Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122204543
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122204543.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX C. XX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., 832 37 Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151
653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., Bočná 10, 040 01 Košice -

Mestská časť Staré mesto, IČO: 36 863 017, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/72/2022-463 z 27.10.2023 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vracia sa vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, že cit.:

,,I. Súd žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia a
o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatkov za správu
úveru zamieta.
II.Žalovanýmávočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniazaurčeniebezúročnostiabezpoplatkovosti
úveru a o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 100%.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania za konanie o určenie neprijateľných

zmluvných podmienok v rozsahu 50%.“

2. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že Krajský súd v Prešove (ďalej
ako ,,odvolací súd“) rozsudkom 20CoCsp/10/2023-414 z 22.8.2023 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti vyhovujúcej žalobe a v časti jej zamietnutia rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd súhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadom žalobcom

tvrdenej absencie povinných náležitostí zmluvy a to doby trvania zmluvy, predpokladov použitých pre
výpočet RPMN a priemernej výšky RPMN so záverom, že tieto náležitosti sú v zmluve uvedené, ale
vytkol súdu prvej inštancie chýbajúce odôvodnenie rozsudku v súvislosti s posudzovaním bonity žalobcu
zo strany žalovaného pri uzatváraní predmetnej zmluvy. Neskúmanie tejto otázky súdom prvej inštancie
však vychádzalo z vtedajšej právnej úpravy a samotnej žaloby. Žalobca sa totiž domáha určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku zákonnej fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru z dôvodu chýbajúcich povinných náležitosti zmluvy a nie z dôvodu neskúmania jeho bonity
a to zrejme aj preto, že vtedy platný zákon č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy) neupravoval sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre hrubé porušenie
povinnosti dodávateľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. ako to
bolo zavedené až v neskoršej novele citovaného zákona a to samozrejme bez úpravy pravej retroaktivity,
ktorá je v právnom štáte neprípustná. Súd prvej inštancie preto nerozumel argumentácii odvolacieho

súdu, pokiaľ poukázal na zásadu dobrých mravov upravenú v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto
súvislosti, pretože nerozumie tomu aký právny dosah by mal mať tento korektív na podanú žalobu, ajkeď zámer odvolacieho súdu sa dá dedukovať, ale súd prvej inštancie by nedokázal zdôvodniť rozsudok,
ktorým by mal vyhovieť z toho dôvodu žalobe. Ak odvolací súd mieni posúdiť zmluvu o spotrebiteľskom
úvere ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka (hoci odvolací súd

svoju úvahu neposunul týmto smerom) súd prvej inštancie tento názor nezdieľa, nenasvedčuje tomu ani
logický, systematický a teleologický výklad § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
Podľa súdu prvej inštancie ak by teda aj došlo k porušeniu povinnosti dodávateľa podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. zákonodarca s týmto porušením nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ale len nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Nahrádzať toto špeciálne ustanovenie

zákona všeobecným korektívom dobrých mravov súd nepovažuje za náležité a dokonca je v rozpore so
spomínanou špeciálnou právnou úpravou, ktorá má stále prednosť pred všeobecnou právnou úpravou.
Navyše právna úprava v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje tzv. výkladové pravidlo, teda
že výkon práv a povinností má byť v súlade so zásadou dobrých mravov, v opačnom prípade súd
nemá poskytnúť ochranu právu, ktoré sa vykonáva v rozpore s dobrými mravmi. V tomto prípade však
predsa veriteľ nerealizuje svoje právo na zaplatenie zmluvných úrokov a preto niet dôvodu aplikovať toto

ustanovenie. Na základe neho však nie je možné určiť, že právo (napr. na zmluvné úroky) neexistuje,
čoho sa domáha žalobca. Podľa citovaného ustanovenia totiž právo existuje, len ak by žalovaný ho
uplatnil a súd by mal dospieť k záveru, že jeho výkon je v rozpore s dobrými mravmi, nemohol by mu
poskytnúť právnu ochranu.
Súd prvej inštancie preto nepovažoval za správne, ak odvolací súd vytkol absenciu odôvodnenia

rozsudku vo vzťahu k skúmaniu bonity žalobcu, ktorý navyše v tomto smere žiadne tvrdenie
neprodukoval, žaloval o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v dôsledku zákonnej fikcie o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru pre chýbajúce povinné náležitosti zmluvy, ktoré však v tomto prípade zistené
neboli a ako už bolo uvedené, vo vtedy platnom zákone č. 129/2010 Z.z. nebola upravená spomínaná
zákonná fikcia v dôsledku hrubého porušenia povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa a preto

súd prvej inštancie nemal absolútne žiadny dôvod sa týmto skúmaním zaoberať.
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd vyslovil vo vzťahu k názoru súdu prvej inštancie
o dobrovoľnosti poistenia to, že sa mu javí, že tento záver nebol správny z dôvodu, že zo zmluvy
nevyplýva, že by žalobca mohol poistenie odmietnuť a to bez ohľadu na to, že v zmluve sa konštatuje,
že banka nevyžaduje poistenie. Uviedol tiež, že súd nesprávne vyhodnotil dôkaz - výsluch svedkyne D.

E., ktorú považoval odvolací súd za nedôveryhodnú ako osobu materiálne prepojenú so žalovaným,
keďže svedkyňa pracuje u žalovaného od roku 1991. Podľa odvolacieho súdu žalobca uniesol dôkazné
bremeno ohľadom svojho tvrdenia o nutnosti uzavrieť so zmluvou aj poistenie a preto dôkazné bremeno
sa presunulo na žalovaného, aby preukázal, že poistenie nebolo podmienkou poskytnutia úveru.
Žalovaný po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie predložil žiadosť žalobcu o poskytnutie úveru zo dňa

17.5.2012,teda6dnípreduzavretímzmluvy.Zobsahutejtolistinyvyplýva,žežalobcaboloboznámenýs
možnosťou poistenia úveru, jeho dvoch druhov rozsahu poistenia, s podstatou poistenia, s možnosťami
ochrany pred zlyhaním poisťovne a pod. Teda žalovaný poskytol žalobcovi dostatočné informácie o
poistení úveru, s ktorými mal žalobca možnosť oboznamovať sa a rozhodnúť sa, či poistenie uzavrie
alebo nie počas 6 dní, keďže ako vyplýva z tejto listiny, žalobca podpisom potvrdil jej prevzatie. Navyše

napojednávaníprávnazástupkyňažalovanéhopredložilaknahliadnutiuzmluvuospotrebiteľskomúvere
uzavretú v apríli 2010 medzi žalovaným a iným spotrebiteľom, ktorá bola uzavretá bez poistenia úveru
a ktorá bola predmetom sporu vedeného na tomto súde pod sp.zn. 20Csp/252/2017.
Podľa súdu prvej inštancie viazanosť právnym názorom odvolacím súdom s poukazom na § 391 ods.
2 CSP je pre súd prvej inštancie len vtedy, ak sa nezmení skutkový stav. V tomto prípade žalovaný

preukázal po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie svoje tvrdenie (a tým aj tvrdenie svedkyne E.) o
tom, že uzatváral zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj bez poistenia. Súd prvej inštancie nepovažoval
za správne, ak skutočnosť, že svedkyňa je dlhoročnou zamestnankyňou žalovaného sa má vyhodnotiť
tak, že je nedôveryhodný svedok a že nevypovedala pravdivo. Navyše odvolací súd nemôže výpoveď
tejto svedkyne vyhodnotiť inak než súd prvej inštancie, pokiaľ sám nevykonal tento dôkaz. V kontexte

už predchádzajúcich zistení teda, že v úverovej zmluve prehľadne hneď v jej úvodnej časti medzi
základnými podmienkami v časti I. bode 1 sa konštatuje, že banka nevyžaduje poistenie, čo nemohlo
uniknúť pozornosti žalobcu ako priemernému spotrebiteľovi, keďže táto skutočnosť bola uvedená medzi
základnými parametrami úveru, tiež z obsahu II. časti zmluvy, v ktorej sa uvádza, že žalobca má
záujem o poistenie, zo skutočnosti, že žalobca zmluvu s týmto obsahom podpísal, z výpovede svedkyne

