Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 8, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200259
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200259.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): PPS one, s.r.o., so sídlom Galvaniho 1591/8, 821 04 Bratislava, IČO: 36 824
798, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Hlavatá - Janík s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 55 066 291, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101288735/2021 zo dňa 21. júla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/125/2021-71 zo dňa 1. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy
1. Daňový úrad Trnava, (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u
žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2017,
august 2017, september 2017, október 2017, marec 2018 a apríl 2018 (ďalej ako „daňová kontrola“).
Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 100393003/2020 zo dňa 11.02.2020
(ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole

doručený žalobcovi dňa 14.02.2020. Daňová kontrola bola ukončená dňa 14.02.2020.
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane
rozhodnutím č. 100692074/2020 zo dňa 17.03.2020 (ďalej ako „v poradí prvé rozhodnutie správcu
dane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2017 rozdiel dane v sume 1 196,00 eur na
DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 10110724/2020 zo dňa 01.07.2020 v poradí prvé
rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu a ďalšie konanie a
rozhodnutie.

3. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100338641/2021 zo dňa 25.02.2021 (ďalej ako „v poradí
druhérozhodnutiesprávcudane“alebotiežako„prvostupňovérozhodnutie“),ktorýmopätovnežalobcovi
za zdaňovacie obdobie september 2017 vyrubil rozdiel dane v sume 1 196,00 eur na DPH.
4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 101288735/2021 zo dňa 21.07.2021 (ďalej ako
„rozhodnutie žalovaného“) v poradí druhé rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol.
5. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“)

neuznaližalobcoviodpočítaniedanezdodávateľskejfaktúryodspoločnostiWMFinance,s.r.o.,Roľnícka
178, Bratislava, IČO: 50551329 (ďalej aj ako „dodávateľ“) č. 200917003 zo dňa 20.9.2017, základ dane:
5 980,00 eur a DPH vo výške 1 196,00 eur za tovar - kartón samoskladací. Žalobca nepreukázal,
že fakturované zdaniteľné plnenie bolo dodané týmto dodávateľom, a že dodávateľovi vznikla daňovápovinnosť z titulu dodania služby podľa § 19 zákona o DPH. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane ustanovenej v § 49 v
nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej ako „zákon o DPH“).
II. Konanie pred krajským súdom
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trnave (ďalej ako
„krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného. Krajský súd rozsudkom č. k. 20S/123/2021-75 zo dňa 1. marca 2023 (ďalej ako „napadnutý

rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „SSP“) žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
7. Úvodom správny súd poukázal na to, že vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa napriek
včasnému doručeniu predvolania pojednávania nezúčastnil a nepožiadal ani o jeho odročenie.
8. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, správny súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/85/2021 zo dňa 09.03.2023, ktorý bol vydaný vo veci

totožných účastníkov konania a za prakticky totožného skutkového stavu veci týkajúce sa iba iného
zdaňovacieho obdobia (október 2017).
9. Podľa správneho súdu v rozpore s názorom žalobcu, v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce
správne orgány vykonali dokazovanie s prihliadnutím na okolnosti prípadu v dostatočnom rozsahu,
vykonanédôkazyvyhodnotilivecnesprávneavsúladesichlogickýmvýznamom,vkonanísanedopustili

žalobcom namietaných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia.
V obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali
s celým rozsahom argumentácie žalobcu, pričom ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhnutých dôkazov
- nevypočutia konateľa dodávateľskej spoločnosti a jej splnomocneného zástupcu, pretože tieto osoby
nebolomožnéstotožniť,činevykonaniemiestnehozisťovaniavsídletvrdenéhododávateľa,keďžepodľa

zistení daňových orgánov ide iba o virtuálne sídlo, nie reálne.
10. Správny súd v napadnutom rozsudku poukazuje na to, že v zmysle zákona o DPH odpočítanie
dane nenastáva ex lege - zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Zákonodarca v záujme zabránenia jeho zneužívaniu požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok
na odpočet dane uplatňuje, preukázal naplnenie podmienok, ktoré zákon pre priznanie odpočítania dane

stanovil.
11. Správny súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, ktorý sa premietol aj do rozhodnutia
žalovaného, že zo strany žalobcu nebolo preukázané obstaranie dodávok od platiteľa DPH uvedeného
na predložených faktúrach, a preto nebola splnená jedna z podmienok úspešného uplatnenia
odpočítania dane.

