Uznesenie – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124213451
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Eva Vékonyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124213451.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyVékonyovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, D., 2/ E. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, D., 3/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
D., 4/ H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XXX, C. J., 5/ K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D.,
6/ AŽ sady, s. r. o., so sídlom Centrum 27/32, Považská Bystrica, IČO: 52 827 046, zastúpených JUDr.

Miroslavou Erbenovou, advokátkou, so sídlom Svätoplukova 32, Senec, proti žalovanému M. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XX, zastúpeného JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Tatranská
300/8, Považská Bystrica, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcov
1/ až 6/ proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín, č. k. 81C/68/2024-84 zo dňa 26. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa p r i z n á v a voči žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ až 6/ (ďalej len žalobcovia) sa podanou žalobou domáhali zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v k. ú. C.. Na návrh strán sporu bolo konanie na
prvom pojednávaní prerušené. Podaním zo dňa 14.07.2025 žalobcovia zobrali žalobu späť, pričom

neuviedli žiaden dôvod, pre ktorý tak učinili. Následne až na výzvu súdu uviedli, že žiadajú, aby nebol
žiadnej zo strán priznaný nárok na náhradu trov konania a v tejto súvislosti doplnili, že žalobu boli
nútení podať v dôsledku správania žalovaného, ktorý nereagoval na zaslaný návrh dohody. Ako dôvody,
pre ktoré zobrali žalobu späť uviedli skutkové okolnosti veci, hospodárnosť konania, ako aj možnosť
mimosúdneho vyriešenia veci.

2. Súd prvej inštancie v záhlaví označenom v uznesení konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby.
Výrokom II. rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

3. Po právnej stránke súd odôvodnil svoje rozhodnutie o náhrade trov konania ustanovením § 256 CSP,
keď uviedol, že žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania, keďže zobrali žalobu späť, hoci tak

učiniť nemuseli.

4. Súčasne uviedol, že nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
postup podľa § 257 CSP. Poukázal na to, že žalobcovia ako dôvod späťvzatia žaloby uviedli správanie
žalovaného, ktorý prejavil záujem o mimosúdne rokovanie až po začatí súdneho konania. To, že
žalovaný bol pred podaním žaloby pasívny a až po začatí súdneho konania prejavil ochotu mimosúdne

rokovať, súd nepovažoval za dôvod, pre ktorý boli žalobcovia nútení žalobu zobrať späť. Mal za to, že nič
žalobcomnebránilopokračovaťvkonaníavmimosúdnychrokovaniachsožalovaným,zaktorýmúčelomstrany sporu využili procesný inštitút v zmysle § 163 ods. 1 CSP prerušenie konania. Následne podľa
výsledku mimosúdnych rokovaní, by tak súd mohol posúdiť, či žalobcovia boli nútení podať žalobu a túto
následne vziať späť pre správanie žalovaného, resp. by mohol posúdiť úspech, či neúspech žalobcov

v konaní. Súd poukázal na to, že žalobcovia využili svoje dispozičné právo ešte v rámci plynutia lehoty,
počas ktorej bolo konanie prerušené. Z tohto dôvodu musia niesť aj procesné dôsledky takéhoto úkonu
vo forme znášania trov konania.

5. Súd prvej inštancie považoval za podstatné uviesť, že aj keď v prípade zastavenia konania pre

späťvzatie žaloby sa neposudzuje úspech či neúspech strán sporu vo veci samej, žalobcov poučil aj o
procesných nedostatkoch žaloby, ktoré doposiaľ neboli odstránené. Úspech žalobcov v konaní by bol
teda z tohto hľadiska otázny.

