Uznesenie – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoP/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125204968
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7125204968.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek
senátuJUDr.AntónieKandravejaJUDr.EliškyHarTzvivovecistarostlivostisúduomaloletédieťa:O.J.,
nar. XX.XX.XXXX, zast. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny D., dieťa otca: K., a matky: B., v konaní
nanávrhnavrhovateľov:1.O.,a2.B.,obajanavrhovateliazastúpení:JUDr.DanielaJežová,LL.M.,PhD.,
advokátka so sídlom Javorinská 13, Bratislava, o nariadenie návratu mal. dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, t. j. do O., o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k. 85Pn/1/2025-140 zo
dňa 10.07.2025 takto

r o z h o d o l :

Mení uznesenie Mestského súdu Košice č. k. 85Pn/1/2025-140 zo dňa 10.07.2025 tak, že:

I. Súd nariaďuje návrat maloletého dieťaťa: O. J., C.. XX.XX.XXXX, do krajiny obvyklého pobytu, t.j. do
O. I.L. A. S. X. O. Í..

II. Súd nariaďuje otcovi maloletého dieťaťa: K. J., C.. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa: O. J., C.U..
XX.XX.XXXX, navrátil na územie O. I. A. S. X. O. Í. do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.03.2025 sa navrhovatelia domáhali nariadenia
návratu maloletého dieťaťa na územie štátu obvyklého pobytu, do O. I. A. S. X. O. Í..

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie, súd“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:

„I. Návrh zamieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 1 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb.; čl. 1; 3; 4; 8; 12; 13; 19;
20 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“
alebo „Dohovor“); § 2 ods. 1; § 123 ods. 1, 2; § 125; § 126; § 129; § 133 ods. 1, 2; § 134 ods. 1 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). O trovách konania súd rozhodol podľa
ustanovenia § 52 CMP.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že v konaní mal za preukázané, že došlo
k zmene obvyklého pobytu u maloletého dieťaťa; následne sa zaoberal otázkou, či premiestneniealebo zadržanie maloletého dieťaťa otcom mimo jeho obvyklého pobytu bolo neoprávnené. Nebolo
sporné, že opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu nadobudla na základe rozhodnutie rodinného súdu
Mestská rada O. S. J., zo zhodného vyjadrenia účastníkov vyplynulo, že i keď Mestská rada nadobudla

opatrovníckeprávo,osobnústarostlivosťnaďalejzabezpečovaliobidvajarodičiaavoktóbri2024osobnú
starostlivosť zabezpečoval len otec. Podľa predložených súdnych rozhodnutí zmena pobytu maloletého
dieťaťa je možná len so súhlasom Mestskej rady O. S. J.. Navrhovatelia v podanom návrhu uviedli, že
otec s maloletým opustil O. I. A. S. X. O. Í. bez súhlasu Mestskej rady, čím došlo k neoprávnenému
premiestneniu maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky.

5. Otec súdu uviedol, že nemal súhlas Mestskej rady O. S. J. ani matky, pričom dieťa vzal so sebou
na Slovensko, keďže mal obavu, že mu ho zoberú. Skutočnosť, že pricestoval na územie Slovenskej
republiky oznámil matke deň po príchode a Mestskej rade 3 dni po príchode.

6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k medzinárodnému únosu a je podľa Dohovoru

povinnosť maloleté dieťa vrátiť. Dohovor stanovuje určité podmienky, za ktorých nemusí dôjsť k návratu
maloletého dieťaťa. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach opätovne zdôrazňovali, že aj v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania
dieťaťa, je potrebné v maximálnej miere chrániť práva v záujme maloletého dieťaťa a skúmať, či nie
sú splnené podmienky ustanovené v čl. 13 Dohovoru na odmietnutie nariadenia návratu maloletého

dieťaťa. Pri rozhodovaní o návrate maloletého dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru, musí súd
vychádzať zo starostlivého zistenia skutkového stavu. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa
do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby čo
najúplnejšie ozrejmili všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať skutočný postoj rodiča. Ďalej
súd prvej inštancie citoval z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva G.M. proti Poľsku, Olson

proti Švédsku.

