Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200106
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200106.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových
samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne
zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných
prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina,
IČO: 00 151 866, za účasti: 1/ Šimon PLUS, s.r.o., so sídlom Priekopská 3690/74, 036 08 Martin, IČO:

36 432 911, 2/ Mesto Martin, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2021/030484-002 zo dňa 29. septembra 2021,
v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
ZA-30S/37/2022- 127 zo dňa 13. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 23.04.2021 predložil ďalší účastník 1 - spoločnosť Šimon PLUS, s.r.o. (ďalej aj „navrhovateľ“)
Okresnému úradu Martin, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj „prvostupňový správny
orgán“) oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Bytový dom a objekt občianskej vybavenosti,
Rybárske, Martin - Priekopa“, t. j. návrh na začatie zisťovacieho konania v zmysle § 18 ods. 2 písm. d) a
§ 29 ods. 1 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon EIA“). Účelom predloženého
oznámenia o zmene navrhovanej činnosti bolo dobudovanie nového (v poradí šiesteho) bytového domu
s 32 bytovými jednotkami v I. etape a objektu občianskej vybavenosti v II. etape, v ktorom je uvažovaná
prevádzka kaviarne, resp. pivárne.
2. Na základe podaného oznámenia navrhovateľa bolo začaté správne konanie podľa zákona EIA
za účelom posudzovania predpokladaných vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.
Prvostupňový správny orgán oznámil všetkým známym účastníkom konania začatie správneho konania,

zverejnil oznámenie o predložení zmeny navrhovanej činnosti na webovom sídle podľa § 29 ods. 6
zákona EIA, zverejnil informáciu pre verejnosť na úradnej tabuli podľa § 24 ods. 1 zákona EIA a zaslal
žiadosť o stanovisko rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a mestu Martin
ako dotknutej obci. V stanovenej lehote prejavil žalobca ako verejnosť záujem na navrhovanej činnostipodľa § 24 ods. 3 zákona EIA podaním zo dňa 03.05.2021, doručeným prvostupňovému správnemu
orgánu dňa 03.05.2021.
3. Dňa 21.05.2021 prvostupňový správny orgán listom oznámil, že účastníci konania sa môžu oboznámiť

s podkladmi na vydanie rozhodnutia a v súlade s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) upovedomil účastníkov
konania a zúčastnené osoby o možnosti nahliadnuť do spisového materiálu a vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Toto právo využil žalobca, pričom
podaním zo dňa 21.05.2021 (označeným ako písomná konzultácia podľa § 63 a § 65g zákona EIA)

oznámil rovnaké pripomienky, než aké uplatnil v písomnom vyjadrení zo dňa 03.05.2021.
4. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 01.06.2021 v predmetnej veci rozhodnutie č. OU-MT-
OSZP-2021/006656-017/Ha (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol podľa § 29 zákona
EIA a Správneho poriadku tak, že zmena navrhovanej činnosti „Bytový dom a objekt občianskej
vybavenosti, Rybárske, Martin - Priekopa“, ktorá sa bude realizovať na katastrálnom území V., na
parc. č. KN-C XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX,

XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, sa nebude posudzovať podľa
zákona EIA. Zároveň prvostupňový správny orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia podľa § 29
ods. 13 zákona EIA určil opatrenia, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie (v
celkovom počte 7 opatrení, viď bod 3 napadnutého rozsudku).
5. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán identifikoval vplyvy zmeny navrhovanej

činnosti s tým, že dôjde k zvýšeniu hlučnosti, vibrácií a prašnosti, no ovplyvnenie miestnej klímy sa
nepredpokladá, nové zdroje znečistenia ovzdušia nevzniknú s výnimkou mierneho zhoršenia dôsledkom
zvýšenej dopravy, vplyv na povrchové a podzemné vody sa neočakáva, vplyv na pôdu bude minimálny,
odpadbudelikvidovanýoprávnenýmsubjektom.Tiežkrajinnáštruktúrasanezmení,vplyvnabiodiverzitu
bude malý, vegetácia sa nahradí zelenou strechou a výsadbou stromov, zmena navrhovanej činnosti

nezasahuje do chráneného územia a celková zmena nebude mať negatívny vplyv na obyvateľov.
6. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že z vyhodnotenia neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili
realizácii navrhovanej činnosti po akceptovaní a zapracovaní pripomienok a realizácii navrhovaných
opatrení. Informácie použité v oznámení o zmene sú dostatočné na to, aby bolo možné vydať
rozhodnutie. K stanovisku žalobcu uviedol, že ho berie na vedomie a jeho obsah vyhodnotil ako

stanovisko bez pripomienok, z ktorého nevyplynuli žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo nutné uviesť
vo výroku. Vykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA nepovažoval za potrebné vzhľadom na to, že
žalobca nepredniesol nové skutočnosti, resp. požiadavky.
7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca v odvolaní namietal, že: 1)
v prvostupňovom rozhodnutí nie sú vyhodnotené kritériá z prílohy č. 10 zákona EIA, orgán verejnej

