Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118203139
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6118203139.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu Slovenská asociácia producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 061 182, zastúpeného LMH Legal, s. r. o., so sídlom Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55
137 652, za účasti intervenienta na strane žalobcu Slovenský filmový ústav, so sídlom Grösslingova 32,
811 09 Bratislava, IČO: 00 891 444, zastúpeného JUDr. Adrianou Tomanovou, advokátkou, so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému Okresné stavebné bytové družstvo v Rimavskej
Sobote, so sídlom Okružná 50, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 00 173 916, zastúpeného HUSAR AND

PARTNERS S. R. O., so sídlom Vojenská 14, 040 01 Košice, IČO: 53 519 141, za účasti intervenienta
na strane žalovaného LITA autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 00
420 166, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, 831 02
Bratislava, o zaplatenie 24 433,08 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 10Ca/1/2018-1239 zo dňa 12.03.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.

II. Návrh intervenienta na strane žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku zamieta.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobu zamietol a v III. výroku o povinnosti žalobcu
zaplatiť žalovanému a intervenientovi na jeho strane náhradu trov konania mení tak, že žalovaný je
povinnýzaplatiťžalobcovi23192,86€spolus5%úrokomzomeškaniaročneztejtosumyod14.02.2018
do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšku o zaplatenie istiny a úrokov z omeškania žalobu zamieta.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu náhradu trov konania
v rozsahu 82,74 % (každému zvlášť) do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu (ďalej aj „SAPA“), ktorou

sa voči žalovanému ako prevádzkovateľovi káblovej retransmisie domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia rovnajúceho sa nezaplatenej odmene a primeranej odmene podľa zákona č. 185/2015 Z.
z. Autorský zákon (ďalej aj „zákon č. 185/2015 Z. z.“ alebo „Autorský zákon“ alebo „AZ“), ktorú by
žalovaný v prípade uzavretia licenčnej zmluvy za rok 2016 a časť roka 2017 (12 mesiacov v roku 2016a 9 mesiacov v roku 2017) zaplatil. Výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil žalobca podľa svojho
sadzobníka, v ktorom je ustanovená odmena za súhlas k používaniu audiovizuálnych diel káblovou
retransmisiou a primeraná odmena za používanie audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou

spolu vo výške 0,197 € bez DPH (z toho odmena je vo výške 0,08 € a primeraná odmena je vo výške
0,117 €) za každú prípojku v káblovej retransmisii za jeden kalendárny mesiac. Uplatnený nárok posúdil
podľa ustanovení Autorského zákona, jeho § 27, § 29, § 58, § 63, § 65, § 69, § 77, § 78, § 82, § 83, §
84, § 86, § 116, § 118, § 119, § 123, § 141, § 143, § 144, § 146, § 147, § 164 a § 169 a podľa § 442a a
§ 458a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a dospel

k názoru, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.
1.1 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca je občianskym združením, ktorému
bolorozhodnutímMinisterstvakultúrySRzo7.júla2016udelenéoprávnenienavýkonkolektívnejsprávy
práv k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu záznamu okrem iného v odboroch písm. b) použitie
audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou, písm. o) výber primeranej
odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela,

písm. w) výber primeranej odmeny za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem
vysielania a sprístupňovania verejnosti (oprávnenie č. k. MK-1778/2016-232/10418 zo dňa 18. augusta
2016 vzťahujúce sa na rozhodné obdobie podľa žaloby (ďalej aj „oprávnenie“). Žalobca má postavenie
organizácie kolektívnej správy a je oprávnený podľa Autorského zákona spravovať majetkové práva
viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv

v súlade s vydaným oprávnením (tzv. nepriame zastúpenie). Žalovaný je obchodnou spoločnosťou,
ktorá je držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu, je prevádzkovateľom káblovej retransmisie
– používateľom podľa § 165 ods. 1 Autorského zákona. Intervenient na strane žalovaného LITA je
organizácia kolektívnej správy (ďalej aj „OKS“), ktorej bolo rozhodnutím Ministerstva kultúry SR udelené
oprávnenie č. k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18. augusta 2016 na výkon kolektívnej správy práv

v odbore kolektívnej správy d) použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou
retransmisiou. Za sporné otázky, ktoré bolo potrebné v konaní vyriešiť súd prvej inštancie označil rozsah,
rozdiely, prípadne prekrývanie oprávnení jednotlivých organizácií kolektívnej správy, skutočný rozsah
kolektívne spravovaných práv konkretizovaním nositeľov práv, rozsah žalobcom zastupovaných práv,
výšku uplatneného nároku i skutočnosť, či je potrebné preukázať, ktoré konkrétne audiovizuálne diela

a záznamy žalovaný v rozhodnom období použil.
1.2 Zo znenia § 146, § 147 a § 164 Autorského zákona vyvodil, že oprávnenie organizácie
kolektívnej správy spravovať majetkové práva nositeľov práv vyplýva buď zo zákona alebo z dohôd
uzatvorených s nositeľmi práv. Povinná kolektívna správa sa uplatňuje vo vzťahu k tzv. renumeračným
(správne remuneračným – poznámka odvolacieho súdu) právam, t. j. právam na náhradu odmeny,

primeranú odmenu a práva na dodatočnú odmenu za použitie predmetu ochrany. Transpozíciou
káblovej a satelitnej smernice (smernica č. 93/83/EHS) bol zavedený výkon povinnej kolektívnej
správy práv vo vzťahu k použitiu diela a jeho uvedeniu na verejnosti káblovou retransmisiou, ako aj
v prípade výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu umeleckého výkonu, zvukového záznamu
aaudiovizuálnehozáznamu,ktorýjeoriginálomaudiovizuálnehodiela,ktorá(povinnákolektívnaspráva)

sa uplatňuje aj na nositeľov práv k dielam, ktorí s organizáciou kolektívnej správy neuzavreli dohodu
o zastupovaní svojich práv („nezastupovaní nositelia práv“). Výber primeranej odmeny za káblovú
retransmisiu audiovizuálneho záznamu sa realizuje len vo vzťahu k prípadom, keď je audiovizuálny
záznam originálom audiovizuálneho diela, neplatí však vo vzťahu k iným audiovizuálnym záznamom.
Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa

Autorského zákona skúmal súd prvej inštancie vychádzajúc z rozhodnutia Ministerstva kultúry SR
o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv žalobcovi dňa 7. júla 2016, ktorým bolo
žalobcovi udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv pod písm. b) použitie audiovizuálneho
diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou a pod písm. o) výber primeranej odmeny
za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela, keď

predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia od prevádzkovateľa káblovej retransmisie,
ktorý používal predmety ochrany kolektívne spravované žalobcom bez uzavretia licenčnej zmluvy so
žalobcom. Právo žalobcu ako OKS vymáhať bezdôvodné obohatenie vyplýva i z Autorského zákona.
Pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná tým, že vystupuje v pozícii prevádzkovateľa káblovej
retransmisie, teda je používateľom podľa Autorského zákona, ktorý neuzavrel licenčnú zmluvu so