12. K námietkam a žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe správny súd uviedol, že
prijatie tohto záveru nie je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k právnym
vzťahom či okolnostiam týkajúcim sa dodávateľa žalobcu a jeho subdodávateľov, ktoré by na žalobcu
bolo nezákonne prenesené správnym orgánom, ale neunesenia dôkazného bremena vyplývajúceho
daňovému subjektu priamo z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku. Výsledky dokazovania podľa

správneho súdu v tomto prípade nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok pre žalobcu
deklarovaným spôsobom.
13. Dôvodné pochybnosti majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia od
deklarovaného dodávateľa sa týkajú ako tohto dodávateľa tak aj jeho subdodávateľa, spoločnosti
LUCENT s.r.o. Žalobca pritom nevedel poskytnúť žiadne konkrétne informácie o doprave tovaru, podľa

vlastného tvrdenia nebol v sídle dodávateľa a nekonal s jeho konateľom, ale s osobou poverenou
zastupovaním dodávateľskej spoločnosti na základe plnej moci, ktorá podľa údajov v plnej moci nie je
reálnou osobou zapísanou v registri obyvateľov SR a stotožniť s ňou nebolo možné ani na žalobcom
poskytnutom telefónnom čísle.
14. Správny súd ďalej uvádza, že v dôsledku nedostatku poznatkov o reálnom dodávateľovi žalobcu

nemožno hovoriť ani o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako
ako o možnej účasti žalobcu na takomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na
prejednávaný prípad preto nemožno vzťahovať ani judikatúru, ktorou žalobca argumentoval, a ktorá
sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na
preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovoleným daňovým

únikom zaťažuje správcu dane.
15. Záverom správny súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného uviedol, že v rozhodnutí žalovaného a v
postupe predchádzajúcom jeho vydaniu nezistil také žalobcom namietané pochybenia, ktoré by mohli
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie.III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania
16. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú
sťažnosť, ktorú odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že správny súd

rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným
návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný
súd“ alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR“) napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil.
17. Sťažovateľ vo vzťahu k dokazovaniu u spoločnosti WM Finance, s.r.o. namieta nedostatočné
vykonanie dokazovania správcom dane, pretože požadoval vypočutie konateľa spoločnosti WM

Finance, s.r.o. p. I. I. napr. finančnou správou v zahraničí. Ďalej namieta, že spoločnosť WM Finance,
s.r.o. nebola finančnou správou vedená ako rizikový daňový subjekt. Následne cituje ustanovenie § 47
písm. h) daňového poriadku a uvádza, že z obsahu protokolu z daňovej kontroly je zrejmé, že zo strany
správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Sťažovateľ má za to, že správca
dane mu odmietol odpočítanie DPH iba na základe nedoručenia jednej písomnosti a nevykonal žiadny
úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovarov a služieb.

18. Vo vzťahu k sporným obchodom so spoločnosťou WM Finance, s.r.o. poukazuje na skutočnosť, že
nebol riadne vypočutý ako ďalší svedok p. Z. O., ktorý za túto spoločnosť vystupoval na základe plnej
moci. Sťažovateľ trvá na vypočutí tohto svedka ako aj na vypočutí vedúceho skladu, ktorý tovar riadne
prebral.
19.KskladovýmpriestoromdodávateľavGajaroch,Dolečkyč.1129sťažovateľuvádza,žesprávcadane

preveroval u majiteľa nehnuteľnosti vzťah so spoločnosťou WM Finance, s.r.o. pričom zistil, že p. U. mal
uzavretú zmluvu s inou spoločnosťou. Podľa sťažovateľa však nie je vylúčené, že táto spoločnosť dala
do podnájmu predmetné priestory spoločnosti WM Finance, s.r.o. čo však už správca dane neskúmal.
Sťažovateľ preto žiada preveriť aj túto skutočnosť.
20. Následne sťažovateľ uvádza, že predložil všetky dôkazy na predloženie ktorých bol správcom

