Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/220/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220712
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8117220712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,

a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
C. XX, XXX XX D., naposledy prechodne bytom E., F. G. XXX, H. X, XXX XX A. – C. I., o zaplatenie
2.640,07 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 12.9.2017 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti
žalovanej zaplatiť mu sumu 2.640,07 Eur spolu s úrokom vo výške 28% p.a. od 1.8.2017 do zaplatenia
a náhradou trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 24.8.2006 v súlade s ust. § 269
ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/199 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými

obchodnými podmienkami banky (ďalej len „VOP“) zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca
pre žalovaného zriadil a viedol účet žalovaného č. C., tak ako preukazujú priložené výpisy z účtov.
Žalobca uviedol, že podľa „príslušných“ ustanovení zmluvy sa táto spravuje aj znením obchodných
podmienok banky pre jednotlivé produkty a VOP, pričom žalovaný sa s ich znením pred podpisom
zmluvy riadne oboznámil, čo potvrdil svojim podpisom. Žalobca tvrdil, že podľa „príslušných“ ustanovení
zmluvy je banka (žalobca) oprávnená za poskytovanie produktov a služieb účtovať na ťarchu vedeného
účtu poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov, a že v zmysle bodu 3.8 VOP klient je povinný

mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií,
splátok úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Žalobca
ďalej uviedol, že vzhľadom na porušenie zmluvy zo strany žalovaného tým, že sa dostal na účte do
nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnal (pozn. súdu: vznik tohto
dlhu žalobca v žalobe ďalej nijako inak nešpecifikoval, neuviedol z čoho pozostáva a ako ho vypočítal,
teda nevysvetlil za čo konkrétne, ako presne a kedy tento dlh, resp. „istina“ či jej jednotlivé časti vznikli),
žalobca zatvoril účet žalovaného č. C., o čom žalovaného informoval posledným výpisom z účtu. Účet

je možné zatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa
31.7.2017 internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj
vnútorný pohľadávkový účet, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu zo strany žalovaného.
Poukázal na to, že v zmysle 3.12 VOP pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvomplatobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi
bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu, a že
nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu

nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené
prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať s tým, že po dobu
nepovoleného prečerpanie je majiteľ povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe
úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Tvrdil, že v súlade citovaným znením VOP
v spojení s výveskou úrokových sadzieb je istina pohľadávky 2.640,07 Eur (nepovolené prečerpanie

účtu)úročenáúrokomvovýške28%p.a.(úrokovásadzbaplatnáod1.7.2012),atoaždovyplateniacelej
pohľadávky.Napreukázaniesvojichtvrdenížalobcapredložildotknutúzmluvuobežnomúčte(označenú
ako„zmluvaospoluprácipriposkytovaníbankovýchproduktovaslužieb“,VOPsúčinnosťouod1.8.2017
(pozostávajúce z 46 strán husto písaného textu), sadzobník poplatkov (účinnosť od 1.8.2017), listinu
označenú ako Úrokové sadzby produktov (účinné od 1.8.2017) a výpisy z účtu žalovanej za obdobie
od 1.10.2014 do 31.7.2017. Napokon ešte uviedol, že súhlasí s rozhodnutí vo veci bez nariadenia

pojednávania.

3. Žalovaná sa vyjadrila tak, že ako uvádza žalobca k decembru roku 2015 ostala banke dlžná 1600,-
Eur, (pričom) chceli vrátiť celý debet naraz, čo kvôli dlhodobej platobnej neschopnosti nedokázala. No
je smutné, že to nechali takto, pripisovali si úroky, neľudské a teraz požadujú 2.640,07 Eur. Ponecháva

to na súd ako to rozhodne, no ani v čase jej vyjadrenia to nie je v jej silách uhradiť. Uviedla, že je bez
príjmu, a preto sa zároveň ospravedlnila, že nedokáže prísť na súdne pojednávanie a prosila, aby súd
rozhodol (s dobrými mravmi) v jej neprítomnosti. V súvislosti s postojom žalovanej však súd zároveň
pripomína, že „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2
CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.“ (uznesenie Ústavného súdu

SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

4. V replike k vyjadreniu žalovanej následne žalobca nad rámec predtým podanej žaloby (hoci podľa
§ 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe, a podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak

je žalovaným spotrebiteľ, pričom podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2022 sp. zn.
2Obdo/4/2021 – R 3/2023 „Za zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP je potrebné považovať také
doplnenia, či upresnenia skutočností tvrdených v žalobe, ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového
základu oproti skutkovému základu uvedenému v žalobe“) žalovanú sumu špecifikoval tak, že účastníci
uzavreli na diaľku dňa 16.10.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte,

ktorou žalobca poskytol žalovanému limit povoleného prečerpania vo výške 1500,- EUR s variabilnou
úrokovou sadzbou vo výške 19,9% ročne s tým, že zmluva bola uzatvorená elektronicky prostredníctvom
Internet bankingu. Uviedol, že náležitosti zmluvy o povolenom prečerpaní upravuje ust. § 10 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch, a má za to, že zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované
náležitosti. Ďalej žalobca uviedol, že na základe zmluvy a VOP banka rozlišuje povolený debet (služba

