Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Svk/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200641
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200641.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. C., nar.
XX.XX.XXXX., trvale bytom P. XXXX/XX, XXX XX L. - U., zast.: AKSK s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974
01BanskáBystrica,IČO:36859711protižalovanému:OkresnýúradŽilina,odborstarostlivostioživotné
prostredie, Ul. Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého
účastníka, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.

ZA-30S/261/2022-267 zo dňa 31. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. ZA-30S/261/2022-267 zo dňa 31. októbra 2024
odmietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi
ako opomenutému účastníkovi konania Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr
vydané dňa 18.12.2019 (ďalej aj „Záverečné stanovisko“) do troch dní od právoplatnosti uznesenia
správneho súdu.

2. V dôvodoch uznesenia uviedol, že žaloba bola podaná včas (19.12.2022), no žalobca nebol
účastníkom EIA konania (vlastníkom je až od 16.12.2021) a proti Záverečnému stanovisku nepodal
odvolanie. EIA pre cyklotrasu (cca 16,5 km) prebehla v rokoch 2015-2019, stanovisko bolo vydané
18.12.2019, zverejnené 20.12.2019, nadobudlo právoplatnosť 27.01.2020.
3. K žalobnému bodu, že žalobca mal byť účastníkom EIA, lebo Záverečné stanovisko môže priamo
zasiahnuť jeho práva, keď sa opieral sa o § 24 a § 64 Zákona EIA a § 14 Správneho poriadku, správny

súd uviedol, že zákon EIA len posudzuje vplyvy a končí Záverečným stanoviskom, nepovoľuje činnosť
ani priamo nemení práva tretích osôb. Záväznosť stanoviska pre ďalšie povoľovania neznamená priamy
zásah do práv žalobcu. Podľa „druhej definície“ účastníka by musela nastať priama zmena právneho
postavenia, čo v tomto prípade nie je splnené. Správny súd poukázal na judikatúru a doktrínu: okruh
účastníkov určuje hmotné právo a uzavrel, že žalobca podmienky nespĺňa.
4. Podľa správneho súdu zákon EIA posudzuje vplyvy na životné prostredie ako celok, nie zásahy do

užívania konkrétnych nehnuteľností či individuálnych práv. Správny súd uviedol, že dotknutá verejnosť
nerovná sa účastník konania. Účastníkom sa stáva až po prihlásení podľa § 24 ods. 3 alebo 4
zákona EIA. Ustanovenie § 14 Správneho poriadku tu priamo nezakladá účastníctvo. Samotná blízkosť
stavby ani vlastníctvo chaty podľa správneho súdu nestačí. Správny súd súčasne argumentoval, že
ústavné právo na priaznivé životné prostredie (čl. 44) sa uplatňuje len v medziach zákonov. Zákon EIA
nechráni vlastnícke/užívacie nároky. Záväzné (záverečné) stanovisko je podklad pre povoľovania, no

samo priamo nemení práva jednotlivcov.5. Žalobca sa do EIA procesu neprihlásil podľa § 24 ods. 3 ani nepodal odvolanie podľa § 24 ods. 4,
preto nebol účastníkom konania a orgán mu nemal povinnosť doručovať Záverečné stanovisko.
6. Námietky o vplyvoch na jeho práva sú v konaní podľa § 179 SSP podľa správneho súdu irelevantné

(nejde o preskúmanie zákonnosti Záverečného stanoviska).
7. Správny súd považoval úvahy o doručovaní verejnou vyhláškou a „hľadaní“ všetkých chatárov za
hypotetické a bez právneho základu.
8. Informovanie verejnosti prebehlo včas a účinne v súlade so zákonom EIA. Zákon neukladá povinnosť
individuálne identifikovať a kontaktovať všetkých dotknutých vlastníkov.

9. Na základe uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že žalobca nie je opomenutý účastník,
preto žalobu odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
10. Správny súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR, vyjadreného v uznesení
sp. zn. 7Svk/7/2021 zo dňa 30.06.2023 - k účasti dotknutej verejnosti a procesnému postaveniu v EIA.
11. Správny súd odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, C-280/18 zo dňa 07.11.2019 - k miestu a
efektivite informovania verejnosti a dopadu na plynutie lehôt, tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ,

C-263/08 zo dňa 15.10.2009 - k právu dotknutej verejnosti podať odvolanie aj bez predchádzajúcej
účasti, rovnako tak na uznesenie Krajského súdu Žilina, sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021 - k
absencii účastníctva v tom istom EIA procese.