dane vyzvaný a očakával, že bude vypočutý aj p. P. Z. ako osoba ktorá má vedomosť o týchto
obchodných aktivitách, a že riadne uhrádzal faktúry za dodaný tovar. Poukázal na to, že uskutočnenie
reálneho plnenia nerozporoval ani správca dane a následne uviedol, že bolo povinnosťou správcu dane
preukázať, či sú sporné plnenia fiktívne.
21. Sťažovateľ má za to, že v danom prípade boli naplnené materiálne i formálne podmienky na

odpočítanie dane. V súvislosti s povinnou mierou opatrnosti a obozretnosti sťažovateľ polemizuje nad
tým, že jeho dodávateľské spoločnosti sa nenachádzali v žiadnom zozname vednom finančnou správou,
pričom daňový úrad neodňal spoločnosti WM Finance, s.r.o. registráciu na DPH počas relevantného
času.
22. Ďalej poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. júla 2006, Axel Kittel Recolta Recycling a

v tejto súvislosti uvádza, že nebol preukázaný zlý úmysel sťažovateľa a správca dane ani žalovaný vo
svojich rozhodnutiach nikde neuvádzajú, že by predmetnými obchodnými prípadmi došlo k daňovému
úniku.
23. V súvislosti s dôkazným bremenom daňového subjektu poukazuje na rozsudok vo veci C-354/09
Optigen Ltd. pričom podľa sťažovateľa je v tomto kontexte možné prijať záver, že ak sťažovateľ tvrdil,

že dodávateľom tovaru/služieb bola spoločnosť WM Finance, s.r.o., potom mal povinnosť preukázať
že tovar prípadne služby mu boli dodané touto spoločnosťou a predchádzajúce či nasledujúce plnenia
v reťazci nemôžu meniť povahu obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom. Správca
dane svoje závery založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a pričítal
sťažovateľovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

Sťažovateľ pritom predložil všetky dôkazy, ktorými disponovať mal a mohol a splnil tak svoju dôkaznú
povinnosť.
24. Sťažovateľ namieta, že záver správcu dane uvedený v rozhodnutí bol prijatý predčasne, pretože
správca dane nevykonal dokazovanie a nedospel k ustálenému záveru. Sťažovateľ namieta aj to, že
s ním nebolo vykonané ústne pojednávanie za účelom objasnenia vzniknutých pochybností. Podľa

jeho názoru správca dane nevyhodnotil skutkové okolnosti na jednotlivých stupňoch reťazca a tie vo
vzájomnej súvislosti.
25. Následne sťažovateľ v kasačnej sťažnosti menuje základné princípy daňového konania a trvá na
tom, že v danom prípade boli porušené základné zásady správy daní. Sťažovateľ namieta, že mu nie je
možné pričítať neunesenie dôkazného bremena, ak si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti

ohľadne subdodávateľov.
26. Ďalej v kasačnej sťažnosti namieta, že mu nie je dostatočne zrejmé, na čom správca dane založil
svoje závery o porušení ustanovenia § 19, § 49 a 51 zákona o DPH a § 24 a § 25 daňového poriadku.
Sťažovateľ za účelom preukázania existencie tovaru vo vyrubovacom konaní žiadal správcu dane, abypreveril dodanie tovaru nakúpeného od dodávateľa u odberateľov. Z rozhodnutia správcu dane podľa
sťažovateľa nie je zrejmé, či nepriznanie odpočítania dane založil na neexistencii materiálneho plnenia,
spochybnení osôb dodávateľov, absencii práva nakladať s tovarom ako vlastník, spochybnení prepravcu