správy bol povinný použiť tieto kritériá, no ohľadne týchto kritérií absentuje správna úvaha; 2)
prvostupňovérozhodnutienepopisujeanirámcovopriameanepriamevplyvynaživotnéprostredie,preto
je nepreskúmateľné a arbitrárne, neboli porovnané výhody zámeru voči súčasnému stavu, ani variantné
riešenia, ktoré vôbec neboli zabezpečené, preto sú uložené zmierňujúce opatrenia nevykonateľné;
3) je nepochybná prednosť ustanovení Aarhuského dohovoru, pričom žalobca poukázal aj na čl. 41

Charty základných práv EÚ s tým, že zákon EIA bol aplikovaný v rozpore s Aarhuským dohovorom.
Žalobca poukázal na čl. 4 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého verejnosť má právo na informácie o
životnom prostredí formou a spôsobom, aký si sama zvolí, a podľa žalobcu toto právo bolo odmietnuté s
odôvodnením,žetakátopovinnosťorgánuverejnejsprávyzozákonapriamonevyplýva;4)bolozmarené
právo žalobcu na konzultácie, bolo porušené ustanovenie § 3 ods. 2 Správneho poriadku a § 63 zákona

EIA. Boli porušené legitímne očakávania a zásada dobrej verejnej správy, neboli dodržané smernice
EÚ. Žalobca tiež uviedol, že v rámci odvolacieho konania žiada oboznámiť s podkladmi podľa § 23 ods.
1 Správneho poriadku a mať možnosť vyjadriť sa k nim podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku ešte pred
rozhodnutím o odvolaní.
8. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2021/030484-002 zo dňa

29.09.2021 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Podľa § 59 ods.
2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odvolacie
námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

I. Konanie pred správnym súdom
9. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia) ich zrušenia a vrátenia veci
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Správnou žalobou sa žalobca domáhal ajpreskúmania zákonnosti iného rozhodnutia žalovaného č. OU- ZA- OVBP2-2021/040073- 002 zo dňa
19.10.2021. Krajský súd v Žiline preto uznesením vylúčil preskúmavané rozhodnutie na samostatné
konanie vedené pod sp. zn. 30S/37/2022.

10. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva podľa § 3
ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, o správnej žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. ZA- 30S/37/2022 zo dňa 13.09.2023 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“), tak že ju ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Zároveň rozhodol, že žalobcovi a ďalším

účastníkom konania v rade 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznáva.
11. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd zdôraznil, že žaloba podaná žalobcom je
správnou žalobou zainteresovanej verejnosti, pri ktorej musí žalobca tvrdiť porušenie verejného záujmu
v oblasti životného prostredia. Správny súd tiež pripomenul, že je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej
žaloby a nie je oprávnený všeobecne a nekonkrétne formulované žalobné body tvrdenej nezákonnosti
za žalobcu konkretizovať a vyhľadávať. Správny súd uviedol, že rozsah a obsah súdneho prieskumu

určuje žalobca v podanej správnej žalobe a jej rozšírenie je možné len do uplynutia lehoty na jej podanie,
pritom na námietky prednesené po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby a na jej rozšírenie (napr. v
replike a v podaní, ktorým žalobca oznámil neúčasť na pojednávaní) neprihliadal. Správny súd poukázal
na obsah správnej žaloby podanej žalobcom, ktorá v bode 1, 2 a 3 neobsahuje konkrétne námietky
ohľadom tvrdenej nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Poukázal aj na opakujúce sa námietky

žalobcu bez uvedenia konkrétnej súvislosti s prejednávanou vecou.
12. Ohľadom námietky absencie žalobcom navrhovaných opatrení vo výroku prvostupňového
rozhodnutia, správny súd poukázal na obsah podaní žalobcu, ktoré doručil v priebehu prvostupňového
konania ako dotknutá verejnosť. Z tých podľa správneho súdu nie je zrejmé, aké konkrétne opatrenia
žalobca navrhoval vo vzťahu k posudzovanej zmene navrhovanej činnosti. Podania obsahovali len

opis účelu a zmyslu zákona EIA, požiadavku na riadne vysvetlenie priamych a nepriamych vplyvov
v rozhodnutí, porovnanie variantov, určenie environmentálnych opatrení a ich záväzné ukotvenie pre
nasledujúce povoľovacie procesy. Tiež v nich žalobca žiadal, aby zmierňujúce opatrenia určené ako
záväzné podmienky obsahovali najmä prvky zelenej infraštruktúry a obnovy biodiverzity (podľa § 2 písm.
zh/ až zj/ zákona č. 543/2002 Z. z.), opatrenia ochrany vôd (podľa § 5 až 11 vodného zákona), opatrenia

realizácie Programu odpadového hospodárstva a opatrenia realizácie obehového hospodárstva, pričom
odkázal na internetovú stránku, kde mal byť zverejnený jeho zoznam opatrení a pripomienok. Žalobca
tiež uviedol, že z dôvodu zásady zdržanlivosti vlastné vyhodnotenie a pripomienky k zámeru nezasiela.
Správnysúdpripomenul,žeprvostupňovýsprávnyorgánvyhodnotilpripomienkyžalobcuakostanoviská
bez pripomienok, z ktorých nevyplynuli žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo nutné uviesť vo výrokovej