II. Konanie pred kasačným súdom
12. Proti uzneseniu č. k. 4S/5/2024-127 zo dňa 5. marca 20205, ktorým správny súd odmietol žalobu
žalobcu (ďalej iba „napadnuté uznesenie“), podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť, ktorou sa
domáha zrušenia uznesenia správneho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie.
13. Sťažovateľ založil kasačnú sťažnosť na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP tvrdiac,

že správny súd znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a správny súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci.
14. Sťažovateľ uviedol, že napáda oba výroky a žiada zrušiť uznesenie a vrátiť vec na ďalšie konanie
(§ 462 SSP).

15. K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP - porušenie práva na spravodlivý proces bližšie uviedol,
že správny súd nenariadil ústne pojednávanie napriek jeho žiadosti, rozhodoval vo veci samej. Podľa
sťažovateľa malo byť nariadené pojednávanie.

16. K sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP bližšie uviedol že:

· správny súd nesprávne právne posúdil vec: nepriznal sťažovateľovi postavenie neopomenuteľného
účastníka EIA a neuložil doručiť záverečné stanovisko. Tým porušil základné práva sťažovateľa
(spravodlivý proces, priaznivé životné prostredie, vlastníctvo, súkromie a rodinný život, zdravie).
Ďalej namietal: že správny súd:
· urobil ústavne neudržateľný výklad § 179 SSP, § 14 Správneho poriadku a § 3 písm. s), § 24 ods. 2, §

37 ods. 1, § 64 Zákona EIA (ignoroval materiálny dopad na práva sťažovateľa),
· ako mylné označil závery správneho súdu k čl. 44, 20, 19 Ústavy, Listine a Dohovoru;
· opomenul zásadu legitímnych očakávaní a zákonnú definíciu „životného prostredia“,
· nesprávne interpretoval alebo vôbec neaplikoval viaceré ustanovenia Aarhuského dohovoru (čl. 2, 3,
6),smerniceEÚoposudzovanívplyvov(2001/42/ES,2009/31/ES,2011/92/EÚ,2014/52/EÚ,2021/1187/

EÚ),
· nesprávne interpretoval ustanovenia Správneho poriadku (§ 3, § 24, § 26, § 32) a Zákona EIA (§ 3,
§ 14, § 18, § 24, § 25, § 30, § 37, § 38, § 64),
· nesprávne vyložil zásadu materiálnej pravdy, definíciu vplyvu na životné prostredie, predmet EIA
konania, postavenie účastníkov a doručovanie rozhodnutí. Tým, že neaplikoval eurokonformný a

ústavne súladný výklad, došlo k nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav,
·nesprávneposúdil,žezáverečnéstanoviskonemeníprávnepostaveniežalobcu(§14SPsaneuplatní),
že citové väzby k územiu nestačia na priamy zásah do práva na priaznivé ŽP, že zákon EIA rieši
len oprávnenie navrhovateľa žiadať povolenia; realizácia sa posudzuje až v následných konaniach, že
vplyvy na „pohodu užívania“ nehnuteľnosti nerovná sa vplyvy na ŽP podľa § 3 písm. a) EIA, že ochrana

užívacieho práva k chate nie je účelom EIA, že existuje jedno, nedeliteľné životné prostredie; nerozlišuje
sa vzdialenosť ani „osobitný vzťah“, nerozlišuje sa priamy/nepriamy dotyk; verejnosť je len „dotknutá
verejnosť“, nie účastník podľa § 14 SP, že účastníkom EIA je len ten, kto sa prihlási podľa § 24 ods. 2
EIA a teda, že žalobca sa neprihlásil a nie je (ani opomenutým) účastníkom.17. Námietky sťažovateľa k nesprávnemu posúdeniu:
· a) rozhodovať sa má ústavne konformne a s ohľadom na dopad na základné práva,