D. E. podporenej predloženou zmluvou o spotrebiteľskom úvere dohodnutou bez poistenia, ako aj v
dôsledku skutočnosti, že žalobca 6 dní pred uzavretím zmluvy bol informovaný zo strany žalovaného o
možnostiach dohody o poistení úveru vrátane jeho druhov, podstaty a pod. a teda mal dostatok času
a informácií na zváženie či sa rozhodne pre poistenie alebo nie, súd prvej inštancie preto dospel kzáveru, že žalovaný preukázal svoje tvrdenie o tom, že nepodmieňoval poskytnutie úveru uzavretím
jeho poistenia. Súd prvej inštancie sa pritom nestotožnil s argumentáciou žalobcu o irelevantnosti
listinného dôkazu predstavujúceho žiadosť žalobcu o poskytnutie úveru s tvrdením, že neobsahovala

kolónku o možnosti odmietnutia poistenia, keďže išlo len o informáciu pre spotrebiteľa o možnom
poistení. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že poistné nebolo potrebné zahrnúť do celkových
nákladov spotrebiteľa a tým aj do celkovej čiastky na zaplatenie, ktorá ako povinná náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere bola uvedená v zmluve v správnej výške.
Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že do celkových nákladov spotrebiteľa bolo teda potrebné

počítať len splátku 182,74 eura mesačne, teda bez poistného 6,40 eura. V súvislosti s poslednou
splátkou (120.) súd prvej inštancie uviedol, že bežne je v inej výške ako predchádzajúce, čo napokon
vyplýva aj z bodu 5.5.3 OP tvoriacich súčasť zmluvy. Žalovaný síce napriek výzve súdu nepreukázal
listinným dôkazom výšku tejto poslednej splátky, tvrdil však, že išlo o sumu 180,13 eura, pričom žalobca
toto jeho skutkové tvrdenie nespochybnil a preto platí fikcia o jeho nespornosti s poukazom na § 151
ods. 1 CSP. Celková čiastka na zaplatenie teda pri zjednodušenom výpočte ako súčin mesačnej splátky

bez poistného 182,74 a počtu splátok 119 po pripočítaní poslednej splátky vo výške 180,13 eura je
presne 21.926,19 eura ako je uvedené v zmluve. Súd prvej inštancie sa tak nestotožnil s tvrdením
žalobcu o nesprávnej sume týkajúcej sa tohto údaju. Napokon však, ak by aj nebola posledná splátka
nižšia, potom celkovo čiastka na zaplatenie by bola len o 2,61 eura vyššia ako je uvedená v zmluve,
čo súd považoval za zanedbateľný rozdiel, s ktorým by bolo neprijateľné spájať fikciu o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že z výpisu z úverového účtu
vyplýva, že spracovateľský poplatok, ktorý bol v zmluve dohodnutý vo výške 169,- eur bol započítaný do
prvej splátky úveru realizovanej platbou zo dňa 20.7.2022, čo bolo v súlade s Obchodnými podmienkami
žalovaného - bodom 5.2, preto spracovateľský poplatok sa nepripočítava k súčinu počtu splátok a ich
výšky.

Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s posledným argumentom žalobcu o nesprávnej výške RPMN v
jeho neprospech. Aj pri použití internetovej kalkulačky na portály finančnej osvety a ochrany finančného
spotrebiteľa Ministerstva financií SR pri zadaní údajov - dátumu uzavretia zmluvy, výšky úveru, výšky
mesačnej splátky 182,74 eura je RPMN 18,40 % a v prípade pripočítania aj spracovateľského poplatku
je 18,88 %, čo je stále menej ako údaj v zmluve (19,55 %) a to nie je v neprospech spotrebiteľa. V

neprospech spotrebiteľa by bolo, ak by v skutočnosti údaj o RPMN bol vyšší ako uvedený v zmluve. Súd
pripomenul, že internetová kalkulačka je len pomôckou pri stanovení približnej hodnoty RPMN, ktorú je
potrebné počítať podľa príslušného vzorca uvedené v zákone č. 129/2010 Z.z. rozhodne však, keďže
súd vychádzal z iných celkových nákladov ako žalobca, čo je pre výpočet RPMN rozhodujúce podľa § 2
písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. je tvrdenie žalobcu o vyššej RPMN neopodstatnené. Aj pri pripočítaní

spracovateľského poplatku podľa spomínanej kalkulačky je stále RPMN nižšia ako v zmluve.
Pokiaľ ide o žalobu o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa spracovateľského poplatku
a poplatkov za správu úveru súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd vo svojom rozsudku
uviedol, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie sa nedá zistiť aké protiplnenie žalobca za tieto poplatky
získal (hoci súd prvej inštancie to uviedol v bode 67) a či nešlo o poplatky v prevažnej miere sledujúce

záujmy žalovaného. Súd prvej inštancie ale opakovane odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-621/2017, z ktorého vyplýva, že nie je potrebné určiť konkrétne služby za tieto poplatky ako
protihodnotu, ale rozhodujúce je, aby tieto zmluvné podmienky boli v zmluve formulované jasne a
zrozumiteľne. Pre súd prvej inštancie je neprijateľné, aby sa dávala prednosť rozsudku iného členského
štátu EÚ, ktorý je v rozpore s aktuálnou európskou judikatúrou a ktorý bol vyhlásený pred 13 rokmi

a to predovšetkým za situácie, že k tejto zmluvnej podmienke zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v
rozsudku 7Cdo/294/2019, ktorý však bol dokonca publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 12/2022.
Súd prvej inštancie preto znovu len zopakoval, že so záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-621/17 sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020, v ktorom uviedol,

že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony
na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou
a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru a to vypracovanie
zmluvy, jej uzatvorenie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie
služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa aj zákon č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť

vyplývazjudikatúrySúdnehodvoraEÚ.Nemožnotedavsúvislostisdojednanímpoplatkuzaposkytnutie
úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky. Najvyšší súd poukázal aj na to, že
nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na spotrebiteľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky
vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrie a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluvevyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací
súd mal za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ (spotrebiteľ), ktorý vopred vedel, že bude musieť
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda

s poplatok a jeho výškou súhlasil a následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že si osvojil aj závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu
v Prešove 23CoCsp/6/2022 zo dňa 20.4.2023, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č.k.
29Csp/9/2022-40 zo dňa 1.6.2022, ktorým bola žaloba o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky

ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru voči žalovanej Tatra banke a.s.
zamietnutá. K záveru o tom, že nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku pri spomínaných poplatkoch
dospel aj Krajský súd v Nitre v rozsudku 9CoCsp/21/2021 z 28.7.2021, ale tiež Krajský súd v Prešove
v rozsudku 17CoCsp/46/2022 z 31.1.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č.k.
29Csp/19/2022-140 z 30.6.2022.
K pokynu odvolacieho súdu o konkretizáciu protiplnenia za dané poplatky súd prvej inštancie odkázal na

odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019, teda že ide o poplatky za úkony na strane
veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy ako je jej vypracovanie, uzatvorenie a pod. Pokiaľ
ide o posúdenie v koho záujme sú tieto poplatky súd prvej inštancie poukázal na zdôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Prešove 23CoCsp/6/2022 o tom, že tieto poplatky sú rovnako v záujme dodávateľa aj
spotrebiteľa, ktorý má záujem o poskytnutie úveru a má záujem na tom, aby jeho úverový vzťah naďalej

trval, aby mohol podľa svojich predstav disponovať so sumou úveru.
Pre súd prvej inštancie je nenáležité, ak ako argumentácia pre vyhovenie žalobe sa použije odkaz na
iné právoplatné rozsudky. Súdu nie je známe na základe akého zákonného ustanovenia by mal byť
týmito rozsudkami viazaný a to bez ohľadu na § 53a Občianskeho zákonníka, ktorý túto viazanosť
neupravujeamáinýpraktickývýznam.Zazásadnýargumentvtomtosmeresúdprvejinštanciepovažuje

skutočnosť, že judikatúra sa neustále vyvíja a pokiaľ existujú nové rozsudky, či už Súdneho dvora EÚ
alebo Najvyššieho súdu SR (na ktoré súd poukázal) všetky súdy, vzhľadom na princíp právnej istoty,
by ich mali rešpektovať.
K rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 zo dňa 16.7.2020 súd
prvej inštancie uviedol, že návrh na prejudiciálne konanie podal španielsky súd. Španielska právna

