Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100105
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100105.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca),
vo veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, podnikajúci pod IČO: 14 285
410, s miestom podnikania Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, právne zastúpeného: JUDr. Marek
Radačovský, advokát, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 461430/2020 zo 6. októbra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Košiciach č. k. 4Sf/5/2024-24 zo 17. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 102928653/2019
zo 17. decembra 2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 194,56 eur na dani
z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie máj 2014. Prvostupňové

rozhodnutie bolo v poradí druhým rozhodnutím správcu dane, keď jeho predchádzajúce rozhodnutie
č. 102301759/2019 z 21. novembra 2018 bolo rozhodnutím žalovaného č. 100782254/2019 z 3. apríla
2019 zrušené z dôvodu zistenej potreby doplnenia dokazovania a vec bola vrátená správcovi dane.

2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že daňovou kontrolou a na základe
technickej expertízy elektronickej registračnej pokladnice č. 3449/2018 z 3. januára 2018 zistil porušenie
§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o DPH“) tým, že žalobca nepriznal DPH z tržieb evidovaných v elektronickej registračnej
pokladnici, ktoré sa do prevádzkovej ani do fiškálnej pamäte neukladali/nezaznamenávali, nakoľko boli
tlačené prostredníctvom pripojenej nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby „Hotovosť*“.
3. Žalovaný pôvodne o odvolaní žalobcu rozhodol už rozhodnutím č. 100806436/2020 z 24. apríla 2020,
ktoré bolo expedované na doručenie 27. apríla 2020 a žalobcovi doručené 9. mája 2020. Keďže žalobca
podal 1. mája 2020 žiadosť o prerušenie tohto daňového konania v súlade s § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020
Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby COVID- 19 v znení neskorších predpisov, žalovaný mu oznámil, že jeho
rozhodnutie z 24. apríla 2020 má považovať za bezpredmetné, pretože odvolacie konanie je prerušené
v súlade s citovaným zákonom. Preto žalovaný po skončení obdobia pandémie vydal rozhodnutie č.461430/2020 zo 6. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“),
ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. Podľa žalovaného správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie vo vyrubovacom konaní

dokazovanie doplnil v súlade s pokynmi nadriadeného orgánu. Vypočul zamestnancov žalobcu,
ktorí používali na evidenciu tržieb elektronickú registračnú pokladnicu v kontrolovanom zdaňovacom
období, zástupcu dodávateľa systému Asseco BLUEGASTRO a vykonal ústne pojednávanie so
zamestnancami Colného úradu Bratislava. Na všetkých ústnych pojednávaniach sa za žalobcu
zúčastnil jeho splnomocnený zástupca, ktorý voči vykonanému vypočúvaniu svedkov podal námietku

nezákonnosti výsluchu s odôvodnením, že daňový subjekt tieto dôkazy nenavrhol vykonať. Svoju
námietku podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší
súd“ alebo „NS SR“) sp. zn. 4Sžf/10/2016 z 3. októbra 2017, ako aj na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3S/46/2016 z 19. decembra 2017, podľa ktorých vo vyrubovacom konaní nie je
možné vykonávať nové dokazovanie, ak ho správca dane mohol vykonať v rámci daňovej kontroly. K
uvedenému žalovaný skonštatoval, že citované rozhodnutia nemožno v tomto prípade použiť, pretože

sa týkajú skutkovo rozdielnych prípadov. Záverom žalovaný sumarizoval, že správca dane postupoval
správne, keď sa v súlade so zásadami daňového konania a v zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku
riadil právnym názorom odvolacieho orgánu.

II. Predchádzajúci súdny prieskum

5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Prešove
rozsudkom č. k. 2S/94/2020-295 z 2. júna 2022 vyhovel a rozhodnutie žalovaného spolu s
prvostupňovýmrozhodnutímsprávcudanezrušilavecvrátilžalovanémunaďalšiekonanie.Napodklade
kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“) rozsudkom č. k. 5Sfk/106/2022-336 z 21. novembra 2023 rozsudok Krajského súdu v

Prešove č. k. 2S/94/2020-295 z 2. júna 2022 zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.

III. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
6. Správny súd v Košiciach, na ktorý v zmysle § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení

správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva v
predmetnej veci z Krajského súdu v Prešove, rozsudkom č. k. 4Sf/5/2024 -24 zo 17. októbra 2024 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol, účastníkom konania nepriznal právo na náhradu
trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal v zmysle § 140 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na iný rozsudok správneho

súdu sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023 (ďalej aj ako „odkazovaný rozsudok“), vyhlásený skôr v
obdobnej veci žalobcu, ktorý sa týkal totožného predmetu konania (preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného o vyrubení rozdielu na DPH), s rovnakou žalobnou argumentáciou, pričom rozdiel spočíval
iba v inom zdaňovacom období (odkazovaný rozsudok sa týkal súdneho prieskumu zdaňovacieho
obdobia december 2016).

7.Správnysúd,zaoberajúcsanámietkounezákonnostidôkazovvykonanýchvovyrubovacomkonanípo
zrušení rozhodnutia správcu dane, upriamil pozornosť predovšetkým na dôkaznú relevanciu vypočutých
svedkov. Poukázal na § 74 ods. 3 prvú vetu daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán je
oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. Vykonávanie dôkazov vo vyrubovacom
konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane žalovaným ako odvolacím orgánom vykonaným na jeho

pokynniejepodľaúvahsprávnehosúdumožnépovažovaťzanezákonnýprocesnýpostup,keďžetakýto
postup predstavuje len odraz právomoci žalovaného ako odvolacieho orgánu vo vzťahu k dokazovaniu
v odvolacom konaní, ktorej by sa inak mohol sám ujať ako odvolací orgán. O dôkazy získané v rozpore
so zákonom by podľa správneho súdu mohlo ísť v prípade, ak by išlo o procesný postup, ktorým by
došlo k účelovému obchádzaniu zákonných časových limitov pre vykonanie daňovej kontroly podľa § 46

ods. 10 daňového poriadku alebo k obchádzaniu predpokladov pre začatie opätovnej daňovej kontroly
podľa § 44 ods. 4 daňového poriadku.
8. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022, v zmysle ktorého v rámci vyrubovacieho konania by malo dôjsť
k objasneniu konkrétnych sporných skutočností vyvstávajúcich z pripomienok daňového subjektu k

zisteniam správcu dane bez vylúčenia doplňovania dôkazov v nie rozsiahlej miere, keďže riadne
dokazovanie má byť realizované primárne v štádiu daňovej kontroly. Skutková okolnosť tykajúca
sa funkcie Hotovosť*, ktorá umožňovala tlač dokladov vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym
pokladničným dokladom súbežne s využitím tejto funkcie žalobcom na vydanie takéhoto dokladu prirealizovaní zdaniteľného obchodu, bola formulovaná a podopretá zákonným dôkazom vo forme expertíz
registračnej pokladnice a vykonaním kontrolného nákupu na prevádzke žalobcu. Podľa správneho
súdu dôkazy vykonané vo vyrubovacom konaní podstatným spôsobom skutkové okolnosti daňovej veci

nemenili ani nedopĺňali, pričom zo strany daňových orgánov nedošlo k takému porušeniu procesných
práv, ktoré by dokazovanie zaťažilo vadou nezákonnosti, a preto správny súd považoval dôkazy za
zákonné.
9. Správny súd sa ďalej zaoberal možnosťou pripísania dôkazných informácií získaných z dôkazov
vykonaných počas vyrubovacieho konania bez návrhu žalobcu na ťarchu dôkazného bremena žalobcu.

