Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/153/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221202049
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2221202049.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XX, D. D. zastúpenej advokátom: JUDr. Zsolt Hodosi, Veľkoblahovská 6750, Dunajská Streda, proti
žalovanému: E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, G., o zaplatenie 6.480 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/21/2021-295 zo dňa

25. júna 2024 – voči vyhovujúcemu výroku I. a výroku III. o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a v zrušenom rozsahu
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

- 20 -
28Co/153/2024

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu4.704,-eurspolusročnýmúrokomzomeškaniavovýške5%zosumy24,-eurododňa01.12.2018
do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.01.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa
01.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo
dňa 01.04.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur

odo dňa 01.06.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,-
eur odo dňa 01.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.09.2019 do zaplatenia, zo sumy
180,- eur odo dňa 01.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.11.2019 do zaplatenia, zo
sumy 180,- eur odo dňa 01.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.01.2020 do zaplatenia,
zo sumy 180,- eur odo dňa 01.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.03.2020 do
zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.05.2020

do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa
01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo
dňa 01.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur
odo dňa 01.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 180,-
eur odo dňa 01.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 180,- eur odo dňa 01.02.2021 do zaplatenia, všetko do
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. konanie v časti nároku na zaplatenie sumy 1.776,-

eur s príslušenstvom zastavil. Výrokom III. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
72,60 % a výrokom IV. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku
v samostatnom uznesení.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 137 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že vykonaným dokazovaným mal preukázané, že strany sporu

boli manželia, ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Dunajská streda dňa
02.10.2015, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.11.2015. Bývalí manželia počas trvaniamanželstva nadobudli nehnuteľnosť v kat. území G., Obec G., vedenú na LV č.XXXX - rodinný dom
č. s. XXXX, na parcele č. 246/1, v podielovom spoluvlastníctve strán sporu v podiele 1/2, pôvodne
nadobudnuté do bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré bolo zrušené právoplatným rozsudkom po

rozvode manželstva. Výlučným vlastníkom parcely č. 246/2 zastavanej plochy a nádvoria o výmere
96 m2 v kat. úz. G., vedené na LV č. XXX je žalovaný titulom dedenia. Žalobkyňa v konaní sp. zn.
15C/20/2020 tvrdila, že od tej doby čo odišla zo spoločnej domácnosti, žalovaný ešte počas trvania
manželstva, vylákal od nej kľúče od domu a viac ich nevrátil a tým jej znemožnil zobrať si svoje osobné
veci. Toto tvrdenie žalobkyne žalovaný v rámci tohto konania nepoprel, čím dosvedčil, že nemal úmysel

do budúcna umožniť žalovanej nehnuteľnosť užívať v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Súd mal za
to, že táto samotná okolnosť svedčí o postoji žalovaného k právam žalobkyne, akýmkoľvek spôsobom
naložiť so svojim podielom na nehnuteľnosti. Súd považoval za tendenčné tvrdenie žalovaného, že
predmetnú nehnuteľnosť neužíva, nakoľko jeho trvalé bydlisko je vedené v G., F. H. I. XXXX/XX a
nie č. s. XXX, na parcele 246/1, keďže domovú nehnuteľnosť s. č. XXX má vo vlastníctve už od roku
2002. Ak by býval na uvedenej nehnuteľnosti, prečo by znemožnil žalovanej užívať svoj spoluvlastnícky

podiel do vyporiadania nehnuteľnosti, keď jej zobral kľúče od domu. V rámci rozvodového konania sa
žalovaný v podaní dňa 10.09.2015 v rámci umiestnenia maloletého dieťaťa vyjadril, že počas letných
prázdnin sa maloletá nachádzala v jeho starostlivosti a že sa cíti dobre vo svojom obvyklom prostredí
v rodinnom dome, v jeho spoločnosti je rada. Keďže ide o spor medzi bývalými manželmi, kde došlo
k oddelenému žitiu už v čase trvania manželstva a vymknutiu žalobkyne v decembri 2014, teda ešte

pred samotným rozvodom, pričom je tu prekážka, ktorá bráni vstupu žalobkyne na nehnuteľnosť aj v
prípade, že by chcela využiť svoje užívacie právo ako spoluvlastník, nakoľko pozemok na ktorom je
postavený rodinný dom je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, súd to považoval za dôvod brániaci
užívať domovú nehnuteľnosť už týmito nespornými okolnosťami tohto prípadu. Aby mohla vstúpiť na
nehnuteľnosť - pozemok na ktorom je postavený dom, potrebuje súhlas žalovaného. Ten opakovane pri

osobnej, ohlásenej návšteve v novembri 2021 a opakovane v októbri 2023, hoci aj bol v prvom prípade
doma, keď sa pohol záves, podľa tvrdenia žalobkyne, ani v jednom prípade, neumožnil vstup žalobkyne
na nehnuteľnosť. Žalovaný nepreukázal tvrdenia o presťahovaní sa do zdedeného rodičovského domu,
keď okolnosti už len pri návšteve v roku 2020, ktorú potvrdil aj žalovaný, svedčili o tom, že žalovaný
trvale užíval spoločný rodinný dom, aj s treťou osobou, keď vychádzal z domu v domácom oblečení

a v papučiach. Jeho matka mala byť spolu s bratom umiestnená do domova sociálnych služieb už v
roku 2017, alebo 2019. Žalovaný nevedel presne uviesť obdobie, kedy v zdedenom dome mal bývať.
Súd nepovažoval, tvrdenú prekážku technického stavu nehnuteľnosti - nemožnosť obývať dom, za
opodstatnenú. Rodinný dom strán sporu bol skolaudovaný v roku 2004, pokiaľ by mal žalovaný trvale
obývať zdedený rodičovský dom, nevysvetlil, prečo potom po roku 2017, alebo 2019 (sám sa nepamätal,

kedy bola matka umiestnená do domova), vyšiel zo spoločného rodinného domu a v prítomnosti ešte
ďalšej osoby. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o neužívaní nehnuteľnosti. Potom
platí, že ak spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytovať peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu
užívania) len vtedy, ak preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Ak

nepreukáže,žejeoprávnenýspoločnúnehnuteľnosťužívaťnadrámecsvojhospoluvlastníckehopodielu
bezodplatne, vzniká mu bezdôvodné obohatenie, za ktoré musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť
peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vrátené. Ak by existovala medzi
spoluvlastníkmi platná zmluva o odplatnom užívaní ich spoločných nehnuteľností, žalobca by nemal
dôvod požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, ale žaloval by na splnenie záväzku zo zmluvy

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 24.1.2007, sp. zn. 33 Odo 778/2005).

3. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný, keď žalovaný nepreukázal žiadny
dôvod užívania spoluvlastníctva nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu. Samotná skutočnosť, že
žalobkyňa opustila nehnuteľnosť a prestala ju trvale užívať, neznamenala vzdanie sa práva k predmetnej

nehnuteľnosti. Jej spoluvlastnícky podiel ostal zachovaný a žalovaný jej podiel užíval, z čoho je povinný
zaplatiť náhradu za jej nadužívanie. Žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie náhrady za neužívanie
svojho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, rodinného domu o výmere 120 m2, 3,- eurá za m2,
nájomné 360,- eur na mesiac, čo oprela o stanovisko realitnej kancelárie Direct Real Comfort REKATO
plus s. r. o. zo dňa 12.02.2021, vychádzajúc z aktuálnej trhovej ceny z možnosťou odchýlok plus -

mínus 10 %. Nehnuteľnosť sa nachádza v katastri obce G. a v prípade prenájmov rodinných domov
uvedenom katastri uviedol cenu bez režijných nákladov. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobe
žiadnym spôsobom výšku uplatneného nároku nerozporoval. Až v záverečnej reči, na pojednávaní
dňa 24.03.2022 uviedol, že nebola preukázaná výška uplatnenej pohľadávky, keď doklad mal leninformatívny charakter, nezohľadňoval skutočnosť, že žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku na
ktorom bol dom postavený. Keďže žalovaný tvrdenie žalobkyne o výške náhrady riadne nepoprel, dôkaz
na svoje tvrdenia v priebehu konania neprodukoval, a to ani po zrušení a vrátení veci, neuviedol ani v

záverečnej reči, hoci mu nič nebránilo v tom, aby taký dôkaz predložil (odhad inej realitnej kancelárie,
odborný posudok) a tým poprel tvrdenia žalobkyne o výške nájomného v uvedenom čase za danú
nehnuteľnosť, súd vyčíslil výšku nároku žalobkyne v uplatnenej výške. Priznal nárok na náhradu za
obdobie od decembra 2018 až do februára 2021, keď nárok vo zvyšnej časti, žalobkyňa vzala späť, po
námietke premlčania vznesenej žalovaným. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie nároku žalobkyňou za

obdobieod01.03.2018do01.11.2018vsume1.776,-eurspríslušenstvom,súdrozhodolajočiastočnom
zastavení konania v späťvzatej časti, keď k zastaveniu došlo vinou žalobkyne, lebo žalovaný v uvedenej
časti uplatnenej pohľadávky vzniesol námietku premlčania. V zmysle § 517 ods. 1 a 2 OZ žalobkyni
vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania stanovených zákonom v zmysle § 3 nariadenia SNR
č. 87/l995 Zb. v zmysle novely č. 586/2008 Z.z. a novely č. 20/2009 Z.z. Úrok z omeškania v rozhodnom
čase bol vo výške 5 % ročne, počítaný od prvého dňa v tom ktorom mesiaci.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na úspech žalobkyne v pomernej časti nároku, jej súd priznal
náhradu trov konania v rozsahu 72,60 %.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie v rozsahu jeho vyhovujúceho
výroku I. a výroku III. o nároku na náhradu trov konania, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok

v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobkyni
nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. V odvolaní žalovaný poukázal na
ust. čl. 20 ods. 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj ust. § 3 ods. 1, § 122 ods. 3, § 123, § 124, §
137 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z odôvodenia napadnutého rozsudku nie je
možné ustáliť obdobie, za ktoré bol žalobkyni voči žalovanému priznaný nárok na náhradu za neužívanie