časti rozhodnutia, resp. ako upozornenie na dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov. Takto
formulované pripomienky žalobcu sú, aj podľa správneho súdu, všeobecné, neurčité a nezohľadňujú
charakter posudzovanej zmeny navrhovanej činnosti, preto obstojí argumentácia správnych orgánov, že
žalobca neuviedol žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo potrebné uviesť vo výroku prvostupňového
rozhodnutia.

13. Podľa správneho súdu z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ktoré
stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako ich prvostupňový správny orgán vyhodnotil a aj ktoré
podmienky v nich uvedené zohľadnil a následne preniesol do výroku prvostupňového rozhodnutia.
Správny súd zopakoval, že z obsahu podaní žalobcu, ktoré doručil v priebehu prvostupňového konania
ako dotknutá verejnosť, nie je zrejmé, aké konkrétne opatrenia navrhoval vo vzťahu k posudzovanej

zmene navrhovanej činnosti.
14. Podľa správneho súdu je nepravdivé aj tvrdenie žalobcu, že v odvolaní jasne pomenoval svoje
environmentálne záujmy a naznačil, ako ich navrhuje riešiť, pretože v odvolaní vytýkal prvostupňovému
správnemu orgánu nevyhodnotenie kritérií uvedených v prílohe č. 10 zákona EIA, nepreskúmateľnosť
prvostupňového rozhodnutia, aplikáciu zákona o EIA v rozpore s Aarhuským dohovorom a nevykonanie

konzultácií.
15. Podľa správneho súdu ani zo žalobných námietok nie je možné vyvodiť, aké konkrétne opatrenia
na zmiernenie a na elimináciu vplyvov posudzovanej zmeny navrhovanej činnosti žalobca navrhoval, a
ktoré mali byť vzaté do úvahy orgánmi verejnej správy a prečo. Opätovne v tejto súvislosti správny súd
konštatoval, že žalobca v administratívnom konaní neuviedol žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo

potrebné uviesť vo výroku rozhodnutia. Správny súd upozornil aj na to, že vo výroku prvostupňového
rozhodnutia sú uvedené podmienky týkajúce sa zakomponovania výsadby drevín a ochrany vôd, pritom
žalobca konkrétne nerozporoval ani to, prečo sú tieto uložené podmienky nedostačujúce.16. V napadnutom rozsudku správny súd poukázal aj na to, že z administratívneho spisu zistil,
že navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak, že odvolanie žalobcu podporil a navrhol
zmeniť prvostupňové rozhodnutie s tým, že sa majú doplniť konkrétne podmienky, aby sa predišlo

možným nejasnostiam v budúcnosti (ohľadom zriadenia zelenej strechy, výsadby drevín, použitia
environmentálne vhodných materiálov či opatrení na zlepšenie infiltrácie dažďovej vody). Podľa zistení
správneho súdu žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí tieto návrhy neakceptoval s odôvodnením, že
neboli uplatnené v zákonnej lehote (boli uplatnené až v odvolacom konaní) a v súlade so zákonom
EIA, preto sa nimi nezaoberal. Správny súd poukázal aj na konštatovanie žalovaného, podľa ktorého je

navrhovateľ povinný rešpektovať podmienky uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia, pričom
ďalšie opatrenia môže realizovať dobrovoľne. V tejto súvislosti žalobca namietal nezáujem orgánu
verejnej správy o ochranu životného prostredia, formalistický postup žalovaného a jeho zaujatosť.
Správny súd však konštatoval, že požiadavka navrhovateľa na konkretizáciu opatrení nesvedčí o
nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí a vzhľadom na žalobcom vznesene námietky dospel k
záveru, že uložené opatrenia sú dostatočné.