úprava (zákon č. 2/2009) upravuje možnosť tak stanovenia provízie ako aj poplatkov v spotrebiteľských
zmluvách o úvere a navyše podľa španielskych právnych noriem (spomínaného zákona 2/2009, ale
aj nariadenia o úrokových sadzbách, prevádzkových normách, informáciách pre klienta z 19.12.1989)
provízie a poplatky účtované zákazníkovi musia zodpovedať skutočne poskytnutým službám alebo
vzniknutým nákladom. Súdny dvor EÚ v spomínanom rozsudku v bode 75 uviedol, že o značnú

nerovnováhu v súvislosti s posúdením nekalej podmienky môže ísť pri závažnom narušení právneho
postavenia spotrebiteľa na základe platných vnútroštátnych predpisov a preto v bode 78 uviedol,
že podľa spomínaného zákona č. 2/2009 provízie alebo poplatky prenesené na zákazníka musia
zodpovedať skutočne poskytnutým službám alebo vzniknutým nákladom a následne na základe týchto
úvah v bode 79 dospel k rozhodnutiu, ktoré vo výroku bolo obsiahnuté v bode 3, ktorý citoval súd druhej

inštancie vo svojom rozsudku. Uvedený rozsudok Súdneho dvora je teda potrebné vnímať v kontexte so
španielskymi právnymi predpismi. Keďže však právne predpisy Slovenskej republiky neobsahujú vyššie
uvedenú právnu úpravu ako v Španielsku, nie je možné spomínaný výrok rozsudku Súdneho dvora
aplikovať pre posúdenie žalovanej zmluvnej podmienky.
Rozhodnutiu C-621/17 predchádzal rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-26/13 z 30.4.2014, v ktorom

európsky súd uviedol, že rozhodujúce je to, či zmluva transparentným spôsobom uvádza príslušnú
zmluvnú podmienku, či spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný pred uzavretím zmluvy a či mohol na
základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske dôsledky, ktoré z nej pre neho
vyplývajú. Podobný záver prijala aj Európska komisia v prejudiciálnom konaní vedenom na návrh
Krajského súdu v Prešove v spore Zdenka Sobotku proti spoločnosti Provident Financial s.r.o. Európska

komisia vo svojich pripomienkach z 3.2.2014 posudzovala takzvaný administratívny poplatok v zmluve
o spotrebiteľskom úvere a uviedla, že smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná
podmienka určujúca výšku administratívneho poplatku sa môže považovať za jasnú a zrozumiteľnú
vtedy, ak je jasná a zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska a umožňuje spotrebiteľovi
posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré pre neho z danej zmluvnej podmienky vyplývajú. Napokon v tejto

súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia
Najvyššieho súdu ČR Cpjn 200/2014 zo dňa 23.4.2014, podľa ktorého sa nevyžaduje pre poplatok
za správu úveru, aby boli uvedené všetky činnosti, za ktoré je poplatok dohodnutý a napokon k tejto
problematike zaujal názor aj Ústavný súd ČR v náleze III. Ú 3725/13 zo dňa 10.4.2014. Aj Ústavný súduviedol, že nie je potrebné špecifikovať služby, ktoré sú poskytované bankou za paušálny poplatok, ale
klient musí byť dostatočne informovaný, tak aby po zrelej úvahe akceptoval alebo odmietol ponúknuté
podmienky. Je potrebné si uvedomiť, že banka pri uzatváraní úverovej zmluvy kalkulovala s tým, že jej

výnos bude tvorený úrokom a poplatkami, ak by počítala iba s príjmom z úrokov nepochybne by sa to
premietlo do výšky úrokovej sadzby.
Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že procesnú prípustnosť žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky vysvetlil už v predchádzajúcom rozsudku, s čím sa stotožnil aj odvolací súd a to s poukazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo/27/2018 z 30.7.2019 a 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a navyše

odvolací súd poukázal aj na európsku judikatúru, v zmysle ktorej má súd ex offo posúdiť nekalosť
zmluvnej podmienky.
Súd prvej inštancie teda vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nedospel k záveru o chýbajúcich
povinných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré by spôsobili fikciu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a nedospel ani k záveru o neprijateľnej zmluvnej podmienke ohľadom
spracovateľského poplatku a poplatkov za správu úveru a preto žalobu znovu zamietol.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu I. výroku a súvisiacich výrokov II. a III. o trovách konania podal
odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. písm. f) a h) CSP. Poukázal na
to, v súdenej veci ide o v poradí druhý rozsudok, keď rozsudkom z 30.11.2022, výrokom I. bola
taktiež zamietnutá žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o vydanie bezdôvodného

obohatenia a výrokom V. bola taktiež zamietnutá žaloba o určenie neprijateľnosti spracovateľského
poplatku a poplatku za správu úveru, ako zmluvných podmienok. Prvý prvoinštančný rozsudok z
30.11.2022 (ďalej len ,,Pôvodný rozsudok“), bol vo svojich výrokoch I. a V. a v súvisiacich výrokoch
o trovách konania, zrušený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp.zn. 20CoCsp/10/2023 z 22.8.2023
(ďalej len „Odvolací rozsudok“). Čo sa týka žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a

o vydanie bezdôvodného obohatenia, súd už v pôvodnom rozsudku nesúhlasil so žalobou, čo sa týka
chýbajúcich povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsobujúcich fikciu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Odvolací súd v odvolacom rozsudku súhlasil so zisteniami Pôvodného
rozsudku, že v zmluve sú uvedené jej povinné náležitosti, a to doba trvania zmluvy, Predpoklady použité
na výpočet RPMN a Priemerná výška RPMN.

V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že uznesením Krajského súdu Prešov, sp.zn.
1CoCsp/18/2023, z 12.10.2023, boli Súdnemu dvoru EÚ (ďalej len „SD EÚ“), predložené prejudiciálne
otázky, týkajúce sa výkladu čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len
„Smernica“), čo sa týka povinnosti vyjadrenia Doby trvania zmluvy a Predpokladov použitých na výpočet
RPMN v spotrebiteľskej úverovej zmluve.

Z uvedených dôvodov, ak by odvolací súd nezistil existenciu iných dôvodov na určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovostiúverovejzmluvyanavydaniebezdôvodnéhoobohateniažalobcanavrhol,abyodvolací
súd posúdil možnosť vylúčenia veci o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o vydanie
bezdôvodného obohatenia na samostatné konanie a prerušil odvolacie konanie o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a o vydanie bezdôvodného obohatenia do skončenia konania na SD EÚ o

predmetných prejudiciálnych otázkach. Vec je vedená na SD EÚ pod sp.zn. C-677/23.
V odôvodneniach 19. až 22. napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie polemizuje s výtkou odvolacieho
súdu o chýbajúcom odôvodnení rozsudku v súvislosti s posudzovaním bonity dlžníka pri uzatváraní
predmetnej zmluvy. Žalobca prisvedčuje, že žaloba tento nedostatok žalovanej nevytýka, ale po tom,
čo sa súd prvej inštancie oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp.zn. 7Csp/147/2020, zo

17.5.2021, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp.zn. 9CoCsp/39/2021 z
30.11.2021, týkajúcich sa tej istej úverovej zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania a bolo zistené, že
žalovaná nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity dlžníka, som logicky očakával,
že súd prvej inštancie sa s týmto zistením v napadnutom rozsudku vysporiada.
Žalobca sa preto stotožňuje sa s argumentáciou odvolacieho súdu, obsiahnutou v Odvolacom rozsudku,

o možnosti nepriznania úrokov z úveru žalovanej aj z tohto dôvodu. Na doplnenie žalobca uvádza,
že aj keď súd prvej inštancie správne poukazuje na rozdielnosť právnej úpravy dôsledkov zanedbania
zisťovania bonity spotrebiteľa s náležitou odbornou starostlivosťou podľa právnej úpravy platnej v
čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy a podľa teraz platnej právnej úpravy, tak je potrebné
príslušnú právnu úpravu vykladať v súlade s úniovým právom. Za podstatný v tomto smere treba

považovať čl. 23 Smernice, podľa ktorého: „V prípade určitých druhov zmlúv o úvere je však vhodne
na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany spotrebiteľov bez nadmerného zaťažovania veriteľov,
prípadne sprostredkovateľov úverov, obmedziť požiadavky na poskytovanie informácií podľa tejto
smernice pred uzavretím zmluvy vzhľadom na osobitnú povahu týchto druhov zmlúv.“Vzhľadom na znenie § 7 a 11 zákona č. 129/2010 Z.z. (ďalej len ,,ZoSÚ“), v čase uzatvorenia úverovej
zmluvyjepretonamiesteaplikovaťinštitútdobrýchmravov.Pokiaľsúdprvejinštanciepoukázalnakolíziu
všeobecnej právnej úpravy, podľa OZ a špeciálnej právnej úpravy podľa ZoSÚ, tak oba tieto právne

režimy je možné použiť aj popri sebe.
Podľa žalobcu je možný aj taký výklad ustanovení § 7 a 11 ZoSÚ, platných v čase uzatvorenia zmluvy,
s poukazom na teraz platné ich znenia, že sa použije metóda, ktorú použil veľký senát Najvyššieho
súdu SR, vo veci 1VCdo/4/2022, keď na absenciu rozčlenenia splátky v úverovej zmluve uzatvorenej
podľa zák. č. 258/2001 Z.z. aplikoval, s poukazom na Smernicu 2008/48 analogicky ustanovenia zák.

