Rozsudok · Pracovné právo · Judgement

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 15Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214205634
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Hudecová PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2024:4214205634.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdKomárnopredsudkyňouJUDr.DominikouHudecovou,PhD.,vprávnejvecižalobkýň:1./A.

B., nar. XX.XX.XXXX, X. XXXX XXXX/X, C., v konaní zastúpená: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o.,
Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO: 47 237 023, 2./ D. E., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, C., ,
v konaní zastúpená: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO:
47 237 023, 3./ D. G., nar. XX.XX.XXXX, H. XXXX/X, C., v konaní zastúpená: JUDr. Ema Zacharová,
advokát s.r.o., Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO: 47 237 023 a Mgr. RNDr. Mária Zacharová,
PhD., Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO: 52 864 910 a 4./ D. I., nar. XX.XX.XXXX, J. XXX/
XX, C., v konaní zastúpená: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., Forgáchova bašta 5676/7, Nové

Zámky, IČO: 47 237 023, proti žalovanej: F. K., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, F.- L. M., v konaní zastúpená:
LMH Legal, s.r.o., Moyzesova 314/39, Modra, IČO: 55 137 652 , v konaní o nároky z pracovnoprávneho
vzťahu, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť: žalobkyni v 1./ rade A. B. celkom sumu 3.163,18 € spolu s 5,5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.163,18 € od 20.3.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 2./ rade D. E.
celkom sumu 3.185,09 € spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.185,09 € od 20.3.2014
do zaplatenia, žalobkyni v 3./ rade D. G. celkom sumu 3.109,81 € spolu s 5,5 % ročným úrokom z

omeškania zo sumy 3.109,81 € od 20.3.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 4./ rade D. I. celkom sumu
3.175,56 € spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.175,56 € od 20.3.2014 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

III. Žalobkyne v 1./ až 4./ rade m a j ú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,74 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne 1./ až 4./ sa žalobou doručenou súdu 24.03.2014 domáhali zaplatenia nárokov z

pracovnoprávnych vzťahov, na tom skutkovom základe, že žalovaná bola živnostníčkou pod obchodným
nemom Katarína Rusňáková, IČO: 35 048 298, miesto podnikania 945 01 Komárno, Ďulov Dvor,
Hlavná 61. Podnikateľskú činnosť začala 01.02.1998 a ukončila 31.12.2013. Predmetom jej činnosti
bola maloobchodná a veľkoobchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, ktorú činnosť vykonávala aj
v prevádzkami 947 01 Hurbanovo, Komárňanská 56. Žalovaná bola zamestnávateľkou, žalobkýň 1./
až 4./ Pracovali u nej v pracovnom pomere, a to žalobkyňa 1./ A. B. od 05.01.1998, žalobkyňa 2./ D.
E. od 08.12.2007, žalobkyňa 3./ D. G. od 01.12.2004 žalobkyňa 4./ D. I. od 01.06.2006. Obchod, v

ktorom vykonávali prácu, bol otvorený 7 dní v týždni. V jednej zmene pracovali vždy dve. Otváracie
hodiny boli pondelok až sobota od 6.00 hod. do 22.00 hod (striedali sa dve po 8 hod. a dve po 8 hod.),
pondelok až piatok od 6.00 hod. do 22.00 hod. (striedali sa dve 8 hod. a dve 8 hod.), plus nedeľa
v zimnom období od 8.00 hod. do 14.00 hod. Dvojice sa striedali v letnom období od 8.00 hod. do16.00. hod. Pracovali teda jeden týždeň 48 hodín a druhý týždeň 46 hodín v zimnom období, alebo
48 hodín v letnom období. Odo dňa 07.10.2013 žalobkyniam žalovaná neprideľovala prácu, nikdy
im nezabezpečovala stravovanie a neodmeňovala ich za prácu v sobotu a v sviatok a za nadčasovú

prácu tak, ako jej to ukladá Zákonník práce. Žalovaná sa pokúsila žalobkyniam dňa 08.10.2013 doručiť
výpoveď dohodou ku dnu 06.10.2013, ktoré to odmietli prevziať, pretože dohodnúť s ňou o skončení
pracovnéhopomerubeznárokunaodstupnénechceli.Prípisomz07.10.2013,ktorýžalobkyniamzaslala
žalovanápoštouvobálke30.10.2013,imžalovanáoznámila,žesadohodlasN.H.,žeprávaapovinnosti
z ich pracovných zmlúv prejdú naňho, takáto dohoda však uzatvorená nebola. Pán H. im oznámil, že

kúpi zásoby a uzatvoril nájomnú zmluvu na nebytové priestory a ponúkol im uzatvorenie dohody o
vykonaní práce. Dohodu s ním uzatvorili s tým, že pokiaľ im prácu neprideľovala žalovaná, tak chceli
uňho pracovať na dohodu od 07.10.2013 do skončenia sporu s predošlou zamestnávateľkou. Na N. H.
neprešliprávaapovinnostizpracovnoprávnychvzťahovakonapreberajúcehozamestnávateľa.Vyplýva
to z kúpnej zmluvy z 10.10.2013, ktorú medzi sebou uzatvorili. Predmet kúpnej zmluvy je vymedzený v
čl. I. Podľa jeho bodu 1.4. tejto zmluvy prechádza na kupujúceho vlastnícke právo k hnuteľnostiam podľa

inventárnehosúpisu,ktorýtvoríprílohuč.Itejtozmluvyajejejneoddeliteľnousúčasťou.Popreštudovaní
inventárneho súpisu zistili, že tento obsahuje súpis zásob v hodnote 7.333,- € a toto bola podľa čl. II bod
2.1. aj dohodnutá kúpna cena za hnuteľné veci podľa inventárneho súpisu. Podľa čl. IV. bod 4.1. kupujúci
nadobúda vlastnícke práva k hnuteľným veciam dňom podpisu tejto zmluvy, ako aj práva s nimi nakladať.
Ničinéanipredmetomzmluvynebolo.AkožalobkyneinformovalN.H.,kdelimitáciipracovníkovneprišlo,

pretože sa na tom nedohodli, preto mu ani žalovaná neodovzdala žiadnu personálnu agendu, zoznam
pracovníkov, osobné spisy, mzdové listy. Kúpna zmluva uzatvorená podľa § 409 Obch. zák. z 10.10.2013
medzi žalovanou a N. H. je dôkazom toho, že neprišlo k nástupníctvu, ako to tvrdí žalovaná. Keďže
žalovaná žalobkyniam prácu neprideľovala a pán H. ich informoval, že k uzatvoreniu zmluvy o predaji
podniku neprišlo, neprišlo ani k inému nástupníctvu, tak vznikli prekážky v práci na strane žalovanej, za

čo je povinná poskytnúť žalobkyniam náhradu mzdy v sume priemerného zárobku podľa § 142 ods. 3
ZP. Svoje nároky žalobkyne žalovanej oznámili prípisom z 11.11.2013. Keďže im žalovaná nevyplatila
náhradu mzdy za mesiac október 2013 do 25 dní od jej splatnosti, tak okamžite skončili pracovný
pomer, každá prípisom z 17.12.2013, všetky žalovaná prevzala 19.12.2013. Výplatný termín určený
nemali.Žalovanážalobkyniamneposkytovalastravnéaanihonezabezpečovalanapriektomu,žejejtúto

povinnosť ukladá zákonník práce. Keďže žalovaná neposkytovala a ani nezabezpečovala stravu, mala
žalobkyniam poskytnúť finančný príspevok podľa § 152 ods. 6 ZP. Ani tento im neposkytla, pritom však
mohli chodiť na stravovanie do stravovacieho zariadenia neďaleko pracoviska, v ktorom je poskytované
denné menu. Prípisom z 08.01.2014 vyzvali žalovanú na náhradu stravného, a to pre žalobkyňu 1./ A. B.
vroku2011za225odpracovanýchdnímalanároknastravné855,-€,vroku2012za225odpracovaných

dní má nárok na stravné 869,40 €, v roku 2013 za 170 odpracovaných dní má nárok na stravné 680,- €
x 2= 404,40 €, v roku 2013 nevyčerpala celú dovolenku, žiadala preplatiť 3 dni, za čo jej patrí náhrada
mzdy v sume cca 15,51 €/deň, teda 46,53 €. Pre žalobkyňu 2./ D. E.: v roku 2011 za 224 odpracovaných
dní má nárok na stravné 851,20 €, v roku 2012 za 217 odpracovaných dní má nárok na stravné 837,40
€, v roku 2013 za 167 odpracovaných dni má nárok na stravné 668,- € x 2 = 356,60 €. Pre žalobkyňu

3./ D. G.: v roku 2011 za 225 odpracovaných dní má nárok na stravné 855,- €, v roku 2012 za 168
odpracovaných dní má nárok na stravné 747,80 €, v roku 2013 za 168 odpracovaných dní má nárok
na stravné 672,- € x 2 = 274,80 €, v roku 2013 nevyčerpala celú dovolenku, žiada preplatiť 5 dní, za
čo jej patrí náhrada mzdy v sume cca 15,51 €/deň, teda 77,55 €. Pre žalobkyňu 4./ D. I. v roku 2011
za 225 odpracovaných dní má nárok na stravné 855,- €, v roku 2012 za 225 odpracovaných dní má

nárok na stravné 869,40 €, v roku 2013 za 173 odpracovaných dní má nárok na stravné 692,- € x 2
= 416,40 €. Keďže žalobkyne nemali k dispozícii dochádzku, ktorú je zamestnávateľ povinný viesť a
archivovať, tak zatiaľ nárok vypočítali na počet pracovných dní, pričom v ňom nie sú zahrnuté soboty a
nedele, ktoré tiež pracovali. Dĺžku pracovného času určuje § 85 ods. 5 ZP. Keďže žalobkyne robili na
zmeny, tak jeho dĺžka bola podľa zákona 38 a 3/4 hod. Všetka práca nad tento čas bola prácou nadčas.

Mzdu za prácu nadčas určuje § 121 ZP. Podľa tohto ustanovenia im patrila za prácu nadčas dosiahnutá
mzda a mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie za
prácu vo sviatok určuje § 122 ZP. Za túto prácu im patrila dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie
vo výške najmenej 50 % priemerného zárobku. Takáto mzda im patrila aj za prácu vykonávanú počas
nepretržitého odpočinku - ten upravuje § 93 ZP. Každú sobotu, každú druhú nedeľu a každý pondelok

pracovali. Za prácu v nedeľu im platila žalovaná príplatok v sume 8,- €, za soboty a sviatky im príplatok
neplatila. Vo sviatky zvykli mať pracovnú dobu od 6.00 hod. do 14.00 hod., vtedy sa striedali - jedna
dvojica pracovala jeden sviatok a druhá dvojica pracovala druhý sviatok. Ak vyšiel sviatok na sobotu
alebo piatok, tak pracovali do 22.00 hod. Teda pracovali obe dvojice na zmeny. Náhradné voľno zaprácu vo sviatok nikdy nečerpali. Na základe uvedeného žalobkyne žiadali priznať: 1. Nárok na náhradu
mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP od 07.10.2013 do 19.12.2013 (53
pracovných dní) a nárok na výplatu za výpovednú dobu 2 mesiace (40 pracovných dní) vo výške a nárok

na preplatenie nevyčerpanej dovolenky: žalobkyňa 1./ A. B. pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 € je
to suma 1.488,96 €, žalobkyňa 2./ D. E. pri priemernej čistej dennej mzde 14,90 € je to suma 1.385,70
€, žalobkyňa 3./ D. G. pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 € je to suma 1.519,98 €, žalobkyňa 4./ D.
I. pri priemernej čistej dennej mzde 14,99 € je to suma 1.394,07 €. 2. Nárok na náhradu stravného za
obdobie od 01.01.2011 do 06.10.2013: žalobkyňa 1./ A. H. 2.404,40 €, žalobkyňa 2./ D. E. 2.356,60 €,

žalobkyňa 3./ D. G. 2.274,80 €, žalobkyňa 4./ D. I. 2.416,40 €. Nárok na mzdové zvýhodnenie za soboty
a sviatky a práca nadčas - tá bola priemerne týždenne 8,25 hod.: žalobkyňa 1./ A. B. za obdobie od
01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov 480,30 € (počítané z 33 hod. mesačne nadčas, hodinová
mzda 1,94 €, príplatok 25 %), žalobkyňa 2./ D. E. za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30
mesiacov 460,50 €, žalobkyňa 3./ D. G. za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov
480,30 €, žalobkyňa 4./ D. I. za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov 462,90 €.

2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15Cpr/2/2014 - 1354
zo dňa 1. júna 2023 tak, že vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu
4.570,96 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.570,96 eura od 20.03.2014 do zaplatenia;
žalobkyni v 2. rade sumu 4.570,99 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.570,99 eura od

20.03.2014 do zaplatenia; žalobkyni v 3. rade sumu 4.488,49 eura s 5,5 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 4.488,49 eura od 20.03.2014 do zaplatenia; žalobkyni v 4. rade sumu 4.581,78 eura s 5,5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.581,78 eura od 20.03.2014 do zaplatenia. Vo výroku II. priznal
žalobkyniam v 1. až 4. rade voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v celom rozsahu (výrok I. aj II.) odvolanie a
navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania; alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 26CoPr/1/2023-1476 zo dňa 31.01.2024 rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok napriek jeho rozsiahlosti (46 strán) trpí vadou nedostatočného
odôvodnenia, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť. V prvom rade má odvolací súd za to, že súd prvej
inštancie nedostatočne odôvodnil právny základ uplatňovaného nároku žalobkýň, keď sa obmedzil

len na citovanie ustanovení právnych predpisov (prevažne Zákonníka práce) a poukazom na závery
(vyčíslenie nárokov) znaleckých posudkov č. 04/2021, č. 05/2021, č. 06/2021 a č. 07/2021. Právne
posúdenie veci je imanentnou súčasťou odôvodnenia rozhodnutia súdu a rozumie sa ním činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. A contrario, nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na

zistenýskutkovýstavadochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny(náležitý)právnypredpis,aleboak
síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však v napadnutom rozhodnutí súdu
prvej inštancie úplne absentuje právne posúdenie nárokov žalobkýň, keď je síce zrejmé, čoho sa
žalobkyne domáhali a zároveň je zrejmá výška uplatňovaných nárokov (zo znaleckých posudkov),

avšak odôvodnenie neobsahuje vo vzťahu k týmto nárokom právne úvahy súdu o aplikácii relevantných
právnych predpisov na zistený skutkový stav. Odvolací súd má za to, že kritériá riadneho odôvodnenia
rozsudku musia byť naplnené takým spôsobom, aby z odôvodnenia bolo aj laickej verejnosti zrejmé,
ako súd aplikoval príslušnú právnu normu na zistený skutkový stav; inak povedané, nestačí, aby súd
citoval právne predpisy, konštatoval skutkové zistenia, ale neuviedol svoje právne závery o aplikácii

týchto právnych predpisov a túto ponechal na dedukciu účastníkov konania. V tomto smere je potrebné
zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia slúži najmä pre sporové strany (bez ohľadu na to,
či sú zastúpené osobami s právnym vzdelaním), pričom by mal súd klásť dôraz nie na obsiahlosť
odôvodnenia, ale najmä jeho zrozumiteľnosť. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude doplniť odôvodnenie
v zmysle vyššie uvedených kritérií pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ďalším nedostatkom

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že v ňom úplne absentuje reakcia súdu prvej
inštancie na otázku vznesenú žalovanou v konaní týkajúcu sa uplatnenia nárokov žalobkýň po ich
okamžitom skončení pracovného pomeru touto žalobou. Ako naznačila žalovaná vo svojom odvolaní,
súd prvej inštancie zrejme nerozlíšil, k čomu sa vzťahuje argumentácia žalovanej, keď uvádzala, žev rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 15 Zákonníka práce nie je podľa nej samotné okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkýň, s ktorým sa síce žalovaná nestotožnila, ale zároveň
uviedla, že rešpektuje závery súdov v konaní sp. zn. 13Cpr/1/2014 vedenom Okresným súdom Komárno

(vrátane rozhodnutia NS SR v konaní sp. zn. 4Cdo/89/2018), ale za rozporné s dobrými mravmi
považovala samotné uplatnenie pracovno-právnych nárokov žalobkýň, pričom dôvody, pre ktoré ich
konania považuje za v rozpore s ust. § 15 Zákonníka práce uviedla už v konaní pred súdom prvej
inštancie a zopakovala ich aj vo svojom odvolaní (viď ods. 14. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Súd
prvej inštancie sa tak v novom rozhodnutí bude musieť náležite vysporiadať aj s touto otázkou, keďže

vo vzťahu k nej v napadnutom rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie. Odvolací súd ďalej dospel k
záveru, že odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovanou je
nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie síce správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka
vzťahujúce sa na premlčanie, avšak v jeho odôvodnení absentuje, ako tieto ustanovenia aplikoval na
skutkový stav a taktiež absentuje náležitá reakcia na argumentáciu žalovanej, ktorú prezentovala v
priebehu prvoinštančného konania. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa náležite

a komplexne s námietkou premlčania vznesenou žalobkyňou a zodpovedať na všetky ňou vznesené
relevantné argumenty.

