Rozsudok · Neplatnosť skončenia pracovného pomeru · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319206756
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1319206756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. X, C., zastúpeného: Weis & Partners, s.r.o., IČO: 47 234 776, so sídlom
Priemyselná 1/A, Bratislava proti žalovanému: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., IČO: 35 914 939,
so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, zastúpenému: HAVEL & PARTNERS s.r.o., IČO: 36 856 584, so
sídlom Žiškova 9, Bratislava o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.10.2021, č.k. 11CPr/12/2019-235,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolanie zo dňa 10.11.2021 doplnené podaním zo dňa 24.11.2021 podané Odborovým zväzom GINN,
IČO: 51 215 861, so sídlom Ľubinská 18, Bratislava sa odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že výpoveď daná žalobcovi dňa 24.7.2019 je neplatná a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným

založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2009 trvá (výrok I.). Zároveň uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške (výrok II.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 6, § 77,
§ 240 ods. 8, 9, 10 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým,
že v konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou
zo dňa 30.10.2009, s dohodnutým nástupom do práce od 1.11.2009, s tým, že žalobca bol zaradený

do funkcie sprievodcu, po poslednej dohode o zmene obsahu pracovnej zmluvy bol žalobca zaradený
s účinnosťou od 9.12.2012 do profesie vlakvedúci.
3. Súdprvejinštanciezvykonanéhodokazovaniazistil,žedňa6.6.2018bolvykonanýzápissožalobcom
z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny spočívajúci v tom, že žalobca poskytol rozhovor pre odborový
zväz s následným zverejnením záznamu z tohto rozhovoru cez Youtube, pričom týmto konaní došlo
k porušeniu interných dokumentov, Etického kódexu a Pracovného poriadku. Listom zo dňa 8.6.2018
bol žalobca upozornený na možnosť výpovede, dôvodom bolo poskytnutie rozhovoru s následným

zverejnením na internetovej stránke Youtube, ktoré žalovaný označil za nekalé konanie, ktorým žalobca
porušil pracovné povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce, Etického kódexu, Opatrenia a Nariadenia
generálneho riaditeľa č. 5/2008. Dňa 27.3.2019 bol spísaný záznam vedúcim pracoviska stanice Nové
Zámky, D. E. F. so žalobcom ako zamestnancom (v súvislosti s udalosťou dňa 24.2.2019), v ktoromžalobcauviedol,žesajednaloopiatydeňjehozmeny,jehoorganizmusbolvyčerpaný,potvrdil,žemubol
pridelený telefón a porušenia pracovnej disciplíny si nebol vedomý. Listom zo dňa 23.4.2019 bol žalobca
upozornený na možnosť výpovede z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, v ktorom

bolo uvedené, že z oznámenia vedúceho pracoviska stanice Nové Zámky sa manažér uzlov sekcie
riadeniaprevádzkydozvedel,žežalobcadňa24.2.2019zavinilmeškanievlakuo13minút,ktoréspôsobil
tým, že nerešpektoval turnus, v ktorom bol zaradený a neskôr nastúpil do pracovnej zmeny; neskorý
nástup a oneskorené vypravenie vlaku a tým aj jeho meškanie o 13 minút neoznámil nadriadenému
zamestnancovi; niekoľkokrát bol ústne vyzývaný na dostavenie sa do miestnosti vedúceho pracoviska,

výzvy neakceptoval, až na základe písomnej výzvy sa dostavil ku spísaniu zápisu a prerokovaniu
porušenia pracovnej disciplíny, predmetný zápis bol spísaný dňa 27.3.2019. Žalovaný následne nariadil
termíny mimoriadneho psychologického vyšetrenia na deň 29.5.2019 a mimoriadnej lekárskej prehliadky
na deň 31.5.2019, žalobca bol o termínoch upovedomený listom, ktorý mu bol doručený 30.4.2019. V
konaní nebolo sporné, že žalobca sa na lekárske prehliadky nedostavil. Listom zo dňa 28.6.2019 sa
žalovaný obrátil na odborový zväz so žiadosťou o súhlas s výpoveďou z pracovného pomeru vo veci

žalobcuakozamestnanca,ktorýlistomzodňa15.7.2019adresovanýmžalovanémuuviedol,ževyjadruje
hlboký nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru člena jeho odborovej organizácie (žalovanému bol
nesúhlas doručený dňa 15.7.2019). Výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola žalobcovi doručená dňa
31.7.2019, žalovaný odôvodnil opakovaným porušením pracovnej disciplíny. Uviedol, že dňa 8.6.2018
bol žalobca prvýkrát písomne upozornený na porušenie pracovných povinností, za ktoré bol písomne

upozornený, písomné upozornenie si žalobca dňa 12.6.2018 odmietol osobne prevziať. Dňa 11.5.2019
bolo doručené ďalšie upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou výpovede, žalobca
bol upozornený na nezodpovedné a riadne neplnenie si pracovných povinností, neplnenie pokynov
nadriadených, nedostavenie sa včas do pracovnej zmeny. Tým, že nenastúpil do pracovnej zmeny včas
podľa rozpisu zmien a tento neskorý nástup bezodkladne neohlásil komandujúcemu, porušil pracovnú

disciplínu. Následne neakceptoval ústne výzvy vedúceho pracoviska stanice Nové Zámky na dostavenie
sa do miestnosti vedúceho pracoviska stanice k podpísaniu zápisu a prerokovaniu porušenia pracovnej
disciplíny, čím porušil Pracovný poriadok. Pracovnú disciplínu porušil aj tým, že nevykonal sčítavanie
cestujúci v dňoch 15.3. až 24.3.2019, v mesiaci apríl 2019 a máj 2019 sa nedostavil do doplatkovej
pokladni na kontrolu, svojvoľne zadržiaval hodnoty zverené na vyúčtovanie. Dňa 12.4.2019 bol žalobca

rozhodnutím zamestnávateľa z dôvodu pochybností o zdravotnej spôsobilosti zaradený na prekážkach
v práci až do vykonania mimoriadneho psychologického vyšetrenia a mimoriadnej lekárskej prehliadky.
Zamestnávateľ listom zo dňa 12.4.2019 oznámil, že žalobca jej objednaný na mimoriadne psychologické
vyšetrenie a mimoriadnu lekársku prehliadku v termíne 16.4.2019 a 24.4.2019. Následne bolo doručené
oznámenie o práceneschopnosti žalobcu v čase od 8.4.2019 do 24.4.2019, z ktorého dôvodu sa

žalobca nemohol zúčastniť lekárskych vyšetrení. Na základe uvedeného bol opakovane objednaný v
termínoch29.5.2019a31.5.2019,očombolpísomnevyrozumenýdoručenímoznámeniadňa11.5.2019.
Na mimoriadne vyšetrenie sa žalobca nedostavil, neprítomnosť neospravedlnil, s tým, že odmietnutie
podrobiť sa zdravotnej prehliadke sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a nakoľko bol
žalobca listom zo dňa 23.4.2019 upozornený na možnosť výpovede, bola podaná výpoveď z pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu
porušenia pracovnej disciplíny.

4. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca bol od 9.4.2018 vo vedení odborového
zväzu, čiže aj v čase doručovania výpovede (31.7.2019). Ďalej bolo preukázané, že žalovaný sa

listom zo dňa 28.6.2019 obrátil na odborový zväz so žiadosťou o súhlas s výpoveďou z pracovného
pomeru žalobcu, list bol doručený dňa 8.7.2019 a dňa 15.7.2019 bola doručená odpoveď odborového
zväzu, v ktorej vyjadrili nesúhlas s prepustením žalobcu. Prvoinštančný súd uviedol, že v prípade,
ak zástupcovia zamestnancov odmietnu udeliť súhlas s výpoveďou v zmysle ustanovenia § 240
ods. 9 Zákonníka práce, bola by výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa odseku 10 uvedeného

ustanovenia z tohto dôvodu neplatná. Konštatoval, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote, výpoveď
bola daná písomne a bola riadne doručená. V konaní nebolo sporné, že žalobca dňa 24.2.2019 zmeškal
vypravenie prideleného vlaku, žalobca sa bránil tým, že sa mu to stalo po dlhej dobe a nie je ani prvý
ani posledný, komu sa to stalo. Uvedené konanie je v interných predpisoch žalovaného hodnotené
ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a aj súd prvej inštancie takéto konanie žalobcu

považoval za porušenie pracovnej disciplíny a vyhodnotil ho ako menej závažné. Prvoinštančný súd
ďalej uviedol, že žalovaný v zmysle interných predpisov mal povinnosť spísať o takomto porušení
pracovnej disciplíny písomný zápis a prijať potrebné opatrenia na zamedzenie jeho opakovania. V
konaní nebolo sporné, že žalobca sa spísaniu tohto záznamu dlhodobo vyhýbal, na telefonickú výzvunereagoval a prišiel až na písomné predvolanie dňa 27.3.2019 a pri spisovaní záznamu poukazoval
na svoju únavu a celkovú vyčerpanosť. Žalovaný súdu prvej inštancie predložil viacero zápisov
so zamestnancami žalovaného, ktorí sa dopustili podobného porušenia pracovnej disciplíny, pričom

je zrejmé, že aj v týchto prípadoch bolo spísané oznámenie o chybách a nedostatkoch, kde sa
pracovníci vyjadrovali k dôvodom porušenia pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie mal preukázané,
že spoločnosť žalovaného v Smernici - Zdravotná spôsobilosť zamestnancov Železničnej spoločnosti
Slovensko a.s. upravuje podmienky, za ktorých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť pre svojich
zamestnancov lekárske preventívne prehliadky a psychologické vyšetrenia, pričom predmetná smernica

počíta s vykonaním aj mimoriadnej lekárskej preventívnej prehliadky a mimoriadneho psychologického
vyšetrenia. Mimoriadnej lekárskej preventívnej prehliadke a mimoriadnemu psychologickému vyšetreniu
sa podľa Smernice musí podrobiť zamestnanec po zavinení alebo spoluzavinení vážnej nehody alebo
menšej nehody. Podľa smernice článok 2.1 časť C bod 2 sa mimoriadnej lekárskej preventívnej
prehliadke a mimoriadnemu psychologickému vyšetreniu musí podrobiť aj zamestnanec na základe
rozhodnutia zamestnávateľa po podozrení zo zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca, ktorý znižuje

alebo inak obmedzuje spôsobilosť zamestnanca vykonávať profesiu. Konečné rozhodnutie o vyslaní
zamestnanca na mimoriadnu lekársku preventívnu prehliadku a mimoriadne psychologické vyšetrenie
z týchto dôvodov má nadriadený zamestnanec poverený k právnym úkonom v pracovnoprávnych
vzťahoch. Smernica zároveň hodnotí situáciu, ak zamestnanec nedodrží stanovený termín mimoriadnej
lekárskej preventívnej prehliadky a mimoriadneho psychicky psychologického vyšetrenia z vlastnej viny

ako porušenie pracovnej disciplíny zmysle článku 14 Pracovného poriadku.

5. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné prisvedčiť názoru žalobcu, že žalovaný ho
svojvoľne poslal na mimoriadnu lekársku prehliadku. V konaní mal preukázané, že spoločnosť
žalovaného vyhodnocovala aj podozrenia na zhoršenie zdravotného stavu, ktorý by znižoval, alebo inak

obmedzoval spôsobilosť zamestnanca vykonávať profesiu ako dôvod na preverenie jeho zdravotného
stavu. Žalobca zastával u žalovaného funkciu vlakvedúceho, preto súd prvej inštancie vyhodnotil
snahu žalovaného o zabezpečenie pracovníkov, ktorí sú zdravotne spôsobilí na výkon svojej funkcie
ako dôvodnú. Žalobca v zmysle pracovnej zmluvy so zaradením do profesie č. 3011-vlakvedúci bol
zodpovedný za sprevádzanie vlakov osobnej dopravy pri dodržiavaní všetkých stanovených dopravných

a prepravných úkonov na zabezpečenie realizácie dopravy vlakov a prepravy cestujúcich, zároveň
zodpovedal za činnosť ostatných členov sprevádzajúceho personálu. Preto podľa názoru súdu prvej
inštancie rozhodnutie nadriadeného zamestnanca o vyslaní zamestnanca na mimoriadnu lekársku
preventívnu prehliadku a mimoriadne psychologické vyšetrenie bolo správne, v súlade so zákonom
a internými pravidlami. Nebolo sporné, že žalobca sa svojvoľne odmietal podrobiť nariadenému

vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti, pokyny zamestnávateľa ignoroval, ako dôvod uviedol nedôveru
k posudkovému lekárovi. V spore netvrdil ani nepreukazoval, že bol spôsobilý na výkon práce,
respektíve spôsobilosť odvodzoval iba z výsledkov zdravotnej prehliadky, ktorú absolvoval v minulosti.
Prvoinštančný súd mal za to, že žalovaný bol oprávnený nariadiť žalobcovi povinnosť podrobiť sa
mimoriadnej preventívnej lekárskej prehliadke a mimoriadnemu psychologickému vyšetreniu a bolo

preukázané, že nariadenej prehliadky sa žalobca odmietol zúčastniť bez relevantného dôvodu, čo
vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny. Na základe uvedeného mal preukázané opakované
porušenie pracovnej disciplíny, v prvom prípade išlo o meškanie vlaku, v druhom prípade ignorovanie
pokynu zamestnávateľa na vykonanie preventívnej lekárskej prehliadky, pričom všetky hmotnoprávne
a procesnoprávne predpoklady na platnú výpoveď z dôvodu § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce

považoval za preukázané. Konštatoval, že predmetná výpoveď obsahovala skutkovo vymedzený dôvod
skončenia pracovného pomeru, opis porušenia pracovnej disciplíny bol určitý a zrozumiteľný. V spore
boli dôvody výpovede preukázané, bolo preukázané, že žalobca opakovane porušil pracovnú disciplínu,
bol na možnosť výpovede upozornený, žalobca bol s dôvodom výpovede oboznámený a bolo mu
umožnené sa k nim vyjadriť. Výpovedný dôvod žalovaný zároveň uplatnil v zákonnej lehote.

6. Pokiaľ žalobca namietal, že dôvodom výpovede je členstvo v odborovom zväze, prvoinštančný
súd poukázal na to, že v spore nebolo preukázané žiadne konanie žalovaného, ktoré by svedčalo o
žalobcomtvrdenomdôvodeskončeniapracovnéhopomeru,naopak,žalovanýpreukázal,žeajvprípade
iných zamestnancov postupuje rovnako a spisuje s nimi záznamy o porušení pracovnej disciplíny,

pričom voči iným členom či funkcionárom odborového zväzu neuplatňuje výpoveď, tak ako v prípade
žalobcu. Poukázal tiež na informovanie Odborového zväzu o pôsobení ďalšieho zamestnanca, pána C.
G., ktorý je stále zamestnancom žalovaného, žalovaný voči nemu neeviduje žiadne porušenie pracovnejdisciplíny, čo vyvracia tvrdenie žalobcu, že dôvodom výpovede žalobcu je jeho členstvo a činnosť pre
odborový zväz.

7. V prípade, že príslušný zástupca zamestnancov neudelí predchádzajúci súhlas so skončením
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorý je uplatnený voči zástupcovi zamestnancov, je
v kompetencii súdu posúdiť, či možno alebo nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľ
zamestnanca naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie sa z tohto dôvodu zameral na posúdenie
správania žalobcu vo vzťahu k žalovanému, pričom považoval za preukázané, že žalobca opakovane

ignoroval viaceré výzvy a pokyny zamestnávateľa a napriek výslovnému nesúhlasu produkoval
množstvo audiovizuálneho obsahu, v ktorom zosmiešňoval a urážal svojich kolegov a nadriadených.
Obsah vyhotovoval napriek opakovanému a jasne prejavovanému nesúhlasu dotknutých kolegov,
túto skutočnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú výpoveďami svedkov, žalovaným predloženou
nahrávkou, aj prepisom relevantnej časti nahrávky. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca je voči
žalovanému ako zamestnávateľovi nelojálny a jeho mediálne aktivity nesmerujú k ochrane žiadneho

jeho práva, nesledujú ním deklarovaný účel a to slúžiť ako dôkaz v súdnom konaní. Žalobca svojimi
mediálnymi aktivitami vedome a aktívne konal proti oprávneným záujmom zamestnávateľa, vedome
urážal a očierňoval svojich kolegov. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobca je
dlhoročným zamestnancom žalovaného, ale napriek tejto skutočnosti konanie žalobcu vo vzťahu k
jeho kolegom a nadriadeným prevážilo pri hodnotení súdu v otázke spravodlivej možnosti zotrvania

v zamestnaní, pričom nie je podstatné, či žalobca tak konal z pozície radového zamestnanca, alebo
člena, či funkcionára odborového zväzu pôsobiaceho u žalovaného, nakoľko v oboch prípadoch by
výkon práv mal byť v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca
konal vo vzťahu k žalovanému v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). Prvoinštančný
súd zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania, ktorý predniesol na poslednom pojednávaní a

týkal sa prehrávania videí žalobcu, ktoré by preukazovalo konanie žalovaného vo vzťahu k odborovému
zväzu a žalobcovi, nakoľko dokazovanie v tomto smere považoval v danom štádiu konania, krátko
pred skončením dokazovania, za nadbytočné a neefektívne. Uviedol, že ak bola zámerom žalobcu pri
nahrávaní audio a video nahrávok jeho obrana v súdnom spore, už od podania žaloby, t.j. odo dňa
29.11.2019 mohol súdu prezentovať nahrávky ako dôkaz na svoju obranu, čo však neurobil. Navyše

súčasťou spisu boli záznamy z Youtube, týkajúce sa mediálnych aktivít žalobcu a odborového zväzu
vo vzťahu ku žalovanému, aj prepis relevantných častí nahrávok, ktoré vyhotovil žalovaný. Na základe
vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný v spore preukázal, že existujú skutočnosti,
pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a tieto dôvody
nie sú totožné s tými, pre ktoré voči nemu uplatnil výpovedný dôvod. Nakoľko dospel k záveru, že

od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, žalobu o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške.

9. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho zvoleného
právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu porušenia
pracovnej disciplíny z dôvodu absencie na pracovisku poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplynulo,
že kontrolu prítomnosti žalobcu mal zabezpečovať H. I., zamestnanec žalovaného v pracovnej pozícii
komandujúceho, ktorý mal podľa pracovnej náplne preverovať absenciu zamestnancov na pracovisku
ešte pred vypravením vlaku. Uviedol, že uvedené pravidlo bolo zavedené z dôvodu nedostatku vlastných

kapacít žalovaného, pričom nebolo nič výnimočné, že ten ktorý zamestnanec zaspal a nedostavil sa
na zmenu včas. Ďalej uviedol, že v tomto prípade však komandujúci nepreveroval prítomnosť žalobcu
na pracovisku ešte pred vypravením vlaku, v dôsledku čoho došlo k jeho meškaniu. Namietal, že súd
prvej inštancie sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal. Mal za to, že žalobca sa nedopustil porušenia
pracovnej disciplíny z dôvodu meškania vlaku, preto podľa jeho názoru prvoinštančný súd dospel

na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň namietal, že súd
prvej inštancie neskúmal v prípade absencie žalobcu na pracovisku ani zavinenie na strane žalobcu
a iba stroho poukázal na pracovný poriadok žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo/95/2009, z ktorého záverov vyplýva, že „O neospravedlnenúabsenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje
pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom
pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním

dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou
prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom podľa § 68 ods. 1 písm. b/. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu
nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v

kratšej, inokedy v dlhšej dobe“. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.
5Cdo/74/2008, v zmysle ktorého: „Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať
pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru
a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82
Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj

k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako
aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca
spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod“. Pokiaľ ide o výpovedný dôvod porušenia pracovnej disciplíny
spočívajúci v nedostavení sa na nariadenej preventívnej lekárskej prehliadke, odvolateľ uviedol, že
zamestnanci bežne zaspávali na svoju zmenu, pričom žalovaný uvedené automaticky nepovažoval

za zhoršenie zdravotného stavu. Tvrdil, že z naliehania žalovaného nadobudol dojem, že tento
diskriminačne vyžaduje dostavenie sa na preventívnu lekársku prehliadku práve zo strany žalobcu,
ktorým tvrdením sa prvoinštančný súd nezaoberal. Poukázal tiež na to, že žalobca iba raz poukázal
na psychickú vyčerpanosť (v príčinnej súvislosti s ktorou došlo k absencii na pracovisku), uvedené
sa mu predtým nestalo, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu o nedostatku

vlastných kapacít žalovaného a skráteniu prestávky na odpočinok. Podľa jeho názoru nie je zrejmé,
na základe akých okolností dospel súd prvej inštancie k záveru, že existovalo podozrenie o zhoršení
zdravotného stavu a teda vzniku práva žalovaného nariadiť žalobcovi mimoriadnu preventívnu lekársku
prehliadku. S poukazom na znenie § 33 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z.z. mal za to, že v dôsledku
absencie žalobcu na pracovisku nedošlo k vážnej nehode resp. menšej nehode, a teda žalovanému

nevzniklo podľa uvedeného ustanovenia zákona právo nariadiť žalobcovi dostaviť sa na mimoriadnu
preventívnu lekársku prehliadku. Zároveň poukázal na ustanovenie § 30e ods. 16 zákona č. 355/2007
Z.z. a uviedol, že z postupu žalovaného nie je zrejmé, či tento pred nariadením mimoriadnej preventívnej
lekárskej prehliadky rokoval so zástupcami zamestnancov a súd prvej inštancie uvedené ustanovenie
neaplikoval a nepreveroval existenciu predchádzajúceho rokovania so zástupcami zamestnancov.