žalobcomavkonanísabránivyporiadanímsvojichpovinnostísintervenientomnastranežalovaného.Za
rozhodujúcu otázku vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu súd prvej inštancie považoval porovnanie
oprávnení žalobcu (SAPA) a intervenienta na strane žalovaného (LITA) na výkon kolektívnej správy
práv v jednotlivých odboroch kolektívnej správy v zmysle § 145 ods. 1 AZ. Zo stanoviska Ministerstvakultúry SR z 30. júna 2023 súd prvej inštancie vyvodil, že na vysporiadanie práv všetkých zastupovaných
nositeľov práv k audiovizuálnemu dielu potrebuje používateľ (žalovaný) súhlas (licenciu) od SAPY aj
LITY a to aj na použitie audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou, pretože SAPA na rozdiel od

LITY vykonáva správu nielen k audiovizuálnemu dielu, ale aj audiovizuálnemu záznamu, nejde teda
o totožnú skupinu majetkových práv ani predmet ochrany. Vzhľadom na tieto informácie súd prvej
inštancie považoval za nevyhnutné dôsledne rozlišovať právnu úpravu vzťahujúcu sa k audiovizuálnemu
dielu a k audiovizuálnemu záznamu, resp. „k výrobcovi audiovizuálneho diela“ (zrejme k výrobcovi
originálu audiovizuálneho diela – poznámka odvolacieho súdu) a k výrobcovi audiovizuálneho záznamu.

Autorský zákon predpokladá, že výkon kolektívnej správy sa v odbore použitia audiovizuálneho diela
ako predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou pri niektorých OKS prelína
vzhľadom na predmet úpravy. Prípadný vznik kolízie pri zastupovaní nositeľov práv je riešený v
§ 147 ods. 2 AZ; rozhodujúce nie je to, s ktorou OKS má používateľ uzavretú dohodu, pretože
v zmysle zákonnej úpravy je voľba výberu OKS vymáhajúcej poplatky za káblovú retransmisiu výlučne
na nositeľovi autorských práv k audiovizuálnemu dielu. Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie

preukázal v konaní, že OKS LITA je na základe oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa
18. augusta 2016 oprávnená na výkon kolektívnej správy práv v odbore kolektívnej správy pod písm.
d) použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou a že svoje
povinnosti z používania audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou vysporiadal s LITOU na základe
Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluvy zo dňa 17. júla 2017. Právna úprava v § 147

ods. 2 AZ v znení ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie odstránila predošlé nejasnosti týkajúce
sa výkladu toho, ktorá OKS nositeľa práv zastupuje. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na
právnu úpravu obsiahnutú v § 147 ods. 2 AZ, ktorá rieši situáciu vykonávania kolektívnej správy
nositeľov práv uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou viacerými OKS žalobca nepreukázal,
že je zákonným zástupcom nositeľov práv k audiovizuálnemu dielu. Právnym titulom, na základe

ktorého žalobca môže byť poverený na zastupovanie konkrétnych nositeľov práv a ich konkrétnych
predmetovochranyvodborekolektívnejsprávyprávvsúladesvydanýmoprávnenímjepísomnádohoda
o zastupovaní. Obligatórnou náležitosťou dohody je podľa § 164 AZ i dohodnutý rozsah predmetov
ochrany. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie relevantne nepreukázal rozsah ním zastupovaných
práv. Žalobcom predložené zmluvy o zastupovaní uzatvorené v rokoch 2002 – 2017, ani Dohoda

o spolupráci medzi organizáciami AGICOA a SAPA z 24. februára 2016 neozrejmujú konkrétny rozsah
predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým by mal žalobca vykonávať kolektívnu správu práv, pretože tieto
zmluvy sú neurčité a môžu byť postihnuté vadou neplatnosti. Za významné zistenie súd prvej inštancie
považoval, že niektoré zo zmlúv predkladaných žalobcom boli uzatvorené pred tým, ako žalobca
disponoval oprávnením na výkon kolektívnej správy práv v odbore káblovej retransmisie, ktoré získal na

základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv č. 1/2013 z 21. novembra
2013.DohodaospoluprácisorganizáciouAGICOApredloženážalobcomneobsahovalapodpisžalobcu,
iba organizácie AGICOA s dátumom 24. februára 2016 a navrhovaná bola doba platnosti jeden rok.
Zmluvu, ktorá obsahovala podpisy všetkých zmluvných strán predložil žalobca až 16. apríla 2021. Zo
zmluvy SAPY so spoločnosťou AGICOA uzavretej 16. apríla 2021 spolu s informáciami zverejnenými vo

výročných správach o činnosti OKS SAPA na web stránke www.slovakproducers.com by bolo možné,
tak ako to konštatoval aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019, uveriť tvrdeniu žalobcu, že
dohodnuté činnosti podľa zmluvy s AGICOA realizuje, avšak v zhode s procesnou obranou žalovaného
súd prvej inštancie uzavrel, že na preukázanie kolektívnej správy majetkových práv k audiovizuálnym
dielam, ktoré patria slovenským a zahraničným „producentom“, by žalobca musel preukázať aj splnenie

podmienok uvedených v § 86 ods. 1 AZ, podľa ktorého, ak nie je dohodnuté inak, výrobca originálu
audiovizuálneho diela môže vykonávať majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu, len ak od
autorov audiovizuálneho diela získal písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela
a zároveň sa s nimi dohodol na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo
spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. V opačnom prípade by

výrobcovia ako odvodení nositelia práv k audiovizuálnym dielam, s ktorými žalobca prípadne uzatvoril
dohody o zastupovaní, neboli oprávnení na výkon autorských práv k audiovizuálnemu dielu a takéto
oprávnenie by potom nemohli preniesť na žalobcu.
1.3 K tvrdeniu žalobcu o zastupovaní nositeľov práv na základe zákona vo vzťahu k povinne kolektívne
spravovaným právam podľa § 146 ods. 2 Autorského zákona súd prvej inštancie uviedol, že § 147

ods. 2 AZ rieši situáciu, ako môže nositeľ práv postupovať v situácii, ak kolektívnu správu práv
v odbore použitia predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou vykonáva
viacero OKS. Nositeľ práv má možnosť výberu, ktorá z týchto organizácií sa považuje za organizáciu
vykonávajúcu správu jeho práva na použitie predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti káblovouretransmisiou. Na území Slovenskej republiky kolektívnu správu práv v odbore káblovej retransmisie
vykonáva okrem žalobcu aj LITA, OZIS, SLOVGRAM a SOZA. Nositeľ práv si preto môže vybrať
v prípade audiovizuálnych diel, ku ktorým spravuje práva na základe oprávnenia okrem žalobcu aj LITA

a v prípade audiovizuálnych záznamov, ktoré sú originálom audiovizuálnych diel aj SLOVGRAM, ktorá
z týchto OKS sa bude považovať za organizáciu vykonávajúcu správu jeho práva. Žalobca nepreukázal,
že si ho niektorý z nositeľov práv k audiovizuálnym dielam vybral za zákonného zástupcu tak, ako to
prezumuje § 147 ods. 2 AZ. Ak sa v konaní žalovaný bránil tým, že nie je povinný žalobcovi vydať
bezdôvodné obohatenie, pretože si svoju povinnosť používateľa riadne splnil v právnom vzťahu k OKS