spoločnej nehnuteľnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tento údaj nijako nevyplýva, súd síce
v ods. 1. odôvodnenia spomína, že „uplatnené obdobie“ je odo dňa 01.03.2018 do dňa 01.05.2021
(teda 38 kalendárnych mesiacov, čo zodpovedá žalobkyňou pôvodne uplatnenej istine v sume 6.480,-
eur, určenej ako súčin mesačnej sadzby náhrady za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti v sume 180,-
eur a počtu 38 kalendárnych mesiacov), avšak žalobkyni priznaná istina predstavuje iba sumu 4.704,-

eur, ktorá pokrýva iba obdobie 26,13 kalendárnych mesiacov, ktoré v komparácii so znením časti
bodu I. výroku napadnutého rozsudku o úrokoch z omeškania zrejme zodpovedá obdobiu odo dňa
27.11.2018 do dňa 31.01.2021 v dĺžke 26 mesiacov a 4 dní [nakoľko žalobkyňa požadovala a súd jej
priznal tiež úrok z omeškania zo sumy 24,- eur odo dňa 01.12.2018, ktorá suma za november 2018
zodpovedá sadzbe za 4 dni, keďže 24,- eur = (180,- eur/30 dní) x 4 dni]. Navyše, konkrétne obdobie,

za ktoré bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti, nevymedzila
jednoznačne a nesporne ani žalobkyňa. V závere bodu II. podanej žaloby zo dňa 11.05.2021 sa
uvádza, že „si uplatňuje náhradu za obdobie od novembra 2017 do súčasnosti, t. j. za uplynulých
36 mesiacov“, čo je však vyslovene zmätočné, keďže v prípade uvedenej žaloby vyhotovenej dňa
11.05.2021 zodpovedá pojmu „súčasnosť“ obdobie kalendárneho mesiaca máj 2021, avšak čas 36

kalendárnych mesiacov od kalendárneho mesiaca november 2017 predstavuje také obdobie, ktoré
sa končí uplynutím kalendárneho mesiaca októbra 2020; uvedenú zmätočnosť žaloby (pokiaľ ide o
konkrétne obdobie, za ktoré mal byť žalobkyni priznaný nárok na náhradu za neužívanie spoločnej
nehnuteľnosti) pritom ďalej umocňuje bod III. podanej žaloby a v nadväznosti naň bod IV. podanej žaloby
(žalobný návrh), z ktorých možno odvodiť, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu za neužívanie spoločnej

nehnuteľnosti za kalendárne mesiace február 2018 (s prvou „splátkou“ sa mal žalovaný podľa žaloby
dostať do omeškania dňa 01.03.2018) až apríl 2021 (s poslednou „splátkou“ sa mal žalovaný podľa
žaloby dostať do omeškania dňa 01.05.2021), čo predstavuje celkovo 39 kalendárnych mesiacov a nie
36 kalendárnych mesiacov (bod II. žaloby). Namietanú zmätočnosť podanej žaloby pritom žalobkyňa
zavŕšila svojim podaním zo dňa 11.10.2021, ktorým došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, a to v tom

smere, že podľa upraveného žalobného návrhu, ktorý je obsiahnutý v tomto podaní, sa môže javiť, že
žalobkyňa si ďalej uplatňuje náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti už iba za obdobie odo dňa
27.11.2018 do dňa 31.01.2021, teda v dĺžke 26 mesiacov a 4 dní. V uvedenej sporovej veci nebolo
doteraz zo strany žalobkyne jednoznačne vymedzené, za aké konkrétne časové obdobie si nárok nanáhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti vlastne uplatnila. Ide pritom o rozhodujúcu skutočnosť,
ktorá má priamy vplyv na možnosť žalovaného uplatňovať prostriedky procesnej obrany a zisťovanie
skutkového stavu, a ktorý pre súd znamená nemožnosť priznania takéhoto (neurčitého) nároku. Konanie

má teda inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Súčasne z vykonaného dokazovania nevyplývajú súdom prvej inštancie tvrdené skutkové zistenia.
Žalobkyňa v podanej žalobe tvrdila, že ona sama spoločný rodinný dom v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu neužíva, pričom spoločný rodinný dom je údajne užívaný žalovaným v

rozsahu, ktorý prevyšuje jeho spoluvlastnícky podiel; toto tvrdenie žalobkyne žalovaný od počiatku
výslovne poprel, uviedol aj vlastné tvrdenia o týchto skutkových okolnostiach a žalobkyňa ich opak iba
tvrdila, no žiadnym spôsobom ho nepreukázala a nesporne teda ohľadom svojich tvrdení neuniesla
dôkazné bremeno, ani pokiaľ ide o základ uplatneného nároku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je nijako jasné, či dôvodom na priznanie tohto nároku žalobkyni bol fakt, že žalovaný spoločný dom
užíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, alebo že žalobkyni bránil v užívaní spoločného

domu, prípadne kombinácia uvedených skutočností. Podľa skutkových zistení súdu žalovaný od
žalobkyne ešte počas trvania manželstva (manželstvo zaniklo rozvodom dňa 26.11.2015) mal vylákať
kľúče od spoločného domu a viac ich žalobkyni nevrátiť, čím mal žalobkyni znemožniť zobrať si osobné
veci a zároveň mal „dosvedčiť“, že nemal úmysel do budúcna umožniť žalobkyni spoločný dom užívať
v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, hoci súd súčasne uznal, že žalobkyňa sama uviedla, že

žalovaného žiadnym spôsobom nevyzvala, aby jej nehnuteľnosť sprístupnil a že ani nemala reálny
záujem spoločný dom užívať. Z vykonaného dokazovania však podľa žalovaného nevyplýva, že by
žalovaný od žalobkyne vylákal kľúče od tohto domu v úmysle v budúcnosti jej znemožniť užívanie jej
spoluvlastníckeho podielu na spoločnom dome (ktorý v čase súdom prvej inštancie takto tvrdených
udalostí ani nebol v podielovom spoluvlastníctve, v tom je až odo dňa 27.11.2018), práve naopak,

žalovaný vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 16.04.2024 všetky tieto skutočnosti, ku ktorým malo
dôjsť ešte počas trvania manželstva, teda niekoľko rokov pred obdobím, na ktoré sa pravdepodobne
žaloba vzťahuje, presvedčivo vysvetlil v tom smere, že tieto neboli v žiadnom prípade motivované
snahou vylúčiť žalobkyňu z užívania spoločného domu. Súd ďalej „spochybnil“ tvrdenia žalovaného,
podľa ktorých rodinný dom neužíva, pričom poukázal na trvalé bydlisko žalovaného a na fakt, že ak by

býval v inom dome, nemal dôvod znemožniť žalobkyni užívať svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnom
dome. Ide pritom iba o úvahy, ba dokonca ničím nepodložené špekulácie súdu prvej inštancie, keďže
trvalý pobyt je kategória, ktorá má čisto evidenčný charakter a nič nevypovedá o reálnom skutkovom
stave, teda o tom, kde žalovaný v rozhodnom období reálne býval, nehovoriac o výslovne kapcióznom
tvrdení súdu, že úmysel žalovaného eliminovať užívanie spoločného domu žalobkyňou vylučoval, aby

užíval iný, susediaci dom v jeho výlučnom vlastníctve. Ani tieto skutkové závery súdu nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní.

7. Nesprávny je tiež záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný nepreukázal, že sa presťahoval
do druhého domu, ktorý bol v jeho výlučnom vlastníctve, keď okolnosti už len pri návšteve v roku

2020, ktorú potvrdil aj žalovaný, svedčili o tom, že trvale užíval spoločný rodinný dom aj s treťou
osobou, keď vychádzal zo spoločného domu v domácom oblečení a v papučiach. V predmetnom
spore je dôkazné bremeno primárne na strane žalobkyne ako strany, ktorá tvrdí, že má nárok na
náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti, teda žalobkyňa je povinná preukázať splnenie všetkých
podmienok vzniku a trvania tohto nároku na celé obdobie, za ktoré žiada jeho prisúdenie. Žalobkyňa

však toto dôkazné bremeno zjavne neuniesla, čo súd „vyriešil“ prenosom tohto dôkazného bremena na
žalovaného, ktorý mal podľa súdu preukázať, že neužíval spoločný dom. Dôkazom toho, že nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu spoločný dom užíval, pritom nie je v žiadnom prípade incident vyvolaný
žalobkyňou, ktorý súd mierne označuje ako „návštevu v roku 2020“. Jednak ide o ojedinelý prípad
počas viac ako troch rokov, za ktoré si žalobkyňa voči žalovanému uplatňovala nárok na náhradu za

neužívaniespoločnejnehnuteľnosti,jednakžalovanývšetkyokolnosti,ktorébolidôvodom,že vychádzal
zo spoločného domu v domácom oblečení a v papučiach obšírne a presvedčivo vysvetlil vo svojom
výsluchu na pojednávaní dňa 16.04.2024. Napokon absurdne vyznieva vo vzťahu k predmetu sporu,
ktorý sa zjavne týka obdobia spred dňa podania žaloby, teda dňa 28.05.2021, snaha súdu prvej inštancie
dôvodnosť nároku žalobkyne podoprieť skutkovými okolnosťami údajnej osobnej, ohlásenej návštevy

spoločného domu zo strany žalobkyne v novembri 2021 (šesť mesiacov po podaní žaloby) a opakovane
v októbri 2023 (takmer dva a pol roka po podaní žaloby), teda v obidvoch prípadoch zjavne v čase, ktorý
ani náhodou nespadá do obdobia, za ktoré žalobkyňa v tomto konaní požaduje náhradu za neužívanie
spoločnej nehnuteľnosti. Žalovaný zároveň namieta aj to, že skutkové závery súdu prvej inštancie, ktoréodvodilzožalobkyňoupredloženéhoodbornéhovyjadreniaaodhadunájomnejcenyrodinnýchdomovzo
dňa12.02.2021,nemajúvtomtodôkazeoporu,nakoľkotentodokladsaneviažekonkrétnekspoločnému
domu, je iba informáciou o tom, že ku dňu jeho podania vo februári 2021 (nie za celé rozhodné obdobie)

je v meste G. nájomné za rodinné domy približne (nie fixne) na úrovní 3,- eurá za 1 m2, aj to s odchýlkou
+/-10 %. Súd teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Podľa obsahu žaloby si žalobkyňa voči žalovanému uplatňuje právo na finančnú náhradu za to,
že ako druhý podielový spoluvlastník údajne užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho

podielu. Základným predpokladom vzniku práva niektorého podielového spoluvlastníka na relutárnu
náhradu je užívanie spoločnej veci iným podielovým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho
podielu. Toto právo však nevzniká za situácie, keď tento iný podielový spoluvlastník spoločnú vec buď
vôbec neužíva, alebo užíva len časť spoločnej veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky
podiel, nakoľko za takejto situácie podielovému spoluvlastníkovi, ktorý spoločnú vec neužíva, nič
nebráni v tom, aby užívaním celej spoločnej veci alebo zostávajúcej časti spoločnej veci využil

svoje oprávnenie spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať. V danej súvislosti
je dôležité zdôrazniť, že oporu v § 137 ods. 1 OZ nemá právo na relutárnu náhradu vtedy, keď
podielový spoluvlastník, ktorý spoločnú vec neužíva, nemá reálny záujem o užívanie spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a má v skutočnosti záujem reálne len o peňažnú náhradu
za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu (čo je aj prípad

