Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723200194
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8723200194.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: Alweg, s.r.o., so sídlom
Tatranská Lomnica 14752, 059 60 Vysoké Tatry, IČO: 53 267 486, zastúpeného Lukáč & Co., s.r.o.
so sídlom Železničná 89/10, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 54 343 224, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., zastúpenej JUDr. Máriou Didekovou, advokátkou so
sídlom Zdravotnícka 2, 058 01 Poprad, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
a o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19Cpr/2/2023-267
zo dňa 11.12.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I., III. a IV.

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v konaní o žalobe
a vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,,I. Žalobu z a m i e t a .
II. Konanie o vzájomnej žalobe z a s t a v u j e v časti o zaplatenie 573,35 EUR.

III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej sumu 5 485,65 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
IV. P r i z n á v a žalovanej voči žalobcovi v konaní o žalobe a o vzájomnej žalobe nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu100%,ovýškektorýchbuderozhodnutévlehote60dnípoprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že na základe skutkových tvrdení žalobcu, popretí

skutkových tvrdení žalovanej, ako aj vykonaným dokazovaním nebolo medzi stranami sporné, že tieto
dňa 01.03.2022 uzatvorili pracovnú zmluvu, na základe ktorej mala žalovaná u žalobcu pracovať vo
funkcii barman/čašník od 01.03.2022 s uvedením, že sa pracovný pomer uzatvára na dobu určitú do
28.02.2023.
Žalobca však popieral, že by medzi stranami sporu v zmysle čl. IV. bodu 1 bola dohodnutá mzda vo výške
1.000,- eur s tým, že nepochybne medzi stranami sporu bola dohodnutá hrubá mzda vo výške 900,-
eur. Svoju argumentáciu odôvodňoval tým, že žalovaná po celú dobu trvania pracovného pomeru výšku

hrubej mzdy nerozporovala, práve naopak, jednotlivé výplatné pásky s touto hrubou mzdou preberala,
vrátane vyplácanej mzdy a uvedený faktický stav nerozporovala. Skutočnosť, že v pracovnej zmluve
bola uvedená hrubá mzda vo výške 1.000,- eur, odôvodňoval iba formálnou chybou v písaní.Žalovaná naopak uviedla, že strany sporu sa dohodli na čistej mzde vo výške 850,- eur a nakoľko konateľ
spoločnosti žalobcu nevedel pri uzatváraní zmluvy aká suma hrubej mzdy by zodpovedala čistej mzde
850,- eur, uviedol v čl. IV. bod 1 sumu 1.000,- eur, čo nesporne vyplýva aj z ňou predloženého originálu

pracovnej zmluvy, kde je jednoznačne perom písaná suma hrubej mzdy a v tomto znení bola stranami
sporu aj pracovná zmluva podpísaná s osobným parafovaním každej strany pracovnej zmluvy. Podľa
názoru súdu prvej inštancie uvedenej argumentácii žalovanej zodpovedajú aj ňou predložené doklady,
podľa ktorých z účtu žalobcu jej bola vyplácaná mzda vo výške zodpovedajúcej výplatným páskam a
následne doplatok do sumy 850,- eur zo súkromného účtu konateľky žalobcu.

Uvedený spôsob vyplácania mzdy aj ďalším zamestnancom mal súd prvej inštancie nesporne
preukázaný v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad 19C/36/2023, v ktorom sa konateľka
spoločnosti žalobcu voči žalovanej domáhala vrátenia uvedených doplatkov titulom pôžičky na
stomatologický zákrok žalovanej.
Pokiaľ žalobca argumentuje faktickým správaním žalovanej, súd prvej inštancie poukázal na samotné
správanie žalobcu, ktorý nerealizoval žiaden právny úkon na dosiahnutie nápravy, napríklad aj postupom

podľa § 19 Zákonníka práce, teda odstúpením od zmluvy pre konanie v omyle.
Ak žalobca tvrdí, že v zmluvnom dojednaní o výške mzdy nastala chyba v písaní, potom nie žalovaná,
ale žalobca z uvedeného skutkového tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky a preto na ňom
je dôkazné bremeno uvedeného skutkového tvrdenia. Výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru
súdu prvej inštancie potvrdzujú pravdivosť tvrdenia žalovanej, že strany sporu sa ústne dohodli na výške

čistej mzdy v sume 850,- eur a žalobca tak, ako to vyplýva z predloženého originálu pracovnej zmluvy
pred jej podpisom dopísal výšku hrubej mzdy v sume 1.000,- eur.
V zmysle vyššie uvedeného potom neprichádza do úvahy argumentácia žalobcu o neplatnosti
zmluvného dojednania o výške mzdy pre formálnu chybu v písaní, pokiaľ sám vyhotovoval návrh
pracovnej zmluvy a sám vlastnou rukou dopísal výšku mzdy v článku IV. bodu 1 pred jej podpisom

stranami sporu.
Pokiaľ žalobca od začiatku trvania pracovného pomeru vyplácal žalovanej mzdu iba vo výške 900,-
eur, čo nesporne vyplýva z predložených výplatných pások, teda v sume nižšej ako bola dohodnutá v
pracovnej zmluve, potom na strane žalovanej boli splnené zákonné podmienky pre okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle ust. § 69 Zákonníka práce pre nevyplatenie časti mzdy za mesiac

september roku 2022 podaním zo dňa 16.11.2022 doručeného žalobcovi dňa 18.11.2022.
Podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí argumentácia žalobcu o neexistencii právneho dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru za súčasného tvrdenia žalovanej, že jej boli realizované
doplatky mzdy zo súkromného účtu konateľky spoločnosti žalobcu. Pokiaľ v zmysle predložených
výplatných pások žalobca žalovanej nevyplácal mzdu vo výške zodpovedajúcej pracovnej zmluve,

potom nebolo preukázané, že žalovanej aj s prípadným doplatkom bola vyplatená čistá mzda v sume
zodpovedajúcej dohodnutej hrubej mzde 1.000,- eur. Okrem iného, žalobca v priebehu celého súdneho
konania popieral, aby uvedené doplatky boli doplatkami mzdy, pokiaľ tvrdil že išlo o osobnú pôžičku
konateľkyspoločnostivprospechžalovanejnajejstomatologickýzákrok.Nauvedenomtvrdenízotrvával
aj v čase realizovanej kontroly Inšpektorátom práce Prešov na podnet žalovanej, čo nesporne vyplýva

z oznámenia zo dňa 13.03.2023. Skutočnosť, že žalobca popieral, že by išlo o doplatok mzdy vyplýva
aj z predloženého rozsudku Okresného súdu Poprad 19C/36/2023 z 09.02.2024, v ktorom sa konateľka
spoločnosti žalobcu voči žalovanej domáhala vrátenia vyššie uvedených finančných prostriedkov,
vyplácaných jej z jej súkromného účtu s tvrdením, že išlo o pôžičku na jej stomatologický zákrok
ešte výzvou zo dňa 23.11.2022. Z uvedeného skutkového tvrdenia konateľky spoločnosti žalobcu tak

možno vyvodiť jednoznačný záver, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalovanej dňa 18.11.2022 popierala, že by finančné prostriedky, ktoré zasielala zo svojho súkromného
účtu boli doplatkom jej mzdy.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa si s poukazom na závery kontroly vykonanej
Inšpektorátom práce Prešov podaním zo dňa 12.06.2023 voči žalobcovi uplatnila finančné nároky vo

výške 6.059,- eur.
Z oznámenia Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 13.03.2023 súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako
kontrolovaný subjekt nevyplatil žalovanej časť mzdy zodpovedajúcej sume 1.000,- eur; ďalej mzdové
zvýhodnenie za prácu vykonávanú vo sviatok v zmysle ust. § 122 ods. 1 Zákonníka práce a to za
deň 14.04.2022 v rozsahu 11 odpracovaných hodín, 18.04.2022 4 odpracovaných hodín, 01.05.2022

