Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201134
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619201134.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G., narodeného B. zastúpeného advokátom JUDr.
Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., Bratislava,
Metodova 8, IČO: 35697270, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Branislava
Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46759875, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom
súde Bardejov pod sp. zn. SK-2C/24/2019 (pôvodne vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn.

2C/24/2019), o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2022 sp.
zn. 9Co/45/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2022 sp. zn. 9Co/45/2022 z r u š u j e vo výroku
o nároku na náhradu trov konania a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. októbra 2021, č. k.
2C/24/2019-128 vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške
2.175 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Vo výroku
III. vyslovil, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, §

42, § 290, § 60, § 193, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“), § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 9 ods.
1, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 až ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 8 ods. 1 a ods. 2, ods. 9, § 17 ods. 1, § 19
ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov, § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách, článok
10 ods. 2 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Článok 16 ods. 1 a ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článok 8 ods. 1

a ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, článok 19 ods. 2 a ods. 3, článok 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
1.2.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žebezpečnostnýmincidentomdošlokzásahudoosobnostných
práv žalobcu, týkal sa bezmála 500 osôb a tento incident trval najmenej 15 dní (od 25. januára
2017 do 09. februára 2017). Súd prvej inštancie poukázal, že z rozhodnutia Úradu na ochranu
osobných údajov z 09. marca 2018 vyplýva, že protiprávne konanie trvalo približne už od roku

2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej
dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica
neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi
a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného
incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom
a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. Súd prvej inštancie uviedol, že neobmedzenému

počtu nepovolaných osôb boli sprístupnené najcitlivejšie osobné údaje žalobcu, ktoré ho jednoznačne
identifikujú, a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného osobného identifikátora, ktorým je rodné číslo. Zvykonaných dôkazov súd ustálil, že bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“
ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ako to konštatoval Krajský súd v Prešove v rozsudku z 30. marca
2021 č. k. 13Co/7/2021-530, ale priamo k ich porušeniu. Nálezca archívnej krabice S. bol nepovolanou

osobou pre oboznamovanie sa s osobnými údajmi žalobcu. Neoprávnené sprístupnenie osobných
údajov nepovolaným osobám je protiprávnym konaním s presahom do súkromia osoby, ktorej osobné
údaje boli takto zneužité. Bezpečnostný incident znamenal zásah do práva žalobcu na súkromie (v
užšomslovazmyslenainformačnésebaurčenie),atospôsobomporušeniatohtoprávaakoajspôsobom
ohrozenia tohto práva.

1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že morálna satisfakcia sa javí ako nepostačujúca a vzhľadom
na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu preventívno
- sankčnú, je žalobcovi potrebné priznať finančnú náhradu. Pri úvahe o výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy súd vychádzal z porovnania výšky odškodnenia pre obete násilných trestných
činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z.. V rozhodnom období kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to
bola suma 4.350 eur. Súd prvej inštancie riadiac sa zásadou primeranosti priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.175 eur, ktorá zodpovedá polovici odškodnenia obetí
násilných trestných činov. Prihliadal pritom k samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri ochrane
osobnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že porušenia práva na informačné sebaurčenie je v
dnešnej informačnej dobe tak závažným zásahom do súkromia každej fyzickej osoby, že primeraná
relutárna náhrada nemajetkovej ujmy by v týchto prípadoch mala byť skôr pravidlom. Preventívno-

sankčná funkcia relutárnej náhrady však musí byť spojená s jej výrazným efektívnym účinkom na
adresáta, preto musí ísť o náhradu primerane dôraznú a dostačujúcu, aby sa mohla stať nástrojom
špeciálnej ale aj generálnej prevencie. Súd prvej inštancie mal za to, že relutárna náhrada v sume 110
eur priznaná v právnej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom v konaní tunajšieho súdu sp. zn.
6C/29/2018 nespĺňa preventívno-sankčnú funkciu a na adresáta nemá požadovaný efektívny účinok.