LITA, prešlo dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý mal identifikovať nositeľov práv, ktorých zastupuje, keď
zákonná domnienka v zmysle § 79 ods. 5 AZ nasvedčala tomu, že nositeľ práv si pre správu jeho práv
vybral OKS LITA. Zo žalobcom predložených licenčných zmlúv s niektorými inými prevádzkovateľmi
retransmisie ani z hlásenia podkladov pre rozdelenie odmien, primeraných odmien a ich náhrad,
ktorými žalobca preukazoval zastupovanie producentov, nebolo možné vyvodiť vznik bezdôvodného
obohatenia žalovaného prevádzkovateľa káblovej retransmisie. V hromadných licenčných zmluvách

uzavretých žalobcom s inými prevádzkovateľmi retransmisie v roku 2016 je v článku I. bod 6 uvedené,
že v zmysle § 119 Autorského zákona výrobca audiovizuálneho záznamu má právo na primeranú
odmenu za použitie záznamu audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou, avšak v oprávnení OKS
SAPA je pod písm. o) uvedené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv na výber primeranej
odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela,

teda nie akéhokoľvek audiovizuálneho záznamu. Čo sa považuje za originál audiovizuálneho diela
upravuje Autorský zákon v § 82 ods. 2. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že
„žalobca nepreukázal výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnym záznamom v zmysle § 146 ods.
2 písm. d) v spojení s § 82 ods. 2 AZ, pretože nepreukázal, že žalovaný v žalovanom období vykonal
káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela a záznamu, ktoré by boli originálmi. V prípadoch káblovej

retransmisie audiovizuálnych záznamov ide o dobrovoľnú kolektívnu správu, na ktorú sa zákonné
zastúpenie podľa § 147 AZ nevzťahuje a žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu nevykonáva. Uzavretím
licenčnej dohody s inou OKS sa žalovaný úspešne ubránil nároku uplatnenému žalobcom v rozsahu
zastupovania autorov originálu audiovizuálneho diela podľa § 86 v spojení s § 146 ods. 2 písm. d), f)
a g) Autorského zákona. Základ ani výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za použitie

audiovizuálneho diela formou káblovej retransmisie žalobca voči žalovanému nepreukázal vzhľadom na
prelínanie správy vo vzťahu k nositeľom práv audiovizuálnych diel v zmysle § 86 ods. 1, § 146 ods. 2
písm. d) a § 147 ods. 2 AZ. Plnenie inej OKS preukázal žalovaný listinnými dôkazmi.
1.4 Vo vzťahu k nárokom uplatňovaným žalobcom v prospech výrobcov audiovizuálneho záznamu súd
prvej inštancie uviedol, že výrobcu audiovizuálneho záznamu iná OKS nezastupuje a teda nedochádza

k prelínaniu správy podľa § 147 ods. 2 AZ ako vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu. Ochrana práv
výrobcov audiovizuálneho záznamu ako predmetu ochrany je garantovaná § 1, § 2 ods. 2 písm. c)
a § 119 Autorského zákona, ktorý neviaže právo výrobcu audiovizuálneho záznamu na primeranú
odmenu iba na použitie audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela verejným
prenosom. Ministerstvo kultúry SR dňa 18. augusta 2016 udelilo SAPE oprávnenie na výber primeranej

odmeny za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania
verejnosti, teda aj za prenos káblovou retransmisiou. Súd prvej inštancie uznal, že žalobca preukázal
výkon správy práv výrobcov audiovizuálnych záznamov podľa § 119 AZ a tiež, že na výrobcov
audiovizuálneho záznamu nemožno aplikovať § 86 ods. 1 AZ. OKS LITA nedisponuje oprávnením na
zastupovanie výrobcov audiovizuálnych záznamov. V tejto oblasti nedochádza k prelínaniu správy, ktorú

vykonáva i môže uplatniť žalobca bez ohľadu na to, či verejným prenosom káblovou retransmisiou
je produkcia audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela alebo je kópiou. Za
nesprávne označil súd prvej inštancie tvrdenie žalovaného, že bolo povinnosťou žalobcu v konaní
preukazovať reálne použitie audiovizuálnych záznamov, ktoré zastupuje žalovaný v žalovanom období,
pretože na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia postačuje skutkový predpoklad, že

káblovou retransmisiou došlo k použitiu audiovizuálneho záznamu. Napriek tomuto názoru súd prvej
inštancie žalobe nevyhovel s odôvodnením, že na preukázanie výšky nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nepostačuje sadzobník odmien žalobcu vypracovaný v zmysle § 169 ods. 1 AZ, ktorý
nie je záväzným cenovým predpisom, ako to tvrdí žalobca, ale súkromnoprávnym dokumentom,
ktorého funkcia spočíva v tom, aby boli nároky voči všetkým používateľom uplatňované za rovnakých

kritérií. Výške požadovanej odplaty podľa sadzobníka by mal súd venovať pozornosť len v prípade,
ak by používateľ v zmysle § 165 ods. 8 AZ výšku odplaty spochybňoval. Pri uplatnení nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvod spochybňovať sadzobník odmien žalobcu, pokiaľ na
to neexistuje vážny dôvod. Za vážny dôvod, ktorý v prejednávanej veci spochybňuje výšku nároku navydanie bezdôvodného obohatenia označil súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobca na preukázanie
výšky bezdôvodného obohatenia predložil licenčné zmluvy uzatvorené s prevádzkovateľmi retransmisie,
v ktorých sa uvádza, že na účely zmluvy sa pojmy audiovizuálne dielo a audiovizuálny záznam

nerozlišujú a nazývajú sa spoločným pojmom audiovizuálne dielo. Zo žalobcom predložených zmlúv
uzavretých s inými prevádzkovateľmi retransmisie vyplýva, že podľa článku III. vyberá žalobca odmenu
za použitie audiovizuálneho diela, ktorá pozostáva z odmeny pre autorov audiovizuálneho diela,
ktorých práva vykonávajú výrobcovia audiovizuálneho diela (v ktorej časti žalobcom nebol preukázaný
základ nároku voči žalovanému) a primeranej odmeny pre výrobcov audiovizuálneho diela. Pretože

sadzobníkžalobcupoložkutýkajúcusavýberuprimeranejodmenyzapoužitieaudiovizuálnehozáznamu
neupravuje, žalobca v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nepreukázal
výšku odmeny obvyklú pre výrobcov audiovizuálnych záznamov. Pokiaľ žalobca v ním predložených
zmluvách a sadzobníku odmien nerozlišuje a neuvádza osobitne primeranú odmenu pre výrobcov
audiovizuálneho diela a audiovizuálneho záznamu za použitie audiovizuálneho diela a audiovizuálneho
záznamu, možno podľa názoru súdu prvej inštancie dospieť k záveru, že žalobca neosvedčil, v akej

výške mu (zrejme žalovanému – poznámka odvolacieho súdu) vzniklo bezdôvodné obohatenie.
Žalobcom predložený sadzobník, ktorý nerozlišuje medzi audiovizuálnym dielom a audiovizuálnym
záznamom je nesúladný s vymedzením sadzobníka podľa § 169 ods. 1 AZ. Sadzobník odmien
má byť presne formulovaný vo vzťahu ku konkrétnym predmetom ochrany (audiovizuálnym dielam,
audiovizuálnym záznamom) a má presne konkretizovať jednotlivé kritériá výpočtu odmeny. Neobstojí

argument žalobcu, že rovnakým spôsobom má sadzobník odmien vypracovaný aj LITA a SLOVGRAM.
OKS LITA nedisponuje oprávnením na zastupovanie výrobcov audiovizuálnych záznamov a ich nárokov
na odmenu za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom podľa § 119 AZ, preto nebol
dôvod uvádzať v sadzobníku odmien LITY osobitne položku za odmenu k audiovizuálnym záznamom.
Sadzobník odmien OKS SLOVGRAM nebol predmetom prieskumu, pretože základ nároku vo vzťahu

k audiovizuálnym záznamom uplatňovaný žalobcom považoval súd prvej inštancie za preukázaný,
sporná zostala len výška. Za nie bezvýznamnú skutočnosť súd prvej inštancie označil, že žalobcom
predložené sadzobníky odmien do súdneho spisu sú platné od 1. januára 2017, prípadne od 1. júna
2018 a boli predložené súdu až na pojednávaní v roku 2024. Napriek koncentrácii konania považoval
prvoinštančný súd za potrebné zaujať k sadzobníkom žalobcu stanovisko a vysvetlenie.

