Rozsudok – Rodina a mládež ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava I
Spisová značka: 22T/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1124010917
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Jančok

ECLI: ECLI:SK:MSBA1:2024:1124010917.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava I samosudcom JUDr. Františkom Jančokom v trestnej veci obžalovanej: B.. G.

R., nar. XX.XX.1977 v Bratislave, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.10.2024 v Bratislave,

r o z h o d o l :

Obžalovaná:

B.. G. R. nar. XX.XX.1977 v Bratislave
trvale bytom L. XA, Bratislava
št. občan SR

sa uznáva vinnou, že

hoci jej z ustanovení § 62 až § 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu
svojho maloletého syna D..C..R., narodeného XX.XX.2013, ktorý bol na základe uznesenia Okresného
súdu Bratislava III, sp. zn. 37P 118/2019 zo dňa 09.12.2021, právoplatného dňa 05.01.2022, zverený
do osobnej starostlivosti otca D. R., narodeného XX.XX.1976, pričom rozsah vyživovacej povinnosti bol
určený v rámci predbežnej otázky v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku ako 30 % zo sumy životného

minima podľa § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o
životnom minime, za príslušné obdobie, túto povinnosť si však menovaná riadne neplnila v mieste svojho
trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiava v období od marca 2022 doposiaľ, teda na výživnom
oprávnenému D. R. dlhuje sumu stanovenú ako 30 % zo sumy životného minima za obdobie od marca
2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,- eur, za obdobie júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur,
za obdobie od júla 2023 do júna 2024 vo výške 12 x 36,- eur a za obdobie od júla 2024 do októbra 2024
vo výške 4 x 37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur,

teda

najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplnila čo aj z nedbanlivosti zákonnú povinnosť vyživovať
iného a čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,

čím spáchala

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b/ Trestného zákona.

Za to sa odsudzuje:Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 2 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j/ Trestného zákona
na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanej výkon uloženého trestu
podmienečne odkladá a určuje sa jej skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanej ukladá povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa
svojich schopností zaplatila zameškané výživné.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III podala dňa 01.03.2024 na Mestský súd Bratislava I
obžalobu zo dňa 28.02.2024 sp. zn. 4Pv/39/23/1103, ktorá je vedená na Mestskom súde Bratislava I
pod sp. zn. 22T/18/2024 a ktorou sa kladie obžalovanej B.. G. R. za vinu prečin zanedbanie povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že

hoci jej z ustanovení § 62 až § 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu
svojho maloletého syna D..C..R., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol na základe uznesenia Okresného
súdu Bratislava III, sp. zn. 37P 118/2019 zo dňa 09.12.2021, právoplatného dňa 05.01.2022, zverený do
osobnej starostlivosti otca D. R., narodeného XX.XX.XXXX, pričom rozsah vyživovacej povinnosti bol
určený v rámci predbežnej otázky v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku ako 30 % zo sumy životného

minima podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, za príslušné obdobie, túto
povinnosť si však menovaná riadne neplnila v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa
zdržiavavobdobíodmarca2022doposiaľ,tedanavýživnomoprávnenémuD.R.dlhujesumustanovenú
ako 30 % zo sumy životného minima za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 vo výške X S. XX,- eur,
za obdobie júla 2022 do 30.06.2023 vo výške XX S. XX,- eur, za obdobie od júla 2023 do februára 2024

vo výške X S. XX,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu X XXX,- eur.

Prednesom obžaloby na hlavnom pojednávaní dňa 07.08.2024 prokurátorka rozšírila obdobie
vyživovacej povinnosti o ďalšie obdobie ku dňu prednesu obžaloby s tým, že predmetnou obžalobou je
obžalovanej kladené za vinu spáchanie prečinu zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3

písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie tým, že vypočul obžalovanú, ďalej osobu oprávnenú
na výživné - svedka D. R., ako aj vykonal oboznámenie listinných dôkazov podľa § 269 Trestného
poriadku navrhnuté stranami, oboznámil uznesenie niekdajšieho Okresného súdu Bratislava III sp.