17. Podľa správneho súdu nebola porušená ani zásada rovnosti účastníkov konania tak, ako to namietal
žalobca. Správny súd konštatoval, že orgány verejnej správy prihliadali na podania žalobcu, žalobcovi
bolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa k nim, pričom v rámci odvolacieho
konanianebolizabezpečenéžiadneinépodkladyakotie,kuktorýmsamalmožnosťvyjadriťaoboznámiť
sa s nimi. Navyše žalobca v správnej žalobe nevzniesol konkrétne námietky a časť jeho argumentácie

sa netýka preskúmavaného rozhodnutia.
18. Námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutí správny súd považoval za nedôvodné. Konštatoval, že
preskúmavané a prvostupňové rozhodnutia spĺňajú požiadavky zákona EIA a Správneho poriadku. Z
obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva predmet zmeny navrhovanej činnosti, priebeh konania,
úvahy prvostupňového správneho orgánu a vyhodnotenie stanovísk dotknutých orgánov, rezortného

orgánu, dotknutej obci aj podaní žalobcu, aj spôsob riešenia identifikovaných vplyvov, či vysporiadanie
sa s požiadavkou na vykonanie konzultácií. Podľa správneho súdu aj žalovaný uviedol podrobnú
argumentáciu k odvolacím námietkam žalobcu, v ktorej vysvetlil, čo je predmetom zisťovacieho konania,
z čoho sa vychádza pri rozhodovaní, že v tomto prípade neboli prekročené medzné hodnoty alebo
limity ustanovené osobitnými právnymi predpismi a že neboli porovnávané variantné riešenia, pretože

požiadavka variantného riešenia z ustanovenia § 29 zákona EIA pre tento prípad nevyplýva. Žalobca
túto argumentáciu nenapáda konkrétnymi žalobnými námietkami.
19. Za nedôvodnú bola správnym súdom označená aj námietka nevykonania konzultácií. Správny súd
konštatoval, že na vykonanie konzultácii podľa § 63 zákona EIA neexistuje právny nárok a rozsah a
spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku určuje správny

orgán. Správny súd poukázal na prvostupňové rozhodnutie, v ktorom prvostupňový správny orgán
vzhľadom na úroveň spracovania oznámenia a s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých
subjektov dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené v rámci správneho konania sú postačujúce na
rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Tento postup
ajpodľasprávnehosúduobstojí,pretožekonzultáciemôžumaťpísomnúajústnupodobu(vychádzajúcz

§63a§65gods.1zákonaEIA),pričomobsahkonzultáciíjelendemonštratívnevymedzený.Žalobcaani
v administratívnom konaní ani v žalobe neuviedol konkrétne dôvody ani námietky, ktoré by preukazovali
potrebu ústnej formy konzultácií. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/42/2022 zo dňa 29.06.2023 a tiež čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru,
podľa ktorých je prípustná aj písomná forma účasti verejnosti, pričom za postačujúce sa považuje

umožnenie oboznámenia sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadrenia sa k nim. Ani smernica 2014/52/
EÚ nezakladá právny nárok na konzultácie, len požiadavku na zabezpečenie prístupu k informáciám a
zohľadnenie výsledkov konzultácií ako jedného z podkladov pre rozhodnutie.
II. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
20. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že

správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
správnemu súdu na ďalšie konanie.
21. Zároveň sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd inicioval konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym
dvorom Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“). Dôvodom žiadosti sťažovateľa o predloženie

prejudiciálnej otázky malo byť zistenie súladu aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné
prostredie so zmluvami v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Konkrétne zistenie 1) či samotná
podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva verejnosti
smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvovurčitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „smernica EIA“); 2) či výklad
práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, je v súlade so smernicou EIA; 3) či
výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácií pre verejnosť,

je v súlade so smernicou EIA; 4) či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov EÚ vo veci
posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom EÚ; 5) či nedostatočne eurokonformný
výklad jednotlivých inštitútov je v súlade s právom EÚ; 6) či výklad práva, že uplatnenie pripomienok
verejnosti po prejavení záujmu na konaní podaním odvolania nemožno brať ako riadne uplatnenie
pripomienok, je v súlade s právom EÚ a smernice EIA; 7) či domáhanie sa priamej účinnosti smernice

EIA v konaniach o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ak výklad práva orgánmi verejnej moci
nie je eurokonformný, je v súlade s právom EÚ.
22. V rámci vymedzeného sťažnostného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol
sťažovateľ najmä tieto sťažnostné body:
- správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie správneho orgánu, že zámer nespôsobuje
žiadne významné vplyvy, resp. významné zhoršenie stavu životného prostredia, čo nezodpovedá

administratívnemu spisu. V administratívnom spise sa síce nachádza tvrdenie, že zámer nespôsobuje
významné vplyvy, ale toto tvrdenie nie je podložené na celkovom zaťažení územia a vplyvoch na
jednotlivé prahové hodnoty jednotlivých častí životného prostredia;
- pripomienky a odvolacie námietky sťažovateľa boli relevantné a konkrétne. Preto je nesprávny záver
správneho súdu o tom, že správne orgány riadne vyhodnotili tieto pripomienky. Správny súd tiež

nesprávne posúdil význam pripomienok v procesoch posudzovania vplyvov na životné prostredie;
- správny súd vo svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil účel zákona EIA, ako aj postavenie
verejnosti v konaniach podľa zákona EIA. Špekulácie spochybňujúce všeobecne prospešný úmysel
žalobcu sú zľahčovaním jeho postavenia;
- podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť,

neboli posudzované v kontexte § 17 zákona o životnom prostredí. Tieto požiadavky správny súd
zľahčoval rovnako, ako zľahčoval obsah žaloby a nedôslednosť pri postupe správnych orgánov.
Správny súd nesprávne právne posúdil postup správnych orgánov pri vysporiadaní sa s pripomienkami
sťažovateľa. Správne orgány sa nevysporiadali s konkrétnymi pripomienkami sťažovateľa a neposúdili
ich opodstatnenosť v odôvodnení rozhodnutia;