Podľa názoru správneho súdu využitie dôkazných informácií v neprospech daňového subjektu prichádza
do úvahy len v procesných situáciách, kedy dôkazné bremeno ohľadom skutkovej okolnosti, na ktorú
sa viaže dôkazná informácia, prejde na daňový subjekt, pričom sa vyžaduje dodržanie postupu podľa
§ 46 ods. 5 daňového poriadku. Svoj názor správny súd argumentačne oprel o už citovaný rozsudok
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022. Keďže žalobca nenamietal
porušenie § 46 ods. 5 daňového poriadku a nebol zistený výskyt iných procesných vád počas daňovej

kontroly, mal správny súd za to, že dôkazné bremeno pre účely vyrubovacieho konania a odvolacieho
konania zaťažovalo žalobcu v celom rozsahu vytýkaných skutkových zistení tak, ako boli opísané v
protokole. Správny súd preto skonštatoval nedôvodnosť námietky nepoužiteľnosti dôkazov vykonaných
až vo vyrubovacom konaní.
10. K tvrdeniu žalobcu, že v celom dokazovaní vedenom správcom dane nebol vykonaný jediný dôkaz,

ktorý by preukázal, že akýkoľvek doklad, na ktorý žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje, bol v
kontrolovanomzdaňovacomobdobíajvytlačený,správnysúdzdôraznil,žejepotrebnévykonanédôkazy
hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz vzájomne sa doplňujúcich zistení. Odkázal
na vykonanú expertízu, vyhodnotiac ju ako zákonný dôkaz. Táto jednoznačne potvrdila tlač falošných
pokladničných dokladov prostredníctvom funkcie Hotovosť* cez nefiškálnu tlačiareň, ktorej existenciu

žalobca popiera.
11. V nadväznosti na uvedené správny súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky žalobcu viažuce sa k
technickej expertíze vykonanej Colným úradom Bratislava a potvrdil zákonnosť tohto dôkazu. Doplnil, že
správca dane ani nie je oprávnený sám vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, keďže ide
o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, oddelenie certifikácie

a forenznej analýzy, ktorý je ako jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP
na základe § 17a ods. 2 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ustanovenia §
10 písmeno c) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.
12. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia vznesených námietok
zaujatosti správny súd dospel k záveru, že tieto boli tak správcom dane, ako aj žalovaným správne
právne posúdené. Správny súd pripomenul, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 daňového
poriadku každé podanie posudzujú daňové orgány podľa jeho obsahu. Z obsahu námietok vznesených

proti zamestnancom, ktorí sa zúčastnili ústneho pojednávania uskutočneného 9. októbra 2019, vyplýva,
že tieto sa týkali iba procesného postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania
konaného 26. septembra 2019. O týchto námietkach - ako to vyplýva z administratívneho spisu, ako
aj z vyjadrenia žalobcu - bolo rozhodnuté rozhodnutiami z 10. októbra 2019 č. 102342111/2019, z 9.
októbra 2019 č. 102342148/2019 a z 9. októbra 2019 č. 102342198/2019. Správny súd v tomto kontexte

poukázal na tú skutočnosť, že žalobca správnosť uvedených záverov o nevylúčení zamestnancov
žalobcu v správnej žalobe nerozporoval a taktiež - na rozdiel od výsluchov jeho zamestnancov -
nerozporoval zákonnosť týchto procesných úkonov, keďže vykonanie výsluchu zamestnancov Colného
úradu Bratislava sám navrhol.
13.Kargumentáciiohľadompochybeniaprisprávnomoznačenížalobcusprávnysúduviedol,žežalobca

bol v napadnutých rozhodnutiach, ako aj v protokole označený v súlade s ustanovením § 63 ods. 3 a §
47 písm. c) daňového poriadku ako fyzická osoba - podnikateľ správne uvedeným menom, priezviskom,
adresou a tiež správne uvedenými údajmi o IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré umožňovali jednoznačne,
spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej je rozhodnutie adresované a ktorej sa týka
protokol.

14. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o tom, že vo veci konal a rozhodoval nezákonný
orgán (správca dane). Správny súd bol toho názoru, že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne
vyplýva, že správne konanie vo veci žalobcu bolo vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne
pobočkou Poprad, ktorá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastidaní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom do 30. júna 2019), patrila
do územnej pôsobnosti Daňového úradu Prešov a bola riadnou organizačnou zložkou tohto správcu
dane. Uvedenie adresy sídla oprávnene konajúcej pobočky a zároveň neuvedenie adresy sídla správcu

dane je možné vnímať ako postup síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) daňového
poriadku, avšak nemajúci v danom prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.
IV. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
15.Protirozsudkusprávnehosúdupodalžalobca(ďalejajako„sťažovateľ“)kasačnúsťažnosťzdôvodov
podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP

napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania.
16. Sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne absenciu
odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom konania. Napadnutý rozsudok obsahuje množstvo
všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby vyplývala súvislosť s predmetom konania.
17. Správny súd nesprávne posúdil námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keď

dospel k nesprávnemu záveru, že orgány verejnej správy vyhodnotili dôkazy zákonne. Žalovaný pritom
dôkazy hodnotil selektívne. Správny súd zovšeobecnil obsah výsluchov svedkov bez komplexného
posúdenia ich obsahu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. S predmetnou námietkou sťažovateľa sa
pritom správny súd mal vysporiadať len v jednom bode napadnutého rozsudku. Naviac mal len nekriticky
prevziať závery orgánov verejnej správy, bez reflexie na existenciu dôkazov, ktoré potvrdzujú tvrdenia

sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného.
18. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň B., P., C., B. a P.. Tieto svedkyne mali podľa sťažovateľa
pri výsluchoch u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci elektronickej
registračnej pokladnice, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť*. Uvádzali iné
funkcie, a to „Hotovosť“, „Platobná karta“, „Terminál“, „Stravné lístky“, „Kreditná karta“ a „Calio karta“.

Podľa sťažovateľa tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom
rozhodnutí sú len ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.
19. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal sťažovateľ na to, že žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí odvoláva na vyjadrenie svedkyne B. zo zápisnice z miestneho zisťovania z 23. októbra
2017, avšak súčasne v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, sám uviedol, že toto

vyhlásenie nie je postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 daňového poriadku.
Sťažovateľ žalovanému vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho prieskumu) sa od
svojho skoršieho názoru odklonil, t. j. z predmetného vyjadrenia napriek tomu vychádzal, hoci sám skôr
uviedol, že toto vyhlásenie nie je pre potreby daňového konania postačujúce.
20. Sťažovateľ v ďalšom žalovanému vytkol jeho záver, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne

nevyjadril,žefunkciuHotovosť*nepoužíval,čomaložalovanémustačiťprezáver,žežalobcatútofunkciu
používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietol, že v predmetnej
veci sa nekoná o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočtu dane, kde by znášal dôkazné bremeno on, ale
naopak je to žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a on musí preukazovať skutočnosti
relevantné pre jeho postup.