5. Právna zástupkyňa žalobkýň doručila súdu dňa 06.05.2024 podanie, označené ako „Spoločné
vyjadrenie žalobkýň k rozhodnutiu odvolacieho súdu“, v ktorom uviedla, že z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie trpí jedinou vadou, a to jeho nedostatočným
odôvodnením v niekoľkých smeroch. Odvolací súd nekonštatoval, že by súd prvej inštancie nesprávne
vec právne posúdil alebo nesprávne zistil vo veci skutkový stav. Dokonca konštatoval, že je zrejmé,
čoho sa žalobkyne domáhajú (z jednotlivých ustanovení zákonníka práce), a zároveň je zrejmá aj výška
uplatňovaných nárokov (z predložených znaleckých posudkov). Vo vzťahu k týmto nárokom absentujú

právne úvahy súdu o aplikácii relevantných právnych predpisov na zistený stav. Úlohou súdu prvej
inštancie tak bude doplniť odôvodnenie tak, ako to požaduje odvolací súd. Žalobkyne majú zato, že
takáto požiadavka odvolacieho súdu nemôže viesť k zmene právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie, a teda ani k zamietnutiu uplatnených nárokov. Čo sa týka námietok žalovanej týkajúcich sa
rozporu s dobrými mravmi, žalovaná počas prvostupňového konania namietala, že celé toto súdne

konanie, a teda aj uplatnené nároky, sú v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná až v odvolacom konaní
uviedla, že prvostupňový súd nemal správne pochopiť jej argumentáciu, ktorú ona mala viesť, pokiaľ
ide o rozpor s dobrými mravmi, len vo vzťahu k nárokom po okamžitom skončení pracovného pomeru.
Napriek tomu, že žalobkyne už mali právoplatne skončené súdne konanie o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru, žalovaná aj v súčasnom konaní pred prvostupňovým súdom trvala na

tom, že konanie pracovníčok a doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru pracovníčkami
bolo v rozpore s dobrými mravmi a z toho vyvodzovala, že uplatňovanie akýchkoľvek ich nárokov malo
byť v rozpore s dobrými mravmi. Právna zástupkyňa žalobkýň rovnako uviedla, že nároky uplatnené v
tomto konaní im vyplývajú zo zákonníka práce. Ide teda o zákonom predpokladané práva, ktoré boli v ich
prípade zo strany žalovanej porušené, preto využili svoje ústavné právo na súdnu ochranu a majú za to,

že rovnako, ako to bolo konštatované NS SR v sp. zn. 4Cdo/89/2018 v konaní o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru platí, že uplatňovanie nárokov, vyplývajúcich zo zákona nemôže byť v rozpore s
dobrými mravmi. Žalovaná ako zamestnávateľ roky systematicky porušovala práva zamestnancov, čo
konštatoval aj odvolací súd. Išlo o úmyselné porušovanie práv žalobkýň žalovanou. So žalovanou sa
pred podaním žaloby chceli dohodnúť, ona však dohodu odmietla. Podľa §15 Zákonníka práce, na

ktorý žalovaná poukazuje, treba prejav vôle vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Žalobkyne majú zato, že z ich strany neprišlo k žiadnemu
prejavu vôle, ktorý by sa dal vykladať v rozpore s dobrými mravmi. Práve naopak, dlhodobé konanie
žalovanej bolo konanie, ktoré by sa dalo vykladať inak ako konanie v rozpore so zákonom a aj v
rozpore s dobrými mravmi. Nikdy nebolo preukázané tvrdenie žalovanej, že by zamestnanci mali prejsť

na nového prevádzkovateľa obchodu a k tomuto neprišlo iba z dôvodu formálnych nedostatkov. Nie
sú pravdivé tvrdenia žalovanej, že by žalobkyne od nej nepožadovali prideľovanie práce, bola to ona,
kto s nimi nekomunikoval a prácu im neprideľoval. Nie je pravdivé ani tvrdenie, že by malo ísť o tie
isté nároky, týkajúce sa inej práce. Žalovaná súd opakovane svojimi tvrdeniami zavádzala, pričom
tieto sa ukázali ako nepravdivé, čo potvrdil aj odvolací súd v ods. 44 odôvodnenia svojho rozhodnutia.

Odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o tvrdenom prechode zamestnancov za nedôvodnú. Nie
je sporné, kedy a akým spôsobom prišlo k ukončeniu pracovného pomeru žalobkýň u žalovanej,
teda nie je sporné ani to, aké nároky im v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru
v zmysle zákonníka práce vznikli, uplatnenie týchto nárokov nemôže byť pokladané za konanie vrozpore s dobrými mravmi. Ak by žalovaná s nimi riadne ukončila pracovný pomer a nezavádzala
všetkých prechodom zamestnancov na nového prevádzkovateľa, neprišlo by ani k tomu, že by boli
nútené ukončiť svoj pracovný pomer okamžitým skončením. Odvolací súd zároveň ako nedôvodnú

vyhodnotil aj námietku žalovanej týkajúcu sa zabezpečovania stravovania. Odvolací súd konštatoval,
že im stravovanie nezabezpečovala v zmysle zákonníka práce, a teda im patril nárok na finančný
príspevok, ktorý si uplatnili v tomto súdnom konaní. Odvolací súd žiadnym spôsobom nenaznačil, že
by uplatnenie tohto nároku bolo v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd pokladal argumentáciu
žalovanej týkajúcu sa zaradenia do druhého stupňa náročnosti práce za absurdnú a stotožnil sa s

argumentáciou súdu prvej inštancie a žalobkýň. Odvolací súd zároveň konštatoval, že žalovaná v
tomto smere porušila svoje povinnosti zamestnávateľa. Právne posúdenie tejto otázky súdom prvej
inštancie považoval odvolací súd za správne. Právna zástupkyňa žalobkýň opätovne zdôraznila, že
išlo o úmyselné konanie žalovanej. Odvolací súd obdobne konštatoval, že žalovaná nepreukázala,
že by žalobkyniam vyplácala finančné nároky súvisiace s ich prácou vo sviatky a dňoch pracovného
pokoja, preto považuje závery súdu prvej inštancie v tomto smere za správne. Odvolací súd teda potvrdil

dôvodnosťuplatnenýchnárokovasprávnosťichprávnehoposúdeniasúdomprvejinštancie.Vovzťahuk
námietke premlčania žalobkyne trvajú na tom, že upresnením upletených nárokov na základe odborných
zistení a vyčíslenia znalcom neprišlo ku kvantitatívnej zmene žaloby tak, ako tvrdí žalovaná. Podľa §
124 ods. 1 CSP každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Zmyslom tohto ustanovenia je posúdiť
podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby, teda žalobkýň. Žalobkyne v

žalobe popísali na šiestich stranách svoju vôľu, čo si žalobou uplatňujú. Už v podanej žalobe žalobkyne
upozorňovali, že výšku uplatneného nároku spresnia potom, ako súd vykoná dokazovanie. V žalobe zo
dňa 20.03.2014 prejavili žalobkyne vôľu na náhradu nákladov: nárok na náhradu mzdy pre prekážky
na strane zamestnávateľa, nárok na výplatu za výpovednú dobu 2 mesiace, nárok na preplatenie
nevyčerpanejdovolenky,nároknanáhradustravného,nároknamzdovézvýhodneniezasobotyasviatky

a práca nadčas, nároky zo nesprávneho zaradenia do stupňa náročnosti. Žalobkyne v žalobe žiadali
aby súd žalovanej uložil predložiť evidenciu dochádzky každej žalobkyne za obdobie od 01.01.2011 do
skončenia pracovného pomeru, mzdové listy každej žalobkyne za obdobie od 01.01.2011 do skončenia
pracovného pomeru, výplatné lístky každej žalobkyne za toto obdobie od 01.01.2011 do skončenia
pracovného pomeru, žalovaná výplatné lístky žalobkyniam nedávala, tiež, aby žalovaná uviedla, v

ktorom stupni náročnosti práce boli jednotlivé žalobkyne zaradené. Toto sú prejavy vôle mať vyplatené
všetky uvedené nároky, teda aj nárok na doplatok rozdielu čistej mzdy pri zaradení do nesprávneho
stupňa náročnosti. Keďže žalovaná žalobkyniam nevydávala výplatné pásky, žalobkyne ani nevedeli,
z čoho ich mzda pozostáva. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním z 16.05.2014 doručeným súdu
21.05.2014, žalovaná nepredložila požadované listiny. Následne súd niekoľkokrát žalovanú vyzýval na

predloženie evidencie dochádzky, mzdových listov, výplatných pások a o uvedenie stupňa náročnosti, v
ktorom boli žalobkyne zaradené, napríklad na pojednávaní 20.05.2020. Keďže žalovaná toto nesplnila
opakovane, napokon žalobkyne požiadali o vyhotovenie znaleckých posudkov. E-mailom z 26.11.2020
žalobkyne požiadali súd o informáciu, či žalovaná predložila požadované listiny, na čo súd podaním
z 10.12.2020 oznámil, že od posledného pojednávania neboli žiadne nové listiny doručené žalovanou

súdu. Žalovaná konala úmyselne v rozpore so zákonom, úmyselne nezaradila žalobkyne do správneho
stupňa náročnosti, úmyselne neposkytovala mzdové zvýhodnenie za soboty a sviatky a prácu nadčas,
úmyselne neposkytovala stravné, úmyselne nevydávala žalobkyniam vyúčtovanie mzdy – doklad o
jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o
vykonaných zrážkach zo mzdy a celkovej cene práce. Preto premlčacia lehota je podľa § 106 ods. 2

Obč. zák. 10 rokov. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že je premlčacia lehota 3 roky, potom to má vplyv na
časť nároku za marec 2011. Žaloba bola súdu doručená 24.03.2014, uplatnený nárok je od 20.03.2011,
teda za dni 20.03.2011 až 23.03.2011 by bol nárok premlčaný, čo má u jednotlivých žalobkýň nasledovný
dopad: Žalobkyňa 1) A. B. má podľa ZP za obdobie od 20.03.2011 do 23.03.2011 vyčíslené (na základe
evidencia práce žalobkyne 1) za marec 2011 v zmysle znaleckého posudku, str. 48): Nárok na doplatok

čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011
do 31.12.2011 v sume 452,68 € (tabuľka č. 13), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 17,17 €
(tabuľka č. 13), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Nárok na 25%
mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od
20.03.2011 do 31.12.2011 v sume 160,53 € (tabuľka č. 14), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške

7,56 € (tabuľka č. 14), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Sviatok
nebol. Nárok na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 v sume
1.140,59 € (tabuľka č. 11), v ktorej je aj nárok za 20., 21., 22., 23 marec 2011 vo výške 6,28 € (tabuľka č.
11), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná, teda za 20. až 23. marec2011 môže byť premlčaná pri 3-ročnej premlčacej lehote suma 31,01 €. 2) žalobkyňa D. E. má podľa
ZP 4/2021 za obdobie od 20.03.2011 do 23.03.2011 vyčíslené: Nárok na doplatok čistej mzdy v sume
rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 v sume

448,- € (tabuľka č. 13), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 12,49 € (tabuľka č. 13), teda toto je
suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Nárok na 25% mzdové zvýhodnenie za
prácu nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011
v sume 180,87 € (tabuľka č.14 ZP), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 7,01 € (tabuľka č.
14), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Sviatok nebol. Nárok

na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 v sume 1.112,57 €
(tabuľka č. 11) v ktorej je aj nárok za 20., 21., 22., 23 marec 2011 vo výške 6,28 € (tabuľka č. 11),
teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná, teda za 20. až 23. marec
2011 môže byť premlčaná pri 3-ročnej premlčacej lehote suma 25,78 €. 3) žalobkyňa D. G. má podľa
ZP 7/2021 za obdobie od 20.03.2011 do 23.03.2011 vyčíslené (podľa evidencie práce žalobkyne 3) za
marec 2011 v zmysle znaleckého posudku na str. 49): Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu

pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 v sume 451,12
€ (tabuľka č. 13), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 15,61 € (tabuľka č. 13), teda toto je suma,
ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Nárok na 25% mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 v
sume 184,19 € (tabuľka č.14 znaleckého posudku), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 1,66

€ (tabuľka č. 14), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Sviatok
nebol. Nárok na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 v sume
1.082,63 € (tabuľka č. 11), v ktorej je aj nárok za 21., 22., 23 marec 2011 vo výške 4,71 € (tabuľka
č. 11), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná, teda za 20. až 23.
marec 2011 môže byť premlčaná pri 3-ročnej premlčacej lehote suma 21,98 €. 4) žalobkyňa D. I. má

podľa ZP 6/2021 za obdobie od 20.03.2011 do 23.03.2011 vyčíslené (podľa evidencie práce žalobkyne
3) za marec 2011 v zmysle znaleckého posudku na str. 48): Nárok na doplatok čistej mzdy v sume
rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 v
sume 451,12 € (tabuľka č. 13), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 15,61 € (tabuľka č. 13),
teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Nárok na 25% mzdové

zvýhodneniezaprácunadčasa50%mzdovézvýhodneniezaprácuvosviatokzaobdobieod20.03.2011
do 31.12.2011 v sume 156,74 € (tabuľka č. 14 ZP), v ktorej je aj nárok za marec 2011 vo výške 7,56
€ (tabuľka č. 14), teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná. Sviatok
nebol. Nárok na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 v sume
1.136,04 € (tabuľka č. 11), v ktorej je aj nárok za 21., 22., 23 marec 2011 vo výške 4,71 € (tabuľka č. 11),

teda toto je suma, ktorá môže byť pri 3-ročnej premlčacej dobe premlčaná, teda za 20. až 23. marec
2011 môže byť premlčaná pri 3-ročnej premlčacej lehote suma 27,88 €. Súd pri svojom predbežnom
posúdenípovažovalzapremlčanúibačasťuplatnenéhonárokuzaobdobieod01.01.2011do20.03.2011
(tri roky pred podaním žaloby), pričom zo strany žalobkýň bola v tomto smere vykonaná náprava tým, že
upravili obdobie, za ktoré si uplatňovali jednotlivé nároky. Žalobkyne majú za to, že súd prvej inštancie

sa teda vo veci posúdenia premlčanie neodchýlil od svojho predbežného právneho názoru. Čo sa týka
uvedenia dátumu 20.03.2014 v odseku 65 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako dňa, kedy
začala plynúť premlčacia doba, majú zato, že išlo iba o chybu v písaní a súd mal na mysli 20.03.2011
(tri roky pred datovaním žaloby). Takáto chyba v písaní nezakladá nesprávnosť právneho posúdenia
otázky premlčanie súdom prvej inštancie alebo nesprávnosť rozhodnutia ako celku. Žaloba bola súdu

doručení 24.03.2014, toto je deň, kedy prestala plynúť 3-ročná premlčacia lehota, teda začala plynúť
24.03.2011. V závere odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že v otázke aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne v 1. rade bolo správne ustálené, že táto bola zamestnankyňou žalovanej pre účely
uplatnenia jej nárokov v tomto konaní. V tejto súvislosti pokladajú za potrebné poukázať na to, že až
kam je žalovaná pri svojich klamstvách schopná zájsť, len aby sa vyhla svojim zákonným povinnostiam.