- rozhodnutie správneho orgánu musí byť zrozumiteľné a preskúmateľné a ak ekologické združenie
nemá právny nárok na implementáciu pripomienok smerujúcich k ochrane životného prostredia, má
právny nárok na také rozhodnutie, ktoré dáva odpovede na otázku, prečo navrhované opatrenia neboli
implementované. Ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné, nemôžu byť závery správneho
súdu postavené na záveroch správneho orgánu;

-správnysúdnesprávneposúdilajporušenieAarhuskéhodohovoruatovčastizverejňovaniainformácií,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci, a nesprávne právne posúdil rozsah zverejnených informácií
vo vzťahu k navrhovanej činnosti. Informácie neboli sťažovateľovi sprístupnené spôsobom, ktorým to
požadoval ani prostredníctvom automatického zverejňovania;
- k nesprávnemu právnemu posúdeniu dospel správny súd aj pri vyhodnotení námietky absencie

konzultácií. Konzultácie sú podľa § 63 zákona o EIA povinným inštitútom, ktorý sa má realizovať na
ústnom pojednávaní a nemožno ho nahradiť zaslaním odôvodneného vyjadrenia alebo vyjadrením sa
k podkladom rozhodnutia. Sťažovateľovi bolo znemožnené vykonanie konzultácií podľa § 63 ods. 1
zákona EIA a správny súd charakter konzultácií nesprávne posúdil;
- správny súd nesprávne posúdil aj obsah žaloby a pripisoval na ťarchu sťažovateľa všeobecnosť

správnej žaloby, ktorá ale bola následkom všeobecnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu.
Vecná a konkrétnejšia argumentácia by bola možná, ak by správne orgány vo svojich rozhodnutiach
uviedli svoje úvahy spôsobom zodpovedajúcim právnym predpisom. Rozhodnutia obsahovali iba vecné
posúdenie bez právneho posúdenia, preto sťažovateľ nemohol správnu žalobu založiť na konkrétnych
porušeniach hmotnoprávnych predpisov;

- správny súd zľahčoval postavenie žalobcu, v dôsledku čoho k nemu pristupoval predpojato a
diskriminačne.
23. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadrili.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
24. Prejednávaná vec bola dňa 07.02.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie
senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/2/2024.25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP],
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.

1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1
SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho
súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
27. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA: „Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene
navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo
k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude

posudzovať podľa tohto zákona.“
28. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA: „Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena
bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v
prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.“
29. Podľa § 29 ods. 13 zákona EIA: „Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní,

okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa
navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v
ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona,
výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie.“

30. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA: „Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov
alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom
alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou
verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.“
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

31. Predmetom kasačného konania v danej veci bol napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol
žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov o tom, že zmena navrhovanej činnosti „Bytový dom a objekt občianskej vybavenosti, Rybárske,
Martin - Priekopa“ sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Prvostupňovým rozhodnutím boli zároveň
uložené podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv zmeny navrhovanej činnosti na životné

prostredie.
32. Kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie,
ktorémupredchádzalo,najmäztohopohľadu,čikasačnénámietkysťažovateľasúspôsobiléspochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje za potrebné hneď na úvod poukázať
na obsah kasačnej sťažnosti, ktorý bol na mnohých miestach neurčitý, neadresný, formulovaný vo

všeobecnej rovine, s prejednávanou vecou nesúvisiaci (napr. tvrdenia o údajnej antikampani proti
sťažovateľovi). Kasačný súd pripomína, že kvalita kasačnej sťažnosti v značnej miere predurčuje
obsah rozhodnutia kasačného súdu a všeobecná či strohá kasačná argumentácia vedie k vybaveniu
kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov (porovnaj napr. aj nasledovné rozhodnutia
kasačného súdu - sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024, sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023).

33. V predmetnej veci bol pritom kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej
sťažnosti a sťažnostnými bodmi, keďže napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom bol správny
súd viazaný žalobnými bodmi.
34. Námietku nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že prvostupňový orgán nezohľadnil
náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.

Výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje náležitosti ustanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, a
to určenie, že navrhovaná činnosť „Bytový dom a objekt občianskej vybavenosti, Rybárske, Martin -
Priekopa“ nepodlieha posudzovaniu podľa zákona EIA, a zároveň určenie (siedmych) podmienok, ktoré
eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a ktoré vyplývajú zo stanovísk príslušných orgánov
v podobe pripomienok, ktoré boli prvostupňovému orgánu riadne doručené v súlade s § 23 ods. 4 zákona

o EIA.
35. K otázke aplikácie ustanovenia § 29 ods. 13 zákona EIA a uvedenia opatrení vo výroku
prvostupňového rozhodnutia kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 7Svk/19/2021 zo dňa 29.03.2023, podľa ktorého ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA, aleani iné ustanovenia zákona EIA, neurčujú, o aké podmienky má ísť a ich určenie je tak prenechané
samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu
správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či

nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom. Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť
samotné opatrenia, ale len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje
zo zákonných medzí. Osobitne kasačný súd cituje z bodu 12 tohto rozsudku (sp. zn. 7Svk/19/2021),
ktorý platí aj pre prejednávanú vec: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu
uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že

judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi
navrhovanej činnosti. Tým si však nesprávne zamieňa otázku, či môže v administratívnom konaní
navrhovať určité konkrétne opatrenia, s otázkou, či môže vznášať konkrétne námietky proti tomu, ako
posudzujúci orgán o príslušných opatreniach rozhodol. Podľa kasačného súdu žalobca v prerokúvanej
veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové
a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich

neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Faktom však je, že žalobca žiadne takéto konkrétne
dôvody neuviedol, ale obmedzil sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania
na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby. Potom však
správny súd nepochybil, ak na základe takto všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že
nemôže žalovanému vytknúť žiadne pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného

správneho uváženia).“
36. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, podľa ktorého z obsahu odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ktoré stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako
ich prvostupňový správny orgán vyhodnotil a aj ktoré podmienky v nich uvedené zohľadnil a
následne preniesol do výroku prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán zohľadnil aj

podanie sťažovateľa (z 03.05.2021, následne opakovane uplatnené 21.05.2021) a vzhľadom na jeho
všeobecnosť ho vyhodnotil ako stanovisko bez pripomienok. V tomto podaní sťažovateľ všeobecne
formuloval požiadavky na prvky zelenej infraštruktúry a obnovy biodiverzity, na opatrenia zabezpečujúce
ochranu vôd, tiež opatrenia zabezpečujúce realizáciu Programu odpadového hospodárstva SR a
opatrenia na realizáciu obehového hospodárstva a odkázal na internetovú stránku, kde mal byť uvedený

ním vytvorený zoznam opatrení a pripomienok. Kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom, že takto
formulované pripomienky sú neurčité, všeobecné a nezohľadňujúce charakter posudzovanej zmeny
navrhovanej činnosti.
37. Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s predmetnou námietkou poukazoval aj na rozpor s § 17 zákona o
životnom prostredí, aj takto formulovaná námietka je nedôvodná. K výkladu § 17 zákona o životnom

prostredí sa už Najvyšší správny súd SR vyjadril v rozsudku sp. zn. 2Svk/25/2022 zo dňa 26.10.2023,
bode 18, nasledovne: „ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o životnom prostredí ustanovuje všeobecnú
povinnosť každého predchádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia. Predmetné
ustanovenie sa tak týka najmä povinností stavebníka (v tomto konaní ďalšieho účastníka konania), nie
správneho orgánu vydávajúceho stavebné povolenie. Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako z uvedeného

ustanovenia žalobca vyvodil nedostatočnosť zdôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a keďže žalobca
svoje posúdenie neoprel o nijaké ďalšie ustanovenia ani dôkladnejšie nevysvetlil, kasačný súd nemohol
vzhliadnuť dôvodnosť takejto námietky. Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na prejednávajúcu vec
týkajúcu sa konania podľa zákona EIA.
38. Pokiaľ sťažovateľ vytýka správnemu súdu, že na jeho ťarchu pripisoval všeobecnosť správnej

žaloby, pritom tá je podľa sťažovateľa len následkom všeobecnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho
orgánu, kasačný súd s touto námietkou nesúhlasí. Kasačný súd, rovnako ako správny súd, považuje
prvostupňovéapreskúmavanérozhodnutiezariadneodôvodnené(vsúladesozákonomEIAiSprávnym
poriadkom). V prvostupňovom rozhodnutí prvostupňový správny orgán uviedol, čo je predmetom
navrhovanej činnosti, zhrnul celkový priebeh konania (viď body 2 a 3 tohto rozsudku), zhrnul zaslané

stanoviská dotknutých orgánov a subjektov, ako aj podania žalobcu, ktoré aj jednotlivo a riadne
vyhodnotil (str. 4 až 7 prvostupňového rozhodnutia), identifikoval vplyvy na jednotlivé zložky životného
prostredia, uviedol aj spôsob riešenia identifikovaných vplyvov, a obsiahol aj vysporiadanie sa s
požiadavkou na vykonanie konzultácií. Tvrdenie žalobcu, že „právny záver, že zámer nespôsobuje
významné vplyvy na životné prostredie nie je podložený“, sa ukázalo ako nedôvodné (v prejednávanej