č. 129/2010 Z.z.
Žalobca nepovažoval za spravodlivé, aby žalovaná pri zistení príjmov spotrebiteľov po 290,- eur
mesačne, spolu 580,- eur mesačne a pri nákladoch na domácnosť 385,- eur mesačne, keď poskytla
úver vo výške 9.999,- eur, so splátkou 189,14 eura mesačne, mala byť sankcionovaná, len stratou
možnosti zosplatnenia úveru, keď je jasné, že by sa mala možnosť zo situácie, ktorú sama vyvolala
nedostatkom postupu s odbornou starostlivosťou, obohacovať o úroky z omeškania, pre nemožnosť

dlžníkov, s nedostatočnou bonitou, úver splácať a to ešte pri úroku z úveru vo výške 16,90 % ročne.
Sankcia spočívajúca len stratou možnosti zosplatnenia úveru určite nezodpovedá požiadavke čl. 23
Smernice 2008/48 na účinné primerané a odradzujúce sankcie.
Žalobca opätovne zopakoval zo svojho prvého odvolania, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani
nejednoznačným vyjadrením výšky úrokovej sadzby v úverovej zmluve, ktorá je formulovaná takto:

„Fixná do splatnosti, 16,90 % p. a. v deň uzatvorenia Úverovej zmluvy, v ktorej je zohľadnená zľava z
Úrokovej sadzby a za podmienok uvedených vo Zverejnení“. Poukázal pritom na uznesenie Krajského
súdu Prešov, sp. zn. 17CoCsp/25/2022, z 13.10.2022, v ktorej je žalobca právnym nástupcom žalovanej
v terajšej veci. Pre úplnosť, ako príklad ešte dodal, že v rozpore s dobrými mravmi môže byť aj výška
odplaty, alebo výška sankcie za omeškanie, aj keď neprekračujú horné limity podľa nar. Vlády č. 87/1995

Z.z., a to práve použitím inštitútu dobrých mravov.
K úvahe súdu prvej inštancie, v odôvodnení 21. napadnutého rozsudku, že veriteľ nerealizuje svoje
právo na zaplatenie zmluvných úrokov a preto nie je dôvod na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ, uviedol, že tak v
skutočnosti tomu tak nie je. Žalovaná realizuje toto právo svojou obranou proti žalobe, keď sa dožaduje
toho, aby si zamietnutím žaloby súdom ponechala bezdôvodné obohatenie, získané na jeho úkor.

Aj k otázke dobrovoľnosti poistenia, z dobrovoľnosti ktorého vychádza súd prvej inštancie, sa vyjadril
presvedčivo odvolací súd v Odvolacom rozsudku, keď dospel k názoru, že poistenie bolo dopredu v
úverovejzmluvepredformulovanéabolalenmožnosťúverovúzmluvupodpísaťlentak,akoježalovanou
na podpis pripravená. Na doplnenie námietok proti napadnutému rozsudku naviac dodal nasledovne.
Odvolací súd poukázal na prepojenie svedkyne E. na žalovanú. Súd prvej inštancie túto previazanosť za

relevantnú na posúdenie vierohodnosti svedkyne nepovažoval. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť
postup žalovanej, ktorý sa aktivitou jej zástupcu, javí ako nejaký nátlak na svedkyňu.
Žalobcovi nie je jasné, prečo bolo potrebné, zo strany zástupcu žalovanej, svedkyňu kontaktovať.
Na základe čoho mal zástupca žalovanej informovať svedkyňu, čo je predmetom sporu, keď o tejto
skutočnosti by ju informoval pred výsluchom súd.

Čo bolo po telefonickom poučení svedkyne účelom ešte naviac na vycestovanie zástupcu žalovanej z
Košíc do Trnavy a osobného stretnutia zástupcu žalovanej so svedkyňou v Trnave. Snáď overenie, či
dobre porozumela telefonickému poučeniu?
Pýta sa prečo dával zástupca žalovanej svedkyni kapcióznu otázku, či žalovaná núti klientov k
uzatváraniu nejakých ďalších produktov v súvislosti s poskytnutím úveru, keď to nikto netvrdil. Svedkyňa

vo svojej výpovedi pri pojednávaní uskutočnenom 30.11.2022 vypovedala, že: „klient v žiadosti uvedie či
chce uver s poistením alebo bez poistenia, táto žiadosť sa spracuje písomne a následne podľa toho sa
zadajú údaje do nášho systému.“ Žiadosť o poskytnutie úveru zo 17.5.2012, okrem poučenia o možnosti
uzavrieť poistnú zmluvu a o odporúčaní typu poistenia neobsahuje žiaden prejav vôle, z ktorého by bolo
možné zistiť, že žiadateľ chce poistenie úveru.

K tomu žalobca dodal, že ak žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru zo 17.5.2012 na strane 3/4, odsek v
strede strany, odporúča klientovi typ poistenia uvedený v bode 3 úvodných ustanovení tohto dokumentu,
tak takýto bod 3 nevie v dokumente nájsť.
Formulár žiadosti o poskytnutie úveru zo 17.5.2012 dáva len na dvoch miestach možnosť prejavu vôle
žiadateľa odškrtnutím ponúknutých možností a to vyhlásením žiadateľov, že nie sú osobami s osobitným

vzťahom k žalovanej.
Z výpovede svedkyne tiež vyplýva, že žiaden záznam o nejakom poučení klienta sa nespracoval,
vypovedala, že všetko je uvedené v úverovej zmluve, klient si má možnosť túto zmluvu prečítať arozhodne sa, či ju podpíše, alebo nie. Táto výpoveď svojim obsahom potvrdzuje, že žiadne poučenie,
žiadne vysvetlenie, ani informácie poskytnuté neboli, „všetko je v zmluve“.
Takýto postup podľa žalobcu zďaleka nespĺňa požiadavky úniového práva na splnenie predzmluvných

a informačných povinností dodávateľa voči spotrebiteľovi.
Platí to o to viac, že v žiadosti o poskytnutie úveru, v bode 2., vyznačil, že nemá žiadne znalosti a
skúsenosti s poistením k úveru.
Samotné poistenie považuje žalobca nanajvýš za netransparentné. Poisťovňu vyberá žalovaná, bez
možnosti voľby. Nerozumie tomu, prečo by mal byť úver poistený u dvoch poisťovateľov. Ak je úver

poistený u dvoch poisťovateľov, prečo je len jedna výška poistného, kto splátky poistného delí a v akom
pomere, bez vedomia spotrebiteľa, ako sa nakladá s jeho finančnými prostriedkami. Naviac, aké poistné
udalosti sú poistené u prvého poisťovateľa a aké u druhého, alebo sú tie isté poistné udalosti poistené
dvakrát, duplicitne, aby spotrebiteľ platil dvakrát?
V súvislosti s poistením vznikajú aj ďalšie otázky. Zmluvu o úvere uzatvoril on, ako dlžník so svojom
vtedajšou priateľkou, ako dlžníčkou. Podľa časti II. úverovej zmluvy, súhlas s Poistením Úveru, podľa

formulára mal len on prejaviť záujem zabezpečiť plnením z tohto Poistenia Pohľadávku Banky a žiadať
poistenie v rozsahu Rozšírený súbor poistenia. Úverovú zmluvu však podpísali obaja dlžníci. Kto
uzatvoril poistenie a kto má platiť poistné, len jeden dlžník, alebo obaja a ak obaja, v akom pomere. Z
tejto otázky vyvstávajú ďalšie otázky.
Úver bol poskytnutý dvom dlžníkom, ale v žiadnom dokumente sa neuvádza, že by malo ísť o spoločne a

