Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120388989
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120388989.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2,
Bratislava-mestskáčasťRužinov,IČO:35724803,zast.RemediumLegal,s.r.o.,sosídlomPrievozská
2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ K. F., nar. M., bytom K. a 2/ D.
F., nar. M., bytom N., zast. Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., so sídlom Šumavská
3, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 856 592, o zaplatenie 45.755,24 eur s príslušenstvom,

vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 28Csp/28/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2023 sp. zn. 23CoCsp/62/2022, takto

r o z h o d o l :

Senát 2C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca (pôvodne Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.) sa podanou žalobou domáhal voči

žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia istiny vo výške 45.755,24 eur
s príslušenstvom, z dôvodu porušenia záväzku žalovanými vyplývajúcim im z úverovej zmluvy č.
XXXXXXXX/XXXX uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými. Žalobca tvrdil a preukazoval, že na
základe úverovej zmluvy poskytol žalovaným 1/ a 2/ medziúver vo výške 48.700 eur, ktorý bol čerpaný
v mesiacoch november 2014 - marec 2015. Žalovaní poskytnutý úver riadne nesplácali, z uvedeného
dôvodu žalobca požiadal žalovaných dňa 29. septembra 2017 o okamžité splatenie celého

zostatku úveru vo výške 47.832,46 eur. Čiastkové plnenia žalobca preúčtoval na úhradu istiny a časť
na sporiteľský účet.

2. Svoj nárok žalobca uplatnil v upomínacom konaní návrhom na vydanie platobného rozkazu
adresovanému Okresnému súdu Banská Bystrica. Návrh bol doručený upomínaciemu súdu dňa 25.
septembra 2020 (č. l. 57 spisu). Okresný súd v upomínacom konaní vydal 16. decembra 2020

platobný rozkaz sp. zn. 8Up/1851/2020, ktorým návrhu na vydanie platobného rozkazu vyhovel.

2.1. Žalovaní 1/ a 2/ podali proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom namietli predovšetkým
premlčanie uplatneného nároku; mali za to, že premlčacia doba začala plynúť dňa 21. januára 2017.
Pokiaľ bola žaloba podaná dňa 25. septembra 2020, v čase podania žaloby bol nárok premlčaný.

2.2. Na výzvu upomínacieho súdu žalobca navrhol pokračovanie v konaní; nárok s poukazom na
ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“) nepovažoval za premlčaný.

2.3. Okresný súd Banská Bystrica ako súd upomínací vec postúpil Okresnému súdu Galanta ako

súdu príslušnému na prejednanie žaloby z dôvodu, že žalobca v zákonom stanovenej lehote navrhol
pokračovanie v konaní na príslušnom súde.3. Okresný súd Galanta (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. decembra
2021 č. k. 28Csp/28/2021-136 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej

inštancie“) žalobu zamietol (prvá výroková veta); rozhodol, že žalovaní majú nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

3.1. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 310/1992
Zb. o stavebnom sporení (ďalej len „zákon č. 310/1992 Zb.“); § 497, § 502 ods. 1 prvá veta, § 503

ods. 1 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 54a, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 511
ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 565 Občianskeho zákonníka; aplikoval § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z.
Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 5. novembra 2014 žalobca ako stavebná sporiteľňa a žalovaný 1/
ažalovaná2/akoklientuzatvoriliúverovúzmluvuč.XXXXXXXX/XXXX,nazáklade,ktorejbolžalovaným
poskytnutýmedziúvervovýške48.700eursfixnouúrokovousadzbou11,99%ročnepočas60mesiacov
od prvého čerpania medziúveru pri splnení všetkých podmienok zabezpečenia návratnosti medziúveru,

po uplynutí 60 mesiacov od prvého čerpania medziúveru s fixnou úrokovou sadzbou 3,90 %
ročne, s predpokladanou dĺžkou medziúveru max. 146 mesiacov a končí pridelením stavebného úveru;
výška mesačnej splátky 229,61 eur vrátane poistenia vo výške 14,61 eur, so splatnosťou splátky vždy v
prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca, najneskôr do 16. dňa v príslušnom mesiaci so začiatkom
splácania01.12.2014.Začiatoksplácaniaúverusuvedenímvýškysplátkyajejsplatnostibolžalovaným

oznámený listom z 20. novembra 2014. Keďže žalovaní poskytnutý úver riadne a včas nesplácali,
žalobca ich viacerými upomienkami vyzýval na uhradenie nedoplatkov; z dôvodu neuhradenia
dlhu žalobca listom z 29. septembra 2017 označeným ako Žiadosť o okamžité splatenie úveru oznámil
žalovaným predčasnú splatnosť pohľadávky k 29. septembru 2017 a vyzval ich na úhradu dlžnej sumy
47.832,46 eur.

3.2. Okresný súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými posúdil ako vzťah spotrebiteľský;
prioritne sa zaoberal otázkou namietaného premlčania nároku. Zdôraznil, že žalovaní svoje zmluvné
povinnosti platiť splátky medziúveru porušili; medziúver v dohodnutých splátkach nesplácali a na
riadne splácanie úveru boli žalobcom vyzývaní upomienkami. Vzhľadom k uvedenému žalobca ku dňu

29. septembra 2017 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru, v dôsledku čoho žalovaným vznikla povinnosť
vrátiť žalobcovi celú dlžnú sumu zostatku úveru vo výške 47.832,46 eur. Pri posudzovaní dôvodnosti
zosplatnenia úveru okresný súd aplikoval § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že tieto upravujú len zákonné podmienky na zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splatnej splátky, avšak samé osebe nemajú vplyv na začiatok plynutiapremlčacejdoby.

Začiatokpremlčacejdobyjeupravenýv§103Občianskehozákonníka,podľaktoréhoakbolodohodnuté
plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre
nesplnenie niektorej zo splátok stane zročný celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa
zročnosti nesplnenej splátky. Pre okresný súd z uvedeného ustanovenia nevyplynulo, že by začiatok
plynutia premlčacej doby mal nastať až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením

splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní.