v rozsahu 10,5 odpracovaných hodín, 05.07.2022 v rozsahu 10,5 odpracovaných hodín a 20 minút a
29.08.2022 11,5 odpracovaných hodín + 10 minút. Ďalej nevyplatil žalovanej mzdové zvýhodnenie za
prácu sobotu a to 05.03., 12.03., 19.03., 02.04., 09.04., 16.04., 30.04., 14.05., 28.05., 11.06. 25.06.,
09.07., 23.07., 06.08., 20.08., 03.09., 17.09., 24.09., 01.10. a 15.10.2022 v rozpore s ustanovením §122a Zákonníka práce, mzdové zvýhodnenie za prácu v nedeľu a to za každú hodinu v dňoch 06.03.,
13.03.,20.03.,27.03.,03.04.,10.04.,01.05.,15.05.,29.05.,12.06.,26.06.,10.07.,24.07.,07.08.,21.08.,
04.09. 18.09., 02.10. a 16.10.2022 v rozpore s ust. § 122b Zákonníka práce a súčasne nevyúčtoval

mzdu za prácu za nadčas v období mesiacov 4, 8 a 9/2022.
Konštatoval, že žalobkyňa prostredníctvom spoločnosti QBR s.r.o. realizovala správny výpočet miezd
žalobkyne za obdobie 3-10/2022, ktorá vypracovala sumár mzdy za rok 2022, ktorá mala byť žalobkyni
vyplatená s uvedením skutočne vyúčtovanej mzdy vo výške hrubej mzdy, PN, odvodov, dane z príjmu,
čistej mzdy a doplatkov a správne vyúčtovanej mzdy s uvedením súm hrubej mzdy, PN, odvodov, dane z

príjmuačistejmzdy,vrátanerozdielov,akoajsumyodstupného,ktorápredstavujenárokžalovanejpodľa
§ 69 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer má
nároknanáhradumzdyvsumesvojhopriemernéhomesačnéhozárobkuzavýpovednúdobu2mesiacov
a sumy náhrady za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 13,5 dňa. Prílohou uvedenej sumarizácie boli aj
výplatné pásky zodpovedajúce skutočnej celkovej cene práce so zohľadnením dohodnutej hrubej mzdy
1.000,- eur, vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok, sobotu, nedeľu a za nadčas.

Uviedol, že v zmysle vyššie uvedenej sumarizácie tak žalovanej vznikol nárok na úhradu dlžnej mzdy v
čistom vo výške 1.221,09 eura, ďalej sumy náhrady priemerného zárobku za výpovednú dobu vo výške
2.826,84 eura, z ktorej si uplatňuje iba nárok 1.945,48 eura po započítaní úhrady realizovanej žalobcom
17.04.2023 vo výške 881,36 eura, sumy nevyčerpanej dovolenky vo výške 877,75 eura, z ktorej si po
započítaní úhrady 360,47 eura uplatňuje sumu 517,23 eura, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej

neschopnosti vo výške nedoplatku 67,78 eura, sumy odvodov za zdravotné a sociálne poistenie 415,78
eura, sumy odvodov za výplatu priemerného zárobku za výpovednú dobu a dovolenku 148,18 eura, daň
z príjmu za obdobie 3-11 2022 - 510,73 eura, daň z príjmu z náhrady za výpovednú dobu a dovolenku
603,20 eura a náhrady škody 329,53 eura, vrátane hmotnoprávneho nároku na náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky zodpovedajúcej sume, ktorú musela v externej spoločnosti zaplatiť

v súvislosti s vyčíslením vyššie uvedených finančných nárokov v sume 300,- eur. Podaním doručeným
súdu dňa 21.10.2024 zobrala žalovaná vzájomnú žalobu späť v časti o zaplatenie 573,35 eura z dôvodu
úhrady realizovanej 06.04.2024 a s poukazom na poznámku pri vykonanej platbe - mzdové dorovnanie
3-10/2022 má za to, že ide o časť úhrady dlžnej mzdy, ktorá bola vyčíslená na sumu 1.221,09 eura.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa k nárokom uplatneným žalovanou vzájomnou žalobou

nielenže nevyjadril, ale až vo svojom záverečnom vyjadrení uviedol, že považuje tieto nároky za
nepreukázané, nesprávne uplatnené, namietajúc jej aktívnu vecnú legitimáciu, pokiaľ ide o nároky
zodpovedajúce odvodom a daňovej povinnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné
konštatovať, že zo strany žaloba žalobcu došlo k účinnému popretiu zo skutkových tvrdení žalovanej
v súlade s ust. § 151 CSP, pokiaľ si nesplnil povinnosť predloženia iných skutkových tvrdení o

predmetných skutkových okolnostiach. Pokiaľ žalovaná so vzájomnou žalobou predložila aj listinné
dôkazy preukazujúce dôvodnosť výšky ňou uplatňovaných finančných nárokov, z dôvodu porušenia
povinností žalobcu mu vyplývajúcich z ust. § 118, 122, 122a a 122b v spojení s ust. § 130 ods. 4
Zákonníka práce, potom je na ňom dôkazné bremeno jeho skutkového tvrdenia o nedôvodnosti podanej
vzájomnej žaloby. Z ust. § 130 ods. 5 Zákonníka práce nesporne vyplýva, že pri vyúčtovaní mzdy je

zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať doklad obsahujúci najmä údaj o jednotlivých zložkách
mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o vykonaných zrážkach, ako
aj o celkovej cene práce. Celkovú cenu práce tvorí mzda, vrátane náhrady mzdy a náhrady za pracovnú
pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, na nemocenské poistenie,
na starobné poistenie, na invalidné poistenie, na poistenie v nezamestnanosti, na garančné poistenie,

úrazové poistenie, do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré
platí zamestnávateľ.
Keďže žalovanej skončil pracovný pomer, v zmysle ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce jej vznikol nárok
na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Pokiaľ žalobca účinným spôsobom nepoprel správnosť
skutkového tvrdenia žalovanej, teda že tejto patrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 13,5

dňa, potom jej vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku v zmysle ust. § 134
Zákonníkapráceurčovanéhozhrubejmzdy,tedavsumezodpovedajúcejjejvyčísleniu,vrátaneodvodov
a dane z príjmu. Súčasne z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca tejto vyplatil náhradu
príjmu pri dočasnej práceneschopnosti za mesiace október a november vo výške 54,53 eura a 81,05
eura. Nakoľko výška uvedenej náhrady nebola vyčíslená zo mzdy, ktorá žalovanej za rozhodné obdobie

aj patrila, mala byť táto suma správne vyúčtovaná za mesiac október 2022 - 86,73 eura a mesiac
november - 116,63 eura, preto si žalovaná uplatňuje touto žalobou doplatok vo výške 67,78 eura, preto
súd žalobe v uvedenej časti vyhovel.Podľa názoru súdu prvej inštancie je možné vyhovieť žalobe aj v časti uplatňovaného nároku na
náhradu škody v zmysle všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu podľa § 217 Zákonníka
práce, pokiaľ žalovanej za obdobie práceneschopnosti od 07.11.2022 do 31.11.2022 a od 01.12.2022

do 31.12.2022 boli vyplatené Sociálnou poisťovňou nemocenské dávky v nižšej výške, na akú by mala
nárok v prípade, keby žalobca jej vyúčtoval mzdu v súlade s ust. § 118, 121, 122, 122a, 122b a 130
Zákonníka práce. V zmysle vyššie uvedeného, preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti
uplatňovaného nároku na náhradu škody zodpovedajúcej sume, ktorú by Sociálna poisťovňa jej titulom
nemocenských dávok vyplatila v prípade, že by žalobca jej vyúčtoval mzdu v súlade so zákonom, teda

za obdobie práceneschopnosti v mesiaci november 2022 vo výške rozdielu 108,81 eura a december
2022 vo výške rozdielu 228,72 eura.
Napriek tomu, že žalobca po skončení pracovného pomeru žalovanej realizoval v jej prospech úhrady vo
výške 881,36 eura, 360,47 eura a 573,35 eura nepredložil akýkoľvek relevantný dôkaz preukazujúci, že
si splnil povinnosti mu uložené Inšpektorátom práce Prešov po vykonanej kontrole, teda, že zrealizoval
nápravu vo vzťahu k mzdovým nárokom žalovanej v súlade s ust. § 118, 121, 122, 122a, 122b v spojení

s ust. § 130 Zákonníka práce vydaním opravených výplatných dokladov, v zmysle ktorých by bolo
možné ustáliť aká mzda vrátane mzdového zvýhodnenia žalovanej za čas trvania pracovného pomeru
patrila. Žalobca v prospech žalovanej pri úhradách vo výške 881,36 eura a 360,47 eura ani neuviedol,
aké mzdové nároky uplatnenej žalovanou vzájomnou žalobou uhrádza a teda, či si vo vzťahu k týmto
plnenia splnil odvodovú a daňovú povinnosť. Na základe vyššie uvedených skutočností potom súd