1.5 Pri rozhodnutí o uplatnenom nároku žalobcu vychádzal súd prvej inštancie aj z nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2021 z 11. novembra 2021, ktorý bol vydaný po rozhodnutí odvolacieho
súdu pod sp. zn. 17Co/41/2019, v ktorom odvolací súd pripustil, že ním uskutočnený výklad ustanovenia
§ 86 AZ môže byť vyvrátený rozhodnutím najvyššej súdnej autority, prípadne zmenou skutkového
stavu. V náleze sp. zn. II. ÚS 203/2021 podľa názoru súdu prvej inštancie ústavný súd podal výklad

ustanovenia § 86 AZ s rozdielnym obsahom než žalobca, ktorého výklad ústavný súd označil za
priamo rozporný s § 86 AZ. Ústavný súd SR výslovne v náleze uviedol, že SAPA ako organizácia
kolektívnej správy združujúca producentov ako výrobcov audiovizuálnych diel je pri výkone majetkových
práv v súdnom spore povinná preukázať predpoklady na výkon týchto majetkových práv zmluvami
s autormi, v prospech ktorých kolektívnu správu vykonáva. Súd prvej inštancie zhrnul, že dôvodom

zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu, že žalobca vystupuje
ako zákonný zástupca nositeľa práv k audiovizuálnemu dielu a k preukázaniu výšky uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k odmene pre výrobcov audiovizuálnych záznamov.
1.6 Napriek tomu, že už uznesením č. k. 10Ca/1/2018-444 z 18. marca 2021 bolo rozhodnuté
o prípustnosti vstupu intervenienta na strane žalovaného v tomto konaní, žalobca opätovne podal návrh

na nepripustenie vstupu intervenienta na strane žalovaného do konania, ktorý mal byť založený na iných
argumentoch ako jeho pôvodný návrh na vyslovenie neprípustnosti vstupu intervenienta. Civilný sporový
poriadok v § 83 nič nehovorí o opakovaných návrhoch na nepripustenie vstupu intervenienta do konania,
napriek tomu súd prvej inštancie vecne posúdil opätovný návrh žalobcu a zamietol ho ako nedôvodný
zotrvajúc na svojom stanovisku vyslovenom už v uznesení č. k. 10Ca/1/2018-444, ktorý je podporený aj

názoromÚstavnéhosúduSRvnálezesp.zn.II.ÚS203/2021vskutkovoaprávnetotožnejveci,vktorom
ústavný súd konštatoval, že právny záujem LITY na výsledku takéhoto konania je preukázateľne daný
skutočnosťou, že sa žalobou uplatňuje nárok, o ktorom prevádzkovateľ retransmisie ako aj LITA tvrdia,
že bol už pre rozhodné obdobie vysporiadaný na základe ich Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej
zmluvy. Súd prvej inštancie odmietol námietku žalobcu, že si v tomto konaní uplatňuje samostatný

nárok, ktorý nijakým spôsobom nezávisí a nesúvisí s nárokmi iných OKS. Predložením sadzobníka
LITY žalobca sám naznačil, že posudzovanie uplatneného nároku súviselo a zasahovalo i do práv
intervenienta na strane žalovaného.1.7 V súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 C. s. p. priznal súd žalovanému a intervenientovi na strane
žalovanéhonároknanáhradutrovkonaniavočižalobcoviakoneúspešnejstranesporuvplnomrozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, ktorým napádal rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
Civilného sporového poriadku. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie porušil základný princíp legality,
keď pri prejednávaní veci postupoval v rozpore s článkom 16 ods. 1 C. s. p. tým, že nerešpektoval
záväzný právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019

a rozhodol v rozpore s hmotnoprávnymi predpismi, Autorským zákonom a Občianskym zákonníkom.
V rozpore s čl. 2 ods. 2 C. s. p. nerešpektoval názory najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 k záväznosti platného sadzobníka odmien, rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5Cdo/114/2012 k povinnosti používateľa uzavrieť licenčnú zmluvu s každou OKS,
ktorej bolo v príslušnom odbore vydané oprávnenie) a s týmito rozhodnutiami sa vôbec nevysporiadal.
Žalobca tvrdil, že nemá ani len pocit spravodlivého súdneho konania a dodržania základného práva

na spravodlivý proces garantovaný čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu, že súd prvej
inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnými závermi, porušil rovnosť strán pri ustálení
dôkazného bremena, od žalobcu vyžadoval preukázanie skutkových tvrdení, pritom žalovaný svoje
skutkové tvrdenia o vysporiadaní všetkých práv z retransmisie nepreukázal, keď z Dohody o urovnaní
a Hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej za obdobie, po ktoré požaduje žalobca vydanie bezdôvodného

obohatenia nevyplýva rozsah zastupovaných práv intervenientom na strane žalovaného a spôsob
preukazovania retransmisie konkrétnych audiovizuálnych diel, ktoré boli použité žalovaným. Žalobca
nad rámec vlastného dôkazného bremena predložil viacero dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil
arbitrárne a zmätočne. Ďalšie dôkazy predkladal žalovaný a intervenient na jeho strane, dôkaz
stanoviskom Ministerstva kultúry SR zabezpečil súd z vlastnej úradnej činnosti. V písomnom stanovisku

Ministerstva kultúry SR z 30.06.2023 bol pomerne jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom, aj pre
osobu neznalú práva, vysvetlený rozdiel jednotlivých oprávnení udelených organizáciám kolektívnej
správy a napriek tomu, že v stanovisku bolo jasne uvedené, že na vysporiadanie práv musí používateľ
uzavrieť zmluvu so všetkými OKS, prvoinštančný súd toto stanovisko príslušného správneho orgánu
nerešpektoval. Za závažné procesnoprávne a hmotnoprávne nedostatky konania a rozhodnutia

prvoinštančného súdu žalobca považuje zmätočný a nezákonný procesný postup (nerešpektovanie
záväzného právneho názoru nadriadeného súdu), nevykonanie potrebného dokazovania, nesprávne
zistený skutkový stav z vykonaných dôkazov, nevysporiadanie sa s nárokmi tvoriacimi predmet konania
(bezdôvodné obohatenie podľa § 169 ods. 4 písm. b/ AZ v spojení s § 442a ods. 2 OZ), nesprávne
právne posúdenie veci podľa Autorského zákona (podľa ustanovení AZ účinných niekoľko rokov