7. Súd prvej inštancie sa zaoberal možnosťou aplikácie čl. 13 písm. b) Dohovoru, ktorý umožňuje,
aby súd nenariadil návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením - v tomto prípade otec
- preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Čl. 13 je potrebné vykladať reštriktívne, teda
musí byť jednoznačne preukázané, nie akékoľvek, ale konkrétne nebezpečenstvo a ujma, ktorá by
maloletému v prípade návratu do miesta obvyklého pobytu hrozila alebo taká konkrétna okolnosť, ktorá
by maloletého priviedla do neznesiteľnej situácie. Súd skúmal, či sa maloletý zžil s novým prostredím.
Zo správ kolízneho opatrovníka, ktorý osobne vykonal šetrenie v rodine maloletého dieťaťa mal súd za

preukázané, že maloletý je zdravý, napreduje, zlepšuje sa v slovenskom jazyku, pravidelne navštevuje
škôlku, otec sa oňho riadne stará, je vždy čisto a vhodne oblečený. Maloletý ľúbi otca, ľúbi aj babku a
deda,ktorísnimibývajúvjednejdomácnosti.Mamkuneľúbi,nechceísťknej,uotcajedobre.Spísámna
posteli, kde je aj otec, v prítomnosti otca je spokojný, vyžaduje si jeho prítomnosť. Zo správy z materskej
školy vyplýva, že dieťa sa ráno spolu s otcom dlhšie lúči, pretože dieťa na ňom lipne. V domácnosti otca

má vytvorené veľmi dobré a vhodné podmienky, otec má vytvorené vhodné podmienky pre jeho zdravý
vývin, zabezpečuje mu riadnu starostlivosť, otec sa mu plnohodnotne venuje, má vytvorené blízke citové
väzby s blízkou rodinou otca, navzájom si pomáhajú a podporujú sa.

8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v konaniach vo veci týkajúcich sa maloletých detí je vždy povinný

zisťovať vôľu maloletých detí. Maloleté dieťa v rámci pohovoru pred kolíznym opatrovníkom odmietlo
návrat do X.; po absolvovaní pohovoru pred úradom uviedol, že chce zostať so svojim otcom, má ho
rád a nechce sa vrátiť ku mamke. Súd konštatoval, že maloletý je zžitý s novým prostredím, v ktorom s
otcom žije od novembra 2024, má vytvorené všetky potrebné väzby pre jeho zdravý a optimálny sociálny,
fyzický a duševný vývin, neboli zaznamenané žiadne nedostatky v starostlivosti a vo výchove. Otec

ako dôvod jeho nenavrátenia do O. I. uvádzal možnosť odobratia maloletého rodičom do vyriešenia
sporu ohľadne rodičovskej starostlivosti, čo potvrdila aj samotná zástupkyňa navrhovateľov. Kolízna
opatrovníčka ako aj otec poukazovali na to, že pri návrate maloleté dieťa bude vystavené stresovým
situáciám, zrejmej duševnej ujme v dôsledku toho, že bude zverené do profesionálnej rodiny, a na
preukázanú vôľu maloletého ostať v starostlivosti otca, ako aj na záujem maloletého dieťaťa.

9. Na Slovensku zabezpečuje starostlivosť o maloletého otec so svojou rodinou a maloletý je na otca
a jeho rodinu naviazaný. Súd nemohol otcovi uložiť povinnosť, aby sa vrátil do O. I. a je zrejmé, že
návrat maloletého do O. I. bez otca by mu spôsobil nenávratnú ujmu. Skutočnosť, že by maloletýutrpel neznesiteľnú ujmu, keby bol oddelený od otca je absolútne zrejmá, maloletý je zvyknutý na otca,
na Slovensku žije od novembra 2024, navštevuje tu materskú škôlku. Pokiaľ ide o tvrdenie právnej
zástupkyne matky, že maloletý má väzby aj s rodinou vo A. S., s týmto tvrdením možno čiastočne