6. Proti výroku II. tohto uznesenia podali žalobcovia včas odvolanie, v ktorom žiadali, aby bol pri
rozhodovaní o trovách konania aplikovaný § 257 CSP a spochybnili svoje procesné zavinenie v zmysle

ust. § 256 ods. 1 CSP. Mali za to, že súd mal pri rozhodovaní zobrať do úvahy, že pred podaním
žaloby zaslali žalovanému návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo doložili aj
kópiou dokumentu nazvaného pokus o zmier, ktorým sa žalobca 3/ obrátil na žalovaného, ako aj kópiou
doručenky. Trvali na tom, že samotný žalovaný dal svojou nečinnosťou dôvod pre podanie žaloby, čo
mal súd zobrať do úvahy.

7. Poukázali na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol vlastné
hodnotiace kritéria, ktoré sa javia ako subjektívne. Argumentácia súdu ohľadne toho, že by bolo
možné až na základe výsledkov mimosúdnej dohody posúdiť dôvodnosť žaloby, je v rozpore s tým, že
mali snahu sa so žalovaným mimosúdne dohodnúť, avšak ten nejavil záujem. Odvolateľom sa javilo

nelogické, aby súd posudzoval výsledok mimosúdnych rokovaní a na ich základe uzavrel, či bola žaloba
podaná dôvodne, a to najmä za situácie, keď bez podania žaloby by v prejednávanej veci k žiadnym
mimosúdnym rokovaniam nebolo došlo.

8. Následne sa ohradili voči záveru súdu, že musia niesť procesný následok vo forme povinnosti

platiť náhradu trov konania žalovaného. K uvedenému uviedli, že „zavinenie nie je možné interpretovať
vdoslovnomjazykovomzmysle,alevovzťahukpríčinnejsúvislosti,vktorompríčinoujesprávaniestrany
sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany.“

9. Následne citovali časti súdnych rozhodnutí, ktoré podľa ich názoru podporujú dôvodnosť ich

odvolania. Konkrétne išlo o rozhodnutie, sp. zn. 14Co/21/2025 zo dňa 09.06.2025 a sp. zn.
11Co/93/2023 zo dňa 30.11.2023 Krajského súdu v Banskej Bystrici, rozhodnutie, sp. zn. 5Co/52/2024
zo dňa 25.11.2024 Krajského súdu v Prešove a sp. zn. 3Co/298/2017 zo dňa 12.07.2018 Krajského
súdu v Košiciach.

10.Žalovanývovyjadreníkpodanémuodvolaniunesúhlasilspoužitímustanovenia§257CSP.Poukázal
najmä na to, že žaloba nemá náležitosti potrebné pre úspech v konaní, čo v podstate konštatoval aj
konajúci súd v nadväznosti na nedostatočný žalobný petit.

11. Zdôraznil, že nespôsobil spor, nebol mu pred podaním žaloby doručený žiadny návrh dohody, na
čo poukazoval vo svojich vyjadreniach k podanej žalobe. Rovnako to, že súhlasil s prerušením konania,
ktoré prvotne navrhli žalobcovia, nepovažoval za dôvod, pre ktorý by mu nemal byť priznaný nárok na
náhradu trov konania.

12. Uzavrel, že pri rozhodovaní o nákladoch konania platia dve základné zásady, a to zásada úspechu
a procesného zavinenia. V danom prípade uplatnenie oboch zásad je v jeho prospech, pretože ten, kto
procesne zavinil konanie, boli žalobcovia a on sa v konaní iba bránil, pretože delenie, ktoré navrhovali,
nebolo v súlade s právnym poriadkom. Mal za to, že jeho argumenty uplatnené v súdnom konaní súd
akceptoval a pod ich ťarchou žalobcovia navrhli prerušenie konania a následne zobrali žalobu späť bez

akéhokoľvek nátlaku z jeho strany.

13. Taktiež skutočnosť, že so žalobcom je ochotný komunikovať a vec riešiť mimosúdne, nemá vplyv
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Poukázal na stretnutie, ktoré sa realizovalo dňa19.09.2025, na ktorom žalobcovia uznali, že sa jedná o zložitú vec, ktorá si vyžaduje preverenie
a po zisteniach z katastra nehnuteľností, Povodia Váhu a podobne, bude možné prikročiť k zrušeniu
a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenými
osobami a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súčasne uvádza, že uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I.,
ktorým bolo konanie zastavené, odvolaním napadnuté nebolo, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

15. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

16. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že strana
sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky
trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Citované ustanovenie §

255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Vo všeobecnosti
platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je v ust. § 256 ods. 1 CSP doplnená
zásadou procesného zavinenia.

19. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom procesného práva. Zavinenie však nie je možné

interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je
správanie sa strany sporu.

20. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo
vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a

skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak
je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý svojim
konaním spôsobil, že odpadol účel žaloby a priamo alebo nepriamo vyhovel žalobnej požiadavke, potom
je potrebné, aby niesol zodpovednosť za zastavenie konania žalovaný, keďže k zastaveniu konania
došlo v dôsledku príčinnej súvislosti medzi späťvzatím žaloby žalobcom a správaním žalovaného,

ktoré späťvzatie žaloby vyvolalo.

21. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého platí, že preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku nesie jedna zo strán sporu. Zmyslom tohto

ustanovenia je, že pri jeho aplikácii nemôže súd žiadnej zo strán (úspešnej, ani neúspešnej, či strane,
ktorá zavinila či nezavinila zastavenie konania) priznať náhradu trov konania. Moderovať je teda
možné aj trovy zastaveného konania, uplatnenie tejto výnimky je však možné len z „dôvodov hodných
osobitného zreteľa“. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek, bez ohľadu na
základné zásady rozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti

alebo zjavnej nespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov, by mali všeobecné súdy prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán,
ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej rozhodovacej činnosti v tejto otázke zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP by
malo byť aplikované s použitím tzv. užšieho testu primeranosti, v ktorom budú zohľadnené práva oboch

sporových strán, a to tak, že súd prihliadne nielen na pomery strany, ktorá sa dovoláva nepriznania
náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov dotknutá.22. Odvolací súd ďalej uvádza, že je viazaný odvolacími námietkami žalobcov, ktorí žiadali, aby bolo
zohľadnené,ževprejednávanejveciideoiudiciumduplexakpodaniužalobydošlovdôsledkusprávania
žalovaného, ktorý nereagoval na ich návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Považovali za podstatné, že k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku toho, že žalovaný už reaguje na
ich iniciatívu vec vyriešiť mimosúdne a je predpoklad, že by mohla byť uzavretá dohoda o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

23. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobcovia zobrali žalobu späť po prvom

pojednávaní, na ktorom ich súd prvej inštancie upovedomil aj o vadách žaloby. Následne strany prejavili
záujem o veci rokovať a po 5 mesiacoch od pojednávania žalobcovia zobrali žalobu späť. Učinili
tak písomným podaním zo dňa 14.07.2025, v ktorom neuviedli žiaden dôvod, ktorý by ich mal viesť
k takémuto postupu. Až na výzvu súdu uvedené podanie doplnili o dôvody, ktoré sú uvedené v odstavci
1 tohto rozhodnutia, a ktoré boli formulované všeobecne.

24. Napriek tomu, že stranám sporu bol daný priestor pre uzavretie dohody, tak k mimosúdnemu
vyriešeniu veci nedošlo. Žiadna strana v odvolacom konaní ani netvrdila, že by v najbližšej dobe
malo dôjsť k uzavretiu dohody ohľadne predmetu sporu, teda o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva.

25. V čase rozhodovania súdu o zastavení konania tu bola (ako uviedli aj samotní odvolatelia
v podanom odvolaní) možnosť, že vec bude vyriešená mimosúdne, pričom z mailovej komunikácie
právnych zástupcov (čl. 76) vyplynulo, že takéto riešenie nebude spočívať v uzavretí dohody o zrušení
avyporiadanípodielovéhospoluvlastníctva,alevdohodespoluvlastníkovoužívaníveci.Ztohtopohľadu
by išlo o dohodu o hospodárení so spoločnou vecou, ktorá súvisí s predmetom konania, avšak sa ňou

nerieši samotný predmet konania.