nerozdielne zaviazaných dlžníkov. Ak im bol poskytnutý úver 9.999,- eur a nie sú spoločne a nerozdielne
zaviazaní a neexistuje ani iná dohoda, tak bol každému z nich poskytnutý úver vo výške 1/2 zo sumy
9.999,- eur.
Ako je to potom zo splácaním splátky vo výške 189,14 eura, každý z dlžníkov je zaťažený jej polovicou?
Naviac splátka vo výške 189,14 eura obsahuje aj poistné vo výške 6,40 eura, ale o poistenie požiadal

podľa formulára zmluvy len jeden dlžník. Rovnaké výhrady sú potom na mieste aj k Celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, k výške RPMN a vlastne ku všetkým povinným náležitostiam zmluvy,
snáď okrem úrokov z úveru, ku ktorým sa vyjadril vyššie.
Aj keby sa neprihliadalo na jeho námietky vyššie, čo sa týka povahy spoločenstva dvoch dlžníkov, tak
poistné do celkových nákladov patrí. Patrí preto aj do nákladov a tým aj do celkovej čiastky na zaplatenie

a musí ovplyvňovať aj výšku RPMN.
Čo sa týka určenia neprijateľnosti spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru, aj túto otázku
vysvetlil odvolací súd v Odvolacom rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. Preto sa s týmto vysvetlením
plne stotožňuje a poukazuje aj na svoje odvolanie z 21.12.2022, str. 9. až 13.
Pre úplnosť žalobca zopakoval, že poplatky účtované bankami, ako sú poplatky v súdenej veci a iné

obdobné poplatky, sú za činnosti bánk, ktoré patria medzi ich základné povinnosti podľa Zákona o
bankách, podľa daňových a účtovných predpisov, podľa vlastných vnútorných predpisov a noriem vo
vzťahu k NBS. Banky musia spracovávať a spravovať úvery tak, ako sú povinné, pri splnení podmienok
poskytovať úvery. Značná časť týchto povinností je v súčasnosti, okrem noriem, na ktoré poukazujem
vyššie upravená aj v § 7 ZoSÚ (ktorý má k tomu 43 odsekov).

Opätovne je preto na mieste, okrem § 53 ods. 4 písm. t/ OZ, podľa ktorého: „Za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa
plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa“,
poukázať aj na § 53 ods. 11 OZ, podľa ktorého: „Dodávateľ nesmie sám alebo prostredníctvom tretej
osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá súvisí

so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je dodávateľ povinný
podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi aj bez
takejto zmluvy.“
Žalobca poukázal aj na selektívny výber judikatúry súdom prvej inštancie pri riešení sporných otázok.
Súd prvej inštancie sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C-621/17 a konštatuje, že

aj keď sa týka výkladu maďarského práva, vzťahuje sa aj na slovenský právny poriadok. Na druhej
strane, rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-224/19 a C-259/19, týkajúci sa španielskeho
práva, sa na slovenský právny poriadok vzťahovať nemá. Pritom rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci
C-621/17, ani naň nadväzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/294/2019, vôbec nie sú
v rozpore s určením neprijateľnosti predmetných poplatkov za neprijateľné a náš právny poriadok má

ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t/ OZ, z ktorého neprijateľnosť predmetných poplatkov vyplýva, ako to
vysvetlil Odvolací rozsudok.
Vo všeobecnosti na doplnenie odvolania žalobca konštatuje, že celá predmetná úverová zmluva je
nejasná a netransparentná, teda nezrozumiteľná. Na hodnoty a obsah predpísaných náležitostí dávarôzne odpovede, podľa toho, ako jej kto môže rozumieť a vyžaduje jej náročné štúdium, na dopracovanie
sa k záverom, ako to jej autor pri jej formulovaní mohol myslieť a ktorá hodnota je tou určujúcou, čo sa
markantne prejavuje pri nejasnej výške splátky, ako na to poukazuje v prvom odvolaní na str. 7.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť,
jeho žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia a
o určenie neprijateľnosti spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru vyhovieť a priznať mi
plnú náhradu trov celého konania.
V nadväznosti na odvolacie námietky, žalobca podal podnet na prejudiciálne konanie, aby odvolací

súd, ak to bude považovať za vhodné, podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor
Európskej únie a v takom prípade konanie prerušil, s otázkou v tom zmysle: Či Smernicu Rady 93/13/
EHS a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17, z 3.10.2019 treba vykladať tak, že bránia tomu,
aby podľa Slovenského práva, a to podľa § 53 ods. 4 písm. t/ OZ, podľa ktorého: „Za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od
spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy

spotrebiteľa“, a podľa § 53 ods. 11 OZ, podľa ktorého: „Dodávateľ nesmie sám alebo prostredníctvom
tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá
súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je dodávateľ
povinný podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi
aj bez takejto zmluvy.“, bol spracovateľský poplatok a poplatok za správu , o aký ide vo veci samej,

považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj

dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

6. V predmetnom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého mu Zmluvou o splátkovom úvere z 23.05.2012 zo strany žalovaného, vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 218,24 eura a určenia štyroch neprijateľných zmluvných

podmienok.

7. O podanej žalobe rozhodol súd prvej inštancie v poradí (prvým) rozsudkom č.k. 11Csp/72/2022-254
zo dňa 30.10.2022, a to tak, že vo výroku I. žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
a o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, vo výroku V. žalobu o určenie neprijateľnej zmluvnej

podmienky týkajúcej sa spracovateľského poplatku a poplatkov za správu úveru zamietol a vo výrokoch
II., III. a IV. vyhovel žalobe o určenie zvyšných troch žalovaných neprijateľných zmluvných podmienok.

8. Na základe podaných odvolaní žalobcu a žalovaného tunajší odvolací súd rozsudkom č.k.
20CoCsp/10/2023-414 zo dňa 22.08.2023 vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti

vyhovujúcej žalobe, t.j. výroky II., III. a IV. a v časti jej zamietnutia , t.j. výroky I., V., VI. a VII. rozsudok
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd súhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadom žalobcom tvrdenej absencie
povinných náležitostí Zmluvy o splátkovom úvere z 23.05.2012 a to doby trvania zmluvy, predpokladov
použitých pre výpočet RPMN a priemernej výšky RPMN so záverom, že tieto náležitosti sú v zmluve

uvedené.
Vo zvyšnej posudzovanej časti tykajúcej sa spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru
ako možných neprijateľných zmluvných podmienok, výšky celkových nákladov spotrebiteľa v zmluve o
spotrebiteľskomúvereaskúmaniabonityžalobcupredposkytnutímúveruzostranyžalovanéhoodvolacísúd vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci a uložil mu povinnosť v ďalšom konaní,
v intenciách záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania ich opätovne posúdiť

9. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

10. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

11. ,,10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnou
aplikáciou § 390 CSP v uznesení krajského súdu je potrebné pripomenúť, že cieľom § 390 CSP je
zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Krajskému súdu sa v konaní o druhom odvolaní ukladá

povinnosť rozhodnúť vec, ak rozhodnutie okresného súdu bolo už raz krajským súdom zrušené a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ak krajský súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390
CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu,
pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I. ÚS 451/2022, III. ÚS 379/2017).
Opomenutie príkazu, aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto

opomenutia, je excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1
ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 5/2018).
11. Tieto závery však neposkytujú odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresnému
súdu a vec mu vrátiť má absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne
konformným spôsobom odvodiť výnimku. Z uvedených záverov je zrejmé, e pokiaľ krajský súd

dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu, takýto postup
môže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne
skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie
účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po
tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je

postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem
tohorozhodnutieokresnéhosúdumusívykazovaťzávažnénedostatky.Jetomutaknajmävprípade,keď
je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím
krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje
svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona.

12. Pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na
neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s
rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu. Veď ľahko si možno predstaviť taký prístup
okresného súdu, ktorý aj napriek jasnému príkazu krajského súdu svoje druhé rozhodnutie odôvodní
obdobne nedbalo, ako tomu bolo v spore sťažovateľa. Krajský súd zdôvodnil, prečo zrušenie rozsudku

a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu. Krajský
súd správne poukázal na nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré len rekapituluje
závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov. Vlastné odôvodnenie
okresného súdu tvorí len jedna strana na konci odôvodnenia, ktorá sa zjavne nevysporiadava s medzi
stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením.“ (porovnaj nález Ústavného súdu SR

sp. zn. III. ÚS 570/2003 z 21.12.2023).

12. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že je si vedomý, že v tomto konaní o odvolaní strán sporu je
mu uložená povinnosť meritórne rozhodnúť vo veci, keďže rozsudok súdu prvej inštancie bol už v tomto
spore raz v časti zrušený a vec v zrušenom rozsahu je opätovne predložená na rozhodnutie o podanom

odvolaní. Napriek tomu odvolací súd aprobuje vyššie prezentovaný názor Ústavného súdu SR, že
ustanovenie § 390 CSP nemá absolútnu povahu a existujú výnimky v jeho aplikácii, ktoré umožňujú
opätovné vybavenie veci kasačným spôsobom. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je práve takýmto prípadom, keďže jeho odôvodnenie vykazuje závažné obsahové
nedostatky vo vzťahu k právnemu názoru odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení zo dňa

22.08.2023, ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný v zmysle § 391 ods. 2 CSP.

13. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie a vzťahuje sa rovnako na otázky
hmotného i procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť, ktorá v žiadnom prípadeneznamená zásah do nezávislosti sudcu, definovanej v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Výkon súdnej moci
je zverený všeobecným súdom, ktoré v rozhodovacej činnosti postupujú podľa záväzných predpisov
procesného práva. Súdny systém je jednotný a jednotlivé stupne súdov plnia v inštančnom postupe tie

úlohy, ktoré sú im týmito predpismi zverené. (DUDITŠ, Ladislav. § 391 [Postup po zrušení rozhodnutia].
In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,
Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1478,
marg. č. 2.).

14. ,,Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní (čl. 144 ústavy) nie je absolútna
a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť
hocijako,viedlobytoksvojvôli,pretoževtakomprípadebysudcasámtvorilprávopodľasvojichpredstáv
a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj
samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí
sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice

pre jeho rozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do
obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona. (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 1. 2009, sp.zn. II. ÚS 346/08).

15. Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru,

vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je
neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty (R 76/2016). Obdobne, nerešpektovanie
právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvého stupňa, je obmedzením
účastníka v jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR, sp.zn.
5Obo/2/2014, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2015 pod č. 57).

16. Odvolací súd vo svojom rozsudku zo dňa 22.08.2023 vyslovil právny názor vo vzťahu k odvolacej
námietke žalobcu ohľadne neposúdenia skúmania bonity súdu prvej inštancie, že články 8 a 23 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú

povinnosť preskúmať ex offo aj existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice,
podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky,
ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve.
Odvolací súd citoval ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ, § 2 písm. u) 4 ods. 8 zákona č. 250/2007
ako aj § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého uvedené stanovenie patrí k právnym normám

s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo
právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom
prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu vymedzeného okruhu okolností.
Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými
mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené

podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po
starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.
Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že ak je agenda poskytovania úverov obzvlášť sledovaná z
dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne
nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa,

keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy, je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho
osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Banka k poskytovaniu úveru nemôže
pristupovať nezodpovedne a vždy musí zvažovať, komu úver poskytne a komu nie. Je nelogické až
hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné, len následný súdny spor,
exekúciu, navyšovanie zadĺženia. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri

nezodpovednomprístupedodávateľanafinančnomtrhupreporušeniekonaťsodbornoustarostlivosťou,
potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.
Odvolací súd konštatoval, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie chýba
vyhodnotenie preverovania bonity žalobcu ako spotrebiteľa zo strany poskytovateľa úveru. Obzvlášť za

situácie, pokiaľ v inom spore Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 7Csp/147/2020-209 zo dňa 17.5.2021
žalobu EOS KSI Slovensko s.r.o. ako právneho nástupcu žalovaného na zaplatenie 3.000,- eur ako
dlhu z tej istej úverovej zmluvy zamietol z dôvodu, že veriteľ nebol oprávnený úver predčasne zosplatniťpodľa § 11 ods. 2 vety prvej ZoSÚ pretože nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity
dlžníka (priložený spis 7Csp/147/2020, č.l. 209).
Na základe uvedených záverov odvolací súd považoval za odvolaciu námietku žalobcu týkajúca sa

nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k skúmaniu bonity
spotrebiteľa, s prihliadnutím na potrebu zadováženia aktuálnych správ a informácií relevantných pre
posudzovanie schopnosti žalobcu splácať úver.
V rámci pokynu pre súd prvej inštancie odvolací súd uložil mu povinnosť posúdiť skutkové zistenia
a vyjadriť právne závery, na základe ktorých posúdi konanie žalovaného ako poskytovateľa úveru s

odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia 7 ods. 1 ZoSÚ ako prípadné konanie v rozpore s dobrými
mravmi s dopadom na nárok veriteľa na úroky.

17. V rozpore s vyššie uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku konštatoval, že neskúmanie tejto otázky súdom I. inštancie vychádzalo z vtedajšej právnej
úpravy a samotnej žaloby. Žalobca sa totiž domáha určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

v dôsledku zákonnej fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu chýbajúcich povinných
náležitosti zmluvy a nie z dôvodu neskúmania jeho bonity a to zrejme aj preto, že vtedy platný
zákon č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) neupravoval sankciu spočívajúcu
v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre hrubé porušenie povinnosti dodávateľa konať s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. ako to bolo zavedené až v neskoršej novele

citovanéhozákonaatosamozrejmebezúpravypravejretroaktivity,ktorájevprávnomštáteneprípustná.
Ak odvolací inštancie mienil posúdiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako neplatnú pre rozpor s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie tento názor nezdieľal, nenasvedčuje
tomu ani logický, systematický a teleologický výklad § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
Podľa názoru súdu prvej inštancie ak by teda aj došlo k porušeniu povinnosti dodávateľa podľa § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z.z. zákonodarca s týmto porušením nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ale len nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Nahrádzať toto špeciálne ustanovenie
zákona všeobecným korektívom dobrých mravov nepovažoval za náležité a dokonca je v rozpore so
spomínanou špeciálnou právnou úpravou, ktorá má stále prednosť pred všeobecnou právnou úpravou.
Navyše právna úprava v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje tzv. výkladové pravidlo, teda

že výkon práv a povinností má byť v súlade so zásadou dobrých mravov, v opačnom prípade súd
nemá poskytnúť ochranu právu, ktoré sa vykonáva v rozpore s dobrými mravmi. V tomto prípade však
predsa veriteľ nerealizuje svoje právo na zaplatenie zmluvných úrokov a preto niet dôvodu aplikovať toto
ustanovenie. Na základe neho však nie je možné určiť, že právo (napr. na zmluvné úroky) neexistuje,
čoho sa domáha žalobca. Podľa citovaného ustanovenia totiž právo existuje, len ak by žalovaný ho

uplatnil a súd by mal dospieť k záveru, že jeho výkon je v rozpore s dobrými mravmi, nemohol by mu
poskytnúť právnu ochranu.
Súd prvej inštancie preto nepovažoval za správne, ak odvolací súd vytkol absenciu odôvodnenia
rozsudku vo vzťahu k skúmaniu bonity žalobcu, ktorý navyše v tomto smere žiadne tvrdenie
neprodukoval, žaloval o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v dôsledku zákonnej fikcie o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru pre chýbajúce povinné náležitosti zmluvy, ktoré však v tomto prípade zistené
neboli a vo vtedy platnom zákone č. 129/2010 Z.z. nebola upravená spomínaná zákonná fikcia v
dôsledku hrubého porušenia povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa a preto súd prvej
inštancie dospel k záveru, že nemá absolútne žiadny dôvod sa týmto skúmaním zaoberať.

18. Odvolací súd ďalej vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že nesúhlasí s
konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru. Konštatoval, že z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa nedá zistiť, aké skutočné protiplnenie žalobca za tieto
poplatkyzískalatedačinešloopoplatkyvprevažnejmierenesledujúcezáujmyžalobcu,aležalovaného.

V tejto súvislosti odvolací súd citoval z rozhodnutia Súdneho dvora C-621/17 zo dňa 03.10.2019, v
ktorom Súdny dvor v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a článku 5 Smernice rady 93/13/EHS vyslovil,
žezpožiadavky,podľaktorejmusíbyťzmluvnápodmienkaformulovanájasneazrozumiteľne,nevyplýva
povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté
a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov

za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich
splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm.
Avšak aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota
súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a niedodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm. t) OZ, podľa ktorého za neprijateľné
zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu,
ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa.