„povolené prečerpanie") a nepovolený debet. Povolené prečerpanie je úverom, ktorý dlžník čerpá naraz
alebo po častiach, vo výške a termínoch podľa svojej potreby až do výšky poskytnutého limitu nad rámec
aktuálneho zostatku bankového účtu, a splácanie povoleného prečerpania sa uskutočňuje automaticky,
priebežným znižovaním záporného salda bežného účtu klienta, na ktorom bolo povolené prečerpanie
zriadené, teda nie vo vopred určených mesačných splátkach s tým, že klient musí vrátiť banke všetky

peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v lehote určenej banku
v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorý nesmie byť kratšia ako sedem (7) dní.
Žalobca uzavrel, že žalovaný opakovane porušoval zmluvu tým, že prekračoval povolený limit
povoleného prečerpania, na základe čoho žalobca znížil žalovanému limit povoleného prečerpania na
0,- Eur dňa 1.12.2015 s tým, že zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy vo vyššie

uvedenej lehote (pozn. súdu: podľa žalobcu lehota v žiadosti o splatenie nesmela byť kratšia ako 7 dní)
sa žalovaný dostal do nepovoleného debetu vo výške debetného zostatku na účte. Žalobca dodal, že
po znížení limitu na 0,- Eur sa dlh žalovaného navyšoval z právneho titulu prekročenia (pozn. súdu: čo
však nezodpovedá ust. § 710 OBZ, ktoré pre svoju aplikáciu výslovne vyžaduje, aby bola táto možnosť
- vykonať do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte

- v zmluve o bežnom účte výslovne určená, a len vtedy tak môže taká možnosť aj existovať), ktoré
upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm, f) a § 18) (pozn. súdu: upravujúci
výlučne situáciu, že ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi
umožní prekročenie – viď vyššie – pri ktorom by sa následne práva a povinnosti mali spravovať zmluvouo úvere), a že žalovaná suma 2.640,07 Eur predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a kreditnými
obratmi vykonanými na účte žalovaného (pozn. súdu: podľa žalobcom predloženého prehľadu transakcií
po odpočítaní úrokov a poplatkov by bol rozdiel transakcií kladný v prospech žalovanej).

5. Keďže v danom prípade strany s rozhodnutím vo veci bez ich účasti na pojednávaní súhlasili, súd
vec s poukazom na ust. § 177 ods. 2 písm. b) CSP a zásadu hospodárnosti prejednal bez nariadenia
pojednávania, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu včasných
a konkrétnych žalobných tvrdení.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom

v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.

Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670.).

12. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd aj na tomto mieste (opätovne) pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i
podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294

CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

13.Súdsavovecioboznámilsožalobou,vykonaldokazovanieoznačenýmidôkazmi(§132ods.1CSP),
ktorýchodpisbolstranámsporuvpriebehukonaniadoručený(§204CSP),anazákladezhodných(resp.
nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných

dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

14. Dňa 24.8.2006 uzatvoril žalobca ako banka so žalovanou ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre
žalovanú zriadil a viedol účet žalovanej č. C., ku ktorému následne dňa 16.10.2014 uzavreli zmluvu

o povolenom prečerpaní na účte. Podľa bodu 1. tejto zmluvy žalobca ako banka zriadila žalovanej
ako klientovi povolené prečerpanie do výšky limitu 1.500,- Eur na účte číslo: XXXXXXXXXX/XXXX
s variabilnou úrokovou sadzbou 19,9% p.a. „v zmysle podmienok uvedených vo Všeobecných
obchodných podmienkach – D. A. C., J.. v platnom znení, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy.“
Podľa tvrdení žalobcu išlo o spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť

na požiadanie v lehote určenej bankou, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem (7) dní.