zn. 37P/118/2019 zo dňa 09.12.2021, uznesenie niekdajšieho Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
37P/118/2019 zo dňa 25.04.2022 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 37P/118/2019 zo dňa
15.06.2022, uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 41P/43/2024 zo dňa 30.04.2024, a pod.
Na podklade takto vykonaného dokazovania súd zistil a ustálil skutkový stav tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní svoju vinu poprela a k veci v podstate vypovedala, že vzťahy
medzi ňou a D. R. - svedkom, sú (eufemicky napísané) vážne narušené a konfliktné, majú spolu dve
deti, dcéru a syna, pričom súrodenci nie sú v kontakte. Od marca 2022 je maloletý syn v starostlivosti
otca D. R., pričom od 21.05.2022 má obžalovaná na základe súdneho rozhodnutia možnosť stretávať

sa s maloletým synom každý druhý víkend. Ako matka si úlohu výživného plní v tom smere, že synovi
varí, šatí ho, platí mu krúžky či voľnočasové aktivity, poskytuje mu dary, platí mu poistenie a sporenie.

Svedok-osobaoprávnenánavýživnéB..D.R.nahlavnompojednávanívpodstatevypovedal,ževzťahy
medzi ním a obžalovanou sú (eufemicky napísané) vážne narušené a konfliktné, s dcérou nemá kontakt

vyše štyroch rokov. Po faktickom rozpade manželstva, keď boli obe maloleté deti v starostlivosti matky,
svedok platil obžalovanej dobrovoľne výživné na obe deti spolu XXX,- eur každý mesiac od januára
2019, keď deti prestali chodiť do súkromných škôl, tak platil mesačne sumu XXX,- eur na obe deti a
aktuálne platí obžalovanej na dcéru sumu XXX,- eur mesačne ako dobrovoľné výživné, pričom od marca
2022 mu obžalovaná na výživné doposiaľ nezaplatila nič. Svedok má maloletého syna zvereného do

osobnej starostlivosti.Z uznesenia niekdajšieho Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 37P/118/2019 zo dňa 09.12.2021,
právoplatné dňa 05.01.2022, vyplynulo, že bolo nariadené neodkladné opatrenie, na základe ktorého

maloleté dieťa D. C. R. je zverený do osobnej starostlivosti otca D. R., pričom bolo zároveň zrušené
uznesenie niekdajšieho Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 38P/116/2019 zo dňa 28.05.2019 v časti
týkajúcej sa zverenia maloletého D. C. R.Á. do osobnej starostlivosti matky.

Z uznesenia niekdajšieho Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 37P/118/2019 zo dňa 25.04.2022 v

spojení s opravným uznesením sp. zn. 37P/118/2019 zo dňa 15.06.2022, vyplynulo, že bolo nariadené
neodkladnéopatrenie,nazákladektoréhomámatkaB..G.R.Á.právostretávaťsasmaloletýmdieťaťom
D. C. R. sa v tomto neodkladnom opatrení určené časy, pričom toto neodkladné opatrenie bude trvať
do právoplatného skončenia konania o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva vedené na niekdajšom Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 37P/118/2019.

Z uznesenia Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 41P/43/2024 zo dňa 30.04.2024, právoplatné dňa
30.05.2024, vyplynulo, že bolo nariadené neodkladné opatrenie, na základe ktorého je matka B.. G. R.
oprávnená stýkať sa s maloletým dieťaťom D. C. R. v určené časy, a to do právoplatného skončenia
konania vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu,

vedeného na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. B3-37P/118/2019.

Z potvrdenia o návšteve školy zo dňa 31.01.2024 vyplynulo, že maloleté dieťa D. C. R. navštevuje
Základnú školu Žitavská 1, Bratislava, a v školskom roku 2023/2024 je žiakom IV. A triedy.

Z listu Tatra banka, a.s zo dňa 29.12.2022 vyplynulo, že v zmysle všeobecných obchodných podmienok
Tatra banky, a.s. zriadiť účet, zrušiť účet, zmeniť dohodnuté podmienky k účtu a disponovať finančnými
prostriedkami na účte maloletého klienta je oprávnený okrem iného samostatne jeden zákonný zástupca
maloletého, ak mu bol maloletý klient zverený do osobnej starostlivosti, preto peňažný ústav žiadosti
obžalovanej o vystavenie potvrdenia o možnosti disponovania detským účtom nevyhovel.

Z listu ČSOB stavebná sporiteľňa, a.s. zo dňa 30.01.2023 vyplynulo, že spoločnosť eviduje zmluvu
stavebnéhosporeniač.738821104zodňa11.12.2013,ktorejžiadosťovýpoveďpodalzákonnýzástupca
- otec klienta D. C. R. a bola ukončená dňa 04.11.2021 a celková vyplácaná čiastka X XXX,XX eur bola
vyplatené na číslo účtu uvedené na žiadosti o výpoveď zmluvy stavebného sporenia.