Konanie žalovanej v rámci tohto ako aj predchádzajúceho konania pokladajú za účelové naťahovanie
času, pričom si je vedomá svojich povinností a ich porušených práv. Ešte pred podaním žaloby v tomto
konaní žalovaná previedla všetok svoj nehnuteľný majetok na svoje dcéry (vrátame jednej maloletej),
počas konania bola nesúčinná a súd zavádzala svojimi ničím nepodloženými tvrdeniami. Takéto konanie
žalovanej nemá nárok na súdnu ochranu. Zároveň žalobkyne súdu oznámili, že vo veci nemajú ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania. Podľa ich názoru, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ani
nevyplýva, že by mal súd prvej inštancie dokazovanie doplniť. Všetky nároky uplatnené žalobkyňami
vyplývajú zo zákonníka práce, žalobkyne upravili časové rozpätie, za aké obdobie si tieto uplatňujú a
ich výšku vyčíslil znalec. Žalovaná mala v rámci konania dostatok času využiť prostriedky procesnejobrany a svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. Žalovaná však skutkové tvrdenia žalobkýň nevyvrátila, a to
ani s poukazom na koncentráciu súdneho konania, ako aj na povinnosť zamestnávateľa byť v konaní
súčinný. Ako konštatoval odvolací súd, žalovaná neprodukovala žiadne relevantné dôkazy, ktoré by

preukazovali jej tvrdenia. Pasivita a nesúčinnosť žalovanej nemôže byť na škodu žalobkýň. Na základe
vyššie uvedených skutočností žalobkyne žiadali, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovanú voči žalobkyniam na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Právny zástupca žalovanej doručil súdu dňa 03.05.2024 podanie, v ktorom poukázal na nepochybný

fakt, kedy odvolací súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil aj ďalšie uplatnené odvolacie dôvody v ust.
§ 365 ods. 1 CSP, ktoré žalovaná riadne uplatnila v Odvolaní zo dňa 20.06.2023 s jednoduchým
vysvetlením, že na zrušenie 1. Inštančného rozhodnutia postačovalo konštatovanie hneď prvého
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a ostatnými sa teda odvolací súd
nemusel už zaoberať. Podľa žalovanej však rozhodnutie 1. Inštančného súdu vykazovalo aj ďalšie vady,
a to: nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov

a nesprávne právne posúdenie veci. Na uvedené žalovaná poukázala najmä z dôvodu hospodárnosti
konania a preto, aby k rovnakým vadám prípadne nedošlo aj v poradí druhom rozhodovaní na 1.
Inštančnom súde. K bodu 47 odôvodnenia Uznesenia žalovaná pre úplnosť poukázala na ust. § 379
ods. 1 písm. a) CSP, ktoré sám odvolací súd citoval v bode 33 odôvodnenia jeho Uznesenia, keď
výrok II o náhrade trov konania nebolo potrebné osobitne alebo samostatne v Odvolaní žalovanej

zdôvodniť, pretože je priamo závislý na výroku vo veci samej, žalovaná ho samostatne teda nemala
potrebu zdôvodniť resp. vzťahovali sa naň rovnaké argumenty ako na výrok vo veci samej. K podstate
obsahu odôvodnenia Uznesenia odvolacieho súdu žalovaná uviedla, že sa stotožňuje s názorom
odvolacieho súdu v bode 40 odôvodnenia Uznesenia, kde odvolací súd konštatoval nepreskúmateľnosť
odôvodnenia rozhodnutia 1. Inštančného súdu, a to v základných a podstatných častiach sporných

nárokov, a teda, že napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, čo zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaná sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu v bode 41
odôvodnenia Uznesenia, že v napádanom 1. Inštančnom rozhodnutí úplne absentuje právne posúdenie
nárokov žalobkýň. Nad rámec konštatovania odvolacieho súdu žalovaná dodáva, že pri posúdení
nárokov je potrebné zároveň správne ustáliť príslušný titul (zmluva, zákon, bezdôvodné obohatenie

a pod.), čo má logicky a nepochybne odzrkadlenie aj na prípadné premlčanie príslušného nároku.
V ďalšom konaní by teda malo byť úlohou 1. Inštančného súdu nielen preskúmateľným spôsobom
zdôvodniť právne posúdenie žalovaných nárokov, ale aj z akého titulu boli uplatnené a v nadväznosti
na to správne právne posúdiť aj ďalšie skutkové a právne námietky strán sporu, najmä žalovanej.
Žalovaná uviedla, že sa stotožňuje s názorom v bode 42 odôvodnenia Uznesenia odvolacieho súdu, že

v napádanom rozhodnutí 1. Inštančného súdu úplne absentuje reakcia na vznesenú námietku žalovanej
ohľadom uplatnenia žalobných nárokov v rozpore s dobrými mravmi (§15 ZP). Rovnako uviedla, že ako
odvolací súd správne skonštatoval, žalovaná v konaní nenamietala, že v rozpore s dobrými mravmi je
samotné okamžité skončenie pracovného pomeru t.j. ako spôsob ukončenia pracovného pomeru, ale
za v rozpore s dobrými mravmi považovala žalovaná uplatnenie nárokov žalobkýň, pričom dôvody, pre

ktoré ich konanie považuje za v rozpore s § 15 ZP uviedla opakovane už v konaní pred 1. Inštančným
súdom ako a zopakovala v podanom Odvolaní, čo jasne konštatoval aj odvolací súd (viď. podrobne
napr. bod 14 odôvodnenia Uznesenia odvolacieho súdu). Nad rámec konštatovania odvolacieho súdu
žalovaná dodala, že vyhodnotenie vyššie uvedenej otázky má jednoznačný až kardinálny dopad na
žalobné nároky ako také, kedy pri vyhodnotení a aplikácií § 15 ZP na zistený skutkový stav veci by 1.

Inštančný súd nemusel vyhodnotiť a zaoberať sa rozsiahlou argumentáciou sporových strán, a len toto
samotné posúdenie by bolo spôsobilé na zamietnutie žaloby v celom rozsahu bez ďalšieho. Odvolací
súd teda nepoukázal na túto podstatnú skutočnosť zrejme náhodou a logicky usmernil 1. Inštančný súd,
aby sa s touto podstatnou právnou otázkou náležite vysporiadal. Žalovaná uviedla, že sa stotožňuje s
názorom odvolacieho súdu v bode 43 odôvodnenia Uznesenia, kde odvolací súd správne poukázal na

to, že 1. Inštančný súd nepreskúmateľne vyhodnotil uplatnenú námietku premlčania. Zároveň odvolací
súd konštatoval aj zjavnú nezrozumiteľnosť 1. Inštančného rozhodnutia v tejto časti, keď správne
poukázal na to, že žalovaná vzniesla jednak námietku premlčania písomným podaním zo dňa 16.5.2014
k pôvodne uplatneným žalobným nárokom, ako aj v písomným podaním zo dňa 30.03.2021 k zmene
žaloby (kvantitatívnemu resp. aj kvalitatívnemu navýšeniu pôvodne žalovaných nárokov). Odvolací súd

správne ustálil, že je úplne nepreskúmateľné, ako 1. Inštančný súd ustálil začiatok plynutia premlčacej
lehoty na deň podania žaloby a rovnako 1. Inštančnému súdu vytkol, že odôvodnenie v tejto časti
je nielen nepreskúmateľné, ale aj prekvapivé, vzhľadom na vyslovený, predbežný právny názor súdu
(pozn. kde mal súd za to, že časť žalobných nárokov je premlčaná), ktorý je v rozpore s konečnýmnázorom v odôvodnení 1. Inštančného rozhodnutia, pričom nie je len prekvapivým, ale nie je vôbec tento
odklon od vlastného názoru odôvodnený. Nad rámec vyššie uvedeného žalovaná dodala, že v konaní
nebola ustálená a vyriešená podstatná právna otázka, či rozšírenie pôvodne podanej žaloby zo strany

žalobkýň ich podaním zo dňa 30.3.2021 je len kvantitatívnou (len číselné navýšenie pôvodne žalovanej
sumy), alebo zároveň aj kvalitatívnou zmenou žaloby (navýšenie pôvodne žalovanej sumy o iný, ďalší
nárok, pôvodne neuplatnený). Ak by aj išlo len o kvantitatívnu zmenu žaloby, už pôvodne žalované
nároky (sumy) boli sčasti premlčané: a) Aplikácia § 101 OZ, b) Doručenie žaloby na súd dňa 24.3.2014,
c) Časť pôvodne uplatnených nárokov za obdobie od 1.1.2011 do 23.3.2011 premlčaná. Ak by išlo aj

o kvalitatívnu zmenu žaloby, čo podľa žalovanej je jednoznačne daná situácia s odkazom na písomné
znenie žaloby zo dňa 20.3.2014 (pozn. kde nie je jediná zmienka o doplatku za nesprávny stupeň
náročnosti práce a neobsahuje to ani číselné znenie petitu pôvodne uplatnenej žaloby), navýšenie
pôvodne žalovaných súm o ďalší nárok v podobe doplatku za iný stupeň náročnosti práce je v celom
rozsahu premlčaný, nakoľko nebol uplatnený riadne a včas vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote,
odkedy mal vzniknúť. Žalovaná sa nestotožňuje s tvrdeniami odvolacieho súdu v bode 44 odôvodnenia

Uznesenia, a to z procesných ako aj skutkových dôvodov: Tvrdenia v uvedenom bode odôvodnenia
sú evidentne nezákonné a nad rámec odvolacieho prieskumu, pretože odvolací súd konštatoval ako
odvolací dôvod len vadu nepreskúmateľnosti a v tom kontexte výslovne len odvolací dôvod § 365
ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaná poukázala, okrem toho, aj na skutočnosť, že odvolací súd sám porušil
vo vzťahu k žalovanej právo na spravodlivý súdny proces, kedy ustálil v tomto bode odôvodnenia

viacero nepreskúmateľných skutkových záverov, ku ktorým sa žalovaná de facto nemá možnosť brániť
riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom (dovolanie za danej procesnej situácie by bolo
žalovanej odmietnuté ako neprípustné, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo meritórne, ale
len tzv. kasačného charakteru a zároveň bolo v prospech žalovanej ako strany sporu). Konkrétnejšie k
nepreskúmateľným záverom odvolacieho súdu žalovaná uvádza, že v bode 44 písm. a) odôvodnenia

Uznesenia odvolací súd nepreskúmateľne skonštatoval, že nepovažoval námietku žalovanej ohľadom
prechodu zamestnancov za dôvodnú a že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno svojho
tvrdenia. Žalovaná v jedinom písomnom podaní alebo ústnom prednese nikdy netvrdila, že medzi ňou a
p. H. došlo k prechodu zamestnancov podľa § 28 ZP (pozn. nemala teda ani žiadnu dôkaznú povinnosť
v tomto smere), v konaní argumentovala tým, že o tom s uvedenou osobou rokovala!, bola po celý čas

a do poslednej chvíle pred odovzdaním prevádzky zo strany nového majiteľa zavádzaná do omylu v
tom, že prevezme aj jej zamestnankyne, rovnako tak zo strany zamestnankýň, ktoré poza jej chrbát
uzavreli ešte pred odovzdaním prevádzky dohody o výkone práce v totožnej prevádzke, pričom po
celý čas z ich faktického konania vyplývalo, že akceptujú ad hoc riešenie zo strany žalobkyne, ktorá
im navrhla ukončenie pracovného pomeru ústnou dohodou, keď sa dozvedela, že nakoniec ich nový

majiteľ neprevezme a nemohla túto situáciu už nijako inak riešiť. Žalovaná počas dlhoročného vzťahu
k žalobkyniam vychádzala vo viacerých smeroch v ústrety a nikdy nemala tendenciu ich ukracovať o
akékoľvek nároky, práve naopak. To platilo aj pri skončení pracovného pomeru a faktickom (reálnom)
ukončení jej podnikateľskej činnosti. Na strane žalovanej objektívne nedošlo a nemohlo dôjsť napr. k
žiadnym prekážkam v práci ako zamestnávateľa, ako to upravuje Zákonník práce v súlade so zmyslom

a účelom príslušných ustanovení, preto žalobkyniam nemohol logicky vzniknúť ani žiadny nárok v
tomto smere. V bode 44 písm. b) odôvodnenia Uznesenia odvolací súd zmätočne konštatuje na jednej
strane, že 1. Inštančný súd sa nevysporiadal s listinnými dôkazmi – čestnými prehláseniami iných
zamestnankýň v rozhodnom období, v ktorých deklarovali, že im žalovaná zabezpečovala stravu (pozn.
ide o tzv. nepriamy dôkaz, ktorý však v spojení s výpoveďou žalobkyne má jednoznačne dôkaznú

váhu), v rozpore s tým však zmätočne ustálil, že námietky žalovanej nie sú dôvodné ? Odvolací súd
tiež konštatoval, že žalovaná nepreukázala spôsoby zabezpečovania stravovania, ktoré prezentovala
ako alternatívy k povinnostiam podľa Zákonníka práce, čo nie je pravdou, keď skutkové tvrdenie z
jej výpovede o tom, že predaj vlastných potravín - ovocia a zeleniny dopestovaných žalovanými v
prevádzke žalovanej ako aj nákup potravín v zníženej marži boli navrhnuté priamo žalobkyňami, ktoré