prvej inštancie námietku žalobcu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovanej vo vzťahu k sumám
týkajúcich sa odvodov a dane považoval za nedôvodnú.
V zmysle ust. § 121 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky okrem iného sú aj náklady
spojené s jej uplatnením. V zmysle vyššie uvedeného je potom dôvodný nárok žalovanej, ktorá
si vo vzájomnej žalobe uplatnila nárok aj na náhradu nákladov, ktoré musela zaplatiť obchodnej

spoločnosti za účelom vyčíslenia finančných nárokov uplatňovaných vzájomnou žalobou voči žalobcovi.
Je nepochybné, že žalovaná u žalobcu pracovala v pozícii barman/čašník, potom nie je možné očakávať
v zmysle argumentácie žalobcu, že táto je odborne spôsobilou osobou na vyčíslenie si finančných
(mzdových) nárokov, pokiaľ je k tomu nevyhnutné ekonomické vzdelanie v predmete mzdového
účtovníctva. Záverom súd prvej inštancie dodal, že k podaniu žaloby ani vzájomnej žaloby by nedošlo,

pokiaľ by žalobca v pracovno-právnom vzťahu so žalovanou nepostupoval v rozpore so Zákonníkom
práce.
Na základe vyššie uvedených skutočností, by tak vzájomná žaloba žalovanej po započítaní úhrad
realizovaných ku dňu podania bola dôvodná vo výške 6.059 eura.
Keďže žalovaná zobrala vzájomnú žalobu späť v časti o zaplatenie 573,35 eura z dôvodu úhrady časti

uplatneného vzájomnou žalobou zo strany žalobcu po podaní žaloby a žalobca so späťvzatím žaloby
nevyslovil nesúhlas, súd konanie v uvedenej časti postupom podľa § 144-146 CSP zastavil.
O nároku na náhradu trov konania o žalobe a o vzájomnej žalobe súd prvej inštancie rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že v konaní pred súdom
prvejinštancietvrdil,žežalovanejriadneuhrádzalmzduvcelejjejvýške,pretonastranežalovanejneboli
založené dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru. V tejto súvislosti žalobca akcentoval, že
žalovaná prejavila vôľu okamžite skončiť pracovný pomer z dôvodu, že žalobca (ako zamestnávateľ)

v zákonom stanovenej lehote 15 dní od splatnosti mesačnej mzdy za mesiac 09/2022 svoju povinnosť
nesplnil.
Podľažalobcupreposúdenieplatnosti/neplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruboloteda
zo strany súdu prvej inštancie nevyhnutné posúdiť, či žalobca (ako zamestnávateľ) vyplatil žalovanej
(ako zamestnankyni) mzdu za mesiac 09/2022 riadne a včas. Túto skutkovú okolnosť mohol súd prvej

inštancie vyhodnotiť výlučne komparáciou (i) sumy, ktorú žalobca fakticky žalovanej zaplatil a (ii) sumy,
ktorú bol titulom mzdy žalobca povinný žalovanej zaplatiť podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy.
Súd prvej inštancie však v rozpore so svojou povinnosťou vôbec nezistil a nevyhodnotil, akú sumu
mzdy zaplatil žalobca žalovanej za odpracovaný mesiac 09/2022, pričom žiadny takýto hodnotiaci záver
ohľadom skutočnej sumy mzdy zaplatenej žalobcom žalovanej za mesiac 09/2022 sa v odôvodnení

rozsudku nenachádza.
Bez toho, aby súd prvej inštancie zistil, akú konkrétnu sumu (finančné prostriedky) žalobca žalovanej
zaplatil za mesiac 09/2022, nemohol prvoinštančný súd dospieť k následnému záveru, že žalobca
nezaplatil žalovanej dohodnutú mzdu podľa Pracovnej zmluvy.Žalobca je presvedčený, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pričom skutkovú okolnosť skutočnej výšky žalobcom zaplatenej sumy mzdy
žalovanej za mesiac 09/2022 nezistil a následne nevyhodnotil vôbec, v dôsledku čoho je rozsudok

minimálne predčasný a konzekventne za to nezákonný bez potreby preukazovania ďalších odvolacích
dôvodov.
Uviedol, že v celom konaní konzistentne tvrdil, že žalovanej uhradil mzdu riadne a včas, teda aj v
dohodnutej výške. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že jej nebola mzda za mesiac 09/2022 vyplatená v
dohodnutej výške, bolo jej dôkaznou povinnosťou toto skutkové tvrdenie preukázať.

Nakoľko však toto skutkové tvrdenie žalovanej nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané,
keďže výšku (sumu) tohto „nedoplatku na mzde“ súd v rozsudku vôbec neuvádza, nemohol bez ďalšieho
prijať právny záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom, v dôsledku
čoho rozsudok súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo rezultuje
do jeho nezákonnosti.
Podľa názoru súdu prvej inštancie, výsledky vykonaného dokazovania mali potvrdzovať pravdivosť

tvrdenia žalovanej, že strany sporu sa ústne dohodli na výške čistej mzdy v sume 850 eur. Odhliadnuc
od iných skutočností, takéto konštatovanie súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu nie je žiadnym
spôsobom odôvodnené, už vôbec nie je vysvetlené a náležite zdôvodnené aké dôkazy mali túto
súdom prvej inštancie konštatovanú skutočnosť preukázať, čím je založená vada nepreskúmateľnosti
rozsudku.

V záujme komplexnosti žalobca uviedol, že v podanej žalobe pôvodne tvrdil, že medzi stranami sporu
bola dohodnutá suma mzdy 900 eur, pričom suma mzdy vo výške 1.000 eur bola v Pracovnej zmluve
uvedená len formálnym nedopatrením. Žalobca taktiež v rámci svojho písomného vyjadrenia uviedol,
že suma mesačne doplácaná na účet žalovanej zo strany konateľky žalobcu (F. G. D.) bola vyplácaná
na základe individuálneho zmluvného vzťahu medzi žalovanou a F. G. D. za účelom zabezpečenia

stomatologického zákroku žalovanej. Od týchto tvrdení však žalobca v priebehu konania upustil, a to aj
reflektujúc výsledok súdneho konania vedeného na Okresnom súde Poprad, v rámci ktorého Okresný
súd Poprad vydal rozsudok zo dňa 09.02.2024, sp zn. 19C/36/2023-138, právoplatný dňa 29.03.2024,
založený aj v súdnom spise, posúdil mesačné doplatky realizované konateľkou Žalobcu (F. G. D.) v
prospech žalovanej ako mzdu.

Sama žalovaná v súdnom konaní predchádzajúcom vydaniu rozsudku Okresného súdu Poprad
výslovne uvádzala, že tieto mesačné doplatky boli mzdou. Rovnaké skutkové tvrdenia uvádzala
žalovaná aj v rámci tohto súdneho konania, keď výslovne uviedla, že tieto mesačné doplatky považovala
za súčasť mzdy.
Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal v rámci svojich úvah pri rozhodovaní sporu zo skutkovej premisy,

že strany sporu mali medzi sebou dohodnutú čistú mzdu žalovanej vo výške 850,- eur, potom nie je pre
žalobcu zrozumiteľné a zo strany súdu prvej inštancie zdôvodnené, na základe akých skutočností a
hodnotiacich úsudkov prijal súd prvej inštancie záver, že žalobca neuhradil žalovanej dohodnú mzdu za
mesiac 850,- eur v celom rozsahu. V súdnom spise sú totiž založené jednoznačné a nespochybniteľné
listinné dôkazy (predložené samotnou žalovanou) preukazujúce, že žalobca zaplatil žalovanej mzdu

za mesiac 09/2022 vo výške 850,74 eura (sumu 706,74 eura z účtu žalobcu a sumu 144,- eur z účtu
konateľky žalobcu). Táto skutočnosť navyše nebola ani sporná, keď túto skutkovú okolnosť sama tvrdila
aj samotná žalovaná v rámci prebiehajúceho sporu.
Ďalej právne rozvedené, pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudku uvádza (ods. 92. odôvodnenia rozsudku),
že žalobca nevyplatil žalovanej časť mzdy (v bližšie nekonkretizovanej výške), takýto záver, okrem toho,