26. Súčasne odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že skutočnosť, že v budúcnosti
môže (a nemusí) byť vec vyriešená dohodou strán sporu, mimo súdneho konania, resp. to, že žalovaný
po začatí súdneho konania prejavil ochotu viesť mimosúdne rokovania o vyriešení veci, nepredstavuje

takú objektívnu skutočnosť, pre ktorú boli žalobcovia nútení vziať žalobu späť.

27. Tak, ako uviedol súd prvej inštancie, nič nebránilo žalobcom ďalej pokračovať v konaní a súčasne
sa pokúšať vec vyriešiť dohodou strán sporu. Vyššie uvedené skutočnosti nie sú dôvodom, pre ktorý by
konanie nemohlo byť vedené. Ak za tejto situácie žalobcovia zobrali žalobu späť, tak procesne zavinili

zastavenie konania v zmysle ust. § 256 CSP.

28. Súčasne neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP.
Tak, ako bolo uvedené vyššie, takéto dôvody musia byť svojou povahou výnimočné, a aplikácia tohto
ustanovenia musí viesť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a nespravodlivosti.

29. Samotná skutočnosť, že po začatí konania žalovaný prejavil ochotu riešiť vec so žalobcami,
nemá charakter takejto výnimočnej okolnosti. Okrem toho, k mimosúdnemu vyriešeniu veci doposiaľ
nedošlo, a to, či k nemu dôjde, je len možné, ale nie isté. Taktiež skutočnosť, že by žalobcovia pred
podaním žaloby vyvinuli snahu dosiahnuť zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na

základe dohody, je zavádzajúca, nakoľko na preukázanie uvedeného tvrdenia, žalobcovia predložili
listinu nazvanú „Pokus o zmier“, ktorou sa na žalovaného obrátil výlučne žalobca 3/. Z obsahu tejto
listiny nie je možné vyvodiť, že by bol tento úkon realizovaný všetkými žalobcami, resp. že by žalobca
3/ konal v ich mene.

30. Ostatní žalobcovia tak nepreukázali svoje tvrdenie ohľadne neochoty žalovaného s nimi rokovať, čo
ich viedlo k podaniu žaloby. Súčasne je potrebné znova zopakovať, že v čase vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie, nebola žiadna dohoda, ktorou by sa riešil predmet sporu, uzavretá (a podľa vyjadrenia
žalovaného, k podanému odvolaniu k nej nedošlo ani po stretnutí dňa 19.09.2025).

31. Taktiež charakter súdneho konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (iudicium
duplex) nepredstavuje takú skutočnosť, ktorá by neumožnila postup podľa § 256 CSP, resp. by
predstavovala výnimočnú okolnosť podľa § 257 CSP. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na závery
vyslovenévnálezeÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,č.k.III.ÚS138/2022z23.júna2022,vzmyslektorého “samotná skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je dôvodom na
to, aby z ústavného hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto konaní si

každá zo strán má znášať svoje trovy.“ Inými slovami, ústavný súd uzavrel, že vedenie takéhoto konania
so všetkými jeho špecifikami, neodôvodňuje záver, že by mala každá strana znášať svoje trovy konania,
ale je potrebné sa vysporiadať s úspechom strán v spore. Je teda zrejmé, že samotný charakter konania
nie je výnimočnou okolnosťou v zmysle ust. § 257 CSP a ani nevylučuje, že tu jedna strana sporu bude
niesť procesnú zodpovednosť za zastavenie konania.