Z e-mailovej komunikácie na č. l. 80 až 84 vyšetrovacieho spisu vyplynulo, že ide o komunikáciu medzi
obžalovanou a svedkom D. R. a jej predmetom je realizácia styku obžalovanej s maloletým dieťaťom,
prípadne informovanie o jeho zdravotnom stave, či školskom prospechu.

K návrhu obžalovanej na doplnenie dokazovania súd uvádza, že podľa § 272 ods. 3 Trestného
poriadku ho vo väčšej časti odmietol, pretože po starostlivom zvážení stavu vykonaného dokazovania
a potenciálneho obsahu navrhovaných dôkazov je zrejmé, že skutočnosti zistiteľné zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 29.11.2023 z vykonávacieho konania, prepočtu škody, sobášneho listu, výpisov
z účtu (koľko matka zaplatila synovi za poistku v predmetnom období), potvrdenia o priznaní ťažkého

zdravotného postihnutia obžalovanej a z potvrdenia lekára o zdravotnom stave obžalovanej sa týkajú
nepodstatnej okolnosti, prípadne okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými a vykonanými
dôkazmi. Samosudca k uvedenému záveru dospel na základe vykonaného dokazovania - nie je sporné,
že obžalovaná a svedok (osoba oprávnená na výživné) sú manželmi, čo nakoniec vyplynulo aj z
neodkladných opatrení o dočasnom zverení maloletého dieťaťa svedkovi D. R., ako aj z dočasnej úpravy

styku obžalovanej R. s maloletým dieťaťom, a to všetko na čas do konečného rozhodnutia o úprave
styku s dieťaťom (deťmi) a do rozvodu manželstva. Zároveň možno konštatovať, že to, či sú obžalovaná
a svedok manželmi, ďalej zdravotný stav obžalovanej, jej platby na sporenie maloletého dieťaťa,
prepočet škody a nákladov v súvislosti s (ne)realizáciou styku obžalovanej s maloletým dieťaťom, či
spôsob realizácie styku obžalovanej s maloletým dieťaťom, nebolo ani podstatné pre rozhodnutie súdu

o vyživovacej povinnosti obžalovanej k maloletému dieťaťu D. C. R.Á.. Preto samosudca navrhnuté
znalecké dokazovanie vo vzťahu k týmto svedkom považoval za nadbytočné.Predmetné obhajobou navrhované dôkazy neboli preto pre rozhodnutie v merite veci potrebné,
respektívevykonanímtýchtodôkazovbynebolizistenéskutočnostirelevantnékprejednávanémuskutku
alebo skutočnosti, ktoré už nevyplynuli z ostatného vykonaného dokazovania.

Súd sa na hlavnom pojednávaní obmedzuje na dokazovanie okolností súvisiacich so skutkovým stavom
veci len v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci bez dôvodných pochybností. Nakoľko žiaden
z navrhnutých dôkazov by neprispel k takému zisteniu skutkového stavu, ktorý by odôvodňoval iné
rozhodnutie o vine, resp. nevine obžalovaných, súd po odmietnutí navrhnutých dôkazov podľa § 274
ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 ods. 12
Trestnéhoporiadku,pričomvychádzajúcztrestnoprávnerelevantnýchzásaddôkaznéhokonaniadospel
k nižšie uvedeným záverom.

Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že maloleté dieťa D. C. R. je synom rodičov D.
R. K. B.. G. R. a je aktuálne zverený do osobnej starostlivosti otca D. R., pričom matke - obžalovanej
G. R. je súdom určený styk v určených časoch s týmto dieťaťom a zároveň rodičia tohto maloletého
dieťaťa spolu nežijú. Ďalej má súd za preukázané, že v osobnej starostlivosti otca D. R. je maloleté dieťa
reálne od marca 2022, pričom obžalovaná si voči maloletému dieťaťu, s výnimkou osobnej starostlivosti

počas styku, vyživovaciu povinnosť riadne neplní, pričom poručenským súdom rozsah vyživovacej
povinnosti (jej výška) stanovená nebola. Zároveň možno konštatovať, že svedok D. R. si v určitom
rozsahu plní vyživovaciu povinnosť na dcéru, ktorá je aktuálne zverená do osobnej starostlivosti matky
(obžalovanej), táto skutočnosť však nie je pre rozhodovanie o obžalobe, a teda pre posudzovanie
vyživovacej povinnosti obžalovanej podstatná.