veci pritom nešlo o zámer ale o zmenu navrhovanej činnosti - pozn. kasačného súdu). V prvostupňovom
rozhodnutí sa teda správny orgán zaoberal vplyvmi zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie
a konštatoval, že celková zmena nebude mať negatívny vplyv na obyvateľov. Rovnako konštatoval,
že z vyhodnotenia neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili realizácii zmeny navrhovanej činnosti poakceptovaní a zapracovaní pripomienok a realizácii navrhovaných opatrení. Takýto záver je podložený
zistenými skutočnosťami a pripomienkami obstaranými v konaní, podrobne opísanými a vyhodnotenými
prvostupňovýmorgánom.Rovnakoajrozhodnutiežalovanéhojeriadneodôvodnenéavysporiadavajúce

sa s odvolacími námietkami sťažovateľa. Napriek tomu, že prvostupňové i preskúmavané rozhodnutia
sú riadne odôvodnené a obsahujúce konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu, sťažovateľova správna
žaloba i kasačná sťažnosť sú všeobecné a abstraktné. Sťažovateľ neprezentoval konkrétne žalobné
námietky spochybňujúce zákonnosť rozhodnutí a nepreniesol konkrétne skutkové a právne dôvody,
prečo prvostupňový orgán, resp. žalovaný mali rozhodnutiami uložiť určité opatrenia a prečo ich

neuložením prekročili hranice správneho uváženia.
39. Námietku nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
S touto námietkou sa správny súd dostatočne vysporiadal v bodoch 91 - 97 napadnutého rozsudku
(bližšie uvedeného v bode 19 tohto rozsudku). Správny súd svoju argumentáciu podporil aj rozhodnutím
kasačného súdu sp. zn. 6Svk/42/2022 zo dňa 29.06.2023, ktorý túto námietku právne posúdil
nasledovne: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.

najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z.- z. nevyplýva, že by sa konzultácie
za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona
vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani
§ 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu,
aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií

najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku.
Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru
predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná
nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje,
že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na

verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy
alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené, ako
aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá
verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako

sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve
požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva
účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach. V tomto smere najvyšší správny
súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke
nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/2021, prípadne sp.

zn. 5Svk/40/2022).“
40. Kasačný súd sa stotožňuje s vyššie citovaným právnym posúdením a v celom rozsahu na ňom
zotrváva s ohľadom na obdobnosť skutkového stavu. V prejednávanom prípade sťažovateľ ako dotknutá
verejnosť podal písomné stanovisko k zmene navrhovanej činnosti, prvostupňový správny orgán
upovedomil účastníkov o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho

poriadku, čo sťažovateľ aj využil a podaním zo dňa 21.05.2021 (označeným ako písomná konzultácia
podľa § 63 a § 65g zákona EIA) oznámil rovnaké pripomienky, než aké uplatnil v písomnom vyjadrení
zo dňa 03.05.2021. So stanoviskom sťažovateľa sa v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán aj
riadne zaoberal (viď bod 12 tohto rozsudku). Nemožno sa tak stotožniť so záverom sťažovateľa, že došlo
k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

41. V tejto súvislosti je relevantný aj záver správneho súdu, ktorý poukázal na to, že sťažovateľ v
administratívnom konaní nepredniesol konkrétne dôvody, pre ktoré by mali byť vykonané konzultácie,
rovnako ani v správnej žalobe neuviedol konkrétne žalobné námietky, ktorými by odôvodňoval potrebu
vykonania konzultácií (s vymedzením toho, aké skutočnosti si vyžadovali, aby boli medzi účastníkmi
konania a zúčastnenými orgánmi konfrontované a vyjasňované, prečo nepostačovalo zaujatie stanovísk

a vyjadrení v takom rozsahu, aké boli v písomnej podobe realizované v administratívnom konaní).
42. Kasačný súd poukazuje aj na právne závery prezentované v rozsudku Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 1Svk/5/2023 zo dňa 30.05.2024, ktorý konštatoval, že nie je daná povinnosť realizovať
konzultácie výlučne prezenčne a táto povinnosť nevyplýva ani z čl. 6 ods. 5 smernice EIA ani z čl. 6
ods. 7 Aarhuského dohovoru (tieto závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj Ústavný súd SR v