po žalovanom období 2016 – 2017), nepreskúmateľnosť rozhodnutia, prijatých záverov a vzájomná
rozpornosť niektorých prijatých záverov súdu. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím poprel zmysel
a účel autorskoprávnej ochrany a poskytol ochranu porušovateľovi – žalovanému, ktorý v žalovanom
období vykonával retransmisiu bez toho, aby uzavrel licenčnú zmluvu. Žalobca podaním žaloby si
plnil zákonnú povinnosť uloženú mu § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona uplatňovať v konaní

v prospech nositeľov práv bezdôvodné obohatenie od neoprávneného používateľa. Na skutkovom
závere, že žalovaný má a mal postavenie neoprávneného používateľa nič nemenia jeho arbitrárne
tvrdenia v rámci procesnej obrany, že vo vzťahu k žalobcovi nemusel postupovať podľa § 165 ods. 9 a 10
AZ po tom, čo žalobcom predložený návrh licenčnej zmluvy nepodpísal. Žalovaný splnenie zákonných
povinností podľa § 165 ods. 9 a 10 v konaní ani netvrdil. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočívalo

v tom, že vykonával v rozhodnom období retransmisiu bez toho, aby uzavrel so žalobcom ako príslušnou
OKS hromadnú licenčnú zmluvu a zmluvu o primeranej odmene, uhradil odmenu a primeranú odmenu
za uplatnené žalované obdobie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s právom Európskej
únie, najmä smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ zo dňa 26.02.2014 o kolektívnej
správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych

licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu (ďalej aj „smernica 2014/26/
EÚ“), smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.04.2004 o vymožiteľnosti práv
duševného vlastníctva (ďalej aj „smernica 2004/48/ES“) a smernicou Rady 93/83/EHS z 27.09.1993
o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom
vysielaní a káblovej retransmisii (ďalej aj „smernica Rady 93/83/EHS“), ktoré boli transponované spolu

s ďalšími smernicami do Autorského zákona a v zmysle ktorých bol povinný interpretovať ustanovenia
Autorského zákona. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s § 187 a § 195 ods. 1, 3 C. s. p.,
keď nenariadil žalovanému preukázať skutočnosti, ktoré nebolo možné preukázať inak (preukazovať,
čo žalovaný šíril/nešíril v rozhodnom období, resp. retransmisoval/neretransmisoval). Prvoinštančnýsúd odmietol riadne zistiť skutkový stav, keď nevykonal dokazovanie „skutočnosťami rozhodujúcimi
pre posúdenie uplatneného nároku“ a neaplikoval podstatné hmotnoprávne ustanovenia Autorského
zákona a Občianskeho zákonníka v súlade s ich zmyslom a účelom. Naopak dokazovanie, ktoré

vykonal, vykonal bez vzájomného súvisu a vyvodil z neho až záhadne jednoznačné závery v prospech
žalovaného. Nikde v rozsudku neuvádza konajúci súd ustanovenia § 151, § 148 ods. 3 písm. d) a e)
Autorského zákona, ktorými žalobca právne argumentoval, že oprávnenie vydané v rámci správneho
konania Ministerstvom kultúry SR preukazuje to, čo súd prvej inštancie považoval za nepreukázané
(kohozastupujeSAPA).MinisterstvokultúrySRvydaložalobcovioprávnenienavýkonkolektívnejsprávy

po vyhodnotení, že spĺňa náležitosti podľa § 148 ods. 3 AZ a bolo podľa § 190 C. s. p. povinnosťou súdu
prvej inštancie na právoplatné rozhodnutie správneho orgánu prihliadnuť. Vzhľadom na správne konanie
a právoplatné rozhodnutie o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy a predložené listinné
dôkazy žalobcom (zmluvy o zastupovaní domácich výrobcov audiovizuálnych záznamov) nemohla byť
sporná otázka rozsahu zastupovaných práv žalobcom. Úvaha súdu prvej inštancie o spornosti rozsahu
zastúpenia a predmetov ochrany je v rozpore s platným právom. Nebolo v konaní preukázané, že pri

vydaníoprávnenianavýkonkolektívnejsprávyprávsprávnymorgánomnebolisplnenépodmienkypodľa
§ 148 ods. 3 písm. d) a e) Autorského zákona. Z ustanovení § 169 ods. 4 písm. b) AZ ani z ustanovení §
458a, § 442a OZ nevyplýva povinnosť žalobcu preukazovať „skutočný rozsah spravovaných práv“, keď
Autorský zákon pojem „skutočný rozsah práv“ ani nepozná. Bezdôvodné obohatenie sa podľa § 458a a
§ 442a OZ uplatňuje nielen pri porušení, ale aj pri ohrození práva duševného vlastníctva. Ohrozenie práv

nositeľov práv z retransmisie nastalo momentom nepodpísania hromadnej licenčnej zmluvy žalovaným
a pokračovalo retransmisiou predmetov ochrany bez splnenia podmienok uvedených v § 169 ods. 9 a 10
AZ. Žalobcovi nie je jasné, z akého dôvodu hľadal prvoinštančný súd vady v jeho sadzobníku.
2.1 Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na uplatnenie bezdôvodného obohatenia
nositeľov práv, ktorými sú výrobcovia, aplikoval ustanovenie § 86 ods. 1 AZ, ktoré sa podľa § 123

AZ na výrobcov audiovizuálneho záznamu a jeho audiovizuálny záznam nevzťahujú. Záver súdu, že
žalobca mal povinnosť preukázať splnenie podmienok uvedených v § 86 ods. 1 AZ je v rozpore
s platným právom a zmyslom tohto ustanovenia (zákonná fikcia výkonu majetkových práv autorov
výrobcami). Okrem nezákonnej aplikácie § 86 ods. 1 AZ na uplatnené bezdôvodné obohatenie nositeľa
práv, ktorými sú výrobcovia zastupovaní žalobcom, je záver súdu aj v zjavnom rozpore so samotným

znením § 86 ods. 1 AZ, ktoré upravuje iba právnu fikciu, že výkon majetkových práv autorov vykonávajú
výrobcovia, ak túto fikciu nevylúčia autori osobitnou dohodou. Čo mal v tomto kontexte žalobca teda
preukazovať sa nedá objektívne zistiť. Právnu fikciu výkon práv k audiovizuálnemu dielu výrobcami
originálu audiovizuálneho diela podporuje aj ustanovenie § 86 ods. 2 písm. b) priamo sa viažuce na
retransmisiu, ktoré v prípade, ak výrobca originálu audiovizuálneho diela vykonáva majetkové práva

autorov k audiovizuálnemu dielu, ukladá výrobcovi povinnosť previesť odmenu za káblovú retransmisiu
audiovizuálnehodiela,ktorúmuvyplatípríslušnáorganizáciakolektívnejsprávybezzbytočnéhoodkladu
potomtovyplatenívprospechautorovaudiovizuálnehodiela.Totoustanoveniesúdprvejinštancievôbec
neaplikoval, hoci ho v dôvodoch rozhodnutia citoval. Celé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
je iba dehonestujúcim skopírovaním nepreskúmateľných záverov rozhodnutia odvolacieho súdu v inej

veci, pričom prvoinštančný súd mal vedomosť, že ho žalobca považuje za nesprávne a podal voči nemu
dovolanie s návrhom na odklad právoplatnosti. Okresný súd citoval z procesného nálezu Ústavného
súdu SR v nemeritórnej veci, z ktorého urobil tzv. názor ustálenej rozhodovacej praxe, pričom minimálne
vedel o názore priamo nadriadeného odvolacieho senátu 17Co, aké kritické závery k tomuto nálezu
zaujal v uzneseniach sp. zn. 17Co/31/2020 a sp. zn. 17Co/28/2020.