súhlasiť, avšak tieto väzby neboli také hlboké, že by utrpel takú ujmu, akú by utrpel naopak teraz, keďže
po navrátení maloletého do O. by dieťa bolo umiestnené v profesionálnej rodine, bol by odlúčený tak
od otca ako aj matky, keďže je naňho citovo naviazaný už od narodenia. Premiestnenie maloletého
bez otca a do profesionálnej rodiny by bolo preňho stresujúce, nebolo by to v jeho záujme, narušilo by
to jeho psychickú rovnováhu a mohlo by mu to spôsobiť nenapraviteľnú psychickú traumu a dostalo

ho do neznesiteľnej situácie ako to upravuje čl. 13 písm. b) Dohovoru. Starostlivosť o maloletého
zo strany otca predstavuje nevyhnutný aspekt realizácie najlepšieho záujmu maloletého. Z vyjadrenia
právnej zástupkyne navrhovateľov vyplýva, že dieťa v prípade navrátenia do O. I. bude umiestnené v
profesionálnej rodine, súd pritom poznamenáva, že osobná starostlivosť rodičov o dieťa má prednosť
pred akoukoľvek formou náhradnej osobnej starostlivosti a otec prejavil záujem o vykonávanie osobnej
starostlivosti o dieťa. Za okolností, kedy dieťaťu reálne hrozí jeho odňatie rodičom v prípade návratu,

nie je v jeho záujme návrat.

III. Obsah odvolania matky a vyjadrení účastníkov konania

10. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali navrhovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne

odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietali iné vady konania, ktoré spočívali
v tom, že súd vyhlásil rozhodnutie ako rozsudok, pričom písomné vyhotovenie je vypracované ako
uznesenie. Výrok uznesenia znie „Návrh zamieta“, pričom je odôvodnené aplikáciou čl. 13 Haagskeho
dohovoru. Daný výrok nie je správny, keďže v prípade, ak sa uplatňuje článok 13 Haagskeho dohovoru
výrok rozhodnutia má znieť: „Návrat nenariaďuje“. Výrok „Návrh zamieta“ je možné použiť len v prípade,

aksúdmázato,žeobvyklýpobytmaloletéhojenaúzemíSRanedošlokneoprávnenémupremiestneniu
maloletého, čo nie je tento prípad.

11. Súd prvej inštancie v odôvodnení síce uviedol, že obvyklým pobytom maloletého bola A. S.,
avšak v bode 33. uznesenia uvádza, že malo ísť o zmenu obvyklého pobytu, čo nie je správne

konštatovanie. Zmena obvyklého pobytu môže nastať len v prípade, ak by nebol podaný návrh na
návrat v lehote jedného roka od premiestnenia maloletého alebo inou legálnou formou ako je udelenie
súhlasu navrhovateľa s presťahovaním alebo udelenie súhlasu súdu krajiny obvyklého pobytu, t. j. A. S.
za navrhovateľa. Čl. 13 Dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne a zužujúco, čo síce súd konštatuje
v bode 41. uznesenia, avšak dané neaplikoval. Existencia nebezpečenstva musí byť objektívna a

ujma musí byť vážna. Tieto skutočnosti musia byť vyhodnocované na základe vážnych a dôvodných
skutočností. V konaní o navrátenie dieťaťa ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v
čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o
úpravepomerovkdieťaťu.Účelomkonaniaonariadenienávratudieťaťaneoprávnenepremiestnenéhoz
miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu.

Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré získal neoprávneným premiestnením dieťaťa
(judikatúra ESĽP: Lipkowsky a McCormack v. Nemecko).