15. Podľa predložených výpisov z účtu XXXXXXXXXX za obdobie 31.10.2015 – 30.11.2015 (pred
žalobcom tvrdeným znížením limitu povoleného prečerpania na 0,- Eur dňa 1.12.2015) bol zostatok natomto účte – 1.508,58 Eur (tvorený okrem iného ako poplatkom za upomienku vo výške 15,- Eur) a
výška povoleného prečerpania platná od 16.10.2014 bola 1.500,- Eur, avšak následne podľa výpisu za
obdobie 1.12.2015 – 31.12.2015 a neskôr, bez tohto aby žalobca v konaní tvrdil a preukázal žiadosť

banky o splatenie povoleného prečerpania, či aspoň oznámenie banky adresované žalovanej o znížení
limitu pre povolené prečerpanie na hodnotu 0,- Eur (podľa čl. 9.8. VOP) najmenej 7 dní vopred, bola už
na tomto účte výška povoleného prečerpania od 1.12.2015 žalobcom evidovaná vo výške 0,- Eur. Ďalší
nárast záporného zostatku (debetu) na tomto účte bol pritom následne, podľa žalobcom predložených
výpisov z tohto účtu, tvorený výlučne len debetným zaúčtovaním položiek za upomienky, úroky, poplatky

za vedenie účtu či poplatky označeného ako „Prípl. za ved. účtu poistihnu. exek./výkon. rozhod.“

16. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy

17. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

18. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania
a splatnosti úrokov.

19. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá
má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu
spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však
vyplýva,ževpodrobnostiachideonárokymedzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakospotrebiteľom
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere – povolené prečerpanie na účte, ktoré sa musí splatiť

na požiadanie, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských
úverov.

20. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

21. Podľa § 1 ods. 4 ZoSU na spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť
na požiadanie alebo do troch mesiacov, sa vzťahujú ustanovenia § 1,§ 2, § 3 ods. 1 písm. a) až d) a
§ 3 ods. 3, § 4 ods. 14, § 5 až 8, § 9 ods. 1, 4, 6 až 8, § 10, § 11, § 12 ods. 2, § 15, § 17, § 20 až
23 a § 25 až 27.

22. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

23. Podľa § 10 ods. 1 ZoSU Zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa
musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti:

a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f),g), i) a w),
b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške,
c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.

24. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu.

25. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,

ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

26. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

27. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na
požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1.

Všeobecné východiská

28. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok
dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu
(vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne

určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak).
V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na
požiadanie (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 10 ods.
1 ZoSU, okrem všeobecných náležitostí zmluvy a jej písomnej formy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne
obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje

za bezúročný a bez poplatkov).

29. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť
na požiadanie, musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), okrem ďalších náležitostí, v zmysle
ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 ZoSU určená:

f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere – čím sa, vzhľadom na vymedzenie pojmu zmluvy
o spotrebiteľskom úmere (§ 2), rozumie doba trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (čo má
osobitný význam najmä pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru) a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru,

g)podmienkyupravujúcejehočerpanie–teda„Akýmspôsobomakedyspotrebiteľdostanepeniaze“(viď
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4 tohto
zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru – ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie – ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,
resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného

času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov),a

w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu – čím sa nepochybne rozumie informácia spotrebiteľa o výške za každý jeden deň trvania či
predlžovanie jeho povinnosti zaplatiť čerpanú istinu. Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa
účel spotrebiteľského práva, a to jednak venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by

nemal byť zavádzaný a mal by mať čo najviac informácií umožňujúcich mu – pred, ale i dodatočne
po poskytnutí úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a
následne aj spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru), a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom
vymedzení uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť
obsah právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny, úrokov a ostatných poplatkov.

30. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. m) a n) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo sa
úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k položke
2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení), prípadne

sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,

resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

31. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom

zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia
a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon

s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

32. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického

a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už
v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka

o obchodných podmienkach), pretože ak majú stať (prostredníctvom tohto odkazu) súčasťou zmluvy
(ako prejavu vôle), platia pre tento odkaz, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné
podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo
zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr.

v obchodných podmienkach). V tomto prípade tomu tak nebolo.

33. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných

zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nichčasto v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner
spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti.
Pokiaľtakučiní,spreneverísaprincípudôveryapretotakémujednaniunemožnopriznaťprávnuochranu

pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

34. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných

náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby

nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

Právne posúdenie

35. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však

nemožno vyhovieť úplne.

36. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok

(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie

rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

37. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

38. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.

39. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľovi v súvislosti
s jeho vzťahom s ním ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne – poukazom
na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky

také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP
úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky,
a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované úroky, resp. aj prípadné poplatky – ak sú zahrnuté
v žalovanej sume), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislostis úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne
obsahové náležitosti, je v nej stručne obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa
žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto

tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by
žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť,
že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).

40. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na
základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp.
jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata,

ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný
k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov).
V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
(substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za

žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2

CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých
by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu – nad konkrétnu sumu istiny a na konkrétne úroky
a poplatky), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať

a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné
pre priznania práva – rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného
procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru
rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP – v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec
právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy
nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140
ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto

rozsahu zamietnutý.

41. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné
a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).

V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť

ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným
dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkovéhotvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej
miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol
v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne

substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto
okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne
zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie
konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného
procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda

bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného
v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať
stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup
je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ
čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez

ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno
vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie
a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej
procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné

skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala
príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu
meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v
klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany.

Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či
„materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.
Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového
základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

42. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,

resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ – čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia

ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už
reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného
od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné
nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú jasne

a zrozumiteľne všetky dôvody nárokov uplatnených nad istinu poskytnutého úveru. Podľa názoru súdu
ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace
mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len
všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia
všetkýchnevyhnutných(rozhodujúcich)skutočnostítak,abybolojasnéočomanaakomzáklademásúd

rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí
- čerpaní peňažných prostriedkov v určitom čase a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným
vymedzením spôsobu tohto vrátenia – uvedené len odkazom na prílohy).

43. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.

Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbecnetvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

44. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena

tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

45. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.

33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského

(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

46. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

47. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanou bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom na požiadanie so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi
určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný

ich nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva
obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne
ani netvrdil, a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len
rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

48. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým rozsahu a spôsobu čerpania úveru (bez úrokov
a poplatkov) a úrokov či rôznych poplatkov, resp. nákladov zaúčtovaných na ťarchu žalovaného.
Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky
(a prípadne aj rôzne poplatky či úroky z úrokov), vo vzťahu k zaúčtovaným úrokom (a poplatkom) však
neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh

(z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate
založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie žalobcom bez toho, aby bolo zo žaloby
zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú.
Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume (najmä k zaúčtovaným úrokom
a poplatkom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne

overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu,
bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p.
(v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu
(zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti
účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez

osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno
nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne
vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky

(v jeho „informačnom systéme“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje a potvrdzuje
výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto
vyjadrenia žalobcu mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu,
by bola úloha súdu zbytočná a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného systému“ – závislý odvstupných údajov žalobcu – by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer
niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa
§ 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú

osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

49. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (či poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo
v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.

Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich
uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby
s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm –
z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období – za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu
s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však
v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť tak, aby sa k tomu (ku

konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti
konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane
výpočtu dlžnej sumy) aj posúdiť – najmä ak mal byť dlh, tak ako sa to javí v tomto prípade, dlhodobý,
resp. išlo aj o úroky z úrokov (anatocizmus). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je
povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali

(bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového
stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť
v tomto rozsahu zamietnutý.

50. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi
obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i
v nadväznosti na stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva

o spotrebiteľskom úvere, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, neobsahuje dobu trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere – dobu trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (§ 9 ods. 2 písm.
f) ZoSU), čo má osobitný význam práve pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru, ďalej
podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSU), ako aj podmienky, ktoré upravujú
spôsob uplatňovania úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru – ako, z akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9

ods. 2 písm. i) ZoSU), a napokon ani právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vrátane
uvedenia jeho podmienok ako aj výšky úroku za deň alebo spôsobu výpočtu čerpanej istiny, a to aj pre
prípad zmeny (variabilnej) úrokovej sadzby (§ 9 ods. 2 písm. w) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver
sa preto považuje aj podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

51. V súvislosti s bremenom tvrdenia zo skutočností uvedených žalobcom tiež nevyplýva, že by v zmysle
§ 7 ods. 1 ZoSU pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa názoru súdu pritom posúdenie príjmov bez
primeraného zistenia a posúdenia sociálneho postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov
neumožňuje dospieť k záveru, či vzhľadom na jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver

splácať, a preto ak veriteľ takto nepostupoval, hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a tento sa tiež z tohto dôvodu podľa
§ 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročný a bez poplatkov.

52. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností

odôvodňujúcich sumu 2.640,07 Eur zahŕňajúcu aj úroky a uplatnenú dokonca aj spolu s ďalšími 28%
úrokmi (aj z úrokov) nad istinu poskytnutého úver, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych
obsahovýchnáležitostízmluvy,sktorouzákonspájabezúročnosťabezpoplatkovosťúveru,mážalobca,
z titulu pohľadávky zo zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (bez
zmluvných úrokov a poplatkov). Keďže žalovanej bol a mal byť poskytnutý úver (čerpanie) vo výške

maximálne 1.500,- Eur, súd ju zaviazal na vrátenie tejto sumy, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

53. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

55. V konaní bola (so zohľadnením nepriznaných úrokov) procesne úspešnejšia žalovaná, a preto by
jej mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania,
o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej v doterajšom konaní
podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky

v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na
náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.