21. V tejto súvislosti sťažovateľ namietol, že aj výpovede svedkov T., N. a L. boli vyhodnotené selektívne
a že orgány verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im „hodili“. Títo svedkovia nepotvrdili,
resp. vyvrátili existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad
(Hotovosť*) bol z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný,
príp. sa k tomu nevedeli vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybňuje ich výpoveď aj vzhľadom na

„časovú diskontinuitu“. Rozporoval tiež, že niektorí svedkovia boli zo strany správcu dane vypočúvaní
sugestívnym spôsobom.
22. Výpovede svedkov B., P., F. U. a F. správca dane podľa sťažovateľa „bezdôvodne a svojvoľne
neuviedol“, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Poukazuje pritom na to, že
ak orgán verejnej správy vychádzal z výpovede svedkov T., N. a L., mal vo vzájomnej súvislosti

hodnotiť aj svedecké výpovede svedkov U., B., B., P., F. U. a F., čo však neurobil. Sťažovateľ má za
to, že sa jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a
ich „vytrhnutie z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného
má podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne

vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia záverov správcu
dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.
23. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj to, že záver
žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u žalobcu v priebehu roka 2017 vyhodnotil akosprávny, resp. relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom údajne vôbec nevzal do
úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu. Sťažovateľ poukázal na 13 výpovedí,
z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u žalobcu nebola. Pripomenul, že

navrhol správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, avšak napadnutý rozsudok sa
s týmto jeho návrhom vôbec nevysporiadal. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné výpovede
fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady
„Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Tu potom správnemu súdu vytkol, že
dospel k záveru, že takáto nefiškálna tlačiareň u žalobcu bola (ako jediný logický záver z vykonaných

dôkazov), pričom však tento záver je v rozpore so špecifikovanými 13 svedeckými výpoveďami. Doplnil,
že existencia takejto tlačiarne bola zistená pri miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá žiadnu
relevanciuspoukazomnazdaňovacieobdobie,zaktorébolovydanénapadnutérozhodnutiežalovaného
(máj 2014 - pozn. kasačného súdu).
24.Správnemusúdusťažovateľvytkolajto,žesanevenovalanitomu,žeanijedenzosvedkovnepotvrdil
rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z elektronickej registračnej pokladnice.

Namieta, že ak ani jeden zo zamestnancov nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou tržbou a dennou
uzávierkou z elektronickej registračnej pokladnice, je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba,
ktorú žalovaný a správca dane označujú ako nepriznaná.
25. Ďalšie nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu má podľa sťažovateľa spočívať
v tom, že neexistuje jediný dôkaz o tom, že v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek

poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. V tejto súvislosti
poukázal na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Má za to, že správca dane ani žalovaný nepreukázali, že
by u žalobcu v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške určenej napadnutými
rozhodnutiami, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré
by tieto plnenia prijal. Správnemu súdu vytkol, že sa jedná o kľúčovú námietku, pričom tento sa jej

nevenoval.
26. Sťažovateľ správnemu súdu tiež vytkol, že nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena
v podmienkach súdenej veci. Ak v rámci daňovej kontroly správca dane predniesol záver o údajných
nepriznaných tržbách sťažovateľa, bol to správca dane, kto bol nositeľom dôkazného bremena (a nie
daňový subjekt) vo vzťahu k uvedenej skutočnosti. Sťažovateľ namieta, že nebol vykonaný jediný dôkaz,

ktorý by preukazoval, že doklady, o ktorých to majú orgány verejnej správy za preukázané, boli naozaj
vytlačené a že boli odovzdané jeho zákazníkom. Tvrdí, že vykonané dôkazy tieto závery správcu dane
o tlačení falošných dokladov v celom rozsahu vyvracajú. Správny súd sa však výpoveďami svedkov
nezaoberal a rovnako ani vyhodnotením týchto výpovedí žalovaným.
27. Sťažovateľ odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval, že nebol produkovaný

žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých odvíja svoje závery
žalovaný, resp. správca dane. Má za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné
príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namieta, že takéto dôkazy orgány
verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného nie je podľa
sťažovateľa dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb, ktoré neboli uvedené v

daňovom priznaní. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane musí v konaní preukázať existenciu tržby, pričom
v tomto konaní sa tak nestalo. Žalovaný sa v podstate mal obmedziť na konštatovanie o tom, že pri
elektronickej registračnej pokladnici by musel byť inštalovaný kamerový systém, ktorý však inštalovaný
nebol,apretožalovanýanisprávcadanenevedelipreukázaťexistenciuprijatiatržieb.Akorgányverejnej
správy nevedeli zabezpečiť jediný dôkaz o reálnom prijatí tržieb, podľa sťažovateľa nie je možné určiť

rozdiel dane.
28. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytýka, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci
boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore
so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie
nefiškálnej tlačiarne v prevádzke sťažovateľa v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane

sťažovateľa v dotknutom období. Namieta, že dôkazy, ktoré označil, negujú existenciu ucelenej reťaze
dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. Samotná tabuľka o nefiškálnych dokladoch (súčasť
rozhodnutia správcu dane) nepreukazuje, že sa jedná o nepriznanú tržbu. Podľa sťažovateľa potom
neexistuje jediný dôkaz o týchto tržbách a predmetné domnienky správcu dane malo vyvrátiť niekoľko
svedkov. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom

správny súd tento záver žalovaného o nemožnosti preukázania reálnosti prijatia tržieb nevyhodnotil.
29. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze
BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, keď následne zdôraznil slovo „interné“
s tým, že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, apreto podľa sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia
zamestnanci žalovaného (F., P.), ako aj I.. P. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii
prijatia tržby za dotknuté zdaňovacie obdobie.

30. V závere kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ ohradil voči záverom správneho súdu, podľa
ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré
neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce
sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné
pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Doplnil tiež, že podstatným procesným pochybením

správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania 9. októbra 2019, keď
správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti,
nie osve). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje napr. aj to, že samotní zamestnanci Finančnej
správy Slovenskej republiky ako vypočúvané osoby museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej
obsahu.
31. Pochybenia správcu dane podľa sťažovateľa nie sú formálne, ale zásadné, a preto správny súd

pochybil, ak ich relativizoval. Doplnil, že mal právo na to, aby v jeho veci konal zamestnanec správcu
dane, o zaujatosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, resp. aby o jeho námietke proti takémuto
zamestnancovi príslušný orgán rozhodol pred vykonaním sporných úkonov týmto zamestnancom.
Ak tomu tak nebolo, ochrana práv daňového subjektu prostredníctvom daňového poriadku je podľa
sťažovateľa iluzórna.

32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej skoršej argumentácii, stotožniac sa
s právnym posúdením správneho súdu. Sťažovateľ podľa neho mení svoju argumentáciu. V správnej
žalobenamietalvýsluchsvedkovatvrdil,žedošlokprocesnémupochybeniupodľa§68ods.3daňového
poriadku, avšak v kasačnej sťažnosti už namietal, že správny súd neaplikoval požiadavku hodnotenia
dôkazov vo vzájomných súvislostiach.

33. Žalovaný svoje úvahy podporil odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžfk/44/2019 z 10. septembra
2019, bod 32, poukazujúci na relevanciu technickej expertízy vykonanej certifikovaným orgánom: „Je
bežným postupom správcu dane postupovať v úzkej súčinnosti s inými štátnymi orgánmi a použiť
nimi získané informácie ako dôkazy za účelom správneho vyčíslenia základu dane. Správca dane ani
nie je oprávnený vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, nakoľko ide o odbornú otázku

vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, OCaFA, ktorý je ako jediný štátny orgán
oprávnený vykonávať technické expertízy ERP.“
34. Žalovaný uviedol, že nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania z 23. októbra 2017,
t. j. že boli vytlačené doklady označené ako Hotovosť* a že následne na základe týchto dokladov
zamestnanci sťažovateľa prijali tržby. Uviedol, že vyjadrenie C. B. a výpoveď svedkyne P. z 22. augusta

2019, ktoré boli tiež prítomné na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017, považuje za irelevantné, ba
priam sporné, nakoľko obe svedkyne v deň miestneho zisťovania použili funkcionalitu Hotovosť*. Tvrdil,
že nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu dane (v skoršom
konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby skutkový stav bol
zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca dane v skoršom konaní

nezovšeobecnil vyjadrenie C. B. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil by toto vyjadrenie
ako svedeckú výpoveď. Zároveň však dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade naprieč všetkými
zdaňovacími obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej pokladnice, má
samotná technická expertíza a výpoveď servisného technika I.. U. P.. Výsluchy svedkov, o ktoré sa
sťažovateľ v rámci súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech), majú podľa

žalovaného iba nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom.
35. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v
režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a
irelevantnosti miestneho zisťovania z 23. októbra 2017 žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné
skúmať v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve táto esenciálnou

(spolu s výpoveďou I.. P.).