12. Podľa existujúcej judikatúry ESĽP má princíp najlepšieho záujmu dieťaťa dvojaký účel, jednak
garantovať, že dieťa vyrastá v bezpečnom prostredí; zároveň, že sú zachované rodinné väzby, pokiaľ

nie sú škodlivé. S ohľadom na Haagsky dohovor, ESĽP poznamenal, že v centre tohto nástroja je
najlepší záujem dieťaťa, čo dokazuje fakt, že bol prijatý za účelom chrániť deti pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním a zabezpečiť ich okamžitý návrat do krajiny ich obvyklého pobytu.
Súd prvej inštancie videl „vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“ v tom, že maloletý by mal byť umiestnený do

profesionálnej rodiny z dôvodu, že jeho rodičia nie sú schopní sa o neho starať a starostlivosť rodičov
maloletého vystavuje nebezpečenstvu.

13. Navrhovatelia považovali za potrebné poukázať na skutkové okolnosti:
Rodičia majú spoločne 5 maloletých detí, aj s maloletým O.. Vychovávali ešte jedno dieťa, mal. X.,

ktoré má v rodnom liste zapísaného iného otca. Rodinu sledovali sociálni pracovníci A. S. od roku 2015
z dôvodu, že dochádzalo k opakovanému domácemu násiliu v rodine, k volaniam policajnej hliadky
do domácnosti z dôvodu domáceho násilia, k opakovanému zanedbaniu maloletých detí, opakovaným
hláseniam z materskej školy a od pediatra o známkach násilia na telách maloletých detí. Rovnako ako ajna území SR pokiaľ dochádza k zanedbávaniu maloletých detí a fyzickému násiliu na maloletých deťoch
sú lekári a učitelia povinní dané skutočnosti hlásiť polícii a príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny. Nejde o žiadny nezvyčajný postup. Slovenský súd nie je oprávnený hodnotiť ani preskúmavať

súdne rozhodnutia súdu A. S. a tým odôvodňovať nenariadenie návratu maloletých detí do krajiny
pod jurisdikciu daného súdu. Súd A. S. ako aj kolízni opatrovníci A. S. pristupovali k rodine s veľkou
opatrnosťou, jednak sa snažili zachovať maloleté deti umiestnené s ich rodičmi a jednak sa snažili
ochrániť maloleté deti pre domácim násilím a zanedbávaním.

14. Navrhovatelia zastávajú názor že, súd prvej inštancie neúplne opísal vo svojom odôvodnení situáciu
po návrate maloletého do A. S.. Po návrate maloletého do A. S. bude o maloletom rozhodovať súd A. S..
Ako bolo aj uvedené na pojednávaní, otec sa môže o jeho starostlivosť uchádzať. Samozrejme, ak by
bol maloletý po dokazovaní umiestnený v domácnosti otca bol by pod prísnym dohľadom vzhľadom na
opakované správanie otca, ktoré predstavuje pre maloletého nebezpečie. Umiestenie do profesionálnej
rodiny bude len dočasné do rozhodnutia súdu A. S.. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia vôbec nevyhodnotil, len zobral čiastkové tvrdenie a vytrhol ho z kontextu.

15. Navrhovatelia podrobne opísali životné situácie a vzťahy v rodine maloletého dieťaťa od roku 2015
do roku 2024. Tiež namietali argumenty súdu prvej inštancie o zžití sa maloletého s novým prostredím,
ktorý pri včasnom podaní návrhu na návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu, nemá význam.

Spochybnili aj názor dieťaťa, ktoré vo veku päť rokov nie je dostatočne rozumovo vyspelé na posúdenie
otázky miesta jeho pobytu a života; spochybnili aj správu kolízneho opatrovníka, ktorú podal po dvoch
krátkych návštevách v domácnosti otca, kým britská sociálna kuratela sleduje rodinu už desať rokov.

16. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie tak, že:
I. Súd nariaďuje návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, do O. I. A. S. X. O. Í..
II. Súd nariaďuje otcovi maloletého dieťaťa, aby maloleté dieťa navrátil na územie O. I. A. S. X. O.É.
Í. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
III. III. V prípade, že otec maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie O. I. A. S.