32. Ak žalobcovia poukazovali v podanom odvolaní na rozhodovaciu činnosť iných odvolacích súdov,
tak je potrebné uviesť, že väčšina týchto rozhodnutí vychádza zo skutkového stavu, keď medzi stranami
sporu došlo k uzavretiu dohody, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Ich závery sú preto na prejednávanú
vec nepoužiteľné. Okrem toho, pokiaľ ide o to, že spor má povahu iudicium duplex, tak Krajský súd
v Banskej Bystrici v rozhodnutí, sp. zn. 11Co/93/2023 zo dňa 30.11.2023 v takomto konaní nevylúčil

možnosť použitia ustanovenia § 257 CSP, avšak samotný charakter konania nepovažoval za dôvod
odôvodňujúci takýto postup. Skutková situácia, na ktorú krajský súd reagoval, bola opäť odlišná ako
v prejednávanej veci, keď nebolo preukázané, že by skutočne všetci žalobcovia pred podaním žaloby
vyvinuli snahu o vyriešenie veci dohodou.

33. Pokiaľ žalobcovia namietali určitú vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tak
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zrozumiteľne uviedol, podľa akého zákonného ustanovenia
rozhodol, následne sa zaoberal procesným zavinením žalobcov vo vzťahu k zastaveniu konania, pričom
vyhodnotil tvrdenia žalobcov, ktoré na jeho výzvu po späťvzatí žaloby uviedli a následne sa zaoberal
aj dôvodnosťou použitia ust. § 257 CSP na prejednávanú vec. Dôvody jeho rozhodnutia sú dostatočne

rozpoznateľné, nečinia ho nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov alebo vnútorný rozpor.

34. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd záverom opätovne konštatuje, že žalobcovia v úkone,
v ktorom zobrali svoju žalobu späť, neuviedli žiaden dôvod, pre ktorý tak učinili. Konštatovali len, že
si uplatňujú svoje dispozičné práva. Učinili tak až na výzvu súdu a dôvody svojho konania formulovali

všeobecne.

35. Súčasne žalobcovia spoľahlivo nepreukázali, že žaloba bola podaná pre správanie žalovaného,
ktorý napriek ich snahe odmietol vec riešiť dohodou. Súčasne k späťvzatiu neprišlo v priamej príčinnej
súvislosti s uzavretím dohody, ktorou by sa predmet sporu vyriešil alebo by sa inak upravili vzťahy

medzi stranami sporu. Za týchto okolností samotná skutočnosť, že po začatí konania žalovaný prejavil
ochotu o veci komunikovať a prípadne sa dohodnúť, nezbavuje žalobcov procesnej zodpovednosti za
zastavenie konania a nepredstavuje ani výnimočnú okolnosť v zmysle ust. § 257 CSP.

36. Za tejto situácie je možné uzavrieť, že k zastaveniu konania prišlo z procesnej viny žalobcov, ktorí

si museli byť vedomí, že podanie žaloby je nevyhnutne spojené so zodpovednosťou za priebeh konania
a za jeho náklady. Aplikácia § 257 CSP na rozhodovanie o trovách konania, nebola v danom prípade
podľa odvolacieho súdu dôvodná, keďže jej účelom je odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej
nespravodlivosti. Odvolaciemu súdu sa nejaví neprimerane tvrdé, aby bola na úhradu trov konania
zaviazaná tá strana konania, ktorá iniciovala súdne konanie, ktoré následne po prvom pojednávaní

žiadala zastaviť, s tým, že prvotne ani neuviedla žiaden dôvod pre takéto svoje procesné konanie. Ako
bolo uvedené vyššie, nebolo preukázané ani také správanie žalovaného, ktoré by nútilo žalobcov vziať
žalobu späť, nakoľko by dôvod jej podania odpadol.

37. Odvolací súd zároveň uvádza, že pri späťvzatí žaloby sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

aplikuje prednostne ustanovenie § 256 ods. 1 CSP a len v prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať podľa § 257 CSP (čo
však nebol podľa odvolacieho súdu daný prípad, vzhľadom na vyššie uvedené).

38. Vzhľadom na túto skutočnosť, podľa odvolacieho súdu možno konštatovať, že k zastaveniu konania

došlo procesným zavinením žalobcov a rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v súlade so
zákonom, a preto ho odvolací súd v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 CSP.39. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku II. o náhrade trov konania potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný,

a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).