým spôsobom - formou podala žalovaná
trestné oznámenie na políciu. Z uvedeného dôvodu súd zamietol vykonanie ďalších dôkazov. Taktiež

predvolanie študentky, ktorá robila sprievod žalovanej v deň odovzdania komunikácie, bol irelevantný,
keďže prioritne si súd vyriešil otázku, čo viedlo žalovanú k namietanému konaniu. Keďže predmetom
sporu je ochrana osobnosti a nárokov z nej vyplývajúcich pri neoprávnenom zásahu, II. žalobný návrh
považoval za nadbytočný, duplicitný. Pokiaľ chcel žalobca v konaní III. žalobným návrhom nariadiť
žalovanej, aby si vyžiadala od rektora W. kompletnú osobnú korešpondenciu, vrátane všetkých kópií,

ktoré sa týkajú prejavov osobnej povahy žalobcu, za obdobie od 7. decembra 2014 do 20. februára 2017,
súd konštatoval, že žalovaná nie je pasívne legitimovaná. Vo vzťahu k žalobnému nároku IV. viedol, že
žalobným návrhom súd nemôže ukladať požadované vykonanie informačných povinností. Uvedené
výroky súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodné. Žalobný návrh V. taktiež súd zamietol, keďže pri
nepreukázaní neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu nevzniká nárok ospravedlnenia

sa v požadovanom texte.

1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom

z 1. februára 2023 č. k. 3Co/45/2022-341 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta);
stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2
CSP; so závermi súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil. Konštatoval, že

preskúmavanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by bol v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 a

nasl. CSP, alebo že by súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo
že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné
a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
právaobochsporovýchstrán,ichrovnostivuplatnenípráv,akoivpredvídateľnostisúdnehorozhodnutia.

2.2. Odvolací súd posúdiac vec podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 19 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v
prejednávanej veci nedošlo k naplneniu skutkových dôvodov pre použitie uvedených zákonnýchustanovení, konkrétne nedošlo k zásahu zo strany žalovanej, ktorým by bolo porušené žalobcovo
právo na súkromie v súvislosti s odovzdaním vzájomnej komunikácie medzi stranami sporu žalovanou
rektorovi W., vtedajšiemu zamestnávateľovi žalobcu tak, aby bolo potrebné uložiť žalovanej povinnosť

ospravedlniť sa žalobcovi, prípadne informovať ho o tom, že si splnila povinnosť vyžiadať si predmetnú
komunikáciu od rektora W., ktorému ju odovzdala. Odvolací súd zdôraznil, že pri strete práva inej osoby
s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej
úrovni, je potrebné s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážiť, či jednému právu nebola
bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Je pritom vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného

porušenia práva na ochranu osobnosti, so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto
práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného
práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto zásady súd prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu rešpektoval. Odvolací súd podrobiac testu proporcionality uplatňovanie práv
žalobcu a ním tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, v kontexte s právami
žalovanej, dospel na základe konkrétnych okolností prípadu v zhode s názorom súdu prvej inštancie

k jednoznačnému záveru, že nemožno konštatovať zásah do práv žalobcu chránených ustanovením §
11 Občianskeho zákonníka a tento vyhodnotiť ako neoprávnený. Keďže nebol preukázaný ako dôvodný
základ nároku žalobcu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, správne postupoval súd
prvej inštancie, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2.3. K námietke žalobcu, že súd preniesol do svojho odôvodnenia skutočnosti, ktoré nemal za
preukázané, je potrebné uviesť, že žalobca v priebehu sporu nikdy nepoprel, že by kontaktoval žalovanú,
nepopieral ani intenzitu a spôsob, akým mal podľa vyjadrení žalovanej kontaktovať jej osobu. Navyše
voči žalobcovi je vedené na Okresnom súde v Rožňave trestné konanie pre prečin nebezpečné
prenasledovanie podľa § 360a ods. 1 písm. b), c), d), e) Trestného zákona, a preto aj vzhľadom na

uvedené nepovažoval odvolací súd túto námietku za dôvodnú. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej
inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy, a to výsluch žalovanej ako svedkyne a výpovede ďalších
svedkov, prítomnosť ktorých na pojednávaní žalobca nevedel zabezpečiť. K tomu odvolací súd uviedol,
že súd nemohol žalovanú vypočuť v konaní ako svedka, nakoľko žalovaná je stranou sporu a svedok
je osoba odlišná od strán sporu, ktoré v konaní vystupujú. K návrhu na výsluchu ďalších svedkov

na pojednávaní konanom dňa 23. mája 2022, na ktorom bol zároveň vyhlásený napadnutý rozsudok,
odvolací súd poukázal na skutočnosť, že v predvolaní na pojednávanie doručenom žalobcovi dňa 12.
apríla 2022, súd uviedol, že svedkov je potrebné zabezpečiť na pojednávanie len so súhlasom súdu. Súd
prvej inštancie zároveň zamietol návrh žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov s poukazom na poučenie
o sudcovskej koncentrácii.