X. O. Í.U. nenavráti, je navrhovateľ: O. S. J. oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa
prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t. j. na územie O.
I. A. S. X. O. Í..
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania; in eventum, aby odvolací súd zrušil
napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovatelia k odvolaniu pripojili správu O.-L.-D. S. J. zo dňa 06.11.2024; lekárske správy o X.-U. J.
zo dňa 31.10.2024 a zo dňa 23.11.2023.

17. Ďalšie vyjadrenia účastníkov k odvolaniu neboli súdu prvej inštancie doručené.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

18. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
preskúmal rozhodnutie podľa zásad uvedených v § 62 a nasl. CMP, bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov je dôvodné.

19. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

20. Podľa § 123 ods. 1 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení

alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

21. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru, cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí,

ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b)
zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.22. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území

malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho
premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené
v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

23. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru, „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti
o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

24. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku,
justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia

alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke
právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo
zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť

nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku
justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol
ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

25. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb., ďalej aj „Dohovor
o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

26. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú
neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané; jej účelom je
stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné navrátenie
dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza
zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje ustanovenia koncipuje na

princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami svojpomoci, ich
aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa
zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového práva i medzinárodného práva
verejného, vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že Dohovor určuje aj pravidlá pre
nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania

je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade
posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných
predpisov.

27. Hlavnou otázkou v tomto konaní bolo posúdiť neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa do cudziny.

Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to: a)
existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď
spoločne alebo samostatne a c) porušenie opatrovníckeho práva. V tomto prípade je podmienka
existencie opatrovníckeho práva navrhovateľov splnená. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené. Následné

kroky otca v podobe zápisu dieťaťa v predškolskom zariadení na Slovensku na tomto fakte nič nemenia.

28. Po prijatí právneho záveru, že v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa
do cudziny, je povinnosťou súdu skúmať, či v danom prípade je možné aplikovať výnimky, ktoré v súlade
s čl. 13 a čl. 20 Dohovoru umožňujú nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tomto

momente súd skúma najlepší záujem dieťaťa v širšom kontexte, nielen z pohľadu, či premiestnenie bolo
neoprávnené, pričom výnimky musí posudzovať reštriktívne. Tvrdenie účastníka konania, že dieťaťu po
návrate hrozí psychická ujma musí byť dostatočne preukázané a súd musí posúdiť vzájomnú rovnováhu
kolidujúcichzáujmovdieťaťaajehorodičov.Výnimkypodľačlánku13jepritompotrebnépodľaDohovoruvykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom
Dohovoru.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že návratové konanie, ako výslovne vyplýva zo znenia Haagskeho
dohovoru (čl. 19) nie je svojou povahou konaním vo veci samej, teda nejde o konanie o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale je možné ho považovať za konanie
charakterovo blízke konaniu o neodkladnom opatrení, v ktorom je zisťovaný konflikt v otázke jurisdikcie
(nie v otázke starostlivosti o deti) a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie

nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí rodičovské kompetencie, vzťahy
v rodine, výchovné prostredie ani osobné a majetkové pomery rodičov a schopnosť rodičov saturovať
potreby či záujmy maloletého. V kontexte § 123 CMP súd v danom konaní zisťuje výlučne skutočnosti,
ktoré sú rozhodujúce z hľadiska výkladu citovaných ustanovení Haagskeho dohovoru.

30. Odvolací súd považuje za preukázané, že návrh podali aktívne legitimovaní navrhovatelia včas

a dôvodne. Niet pochýb o tom, že otec bez súhlasu opatrovníka O.-L.-D. S. J., ako vykonávateľa
opatrovníckeho práva, vyplývajúceho mu zo súdneho rozhodnutia, maloleté dieťa neoprávnene
premiestnil z miesta obvyklého pobytu, ktorým je O.-L.-D. A. O. I., na územie Slovenskej republiky do
H. D.. Otec bez súhlasu opatrovníka nebol oprávnený maloleté dieťa natrvalo premiestniť a zmeniť mu
bydlisko.