Odvolateľ napokon uviedol, že výlučne žalovaný zvolil poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý
mal u žalobcu vykonať mimoriadnu preventívnu prehliadku, čím žalobcu pohol k nedôvere v lekára
– zdravotnícke zariadenie, aj v dôsledku čoho sa odmietol podrobiť nariadeniu žalovaného. Tvrdil,
že žalovaný neumožnil žalobcovi navštíviť iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a trval na
prehliadke výlučne jedným konkrétnym poskytovateľom. Poukázal na právny názor, v zmysle ktorého sa

aj na výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v súvislosti s uskutočnením mimoriadnej preventívnej
lekárskej prehliadky vzťahuje informovaný súhlas v zmysle § 6 a nasl. zákona č. 576/2004 Z.z.
Uviedol, že žalobca nedal informovaný súhlas pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti, pričom jeho
právo na výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti mal žalovaný pri nariadení lekárskej prehliadky
rešpektovať.Žalovanývšakpodľajehonázorupostupovalšikanózne,vrozpores§6zákonač.576/2004

Z.z. a prvoinštančný súd sa uvedeným konaním žalovaného nezaoberal. Pokiaľ ide o skutočnosti,
ktoré vylučujú spravodlivú možnosť žalovaného žalobcu ďalej zamestnávať, odvolateľ uviedol, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia navodzuje dojem, že sa vzhľadom na vyhotovenie a zverejnenie
obrazovo-zvukových záznamov odborovým zväzom GINN negatívne zmenil vzťah žalobcu ku všetkým
kolegom, uvedená argumentácia však podľa jeho názoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,

nakoľko z tohto vyplýva, že vzťah sa (hypoteticky) mohol zmeniť iba medzi žalobcom a p. E. F.
a p. J.. Poukázal na to, že žalobca za účelom preukázania ním uvádzaných tvrdení o postupe p.
E. F. a p. Velčica – snaha pri rokovaní žalovaného so žalobcom o spísanie zápisnice o porušení
pracovnej disciplíny bez účasti zástupcu zamestnancov, navrhol pred vydaním rozhodnutia doplniťdokazovanie o prehratie obrazovo-zvukových záznamov zverejnených na https://youtube.com/watch?
v=vH9GQurde5Y&feature=share.Prvoinštančnýsúdzamietolnávrhžalobcunavykonaniedokazovania,
pričom neporovnal znenie obrazovo-zvukového záznamu s predchádzajúcimi dôkazmi (iba stroho

poukázal na už vykonané dokazovanie) a zároveň poukázal na zásadu koncentrácie konania, t.j.
na skutočnosť, že žalobca mohol predložiť uvedený dôkaz už na začiatku súdneho konania. Tvrdil,
že navrhovaným dôkazom malo dôjsť k preukázaniu šikanózneho postupu žalovaného vo vzťahu ku
žalobcovi ako aj zástupcom zamestnancov. Prvoinštančný súd však napriek zneniu § 320 a § 319
C.s.p. zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania bez relevantného dôvodu a skoncentroval

súdne konanie, ktorý postup žalobca považoval za zásah do zásady kontradiktórnosti konania a
zásady rovnosti strán sporu – vyváženú zásadou ochrany slabšej sporovej strany – zamestnanca.
Tvrdil, že uvedeným návrhom na doplnenie dokazovania malo byť preukázané, že od žalovaného
možno spravodlivo očakávať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Zároveň poukázal na skutočnosť, že
žalobca nezverejňoval žiadne obrazovo-zvukové záznamy, tieto vyhotovoval a zverejňoval zástupca
zamestnancov – organizácia GINN, pričom žalobca spolu s niektorými zamestnancami žalovaného

boli na predmetných obrazovo-zvukových záznamoch zaznamenaní. Uviedol, že žalobcu nemožno
v žiadnom smere postihovať a poškodzovať na základe jeho príslušnosti k odborovej organizácii.
Podľa jeho názoru ani nie je zrejmé, ktoré tvrdenia obsiahnuté v obrazovo-zvukových záznamoch sú
nepravdivé, zavádzajúce alebo poškodzujúce, keďže súd iba stroho prevzal vyjadrenia žalovaného,
pričom aj napriek tvrdeniam žalobcu o šikanóznom postupe žalovaného zamietol návrh žalobcu

na doplnenie dokazovania. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd vykonal navrhované
dokazovanie a zmenil rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, eventuálne, aby zrušil
napadnutý rozsudok a nariadil súdu prvej inštancie vykonať navrhnuté dokazovanie.

10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetné odvolanie podal žalobca prostredníctvom svojho

právneho zástupcu dňa 10.11.2021 (o 13.40 hod.). V prílohe odvolania predložil splnomocnenie zo
dňa 10.11.2021, ktorým splnomocnil na zastupovanie v súdnom konaní advokátsku kanceláriu Weis
& Partners s.r.o. Dňa 10.11.2021 (o 23.52 hod.) bolo proti rozsudku súdu prvej inštancie podané
odvolanie žalobcu prostredníctvom Odborového zväzu GINN navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Následne dňa 10.11.2021 (o 23.56 hod.) bolo podané

doplnenie odvolania žalobcu, opäť prostredníctvom Odborového zväzu GINN.

11. Podľa § 89 ods. 1 C.s.p. strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 89 ods. 2 C.s.p. ak zvoleným zástupcom podľa odseku 1 nie je advokát, súd uznesením,
ktoré doručí zastúpenej strane, rozhodne, že zastúpenie podľa odseku 1 nepripúšťa, ak zástupca zjavne
nie je spôsobilý na riadne zastupovanie alebo ak ako zástupca vystupuje vo viacerých konaniach.

13. Podľa § 89 ods. 3 C.s.p. ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako

advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté.

14. Podľa § 317 C.s.p. zamestnanec sa môže dať v individuálnom pracovnoprávnom spore zastupovať
odborovou organizáciou. Ustanovenia prvej časti piatej hlavy piateho dielu tohto zákona tým nie sú
dotknuté.

15. V prejednávanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že žalobca bol v konaní pred súdom
prvej inštancie zastúpený odborovou organizáciou, ktoré zastúpenie pripúšťa ustanovenie § 317 C.s.p.
V odvolacom konaní však žalobca udelil plnú moc na zastupovanie v súdnom konaní advokátskej
kancelárii, ktorá v mene žalobcu aj podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. Civilný sporový

poriadok vylučuje zastupovanie strany sporu iným zástupcom ako advokátom, preto v danom prípade
udelením plnomocenstva advokátskej kancelárii zaniklo plnomocenstvo udelené žalobcom odborovej
organizácii. Vzhľadom k tomu, že odvolanie, ktoré bolo podané odborovou organizáciou v mene žalobcu
v čase po oznámení žalobcu (adresovanom súdu) o udelení plnomocenstva advokátskej kancelárii, je
nutné vyhodnotiť ako podané neoprávnenou osobou. V takom prípade odvolaciemu súdu neostávalo nič

iné,akoodvolaniezodňa10.11.2021doplnenépodanímzodňa24.11.2021podanéOdborovýmzväzom
GINN, IČO: 51 215 861, so sídlom Ľubinská 18, Bratislava podľa § 386 písm. b) C.s.p. odmietnuť.16. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 13.1.2022, v ktorom uviedol, že nesúhlasí
so skutkovými tvrdeniami žalobcu prezentovanými v oboch odvolaniach a tieto popiera v plnom rozsahu.
Zdôraznil, že väčšina argumentov žalobcu nespočíva v analýze právneho posúdenia rozhodnutia,

resp. procesného postupu súdu prvej inštancie, ale v uvádzaní skutkových tvrdení, ktoré počas
súdneho konania zo strany žalobcu nikdy nezazneli a preto ani nemohli byť predmetom dokazovania
a posúdenia súdom prvej inštancie. Napadnutý rozsudok žalovaný nepovažoval za vnútorne rozporný,
ani zmätočný, alebo neodôvodnený, pričom žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval, ktoré časti
rozhodnutia týmito údajnými vadami trpia. Pokiaľ ide o výhradu, že žalovaný na jednej strane tvrdil,

že je žalobca nelojálny a vedome poškodzuje dobré meno a práva nielen zamestnávateľa, ale aj
vybraných kolegov, pričom súčasne tvrdil, že jeho členstvo v odborovej organizácii GINN nebolo
dôvodom na skončenie pracovného pomeru, v týchto tvrdeniach nie je podľa žalovaného (a zjavne ani
podľa názoru súdu prvej inštancie) žiaden rozpor. Uviedol, že formálnym aj materiálnym dôvodom pre
skončenie pracovného pomeru bolo opakované porušovanie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, a to
napriek písomným upozorneniam zamestnávateľa - žalovaného. Poukázal na to, že členstvo žalobcu v

odborovejorganizáciiGINNakoúdajnýdôvodvýpovedebolosícežalobcomakoformaprocesnejobrany
prezentované a to predovšetkým pri otázkach na vypočúvaných svedkov a údajnú snahu žalovaného
prekaziť činnosť odborovej organizácie GINN, uvedené však nebolo ničím preukázané, je nelogické,
pretože činnosť odborovej organizácie je nezávislá na pracovnom pomere žalobcu a predovšetkým
to ani nebolo predmetom tohto sporu. Žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie sa okolnosťami

skončenia pracovného pomeru zaoberal, keďže tieto tvoria podstatnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku, vrátane vysporiadania sa s námietkou dopadov členstva žalobcu v odborovej organizácii
GINN. Uviedol, že skutočnosť, že žalobca je napriek dôvodom skončenia pracovného pomeru navyše
aj nelojálny a vedome poškodzuje dobré meno a osobnostné práva nielen žalovaného, ale aj jeho
vybraných zamestnancov, ktorých doslova mediálne šikanuje, nie je relevantná k dôvodnosti výpovede,

ale k naplneniu predpokladov pre aplikáciu § 240 ods. 10 Zákonníka práce. Podľa názoru žalovaného sa
súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal aj s okolnosťami pre nariadenie lekárskeho vyšetrenia. Pokiaľ
ide o tvrdenia žalobcu, že jeho vyčerpanosť bola dočasná, pričom mala byť spôsobená iba tým, že mal
nevhodnezvolenýrozvrhpráce,resp.muselriešiťvzniknutúsituáciusčiernymipasažiermiamal„ibadve
hodiny odpočinku“, žalovaný konštatoval, že tieto boli predmetom rozsiahleho dokazovania, pričom ani

nie sú pre konanie žalovaného relevantné. Podľa názoru žalovaného množstvom dôkazov nad rozumnú
pochybnosť preukázal, že bolo a je jeho zákonnou povinnosťou nepretržite skúmať a vyhodnocovať
zdravotný stav svojich zamestnancov, najmä s ohľadom na potenciálne škody a mieru nebezpečenstva
(rizika), ktoré so sebou daná prevádzka na železničných dráhach prináša. Predovšetkým preukázal,
že dôvodom pre nariadenie lekárskej prehliadky nebolo iba izolované zmeškanie nástupu na pracovnú

zmenu, ale samotným žalobcom opakovane prezentovaná únava a celkové vyčerpanie, pričom nie
je rozhodujúce, či bola táto únava zapríčinená výkonom ďalšieho pracovného pomeru pre súkromnú
bezpečnostnú službu – skutočnosť, ktorá vyplynula až z priebehu dokazovania, alebo žalobcom
nevhodne rozvrhnutými smenami a pracovnými povinnosťami, alebo riešením ad hoc situácie v danom
dni. Ďalej žalovaný v konaní preukázal, že rovnaké smeny mali aj iní zamestnanci na rovnakej pozícii,

pričom žalobca zrejme plánovaný oddych pravidelne využíval na prácu pre iného zamestnávateľa.
Rovnako preukázal, že údajné „iba dve hodiny odpočinku“ boli v skutočnosti riadnym výkonom práce
(žalobcatakakoajjehokolegoviapracovalvrámcisvojhoturnusuv15hodinovejpracovnejsmene,ktorá
skutočnosť vyplýva z predložených rozpisov turnusov), počas ktorých ale zamestnávateľ v určitom čase
neprideľoval zamestnancovi prácu (v danom čase nepremávajú vlaky, ktoré by bolo treba vypraviť) a ten