Na základe uvedeného súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 2.175 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
1.4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, a v konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď
výška náhrady záležala od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ako súd odvolací) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 10. novembra 2022
sp. zn. 9Co/45/2022 vo výroku I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP)
v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

(§ 388 CSP) tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol. Vo výroku II.
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 387 ods. 1, § 388, § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1
CSP, § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka.
2.2. Odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho

právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožnil s východiskom pre kvantifikáciu výšky náhrady, z
ktorého vychádzal súd prvej inštancie, nie však so samotným výsledkom tejto kvantifikácie. Odvolací
súd uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z porovnania výšky odškodnenia, ktoré sa priznáva
obetiam násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, ktorá
bola v rozhodnom období 4.350 eur, zásade proporcionality nemôže zodpovedať polovica, t. j. 50 %

tejto čiastky keďže obeť trestného činu musí mať ujmu neporovnateľne vyššiu. Maximálne, pri zistených
objektívnych okolnostiach incidentu, môže zásade proporcionality podľa odvolacieho súdu zodpovedať
5 % zo sumy 4.350 eur, čo by predstavovalo 217,50 eura. Pri nepotvrdení a nepreukázaní žiadneho
konkrétneho následku v subjektívnej osobnostnej sfére žalobkyne je namieste vychádzať z polovice tejto
čiastky, čo je 108,75 eura, po zaokrúhlení 110 eur. Pre porovnanie odvolací súd poukázal na rozhodnutie

Mestského súdu v Prahe z 29. augusta 2019 sp. zn. 22Co/147/2019, ktorý pri obdobnom skutkovom
stave, avšak úniku osobných údajov do digitálneho priestoru, priznal sumu na úrovni 400 eur. Odvolací
súd mal za to, že štvrtina tejto sumy je primeranou náhradou nemajetkovej ujmy žalobcu, nie je totiž
adekvátne stotožňovať únik údajov do digitálneho priestoru s nezabezpečením neprístupnosti údajov
v príručnom sklade. Preto odvolací súd považoval za potrebné zasiahnuť do úvahy prvoinštančného

súdu a výšku priznanej náhrady korigovať, nakoľko v tomto smere prvoinštančný súd pochybil, nedošlo
k reálnej, ale len k potenciálnej možnosti ohrozenia osobnostných práv žalobcu.
2.3. Odvolací súd pre úplnosť vo vzťahu k úvahe prvoinštančného súdu, ktorý akcentoval na tzv.
preventívno-sankčnú funkciu náhrady nemajetkovej ujmy, dodal, že je potrebné vziať zreteľ na to, ženáhradou sa reparuje ujma nemajetkovej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku. Nie je
možné pri ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie
finančnej náhrady predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely

sankcionovaniajetotižadministratívneatrestnéprávo,civilnéprávomazacieľ„len“kompenzáciuosoby,
ktorej sa má finančná náhrada poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 15.
decembra 2011 sp. zn. 30Cdo/3936/2010, t. j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou
v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages, (t. j. náhrady škody plniacej
represívnu funkciu - voľný preklad odvolacieho súdu) nekompenzačného odškodnenia exemplárnej

alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu. Tento typ náhrady je typický pre angloamerický
typ právnej kultúry (common law); český aj slovenský právny systém je však iným, je kontinentálnym
systémom.
2.4. Odvolací súd dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil v časti sumy 110 eur a vo zvyšku vyhovujúceho výroku tento zmenil tak,

že ho zamietol.
2.5. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom
na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Odvolací súd
uviedol, že pri takomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do

základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného
aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy (nie zo žalovanej sumy). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v
tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako

bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Odvolací súd
z uvedených dôvodov žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

3. Odvolací súd následne uznesením z 31. januára 2023 sp. zn. 9Co/45/2022 zamietol návrh žalovanej
na vydanie dopĺňacieho rozsudku alebo opravného uznesenia vyššie uvedeného rozsudku odvolacieho

súdu (bod 2. tohto odôvodnenia), a to vo výroku o nároku na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu (bod. 2 tohto odôvodnenia) vo výroku o náhrade trov konania podala
dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“), jeho prípustnosť odôvodnila v zmysle § 420 písm. f) CSP.
4.1. V dovolaní dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP ohľadom porušenia jej práva na

spravodlivý proces vymedzila ako nedostatočne odôvodnený záver v kontexte priznania plného
nároku na náhradu trov celého konania v dôsledku chýbajúcej argumentácie s ohľadom nepoužitia
moderačného oprávnenia súdu v zmysle § 257 CSP. Odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal
s odvolacou argumentáciou k otázke aplikácie § 257 CSP (o nepriznaní alebo priznaní zníženej
náhrady), preto jeho rozhodnutie dovolateľka považovala za arbitrárne a tiež za nepreskúmateľné i

nezrozumiteľné. Žalovaná poukázala, že v odvolaní namietala, že výška trov právneho zastúpenia
násobne prevyšuje judikovanú čiastku, (ktorá mala byť podľa názoru odvolateľky žalobcom neprimerané
nadhodnotená), čo je možné označiť za výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP
(porovnaj II. ÚS 113/2019). V súvislosti s aplikáciou § 257 CSP žalovaná poukázala na právne a
skutkovo identické žaloby (166 žalobcov). Uviedla, že v zmysle Nálezu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3923/2021

úlohou všeobecného súdu nie je iba mechanicky rozhodnúť o náhrade podľa výsledku sporu, ale
zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie, či nepriznanie
náhrady. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou vo vzťahu k
posúdeniu otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu trov, keď aj žalobca musí niesť zodpovednosť
za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných, neadekvátnych, či premrštených nárokov.