· materiálne účastníctvo: kritériom je dopad na základné práva; súd nesprávne poňal pojem „životné
prostredie“.
· b) zákon EIA sa viaže na konkrétne dotknuté územie; súd ignoroval identifikáciu dotknutého územia
a jeho zložiek,
· c) z § 24 ods. 2 EIA vyplýva aj možnosť priameho materiálneho zásahu do práva na priaznivé ŽP;

tomu má zodpovedať výklad § 14 SP,
o d-e) EIA, územné a stavebné konanie tvoria funkčný celok; vlastníci susedných nehnuteľností musia
byť účastníkmi už v EIA, inak sú ich námietky v následných konaniach obmedzené,
o f) po novele od 1.1.2015 je záverečné stanovisko záväzné a preskúmateľné; má priamy právny dopad
na postavenie žalobcu (umožní navrhovateľovi žiadať povolenia, viaže povoľujúce orgány atď.),
o výklad súdu vedie k „prázdnej množine“ neopomenuteľných účastníkov v EIA a k oslabeniu ochrany

základných práv, žiada sa ústavne konformný výklad umožňujúci účastníctvo sťažovateľa už v EIA,
· Diskriminácia: výklad súdu znevýhodňuje sťažovateľa oproti ŽSK (navrhovateľovi) a porušuje zásadu
rovnosti a právo na spravodlivý proces. ŽSK má procesné výhody, kým sťažovateľ nemal možnosť
účinne brániť svoje práva v EIA (nemohol reagovať na Správu o hodnotení atď.). Záverečné stanovisko
má pritom porovnateľný dopad na jeho práva ako územné/stavebné rozhodnutia, preto má mať

postavenie účastníka podľa § 14 SP,
·kdôvodom,prečomusiabyťvlastnícisusedovúčastníkmiEIAuviedol:EIA,územnéastavebnékonanie
tvoria jeden funkčný celok; záväzné záverečné stanovisko predurčuje následné povolenia. Ak vlastník
(ako sťažovateľ) nie je účastníkom už v EIA, prichádza o reálnu ochranu svojich základných práv,
· priamy dotyk na práve na priaznivé ŽP: sťažovateľ je dlhoročný chatár priamo v dotknutom území; jeho

účastníctvo nevyprázdňuje kategóriu „dotknutej verejnosti“. Tvrdí priamy právny aj materiálny zásah:
zmena krajiny, nárast návštevnosti, výrub drevín, zmeny pôdno-klimatických pomerov a využitia územia.
Preto žiada uznať postavenie neopomenuteľného účastníka v EIA,
· sťažovateľ poukazuje, že cyklodiaľnica priamo zasiahne jeho právo na životné prostredie, vlastnícke
právoajprávonasúkromnýarodinnýživot.Zásahy-výrubstromov,zmenapôdnychpomerov,narušenie

krajiny a premena tichej chatovej oblasti Jánošíkovo na frekventované miesto - budú mať dlhodobý
negatívny dopad na kvalitu jeho života,
· EIA mala povinne posúdiť aj vplyv na zdravie a pohodu obyvateľov dotknutého územia, no orgán
tak neurobil a nevyhodnotil reálne dopady na chatárov, hoci Jánošíkovo je jediná chatová osada v
Strečnianskom priesmyku a priamo v trase cyklotrasy. Sťažovateľ preto tvrdí, že bola porušená zásada

environmentálnej spravodlivosti („community of concern“),
· správny súd navyše mylne uviedol, že EIA nechráni žiadne základné práva - podľa sťažovateľa ide
o nesprávny a neústavný výklad. EIA sa dotýka viacerých práv súčasne (životné prostredie, zdravie,
vlastníctvo, súkromie) a orgány verejnej správy sú povinné ich všetky rešpektovať a chrániť, nielen právo
na priaznivé životné prostredie,