31. Niet pochýb o tom, že po príchode na Slovensko otec podnikol potrebné kroky na to, aby sa
dieťa v prostredí integrovalo. Nemožno však opomenúť, že otec premiestnil maloleté dieťa bez súhlasu
opatrovníka, a teda v rozpore so zákonom. Stav vzniknutý v dôsledku protiprávneho konania súd
nemôže akceptovať ako stav zákonný. Vzhľadom na to, že opatrovník začal konať vo veci návratu včas

a využil všetky zákonné možnosti, akceptovanie vzniknutých väzieb v mieste aktuálneho pobytu ako
dôvod na nenariadenie návratu by bolo priamo v rozpore s Haagskym dohovorom. Zžitie sa maloletého
dieťaťa s novým prostredím by s odkazom na čl. 12 Haagskeho dohovoru mohlo mať relevanciu len
ak by bol návrh podaný po uplynutí jedného roka. Iný výklad by bol rozširujúcim výkladom, ktorý je
priamo v rozpore s účelom Haagskeho dohovoru. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že o rodičovských

kompetenciách, schopnosti rodičov uspokojiť aktuálne vývinové potreby maloletého dieťaťa a ostatných
podstatných otázkach na rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností bude rozhodovať súd
v konaní o úprave rodičovských práv a povinností. Preto obavy otca o to, že v prípade návratu
dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nebudú garantované jeho zákonné práva, nie sú na mieste.
Konštatovanie, že maloleté dieťa má byť pri otcovi, pretože tento je primárnou osobou, nemá v danom

prípade opodstatnenie. Je potrebné zdôrazniť, že takéto tvrdenie je aj v rozpore s cieľom čl. 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru (bližšie pozri Pérez-Vera, E., Rapport explicatif, str. 461-462, dostupné na https://
assets.hcch.net/docs/) a na to nadväzujúcou judikatúrou ESĽP, podľa ktorej ujma podľa čl. 13 písm.
b) Haagskeho dohovoru nemôže vzniknúť výlučne z odlúčenia dieťaťa od rodiča zodpovedného za
neoprávnené premiestnenie (K. J. proti Poľsku, bod 67, G.S. proti Gruzínsku, sťažnosť č. 2361/13, bod

56).

32. Otázkou aplikácie čl. 13 Haagskeho dohovoru sa zaoberal aj Ústavný súd SR o. i. v náleze III.
ÚS 87/2024, kde uviedol, cit.: ...„Namietaný zásah do súkromného a rodinného života sťažovateľov
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy je nutné posudzovať spolu s možným zásahom do práva na rešpektovanie

súkromnéhoarodinnéhoživotapodľačl.8dohovoruvnadväznostinajudikatúruESĽP,ktorásaosobitne
zaoberá čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Túto judikatúru následne prevzal aj ústavný súd (IV. US
100/2014), pričom jej závery interpretoval tak, že vo veciach rodičovských únosov sa čoraz častejšie
prejavuje názor, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný,
nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom

jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti,
prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán
konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,
zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. V tejto súvislosti ústavný súd odkázal na rozsudok ESĽP
Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6.7.2010 o sťažnosti č. 41615/07, z ktorého vyvodil, že ESĽP

vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu,
či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť
návrat (obdobne I. ÚS 298/2018).Uvedený názor je však potrebné doplniť o vývoj judikatúry ESĽP, a to najmä s ohľadom na to, že
dochádza k rozširovaniu výnimiek z nariadenia návratu maloletého, hoci judikatúra ESĽP smeruje k ich
reštrikcii. Rozširovanie dôvodov na nenariadenie návratu bez jasne vymedzenej hranice, keď sa len