že nie je ničím odôvodnený, nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu, pričom naopak vychádza z
nesprávnych skutkových zistení.
V kontexte uvedeného nie je vôbec relevantné, že žalobca pred podaním žaloby popieral, že by doplatky
zo súkromného účtu konateľky žalobcu boli súčasťou mzdy. Pre posúdenie Okamžitého skončenia
pracovného pomeru v kontexte jeho platnosti / neplatnosti je právne rozhodujúce výlučne to, či žalovanej

bola fakticky vyplatená dohodnutá mzda alebo nie, pričom v tomto prípade je nesporné a/aj preukázané,
že suma vo výške 850,- eur (ktorú súd prvej inštancie považuje za sumu dohodnutej mzdy) bola
žalovanej vyplatená.
Žalobcazdôraznil,žeodpodaniažalobyvrámciceléhokonaniapredsúdomprvejinštanciekonzistentne
tvrdí tú jedine dôležitú skutkovú okolnosť, že žalovanej bola mzda za mesiac 09/2022 v celej výške

uhradená.
Namietal, tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam keď konštatuje, že žalovanej údajne nemala byť vyplatená mzda za mesiac 09/2022 v plnejvýške, pričom výšku nedoplatku na mzde žalovanej za mesiac 09/2022 súd prvej inštancie ani len
nezistil a neuvádza ju v odôvodnení rozsudku.
Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie priznal žalovanej všetky žalované nároky bez toho, aby

tieto vyhodnotil, náležite preskúmal a posúdil ich oprávnenosť z pohľadu existencie právneho titulu na
ich vyplatenie a dôvodnosti ich výšky.
Primárne žalobca akcentoval, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov žalovanej vychádzal
výlučne z vyčíslenia predloženého žalovanou od spoločnosti QBR s.r.o., ktoré vyčíslenie údajných
nedoplatkov súd prvej inštancie bez ďalšieho prevzal bez toho, aby takéto vyčíslenie posúdil a

svojimi úvahami vyhodnotil. Ani v odôvodnení rozsudku nie sú k takto predloženému vyčísleniu žiadne
hodnotiace úvahy prvoinštančného súdu, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku.
Bez ohľadu na vyššie uvedené považuje žalobca uplatnený nárok žalovanej na zaplatenie dlžnej mzdy
v čistom vo výške 1.221,09 eura za nedôvodný. Žalobca, odkazujúc na v predchádzajúcej časti tohto
odvolania uvedené argumenty, akcentuje, že žalovanej bola každý mesiac dohodnutá mzda riadne
vyplatená (do sumy 850,- eur, ktorú súd prvej inštancie považuje za dohodnutú výšku mzdy). Samotná

skutočnosť, že žalobca doplácal žalovanej mzdu do výšky 850,- eur doplatkami zo súkromného účtu
konateľky žalobcu je tvrdená aj žalovanou, nesporná a preukázaná aj výpisom z účtu žalovanej.
V rozsudku absentuje akékoľvek zdôvodnenie tohto údajného nároku žalovanej na „dlžnú mzdu vo výške
1.221,09 EUR v čistom“, pričom súd prvej inštancie vôbec neposúdil a nevyhodnotil (neuvádza to ani
marginálne v odôvodnení rozsudku) tento uplatnený nárok žalovanej vlastnou úvahou, a to najmä vo

vzťahu k posudzovanému obdobiu, za ktoré mal tento nárok žalovanej údajne vzniknúť, výpočtovému
základu, z ktorého má tento údajný nárok vyplývať, právnemu titulu, ktorý má tento nárok v prospech
žalovanej zakladať.
Žalobca je navyše presvedčený (hoci to z odôvodnenia rozsudku nemožno explicitne vyvodiť, nakoľko
odôvodnenie rozsudku je nedostatočné), že súd prvej inštancie v rámci žalovanou uplatneného nároku

na dlžnú mzdu nezohľadnil ani doplatky realizované zo súkromného účtu konateľky žalobcu, v dôsledku
čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Nárok žalovanej na vyplatenie odstupného za 2 mesiace vo výške 1.945,48 eur a žalobca považuje za
nedôvodný primárne z dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to odkazujúc
na v predchádzajúcej časti tohto odvolania uvedené argumenty. Okrem toho je takto súdom prvej

inštancie žalovanej priznaný nárok podľa názoru žalobcu nesprávne vypočítaný. Ani vo vzťahu k tomuto
uplatnenému nároku žalovanej súd prvej inštancie neuvádza a nevysvetľuje, ako tento nárok osvedčil,
ako ho právne posúdil, a to najmä vo vzťahu k výpočtovému základu, z ktorého má tento údajný nárok
v uplatnenej výške vyplývať.
Rovnaké nedostatky posúdenia a vyhodnotenia nárokov žalovanej sa týkajú sumy nevyčerpanej

dovolenky za 13,5 dňa vo výške 517,23 eura a náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
vo výške 67,78 eura, pri ktorých nie je rovnako súdom prvej inštancie vôbec vysvetlené, za aké
posudzované obdobie mal tento nárok žalovanej údajne vzniknúť, z akého výpočtového základu
vychádza, a ktorý právny titul (zákonný alebo zmluvný dôvod) má tento nárok v prospech žalovanej
zakladať.

Žalovaná uplatnila vzájomnou žalobou taktiež nárok na zaplatenie sumy odvodov (zdravotné a sociálne
poistenie) vo výške 415,78 eura, odvodov za odstupné a dovolenku vo výške 148,18 eura, dani z príjmu
za obdobie 3/2022- 11/2022 vo výške 510,73 eura a dani z príjmu za odstupné a dovolenku vo výške
603,20 eura. Aj tieto nároky jej súd prvej inštancie priznal bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania, a to aj
napriek tomu, že ani samotná žalovaná tieto svoje nároky vo vzájomnej žalobe vôbec nešpecifikovala

a nekonkretizovala, najmä neuvádza za aké posudzované obdobie mal tento nárok žalovanej údajne
vzniknúť, z akého výpočtového základu vychádza, a ktorý právny titul má tento nárok v prospech
žalovanej zakladať. Už vôbec takto priznané nároky žalovanej nezdôvodňuje súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozsudku.
Žalobca pritom dôvodnosť týchto nárokov namietal už počas konania na prvom stupni keď vo vzťahu

k týmto žalovanou uplatneným nárokom namietal primárne nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na
strane Žalovanej. Podľa názoru žalobcu na strane žalovanej neexistuje žiadny právny titul zakladajúci
právo na výplatu týchto nárokov v prospech žalovanej. Nakoľko ide o sumy odvodov a dani z príjmu,
tieto nie sú nárokom žalovanej, ale sú nárokmi príslušných inštitúcii. Ani s touto námietkou žalobcu
uplatnenou počas konania sa však súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal.

Vyhodnotenie dôvodnosti (čo do právneho titulu ich vzniku) a výšky týchto nárokov žalovanej je výlučne
právnou otázkou, ktorú musí posúdiť a vyhodnotiť výlučne súd vlastnými právnymi úvahami, v žiadnom
prípade nie je podľa názoru žalobcu prípustné a zákonné, aby prvoinštančný súd bez ďalšieho dorozhodnutia o merite veci prevzal vyčíslenie od externej spoločnosti, a to navyše bez uvedenia vlastného
právneho názoru na takto stranou sporu uplatnené nároky a relevantnej právnej úpravy.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalovanej na náhradu škody vo výške 329,53 eura súd prvej inštancie