alebo pôvodu tovaru alebo iných dôvodoch.
27. Sťažovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NS SR“) sp.
zn. 5Sžf/108/2009 a rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sž 149/99 v súvislosti s ktorými konštatuje, že reálnosť
obchodných prípadov bola spochybnená len tvrdením správcu dane bez relevantného dôkazu, pričom
sťažovateľ bez pochybností preukázal dodanie deklarovaných tovarov. V tejto súvislosti namieta že

správca dane v priebehu daňovej kontroly nevyzval sťažovateľa na predloženie iných dôkazov, ktoré by
správca dane potreboval.
28. Sťažovateľ bez bližšej špecifikácie namieta, že správca dane do protokolu prevzal poznatky z iných
spisov, prípadne od iných správcov dane. Namieta, že nie je možné len umelo prevziať poznatky a
ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť táto osoba
vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu.

29. Následne poukazuje na rozsiahlu judikatúru a cituje z viacerých rozsudkov NS SR, Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“), Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NSS
SR“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú rozsahu dôkazného bremena daňového
subjektu, podvodného konania v oblasti DPH a zneužitia práva v oblasti DPH, pričom sťažovateľ
nekonkretizuje a nevysvetľuje prečo je ten ktorý rozsudok aplikovateľný na prejednávaný prípad.

30. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že rozhodnutia daňových orgánov sú nezákonné,
správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, nepostupoval v súlade s ustanoveniami daňového
poriadku a jeho záver o nepriznaní odpočítania dane je predčasný bez opory vo vykonanom dokazovaní.
31. Opäť len veľmi všeobecne poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa robia rozhodnutia
daňových orgánov nepreskúmateľnými a nezrozumiteľnými, pričom uvádza, že obsahujú mnoho zistení

avšak bez jednoznačného záveru a chronologického zhodnotenia zistených skutočností. Rozhodnutia
daňových orgánov sú podľa sťažovateľa vnútorne rozporné, dôkazy boli obstarané v rozpore so
zákonom a postup správcu dane bol diskriminačný. Sťažovateľ preto navrhol, aby kasačný súd zrušil
rozsudok správneho súdu.
32. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný odkázal na odôvodnenie svojho napadnutého

rozhodnutia ako aj na vyjadrenie k správnej žalobe a uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia správneho súdu. Poukázal na
skutočnosť, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že tovar sťažovateľovi dodal deklarovaný
dodávateľ, pričom nevyplynula ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa, ktorý
mal postavenie platiteľa DPH, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na

odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH). Uvedené podľa žalovaného vyplýva aj z judikatúry
Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20. Konštatoval, že bolo
dôkazným bremenom sťažovateľa preukázať, že zdaniteľné osoby boli uskutočnené platiteľom dane
deklarovaným na sporných faktúrach, prípadne inou zdaniteľnou osobou konajúcou v postavení platiteľa
dane.

33. Sťažovateľ podľa žalovaného nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali, že zdaniteľné obchody
boli skutočne vykonané deklarovaným dodávateľom tak ako tvrdí sťažovateľ, čím neuniesol svoje
dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 1Sžfk/92/2020. Vzhľadom na nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, takýto
prípad nie je možné kvalifikovať ako podvodné konanie a preto rozsudku týkajúce sa podvodného

konania, na ktoré sťažovateľ poukazuje nie sú podľa žalovaného relevantné. Správca dane a žalovaný
požadovali od sťažovateľa predloženie iba takých dôkazov, ktoré sú pri výkone podnikateľskej činnosti
povinné alebo obvyklé, a ktoré preukazujú správnosť údajov uvedených v podanom daňovom priznaní.
34. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/37/20 11 je na prvostupňovom orgáne
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,

akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má prvostupňový orgán v priebehu konania k dispozícii. Záverom preto navrhol, aby kasačný súd
kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.
IV. Konanie na kasačnom súde