vychádza „z potreby širšieho kontextu“, môže viesť k rozporu s Haagskym dohovorom. Z rozsudku ESĽP
vo veci X. proti Lotyšsku (sťažnosť č. 27853/09) vyplýva, že dohovor a Haagsky dohovor treba vykladať
vo vzájomnom súlade, pričom rozhodujúcim faktorom je najlepší záujem dieťaťa. Pri posudzovaní
žiadostí o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sa musí najlepší záujem dieťaťa posudzovať s
ohľadom na výnimky stanovené v čl. 12, čl. 13 písm. a) a b) a čl. 20. ESĽP ďalej objasnil, že jeho záver v

bode139rozsudkuNeulingeraShurukprotiŠvajčiarsku,podľaktoréhosú„vnútroštátnesúdypovinnépri
posudzovaní žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru dôkladne preskúmať rodinnú situáciu
a celý rad ďalších faktorov“, nie je sám osebe zásadou uplatňovania Haagskeho dohovoru (bod 105).
ESĽP upresnil, že vzájomne súladný výklad dohovoru a Haagskeho dohovoru sa dosiahne za splnenia
dvoch predpokladov.
Po prvé, faktory, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie výnimiek z pravidla návratu dieťaťa podľa čl. 12 a čl.

13 písm. a) a b) a čl. 20 Haagskeho dohovoru, budú súdmi dôkladne zvážené, a to najmä vtedy, ak na ne
upozorní niektorý z účastníkov konania. Súdy zároveň musia o týchto skutočnostiach rozhodnúť a svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodniť. Druhý predpoklad je, že tieto faktory musia byť posúdené vo svetle
čl. 8 dohovoru, ktorý ukladá súdu rozhodujúcemu o žiadosti o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru
špecifickú procesnú povinnosť posúdiť obhájiteľné tvrdenie, že dieťaťu po návrate hrozí vážna ujma.

Preto musí byť rozhodnutie konkrétne zdôvodnené. ESĽP tiež pripomenul, že výnimky z pravidla návratu
treba vykladať striktne. Súdy sa musia zároveň presvedčiť o tom, že v krajine návratu sú skutočne k
dispozícii zodpovedajúce záruky a že v prípade, že je im známa existencia rizika, boli prijaté ochranné
opatrenia.
Obdobný prípad ako vec sťažovateľov bol posudzovaný v rozsudku ESĽP K. J. proti Poľsku, (sťažnosť

č. 30813/14), ktorý sa týkal sťažnosti otca, ktorý spolu s matkou a dieťaťom do veku jeho dvoch rokov žil
v Spojenom kráľovstve a po presťahovaní matky s dieťaťom do Poľska na poľských súdoch neúspešne
žiadal o návrat dieťaťa do Spojeného kráľovstva. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu pozitívnych
záväzkov štátu podľa čl. 8 dohovoru, a stanovil, že matka namiesto toho, aby zdôvodnila konkrétne
riziká pre dcéru v prípade jej návratu do Spojeného kráľovstva, uviedla len rozpad svojho manželstva a

svoje obavy, že dieťaťu nebude umožnené opustiť Spojené kráľovstvo. Poľské súdy však podľa ESĽP
nesprávne uznali jej dôvody za dostatočne presvedčivé na to, aby dospeli k záveru, že návrat dieťaťa
do Spojeného kráľovstva či už s matkou, alebo bez nej bude viesť k neznesiteľnej situácii maloletej.
Vnútroštátny súd tak má v prípade posudzovania splnenia pozitívnych záväzkov vyplývajúcich z čl. 8
dohovoru (X. proti Lotyšsku, bod 95 a K. J. proti Poľsku, bod 57) povinnosť posúdiť, či bola dodržaná

spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a každého z rodičov“.

33. Odvolací súd v súlade s prijatými právnymi závermi uvedenými v odôvodnení a s citovanými
ustanoveniami právnych predpisov dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na nariadenie
návratu maloletého dieťaťa do O. I. A. S. X. O. Í., krajiny jeho obvyklého pobytu, preto napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil postupom podľa § 388 CSP.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd
zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z

účastníkov podľa § 55 CMP.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu

rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).