Rozsudok – Ostatné ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, March 19, 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203068
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2124203068.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Danou Macáškovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.X.XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokátom so sídlom Papraďová 3,
Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra SR,
IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 9.691,19 eura s príslušenstvom, takto:

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.4.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží
žalovanému zaplatiť sumu 9.691,19 eura na tom skutkovom základe, že je príslušníkom Hasičského a

záchrannéhozboruvštátnozamestnaneckompomere.Vzmyslečlánku6písm.b)SmerniceEurópskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času je priemerný pracovný čas (vo všetkých odvetviach činností, verejných aj súkromných) pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov maximálne 48 hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že Smernica
nebola Žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky alebo bola
implementovaná len v časti, Zákon o HaZZ v súčasnosti umožňuje príslušnému služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný pracovný čas tak, že tento v skutočnosti pravidelne a opakovane

presahuje limit stanovený čl. 6 písm. b) Smernice.
UvedenéporušovaniemaximálnestanovenéhotýždennéhopracovnéhočasupríslušníkaHaZZspočíva,
okreminého,ajvtom,ževzmysleZákonaoHaZZsaslužobnápohotovosťpríslušníkaHaZZnepovažuje
za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami Smernice a v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora ELI. Žalobca pritom poukazuje na to, že v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice sa za
pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
avykonávasvojučinnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou.

V súvislosti s vyššie uvedeným dochádza zo strany Žalovaného k porušovaniu práva Žalobcu
vyplývajúceho zo Smernice, ako súčasti právneho poriadku Európskej únie tým, že vnútroštátna právna
úprava je odlišná od práva EÚ v jeho neprospech .
V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto ujmy spôsobenej jednotlivcovi
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo EÚ žiadnym spôsobom
nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát.

Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody
porušením práva EÚ zo strany štátu v prípade, ak sú splnené nasledovné 3 podmienky:
a) že cieľom porušenej právnej normy EU je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné,b) existencia škody, a
c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky

spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byt' menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byt' upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity). Napokon, náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti, keďže v zmysle

záverov prijatých ESĽP súčasťou legitímnych očakávaní poškodeného je aj to, že súdy „napravia ujmu,
ktorá mu vznikla, a uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu k opakovaniu
takýchto prípadov zneužitia.
PorušenieprávaESĽPjevzmyslenázoruŽalobcuvtomtoprípadedostatočnezávažnénajmävzhľadom
na skutočnosť, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v
článku 6 písm. b) Smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať

za dostatočne závažné. Podmienku podľa písm. a) považuje Žalobca vzhľadom na uvedené za splnenú.
V prípade podmienky práva Žalobcu na náhradu škody podľa písm. b) uvedenej vyššie Žalobca uvádza,
že existencia vzniku škody je v danom prípade nesporná. Vzhľadom na pracovný čas, ktorý mu bol
príslušným služobným úradom (zamestnávateľom) rozvrhnutý v uplatňovanom období, odpracoval v
rozpore s ustanoveniami Smernice, a to na úkor svojho voľného času, ktorý mal stráviť na svoje

súkromné a rodinné účely. V uplatňovanom období bol vzhľadom na rozvrhnutie pracovného času
ukrátený najmä o svoj súkromný a rodinný život, keďže v danom období strávil ako príslušník HaZZ
priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo pracovnej pohotovosti podstatné množstvo času, ktorý mal
byt' za iných okolností venovaný jeho rodine, regenerácií, osobným záujmom a osobnému rozvoju. O
uvedené bol konaním (resp. opomenutím konania) Žalovaného v podstatnej miere ukrátený, z čoho

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy.
V prípade podmienky práva Žalobcu na náhradu škody podľa písm. c) uvedenej vyššie uvádza,
že preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ zo strany Žalovaného a existenciou
ujmy je jednoznačne preukázané. Je zrejmé, že v prípade implementovania Smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky Žalovaným riadnym spôsobom, resp. v celom rozsahu, by bolo objektívne

zamedzenétomu,abyslužobnýúradrozvrholŽalobcovivuplatňovanomobdobípracovnýčaspravidelne
presahujúci maximálny 48 hodinový týždenný limit.
Má za to, že v predmetnej záležitosti došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých troch vyššie uvedených
podmienok založenia zodpovednosti Žalovaného za porušenie práva Žalobcu podľa článku 6 písm. b)
Smernice, svoj nárok tak považuje za dôvodný.

Týždenný pracovný čas Žalobcu pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových zmien s
bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových zmien
s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom období odpracoval vždy 24
hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času
došlo u neho v priemere každý tretí týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň,

a teda k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice.
Súčasný právny stav v zmysle Zákona o HaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť v mieste
výkonuslužbypríslušníkaHaZZniejepovažovanázasúčasťtýždennéhopracovného času,akovyplýva
z výplatných pások.

Nároku na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného zodpovedá v právnom poriadku Slovenskej
republiky inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 OZ a to najmä s ohľadom
na skutočnosť, že porušením Smernice, resp. jej neimplementovaním do vnútroštátneho právneho
poriadku, došlo k závažným zásahom do práv Žalobcu na ochranu svojej osobnosti, najmi práva na
súkromný a rodinný život.

Nárok odvodzuje z vyššie uvedeného porušenia práva EÚ, keďže pracovný čas v uplatňovanom období
Február 2021 až December 2023 presiahol opakovane v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice hranicu
48 hodín týždenne, a to celkovo o 911,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného
pracovného času, čím došlo k preukázateľnému porušeniu jeho subjektívnych práv, najmä práv na
ochranu osobnosti, súkromia a rodinného života. Uplatňuje si náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

súlade ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádza najmä z toho,
že v uvedenom prípade je na mieste očakávanie, že pôjde zo strany súdu v tomto prípade o napravenie
ujmy, ktorá mu vznikla a uloženie takej sankcie Žalovanému, ktorá bude pôsobť dostatočne odradzujúco
k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Ďalej poukazuje na intenzitu a dĺžku trvania protiprávnehostavu zapríčineného Žalovaným a celkový postoj, ktorý Žalovaný k vyššie popísanej problematike zaujal.
Žalovaný dlhodobo odmieta odstrániť zjavne protiprávny stav priečiaci sa právu EÚ, a zároveň dlhodobo
odmieta dobrovoľne nahrádzať poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu.

Za podstatný zásah do svojich osobnostných práv zo strany Žalovaného považuje najmä podstatné
skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal ako príslušník HaZZ nárok v prípade, že by došlo k
riadnej implementácií Smernice Žalovaným. Žalovaný dlhodobo nerešpektuje normy práva EÚ vo veci
maximálneho týždenného pracovného času, čo sa v uplatňovanom období u Žalobcu prejavilo najmä
presahom do jeho osobnostnej sféry. Dlhodobé plnenie pracovného času Žalobcom výrazne nad rámec

určený Smernicou sa prejavilo u Žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej integrity.
V prvom rade ide najmä o právo Žalobcu na ochranu jeho zdravia, ktoré je nadmerným zaťažením
podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Ďalšími právami osobnostnej povahy Žalobcu, do
ktorých bolo Žalovaným neoprávnene zasiahnuté, sú práva na rodinný život. Čas strávený Žalobcom v
práci mohol a bol by v prípade riadneho implementovania a dodržiavania Smernice Žalobcom strávený
s jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade Žalobca poukazuje

na čas, ktorý mu bol zo strany Žalovaného nenávratne odňatý, a ktorý mohol Žalobca venovať iným
činnostiam, najmä svojim osobným záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám a činnostiam za účelom
osobného rozvoja.
Nie je objektívne schopný sám zabrániť prekračovaniu Smernicou stanoveného týždenného pracovného
času, keďže na tvorbu plánu služieb ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný

úrad (zamestnávateľ).
Výška uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom nasledovných hodnôt:
a) počet hodín, ktoré Žalobca odpracoval nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) Smernice; a
b) hodinová sadzba funkčného platu Žalobcu za mesiac január každého kalendárneho roka v
uplatňovanom období.