· ESĽP uznáva, že hluk, emisie, zápach a iné zásahy môžu porušiť čl. 8 Dohovoru (súkromný a rodinný
život) - nejde len o imisie podľa § 127 OZ (napr. Moreno Gómez; Oluić; Deés a i.),
· EIA zákon (príloha č. 11, časť C/III) výslovne vyžaduje hodnotiť „narušenie pohody a kvality života
obyvateľov“, teda aj dopad na čl. 8,
· mnohé prvky práva na priaznivé životné prostredie sú chránené aj inými právami Dohovoru, vrátane

ochrany majetku (čl. 1 Protokolu č. 1),
· súd si nesprávne nezadefinoval obsah dotknutých práv a mylne odtrhol vplyvy na konkrétne dotknuté
územie (a osoby) od pojmu „životné prostredie“,
· podľa § 3 písm. a) EIA a § 2 zákona o ŽP sú vplyvy aj na zdravie, krajinu, pôdu, vodu, majetok atď.;
právo na priaznivé ŽP je subjektívne právo s materiálnym obsahom,

· Ústava (čl. 44) ukladá nielen nepoškodzovať, ale ani neohrozovať ŽP; judikatúra NS SR zdôrazňuje
prísnu ochranu prírody, z toho plynie, že právo sťažovateľa na priaznivé ŽP môže byť priamo právne
dotknuté záverečným stanoviskom a priamo materiálne dotknuté výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice,
· rozhodnutie správneho súdu trpí prepiatým formalizmom, čo vedie k „sofistikovanému zdôvodňovaniu
zjavnej nespravodlivosti“ a porušeniu práva na súdnu ochranu,

· zákon EIA mal rozšíriť účasť verejnosti; súd ho však vyložil tak, že práva tých, ktorých sa zámer najviac
týka (chatári v Jánošíkove), fakticky odoprel, chatári sa o zámere reálne nedozvedeli, predpoklad ich
pasivity je nepravdivý,
· zúčastnené združenia skôr podporovali výstavbu cyklotrasy, nešlo o neutrálne ekologické dohľady,· priemerný človek v takomto území nemôže predvídať tak zásadnú výstavbu; pravidlo „vigilantibus iura“
má limity,
· navrhovaný prístup (identifikácia dotknutých vlastníkov, doručovanie vrátane verejnej vyhlášky) je

realizovateľný a neparalyzuje orgány,
· v tejto veci (jedinečná poloha Jánošíkova, 26 zmienok v záverečnom stanovisku) je namieste poskytnúť
materiálnu ochranu pred formalizmom a zrušiť rozhodnutie správneho súdu,
Neúčinné oznámenie a účastníctvo sťažovateľa
· sťažovateľ trvá na tom, že je účastníkom podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku (SP) v spojení s

Ústavou, Listinou, Dohovorom a EIA zákonom.
· spor by nevznikol, keby žalovaný (a ŽSK) účinne informovali o začatí EIA konania; chatári v Jánošíkove
sa o ňom nedozvedeli (rozpor s čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru, čl. 6 ods. 4 EIA smernice a § 3 ods.
6 SP).
Ideálny vs. reálny priebeh
· ideálne: riadne zverejnenie (§ 23, § 24 EIA), prihlásenie sťažovateľa ako dotknutej verejnosti (§ 24 ods.

2-4), doručovanie podľa SP/EIA, odvolanie a následná žaloba,
· reálne: zverejnenie formálne prebehlo, no nebolo účinné, sťažovateľ sa nemohol prihlásiť, žalovaný
porušil zásadu materiálnej pravdy, neidentifikoval priamo dotknutých účastníkov a nekonal s nimi v
súčinnosti (§ 3 ods. 1-2 SP).
Doručovanie a zverejňovanie

·žalovanýmalnajprvvymedziťúčastníkov(vrátanesťažovateľaakopriamodotknutého),ažpotomzvoliť
spôsob doručenia,
· ani prípadné doručovanie verejnou vyhláškou by nevylúčilo povinnosť účinného informovania, navyše
chatári reálne vystupujú ako kolektív (petícia 1.5.2020),
· súd sa nezaoberal doktrínou legitímnych očakávaní ani účinnosťou informovania o začatí EIA,

· účinné oznámenie vyplýva z § 3 ods. 6 a § 26 ods. 2 SP, Aarhuského dohovoru (čl. 6 ods. 2) a EIA
smernice (čl. 6 ods. 4, čl. 9); žalovaný mohol a mal informovať chatárov tak, aby sa reálne dozvedeli
a mohli sa zapojiť/odvolať,
· súd opomenul aj rozsudok SD EU C-280/18 (prepojenie čl. 6 a 9 EIA smernice a povinnosť
dostatočného informovania).