36. Žalovaný sa vyjadril voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa 23.
októbra 2017. Uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi (colníkovi)
falošný doklad (Hotovosť*) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na základe

tohto dokladu platbu. Technickou expertízou následne bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca 147
000 dokladov od roku 2008 do 23. októbra 2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej
expertízy. Technická expertíza pritom preukázala, že fiškálnu tlačiareň je možné použiť aj na tlač kópie
nefiškálnych dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako Hotovosť*.37. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály
falošných dokladov (Hotovosť*) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s
označením Hotovosť* sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že

toto bolo preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na
prevádzke sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a
tým aj obchádzanie fiškálnej pamäte registračnej pokladnice. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli
identifikované kópie dokladov Hotovosť*, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť
realizovaná výlučne na nefiškálnom zariadení. Podľa žalovaného je v tejto súvislosti potrebné poukázať

na to, že na tieto závery sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nereaguje.
38. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie máj 2014 boli nájdené pravé doklady, ako aj falošné
dokladyvnemalommnožstve,ktorémalisimulovaťfiškálnedoklady,aktorébolivytlačenéceznefiškálne
zariadenie. Odmietol námietku nedostatočnému zistenia skutkových okolností veci, keď doplnil, že pri
takommnožstvedokladovniejemožné,abysakukaždémudokladuuskutočnilodetailnézisťovanie,ako
sa uskutočnilo 23. októbra 2017. Vzhľadom na množstvo dokladov a ich simuláciu tak, aby sa podobali

na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo ísť len o interné doklady.
39. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s
pokladnicou alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na
prevádzke sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a
ani sa neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola

a ani nie je potrebná na riadne fungovanie elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
40. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že

kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a) SSP), oprávnenou osobou
(§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445
SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

41. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v prejednávanej veci, bolo, či je
dostatočnepreukázateľneodôvodnenýzáveroporušení§19ods.2zákonaoDPHzostranysťažovateľa
tým, že nepriznal DPH z tržieb evidovaných v ERP, ktoré sa do prevádzkovej ani inej fiškálnej pamäte
nezaznamenávali, keďže boli tlačené pomocou nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby
Hotovosť*.

42. Podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom úvodná argumentácia
obsiahnutá v kasačnej sťažnosti je značne všeobecná. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje
na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp.
námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto nebola dostatočne konkrétne vznesená, prípadne

ak ide o námietku, na ktorú už reagoval správny súd a jeho závery sťažovateľ kvalifikovane nenapáda.
Úlohou kasačného súdu je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu. Bolo
preto úlohou sťažovateľa adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a v právnych
úvahách správneho súdu.
43. Pokiaľ ide o rozsudok, v ktorom správny súd odkázal (podľa § 140 SSP) na iný rozsudok toho

istého správneho súdu - sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023, kasačný súd vychádzal z toho, že
argumentačnému prístupu spočívajúcemu v odkazovaní na iný skôr vyhlásený rozsudok sťažovateľ v
kasačnej sťažnosti nič nevytkol. Kasačný súd preto skúmal kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku
primárne v kontexte odkazovaného rozsudku, keďže skutočné odôvodnenie v tejto veci obsahuje práve
predmetný rozsudok. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu zameral svoj prieskum

predovšetkým vo vzťahu ku konkrétne formulovaným námietkam sťažovateľa.
44. Sťažovateľ opakovane namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho následné selektívne
vyhodnotenie daňovými orgánmi. Otázke selektívneho prístupu sa venoval správny súd v bodoch 59.
až 70. odôvodnenia odkazovaného rozsudku. Kasačný súd na tomto mieste pripomína, že úlohou
správneho súdu vo vzťahu k dokazovaniu je predovšetkým skúmať a testovať zákonnosť dokazovania

realizovaného správnymi orgánmi a ich hodnotenie v rozsahu riadne vznesených námietok a následne
môže toto hodnotenie správneho súdu preskúmať kasačný súd. Z hodnotenia svedeckých výpovedí
správcom dane a žalovaným je pritom zrejmé, že jednotlivé výpovede neprinášajú konzistentnú
odpoveď pre zodpovedanie otázok, ktoré súvisia aj s námietkami obsiahnutými v kasačnej sťažnosti,pričom žalovaný jednotlivé dôkazy posudzoval vo vzájomnej súvislosti a rešpektujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov prijal záver, ktorý je dostatočne odôvodnený. Obdobným spôsobom možno pristúpiť
aj k vyhodnoteniu námietky, že na niektoré závery svedeckých výpovedí správne orgány neprihliadali.

Kasačný súd pritom žiadny excesívny ani nelogický prvok v napadnutých rozhodnutiach neidentifikoval.
45. Sťažovateľ v tomto kontexte poukázal na obsah svedeckých výpovedí, osobitne na skutočnosť, že
13 svedkov malo existenciu nefiškálnej tlačiarne na jeho prevádzke vyvrátiť. Kasačný súd nerozporuje,
že niektorí svedkovia uviedli, že sťažovateľ mal disponovať jednou tlačiarňou, resp. že v prevádzke
sťažovateľa sa nachádzala jedna tlačiareň, avšak odpovede iných svedkov boli nejednoznačné.

Kasačný súd na tomto mieste sumarizuje podstatný obsah výpovedí jednotlivých svedkov P., C., B.,
W., a k evidencii tržieb výpovede L., T., N., keďže tieto použil správca dane ako dôkaz vo vzťahu
k zdaňovaciemu obdobiu, ktoré je predmetom tohto konania - máj 2014. Svedkyňa C. uviedla, že si
nepamätá, či evidovala aj cez funkciu Hotovosť*, podľa jej slov bola na prevádzke jedna tlačiareň a
nepamätá si, či ich bolo viacej. Svedkyňa P. uviedla, že vždy odovzdala vyhotovený doklad zákazníkovi
a prijala tržbu. Nepamätala si na používanie klávesy Hotovosť* ani na to, či na prevádzke bolo viac

tlačiarní. Svedkyňa B. a svedok W. uviedli, že si nepamätajú, či používali aj funkciu Hotovosť*, ani si
nepamätali, či na prevádzke boli dve tlačiarne, ale potvrdili, že vždy zákazníkovi odovzdala pokladničný
doklad, za ktorý inkasovala tržbu. Svedok T. uviedol, že na prevádzke bola jedna tlačiareň, ale zároveň
deklaroval používanie oboch funkcií Hotovosť. Svedkyňa L. v rámci svojej výpovede uviedla, že na
prevádzkesamalanachádzaťjednatlačiareň,pokiaľsidobrepamätáauviedla,žepoužívalaobefunkcie