Keďže vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu vzniká priamo na základe zákona (§ 62 zákona č.
36/2005 Z.z. o rodine), za začiatok páchania trestného činu zanedbania povinnej výživy rodiča voči
dieťaťu treba považovať deň, od ktorého rodič zavinene prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť
bez ohľadu na to, či o povinnosti platiť výživné a o jeho výške rozhodol už predtým súd v civilnom

mimosporovom konaní. Ak takéto rozhodnutie nebolo doposiaľ vydané, súd v trestnom konaní rozhodne
o výživnom ako o predbežnej otázke podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že ide o
otázkuviny,súdvtrestnomkonaníniejeviazanýrozhodnutímsúduvcivilnommimosporovomkonaníani
vtedy, keď tento súd už rozhodol, ale posudzuje túto otázku samostatne. Rozhodnutie súdu v civilnom
mimosporovom konaní však súd v trestnom konaní zhodnotí ako dôkaz podľa § 2 ods. 12 Trestného

zákona (R 32/1979), ak neposudzuje vinu obvineného (§ 7 ods. 1 Trestného zákona). Princíp v zmysle
§ 7 ods. 1 Trestného zákona (predbežná otázka) platí len pokiaľ ide o zníženie sumy výživného, ale
nemôže platiť, pokiaľ ide o jeho zvýšenie, aj keď len pre potreby trestného konania. V maximalizovanom
rozsahu sú orgány činné v trestnom konaní a súdy viazané právoplatným súdnym rozhodnutím o
výživnom, aj keď majetkové či príjmové pomery obvineného sa podstatne zmenili v jeho prospech.

V prvom rade sa súd zameral na existenciu vyživovacej povinnosti obžalovanej voči jej maloletému
dieťaťu D. C. R.. Túto otázku súd posúdil ako predbežnú otázku (§ 7 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko
rozsah vyživovacej povinnosti rodiča - obžalovanej B.. G. R. voči maloletému dieťaťu D. C. R. nie je
poručenským súdom stanovený.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „ZR“) plnenie vyživovacej povinnosti
rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa
živiť. Maloletý D. C. R. navštevuje základnú školu, takže má súd za preukázané, že aktuálne nie je
schopný sa sám živiť, preto je potrebné konštatovať existenciu vyživovacej povinnosti obžalovanej voči

svojmu maloletého dieťaťu D. C. R., ktorá trvá od marca 2022, od kedy je maloletý v reálnej osobnej
starostlivosti druhého z rodičov, a trvá doposiaľ, t. j. do vyhlásenia rozsudku v tejto trestnej veci. Súd však
zdôrazňuje, že vyhlásením rozhodnutia táto vyživovacia povinnosť obžalovanej ako matky maloletého
dieťaťa, nezaniká, ale trvá aj naďalej. Súd konštatuje, že obžalovaná mylne stotožňuje poskytovanie
starostlivosti počas styku s maloletým synom s plnením výživného. Pokiaľ je maloleté dieťa v osobnej

starostlivosti jedného z rodičov, tento zabezpečuje jeho výchovu a výživu v naturálnej forme, a ten
z rodičov, v ktorého osobnej starostlivosti maloleté dieťa zverené nie je, je povinný zabezpečovať
svoju vyživovaciu povinnosť vo finančnej podobe, bez ohľadu na poskytovanú starostlivosť v priebehu
realizácie styku s dieťaťom.Podľa § 62 ods. 2 ZR obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Súd sa v rámci trestného

konania nezaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi oboch rodičov, t. j. obžalovanej
B.. G. R. a svedka D. R., prípadne výlučne u obžalovanej, z dôvodu, že predmetom trestného konania je
výlučne vyživovacia povinnosť obžalovanej na svoje maloleté dieťa, pričom posúdenie pomerov podľa
§ 62 ods. 2 ZR bude predmetom konania poručenského súdu pri konečnej úprave rodičovských práv a
povinností. Z tohto dôvodu sa preto výlučne pre potreby konštatovania existencie vyživovacej povinnosti

obžalovanej voči svojmu maloletému dieťaťu súd bližšie nezaoberal ani realizáciou styku obžalovanej
s maloletým dieťaťom, jej zdravotným stavom a už vôbec nie tým, či sú obžalovaná a svedok manželia
a či u nich existuje bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pretože vyživovacia povinnosť rodičov k
deťom nie je viazaná na to, či rodičia sú, alebo nie sú manželmi, ale na to, či spolu žijú alebo nežijú a
zároveň, či osoba povinná na výživné túto povinnosť plní alebo neplní (§ 65 ods. 1, ods. 2 ZoR).