2.2 K porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces došlo aj tým, že súd prvej inštancie, hoci
uskutočnil tri pojednávania, nevykonal na nich dôkazy spôsobom ustanoveným Civilným sporovým
poriadkom, neuviedol, ktoré dôkazy vykoná, ktoré nie, neoboznámil strany sporu s obsahom súdneho
spisu a s dôkazmi, ktoré už vo veci vykonal mimo pojednávania, čím obral žalobcu o možnosť vyjadriť
sa na záver k dokazovaniu a právnej stránke veci. V bode 16. odôvodnenia neuvádza súd všetky

dôkazy, resp. tie podstatné, ktoré slúžili na prospech žalobcu. Konajúci súd opomenul zhodnotiť všetky
dôkazy v jednotlivej a zároveň ich vzájomnej súvislosti. Za „názorovú perlu“ žalobca považuje v bode
31. odôvodnenia uvedenú predposlednú vetu, kde súd konštatuje, že žalobca nevykonáva dobrovoľnú
kolektívnu správu k audiovizuálnym záznamom. Ako a aké v tomto kontexte prvoinštančný súd vykonal
dokazovanie, ako vyhodnotil oprávnenie žalobcu a stanovisko Ministerstva kultúry SR z odôvodnenia

nevyplýva, resp. je priamo v rozpore s údajne vykonanými dôkazmi. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je preto nepreskúmateľné.
2.3 Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci žalobca považuje,
že súd prvej inštancie zmätočne posudzoval viaceré právne otázky bez právomoci a ustálil právnezávery, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom právoplatného rozhodnutia iného orgánu verejnej moci.
Žalobca opakovane v spore prezentoval, avšak bez adekvátneho pochopenia zo strany konajúceho
súdu, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy vydané Ministerstvom kultúry SR preukazuje rozsah

zastupovaných práv a zastupovaných subjektov priamo v texte oprávnenia pod písm. j) a o), ktorým
je preukázané oprávnenie žalobcu vykonávať kolektívnu správu v odbore použitie audiovizuálneho
diela jeho uvedením na verejnosti retransmisiou (písm. j/) a v odbore výber primeranej odmeny
za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela (písm.
o/), s obsahom ktorého sa súd v zmysle § 194 C. s. p. nevyporiadal. Súd prvej inštancie správne

vyhodnotil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, zároveň však prijal právne neudržateľné
závery, ktoré sa vzájomne vylučujú. Ak má prvoinštančný súd za to, že žalobca je aktívne vecne
legitimovaný na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom tohto konania, musel toto logicky ustáliť na
základe právoplatného rozhodnutia o udelení oprávnenia. V rozpore s tým však následne od žalobcu
žiadal zmätočne preukazovať niečo, čo už bolo dávno predmetom iného správneho konania (údajne
skutočný rozsah zastupovaných práv), čo súd nebol oprávnený skúmať, nie to ešte vyhodnocovať.

Splnenie podmienok na udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy spadá podľa § 148 AZ do
kompetencie Ministerstva kultúry SR, nie súdu. Zo žiadneho ustanovenia Autorského zákona (ktoré
nekonkretizoval ani konajúci súd) alebo iného hmotnoprávneho predpisu nevyplýva, že by okrem
oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv musel žalobca alebo
akákoľvek iná OKS v postavení žalobcu preukazovať, ku ktorým konkrétnym dielam vykonáva kolektívnu

správu majetkových práv, že by predmety ochrany nemohli byť určené iba druhovo, že by musel žalobca
alebo ktorákoľvek iná OKS preukazovať žalovanému v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
použitie konkrétneho diela, keď práve používateľovi ukladá Autorský zákon v § 165 ods. 6 povinnosť
poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany,
ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy uvedenej v § 165 ods. 1 AZ s poukazom aj na to, že

sadzbaodmenyaprimeranejodmenyjevzmyslesadzobníkaodmienžalobcu(rovnakotakintervenienta
na strane žalovaného a ďalších OKS) uplatňovaná na káblovú prípojku, nie ako sadzba za šírenie
konkrétneho audiovizuálneho diela/audiovizuálneho záznamu a že by mal sadzobník akejkoľvek OKS
obsahovať ako náležitosť samostatné rozdeľovanie odmien pre zastupovaných a nezastupovaných
nositeľov.

2.4 Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku naplnil súd prvej
inštancie viacnásobne tým, že nevykonal reálne a navrhnuté dokazovanie web stránkou žalobcu alebo
jednotlivých nositeľov práv (napr. web stránkou Slovenského filmového ústavu, na ktorej je uvedený
celý katalóg tisícok audiovizuálnych diel, ktoré Slovenský filmový ústav spravuje), ktorí sa obrátili
na žalobcu za účelom kolektívnej správy práv. Podľa názoru žalobcu by bolo nehospodárne, aby

uvedené skutočnosti pracne desiatkami listín vytlačených z webu konkrétneho nositeľa práv dokladal
žalobca do súdneho konania. Podľa § 185 ods. 2 C. s. p. môže súd aj bez návrhu vykonať dôkaz
vyplývajúci z verejných registrov a zoznamov. Okrem webovej stránky žalobcu ako OKS, webovej
stránky Slovenského filmového ústavu (ďalej aj „SFÚ“) ako najväčšieho slovenského nositeľa práv
navrhoval žalobca vykonať dokazovanie aj webovou stránkou organizácie AGICOA, z ktorej vyplýva,

že žalobca je jej riadnym členom (keď prvoinštančný súd v oboch rozsudkoch polemizuje o spolupráci
žalobcuaAGICOA).Ďalšímdôkazom,ktorýopomenulsúdprvejinštancievykonať,navrhnutýmvpodaní
žalobcu zo 16. apríla 2021 je Zmluva o spolupráci pri vysporiadaní odmien autorom, ktorú uzavrel
intervenient na strane žalovaného a jeden z najväčších nositeľov práv, ktorý sa obrátil na žalobcu –
SFÚ dňa 22.05.2020. Táto zmluva je voľne zverejnená v Centrálnom registri zmlúv. Týmto dôkazom

mienil žalobca preukázať, že v minulosti neexistovala výroba filmov v súkromnom sektore, výrobcom
filmov bol vtedy len štát, na území SR to bol štátny podnik Slovenská filmová tvorba, ktorý bol jediným
subjektom oprávneným disponovať s audiovizuálnym dielom ako celkom a vykonával všetky majetkové
práva autorov. Uvedené je potvrdené platnou zákonnou úpravou, konkrétne § 21 ods. 2 zákona č.
40/2015 Z. z. o audiovízii, podľa ktorého SFÚ vykonáva majetkové práva autorov, výkonných umelcov

a výrobcov k filmovým dielam vyrobeným pred rokom 1997 a je jediný subjekt na udeľovanie súhlasu
na použitie týchto audiovizuálnych diel. SFÚ je ako producent filmov zastupovaný OKS SAPA. Práva
výrobcovstýmtonositeľomprávvysporiadanéneboli.Ajvjehomeneuplatnilžalobcažalobnýnárok.Súd
prvej inštancie nevykonal dôkaz ani listinami predloženými intervenientom na strane žalovaného na CD
nosiči, hoci rozsah zastupovania nositeľov práv (ktorá OKS koho zastupuje) bolo v zmysle odôvodnenia

napádaného rozhodnutia základnou otázkou, ktorú musel súd v konaní skúmať a zodpovedať. Mandát
žalobcu a intervenienta (LITY) súd prvej inštancie pre účely správneho rozhodnutia vo veci neporovnal.
Žalobca popiera, že by predkladal súdu prvej inštancie rozhodnutia iných odvolacích súdov s tvrdením,
že ide o ustálenú judikatúru súdov, na ktorú by mal súd prihliadať. Žalobca uvádzal, že k novémuAutorskému zákonu neexistuje doposiaľ ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, preto
by mal v obdobných konaniach konajúci súd vychádzať z rozhodovacej praxe odvolacích kauzálne
príslušnýchsúdov.SúdprvejinštanciesaneštítilhruboskopírovaťrozhodnutieKrajskéhosúduvBanskej