Celková výška uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vyššie popísanej záležitosti
predstavuje celkovú sumu vo výške 9.691,19 EUR. Vyčíslená nemajetková ujma predstavuje primerané
zadosťučinenie za spôsobenú ujmu a je úplným vyjadrením ako reparačnej, tak satisfakčnej a sankčnej
zložky inštitútu primeraného zadosťučinenia formou peňažného plnenia.
V súvislosti s vyššie uvedeným nárokom sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil dňa

29.1.2024 na Žalovaného, vyzval ho na dobrovoľné splnenie povinnosti a úhradu príslušnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Na predmetnú Výzvu Žalovaný reagoval tak, že neuznáva nárok, keďže služba
príslušníkov HaZZ patrí pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré služby možno subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS (čl. 2 ods. 2) t. j. sa na nich Smernica
č. 2003/88/ES nevzťahuje a je plne v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.

2. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými vyjadreniami strán sporu,
výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to Tabuľkou odpracovaného času;
Prehľadom pracovnej dochádzky; Výplatnými páskami; Sobášnym listom; Rodným listom.

3. Zástupca žalobcu vo svojich písomných vyjadreniach a pred súdom uviedol, že k tvrdeniam
Žalovaného, že Smernica 2003/88/ES bola transponovaná správne sa nestotožňuje najmä s poukazom
na to, že podľa právneho názoru Žalobcu nemôže dôjsť k transpozícií legislatívy Únie do vnútroštátneho
poriadku len formálne a samoúčelne. Ďalej Žalovaný považuje za správnu aj formu transpozície
Smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku tým spôsobom, že ust. § 86 ods. 1 Zákona

o HaZZ ustanovuje, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom príslušníci
HaZZ v zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy
2022 vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. S ohľadom na tieto
skutočnosti považuje Žalovaný Smernicu 2003/88/ES za transponovanú správne. Žalobca poukazuje
na skutočnosť, že Žalovaný uvádzané kolektívne zmluvy k svojmu vyjadreniu neprekladá a ani na tieto

za účelom sprístupnenia žiadnym spôsobom neposkytuje príslušný odkaz.
Nesprávnu transpozíciu Smernice možno vnímať aj v tom, že ESD osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci E., C-52/04

vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Vzhľadom na to má Žalobca za to, že výkon služobnej
pohotovosti je nutné považovať za riadne vykonaný pracovný čas.Žalovaný v rámci svojho Vyjadrenia uvádza, že Žalobca vypisuje naplnené hodiny svojho fondu
pracovného času a spôsob vyčíslenia odslúžených hodín je zavádzajúci a nepresný, pričom
nekorešponduje so skutočnosťou.

Žalobcauvádza,ževýpočethodínvpriloženejtabuľkeurčenejnavýpočetnárokuvychádzazjehoplánov
služieb za každý kalendárny mesiac uplatňovaného obdobia (tzv. plachiet). Tieto údaje predstavujú
skutočný čas (vrátane času strávených na zásahoch HaZZ), ktorý Žalobca v daný kalendárny mesiac
odslúžil a tvrdenie Žalovaného je v tejto časti, opäť, zmätočné a nič nepreukazujúce. Žalovaný nepriložil
k jeho Vyjadreniu akékoľvek dôkazy, hoci na tieto odkazuje a nie je pritom zrejmé, z čoho údaje tvrdené

Žalovaným vyplývajú. Žalobca má za to, že hodiny svojho odpracovaného času riadne preukázal a že
najmä skutočnosť, že približne každé tri týždne došlo k nariadeniu troch 24 – hodinových zmien v jednom
kalendárnom týždni, je nesporná (túto Žalovaný ani žiadnym spôsobom nerozporuje).
Žalovaný v rámci jeho Vyjadrenia poukazuje na možnosť uplatnenia odchýlok podľa čl. 16 preambuly
Smernice 2003/88/ES. Žalobca má za to, že uvedený 48-hodinový limit v zmysle Smernice nie je
žiadnym spôsobom vyjadrený v Zákone o HaZZ a vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky

an bloc. Aplikáciou ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba
pre príslušníkov HaZZ. Týždenný súčet služobného času príslušníkov HaZZ a nariadenej služobnej
pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ESnaujmuŽalobcu.TvrdeniuŽalovaného,ževdanomprípadebymalobyťmožnéuplatniťtzv.odchýlky,
odporuje najmä skutočnosť, že čl. 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES neumožňuje odchýlenie od čl. 6

Smernice 2003/88/ES, čo jasne z dikcie predmetného ustanovenia Smernice vyplýva. Odchýlku od
maximálne stanoveného 48 hodinového týždenného pracovného času nie je možné použiť.
Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia ďalej poukazuje na potrebu použitia tzv. referenčných období
a uvádza vlastné výpočty počtu odpracovaných hodín, viazaných na referenčné obdobie 4 resp. 6
mesiacov. Žalovaný pravdepodobne vychádza z ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, v

zmysle ktorej si štát môže stanoviť referenčné obdobie nepresahujúce dobu 4 mesiacov. Žalovaný však
opomenul uviesť dôležitú skutočnosť, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil, t.
j. neprijal žiadnu vnútroštátnu normu – zákon, ktorý by takéto referenčné obdobie upravoval.
Žalobca má aj s poukazom na v žalobe a tomto vyjadrení uvedené dôvody za to, že v danom prípade
nie je možné aplikovať na pracovný čas Žalobcu tzv. referenčné obdobia a argumentáciu Žalovaného

v tomto smere nie je možné prijať (aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v
totožných konaniach s príslušníkmi HaZZ).
Požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy si Žalobca vyčíslil jediným prístupným a logickým
spôsobom, ako súčinom svojej hodinovej mzdy (v zmysle výplatných pások za január každého
príslušného kalendárneho roka, ktorá je v danom období zvyčajne v najnižšej hodnote oproti ostatným

kalendárnym mesiacom kalendárneho roka) a celkovým počtom hodín, ktoré strávil v službe nad
rámec 48 hodinového pracovného času v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetné
vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si Žalobca v tomto konaní uplatňuje voči Žalovanému,
považujeŽalobcazaprimeranénajmäzdôvodu,žeopomenutímkonaniaŽalovanéhomubolspôsobený
podstatný zásah do jeho osobnostných práv už skôr popísaných v žalobe.