preto mohol odpočívať. To však neznamená, že ak počas tohto obdobia nastala povinnosť vykonávať
prácu – napr. doriešiť situáciu čiernych pasažierov, že by túto žalobca vykonával vo svojom „voľnom
čase“. Žalobca bol počas celej 15 hodinovej smeny povinný vykonávať prácu a bol povinný sa v danom
čase hlásiť na vypravenie prideleného vlaku. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v písomnostiach,
ktoré sú obsahom spisu (predovšetkým Záznam so zamestnancom zo dňa 27.3.2019) a pri komunikácii

s jeho nadriadenými uvádzal, že dôvodom zmeškania výpravy vlaku bola jeho únava a vyčerpanie,
pričom žalobca je povinný nastúpiť na pracovnú smenu odpočinutý. Pre žalovaného bolo za danej
situácie podľa jeho názoru jediným riešením objektívne preskúmanie zdravotného stavu zamestnanca
na to určeným lekárskym zariadením, s tým, že do toho času v súlade so zásadami BOZP a Zákonníka
práce žalovaný umiestnil žalobcu na prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nahrádzal mu v

plnom rozsahu jeho mzdu. Žalovaný však prvotný termín vyšetrenia zmaril a na náhradný termín sa
svojvoľne nedostavil, čim jednoznačne ignoroval oprávnený pokyn žalovaného ako zamestnávateľa.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že v zmysle smernice o zdravotnej spôsobilosti zamestnancov žalovaného
by rozhodnutie zamestnávateľa o nariadení lekárskej prehliadky malo byť písomné a že uvedenérozhodnutie nebolo predložené súdu, žalovaný uviedol, že žalobca uvedené skutočnosti do podania
odvolania nerozporoval, preto sa považujú za nesporné, okrem toho žalovaný do spisu založil viacero
listín priamo spojených s nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky, z toho dôvodu je tvrdenie

žalobcu o nedodržaní písomnej formy týchto rozhodnutí podľa jeho názoru vyvrátené. V súvislosti s
námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol, či neúčasť na mimoriadnej lekárskej prehliadke
vyhodnotil ako menej závažné alebo závažné porušenie pracovnej disciplíny, žalovaný poukázal na
to, že uvedená výhrada nie je pre rozhodnutie súdu nijako relevantná, keďže v zmysle § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka práce je za výpovedný dôvod uznané aj len menej závažné porušenie pracovnej

disciplíny, ak bol zamestnanec v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Súd prvej inštancie pritom jasne označil toto
konanie žalobcu za porušenie pracovnej disciplíny, pričom na dôvodnosť výpovede a výsledok sporu
nemá žiaden vplyv skutočnosť, či ide iba o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo nie.
Uviedol tiež, že ani táto otázka nebola v konaní žalobcom nikdy namietaná. Žalovaný upriamil pozornosť
na to, že skutočnosť, že žalobca bol riadiacim členom odborového zväzu GINN, netvrdil v žalobe a táto

skutočnosť nevyplývala ani z dôkazov, na ktoré sa v žalobe odvolával, pričom k zmene jeho tvrdení
došlo až po prvom pojednávaní. Podľa názoru žalovaného za odborovú činnosť nie je možné vydávať
neprimerané a nezákonné zásahy do osobnostných práv iných zamestnancov, nelojálne správanie voči
zamestnávateľovi, poškodzovaní jeho dobrého mena a legitímnych záujmov, ktoré bolo predmetom
rozsiahleho dokazovania na súde prvej inštancie. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania

uviedol, že tento predstavoval zjavné zneužitie práva a nebol procesne spôsobilý. Ďalej uviedol, že
žalobca bol v konaní procesne pasívny a svoje dôkazné bremeno k prevažnej väčšine vlastných
skutkových tvrdení neuniesol. Podľa jeho názoru dôvodom odmietnutia vykonania žiadneho dôkazu
nebola snaha súdu odňať žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces, ale kolízia jeho nespôsobilého
návrhu so základným princípom C.s.p. vyjadreným v čl. 17. Poukázal pritom aj na znenie čl. 5 C.s.p.

a na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku
informoval o návrhoch strán na vykonanie dokazovania pred jeho ukončením a rozhodnutím vo veci,
žalobca však nielenže nebol schopný na predposlednom pojednávaní tieto dôkazy predložiť, ale na
výzvu súdu nebol schopný ich ani len procesne spôsobilým spôsobom označiť a jeho návrh v zásade
spočíval v požiadavke prehrať „nejaké“ nimi zhotovené videá, ktoré sa nachádzali na „nejakom“ bližšie

nešpecifikovanom mieste a ktoré mali preukazovať bližšie nešpecifikované skutočnosti. Žalobca sa
pritom na predchádzajúcom pojednávaní sám explicitne vyjadril, že na prehraní videí (zhotovených a
publikovaných žalobcom resp. odborovou organizáciou GINN), ktoré do spisu predložil žalovaný, netrvá,
nakoľko ich obsah logicky pozná. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca tieto dôkazy neoznačil a
nedoručil ich súdu ani do termínu ďalšieho pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Žalovaný je

z týchto dôvodov presvedčený, že tento účelový návrh žalobcu nebol spôsobilým návrhom na vykonanie
dokazovania, jeho jediným účelom bola zjavná obštrukcia konania, žalobca pritom ani len neoznačil,
ktorá, pre konanie rozhodujúca skutočnosť, má byť týmto dôkazom preukázaná. Súd prvej inštancie
preto podľa názoru žalovaného nemal inú možnosť, ako takýto procesne nespôsobilý návrh zamietnuť.
Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že komandujúci nepreveroval prítomnosť žalobcu na pracovisku

a z toho dôvodu sa žalobca nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, žalovaný uviedol, že postup
komandujúceho nemá vplyv na porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, skutkové tvrdenia žalobcu
o domnelom nesplnení povinností komandujúceho neboli nijakým spôsobom preukázané, pričom táto
výhrada a argumentácia nebola súčasťou žiadneho podania alebo prejavu žalobcu v súdnom konaní.
Zdôraznil, že skutočnosť, že žalobca nebol v stanovený čas na pracovisku, nebola v konaní vôbec

spornou a žalobca ju nikdy nerozporoval. Uviedol, že k porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo až
spôsobením nepriaznivého následku, ktorý spočíval v meškaní vlaku, ale predovšetkým z dôvodu
absencie žalobcu na pracovisku – teda samotným postupom, ktorý meškaniu vlaku predchádzal. Z
upozornenia na možnosť výpovede z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny pritom
vyplýva, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcu nespočívalo výlučne v spôsobení meškania vlaku;

žalobca nepracoval zodpovedne a riadne, neplnil pokyny nadriadených a nedostavil sa včas do
pracovnej zmeny podľa rozpisu zmien a tento neskorý nástup bezodkladne neohlásil komandujúcemu,
čím porušil povinnosti podľa § 81 písm. a) a b) Zákonníka práce v spojení s čl. 10, bodom 1, písm. a) a b)
Pracovného poriadku žalovaného 1 02 ORLZ v3, a Predpis / Výkon dopravnej činnosti sprevádzajúceho
personálu (ZSSK V 10) číslo 2-40-OIK v4, časť 3, kapitola 3.2 bod 25 a 27. Podľa názoru žalovaného

žalobca nesprávne uvádza, že „komandujúci nepreveroval prítomnosť žalobcu na pracovisku ešte pred
vypravením vlaku, práve v dôsledku čoho došlo k jeho meškaniu“, nakoľko k meškaniu vlaku došlo
z dôvodu neskorého príchodu na pracovisko a túto skutočnosť nebol komandujúci schopní nijako
ovplyvniť (snažil sa žalobcovi dovolať, ten ale nezdvíhal telefón, lebo spal) a preto za ňu ani nie jenijako zodpovedný. Poukázal na to, že zavinené zmeškanie vypravenia vlaku je fakt, ktorý ani pred
podaním žaloby a ani v súdnom konaní žalobca nikdy nepoprel a nebol nikdy sporný. Žalovaný zotrval na
svojej argumentácii, že bol oprávnený vyslať zamestnanca na mimoriadnu lekársku prehliadku, pričom

v konaní pravidelne a opakovane tvrdil, že dôvodom nariadenia mimoriadnej zdravotnej prehliadky bola
snaha postupovať v súlade s príslušnou legislatívou v oblasti BOZP a internými predpismi s cieľom
zabezpečiť objektívne preskúmanie aktuálnej zdravotnej spôsobilosti žalobcu vykonávať prácu na dráhe
kompetentným lekárom. Postup žalovaného bol odôvodnený predovšetkým tým, že žalobca sa pri
prerokovaní zmeškania vlaku a spísania záznamu o tomto incidente opakovane sťažoval na svoju únavu

a celkovú vyčerpanosť; žalovaný tak v rámci interných postupov a predpisov ani nemal inú možnosť, ako
jeho stav objektívne preveriť kompetentným lekárom, aby zabránil podozreniu so zanedbania plnenia
vlastných interných predpisov, ale predovšetkým aby zabránil nehode na pracovisku a predišiel tak
prípadnej škode na životoch, zdraví a majetku. Žalovaný konštatoval, že bezprostredne po prerokovaní
zmeškania vlaku bol zo strany nadriadeného žalovaného p. J. vyhotovený návrh na mimoriadnu lekársku
prehliadku a po súhlase správcu uzlov, t.j. nadriadeného p. J., bolo žalobcovi telefonicky oznámené,

že do času mimoriadnej lekárskej prehliadky bol daný na prekážky v práci na strane zamestnávateľa
s právom na plnú náhradu mzdy až do okamihu vykonania lekárskej prehliadky. Na tomto postupe nie
je podľa názoru žalovaného nič diskriminačné a žalobca týmto postojom neutrpel žiadnu materiálnu ani
inú škodu, práve naopak, aj počas tohto obdobia vykonával prácu pre ďalšieho svojho zamestnávateľa
– súkromnú bezpečnostnú službu. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcu sa znenia § 33 ods.