2.4. Odvolací súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné.

2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovanej v priebehu odvolacieho

konaniažiadnepreukázateľnétrovynevznikli,pretojejichnáhradanebolapriznaná(čl.4ods.2vspojení
s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, preto
odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť

odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP; navrhol, aby dovolací súd
rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.1. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tvrdil, že princíp právnej istoty

zaručuje strane určitú predvídateľnosť postupu v spore, ako aj predvídateľnosť rozhodnutia súdu. V
tomto spore rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu vychádzali z dôkazov, ktoré
sa v spise nenachádzali, čím súdy zabránili žalobcovi vyjadriť sa k dôkazom, ktoré v spise neboli, ale
rozsudky súdov sa na ne odvolávajú. V tomto smere poukázal na bod 13. potvrdzujúceho rozsudku,
z ktorého citoval. Zdôraznil, že dovolaním nenapáda skutočnosť, že súdy dostatočným spôsobom

neustálili skutkový stav, ale napáda procesné postupy súdov, ktoré znemožnili vyjadriť sa žalobcovi k
takým dôkazom, ktoré v súdnom spise nie sú, a z ktorých súdy vyvodzovali skutkové okolnosti.
Súd pri svojom rozhodovaní spor právne posudzoval na základe právnych predpisov nižšej právnej sily
než zákon. V tejto súvislosti súd poukázal na Etický kódex Univerzity K.. V priebehu konania žalovanápreukázateľne nepredložila rozhodnutie Etickej komisie W., ktoré by jej tvrdenia preukazoval. Súd mal
možnosť požiadať bývalého zamestnávateľa žalobcu o kópiu tohto rozhodnutia, a to vo vzťahu
ku konaniu žalobcu a obvineniam študentky na adresu žalobcu tak, ako žalovaná vypovedala

na pojednávaní ako strana sporu. Ani žalovaná, ani súd - berúc do úvahy skutočnosť, že tento dôkaz zo
strany žalovanej absentoval a bol rozhodujúci pre meritórne posúdenie - rozhodnutie Etickej komisie W.
ako dôkaz nezabezpečovali. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že konanie žalobcu malo byť v rozpore s
etickým kódexom, ale etická komisia podnet študentky nikdy neprerokovala. Žalovaná odovzdala SMS
komunikáciu K. N. čo v konaní nepoprela. Aj napriek tomu súd v rozsudku prezentuje skutkovú, ako aj

právnu argumentáciu tak, že rozhodnutie etickej komisie akoby existovalo, bolo súčasťou súdneho
spisu a preukazovalo pravdivosť prednesu žalovanej na pojednávaní. Pravdivosť tvrdení žalovanej
na pojednávaní nebola preukázaná rozhodnutím etickej komisie, listinou od zamestnávateľa žalobcu,
čo v konečnom dôsledku znemožnilo žalobcovi vyjadriť sa k neexistujúcemu dôkazu na pojednávaní,
aj v ďalšom konaní.

3.2. V bode 13. rozsudku súd uvádza 13 dátumov, kedy mala žalovaná písať o tom, že nemá záujem
o korešpondenciu so žalobcom, ale v skutočnosti napísala žalobcovi asi 400 správ, čo súdu zamlčala,
pričom chýbajúce SMS správy súdy ani žalobca nevideli. V spise chýba kompletný dôkaz, ktorý by
preukazoval, že žalovaná skutočne napísala iba 13 správ. Pokiaľ SMS správy, ktorých autorkou bola
žalovaná, nie sú v súdnom spise, žalobca sa k tomuto dôkazu nemôže vyjadriť, pričom súd sa tváril, že

dôkaz v spise je, a že umožnil žalobcovi k tomuto dôkazu sa vyjadriť. Ak sa žalovaná rozhodla predložiť
ako dôkaz vlastné SMS správy, tak bola povinná súdu predložiť kompletný dôkaz. Týmto konaním
žalovaná vedome marila spravodlivosť a jej konanie môže mať znaky trestného činu podľa § 344 ods.
1 písm. b) Trestného zákona, pričom toto konanie bolo de facto súdom tolerované. Žalovaná konajúcim
súdom nebola upozornená, že predkladá súdu nekompletný dôkaz. Iba kompletný dôkaz by umožnil

súdom poznať motívy konania žalovanej tak, ako prvostupňový súd uviedol v bodoch 30. a 38., kde bez
kompletného dôkazu v podobe SMS správ žalovanej tvrdil, že vyriešil otázku, čo viedlo žalovanú k
namietanému konaniu. Intenzita zásahu súdov do práva žalobcu vyjadriť sa k dôkazom bola tak vysoká,
že to vzbudzuje vážne pochybnosti o nestrannosti oboch súdov a spravodlivosti súdneho procesu.