Hotovosť ako aj Hotovosť*. Svedok N. uviedol, že používal obe funkcie Hotovosť ako aj Hotovosť*, obe
funkcie používali aj kolegovia, ale nevedel uviesť rozdiel medzi ich použitím.
46. Akokoľvek teda sťažovateľ v kasačnej sťažnosti brojil proti tomu, že zo svedeckých výpovedí - v
celkovom počte 13 - malo jednoznačne vyplynúť, že v jeho prevádzke bola len jedna tlačiareň (čo mal
podľa sťažovateľa správny súd pri svojom rozhodovaní údajne odignorovať), nie všetky výpovede boli v

tejto veci správcom dane použité vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2014 a podľa kasačného súdu
je tento záver sťažovateľa naviac nesprávny, keď z ním označených svedeckých výpovedí (relevantných
vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2014) takýto záver ani jednoznačne nevyplýva. Naviac je
potrebné uviesť, že na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017 boli nájdené a zaistené dve tlačiarne.
Kasačný súd podotýka, že s uvedenou námietkou sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal správny súd

vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020, a to v bode 60. rozsudku.
47. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že výpovede svedkov T., N. a L. sú irelevantné pre ich časovú
diskontinuitu, je potrebné uviesť, že v rozhodnom zdaňovacom období títo neboli zamestnancami
sťažovateľa. Z obsahu výpovedí však kasačný súd zistil, že funkcia Hotovosť* bola týmito
zamestnancami, a zrejme aj ďalšími, používaná. Uvedené svedecké výpovede nemožno považovať za

irelevantné, a to aj keď sa priamo neviažu so zdaňovacím obdobím máj 2014, keďže aj správca dane
vo svojom rozhodnutí osobitne uvádza tieto výpovede, že boli použité „k evidencii tržieb“. To znamená,
že spôsob, akým sa evidovali tržby - t. j. striedaním používania funkcie Hotovosť a funkcie Hotovosť*
zamestnancami sťažovateľa - je relevantný po celé obdobie, počas ktorého bolo zistené ich používanie
- od 30. júna 2008 do 23. októbra 2017. Počas celého tohto obdobia bolo technickou expertízou zistený

totožný spôsob evidencie tržieb (vykonávania blokovania) a pokiaľ tak bolo preukázané, že tak robili
zamestnanci pracujúci u sťažovateľa období rokov 2015 - 2017 (L., N., T.), nie je dôvod, že spôsob
evidovaniatržiebpoinéobdobieboliný,keďževýsledokvrámcitechnickejexpertízyjerovnaký.Zároveň
kasačný súd dodáva, že nie je pravdou, že okrem týchto svedkov neboli ďalšie svedecké výpovede
použité (pozri bod 45. tohto rozsudku).

48. Hoci dvaja svedkovia vyhlásili, že na prevádzke sťažovateľa sa mala nachádzať jedna tlačiareň,
v uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd aj na iné dôkazy, a to najmä technickej povahy. V
súvislosti so samotnými svedeckými výpoveďami dopĺňa, že tieto boli uskutočnené cca 3 roky po
posudzovanom zdaňovacom období, čo môže dopadať aj na kredibilitu obsahu príslušných výpovedí,
ktorá skutočnosť následne ešte viac opodstatňuje potrebu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných

súvislostiach. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí je však dostatočne zrejmé, prečo aj parciálne závery
abstrahované z týchto výpovedí boli postačujúce pre skutkové závery správnych orgánov vo veci, a to
osobitným poukázaním na význam obstaranej technickej expertízy. Kasačný súd sa preto nestotožnil s
námietkou sťažovateľa ohľadom selektívneho hodnotenia dôkazov.
49. V tomto smere je potrebné uviesť, že kasačný súd nevníma ako sugestívny prístup vedenia

výsluchu to, že správca dane poskytol svedkom k nahliadnutiu vo vytlačenej podobe vyobrazenie ERP
sťažovateľa. Naopak, tento krok sa javí ako dôvodný nielen vzhľadom na časový odstup od okolností,
o ktorých mali svedkovia vypovedať, ale kasačný súd ho považoval za relevantný napr. aj z dôvodu,
že samotný rozdiel medzi položkou Hotovosť a Hotovosť* je v jednom symbole (*), keď svedkompo príslušnom časovom odstupe takýto minimálny rozdiel v rámci ERP ani nemusel byť pri bežnej
pamäťovej stope jednotlivca zrejmý. Pritom vecná správnosť vizualizácie ERP, ktorá bola svedkom
poskytnutá, nebola zo strany sťažovateľa spochybnená. Svedkom bola skôr, ako sa vyjadrili k samotnej

otázke,danámožnosťvyjadriťsaktomu,čipredloženávizualizáciazodpovedáelektronickejregistračnej
pokladnici sťažovateľa, na ktorej pracovali, pričom svedkovia túto skutočnosť potvrdili.
50. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení rozhodnutia poukázať už len na
obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

51. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia v iných
kasačných konaniach už boli obdobné veci sťažovateľa s totožne nastolenými právnymi otázkami, ku
ktorým kasačný súd vyslovil svoje právne názory, napr. v rozsudkoch sp. zn. 2Sfk/13/2024 z 22. mája
2025 (zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 5Sfk/14/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún
2015), sp. zn. 2Sfk/15/2025 z 25. júna 2025 (zdaňovacie obdobie júl 2015), sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23.
októbra 2024 (zdaňovacie obdobie august 2015), sp. zn. 5Sfk/17/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie

obdobie október 2015), sp. zn. 2Sfk/10/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún 2016).
52. Nadväzujúc na už uvedenú argumentáciu (body 42. až 50. tohto rozsudku) kasačný súd v ďalšom
odkazuje v zmysle § 464 ods. 1 SSP na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024
z 23. októbra 2024. Hoci v označenej veci išlo o preskúmavanie rozhodnutia žalovaného o vyrubení
rozdielu dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie august 2015, pri formulovaní

záverov správca dane vychádzal z rovnakého dokazovania (výsluchov zamestnancov sťažovateľa), ako
aj zistení z identického miestneho zisťovania. Pre argumentačnú korektnosť treba pripomenúť, že pokiaľ
sa v citovanom texte poukazuje na zdaňovacie obdobie august 2015, tam uvedené závery platia aj pre
zdaňovacie máj 2014. Senát 8S kasačného súdu, stotožňujúc sa so závermi vyslovenými v odôvodnení
rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, cituje z neho nasledovné vybrané (relevantné) časti

plne aplikovateľné na práve posudzovanú vec:
„124. Technickou expertízou bolo zistené, že doklady v režime Hotovosť* boli cez ERP generované
minimálne od r. 2008 (30.06.2008) do 23.10.2017 (miestne zisťovanie u sťažovateľa). Identifikovaný
spôsob činnosti sťažovateľa bol vymedzený tak, že pri tlači dokladov cez BLUEGASTRO bol pravý
pokladničný doklad vytlačený z fiskálnej tlačiarne a bol započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej

tlačiarni. Pri tlači falošného pokladničného dokladu bol tento vytlačený cez nefiskálnu tlačiareň a nebol
započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej tlačiarni. Z technickej expertízy tiež vyplynulo, že
všetky falošné pokladničné doklady sa tlačili práce cez nefiskálnu tlačiareň (predmet č. 2). Systém
BLUEGASTRO vytvára a tlačí interné uzávierky (cez fiskálnu tlačiareň), pričom na týchto uzávierkach
sú presne definované typy platby - vrátane tých, ktoré označujú falošné doklady. Systém BLUEGASTRO