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako
kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach
sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v
zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle§ 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5
dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk

podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
36. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“
37. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj

právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa
s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V
tomto smere kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 4Sfk/75/2023 zo dňa 25. septembra 2024. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný
súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu
stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu

v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované
v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku.
38. „Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade uvádza, že v konaní o kasačnej
sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové
zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v

spojení s právnymi názormi správneho súdu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový
stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú
dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.
39. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa najvyšší správny súd naviac dopĺňa, že

argumentácia sťažovateľa k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná.
Pochopiteľne, je na sťažovateľovi, akým spôsobom vedie polemiku so závermi správneho súdu, čo
Najvyšší správny súd plne akceptuje. Neušlo však jeho pozornosti, že značná časť 25 stranovej
kasačnej sťažnosti [...] spočívala v prekopírovaní rozsiahlej žalobnej argumentácie, pričom v tejto
súvislosti sťažovateľ v celej kasačnej sťažnosti nijakým spôsobom nereaguje na právne posúdenie

napadnutého rozsudku, prieskum ktorého je predmetom tohto konania. V tomto smere kasačný súd
podotýka, že by bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala
predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu
tomuto názoru konkurujúcu (v tomto prípade argumentáciu správneho súdu) ale napáda len rozhodnutie

a argumentáciu správcu dane. Následne, v značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza zoznam
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, [Ústavného súdu SR] ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a
Najvyššieho správneho súdu spolu s rozsiahlymi citáciami niektorých týchto rozhodnutí, no vo väčšine
prípadov bližšie nešpecifikuje ich súvislosť alebo aplikáciu na prejedávanú vec.
40.Knámietkesťažovateľaohľadnedôkaznéhobremenauvádza,žedôkaznébremenozaťažujedaňový

subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil vyššie uvedené
podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH,
má dve povinnosti a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?
samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonom stanovených podmienok a?následne
povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane

je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí
byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie
správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní
predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré
unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového

subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne
skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny
orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich
korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca
dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs

40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať
len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v
závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.41. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k námietke
sťažovateľa ohľadom rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry
Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie

DPH je podmienené splnením formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom)
je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté
plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené

hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť
odopreté. Z uvedeného pritom jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby
boli dodané osobou, ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby.
42. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa
tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi

podmienky formálne (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o.,
C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021,
body 26, 27).?
43. Platí pritom, že nedostatky v?naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k?odopretiu práva na
odpočítanie dane v?prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet

dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa
19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci
Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o.,
C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29).??Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak
porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom,

že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper
Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11.
novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane
(rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021,

body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o.,
C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38). Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy
o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami
pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH.
Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od

ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39;
Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).
44. V prejednávanej veci [kasačný súd] zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd
argumentovali skutočnosťou, že sťažovateľ nepreukázal, že mu služba bola dodaná od deklarovaného
dodávateľa WM Finance, s.r.o. a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, tak spochybnili práve splnenie

materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou
so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie
je na daňovom subjekte.
45. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú
povinnosťvdaňovomkonanísplnilpredloženímfaktúrvzťahujúcichsakspornýmzdaniteľnýmplneniam,

čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Vo
všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré
sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou
podmienkouprepriznanieprávanaodpočetDPH,pokiaľniesúodrazomreálnehoplneniadeklarovaným
dodávateľom. Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr nepredložil žiadny dôkaz

o tom, že deklarované obchody boli skutočne realizované tak ako tvrdil sťažovateľ.
46. Kasačný súd podotýka, že ani tvrdenia sťažovateľa či zistenia správcu dane neboli schopné potvrdiť
obchody, ktoré mali byť uskutočnené s dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou (čo sťažovateľ ani
netvrdil a zotrvával na tvrdení, že obchodoval s dodávateľom WM Finance, s.r.o.).
47. Sťažovateľ nepredložil žiadnu evidenciu jázd, zoznam dopravcov, objednávky, prípadne evidenciu