Legitímne očakávania
· v chránenom území (NP Malá Fatra, NPR Krivé, NATURA 2000) bolo rozumne očakávateľné, že
nevzniknú líniové stavby; SEA pre cyklotrasy neprebehla včas,
·spoliehaniesalennaformálnezverejnenia(enviroportal,úradnétabule)jenedostačujúceprizámeroch,
ktoré sú pre územie nepravdepodobné,

· orgány mali konať predvídateľne, chrániť prírodu (§ 2 ods. 1 ZoPaK) a informovať účinne, nie
mechanicky.
18. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“), s poukazom na § 439 ods.
1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 a § 449 ods. 1 SSP skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje
proti uzneseniu, voči ktorému je prípustná, bola podaná včas, oprávnenou osobou. Na základe nižšie
uvedených skutočností dospel k záveru, že nie je dôvodná.

20. Predmetom konania pred správnym súdom bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému doručiť mu ako opomenutému účastníkovi konania Záverečné stanovisko
č. j. OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr zo dňa 18.12.2019 (ďalej len „záverečné stanovisko“). Z
obsahu spisu vyplýva, že proces EIA pre dotknutý zámer prebiehal v rokoch 2015 - 2019, záverečné
stanovisko bolo vydané dňa 18.12.2019, zverejnené bolo dňa 20.12.2019 a nadobudlo právoplatnosť

dňa 27.1.2020. Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti dňa 16.12.2021 a
neprihlásil sa do procesu EIA podľa § 24 zákona č. 24/2006 Z. z. (ďalej len „zákon EIA“) ani nepodal
odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA.

K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP (spravodlivý proces - nenariadenie

pojednávania)
21. Sťažovateľ namietal, že správny súd nenariadil pojednávanie napriek jeho žiadosti. Videl v
tom porušenie práva na spravodlivý proces. Kasačný súd konštatuje, že rozhodnutie o odmietnutí
žaloby pre zjavný nedostatok procesnej legitimácie žalobcu je procesným rozhodnutím, ktoré môžesprávny súd prijať bez nariadenia pojednávania. Predmetom posudzovania je tu totiž len procesné
postavenie žalobcu. Opodstatnenosť vydávania sa žalobcu za opomenutého účastníka zisťuje správny
súdpreskúmavanímpríslušnéhoadministratívnehospisu,prípadnezvyjadreniažalovaného.Sťažovateľ

neoznačil žiadnu relevantnú skutkovú otázku, ktorú by bolo treba dokazovaním na pojednávaní objasniť.
Rozhodnutie bez pojednávania preto nenarušilo jeho právo na spravodlivý proces. Postup správneho
súdu,ktorýpostupovalpodľa§179ods.7SSP,tedapovyhodnotení,ženejdeoopomenutéhoúčastníka,
vo veci konal a z dôvodu, že žaloba bola podaná neoprávnenou osobou, žalobu uznesením odmietol
podľa § 98 písm. e) SSP bol správny a k porušeniu práva na spravodlivý proces nedošlo.

K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie)
K námietke nesprávneho právneho posúdenia účastníctvo v konaní EIA a postavenia „dotknutej
verejnosti“
22. Sťažovateľ tvrdí, že mu prislúchalo postavenie (neopomenuteľného) účastníka konania EIA podľa
§ 14 Správneho poriadku (ďalej len „SP“) v spojení so zákonom EIA a ústavnoprávnymi predpismi.

Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že okruh účastníkov procesu EIA je otázkou
hmotného práva a vyplýva primárne zo zákona EIA, ktorý diferencuje medzi „účastníkom konania“
a „dotknutou verejnosťou“. Postavenie účastníka v procese EIA zákon výslovne viaže na splnenie
procesných úkonov podľa § 24 (prihlásenie sa/účasť v konaní, odvolanie dotknutej verejnosti), pričom
samotné všeobecné ustanovenie § 14 SP toto osobitné vymedzenie nenahrádza.