ďalej presne zaznamenáva, aké doklady sa vytlačili, pričom pri týchto dokladoch ukladá príznak, či ide
o pravý alebo falošný pokladničný doklad, keď pri tlači falošných pokladničných dokladov zasiela do
nefiskálnej tlačiarne celý obsah dokladu - vrátane príkazu na tlač falošnej ochrannej známky MF SR s
cieľom, aby obsahoval všetky znaky pokladničného dokladu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z.
125. Z technickej expertízy tiež vyplýva, že systém BLUEGASTRO využíva relačnú databázu ORACLE,

ktoráobsahujearchívvykonanýchtransakcií.Údajedatabázybolipreúčelydaňovejkontrolysťažovateľa
vyexportované a na ich základe bola následne určená výška krátenej tržby [...], keď v uvedenom
vyexportovanom súbore sú takto uvádzané údaje za časový úsek od 30.6.2008 do 23.10.2017.
Dôležitým v tejto súvislosti je záver formulovaný I.. P. (dodávateľom systému ERP pre sťažovateľa) v
rámci jeho výsluchu, podľa ktorého, ak falošný doklad nie je vytlačený, do databázy sa uloží len údaj

o ňom, kým - na strane druhej - ak je falošný doklad vytlačený, do databázy sa uloží celé vyobrazenie
dokladu. V databáze pritom boli identifikované tisíce kompletných vyobrazení falošných pokladničných
dokladov, čo - berúc do úvahy výsledky technickej expertízy - znamená, že tieto museli byť vytlačené.“
53. Kasačný súd je preto názoru, že ak z technickej expertízy vyplýva, že falošný doklad musel byť
vytlačený, keďže sa v systéme uložil celý, a nielen údaje o ňom, potom svedecké výpovede s odstupom

niekoľkých rokov nevyvracajú záver prijatý žalovaným, že falošné pokladničné doklady boli vytlačené
na nefiškálnom zariadení. Dotknuté výpovede totiž nie sú jednoznačným dôkazom toho, či v prevádzke
sťažovateľa bola len jedna (fiškálna) tlačiareň. Podstatným dôkazom toho, že sa falošné pokladničné
doklady prostredníctvom ERP systému sťažovateľa tlačili, pritom nie je samotná nefiškálna tlačiareň,
ale ERP systém podrobený technickej expertíze, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dotknuté doklady

museli byť vytlačené. Pre účely daňového konania je preto podstatné mať dostatočne preukázanú
najmä samotnú činnosť (tlač falošných pokladničných dokladov), nie nástroj, na ktorom sa tak dialo
(nefiškálna tlačiareň), pričom toto je v podmienkach súdenej veci dostatočne preukázané. Za všetkých
vyššie uvedených okolností potom aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.54. Ďalej sťažovateľ namietal záver daňových orgánov a správneho súdu, že z jeho strany došlo k
poskytnutiu zdaniteľných plnení, za ktoré mal získať tržby ustálené orgánmi verejnej správy ako tržby
na základe falošných pokladničných dokladov. Tu senát 8S kasačného súdu opätovne poukazuje na

vybranézáverykasačnéhosúduprijatévrozsudkusp.zn.4Sfk/25/2024z23.októbra2024aplikovateľné
i na práve posudzovanú vec:
„132. Kasačný súd - stotožniac sa s orgánmi verejnej správy a správnym súdom - dospel k záveru, že pri
vzájomnom hodnotení dôkazov je nesporné, že tlač nefiskálnych dokladov bola zo strany sťažovateľa
uskutočňovaná za účelom prijímania tržieb, ktoré sa však následne neobjavili vo fiskálnom režime

elektronickej registračnej pokladnice, t. j. predstavujú nepriznané tržby. Na miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017 bol zistený spôsob, ako sa takéto úkony v rámci prevádzky sťažovateľa realizovali, keď
počas kontrolných nákupov realizovaných colníkmi, týmto boli vydané falošné pokladničné doklady
(Hotovosť*), na základe ktorých následne sťažovateľ prijal od colníkov peňažné plnenie. Toto peňažné
plnenie nebolo zachytené vo fiskálnej pamäti ERP systému.
133. Aj podľa názoru kasačného súdu nie je z právneho hľadiska nevyhnutné, aby orgán verejnej

správy dokazoval daňovému subjektu poskytnutie zdaniteľného plnenia a prijatie odplaty za takéto
plnenie vo vzťahu ku každému jednému falošnému pokladničnému dokladu (Hotovosť*) - cca 147 tisíc
pokladničných dokladov za všetky zdaňovacia obdobia (vrátane zdaňovacieho obdobia relevantného
pre toto konanie). Toto by sa nepochybne priečilo účelu zákona a ochrane verejných záujmov, ktoré
orgány verejnej správy aj v týchto konaniach sledujú. Takýto dôkazný štandard naviac od správneho

orgánu nevyžaduje ani zákon. Súbor dôkazov a ich vzájomné hodnotenie (osobitne s prihliadnutím na
zachytený modus operandi sťažovateľa preukázaný dňa 23.10.2017) - podľa názoru kasačného súdu -
dostatočne odôvodňujú závery správnych orgánov o tom, že predmetné plnenia (na základe falošných
pokladničnýchdokladov)sťažovateľajreálneprijal.Vtomtozmyslepotompodľakasačnéhosúduorgány
verejnej správy aj uniesli súvisiace dôkazné bremeno.

134. Sťažovateľovi správca dane svoje pochybnosti týkajúce sa jeho daňového priznania, resp.
súvisiacich podkladov, odkomunikoval ešte v priebehu daňovej kontroly (pozn.: čo sťažovateľ ani
nespochybňoval a meritórne sa proti týmto záverom bránil). Správca dane sťažovateľa oboznámil
s dôkazmi a zisteniami, ktoré spochybňujú správnosť, pravdivosť, resp. úplnosť ním predložených
dokladov pre účely určenia daňovej povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly. Správca dane na

základe vykonaných dôkazov prezentoval, že sťažovateľ mal aj iné príjmy - nezahrnuté do daňového
priznania za sledované zdaňovacie obdobie. V konaní orgány verejnej správy preukázali, že sťažovateľ
mal technicky uspôsobené zariadenie na vydávanie nefiskálnych pokladničných dokladov (Hotovosť*),
ako aj to, že tieto reálne tlačil (čo vyplýva napr. aj technickej expertízy). Najmä z kontrolných nákupov
colníkov (ale aj z ďalších dôkazov - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej) pritom vyplynulo, že predmetné

doklady zároveň tvorili základ pre prijatie peňažného plnenia od zákazníka, a to bez toho, aby sa
následne toto peňažné plnenie objavilo v priznaných tržbách sťažovateľa (fiskálna pamäť). Takto
dôkazmi podopreté pochybnosti správcu dane pritom sťažovateľ následne kvalifikovane nevyvrátil.
135. V kontexte predmetnej námietky nie je tiež možné opomenúť, že všetci svedkovia za rôzne
zdaňovacie obdobia [...] bez výnimky potvrdili, že doklady z ERP vždy odovzdávali zákazníkom a

inkasovali následne na základe nich súvisiace tržby, čo nepochybne znamená, že to bolo aj za doklady
vystavené v režime Hotovosť*, ktorých vydávanie vyplýva nielen zo svedeckých výpovedí, ale najmä
z technickej expertízy, keďže táto dokazuje, že každý falošný doklad, ktorý sa uložil do systému v
celom vyobrazení, musel byť vytlačený. V tejto súvislosti kasačný súd podporne poukazuje na § 8 ods.
1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení

zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v rozhodnom čase), podnikateľ je povinný
po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici
odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad okrem kópie pokladničného dokladu ihneď po jeho vytlačení
v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici [...]. Uvedené potom

predpokladá,žedokladoplatbe(pokladničnýdoklad)jezákazníkovivydanýpoprijatípeňažnéhoplnenia
alebo bezprostredne pri prijatí peňažného plnenia od neho, keď tento doklad je zároveň potvrdením o
kúpe tovarov a služieb, t. j. zároveň je dôkazom o poskytnutí predmetného plnenia zo strany daňového
subjektu.
136. Uvedené parciálne závery potom znamenajú, že ak je preukázaná tlač falošných dokladov - o. i.