motorových vozidiel či iné doklady k preprave alebo jej úhrade (uvedené informácie nevyplývali ani zo
zmluvy s dodávateľom) alebo akýkoľvek iný dôkaz, aby preukázal že dodanie, ktoré bolo predmetom
plnenia na faktúre sa uskutočnilo tak, ako tvrdil sťažovateľ. Sťažovateľ pritom najskôr tvrdil, že doprava
bola zahrnutá v cene, uvedené však zo zmluvy s dodávateľom nevyplýva. Kasačný súd uvádza, žezo zistení správcu dane vyplýva, že deklarovaný dodávateľ nebol držiteľom a ani vlastníkom žiadneho
motorového vozidla (Oznámenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.10.2019, č. l. [44]). Uvedené vytýkal
sťažovateľovi aj správca dane, pričom ho žiadal o predloženie všetkých dôkazov, ktoré preukazujú

jeho tvrdenia. Sťažovateľ však okrem faktúry nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
napriek tomu, že e-mailom zo dňa 04.09.2020 uviedol, že „ak bude mať ďalšie doklady tak ich pošle
elektronicky“, čo však neurobil, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Z tvrdení sťažovateľa a zistení správcu
dane nebolo ani zrejmé, kde bol tovar naložený, či kto ho prevzal. S uvedenými skutočnosťami bol
sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým spôsobom sa nepokúsil tieto pochybnosti a zistenia správcu

dane objasniť, doplniť, prípadne predložiť riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami,
ktoré by bez pochybností jasne preukazovali plnenia sťažovateľom deklarované.
48. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré
mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keďže správca dane poukázal
na rozpory a nedostatky v jeho tvrdeniach, ktoré mohol sťažovateľ objasniť, no sťažovateľ tak nijakým
spôsobomnevykonal,bapriamnaniektoréotázkysprávcudanesťažovateľanineodpovedal.Sťažovateľ

tvrdil, že pri jednaní s osobou dodávateľa konal iba s pánom O. ako splnomocneným zástupcom, na
ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že dodacie listy a faktúry priniesli osobne po
dodaní tovaru, pričom nepredložil žiadnu zmluvu s dodávateľom, plnú moc, žiadne doklady súvisiace
s prepravou tovaru, dodacie listy, objednávky (Odpoveď na otázky správcu dane zo dňa 04.09.2020,
č l. [36]).

49. Správca dane sa zároveň snažil predvolať osobu konateľa deklarovaného dodávateľa (poľský občan
I. I.), ktorého sťažovateľ nikdy nevidel ako aj stotožniť osobu p. O.. Uvedené osoby sa nepodarilo
stotožniť, ako ani predvolať konateľa dodávateľa, pričom príslušné orgány dožiadaných členských štátov
[akoajKrajskériaditeľstvoPZvTrnavevposkytnutíinformáciíč.KRPZ-TT-OKP4-EDUS-2020/0005-056
zo dňa 09.07.2020] označili osobu I. I. za neexistujúcu osobu (Úradný záznam č. [101422313/2020 zo

dňa 10.09.2020 a č. 101929147/2020] zo dňa 08.12.2020) a rovnako výsledkom preverenia sa zistilo,
že osoba Z. O.D. s uvedenými údajmi neexistuje, pričom telefónne číslo [predložené] sťažovateľom [a
uvedené na dodávateľskej karte spoločnosti WM Finance, s.r.o.] patrilo inej osobe [spoločnosti Winston
Consulting s.r.o., ktorej konateľom a spoločníkok je]Ruman Georgiev Metodiev, občan Bulharskej
republiky (Úradný záznam č. [101508160/2020] zo dňa 01.10.2020).

50. Následne sťažovateľ až dňa 02.11.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.07.2017,
uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom WM Finance, s.r.o. Zároveň kasačnému
súdu, rovnako ako správcovi dane nebolo zrejmé, prečo sťažovateľ danú zmluvu nepredložil skôr,
ani prečo na uvedenej zmluve je podpis konateľa spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení [a plnej
moci zo dňa 01.06.2017 udelenej Z. O.] vyplýva, že mal jednať výhradne s pánom O. (neexistujúcou

osobou), ktorý mal byť zároveň aj osobou splnomocnenou na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v
mene spoločnosti dodávateľa. Zároveň, ako už bolo uvedené vyššie, ani z uvedenej zmluvy nevyplýva,
ako prebiehala preprava tovaru a sťažovateľ nepriložil ani dodacie listy či objednávky, ktoré však
podľa obsahu zmluvy mali byť vyhotovované. Správca dane tak dôvodne spochybnil vierohodnosť
uvedenej zmluvy a rovnako aj plnej moci udelenej Z. O. (ktorú tiež sťažovateľ predložil až dodatočne[dňa