3.3. Žalobca sa v súdnom konaní domáhal, aby bol vypočutý svedok K. N., ktorý bol štatutárnym
orgánom a podľa oboch súdov mal postupovať podľa etického kódexu. Domáhal sa aj prečítania skoršej
svedeckejvýpovedeK.N.,ktorýourčitýchskutočnostiachvypovedalvtrestnomkonaní,tedasadomáhal
i vykonania dôkazu listinou. Uvedené dôkazy boli oboma súdmi odmietnuté, čím znemožnili žalobcovi
preukázať, že SMS správy žalovanej neboli iba v počte 13, ale že počet, ako aj obsah prejavov osobnej

povahy žalovanej bol iný a preukazoval dobrovoľnosť komunikácie zo strany žalovanej. Ide o hrubý
zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces, ktorý spochybňuje nestrannosť súdov a robí
rozhodnutie súdov svojvoľným a celý proces nespravodlivým.

3.4. Konanie žalovanej nemožno subsumovať pod konanie, ktoré iniciuje úradný postup bývalého

zamestnávateľa žalobcu. V konaní nebolo sporné, že SMS komunikácia bola žalovanou odovzdaná
výhradne K. N., žalovaná v konaní nepreukázala, že svoj podnet na preskúmanie konania žalobcu
adresovala univerzite a týmto podnetom sa snažila domáhať ochrany svojich práv a oprávnených
záujmov. Konajúce súdy prezentujú všeobecné právne postuláty o konaní zamestnávateľa žalobcu bez
toho, aby tieto závery zodpovedali objektívne zistenému skutkovému stavu, a to najmä skutočnosti, že

SMS správy, tvoriace komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou, prevzal výhradne K. N. bez
akceptácie z jeho strany ako štatutárneho orgánu univerzity. Ak súd mal záujem ustaľovať určité
skutočnosti spôsobom, že v danom prípade nastal úradný postup na základe zákona, v súdnom konaní
bolo potrebné vykonať také dôkazy, ktoré by závery konajúcich súdov podporovali. Súd nepostupoval
podľa § 189 CSP, teda si od bývalého zamestnávateľa žalobcu nevyžiadal relevantné podklady,

vrátane SMS komunikácie.

3.5. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že prvostupňový, aj
odvolací súd postupovali nesprávne, v rozpore s povinnosťou podľa čl. 3 ods. 1 CSP. Neoprávneným
zverejnením alebo iným zneužitím údajov o osobe je taký zásah, ktorý nemá oporu v zákone.

Postup žalovanej vykazuje zrejmé zákonné vady, nakoľko žalovaná nevyužila zákonom dovolený
spôsob na zverejnenie údajov o žalobcovi, neobrátila sa výhradne na orgán činný v trestnom
konaní, a to dostupným právnym prostriedkom. Keďže žalovaná odovzdala komunikáciu výhradne
najskôr K. N., nemožno súhlasiť s argumentáciou oboch súdov, že žalovaná mala postupovať v súladeso zákonom. Bez ohľadu na právne posúdenie, či v dôsledku postupu žalovanej sa vôbec
docielil procesný predpoklad začatia konania pred etickou komisiou, že vnútorný predpis bývalého
zamestnávateľa žalobcu nemá právnu silu zákona, teda zásah, v dôsledku ktorého sa zverejnila SMS

komunikácia medzi žalobcom a žalovanou, nemožno považovať za oprávnený, zákonný zásah
žalovanej do súkromia žalobcu na základe zákonnej licencie v zmysle § 12 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 12 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať ani na otázky týkajúce sa nevyhnutnosti,
krajnej núdze, ani nutnej obrany. Podľa dovolateľa sa prvostupňový súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe súdov tým, že neaplikoval čl. 3 ods. 1 CSP a každé ustanovenie CSP, teda aj

ustanovenie § 12 CSP. Tieto ustanovenia súdy neaplikovali v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