Bystrici sp. zn. 16Co/55/2020, o ktorom vedel, že s ním žalobca nesúhlasí a podal voči nemu dovolanie.
Aj v rozhodnutí sp. zn. 16Co/55/2020 odvolací súd konštatoval, že základ nároku na primeranú odmenu
preukázaný bol, nebola však preukázaná jeho výška, čo bolo dôvodom podania dovolania žalobcom.
Dôvody nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/55/2020
vyplývajú z priloženej kópie dovolania proti tomuto rozhodnutiu z 19. marca 2024.

2.5 K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku žalobca
uviedol, že podstatnými skutkovými a právnymi okolnosťami pre posúdenie právnej stránky veci bolo
vydanéoprávnenieaznehovyplývajúcaaktívnavecnálegitimáciažalobcunauplatneniebezdôvodného
obohatenia v rozsahu udeleného oprávnenia a určenie výšky bezdôvodného obohatenia s primeraným
použitím § 442a OZ a § 165 ods. 10 AZ. Súd prvej inštancie sa ale nezaoberal podstatnými skutkovými
a právnymi argumentmi žalobcu podopretými konkrétnymi listinnými dôkazmi, ktoré boli pre toto konanie

relevantné a vyžadovali si zo strany súdu špecifickú odpoveď. V napádanom rozsudku neaplikoval
súd prvej inštancie podstatné ustanovenia Autorského zákona ako napr. § 151 ods. 6 a 7 o postavení
žalobcu a jeho práva na základe vydaného oprávnenia, § 165 ods. 9 a 10 AZ o postavení žalovaného
ako neoprávneného používateľa a mnoho ďalších na vec sa vzťahujúcich ustanovení AZ. Skutkové
zistenia súdu prvej inštancie považuje žalobca za nesprávne, rovnako tak právne posúdenie veci

a jeho neúnosné svojvoľné tvrdenia majú doslova povahu tzv. ohýbania práva a to napr. v bode 27,
že žalobca nepreukázal, že je zákonným zástupcom nositeľov práv k audiovizuálnemu dielu, v bode
28, že žalobca mal preukázať splnenie podmienok uvedených v § 86 ods. 1 AZ, v bode 31, že
žalobca nepreukázal výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnym záznamom v zmysle § 146 ods.
2 písm. d) a v spojení s § 82 ods. 2 AZ, pretože nepreukázal, že žalovaný v žalovanom období

vykonal káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela a záznamu, ktoré by boli originálmi, že žalobca
dobrovoľnú kolektívnu správu nevykonáva a že sadzobník žalobcu nie je súladný s § 169 ods. 1, 2 AZ
(bod 34. odôvodnenia). Súd prvej inštancie nesprávne skutkovo a právne nerozlišuje medzi „právami
k AVD“ a „právami k AVD“ (zrejme právami k AVD a právami AVZ – poznámka odvolacieho súdu),
medzi zastupovanými nositeľmi práv a medzi nezastupovanými nositeľmi práv. Žalobca tvrdí, že dôkazy

predložené intervenientom na strane žalovaného a žalovaným nepreukazujú ich skutkové tvrdenia, keď
intervenient na strane žalovaného predložil iba 10 zmlúv, z ktorých nevyplýva, k akým audiovizuálnym
dielam majú títo údajní autori vôbec nejaké práva, rovnako z nich nevyplýva, ako majú vysporiadané
práva s tretími osobami a či vôbec vylúčili zákonnú fikciu výkonu ich majetkových práv výrobcami
audiovizuálneho záznamu. V rozhodnom období rokov 2016 – 2017, podľa v tom čase platného

Autorského zákona, má iba OKS SAPA oprávnenie k audiovizuálnym dielam aj k audiovizuálnym
záznamom a iba ona mohla spravovať práva nezastupovaných nositeľov (výrobcov audiovizuálnych
záznamov, ako aj autorov audiovizuálnych diel, ktorí nevylúčili správu svojich majetkových práv
výrobcami). Intervenient bol označený za reprezentatívnu OKS až v roku 2023, avšak len vo vzťahu
k nezastupovaným autorom. V rovnakom roku bol označený ako tzv. reprezentatívna organizácia

k výrobcom žalobca. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na primeranú odmenu žalobca listinnými
dôkazmi preukázal rozdiel v oprávneniach OKS SAPA a OKS SLOVGRAM a to aj v nadväznosti na
ich spoločné vyhlásenie z roku 2016, že sa ich mandáty neprekrývajú a každá zastupuje a vyberá
primeranú odmenu pre úplne iné subjekty a iné druhy audiovizuálnych záznamov: SAPA pre výrobcov
filmov, seriálov, dokumentov zastupovaných aj nezastupovaných a SLOVGRAM len pre výrobcov

hudobných videoklipov zastupovaných aj nezastupovaných. Listinnými dôkazmi žalobca preukázal, že
OKS SLOVGRAM nevybrala žiadne odmeny pre nositeľov práv, ktorých zastupuje alebo zo zákona ich
právaspravuježalobcaatiež,žežiadenslovenskýalebozahraničnývýrobcaaudiovizuálnychzáznamov
nedostal od OKS SLOVGRAM žiadne odmeny počas žalovaného obdobia, nakoľko ich nevybrala.
Ustanovenie § 147 ods. 2 AZ aplikoval súd v znení neúčinnom na rozhodné obdobie. Z ustanovenia