Žalobca ďalej uvádza, že ust. § 97 ods. 1 písm. a) Zákona o HaZZ sa ako vykonávanie štátnej
služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky a v zmysle písm. j) bod 1. cit. ustanovenia aj dočasná
neschopnosť na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, čo je taktiež v zrejmom
nesúlade s ustanovením čl. 16 Smernice 2003/88/ES. Ďalej sa ako výkon štátnej služby na účely Zákona
o HaZZ posudzuje aj čas plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby, účasti na rekondičnom

pobyte, prehlbovania kvalifikácie, zvyšovania kvalifikácie, a pod. Z uvedeného dôvodu tvoria súčet
odpracovaných hodín Žalobcu aj časy, ktoré strávil týmto výkonom štátnej služby. Ďalej poukazuje
Žalobca na skutočnosť, že keby mu bol jeho služobný čas rozvrhovaný tak, aby neprekročil limit
stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, nebol by nútený čerpať dovolenku, pretože na niektoré
dni čerpania dovolenky alebo plateného voľna by inak pripadol deň bežného voľna medzi smenami

(v Plachtách označené ako „V“), ktoré trávi Žalobca odpočinkom, regeneráciou, a to v zmysle rozvrhu
pracovnéhočasu.Vzhľadomnato,žeSmernicanebolaanilenvtomtosmeretransponovanáŽalovaným
správne, považuje Žalobca vyčíslenie svojho odpracovaného času v zmysle predložených dôkazov za
vecne správne. Žalobca zároveň uvádza, že ním požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je
subjektívne Žalobcom pociťovaná hodnota spôsobenej nemajetkovej ujmy. Nesprávnosť transpozície

Smernice 2003/88/ES možno odôvodniť taktiež absenciou negatívneho vymedzenia času, ktorý sa
má započítavať do priemerného pracovného času príslušníka HaZZ na účely čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES do vnútroštátneho práva. Žalobca má za to, že Smernica 2003/88/ES v čl. 6 písm. b) v
spojení s čl. 16 neukladá povinnosti jednotlivcovi a priamo fyzickým osobám, ale výlučne členskémuštátu, teda Žalovanému, vykonať také opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie dodržania
maximálneho pracovného času a s tým súvisiacich inštitútov. Netransponovanie Smernice 2003/88/
ES, ktorá je priamo vykonateľná, preto nemôže byť Žalobcovi na škodu, keďže a priori je pre

Žalobcu rozhodné vnútroštátne právo, ktorého úpravu transpozíciou mal vykonať Žalovaný, čo však
preukázateľne do dnešného dňa neurobil. Napokon Žalobca pre zamedzenie pochybností uvádza, že
práceneschopnosť alebo sprevádzanie / opatrovanie člena rodiny alebo návšteva lekára neboli pre
korektnosť Žalobcom započítané do celkového súčtu hodín.
Žalobcasúčasnesožaloboupredložilkonajúcemusúduplányslužiebzaceléuplatňovanéobdobiespolu

so sumárnym vyčíslením Skutočnosť, že uvedené SAP plány služieb tzv. Plachty (ďalej len „Plachty“),
pochádzajú zo systému SAP, nepredstavuje prekážku čo do relevancie uvedeného dôkazu. Plachty,
ako dôkazný prostriedok, predstavujú pre Žalobcu z objektívnych príčin jediný prostriedok preukázania
skutočnosti, koľko hodín strávil výkonom štátnej služby ako príslušník HaZZ. Tvrdenie Žalovaného, že
predmetné Plachty, resp. tabuľka sú mylné a irelevantné, je absolútne tendenčné.
Žalovaný pritom nepredložil akýkoľvek dôkaz k popretiu skutkových tvrdení Žalobcu, ktorý riadne uniesol

bremeno tvrdenia a v druhom rade aj bremeno dôkazu predložením relevantných písomných dôkazov
V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z
dôvodov uvedených demonštratívne, ktoré nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na

osobnostných právach dotknutého jedinca. Uvedené závery prijímajú v rozhodnutiach v obdobných
veciach prvostupňové aj odvolacie súdy. Žalobca uvádza, že stratený čas by inak venoval rozvíjaniu
svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, štúdiu,
cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a iným, so svojou pracovnou činnosťou nesúvisiacim aktivitám.
Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času Žalobcovi zo

strany Žalovaného, došlo u Žalobcu k zásahu do jeho práv na vedenie súkromného a rodinného života,
ako i do práva na ochranu jeho zdravia. Za zásah do práva Žalobcu na vedenie jeho súkromného a
rodinného života považuje Žalobca najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol konaním
Žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s ktorými Žalobca udržiava intenzívne vzťahy.
Žalobca okrem uvedeného mohol tento svoj čas, o ktorý ho Žalovaný preukázateľne pripravil, venovať

aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu,
svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného
života. Zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma Žalobca najmä v tom, že hoci nemá dlhodobo
zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním maximálne stanoveného pracovného času, zo strany
Žalovaného bolo toto jeho právo podstatne ohrozené tým, že preukázateľne Žalobca pracoval viac, ako

dovoľuje v tejto oblasti právo Únie a nemal tak dostatok času na riadny odpočinok medzi jednotlivými
výkonmi služby. Uvedeným došlo k ohrozeniu práva na ochranu zdravia a bezpečnosti Žalobcu, ale
aj k ohrozeniu zdravia a bezpečnosti ostatných príslušníkov HaZZ a iných osôb. Žalobca má za to,
že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času je zabezpečenie potreby odpočinku,
aby v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, ani

spolupracovníkom a ani iným osobám; zároveň aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie.
Za najpodstatnejší zásah do svojich práv považuje Žalobca ukrátenie jeho času, ktorý by inak mohol a
chcel stráviť so svojou rodinou – svojou manželkou a maloletým synom, ako aj ďalšou blízkou a širšou
rodinou. Podstatnú ujmu vníma Žalobca taktiež v strate času, ktorý chcel a mohol Žalobca venovať
svojim priateľom, záľubám, športu, iným rekreačným aktivitám a mentálnej a fyzickej regenerácií. V

dôsledku času, ktorý Žalobca strávil v práci nad rámec času stanoveného v zmysle Smernice 2003/88/
ES, Žalobca nenávratne prišiel o drahocenný čas so svojou najbližšou rodinou, čo Žalobcu v podstatnej
miere ťaží. Nadmerné pracovné zaťaženie znemožnilo Žalobcovi viesť plnohodnotný a vyvážený život
mimo pracoviska. Uvedené malo negatívny vplyv na rodinné vzťahy, osobné záujmy Žalobcu, jeho
fyzický a duševný stav. Žalobca v uplatňovanom období nemal dostatok voľného času na svojich

blízkych, priateľov, záľuby, šport, či zaslúžený odpočinok. Uvedené väzby a aktivity sú pre Žalobcu z
pochopiteľných príčin, prihliadnuc na povahu jeho zamestnania, veľmi dôležité. Uvedené vníma Žalobca
ako podstatný zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, ktorú Žalobcovi priznáva nielen ust. § 11
Občianskeho zákonníka, ale aj ust. čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c) a čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky. Vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého

následku Žalobca pociťuje a prežíva túto ujmu ako závažnú.
Žalobca ďalej poukazuje na ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré priznáva súdu právo určiť
výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobca považuje za podstatné uviesť, že príslušníci HaZZ pracujú aj kdnešnému dňu v nezmenenom režime. Žalovaný nemá absolútne žiadnu snahu vzniknutú situáciu riešiť
alebo napraviť, hoci má o vzniknutom stave viac, než dostatočné vedomosti. Nezáujem Žalovaného, v
neprospech ktorého bolo všeobecnými súdmi rozhodnuté v alarmujúcom počte prípadov naprieč celou

Slovenskou republikou, je zarážajúci.
Zástupca žalobcu ďalej pred súdom uviedol, že žalobca je príslušníkom zboru od roku 2006 a to
i v súčasnosti. Žalobou si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu 911,5 hodiny pričom
v tomto počte bola započítaná aj dovolenka, služobného alebo náhradného voľna a to z dvoch dôvodov.
Prvým je, že zákona až do novely považoval aj časť dovolenky a služobného voľna za výkon služby

a druhým dôvodom je , že pokiaľ by mal žalobca rozvrhnuté zmeny v súlade so Smernicou dovolenku
a náhradné voľno si mohol vyčerpať inokedy. Z tohto počtu 911,5 hodín však uvedené časy voľna tvoria
iba zlomok ako 218,5 hodín vo zvyšku v súčte 693 hodín sa jedná o skutočne odpracovaný čas nad
rámec Smernice. Žalobca v uplatňovanom období prekročil max. pracovný čas v 30 kal. týždňoch súdu
aj protistrane si dovoľujem predložiť plány služieb so zvýraznením, v ktorých kal. týždňoch k prekročeniu
došlo. Z týchto plánov služieb vyplýva, v ktorých kal. týždňoch žalobca prekročil max. týždenný prac.

Čas a je to v obdobiach ako sú uvedené v tomto pláne sú zvýraznené červeným rámčekom.
Čo sa týka služobnej pohotovosti, táto je v zmysle Judikatúry ESD považovaná za pracovný čas.
Žalovaný na túto skutočnosť však žiadnym spôsobom nereflektuje a čas služobnej pohotovosti nepočíta
ako výkon služby. Služobná pohotovosť vykonávaná v noci plynie od 22.00 hod. do 6.00 hod. ráno
a rozdeľuje sa na aktívnu a neaktívnu časť. Aktívna čas pohotovosti nastáva v prípade vyhlásenia

poplachu a výjazdu žalobcu na zásah. Tento čas je počítaný ako práca nadčas. Druhá neaktívna časť
pohotovosti plynie keď je žalobca k dispozícii na stanici v prípade vyhlásenia poplachu. Táto neaktívna
časť pohotovosti je ohodnotená iba 15 % hodinovej mzdy žalobcu čo je však podstatnejšie, tento čas mu
nie je započítaný do fondu pracovného času. Uvedené má vplyv na to, že čas neaktívnej pohotovosti
sa žalobcovi nezapočíta na výpočet výsluhového dôchodku, odslúženej praxe a najmä, že vo fonde

pracovného času tento čas chýba. Uvediem príklad. Január 2025 má fond pracovného času 168 hodín,
žalobca odpracuje 10 zmien teda v skutočnosti odpracuje 240 hodín do fondu pracovného času sa mu
započíta iba aktívna služba t. j. 160 hodín. 8 hodín mu teda vo fonde pracovného času chýba aj napriek
odslúženým pohotovostiam a tento čas si žalobca musí dopracovať.
Žalobca strávil 693 hodín čo je bez mála 29 dní čistého času prácou a mimo rodiny. Má za to, že vyvolaný

zásah bol umožnený práve opomenutím práva zo strany žalovaného, nesprávnej implementácie
Smernice čo umožnil závadný stav vyvolávajúci vznik nemajetkovej ujmy
K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uvádzam, že uvedené nepredstavuje maskovanie mzdového
nároku. Vo vyčíslenej výške žalobca subjektívne pociťuje nemajetkovú ujmu a túto žiada zo strany súdu
priznať plne rešpektujúc voľnú úvahu súdu. Súčin, ktorý žalobca použil je len akýmsi kľúčom alebo

pomôckou na ohodnotenie času, o ktorý ho žalovaný pripravil.

4. Žalobca pred súdom uviedol, že od roku 2006 je členom HAZZ, asi v roku 2010 a neskôr začali
s kolegami vnímať, že je nejaký problém, nakoľko kolegovia z F. si začali podávať žaloby voči štátu,
po dôslednejšom zisťovaní sa dozvedeli, že je táto predmetná európska smernica, a nie je dodržaný

maximálny služobný čas, ktorý môžu odslúžiť, teda postupne ďalšími rokmi nárastom počtu žalôb až
tým, že skončili až na ESD, kde uspeli, začali si uvedomovať, že sa to týka všetkých a verili, že sa zmení
právny stav, že to vlastne vybojujú pre nich všetkých, k čomu do dnešného dňa nedošlo. Pretiekol pohár
trpezlivosti, čo ich primälo k podaniu si žaloby, nakoľko touto smernicou sú viazané aj iné bezpečnostné
zložky štátu a napríklad príslušníci PZ, ktorí pracujú v 24 hod. smenách majú následne tri dni voľna

medzi smenami, nie 48 hodín. Takisto aj príslušníci ozbrojených síl MV SR, ktorí pracujú 24 hod. službu
majú následne 72 hod. voľno.
Vovoľnomčase,nakoľkomámaléhosyna,vprvomradevenuječasjemu,vpredmetnomobdobíbolešte
škôlkar, hrali sa spolu, trávili voľný čas rôznymi výletmi, aktivitami, športom, samozrejme aj v spojitosti
s manželkou, spoločné výlety, šport, bicyklovanie, prechádzky. Nakoľko bývajú v rodinnom dome, je to

starostlivosť bežná okolo rodinného domu a ak mu zostane voľný čas tak má rád šport a aj kvôli práci
trávi čas športom.
V žalovanom období ho výkon služby obmedzoval v tom zmysle, že keď bol v práci 240 hod. v mesiaci
namiesto aktuálneho fondu pracovného času 165 hodín, tie hodiny navyše nemohol venovať svojej
rodine. Myslí si, že čím viac času strávi so synom alebo s manželkou vzťahy by mali lepšie.

Medzi smenami nie je dostatočný oddych, pociťuje to osobne, keď bol mladší po 24 hod. službe
nepociťoval takú potrebu spánku, ako postupom času, teraz v neskoršom veku, väčšinou po službe si
potrebuje pospať. Následky na zdraví našťastie nepociťuje. Aj v čase osobného voľna, v prípade nejakejmimoriadnej udalosti väčšieho zásahu, sú telefonicky volaní do služby, aby mohli zasahovať alebo plniť
ďalšie úlohy v prípade ďalších výjazdov.
Počas nočnej pohotovosti majú miestnosti určené k oddychu, on konkrétne je na spálni cca 5x5 metrov

kde je 5 postelí bez okna von, čiže bez prístupu čerstvého vzduchu, väčšinou tam spávajú štyria, ten
spánok je veľmi ľahký, nakoľko do minúty sú vždy schopní uskutočniť výjazd a tiež v prípade, že sa ho
výjazd netýka, tak aj tak už nedokážem zaspať, nakoľko ten stres v súvislosti s vyhlásením výjazdu ho
rozruší do tej miery, že sa nedokáže ukľudniť.

Na začiatku, pri nástupe do HAZZ, vedel samozrejme podmienky výkonu služby, ale takisto aj tá
predmetná Smernica nebola transponovaná do našej legislatívy.
O zmene zamestnania neuvažoval, toto povolanie berie ako splnenie svojho sna a hasiča vždy chcel
a chce robiť.
Na otázku zástupcu žalovaného: ,,Pociťovali ste ujmu predtým ako ste sa dozvedeli o žalobách kolegov
z Košíc?“ žalobca uviedol: ,,Tá ujma, že bola je neodškriepiteľná, lebo ten čas v práci sme boli alebo

stále slúžime nad rámec a kolegovia z Košíc nám iba otvorili oči.“
Na otázku zástupcu žalovaného: ,,Ktorú konkrétnu časť služby vidíte natoľko problematickú, že ste si
podali túto žalobu?“ žalobca uviedol: ,,Ja to beriem ako celok, nie konkrétnu časť služby ale je rozdiel
240 hodín pri štandardnom mesiaci a fonde pracovného času priemerne 165 hodinovom.“
Na otázku zástupcu žalovaného: ,,Ako by ste trávili čas od 22.00 hod. do 6.00 hod. ráno so svojim synom

a svojou manželkou ak by ste nemali nočnú pohotovosť?“ žalobca uviedol: ,,V noci tento čas keď sa
napríklad malý budí počas noci by som mohol ísť ja k nemu, nie manželka, a tiež manželka nie je určite
spokojná, keď je v dome sama, resp. iba s malým synom počas noci.“

5.Zástupcažalovanéhovosvojichpísomnýchvyjadreniachapredsúdomuviedol,žeSmernica2003/88/

ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku,
maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny
a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného

zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5.
Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný

čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá

samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.
Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.
z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu

nadčas a dovolenku.
Predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa
považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona

č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.

Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas

tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času.
Súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie
podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 až

2024, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej
služby a služobnú pohotovosť.
Má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia
Kolektívnej zmluvy 2021 až 2024 plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach

C-6/90 a C-9/90, E. a G. v Talianska republika, cit: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený
smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné
identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“ Žalobca nepreukázal tretiu
podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Je nutné

si predmetnú podmienku ďalej rozdeliť:
1. Porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie,
2. Vznik škody,
3. Príčinná súvislosť medzi nimi.
Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je

predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike a vo
vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti.
K porušeniu povinnosti štátu ako prvej podmienky
Žalobca v bode II. žaloby tvrdí, že porušenie je dostatočne závažné z dôvodu, že samotný Súdny
dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b) Smernice je v

zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca
zároveň preukazuje porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES prostredníctvom priloženej tabuľky
odpracovaného času za uplatňované obdobie. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného
fondu pracovného času, čo mylne a účelne zamieňa s pracovným časom definovaným v článku 2 ods.
1 smernice 2003/88/ES.

Spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so
skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku v
zmysle čl. 2 ods. 2 smernica 2003/88/ES z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z.
Fond pracovného času sa využíva na vytvorenie výplatných pások, nakoľko výplatné pásky vychádzajú
priamo zo systému SAP, tak je nevyhnutné, aby v systéme boli zapísané všetky druhy plateného voľna,

aby sa tieto dni reflektovali do výplatných pások. Z uvedeného dôvodu je preto veľmi nepresné, aby
žalobca vychádzal vo svojich výpočtoch z výplatných pások, resp. z fondu pracovného času, nakoľko tie
reflektujú hodiny, za ktoré patrí príslušníkovi (žalobcovi) mzda. Je preto relevantné uviesť, že nemožno
zamietať fond pracovného času s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES.
Zároveň žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej

transpozície smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do
právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Je povinnosťou
žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu
služieb, aby mohol byť v predmetnom konaní úspešný.

Žalobca tvrdí, že mu bolo zasiahnuté do práva na ochranu zdravia ako aj do práva na súkromie a rodinný
život, nakoľko sa údajne nemohol venovať rodine, resp. nemohol sa osobne rozvíjať. K uvedenému
žalovaný uvádza, že žalobca do tohto momentu žiadny spôsobom nepreukázal, že by došlo k zásahu
do jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, na ktorý sa odvoláva. Tabuľka poskytnutážalobcom nie je spôsobilá na to, aby preukázala akýkoľvek zásah a to z dôvodu, že žalobca extenzívnym
výkladom nesprávne rozširuje pojem „pracovný čas“ nad rámec definície podľa článku 2 smernice, ako aj
zdôvodu,žesvojeprepočtydeterminujeúdajnýmiporušeniamistriktnevkaždomkalendárnomtýždni,čo

celkom zjavne odporuje smernici 2003/88/ES, nakoľko táto stanovuje 6-mesačné referenčné obdobia, v
rámci ktorých sa počíta priemerný pracovný čas. Nakoľko nebol splnená ani len prvá podmienka náhrady
škody, tak sú tieto tvrdenia žalobcu irelevantné a nedôvodné. Žalobca v žiadnom prípade nepreukázal
porušenie smernice 2003/88/ES, nakoľko vychádza zo striktných období 1 kalendárneho týždňa pri
svojich prepočtoch, čím absolútne ignoruje pojem „priemerný“ v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu.
Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych

skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v
jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.
Žalovaný má stále za to, že:
1. žalobca stále nepreukázal, že vôbec došlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná
tabuľka celkom zjavne odporuje aj samotnému článku 6, na ktorý sa žalobca odvoláva,

2. žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu, ktorá mu údajným porušením smernice 2003/88/ES mala
vzniknúť, nakoľko, ako už bolo vyššie spomenuté, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na
potrebu individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy a teda žalobca m u s
í preukázať akúkoľvek ujmu,
3. nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu porušenia smernice

2003/88/ES a ani ujmy na ktoromkoľvek s tvrdených práv, tak logicky nikdy nebola preukázaná ani
príčinná súvislosť.
Žalovaný považuje aj matematický spôsob výpočtu údajnej nemajetkovej ujmy za absurdný a nemajúci
oporu v žiadnej časti právneho poriadku Slovenskej republiky a to ani v súdnej praxi v či už obdobných
alebo iných prípadoch, ktoré sa týkali nemajetkovej ujmy.

Žalovaný považuje za predčasné, aby sa bližšie vyjadril k nemajetkovej ujme žalobcu, nakoľko sa
žalobcovi do tohto momentu nepodarilo preukázať ani len porušenie smernice 2003/88/ES vo vzťahu
k nemu, nakoľko celkom jednoznačne vychádza z neexitujúcich a bez právneho základu referenčných
období dlhých 1 týždeň. Žalovaný má teda za to, že tvrdenia žalobcu o akomkoľvek stratenom čase
odpočinku nemožno hovoriť.

Zástupca žalovaného ďalej pred súdom uviedol, že je celkom zrejmé z obsahu žaloby stanovenie
žalovaného obdobia spôsobu výpočtu žalovanej istiny že sa jedná o mzdový nárok žalobcu, ktorý
kamufluje za nemajetkovú ujmu.
Má za to, že samotná Smernica bola transponovaná správne, je pravdou, že k prekročeniu priemerného
týždenného pracovného času došlo v druhom sledovanom referenčnom období aj to veľmi nepatrne.

Nemožno preto považovať tvrdenia žalobcu automaticky za nárok priznania nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalovaný zastáva názor, že žalobca doposiaľ a to ani svojou výpoveďou kde len rozpačito
tvrdil isté skutkové tvrdenia, avšak doteraz ich žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, rovnako
žiadny dôkazom, nestačí aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný či
závažný ale toto je potrebné aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo. Jeho tvrdenia zostali len

všeobecné a ničím nepodložené. Žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady, pretože
nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu majú v súvislosti s vyššie uvedeným
vzniknúť tobôž nie v žalovanom období. Nakoľko pre úspech v tomto konaní nestačí len preukázať
nesprávne transponovanie Smernice, ale žalobca je povinný vznik ujmy v tomto prípade nemajetkovej
preukázať. Taktiež príčinnú súvislosť medzi prvou a druhou podmienkou. Je potrebné zdôrazniť, že

pokiaľ sa jednotlivec dobrovoľne zamestná, tak sa dobrovoľne vzdáva časti svojho voľného času, za
čo mu ako náhrada patrí mzda resp. plat ako akási satisfakcia za stratu voľného času. Žalobcovi nič
nebránilo zmeniť zamestnanie. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol pred nástupom do služobného
pomeru riadne informovaný o podmienkach výkonu služby ako aj o zmenách v rámci výkonu služby,
čo samé potvrdil i vo svojom výsluchu. Má za to, že zo žaloby, prednesov na pojednávaní ako aj

výpočtu požadovanej peňažnej náhrady sa jedná o mzdový nárok, resp. pracovnoprávny nárok, ktorý
žalobca účelovo kamufluje za nemajetkovú ujmu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že sám žalobca
uviedol, že si podal žalobu z dôvodov, že na to upozornili kolegovia hasiči z Košíc. Vzhľadom na vyššie
uvedené a skutočnosť, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno najmä vovzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy rozsahu ujmy, prípadne jej závažnosti, príčinnej
súvislostiaprimeranostipožadovanejnáhrady,navrhujekonajúcemusúdu,abyžalobuzamietolapriznal
žalovanému náhradu konania.

6. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca je od roku 2006 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii
hasič, t.č. na služobnom úrade Krajské riaditeľstvo HaZZ v Trnave, na útvare v pôsobnosti Okresného
riaditeľstva HaZZ Trnava.
Týždenný pracovný čas žalobcu pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových smien s

bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových smien
s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom období odpracoval vždy 24
hodinovú pracovnú smenu s následným odpočinkom 48 hodín.
Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom
neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času .
Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu 911,5 hodiny, nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy žalobca určil tak, že vynásobil počet hodín odpracovaných nad rámec 48
hodín týždenne, a tento počet hodín vynásobil hodinovou sadzbou funkčného platu.
Z dokazovania ďalej vyplýva, že žalobca sa spolu s ostatnými kolegami dozvedeli od kolegov z Košíc,
že si začali podávať žaloby voči štátu, následne sa dozvedeli o smernici a o tom, že nie je dodržaný
maximálny služobný čas, ktorý môžu odslúžiť. Počas služobného vzťahu sa žalobca nesťažoval na

povinnosť vykonávať pohotovosť na pracovisku. Pri zaradení na prácu v HaZZ bol oboznámený
s podmienkami výkonu služby.
Žalobca je ženatý, manželstvo uzavrel X.XX.XXXX, dňa XX.X.XXXX sa im s manželkou narodil maloletý
G. B.. Podľa vyjadrenia žalobcu, voľný čas venuje synovi, v rozhodnom období bol maloletý G. ešte
škôlkar,hralisaspolu,trávilivoľnýčasrôznymivýletmi,aktivitami,športom,bicyklovaním,prechádzkami,

aj s manželkou. Bývajú v rodinnom dome, preto vo voľnom čase zabezpečoval bežnú starostlivosť okolo
rodinného domu a ak mu zostal voľný čas, tak má rád šport. V žalovanom období žalobcu, podľa jeho
vyjadrenia, výkon služby obmedzoval v tom zmysle, že keď bol v práci 240 hodín v mesiaci namiesto
aktuálneho fondu pracovného času 165 hodín, tie hodiny navyše nemohol venovať svojej rodine. Čím
viac času strávi so synom alebo s manželkou vzťahy by mali lepšie.

Žalobca uvádzal, že medzi smenami nie je dostatočný oddych, pociťuje to osobne, keď bol mladší po
24 hodinovej službe nepociťoval takú potrebu spánku ako postupom času, teraz po službe si potrebuje
pospať. Následky na zdraví nepociťuje. O zmene zamestnania neuvažoval, toto povolanie berie ako
splnenie svojho sna, hasiča vždy chcel a chce robiť.

7. Skutkový stav uvedený v bode 6 odôvodnenia nebol v konaní sporný, sporné bolo či došlo k porušeniu
maximálne stanoveného týždenného pracovného času a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a
primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

8. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka,, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi

vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky, vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa čl. 19 ods. 1, a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 40 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1, ods. 2, a ods. 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (ods. 1)

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (ods. 2)
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. (ods. 3)

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády

podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú
nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je
záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a
stanoviská nie sú záväzné.

Podľa čl. 291 ods. 1. Zmluvy o fungovaní Európskej únie, členské štáty prijmú všetky opatrenia
vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

Podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil
povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zmlúv, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní tomuto

štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia môže
vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa čl. 2 ods. 1, a ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (,,smernica“) na účely tejto smernice platia tieto

definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa čl. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny

týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

Podľa čl. 17 ods. 1. smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.Podľa čl. 17 ods. 2. smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom
zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv

alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych
dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne
primeraná ochrana.
Podľa čl. 17 ods. 3. písm. b) a iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky

článkov 3, 4, 5, 8 a 16:
b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany
majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem;
v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:
iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany.

Podľa čl. 1 ods. 1. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (,,smernica č. 89/391/EHS“), predmetom
tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci.

Podľa čl. 2 ods. 1, a ods. 2 smernice č. 89/391/EHS, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (ods. 1)
Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité

osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ
je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. (ods. 2)

Podľa § 85 ods. 1, ods. 2 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu. (ods. 1)
Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka
možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. (ods. 2)

Podľa § 86 ods. 1, ods. 2 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. (ods. 1)
Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch
vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej

určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.
(ods. 2)

Podľa § 91 ods. 1 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, štátnou službou nadčas je
štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

Podľa § 92 ods. 1, ods. 2 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore služobný úrad
určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času. (ods. )

Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť
príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej
služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných
prostriedkov spojenia. (ods. 2)
Podľa § 103 ods. 5 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v rozsahu

a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej
pohotovosti štátu.Podľa § 122 ods. 1, ods. 3 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja. (ods. 1)
Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania
k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. (ods. 3)

Podľa § 12 ods. 6 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na právne vzťahy príslušníkov

pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku, strany sporu sú povinné označiť

skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa § 132 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí
podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie

dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. (ods. 1)
Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. (ods. 2)
Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny
pripojiť. (ods. 3)

Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

9. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť nielen veci, práva, tvorivé výsledky ľudskej
činnosti, ale aj určité imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, občianskoprávna úprava v
tejto oblasti vychádza z druhej hlavy Ústavy SR, najmä z článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21, a je
konkretizovaná v právnych vzťahoch subjektov s rovnakým právnym postavením. Výpočet jednotlivých
zákonom chránených zložiek osobnosti sa v § 11 Občianskeho zákonníka uvádza príkladmo, preto popri

práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy, sem možno
zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď. Z
hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene alebo
nezavinene, vedome alebo nevedome; nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, ale stačí že neoprávnený
zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Právo

na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému každý právny štát
poskytuje ochranu (viď tiež Listinu základných práv a slobôd a Ústavu SR - čl. 16, ods. 1, čl. 19 ods.
2). Úprava ochrany súkromia (vrátane rodinného súkromia) vychádza zo zásady, že do súkromného
života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna
ujma; funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry

v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú
súčasťousúkromia.Ústavachrániajsúkromiefyzickejosobyvjejrodinnýchvzťahochvočiinýmfyzickým
osobám–neoprávnenézásahydotýchtovzťahovmožnokvalifikovaťakozásahydorodinnéhoživota,do
rodinnéhosúkromia.Spoukazomnavyššieuvedenéjepotrebnékonštatovaťžeustanovenie§11anasl.

Občianskeho zákonníka poskytujú právny základ nároku na náhradu nemateriálnej ujmy spôsobenej
jednotlivcovi usmrtením jemu blízkej osoby.
Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej
integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach
osobnosti. Pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce, má dotknutá osoba právo na peňažnú

satisfakciu, ktorej výšku súd určuje na základe voľnej úvahy.
Poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcia) sleduje priznanie plnenia občanovi, ktorého
osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovenímpôvodného stavu; podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá
v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia, pričom dôkaznú povinnosť môže

účastník plniť napr. vo vyjadrení k žalobe, ale tiež mimo týchto procesných úkonov, najmä v rámci
prípravy pojednávania, pri odročení pojednávania a pod. Povinnosť označiť dôkazy sa pritom vzťahuje
na všetky tvrdenia, ktoré boli uvedené v žalobe / vyjadrení k nej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania (bez ohľadu
na jeho procesné postavenie). Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom
procesnompostavenínežjeúčastník,ktorýnesplnil,alebonedostatočnesplnilsvojudôkaznúpovinnosť.
Treba tiež poukázať na skutočnosť, že splnenie dôkaznej povinnosti ešte neznamená automaticky aj
unesenie dôkazného bremena - dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu aj navrhnuté dôkazy vyznieť po ich vykonaní a vyhodnotení ako nepoužiteľné

zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena
spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v
ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ
pre svoje rozhodnutie - v takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad
(neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom podľa hmotného práva leží dôkazné bremeno,

t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. ( Števček, Dulak,
Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol.; Občiansky zákonník I, 2. vydanie, 2019, C.H. Beck)
Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených
ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovenými právnym poriadkom.
(Rč 46/1995)

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13, ods. 2 Občianskeho zákonníka) musí mať súd
preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa
ustanovenia (§ 13, ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti.
Podľa R 29/2001: Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na

ochranuosobnostiniejejedinýmavýlučnýmkritériompreurčenievýškynemajetkovejujmyvpeniazoch.
Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto
okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila. (Rč 21/1995)

10. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.
Predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v čl.
6 písm. b) smernice v období od februára 2021 do decembra 2023, z dôvodu, že nesprávnym prebratím
smernice do zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa neaktívna časť služobnej

pohotovosti žalobcu ako hasiča, nezapočítavala do fondu jeho služobného času. Podľa názoru súdu
tak v konaní išlo o uplatnenie nároku ktorý mal žalobcovi vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla
úniového práva do slovenského právneho poriadku – uvedený nárok patrí do agendy všeobecného
súdnictva (§ 3 Civilného sporového poriadku) s poukazom na to, že žalobca si uplatňoval voči
žalovanému nárok z titulu porušenia úniového práva v dôsledku nesprávnej transpozície smernice

do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod súkromnoprávny spor. Zároveň,
žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo postupu žalovaného, ale zaplatenia
konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd, preto ide o súkromnoprávny spor medzi
žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva.
Žalobca je od roku 2006 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii hasič, t.č. na služobnom úrade Krajské

riaditeľstvo HaZZ v Trnave, na útvare v pôsobnosti Okresného riaditeľstva HaZZ Trnava.
Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak, že v rokoch 2020 a 2021 sa týždenný pracovný čas skladal
zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou, a v rokoch 2022
a 2023 sa týždenný pracovný čas skladal zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8
hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať

na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu
pracovného času (tieto skutočnosti medzi stranami neboli sporné).
Súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna
časťslužobnejpohotovostižalobcusanezapočítavadoslužobnéhočasu(čojezrejmézustanovení§86,ods. 2, a § 92 ods. 1 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore z ktorých vyplýva, že zákon
rozlišuje medzi vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej
službyhasičavrámciurčenejslužobnejpohotovosti,keďslužobnápohotovosťbezprostrednenadväzuje

na služobný čas hasiča. V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa
však v zmysle zákona do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že
nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa jeho názoru
čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času,
pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je

skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na mieste určenom služobným úradom, a musí mu byť k
dispozícii v prípade potreby. Vnútroštátna právna úprava teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že
ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6, písm. b) smernice
- zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore teda v rozpore so smernicou vyčleňuje zo
služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje,

aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci
preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná
pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča.
Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 zák.č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a
záchrannom zbore prebratá do uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej

čl. 6, písm. b), teda neprekročenie týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín
vrátane nadčasov, nebol dosiahnutý. Podľa čl. 2, ods. 1, a ods. 2 smernice totiž pracovný čas
predstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, a čas odpočinku je
akýkoľvek čas ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času

48 hodín stanoveného smernicou pritom umožňuje skutočnosť, že smernica nebola správne prebratá
do slovenského právneho poriadku (žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil to, že pracovná
pohotovosť predstavuje pracovný čas). Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že zák.č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného času
hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, a z tohoto dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený

služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.
Rozsah pôsobnosti smernice sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej pôsobnosti
stanovené v čl. 2 ods. 2. sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom – toto ustanovenie nevylučuje z
pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v smernici. Podľa názoru súdu

sa na žalobcu vzťahuje aj čl. 17, ods. 3, písm. b), bod iii) smernice, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje
(viď napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ /veľká komora/ zo dňa 5.10.2004 v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 - G. H. a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV).
Smernica č. 2003/88/ES je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom, ktoré zodpovedajú za jej
správneprebratie-pretožalovanémuakočlenskémuštátuEÚaadresátovismernicevkonaníonáhradu

z titulu jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6,
písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci I. E. proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené je zrejmé, že žalobca ako jednotlivec sa môže
voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva

EÚ – tým je jednoznačne daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovaného v konaní.
Súd ešte dodáva, že porušenie čl. 6, písm. b) smernice je možné považovať za závažné, pretože došlo
k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu; zároveň ide o porušenie
práva únie ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Žalobca tvrdí že v období od februára 2021 do decembra 2023 (t.j. v období za ktoré si uplatnil svoj
nárok – „rozhodné obdobie“) odpracoval celkovo o 911,5 hodín nad rámec stanoveného maximálneho
týždenného času 48 hodín upraveného v článku 6, písm. b) smernice. Podľa žalovaného neprišlo
v prípade žalobcu k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín v týždni v žiadnom
referenčnom období počas rozhodnej doby. Tieto tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ani jedna zo

strán sporu nenavrhla v tomto smere doplnenie ďalšieho dokazovania – táto skutočnosť bola však pre
konečné rozhodnutie súdu i tak irelevantná.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (na viacerých miestach žaloby označený ako „nárok na náhradu
škody“) žalobca určil tak, že vynásobil počet hodín odpracovaných nad rámec 48 hodín týždenne, a tentopočet hodín vynásobil hodinovou sadzbou funkčného platu žalobcu za január kalendárneho roka v tom –
ktorom ročnom období. Už aj z tohto žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu výšky jeho nároku je možné
vyvodiť, že sa jedná o skrytý mzdový nárok a nie o žiadnu náhradu za nemajetkovú ujmu.