Odvolací súd konštatoval, že Smernica Rady 93/13/EHS nevyžaduje plnú harmonizáciu, preto § 53 ods.
4, písm. t/ OZ nie je v rozpore so Smernicou, a preto ani rozsudok SD EÚ C-621/17 (na závery ktorého
podľa súdu prvej inštancie poukázal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/294/2019)
nijakým spôsobom neruší slovenskú právnu úpravu obsiahnutú v § 53 ods. 4, písm. t) OZ a naviac,
ustanovenie § 53 ods. 4, písm. t) OZ, ani nie je v žiadnom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo

veci C-621/17, ale je s ním v zhode, nakoľko § 53 ods. 4, písm. t) OZ ani podrobnú ani žiadnu špecifikáciu
všetkých služieb poskytnutých ako protihodnotu dotknutých poplatkov, nevyžaduje.
Ďalej odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-224/19 z 16.07.2020. Nie je
dôležité ako sa predmetný poplatok volá, ale jeho obsah. Poplatok za spracovanie žiadosti sa spravuje
tými istými pravidlami ako poplatok za poskytnutie úveru.
Odvolací súd vyslovil právny názor, že spracovateľský poplatok sa javí aj ako neprijateľný z dôvodu

jeho neurčitosti, keďže by mal korešpondovať konkrétne identifikovanému predmetu plnenia. Žalovaný
doposiaľ nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré mali zaplatiť poplatok vo
výške 169,- eur. Bezpodmienečne sa vyžaduje, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľom,
slúžiace ich záujmom. Javí sa, že takéto vedľajšie plnenie si spotrebiteľ zjavne neobjednal, ani
individuálne nevyjednal a neslúži na jeho prospech, ale výlučne na prospech dodávateľa, čím nadobúda

vlastnosťneprijateľnosti,čodopadárovnakoajnapoplatokzasprávuúveruvovýške2,99eura/mesačne
ododňauzatvoreniaZmluvy.Zákonospotrebiteľskýchúverochsícepredpokladáokremúrokovajinštitút
poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.
V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
19Csp/205/2018 zo dňa 18.07.2021 v konaní voči totožnému žalovanému Slovenskej sporiteľni boli

určené neprijateľné zmluvné podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 189,17 eur uhradený pri
uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru, Poplatok za správu Úveru: 1,99 eur/mesačne odo
dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/22/2021 zo
dňa 20.01.2022 v konaní voči totožnému žalovanému bol zmenený rozsudok Okresného súdu Prešov
sp.zn. 32Csp/136/2019 zo dňa 31.03.2021 vo výroku III. tak, že boli určené neprijateľné zmluvné

podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 169,- Eur, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy
z prostriedkov Úveru a Poplatok za správu Úveru: 2,99 Eur/mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej
zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.01.2023 v konaní
vočitotožnémužalovanémubolpotvrdenýrozsudokOkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.4Csp/9/2019
zo dňa 29.04.2022 vo výroku o určení neprijateľných zmluvných podmienok v znení: ,,Spracovateľský

poplatok: 2.699,- Sk uhradený z prostriedkov úveru a Poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne .“
Odvolací súd v súvislosti s uvedenými súdnymi rozhodnutiami poukázal na ustanovenie § 53 a ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá povinnosť dodávateľa zdržať sa používania zmluvnej podmienky
(alebo podmienky s rovnakým významom), ktorá už bola súdom určená za neprijateľnú a teda neplatnú.
Povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej podmienky je potrebné vykladať extenzívne, t.j. takúto

podmienku nemôže dodávateľ používať ani v rámci procesnej obrany v súdnom konaní.
V rámci pokynu pre súd prvej inštancie odvolací súd mu uložil povinnosť opätovne sa vyporiadať s
návrhom žalobcu na určenie spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru ako neprijateľných
zmluvných podmienok vo vyššie naznačených intenciách. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať tým,
aké plnenie bolo poskytnuté za tieto poplatky, a či bolo prevažne v zaujme veriteľa alebo spotrebiteľa v

zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka.

19. V rozpore s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku opakovane odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/2017, z ktorého vyplýva,
že nie je potrebné určiť konkrétne služby za tieto poplatky ako protihodnotu, ale rozhodujúce je, aby

tieto zmluvné podmienky boli v zmluve formulované jasne a zrozumiteľne. Považoval za neprijateľné,
aby sa dávala prednosť rozsudku iného členského štátu EÚ, ktorý je v rozpore s aktuálnou európskou
judikatúrou a ktorý bol vyhlásený pred 13 rokmi a to predovšetkým za situácie, že k tejto zmluvnej
podmienke zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v rozsudku 7Cdo/294/2019, ktorý však bol dokonca
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 12/2022. Súd prvej

inštancie znovu zopakoval, že so záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 sa stotožnil
aj Najvyšší súd SR v rozsudku 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2020, v ktorom uviedol, že z označenia
sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony na strane veriteľa,
ktorésúnevyhnutnépreuzavretiezmluvyaktorésújehointernouzáležitosťouasúčasťoujehonákladov,teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru a to vypracovanie zmluvy, jej uzatvorenie a pod.
Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť
jeho uplatňovania pripúšťa aj zákon č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť vyplýva z judikatúry Súdneho dvora

EÚ. Súd prvej inštancie teda nemohol v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť
k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.
K pokynu odvolacieho súdu o konkretizáciu protiplnenia za dané poplatky súd prvej inštancie odkázal na
odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019, teda že ide o poplatky za úkony na strane
veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy ako je jej vypracovanie, uzatvorenie a pod. Pokiaľ

ide o posúdenie v koho záujme sú tieto poplatky súd prvej inštancie poukázal na zdôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Prešove 23CoCsp/6/2022 o tom, že tieto poplatky sú rovnako v záujme dodávateľa aj
spotrebiteľa, ktorý má záujem o poskytnutie úveru a má záujem na tom, aby jeho úverový vzťah naďalej
trval, aby mohol podľa svojich predstav disponovať so sumou úveru.
K rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 zo dňa 16.7.2020 súd prvej
inštancie uviedol, že rozsudok Súdneho dvora je potrebné vnímať v kontexte so španielskymi právnymi

predpismi. Keďže však právne predpisy Slovenskej republiky neobsahujú vyššie uvedenú právnu úpravu
ako v Španielsku, nie je možné spomínaný výrok rozsudku Súdneho dvora aplikovať pre posúdenie
žalovanej zmluvnej podmienky
Súd prvej inštancie preto nedospel k záveru o neprijateľnej zmluvnej podmienke ohľadom
spracovateľského poplatku a poplatkov za správu úveru.

20. V súvislosti s navrhovaným určením spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru
ako neprijateľnej zmluvnej podmienke odvolací súd konštatuje, že v tejto veci uznesením č.k.
20CoCsp/3/2024-525 zo dňa 25.03.2024 predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorými sa
pýtal:

1. Či právo Únie bráni takej judikatúre, akou je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
februára 2022, sp. zn. 7Cdo294/2019, podľa ktorého je požiadavka jasnosti a zrozumiteľnosti obsahu
služby, za ktorú má spotrebiteľ zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru splnená tým, že ,,z označenia
sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré
sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov,

teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod."
a tiež tým, že výška poplatku bola presne určená?
2.Márelevanciunaúčelyposúdenianeprijateľnostispracovateľskéhopoplatkurozsahvýdavkovveriteľa
za službu spojenú s takýmto poplatkom a preto má zmluva označovať obsah takejto služby alebo
poplatok predstavuje len odmenu, pri ktorej veriteľ nemusí vychádzať z výdavkov na poskytnutie služby

spojenej s takýmto poplatkom?
3. Ak spracovateľský poplatok má odrážať výdavky veriteľa na službu spojenú s takýmto poplatkom,
má na účely článku 6 ods. 1 smernice 93/13 relevanciu faktor, ak veriteľ v takomto poplatku presúva na
spotrebiteľa všetky výdavky, ktoré veriteľ má na poskytnutie služby spojenej s takýmto poplatkom a keď
obsah služby je v záujme obidvoch strán zmluvy?