- technickou expertízou a samotné používanie funkcie Hotovosť* výslovne potvrdili viacerí svedkovia,
príp. ich použitie nevylúčili, keď zároveň svedkovia potvrdili, že doklady vždy odovzdávali zákazníkom
a vždy na základe nich inkasovali tržby, potom tieto doklady nepochybne zahŕňali doklady v režime
Hotovosť, ale aj v režime Hotovosť*.137. Naviac, tak, ako na to poukázali aj orgány verejnej správy, kontrolné nákupy realizované dňa
23.10.2017 predstavujú určitý - orgánmi verejnej moci zachytený - spôsob realizácie tejto činnosti
sťažovateľom a i keď samé osebe by tieto nákupy a závery z miestneho zisťovania nemohli byť priamym

dôkazom o tejto činnosti aj spätne (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu tvoriaceho predmet tohto
konania), vo svetle vykonaných dôkazov má kasačný súd za to, že skutkové závery orgánov verejnej
správy a potvrdené správnym súdom, sú súladné so zákonnými požiadavkami a sú vecne správne.
138. Ak sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci hodnotenia dôkazov bolo opomenuté, že zamestnanci
neidentifikovali rozdiely v závierkach, resp. v tržbách [...], tu je potrebné poukázať na to, že tak, ako

bol ERP systém uspôsobený, umožňoval vytlačiť dve kategórie závierok (tzv. internú) - „Denný predaj,
transakcie“, ktorá - ako to vyplýva z vykonaných dôkazov, zahŕňala aj tržby viažuce sa k tzv. falošným
pokladničným dokladom (k tomu pozri zápisnicu z miestneho zisťovania, resp. technickú expertízu). Táto
závierka však nie je totožná s riadnou fiskálnou (druhá kategória závierky), v ktorej sa tržby za falošné
doklady nenachádzali. Z toho vyplýva, že medzi tzv. internou uzávierkou a hotovosťou odovzdávanou
sťažovateľovi jeho zamestnancami nebol, resp. nemusel byť žiadny rozdiel, keď práve táto interná

(nefiskálna) závierka zahŕňala prijaté platby v režime Hotovosť aj Hotovosť*. Bez ohľadu na uvedené
je však v súvislosti s kasačnou námietkou sťažovateľa potrebné doplniť, že vypočutí svedkovia, ktorí u
sťažovateľapracovali[...],uviedli,žetržbyodovzdávaliniepodľadennejuzávierky,alepodľastavusvojho
používateľského konta, na ktorom boli zaevidované tržby pri použití Hotovosť aj Hotovosť*. [...]Svedkyňa
L. v súvislosti so závierkou uviedla, že si nepamätá, či jej tržba zvykla so závierkou sedieť a rovnako

si nepamätala, či bola vytlačená jedna alebo dve závierky. Svedkyňa P. uviedla, že závierky nerobila.
Ani tieto závery svedeckých výpovedí potom neindikujú to, čo z nich malo vyplývať podľa kasačnej
sťažnosti (ako dôkazy v prospech sťažovateľa). Svedkovia si totiž nepamätali, aké závierky robili (keď
jeden typ závierky - nefiskálna - dokonca zahŕňal okrem platieb Hotovosť, aj platby Hotovosť*), koľko ich
bolo, dokonca uviedli, že peniaze neodovzdávali podľa dennej závierky, ale podľa stavu ich konta, na

ktorom boli evidovaná aj kategória Hotovosť*), pričom ak odkazujúc na uvedené následne sťažovateľ
argumentuje, že rozdiel v závierkach a tržbách zistený nebol, potom fakticky potvrdzuje, že platby boli
od zákazníkov prijímané aj za Hotovosť*.“
55. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedenou argumentáciou. Správca dane a
žalovaný na základe zisteného skutkového stavu veci dostatočne odôvodnili prijatý záver, že falošné

pokladničnédokladynachádzajúcesavinternejpamätisystémubolireálnevytlačenéaženaichzáklade
prijímal sťažovateľ peňažné plnenia.
56. Vo vzťahu k použiteľnosti vysvetlenia C. B. na miestnom zisťovaní z 23. októbra 2017 kasačný súd
uvádza, že na túto námietku správny súd primerane reagoval v rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020
v bode 61. Ak totiž žalovaný v skoršom odvolacom konaní vo veci vyslovil názor, že samotná výpoveď

C. B. z miestneho zisťovania je pre riadne zistenie skutkového stavu nepostačujúca, neznamená to, že
táto jej výpoveď, spolu s ďalšími (doplnenými) dôkazmi, nie je vôbec relevantná a že sa na ňu nemohlo
prihliadať v rámci ďalšieho konania vo veci. Dôvodom pre zrušenie skoršieho rozhodnutia správcu dane
vo veci bola práve primárne potreba doplnenia dokazovania ku skutkovej stránke veci, resp. odstránenie
pochybení, ktorých sa správca dane pôvodne dopustil (napr. aj telefonická komunikácia s colníkmi

vo veci technickej expertízy namiesto nariadenia ústneho pojednávania a pod.).Toto bolo procesne
konvalidované práve tým, že sa tento podklad doplnil o ďalší, a to o svedeckú výpoveď C. B., keď
jej počas výsluchu ako svedkyne mohol sťažovateľ klásť otázky. Závery z miestneho zisťovania z 23.
októbra 2017 sú však naďalej relevantné. Z predmetného vyjadrenia je navyše zrejmé, že svedkyňa
potvrdila aj používanie funkcie Hotovosť*. Kasačný súd preto dospel k záveru, že daňové orgány

nepochybili, ak okrem iných dôkazov vychádzali aj z vyjadrenia C. B..
57. Pokiaľ sťažovateľ namietal procesné pochybenie správcu dane spočívajúce v tom, že protokol
o daňovej kontrole neobsahuje sídlo správcu dane, avšak správny súd vyhodnotil, že nejde o taký
nedostatok, ktorý by poškodil sťažovateľa na jeho právach, kasačný súd vníma vysporiadanie sa
s uvedenou námietkou ako postačujúce a primerane v tejto súvislosti odkazuje na body 72. a 73.

rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020. Sťažovateľ pritom ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu
správneho súdu relevantne nenapadol a nepreukázal, prečo by malo neuvedenie sídla správcu dane v
protokole mať dopad na jeho subjektívne práva. Túto námietku preto kasačný súd rovnako vyhodnotil
ako nedôvodnú.
58. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že aj samotní zamestnanci colného úradu (ako osoby, ktoré

vypracovali technickú expertízu) museli namietať svoj výsluch, kasačný súd uvádza, že vypočúvaní
colníci nenamietali svoj výsluch, ale v rámci vznesených námietok špecifikovali, ktorý z nich odpovedal
na ktorú z dvoch (dovtedy) položených otázok, ktoré im boli správcom dane položené. Táto námietka
colníkov pritom nie je námietkou, ktorá by dopadala na subjektívne práva sťažovateľa, keďže odpovedena dotknuté otázky v rámci rozhodovania daňových orgánov použité neboli. Napokon je potrebné dodať,
že následne bol výsluch každého z colníkov realizovaný osobitne.
59. V nadväznosti na to, že o námietke zaujatosti sťažovateľa proti zamestnancom správcu dane

nebolo v čase, keď už títo realizovali výsluch colníkov - technických expertov, rozhodnuté, kasačný súd
poukazuje aj na skutočnosť, že zo zápisnice č. 102328013/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: Q.. U.. T. P.)
a zápisnice č. 102328092/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: I.. M.. L. F.) vyplýva, že týmto otázky kládol
výlučne zástupca sťažovateľa, nie zamestnanci správcu dane, ktorí teda do ich vypočúvania aktívne
nevstupovali, čo opäť vylučuje, aby ich výsluch mohol byť vnímaný ako postup porušujúci subjektívne