žalobkyne, ktorej ide zjavne len o relutárnu náhradu, nie o užívanie jej podielu). Na týchto záveroch nič
nemení ani skutočnosť, že spoločný dom je postavený na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalovaného.
Jednak sa žalobkyňa stala spoluvlastníkom spoločného rodinného domu výstavbou s vedomím, že
tento bude stáť na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalovaného, jednak všetci vlastníci majú rovnaké
práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana, preto právo žalobkyne ako podielového

spoluvlastníka na prípadné užívanie spoločného rodinného domu (o ktoré však žalobkyňa v skutočnosti
záujem nemá) nemôže byť nadradené právam žalovaného ako výlučného vlastníka pozemku, na ktorom
je dom postavený. Navyše, ak by bol záujem žalobkyne o prístup k spoločnému domu reálny, nič jej
nebránilo iniciovať vzájomnú dohodu.

9. Výkon práv žalobkyne je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, s právami žalovaného a oprávnenými
záujmami a so zásadou, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných. Žalobkyňa
totiž preukázateľne nikdy reálny záujem nasťahovať sa do spoločného domu, bývať v ňom, alebo ho
inak užívať neprejavila, čo sama potvrdila, keď výslovne uviedla, že žalovaného nikdy nevyzývala, že
chce užívať svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnom rodinnom dome. Žalobkyni, ktorá navyše podľa

vlastného udania počas celého trvania podielového spoluvlastníctva k spoločnému domu neuhradila
žiadenvýdavoksnímspojený,anidonehonevykonalažiadnuinvestíciu,tedazjavneideibaomajetkový
prospech v podobe žalovanej náhrady a nie o reálny výkon práv podielového spoluvlastníka, ktorá si
navyše neplní ani len elementárne korelujúce povinnosti podielového spoluvlastníka.

10. Žalovaný sa odvoláva aj voči priznanému ročnému úroku z omeškania vo výške 5 % z príslušnej
sumy vždy od prvého dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca, pretože rozhodnutie súdu je v časti
priznania týchto úrokov v rozpore so zákonom. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, vznikol
žalobkyni nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od prvého dňa v tom-ktorom mesiaci; pričom
nad rámec tohto arbitrárneho konštatovania súdu prvej inštancie, nie je z odôvodnenia napadnutého

rozsudku možné odvodiť, na základe čoho súd dospel k záveru, že náhrada za neužívanie spoločnej
nehnuteľnosti je určená cyklicky na báze kalendárnych mesiacov a bola splatná vždy v posledný deň
príslušného kalendárneho mesiaca (keďže do omeškania sa žalovaný podľa názoru súdu dostal vždy
prvým dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca), predovšetkým za situácie, kedy s poukazom na
§ 122 ods. 3 OZ (podľa ktorého, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok,

je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň) takáto splatnosť určite nemohla nastať
dňa 31.03.2019 (nedeľa), dňa 30.06.2019 (nedeľa), ani dňa 31.08.2019 (sobota) a dňa 01.09.2019
(nedeľa a sviatok), dňa 30.11.2019 (sobota), ani dňa 01.12.2019 (nedeľa), dňa 29.02.2020 (sobota),
ani dňa 01.03.2020 (nedeľa), dňa 31.05.2020 (nedeľa), dňa 31.10.2020 (sobota), dňa 01.11.2020
(nedeľa a sviatok) a ani dňa 31.01.2021 (nedeľa). Nemožno akceptovať záver súdu o tom, že žalovaný

sa dostal s plnením náhrady za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti do omeškania vždy v prvý deň
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po príslušnom kalendárnom mesiaci. V prípade náhrady za
neužívaniespoločnejnehnuteľnostiniejevObčianskomzákonníkuvymedzenýžiadenčasplnenia,preto
treba v zmysle § 563 OZ vychádzať z toho, že povinný spoluvlastník je náhradu za neužívanie spoločnejnehnuteľnosti povinný vydať prvý deň potom, čo ho oprávnený spoluvlastník požiadal o splnenie a ak
nedošlo k takémuto požiadaniu povinného spoluvlastníka už skôr, treba za kvalifikované požiadanie
považovať až žalobu, pričom splatnosť pohľadávky nastane deň po doručení takejto žaloby žalovanému.

Žalovaný sa tak mohol dostať s celým plnením do omeškania najskôr prvý deň po doručení žaloby, teda
dňa 16.07.2021.

11. Žalovaný podal výslovne odvolanie aj čo do výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,60 %, pretože žaloba je v celom rozsahu nedôvodná,

teda žiada, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú
náhradutrovkonania.Súdprvejinštanciežalobkynipriznalnáhradutrovkonania72,60%,atovzhľadom
na úspech žalobkyne v pomernej časti nároku. Uvádzaný pomer (teda 72,60 %) však nezohľadňuje
pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán, teda aj úspechu žalovaného, keďže za úspech
žalobkyne možno považovať plnenie priznané jej podľa výroku I. napadnutého rozsudku (istina 4.704,-
eur a príslušný úrok z omeškania) a za neúspech žalobkyne rozsah, v akom bolo dané konanie čiastočne

zastavené (istina 1.776,- eur a príslušný úrok z omeškania). V percentuálnom vyjadrení bola žalobkyňa
úspešná v rozsahu 72,59 % a žalovaný bol úspešný v rozsahu 27,41 %; pri zohľadnení pomeru úspechu
a neúspechu obidvoch strán sporu bola teda žalobkyňa v konečnom dôsledku úspešná iba v rozsahu
45,18 % a nie vo „výške“ 72,60 % ako sa uvádza v napadnutom rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie teda vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalobkyňa samostatný odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného podala
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že Krajský súd v Trnave vo svojom skoršom zrušovacom
rozhodnutí č. k. 11Co/55/2022-161 zo dňa 01.03.2023 uviedol predpoklady pre úspešné uplatnenie
relutárnej náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu - v rozhodnom čase existovalo podielové

spoluvlastníctvo k veci, dotknutý neužívajúci podielový spoluvlastník neužíval vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, absencia dohody o bezplatnom užívaní spoločnej veci iným podielovým
spoluvlastníkom, iný spoluvlastník užíval vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, alebo
bráni druhému spoluvlastníkovi pri užívaní, hoci aj vec neužíva nad rozsah svojho podielu. Všetky
tieto predpoklady sú splnené, nakoľko existencia podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu so

súpisným číslom XXXX vedenému na LV č. XXXX, k. ú. G. bezpečne vyplýva z rozvodového rozsudku a
listu vlastníctva a ani sporové strany nenamietali proti danosti tohto predpokladu. Neužívanie spoločnej
veci žalobkyňou v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu (alebo v menšom rozsahu) nie je pochybné
medzi sporovými stranami. V priebehu konania sa neobjavila informácia, že by existovala akákoľvek
dohoda medzi podielovými spoluvlastníkmi (sporovými stranami) ohľadom užívania spoločnej veci. Z

vykonaného dokazovania vyplýva postoj žalovaného, že nie je ochotný umožniť žalobkyni užívanie
spoločnej domovej nehnuteľnosti, čím došlo a permanentne dochádza k bráneniu užívania spoločnej
veci žalobkyňou zo strany žalovaného. Pozemok, na ktorom stojí spoločná domová nehnuteľnosť, je vo
výlučnom vlastníctve žalovaného z titulu dedenia. V podstate aj z podaného odvolania vyplýva postoj
žalovaného k svojim právam, pokiaľ ide o vlastníctvo k pozemku, čo len potvrdzuje už súdom prvej

inštancie identifikovaný postoj žalovaného, že tento nemieni žalobkyni udeliť v akejkoľvek forme súhlas
na vstup na jeho pozemok. Na postoj žalovaného bolo možné dedukovať aj z okolností, za akých
žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť v roku 2014, ako aj z okolnosti, akým spôsobom sa dostal
žalovaný ku kľúčom od spoločnej domovej nehnuteľnosti (vylákanie kľúčov cez spoločné maloleté dieťa,
ako aj nevrátenie týchto kľúčov). Taktiež v konaní sp. zn. 9C/44/2020, ktorého predmetom je zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spoločnej domovej nehnuteľnosti, bol prezentovaný
záujem žalovaného, ktorý chce mať túto domovú nehnuteľnosť vo svojom výlučnom vlastníctve.
Okolnosti opustenia spoločnej domácnosti žalobkyňou v roku 2014, ako ani vylákanie kľúčov žalobkyne
od spoločnej domovej nehnuteľnosti prostredníctvom spoločného maloletého dieťaťa spochybnené
sporovými stranami neboli (zo strany každej z nich bol podaný iný výklad súvisiacich okolností).