toto skutkové tvrdenie žalovanej nijako nepopreli a s poukazom na § 151 ods. 1 CSP sa malo považovať
za nesporné, následne pomerne nejednoznačne a zmätočne odvolací súd uviedol, že ... ak by aj
žalobkyňa dôkazné bremeno uniesla ... ?, uvedené alternatívy nemožno považovať za zabezpečenie
stravovania v zmysle Zákonníka práce. K tomuto žalovaná dodáva, že nárok na finančný príspevok
na stravovanie bývalých zamestnankýň je potrebné v ďalšom konaní podrobiť v prvom rade otázke

dobrých mravov § 15 ZP, aj vzhľadom na skutkový stav veci, kedy nemôže byť na ťarchu žalovanej,
že návrhu žalobkýň vyhovela a de facto jej išlo vždy o to, aby mali iba viac, nie aby si neplnila svoje
zákonné povinnosti. Aj preto a v celkovom kontexte sa javí tento nárok za uplatnený v rozpore s
dobrými mravmi, pretože žalovaná by si prípadné bezdôvodné obohatenie na strane žalobkýň (nakoľkona viaceré tzv. benefity by inak nemali žiadny nárok) prípadným vzájomným návrhom a z dôvodu
uplynutia času ani nevedela už dôvodne uplatniť a nikdy o tom ani len neuvažovala. V bode 44 písm.
c) odôvodnenia Uznesenia odvolací súd nepreskúmateľne tvrdí, že žalovaná nepreukázala vyplácanie

finančných príspevkov za prácu nadčas a vo sviatok. V tomto smere žalovaná už v Odvolaní vytkla, že
1. Inštančný súd absolútne opomenul vyhodnotiť listinné dôkazy – výplatné pásky za žalované obdobie,
z ktorých vyplýva opak, nie je jasné, či a ako tieto dôkazy vyhodnotil odvolací súd a ak nie, prečo potom
ustálil takéto nepreskúmateľné závery. V bode 44 písm. d) odôvodnenia Uznesenia odvolací súd hodnotí
ako absurdnú časť argumentácie žalovanej k nároku za nesprávne určený stupeň náročnosti práce,

spočívajúcej okrem iného aj na nepreukázaní písomnej dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorá nemá
podľa odvolacieho súdu za následok posúdenie skutočne vykonávanej práce. Na tomto mieste žalovaná
dodala, že svoju procesnú obranu založila prioritne na úplne inej námietke, a to námietke premlčania
kvalitatívnej zmeny žaloby, keď uvedený nárok nebol riadne ani len uplatnený v pôvodnej žalobe zo
dňa 20.3.2014 (viď. obsah žaloby) a v nadväznosti na to je, podľa právneho názoru žalovanej, tento
premlčaný v celom rozsahu. Uvedeným sa odvolací súd vôbec nevysporiadal a práve túto stránku veci

žiadala od 1. Inštančného súdu v ďalšom konaní vyhodnotiť prioritne ako procesnú obranu žalovanej. V
bode 44 písm. e) odôvodnenia Uznesenia odvolací súd zakončil svoje nezákonné a zmätočné názory,
keď doslova posplietal námietku žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 1. rade v
kontexte 2 samostatných, sporových konaní s úplne inými predmetmi sporu a vyvodil nepreskúmateľne
z toho jej údajnú nedôvodnosť. Pre vyjasnenie žalovaná poukázala na skutočnosti, že v konaní vedenom

na OS Komárno pod sp zn. 13Cpr/1/2014 vystupovala žalobkyňa v 1. rade ako žalovaná v 1. rade a
jej pasívna (pozn. nie aktívna) vecná legitimácia vyplývala z jej preukázateľného právneho úkonu –
písomnej listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorého sa žalovaná (tam ako žalobkyňa)
domáhala vyslovenia neplatnosti. V tomto sporovom konaní t.j. sp. zn. 15Cpr/2/2014 žalobkyňa v 1. rade
anilennetvrdí,zčohovôbecvyvodzujesvojuaktívnuvecnúlegitimáciu,keďvkonanípredložilapracovnú

zmluvu s úplne iným subjektom (nie žalovanou), nijako nepreukázala a ani len netvrdí skončenie
tohto pracovného pomeru a nepreukázala ani písomnú pracovnú zmluvu medzi ňou a žalovanou,
pričom nárok bol uplatnený výslovne ako tzv. zmluvný (bez preukázania na čom a v akom rozsahu sa
účastníci tohto údajného úkonu mali vôbec dohodnúť, teda bez ustálenia na podstatných náležitostiach
pracovného pomeru). To, že vzťah medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovanou vykazoval určité prvky

pracovnoprávneho vzťahu na priznanie žalobného nároku rozhodne nestačí. K návrhom na doplnenie
dokazovania žalovaná uviedla, že v aktuálnej fáze konania (pozn. opätovne prejednávaná vec na 1.
inštančnom súde) nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, všetky dôkazy ktoré chcela
predložiť, sú už súčasťou súdneho spisu. Z dôvodu zrušenia a vrátenia veci na nové konanie však 1.
inštančný súd výslovne upozornila, že má povinnosť znovu vykonať celé dokazovanie a znovu správne

a zákonne zistiť skutkový a právny stav. Zároveň žiadala, aby súd pri vykonaní dokazovania postupoval
v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd síce hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo. Z dôvodu hospodárnosti žalovaná do ďalšej fázy konania a v nadväznosti na vytýčený
termín pojednávania v celom rozsahu odkázala na podrobne zhrnutú, skutkovú a právnu argumentáciu

v písomnej záverečnej reči zo dňa 03.05.2023 ako aj v Odvolaní zo dňa 20.06.2023. Žalovanej bolo
zároveň doručené aj písomné podanie žalobkýň ako ich reakcia po zrušení 1. Inštančného rozsudku,
ku ktorému len uviedla, že obsahovo nejde o nič nové, k čomu by bolo potrebné sa akokoľvek vyjadriť,
v zásade ide len o sústavné dupľovanie totožnej argumentácie a totožných písomných podaní, ktorá
neunesie normatív účelne vynaložených trov konania.

7. Súd vytýčil pojednávanie na 06.05.2024, na ktoré sa ustanovili právna zástupkyňa žalobkýň
v 1.-4.rade, právna zástupkyňa žalobkyne v 3.rade a právny zástupca žalovanej. Právna zástupkyňa
žalobkýň v 1.-4.rade na pojednávaní uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že by sa odvolací súd
nezaoberal všetkými jej odvolacími dôvodmi, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že

rozsudok súdu prvej inštancie trpí jedinou vadou, a to jeho nedostatočným odôvodnením, odvolací súd
potvrdil dôvodnosť uplatnených nárokov a správnosť ich právneho posúdenia súdom prvej inštancie,
konštatoval, že je zrejmé, čoho sa žalobkyne domáhajú, a zároveň je zrejmá aj výška uplatňovaných
nárokov a požiadavka na doplnenie odvodnenia nemôže viesť k zmene právneho posúdenia veci, a teda
ani zamietnutiu uplatnených nárokov. Právny zástupca žalovanej vyvodzuje z rozhodnutia odvolacieho

súdu to, čo tam nie je, napr. vo vzťahu posúdenia rozporu uplatnenia nárokov žalobkýň dobrými mravmi,
odvolací súd požaduje doplnenie odôvodnenie, žiadnym spôsobom však nenaznačil, že by bolo konanie
žalobkýň v rozpore s dobrými mravmi, práve naopak, odvolací súd poukázal na to, že žalovaná si
neplnila zákonné povinnosti zamestnávateľa, čím dlhoročne úmyselne porušovala práva žalobkýň.Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že v žalobe nie je žiadna zmienka o zaradení do nesprávneho
stupňa náročnosti, zo žaloby jednoznačne vyplýva prejav vôle žalobkýň mať vyplatené všetky nároky,
a teda aj nárok na doplatok pri zaradení do nesprávneho stupňa náročnosti. Už v žalobe žalobkyne

upozorňovali na to, že žaloba je neúplná a uplatnený nárok spresnia po tom, ako žalovaná predloží
podklady, z ktorých bude možné tento vyčísliť. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú rozhodovaciu
prax súdov, a to konkrétne na rozhodnutie NS SR 10Cdo 80/2022, podľa ktorého účinky premlčacej doby
podľa § 112 Obč. zák. nastávajú dňom podania neúplnej žaloby, ak sa v konaní riadne pokračovalo.
Toto konanie začalo ešte za platnosti OSP, kedy mal súd povinnosť podľa tohto zákona vyzvať strany

na doplnenie neúplnej žaloby, a ak tak súd neurobil, nemôže to byť pripisované na ťarchu žalobkýň.
Keďže žalovaná opakovane nereagovala na výzvy súdu, žalobkyne pristúpili k vyhotoveniu znaleckých
posudkov, ďalej k vyjadreniu žalovanej uviedla, že z odôvodnenia odvolacieho súdu žiadnym spôsobom
nevyplýva, že by mal súd prvej inštancie doplniť dokazovanie, a už vôbec nie vykonať celé dokazovanie
znovu. Takáto zásada sa môže uplatňovať v trestnom konaní, ale nie v civilnom sporovom konaní.
Žalovaná konala voči štyrom zamestnankyniam vedome a úmyselne tak, že ich zaradila do nižšieho

stupňa náročnosti, pretože vedela, čo je predmetom ich práce, a teda, aký stupeň náročnosti tejto práci
zodpovedá, teda konala úmyselne, vedela, že ich zaradila do nižšieho stupňa náročnosti a vedela, že im
takspôsobuješkodu,atedazjejstranyišlooúmyselnévedomékonanie,ktorémuzodpovedápremlčacia
lehota 10 rokov. To, že sa žalovaná nestotožňuje so všetkými závermi odvolacieho súdu, nezakladá
nesprávnosť alebo nezákonnosť tohto rozhodnutia. V tomto prípade sú prítomné všetky 3 zákonné

predpoklady všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, čiže porušenie právnych povinností
alebo úmyselné konania proti dobrým mravom, vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s nimi a príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením právnych povinností alebo úmyselným
konaním proti dobrým mravom a vznikom škody na strane zamestnanca. Povinnosť zamestnávateľa
nahradiť škodu zamestnancovi je v zásade objektívna, t. j. nevyžaduje sa zavinenie. Nároky uplatnené

v tomto konaní vyplývajú žalobkyniam zo Zákonníka práce, ide teda o zákonom predpokladané práva,
ktoré boli zo strany žalovanej dlhoročne systematicky úmyselne porušované, preto žalobkyne využili
iba svoje ústavné právo na súdnu ochranu. Odvolací súd potvrdil, že žalovaná neuniesla dôkazné
bremeno ohľadne svojich tvrdení, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil a správne právne posúdil
a je potrebné iba doplniť toto správne rozhodnutie relevantným odôvodnením. Na základe uvedeného

právna zástupkyňa požiadala, aby súd žalobe vyhovel. Právna zástupkyňa žalobkyne v 3.rade na
pojednávaní uviedla, že v prejednávanej veci je z obsahu žaloby zrejmé, že žalobkyne sa domáhajú
nárokov z pracovnoprávneho vzťahu. Z obsahu žaloby je zrejmé, že sa domáhajú aj nároku z nesprávne
vyplácanej mzdy, čoho súčasťou je, samozrejme, aj nárok nesprávneho zaradenia do triedy. Už v žalobe
žalobkyne žalovanú žiadali, aby oznámila, do akej platovej triedy ich zaradila, toto však žalovaná

nesplnila. Z podanej žaloby a aj zo stanovísk žalovanej vyplýva, že po celú dobu súdneho sporu
žalovaná žalobkyniam ako svojim zamestnankyniam nevydávala listinu v zmysle § 130 Zákonníka
práce, z ktorej by bolo zrejmé, aké mzdové nároky a v akej výške uspokojuje. Z obsahu žaloby je
súdu zrejmé samotné právne posúdenie veci, ktoré súd práve vyvodzuje zo žaloby. Je toho názoru,
že toto konanie začalo za platnosti OSP, teda sa naň vzťahujú postupy určené touto normou, a tu

opätovne poukázala na rozhodnutie NS SR č. 10Cdo 80/2022, ktoré rozhodnutie odkazuje už aj na
skoršie obdobné rozhodnutia NS SR. Žalovaná počas celého trvania pracovného pomeru úmyselne
ukracovala žalobkyne na mzde, a toto úmyselné konanie je chránené dlhšou premlčacou lehotou v trvaní
10 rokov práve preto, aby zamestnanci mali možnosť svoje nároky uplatňovať dlhšie. Teda, aj keby
prišlo k prípadnému premlčaniu v krátkej 3-ročnej lehote, táto sa na tento prípad a na uplatnené nároky

nevzťahuje. Keďže žalovaná nespolupracovala a ani počas konania nepredložila relevantné listiny,
žalobkyne v záujme spravodlivosti požiadali o vyhotovenie znaleckých posudkov, ktorými podporovali
nimi uplatnené nároky. Žaloba bola podaná dôvodne, že rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré bolo
zrušené, je po stránke výroku správne. Navrhla, aby súd preto rozhodol rovnako ako v predošlom
rozsudku, a aby žalovanú zaviazal aj na náhradu trov konania vo výške 100 %. Právny zástupca

žalovanej na pojednávaní uviedol, že čo sa týka námietky premlčania, odkázal na bod 43 odôvodnenia
uznesenia KS, kde tento súdu prvoinštančnému súdu vytkol, že súd nesprávne vyhodnotil námietku
premlčania, a to vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku žalobou, ako aj ďalšej námietke premlčaniu
vo vzťahu k rozšírenej žalobe. V nadväznosti na to, odvolací súd usmernil prvoinštančný súd k tomu, aby
tieto dve námietky osobitne rozlišoval a vysporiadal sa s argumentáciou v tejto časti. Nakoľko vo veci

ide o druhé rozhodovanie súdu, je nutné vysporiadať sa s procesnou argumentáciou žalovanej v tom,
že nárok na zvýhodnenie za nesprávne zaradenie stupňa náročnosti práce žaloba vôbec neobsahovala,
prípadne spočívanie lehoty môže byť len k nároku, ktorý je riadne uplatnený. Nakoľko po zrušení
a vrátení prvoinštančného rozsudku nedošlo k doplneniu dokazovania, v celom rozsahu odkázal nazáverečnú reč zo dňa 03.05.2023, ako aj tam uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu. Žalovaná
navrhla, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal jej nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