práva sťažovateľa. Zamestnanci správcu dane len zapisovali otázky položené zástupcom sťažovateľa
a nadväzujúce odpovede vypočúvaných colníkov.
60. Kasačný súd, berúc do úvahy všetky doposiaľ uvedené skutočnosti, dospel k záveru o absencii
dôvodnosti kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto
rozsudku. Zároveň pre väčšiu prehľadnosť záverov odkazuje na zhrnutie kasačného súdu formulované
v bode 148. rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, aplikovateľné aj na práve posudzovanú

vec:
„148. Kasačný súd záverom konštatuje, že skutkové zistenia orgánov verejnej správy považuje za
správne. V hodnotení vykonaných dôkazov zo strany správcu dane, resp. žalovaného neidentifikoval
najvyšší správny súd žiadne také pochybenie, nelogickosť, účelovosť alebo opomenutia, ktoré
by dopadali na ich vecnú správnosť, resp. zákonnosť. Následne potom nekonal nezákonne ani

správny súd, ak tieto hodnotenia a závery orgánov verejnej správy akceptoval. Technická expertíza
nepochybne potvrdila, že sťažovateľ systém ERP používal aj na tvorbu falošných pokladničných
dokladov v režime Hotovosť*. Skutočnosť, že funkcionalitu Hotovosť* sťažovateľ vo svojom systéme
mal, potvrdzuje technická expertíza a aj svedecké výpovede potvrdzujúce vizuál displeja systému
používaného sťažovateľom. Tieto výpovede tiež potvrdili alebo aspoň nevylúčili používanie funkcie

Hotovosť*. Dôkazom toho, že funkcionalita Hotovosť* používaná bola, je to, že v systéme boli zistené
kompletné vyobrazenia týchto falošných pokladničných dokladov, čo podľa súvisiaceho odborného
záveru znamená, že tieto doklady museli byť vytlačené. I keď priamymi dôkazmi nebolo preukázané, že
by sa v prevádzke sťažovateľa v auguste 2015 [v tu posudzovanej veci v máji 2014], fyzicky nachádzala
nefiskálna tlačiareň, dôkazom toho, že predmetné doklady museli byť vytlačené, je už samotný záver

odborníkov, ktorí vypracovali technickú expertízu a I.. P. (za spoločnosť dodávateľa systému ERP) v
tom zmysle, že ak by predmetné doklady vytlačené neboli, v systéme by sa neukladali ich celé kópie,
ale len údaje o nich. Vzhľadom na uvedené je potom bez väčšej relevancie, či svedkovia (zamestnanci
sťažovateľa) výslovne potvrdili používanie funkcie Hotovosť* alebo nie, príp. tlač týchto dokladov na
nefiskálnom zariadení. Technickou expertízou bolo preukázané, že v čase od 30.06.2008 do 23.10.2017

takéto doklady tlačené boli, keď tento časový úsek zahŕňa aj august 2015 [v tu posudzovanej veci
máj 2014], ktorý je relevantným zdaňovacím obdobím pre účely tohto súdneho konania. Predmetné
doklady bolo pritom možné jednoznačne identifikovať kvôli príznaku (*) a takto určiť aj rozdiel v
tržbách, ktoré neboli zo strany sťažovateľa (pre účely jeho daňových povinností) priznané. V kasačnej
sťažnosti sťažovateľ nevytýkal, že by táto suma bola orgánmi verejnej správy nesprávne kvantifikovaná

(skôr vznesená námietka celej tabuľky spočívala na iných právnych skutočnostiach - jej exporte zo
systému - nie na nesprávnej kvantifikácii sumy, resp. konkrétnych položiek). To, že doklady vytlačené
cez funkcionalitu Hotovosť* neboli zaznamenávané do fiskálnej pamäte (a teda neboli predmetom
zdaňovania), opäť preukázala samotná technická expertíza, a to aj v spojení s kontrolnými nákupmi
realizovanými colníkmi dňa 23.10.2017 a nadväzujúcimi závermi miestneho zisťovania z tohto dňa. Ak

podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že za takto vystavené doklady reálne utŕžil peňažné prostriedky
(t. j. mal tržbu), ktorú nepriznal, ani s týmto záverom kasačný súd nesúhlasí. Svedkovia v rámci svojich
výpovedí potvrdili, že každý doklad, ktorý vytlačili, odovzdávali zákazníkom a následne od nich prijímali
súvisiace peňažné plnenia. Ak teda bolo v konaní preukázané, že takéto doklady (Hotovosť*) vytlačené
boli (keďže sa našli v pamäti systému ako vyobrazenia kompletného dokladu, nielen údaje o nich a

ich používanie funkcie Hotovosť* nevyvrátili ani samotní svedkovia), potom vyhlásenie zamestnancov,
že každý doklad zákazníkovi odovzdávali a že za každý doklad prijímali platbu, nepochybne zahŕňa aj
dokladyvystavenévrežimeHotovosť*(falošnépokladničnédoklady).Nedásavtejtosúvislostineuviesť,
že falošné pokladničné doklady boli z grafického hľadiska takmer identické s reálnymi (zákonnými)
pokladničnými dokladmi, bol na nich použitý mierne modifikovaný font, obsahovali ochranný znak

MF SR a pod. Kontrolné nákupy zo dňa 23.10.2017 preukázali, akým spôsobom bola táto aktivita
sťažovateľom realizovaná a i keď tieto kontrolné nákupy nie sú priamym dôkazom vo vzťahu k augustu
2015 [v tu posudzovanej veci vo vzťahu k mesiacu máj 2014], ich výsledky sú relevantné napr. v
tom zmysle, že priamym zisťovaním v prevádzke sťažovateľa bolo identifikované, akým spôsobomfungovala funkcionalita Hotovosť* v ERP sťažovateľa, keď vzhľadom na rovnaké technické atribúty a
zistenia vzťahujúce sa k tomuto systému, tieto sú relevantné aj vo vzťahu k augustu 2015 (relevantný
časový úsek en bloc 30.06.2008 - 23.10.2017 - k tomu pozri tento rozsudok vyššie) a pod. (...) Podľa

kasačného súdu, dôkazy, ktoré správne orgány vo veci vykonali, ich závery dostatočne preukazujú.
Naopak, sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní neprodukoval žiadne také
dôkazy, ktoré by podozrenia/pochybnosti správcu dane o tom, že tržby získané na základe dokladov
Hotovosť* (...) naozaj nemal, resp. že tieto plnenia prijal tak, že ich nezdanil, keďže obišli fiskálny
systém ERP. Tu je potrebné doplniť, že vyrubovacie konanie nie je trestným konaním, správca dane

nepreukazuje sťažovateľovi vinu, neukladá mu sankciu a pod., a preto je legitímne a v súlade so
zákonom, aby v prípade, keď správca dane dostatočne spochybnil pravdivosť, úplnosť, resp. správnosť
dokladov daňového subjektu (sťažovateľa) použitých pre účely správneho určenia daňovej povinnosti,
resp. nadväzujúcej daňovej kontroly, aby tieto pochybnosti daňový subjekt kvalifikovane vyvrátil, čo sa
však v súdenej veci nestalo (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Prípadné formálne nedostatky
vo vyhotovení protokolu z daňovej kontroly, rozhodnutí správcu dane, resp. sťažovateľom namietané

procesné vady, s ktorými sa správne orgány, ako aj správny súd dostatočne vysporiadali, a ktoré
závery kasačný sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti napadol viac-menej iba vo všeobecnej rovine
(nesúhlasom), nie podrobnejšou právnou argumentáciou, boli podľa kasačného súdu posúdené správne
a nedosahovali takú intenzitu, aby odôvodňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia žalovaného.“
VI. Záver

61. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. So závermi správneho súdu v napadnutom rozsudku ako aj v odkazovanom
rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.
62. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s §

167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil
tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli zistené výnimočné
dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by náhradu trov konania mohol žalovaný spravodlivo požadovať.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.