Uznesenie Judgement was issued on Friday, November 14, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 63Ek/2275/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125380617
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6125380617.3

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 v konaní zast.: JUDr. Katarínou Hegedüsovou, advokátkou so
sídlom Majerníková 3/A, 841 05 Bratislava proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom mesto
Nové Zámky, o vymoženie príslušenstva peňažnej pohľadávky a trov exekučného konania, o sťažnosti
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/2275/2025 zo dňa 9.

októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 63Ek/2275/2025 zo dňa 9. 10. 2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/2275/2025 zo dňa 9. 10. 2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 9.10.2025 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyššou súdnou úradníčkou uznesenie pod
sp. zn. 63Ek/2275/2025, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,57 Eur od 25.09.2001 do 20.06.2002, úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 80,99 Eur od 21.06.2002 do 23.09.2005, úroku z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 47,80 Eur od 24.09.2005 do 17.10.2005, úroku z omeškania vo výške

0,25 % denne zo sumy 14,61 Eur od 18.10.2005 do 20.12.2009 podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného
poriadku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení
niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), §
45 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. e), ods. 4, § 61k ods. 1 písm. d) zákona č.233/1995 Z.z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 3 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon
č. 634/1992 Zb.“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008 a s poukazom na zjednocujúce stanovisko
pléna Ústavného súdu Slovenskej republike prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MObdo
5/2009 zo dňa 26.11.2009 a rozhodnutie R 5/2000 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
SR pod č. 5, ročník 2000. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že oprávnený sa opätovným návrhom na
vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 28.08.2025 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,57 Eur od 25.09.2001 do 20.06.2002, úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 80,99 Eur od 21.06.2002 do 23.09.2005, úroku z omeškania

vo výške 0,25 % denne zo sumy 47,80 Eur od 24.09.2005 do 17.10.2005, úroku z omeškania vo výške
0,25 % denne zo sumy 14,61 Eur od 18.10.2005 do 20.12.2019, trov pôvodného konania vo výške16,59 EUR a trov exekúcie na základe exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného súdu Nové
Zámky, č.k. 14Rob 986/01-5 zo dňa 20.12.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
24.01.2002.Ďalejuviedol,žeoprávnenýspolusnávrhomnavykonanieexekúciepredložilsúduajprílohy

- Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 4Er/787/2002-35 zo dňa 17.05.2024 o zastavení starej
exekúcie č EX 4133/2023, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX 4133/23 zo dňa 28.08.2024
a na základe výzvy súdu aj Zmluvu o úvere č.402162 zo dňa 24.07.2001. Ďalej po posúdení dôvodnosti
podaného návrhu na vykonanie exekúcie a nároku priznaného Exekučným titulom s poukazom na
zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republike prijatého v uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15. 06. 2022 uviedol, že exekučný súd nemôže
odmietnuť preskúmanie Exekučného titulu - platobného rozkazu, ktorý bol súdnym tajomníkom, na
podklade spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia
platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Po
preskúmaní nároku priznaného exekučným titulom súd konajúc vyššou súdnou úradníčkou zistil, že
výška úrokov z omeškania nebola priznaná v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Vyššia súdna úradníčka ďalej uviedla, že účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).Súdnapraxjejednotnávtom,žezpovahyustanovenia§517ods.2Občianskehozákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica

úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať
primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže v období od
25.09.2001, teda v období kedy sa povinný dostal do omeškania, bola základná úroková sadzba NBS

vo výške 17,6 %. Preto úprava úroku z omeškania tak ako je uvedená v Exekučnom titule, t.j. 0,25%
denne (91,25% ročne) predstavuje viac než 2-násobok zákonnej úrokovej miery v občianskoprávnych
vzťahoch pre úroky z omeškania v čase kedy sa povinný dostal do omeškania. Zároveň nemôžu byť
žiadne pochybnosti o tom, že v Exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom
presahuje obvyklú úrokovú mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania

v občianskoprávnych vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania z Exekučného titulu bol priznaný
v rozpore s § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády č. 87/1995 Z.z. Súd
konajúcvyššousúdnouúradníčkoupretopopreskúmaníspisovéhomateriáluskonštatovalprávnyzáver,
že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie
podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 53 ods. 4 Exekučného poriadku.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
sťažnosť a navrhol, aby súd podľa ustanovenia § 250 CSP napadnuté uznesenie zrušil a vrátil
vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že rozumie
a nerozporuje, že exekučné konanie sa po zastavení tzv. starej exekúcie riadi účinnou úpravou

exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku. No oprávnený zároveň tvrdí, že ani v zmysle
účinnej právnej úpravy Exekučného poriadku neexistuje žiaden dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie, ako aj žiaden dôvod pre zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej uviedol, že
hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z
roku 2001. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom

je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník
nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny
inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani
nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený
aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie
účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské
zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane
spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené
spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004

Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval
následneažsúčasnýZákonoochranespotrebiteľa(zákonč.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
- viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade preto nemožno podľa oprávneného vztiahnuť na
exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a zdôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného
titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie
spravodlivosti(denegatioiustitiae).Oprávnenýtiežuviedol,žeprávnaúpravatzv.typovýchzmlúvv§23a

zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna
úprava.Pozostávalalenzjednéhoustanoveniaajednejlegálnejdefinície.Neobsahovalažiadnusankciu
(napr. v podobe neplatnosti - ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu
právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Čo sa týka úroku vo výške 0,25%
denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá

podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím
na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom
prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že
spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere)
Exekučný súd tu však podľa oprávneného opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2001,

kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s
ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008)
referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza,
aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2001. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25%
denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového

stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2001). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba
0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25%
zakaždýdeňomeškaniabolopredmetomviacerýchkonanípredNajvyššímsúdomSR,pričomvkaždom
z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp.
zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.

septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). V konaní pred
Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z
dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom
pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). Zmluvná
pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je primeraná a dojednanie o zmluvnej

pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (Rozsudok zo dňa 23. júna 2004, sp. zn.
33 Odo 588/2003 publikovaný pod číslom C 2801). Napokon, zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny
za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný, a
to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k.
5Co/16/2010 publikovaný na C." C.). Oprávnený zdôrazňuje, že ide o rozhodnutie o občianskoprávnom

spore so zohľadnením argumentácie spotrebiteľským právom. Argumentácia exekučného súdu vedie
k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo),
ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej
exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v

čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý
exekúcie,pretožejerozpornýsdobrýmimravmi.Takýtoprávnyzáverjepodľaoprávnenéhoneprijateľný.
Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie ani
dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) v spojení s §
53 ods. 4 Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj

dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v
podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila
súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti tomu
použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad
rozporu s dobrými mravmi.

4. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.6. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel súd k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná
a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.

12. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie (tzv.

repodaj) doručeným súdu dňa 28. 08. 2025 domáhal od povinného vymoženia príslušenstva peňažnej
pohľadávky, t.j. úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,57 Eur od 25.09.2001 do
20.06.2002,úrokuzomeškaniavovýške0,25%dennezosumy80,99Eurod21.06.2002do23.09.2005,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 47,80 Eur od 24.09.2005 do 17.10.2005, úroku
z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 14,61 Eur od 18.10.2005 do 20.12.2009 a iné - trovy

konania vo výške 16,59 EUR a trov exekučného konania na základe exekučného titulu - platobného
rozkazu Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 14Rob 986/01-5 zo dňa 20.12.2001, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24.01.2002. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu
aj predmetný exekučný titul, Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky o zastavení starej exekúcie, č.k.
4Er/787/2002-35 zo dňa 17.05.2024, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX 4133/23 zo dňa

28.08.2024 a na základe výzvy súdu aj Zmluvu o úvere č.402162 zo dňa 24.07.2001. Následne vyššia
súdna úradníčka vydala napadnuté uznesenie.

13. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.
Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá

poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

14. Podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak

bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý
vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

15. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že

vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil, preto sudca sa v danej právnej veci v
celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

16. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený
uplatňoval k vymoženiu aj nárok na zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 180,57 Eur od 25.09.2001 do 20.06.2002, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne
zo sumy 80,99 Eur od 21.06.2002 do 23.09.2005, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo
sumy 47,80 Eur od 24.09.2005 do 17.10.2005, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy

14,61 Eur od 18.10.2005 do 20.12.2009 na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu
Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 14Rob 986/01-5 zo dňa 20.12.2001 (ďalej len „exekučný titul“),
ktorý bol vydaný súdnou tajomníčkou. V tomto smere sudca len na okraj uvádza, že v prípade návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods.1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k
zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom

opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ
bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a
nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný
návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe
opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu

zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu
súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia
relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh
na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).

17. Vyššia súdna úradníčka, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 53

ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v spojitosti s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške vo výške 0,25 % denne zo sumy
180,57 Eur od 25.09.2001 do 20.06.2002, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 80,99
Eur od 21.06.2002 do 23.09.2005, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 47,80 Eur od
24.09.2005 do 17.10.2005, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 14,61 Eur od 18.10.2005

do 20.12.2009 zamietla, keď konštatovala, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú z neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal.

18. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to,
že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. č.402162

zo dňa 24.07.2001, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú,
pričom jeho odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje.
K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 24.
07. 2001, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v
žiadnom prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti.

Niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským.
Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom
vyšší súdny úradník správne vychádzal z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým,
že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere

sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani
v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu,ktorýsaspravujeustanoveniamiObchodnéhozákonníka.AplikáciaObchodnéhozákonníkaby
všakznamenalaspochybnenierežimuochranyprávspotrebiteľaobsiahnutéhovObčianskomzákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému

zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah
založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyšší súdny úradník správne
postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.

19. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 20. 12. 2001 vydaný súdnym

úradníkom (súdnym tajomníkom). Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu
vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom),
vyššia súdna úradníčka správne poukázala na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených
prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného
titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v

spotrebiteľskom spore dáva súd sťažovateľovi do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu
SRprijatévuzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.Plz.ÚS1/2022-9zodňa15.06.2022,
podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený
a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na
podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej

zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a
právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúcna zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v
záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu
ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak,

že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď
v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu
úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná

lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor
vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné
konanie - konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,
možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť
odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie

neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia §
53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží
skúmať exekučný titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia
dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok

vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III.
ÚS 324/2021-49).“

20. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z
pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi,

v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia
priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny tajomník (čo
predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni
než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie.
Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k

platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016
Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS
166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023
z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom

prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

21. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že
argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou

úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn.
Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto
smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval
porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý
na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou

slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie
je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU
50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska
právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a

dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že
Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je
o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej
podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s

právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08,
A.:A.:D.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá
je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, A.:A.:D.:XXXX:XXX, bod 50), a
to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, A.:A.:D.:XXXX:XXX,bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok
sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14,
A.:A.:D.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, A.:A.:D.:XXXX:XXX).

22. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá,
napriektomu,ževštádiuvydaniaplatobnéhorozkazuprotispotrebiteľovistanovujepreskúmanienekalej

povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej
strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie
sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento
odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu
výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania
platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá

postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie
neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného
rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania
platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať
povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so

zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny
prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku
návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti (prípadne v celom rozsahu) zamietnuť. Na uvedenom
závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny

poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok,
pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov
Smernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom

členskýchštátovÚnietakboloknaplneniutohtocieľazverenéoprávnenieskúmaťpovahuneprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup
k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj

„očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v
čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes,
inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu

o úvere zo dňa 24. 07. 2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom §
23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané
podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom
vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané
vo výške 0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne

vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou predmetnej
zmluvy o úvere zo dňa 24. 07. 2001 (bod 7.). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom
výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania
v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení
účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť)

konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k
príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo
inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce
z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko
naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie

celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním
neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych
vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahyustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z

omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je
prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.

24. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný súd
ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte

takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy ako
je zmluva o úvere zo dňa 24. 07. 2001 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna
úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov
„spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že
normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy,

ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci
teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného
zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného
zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom

zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči
Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak
povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej
právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu
zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 24. 07.

2001bolsprávneposúdenýakovzťahspotrebiteľský,vyššiasúdnaúradníčkaďalejsprávnepostupovala
v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom
dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej
úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.

25.Vprejednávanejvecitakvyššiasúdnaúradníčkasprávneposudzovalazmluvnédojednanieohľadom
úrokovzomeškania.Vtomtosmeretotižsťažnostnýsúdpoukazujenato,ževdanomprípadedojednaný
úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe
17,60 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania
tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády

SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych
vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné.
Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v
spotrebiteľskejzmluvenadsadzbuustanovenúpredpismiobčianskehoprávaspôsobujeneprijateľnosťa
neplatnosťtakéhotodojednaniaakocelku,vdôsledkučohotrebanespornekonštatovaťvecnúsprávnosť

napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške
úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný
súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou
podmienkou vzhľadom na to, že táto bola zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným

osobitne podpísané. Podpis povinného na obchodných podmienkach v žiadnom prípade nenahrádza
ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil
a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie
je presvedčený o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok.
Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného

dojednania, sťažnostný súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v
čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere súčasťou Občianskeho zákonníka bol § 39, v zmysle ktorého
je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno vyhodnotiť ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že

svojim obsahom odporuje zákonu.

26. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a

sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V
súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

27. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne
ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej

republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k
podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych
noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom
členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k
využívaniu spomínaného oprávnenia.

28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd
sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

29. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným

podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu. Vzhľadom na skutočnosť, že
konanie o podanej sťažnosti sa skončilo zamietnutím sťažnosti oprávneného, nakoľko tento nebol
v uvedenej časti konania úspešný, a preto súd rozhodol tak, že oprávnenému nárok na náhradu trov
exekučného konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).