3.6. Dovolateľ uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by dovolací súd v minulosti riešil podobnú
právnu otázku, a preto podáva dovolanie podľa § 421 písm. b) CSP. Ak by predsa dovolací súd túto
právnuotázkuvminulostiriešil,takpodávadovolaniepodľa§421písm.c)CSP.Zanesprávnepovažoval
právne posúdenie odvolacieho súdu tak, ako je uvedené v bode 35. rozsudku. Prvostupňový a odvolací

súd sa zhodli, že konanie žalovanej nie je možné klasifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu. Zásah žalovanej do práv žalobcu súd v rozsudku obhajoval akousi sebaobranou. Svoje
právne posúdenie prvostupňový súd rozviedol aj v bode 37. rozsudku. Dovolateľ vidí nesprávnosť
právneho posúdenia prvostupňového súdu aj v tom, že v bodoch 25. a 26. rozsudku súd prvej inštancie
pri právnom posúdení opodstatnenosti a legitimity zásahu žalovanej do súkromia žalobcu vychádzal

aj z čl. I a čl. VII Všeobecných princípov a pravidiel etického správania č. 2285/2009 Etický kódex
W.. Následne súd v bode 35. rozvinul svoje právne úvahy na sebaobranu študentky v snahe chrániť
jej integritu. Etický kódex však nemá právnu silu zákona. Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka
privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Vzhľadom na to v danom prípade nešlo o použitie písomnosti osobnej povahy na úradné účely na
základe zákona, a preto žalovaná potrebovala mať privolenie žalobcu na to, aby mohla oboznámiť K.
N. s písomnosťami osobnej povahy žalobcu. Argumentácia dovolateľa vychádza z právnych úvah prof.
Knapa uvedených v publikácii Karel Knap a kol., Ochrana osobnosti, 3. prepracované vydanie, Linde
Praha, 1996, str. 98. V slovenskej odbornej právnickej literatúre sa uvádzajú rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky. Dovolateľ poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorého spisovú značku neoznačil, z 12. októbra
2006. Prvostupňový, ani odvolací súd neuviedli žiadnu zákonnú licenciu, kedy privolenie žalobcu nie
je potrebné. Žalovaná pri riešení svojej situácie mala viac zákonných možností ako postupovať pri
riešení svojho údajného problému, mala možnosť postupu podľa § 62 Trestného poriadku tak, aby

ona sama svojím konaním nenarušila súkromie žalobcu, pričom nebola v časovej tiesni a nehrozilo
jej bezprostredné nebezpečenstvo. Za úradný postup na základe zákona sa považuje trestné
oznámenie. K trestnému oznámeniu zo strany žalovanej došlo 22. februára 2017, ale až po tom, čo
žalovanádňa17.februára2017bezprivoleniažalobcunevyužilaštátomponúkanúzákonnúochranu,ale
zo súdu neznámeho dôvodu a pohnútok odovzdala prejavy osobnej povahy žalobcu bez jeho privolenia

K. N.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol. Vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že tvrdenia dovolateľa, že nemal
možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím etickej komisie, ani sa k nemu vyjadriť, pričom sám v dovolaní

uvádza, že žalovaná žiadne rozhodnutia etickej komisie ani nepredložila, ani ho súd ako dôkaz
nezabezpečoval, a zrejme ani nebolo vydané, nezakladajú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
Rovnako vadou zmätočnosti nie je ani dovolateľom namietaná skutočnosť, že v súdnom spise chýba
približne 400 SMS správ, ktoré mala podľa tvrdenia dovolateľa žalovaná napísať žalobcovi, ku ktorým
sa žalobca nemal možnosť vyjadriť. Z dovolania je zrejmé, že dovolateľ nenapáda procesný postup,

teda samotný priebeh konania, ale faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu a konečné rozhodnutie
súdu, s ktorým nesúhlasí. Pokiaľ žalobca odôvodňuje dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a
c) CSP, už len z tejto formulácie dovolania je zrejmé, že dovolateľ sa nevie rozhodnúť,
či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od právnej otázky (ktorú dovolateľ ani nekonkretizoval), pri
ktorej sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo o nej ešte doposiaľ

dovolací súd nerozhodol, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ právnu
otázku nekonkretizoval, neuviedol ako ju riešil odvolací súd, neoznačil konkrétne stanovisko,
judikát, či rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorého sa mal odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí podľa jeho názoru odkloniť. Ak dovolateľ tvrdí, že je daný dôvod spočívajúciv odklone odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nemôže zároveň tvrdiť,
že dovolanie je prípustné, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená nebola. Rovnako dovolateľ

neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá by mala byť rozhodovaná rozdielne.
Z tohto dôvodu dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené, a tak suplovať aktivitu dovolateľa. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo vymedzenia rozdielneho rozhodovania
právnej otázky dovolacím súdom, ako aj bez vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť

k posudzovaniu všetkých procesných a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný
a odvolací súd a v súvislosti s tým suplovať aktivitu dovolateľa (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5Obdo/75/2019 z 28. novembra 2019). Pokiaľ dovolateľ namieta odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí
zahraničných súdov, žalovaná poukazuje na ustálenú prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej Civilný sporový poriadok viaže prípustnosť dovolania v § 421 ods. 1 CSP výlučne na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho s tým, že argumentácia

inými rozhodnutiami ako rozhodnutiami tohto súdu nemôže byť spôsobilá vyvolať dovolací prieskum
právnych záverov odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých dovolateľ odvodzujeprípustnosť dovolania
z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ani z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kde môže byť relevantná iba ako
podporná argumentácia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/75/2019 z 28. novembra 2019).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno

interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To

znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

8. Dovolateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

9. Dovolací súd najprv skúmal existenciu dovolateľom uplatneného prvého dovolacieho dôvodu, ktorým
je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

10. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdnekonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Pod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý je v rozpore

so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom
znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon.

13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn.

3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní
došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľom.

14. Dovolateľ poukazoval na skutočnosť, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) najvyšší súd ustálil, že

podľa názoru dovolateľa, k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces došlo postupom odvolacieho
súdu vo viacerých smeroch: a) prvoinštančný aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzali z dôkazov,
ktoré v konaní neboli vykonané, a ku ktorým žalobca nemal možnosť sa vyjadriť (rozhodnutie Etickej
komisie UPJŠ, asi 400 SMS správ, odoslaných žalovanou žalobcovi); b) nižšie súdy nevykonali
dokazovanie v potrebnom rozsahu, v súvislosti s čím neopodstatnene odmietli vykonať dovolateľom

navrhované dôkazy a znemožnili mu tak vyjadriť sa k nim a preukázať ním tvrdené skutočnosti, c)
nižšie súdy porušili pravidlá pri hodnotení dôkazov a vyvodení skutkových zistení; v dôsledku čoho ich
závery nekorešpondujú s objektívne zisteným skutkovým stavom. V súvislosti s uvedeným dovolateľ
tiež uviedol, že to vzbudzuje vážne pochybnosti o nestrannosti oboch súdov a spravodlivosti
súdneho procesu (bližšie bod 3.2. tohto rozhodnutia), čím dovolateľ spochybňuje nestrannosť a

nezávislosť súdov nižšej inštancie.

15. Dovolací súd predovšetkým k námietke dovolateľa o spochybňovaní nestrannosti a nezávislosti
odvolacieho súdu, či súdu prvej inštancie zdôrazňuje, že dovolateľ výslovne dovolací dôvod podľa § 420
písm. e) CSP neuplatnil, osobitne netvrdil, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

súd. Iba pre úplnosť v tomto smere dovolací súd zdôrazňuje, že podľa § 49 ods. 1 CSP je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám,
ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti; vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej
inštancie. Dovolateľ pomerktoréhokoľveksudcuzosenátuodvolaciehosúdu(čisudcuprvoinštančného

súdu) k prejednávanej veci a ani k stranám sporu, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným
na konaní ani netvrdil. Iba skutočnosť, že odvolací súd nepostupoval a napadnutým rozhodnutím
nerozhodol podľa predstáv dovolateľa, nemôže mať za následok dôvodnú pochybnosť o nestrannosti a
objektivite súdov nižšej inštancie, resp. že odvolací súd bol proti dovolateľovi zaujatý a porušil princíp
nestrannosti a nezávislosti súdneho rozhodovania. Dôvodom na vylúčenie sudcu totiž nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP).

16. V súvislosti s námietkami dovolateľa pod bodom 14. a), ktorými dovolateľ namietal,
že súdy nižšej inštancie pri rozhodovaní vychádzali z dôkazov, ktoré v konaní neboli vykonané, a
ku ktorým žalobca nemal možnosť sa vyjadriť (rozhodnutie Etickej komisie W., asi 400 SMS správ,

odoslaných žalovanou žalobcovi), dovolací súd z obsahu spisu overil tvrdenie žalobcu a konštatuje,
že táto dovolacia námietka žalobcu je neopodstatnená. V priebehu konania pred prvoinštančným
súdom, ani pred odvolacím súdom žiadna zo strán nenavrhla vykonať dokazovanie dovolateľom
bližšie nešpecifikovaným rozhodnutím Etickej komisie W., ani bližšie nešpecifikovanými SMS správami
žalovanej, adresovanými žalobcovi v počte 400 kusov, súd prvej inštancie, ani odvolací súd takéto