4 zákona č. 513/2009 Z.z. žalovaný uviedol, že zákon pripúšťa možnosť, aby zamestnávateľ určil,
či sa mimoriadna lekárska preventívna prehliadka a psychologické vyšetrenie vykoná po zavinení
incidentu, alebo pri podozrení zo zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca, ktorý znižuje alebo inak
obmedzuje spôsobilosť zamestnanca vykonávať pracovnú činnosť, čo je vyjadrením prevenčnej úlohy
zamestnávateľa a snahe nehodám a škode v prvom rade predchádzať. Žalovaný poukázal na svoju

internú smernicu Zdravotná spôsobilosť zamestnancov ZSSK a.s. účinnú od 15.6.2010, časť C, bod
2, na základe ktorej je žalovaný oprávnený nariadiť preverenie zdravotnej spôsobilosti zamestnanca
aj mimo rámec pravidelných prehliadok pri podozrení zo zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca,
ktorý znižuje alebo inak obmedzuje spôsobilosť zamestnanca vykonávať profesiu, čím fakticky prebral
znenie zákonnej úpravy v tejto oblasti. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkázal na obsah § 30 ods. 1 písm.

f) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, žalovaný uviedol, že vykonáva činnosť prepravcu na dráhach, podľa zákona o
dráhach a preto práve tento predpis je pre žalovaného relevantný a k ostatným obdobným predpisom
je vo vzťahu špeciality. Zároveň § 30 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia upravuje skutkovo odlišnú situáciu, oproti úprave podľa § 33 ods. 4 zákona o dráhach. Čo sa

týka námietky žalobcu, že z postupu žalovaného nie je zrejmé, či tento pred nariadením mimoriadnej
preventívnej lekárskej prehliadky rokoval so zástupcami zamestnancov, žalovaný uviedol, že žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie ani túto námietku nikdy nevzniesol a z priložených dôkazov je
zrejmé, že zástupcovia zamestnancov o nariadení lekárskeho vyšetrenia mali vedomosť. Žalovaný
poukázal na závery právnej vedy, podľa ktorých ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až h) C.s.p., právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené
nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou odvolateľa v
odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a
nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz“, nemohli v doterajšom priebehu konania
použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd

prihliadnuť. Žalovaný sa vyjadril aj k ďalšej námietke žalobcu (ktorú uplatnil v rozpore so svojimi
doterajšími tvrdeniami), a to v súvislosti s tým, že k odmietnutiu podrobiť sa nariadenej zdravotnej
prehliadky ho pohla nedôvera v lekára resp. zdravotníckeho zariadenia. Uvedený postup žalobcu
považoval žalovaný za absolútne iracionálny a svojvoľný, pričom jeho paranoja nemôže byť na ujmu
žalovaného. Je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť v prípade potreby zamestnancovi

lekársku prehliadku, pričom žalovaný si túto povinnosť plní prostredníctvom na to zazmluvneného
lekárskeho zariadenia, ktoré do spisu založilo čestné prehlásenie o obsahu a zmyslu navrhovaných
lekárskych vyšetrení. Poukázal na to, že neexistuje žiadne ustanovenie zákona, ktoré by podmieňovalo
vykonanie mimoriadnej lekárskej prehliadky v zariadení určenom zamestnancom, naopak, žalobca
sa svojvoľne rozhodol lekársku prehliadku ignorovať, pričom na pojednávaní potvrdil, že išlo o jeho

vedomé rozhodnutie. Súd prvej inštancie preto podľa názoru žalovaného správne konštatoval, že daný
postup žalobcu predstavuje porušenie pracovnej disciplíny, pričom žalobca mal možnosť prípadný
negatívny nález lekára v zmysle zákona namietať a pod., k čomu však nikdy neprišlo a pre odmietnutie
súčinnosti z jeho strany ani nemohlo prísť. Rovnako žalobca v konaní nijako neosvedčil svoju zdravotnúspôsobilosť na výkon práce. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že nedal informovaný súhlas pred
poskytnutím zdravotnej starostlivosti, žalovaný poukázal na znenie § 6 ods. 4 zákona 576/2004 Z.z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že inštitút informovaného súhlasu je prostriedkom ochrany
slobody, osobnej bezpečnosti a integrity osoby, pričom v zmysle legálnej definície môže byť informovaný
súhlas udelený resp. neudelený až po poskytnutí poučenia o účele, povahe, následkoch a rizikách
poskytnutiazdravotnejstarostlivosti,omožnostiachvoľbynavrhovanýchpostupovarizikáchodmietnutia
poskytnutia zdravotnej starostlivosti, a teda nemôže dôjsť k prijatiu rozhodnutia neudeliť informovaný

súhlas skôr, ako bola osoba poučená o jej podstate. Z výsluchu žalobcu uskutočneného na pojednávaní
dňa 14. 07. 2020 zjavne vyplýva, že žalobca o podstate nariadenej mimoriadnej zdravotnej prehliadky
nerozumel, nevedel vysvetliť jej účel ani povahu. Keďže sa žalobca v rozpore so zákonnou povinnosťou
termínov mimoriadnych zdravotných prehliadok nezúčastnil, neexistovala ani príležitosť pre poskytnutie
resp. odmietnutie poskytnutia informovaného súhlasu, a to bez ohľadu na pracovnoprávne následky
takéhoto postupu žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu

ČR, sp. zn. 4 Ads 81/2005-125. Poukázal tiež na to, že žalobca za dva roky trvania súdneho sporu
žiaden posudok nedoručil, hoci v konaní opakovane rozprával o jeho zámere predložiť súdu znalecký
posudok, ktorý by obsahoval potrebné vyšetrenie jeho zdravotného stavu a ktorý by preukazoval
jeho spôsobilosť riadne vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Uviedol, že takýto posudok by
nemal na dôvodnosť výpovede žiaden vplyv, pretože tá nebola žalobcovi doručená pre jeho zdravotnú

nespôsobilosť, ale pre opakované porušenia pracovných predpisov. Výhradu žalobcu, v zmysle ktorej
sa jeho „mediálne aktivity“ (hypoteticky) mohli dotknúť iba svedkov predvolaných v konaní (p. F. a p. J.) a
nie všetkých kolegov, považoval žalovaný z materiálneho pohľadu za absurdnú, nakoľko žalobca nemá
žiadne právo urážať žiadnych kolegov, pričom v konaní bol preukázaný zásah do osobnostných práv
nielen vyššie uvedených zamestnancov žalovaného, ale toto tvrdenie žalobcu ani nevyplýva z obsahu

rozsudku. Ak žalobca tvrdil, že chcel v konaní doplniť dokazovanie prehratím obrazovo – zvukového
záznamu zverejneného na http://youtube.com/watch?v=vH9GQurde, toto tvrdenie považoval žalovaný
za nepravdivé, nakoľko žalobca na opakované otázky súdu vôbec nebol schopný na pojednávaní
toto video označiť, čo je jasne zachytené na zvukovom zázname z predposledného pojednávania a
zároveň toto video neoznačil ani následne, resp. ho neoznačil ani do vyhlásenia rozsudku a odkaz na

jeho umiestnenie na internete (čo ani nemožno považovať za procesne spôsobilé predloženie dôkazu)
ponúka prvý krát až v znení odvolania. Zároveň zdôraznil, že spísania zápisnice o porušení pracovnej
disciplíny sa zúčastnil aj poverený zástupca zamestnancov, a taktiež sa ho zúčastnila aj zástupkyňa
Odborového zväzu GINN, pričom táto skutočnosť nebola v konaní nikdy rozporovaná a je dokázaná
aj videonahrávkami, ktoré do spisu riadne založil žalovaný. Žalovaný, resp. jeho poverení pracovníci

v skutočnosti nemali žiadnu výhradu k možnej účasti zástupcu zamestnancov na tomto prerokovaní
(práve z dôvodu zabezpečenia aj ich účasti došlo k oneskorenému prerokovaniu porušení pracovnej
disciplíny, ako vyplynulo aj z dokazovania), ale výlučne k nahrávaniu a hlavne zverejňovaniu prejavov
ich osobnej povahy žalobcom resp. s ním spolupracujúcich osôb, čo je jasne zachytené na v spise
založených videonahrávkach a ich prepisoch. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného správne

vyhodnotilúčelovýpostupžalobcu,ktorísíceopakovanedeklarovalúčelvyhotovovaniatýchtozáznamov
údajne „výlučne pre potreby ochrany jeho práv v potenciálnom súdnom spore“, tieto však obratom (ešte
pred podaním žaloby) zverejňoval a do samotného súdneho konania ich ani nikdy nezaložil. Nad rámec
uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že hoci v konaní nebolo preukazované, kto konkrétne
zverejnil predmetné obrazovo zvukové záznamy na portály YouTube pod označením „GINN / Martin

Daňo“, z ich obsahu je nepochybné, že mohli vzniknúť iba s aktívnou podporou žalobcu, ktorý sa
jednoznačne aktívne podieľal na ich tvorbe, je ich ústrednou postavou a ich obsah predstavuje vlastné
myšlienky a prejavy žalobcu s tým, že žalobca tento obsah priamo produkoval pre Odborový zväz
GINN, ktorého je členom a ktorý má z tohto obsahu príjem z reklamy na portály YouTube. Žalovaný
poukázal na to, že žalobca uvedené skutočnosti v konaní nepoprel, pričom nikdy nebol postihovaný za

jeho odborovú činnosť, jeho „mediálna aktivita“ (v skutočnosti však protizákonný postup poškodzujúci
práva žalovaného a jeho zamestnancov), nie je odborovou činnosťou, ako bolo preukázané nielen
vykonaným dokazovaním obsahu týchto nahrávok, ale aj výpoveďou svedkov, ktorí boli vystavení
mediálnej šikane žalobcu a s ním spolupracujúcich osôb, pričom žalobca ich neváhal znevažovať aj
priamo na pojednávaní počas ich výsluchu, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku. So zreteľom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.17. Žalobcasavreplikezodňa21.2.2022vyjadril,ževsúvislostispostupomkomandujúcehotýkajúceho
sa zavinenia zmeškania vlaku na strane žalovaného poukázal na výpoveď žalobcu, ktorý upriamil
pozornosť na skutočnosť, že kontrolu prítomnosti žalobcu mal zabezpečovať p. H. I. – zamestnanec

žalovanéhonapracovnejpozíciikomandujúceho,ktorýmalpodľapracovnejnáplnepreverovaťabsenciu
zamestnancov na pracovisku ešte pred vypravením vlaku. Rovnako poukázal v odvolaní aj na úmysel
žalovaného pri zavedení pravidla – povinnosti komandujúceho preverovať prítomnosť zamestnancov
na pracovisku pred vypravením vlaku - práve z dôvodov nedostatku vlastných kapacít žalovaného
(podstav), pričom nebolo nič výnimočné, že ten ktorý zamestnanec zaspal a nedostavil sa na zmenu

včas. Na túto skutočnosť poukázal už v konaní pred súdom prvej inštancie (minimálne pri výsluchu
svedka p. F.), t.j., že v prípade žalobcu komandujúci nepreveroval prítomnosť žalobcu na pracovisku
ešte pred vypravením vlaku, práve v dôsledku čoho došlo k jeho meškaniu, preto tvrdenie žalovaného v
súvislosti s údajnou neexistenciou tvrdenia žalobcu o nesplnení povinnosti komandujúceho nemá oporu
v súdnom spise. Podľa jeho názoru tak v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne poukázal na
skutočnosť, že meškanie vlaku nastalo v príčinnej súvislosti s opomenutím povinnosti kamandujúceho

preverovať prítomnosť zamestnancov na pracovisku v dostatočnom časovom predstihu, t.j. zavinenie
meškania vlaku bolo spornou otázkou a táto mala byť zo strany súdu braná na zreteľ pri vykonávaní
dokazovania, pričom nejde okolnosť v konaní novú – tzv. novotu v konaní, ako sa vo svojom vyjadrení
snaží tvrdiť žalovaný. Vzhľadom k tomu, že v konaní vznikla otázka zavineného zmeškania vlaku, pričom
žalobca jednoznačne poukázal na zavinené opomenutie povinnosti komandujúceho (čo má aj zásadný

vplyv na posúdenie existencie výpovedných dôvodov), súd prvej inštancie mal v tejto súvislosti podľa
názoru žalobcu v zmysle § 319 C.s.p. zvážiť vykonanie dôkazu – výsluch komandujúceho, a nie sa iba
stroho stotožniť s existenciou zavinenia na strane žalobcu (aj napriek jej spornosti). Súd prvej inštancie a
ani žalovaný vo svojom vyjadrení sa nezaoberali tiež posúdením intenzity údajného porušenia pracovnej
disciplíny. Absencia na pracovisku zo strany žalobcu nastala v konkrétnom prípade iba raz, v dôsledku

čoho nemohla predstavovať porušenie pracovnej disciplíny – dôvod pre skončenie pracovného pomeru,
naopak, žalobca mal za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že neprítomnosť žalobcu na
pracovisku nebola zo strany žalobcu zavinená (vzhľadom na nedostatočnú 2 hodinovú prestávku na
odpočinok), zaspatie zamestnancov v čase nástupu na pracovisko nebolo ničím výnimočným (čo bolo
zhodne potvrdené žalobcom, ako aj žalovaným, aj vzhľadom na krátke prestávky v práci na odpočinok),

pričom z tohto dôvodu nastupoval ako kontrolný prvok práve komandujúci. Nesporným teda v konaní
bolo, že žalobca sa nedostavil na pracovisko v dostatočnom časovom predstihu pred vypravením
vlaku (ako sa zrejme snaží vo svojom vyjadrení navodiť žalovaný), sporná však bola otázka zavinenia
zmeškania na strane žalobcu, ako aj zavinenie zmeškania samotného vlaku. Súd prvej inštancie však
vyššie uvedené sporné otázky vôbec neposudzoval, a to aj napriek tomu, že boli na základe rôznych

tvrdení sporových strán počas celého konania jednoznačne sporné (a nie ustálené, ako sa snaží
navodiť vo svojom vyjadrení žalovaný). Žalobca nespochybnil právo žalovaného na výber poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti v súvislosti s vykonávaním štandardnej preventívnej lekárskej prehliadky, ktorej
sa musia podrobiť všetci zamestnanci na základe rôznych okolností, ako je opakujúce sa časové
obdobie, v prípade nástupu do práce, preradenia do práce ako aj skončenia pracovného pomeru.