Zároveň namietala rozporuplnosť výroku rozhodnutia odvolacieho súdu s jeho odôvodnením, keď ak
mala byť výška trov konania určená výlučne z prisúdenej sumy, malo sa toto odôvodnenie prejaviť aj
vo výroku súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho považovala rozhodnutie za zmätočné, a zároveň aj
nevykonateľné.
4.2. Dovolateľka navrhovala, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním

napadnutej časti (o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania) a vec v rozsahu
zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.5. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu (a v následných vyjadreniach) považoval dovolanie
žalovanej za nedôvodné a navrhoval, aby ho dovolací súd odmietol, resp. zamietol.

6. Dovolateľka v ďalších podaniach zotrvala na podanom dovolaní.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalovaná, zastúpená v súlade
so zákonom advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru,

že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné, v dôsledku čoho je potrebné rozhodnutie odvolacieho
súdu v napadnutej časti o nároku na náhradu trov konania zrušiť a vec mu vrátiť v tejto časti na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

8. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

12. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
12.1. Dovolací súd uvádza, že naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava

jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

12.2. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
12.3. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
12.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré vkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad

rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle konštantnej a ustálenej judikatúry dovolacieho
ustanovenia § 420 CSP implicitne zakotvuje prípustnosť dovolania aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorý tento rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania (napr. 9Cdo/114/2020, 8Cdo/111/2019, 8Cdo/266/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020,
2Cdo/89/2020, 1VObdo/2/2021, I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018 rozhodnutie č. 74/2018 publikované v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270).

14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom
ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo
na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje
zákonnáúpravanáhradytrovkonaniaobsiahnutávCivilnomsporovomporiadkuúčinnom(§255anasl.).
Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu (viď. II. ÚS 78/03, III. ÚS

481/2015, IV. ÚS 83/2018).

15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v

rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra
ESĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná

odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný

záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

18. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu, (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom), odníma možnosť náležite skutkovo, aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Podľa dovolacieho súdu je potrebné rovnaké kvalitatívne kritériá ako na odôvodnenie meritórneho
rozhodnutia súdu, uplatňovať aj na rozhodnutie o trovách konania, preto bolo povinnosťou odvolacieho

súdu aj v tejto časti svojho rozhodnutia jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnať
sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne
významné, uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie o náhrade
trov konania založil. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver, súčasne

musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť.

20. Dovolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (9Cdo/114/2020, 9Cdo/82/2023) vyslovil, že
mechanizmus rozhodovania o náhrade trov konania vychádza z toho, že súd si najskôr zistí naplnenie
predpokladov na priznanie náhrady trov konania niektorej sporovej strany (zásada úspechu, zásada

procesného zavinenia) a následne súd zisťuje, či tu (nie)sú dané výnimočné moderačné dôvody. Pri
kladnom zistení súd náhradu trov konania inak oprávnenému subjektu neprizná (úplne alebo čiastočne).
Pri zápornom zistení, súd v odôvodnení skonštatuje, že nezistil existenciu výnimočných dôvodov
moderácie v zmysle § 257 CSP, a preto z tohto dôvodu zotrváva na pôvodne deklarovanom závere o
náhrade trov konania. Bez úvahy súdu o (ne)uplatnení moderačného ustanovenia (§ 257 CSP) v prípade

aplikácie § 255 a § 256 ods. 1 CSP nie je možné považovať rozhodnutie súdu o trovách konania za
náležite odôvodnené, teda také, ktoré jasne dáva odpovede na rozhodné skutkové a právne otázky
súvisiace s rozhodovaním o náhrade trov konania. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je
povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č.

9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Podľa
ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia § 257 CSP, ako aj to, v
čomsúdvidel,žeišlooprípadhodnýosobitnéhozreteľa,musíbyťnáležiteodôvodnené(I.ÚS153/2018).