8. Vo veci po oboznámení sa s obsahom listín tvoriacich súdny spis a to najmä: spis Okresného
súdu Komárno sp. zn. 13Cpr/1/2014, z neho najmä žalobu, rozsudok zo dňa 8.8.2016, KS v Nitre
9Copr/7/2016-227, rozhodnutie NS SR 4CDo/89/2018-410, odpoveď na podanie z 11.12.2013 na č.l. 6,
poštové doručenky na č.l. 8, 204, okamžité skončenie pracovného pomeru na č.l. 9 až 12, oznámenie

na č.l. 13,18, odpoveď na oznámenie na č.l. 15, kúpna zmluva na č.l. 20, potvrdenie o zdaniteľných
príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti na č.l. 23, 25, 27, 29, 118 až 121, zápočtový list na č.l. 24,
26, 28, 30, 103 až 106, 114 až 117, odpoveď žalovanej na č.l. 31, 32, poštová zásielka na č.l. 33,34,
pracovné zmluvy na č.l. 35 až 38, výpis zo živnostenského registra na č.l. 39, registračný list FO na č.l.
107 až 110, 131 až 134, podacie lístky na č.l. 112, 113, čestné prehlásenia č. 161-166, čiastočný výpis z
listu vlastníctva na č.l. 171 až 174, spisový obal spisu 1108/15 Okresného úradu Komárno, katastrálny

odbor na č.l. 179, návrh na vklad vlastníckeho práva na č.l. 180,181, darovacia zmluva na č.l. 182,
rozhodnutie OÚ Komárno, katastrálny odbor na č.l. 187, poštové doručenky na č.l. 189, vyhlásenie SBD
Komárno na č.l. 190, Rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 9P/208/2014-28 na č.l. 191, spisový obal
1700/15 OÚ Komárno na č.l. 196, návrh na vklad vlastníckeho práva na č.l. 187, darovacia zmluva na
č.l. 199, potvrdenie o trvalom pobyte na č.l. 205,206, výpisy z katastra nehnuteľností na č.l. 208 až 221,

224, spisový obal V-3402/14 OÚ Levice na č.l. 225, odpoveď zo Sociálnej poisťovne na č.l. 372 až 374,
výplatné listiny na č.l. 387 až 505, evidencia dochádzky na č.l. 543, 547, poskytnutie informácie Mesta
Hurbanovo na č.l. 548, záznamy žalovanej o vyplácaní miezd žalobkyniam na č.l. 549, faktúra Inštitútu
znalcov súdneho inžinierstva na č.l. 631, znalecký posudok Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva č.
4/2021 na č.l. 635, prílohová obálka na č.l. 820, znalecký posudok Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva

č. 5/2021 na č.l. 908, znalecký posudok Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva č. 6/2021 na č.l. 994,
znaleckýposudokInštitútuznalcovsúdnehoinžinierstvač.7/2021nač.l.1080,odpoveďInštitútuznalcov
súdneho inžinierstva na č.l. 1249 a iné a ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

9. Žalovaná bola živnostníčkou pod obchodným menom Katarína Rusňáková, IČO: 35 048 298, miesto

podnikania 945 01 Komárno, Ďulov Dvor, Hlavná 61, s tým, že podnikateľskú činnosť začala dňa
01.02.1998 a ukončila dňa 31.12.2013. Predmetom jej činnosti bola maloobchodná a veľkoobchodná
činnosť v rozsahu voľnej živnosti, ktorú činnosť vykonávala aj v prevádzkami v meste Hurbanovo,
Komárňanská 56.

10. Žalovaná bola zamestnávateľkou, žalobkýň 1./ až 4./, ktoré pracovali u žalovanej na základe
pracovnej zmluvy na pozícii predavačka, v prevádzkami v meste C., F. XX a to žalobkyňa 1./ A. B. odo
dňa 05.01.1998, žalobkyňa 2./ D. E. odo dňa 08.12.2007, žalobkyňa 3./ D. G. odo dňa 01.12.2004 a
žalobkyňa 4./ D. I. odo dňa 01.06.2006, s tým, že pracovný pomer každej zo žalovaných bol dohodnutý
na dobu neurčitú.

11. Súd na základe výsluchu strán sporu, a to predovšetkým žalobkýň 1./ až 4./ mal za preukázané,
že žalobkyne ako zamestnankyne žalovanej vykonávali pracovnú činnosť - predavačky u žalovanej. Ich
pracovná doba bola na základe rozvrhu vypracovaného resp. určeného žalovanou cez pracovné dni
ráno od 6.00 do 22.00 hod., kde pracovali dve predavačky na dve smeny, s tým, že jedna smena trvala

8 hodín, teda dve pracovali pred obedom a dve poobede. V soboty pracovali taktiež v rovnakom režime,
dve na dve smeny. V nedeľu pracovali, v lete od 8.00 do 16.00 hod., a v zime od 8.00 do 14.00 hod., a v
tento deň sa striedali, tak že každú nedeľu pracovali dve zamestnankyne a v rovnakom režime pracovali
aj cez sviatky. Prevádzka - obchod, v ktorom vykonávali žalobkyne prácu - bol otvorený 7 dní v týždni. V
jednej zmene pracovali vždy dve. Otváracie hodiny boli pondelok až sobota od 6.00 hod. do 22.00 hod

(striedali sa dve po 8 hod. a dve po 8 hod.), pondelok až piatok od 6.00 hod. do 22.00 hod. (striedali sa
dve 8 hod. a dve 8 hod.), plus nedeľa v zimnom období od 8.00 hod. do 14.00 hod. Dvojice sa striedali
v letnom období od 8.00 hod. do 16.00. hod. Pracovali teda jeden týždeň 48 hodín a druhý týždeň 46
hodín v zimnom období, alebo 48 hodín v letnom období.

12. Z výsluchu strán bolo preukázané, že žalovaná žalobkyniam za prácu cez víkend a vo sviatok žiadne
príplatky neplatila a za nedeľu im platila sumu 8,- € za celý deň, teda vrátane bežnej mzdy. Pracovnou
náplňou žalobkýň bolo preberať tovar, kontrolovať záručné doby, predávať, pracovať s pokladňou,
oceňovať, uhrádzať cenu za tovar, upratovať, všetko. Robili aj uzávierky pokladne. Výška mzdy bolavypočítavaná žalovanou na základe evidenčnej listiny. Evidencia dochádzky bola vedená na evidenčnej
listine ešte v jednom zošite, kde bol uvádzaný odpracovaný počet hodín, hodinová sadzba a vypočítaná
mzda. Týmto zošitom disponovala žalovaná, bol súčasťou spisu tunajšieho súdu č.k. 13Cpr/1/2014, kde

bol uložený v prílohovej obálke. Po právoplatnom skončení tejto veci bol vrátený žalovanej, avšak pre
potreby konania v tejto veci ho už žalovaná predložiť nevedela, z dôvodu, že nevedela, kde sa nachádza.

13. Súd ďalej na základe výsluchu strán sporu, a to predovšetkým žalobkýň 1./ až 4./ mal za preukázané,
že stravovanie žalobkýň zo strany žalovanej zabezpečované nebolo, žalobkyne si stravu buď doniesli

z domu, alebo si ju zakúpili. Žalobkyne zhodne popreli tvrdenie žalovanej, že sa im strava poskytovala
takým spôsobom, že si mohli z predajne potravín, kde pracovali, vziať potraviny, resp. nakúpiť potraviny
za symbolické ceny, čo malo pokryť povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancom stravné.

14. Súd mal z výsluchov sporových strán, ktorými bola preukázaná pracovná náplň žalobkýň, práca
s finančnou hotovosťou, hmotná zodpovednosť, preukázané, že pracovná činnosť žalobkýň spĺňala

predpoklady na zaradenie do pracovnej činnosti so zaradením do 2.stupňa náročnosti.

15. Z Registračného listu FO - odhlášky zamestnanca, mal súd za preukázané,že žalovaná označila za
deň zániku poistenia každej zo žalobkýň, a teda deň zániku pracovného pomeru, dátum 6.10.2013.

16. Z vykonaného dokazovania, predložených listiných dôkazov, ako aj z oboznámenia spisu Okresného
súdu Komárno č.k. 13Cpr/1/2014 mal súd za preukázané, že pracovný pomer žalobkýň 1./ - 4./ ako
zamestnankýň u žalovanej ako zamestnávateľky, sa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru
v zmysle § 69 ods. 1 písm b) Zákonníka práce zo dňa 17.12.2013, jeho doručením žalovanej, teda dňom
19.12.2013. Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo stranu žalobkýň bola skutočnosť,

že žalovaná ako zamestnávateľka nevyplatila zamestnankyniam - žalobkyniam mzdu za obdobie od
07.10.2013 do 19.12.2013. Platnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalobkýň ku dňu 19.12.2013 bolo predmetom konania Okresného súdu Komárno č.k. 13Cpr/1/2014.
Súd rozsudkom sp.zn. 13Cpr/1/2014-276 zo dňa 08.08.2016, právoplaného v spojitosti s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č.k. 9CoPr/7/2016-327 zo dňa 28.09.2017, právoplatným dňa 11.12.2017

zamietol žalobu o učenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnankýň dňom
19.12.2013 a uviedol, že žalobkyňa pri svojich úkonoch robených po 6.10.2013 tvrdila, že práva
a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov žalovaných prešli na jej nástupcu podľa § 27 ZP, avšak
existenciu takéhoto nástupcu žalobkyňa nepreukázala, keďže kupujúci zmluvou z 10.10.2013 odkúpil
súbor hnuteľných vecí a podnikal pod vlastným IČO.

17. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho
stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň
nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

18. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c)
okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

19. Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite

skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní
po uplynutí ich splatnosti.

20. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok

na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

21. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný

prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.22. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru.

23. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

24. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

25. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť

náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

26. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a
mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva
rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 %
jeho priemerného zárobku.

27. Podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a
mzdové zvýhodnenie najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu
vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni.

28. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na

strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

29. Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo
všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo

v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou
zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac
ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

30. Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu
pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa
alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej
osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby

alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy
má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná
zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného
jedla.31. Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume
najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri

pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje
príspevok podľa osobitného predpisu.

32. Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok
v sume uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom

stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže
zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia
od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania
zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

33. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak to je

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará a zabezpečí taký dôkaz, na tento účel
je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

34. Podľa § 320 CSP zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o

sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

35. Podlˇa § 100 ods. 1 Obcˇianskeho zákonníka, právo sa premlcˇí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej. Na premlcˇanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlcˇania
dovolá, nemožno premlcˇané právo veritelˇovi priznatˇ.

36. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

37. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť

premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565),začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

38. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

39. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

40. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce si právo na náhradu nárokov z pracovných vzťahov možno
uplatniť od času kedy sa tento nárok stane splatným. Splatnosťou sa toto právo stáva vymáhateľným
právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle

§ 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku.

41. Na základe vykonaného dokazovania súd mal súd za preukázané, medzi stranami sporu, a to
medzi žalovanou na strane zamestnávateľa a žalobkyňami, individuálne, na strane zamestnanca vznikol
pracovný pomer v zmysle § 42 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce na základe pracovnej

zmluuvy, a to u žalobkyne 1./ A. B. na základe pracovnej zmluvy od dňa 05.01.1998, žalobkyne 2./
D. E. na základe pracovnej zmluvy od dňa 08.12.2007, žalobkyne 3./ D. G. na základe pracovnej
zmluvy od dňa 01.12.2004 a žalobkyne 4./ D. I. na základe pracovnej zmluvy odo dňa 01.06.2006,
s tým, že pracovný pomer každej zo žalovaných bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žalobkyne 1./ až 4./
vykonávali pracovnú činnosť – predavačky, s tým, že náplňou žalobkýň bolo preberať tovar, kontrolovať

záručné doby, predávať, pracovať s pokladňou, oceňovať, uhrádzať cenu za tovar, upratovať, robiť
uzávierkypokladneainé.Súdmal,vzmysle„Prílohyč.1kzákonuč.311/2001Z.z.CHARAKTERISTIKY
STUPŇOV NÁROČNOSTI PRACOVNÝCH MIEST“, za preukázané pracovná náplň žalobkýň, práca
s finančnou hotovosťou, hmotná zodpovednosť, preukázané, že pracovná činnosť žalobkýň spĺňalapredpoklady na zaradenie do pracovnej činnosti so zaradením do 2.stupňa náročnosti. Výška vyplatenej
mzdy bola vypočítavaná žalovanou na základe evidenčnej listiny dochádzky. Evidencia dochádzky bola
vedenánaevidenčnejlistineeštev jednomzošite,kdeboluvádzanýodpracovanýpočethodín,hodinová

sadzba a vypočítaná mzda. Týmto zošitom disponovala žalovaná, bol súčasťou spisu tunajšieho súdu
č.k. 13Cpr/1/2014, kde bol uložený v prílohovej obálke. Po právoplatnom skončení tejto veci bol vrátený
žalovanej, avšak pre potreby konania v tejto veci ho už žalovaná predložiť nevedela, z dôvodu, že
nevedela, kde sa nachádza. Ich pracovná doba bola na základe rozvrhu vypracovaného resp. určeného
žalovanou cez pracovné dni ráno od 6.00 do 22.00 hod., kde pracovali dve predavačky na dve smeny, s

tým, že jedna smena trvala 8 hodín, teda dve pracovali pred obedom a dve poobede. V soboty pracovali
taktiež v rovnakom režime, dve na dve smeny. V nedeľu pracovali, v lete od 8.00 do 16.00 hod., a v zime
od 8.00 do 14.00 hod., a v tento deň sa striedali, tak že každú nedeľu pracovali dve zamestnankyne a v
rovnakom režime pracovali aj cez sviatky. Prevádzka - obchod, v ktorom vykonávali žalobkyne prácu bol
otvorený 7 dní v týždni. V jednej zmene pracovali vždy dve. Otváracie hodiny boli pondelok až sobota od
6.00 hod. do 22.00 hod. (striedali sa dve po 8 hod. a dve po 8 hod.), pondelok až piatok od 6.00 hod. do

22.00hod.(striedalisadve8hod.adve8hod.),plusnedeľavzimnomobdobíod8.00hod.do14.00hod.
Dvojice sa striedali v letnom období od 8.00 hod. do 16.00 hod. Pracovali teda jeden týždeň 48 hodín a
druhý týždeň 46 hodín v zimnom období, alebo 48 hodín v letnom období. Súd ďalej mal za preukázané,
že stravovanie žalobkýň zo strany žalovanej zabezpečované nebolo, žalobkyne si stravu buď doniesli
z domu, alebo si ju zakúpili. Žalobkyne zhodne popreli tvrdenie žalovanej, že sa im stravu poskytovala

takým spôsobom, že si mohli z predajne potravín, kde pracovali, vziať potraviny resp. nakúpiť potraviny
za symbolické ceny, čo malo pokryť povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancom stravné.
Z vykonaného dokazovania, predložených listiných dôkazov, ako aj z oboznámenia spisu Okresného
súdu Komárno č.k. 13Cpr/1/2014 mal súd za preukázané, že pracovný pomer žalobkýň 1./ - 4./ ako
zamestnankýň u žalovanej ako zamestnávateľky, sa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru

v zmysle § 69 ods. 1 písm b) Zákonníka práce zo dňa 17.12.2013, jeho doručením žalovanej, teda dňom
19.12.2013.

42. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 a) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,

utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Súd mal v konaní preukázané, že
žalovaná ako zamestnávateľ sa pokúsila žalobkyniam dňa 08.10.2013 doručiť výpoveď dohodou
ku dnu 06.10.2013, ktoré tento dokument odmietli prevziať, nakoľko nemali záujem o skončenie
pracovného pomeru dohodou, bez nároku na odstupné. Žalovaná prestala žalobkyniam prideľovať

prácu a nevyplatila im náhradu mzdy za mesiac október 2013 do 25. dňa od jej splatnosti, v dôsledku
čoho žalobkyne okamžite skončili pracovný pomer v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce, každá osobitne listom zo dňa 17.12.2013, pričom všetky žalovaná prevzala dňa
19.12.2013. Pracovný pomer teda zanikol, ako je uvedené vyššie, dňom 19.12.2013.

43. Na základe záverov súkromných znaleckých posudkov znaleckej organizácie Inštitút znalcov
súdneho inžinierstva, družstvo evidenčné číslo 900267, sídlo Hroncova 3, Košice - Staré Mesto, IČO: 47
619 694, znalec v odbore ekonómia a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika, kontroling,
a to za jednotlivé žalobkyne 1) Andrea Čalavová – Znalecký posudok č.5/2021, 2) D. E. – Znalecký
posudok č.4/2021, 3) Mária Lukácsová – Znalecký posudok č.7/2021, 4) D. I. – Znalecký posudok

č.6/2021 dospel k záverom, že žalobkyne majú voči žalovanej neuspokojené nároky vyplývajúce
z pracovného pomeru medzi nimi, nasledovne: 1/ žalobkyňa A. B. – Znalecký posudok č. 5/2021:
1. Nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do
19.12.2013 vo výške 816,92 €. 2. Nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru
vo výške 701,88 €. 3. Nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do

19.12.2013 vo výške 15,13 €. 4. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa
a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 452,68 €. Nárok na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2012 do
31.12.2012 vo výške 602,52 €. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa
a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013 vo výške 352,58 €. 5. Nárok na 25 %

mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od
20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 160,53 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas
a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške
210,33 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácuvo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013 vo výške 117,80 €. 6. Nárok na finančný príspevok
na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 vo výške 1.140,59 €, teda spolu 4.570,96 €.
2/ žalobkyňa D. E. – Znalecký posudok č. 4/2021. 1. Nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane

zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013 vo výške 816,92 €. 2. Nárok na náhradu
mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru vo výške 701,88 €. 3. Nárok na náhradu mzdy za
nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013 nevznikol. 4. Nárok na doplatok čistej
mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do
31.12.2011 vo výške 448,- €. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa

a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške 590,80 €. Nárok na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2013
do 06.10.2013 vo výške 347,10 €. 5. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 %
mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 180,87 €.
Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok
za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške 209,68 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie

za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do
06.10.2013 vo výške 163,17 €. 6. Nárok na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011
do19.12.2013vovýške1.112,57€.Spoluvovýške 4.570,99€.3/žalobkyňaD.G.–Znaleckýposudokč.
7/2021: 1.Nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do
19.12.2013 vo výške 816,92 €. 2. Nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru

vo výške 701,88 € 3. Nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do
19.12.2013 nevznikol. 4. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II.
stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 451,12 €. Nárok na doplatok čistej
mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2012 do
31.12.2012 vo výške 574,98 €. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa

a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013 vo výške 352,58 €. 5. Nárok na 25 %
mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od
20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 184,19 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas
a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške
194,12 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu

vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013 vo výške 130,07 €. 6. Nárok na finančný príspevok
na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013 vo výške 1.082,63 €. Spolu vo výške 4.488,49
€. 4/ žalobkyňa D. I. – Znalecký posudok č. 6/2021: 1. Nárok na náhradu mzdy pre prekážky na strane
zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013 vo výške 816,92 €. 2. Nárok na náhradu
mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru vo výške 701,88 €. 3. Nárok na náhradu mzdy za

nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013 nevznikol. 4. Nárok na doplatok čistej
mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do
31.12.2011 vo výške 451,12 €. Nárok na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa
a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške 602,52 €. Nárok na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2013 do

06.10.2013 vo výške 352,58 €. 5. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové
zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011 vo výške 156,74 €. Nárok
na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za
obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške 194,75 €. Nárok na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013 vo

výške 169,23 €. 6. Nárok na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013
vo výške 1.136,04 €. Spolu vo výške 4.581,78 €.

44. V zmysle § 150 CSP povinnosť tvrdiť je jednou zo základných procesných povinností strán sporu.
Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia, schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s

dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve
nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávny sankciu v podobe prehry
sporu. Povinnosť strany sporu tvrdiť je základným princípom civilného procesu v zmysle článku 8 CSP.
Súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami sporových strán. Žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno v zmysle § 150 a 151 CSP, počas celého konania neprodukovala žiadne dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení a účinne sa jej nepodarilo poprieť skutočnosti tvrdené žalobkyňami,
ktoré boli podporené listinnými dôkazmi a ich výsluchmi. Žalovaná namietala počas celého konania
vierohodnosť a odborné zistenia znaleckých posudkov organizácie INŠTITÚT ZNALCOV SÚDNEHO
INŽINIERSTVA, družstvo, ev. č. 900267, ktoré žalobkyne v konaní predložili, avšak nijako konkrétnenepreukázala nesprávnosť týchto tvrdení, neuviedla, aké nároky žalobkýň boli uspokojené, v ktorých
konkrétnych výpočtoch sú znalecké posudky nepresné a v čom spočíva ich omyl. Žalovaná nepredložila
vkonanívlastnýznaleckýposudok,azároveňnesúhlasilasvykonanímznaleckéhodokazovaniasúdom.

Žalovaná mala možnosť predložiť listiny a uviesť skutočnosti, ktoré v zmysle jej námietok v znaleckých
posudkoch neboli zohľadnené a ktoré by boli následne dopracované a na ich základe prehodnotené
možné závery posudkov, avšak neurobila tak, a preto vyhodnotil súd námietku a obranu žalovanej
týkajúcu sa znaleckých posudkov ako neúčinnú a znalecké posudky organizáciou INŠTITÚT ZNALCOV
SÚDNEHO INŽINIERSTVA, družstvo, ev. č. 900267 súd vyhodnotil ako vypracovaný v súlade s § 209

ods. 2 CSP.

45.Súdmalzvýsluchovsporovýchstránpreukázané,žepracovnáčinnosťžalobkýňspĺňalapredpoklady
na zaradenie do pracovnej činnosti so zaradením do 2.stupňa náročnosti. Nakoľko z listinných dôkazov
- predovšetkým pracovných zmlúv a výšky dohodnutej odmeny za prácu, ako aj z výsluchu strán sporu
mal preukázané, že žalovaná zaradila žalobkyne do práce so zaradením do 1. stupňa náročnosti,

v zmysle ktorej by však neboli oprávnené pracovať s finančnou hotovosťou ani byť hmotne zodpovedné
za zverený tovar a hodnoty a náplň práce zamestnankýň pozostávala z vyššie uvedených činností,
v zmysle zaradenia práce do 2. stupňa náročnosti im za prácu patrila mzda vo výške 1,2-násobku mzdy
určenej pre stupeň náročnosti 1.

46. Žalovaná počas konania poprela dôvodnosť nároku na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP,
ktorý je podľa jej názoru v rozpore s dobrými mravmi podľa § 15 ZP (viď podanie žalovanej súdu zo
dňa 18.8.2020), nakoľko na strane žalovanej ako zamestnávateľa odo dňa 7.10.2013 žiadne prekážky
v práci nevznikli, keď žalovaná podnikateľskú činnosť k tomu dňu fakticky ukončila a ďalej žiadnu
inú už nevykonávala, nemala žiadnu inú prevádzku a žiadnu inú prácu, ktorú by mohla poskytovať

zamestnancom, žalobkyne ani len netvrdia, že o prideľovanie práce po dátume 6.10.2013 žiadali,
žalobkyne ani len netvrdia, že by sa dostavovali na miesto pôvodného výkonu práce za účelom
stretnutia so žalovanou alebo sa dostavili na adresu jej bydliska, kde by žiadali prideľovanie práce
a pokračovanie v pracovnom pomere. Súd predmetnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko
v zmysle § 47 ods. 1) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, je zamestnávateľ

povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou a zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom
čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. V zmysle uvedeného je zrejmé, že bolo povinnosťou žalovanej

prideľovať prácu žalobkyniam. Žalovaná ukončila svoju podnikateľskú činnosť dňa 31.12.2013, teda
v rozhodnom čase stále disponovala plnou právnou subjektivitou, pracovný pomer preukázateľne
(ako je uvádzané vyššie) trval, vedenie prevádzky, vrátane spracovanie pracovno-právnej agendy,
vrátane riadenia personálneho substrátu bolo plne v kompetencii žalovanej, resp. bolo to dokonca
jej povinnosťou. Nesplnenie povinnosti podnikateľského subjektu, čo i len z nedbanlivosti, alebo

nevedomosti,vžiadnomprípadenemôževiesťkukráteniezamestnancov odvolávajúcsanaichkonanie
proti dobrým mravom.

47. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 86/2020 zo 8. septembra
2020, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 32/2020 ochrana

zamestnancov má navyše aj svoju ústavnoprávnu dimenziu v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky
akonkrétneochranuprotisvojvoľnémuprepúšťaniuzozamestnania.Základnéprávaaslobodysapritom
neuplatňujú len voči štátnym orgánom, ale aj v horizontálnych vzťahoch, keď pôsobia sprostredkovane
prostredníctvom podústavného práva, ktoré prežarujú (por. aj I. ÚS 106/2016, bod 6). Všeobecné
súdy majú povinnosť toto prežarovanie brať pri svojom rozhodovaní do úvahy tak, aby základné

práva a slobody pri výklade a aplikácii práva chránili. Aj podústavné právo, v tomto prípade Civilný
sporový poriadok, vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická
nerovnosť medzi procesnými stranami. Je úlohou všeobecných súdov, aby konkrétnym procesným
postupom túto nerovnosť dorovnali, a tak zabezpečili funkčnú rovnosť procesných strán.

48. V zmysle Čl. 2, ale aj § 13 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce výkon práv a povinností,
ktoré vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Ust. § 1 ods. 4
Zákonníka práce ustanovuje princíp subsidiarity. Z neho vyplýva, že tam, kde konkrétna právna úprava
vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník.A práve zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ustanovuje v § 39, že právny úkon, ktorý sa prieči
dobrým mravom, je neplatný. Konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj zneužite práva
na úkor druhého sú postihnuté absolútnou neplatnosťou. Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmami

morálka a mravnosť. Zákonník práce ani Občiansky zákonník, dokonca ani žiaden iný predpis vo
svojich ustanoveniach nedefinujú pojem dobré mravy. Výklad tohto pojmu môžeme nájsť viac-menej iba
v rozhodnutiach súdov. Ústavný súd SR v náleze z 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19 za dobré mravy
považuje „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku“.

49. V zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k.: 10CoPr/6/2015 zo dňa 29.03.2017, poukazujúc
na uznesenia NS SR zo 14.9.2011 sp. zn. 6Cdo 157/2010, pri rozhodovaní súdu o nároku na
náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je
viazaný predchádzajúcim rozhodnutím o neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru. Základným
a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru.
Rozhodnutímsúduourčeníplatnostialeboneplatnostiskončeniapracovnéhopomerujesúdrozhodujúci
o náhrade mzdy podľa § 79 Zák. práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Ak je skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu
zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zák. práce. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok
na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku
(§ 134 Zák. práce). Ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať
zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie
tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť

nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie
alebo nepriznanie náhrady mzdy možno uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje
nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru súdu ústavne súladný nielen z dôvodu,
že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho
štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a
naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho

protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že §
79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať
protiprávne.“ Žalovaná, ktorú zaťažovalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno, nepreukázala, že
bykonaniežalobkýň1.-4.apodaniežalobysamejbolovrozporesdobrýmimravmi.Tototvrdenienestačí

iba tvrdiť, ale aj náležite preukázať, čo sa v danom prípade nestalo.

50. K námietke právneho zástupcu žalovanej v podaní zo dňa 26.4.2024, že prvoinštančný súd vo
svojom rozhodnutí neustálil príslušný titul, z akého boli uplatnené práva, súd dodáva, že možno
z rozhodnutia súdu prvého stupňa je jednoznačne zrejmé a na tomto tvrdení súd zotrváva, že

titul, na základe ktorého súd žalobkyniam priznal nárok, bol jednoznačne špecifikovaný a bolo ním
okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkýň 1.-4. dňom 19.12.2013. V zmysle vyššie citovaného
rozhodnutia, základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia
pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného

pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 Zák. práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.
Súdmaltedazajednoznačnepreukázané,žepracovnépomerymedzižalovanouažalobkyňami1.-4.sa,
v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Komárno č.k.: 13Cpr/1/2014-276 zo dňa 08.08.2016, ktorý žalobuo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.12.2013, doručenú zamestnávateľovi
dňa 19.12.2013 zamietol, skončili okamžitým skončením pracovných pomerov žalobkyňami 1.-4. zo dňa
17.12.2013, doručenými žalovanej dňa 19.12.2013, dňom ich doručenia 19.12.2013 a táto skutočnosť

je právnym titulom žalobkyňami uplatňovaných práv. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek
strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na
spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí
právo účastníka konania (t. č. strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

51. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že listinné dôkazy doručené súdu písomným podaním zo dňa
24.06.2020 v podobe mzdových listov za obdobie 1/2011 až 8/2013 ku každej žalobkyni, výplatné
pásky za obdobie 1/2011 až 8/2013, mali preukázať, že v žalovanom období boli žalobkyniam

vyplatené všetky nároky vzniknuté z pracovno-právneho vzťahu. Zároveň zo strany žalovanej malo
byť preukázané vyplatenie nevyčerpanej dovolenky každej zo žalobkýň na konci pracovnoprávneho
vzťahu. Predmetné listiny boli fotokópiou výstupu zo softwaru určeného na spracovávanie miezd
a management personalistiky, ktoré podľa tvrdení žalovanej našla v účtovníctve. Predmetné listiny
hovoria o výške mzdy a nárokov, ktoré majú byť vyplatené žalobkyniam (pozn. súdu napokon, tieto

listiny boli pokladom na vypracovanie znaleckých posudkov, na základe súd pristúpil k stanoveniu
výšky jednotlivých priznaných nárokov), avšak tieto listiny žiadnym spôsobom nepreukazovali reálne
vyplatenie miezd žalobkyniam. Na preukázanie reálneho vyplatenie mzdy je potrebné preukázať dôkaz
o prevedení finančných prostriedkov do dispozičnej sféry žalobkýň ako napr. výplatnú pásku s podpisom
preberajúcich zamestnankýň - žalobkýň, výpis z bankového účtu žalovanej o prevode na účet žalobkýň

a pod. Nakoľko žiaden takýto dôkaz zo strany žalovanej produkovaný nebol, súd mal k dispozícii
na verifikáciu reálneho vyplatenia mzdy jedine výpovede sporových strán. Nakoľko všetky žalobkyne
zhodne potvrdili, že žalovaná im žalované nároky nevyplatila, súd pod váhou týchto dôkazov, mal túto
skutočnosť za preukázanú.