V druhom rade sa súd zameral na stanovenie rozsahu (výšky) vyživovacej povinnosti obžalovanej voči
jej maloletému dieťaťu D. C. R.L.. Ako už bolo vyššie uvedené, súd sa pre potreby trestného konania
a zanedbania vyživovacej povinnosti nezaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi
obžalovanej, pretože každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je
povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného

minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (§ 62
ods. 3 ZR).

Súd minimálny rozsah aspoň vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté
dieťa alebo na nezaopatrené dieťa stanovil podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom

minime, keď výška tohto životného minima je suma alebo úhrn súm:
- od 01.07.2021 v sume 99,56 eur mesačne, t. j. 29,868 eur, zaokrúhlene 29,- eur,
- od 01.07.2022 v sume 107,03 eur mesačne, t. j. 32,109 eur, zaokrúhlene 32,- eur,
- od 01.07.2023 v sume 122,77 eur mesačne, t. j. 36,831 eur, zaokrúhlene 36,- eur,
- od 01.07.2024 v sume 125,11 eur mesačne, t. j. 37,533 eur, zaokrúhlene 37,- eur.

Výška aspoň minimálneho výživného, ktoré je a bola obžalovaná povinná plniť na svoje maloleté dieťa,
ktoré nemá v osobnej starostlivosti, je za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,- eur,
za obdobie od júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur, za obdobie od júla 2023 do júna 2024
vo výške 12 x 36,- eur a za obdobie od júla 2024 do októbra 2024 (ku dňu vyhlásenia rozsudku) vo
výške 4 x 37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur, ktorú ani v

minimálnom rozsahu obžalovaná neplnila.

Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v spojení
s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 zo dňa 03.07.2024, ktorý bol v

Zbierke zákonov SR vyhlásený dňa 06.08.2024 pod č. 215/2024.
Vzhľadom na zmenu zákona súd posudzoval skutok, ktorý je obžalovanej obžalobou kladený za
vinu, podľa priaznivejších ustanovení (§ 2 ods. 1 Trestného zákona) Trestného zákona účinného od
06.08.2024, keďže došlo k mene zásad ukladania trestov, najmä § 38 a § 39 Trestného zákona.

Súd považuje zároveň za preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty úmyselného prečinu
zanedbanie povinnej výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
b/ Trestného zákona.

Ohľadne trestného činu zanedbanie povinnej výživy objektom je záujem na riadnom, včasnom a úplnom

plnení vyživovacej povinnosti zo strany povinných osôb voči oprávneným osobám. Sekundárnym
objektom tohto trestného činu je ochrana oprávnených osôb pred znížením kvality ich života v dôsledku
neplnenie si vyživovacej povinnosti zo strany povinných osôb. V prípade, že vyživovacia povinnosť
má byť plnená voči dieťaťu, sekundárnym objektom tohto trestného činu je taktiež záujem na ochrane
všetkých práv dieťaťa uvedených v Dohovore o právach dieťaťa, ktorých plnenie bezprostredne závisí

od plnenia vyživovacej povinnosti voči dieťaťu.
Objektívna stránka spočíva v omisívnom konaní, ktoré spočíva v absencii plnenia zákonnej vyživovacej
povinnosti povinným voči oprávnenej osobe. Takáto pasivita povinnej osoby musí byť identifikovaní vždy
vo vzťahu k viacerým periodicky opakujúcim sa jednotlivým obdobiam, za ktoré má byť vyživovaciapovinnosť plnení. Postačuje neplnenie vyživovacej povinnosti aspoň po dva mesiace v období dvoch
rokov.
Subjektom je špeciálny subjekt, a to trestne zodpovedná fyzická osoba, ktorá má zákonnú vyživovaciu