žalovanej túto taktiež priznal s odôvodnením, že táto suma predstavuje (ako škoda) sumu rozdielu, ktorá
bola žalovanej vyplatená titulom nemocenských dávok a sumy, ktorá by jej bola vyplatená v prípade, že
by žalobca vyúčtoval mzdu žalovanej v súlade so zákonom (ods. 108. odôvodnenia rozsudku). Ani v tejto
časti posudzovaných nárokov žalovanej však súd prvej inštancie vôbec neuvádza a nevysvetľuje, na
základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že mzda žalovanej nebola vyúčtovaná správne, v čom

mala táto prípadná nesprávnosť spočívať, a na základe akého právneho predpisu súd prvej inštancie
posúdil výšku žalovanou uplatneného rozdielu nemocenskej dávky.
Zo strany žalobcu nemôže zostať nepovšimnuté konštatovanie súdu prvého stupňa inkorporované v
rozsudku (ods. 101. odôvodnenia), podľa ktorého sa žalobca údajne k nárokom uplatneným Žalovanou
vzájomnou žalobou nie len že nevyjadril, ale až vo svojom záverečnom vyjadrení uviedol, že považuje
tieto nároky za nepreukázané, nesprávne uplatnené, namietajúc jej aktívnu vecnú legitimáciu. Ani toto

konštatovanie súdu prvého stupňa nie je pravdivé. Žalobca sa k týmto nárokom žalovanej vyjadril a tieto
poprel na pojednávaní konanom dňa 30.09.2024 (čo vyplýva aj zo zvukového záznamu pojednávania),
následne aj vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 10.12.2024.
Žalobca zdôraznil, že bez ohľadu na skutočnosť, ako podrobne sa žalobca k nárokom žalovanej vyjadril,
tieto nároky žalovanej musia byť pre prípad ich priznania zo strany súdu prvej inštancie predovšetkým

v súlade s právnymi predpismi (právne dôvodné), musia byť dostatočne špecifikované a dôkazne
preukázané, bez splnenia ktorých podmienok nemôže súd takto uplatnené nároky priznať. V danom
prípade však nebola splnená ani jedna z týchto podmienok, keď žalovanou uplatnené nároky sú bez
dôvodného právneho základu (titulu), nie sú vôbec konkretizované a dôkazne preukázané.
Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal ani s podstatnými skutkovými

a právnymi argumentami prezentovanými žalobcom počas prvostupňového konania proti vzájomnej
žalobe, keď v odôvodnení rozsudku takéto vyhodnotenie skutkovej a právnej argumentácie žalobcu
taktiež úplne absentuje.
Odôvodnenie rozsudku je navyše vo viacerých častiach rozporuplné, zmätočné a nekonzistentné, čo
taktiež zakladá jeho nepreskúmateľosť. Súd prvej inštancie v rozsudku napríklad vychádza zo záveru,

že medzi stranami sporu bola dohodnutá čistá mzda žalovanej vo výške 850,- eur (bez toho, aby tento
svoj záver odôvodnil konkrétnymi dôkazmi a skutočnosťami, z ktorých súd prvého stupňa vychádzal), na
druhejstranevinejčastiodôvodneniarozsudkukonštatuje,ževkonanínebolopreukázané,žežalovanej
bola vyplatená čista mzda v sume zodpovedajúcej hrubej mzde 1.000,- eur (ods. 93. odôvodnenia
rozsudku).

Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal so všetkými podstatnými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, a to najmä čo sa týka sumy skutočne medzi stranami sporu
dohodnutej výšky mzdy žalovanej, doplatkov z účtu konateľky žalobcu v prospech žalovanej vrátane
právneho posúdenia týchto doplatkov vo väzbe na úhradu mzdy, právnym dôvodom vzniku a výšky
nárokov uplatnených žalovanou vzájomnou žalobou, prostriedkami procesnej obrany žalobcu vo vzťahu

k vzájomnej žalobe žalovanej, je právnym dôvodom na zrušenie rozsudku z dôvodu nepreskúmateľnosti.
Navrhol, by odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vo vzťahu k týmto odvolaním
napadnutým výrokom) v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie (vo vzťahu k týmto odvolaním napadnutým výrokom) zmenil v zmysle § 388 CSP, tak že

odvolaniu v celom rozsahu vyhovel tým spôsobom, (i) že určí, že Okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovanej u žalobcu z dôvodu nevyplatenia mzdy podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
ktoré žalovaná doručila žalobcovi písomným listom označeným ako Okamžité skončenie pracovného
pomeru v zmysle ust. § 69 ods. 3 Zákonníka práce zo dňa 16.11.2022, je neplatné, a (ii) vzájomnú
žalobu žalovanej o zaplatenie 5.485,65 eura zamietne, (iii) a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov

konania vo veci žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň aj
vo veci vzájomnej žaloby voči žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorej konkrétnej výške súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, a zároveň sa žalobca domáha, aby odvolací súd
priznal žalobcovi voči žalovanej 100 % náhradu trov odvolacieho konania.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že jej nie je zrejmé, prečo žalobca za
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru považuje nevyplatenie mzdy za 09/2022, dôvodom
skončenia pracovného pomeru žalovanou vo vzťahu k žalobcovi bolo nevyplácanie dojednanejmesačnej mzdy v zmysle pracovnej zmluvy od 03/2022, keďže zamestnávateľ vyplácal mesačnú mzdu
pri hrubej mzde 900,- eur, a nie dojednanej mzde 1.000,- eur.
Súd prvej inštancie pritom vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy a vyhodnotil ich tak, že dospel k

jednoznačnému záveru – súladnému so záverom IP Prešov – že žalobca neplnil to, čo žalovanej plniť
mal. Súd prvej inštancie pritom veľmi podrobne popísal preukázaný skutkový stav veci, keď v bode 102.
odôvodnenia uviedol položky, ktoré zamestnancovi patria a v predchádzajúcich bodoch vylicitoval sumy
prináležiace žalovanej s uvedením ich výšky, právneho titulu a odôvodnenia.
Na druhej strane žalovaný nepreukázal, že žalovanej uhradil všetky jej nároky, ani v tomto smere

neprodukoval žiaden dôkaz, ani vykonanie dôkazu nenavrhol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná má za to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru v zmysle § 69 ods. 3 Zákonníka práce bol žalovanou riadne špecifikovaný, určitý a zrozumiteľný,
čím sa námietka žalobcu v tejto súvislosti javí ako neopodstatnená. Súd prvej inštancie preto správne
uzavrel, že okamžité skončenie pracovného pomeru učinené žalovanou bolo platné a preto v tomto bode
žalobu žalobcu zamietol.

Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa mesačných doplatkov k mzde zasielaných
žalobcom žalovanej zo súkromného účtu konateľky žalobcu a k argumentácii o nedostatočnom
odôvodnení priznaných nárokov, k úhrade ktorých bol žalobca výrokom III. zaviazaný, uviedla, že na
rozdiel od žalobcu zastáva názor, že súd prvej inštancie vyčerpávajúco odôvodnil svoje právne závery.
Žalovanásisvojenárokyuplatnilavzájomnoužalobouuždňa12.06.2023avýpočetjednotlivýchpoložiek

preukázala odborným vyjadrením. V tom čase žalobca neodstránil pochybenia zistené IP Prešov, ani o
tom nepredložil žiaden relevantný dôkaz, stále tvrdil, že plnenia poskytované žalovanej z účtu konateľky
žalobcu boli pôžičkou na stomatologický zákrok a žalobca ani nevyhotovil v súlade s § 130 ZP opravené
výplatné doklady, z ktorých by bolo možné ustáliť výšku všetkých mzdových nárokov žalovanej. Dokonca
žalobca žalovanej doplatil bez uvedenia dôvodov sumu 881,36 eura a 360,47 eura, pričom žalobca

neuviedol, či si splnil v tejto časti aj svoju odvodovú povinnosť. Žalobca po celú dobu súdneho konania k
výške uplatnených nárokov nezaujal absolútne žiadne stanovisko, ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz,
ani sa nevyjadril k odbornému vyjadreniu predloženému žalovanou.
Žalovanápoukázalanato,žepopodanívzájomnejžalobybolopojednávanieodročenéstým,žežalobca
sa mal a chcel k nárokom žalovanej v zmysle tejto vzájomnej žaloby vyjadriť, no neučil tak.

Až písomným podaním zo dňa 10.12.2024, doručeným súdu dňa 11.12.2024, t.j. v deň pojednávania,
žalobcakjednotlivýmpoložkámuviedolsvojestrohétvrdenia,žetietonárokyžalovanejsúnepreukázané
a nesprávne uplatnené. Dôkaz na preukázanie svojich bližšie neodôvodnených tvrdení neprodukoval
žalobca žiaden, ani nenavrhol vykonanie dôkazu. Nemôže preto obstáť jeho tvrdenie v odvolaní, že sa
k nároku žalovanej vyjadril a spochybnil ho, a to ani v písomnom podaní zo dňa 10.12.2024, avšak

ani na pojednávaní dňa 30.09.2024. Napokon odborné vyjadrenie žalovanej čerpá zo zistení IP Prešov,
ktoré zistenia vyplynuli z listinných podkladov žalobcu ako zamestnávateľa. Neobstojí ani tvrdenie, opäť
bez bližšieho odôvodnenia a preukázania zo strany žalobcu, že nárok priznaný žalovanej je nesprávne
vypočítaný. Každá zo strán sporu má predsa okrem povinnosti tvrdenia aj povinnosť označiť dôkazy na
ich preukázanie, k čomu zo strany žalobcu počas celého konania pred súdom prvej inštancie nedošlo.