21. O predložených prejudiciálných otázkach tunajšieho odvolacieho súdu rozhodol Súdny dvor EÚ
rozsudkom sp.zn. C-280/24, Malicník, zo dňa 05.06.2025.
Na prvú položenu otázku Súdny dvor odpovedal tak, že článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej zmluvná podmienka

týkajúca sa poplatku za poskytnutie úveru, uvedená v zmluve o úvere uzavretej so spotrebiteľom, spĺňa
požiadavku transparentnosti stanovenú v týchto ustanoveniach len z toho dôvodu, že jednak z názvu
tohto poplatku vyplýva, že je úhradou za úkony vykonané veriteľom, ktoré sú potrebné na uzavretie tejto
zmluvy a sú internou záležitosťou veriteľa, a jednak, že výška uvedeného poplatku je v uvedenej zmluve
presne určená.

Na druhú a tretiu otázku Súdny dvor odpovedal tak, že článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice
93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka týkajúca sa „spracovateľského poplatku“,
uvedená v zmluve o úvere uzavretej so spotrebiteľom, musí na to, aby splnila požiadavky stanovené
v týchto ustanoveniach, zodpovedať skutočným službám alebo nákladom, ktoré spadajú primerane do
rozsahu plnení, ktoré veriteľ poskytuje pri uzatváraní tejto zmluvy, a ktoré sú na uzavretie tejto zmluvy

potrebné, pričom je vylúčené, aby sa jednotlivé poplatky alebo služby, za ktoré sa tieto poplatky platia,
akokoľvekprekrývali;takútozmluvnúpodmienkunemožnopovažovaťzanekalúlenztohodôvodu,žena
spotrebiteľa prenáša náklady na ekonomickú činnosť finančnej inštitúcie, pokiaľ neukladá spotrebiteľovi
povinnosť platiť poplatky neprimerané nákladom súvisiacim s dotknutými službami alebo výške úveru.22. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo svojom rozsudku č.k. 20CoCsp/10/2023-414 zo dňa 22.08.2033
v bode 46. odôvodnenia sa stotožnil s poukazom súdu prvej inštancie na uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 24. februára 2021, sp.zn. 7Cdo/183/2020, v zmysle ktorého veriteľ nemá povinnosť uviesť v
zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje
ani predpoklady pre výpočet RPMN, špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN.
Pričom uvedené rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 7/2021, a je tak považované za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

23. Medzitým však v čase vyhlásenia tohto rozsudku odvolacieho súdu už Súdny dvor EÚ dňa
23.01.2025 rozhodol rozsudkom vo veci C-677/23 o návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 12.10.2023, ktorý súvisí s konaním A.B, F.B proti
Slovenskej sporiteľni, a. s. Z bodov tohto rozsudku vyplýva:
,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom 10 ods.

2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto povinnosť
má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.
59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak
nie,uplatniťsvojepráva,najmäprávonaodstúpenieodzmluvystanovenévčlánku14smernice2008/48,
pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviek

stanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej
úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice.
60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere
najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok z 09.
11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70)

61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet
RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre
spotrebiteľa zásadný význam.
62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky

stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23
smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15,
EU:C:2016:842, bod 71).
63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na
výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve

o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých
ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.
64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10
ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet
RPMN musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ

mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48,zmenenejsmernicou2011/90,samávykladaťvtomzmysle,žepredpokladypoužiténavýpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto
súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“

24. Odvolací súd poznamenáva, že v praxi nie je vylúčená situácia, kedy odvolací súd v zrušovacom
rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne (povinne) pretaví do svojho
rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho,
aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Z

judikatúry vyplýva, že takýto postup súdu je možný, keďže z civilného sporového poriadku nevyplýva
viazanosť vlastným právnym názorom. K uvedenému názoru sa priklonil aj Ústavný súd SR, ktorý v
rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971 uviedol nasledovné: „Pre
odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací
súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej

odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený
právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny
názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Aj keď zmena
skoršieho,presúdprvéhostupňazáväznéhoprávnehonázoruodvolaciehosúdu,jevzásadenežiaduca,nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti
sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“ V predmetnej veci tak odvolací súd postupoval
s ohľadom na nový rozsudok Súdneho dvora EÚ, relevantný v tejto právnej otázke, ktorý bol vydaný v

čase medzi pôvodným rozhodnutím odvolacieho súdu z 22.08.2023 a týmto vzrušujúcim rozhodnutím
zo dňa 30.09.2025.

25. Odvolací súd považuje za rozhodujúce vyriešenie uvedených právnych otázok, keďže ich vyriešenie
má zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

spotrebiteľského úveru, vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky
ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru. S poukazom na vyššie uvedené
právne názory odvolacieho súdu sú nateraz opodstatnené pochybnosti o dôvodnosti zamietnutia žaloby
k uvedeným uplatneným nárokom žalobcu, o ktorých sa zatiaľ právoplatne nerozhodlo. Súd prvej
inštancie sa zjavne nevyporiadal so záväznými pokynmi odvolacieho súdu uvedenými v rozsudku zo
dňa 20CoCsp/10/2023 zo dňa 22.08.2023 v bode 74. odôvodnenia, a preto odvolaciemu súdu chýba

základný predpoklad pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu v tejto veci.

26. Súd prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v rozpore
s § 391 ods. 2 CSP postavil odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací súd ako prvý a posledný
riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K

tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových
a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia,
ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Závery súdu
prvej inštancie musia korešpondovať s legitímnymi očakávaniami a právnou istotou strany sporu.

27. Pojem istota vyjadruje určitosť, nespornosť, bezpečnosť, a teda stav, v ktorom sa môžeme na niečo
či niekoho spoľahnúť a dôverovať. Vo vzťahu k právu ide o určitosť, nespornosť a dôveru v právo pričom
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy ide o stav, v rámci ktorého možno najmä
predvídať postupnosť ich procesných krokov a tiež výsledok konania pred nimi, ktorý sa prejaví v ich
rozhodnutí, predovšetkým výrokovej časti. V relácii k skúmanej problematike, možno zjednodušene

povedať, že právna istota vyjadruje stav, v ktorom sa určitá osoba (fyzická či právnická) môže spoľahnúť,
že ak bude postupovať podľa platnej právnej úpravy, bude jej poskytnutá ochrana zo strany orgánov
verejnej správy a na druhej strane, v prípade, ak určitá osoba poruší príkaz alebo zákaz stanovený
právnou normou, tak sankcia, ktorá jej bude uložená, bude primeraná a jej uloženie bude riadne a
presvedčivo zdôvodnené.

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z
10.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru(napríklad IV. ÚS 75/09),podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného

vtom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II.
ÚS10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty

musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v
oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).
Pokiaľ predchádzajúce rozhodovanie súdu prvej inštancie je v rozpore nielen s pokynom odvolacieho
súdu, ale aj s výsledkami prejudiciálnych konaní vo veci C-677/23 a C-280/24, bolo nevyhnutné kasačne

vec vybaviť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie.

29. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1
písm. b) a c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených
záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania opätovne posúdiť obligatórne
obsahové náležitosti predmetnej Zmluvy podľa ZoSÚ, s absenciou ktorých zákonodarca spája sankciu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, najmä pokiaľ ide o údaj o predpokladoch na výpočet RPMN vovyššienaznačenýchintenciách,najmärozsudkuSúdnehodvora EÚsp.zn.C-677/23zodňa23.01.2025.
Následne v prípade, že súd prvej inštancie dospeje k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
vyhodnotí nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného podanou žalobou. V súlade

s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom súd prvej inštancie posúdi skutkové zistenia
a vyjadrí právne závery, na základe ktorých posúdi konanie žalovaného ako poskytovateľa úveru s
odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia 7 ods. 1 ZoSÚ ako prípadné konanie v rozpore s dobrými
mravmi s dopadom na nárok veriteľa na úroky. Napokon sa opätovne vysporiada s návrhom žalobcu na
určeniespracovateľskéhopoplatkuapoplatkuzasprávuúveruakoneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok

vo vyššie naznačených intenciách, najmä rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-280/24, Malicník, zo
dňa 05.06.2025. Bude potrebné sa zaoberať tým, aké plnenie bolo poskytnuté za tieto poplatky, a či bolo
prevažne v záujme veriteľa alebo spotrebiteľa v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka.
Zároveň v novom rozhodnutí rozhodne o trovách v tejto časti konania (§ 396 ods. 3 CSP).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).