Žalobkyňa nemá pochybnosť o tom, že žalovaný spoločnú domovú nehnuteľnosť užíva, a to spolu
so svojou partnerkou, uvedenému užívaniu spoločnej domovej nehnuteľnosti nasvedčujú návštevy
žalobkyne na tvári miesta v rokoch 2020, 2021 a 2023, pričom sporové strany sa vyjadrili v podstate v
zhodekpriebehunávštevyžalobkynevroku2020.Žalovanýsámrozhodujeofaktickomosudespoločnej
domovej nehnuteľnosti, sám platí všetky náklady na ňu a aktívne koná v tom smere, aby žalobkyňa

nemala resp. stratila záujem o užívanie spoločného domu. So zreteľom na všetky okolnosti prípadu
je žalobkyni zo strany žalovaného bránené v akomkoľvek užívaní spoločnej domovej nehnuteľnosti.
Pokiaľ ide o výšku relutárnej náhrady, žalovaný v priebehu celého konania nepredniesol námietky ani
proti výške tejto náhrady (3 eurá/m2/mesiac) ani proti spôsobu zistenia tejto ceny. Až potom sa začalvenovať tejto téme, keď žalujúca strana vo svojej záverečnej reči na pojednávaní konanom v dňa
25.06.2024 na to poukázala. Žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné ustáliť obdobie, za ktoré bol priznaný nárok na náhradu za neužívanie spoločnej

nehnuteľnosti. V následnej argumentácii potom žalovaný dospel k vymedzeniu obdobia, za ktoré
bol priznaný predmetný nárok, čím negoval svoju odvolaciu argumentáciu. Z ods. 1. odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva uplatnené obdobie 01.03.2018 - 01.05.2021, ktoré bolo modifikované
v zmysle ods. 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaný namieta, že výkon práv žalobkyne je
v rozpore s dobrými mravmi, s jeho právami a oprávnenými záujmami, avšak nevysvetlil, v čom tento

rozpor spočíva, v čom je uplatnenie tohto práva šikanózne, v čom vedie k neprijateľným dôsledkom
a prípadne v čom má oslabovať subjektívne práva žalovaného. Žalobkyňa podanou žalobou sleduje
dosiahnutie svojich oprávnených hospodárskych cieľov, keďže sám žalovaný viedol proti žalobkyni
množstvo súdnych sporov, ktoré sa týkali vydania bezdôvodného obohatenia titulom zaplatenia 1 splátok
spoločného úveru a následne žalovaný vedie množstvo exekučných konaní, teda aj on sám sa snaží
proti žalobkyni o dosiahnutie vlastných hospodárskych záujmov. Žalovaný namieta, že nebol ako dlžník

interpelovaný, s čím však nie je možné súhlasiť, nakoľko žalovaný bol a je uzrozumený s celkovou
situáciou, z ktorej vychádza žaloba, navyše aj aktívne koná, aby vytvoril situáciu, v ktorej žalobkyňa
nemôže a ani nemá záujem spoločnú domovú nehnuteľnosť užívať. Žalovaný presne vie, že žalobkyňa
spoločnú domovú nehnuteľnosť neužíva a vďaka žalovanému ani nemôže užívať, preto žalovaný musí
rátať aj s eventualitou kompenzovať ukrátenie práv druhého podielového spoluvlastníka. Žalobkyňa

preto navrhovala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalovaného zaviazať na náhradu
trov odvolacieho konania žalobkyni.

13. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie (replika), v ktorom uviedol, že trvá na
stanovisku, že spoločný rodinný dom v rozhodnom období neužíval, a to už vôbec nie nad rámec svojho

spoluvlastníckeho podielu, pričom žalobkyni zároveň nijako nebráni vo vstupe do spoločného rodinného
domu, o ktorého užívanie však žalobkyňa podľa vlastného udania v rozhodnom období žiaden reálny
záujem nejavila. Žalobkyňa opomína, že dôkazné bremeno je primárne na jej strane, keď tvrdí, že má
nárok na náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti, teda je povinná preukázať splnenie všetkých
podmienok vzniku a trvania daného nároku za celé obdobie, za ktoré žiada jeho prisúdenie, čo neurobila.

Navyše, žalobkyňa nezaujala vôbec žiadne stanovisko k odvolacím námietkam uvádzaným v odseku
36. až odseku 42. odvolania a tieto ani nijako nespochybnila. Žalobkyňa uvádza, že žalovaný v priebehu
celého konania nevzniesol žiadne námietky voči výške požadovanej relutárnej náhrady a ani spôsobu
jej zistenia, avšak žalovaný konštantne odo dňa 29.07.2021, kedy sa písomne vyjadril k podanej žalobe,
namietal voči celému uplatnenému nároku, ktorý už v prvopočiatku konania výslovne poprel s tým,

že táto jeho procesná obrana v sebe logicky zahŕňala tiež spochybnenie žalovanej výšky relutárnej
náhrady, pričom voľba konkrétnych prostriedkov procesného útoku na preukázanie požadovanej sumy
relutárnej náhrady bola výlučne na žalobkyni, ktorá zvolila nevhodnú formu odborného vyjadrenia
realitnej kancelárie, ktoré sa konkrétne neviazalo ani k spoločnému rodinnému domu a ani k celému
rozhodnému obdobiu, a teda z tohto vyjadrenia nemožno odvodiť žalobkyňou tvrdené skutočnosti,

ani konkrétne vo vzťahu k spoločnému rodinnému domu a ani konkrétne na celé rozhodné obdobie.
Navyše odvolacia námietka žalovaného preukazovala jeden z odvolacích dôvodov, podľa ktorého súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Bez akejkoľvek relevantnej
odozvy zo strany žalobkyne ostali aj odvolacie námietky žalovaného, podľa ktorých nebolo doteraz
zo strany žalobkyne jednoznačne vymedzené, za aké konkrétne časové obdobie si voči žalovanému

nárok vlastne uplatnila. Je síce pravda, že žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii sám dospel k
vymedzeniu obdobia, za ktoré bol predmetný nárok priznaný, avšak žalobkyňa ani vo svojom vyjadrení
k odvolaniu neuviedla žiadne konkrétne vymedzenie časového obdobia, za ktoré si príslušný nárok
vlastne uplatnila. V predmetnom spore bol pritom súd prvej inštancie podľa § 216 ods. 1 CSP viazaný
žalobným návrhom žalobkyne a nemohol ho prekročiť. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že žalovaný

sám nevysvetlil, v čom spočíva tvrdený rozpor výkonu práv žalobkyne s dobrými mravmi, jeho právami a
oprávnenými záujmami; žalovaný uviedol, že v odseku 49. odvolania uvedený rozpor podrobne vysvetlil.
Napokon sama žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu výslovne uvádza, že podanou žalobou sleduje
dosiahnutie svojich oprávnených hospodárskych cieľov a o istú formu odvety za žalovaným podané
žaloby a nie o reálny výkon práv podielového spoluvlastníka. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že nebol

interpelovaný, žiaden zo žalobkyňou uvádzaných dôvodov nie je takou okolnosťou, ktorá by vylučovala
aplikáciu § 563 OZ; navyše podľa logiky žalobkyne si žalovaný zjavne mal sám proaktívne domyslieť,
že si danú náhradu nárokuje. Žalobkyňa mala podľa § 373 ods. 4 CSP možnosť ďalšie prostriedky
procesnéhoútoku,ktoréneuplatnilapredsúdomprvejinštancie,uplatniťnajneskôrvlehotenavyjadreniek odvolaniu, čo však neurobila. Žalobkyňa tak nijako nespochybnila tvrdenia žalovaného o tom, že a)
žalobkyňa sama uviedla, že žalovaného žiadnym spôsobom nevyzvala, aby jej spoločnú nehnuteľnosť
sprístupnil a že ani nemala reálny záujem spoločný dom užívať, b) ak by bol záujem žalobkyne o

prístup k spoločnému domu reálny, žalobkyni nič nebránilo využiť dostupné právne prostriedky na
dosiahnutietohtoprístupu,najmäiniciovaťvzájomnúdohodu,c)samažalobkyňapodľavlastnéhoudania
počas celej doby trvania podielového spoluvlastníctva k spoločnému domu neuhradila žiaden výdavok
s ním spojený, ani do neho nevykonala žiadnu investíciu, d) z odôvodnenia rozsudku nie je možné
nijako odvodiť, na základe čoho dospel súd k záveru, že relutárna náhrada je určená cyklicky na báze

kalendárnych mesiacov a bola splatná vždy v posledný deň mesiaca, najmä ak takáto splatnosť podľa
zákona určite nemohla nastať, e) súd žalobkyni nesprávne priznal náhradu trov konania v pomere 72,60
%, ktorý nijako nezohľadňuje pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán, pri zohľadnení
ktorého by bola žalobkyňa (za stavu podľa napadnutého rozsudku) úspešná iba v rozsahu 45,18 %.
Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a prizná mu voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho

konania.

14. K písomnej replike žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedla,
že zotrváva na svojom postoji, vzťahy medzi sporovými stranami ako bývalými manželmi sú napäté
a nevyrovnané, čo sa prenáša aj do obsahu ich prednesov. Pokiaľ žalovaný uvádza, že trvá na svojom

procesnom stanovisku, podľa ktorého spoločný dom v rozhodnom období neužíval a že žalobkyni
nijak nebráni vo vstupe do dvora (vo výlučnom vlastníctve žalovaného); tak žalovaný síce v konaní
predniesol určité skutočnosti k užívacím pomerom (na pojednávaní konanom dňa 16.04.2024 – str.
5 zápisnice ohľadom užívania druhého – zdedeného rodinného domu s tým, že žalovaný bol súdom
inštruovaný, aké dôkazy má predložiť ohľadom svojich tvrdení, následne ale žalovaný dňa 29.04.2024

oznámil súdu, že požadované doklady nevie doložiť), rozhodné dôkazy nedoložil a zmaril tým možnosť
posúdenia (ne)užívania spoločného rodinného domu. Užívanie alebo neužívanie spoločného rodinného
domu sa deje vo sfére výlučného vplyvu a výlučného rozhodovania žalovaného bez možnosti akejkoľvek
ingerencie zo strany žalobkyne. Okrem toho sa žalobkyňa viackrát pokúsila o vstup na pozemok vo
výlučnom vlastníctve žalovaného a vždy to dopadlo zle. Pri jednej takejto návšteve bolo evidentné,

že spoločný rodinný dom užíva žalovaný a v dome bola aj ďalšia osoba, na čo reflektoval aj súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Stav, že žalobkyňa nemôže vstúpiť na pozemok vo výlučnom
vlastníctve žalovaného (ako dvor patriaci k spoločnému rodinnému domu) naďalej trvá, boli vykonané
viaceré pokusy (2020, 2021 a 2023). Úvahy žalujúcej strany v tomto smere boli zhrnuté do vyjadrenia
zo dňa 24.09.2024. Tak ako žalovaný sleduje svoje hospodárske (a možno aj iné, mimoprávne) záujmy

opakovaným podávaním žalôb o vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobkyni titulom úhrady 1
splátok hypotekárneho úveru, nemožno vytýkať žalobkyni, že v tomto konaní sleduje svoje oprávnené
právne aj hospodárske záujmy. Pre žalobkyňu spoločný rodinný dom predstavuje predmet umŕtveného
vlastníctva, k svojmu vlastníctvu nemá prístup. Žalovaný nie je ochotný viesť zmysluplný dialóg o
riešení vzájomných otázok, svoje ponuky predkladá formou ultimát. Výzvy na sprístupnenie spoločnej

nehnuteľnosti boli (aj osobné, aj písomné), prebiehali medzi sporovými stranami aspoň od mája 2023
do septembra 2024 rokovania, ktoré nikdy neviedli k žiadnym akceptovateľným záverom a žalovaný
pravidelne požaduje na žalobkyni, aby prispela na úhradu splátok hypotekárneho úveru a žalobkyňa
určitú časť pohľadávok žalovaného aj uhradila. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto navrhuje potvrdiť
ako vecne správne.

15. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní strany nepodali.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
včas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–zároveňstranouvktorejneprospechbolorozhodnutie

v odvolaním napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP)
a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné, preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutýchčastiach zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom
rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že hoci uznesením Krajského súdu
v Trnave č. k. 11Co/55/2022-161 zo dňa 01.03.2023 bol zrušený medzitýmny rozsudok Okresného súdu
Galanta č. k. 5C/21/2021-118 zo dňa 24.03.2022, na toto odvolacie konanie nie je dôvod aplikovať ust. §
390 CSP, pretože jednak predmetným medzitýmnym rozsudkom nebolo rozhodnuté o celom predmete
sporu a tiež na vydanie medzitýmneho rozsudku v predmetnej sporovej veci podľa záverov odvolacieho

súdu ani neboli splnené podmienky (neúčelnosť) a súd mal teda rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ vyhovel žalobe
žalobkyne o zaplatenie náhrady za užívanie predmetu spoluvlastníctva nad rozsah spoluvlastníckeho

podielu žalovaného (§ 137 OZ), keď dospel k záveru, že žalovaný tým, že od žalobkyne vylákal kľúče od
spoločného domu a viac jej ich nevrátil, prejavil úmysel do budúcna neumožniť žalobkyni nehnuteľnosť
v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu užívať, pričom súd neuveril žalovanému, že spoločný rodinný
dom neužíva, pretože tam má aj trvalé bydlisko a podľa súdu je nelogické, ak by býval v inom dome,
aby žalobkyni znemožňoval užívať spoločný rodinný dom; súd tiež zohľadnil, že žalovaný v rozvodom

konaní uviedol, že maloletá sa u neho v obvyklom prostredí v spoločnom rodinnom dome cíti dobre; tiež
zohľadnil, že pozemok, na ktorom stojí spoločný rodinný dom je vo výlučnom vlastníctve žalovaného,
čo žalobkyni rovnako bráni užívať spoločný rodinný dom, pretože na vstup na pozemok potrebuje
súhlas žalovaného. Súd nemal za preukázané, že sa žalovaný (a kedy) presťahoval do zdedeného
rodičovského domu, okolnosti pri návšteve žalobkyne v roku 2020 vyhodnotil ako preukazujúce, že

žalovaný trvale užíval spoločný rodinný dom aj s treťou osobou, pričom ani pri opakovaných ohlásených
návštevách v novembri 2021 a v októbri 2023 žalovaný žalobkyni neumožnil vstup na nehnuteľnosť. Súd
uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že spoločnú nehnuteľnosť neužíval, preto ak nehnuteľnosť užíval nad
rámec spoluvlastníckeho podielu, vzniklo mu bezdôvodné obohatenie, za ktoré musí poskytnúť peňažnú
náhradu. Pretože žalovaný včas a relevantne nepoprel ani tvrdenia žalobkyne o výške nájomného,

súd vyčíslil výšku nároku v žalobkyňou uplatnenej výške, pričom náhradu jej priznal za obdobie od
decembra 2018 do februára 2021 a vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby za obdobie od 01.03.2018
do 01.11.2018 v sume 1.776 eur s prísl., v tejto časti konanie zastavil, pričom žalobkyni považoval za
dôvodné priznať tiež úroky z omeškania od prvého dňa v tom-ktorom mesiaci.

19. Žalovaný s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil a v odvolaní namietal, že z napadnutého
rozsudku nie je možné ustáliť obdobie, za ktoré bol žalobkyni voči žalovanému priznaný nárok na
náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti, pričom ani zo strany žalobkyne nebolo doteraz v spore
jednoznačnevymedzené,zaakékonkrétnečasovéobdobiesinárokvlastneuplatnila.Súčasnesúdprvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalovaný

namietal najmä to, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či dôvodom pre priznanie nároku žalobkyni
bolo, že žalovaný spoločný dom užíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, alebo že žalobkyni
bránil v užívaní spoločného domu, prípadne kombinácia uvedených skutočností. Podľa skutkových
zistení súdu žalovaný od žalobkyne ešte počas trvania manželstva mal vylákať kľúče od spoločného
domu a viac ich žalobkyni nevrátiť, čím mal „dosvedčiť“ úmysel znemožniť žalobkyni spoločný dom

užívať, a to hoci súd súčasne uznal, že žalobkyňa sama uviedla, že žalovaného žiadnym spôsobom
nevyzvala, aby jej nehnuteľnosť sprístupnil a ani nemala reálny záujem spoločný dom užívať. Žalovaný
však v konaní vysvetlil, že jeho konanie nebolo v žiadnom prípade motivované snahou vylúčiť žalobkyňu
zužívaniaspoločnéhodomu.Úvahysúdu,žeakbyžalovanýbývalvinomdome,nemaldôvodznemožniť
žalobkyni svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnom dome užívať, sú nepodložené a špekulatívne,

keďže trvalý pobyt má čisto evidenčný charakter a nič nevypovedá o tom, kde žalovaný v rozhodnom
období reálne býval, pričom tvrdenie súdu, že úmysel žalovaného eliminovať užívanie spoločného domu
žalobkyňou vylučoval, aby užíval iný, susediaci dom v jeho výlučnom vlastníctve je kapciózne, nemajúce
oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný poukazoval na to, že v predmetnom spore je dôkazné
bremeno primárne na žalobkyni, ktorá je povinná preukázať splnenie všetkých podmienok vzniku a

trvania nároku za celé obdobie, za ktoré žiada jeho prisúdenie, avšak žalobkyňa toto dôkazné bremeno
neuniesla, čo súd vyriešil prenosom tohto dôkazného bremena na žalovaného, ktorý mal podľa súdu
preukázať, že neužíval spoločný dom. Dôkazom toho, že žalovaný nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podieluspoločnýdomužíval,všakniejeincidentvyvolanýžalobkyňouvroku2020,pričomideoojedinelýprípad počas viac ako troch rokov, za ktoré si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu, jednak žalovaný
všetky okolnosti, ktoré boli dôvodom, že vychádzal zo spoločného domu v domácom oblečení a v
papučiach presvedčivo vysvetlil. Pokiaľ ide o návštevy žalobkyne v novembri 2021 a opakovane v

októbri 2023, tieto boli v čase, ktorý nespadá do relevantného obdobia. Žalovaný spochybnil tiež výšku
priznanej náhrady, pretože odhad nájmu rodinných domov zo dňa 12.02.2021, sa neviaže konkrétne
k spoločnému domu, ani na celé rozhodné obdobie. Žalobkyni ide zjavne len o relutárnu náhradu, nie
o užívanie jej podielu, ktorá ohľadom prístupu k spoločnému domu cez pozemok žalovaného mohla
predovšetkým iniciovať vzájomnú dohodu. Výkon práv žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi, lebo

žalobkyňa nikdy reálny záujem nasťahovať sa do spoločného domu, bývať v ňom, alebo ho inak užívať
neprejavila, žalovaného nikdy nevyzývala, že chce užívať svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnom
rodinnom dome. Žalovaný namietal aj voči priznaným úrokom z omeškania, pretože jednak z rozsudku
nie je možné odvodiť, na základe čoho súd dospel k záveru, že náhrada za neužívanie spoločnej
nehnuteľnosti je určená cyklicky na báze kalendárnych mesiacov a bola splatná vždy v posledný deň
príslušného kalendárneho mesiaca a tiež z dôvodu, že v prípade náhrady za neužívanie spoločnej

nehnuteľnostiniejevObčianskomzákonníkuvymedzenýžiadenčasplnenia,pretotrebapodľa§563OZ
vychádzať z toho, že povinný spoluvlastník je zaviazaný náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti
vydať prvý deň potom, čo ho oprávnený spoluvlastník požiadal o splnenie a ak nedošlo k takémuto
požiadaniu povinného spoluvlastníka už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať až žalobu,
pričom splatnosť pohľadávky nastane deň po doručení takejto žaloby žalovanému. Voči výroku o trovách

konania žalovaný namietal nesprávne určenie pomeru čistého úspechu žalobkyne v spore, keď súd prvej
inštancie nezohľadnil hrubý úspech žalovaného.

20. Žalobkyňa sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnila, mala za to, že sú splnené
všetky predpoklady priznania relutárnej náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu, pričom

dokazovaním bol preukázaný postoj žalovaného neumožniť žalobkyni užívanie spoločnej domovej
nehnuteľnosti, čím došlo k bráneniu užívania spoločnej veci žalobkyňou zo strany žalovaného. Žalovaný
spoločnú domovú nehnuteľnosť užíva spolu so svojou partnerkou, čo preukazujú návštevy žalobkyne
na tvári miesta v rokoch 2020, 2021 a 2023. Pokiaľ ide o výšku relutárnej náhrady, žalovaný v priebehu
celého konania nepredniesol námietky ani proti výške tejto náhrady, ani proti spôsobu zistenia tejto

ceny. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné
ustáliť obdobie, za ktoré bol priznaný nárok na náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti tak v
následnej argumentácii sám dospel k vymedzeniu obdobia, za ktoré bol priznaný predmetný nárok.
Žalobkyňa podanou žalobou sleduje len dosiahnutie svojich oprávnených hospodárskych cieľov. Pokiaľ
žalovaný namieta, že nebol ako dlžník interpelovaný, tak žalovaný aktívne koná, aby vytvoril situáciu, v

ktorej žalobkyňa nemôže a ani nemá záujem spoločnú domovú nehnuteľnosť užívať, preto musí rátať s
kompenzáciou ukrátených práv druhého podielového spoluvlastníka.

21. Vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalovaným, zaoberal sa odvolací súd predovšetkým
otázkou, ako súd prvej inštancie ustálil obdobie, za ktoré žalobkyni priznal nárok na náhradu za

nadužívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovaným. Z obsahu spisu vyplýva, že v podanej žalobe zo dňa
11.05.2021, doručenej súdu prvej inštancie dňa 28.05.2021, žalobkyňa výslovne uviedla, že náhrady
sa domáha za obdobie od novembra 2017 do súčasnosti, t. j. za uplynulých 36 mesiacov. Už toto
jej tvrdenie je neurčité, pretože od novembra 2017 do podania žaloby v máji 2021 neuplynulo 36
mesiacov, ale uplynulo vyše 42 mesiacov. Táto nezrovnalosť pokračuje v žalobnom petite, v ktorom sa

žalobkyňa domáha zaplatenia sumy 6.480 eur, čo pri požadovanej náhrade v sume 180 eur/mesiac,
by predstavovalo náhradu za 36 mesiacov (6.480 eur : 180eur/mesiac = 36 mesiacov), avšak pokiaľ
ide o úroky z omeškania, zo žalobného petitu vyplýva, že tieto žalobkyňa požadovala od marca 2018
do mája 2021, teda celkom za 39 mesiacov. Žaloba žalobkyne je tak neurčitá a nezrozumiteľná v tom,
za aké konkrétne obdobie – t. j. presne od ktorého dátumu po ktorý konkrétny dátum si žalobkyňa

nárok na náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným uplatnila, teda čo predstavuje
tzv. relevantné obdobie. V odôvodnení žaloby sa uvádza, že je to obdobie od novembra 2017 do mája
2021, za 36 mesiacov, v skutočnosti 42 mesiacov a v samotnom žalobnom petite si síce žalobkyňa
nárok uplatnila za 36 mesiacov, avšak za iné obdobie od marca prípadne februára r. 2018 do mája resp.
apríla r. 2021. Žalobkyňa tiež v žalobe nešpecifikovala, kedy boli podľa nej jednotlivé čiastkové mesačné

nároky splatné, teda či mesačne pozadu, t. j. za príslušný mesiac k poslednému dňu v každom mesiaci,
alebo boli splatné vopred, t. j. na príslušný mesiac vždy k prvému dňu v príslušnom mesiaci; z ktorého
dôvodu nie je jednoznačne zrejmé, či si nárok podľa žalobného petitu uplatňuje za obdobie od 1.2.2018
do 30.04.2021, alebo od 1.3.2018 do 31.05.2021 (v oboch prípadoch je to 39 mesiacov).22. Túto vadu žaloby, spočívajúcu v jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, potom súd prvej inštancie
relevantným postupom podľa § 129 ods. 1 CSP neodstraňoval, ani v tomto smere žalobkyňu v zmysle

§ 150 ods. 2 CSP nevyzval na doplnenie skutkových tvrdení. Žalobkyňa neskôr v konaní vzhľadom na
žalovaným vznesenú námietku premlčania, podaním zo dňa 11.10.2021 (č. l. 73 spisu), zobrala žalobu
späť v časti o zaplatenie sumy 1.776 eur, pričom v tomto podaní vôbec nešpecifikovala čo predmetnú
sumu predstavuje, resp. za aké konkrétne obdobie – mesiace, či ich časti, vzala podanú neurčitú žalobu
späť. Tiež nie je z tohto späťvzatia zrejmé, či a v akej časti vzala späť pôvodne uplatnené príslušenstvo.

Z upraveného žalobného petitu na č. l. 76 vyplýva, že sa ďalej v konaní domáha zaplatenia sumy 4.704
eur, podľa uplatnených úrokov z omeškania zrejme za obdobie - pomernej časti mesiaca november
2018 až do januára 2021, t. j. suma 4.704 eur zrejme predstavuje náhradu za obdobie 26 mesiacov
a 4 dni mesiaca november 2018 (t. j. 26 x 180= 4.680 eur; 180:30 dní =6 eur/deň; 4704 eur – 4680
eur =24 eur; 24 eur : 6 eur/deň=4 dni), avšak žalobkyňa takto určito svoj nárok v predmetnom podaní
neopísala. V zmysle § 216 CSP, je pritom súd žalobným návrhom viazaný a nesmie ho prekročiť.

Zároveňjesúdpovinnýrozhodnúťocelompredmetesporu.Zčiastočnéhospäťvzatiažalobyžalobkyňou
podaním zo dňa 11.10.2021 však nie je zrejmé, akú presnú časť žalobného nároku uplatneného v žalobe
zobrala žalobkyňa späť, pretože ak v žalobe žiadala náhradu v sume 6.480 eur (t. j. za 36 mesiacov),
avšak úroky z omeškania požadovala za 39 mesiacov – pravdepodobne od 2/2018 do 4/2021; tak
v podaní z 11.10.2021 požadovala náhradu v sume 4.704 eur (čo by bolo 26 mesiacov a 4 dni), avšak

úroky z omeškania požadovala pravdepodobne za 4 dni mesiaca november 2018 do 31.01.2021
(žalobu zobrala späť v sume 1.776 eur, čo by bolo 9 mesiacov a 26 dní avšak neuviedla, v akej časti
berie späť príslušenstvo). Kým teda v žalobe relevantné obdobie začínalo zrejme vo 2/2018, v podaní
z 10.11.2021 začínalo v 11/2018; teda o 9 mesiacov a 26 dní neskôr; relevantné obdobie však končilo
podľa žaloby v 4/2021 a podľa podania z 11.10.2021 končilo už skôr v 1/2021, pričom je otázne, či

žalobkyňa zobrala žalobu späť aj za obdobie 2/2021 – 4/2021 a či teda súd prvej inštancie rozhodol
o celom uplatnenom nároku. Ide tu pritom iba o logické úvahy odvolacieho súdu vychádzajúce zatiaľ
iba z predpokladu, že úroky z omeškania si žalobkyňa uplatňuje pozadu za každé mesačné obdobie so
splatnosťou posledného dňa v mesiaci a to od 1. dňa nasledujúceho mesiaca. Rozhodujúce skutkové
tvrdenia žalobkyne, za aké relevantné obdobie (t. j. od – do), si nárok na náhradu za nadužívanie

uplatňuje, však dosiaľ v konaní chýba, čo robí jej nárok neurčitým a nezrozumiteľným.

23. Stanovenie presného obdobia, za ktoré si žalobkyňa nárok uplatňuje, je pritom rozhodujúce
z hľadiska dokazovania, t. j. preukazovania nadužívania spoluvlastníckeho podielu žalovaným, ako
aj dôsledného vyhodnotenia žalovaným vznesenej námietky premlčania. Súd prvej inštancie pritom

v napadnutom rozhodnutí neuvádza svoje vlastné závery, kedy v skutočnosti podielové spoluvlastníctvo
sporových strán k predmetnej nehnuteľnosti vzniklo. Žalovaný sa bránil, že podielové spoluvlastníctvo
vzniklo až dňa 27.11.2018. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že
manželstvo strán bolo rozvedené rozsudkom právoplatným dňa 26.11.2015, pričom BSM malo byť
zrušené (správne zaniklo, pozn. odvol. súdu), právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva, avšak

súd prvej inštancie už neuvádza, kedy presne sa bezpodielové spoluvlastníctvo strán v zmysle ust.
§ 149 ods. 3 OZ zo zákona transformovalo na spoluvlastníctvo podielové, teda od kedy by žalobkyni
najskôr prislúchala náhrada za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným.

24. Ani z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nie je možné jednoznačne dospieť k záveru, za

aké konkrétne relevantné obdobie – ktoré mesiace, si žalobkyňa nárok uplatnila a súd prvej inštancie
jej nárok priznal. V ods. 1 odôvodnenia, súd prvej inštancie uvádza, že pôvodne uplatnené obdobie vo
výške nároku 6.480 eur predstavovalo obdobie od 01.03.2018 do 01.05.2021, s tým, že žalobkyňa vzala
žalobu späť v sume 1.776 eur – súd už neuvádza za aké obdobie. V ods. 26 súd prvej inštancie uvádza,
že nárok žalobkyni priznal za obdobie od decembra 2018 do februára 2021, čo by predstavovalo obdobie

27 mesiacov, čomu však nezodpovedá suma istiny 4.704 eur (čo je náhrada za 26 mesiacov a 4 dni),
ako ani v skutočnosti vo výroku súdom prvej inštancie priznané úroky z omeškania za obdobie pomernej
časti mesiaca november 2018 do januára 2021 vrátane (ak odvolací súd vychádza zo záveru súdu v ods.
27 že žalovaný sa dostal do omeškania vždy 1. dňa v tom ktorom mesiaci). Mätúce je potom ďalej
vyjadrenie súdu prvej inštancie v ods. 31. odôvodnenia, kde súd uviedol, že žalobkyňa zobrala žalobu

späť v časti za obdobie od 01.03.2018 do 01.11.2018 v sume 1.776 eur, lebo potom nie je zrejmé, ako
súd prvej inštancie posudzoval mesiac november r. 2018, keď žaloba mala byť vzatá späť do 01.11.2018
a súd priznal nárok od decembra 2018 a pôvodne v žalobe žalobkyňa uplatňovala aj nárok za mesiac
november 2018; ani ako sa súd vysporiadal s tým, že v žalobe bol nárok uplatnený „do súčasnosti“, t.j. dátum spísania žaloby bol 11.05.2021, úroky z omeškania v žalobe boli uplatňované za mesiac apríl
2021, avšak v spävzatí žaloby boli uplatňované len za január 2021 a súd v odôvodnení rozsudku uvádza,
že k späťvzatiu žaloby došlo za obdobie od 01.03.2018 do 01.11.2018, t. j. nie za mesiace 2/2021 až

4/2021, a súd podľa rozsudku nárok priznal za obdobie do februára 2021.