K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovanej, s ktorou sa podľa žalobcu súd prvej
inštancie nevysporiadal, žalovaná poukázala na bod 109. odôvodnenia rozsudku obsahujúci riadne a
logické vysvetlenie, prečo súd prvej inštancie túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú
Rovnakotakvovzťahuknárokužalovanejvovýške329,53eura,ktorýbolposúdenýakonáhradaškody,
zaujal súd prvej inštancie postoj v bode 108. odôvodnenia rozsudku a riadne svoj záver odôvodnil.

Navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho
konania.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I. napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, III. o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť
žalovanej sumu 5.485,65 eura s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok IV. o trovách konania. Keďže
výrok II., ktorým bolo konanie o vzájomnej žalobe zastavené nebol odvolaním napadnutý, nebol preto v
odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

8. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

10. Podľa 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky
k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

11. Podľa § 150 ods. 1 CSP Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

12. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

13. Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj v prípade, ak mu zamestnávateľ nevyplatil
v uvedenej lehote aj časť mzdy (platu) alebo náhradu mzdy (platu). Dôvod na okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnanca vzniká vždy pri každej oneskorenej výplate mzdy, t.j. vždy
po uplynutí 15 dní od termínu splatnosti každej jednotlivej platby. Ide o situácie, keď zamestnávateľ
dlhšie zamestnancovi neplatí mzdu za vykonanú prácu alebo náhradu mzdy.
Povinnosť poskytovať odmenu za vykonanú prácu je základnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá
súčasne tvorí súčasť právnej povahy pracovného záväzku. V prípade neplnenia tejto základnej

povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje zamestnancovi možnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom je aj nevyplatenie časti
mzdy, obdobne ako vyplatenie mzdy alebo časti mzdy neskoršie než do 15 dní od uplynutia jej splatnosti.
To platí aj vtedy, ak by so zamestnancom zamestnávateľ vyrovnal všetky jeho mzdové nároky ešte
pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Ak zamestnávateľ

neposkytuje mzdu a ďalšie mzdové plnenia podľa § 69 ods. 1 písm. b) po dlhší čas, dôvod k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru vzniká vždy po uplynutí 15 dní od termínu splatnosti každej jednotlivej
splátky. U zamestnanca ide o veľmi vážny dôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje aj
okamžite skončiť pracovný pomer. Zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer z tohto
dôvodu aj vtedy, keď zamestnávateľ splnil svoju povinnosť, ale neskôr po lehote splatnosti aj za situácie,

ževčaseoneskorenéhosplneniatejtopovinnostizostranyzamestnávateľazamestnanecešteneuplatnil
okamžité skončenie pracovného pomeru. Čas uplatnenia dôvodu na okamžité skončenie pracovného
pomeru zamestnanca bezprostredne súvisí so splatnosťou mzdy alebo platu. Okrem uvedenej lehoty
musí zamestnanec brať do úvahy aj to, že právo na okamžité skončenie pracovného pomeru môžezamestnanec využiť v rámci mesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. (BARANCOVÁ, Helena,
OLŠOVSKÁ, Andrea. § 69 [Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca].

In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 781–782,
marg. č. 4.).

14. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovanej u žalobcu z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiac 9/2022 podľa § 69

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré žalovaná doručila písomným listom označeným ako okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.11.2022 s tým, že pracovný pomer žalovanej u žalobcu trvá.
Ďalším predmetom bola vzájomná žaloba žalovanej voči žalobcovi o uloženie povinnosti žalobcovi
zaplatiť sumu vo výške 6.059,- eur titulom nevyplatenia finančných nárokov v súvislosti nevyplácanou
častou mzdy za obdobie trvania pracovného pomeru.

15. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaná listom zo dňa 16.11.2022 (č.l. 11
súdnehospisu)oznámilažalobcoviokamžitéskončeniepracovnéhopomerustým,žepočasjehotrvania
nemala od zamestnávateľa vyplatenú mzdu v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, nakoľko od marca
2022 jej bola vyplácaná mzda 900,- eur. V tomto podaní uviedla, že zamestnávateľ bol niekoľko krát
vyzvaný na vyplatenie mesačnej mzdy v zmysle pracovnej zmluvy a na opravu mesačných výplatných

pások.Nakoľkozamestnávateľvzákonomstanovenejlehote15dníodsplatnostimesačnejmzdy9/2022
si túto povinnosť nesplnil, rozhodla sa tento pracovný pomer okamžite skončiť z dôvodu nevyplatenia
mzdy.

16. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobca ako zamestnávateľ a žalovaná ako zamestnanec

uzavreli dňa 01.03.2022 pracovnú zmluvu, na základe ktorej mala žalovaná u žalobcu pracovať vo
funkcii barman/čašník od 01.03.2022 s uvedením, že sa pracovný pomer uzatvára na dobu určitú do
28.02.2023.

17. Pokiaľ ide sporné skutočnosti tak žalobca v konaní spočiatku tvrdil, že medzi stranami sporu

bola dohodnutá hrubá mzda vo výške 900 eur, pričom v pracovnej zmluve uvedenú sumu 1.000,- eur
považoval za formálnu chybu v písaní, ktorú žalovaná počas celej doby trvania pracovného pomeru ani
nerozporovala. Od tohto tvrdenia neskôr žalobca upustil a tvrdil, že žalovanou predloženú pracovnú
zmluvu s uvedenou sumou hrubej mzdy 1.000,- eur nenamieta a nepovažuje ju z pohľadu jeho
prostriedkov procesného útoku za právne relevantnú (vyjadrenie žalobcu zo dňa 10.12.2024 na č.l.

241 súdneho spisu). Mal za to, že mzda za mesiac 09/2022 bola žalovanej riadne uhradená z časti z
bankového účtu žalobcu a z časti z iného bankového účtu, čo vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu
Poprad č.k. 19C/36/2023-138 zo dňa 09.02.2024 (č.l. 229 súdneho spisu).
Žalovaná tvrdila, že sa strany sporu sa dohodli na čistej mzde vo výške 850,- eur, pričom konateľ žalobcu
nevedel pri uzatvorení pracovnej zmluvy aká suma hrubej mzdy by zodpovedala tejto čistej mzde, tak

uviedol v čl. IV. bod 1 sumu 1.000,- eur. Podľa žalovanej žalobca vo výplatnom termíne zasielal z účtu
obchodnej spoločnosti sumu zodpovedajúcu čistej mesačnej mzde podľa výplatných pások a konateľka
spoločnosti žalobcu v rovnaký deň realizovala doplatok v sume tak, aby súčet vyplatenej sumy žalobcom
a vyššie uvedenému doplatku zodpovedal sume 850,- eur (výpisy z účtu žalovanej č.l. 53 až 66 súdneho
spisu).

18. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že :
a) verzia pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2022 predložená žalovanou obsahuje základnú mesačnú mzdu
vo výške 1.000,- eur, pričom táto suma tvorí súčasť vytlačenej zmluvy (č.l. 4 spisu). Verzia pracovnej
zmluvy zo dňa 01.03.2022 predložená žalovanou obsahuje perom dopísanú sumu 1.000,- eur (č.l. 41

súdneho spisu).
b) podľa predložených výplatných pások žalovanej (č.l. 16 až 19 súdneho spisu) jej bola počas obdobia
3/2022 až 10/2022 v rozpore s dohodnutou hrubou mzdou 1.000,- eur vyplácaná hrubá mzda vo výške
900,- eur.
c) prešetrením podnetu žalovanej Inšpektorátom práce Prešov v oznámení o výsledku prešetrenia zo

dňa 13.03.2023 (č.l. 97 až 102 súdneho spisu) bolo zistené, že žalobca sa dohodol so žalovanou na
vyplácaní základnej zložky mzdy podľa odpracovaného času vo výške 1.000,- eur. V období od marca
do októbra 2022 však vyúčtoval a poskytoval časovú mesačnú mzdu vo výške 900,- eur, čím konal v
rozpore s ust. § 118 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 130 ods. 2 Zákonníka práce.19. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že medzi stranami sporu bola dohodnutá hrubá mzda vo výške 1.000,- eur. Odvolací dodáva, že takúto

výšku hrubej mzdy napokon uznal aj žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.12.2024. Preto pokiaľ
žalobca titulom uzatvorenej pracovnej zmluvy bol povinný vyplácať hrubú mzdu vo výške 1.000,- eur,
pričom počas celého trvania pracovného pomeru, teda vrátane mesiaca 09/2022 vyplácal žalovanej
hrubú mzdu len vo výške 900,- eur, tak boli na strane žalovanej ako zamestnanca splnené zákonné
podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu pre nevyplatenie mzdy za mesiac

9/2022 podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

20. Žalobca v odvolaní argumentuje, že pre posúdenie platnosti / neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru bolo však zo strany súdu prvej inštancie relevantné posúdiť, či žalobca (ako
zamestnávateľ) faktický vyplatil žalovanej (ako zamestnankyni) mzdu za mesiac 09/2022 riadne a včas,
to komparáciou sumy, ktorú žalobca fakticky zaplatil a ktorú mal dohody zaplatiť, k čomu však podľa jeho

názoru súd prvej inštancie žiaden hodnotiaci úsudok nedal. Poukázal pritom na to, že žalovanej bola za
relevantný mesiac september 2022 vyplatená mzda 850,74 eura a to od žalobcu ako zamestnávateľa
706,74 eura a 144,- eur z účtu konateľky žalobcu, čo zodpovedá skutkovej premise súdu prvej inštancie,
že strany sporu mali medzi sebou dohodnutú čistú mzdu 850,- eur.

21. Interpretácia obsahu právneho úkonu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže nahradiť
alebo meniť už realizované prejavy vôle. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu,
aby obsah právneho úkonu bol vykladaný v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe zmluvného
dojednania. Pokiaľ je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná
obsahom listiny (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.06.2007 pod sp.zn. 33Cdo/2393/2007).

22. Výkladové pravidlá v § 35 Občianskeho zákonníka neumožňujú, aby súd uprednostnil tvrdenú
vôľu účastníkov pred jazykovým vyjadrením, pokiaľ je uvedené vyjadrenie v písomnej zmluve natoľko
jednoznačné, že nemožno ani s prihliadnutím na tvrdenú vôľu účastníka vychádzať z iného obsahu
právneho úkonu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 12.05.2010 pod sp.zn. 28Cdo/4341/2009).

23.OdvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštancievtejtosúvislostipoukazujenarozhodnutieOkresného
súdu Poprad zo dňa 09.02.2024 pod sp.zn. 19C/36/2023, (č.l. 226 súdneho spisu), v ktorom konaní
sa konateľka žalobcu voči žalovanej domáhala vrátenia doplatkov s tým, že išlo o pôžičku pre účely
podstúpenia stomatologického zákroku, pričom okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to z

dôvodu, že uvedené sumy predstavovali výlučne mesačnú mzdu, a teda nešlo o pôžičku alebo dar.
Zároveň v tomto konaní bolo preukázané, že v uvedenej spoločnosti mala jej konateľka zavedenú takú
prax, že časť mzdy posielala zamestnancovi na účet z účtu spoločnosti a časť zo svojho súkromného
účtu, čo bolo nepochybne preukázané aj listinnými dôkazmi a čestným prehlásením iného zamestnanca
spoločnosti žalobcu (bod 13 odôvodnenia predmetného rozsudku).

24. Preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neobstojí argumentácia
žalobcu o neexistencii právneho dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď v súdnom
konaní Okresného súdu Poprad sp.zn. 19C/36/2023 bolo preukázané tvrdenie žalovanej, že jej boli
realizované doplatky mzdy zo súkromného účtu konateľky spoločnosti žalobcu. Ako správne konštatoval

súd prvej inštancie, samotný žalobca v čase vykonania inšpekcie Inšpektorátom Prešov, ktorý podal
správu zo dňa 13.03.2023 a v rámci konania 19C/36/2023, zotrvával na názore, že tieto platby z
bankového účtu konateľkou predstavujú peňažnú pôžičku poskytnutú žalovanej (prvá veta z bodu 13
rozsudku sp.zn. 19C/36/2023: ,,Tvrdenie žalobkyne, že pracovnoprávny vzťah spoločnosti Alweg, s.r.o.
a žalovanej nemožno zamieňať so súkromnými pôžičkami poskytnutými žalobkyňou z jej osobného účtu

žalovanej v termínoch a sumách, ako je to uvedené aj v žalobe, je zavádzajúce a bezpredmetné pre
meritórne rozhodnutie súdu.“). Z uvedeného potom súd prvej inštancie vyvodil správny záver, že teda
ešte v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou žalobcovi jeho konateľ
nepovažoval platby z súkromného bankového účtu za doplatky mzdy, a teda žalobca žalovanej vyplácal
len hrubú mzdu vo výške 900,- eur, ako bolo preukázané v tomto konaní.

25. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie
pochybil, ak nezisťoval výšku nedoplatku na mzde žalovanej za mesiac 09/2022, keďže žalovaná
preukázala v konaní, že žalobca jej platil nižšiu hrubú mzdu ako sa dohodli v pracovnej zmluve a žalobcanepreukázal, že platbami zo súkromného bankového účtu konateľky žalobcu bola vyplatená čistá mzda
žalovanej vo výške, ktorá by zodpovedala dohodnutej hrubej mzde 1.000,- eur.

26. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo taktiež preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie v jeho III. výroku, ktorým vyhovel vzájomnej žalobe žalovanej voči žalobcovi v časti o
zaplatenie 5.485,65 eura. Žalovaná si vzájomnou žalobou uplatnila tieto finančné nároky voči žalobcovi
ako zamestnávateľovi :
• dlžná mzda v čistom vo výške 1.221,09 eura

• suma odstupného za 2 mesiace vo výške 1.945,48 eura
• suma nevyčerpanej dovolenky za 13,5 dňa vo výške 517,23 eura
• náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti vo výške 67,78 eura
• suma odvodov (zdravotné a sociálne poistenie) vo výške 415,78 eura
• suma odvodov za odstupné a dovolenku vo výške 148,18 eura
• daň z príjmu za obdobie 3/2022- 11/2022 vo výške 510,73 eura

• daň z príjmu za odstupné a dovolenku vo výške 603,20 eura
• náhrada škody vo výške 329,53 eura
• náklady za výpočet miezd za obdobie 03/2022-10/2022 vo výške 300 eur

27. Ako nepochybne vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalovaná v konaní

preukazovala tieto finančné nároky v prvom rade predložením už vyššie spomínaného Oznámenia
Inšpektorátu práce Prešov o výsledku prešetrenia podnetu žalovanej, podľa zistení ktorého žalobca
ako kontrolovaný subjekt nevyplatil žalovanej časť mzdy zodpovedajúcej sume 1.000,- eur, mzdové
zvýhodnenie za prácu vykonávanú vo sviatok, v sobotu ani v nedeľu, pričom v tomto Oznámení sú
konkretizované dní, za ktoré nebolo priznané mzdové zvýhodnenie.

Žalovaná vo vzájomnej žalobe uviedla skutkové tvrdenia, že v súvislosti s nesprávne vypočítanou
mzdou jej boli nesprávne vypočítané a zrazené sumy odvodov na zdravotné a sociálne poisťovne
poistenie za obdobie 3/2022 - 1/2022 vo výške 415,78 eura, odvody za odstupné a dovolenku v sume
148,18 eura, preddavkov na daň z príjmov, konkrétne obdobie 3-11/2022 v sume 510,73 eura, za
odstupné a dovolenku v sume 603,20 eura, ako aj náhrada mzdy za dovolenku a pri dočasnej pracovnej

neschopnosti. Nárok na náhradu škody vo výške 329,53 eura žalovaná odôvodnila skutkovými
tvrdeniami, že Sociálna poisťovňa vyplatila žalobkyni za obdobie od 07.11.2022 do 31.12.2022 iba
sumu 405,30 eura namiesto sumy 566,11 eura, teda o 100,81 eura menej a za obdobie od 01.12. do
31.12.2022 iba sumu 502,50 eura namiesto sumy 731,22 eura, teda od 228,72 eura menej.
Žalovaná svoje tvrdenia o správnom výpočte mzdy a s ňou súvisiacimi finančnými nárokmi podložila

výplatnými páskami za obdobie od 03/2022 do 10/2022 (č.l. 115 až 119 súdneho spisu) a sumárom mzdy
žalobkyne za rok 2022 (č.l. 113 súdneho spisu), ktoré pre žalobkyňu vypracovala spoločnosť QBR s.r.o.
Nárok na náklady za uvedený výpočet miezd za obdobie 03/2022-10/2022 vo výške 300 eur žalovaná
preukazovala faktúrou a príjmovým pokladničným bločkom z 10.04.2023.

28. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k vyššie uplatneným
finančným nárokom obzvlášť, ak žalovaná konkretizovala svoje nároky a podložila ich dôkazmi
žalobca neuniesol procesné bremeno popretia skutkových tvrdení žalovanej. Odvolací súd prisvedčuje
žalobcovi, že žalovaný sa vyjadril k nárokom žalovanej už na pojednávaní konanom dňa 30.09.2024
o čom svedči zápisnica z pojednávania (č.l. 231 súdneho spisu), išlo však len všeobecné tvrdenia

o nedôvodnosti nároku žalovanej na náhradu príjmu za práceneschopnosť, titulom náhrady škody a
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Zároveň uviedol, že odvody a daň z príjmov nepatria
žalovanej, ale Sociálnej poisťovni.
Vo vyjadrení zo dňa 10.12.2024 (č.l. 241 - 242 súdneho spisu), na ktoré práve poukázal súd prvej
inštancie žalobca prezentoval svoju argumentáciu ohľadom nedôvodnosti žalovanou podanej žaloby o

zaplatenie 6.059,- eur a považoval toto vyjadrenie za zhrnutie svojich návrhov a jeho vyjadrenie sa k
dokazovaniu a k právnej stránke veci, s tým, že ak by došlo k ukončeniu pojednávania, toto vyjadrenie
predstavuje jeho záverečnú reč.
V tomto vyjadrení žalobca uviedol vo vzťahu k nároku žalovanej na odstupné len, že sumu odstupného
považuje za nepreukázanú a nedôvodnú.

Vo vzťahu k nároku na nevyčerpanú dovolenku sa žalobca obmedzil len na tvrdenia, že je nepreukázaná
a nesprávne vypočítaná. Samotný výpočet za údajne nevyčerpanú dovolenku považoval za nesprávny
a žalovanou nepreukázaný. Uviedol, že tento nárok popiera.Taktiež vo vzťahu k nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti žalobca konštatoval
len to, že táto náhrada je nepreukázaná a nesprávne uplatnená. Podľa žalobcu nepatri žalovanej ani
nárok na zaplatenie odvodov a žalovaná nie je ani aktívne vecne legitimovaným subjektom na jeho

uplatnenie.
Rovnako žalobca postupoval aj pri namietaní uplatnených nárokov daň z príjmu a daň z príjmu za
odstupné a dovolenku. Tvrdil, že tieto nároky nie sú správne uplatnené, právne nevysvetlené a žalovaná
nie je ani aktívne vecne legitimovaným subjektom na jeho uplatnenie.
Za nepreukázaný považoval žalobca aj nárok žalovanej na náhradu škody, kedy žalovaná nepreukázala

porušenie povinnosti, vznik škody a už vôbec nie kauzálny nexus medzi porušením povinnosti a
vzniknutou škodou.
Napokon vo vzťahu k nároku na náklady na výpočet miezd žalobca namietal, že tento nemá právnu
oporu a opodstatnenie, pričom išlo o slobodné dobrovoľné rozhodnutie žalovanej dať vypočítať výšku
mzdy externej spoločnosti.
Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, žalovaný v závere svojho vyjadrenia uviedol, že okrem

vykonaní dôkazu prečítaním tejto listiny žiadne iné ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemal.

29. Podľa ust. § 215 ods. 1 a 2 CSP platí, že súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. Za tento procesný postup nemožno považovať iba
dokazovanie prostredníctvom vykonania stranami označených dôkazov (lebo v zásade len tie môže súd

vykonať - pozri ust. § 185 CSP), ale okrem iného aj zohľadnenie tých skutkových tvrdení sporovej strany,
ktoré neboli protistranou účinne popreté. Základom koncepcie civilného procesu je to, že sporové strany
majú svoju procesnú aktivitu realizovať predovšetkým prostredníctvom prostriedkov procesného útoku
a procesnej obrany a medzi tie patria podľa ust. § 149 CSP okrem iných aj skutkové tvrdenia a popretie
skutkových tvrdení protistrany.

30. Odvolací súd uvádza, že skôr ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov,
identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší
procesný postup súdu zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu
vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva

dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí
ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí.

31. Odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 151 CSP, z ktorého vyplýva, že stranu sporu zaťažuje
procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, pričom na popretie skutkových tvrdení sa

kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 musí totiž popierajúca
strana uviesť vlastné tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako
pre predkladanie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1). Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie
skutkových tvrdení musí byť substancované. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových
tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia

protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné, pričom nepostačuje
všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť
iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Aby došlo k účinnému
popretiu skutkových tvrdení žalovanej je potrebné uvedenie vlastných skutočností a tvrdení vo vzťahu
k uplatnenému nároku žalobcu na zaplatenie 6.059,- eur.

32. Žalobca v konaní namietal nesprávnosť a nepreukázanie nároku žalovanej na nevyčerpanú
dovolenku, na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, avšak k samotným nárokom vlastné
tvrdenia neuviedol. Namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalovanej vo vzťahu nároku na zaplatenie
odvodov a dani z príjmov, svoje tvrdenia však bližšie nevysvetlil ani nepreukázal. Navyše žalovanej

ako slabšej zmluvnej strane svedčí aktívna vecná legitimácia za porušenie jej práva na dohodnutú
odmenu za vykonanú prácu. Odvolací súd v celom rozsahu aprobuje dôvody súdu prvej inštancie
týkajúce sa neopodstatnenosti námietky odvolateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie (pozri bod
109 napadnutého rozsudku). Namietal nárok žalovanej na náhradu škody, avšak vlastné tvrdenia prečo
žalovanánepreukázalaporušeniepovinnosti,vznikškodyakauzálnynexusmedzi porušenímpovinnosti

a vzniknutou škodou bližšie nevysvetlil. Žalovaný neuviedol žiadne relevantné tvrdenia na popretie
dôkazu v podobe výplatných pások za obdobie od 03/2022 do 10/2022 a sumáru mzdy žalobkyne za rok
2022, ktoré pre žalobkyňu vypracovala spoločnosť QBR s.r.o. ani netvrdil, že vyhotovil v súlade s § 130
Zákonníka práce opravené výplatné doklady, z ktorých by bolo možné ustáliť výšku všetkých mzdovýchnárokov žalovanej. Neobstojí tvrdenie žalobcu, bez bližšieho odôvodnenia a preukázania zo strany
žalobcu, že nárok priznaný žalovanej je nesprávne vypočítaný. Teda súhrnne je možné povedať, že
žalobca okrem vyhlásení, že konkrétne skutkové tvrdenia žalovanej nepovažuje za pravdivé nepredložil

iné skutkové tvrdenie o predmetných skutkových okolnostiach.

33. Preto pokiaľ si súd prvej inštancie osvojil nesporné skutkové tvrdenia žalovanej vo vzťahu k jej
finančným nárokom bez vyhodnocovania pravdivosti skutkových tvrdení žalovanej na základe ňou
predložených dôkazov ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal v meritórnom rozhodnutí o

vzájomnej žalobe, odvolací súd nemá k tomuto postupu súdu prvej inštancie žiadne námietky.

34. Odvolací súd pre správne právne posúdenie nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky
žalobcu vo vzťahu k výroku III. rozsudku prvej inštancie o vyhovení vzájomnej žaloby v časti o zaplatenie
5.485,65 eura.

35. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu
spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný,
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./

Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

36. Odvolací súd konštatuje v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil,
čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v

konaní pred súdom prvej inštancie a ako s vyporiadal s procesnou povinnosťou zistiť, ktoré skutkové
tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné, čo rezultovalo do aplikácie ust. § 151 ods. 1 CSP. Súd v
odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé,
akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. III. a IV. ako
vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).