23. Sťažovateľ sa do procesu EIA neprihlásil a v relevantnom čase ani nebol vlastníkom dotknutej
nehnuteľnosti. Nemožno preto hovoriť o „opomenutom účastníkovi“ - orgán EIA nemal zákonnú
povinnosť mu záverečné stanovisko individuálne doručovať. Skutočnosť, že dotknutá verejnosť má
právo byť informovaná a zúčastniť sa procesu, nezakladá jej členom bez ďalšieho účastnícke postavenie
v zmysle § 14 SP.

K povahe záverečného stanoviska
24. Kasačný súd akceptuje, že po novele účinnej od 1.1.2015 je záverečné stanovisko záväzným
podkladom pre následné povoľovacie konania. Táto záväznosť však smeruje k orgánom verejnej moci,
ktoré povoľujú navrhovanú činnosť. Záverečné stanovisko samo o sebe priamo neustanovuje, nemení

ani neruší subjektívne práva jednotlivcov. Z tohto dôvodu nie je správny výklad, podľa ktorého by už
samotné záverečné stanovisko zakladalo priamy zásah do práv sťažovateľa v takej miere, ktorá by ex
lege generovala jeho účastníctvo v EIA podľa § 14 SP bez splnenia podmienok § 24 zákona EIA.

K neaplikácii Aarhuského dohovoru, práva EÚ a judikatúry SDEU

25. Sťažovateľ poukazuje na Aarhuský dohovor (čl. 2, 3, 6) a smernice EÚ o posudzovaní vplyvov.
Kasačný súd zdôrazňuje, že tieto predpisy garantujú široké možnosti účasti verejnosti a prístup
k opravným prostriedkom, avšak ponechávajú členským štátom procesnú autonómiu pri detailnom
nastavení mechanizmov, pokiaľ sú efektívne a nečinia výkon práv nemožným alebo nadmerne
sťaženým. Zákon EIA poskytuje dotknutej verejnosti reálny procesný rámec (§ 23 a § 24), vrátane

možnosti podať odvolanie (§ 24 ods. 4), a tým aj prístup k súdnej kontrole. Skutočnosť, že sťažovateľ
tieto procesné možnosti nevyužil (a v čase kľúčových úkonov ani nebol vlastníkom), neznamená, že
vnútroštátna úprava je neefektívna.
26. Argumentácia sťažovateľa rozsudkami SD EU (C-280/18; C-263/08) neobstojí. Z týchto rozhodnutí
vyplýva požiadavka dostatočného a včasného informovania verejnosti a zachovania efektívnej súdnej

ochrany, nie však povinnosť konštituovať účastnícke postavenie každému potenciálne dotknutému
jednotlivcovi mimo zákonného rámca. Správny súd nepoprel informačné povinnosti orgánu EIA;
naopak, konštatoval, že informovanie prebehlo zákonným spôsobom a včas (zverejnenie). Absencia
individuálneho doručovania každému potenciálne dotknutému vlastníkovi neznamená neúčinnosť
oznámenia, ak zákon takú povinnosť neustanovuje a všeobecné informačné kanály boli riadne využité.

K ústavným námietkam a námietkam vo vzťahu k Dohovoru (čl. 44, 20, 19 Ústavy; čl. 8 Dohovoru)
27. Kasačný súd nepopiera, že realizácia povoľovaných činností môže mať vplyvy relevantné aj
z hľadiska vlastníckeho práva či práva na súkromný a rodinný život. Tieto práva však poskytujú
ochranu pred neprimeranými zásahmi, neustanovujú však automaticky procesné postavenie účastníka v

osobitnýchsprávnychkonaniachnadrámeczákona.ZákonEIAchrániživotnéprostredieakokomplexnú
hodnotu a popri tom vytvára participatívne procesy. Nie je jeho účelom individualizovane riešiť užívacie
pomery k jednotlivým nehnuteľnostiam. Tie sú predmetom posúdenia a ochrany najmä v následnýchpovoľovacích konaniach (územné, stavebné, prípadne iné správne režimy), v ktorých zákon priznáva
dotknutým vlastníkom osobitné procesné postavenie.
28. Odkazy sťažovateľa na judikatúru ESĽP (k hluku, emisiám a pod.) sú vo všeobecnej rovine správne,

ale nevytvárajú automatický most k záveru o účastníctve v EIA. Posúdenie primeranosti zásahov do
práv podľa čl. 8 Dohovoru spravidla nastupuje pri rozhodnutiach povoľujúcich konkrétne zásahy, nie pri
vydaní podkladu, ktorý sám osebe priamo neupravuje právne postavenie jednotlivca.