dôkazy nevykonali a z obsahu ich rozhodnutí je nepochybné, že z nich žiadne skutkové okolnosti, ktoré
by pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy, nevyvodili a svoje rozhodnutia na nich nezaložili. V tejto časti
tak dovolanie žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP prípustné nebolo.17. Ďalšiu vadu konania, ktorou malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, vidí
dovolateľ v tom, že nižšie súdy nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu, v súvislosti s čím
neopodstatnene odmietli vykonať dovolateľom navrhované dôkazy, a teda mu znemožnili preukázať ním

tvrdené skutočnosti [bod 14. b)]. Dovolateľ totiž namieta, že žalovaná v skutočnosti napísala žalobcovi
asi 400 správ, čo súdu zamlčala, chýbajúce správy súdy nevideli; v spise chýba kompletný dôkaz, ktorý
by preukazoval, že žalovaná skutočne napísala iba 13 správ, ako uzavrel súd prvej inštancie v bode
13. Pokiaľ SMS správy, ktorých autorkou bola žalovaná, nie sú v súdnom spise, žalobca sa k tomuto
dôkazu nemohol vyjadriť, pričom súd sa tváril, že dôkaz v spise je, a že umožnil žalobcovi k tomuto

dôkazu sa vyjadriť.

17.1. Ako je uvedené vyššie, v priebehu konania pred prvoinštančným súdom, ani pred
odvolacím súdom žalobca (ale ani žalovaná) nenavrhol vykonať dokazovanie oboznámením bližšie
nešpecifikovaných SMS správ žalovanej, adresovaných žalobcovi, v počte „asi“ 400 kusov, súd
prvej inštancie, ani odvolací súd taký dôkaz nevykonal a z obsahu ich rozhodnutí je nepochybné, že

z nich žiadne skutkové okolnosti, ktoré by pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy, nevyvodili a svoje
rozhodnutia na nich nezaložili. Keďže dovolateľ vykonanie tohto dôkazu pred súdmi nižšej inštancie
nenavrhol,neopodstatneneargumentujejehonevykonaním.Anivtejtočastitakdovolaniežalobcupodľa
§ 420 písm. f) CSP prípustné nie je.

17.2. V súvislosti s uvedeným dovolateľ namietal i nevykonanie výsluchu svedka K. N., resp.
nevykonanie dôkazu prečítaním výpovede svedka K. N. v súvisiacom trestnom konaní, iniciovanom
žalovanou. Podľa dovolateľa mu nevykonanie týchto dôkazov znemožnilo preukázať, že správ zo strany
žalovanej nebolo iba 13, ale že počet, ako aj obsah prejavov osobnej povahy žalovanej bol iný, čo v
konečnom dôsledku preukazuje dobrovoľnosť komunikácie zo strany žalovanej.

17.3. Dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe
obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na

zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú
prejednávaný nárok). Strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov
budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods.
1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy
nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná
iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R

125/1999, R 6/2000).

17.4. K dovolateľom namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov najvyšší súd vo
všeobecnosti konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované
dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový

stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu
konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Predmetná judikatúra najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom (I. ÚS 65/2020, III.
ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020).

Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09).

17.5. Ako vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018
procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených
návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo,
z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromidôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu
je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého
dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou

potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené.

17.6. Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalobca v danom spore aj využil, nebolo mu odňaté.

17.7. Dovolací súd z obsahu spisu konštatuje, že s uvedeným návrhom dovolateľa na doplnenie
dokazovania sa vysporiadal už súd prvej inštancie, keď nielenže návrh na doplnenie dokazovania
zamietol, ale dôvod, pre ktorý tak urobil, v rozsudku odôvodnil (bod 38. rozsudku). Súd prvej inštancie
konkrétne poukázal na hospodárnosť konania ako i na nadbytočnosť vykonania ďalších dôkazov
navrhovaných žalobcom. Pokiaľ ide o návrh dovolateľa na vykonanie dôkazu oboznámením výpovede

K. N. v súvisiacom trestnom konaní, z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd tento návrh na vykonanie
dokazovania zamietol priamo na pojednávaní dňa 23.mája2022 z aplikácie sudcovskejkoncentrácie
konania (§ 153 CSP).