Tieto lekárske prehliadky sa vykonávajú zo zákona (t.j. nie sú ponechané na vôli zamestnávateľa a
tieto skutočne musí zamestnanec absolvovať). V konkrétnom prípade však povinnosť absolvovania
mimoriadnej lekárskej prehliadky bola ponechaná na uvážení žalovaného. Bolo teda výlučne na uvážení
žalovaného, či žalobcovi nariadi povinnosť absolvovať mimoriadnu preventívnu lekársku prehliadku,
pričom uvedenú „voľnú“ úvahu zamestnávateľa je nevyhnutné podrobiť zásade nediskriminácie,

svojvoľného konania žalovaného, prípadne iného šikanózneho konania žalovaného (napr. s cieľom
účelovo ukončiť pracovný pomer so žalobcom). Vzhľadom na členstvo žalobcu v odborovej organizácii
GINN (ako aj transparentné konanie odborovej organizácie GINN, zverejňované na stránke youtube)
sa však konanie žalovaného pri posudzovaní nevyhnutnosti absolvovania mimoriadnej lekárskej
prehliadky javilo ako šikanózny postup, pričom žalovaný nepristúpil na návrh žalobcu (odborovej

organizácie) absolvovať mimoriadnu lekársku prehliadku v relevantnom čase pred znaleckým ústavom
resp. iným poskytovateľom oprávneným poskytovať zdravotnú starostlivosť – posudzovať spôsobilosť
zamestnanca vykonávať prácu u žalovaného (pre odstránenie akýchkoľvek podozrení zo šikanózneho
a diskriminačného správania žalovaného). Vzhľadom na tento postoj by žalobca odmietol poskytnúť
informovaný súhlas žalovaným vybratému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a k získaniu

výsledkov relevantných pre žalovaného zo strany ním zvoleného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
by nikdy nedošlo. Podotkol, že by mal právo odmietnuť udeliť informovaný súhlas aj v prípade
nedôvery v poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napr. z dôvodu postupu žalovaného pri voľnej úvahe
o nariadení mimoriadnej lekárskej prehliadky). Poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisunevyplýva povinnosť žalobcu udeliť informovaný súhlas poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,
vybraným žalovaným. Pre odstránenie akejkoľvek pochybnosti o svojvoľnom postupe žalovaného pri
nariadení mimoriadnej preventívnej lekárskej prehliadky (vzhľadom na členstvo žalobcu v odborovej

organizácii GINN) bolo podľa názoru žalobcu možné od žalovaného požadovať umožnenie výberu
poskytovateľa priamo žalobcom (ktorý by bol špecializovaný na posudzovanie spôsobilosti žalobcu
vykonávať prácu). Nesplnenie povinnosti absolvovať mimoriadnu lekársku prehliadku u žalovaným
zvoleného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti preto podľa názoru žalobcu nemožno považovať za
zavinené porušenie pracovnej disciplíny. V prípade, ak by bol prijatý opačný záver, zamestnávateľ by

mal neobmedzenú možnosť vysielať zamestnancov na mimoriadne preventívne lekárske prehliadky
za účelom ich šikanovania a skončenia pracovného pomeru. Žalobca mal za to, že na posudzovanie
spornej voľnej úvahy žalovaného pri nariadení povinnosti absolvovať mimoriadnu preventívnu lekársku
prehliadku je oprávnený výlučne súd v konaní o neplatnom skončení pracovného pomeru a práve z
uvedeného dôvodu žalobca spochybnil nezaujatosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vzhľadom
na správanie žalovaného v súvislosti s účasťou žalobcu v odborovej organizácii GINN, s čím sa súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Zároveň neposudzoval odmietnutie žalobcu
absolvovať mimoriadnu preventívnu lekársku prehliadku ako odmietnutie poskytnúť informovaný súhlas
– t.j. súhlas s vyšetrením u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zvoleného žalovaným (bez možnosti
žalovaného absolvovať mimoriadnu lekársku prehliadku u iného poskytovateľa/prípadne sa podrobiť
znaleckému skúmaniu), v dôsledku čoho súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení. Podotkol, že informovaný súhlas resp. odmietnutie jeho udelenia smeruje aj vo
vzťahu k dôvodu na strane poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napr. ak má pacient – žalobca
pochybnosti o kapacitách poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť
riadne, t.j. odborne, nezaujato, bez akejkoľvek diskriminácie z dôvodu zmluvného vzťahu medzi
žalovaným a poskytovateľom). Tvrdenie žalovaného vo vyjadrení o možnom odmietnutí poskytnutia

informovaného súhlasu až po poučení poskytovateľom zdravotnej starostlivosti považoval za krajný
formalizmus (a to odhliadnuc od skutočnosti, že štandardne poučenie zo strany poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti predstavuje iba vágnu formuláciu o tom, že pacient bol poučený v zmysle
osobitného právneho predpisu). Napokon, pacient (v konkrétnom prípade žalobca) je oprávnený
odmietnuť poučenie a zároveň odmietnuť poskytnúť informovaný súhlas. Výklad ustanovenia o

informovanom súhlase zo strany žalovaného považoval za formalistický (založený výlučne na
gramatickom výklade). K otázke nevykonania dôkazov z dôvodu údajnej koncentrácie konania žalobca
uviedol, že navrhované dokazovanie malo byť realizované za účelom posúdenia spravodlivej možnosti
žalovaného ďalej žalobcu zamestnávať, ako aj možnú snahu žalovaného účelovo a šikanózne skončiť
pracovný pomer so žalobcom, z dôvodu príslušnosti k odborovému združeniu GINN, keďže zamestnanci

žalovaného odmietali účasť členov odborovej organizácie pri rokovaní o spísaní zápisnice o porušení
pracovnej disciplíny. Vzhľadom k tomu, že v tomto konaní ide o pracovnoprávny spor, považoval žalobca
bazírovanie na presnom označení videa za prílišný formalizmus zo strany žalovaného. Podľa jeho
názoru na pojednávaní jednoznačne uviedol, o aký obrazovo-zvukový resp. zvukový záznam ide (t.j. čo
je jeho obsahom- diskriminačné zaobchádzanie s odborovou organizáciou GINN a samotným žalobcom

pred rokovaním, po rokovaní, ako aj počas rokovania) a kde je umiestnený (na stránke youtube – pričom
bolo v možnosti súdu aj na pojednávaní pripojením na internet uvedený záznam prehrať). Tvrdil, že o
jednoznačnom určení videa nemal pochybnosti ani samotný súd, nakoľko inak by nevedel vyhodnotiť,
či žalobca uvedený dôkaz mohol predložiť už na prvom pojednávaní resp. priamo so žalobou. Tvrdenie
žalovaného vo vyjadrení tak podľa názoru žalobcu nemá oporu v súdnom spise. Opätovne poukázal na

skutočnosť, že súd nie je oprávnený v individuálnom pracovnom spore neprihliadnuť/zamietnuť návrh
na vykonanie dokazovania z dôvodu uplynutia času (t.j. z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania,
ktorá sa nepoužije). Ak súd odmietol vykonať dokazovanie z dôvodu márneho uplynutia času, pričom
sa ani nezaoberal dôvodnosťou vykonania dokazovania, založil samostatný odvolací dôvod (nevykonal
dokazovanie navrhnuté v konaní). Vo vzťahu k natáčaniu videí odborovou organizáciou GINN poukázal

na skutočnosť, že jej predstaviteľ I. F. je verejne známa osoba (aj z dôvodu jeho predchádzajúcej
politickej činnosti), pričom sa zviditeľnil práve natáčaním videí z dôvodu zabezpečenia transparentnosti
procesov vo vnútri verejnej správy (napr. v súvislosti s verejným obstarávaním). Vzhľadom k tomu, že
žalovaný patrí medzi spoločnosti s majetkovou účasťou štátu, pričom zabezpečuje riadne fungovanie
vnútroštátnej aj medzinárodnej vlakovej dopravy, je vo verejnom záujme (minimálne vo vzťahu k

dôvere občanov k žalovanému), aby konanie žalovaného so svojimi zamestnancami ako aj odborovými
organizáciami bolo transparentné. Vzhľadom k tomu, že vzniklo podozrenie z diskriminácie žalobcu na
pracovisku (napr. z dôvodu snahy odborovej organizácie dosiahnuť u žalovaného transparentnosť pri
prerokovaní záznamu o porušení pracovnej disciplíny), uvedené podozrenie bolo o to viac utvrdenépri účelovom nariadení mimoriadnej preventívnej lekárskej prehliadky (bez možnosti jej absolvovania
u žalobcom zvoleného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti). Žalobca uviedol, že nepochybne
mohol (hypoteticky) existovať záujem oboch sporových strán na absolvovaní mimoriadnej lekárskej

prehliadky, uvedené nariadenie žalovaného sa však vzhľadom na jeho postup pri konaní s odborovou
organizáciou GINN javilo a stále javí ako šikanózne, účelové a diskriminačné. Pre potvrdenie tejto
skutočnosti žalobca navrhol na pojednávaní prehrať obrazovo-zvukový záznam, čo však vzhľadom
na plynutie času súd prvej inštancie odmietol a založil svoje rozhodnutie výlučne na výpovediach
svedkov navrhnutých žalovaným. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa názoru žalobcu

možné konštatovať, že Odborová organizácia GINN vyvíjala na pracovisku žalovaného snahu o
transparentnosť pri rokovaní medzi žalobcom a zástupcami žalovaného, zamestnanci žalovaného
nesúhlasili s transparentnosťou pri rokovaní medzi žalobcom a žalovaným, žalovaný naliehal na žalobcu
(a s týmto aj napokon skončil pracovný pomer) s nariadením povinnosti absolvovať mimoriadnu lekársku
prehliadku u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zvoleného výlučne žalovaným, pričom odmietol
rokovať so žalobcom transparentne, ako aj odmietol návrh žalobcu na absolvovanie mimoriadnej

lekárskej prehliadky u iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie navrhnuté žalobcom na preukázanie diskriminácie na pracovisku ako aj účelového/
šikanózneho postupu zo strany žalovaného z dôvodu príslušnosti žalobcu v odborovej organizácii GINN,
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom – neposudzoval voľnú
úvahu žalovaného o nariadení mimoriadnej lekárskej prehliadky komplexne (vzhľadom na všetky vyššie

uvedené okolnosti prípadu, vrátane predchádzajúcej riadnej pracovnej disciplíny žalobcu, okolností pred
nástupom na pracovisko, účasť v odborovej organizácii GINN vyvíjajúcej snahu o transparentnosť),
ale izolovane posudzoval tvrdenie žalobcu o vyčerpanosti (z dôvodu nedostatočnej prestávky) a nebral
do úvahy právo žalobcu odmietnuť poskytnúť informovaný súhlas – odmietnuť účasť na mimoriadnej
lekárskej prehliadke u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zvoleného žalovaným, v dôsledku čoho

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
zotrval na podanom odvolaní.