25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v spore dosiaľ
jednoznačne nešpecifikovala, za aké presné relevantné obdobie si nárok na náhradu za nadužívanie
spoluvlastníckeho podielu žalovaným vo výške 4.704 eur uplatňuje. Suma 4.704 eur by pritom pri

požadovanej náhrade 180 eur za mesiac, predstavovala náhradu za obdobie 26 mesiacov a 4 dní (t.
j. 26 x180= 4.680 eur; 180 eur/mesiac:30 dní= 6 eur/deň; 4.704 eur -4.680 eur =24 eur; 24 eur :6
eur/deň= 4 dni; spolu 26 mesiacov a 4 dni), len nie je jednoznačné, akého obdobia sa požadovaná
náhrada. Žalobkyňa neuviedla relevantné substancované skutkové tvrdenia, od kedy presne a do kedy
náhradu požaduje. Súd vadu neurčitosti a nezrozumiteľnosti žaloby v tomto smere neodstraňoval, táto
nebola odstránená ani podaním žalobkyne zo dňa 11.10.2021 obsahujúcim čiastočné späťvzatie žaloby

a zostala neurčitá aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
stýmitonedostatkamináležitenevysporiadal,naopakzjehorozhodnutianiejezrejmé,zaakérelevantné
obdobie (t. j. nie počet mesiacov, ale konkrétne obdobie) si žalobkyňa nárok uplatnila, v ktorej časti
zobrala nárok späť, čo teda presne zostalo predmetom konania a za aké presné obdobie súd prvej
inštancie žalobkyni nárok priznal a ako v tomto smere posúdil žalovaným v konaní vznesenú námietku

premlčania.

26. Zistenie relevantného obdobia, za ktoré si žalobkyňa nárok uplatňuje má pritom význam nielen pre
posúdenienámietkypremlčaniavznesenejžalovaným,aleajprevyhodnoteniesamotnéhodokazovania,
ktoré mal súd prvej inštancie sústredene posudzovať práve vo vzťahu k relevantnému obdobiu. Nie je

totiž podstatné, či žalovaný hocikedy svoj spoluvlastnícky podiel nadužíval, ale rozhodujúce je zistenie,
či žalovaný spoluvlastnícky podiel nadužíval v relevantnom období (a to po celú jeho dobu), za ktoré
si žalobkyňa nárok uplatňuje. Určenie relevantného obdobia má samozrejme význam aj pre stanovenie
výšky náhrady. Pretože sa súd prvej inštancie s otázkou stanovenia presného obdobia, za ktoré si
žalobkyňa nárok uplatňuje náležite v konaní, ani v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, je jeho

rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné a odvolacie námietky žalovaného boli teda plne dôvodné.
Žalobkyňa pritom ani vo vyjadrení k odvolaniu relevantné obdobie nešpecifikovala (iba uvádza k čomu
dospel žalovaný a k čomu súd), ani skutkovo obdobie uplatnenia nároku neodôvodnila.

27. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávne závery súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o posúdenie

dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu za nadužívanie jeho spoluvlastníckeho podielu. Predovšetkým
mal za to, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, či nárok žalobkyni súd priznal z dôvodu, že
žalovaný spoločný dom užíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, alebo že žalobkyni bránil v
užívaní spoločného domu, prípadne z oboch dôvodov. Poukazoval na to, že žalobkyňa sama uviedla, že
nemala záujem predmetný dom užívať a žalovaného nikdy nevyzývala na sprístupnenie nehnuteľnosti,

pričom za špekulatívne považoval závery súdu, že od žalobkyne vylákal kľúče od domu (navyše ešte
v čase BSM) s úmyslom jej užívanie domu znemožniť, tiež záver súdu, že nepreukázal užívanie iného
domu, lebo by potom nebolo logické, aby žalobkyni znemožňoval užívanie spoločného domu. Namietal,
ako súd posúdil otázku dôkazného bremena v spore, keď v skutočnosti zaťažil dôkazným bremenom
preukázať, že dom neužíval, žalovaného. Okolnosť, že žalovaný užíval spoločný dom nad rámec jeho

spoluvlastníckeho podielu, alebo že žalobkyni bránil v užívaní potom nepreukazuje jednorazový incident
v roku 2020, pričom ďalšie návštevy žalobkyne boli až v novembri 2021 a v októbri 2023, čo je však po
čase, za ktorý si žalobkyňa nárok uplatňuje.

28. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, odvolací súd poukazuje v tomto

smere na závery vyslovené v uznesení č. k. 11Co/55/2022-161 zo dňa 01.03.2023, v ktorom
uviedol, že predpokladom úspešného domáhania sa relutárnej náhrady je preukázanie skutočností: a)
v rozhodujúcom čase existovalo podielové spoluvlastníctvo k veci, b) dotknutý (neužívajúci) podielový
spoluvlastník neužíval vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, c) dôvod neužívania nepramení
z dohody o bezplatnom užívaní iným spoluvlastníkom, d) iný spoluvlastník užíval vec nad rozsah jeho

spoluvlastníckeho podielu, ktorý zasahuje do rozsahu podielu dotknutého podielového spoluvlastníka,
alternatívne vtedy, ak jeden podielový spoluvlastník bráni druhému spoluvlastníkovi v užívaní, hoci aj
vec neužíva nad rozsah svojho podielu. Zároveň v tomto uznesení odvolací súd inštruoval, že žalobkyňaje povinná konkretizovať, v čom spočíva nadužívanie a uvedené skutočnosti aj preukázať, pričom súdu
prvej inštancie uložil vec komplexne posúdiť.

29. Odvolací súd nemá dôvod sa od vyššie uvedených právnych záverov odkloniť, nadôvažok
poukazuje tiež na právne závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010
zo dňa 27.10.2010, z ktorého vyplýva, že ide o nárok v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1 OZ. Jeho
nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho

podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než
zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná

vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,

nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Priposudzovanírozsahuužívaniaspoločnejvecivšaknemusíbyťrozhodujúcalenveľkosťužívanejčasti
veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti
veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna. Uvedené
právne závery, boli zopakované tiež napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/2/2024 zo dňa

29.05.2025, takže ich možno považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe.

30. V predmetnej sporovej veci teda na žalobkyni ležalo dôkazné bremeno preukázať, že žalovaný užíval
v rozhodnom (relevantnom) období (dosiaľ však presne neustálenom, pozn.) spoločnú nehnuteľnosť
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, prípadne žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti bránil, hoc aj

sám vec neužíval nad rozsah svojho podielu.

31. Predovšetkým z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nárok
žalobkyne opakovane vnútorne rozporne posudzuje raz ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, potom tiež ako nárok podľa § 137 ods. 1 OZ. Náležité právne posúdenie nároku žalobkyne

je však dôležité aj pre posúdenie námietky premlčania žalovaného. Staršia judikatúra skutočne nárok
spoluvlastníka za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu druhým spoluvlastníkom posudzovala ako
bezdôvodné obohatenie, avšak ako bolo uvedené vyššie, z aktuálnej ustálenej judikatúry vyplýva,
že tento nárok spoluvlastníka má základ v ustanovení § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie pritom ani nevysvetľuje, prečo nárok žalobkyne posudzuje raz ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia (ods. 14., záver ods. 19 odôvodnenia) a inokedy ako nárok podľa § 137
ods. 1 OZ (ods. 15., ods. 16, ods. 21. odôvodnenia), čo činí jeho rozhodnutie vnútorne rozporným
a nepreskúmateľným.

32. Súd prvej inštancie tiež nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena vo veci, keď uzavrel,

že žalovaný neuniesol svoje bremeno tvrdenia o neužívaní spoločnej nehnuteľnosti a tiež, že
neuniesol dôkazné bremeno o inej výške nájomného v uvedenom čase za danú nehnuteľnosť, ako
tvrdila žalobkyňa. V spore o náhradu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu druhým podielovým
spoluvlastníkom,dôkaznébremenopreukázať,buďžežalovanýžalobkynibránilvužívanínehnuteľnosti,
resp. že spoločnú nehnuteľnosť užíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, spočíva

predovšetkým na žalobcovi. Žalobkyňa svoj nárok v žalobe odôvodňovala stručne tým, že jednak
žalovaný užíva spoločný rodinný dom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a jednak tiež tým, že
jej v užívaní (a to čo i len vo vstupe) rodinného domu bráni, ktoré skutočnosti bližšie nepopísala. Neskôr
v podaní zo dňa 11.10.2021 doplnila, že z domu sa musela odsťahovať ešte pred rozvodom z dôvodu
agresívneho správania žalovaného, ktoré bližšie nešpecifikovala. Uvádzala, že sa v roku 2020 pokúšala

vstúpiť do domu, pričom ju žalovaný napadol, čo bolo riešené ako priestupok. Tiež so zreteľom na túto
situáciu – kedy mal žalovaný z rozsvieteného domu vyjsť v domácom oblečení a v papučiach, počula tiež
v dome inú osobu a psa, odvodzovala nadužívanie jeho spoluvlastníckeho podielu. Poukazovala na to,
že od nej vylákal kľúče od domu (ešte počas trvania BSM, pozn.) a viac jej ich nevrátil, pričom dôvodombránenia v užívaní má byť tiež okolnosť, že dom stojí na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalovaného,
teda by potrebovala jeho súhlas so vstupom na pozemok, aby mohla dom užívať. Ďalej sa vstupu
žalobkyňadomáhalaažvobdobípopodanížaloby,vnovembri2021avoktóbri2023,ktoréobdobievšak

užnespadádouplatnenéhonároku.Písomnávýzvanasprístupnenienehnuteľnostijeažz04.11.2021(t.
j. po podaní žaloby). Žalovaný tvrdenia žalobkyne o nadužívaní spoluvlastníckeho podielu a bránení jej
v užívaní nehnuteľnosti popieral, uviedol, že konanie o priestupku bolo ako neopodstatnené zastavené,
pričom poukazoval na rozvodový spis, z ktorého agresivita žalovaného ako dôvod odchodu žalobkyne
zo spoločného domu vôbec nevyplýva. Uvádzal, že žalobkyňa o užívanie domu nemala záujem a ani

ho nikdy nevyzývala na jeho sprístupnenie.

33. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tým, že žalovaný od žalobkyne vylákal kľúče od domu a jej
ich nevrátil, dosvedčil svoj úmysel, jej do budúcna užívanie nehnuteľnosti znemožniť. Súd prvej inštancie
však nezohľadnil, že predmetné kľúče mal od žalobkyne získať ešte počas trvania BSM sporových
strán k uvedenej nehnuteľnosti, ani tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa o užívanie domu nemala záujem

a ani ho na sprístupnenie nikdy nevyzvala. Ďalej mal súd za to, že je nelogické, ak by žalovaný býval
v inom dome, aby žalobkyni znemožňoval užívať spoločný rodinný dom. Trvalé užívanie spoločného
rodinného domu súd odvodil z okolností pri jednorazovej návšteve žalobkyne v dome v roku 2020.
Bránenie v užívaní nehnuteľnosti súd videl v skutočnosti, že výlučným vlastníkom pozemku pod domom
je žalovaný, ako aj v opakovaných neúspešných návštevách v novembri 2021 a v októbri 2023, čo

však bolo obdobie po uplatnenom nároku. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno o neužívaní spoločnej nehnuteľnosti nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu.

34. Súd prvej inštancie sa evidentne právnymi závermi odvolacieho súdu v uznesení sp. zn.
11Co/55/2022 náležite neriadil, najmä pokiaľ ide o posúdenie predpokladov úspešného priznania

predmetnej náhrady, posúdenie dôkazného bremena, ako i povinnosti komplexného posúdenia veci.
Predovšetkým, tiež vzhľadom na okolnosť, že si v prvom rade neustálil relevantné obdobie, za ktoré
si žalobkyňa nárok uplatňovala, neposudzoval dôsledne vykonané dokazovanie práve vo vzťahu
k tomuto relevantnému obdobiu. Totiž práve a len vo vzťahu k rozhodujúcemu obdobiu (za ktoré si
žalobkyňa nárok uplatňuje) bol súd prvej inštancie povinný posúdiť rozhodujúce okolnosti preukazujúce

nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným, alebo bránenie ním v užívaní nehnuteľnosti
žalobkyňou. Súd tiež nesprávne zaťažil žalovaného povinnosťou preukázať, že v dome v rozhodujúcom
období nebýval. S argumentmi žalovaného prednesenými v spore na jeho obranu sa náležite
nevyporiadal.Naopakžalobkyňabránenievužívanínehnuteľnostiodôvodňovalaagresívnymsprávaním
žalovaného, ktoré nešpecifikovala, preukazovala, že iba raz v roku 2020 sa pokúšala neúspešne

vstúpiť do nehnuteľnosti. Je potrebné tiež uviesť, že len samotná okolnosť, že žalovaný v dome býval,
neznamená sama o sebe, že svoj spoluvlastnícky podiel nadužíval, alebo že by samotná táto okolnosť
v užívaní nehnuteľnosti žalobkyňou bránila. V tomto smere totiž dosiaľ absentujú relevantné skutkové
tvrdenia žalobkyne, ako žalovaný po celé rozhodujúce obdobie spoločný dom užíval a či nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu a v čom konkrétne žalobkyňa videla bránenie jej v užívaní spoločného

rodinného domu, keď vo svojej výpovedi dňa 16.04.2024 výslovne uviedla, že potom, ako opustila
spoločnú domácnosť, nemala úmysel nasťahovať sa späť do rodinného domu. Súd prvej inštancie
však neuviedol, či a v čom konkrétne žalobkyňa svoje dôkazné bremeno uniesla. Správne boli právne
závery súdu prvej inštancie, že neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom
musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu;

len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu
podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu; nárok
nevzniká, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel,
pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom
užívacom oprávnení. Súd prvej inštancie síce uviedol správne právne úvahy, avšak pri hodnotení

vykonanéhodokazovaniasanimidôsledneneriadilazistenýskutkovýstavtaktokomplexne,zovšetkých
relevantných hľadísk dôsledne nevyhodnotil, čo činí jeho rozhodnutie predčasné, vnútorne rozporné
a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

35. Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o vyhodnotenie dôkazného bremena v spore, ohľadom

preukázania výšky žalobkyňou požadovanej náhrady. Žalobkyňa výšku svojho nároku preukazovala
predložením odborného vyjadrenia zo dňa 12.02.2021, vo vzťahu ku ktorému žalovaný na pojednávaní
dňa 24.03.2022 vzniesol relevantnú obranu spočívajúcu v tom, že predložené odborné vyjadrenie
nezohľadňuje špecifikáciu spoločnej nehnuteľnosti, ani okolnosť, že spoločný dom stojí na pozemku vovýlučnom vlastníctve žalovaného, teda že ide o cenu určenú len všeobecne, informatívneho charakteru.
Hoci túto obranu žalovaný predniesol v záverečnej reči na pojednávaní dňa 24.03.2022, medzitýmny
rozsudok vynesený na tomto pojednávaní bol zrušený, teda na túto obranu bolo treba v ďalšom konaní

prihliadať. Žalobkyňa na ňu konkrétne nereagovala. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uzavrel,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno predložením odhadu inej realitnej kancelárie, či odborného
posudku, ktorým by poprel tvrdenia žalobkyne o výške nájomného. Avšak dôkazné bremeno o výške
uplatnenej náhrady zaťažovalo žalobkyňu. Táto predložila odborné vyjadrenie z februára 2021 o výške
nájmu rodinných domov v G. 3 eurá/m2, bez uvedenia akejkoľvek špecifikácie. Žalovaný závery tohto

odborného vyjadrenia relevantne spochybnil, keď poukázal na to, že predložený dôkazný prostriedok sa
netýka konkrétnej nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovaných a nezohľadňuje špecifikum predmetnej
veci, že dom je na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalovaného, ku ktorej okolnosti sa žalobkyňa
nevyjadrila. Navyše súd prvej inštancie otázku dôkazného bremena sporových strán opätovne neposúdil
so zreteľom na relevantné obdobie, pretože na žalobkyni spočívalo dôkazné bremeno preukázať výšku
nároku za dané relevantné obdobie. Odborné vyjadrenie sa podľa všetkého vzťahuje na február 2021,

čo by podľa malo byť už po relevantnom období, resp. na jeho konci. Súd prvej inštancie teda všetky
okolnosti veci náležite nevyhodnotil a otázku dôkazného bremena ohľadom výšky nároku posúdil tiež
nesprávne.

36. Ďalšia odvolacia argumentácia žalovaného smerovala voči priznaniu úrokov z omeškania. V tomto

smere sa odvolací súd stotožnil s jeho argumentáciou, že z napadnutého rozsudku nie je možné
odvodiť, na základe čoho súd dospel k záveru, že náhrada za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti je
určená na báze kalendárnych mesiacov a bola splatná vždy v posledný deň príslušného kalendárneho
mesiaca a tiež s argumentom, že v prípade náhrady za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti nie je v
Občianskom zákonníku vymedzený žiaden čas plnenia, preto mal súd prvej inštancie aplikovať ust. §

563 OZ, teda že spoluvlastník je povinný náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti vydať prvý
deň potom, čo ho oprávnený spoluvlastník požiadal o splnenie a ak nedošlo k takémuto požiadaniu
povinného spoluvlastníka už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať až žalobu, pričom
splatnosť pohľadávky nastane deň po doručení takejto žaloby žalovanému. Skutočne rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v časti priznania úrokov z omeškania žalobkyni nepreskúmateľné, súd vôbec neuvádza

svoje úvahy, kedy nastala splatnosť nároku žalobkyne, prečo práve po častiach v mesačných obdobiach
a prečo práve ku konkrétnemu dňu, ktorý súd prvej inštancie ani neuvádza, iba bez ďalšieho priznal
žalobkyni úroky z omeškania vždy od prvého dňa každého mesiaca.

37. Rovnako bola správna argumentácia žalovaného, pokiaľ namietal určenie rozsahu nároku žalobkyne

na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie pomerný úspech žalobkyne v spore v zmysle § 255
ods. 2 CSP určil nesprávne, ako len hrubý úspech žalobkyne od ktorého neodpočítal hrubý úspech
žalovaného, čím by správne určil čistý úspech žalobkyne v spore, v ktorom rozsahu by žalobkyňa mala
správne nárok na náhradu trov konania (konkrétne hrubý úspech žalobkyne predstavoval, 72,59 %,
hrubý úspech žalovaného predstavoval 100 % - 72,59 % = 27,41 %, teda čistý úspech žalobkyne v spore

predstavoval 72,59 % - 27,41 % = 45,18 %).

38. S poukazom na vyššie uvedené bolo nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu, t. j. vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III. o trovách
konania zrušil s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd prvej inštancie svojím

nesprávnym procesným postupom (neodstránením neurčitosti a nezrozumiteľnosti podanej žaloby
pokiaľ ide o určenie relevantného obdobia za ktoré si žalobkyňa nárok uplatňuje a odôvodnením
napadnutého rozhodnutia vnútorne nerozporným a nepreskúmateľným spôsobom) znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (prednesenie náležitej procesnej obrany aj pokiaľ ide o vyhodnotenie námietky premlčania),

pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom; a tiež s použitím ust.
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP, lebo súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci (posúdenie základu nároku zároveň ako bezdôvodného obohatenia a zároveň ako nároku podľa §
137 ods. 1 OZ, tiež nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena v spore, nesprávne posúdenie
splatnosti nároku a dôvodnosti nároku na úroky z omeškania, ako aj nesprávne určovanie pomeru

čistého úspechu strany v spory pre účely trov konania) nevykonal relevantne potrebné dôkazy, keď
vzhľadom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom
a podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.39. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v prvom rade ustáliť relevantné obdobie, za ktoré si žalobkyňa vôbec

nárok uplatňuje, potom riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné
a stranami riadne navrhnuté dôkazy potrebné pre posúdenie veci v súlade s ust. § 137 CSP, skutkový
stav následne opätovne komplexne so zreteľom na dôkazné bremeno sporových strán vyhodnotiť, na
zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, potom vo veci (o celom
predmete sporu) opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220

ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov,
včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 20 -

28Co/153/2024

Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné.