Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/160/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708207799
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1708207799.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. X, D., zastúpeného: soukeník-štrpka s.r.o., IČO: 36 862 711, so sídlom Strážnická
8141/5, Bratislava proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, H. G., 2/ H. F. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, H. G., 3/ G. J., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, zastúpeným: Advokátska
kancelária VOZÁR s.r.o., IČO: 47 234 628, so sídlom Trenčianska 56/D, Bratislava, 4/ F. L., nar.
X.X.XXXX, bytom K. K. XX, D., zastúpeného: H. H., bytom A. X, D. X/ K. L., nar. XX.X.XXXX, bytom G.
XXXX, H. G., 6/M. N.L., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX H. G. o určenie vlastníckeho práva vydržaním,

na odvolanie pôvodnej žalobkyne 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10.4.2015, č.k.
7C/140/2008-218, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobcovi sa proti žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ priznáva nárok na plnú náhradu trov dovolacieho

konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (po zmene pripustenej uznesením zo
dňa 19.12.2012), ktorou sa žalobcovia 1/ (A. B.) a 2/ (N. B.) domáhali určenia, že sú podielovými
spoluvlastníkmi v podiele 1 k parcele č. XXX/X, zastavané plochy vo výmere 30 m2, k parcele č. XXX/
X, zastavané plochy vo výmere 34 m2, k parcele č. XXX/X, orná pôda vo výmere 54 m2, k parcele č.
XXX/X, záhrada vo výmere 60 m2, pre katastrálne územie J. G., obec H. G. podľa znaleckého posudku
č. 26/2012 zo dňa 10.10.2012 a geometrického plánu na oddelenie pozemkov parc.č. XXX/X, XXX/X,
XXX/X, XXX/X a určenie vlastníckych práv k pozemkom, č. XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.10.2012,

autorizačne overeného M. O. O. dňa 22.10.2012. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/,
4/, 5/ a 6/ nepriznal náhradu trov konania a vyslovil, že o náhrade trov konania žalovaného 3/ rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 132 ods. 1, 134 ods. 1, 130 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca 1/ nadobudol
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Senec, obec Dunajská Lužná, kat. ú. J. G., parc.č. XXX/X o

výmere 1 648 m2, druh pozemku záhrada, parc.č. XXX/X o výmere 350 m2, druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria kúpnou zmluvou zo dňa 24.5.1990 ako maloletý, keď kúpnu zmluvu za neho podpísal
jeho otec. Aplikujúc ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 24.5.1990, konštatoval, že
vydržaciadobavprípadežalobcu1/malauplynúťdňa24.5.2000avprípadežalobkyne2/dňa24.8.2008,kedy nadobudla 1 spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach na základe darovacej zmluvy zo dňa
24.8.1998 od žalobcu 1/. Dospel k záveru, že žalobca 1/ ako maloletý nemohol byť oprávneným a
dobromyseľným držiteľom veci, nakoľko ako 10-ročné dieťa nemohol poznať obsah vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti,rozsahvýmeryveci,ktorúmalvlastniť.Zdôvoduabsenciedobromyseľnostidržbyžalobcu
1/ vyvodil, že nemožno započítať do vydržacej doby žalobkyne 2/ dobu držby žalobcu 1/, pričom od
roku 2007 (kedy od faktickej držby nehnuteľností žalobkyňou 2/ uplynulo iba 9 rokov) museli žalobcovia
1/ a 2/ zistiť, že je tu existujúci posun hranice pozemkov v neprospech žalovaných, a to na základe
geometrického plánu, ktorý si žalobcovia dali v roku 2007 vypracovať. Ďalej konštatoval, že ak by bol do

úvahy vzatý fakt, že žalobca 1/ sa v čase svojej maloletosti ujal držby prostredníctvom svojho zákonného
zástupcu, dobrá vôľa zaniká vo chvíli, kedy sa držiteľ musel oboznámiť so skutočnosťami objektívne
spôsobilými vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Poukázal na skutočnosť, že geodet v roku 1999,
kedy vyhotovil geometrický plán pre žalobcov, mal zistiť odchýlku vo výmere pozemkov, hoci nepoužil
tzv. súradnicový systém. Zároveň poukázal na výpovede svedkov, v zmysle ktorých „vedela celá ulica“
o tom, že výmera pozemkov nesedí. Konštatoval, že tieto skutočnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať

pochybnosti o oprávnenosti držby, a teda spochybňujú dobromyseľnosť držiteľa. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že žalobcovia nemohli a nesplnili zákonné podmienky pre vydržanie nehnuteľností, a
to dobromyseľnosť držby po celú stanovenú vydržaciu dobu. Na záver sa vyjadril k nemožnosti uzavrieť
súdny zmier na základe súhlasného stanoviska žalovaných 1/, 2/, 5/ a 6/ s návrhom žalobcov na
schválenie súdneho zmieru vo vzťahu k novovytvoreným parceliam na základe znaleckého posudku

vykonaného v priebehu sporu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ nepriznal
náhradu trov konania z dôvodu, že si právo na náhradu trov konania neuplatnili. Vo vzťahu k žalovanému
3/ si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie pôvodná žalobkyňa 2/ z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že záver súdu prvej
inštancie o absencii oprávnenosti a dobromyseľnosti držby žalobcu 1/ ako maloletého považuje za
nesprávne právne posúdenie v celom rozsahu. Rovnako nesúhlasila so záverom prvoinštančného súdu

o nemožnosti započítania doby držby žalobcu 1/ do vydržacej doby žalobkyne 2/, keďže ak žalobca
1/ môže byť oprávneným držiteľom veci, vydržacia lehota sa neprerušuje a možno do vydržacej doby
započítať aj oprávnenú držbu veci právnych predchodcov. Mala za to, že súd prvej inštancie pochybil
aj v aplikácii inštitútu oprávnenej držby z titulu omylu držiteľa nehnuteľnosti, ktorému sa pri normálnej
opatrnosti mohol vyhnúť, lebo maloletý bol de iure vlastníkom príslušných nehnuteľností a zároveň

pod osobitnou ochranou, zastupovaný zákonným zástupcom, ktorý nepochyboval o vlastníctve ani vôli
vec držať s tým, že pokiaľ sú tieto osoby spôsobilé nakladať s majetkom, môžu sa tiež ujať držby
a je potrebné ich posudzovať ako kohokoľvek iného. Považovala za zarážajúcu protichodnú úvahu
súdu prvej inštancie, keď pre odôvodnenie znalosti posunu hranice použil tvrdenie znalca, že dobrý
geodet tieto skutočnosti zistiť mal. Poukázala na to, že súdny znalec je špičkový odborník, ktorý v rámci

svojej výpovede potvrdil, že disproporcie vo výmerach pozemkov ako aj hraniciach pozemkov neboli
evidentné, nakoľko systém meraní bol zastaralý a nový systém používania metódy GPS oficiálne platil
od roku 2005. Konštatovanie súdu, že dobrá vôľa zaniká vo chvíli, kedy sa držiteľ musel oboznámiť
so skutočnosťami objektívne spôsobilými vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, považovala za
irelevantné, nakoľko zákonný zástupca sa nepretržite správal tak, že žalobca 1/ je dobromyseľným

držiteľomavlastníkomveci.Vsúvislostisvydržanímvlastníckehoprávapoukázalanajudikátč.27/2005,
ktorý potvrdzuje, že vydržaním môže nadobudnúť vlastníctvo aj maloletý, ktorý prostredníctvom úkonov
svojich rodičov pri správe majetku vstúpil do dobromyseľnej držby a vykonával ju; zároveň poukázala
na obdobný záver uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.5.2004, sp.zn. 4Cdo/21/2004.
Konštatovala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam konštatovaním, že „podľa svedkov o tom, že výmera pozemkov nesedí, vedela celá ulica“ a
tieto preukázané skutočnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o oprávnenosti držby a teda
spochybňujú dobromyseľnosť držiteľa. Vo vzťahu k návrhu na uzavretie súdneho zmieru mala výhrady k
stanovisku prvoinštančného súdu, že v danej veci nie je možné čiastočný súdny zmier uzatvoriť, nakoľko
podľa jej názoru schválenie súdneho zmieru v danom prípade nie je v rozpore s hmotným právom, preto

ho bolo možné schváliť. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie, event. rozsudok zrušil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.4. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcov vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 8.6.2015, v ktorom vyslovil, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ako aj s
právnym posúdením veci prvoinštančným súdom. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne 2/ o dobromyseľnosti

otca žalobcu 1/ ako jeho zákonného zástupcu poukázal na svedecké výpovede v konaní vypočutých
svedkov. Podľa jeho názoru svedecká výpoveď svedka K. preukázala, že aj v prípade otca žalobcu 1/ sa
nemohlo jednať o dobromyseľného držiteľa, nakoľko mal vedomosť o posúvaní plota medzi dotknutými
pozemkami mimo skutočnej hranice pozemkov. Uviedol, že dobromyseľnosť žalobcov, vrátane otca
žalobcu 1/ bola v konaní vylúčená aj na základe svedeckej výpovede svedkov N. a P., na základe

ktorých bolo preukázané, že otec žalobcu 1/ mal vedomosť, že ploty nie sú skutočnými hranicami
pozemkov. Poukázal na to, že závery vyplývajúce zo svedeckých výpovedí boli poňaté do odôvodnenia
prvoinštančného rozhodnutia, ktorý z nich pri rozhodovaní vychádzal, keď uviedol, že skutočnosť, že
výmera dotknutých pozemkov nesedí, bola všeobecne známa a táto znalosť bola objektívne spôsobilá
vyvolať pochybnosti o oprávnenosti držby u žalobcov. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil.

5. Žalobca 1/ sa následne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 22.7.2015, v ktorom
uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré spočíva v tvrdení, že maloletý nie
je schopný vydržania nehnuteľnosti je v rozpore tak so zákonnými predpokladmi vydržania podľa
Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/21/2004). Vo vzťahu k vydržacej dobe uviedol, že v súlade so
zákonom č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník, sa do vydržacej doby
započítava aj doba, po ktorú bola nehnuteľnosť užívaná aj pred účinnosťou tohto zákona a zároveň, že
vydržacia doba nehnuteľnosti je 10 rokov a teda doba vydržania žalobcu 1/ začala dňom uzatvorenia
kúpnej zmluvy – 24.5.1990 a uplynula dňa 24.5.2000. Keďže do vydržacej doby sa započítava aj doba,

po ktorú vydržiaval právny predchodca, mal za to, že vydržacia doba žalobcu 2/ uplynula v tom istom
momente, kedy uplynula žalobcovi 1/ - dňa 24.5.2000. Mal za to, že súd prvej inštancie v danom
prípade degradoval odbornosť geodeta na základe preferovania „odbornosti“ celej ulice. S poukazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/236/2012 a sp.zn. 4Cdo/283/2009 konštatoval, že s
ohľadom na dobromyseľnosť a oprávnenosť držby sa nesmie jednať o omyl právny, ale môže sa jednať o

omylskutkový,atozapodmienky,žeideoomyl,kuktorémudošlonapriektomu,žemýliacisapostupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať. Mal za to, že pre priemerne inteligentného človeka symbolizuje oplotenie nehnuteľnosti
presné ohraničenie nehnuteľnosti, čo bolo aktuálne aj v tomto prípade, ktorú domnienku podporila aj
skutočnosť, že s plotom sa od pôvodných majiteľov „nehýbalo“. Na dobromyseľnosť držby podľa jeho

názoru nemohla mať vplyv ani skutočnosť, či geodet v roku 1999 mal pri meraní zistiť súradnice. Vyvodil,
že žalobcovia od uzavretia kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy ovládajú nehnuteľnosť v dobrej viere,
že sú jej vlastníkmi, resp. dobromyseľnosť a oprávnenosť boli dané od uzavretia týchto zmlúv a tieto
prvky boli prítomné aj pri a po tzv. evidenčnom spôsobe merania v roku 1999, nakoľko žalobcovia nemali
objektívne danú možnosť sa s právnym stavom nehnuteľnosti oboznámiť, na základe čoho chcú, aby

dlhodobý faktický stav bol uvedený do súladu so stavom právnym. Na základe uvedeného žiadal, aby
súd vydal rozsudok, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. v prípade, ak by mu v celom rozsahu
nevyhovel, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovaným 1/,

2/, 4/, 5/ a 6/ priznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Dospel
k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal splnenie zákonných predpokladov
vydržania, ktorými sú spôsobilý subjekt a predmet vydržania, nepretržitosť držby, oprávnenosť držby
sporných nehnuteľností a zákonom stanovené trvanie oprávnenej držby. Konštatoval, že sa nestotožnil
so všetkými závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, keď nepovažoval za správnu úvahu

prvoinštančného súdu, na základe ktorej maloletý (v tomto prípade žalobca 1/) nemohol byť oprávneným
a dobromyseľným držiteľom, a to vzhľadom na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním maloletou osobou prostredníctvom úkonov rodičov pri správe jeho majetku, je otázkou
vyriešenou v rámci ustálenej rozhodovacej praxe (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.5.2004, sp.zn. 4Cdo/21/2004, R27/2005). Odvolací súd nesúhlasil ani so záverom súdu

prvej inštancie, na základe ktorého vyvodil zánik dobromyseľnosti držiteľa v súvislosti s vytvorením
geometrického plánu v roku 1999, pri ktorom geodet nezistil žiadne odchýlky a rozpor medzi právnym
a skutočným stavom hranice pozemku žalobcov, hoci nezrovnalosti mal a mohol zistiť. Uvedenú
skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pričítať na ťarchu žalobcov (ako zadávateľovvyhotovenia geometrického plánu) a vyvodiť z nej záver, že žalobcovia objektívne, pri zachovaní
náležitej opatrnosti mali a mohli mať pochybnosti o existencii svojho práva, keď sa oprávnene
spoliehali na výsledky činnosti osoby odborne zdatnej v oblasti geodézie a kartografie, ktoré nijakým

spôsobom neindikovali nezrovnalosti vo výmere pozemkov, resp. v hranici pozemkov. Odvolací súd však
konštatoval, že oprávnenosť držby žalobcov (z hľadiska dobromyseľnosti) bola v spore vyvrátená, a to
predovšetkým svedeckými výpoveďami svedkov K. a N., pôvodných vlastníkov pozemkov susediacich
s pozemkami žalobcov, z ktorých vyplynulo, že o posune hranice pozemkov jednak vedeli „všetci“, aj
susedia, t.j. aj vlastníci pozemkov, ktoré sú v súčasnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/

a zároveň, že otázka vyriešenia spornej hranice pozemkov bola predmetom komunikácie so žalobcom
1/ (v snahe túto spornosť vyriešiť), a to v čase, keď ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba (v roku
1998). Záver súdu prvej inštancie, že u žalobcov neboli splnené zákonom predpokladané podmienky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, a to dobromyseľnosť držby po celú
zákonom stanovenú vydržaciu dobu, považoval za správne. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani
námietku odvolateľa, že v danom prípade bolo možné schváliť (čiastočne) súdny zmier. Poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/293/2009, v zmysle ktorého kým nebol uzavretý súdny zmier,
ku ktorému došlo tým, že jeho obsah bol zapísaný do súdnej zápisnice a jeho účastníkmi podpísaný,
súd k nemu neprihliada a nemôže teda ani rozhodovať o tom, či ho schváli alebo neschváli a dospel k
záveru, že súdu prvej inštancie nebola predložená na schválenie dohoda uzavretá medzi žalobcami a
žalovanými 1/, 2/, 5/ a 6/, keď za dohodu medzi stranami sporu nemožno považovať súhlasné stanovisko

žalovaných s návrhom na súdny zmier žalobcov založené do súdneho spisu, pričom z obsahu spisu
nevyplývalo,žebyobsahnavrhovanéhosúdnehozmierubolsúdupredloženýnapojednávanísnávrhom
na jeho schválenie.

7. Uznesením zo dňa 28.9.2022, sp.zn. 6Cdo/76/2020 Najvyšší súd SR ako súd dovolací zrušil rozsudok

odvolacieho súdu ako aj uznesenia prvoinštančného súdu o náhrade trov konania (zo dňa 23.5.2019,
č.k. 7C/140/2008-345 a zo dňa 30.7.2019, č.k. 7C/140/2008-370). V rozhodnutí uviedol, že z okolností
preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyvodil
odlišné skutkové závery ako súd prvej inštancie bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie
(zopakovanie alebo doplnenie). Konštatoval, že ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových

okolností a záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, mal
dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)
zopakovať sám v potrebnom rozsahu a v súlade so zásadou priamosti a ústnosti (čl. 12 a 13 Základných
princípov C.s.p.) a až následne vyhodnotiť skutkové okolnosti odlišným spôsobom. Skutkové závery
odvolacieho súdu sú v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania (svedeckými výpoveďami p. K.,

M. N., p. P. a s listinnými dôkazmi predloženými žalobcami). Záver odvolacieho súdu o spochybnení
dobromyseľnosti žalobcov v roku 1998 nevyplýva zo svedeckej výpovede K. K., ktorý sa zo susednej
nehnuteľnosti s nehnuteľnosťou žalobcov odsťahoval v roku 1978, pričom žalobca 1/ nehnuteľnosť
nadobudol až v roku 1990. Napokon jeho neurčité tvrdenie, že „o posune hranice vedeli všetci susedia“,
nemôže byť relevantným dôkazom, lebo z ďalších vykonaných dôkazov a to svedeckých výpovedí

M. N. a p. P., ako aj z geometrických plánov vyhotovených v rokoch 1999, 2006 a 2009 vyplývajú
odlišné skutkové okolnosti. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
nespĺňa náležitosti pre odôvodňovanie rozhodnutia zakotvené v ustanoveniach § 220 ods. 2 C.s.p. a
§ 393 ods. 2 C.s.p. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne
nezakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia

rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení absentujú relevantné
skutočnosti, ktoré odvolací súd zákonu zodpovedajúcim spôsobom nevyhodnotil, ani neodôvodnil.
Dovolací súd spolu s rozsudkom odvolacieho súdu zrušil aj uznesenia súdu prvej inštancie týkajúce sa
priznanej výšky náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania, lebo účinky zrušenia rozhodnutia

vo veci samej sa musia vzťahovať aj na rozhodnutie o trovách konania, ktoré dovolaním napadnuté
nebolo. Uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť
o podanom odvolaní.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pôvodní žalobcovia 1/ a 2/ (M. A. B. a N. B.)

sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v bode 1. tohto rozhodnutia
dôvodiac tým, že žalobca 1/ nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.5.1990 nehnuteľnosti:
rodinný dom s.č. XXX na parcele č. XXX/X vo výmere 350 m2, parcelu č. XXX/X, záhrady o výmere 1
648 m2 a parcelu č. XXX/X vo výmere 350 m2 zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. J. G., obecH. G. (nehnuteľnosti susediace s nehnuteľnosťami žalovaných). Následne na základe darovacej zmluvy
zo dňa 24.8.1998 bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobkyne 2/ tak, že žalobcovia 1/
a 2/ sa stali podielovými spoluvlastníkmi uvedených nehnuteľností v podiele 1. Najmenej od roku 1990

žalobcovia držali a využívali nehnuteľnosti v rozsahu ako boli ohraničené oplotením a až na základe
vyhotoveného zamerania skutočného stavu zo dňa 6.10.2007 boli zistené disproporcie, spočívajúce v
tom, že žalobcovia v skutočnosti užívajú nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu ako im to prináleží podľa
katastrálnych podkladov. Svoj nárok odôvodňovali tým, že splnili všetky hmotnoprávne podmienky k
nadobudnutiu nehnuteľností (špecifikovaných na základe geometrického plánu vykonaného v rámci

znaleckého dokazovania v priebehu sporu) vydržaním.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), na prejednanie veci v súlade
s § 384 ods. 1 C.s.p. a § 385 ods. 1 C.s.p. nariadil pojednávanie na deň 26.11.2025 za účasti sporových
strán,zopakovaldokazovanievrozsahupotrebnomprerozhodnutieodvolaciehosúduadospelkzáveru,

že odvolanie nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v zmysle § 80 C.s.p. uznesením zo dňa 28.5.2025 pripustil, aby z konania vystúpila
žalobkyňa 2/ a na jej miesto vstúpil žalobca 1/ a aby z konania vystúpil žalovaný 4/ a na jeho miesto
vstúpila G. D. v dôsledku skutočností, s ktorými sa spája prevod práv, o ktorých sa v tomto spore koná

(zmena vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam). Následne uznesením zo dňa 23.10.2025
vyhovel návrhu žalobcu a pripustil, aby z konania vystúpila žalovaná 4/ a na jej miesto vstúpil F. L.
v dôsledku skutočností, s ktorými sa spája prevod práv, o ktorých sa v tomto spore koná (zmena
vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti).

11. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

12. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

13. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

14. Odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v uznesení zo dňa 30.3.2023,
sp.zn. 9Cdo/67/2022, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide

o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie
vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej
úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka.

Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná
pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne
titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania
je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a

spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť
tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ
je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba

hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a
treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ držívec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny

[porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 30/2010, zhodne tiež napr. 2 Cdo 236/2012, 4 Cdo
283/2009, 5 Cdo 87/2010 (Q.)]“.

15. Vo vzťahu k oprávnenému držiteľovi je potrebné konštatovať, že v zmysle ustálenej judikatúry na
to, aby bola držba oprávnená, nestačí iba subjektívne presvedčenie, že držiteľovi právo patrí; omyl

držiteľa, z ktorého vychádza jeho presvedčenie o existencii držaného práva, musí byť ospravedlniteľný,
pričom omyl je ospravedlniteľný, ak držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu
dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Zároveň je ustálené, že ten, kto nie
je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený
právny titul (iný ako vlastnícky), a príp. aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny

titul. Držiteľ, ktorý drží vec na základe ospravedlniteľného omylu môže byť síce v dobrej viere, ale nie s
prihliadnutím na všetky okolnosti, a preto nemôže byť oprávnený držiteľ. Samotná skutočnosť, že obsah
určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný, nestačí. Pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu
držiteľa sa vychádza z objektívnych hľadísk, preto neskúsenosť držiteľa, resp. nižšia úroveň vzdelania,
ktorédosiahol,niesúvýznamné.Vtejtosúvislostiodvolacísúdzároveňkonštatuje,ževzmysleustálenej

judikatúry oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.3.2011, sp.zn.

5Cdo/30/2010). Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri
normálnej opatrnosti vyhnúť. Treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z
objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ak omyl presahuje rámec bežného,
zvyčajného posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
môže byť v síce dobrej viere, no nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôže byť držiteľom

oprávneným (z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2010, sp.zn. 5Cdo/234/2009).

16. Pri posudzovaní nároku žalobcu bolo potrebné vychádzať z vyššie uvedených hľadísk a ustálených
záverov. Odvolací súd zotrval na svojom názore vyslovenom vo svojom v poradí prvom rozhodnutí
o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním maloletou osobou prostredníctvom úkonov

rodičov pri správe jej majetku, ktorá otázka bola vyriešená v rámci ustálenej rozhodovacej praxe (s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.5.2004, sp.zn. 4Cdo/21/2004, R27/2005),
a teda nepovažoval za správnu úvahu prvoinštančného súdu, na základe ktorej maloletý (žalobca)
nemohol byť oprávneným a dobromyseľným držiteľom. Rovnako zotrval na závere, že nemožno v
neprospech žalobcu (vo vzťahu k existencii dobromyseľnosti) vyhodnotiť skutočnosť, že geodet pri

vytvorení geometrického plánu, zadávateľom ktorého bol žalobca, v roku 1999 nezistil odchýlky a rozpor
medzi právnym a skutočným stavom hranice pozemku žalobcu, keď sa žalobca oprávnene spoliehal
na výsledky činnosti osoby odborne zdatnej v oblasti geodézie a kartografie, ktoré nijakým spôsobom
neindikovali nezrovnalosti vo výmere pozemkov, resp. v hranici pozemkov. Pokiaľ ide o námietku
odvolateľa týkajúcu sa uzavretia súdneho zmieru, odvolací súd rovnako poukazuje na svoje závery

vyslovené vo svojom v poradí prvom rozhodnutí.

17. Zásadnou otázkou pri rozhodovaní o nároku žalobcu bola otázka dobromyseľnosti držby pozemkov,
ku ktorým žalobca žiadal určiť vlastníctvo. Odvolací súd v tejto súvislosti zopakoval dokazovanie,
a to listinnými dôkazmi (kúpna zmluva zo dňa 24.5.1990), geometrický plán č. 22/1999, zameranie

skutočného stavu zo dňa 6.10.2007, geometrický plán č. 10/2012), znaleckým posudkom č. 26/2012 a
výsluchom svedkov K. K., M. K. N. a K. P.. Výsledky zopakovaného dokazovania vyhodnotil jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobca dobromyseľnosť držby dotknutých pozemkov
nepreukázal. V konaní nebolo sporné, že žalobca (čiastočne prostredníctvom zákonného zástupcu ačiastočne spolu s podielovou spoluvlastníčkou svojou matkou N. B.) od roku 1990 užíval pozemky
nadobudnuté kúpnou zmluvou zo dňa 24.5.1990, pričom v konaní tvrdil, že pozemky užíval od počiatku
tak ako boli oplotené v čase kúpy, a to vo výmere vyššej ako nadobudol kúpou. Uvedené tvrdenie

však bolo vyvrátené svedeckou výpoveďou K. K.. V čase uzavretia kúpnej zmluvy žalobcom sa
oplotenie nenachádzalo na celej hranici medzi pozemkom žalobcu a pozemkami žalovaných, keďže
časť hranice pozemkov bola v minulosti tvorená stavbami (hospodárskymi budovami) na susednom
pozemku (právnych predchodcov žalovaných), po odstránení ktorých boli vybudované nové stavby,
avšak už nie na hranici pozemkov, ale dovnútra susedného pozemku (cca 60 cm od pôvodnej hranice

pozemkov), pričom na pôvodnej hranici v tomto úseku nebol následne žiadny plot vybudovaný. Tento
susedný pozemok (spolu so stavbami) bol v čase začatia držby žalobcu v spoluvlastníctve svedka K.
K., pričom v úseku medzi zadnou stenou (zadným múrom) nových stavieb a pôvodnou hranicou, ktorú
tvorili zadné steny (zadné múry) pôvodných (zbúraných hospodárskych) stavieb vznikol „manipulačný“
priestor, ktorý slúžil rodine K. na údržbu a opravu ich stavieb s cieľom, aby pri tejto činnosti nechodili po
susednom pozemku (pôvodnej vlastníčky R. S.). V zostávajúcom úseku existoval plot, ktorý zodpovedal

právnemustavupozemkovejhranice,keďžezosvedeckejvýpovedeK.K.vyplynulo,žeodzadnéhorohu
poslednej hospodárskej budovy k začiatku plotu bola vytvorená bránička, aby sa rodina K. vedela dostať
na svoj pozemok za hospodárskymi budovami kvôli ich údržbe. Z uvedeného je zrejmé, že svedeckou
výpoveďou K. K. bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že od kúpy svojho pozemku nerušene užíval aj časť
pozemkov patriacich žalovaným, keďže túto časť pozemkov v čase do roku 1998 užívala ako svoju práve

rodina K.. Tento stav pokiaľ ide o oplotenie a užívanie pozemkov trval až do roku 1998, kedy došlo k
predaju pozemku v spoluvlastníctve K. K. novému vlastníkovi M. K. N.. Uvedenému záveru svedčí aj
výpoveď svedka K. K., že pôvodný plot (ktorý existoval mimo úseku tvoreného pôvodne hospodárskymi
budovami) bol postavený v súlade s hranicou pozemku (na geometrickom pláne vyznačený čiernou
farbou), t.j. v čase užívania pozemkov rodinou K. bolo oplotenie až do predaja pozemkov M. K. N. na

pôvodnej hranici. Aj z výpovede svedka K. P. vyplynulo, že po kúpe pozemku žalobcom pomáhal rodine
K. s vyčistením pozemkov okolo plotu a s výmenou kolíkov v plote, teda, že plot v tom čase nebol
posúvaný. Javí sa, že nový plot (v súčasnej podobe a na súčasnom mieste) mohol byť postavený v
čase okolo predaja susedného pozemku M. K. N., ktorý bezprostredne po kúpe pozemku kontaktoval
žalobcu s tým, aby nezrovnalosť v hranici pozemkov odstránili. Vyhotovenie nového plotu žalobcom

potvrdil aj svedok K. P.. Do tohto skutkového stavu zapadá aj skutočnosť, že v rokoch 1998 – 2000 došlo
k výstavbe rodinného domu a garáže žalobcom. Uvedené úvahy však nie sú významné pre posúdenie
dobromyseľnosti žalobcu, a slúžia iba na dokreslenie skutkového stavu v danej veci.

18.Odvolacísúduvádza,žemiernečasovénezrovnalostivovýpovediachsvedkovK.K.aM.K.N.neboli

podstatné pri posúdení nároku žalobcu (svedok K. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12.12.2014
uviedol, že rodinný dom bol predaný v roku 1998 a na pojednávaní na odvolacom súde dňa 26.11.2025
uviedol, že rodinný dom bol predaný okolo roku 2000; tiež svedok M. K. N. uviedol, že nehnuteľnosti
kúpil okolo roku 2000), keďže uvedené nemalo vplyv na posúdenie dobromyseľnosti žalobcu a vydržacej
doby. Rovnako nebolo významné, že svedok korigoval svoju výpoveď na pojednávaní dňa 12.12.2014

ohľadom odsúhlasenia plotov tak ako existujú v súčasnosti v nadväznosti na súhlas so stavebným
povolením žalobcu (svedok na otázku, či podpisoval súhlas so stavebným povolením, v ktorom bola
uvedená hranica 2m od pozemku odpovedal, že „na dom áno“ a na otázku, či stoja teraz ploty tak ako
ich odsúhlasil uviedol, že „áno“), keďže uvedená skutočnosť vzhľadom na čas výstavby rodinného domu
a garáže žalobcu (r. 1998 – 2000) nemá vplyv na posúdenie tvrdenej dobromyseľnosti a vydržacej doby

(od roku 1990).

19. So zreteľom na všetko vyššie uvedené možno konštatovať, že žalobca nepreukázal, že po zákonom
stanovenú dobu dobromyseľne užíval nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníctva sa v tomto konaní
domáha. Od nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou zo dňa 24.5.1990 nemohol

žalobca (prostredníctvom svojho zákonného zástupcu) byť v dobrej viere, že mu patrí aj časť susedného
pozemku, ktorý v jednom úseku bol riadne oplotený v súlade s právnym stavom pozemkovej hranice
a v jednom úseku (neoplotenom) bol riadne užívaný susedmi (v časti popri hospodárskych budovách).
Žalobca aj v neoplotenom úseku pozemku musel mať pochybnosti, že mu tento patrí, a to jednak
vzhľadomnaskutočnosť,ževkúpenýchnehnuteľnostiachbývalspôvodnouvlastníčkouR.S.vdôsledku

zriadenia vecného bremena doživotného užívania v jej prospech, ktorá o skutočnej hranici pozemkov
mala vedomosť (ktorú skutočnosť potvrdil svedok K. K.) a tiež aj vzhľadom na dispozíciu oplotenia,
ktoré existovalo mimo úseku tvoreného pôvodne hospodárskymi budovami, pričom v zadnej časti bolo
spojené s rohom novopostavených budov (postavených dovnútra susedného pozemku) bráničkou, cezktorú vlastníci susediacich pozemkov mohli vchádzať na neoplotenú časť svojho pozemku, a to až do
odpredaja svojich pozemkov, teda plot nepokračoval v línii novopostavených hospodárskych stavieb, ale
bol od nich vo vzdialenosti cca 60 cm. Za danej skutkovej situácie potom nemožno vyvodiť, že žalobca

splnil zákonom stanovené podmienky pre vydržanie časti susedných pozemkov.

20. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1
C.s.p., a v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/, 2/, 4/, 5/ a 6/ priznal voči žalobcovi nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštanciepodľa§262ods.2C.s.p.poprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí,samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov konania žalovaného 3/ rozhodne súd
prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť,

že súd prvej inštancie si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Odvolací súd, s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (viď rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 453/2019, ako i Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 101/2024),
podľa ktorej dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania,
čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho

konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, zistiac, že v predmetnej veci
prebehlo dovolacie konanie na podklade mimoriadneho opravného prostriedku podaného žalobcom, v
ktorom mal žalobca úspech, nakoľko jeho dovolacím námietkam priznal Najvyšší súd SR relevanciu (viď
uznesenie zo dňa 28.5.2025, sp. zn. 1Cdo24/2024), rozhodol o nároku na náhradu trov dovolacieho
konania tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ až 6/ plný nárok na náhradu trov dovolacieho

konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).