„K materiálnemu účastníctvu“, „funkčnému celku“ EIA - územné - stavebné

29. Téza sťažovateľa, že EIA, územné a stavebné konanie tvoria „jeden funkčný celok“ a že vlastníci
susedných nehnuteľností musia byť účastníkmi už v EIA, nemá oporu v platnej právnej úprave. Naopak,
zákon vedome rozlišuje medzi strategickým hodnotením vplyvov (SEA), zámerovým hodnotením (EIA)
a povoľovacími konaniami, pričom pre každé štádium stanovuje osobitné pravidlá účasti a prístupu k
opravným prostriedkom. Skutočnosť, že záverečné stanovisko je záväzným podkladom, neznamená,
že sa EIA „prelieva“ do režimu účastníctva podľa § 14 SP u každej osoby, ktorá tvrdí možný dopad do

svojich práv.

„K neúčinnému informovaniu“, „legitímnemu očakávaniu“ a „environmentálnej spravodlivosti“
30. Sťažovateľ nepreukázal, že by orgán EIA postupoval v rozpore so zákonom pri informovaní
verejnosti o začatí procesu, resp. že by použité komunikační kanály informovania boli objektívne

neprimerané povahe zámeru. Zákon EIA neukladá povinnosť orgánu individuálne identifikovať a
kontaktovať všetkých potenciálne dotknutých vlastníkov rekreačných nehnuteľností v širokom území.
Konzervatívne očakávania vyplývajúce z osobitných režimov ochrany prírody negarantujú, že v území
nemôžu byť zvažované žiadne líniové stavby, už vôbec nezakladajú individuálne procesné postavenie
v EIA mimo zákonných pravidiel.

31. Námietka „environmentálnej spravodlivosti“ je v tejto veci formulovaná všeobecne a smeruje skôr k
vecnej (meritórnej) správnosti hodnotenia vplyvov a následných rozhodnutí. Predmetom tohto konania
však nie je preskúmanie zákonnosti záverečného stanoviska ani jeho vecná správnosť, ale výlučne
otázka, či mal žalovaný povinnosť doručiť ho sťažovateľovi z titulu jeho účastníctva. Záporná odpoveď
správneho súdu je vecne správna.

32. Správny súd pritom primerane poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR k
procesnému postaveniu dotknutej verejnosti v EIA a na judikatúru Súdneho dvora EÚ k informovaniu
verejnosti a prístupu k právnej ochrane. Kasačný súd nenašiel dôvod sa od týchto východísk odchýliť.
Záver správneho súdu, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky účastníctva v EIA a nemohol byť
„opomenutým účastníkom“, je v súlade s týmto právnym názorom.

K tvrdenému „prepiatemu formalizmu“
33. Aplikácia jasného zákonného rámca účasti v EIA (§ 24 zákona EIA) a odlíšenie záväzného podkladu
od rozhodnutí priamo zakladajúcich práva a povinnosti nie je prejavom prepiateho formalizmu. Ide
o rešpektovanie zákonom zvoleného procesného modelu, ktorý zároveň ponecháva sťažovateľovi

priestor uplatniť svoje subjektívne práva v následných povoľovacích konaniach, kde je kruh účastníkov
determinovaný odlišne (najmä postavením vlastníka susednej nehnuteľnosti).
34. Keďže sťažovateľ nepreukázal, že by správny súd pochybil pri právnom posúdení veci alebo porušil
jeho právo na spravodlivý proces, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
Správny súd správne odmietol žalobu ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ

nebol účastníkom konania EIA, a preto mu žalovaný nebol povinný doručovať záverečné stanovisko.
Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú.
35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.
1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi)
náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani

žalovanému, pretože síce bol v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný
súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej
vety SSP priznané.
36. Toto uznesenie prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.