Žalobca sa počas služobného vzťahu (od roku 2006 až doposiaľ) nesťažoval na povinnosť vykonávať
pohotovosť na pracovisku, neupozorňoval na to svojich nadriadených – pripustil iba že o záležitosti
služobného času dlhú dobu hovorili s kolegami, situácia sa ale od roku 2018 nevyriešila. Pri zaradení
na prácu v HaZZ bol žalobca oboznámený s pracovnými podmienkami.
V tejto súvislosti súd tiež dodáva, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú

ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V konaní nebolo
sporné, že žalobca bol pred vstupom do HaZZ bol oboznámený aká je pracovná náplň hasiča, a napriek
tomu do tohto zamestnania vstúpil (hoci si v rámci prevenčnej povinnosti tento krok mohol a mal zvážiť,
a prípadne, ak mu podmienky nevyhovovali, sa mohol zamestnať u iného zamestnávateľa). Žalobca
tiež v žalovanom období nevyužil právo požiadať o náhradné voľno namiesto finančnej odmeny, ani

nevyjadril nesúhlas s plánom služieb, teda proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času u zamestnávateľa nenamietal. Z uvedeného nie je možné dospieť
k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.
Žalobca je ženatý 10 rokov, manželstvo teda uzavrel už počas trvania služobného pomeru v HaZZ a to
v roku 2015, s manželkou vychovávajú jedného syna vo veku 8 rokov. So synom a manželkou chodia

na výlety, športujú, žalobca neuvádzal zvýšenú potrebu starostlivosti o manželku ani o syna. Žalobca
neuvádzal žiadne negatívne vplyvy výkonu práce na svoj zdravotný stav, uvádzal iba potrebu spánku po
službe, čo v minulosti nepociťoval. Tvrdenia žalobcu o negatívnom vplyve výkonu práce v HaZZ na jeho
osobný život a na porušovanie osobnostných práv neboli konkretizované, boli všeobecné a vágne, ostali
nepreukázané, žalobca nepreukázal výraznejší zásah a závažnú ujmu, teda ,že v značnej miere by bola

znížená dôstojnosť žalobcu alebo vážnosť v spoločnosti, keď iba v tom prípade má fyzická osoba právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako to vyžaduje § 13, ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Sám žalobca uviedol, že súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky,
a to a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne

závažné,b)existenciaškody,c)priamapríčinnásúvislosťmedzitýmtoporušenímaškodou,spôsobenou
poškodeným jednotlivcom.
V prejednávanej veci však žalobca vznik ujmy, a tým logicky ani priamu príčinnú súvislosť medzi
porušením a ujmou nepreukázal. Svoj nárok žalobca skutkovo vymedzil tak, že ide o nemajetkovú ujmu
žalobcu s poukazom na porušenie práva na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu,

že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života reálne odpracovať viac, ako v zmysle
smernice odpracovať mal – tým prichádzal o čas ktorý by chcel a mohol venovať rodine, športu,
starostlivosti o domácnosť.
Súd tu poukazuje na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby ktorej sa tvrdený zásah týka,
ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,

prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba.
Vzhľadom na uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný život by
bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by objektívne
spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a zároveň by existovala príčinná súvislosť medzi
protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu

spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
Žalobca ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice v rozhodnom období nastali, a zároveň bol povinný svoje tvrdenia aj preukázať relevantnými
dôkazmi. Súd opätovne zdôrazňuje, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť len zo
samotnej nesprávnej transpozície smernice, bez ohľadu na to, aký to malo dopad na rozvrhnutie daného

pracovného času a aká (a či vôbec) bola ujma na jednotlivých stránkach života žalobcu. Žalobca mal
preto povinnosť v prípade hodnoverne preukázať a/ konkrétny rozsah dopadu nesprávnej transpozície
smernice na jeho pracovný čas v rozhodnom období, b/ vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života, c/ rozsah a intenzitu zásahu, d/ aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy.

Ani z výsluchu samotného žalobcu (ako dôkazného prostriedku) nebolo možné mať za nepochybne
preukázané, že práca nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala
skutočne negatívny dopad na jeho súkromný a rodinný život, alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým
zasiahlo do jeho osobnostných práv.Z uvedeného vyplýva, že pre úspech v konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie
smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy, a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním
smernice a vznikom nemajetkovej ujmy; v žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy

sa v prípade nesprávnej transpozície smernice prezumuje, je teda vylúčené, aby pre úspech v konaní
bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky
u konkrétneho žalobcu.
Súd tak dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať že nastali akékoľvek konkrétne negatívne
následky v jeho živote v rozhodnom období, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by

skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom za
závažnú ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú
pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nielen že nepreukázal že sám ujmu pociťuje
ako značnú (pritom to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života, života s rodinou,
a zdravia), nie je naplnená ani podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba
považuje prácu na úkor voľného času za ujmu na svojich právach.
Ak by sa aj žalobcovi podarilo preukázať zásah do svojich osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy,

súd jednoznačne nemá za preukázanú závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch;nestačítotižabyžalobcazásahdosvojichosobnostnýchprávoznačoval
ako podstatný či vážny, ale je potrebné to aj preukázať – toto sa však žalobcovi nepodarilo. Žalobca
bol totiž pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne - žalobca ale

nepreukázal prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by aj bol preukázaný jej vznik a rozsah)
uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo napr. zadosťučinenie podľa § 13,
ods. 1 Občianskeho zákonníka (napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku...). Z ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka pritom vyplýva postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie
nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

Práca žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú
nemateriálnu ujmu, to však ale žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej
ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je
dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.
Je predmetom dokazovania posúdenie toho či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na

žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré
umocňujú silu zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal.
Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z
ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania
maximálneho týždenného pracovného času nielen vznikla nemajetková ujma, ale aj že táto ujma bola

závažná, ktorej reparácia by si vyžadovala formu finančného odškodnenia.

11. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, prioritne s dôrazom na to, že žalobca nepreukázal
vdôsledkunesprávnejtranspozíciesmernice,zásahdojehoosobnostnejsféry,tedadorodinnýchväzieb
a zdravotného stavu v rozhodnom období, nepreukázal závažnosť tohto zásahu v takej miere, že by

bola na jeho reparáciu nevyhnutná peňažná náhrada, a teda ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a „zásahom“, súd
žalobu zamietol.

12. Súd nevyhodnocoval ostatné listinné dôkazy - Tabuľka odpracovaného času; Prehľad pracovnej

dochádzky; Výplatné pásky; Plán služieb, nakoľko, vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 10
odôvodnenia nemali žiadny vplyv na rozhodnutie.

13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku tak, že plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.