21. Odvolací súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil konštatovaním o plnom
úspechu žalobkyne v spore (§ 255 CSP), pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.
Odvolací súd uviedol, že pri takomto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je
úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka

prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy (nie zo žalovanej sumy). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďžeten, ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Preto
žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
21.1. Z rozhodnutia odvolacieho súdu však nemožno zistiť, či a prípadne ako súd aplikoval ustanovenie

§ 257 CSP, a to i vo svetle požiadavky odpovede na odvolaciu námietku žalovanej ohľadom nepriznania
alebo čiastočného priznania nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle
§ 257 CSP.

22. Bez úvahy súdu o (ne)uplatnení moderačného ustanovenia (§ 257 CSP) v prípade aplikácie § 255

CSP nie je možné považovať rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania za náležite odôvodnené
a presvedčivé, teda také, ktoré jasne dáva odpovede na rozhodné skutkové a právne otázky súvisiace
s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania. Uvedený deficit odôvodnenia rozhodnutia podľa
názoru dovolacieho súdu odporuje obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, napĺňajúci dovolací
dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď aj 3Cdo/46/2023).

23. Dovolací súd zároveň k námietkam dovolateľky týkajúcim sa argumentácie odvolacieho súdu
ohľadom nároku na náhradu trov konania pri aplikácii § 255 vychádzajúcu z názoru, že výpočtovým
základom (tarifnou hodnotou) úkonu právnej služby advokáta je súdom priznaná výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sporoch o ochranu osobnosti, poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 19.

marca 2025 sp. zn. 3Cdo/36/2023, v ktorom dovolací súd dospel v obdobnej veci k záveru, že odvolacím
súdom zvolená argumentácia o nároku na náhradu trov konania nezodpovedá právnej úprave, ako aj
nie je koherentná, pričom uvedený záver je plne aplikovateľný aj na prejednávaný prípad. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd v bode 16. jeho odôvodnenia uviedol, že: „argumentáciu odvolacieho súdu
ohľadom nároku na náhradu trov konania pri aplikácii § 255 v spojení s § 257 CSP vychádzajúcu z

názoru, že výpočtovým základom (tarifnou hodnotou) úkonu právnej služby advokáta je súdom priznaná
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch v sporoch o ochranu osobnosti, považuje dovolací súd za prima
facie priečiacu sa ustanoveniu § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovaných právnych služieb v znení
neskorších predpisov v rozhodnom znení do 31. decembra 2023 [„Vo veciach ochrany osobnosti podľa

Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,
vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
je tarifnou hodnotou 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000 eur, ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy.“], ktoré ustanovenie normuje tarifnú hodnotu sporu o ochranu osobnosti
s náhradou nemajetkovej ujmy pevnou sumou (2.000 eur) pre stanovenie odmeny advokáta, bez

ohľadu na uplatňovanú, či súdom priznanú nemajetkovú ujmu. Odvolací súd vo výroku rozhodnutia
priznal nárok na plnú (100 %) náhradu trov konania, naproti tomu v odôvodnení rozhodnutia však už
pri výpočte trov právneho zastúpenia zohľadňoval priznanú nemajetkovú ujmu len vo výške 110 eur
(neberúc v úvahu tarifnú hodnotu 2.000 eur), súčasne nepovažoval za dôvodnú aplikáciu moderačného
oprávnenia v zmysle § 257 CSP. Odvolacím súdom zvolená argumentácia o nároku na náhradu trov

konanianezodpovedáprávnejúprave,niejekoherentná(rozhodnutiejenekonzistentné,jehoargumenty
nepodporujú príslušný záver a také rozhodnutie nie je možné považovať ani za presvedčivé), preto bola
dovolacím súdom považovaná za odporujúca obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, napĺňajúca
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.“

24. Vzhľadom na uvedené zistenie, že v konaní o nároku o náhrade trov konania došlo k procesnej vade
v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania zrušil (§ 449
ods. 1 CSP) a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

25. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak
vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

26. Pokiaľ dovolateľka mienila namietať i nesprávne právne posúdenie veci (napr. o tom komu a v akom
rozsahu vznikol nárok na náhradu trov konania), dovolací súd pripomína, že v zmysle § 421 ods. 2 CSP
dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaníproti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm. m) CSP). Napokon je potrebné uviesť i
to, že nesprávne právne posúdenie veci nie je prípustným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f)
CSP. V zmysle uvedeného i zistenej vady zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) dovolací súd nemal možnosť

zaoberať sa ďalšími dovolacími námietkami.

27. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.