3.3. Okresný súd tak uzavrel, že nebolo sporné, že žalovaní poskytnutý úver riadne a včas nesplácali;
nebolo sporné, že k zosplatneniu úveru došlo na základe omeškania so splátkou splatnou 1. júna 2017.
Súd prvej inštancie nemal pochybnosť, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru bezpochyby došlo

prenezaplateniesplátkysplatnej1.júna2017,odktorejzročnostizačalaplynúťpremlčaciadobaprecelý
zosplatnený dlh. Trojročná premlčacia doba vyplývajúca z § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka
v spojení s § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. tak uplynula 5. júla 2020. Keďže žaloba bola podaná
na súde až 25. septembra 2020, bola podaná oneskorene; žalobcovi nebolo možné premlčané právo
priznať. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu zamietol, považujúc uplatnený nárok za premlčaný.

3.4. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval § 262 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a náhradu
trov konania priznal v spore plne úspešným žalovaným.

4. Po podaní odvolania okresný súd postupom podľa § 80 CSP uznesením z 29. septembra 2022 č.
k. 28Csp/28/2021-220 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu: Wüstenrot stavebná
sporiteľňa, a. s., so sídlom Grösslingová 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, vstúpila spoločnosť: EOS KSISlovensko,s.r.o.,sosídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:35724803.Uzneseniesastaloprávoplatným
dňa 26. októbra 2022.

5. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) konajúc o odvolaní žalobcu
rozsudkom z 27. februára 2023 č. k. 23CoCsp/62/2022-260 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková
veta); o trovách rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

5.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP; v podstatných
záveroch, najmä pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, sa stotožnil so závermi okresného
súdu. Zdôraznil, že predmetom odvolacieho konania vzhľadom na odvolacie námietky bolo
preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; posúdenie, či súd
prvej inštancie správne určil, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, a teda, či správne určil začiatok

plynutia premlčacej doby.

5.2. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že na prejednávanú vec je potrebné
aplikovať § 53 ods. 9, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka a dodal, že vo všeobecnosti
premlčacia doba celej zosplatnenej pohľadávky začne plynúť v zmysle § 103 druhá veta

Občianskeho zákonníka odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh a táto
premlčacia doba je trojročná. V spotrebiteľských sporoch je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, v ktorom najvyšší súd vyslovil,
že je potrebné ustáliť, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda

kedy najskôr mohol veriteľ úspešne podať žalobu na súd. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí dospel
k názoru, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci
po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatný celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň
je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, čo v danom kontexte znamená, že

tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer
zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa. Premlčacia
doba celého zvyšného dlhu pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch teda začne
plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených troch mesiacov od

omeškania uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s
úspechom obrátiť na súd prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka).

5.3. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a za rozhodnú
splátku, pre ktorú sa stal zročným celý dlh, považoval splátku splatnú k 1. júnu 2017, pretože právny

predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť úveru dňa 29. septembra 2017 (krajský súd nesprávne
uviedol 29. júla 2017 - poznámka dovolacieho súdu) a splátka, s ktorou boli dlžníci dňa 29. septembra
2017 v omeškaní 3 mesiace, bola práve splátka splatná ku dňu 1. júna 2017.

5.4. Na uvedené skutkové okolnosti odvolací súd aplikoval § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka

a konštatoval, že do omeškania s rozhodnou splátkou (splátka splatná dňa 1. júna 2017) sa dlžníci
dostali dňa 2. júna 2017 a od uvedeného dňa plynie trojmesačná doba podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. Trojmesačná doba v zmysle citovaného ustanovenia uplynula 4. septembra 2017 (za
použitia § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže 2. septembra 2017 bola sobota) a tento deň je
aj prvým dňom trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 4. septembra 2020. Ak potom žalobca

(jeho právny predchodca) podal žalobu až dňa 25. septembra 2020, žaloba bola podaná až po uplynutí
premlčacej doby. Ak aj žalobca uviedol, že mimoriadna splatnosť bola vyhlásená pre nezaplatenie
splátky splatnej dňa 20. júna 2017, ani v takom prípade by sa nič nezmenilo a premlčacia doba by
uplynula dňa 21. septembra 2020.

5.5. Pokiaľ odvolateľ namietal, že už súd prvej inštancie mal zohľadniť zákon č. 62/2020 Z. z.,
podľa ktorého § 1 a § 8 sa premlčacia doba predlžuje od 35 dní, odvolací súd konštatoval, že táto
námietka dôvodná nebola. Vychádzal z dôvodovej správy k uvedenému zákonu a konštatoval, že
citované ustanovenia upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v nimi uvedenom časovom rozpätíuplynuli a po odpadnutí prekážky ich plynutie pokračuje. Ustanovenia § 1, § 8 zákona č. 62/2020 Z.
z. nemožno vykladať tak, že v danom vymedzenom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré
plynuli počas obdobia vymedzeného v citovaných ustanoveniach. Odvolací súd tak odvolateľovi nedal

za pravdu pokiaľ tvrdil, že premlčacia doba mimo obdobia definovaného v § 1 a § 8 zákona č. 62/2020
Z. z. neplynula po dobu 35 dní, a z toho dôvodu by sa žalobou uplatnený nárok premlčal dňa 26. októbra
2020.

5.6. Konštatujúc správnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní odvolací súd rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil keď uzavrel, že k premlčaniu nároku došlo síce až 4. septembra 2020,
a nie ako uviedol súd prvej inštancie 5. júla 2020, avšak stále pred podaním žaloby dňa 25. septembra
2020.

5.7.Nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdpriznalvodvolacomkonaníplneúspešným
žalovaným.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP s tým, že navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

6.1. Pokiaľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; odvolací súd na prejednávaný
prípad neaplikoval právny predpis, ktorý aplikovať mal, resp. odmietol na inštitút premlčania aplikovať
zákon č. 62/2020 Z. z., v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.

6.2. Za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, považoval
otázku aplikácie § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. v otázke neplynutia, resp. spočívania
premlčacej doby pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, a to
nasledovne:
„Spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa

účinnostizákonač.62/2020Z.z.,tzn.od27.marca2020do30.apríla2020bezohľadunato,čiuplynutie
tejto lehoty skončí v rozhodnom období?“

6.3. Dovolateľ poukázal na závery súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie;
svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ako aj závery odvolacieho súdu,

ktorý konštatoval, že § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. upravuje spočívanie iba tých lehôt, ktoré
by v tam špecifikovanom časovom rozpätí uplynuli a po odpadnutí prekážky plynutie pokračuje a
zároveň, že § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že v danom vymedzenom
časovom období neplynú (prerušujú sa) všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas obdobia
špecifikovaného v citovanom ustanovení.

6.4. So záverom odvolacieho súdu uvedenom v predchádzajúcom bode sa dovolateľ nestotožnil
a mal za to, že v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch
na uplatňovanie alebo bránenie práva v období od účinnosti zákona do 30. apríla 2020 neplynú.
Vyjadril názor, že zákon č. 62/2020 Z. z. sa má vykladať tak, že počas v zákone (č. 62/2020 Z. z.)

uvedených období sa plynutie premlčacích lehôt z dôvodu pandémie COVID-19 prerušuje na
zákonom špecifikované obdobie (35 dní); prerušenie sa pritom vzťahuje na všetky zákonné lehoty v
súkromnoprávnych vzťahoch, ktorých zmeškanie, resp. márne uplynutie, spôsobuje pre určitý subjekt
práva negatívne dôsledky, teda najmä (aj) premlčaciu dobu. Premlčacie a prekluzívne doby sa
v zákonom stanovených obdobiach pozastavili; premlčaciu dobu je potrebné o tieto dni predĺžiť; k

predĺženiu premlčacej doby dochádza ex lege; každý kto bude tieto lehoty počítať, bude musieť vziať
do úvahy pravidlá mimoriadnej zákonnej úpravy. Aplikáciu zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno obmedziť
výlučne na prípady, pri ktorých by tieto doby v rozhodnom období uplynuli, nakoľko to zo zákona
nevyplýva. Bolo by to aj nelogické a priečilo by sa to samotnému cieľu, ktorý zákonodarca prijatím
zákona sledoval, a ktorým bolo pozastavenie plynutia lehôt počas pandémie. Z ustanovení

zákona č. 62/2020 Z. z. vyvodil, že ak (premlčacia) doba začala plynúť pred 27. marcom 2020 bez
toho, aby do tohto dňa uplynula, tak časový úsek 35 dní, počas ktorého premlčacia doba neplynie, musí
byť zohľadnený v jej celkovej dĺžke, čo fakticky znamená, že sa o túto dobu (35 dní) premlčacia doba
predlžuje.6.5. Dovolateľ poukázal vo vzťahu k svojej argumentácii na závery vyplývajúce z rozhodnutí
niektorých odvolacích súdov (uznesenie Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2023 sp. zn.

5CoCsp/23/2022 a zo 6. decembra 2022 sp. zn. 13CoCsp/31/2022; uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne zo 7. decembra 2022 sp. zn. 19CoCsp/28/2022; uznesenie Krajského súdu v Žiline z 29.
septembra 2022 sp. zn. 9CoCsp/41/2022).

6.6. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k začiatku premlčacej doby založil na závere

vyplývajúcom z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, s týmto záverom sa dovolateľ
stotožnil (ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
potom v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba pre všetky splátky úveru
splatné do budúcna prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky,
pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh). Stotožnil sa aj so skutkovým záverom odvolacieho súdu,
ktorý ako deň, ktorým premlčacia doba začala plynúť, ustálil deň 4. septembra 2017.

6.7. Ak dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, zmätočnostnú vadu ničím
nekonkretizoval iba uviedol, že súdy nižších inštancií mu nesprávnym procesným postupom znemožnili,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

6.8. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd odložil právoplatnosť potvrdzujúceho výroku I. rozsudku
odvolacieho súdu; dôvod hodný osobitného zreteľa videl v možnej budúcej nevymožiteľnosti, na
základe právoplatného rozhodnutia, uhradených trov konania.

7. Žalovaní v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie
žalobcu postupom podľa § 448 CSP zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

7.1. Podľa názoru žalovaných, ak žalobca vyvodil prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, dovolací

dôvod nevymedzil spôsobom podľa § 431 CSP nakoľko neuviedol, v čom namietaná vada spočíva;
žalobca uplatnenie tohto dôvodu žiadnym spôsobom neodôvodnil.

7.2. Pokiaľ žalobca vyvodil prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaní poukázali na
rozsudok odvolacieho súdu, ktorý riadne odôvodnil, akým spôsobom je potrebné interpretovať zákon

č. 62/2020 Z. z.; s týmto odôvodnením sa žalovaní stotožňujú. Účelom zákona bolo bezprostredne
reagovať na životné komplikácie spojené s pandémiou a nie v budúcnosti „darovať“ veriteľovi 35 dní
na predĺženie premlčacej doby. Vyjadrili sa k návrhu na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.

8. Žalobca v ďalšom vyjadrení zotrval na podanom dovolaní; novú argumentáciu v písomnom
vyjadrení neuviedol.

9. Po predložení veci na rozhodnutie o podanom dovolaní žalobca písomným podaním upovedomil
dovolací súd o rozhodnutiach v obdobných právnych veciach. Najvyšší súd podľa názoru dovolateľa v

rozhodnutiach z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 a z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023
nastolenúdovolaciuotázkuriešilavyriešiltak,žepočasvzákoneč. 62/2020 Z.z. uvedených období sa
plynutie premlčacích dôb z dôvodu pandémie COVID-19 prerušilo na zákonom špecifikované obdobie
(35 dní), pričom prerušenie sa vzťahuje na všetky premlčacie aj prekluzívne doby v súkromnoprávnych
vzťahoch, a to bez ohľadu na to, či išlo o lehoty, ktoré začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona

(27.marca2020)aneuplynulido30.apríla2020,alebootakélehoty,ktorézačaliplynúťpred27.marcom
2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, alebo o lehoty, ktoré začali plynúť počas stanoveného
obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky v trojčlennom senáte (ďalej aj „dovolací senát“ alebo „senát

2C“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom spĺňajúcim podmienku podľa
§ 429 ods. 2 písm. b) CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec
a dospel k záveru, že má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu občianskoprávneho kolégia (§ 48 ods. 2 CSP). Trojčlenný senát najvyššieho súdu má totižpodľa novšej judikatúry najvyššieho súdu povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu postupom podľa § 48 ods. 1 CSP v situácii, ak sa chce
odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, a v situácii,

kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, a v
situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
Úlohou veľkého senátu je nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu, ale aj zjednocovať judikatúru samotného najvyššieho súdu (uznesenie veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2021 sp. zn.

1VObdo/1/2020).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ
z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi kľúčový význam. Závery
o (ne)prípustnosti dovolania pritom prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom

(§ 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám
vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom
nastolenej právnej otázky.

12. Dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď za právnu otázku,

doposiaľ dovolacím súdom neriešenú, považoval nasledovnú právnu otázku:
„Spočíva, resp. neplynie premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa
účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 bez ohľadu na to, či uplynutie
tejto lehoty skončí v rozhodnom období?“
Dovolateľ sa nastolenou právnou otázkou pýta, či premlčacia doba (prípadne prekluzívna doba) v

súkromnoprávnych vzťahoch neplynie (spočíva) iba v prípade nárokov, ktoré by sa v rozhodnom
období (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) premlčali, alebo sa týka všetkých nárokov, u ktorých
rozhodné obdobie (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) je obsiahnuté vo všeobecnej premlčacej
(prekluzívnej) dobe, v ktoromkoľvek čase jej plynutia.

12.1. Uvedenú právnu otázku riešil odvolací súd tak, že uzavrel, že citované ustanovenia (§ 1 a § 8
zákona č. 62/2020 Z. z.) upravujú spočívanie iba tých lehôt, ktoré by v rozpätí od 27. marca 2020 do
30. apríla 2020 uplynuli a po odpadnutí prekážky (uplynutí zákonom vymedzeného obdobia) ich plynutie
pokračuje. Ustanovenia § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno vykladať tak, že vo vymedzenom
časovom období neplynú všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas vymedzeného obdobia (od 27.

marca 2020 do 30. apríla 2020).

13. Odvolací súd rozhodol napadnutým rozsudkom dňa 27. februára 2023.

13.1. Po rozhodnutí odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky nastolenú právnu otázku

(uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP) riešil v iných konaniach; v rozhodnutiach
z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 a z 26. septembra 2024 sp. zn. 4Cdo/155/2023.

13.2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 29. mája 2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 uviedol,
že „Z dôvodovej správy k zákonu č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že cieľom zákona je prijatie niektorých

mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
a niektorých opatreniach v justícii. Medzi tieto opatrenia zákonodarca zaradil aj obmedzenie plynutia
premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. ich navrátenie v určených
prípadoch, ako aj obmedzenie plynutia týchto procesných lehôt. Podľa dôvodovej správy „toto
opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony

potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že
by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je zamerané
na súkromnoprávne vzťahy, t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.“ Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých
premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali

plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27. marca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej
len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť pred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na
stanovené obdobie, ako aj tých, ktoré iii) začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal
až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časovéobdobie 27. marca 2020 až 30. apríla 2020. Právne posúdenie odvolacieho súdu, ktorý do premlčacej
doby nezarátal obdobie, kedy premlčacia doba neplynula (27. marca 2020 - 30. apríla 2020), považoval
dovolací súd za nesprávne.

13.3.Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení z 26. septembra 2024 sp.zn.4Cdo/155/2023
priklonil k prv vyslovenému názoru iného senátu dovolacieho súdu (sp. zn. 1Cdo/99/2022), poukázal
naň, považoval ho za prijateľný a uviedol, že sa nehodlá od neho odchýliť. Doplnil, že totožný prístup
(ako pri aplikácii § 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) je potrebné primerane aplikovať na ustanovenie § 8 písm. a)

zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne doby v súkromnoprávnych
vzťahoch spočívali okrem obdobia od 27. marca do 30. apríla 2020 aj v období od 19. januára 2021
do 28. februára 2021.

13.4. Predkladajúci senát neidentifikoval žiadne iné rozhodnutie, ktoré by (ku dňu rozhodnutia o
predložení veci na rozhodnutie veľkému senátu) nastolenú právnu otázku riešilo. Okrajovo bola táto

otázka nastolená vo veci, v ktorej najvyšší súd rozhodol uznesením z 11. decembra 2024 sp. zn.
3Cdo/47/2023, keď dovolateľ namietal, že premlčacia doba by tak v danom prípade uplynula až dňa 14.
mája 2022 (27. februára 2022 + 76 dní v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. ...). V označenej veci sa dovolací
súdalepredmetnouprávnouotázkounezaoberal z dôvodu, že zistil odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v otázke aplikácie § 103 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských veciach,

čo bolo dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

13.5. Ostatné dohľadané rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/220/2021 z 29. septembra
2021, sp. zn. 4Cdo/197/2020 z 5. marca 2021, sp. zn. 1Cdo/189/2022 z 28. marca 2023, sp.
zn. 7Cdo/97/2022 z 30. marca 2023), prípadne Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález zo 17.

augusta 2021 sp. zn. IV. ÚS 289/2021, nález z 20. apríla 2023 sp. zn. I. ÚS 51/2023) riešia iba otázku
procesných lehôt, na ktoré dopadá ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. v spojitosti s § 2 ods. 1
citovaného zákona (ustanovenie § 1 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo
určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v
konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho

obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu).

13.6. Prax odvolacích súdov nebola doposiaľ v tomto smere jednotná. Dovolateľ sám poukázal
na rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré podporujú jeho argumentáciu (bod 6.5. tohto rozhodnutia).

13.7. Naproti tomu Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku z 24. januára 2024 sp. zn.
17CoCsp/44/2023 vyslovil názor, že na beh hmotnoprávnej premlčacej doby sa zákon č. 62/2020 Z. z.
aplikuje len v prípade, ak koniec premlčacej doby pripadne do jedného z rozhodujúcich období podľa
§ 1 písm. a) od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 alebo podľa § 8 písm. a) od 19. januára 2021 do
28. februára 2021 zákona č. 62/2020 Z. z., pretože len takýto výklad zodpovedá cieľu a zmyslu

zákona č. 62/2020 Z. z. opakovane vyjadreného v dôvodovej správe k pôvodnému zneniu zákona
a jeho novele uskutočnenej zákonom č. 9/2021 Z. z., aby v čase vyhlásenia zákazu pohybu na
území SR z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 nemuseli občania a podnikatelia vykonávať úkony
potrebné na uplatňovanie svojich práv z obavy, že by o ne prišli v dôsledku premlčania alebo preklúzie.
Krajský súd v Banskej Bystrici dodal, že zákon č. 62/2020 Z. z. rozlišuje plynutie hmotnoprávnych lehôt

a procesnoprávnych lehôt, čo vyplýva z osobitnej úpravy plynutia hmotnoprávnych lehôt v § 1 a §
8 a procesnoprávnych lehôt v § 2 a § 9. Za účelom dosiahnutia cieľa zákona tento v § 1 písm. b) a § 8
písm. b) navracia hmotnoprávne lehoty uplynuté pred jeho účinnosťou, avšak nie v celom rozsahu, len
ich časť, aby oprávnené osoby mohli svoje nároky uplatniť na súde ešte 30 dní po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 62/2020 Z. z. Pokiaľ zákaz pohybu z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 nemohol

žiadnym spôsobom ohroziť právo vymáhateľné na súde v dostatočne dlhej premlčacej dobe na súde,
nie je dôvod na predĺženie premlčacej doby, ktorej cieľom je nútiť oprávnenú osobu, aby si svoje práva
uplatnila na súde v primeranej lehote.

13.8. Obdobný záver prijal Krajský súd v Nitre v rozsudku z 20. októbra 2022 sp. zn.

8CoCsp/17/2022, keď konštatoval, že ustanovenia § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. poskytujú ochranu
pred premlčaním nároku oprávnenej osoby, avšak uvedené zákonné ustanovenia sa vzťahujú len na tie
prípady, resp. premlčacie lehoty, ktoré mali uplynúť v § 1 alebo § 8 vymedzenom časovom rámci, t. j.
ak by koniec premlčacej doby spadal do časového obdobia predvídaného citovanými ustanoveniami.V žiadnom prípade však nemožno vysloviť, že tieto ustanovenia z hľadiska plynutia, resp. uplynutia
premlčacej lehoty sa vzťahujú generálne na všetky premlčacie lehoty a tieto predlžujú.

13.9. Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku z 30. októbra 2024 sp. zn. B1-37Cbi/5/2020 stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie v prípade interpretácie zákona č. 62/2020 Z. z. a považoval za
nepochybné, že právna úprava poskytuje ochranu len tým subjektom, ktorých nároky by sa v období
od účinnosti zákona, t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, premlčali alebo zanikli. Ustálil, že
nebolo účelom zákona predĺžiť premlčacie/prekluzívne lehoty, ale poskytnúť dodatočný náhradný čas

na uplatnenie práva pre tých, ktorých právo by v uvedených lehotách zaniklo, alebo sa premlčalo. Na
základe výkladu zákona (§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z.) z gramatického vyjadrenia slovného spojenia
„uplynutím ktorých by došlo“ pre krajský súd vyplynulo, že toto ustanovenie sa týka len tej časti lehoty,
ktorej uplynutie mohlo nastať v časovom rámci ustanovenom v § 1 citovaného zákona. Iba v prípade, ak
by koniec plynutia lehoty, teda posledný deň lehoty spadal do uvedeného časového rozhrania podľa §
1 písm. a) citovaného zákona, táto premlčacia lehota by mala uplynúť v čase odo dňa účinnosti

citovaného zákona od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, vtedy by táto lehota bola zachovaná, lebo by
neplynula. Z týchto dôvodov § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. poskytuje ochranu pred premlčaním, resp.
zánikom nároku oprávnenej osoby, avšak toto ustanovenie sa vzťahuje len na tie prípady, resp. lehoty,
ktoré mali uplynúť v § 1 vymedzenom časovom rámci, teda ak by koniec lehoty spadal do časového
obdobia konkretizovanom daným ustanovením. Krajský súd dodal, že nie všetky lehoty sa predlžujú a

poukázal na § 1 písm. b) citovaného zákona, podľa ktorého, ak by premlčacia lehota uplynula po 12.
marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, teda do 27. marca 2020, zákon predĺžil túto lehotu o 30 dní
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Na základe daného ustanovenia tiež došlo k zmene v
plynutí lehôt, relatívne premlčanému/zaniknutému právu priznal nárokovateľnosť, ktorú však obmedzil
lehotou ďalších 30 dní. Aj toto ustanovenie vychádzalo z predpokladu, že došlo k zániku takéhoto práva,

alebo k jeho premlčaniu v kritickom období. Zákonodarca neumožnil akékoľvek ďalšie plynutie danej
lehoty a predĺženie lehoty o tieto dni výslovne viazal na uplynutie lehoty v konkrétnom časovom rámci,
teda negeneralizoval akékoľvek všeobecné plynutie lehôt.

14. Predkladajúci senát 2C sa nestotožňuje so závermi vyslovenými dovolacím súdom v rozhodnutiach

sp. zn. 1Cdo/99/2022 a sp. zn. 4Cdo/155/2023, v ktorých najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na
závere, že pri počítaní premlčacej doby musí byť zohľadnené obdobie od 27. marca 2020 do 30. apríla
2020 u všetkých premlčacích a prekluzívnych dôb v súkromnoprávnych vzťahoch, ktoré začali plynúť
pred rozhodným obdobím (27. marca 2020) bez ohľadu na to, či koniec premlčacej (prekluzívnej)
doby nastal v rozhodnom alebo až v neskoršom období. Predkladajúci senát má za to, že neplynutie

(spočívanie) premlčacej doby podľa § 1 (prípadne podľa § 8) zákona č. 62/2020 Z. z. dopadá iba na
plynutie premlčacích (prekluzívnych) lehôt, u ktorých by premlčanie alebo preklúzia nastala práve
(a výlučne) v rozhodnom období (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020), a to z nasledovných dôvodov:

15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

15.1. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

15.2. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané, a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

15.3. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z.
Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,

b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po
nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

15.3.1. Zákon č. 62/2020 Z. z. nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia 25. marca 2020.15.4. Podľa § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. účinného od 19. januára 2021
Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie

práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

15.4.1. Zákon č. 9/2021 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou
pandémie ochorenia COVID-19 (a ktorým bolo zavedené ustanovenie § 8 vo vzťahu k premlčaniu alebo
preklúzii) nadobudol účinnosť 19. januára 2021.

16. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/62/2017 z 27. februára 2019 vo vzťahu k výkladu
právnej normy uviedol nasledovné: „Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre

uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu
a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových
kritérií: 1. jazykovo - gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický
výklad, 5. výklad na základe konformity s európskym právom, 6. výklad na základe konformity s
ústavou, 7. výklad v zmysle „hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá

dohoda, či niektorá z foriem výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a
viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.
Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo
formách logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne
záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu; až tam, kde

doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy,
sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej normy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov
teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže

totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti, či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie, či upresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto
prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy,a to najmä

v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým, či systematickým výkladom.
Otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ
vezmeme do úvahy jednu zo základnýchcharakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou
a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov
posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona, bez

možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k
absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi
„korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko - jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno
ignorovaťapodceňovať.Každáprávnanormamásvojzmyselaúčel,ktorýmožnovyvodiťpredovšetkým
z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (dôvodová správa k zákonu,

priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy
je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie
zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom
ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup
smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má

zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel zákonodarcu
a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s duchom doby“,
v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami,
všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia.“

16.1.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvuznesenísp.zn.II.ÚS142/2015z10.marca2015definoval,že
interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne
zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov
právneho štátu. Podstata ústavne konformného výkladu tak spočíva v tom, že ak sú pochybnostio výklade niektorej právnej normy, použije sa výklad, ktorý najviac zodpovedá ústave a princípom
právneho štátu v nej uvedených.

17. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 62/2020 Z. z. cieľom návrhu zákona je
prijatie niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a niektorých opatrení v justícii. Právna úprava sa, okrem iného, zameriava na obmedzenie
plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. ich navrátenie v
určených prípadoch. Časť uvedených opatrení je koncipovaných ako opatrenia dočasného charakteru,

pričom ich dočasnosť je daná dátumom, dokedy sa uplatňujú. Návrh zákona pracuje s termínom
do 30. apríla 2020; predkladateľ nevylučuje ďalšie predĺženie tohto termínu. Druhá časť opatrení
je koncipovaná ako opatrenia, ktoré možno aplikovať len v čase mimoriadnej situácie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších
predpisov, alebo v čase núdzového stavu podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti
štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších

predpisov.

17.1. Dôvodová správa v osobitnej časti k § 1 uvádza, že navrhované opatrenie má za cieľ v písmene
a) dočasne zabezpečiť to, že premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú do konca apríla 2020 plynúť a
v písmene b) navrátiť premlčacie a prekluzívne lehoty, ktoré uplynuli v čase od 12. marca 2020 do

dňa účinnosti predkladaného zákona, t. j. v čase od vyhlásenia mimoriadnej situácie na území
Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej
ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. Predkladateľ má za to, že toto opatrenie
môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné
pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje

práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované opatrenie je zamerané na súkromnoprávne
vzťahy, t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva, najmä podľa Občianskeho
zákonníka a Obchodného zákonníka.

17.2. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 9/2021 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č.

62/2020 Z. z., jej všeobecnej časti, predloženým návrhom zákona sa upravujú niektoré ustanovenia
osobitných právnych predpisov, ktorých zmenu alebo doplnenie si vyžiadala situácia s naďalej sa
šíriacou nebezpečnou nákazlivou chorobou COVID-19 na území Slovenskej republiky. Návrh zákona
reaguje na pretrvávajúci negatívny vývoj epidemiologickej situácie na Slovensku, a s tým súvisiace
opätovné vyhlásenie, resp. predĺženie núdzového stavu na území Slovenskej republiky. Novelou zákona

č. 62/2020 Z. z. sa upravujú pravidlá vykonania korešpondenčného hlasovania, pravidlá počítania
premlčacích a prekluzívnych lehôt alebo pravidlá vykonávania dražieb.

17.3. Dôvodová správa v osobitnej časti k § 8 a § 9 uvádza, že navrhované opatrenie má za cieľ v
písmene a) dočasne zabezpečiť to, že premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú do konca februára 2021

plynúť a v písmene b) navrátiť premlčacie a prekluzívne lehoty, ktoré uplynuli v čase od 1. januára 2021
do dňa účinnosti predkladaného zákona, t. j. v čase od ostatného vyhlásenia zákazu pohybu na území
Slovenskej republiky podľa uznesenia vlády č. 808 z 31. decembra 2020. Predkladateľ má za to, že
toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony
potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že

by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je zamerané
na súkromnoprávne vzťahy, t. j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Z hľadiska konštrukcie ide o rovnakú úpravu ako
bola pôvodne schválená v marci 2020 v súvislosti s prvou vlnou pandémie COVID-19.

17.4. K čl. VI - účinnosti zákona dôvodová správa uvádza, že účinnosť zákona sa navrhuje dňom
vyhlásenia, čo je odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom spočívajúcom v snahe minimalizovať
v čase pandémie vírusového ochorenia COVID-19 nutnosť návštev súdu alebo právneho zástupcu a
vytvoriť tak predpoklady pre obmedzenie šírenia tejto nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk predkladajúci senát konštatuje, že premlčanie je jeden
z občianskoprávnych inštitútov, popri preklúzii a vydržaní, pod ktorým sa rozumie kvalifikované uplynutie
času, v dôsledku ktorého možno nárok odvrátiť dovolaním sa premlčania. Podľa jednej z definícií
premlčanie, ako právny inštitút, je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zániksúdnej vymáhateľnosti práva, z ktorého sa stáva tzv. naturálna obligácia. Prostredníctvom premlčania
dochádza k oslabeniu subjektívneho práva v dôsledku márneho uplynutia času, tzv. premlčacej
doby. Oslabenie spočíva práve v tom, že pokiaľ je premlčanie namietnuté v súdnom konaní, súd

nemôže premlčaný nárok priznať a ten následne existuje vo forme naturálnej obligácie.

18.1. Účelom premlčania vo všeobecnosti je pôsobiť na veriteľa, aby svoje subjektívne právo uplatnil
v primeranom čase; zabrániť tomu, aby dlžníci neboli neprimeranú dobu nútení si splniť svoje
povinnosti a zabrániť existencii dlhodobého trvania práv a im zodpovedajúcich povinností. Účelom je tiež

predchádzať sporom iniciovaným po príliš dlhej dobe po vzniku uplatniteľného nároku z dôvodu, že čím
dlhšia doba uplynie od vzniku práva, tým zložitejšie je dokazovanie. V konečnom dôsledku uplatnenie
nároku po neprimeranej dobe môže mať za následok nemožnosť uplatnenia prostriedkov procesnej
obrany z dôvodu straty alebo zničenia dôkazov, nemožnosti vyslúchnuť svedkov a pod. V inštitúte
premlčania a jeho právnom význame sa premietajú zásada vigilantibus iura scripta sunt (na strane
nositeľa práva) a princíp právnej istoty (na strane nositeľa povinnosti).

18.2. Pokiaľ ide o premlčaciu dobu, rozumie sa ňou časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané,
inak nastávajú účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka; premlčacia doba je vymedzená
konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia; dĺžku premlčacej doby ustanovuje
zákon; všeobecná premlčacia doba je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná a plynie odo

dňa, kedy sa mohlo právo vykonať prvý raz. Občiansky zákonník ustanovuje aj osobitné premlčacie doby
(napr. v prípade nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia a pod.).

18.3. Plynutie premlčacej doby spravidla prebieha súvisle od jej začiatku (kedy sa právo mohlo vykonať
prvýraz,prípadnekedysapoškodenýdozvedeloškodeaktozaňuzodpovedáapod.)aždojejuplynutia

(časový úsek definovaný zákonom). Občiansky zákonník ustanovuje prípady, kedy a) premlčacia doba
nezačne plynúť (§ 113 a § 114 Občianskeho zákonníka); b) premlčacia doba spočíva (§ 112 a § 114
Občianskeho zákonníka); c) premlčacia doba neskončí (§ 113 Občianskeho zákonníka) a d) premlčacia
doba sa preruší (§ 110 Občianskeho zákonníka).

18.4. Podstatným, aj z hľadiska prejednávanej veci je, že v prípade uplatnenia práva na súde alebo u
iného príslušného orgánu v premlčacej dobe, premlčacia doba od tohto uplatnenia neplynie.

19. Predkladajúci senát pripúšťa, že výklad ustanovenia § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. realizovaný
senátmi najvyššieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/99/2022 a 4Cdo/155/2023 sa na prvý pohľad

javí správny.

19.1. Predkladajúci senát má ale za to, že senáty 1C a 4C nevzali do úvahy historické súvislosti vzniku
právnej normy, úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu č. 62/2020 Z.
z. a jeho novele realizovanej zákonom č. 9/2021 Z. z. a dopad na princíp právnej istoty účastníkov

občianskoprávnych vzťahov.

20. V teórii práva sa rozlišujú formálne a materiálne pramene práva; pod materiálnym
prameňomprávasarozumejúrôznefaktory(ekonomické,sociálne,demografické,geografické,politické,
mravné, ekologické, technologické a iné), ktoré vplývajú na tvorbu práva. Materiálne pramene práva tak

predstavujú dôvody, pre ktoré bola tá-ktorá norma prijatá.

20.1. V konkrétnom kontexte právna norma, zákon č. 62/2020 Z. z., ako to vyplýva aj z jej názvu,
bola prijatá ako právna norma reagujúca na šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19.
Na túto mimoriadnu situáciu právna norma reaguje niektorými mimoriadnymi opatreniami v justícii,

a to úpravou lehôt, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, úpravou
lehôt určených na vykonanie procesného úkonu, úpravou vykonávania súdnych pojednávaní len v
nevyhnutnom rozsahu, doplnením osobitného dôvodu pre odklad exekúcie, nemožnosti výpovede
nájmu v prípade omeškania nájomcu s platením nájomného z dôvodov súvisiacich so šírením choroby
COVID-19, predĺženia lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nemožnosti pristúpenia k

výkonu záložného práva a povinnosti upustiť od vykonania dražby.

20.2. Spoločným menovateľom všetkých zákonom č. 62/2020 Z. z. prijatých opatrení, je ich
mimoriadnosť (viazaná na šírenie choroby COVID-19), dočasnosť (opatrenia sú koncipované akodočasné a nie trvalé) a v rámci tejto dočasnosti ich individualizácia (adresnosť). Právna úprava reaguje
na vyhlásený núdzový stav, ktorý je tak dôvodom (materiálnym prameňom práva), pre ktorý bola právna
norma (zákon č. 62/2020 Z. z. a v konečnom dôsledku aj jeho novela realizovaná zákonom č. 9/2021

Z. z.) prijatá.

20.3. Z dôvodovej správy k obom zákonom (zákon č. 62/2020 Z. z. ako aj jeho novela zákon č. 9/2021
Z. z.) vyplýva účel zákona, ktorým je obmedzenie mobility obyvateľstva v čase núdzového stavu, čím sa
sledovalo obmedzenie šírenia choroby COVID-19. Tento účel vyplýva aj z konštatovania v osobitnej

časti dôvodovej správy k § 1 - aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony
pre uplatňovanie ich práv v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania
alebo preklúzie.

20.4. Primárnym účelom zákona je tak obmedzenie pohybu fyzických osôb z dôvodu predchádzania
šírenia choroby COVID-19.

20.5. Z uvedeného vyplýva, že zavedené mimoriadne opatrenia (uvedené v bode 20.1. tohto uznesenia)
nie sú samotným účelom právnej normy, ale prostriedkom, ako tento účel dosiahnuť.

21. Pokiaľ ide o opatrenie podľa § 1 (resp. aj § 8 po novele zákonom č. 9/2021 Z. z.) zákona č.

62/2020 Z. z., týmto opatrením sa sleduje naplnenie účelu zákona (obmedzenie mobility obyvateľstva)
prostredníctvom toho, že dočasne zabezpečí, že premlčacie a prekluzívne doby plynúť do konca apríla
nebudú. Podstatným je dočasnosť navrhovaného (a neskôr schváleného) mimoriadneho opatrenia,
viazaného práve a výlučne na núdzový stav a potrebu obmedzenia mobility obyvateľstva. Zákonodarca
nenovelizuje Občiansky zákonník ako všeobecnú normu občianskeho práva upravujúcu komplexne

inštitút premlčania, ale osobitným zákonom v mimoriadnej situácii, dočasne a aj prostredníctvom
individualizácie upravuje plynutie premlčacích (a prekluzívnych) dôb počas presne vymedzeného
obdobia (od účinnosti zákona 25. marca 2020 - 30. apríla 2020). Napokon, navracia už uplynutú
premlčaciu dobu, ktorá uplynula pred účinnosťou zákona, a výslovne konkretizuje (individualizuje)
prípady, kedy k navráteniu uplynutej doby dochádza (ktoré uplynuli v čase od 12. marca 2020

do dňa účinnosti zákona). Podstatné je, že práve 12. marca 2020 bol deň, odkedy (od 6. hodiny rannej)
bola vládou Slovenskej republiky vyhlásená v súvislosti s rizikom šírenia koronavírusu mimoriadna
situácia na území Slovenskej republiky, z čoho v kontexte širších súvislostívyplýva, že k navráteniu
uplynutej premlčacej doby dochádza iba a výlučne z dôvodu vyhlásenej mimoriadnej situácie.

21.1. Aj v konkrétnosti (spočívanie premlčacej doby podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z.) platí účel
mimoriadneho opatrenia, ktorým je obmedzenie mobility obyvateľstva, ktorý zákonodarca v dôvodovej
správe vyjadril tým, že opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nevyhnutne
nemuseli vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase
pandémie.

21.2. Uvedenému účelu zákona, jeho mimoriadnosti a dočasnosti nasvedčuje aj navrhovaná účinnosť
zákona dňom jeho vyhlásenia práve a výlučne z dôvodu snahy minimalizovať v čase pandémie nutnosť
návštev súdu alebo právneho zástupcu a vytvoriť tak predpoklady pre obmedzenie šírenia choroby.

21.3. Predkladajúci senát v tomto smere uzatvára, že účelom právnej úpravy bolo prostredníctvom
mimoriadnych opatrení obmedziť mobilitu obyvateľstva; zákon č. 62/2020 Z. z. predstavuje
mimoriadnu (v čase mimoriadnej situácie a vyhláseného núdzového stavu) a dočasnú úpravu
(trvanie prijatých opatrení je časovo obmedzené) s individualizáciou prijatých opatrení v ich
previazanosti na mimoriadnu situáciu šírenia choroby COVID-19 (navrátenie premlčacej doby len

v prípadoch, kedy premlčacia doba uplynula od 12. marca 2020 do dňa účinnosti zákona, nemožnosť
skončenia nájmu ako dôvodom neplnenia povinnosti nájomcu sú okolnosti majúce pôvod v šírení
choroby COVID-19, odklad exekúcie na žiadosť povinného, pričom žiadosť musí obsahovať vyhlásenie
povinného, že práve v dôsledku mimoriadnej situácie došlo k prechodnému poklesu jeho príjmov
a pod.).

22. Ustanovenie § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. definuje, že lehoty ustanovené právnymi predpismi
v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv, uplynutím ktorých by došlo kpremlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú.
Zákon č. 62/2020 Z. z. nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia (25. marca 2020).

22.1. Pokiaľ ide o lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na
uplatňovanie alebo bránenie práv, niet pochybnosti o tom, že ide o premlčaciu dobu a prekluzívnu
dobu, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu.

22.2. Prirodzeným právnym následkom uplynutia ktorejkoľvek premlčacej doby je premlčanie (zánik

vymáhateľnosti práva v prípade uplatnenej námietky premlčania) a následkom uplynutia prekluzívnej
doby je preklúzia (zánik práva).

22.3. Podľa názoru senátu 2C pokiaľ zákonodarca v normatívnom texte uviedol: „uplynutím ktorých by
došlo k premlčaniu alebo k zániku práva“, z neurčitej skupiny všetkých súkromnoprávnych nárokov,
ktoré podliehajú premlčaniu (prípadne preklúzii) vyčlenil tie, ktoré by sa premlčali, alebo ktoré by

sa prekludovali v zákonom vymedzenom období od účinnosti zákona (25. marca 2020) do 30. apríla
2020. Je tomu tak z dôvodu, že zákonodarca realizoval osobitnú právnu úpravu, ktorej účelom bolo
obmedzenie mobility obyvateľstva prostredníctvom mimoriadnych, dočasných a individualizovaných
opatrení.

23. Podľa názoru predkladacieho senátu je výklad § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. realizovaný senátmi 1C
a 4C v označených rozhodnutiach aj v rozpore s princípom právnej istoty, na ktorom je inštitút
premlčania založený.

23.1. Predĺženie všeobecných premlčacích lehôt u všetkých občianskoprávnych vzťahov

podliehajúcich premlčaniu by viedlo k neistote nositeľov právnej povinnosti.

23.2. Navyše, pokiaľ ide o uplatnenie práva u jeho nositeľov, toto v rozhodnom období (25. marca
2020 - 30. apríla 2020) bolo iba sťažené, nie však znemožnené; sťaženie uplatnenia práva trvalo podľa
zákona č. 62/2020 Z. z. celkom 76 dní (z toho podľa § 1 písm. a) 35 dní a podľa § 8 písm. a) 41 dní),

čo pri trojročnej všeobecnej premlčacej dobe (1095 dní) predstavuje v matematickom vyjadrení
6,94 % dní, kedy bola možnosť uplatnenia práva sťažená.

23.3. Na možnosť uplatnenia práva jeho nositeľov mimo zákonom stanovených období právna norma
(zákon č. 62/2020 Z. z.) nemá žiadny, resp. iba minimálny dopad; mimo zákonom stanovenej doby

nositeľom práva nič nebránilo svoje nároky uplatniť v súdnom, prípadne inom konaní a ani ich v
uplatňovaní práva nič neobmedzovalo. Spočívanie plynutia všetkýchpremlčacíchaprekluzívnychdôb
by bolo rozpore s povahou zákonom č. 62/2020 Z. z. prijatých mimoriadnych, dočasných a adresných
(individualizovaných) opatrení.

24. Vzhľadom na uvedené predkladajúci senát je toho právneho názoru, že § 1 zákona č. 62/2020 Z.
z. dopadá len na tie premlčacie (prekluzívne) doby, ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti
zákona (ako to zákon č. 62/2020 Z. z. v § 1 písm. b) výslovne ustanovuje) a na tie, ktoré by uplynuli
(a nárok by sa premlčal alebo prekludoval) v období od 25. marca 2020 - 30. apríla 2020. Na plynutie
ostatných premlčacích (a prekluzívnych) dôb ustanovenie § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. dopad nemá a

nemožno ho na plynutie týchto ostatných premlčacích dôb aplikovať. Pre úplnosť, obdobný záver
vyjadruje predkladajúci senát aj v súvislosti s aplikáciou § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. (ktoré ale na
prejednávanú vec nemá žiaden vplyv).

25. Vzhľadom k vyššie uvedenej argumentácii trojčlenný senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu 2C vzhľadom na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu uznesením rozhodol o postúpení veci na jej prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1 CSP).

26. Iba pre úplnosť, pokiaľ dovolateľ uplatnil zmätočnostnú vadu podľa § 421 ods. 1 písm. f) CSP, túto

žiadnym spôsobom neodôvodnil, najmä neuviedol, v čom namietaná vada spočíva.

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.