uznesení sp. zn. I. ÚS 621/2024 zo dňa 21.11.2024).
43. Vzhľadom na uvedené kasačný súd námietku nevykonania konzultácií vyhodnotil ako nedôvodnú,
keďže postup správnych orgánov nebol rozporný ani s citovanými vnútroštátnymi predpismi ani
smernicou EIA či Aarhuským dohovorom.44. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia správneho súdu ohľadom porušenia
Aarhuského dohovoru a to v časti zverejnenia informácií a nesprístupnenia informácií spôsobom
požadovaným sťažovateľom, resp. prostredníctvom automatického zverejňovania, kasačný súd

poukazuje na § 440 ods. 2 SPP. V zmysle tohto ustanovenia kasačný dôvod uvedený v odseku 1
písm. g/ až i/ vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti má
priamo reagovať na právne posúdenie správneho súdu, čo sťažovateľ vyslovene neurobil. Kasačnému
súdu z obsahu kasačnej sťažnosti nie je zrejmé, aké právne posúdenie správneho súdu ohľadom

porušenia Aarhuského dohovoru a to v časti zverejnenia informácií a nesprístupnenia informácií
je nesprávne, a v čom táto nesprávnosť spočíva. Zároveň námietku nesprístupnenia informácií
sťažovateľom požadovaným spôsobom sťažovateľ uplatnil až v kasačnej sťažnosti, čo kasačný súd
posúdil ako tzv. novotu v zmysle § 441 SSP, a preto na ňu neprihliadal.
45. Za nedôvodnú považoval kasačný súd i námietku sťažovateľa týkajúcu sa zľahčovania jeho
postavenia, či „špekulácií spochybňujúcich všeobecne prospešný úmysel žalobcu“, pretože v tomto

smere správny súd napadnutý rozsudok vôbec neodôvodnil (viď bod 11 až 19 tohto rozsudku).
Kasačnému súdu nie je zrejmé ani to, akým spôsobom mal správny súd pristupovať k sťažovateľovi
predpojato, či diskriminačne.
46. Vo vzťahu k povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku kasačný súd poukazuje na to, že Súdny dvor
EÚ v prejudiciálnom konaní nerozhoduje o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej.

V prejudiciálnom konaní sa nerieši konkrétny spor medzi stranami, ale Súdny dvor EÚ v ňom v zmysle
čl. 267 ZFEÚ rozhoduje o výklade práva EÚ alebo o platnosti sekundárneho aktu práva EÚ. Taktiež
kasačný súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.10.1982 vo veci 283/81, CILFIT, v
ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy povinnosť požiadať o prejudiciálny
nález nemajú, a to pokiaľ (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného sporu, (ii)

odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé), alebo
(iii) o správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte clair). K žiadosti
sťažovateľa o iniciovanie konania pred Súdnym dvorom EÚ kasačný súd uvádza, že dôvod na tento
postup spojený s postupom podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP - prerušenie konania - nevzhliadol.
47. Sťažovateľom formulované otázky nespĺňajú požiadavky pre ich prípustnosť v zmysle čl. 267 ZFEÚ

ani judikatúry Súdneho dvora EÚ. Otázky boli formulované nekonkrétne bez uvedenia konkrétnej normy
práva EÚ, ktorá má byť vyložená Súdnym dvorom EÚ a aplikovaná v danej veci. Prvá sťažovateľom
formulovaná otázka týkajúca sa zneužitia práva nie je relevantná pre skutkový stav v prejedávanom
prípade, keďže správne orgány a správny súd k žiadnemu záveru o zneužití práva nedospeli a správny
súd správnu žalobu sťažovateľa meritórne prejednal. K druhej otázke ohľadom konzultácií kasačný

súd jasne vyjadril svoj konštantný právny názor (v bode 42 tohto rozsudku) o súlade písomných
konzultácii s právom EÚ bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere. Vo vzťahu k
tretej otázke týkajúcej sa zverejňovania informácií sťažovateľ neuviedol, aký výklad práva má byť
v rozpore a s akým ustanovením práva EÚ. Štvrtá, piata a siedma otázka týkajúca sa toho, či je
neaplikácia právne záväzných aktov EÚ a nedostatočne eurokonformný výklad v súlade s právom EÚ,

resp. či vedie k priamemu účinku smernice EIA sú neopodstatnené, vyriešené judikatúrou Súdneho
dvora EÚ a vychádzajúce z prezumpcie neaplikácie práva EÚ, resp. absencie eurokomforného výkladu,
ktoré však neboli vo veci identifikované. Šiesta formulovaná otázka (ohľadom uplatnenia pripomienok
verejnostipoprejavenízáujmunakonanípodanímodvolania),niejerelevantnávprejedávanomprípade,
pretožesťažovateľnevstúpildokonaniavodvolacomkonaníasvojepodaniaadresovalprvostupňovému

správnemu orgánu už v rámci prvostupňového konania.
VI. Záver
48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť
sťažovateľa je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v

spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému
náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali.
Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením

ktorej by im trovy kasačného konania vznikli, pričom nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. Na základe uvedeného kasačný súd rozhodol tak, že
účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.