52. Rovnako tak tomu bolo pri posudzovaní zabezpečovania stravy žalobkyniam. Žalovaná predložila
súdu čestné prehlásenie jej iných zamestnankýň (č.l. 611-616), v ktorých bolo uvedené, že im žalovaná
počas ich pracovnej činnosti u nej zabezpečovala stravu, sama tvrdila, že stravu zabezpečovala,
resp. poskytovala žalobkyniam zľavu na zakúpený tovar, túto skutočnosť však nijako nepodložila
relevantným dôkazom, na základe ktorého by toto tvrdenie mohol pokladať za nesporné. Oproti čestným

prehláseniamzamestnankýň,ktorévypovedaliozabezpečenístravovaniapretietozamestnankyneanie
pre žalobkyne, ktoré nebolo podporené ani návrhom na výsluch týchto ďalších zamestnankýň na súde,
bolo opäť výpoveďami žalobkýň zhodne potvrdené, že žalovaná im stravu neposkytovala. Na základe
uvedeného súd posúdil mieru a váhu dôkazov, kedy sa priklonil k priamemu dôkazu - výpovede žalobkýň
ako dotknutej strany pred nepriamym dôkazom, ktorý vypovedal o tom, že iným zamestnankyniam, ktoré

nie sú stranou v tomto konaní, stravu žalovaná poskytovala a vyhodnotil, že žalovaná nepreukázala, že
by stravné žalobkyniam poskytovala.

53. Súd sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovanej. Žalobkyne si svoje nároky čo do
dôvodu a sčasti aj čo do výšky uplatnili v žalobe zo dňa 20.3.2014. V pracovnom práve sa nároky z

pracovno-právnych vzťahov premlčujú v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. V zmysle §100
Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej. Túto
dobu ustanovuje § 101 Občianskeho zákonníka tak, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V zmysle uvedeného, premlčacia lehota začala plynúť
dňom nasledujúcim po skončení pracovných pomerov medzi sporovými stranami okamžitým skončením

pracovného pomeru dňom 19.12.2013, teda premlčacia lehota začala plynúť dňa 20.12.2013. Súd
mal za to, že v predmetnej veci je daná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka
teda trvaní tri roky. Súd sa nestotožnil s argumentáciou právnych zástupcov žalobkýň, že v danom
prípade premlčaciu dobu treba posudzovať podľa §106 Občianskeho zákonníka, a nakoľko sa žalovaná
dopustila svojho konania úmyselne, premlčacia doba v predmetnej veci je desať rokov. Súd má za to,

že §106 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje premlčaciu dobu práva na náhradu škody v zmysle
Občianskeho zákonníka. Nakoľko predmetom tohto konania je nárok z pracovnoprávneho vzťahu, nie
je možné posúdiť tento nárok ako nárok na náhradu škody a subsumovať pod §106 Občianskeho
zákonníka. Ako je vyššie uvedené, premlčacia lehota v zmysle §101 Občianskeho zákonníka začalateda plynúť dňom 20.12.2013. Nakoľko konanie na súde vo veci 15Cpr/2/2014 bolo prerušené
uznesením č.k.: 15Cpr/2/2014-160 zo dňa 04.03.2015, právoplatného 04.04.2015 až do právoplatného
skončenia veci vedenej na Okresnom súde Komárno sp.n.13Cpr/1/2014, ktoré skončilo rozsudkom č.k.

13Cpr/1/2014-276 zo dňa 08.08.2016, právoplatným dňa 11.12.2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č.k.: 9CoPr/7/2016-327 zo dňa 28.09.2017, a následne bolo konanie prerušené uznesením
č.k.: 15Cpr/2/2014-328 zo dňa 23.05.2018, právoplatného 08.06.2018 až do právoplatného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní zo dňa 06.02.2018 v súdnom konaní vedenom
OkresnomsúdeKomárnosp.n.13Cpr/1/2014,ktorésaskončilorozsudkomNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky č.k.: 4Cdo/89/2018-345 zo dňa 27.06.2019. Premlčacia lehota v zmysle § 112 Občianskeho
zákonníka teda v čase od 04.04.2015 do 11.12.2017, a následne od 08.06.2018 do 27.06.2019
neplynula. Na základe uvedeného súd ustálil uplynutie premlčacej lehoty dňom 13.9.2020 (premlčacia
lehota plynula: 20.12.2013 – 04.04.2015 v dĺžke 1 rok a 106 dní, 11.12.12017- 08.06.2018 v dĺžke 180
dní, 27.6.2019-13.09.2020 v dĺžke 1 rok a 79 dní).

54. Žalobkyne si v žalobe niekoľko rôznych pracovnoprávnych nárokov a to: 1. nárok na náhradu
mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa, 2. nárok na náhradu stravného, 3. nárok na mzdové
zvýhodnenie za prácu vo sviatok, sobotu, nedele, prácu nadčas, 4. nárok na výplatu za výpovednú
dobu, 5. nárok za preplatenie nevyčerpanej dovolenky, a to vo výške pri: Nároku na náhradu mzdy
pre prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP od 07.10.2013 do 19.12.2013 (53

pracovných dní) a nárok na výplatu za výpovednú dobu 2 mesiace (40 pracovných dní) vo výške a
nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky: žalobkyňa 1./ A. B. pri priemernej čistej dennej mzde
15,51 € je to suma 1.488,96 €, žalobkyňa 2./ D. E. pri priemernej čistej dennej mzde 14,90 € je to
suma 1.385,70 €, žalobkyňa 3./ D. G. pri priemernej čistej dennej mzde 15,51 € je to suma 1.519,98
€, žalobkyňa 4./ D. I. pri priemernej čistej dennej mzde 14,99 € je to suma 1.394,07 €. Nárok na

náhradu stravného za obdobie od 01.01.2011 do 06.10.2013: žalobkyňa 1./ Andrea Calavová 2.404,40
€, žalobkyňa 2./ Melinda Paraizsová 2.356,60 €, žalobkyňa 3./ D. G. 2.274,80 €, žalobkyňa 4./ D. I.
2.416,40 €. Nárok na mzdové zvýhodnenie za soboty a sviatky a práca nadčas - tá bola priemerne
týždenne 8,25 hod.: žalobkyňa 1./ A. B. za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov
480,30 € (počítané z 33 hod. mesačne nadčas, hodinová mzda 1,94 €, príplatok 25 %), žalobkyňa 2./

D. E. za obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov 460,50 €, žalobkyňa 3./ D. G. za
obdobie od 01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov 480,30 €, žalobkyňa 4./ D. I. za obdobie od
01.04.2011 do 06.10.2013 je to za 30 mesiacov 462,90 €. Žalobkyne v žalobe uviedli, že nároky budú
špecifikovať po predložení výplatných listín a súvisiacej agendy žalovanou a žiadali, aby súd zaviazal
žalovanú predložiť celú mzdovú agendu, evidenciu dochádzky a pod. Žalovaná počas konanie tvrdila,

že nemá k dispozícii žiadne doklady a súdu predložila, napriek opakovaným výzvam, až dňa 25.06.2020
a to v podobe fotokópií výpisov zo mzdového účtovníctva v podobe výplatných listín a výplatných
lístkov. Následne na základe predložených listín, žalobkyne zadali znaleckej organizácii objednávku
na vypracovanie súkromných znaleckých posudkov, ktoré boli súdu doručené dňa 31.03.2021 spolu
s úpravou žalobného návrhu- petitu žaloby, v zmysle ktorého žiadali, aby bol žalobkyniam 1.-4. priznaný

nárok na zaplatenie žalovanou: žalobkyni 1) A. B. celkom sumu 4570,96€ s 5,5% ročným úrokom z
omeškania od 20.03.2014 do zaplatenia, žalobkyni 2) D. E. celkom sumu 4570,99€ s 5,5% ročným
úrokom z omeškania od 20.03.2014 do zaplatenia, žalobkyni 3) D. G. celkom sumu 4488,49€ s 5,5%
ročným úrokom z omeškania od 20.03.2014 do zaplatenia a žalobkyni 4) D. I. celkom sumu 4581,78€
s 5,5% ročným úrokom z omeškania od 20.03.2014 do zaplatenia a to titulom 1. Nároku na náhradu

mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013, 2. Nároku na
náhradumzdypriokamžitomskončenípracovnéhopomeru,3.Nárokunanáhradumzdyzanevyčerpanú
dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, 4. Nároku na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu
pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011, Nároku na
doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od

01.01.2012 do 31.12.2012, Nároku na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II.
stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013, 5.Nároku na 25% mzdové zvýhodnenie za
prácu nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011,
Nároku na 25% mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok
za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, Nároku na 25% mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a

50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013, 6. Nárok na
finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013, v jednotlivých výškach
a u jednotlivých žalobkýň ako je uvedené vyššie. Na základe uvedeného, súd dospel k záveru, že
1.Nároky na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do19.12.2013, 2. Nároky na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, 3. Nároky na
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, 4. Nároky na 25%
mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie

od 20.03.2011 do 31.12.2011, Nároky na 25% mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50% mzdové
zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, Nároky na 25% mzdové
zvýhodneniezaprácunadčasa50%mzdovézvýhodneniezaprácuvosviatokzaobdobieod01.01.2013
do 06.10.2013, 5. Nároky na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013
boli uplatnené riadne a včas v premlčacej lehote podľa §101 Občianskeho zákonníka. Súd vyhodnotil, že

nároky boli uplatnené včas napriek tomu, že výška nárokov sa zmenila upraveným petitom doručeným
súdu dňa 31.03.2021 a premlčacia doba uplynula dňa 13.09.2020 a nevyhovel námietke premlčania
žalovanej s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyne jasne a zrozumiteľne označili tieto nároky v žalobe
doručenej dňa 24.03.2014. Súd mal za to, že výšky nárokov možno jednoznačne a nespochybniteľne
určiťibanazákladerelevantnýchpodkladovavýstupovzomzdovéhoúčtovníctva.Nakoľkovkonaníbolo
preukázané výsluchmi sporových strán a nebolo sporné, že žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyniam

ako zamestnankyniam nedávala k dispozícii výplatné pásky a výplatné listiny a evidenciu dochádzky,
miezd a ich výplat viedli vo forme ručne vedených zošitov a lístočkov, ktoré žalovaná súdu nepredložila,
z dôvodu, že nimi údajne nedisponuje a súdu predložila až dňa 25.06.2020, a to v podobe fotokópií
výpisov zo mzdového účtovníctva v podobe výplatných listín a výplatných lístkov, reálnu výšku nároku
bolo jednoznačne možné objektívne vypočítať až na základe listinných dôkazov predložených dňa

25.06.2020, a teda rozšírenie žaloby v časti vyššie uvedených nárokov zo strany žalobkýň, podaním
doručením súdu dňa 31.02.2021 je len kvantitatívnou zmenou žaloby. Opačný výklad by viedol k mareniu
spravodlivosti.

55. Pracovnoprávny spor je špecifický tým, že zamestnanec má podobné postavenie ako spotrebiteľ

a ako slabšej strane sporu mu súd poskytuje určitú formu ochrany, spočívajúcu (napr. povinnosť uniesť
dôkazné bremeno v pracovnoprávnom spore prioritne zaťažuje zamestnávateľa a iné). Súd nárok, čo do
obsahu, uplatnený až v návrhu na pripustenie zmeny žaloby jej rozšírením vyhodnotil ako uplatnený po
uplynutí premlčacej lehoty, nakoľko zo žaloby nevyplýva, že žalobkyne v pôvodnej žalobe mali čo i len
úmysel tento nárok uplatniť. V zmysle všeobecne známeho právneho názoru nadriadených súdov, súd

má vedieť, čoho sa žalobca podanou žalobou domáha, i keď to nie je presne formulované v petite žaloby.
Vo vzťahu k ostatným uplatneným nárokom jasne označeným v podanej žalobe by bolo vyhodnotenie
žalovanou vznesenej námietky premlčania ako dôvodnej v príkrom rozpore s dobrými mravmi, keďže
žalovaná sa svojim vedomým konaním pričinila o to, že žalobkyne ako jej bývalé zamestnankyne
nemali v čase podania žaloby (a ani v čase plynutia premlčacej doby) k dispozícii doklady, na ktoré

mali zákonný nárok, ktoré im žalovaná bola povinná zo zákona pravidelne vydávať a z ktorých by
vedeli presne vypočítať výšku uplatnených nárokov. Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie
námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v civilnom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k

vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by bolo priznanie účinkov premlčania neprimerane
tvrdým postihom. Ústavný súd zdôrazňuje, že uplatnenie premlčacej námietky sa môže priečiť dobrým
mravomlenvovýnimočnýchprípadoch,keďbybolonaúkorúčastníka,ktorýmárneuplynutiepremlčacej
doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je proti dobrým mravom. Mnohé prípady

a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické; to však nevyväzuje všeobecné súdy
z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi
predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona
a dáva sudcovi priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti.

56. Dôležitou skutočnosťou, ktorú musia mať však aj žalobkyne na pamäti v súvislosti so zmenou
žaloby sú najmä jej hmotnoprávne účinky – a to predovšetkým premlčanie práva. Premlčacia doba
totiž prestane plynúť (spočíva jej plynutie) iba vo vzťahu k tomu právu, ktoré žalobca v žalobe uplatnil.
Vo vzťahu k neuplatnenému právu (teda právu, ktoré žalobca v pôvodnej žalobe nežaloval) pritom
premlčacia doba plynie ďalej. Príkladom môže byť situácia, ak žalobca v pôvodnej žalobe zažaloval

zo svojej pohľadávky menej, ako mu patrí. Premlčacia doba v takom prípade spočíva (neplynie) iba
pri tej časti pohľadávky, ktorú žalobca zažaloval v pôvodnej žalobe. Vo zvyšku nároku však plynie
premlčacia doba ďalej. To isté zároveň platí aj vtedy, ak si žalobca v pôvodnej žalobe zažaloval iný
nárok. K spočívaniu premlčacej doby u novo uplatneného práva dôjde pritom až momentom, kedybola zmena žaloby (obsahom ktorej je rozšírený alebo iný nárok) doručená na súd. To znamená, že
najneskôr v posledný deň plynutia premlčacej doby musí byť právo uplatnené na súde. K spočívaniu
plynutia premlčacej doby však dôjde iba za predpokladu, že súd zmenu žaloby pripustí (ak je potrebné

o pripustení rozhodnúť). Žalobca preto musí pamätať a dávať pozor na to, že vo vzťahu k právu, ktoré
v pôvodnej žalobe neuplatnil, plynie premlčacia doba ďalej. Uplatnenie premlčaného práva v zmenenej
žalobe môže mať za následok zamietnutie žaloby v tomto upravenom rozsahu, čo v konečnom dôsledku
môže mať vplyv na trovy konania, ktoré bude žalobca povinný protistrane nahradiť.