17.8. Popísanú vadu v dokazovaní ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, namietal

dovolateľ už v podanom odvolaní (bod 3.1. odvolania); túto námietku bol povinný posúdiť odvolací súd.
Odvolací súd k uvedenému uzavrel, že „K návrhu na výsluchu ďalších svedkov na pojednávaní
konanom dňa 23. mája 2022, na ktorom bol zároveň vyhlásený napadnutý rozsudok, odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že v predvolaní na pojednávanie, doručenom žalobcovi dňa 12. apríla 2022,
súd uviedol, že svedkov je potrebné zabezpečiť na pojednávanie len so súhlasom súdu. Súd prvej

inštancie zároveň zamietol návrh žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov s poukazom na poučenie o
sudcovskej koncentrácii.“

17.9. Ako je uvedené vyššie, procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť
súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo

svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Pokiaľ v rozhodovanej veci súd
prvej inštancie rozhodol, že určité dôkazy nevykoná, pričom svoje procesné rozhodnutie jasne a
zrozumiteľne v konečnom rozhodnutí odôvodnil niektorým z relevantných argumentov nevyhovenia
vykonania dôkazného návrhu strany a krajský súd na základe odvolacej námietky strany sporu tento
jeho postup preskúmal a zaujal k nemu stanovisko, nemožno nevykonanie tohto dôkazu považovať

za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17.10. Dovolací súd nad rámec uvedeného podotýka, že dovolateľ v tejto časti dovolania poukazuje
v konkrétnostiach len na nesprávny procesný postup okresného súdu a odkazuje predovšetkým na
body odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ chcel byť dovolateľ v dovolacom konaní

úspešný tvrdiac vadu zmätočnosti, spočívajúcu v odopretí vykonania ním navrhnutých dôkazov, táto
mala smerovať proti záverom odvolacieho súdu, ktorý sa s jeho odvolacou námietkou zaoberal a
vyhodnotil ju; pokiaľ tak dovolateľ nespravil, nemohol byť v tomto smere v dovolacom konaní úspešný.
Predmetom dovolacieho prieskumu je totiž právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu a nie rozsudok
súdu prvej inštancie.

17.11. K súvisiacej námietke dovolateľa v tom zmysle, že súdy nižšej inštancie si mali správy odoslané
žalovanou žalobcovi ako dôkaz obstarať sami, resp. mali vyzvať žalovanú na ich predloženie, dovolací
súd dodáva, že nie je vecou súdu prvej inštancie, aby za žalobcu obstarával a vykonával dôkazy z
vlastného podnetu. Podľa CSP súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu,

čo znamená, že proces dokazovania podľa CSP je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom,
kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade. Aj podľa CSP má súd dôkaznú iniciatívu obmedzenú
a táto sa presúva na procesné strany. Výnimočne súd môže (nie musí) prevziať dôkaznú iniciatívu sám
a môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli (tzv. príklon k vyšetrovaciemu princípu), ak je to
potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v tých sporových konaniach, v ktorých to zákon explicitne

umožňuje, napr. spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a pod., o ktoré však v súdenej veci nejde.
Ako je uvedené vyššie, žiadna zo strán nenavrhla vykonať dôkaz oboznámením konkrétnych SMS správ
žalovanej adresovaných žalobcovi. Pokiaľ dovolateľ ako žalobca neuniesol svoju procesnú povinnosť
označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, nemôže svoju nesplnenúpovinnosťzastierať,čizamieňaťsúdajnenesplnenou,čizanedbanoumožnosťousúduprevziaťdôkaznú
iniciatívu za neho, resp. túto povinnosť prenášať na protistranu.

18.Podstatnáčasťďalšejdovolacejargumentácie[bod14.c)]satýkalahodnoteniadôkazovvykonaných
v napadnutom rozhodnutí odvolacím súdom. Pokiaľ dovolateľ namietal priebeh dokazovania, či
hodnotenie dôkazov a abstrahovanie skutkových záverov, tieto nespôsobujú prípustnosť dovolania v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie
nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení

skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a
rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod

zakladajúciprípustnosťdovolaniapodľa§237OSP(viďR42/1993),resp.§420písm.f)CSP.Porušením
práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy
strany, resp. strán sporu.

18.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané

súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS
6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd má tiež možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade
zmätočnostivzmysle§420písm.f)CSP,avšakdovolanienatakýchargumentochnestáloadovolacísúd
ex officio (z úradnej povinnosti) dané vady sám nevyhľadáva. Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje
zistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalobcu, nešlo o postup vylučujúci,
či znemožňujúci žalobcovi realizáciu procesných práv priznaných mu CSP. Dovolanie je tak formulované

(len) ako nesúhlasný prejav dovolateľa so skutkovými zisteniami súdov nižšej inštancie a ich právnym
posúdením, ktorý ale túto argumentáciu neposúva do relevantnej roviny dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 420 písm. f) CSP.

19. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených v dovolaní,

procesné pochybenia súdov, ktoré by znemožnili žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP nezistil, preto
dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

20. Dovolateľ ďalej odvodzoval prípustnosť svojho dovolania z dovolacích dôvodov podľa § 421 ods.

1 písm. a), b) a c) CSP.

21. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

23. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej

vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom
zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie
tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí ísť o
právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom.

24.Dovolacídôvodpodľa§421ods.1písm.a)CSPdovolateľodôvodnilnesprávnouaplikácioučl.3ods.
1 a § 12 CSP okresným i krajským súdom, keď konanie žalovanej nemožno považovať za oprávnený

zákonný zásah do súkromia žalobcu na základe § 12 Občianskeho zákonníka. Konkrétna právna
otázka, pri ktorej riešení sa odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku mal podľa názoru
dovolateľa odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v dovolaní žalobcu absentuje
a nemožno ju ani vyvodiť z obsahu tejto časti dovolania (§ 124 ods. 1 CSP). Dovolateľ tiež neoznačil
žiadne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorých sa mal odvolací súd pri svojom
rozhodovaní odkloniť.

24.1. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nemôže
dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred
ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd, pretože ak by k tomu pristúpil, dopustil by sa procesne
neprípustného dovolacieho prieskumu, ktorý by bol (všeobecne) v zjavnom rozpore s novou koncepciou

právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nastolenou prijatím aktuálneho procesnoprávneho
predpisu - Civilného sporového poriadku, a zároveň takýto neprípustný dovolací prieskumu by sa
(konkrétne) priečil i cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj analogicky sp. zn.
1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017).

24.2. Možno tak uzavrieť, že dovolanie žalobcu v tejto časti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné
nebolo.

25. Dovolateľ ďalej v dovolaní argumentuje, že v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP je nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v bode 35. napadnutého rozsudku,

ďalej právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v bodoch 25. a 26. rozsudku okresného súdu. Mal
za to, že táto právna otázka v rozhodovacej praxi riešená nebola a ak bola, podáva dovolanie podľa §
421 ods. 1 písm. c) CSP.

25.1. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že dôvody prípustnosti, ktoré označil

dovolateľ v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP sú pojmovo vo vzájomnom rozpore a keďže nebolo
vymedzených napr. viac dovolacích otázok, nie je namieste ich kumulatívne použitie. Prípustnosť podľa
písm. c), keď je poukazované na existujúcu (rozpornú) prax a zároveň aj písm. b), ktoré má postihovať
prípady judikatúrnej núdze, je totiž pojmovo aj logicky vylúčená. Z týchto dvoch uplatnených dôvodov
prípustnosti dovolania sa dovolací súd zaoberal len dôvodom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)

CSP, pretože dovolateľ sám uvádza, že mu nie je známe, že by namietaná právna otázka bola riešená
dovolacím súdom.

25.2. Dovolací súd ďalej zistil, že konkrétnu právnu otázku, doposiaľ najvyšším súdom neriešenú,
žalobca v dovolaní ani v tejto časti neformuloval. V danom prípade dovolateľ podrobil kritike konanie

a rozhodovanie predovšetkým prvoinštančného súdu (body 25., 26., 35. a 37. rozsudku súdu prvej
inštancie), ale i odvolacieho súdu, vysvetľoval, v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých súdy založili
svoje rozhodnutie, avšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu (§ 124
ods. 1 CSP) nemožno ustáliť, konkrétne ktorú právnu otázku (resp. otázky) riešenú odvolacím súdom
považoval za podstatnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. Uvedené platí o to viac, že z rozsudku odvolacieho

súdu je zrejmé, že otázku vyhotovenia alebo použitia písomnosti osobnej povahy na úradné účely
na základe zákona v zmysle § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje podstatnú časť
argumentácie dovolateľa, odvolací súd neriešil a nezaložil na nej svoje rozhodnutie. Nespokojnosť s
právnym posúdením veci nižšími súdmi v tom smere, že konanie žalovanej nie je možné klasifikovať
ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, nie je správnym spôsobom vymedzená

právna otázka, iba sformulovaná nespokojnosť s meritórnym rozhodnutím vo veci. Uvedený záver
súdov nižších inštancií bol pritom výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanejveci,ktorévkonanívyšlinajavo,aktorévrámcizásadyvoľnéhohodnoteniadôkazovsúdy
viedli k právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu. Ak dovolateľ namietalnesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom (a aj súdom prvej inštancie),
touto nesprávnosťou nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

26. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že argumentácia dovolateľa nezodpovedá
požiadavkám stanoveným v § 421 ods. 1 písm. a), b) ani c), v spojení s § 431 až § 435 CSP,
pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol (konkrétne) právne otázky riešené
odvolacím súdom. Samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov

súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného
nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v rozsahu dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nevymedzil
uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd v tejto časti odmietol

jeho dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

28. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči
žalobcovi v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.