povinnosť voči svojmu dieťaťu a táto povinnosť nezanikla, pričom u obžalovanej nebola preukázaná
okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť (§ 22 a § 23 Trestného zákona).
Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie, avšak postačuje aj nedbanlivosť (vedomá/
nevedomá), ktoré bolo preukázané obžalovanej jej samotnou výpoveďou, výpoveďou svedka - osoby
oprávnenej z výživného, spočívajúcom v tom, že obžalovaná jednak výživné na maloletého syna nehradí

odvolávajúc sa na poskytovanie darov, varenie počas styku s maloletým synom, a to aj napriek tomu,
že zo strany otca je na jeho dcéru, ktorá je zverená do osobnej starostlivosti matky, výživné aspoň
v minimálnom rozsahu hradené. Preto zo strany obžalovanej ide o úmyselné zavinenie, keďže mala
vedomosťotejtosvojejpovinnosti,keďžesazároveňodvolávalanaplatenienízkehovýživnéhozostrany
svedka-otca na dcéru, ktorú má ona vo svojej osobnej starostlivosti.
Zároveň má súd za preukázané aj naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu zanedbanie

povinnej výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného
zákona - po dlhší čas, nakoľko zo strany obžalovanej ide o neplnenie si vyživovacej povinnosti od
marca 2022 až do októbra 2024, čo je obdobie vyše dva a pol roka, presahujúce obdobie dvoch rokov
obsiahnutých v základnej skutkovej podstate tohto trestného činu v § 207 ods. 1 Trestného zákona.

Súd dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci kladený za vinu obžalovanej, sa
stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, napĺňa všetky zákonné znaky úmyselného
prečinu zanedbanie povinnej výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. b/ Trestného zákona, kladeného jej za vinu v obžalobe, a že ho spáchala obžalovaná, ktorá
je za jeho spáchanie trestne zodpovedná.

Po zistení formálnych znakov trestného činu - prečinu, skúmal súd aj materiálnu stránku - materiálny
znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia
všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria definované v § 10 ods. 2 Trestného zákona. Pritom
vychádzal z požiadavky, že skutočnosti uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť

vo svojom súhrne bez toho, aby niektorej bol pripisovaný väčší či menší význam (jednej na úkor druhej).
Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť prečinu stíhaného v obžalobe dosahuje
Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, teda stupeň
vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu a jeho následku
popísaného v skutkovej vete rozsudku, z okolností, za ktorých bol spáchaný, ako aj z uvedenej formy a

miery zavinenia. Tieto všetky rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti
činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi trestnú zodpovednosť. Navyše, obžalovaná
počas celého obdobia, ktoré je obsiahnuté v skutku, ktorý je jej kladený za vinu, ani v minimálnom
rozsahu sa nesnažila plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi, a to ani pod hrozbou
trestnoprávneho postihu v tomto konaní.

V súvislosti s výrokom o treste súd poznamenáva, že pri ukladaní trestu vychádzal z účelu trestu
vyjadreného v § 34 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest

zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom súčasne prihliadal aj na ostatné
Trestným zákonom upravené zásady pre ukladanie trestov.

Pri ukladaní trestu je potrebné vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená
trestnousadzbouustanovenouprijednotlivýchskutkovýchpodstatáchtrestnýchčinov.Jednotlivétrestné

činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny
a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne
druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh
trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy trestov
možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov (a
v prípade taxatívne ustanovených trestných činov), musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody (§ 34
ods. 6 Trestného zákona). Ďalej je potrebné prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery amožnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu
škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným,akoajnadobu,ktoráuplynulaodspáchaniatrestnéhočinu(§34ods.4Trestnéhozákona).

Súd pri úvahách v ukladaní trestu u obžalovanej vychádzal zo závažnosti prečinu zanedbanie povinnej
výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona,
z ktorého bola obžalovaná uznaná za vinnú, a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej
sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom na 1 rok až 5 rokov.