57. Z vykonaného dokazovania, predložených listiných dôkazov, ako aj z oboznámenia spisu Okresného
súdu Komárno č.k. 13Cpr/1/2014 mal súd za preukázané, že pracovný pomer žalobkýň 1./ až 4./, ako
zamestnankýň u žalovanej, ako zamestnávateľke, sa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru
v zmysle § 69 ods. 1 písm b) Zákonníka práce zo dňa 17.12.2013, jeho doručením žalovanej, teda dňom
19.12.2013. Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo stranu žalobkýň bola skutočnosť,
že žalovaná ako zamestnávateľka, nevyplatila zamestnankyniam- žalobkyniam mzdu za obdobie od

07.10.2013 do 19.12.2013. Platnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalobkýň ku dňu 19.12.2013 bolo predmetom konania Okresného súdu Komárno č.k. 13Cpr/1/2014.
Na základe uvedeného, súd mal za nesporné a preukázané, že žalobkyne 1./ až 4./ mali nárok na
náhradu mzdy za obdobie 07.10.2013 do 19.12.2013, počas ktorého ich pracovný pomer nesporne trval
a zamestnávateľka im prácu neprideľovala. Žalovaná ako zamestnávateľka mala povinnosť prideľovať

prácužalobkyniamvzmysleustanovenia§47ods.1písm.a)Zákonníkapráceaždoplatnéhoskončenia
pracovného pomeru, teda do 19.12.2013.

58. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaná prácu zamestnankyniam- žalobkyniam žalovanú
prácu odo dňa 07.10.2013 (tento deň bol v konaní nesporný a ustálený stranami sporu) neprideľovala,

vznikli na strane žalovanej prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle §142 ods. 3 Zákonníka
práce, za ktoré patrila žalobkyniam náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Súd preto
priznal žalobkyniam 1./až 4./ nárok v zmysle § 142 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce
za prekážky v práci na strane zamestnávateľa za obdobie 07.10.2013 do 19.12.2013, teda za obdobie,
kedy zamestnávateľka prestala prácu zamestnankyniam prideľovať až do dňa skončenia ich pracovného

pomeru, vo výške uvedenej podľa vyčíslenia podľa znaleckých posudkov 04/2021, 05/2021, 06/2021 a
07/2021 uvedeného vyššie a to pre: 1./ A. B. vo výške 816,92 €, 2./ D. E. vo výške 816,92 €, 3./ D. G.
vo výške 816,92 €, 4./ D. I. vo výške 816,92 €.

59. Ako bolo preukázané a ustálené v konaní na tunajšom súde pod sp. zn. 13Cpr/1/2014, okamžité

skončenie pracovného pomeru žalobkýň zo dňa 17.12.2013 v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce bolo platné a pracovný pomer žalobkýň so žalovanou nesporne skončil jeho doručením žalovanej
dňa 19.12.2013. V zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný
pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu
dvoch mesiacov. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že žalobkyniam tento nárok patrí, a

preto priznal žalobkyniam 1./ až 4./ nárok v zmysle § 69 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch
mesiacov,vovýškevyššieuvedenéhovyčísleniapodľaznaleckýchposudkov04/2021,05/2021,06/2021
a 07/2021, a to pre: 1./ A. B. vo výške 701,88 €, 2./ D. E. vo výške 701,88 €, 3./ D. G. vo výške 701,88
€, 4./ D. I. vo výške 701,88 €.

60. Podľa § 121 Zákonníka práce patrí zamestnancovi za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové
zvýhodnenie vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok
určuje § 122 ZP. Za túto prácu patrila žalobkyniam dosiahnutá mzda, ktorá bola na základe predložených
výplatných listín žalobkyniam vyplatená, avšak z predmetných výplatných listín nevyplýva, že by

žalobkyniam bolo poskytnuté aj mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 50 % priemerného zárobku.
Takáto mzda im patrila aj za prácu vykonávanú počas nepretržitého odpočinku - ten upravuje §
93 Zákonníka práce. Pracovali každú sobotu, každú druhú nedeľu a každý sviatok v zmysle vyššie
uvedených rozvrhov práce. Definícia pojmu štátny sviatok je upravená v zákone č. 241/1993 Z.z. o
štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Súd

vyhodnotil, na základe vykonaného dokazovania, ako dôvodný nárok žalobkýň na náhradu mzdy za
sviatok za dni pracovného pokoja v rozsahu 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi) Veľký piatok, 1. máj -
Sviatok práce, 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom, 15. september - Sedembolestná E. D., 1. november
sviatok všetkých svätých, 24. december - Štedrý deň od 6.00 hod. do 12.00 hod., 25. december -prvý sviatok vianočný. Zároveň patrí žalobkyniam mzdové zvýhodnenie za prácu vykonávanú počas
nepretržitého odpočinku v zmysle § 93 Zákonníka práce. Nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že by žalobkyniam žalovaná takéto mzdové zvýhodnenie vyplatila, súd priznal žalobkyniam

1./ až 4./ nárok na mzdové zvýhodnenie vo výške 25 % za prácu nadčas podľa § 121 ods. 1 Zákonníka
práce a vo výške 50 % za prácu vo sviatok v zmysle § 122 Zákonníka práce, vo výške vyššie
uvedeného vyčíslenia podľa znaleckých posudkov 04/2021, 05/2021, 06/2021 a 07/2021 a to za obdobie
od 20.03.2011 (obdobie troch rokov od podania žaloby o nároky z pracovných vzťahov na tunajší súd zo
dňa 20.03.2014 vedené pod sp. zn. 15Cpr/2/2014, v súlade z § 100 a §101 Občianskeho zákonníka) do

06.10.2013 (okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkýň), a to pre: 1./ A. B. vo výške 488,66
€, 2./ D. E. vo výške 553,72 €, 3./ D. G. vo výške 508,38 €, 4./ D. I. vo výške 520,72 €.

61. V súlade s § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať
zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo
na pracoviskách alebo v ich blízkosti, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavého

jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny, a to vo vlastnom stravovacom
zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečením stravovania pre
svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie
sprostredkovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ak odpracuje viac ako
4 hodiny. Žalobkyne zhodne popreli tvrdenie žalovanej, že sa im stravu poskytovala takým spôsobom,

že si mohli z predajne potravín, kde pracovali, vziať potraviny resp. nakúpiť potraviny za symbolické
ceny, čo malo pokryť povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancom stravné. Súd preto priznal
žalobkyniam 1./ až 4./ nárok na finančný príspevok za stravovanie v zmysle § 151 ods. 2 a ods. 6
Zákonníka práce, vo výške vyššie uvedeného vyčíslenia podľa znaleckých posudkov 04/2021, 05/2021,
06/2021 a 07/2021, a to za obdobie od 20.03.2011 (obdobie troch rokov od podania žaloby o nároky

z pracovných vzťahov na tunajší súd zo dňa 20.03.2014 vedené pod sp.zn. 15Cpr/2/2014, v súlade
z § 100 a §101 Občianskeho zákonníka) do 19.12.2013 (okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobkýň), a to pre: 1./ A. B. vo výške 1.140,59 €, 2./ D. E. vo výške 1.112,57 €, 3./ D. G. vo výške
1.082,63 €, 4./ D. I. vo výške 1.136,04 €.

62. V prípade žalovanej v rade 1./ A. B. vznikol tejto žalobkyni nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013. Žalovaná tento nárok počas konania nepoprela,
iba rozporovala skutočnosť, že nebol uplatnený v presnej výške pri podaní žaloby, ale bol špecifikovaný
až po vykonaní znaleckého dokazovania pri zmene petitu žaloby zo strany žalobkýň. Súd vzhľadom
na uvedené pokladá tento nárok za nesporný, námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko

nárok ako taký žalobkyňa 1/ uviedla už v pôvodnej žalobe zo dňa 20.03.2014. Nakoľko tento nárok
vyhodnotil súd na základe dokazovania ako nesporný, priznal žalobkyni 1./ nárok na náhradu mzdy za
nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013 v zmysle vyššie uvedeného vyčíslenia
podľa znaleckého posudku č. 05/2021, a to vo výške 15,13 €.

63. Čo sa týka nároku na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa
náročnosti za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011, nároku na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu
pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, nároku
na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobie
od 01.01.2013 do 06.10.2013, súd dospel k záveru, že tento nárok nebol obsiahnutý v žalobe zo

dňa 24.03.2014 a nie je možné ho ani žiadnym spôsobom zo žaloby vyextrahovať, teda, ako uviedli
žalobkyne, priznať na základe toho, že žalobkyne v žalobe prejavili úmysel, aby im boli vyplatené
všetky nároky z pracovno-právneho pomeru. Nárok musí byť v žalobe špecifikovaný jasne a určito, a to
bez ohľadu na to, či sa konanie viedlo podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa Civilného
sporového poriadku, a to tento nespĺňal. Súd dospel na základe uvedeného k záveru, že nárok na

doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti žalobkyne vzniesli
prvýkrát podaním označeným ako úprava petitu, doručeným súdu dňa 31.03.2021. Nakoľko premlčacia
doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, z nárokov plynúcich z okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobkyňami zo dňa 17.12.2013, uplynula, ako súd vyššie uviedol, dňa 13.09.2020, súd mal
za to, že tento nárok bol uplatnený až po uplynutí premlčacej doby, teda rozšírenie žaloby v časti tohto

nároku bola zmenou kvalitatívnou a vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovanou, žalobu
v časti výšky nárokov na doplatok čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa
náročnosti žalobkýň 1.- 4. zamietol.64. Vo zvyšnej časti mal súd za to, že v konaní bol rozsiahlym dokazovaním preukázaný právny titul
uplatňovaných nárokov, ktorým je platné okamžité skončenie pracovných pomerov žalobkýň 1.-4., ktoré
boli založené na základe pracovných zmlúv medzi žalovanou a jednotlivými žalobkyňami, platnosť

ktorých, a contrario, bola potvrdená rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k.13Cpr/1/2014-276 zo dňa
08.08.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 9CoPr/7/2016-327 zo dňa 28.9.2017 a
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo/89/2018-333 zo dňa 27.6.2019.
Ďalej bolo preukázané, že nároky na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie
od 07.10.2013 do 19.12.2013, nároky na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru,

nároky na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, nároky
na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za
obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011, nároky na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 %
mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, nároky na 25 %
mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od
01.01.2013 do 06.10.2013 a nároky na finančný príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do

19.12.2013 žalobkýň 1.-4. boli uplatnené riadne a včas v premlčacej lehote podľa §101 Občianskeho
zákonníka.

65. Na základe uvedeného, súd dospel k záveru o čiastočnej odôvodnenosti žaloby. Vykonaním
dokazovaním mal za preukázané, že nárok žalobkyne v 1./ rade A. B. na doplatok čistej mzdy v sume

rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobia od 20.03.2011 do 31.12.2011,
od 01.01.2012 do 31.12.2012 a od 01.01.2013 do 06.10.2013, ako je uvedené vyššie, bol uplatnený
po uplynutí premlčacej doby, a preto súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.407,78 € zamietol.
Súd priznal žalobkyni v 1./ rade A. B. celkom sumu 3.163,18 € (4.570,96-1.407,78) s 5,5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3.163,18 € od 20.3.2014 do zaplatenia, titulom 1. nároku na náhradu

mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013, 2. nároku na
náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, 3. nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, 4. nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011,
nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo

sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013, 5.
nárokunafinančnýpríspevoknastravovaniezaobdobieod20.03.2011do19.12.2013,číselnejednotlivo
špecifikované v odsekoch 58-61.

66. Súd mal vykonaním dokazovaním za preukázané, že nárok žalobkyne v 2./ rade D. E. na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobia od 20.03.2011 do
31.12.2011, od 01.01.2012 do 31.12.2012 a od 01.01.2013 do 06.10.2013, ako je uvedené vyššie, bol
uplatnený po uplynutí premlčacej doby a preto súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.385,90 € zamietol.
Súd priznal žalobkyni v 2./ rade D. E. celkom sumu 3.185,09 € (4.570,99-1.385,90) s 5,5 % ročným

úrokom z omeškania zo sumy 3.185,09 € od 20.3.2014 do zaplatenia, titulom 1.nároku na náhradu
mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013, 2. nároku na
náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, 3. nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, 4. nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011,

nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo
sviatok za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013, 5.
nárokunafinančnýpríspevoknastravovaniezaobdobieod20.03.2011do19.12.2013,číselnejednotlivo
špecifikované v odsekoch 58-61.

67. Súd mal vykonaním dokazovaním za preukázané, že nárok žalobkyne v 3./ rade D. G. na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobia od 20.03.2011
do 31.12.2011, od 01.01.2012 do 31.12.2012 a od 01.01.2013 do 06.10.2013, ako je uvedené vyššie,
bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby a preto súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.378,68 €

zamietol. Súd priznal celkom sumu 3.109,81 € (4.488,49-1.378,68) s 5,5 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 3.109,81 € od 20.3.2014 do zaplatenia, titulom 1. nároku na náhradu mzdy pre prekážky
na strane zamestnávateľa za obdobie od 07.10.2013 do 19.12.2013, 2. nároku na náhradu mzdy pri
okamžitom skončení pracovného pomeru, 3. nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku zaobdobie od 01.01.2013 do 19.12.2013, 4. nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50
% mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 20.03.2011 do 31.12.2011, nároku na 25
% mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie

od 01.01.2012 do 31.12.2012, nároku na 25 % mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas a 50 % mzdové
zvýhodnenie za prácu vo sviatok za obdobie od 01.01.2013 do 06.10.2013, 5. nároku na finančný
príspevok na stravovanie za obdobie od 20.03.2011 do 19.12.2013, číselne jednotlivo špecifikované
v odsekoch 58-61.

68. Súd mal vykonaním dokazovaním za preukázané, že nárok žalobkyne v 4./ rade D. I. na doplatok
čistej mzdy v sume rozdielu pri zaradení do I. stupňa a II. stupňa náročnosti za obdobia od 20.03.2011 do
31.12.2011, od 01.01.2012 do 31.12.2012 a od 01.01.2013 do 06.10.2013, ako je uvedené vyššie, bol
uplatnený po uplynutí premlčacej doby a preto súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.406,22 € zamietol.
Súd priznal žalobkyni v 4./ rade D. I. celkom sumu 3.175,56 € (4.581,78 -1.406,22) s 5,5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3.175,56 € od 20.3.2014 do zaplatenia, titulom 1.nároku na náhradu

69. Žalobkyniam 1.-4. za omeškanie žalovanej s úhradou nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru
vznikol v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. nárok
na úrok z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky. Súd preto priznal žalobkyniam 1.-4. uplatnený nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške, t. j.
vo výške 5 % ročne z priznaných súm, počnúc dňami nasledujúcimi po podaní žaloby až do zaplatenia.

70. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyne 1.-4. boli
v konaní úspešnejšou stranou sporu. Predmet sporu tvorilo spolu zaplatenie sumy vo výške 18.212,22
€. Žalobkyne 1.-4. boli spolu úspešné v časti konania o zaplatenie sumy 13.633,64 € (t. j. 69,37%).
Žalovaná bola úspešná v časti konania spolu voči všetkým žalobkyniam o zaplatenie sumy vo výške

5.578,58 € (t. j. 30,63%). Súd preto priznal žalobkyniam v 1.-4.rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 38,74 % (t. j. 69,37%- 30,63%). O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník tohto
súdu v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

71. Lehotu na plnenie súd určil v súlade s § 232 ods. 3 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jan 3, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Pracovné právo , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 5, 2024

Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 5, 2024