18. Žalovaný v duplike zo dňa 25.4.2022 uviedol, že ohľadom zavinenia meškania vlaku sa súd
prvej inštancie v primeranom rozsahu zaoberal a pri rozhodovaní vo veci túto otázku riadne posúdil.

Opätovne zdôraznil, že žalobca pracoval v rámci svojho turnusu v 15 hodinovej pracovnej zmene,
počas ktorého mu žalovaný v určitom čase neprideľoval prácu a žalobca preto mohol odpočívať (podľa
žalobcu ako údajná „2 hodinová prestávka na odpočinok“). V spomínanom prípade mal žalobca nástup
na turnus v domovskej stanici a nástup dodržal, čiže komandujúci mal preverený jeho nástup pred
nočnoupracovnouzmenousplánovanýmprerušením(odpočinkom).Zaďalšierešpektovaniepovinností

dodržiavať turnus pri delenej zmene, resp. nočnej pracovnej zmene zodpovedá konkrétny vlakvedúci t.j.
priamožalobca.Komandujúcipritomkonalnadrámecsvojichpovinností,keďsadozvedelonevypravení
vlaku v čase jeho plánovaného odchodu a preto sa snažil žalobcu kontaktovať či je v poriadku. Žalovaný
opakovane poukázal na skutočnosť, že porušenie pracovnej disciplíny nespočívalo výlučne v zmeškaní
vypraveniavlaku(následok),aleužlenvtom,žepoukončeníodpočinkužalobcanenastúpildopracovnej

zmeny podľa rozpisu zmien a tento neskorý nástup bezodkladne neohlásili komandujúcemu. Mal za to,
že jednoznačne preukázal, že voči žalobcovi nepostupoval diskriminačne, a to predovšetkým z dôvodu,
že u všetkých zamestnancov žalovaného takéto porušenie pracovnej disciplíny hodnotí rovnako, pričom
natietoporušeniavždyreagujeupozornenímnaporušeniepracovnejdisciplínyaprerokovanímdôvodov
(spísaním zápisu) porušenia s dotknutým zamestnancom. Žiaden z nich sa však na rozdiel od žalobcu

nesťažoval na svoje celkové vyčerpanie, ale uvádzali iné relevantné dôvody neskorého nástupu napr.
zle nastavenie budíka, zlý zápis turnusu, zmeškanie spoja a pod. Vo vzťahu k nariadeniu mimoriadnej
lekárskej prehliadky žalovaný uviedol, že v konaní bolo preukázané, resp. žalobca ani nepopieral, že
nástup na prvý navrhovaný termín mimoriadnej lekárskej prehliadky zmaril, a na druhý (náhradný)
navrhovaný termín sa svojvoľne nedostavil, pričom o výhradách voči poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti začal tvrdiť až na pojednávaní dňa 14.7.2020. V odvolacom konaní prišiel žalobca s novou
argumentáciou o údajnom neposkytnutí informovaného súhlasu s lekárskym zákrokom. Zároveň, podľa
názoru žalobcu, zákonom určená postupnosť krokov, kedy poskytovateľ zdravotnej starostlivosti najprv
informuje pacienta o zákroku a až následne žiada o udelenie súhlasu je „krajný formalizmus“. Žalovaný
nijako nepoprel právo žalobcu odmietnuť dať informovaný súhlas s lekárskym úkonom a zdôraznil, že

žalobcu z uvedeného dôvodu nikdy nesankcionoval, k odmietnutiu udelenia informovaného súhlasu
žalobcom ale ani nikdy reálne neprišlo. Povinnosť zamestnanca dostaviť sa na zamestnávateľom určené
miesto pre účely absolvovania mimoriadnej lekárskej prehliadky a právo osoby odmietnuť súhlas so
zákrokom do vlastnej telesnej integrity predstavujú podľa názoru žalovaného dva samostatné, od sebanezávisléinštitúty,ktoréniejemožnézamieňať.Preúplnosťžalovanýuviedol,želekárskezariadenie,do
ktorého bol žalobca vyslaný, slúži pre všetkých zamestnancov žalovaného, t.j. špecializované lekárske
vyšetrenia v ňom absolvujú všetci zamestnanci ZSSK, a.s., tzv. Bratislavskej oblasti a práve v tomto

zariadeníabsolvovalžalobcaajsvojevstupnélekárskevyšetreniapreduzatvorenímpracovnéhopomeru
akoajvšetkynáslednélekárskeprehliadky,atobezakýchkoľvekvýhrad.Dôvododmietnutiavyšetrenia–
neudelenieinformovanéhosúhlasu,navyšeprezentovanýažpouplynutílehotynapodanieodvolaniatak
možnopodľanázoružalovanéhopovažovaťzačistošpekulatívny.Žalovanýpripomenulobsahpracovnej
zmluvy žalobcu, v zmysle ktorého sa zaviazal rešpektovať vyslanie na mimoriadne lekárske prehliadky.

Konštatoval, že žalobca nebol na túto prehliadku vyslaný svojvoľne ( a do toho času umiestnený na
prekážky s plnou náhradou mzdy), ale iba z dôvodu ním prezentovaných a aj písomne zaznamenaných
sťažností na stav vyčerpania a únavy. Je prevenčnou povinnosťou zamestnávateľa, osobitne v rizikovom
prostredí výkonu práce na dráhach, aby po obdržaní hlásenia o stave vyčerpania a únavy u svojho
zamestnanca podnikol nevyhnutné úkony na objektívne preskúmanie jeho zdravotnej spôsobilosti a to
aj za cenu zvýšených nákladov (odmena posudkovému lekárovi, náhrada mzdy do doby absolvovania

lekárskej prehliadky, administratívne úkony spojené s týmto vyšetrením). Pokiaľ ide o argumentáciu
žalobcu, že súd nie je oprávnený v individuálnom pracovnom spore neprihliadnuť/zamietnuť návrh na
vykonanie dokazovania z dôvodu uplynutia času (t. j. z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania, ktorá
sa nepoužije)“, žalovaný s uvedeným nesúhlasil, keďže ani v prípade individuálneho pracovnoprávneho
sporu súd nie je viazaný každým hoc aj celkom zjavne bezúčelným návrhom na vykonanie dokazovania

predloženým žalobcom ako zamestnancom. Súd nie je povinný vykonať akýkoľvek a každý dôkaz
navrhovaný slabšou stranou pracovnoprávneho sporu, ktorý bol navyše kvalifikovane právne zastúpený.
Zároveň mal za to, že súd pri odmietnutí ďalšieho návrhu na vykonanie dokazovania nevychádzal z
ustanovení o sudcovskej resp. zákonnej koncentrácií konania, ale v konaní zabezpečoval dodržiavanie
princípu hospodárnosti civilného súdneho konania v spojení s princípom voľného hodnotenia dôkazov.

Žalovaný poukázal na to, že konajúci súd nikde neuviedol, že by mal vedomosť o tom, ktoré konkrétne
video navrhuje žalobca ako dôkaz vykonať, práve naopak, sám žalobca na pojednávaní a ani po jeho
odročení nevedel jednoznačne určiť, ktoré video mal záujem prehrať, ani kde sa toto video nachádza,
resp. čo sa na videu malo vlastne odohrávať a čo malo teda preukázať. Odkaz na umiestnenie toho
videa pritom bol schopný žalobca označiť až vo vyjadrení zo dňa 21.2.2022, teda mesiace po ukončení

dokazovania a po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Zdôraznil, že povinnosť predkladať dôkazy
má tá strana sporu, ktorá z nich vyvodzuje pre seba priaznivé rozhodnutie t.j. v tomto prípade to bol
žalobca a to bez ohľadu na jeho postavenie ako slabšej strany sporu - zamestnanca. Zo záznamu
pojednávania je pritom zjavné, že žalobca ani jeho zástupca neboli absolútne schopní toto video nijako
označiť, preto súd nemal inú možnosť, ako takto nespôsobilo označený dôkaz nevykonať. Rozhodne tiež

nie je povinnosťou súdu „pripájať sa počas pojednávania na internet“ a vyhľadávať na ňom nejaké bližšie
nekonkretizované videá. Takáto povinnosť súdu nevyplýva z žiadneho ustanovenia Civilného sporového
poriadku. Vo vzťahu k mediálnej aktivite žalobcu, odborovej organizácie GINN, s poukazovaním na
jej predstaviteľa I. F., ktorému súd zakázal zverejňovať a podieľať sa na tvorbe audiovizuálnych diel,
žalovaný poznamenal, že žalovaný nijako nebránil žalobcovi, ani odborovej organizácií v ochrane práv

zamestnancov na pracovisku žalovaného. Napriek tomu údajná „odborová činnosť“ žalobcu spočívala
výlučne v neobjektívnom poškodzovaní dobrého mena žalovaného, verejnom očierňovaní a urážaní
zamestnancov žalovaného (ktoré nemalo nijakú spojitosť s výkonom ich pracovných povinnosti u
žalovaného) a neprimeraným zásahom do ich osobnostných práv. Uvedené konanie žalobcu nie je
možné podľa názoru žalovaného považovať za pokus o transparentnosť, ale výlučne za mediálnu šikanu

žalovaného a jeho zamestnancov. Mal za to, že uvedenému svedči jednak už samotný obsah nahrávok,
resp. videí, založených v súdnom spise, ale aj výpovede zamestnancov, ktorí boli mediálnou činnosťou
žalobcu negatívne dotknutí. Na záver žalovaný vzniesol otázku, nakoľko je podanie žalobcu podané
odborovou organizáciou GINN právne relevantné, a to s poukazom na § 89 ods. 3 Civilného sporového
poriadku.

19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav
veci,keďvykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností(§185C.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správnezhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré
v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

20. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

21. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

22 V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorá mu bola daná žalovaným listom zo
dňa 24.7.2019 ako aj určenia, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2009 trvá.

23. Podľa § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ

aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo
výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

24. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť
pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v
súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede,

25. Podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre
porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu
vyjadriť sa k nemu.

26. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak
tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia

ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa
ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak
by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.

27. Podľa § 240 ods. 8 zástupcovia zamestnancov sú v čase funkčného obdobia a počas šiestich
mesiacovpojehoskončeníchráneníprotiopatreniam,ktorébyichmohlipoškodzovaťvrátaneskončenia
pracovného pomeru a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou.