Súduobžalovanejvovzťahuksúdenejvecizistilpoľahčujúcuokolnosť,atopodľa§36písm.j/Trestného
zákona - viedla pred spáchaním trestného činu riadny život (vychádzajúc z jej výsluchu, keď uviedla,
že voči nej neboli vedené trestné konania ani uložené trest). Súd u obžalovanej nezistil priťažujúcu
okolnosť. Pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je tak 1 : 0.
Trestná sadzba sa u obžalovanej individuálne neupravovala v jej neprospech podľa § 38 ods. 3

Trestného zákona alebo § 38 ods. 4 Trestného zákona, preto súd ukladal obžalovanej trest v sadzbe
1 rok až 5 rokov.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu súd bral na zreteľ, že uložený trest z pohľadu individuálnej a
generálnej prevencie plní funkciu na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa a zároveň uložený trest

zodpovedá závažnosti stíhaného trestného činu, spôsobu jeho spáchania, následku, ako aj zavineniu
a priťažujúcim a poľahčujúcim okolnostiam a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie obžalovaného
spoločnosťou. Zároveň bral na zreteľ aj práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným
činom, ako osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Následne súd uložil obžalovanej za skutok uvedený v obžalobe trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.
Súd ďalej skúmal okolnosti uvedené v § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a zistil, že u obžalovanej
je dôvodný podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s primeranou skúšobnou dobou, a to
vzhľadom na osobu obžalovanej, najmä s prihliadnutím na jej doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu. Vzhľadom na uvedené je podmienečným odkladom uloženého

trestu odňatia slobody obžalovanej daná šanca na zaradenie sa do spoločnosti a vedenie riadneho
života. Obžalovanej tak súd poskytol priestor, aby počas skúšobnej doby svojím životom preukázala, že
je schopná, ale najmä ochotná, viesť riadny život a nedopúšťať sa trestnej činnosti. Hrozba možného
nariadenia výkonu uloženého trestu by mala byť pre obžalovanú dostatočným motivačným faktorom pre
zmenu jej správania.

Zároveň jej určil povinnosť počas skúšobnej doby podľa svojich schopností zaplatiť zameškané výživné.
Súd bude skúmať počas trvania skúšobnej doby a v zákonnej lehote po jej uplynutí, či si obžalovaná
počas trvania viedla riadny život a či si splnila svoju povinnosť zaplatiť výživné v rozsahu stanovenom
v trestnom konaní.
Takto uložený trest považuje súd na nápravu obžalovanej za dostatočný, za primeraný, nie neprimerane

prísny a zabezpečujúci ochranu spoločnosti pred páchaním ďalšej trestnej činnosti zo strany
obžalovanej.

Naostatok sa žiada uviesť, že Trestný zákon umožňuje aj zánik trestnosti účinnou ľútosťou podľa §
86 písm. a/ Trestného zákona, kedy trestnosť trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207

Trestného zákona zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť
dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. Skôr splniť môže povinný aj takým
spôsobom, že dlžnú sumu výživného odovzdá na poštu, teda plní poštovou poukážkou (R 9/1982),
prípadne prevodom na účet oprávneného. Ide o snahu uviesť určité veci do žiadúceho stavu a zároveň
sa tým páchateľovi dáva posledná možnosť, aby dodatočne plnil svoje povinnosti v lehotách presne

ustanovených v zákone, inak bude nasledovať trestnoprávny postih. Základnou podmienkou je, že
páchateľ dodatočne splní svoje povinnosti v celom rozsahu, teda, že vyrovná celú dlžnú sumu výživného
oprávnenému. Zároveň nesmie ísť o trvalo nepriaznivé následky, t. j. také následky, ktoré nemožno
dodatočne napraviť alebo odstrániť (napr. dôjde k podvýžive a v dôsledku toho k ťažkému ochoreniu
dieťaťa či k nemožnosti prípravy na povolanie alebo zamestnanie).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd
v Bratislave prostredníctvom Mestského súdu Bratislava I.

Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Právne neúčinné je odvolanie podané osobou, ktorá sa tohto svojho práva výslovne vzdala po vyhlásení
rozsudku. To platí aj o osobách, oprávnených podať v prospech obžalovaného odvolanie, ak obžalovaný
výslovne vyhlásil, že nesúhlasí s podaním odvolania osobami oprávnenými podať odvolanie v jeho
prospech.

Rozsudok môže odvolaním napadnúť:
a/ prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b/ obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu,
v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku
uvedeného v obžalobe,

c/ poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
d/ zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci,
e/ zákonný zástupca, opatrovník a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka
obžalovaného. Ak je obžalovaný zbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na
právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie i proti jeho vôli.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo chýba.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje
aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za

obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu
ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok
napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku, alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
uvedeným v § 183 ods. 1 Trestného poriadku.

V Bratislave 16.10.2024