02.11.2020]), keďže osoba I. I. neexistuje a nie je zrejmé, kto uvedené listiny vystavil a podpísal.
51. Všetky uvedené zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami preukázanými z vykonaného
dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol objasniť), teda, že nevedel
preukázať prepravu tovaru od deklarovaného dodávateľa, nepredložil žiadne objednávky, komunikáciu
s dodávateľom či dodacie listy, že deklarovaný dodávateľ je dlhodobo nekontaktná osoba, že

konateľ deklarovaného dodávateľa je neexistujúcou osobou, že nevedel uviesť, či si dodávateľa
nejakým spôsobom preveril a zároveň aj splnomocnená osoba pán Z. O. (podľa údajov uvedených
na splnomocnení) je neexistujúca osoba s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu
sťažovateľa a v závere ani nepreukazujú realizáciu deklarovaného plnenia podľa tvrdení sťažovateľa.
So všetkými skutočnosťami bol sťažovateľ oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť.

52. Na základe vyššie uvedených skutočností je možné konštatovať, že sťažovateľ neobjasnil
pochybnosti správcu dane, nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Kasačný súd
tiež podotýka, že sťažovateľ sa nevyjadril k Oboznámeniu so skutočnosťami zistenými v priebehu
daňovej kontroly (Úradný záznam č. 100043793/2020 zo dňa 07.01.2020), ani k zisteniam uvedeným
v Protokole č. 100393003/2020 zo dňa 11.02.2020 na základe Výzvy správcu dane, ktorá je súčasťou

protokolu. Rovnako sťažovateľ nespolupracoval keď po predvolaní správcom dane na prerokovanie
pripomienok a dôkazov predložených sťažovateľom sa bez ospravedlnenia nedostavil (Úradný záznam
č. 101681450/2020 zo dňa 05.11.2020 ako aj Úradný záznam č. 100282388/2021 zo dňa 18.02.2021).53. Z uvedeného dôvodu, tvrdenia sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky
dokumenty, ktoré mal a mohol nie sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane
od sťažovateľa požadoval sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia

hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril
dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie svojich tvrdení.
54. Kasačný súd ďalej uvádza, že pochybnosti boli vznesené priamo vo vzťahu dodávateľ - daňový
subjekt a neboli postavené na pochybnostiach o subdodávateľoch, preto podľa kasačného súdu pre
daný prípad neprichádza do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR a

Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19), ako namietal
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. Tieto závery sa totiž týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci,
ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového
subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s
údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný
deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia

zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám
spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj
zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.
55. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09),

že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní

uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom

dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
56. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa,
ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, ktorá

je oprávnená za spoločnosť konať. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH
(v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na
uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú
pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil.
Čo v uvedenom prípade sťažovateľ nevykonal. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi

napovedať,akýmspôsobommáokremdaňovýchdokladov,ktorýchvierohodnosťvovzťahukichobsahu
bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.
57. Sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane
dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl.

287 Smernice (pozri body [43 až 49] tohto odôvodnenia). Kasačný súd pritom opakovane zdôrazňuje,
že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy
a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť
(keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý

nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.
Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky
doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.
58. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom

znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné
arelevantnédôkazy,kasačnýsúdkonštatuje,žesťažovateľneuniesolvadministratívnomaanivsúdnom
konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. § 51 ods. 1písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH. V danom prípade
na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je postačujúce len ústne
potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo možné súhlasiť ani s opakovanými

odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa
daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.
59. Kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti
plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru
ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať

nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so
zneužitím práva. Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu jednoznačne vyplýva (tak
ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi bolo odopreté právo na
odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na jej odpočítanie a
nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné námietky sťažovateľa
nie sú dôvodné a relevantné.

60. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať
miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť skladníka a aj Z.. P. Z.T. W. Z.. O. a riadne predvolať
konateľa dodávateľa. K predmetnej sťažnostnej námietke kasačný súd uvádza, že je na zvážení
správcu dane ako dokazovanie vedie a ktoré dôkazy navrhne vykonať. Z administratívneho spisu
vyplýva, že sťažovateľ napriek tomu, že mu bol vytvorený dostatočný priestor na zodpovedanie otázok

správcu dane, predloženie dôkazov, so správcom dane nespolupracoval a sám sťažovateľ ani neurčil
osobu skladníka alebo iné osoby, ktoré by mohli uvedené deklarované dodania potvrdiť alebo objasniť
(okrem neexistujúcich osôb dodávateľa). Navyše, ako už bolo uvedené, správca dane nespochybnil
samotnú existenciu tovar a preto by vypočutie skladníka, v ktorom sa mal nachádzať tovar bolo pre vec
irelevantné,keďžeuvedenýsvedokbyneuviedolžiadnenovéskutočnostirozhodujúcepreprejednávanú

vec.
61. Taktiež kasačný súd poznamenáva, že správca dane miestne zisťovanie u dodávateľa vykonal
opakovane (napr. Úradný záznam č. 101593197/2018 zo dňa 16.08.2018 alebo Úradný záznam č.
102197091/2018 zo dňa 28.11.2018 ako aj Úradný záznam č. 102117311/2018 zo dňa 24.10.2018 a
ďalšie) a zároveň, že správca dane sa opakovane snažil overiť osobu konateľa dodávateľa, ako aj pána

Z. O., pričom osobu konateľa dodávateľa sa snažil predvolať na vypočutie. Z výsledkov dokazovania
(ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať.
Sám sťažovateľ uvádzal, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu vykonával osobne.
Sťažovateľ tak isto požadoval vypočutie P. Z. ako svedka, k čomu kasačný súd uvádza (zhodne s
názorom správneho súdu), že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a

preto bolo logické, že vstupoval ako účastník konania. Kasačný súd opakovane pripomína, že pokiaľ
sťažovateľ chcel v daňovom konaní predkladať dôkazy a byť vypočutý, mal na to vytvorený dostatočný
časový priestor, na vyjadrenia sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ktorý však nevyužil, ako aj
predkladať nové dôkazy.
62. Zároveň k uvedenému kasačný súd uvádza, že správca dane vykonal miestne zisťovanie aj v sklade,

ktorý mal podľa sťažovateľa využívať dodávateľ (Úradný záznam č. 101857346/2019 02.08.2019).
Spoločnosť dodávateľa nebola nikde označená a následným preverovaním správca dane zistil, že
uvedené skladové priestory neboli nikomu prenajímané z dôvodu rekonštrukcie a preto nebolo možné
tam uvedený tovar skladovať. Uvedené potvrdil majiteľ nehnuteľnosti, pričom predložil aj nájomnú
zmluvu so spoločnosťou WANDAA SENICA, s.r.o., ktorá však začala plynúť až od 01.12.2017 (čiže

mimo rozhodného obdobia), pričom z obsahu zmluvy vyplýva, že nájomca nebol oprávnený prenechať
nehnuteľnosť do podnájmu inej právnickej alebo fyzickej osobe. Kasačný súd však opakovane uvádza,
že existencia tovaru v tomto prípade nie je sporná a preto sú uvedené námietky v tejto súvislosti
nedôvodné a irelevantné.
63. Záverom kasačný súd podotýka, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, resp. následného konania,

nenavrhol vykonať nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu
daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje
za relevantné a potrebné na svoju obhajobu. Ako už bolo ozrejmené, dôkazné bremeno pritom bolo
na sťažovateľovi, aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný
súd preto považuje tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd)

prinajmenšom za účelové a zavádzajúce.
64. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich
rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovejkontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými
námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola
v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení

napadnutého rozsudku.“
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
65. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že sa s opakovanými právnymi
námietkami sťažovateľa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil

najvyšší správny súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
66. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a
analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

67. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.