28. Podľa § 240 ods. 9 zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi

zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť
pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci
súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi
súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci
súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.

29. Podľa§240ods.10akzástupcoviazamestnancovodmietliudeliťsúhlaspodľaodseku9,jevýpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak
sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v
spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej

zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.

30. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,
ak na základe vykonaného dokazovania vyvodil, že výpoveď daná žalobcovi ako zamestnancovi zostrany žalovaného ako zamestnávateľa obsahovala skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného
pomeru, pričom opis porušenia pracovnej disciplíny bol určitý a zrozumiteľný. Správne tiež konštatoval,
že dôvody výpovede boli v konaní preukázané, rovnako ako skutočnosť, že žalobca opakovane porušil

pracovnú disciplínu, bol na možnosť výpovede upozornený, bol s dôvodom výpovede oboznámený a
bolo mu umožnené sa k nemu vyjadriť, pričom výpovedný dôvod žalovaný uplatnil v zákonnej lehote.
Aplikujúc ust. § 240 ods. 9 a 10 Zákonníka práce súd prvej inštancie následne správne posudzoval, či
možno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľ zamestnanca naďalej zamestnával, keďže v danom
prípade príslušný zástupca zamestnancov neudelil predchádzajúci súhlas so skončením pracovného

pomeru, ktorý bol uplatnený voči žalobcovi ako zástupcovi zamestnancov. Na základe uvedeného
posúdenia potom správne dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi je platná
napriek neudeleniu súhlasu odborovou organizáciou.

31. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že zamestnanec
žalovanéhovpracovnejpozíciikomandujúcehonepreverilprítomnosťžalobcunapracovisku,nazáklade

čoho vyvodil, že sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny z dôvodu meškania vlaku. Zároveň
namietal, že prvoinštančný súd neskúmal zavinenie na strane žalobcu v prípade jeho absencie na
pracovisku.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenatvrdeniasporovýchstránavýsledkyvykonaného
dokazovania, z ktorých vyplynula v prvom rade nesporná skutočnosť, že žalobca nenastúpil včas do
pracovnej zmeny, resp. do služby, v dôsledku čoho došlo k meškaniu vlaku. Aj zo samotnej výpovede

z pracovného pomeru vyplýva, že zamestnávateľ považoval za (menej závažné) porušenie pracovnej
disciplíny práve konanie žalobcu spočívajúce v oneskorenom nástupe do služby s následkom meškania
vlaku. Je teda zrejmé, že žalobca sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny tým, že nenastúpil včas
do služby, v dôsledku ktorej skutočnosti došlo k meškaniu vlaku. Byť na pracovisku na začiatku
pracovného času je pritom základnou povinnosťou zamestnanca, ktorá vyplýva aj z Pracovného

poriadku žalovaného. Na druhej strane nebolo v konaní preukázané porušenie povinností zo strany
zamestnávateľa spočívajúcom v nesprávne rozvrhnutých zmenách, v nedodržaní pracovného voľna
alebo povinného odpočinku pre zamestnanca, keď vyplynulo, že žalobca zmeškal príchod do služby
v rámci prebiehajúcej 15-hodinovej zmeny. Absolvovanie povinného pracovného školenia v rámci
turnusového voľna a vyriešenie situácie s neplatiacimi cestujúcimi nijak nevybočuje z rámca plnenia

pracovných povinností zamestnanca v rámci pracovnej doby. Pokiaľ ide o zamestnanca žalovaného v
pracovnej pozícii komandujúceho, ani jeho prípadné porušenie povinnosti preveriť prítomnosť žalobcu
na pracovisku nezbavuje žalobcu zodpovednosti za porušenie pracovnej povinnosti dostaviť sa včas na
pracovisko. Naviac je zrejmé, že kontrolný mechanizmus žalovaného, na základe ktorého sa preveruje
prítomnosť zamestnancov na pracovisku, má slúžiť predovšetkým na zamedzenie vzniku škody, resp. jej

zníženieanemôženijakýmspôsobomnahrádzaťplneniepovinnostíjednotlivýchzamestnancov,vrátane
žalobcu. Pokiaľ ide o žalobcom prezentované rozhodnutia najvyššieho súdu, odvolací súd konštatuje,
že vyhodnotenie porušenia pracovnej disciplíny súdom prvej inštancie nijak nevybočujú z rámca tam
uvedených záverov.

32. Vo vzťahu k postupu zamestnávateľa po uskutočnení zápisu so žalobcom odvolací súd poukazuje
na to, že podnetom na nariadenie mimoriadnej lekárskej prehliadky bolo tvrdenie samotného žalobcu
(pri prejednaní porušenia jeho pracovných povinností) o jeho zdravotnom stave, konkrétne, že jeho
organizmus bol vyčerpaný, keďže sa jednalo o piaty deň zmeny (so súčasným absolvovaním školenia a
vybavením neprispôsobivých cestujúcich). Za danej situácie nemožno vyhodnotiť konanie žalovaného

ako šikanózne alebo diskriminačné, keď zároveň povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa,
ktorý prevádzkuje železničnú dopravu, je vykonať nevyhnutné úkony na objektívne preskúmanie
zdravotnej spôsobilosti zamestnanca pri podozrení zo zhoršenia jeho zdravotného stavu (s ohľadom
na prevenčnú povinnosť zamestnávateľa, osobitne v rizikovom prostredí výkonu práce na dráhach).
Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že zápis vo veci neskorého nástupu do pracovnej

zmeny žalovaný spisuje s každým zamestnancom, ktorý sa do pracovnej zmeny nedostavil včas s tým,
že ani v jednom prípade nebolo preukázané, že dôvodom oneskorenia by bol deklarovaný zhoršený
zdravotný stav, vyčerpanie alebo únava zamestnanca tak, ako to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ
ide o právo zamestnávateľa nariadiť zamestnancovi mimoriadnu lekársku prehliadku, odvolací súd
upriamuje pozornosť na znenie § 33 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z.z., v zmysle ktorého mimoriadna

lekárska preventívna prehliadka a psychologické vyšetrenie zamestnanca sa vykonáva po zavinení
alebo spoluzavinení vážnej nehody alebo menšej nehody, zároveň však zamestnávateľ určuje, či sa
mimoriadna lekárska preventívna prehliadka a psychologické vyšetrenie vykoná po zavinení incidentu
alebo pri podozrení zo zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca, ktorý znižuje alebo inak obmedzujespôsobilosť zamestnanca vykonávať pracovnú činnosť, alebo po prerušení práce presahujúcom šesť
mesiacov. Z uvedeného teda vyplýva kompetencia zamestnávateľa nariadiť zamestnancovi, aby
sa podrobil mimoriadnej lekárskej prehliadke a psychologickému vyšetreniu v prípade podozrenia

zo zhoršenia zdravotného stavu zamestnanca, čo je aj prípad žalobcu. So zreteľom na výsledky
vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť porušenie zásady rovnakého zaobchádzania zo strany
žalovaného voči žalobcovi, a už vôbec nie z dôvodov príslušnosti k odborovej organizácii. Faktom
ostáva, že žalobca sa na nariadenú lekársku prehliadku nedostavil. V odvolaní síce namietal, že
nadobudol nedôveru vo vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu, ktorý mal lekársku prehliadku vykonať,

uvedené však nemožno akceptovať a považovať za dôvod pre odmietnutie podrobiť sa lekárskej
prehliadke. Žalovaný v konaní objasnil, že v prípade zdravotníckeho zariadenia ide o zazmluvneného
partnera, u ktorého absolvujú riadne i mimoriadne lekárske prehliadky všetci zamestnanci. Ak by aj
žalobca považoval konanie zamestnávateľa vyslať ho na mimoriadne lekárske vyšetrenie za šikanózne,
z ničoho nebolo možné vyvodiť nadobudnutie nedôvery aj vo vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu,
v ktorom žalobca už v minulosti vykonal vstupné a následné pravidelné prehliadky (bez akýchkoľvek

výhrad). Argumentáciu o neudelení informovaného súhlasu v zmysle § 6 a nasl. zákona č. 576/2004 Z.z.
považoval odvolací súd za účelovú, nakoľko informovaný súhlas možno odmietnuť bezprostredne pred
poskytnutím zdravotnej starostlivosti a po poučení ošetrujúcim pracovníkom, ku ktorému sa žalobca ani
len nedostavil.

33. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v dôsledku vyhotovovania a uverejňovania zvukovo-obrazových
záznamov sa hypoteticky mohol narušiť, resp. zhoršiť vzťah iba medzi žalobcom a kolegami F. a J.,
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu, z ktorého vyplýva, že konanie
žalobcu vyhodnotil ako nelojálne vo vzťahu k zamestnávateľovi, smerujúce proti jeho oprávneným
záujmom, pričom žalobca produkoval množstvo audiovizuálneho obsahu, v ktorom zosmiešňoval a

urážal nielen svojich kolegov ale aj nadriadených. Je zrejmé, že znevažujúce tvrdenia sa netýkali
iba uvedených zamestnancov, ale aj iných kolegov, a v neposlednom rade znevažovali predovšetkým
žalovaného ako zamestnávateľa. Pri vyhotovovaní týchto záznamov bol žalobca súčinný, trval na ich
vyhotovení a v priebehu konania nikdy neuviedol, že nesúhlasil s ich zverejnením. Napokon, žalobca
vo svojich vyjadreniach sám prezentoval, že cieľom odborovej organizácie, v ktorej riadiacej štruktúre

bol žalobca zaradený, bolo zverejňovanie videí za účelom zabezpečenia transparentnosti procesov vo
vnútriorganizáciezamestnávateľaakospoločnostismajetkovouúčasťouštátu. Obsahtýchtozáznamov
je založený v súdnom spise, a to aj s textovým prepisom, z ktorého jasne vyplývajú znevažujúce a
poškodzujúce tvrdenia vyslovené žalobcom, ktorých existenciu v konaní nikdy nepoprel, preto jeho
obranu v odvolacom konaní nepovažoval odvolací súd za účinnú.

34. V súvislosti s nevykonaním dôkazu navrhnutého žalobcom v priebehu prvoinštančného konania sa
odvolací súd prikláňa k názoru, že v danom prípade návrh žalobcu na vykonanie dokazovania nebol
kvalifikovaný, keďže žalobca neuviedol, aký konkrétny dôkaz navrhuje a za účelom preukázania akých
skutočností tvrdených žalobcom. So zreteľom na uvedené potom nemožno priznať úspech argumentácii

žalobcu o aplikácii § 319 a § 320 C.s.p. ako aj o aplikácii zásady ochrany slabšej sporovej
strany. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že pokiaľ žalobca (až v podanom odvolaní) prezentoval,
že navrhovaným dôkazom sa snažil preukázať snahu žalovaného o spísanie zápisnice o porušení
pracovnej disciplíny bez účasti zástupcu zamestnancov, v konaní bolo nepochybne preukázané, že táto
zápisnica bola vyhotovená, a to za účasti zástupcu zamestnancov, pričom žalovaný nesúhlasil iba s

vyhotovením audiovizuálneho záznamu pri jej spisovaní. Uvedené vyplýva z audiovizuálnych záznamov
založených v súdnom spise a v ich textovom prepise. S ohľadom na uvedené potom ani nie je zrejmé,
aké konkrétne tvrdenia žalobcu mali byť uvedeným dôkazom preukázané.

35. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

ako vecne správne potvrdil.

36. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396
ods. 2 C.s.p. , a v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 10, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024