§ 86 ods. 1 Autorského zákona jednoznačne vyplýva, že ak získa výrobca originálu audiovizuálneho
diela od autora písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodne sa s ním
na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe určenia odmeny osobitne
za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela, získava výrobca originálu audiovizuálneho diela
ex lege právo na výkon výhradných majetkových práv k samotnému audiovizuálnemu dielu, ak autor

diela tomu nezabráni osobitnou dohodou. Účelom tejto právnej úpravy je sústrediť všetky práva k
audiovizuálnemu dielu u producenta a zabezpečiť tak bezproblémové použitie audiovizuálneho diela,
aby sa nahradili investície, ktoré sú s výrobou záznamov audiovizuálneho diela spojené. Žalobca
nespochybňuje, že autorské práva patria priamo autorom audiovizuálneho diela; od uvedeného jevšak nutné dôslednejšie rozlišovať výkon majetkových práv autorov diel, ktorý nie vždy patrí priamo
autorom a to zo zákona ex lege. Žalobca považuje za nelogické, že ak producent splní zákonné
predpoklady na výkon práv k audiovizuálnemu dielu podľa § 86 AZ, mal by autor možnosť osobitnou

dohodou s producentom vylúčiť pôsobenie § 86 AZ, aby výkon autorských práv zostal autorovi
zachovaný. Uvedené by bolo vo vzájomnom rozpore. Aj v zahraničnej praxi sa dlhodobo uplatňuje
princíp výkonu práv autorov producentom, čo znamená, že rovnaký výkon kolektívnej správy práv sa
uplatňuje v značnej väčšine krajín. Súd prvej inštancie v rozsudku nevysvetlil, prečo by už len samotné
oprávnenie na výkon kolektívnej správy vydané Ministerstvom kultúry SR a zákonná fikcia výkonu

majetkových práv autorov audiovizuálneho diela výrobcom originálu audiovizuálneho diela nebola
postačujúca na preukázanie dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaného
žalobcom v tomto konaní. Výklad § 86 ods. 1 AZ už bol uskutočnený v právoplatných rozhodnutiach
kauzálne príslušných odvolacích súdov, konkrétne aj v uzneseniach Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 17Co/31/2020, sp. zn. 17Co/28/2020, sp. zn. 12Co/248/2019, Krajského súdu Košice sp. zn.
1Co/234/2019, sp. zn. 11Co/351/2019, sp. zn. 11Co/49/2020 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

8Co/30/2020. Aj z komentára Autorského zákona (Lazíková, J.: Autorský zákon – komentár, Bratislava:
Wolters Kluwer, s. r. o., 2018, s. 392-400) vyplýva rovnaký výklad o získaní ex lege práva na výkon
výhradných majetkových práv k samotnému audiovizuálnemu dielu výrobcom originálu audiovizuálneho
diela, ak autor diela tomu nezabráni osobitnou dohodou. Súd prvej inštancie sa pri výklade § 86 ods.
1 AZ nechal zavádzať žalovaným a intervenientom na jeho strane, ako aj nálezom ÚS SR sp. zn. II.

ÚS 203/2021. Žalobca naďalej tvrdí, že nie je možné nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní
považovať za vysporiadané tým, že žalovaný uzavrel s inými organizáciami kolektívnej správy (OKS
LITA a ďalšie) Dohodu o urovnaní a zaplatil organizácii kolektívnej správy SOZA vystavené faktúry
vzhľadom na rozsah udelených oprávnení Ministerstvom kultúry SR, v zmysle ktorých OKS LITA má
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv iba k audiovizuálnemu dielu, avšak OKS SAPA

okrem oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu aj oprávnenie na výkon
správy práv k audiovizuálnemu záznamu. OKS LITA zastupuje nositeľov práv k audiovizuálnym dielam
výlučne v rozsahu majetkových práv autora audiovizuálneho diela, naproti tomu OKS SAPA zastupuje
nielen autorov audiovizuálnych diel, ale aj výrobcov originálu audiovizuálneho diela (producentov),
ktorí v zmysle zákonnej domnienky ustanovenej v § 86 AZ vykonávajú (ak nie je dohodnuté inak) aj

majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu, ak splnili podmienky uvedené v § 86 ods. 1 AZ.
OKS LITA na rozdiel od žalobcu teda rozhodne nemôže udeľovať žiaden komplexný súhlas k šíreniu
audiovizuálnych diel retransmisiou. Súd prvej inštancie v rozhodnutí nevyhodnotil význam vyhlásenia
OKS SLOVGRAM a SAPA z 12.12.2016, v ktorom je uvedené vyhlásenie týchto dvoch organizácií
kolektívnej správy, že sa rozsah zastupovania a výkon kolektívnej správy týchto OKS neprekrýva.

Z Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluvy medzi štyrmi organizáciami kolektívnej správy
a žalovaným je zistiteľné, že sa týka iba audiovizuálnych záznamov, ku ktorým je oprávnený vykonávať
kolektívnu správu majetkových práv OKS SLOVGRAM, teda nie ku všetkým audiovizuálnym záznamom,
aj tým, ku ktorým je oprávnený vykonávať kolektívnu správu majetkových práv žalobca.
2.6 Autorský zákon upravuje náležitosti sadzobníka odmien v § 169 ods. 2, z ktorého nemožno vyvodiť

povinnosť samostatne určovať výšku odmien pre zastupovaných a samostatne pre nezastupovaných
nositeľov práv. Takéto rozdeľovanie výšky odmien by popieralo nediskriminačný princíp výslovne
uvedený v § 148 ods. 3 AZ. Intervenient na strane žalovaného LITA bol Ministerstvom kultúry SR určený
za reprezentatívnu organizáciu na účely zastupovania nezastupovaných autorov až od 1. februára 2023,
čo nemá žiaden vplyv na uplatnený nárok v tomto konaní. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa

12.03.2024zamietolnávrhnadoplneniedokazovaniadohodouuzavretou13.02.2023vzneníjejdodatku
medzi OKS SAPA a OKS SLOVGRAM, v ktorej deklarovali, že sa ich rozsah oprávnení neprekrýva.
Tento dôkaz predkladá žalobca v odvolacom konaní v zmysle § 366 písm. c) Civilného sporového
poriadku,pretožejenímpreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci.

2.7 Za nesprávne považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie žalobca aj vo výroku o trovách konania
(III. výrok), voči ktorému osobitne namieta priznanie trov konania intervenientovi, ktoré nie je žiadnym
spôsobom zdôvodnené. Žalovaný a intervenient na jeho strane netvorili nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 84 C. s. p., čo znamená, že v prípade úspechu žalobcu by súd nezaviazal žalovaného a intervenienta
na jeho strane spoločne a nerozdielne k náhrade trov konania, ale by k tomuto plneniu zaviazal iba

žalovaného ako stranu sporu. Uvedené musí byť spravodlivo vyvážené v opačnom smere, t. j. žalobca
v prípade neúspechu nemôže byť zaviazaný k náhrade dvoch rovnakých trov konania (žalovanému aj
intervenientovi súčasne). Tento postup súdu považuje žalobca za nespravodlivý a nesúladný s dobrými
mravmi, rozporný so zásadou rovnosti strán. Civilný sporový poriadok v § 90 ods. 1 normuje povinnosťbyť zastúpený právnym zástupcom v prípade sporu súvisiaceho s ochranou práv duševného vlastníctva
výslovne len na strane sporu, takúto povinnosť neukladá intervenientovi. Intervenient v danej veci
vstúpil do už prebiehajúceho sporového konania na základe vlastného rozhodnutia, dobrovoľne sa dal

zastúpiť právnym zástupcom zrejme len za účelom vyťaženia prípadných trov konania. Žalobca podal
v konaní návrh na nepripustenie vstupu intervenienta, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie arbitrárne
tak, že ho zamietol, pričom z obsahu odôvodnenia vyplýva, že vstup intervenienta pripustil výslovne
z akejsi opatrnosti. Úspech žalovaného ako strany sporu vôbec nestál na vstupe intervenienta do tohto
súdneho konania, aj preto súd nesprávne právne posúdil, keď vo výroku rozsudku automaticky priznal

intervenientovi právo na náhradu trov konania voči žalobcovi.
2.8 Vo vzťahu k I. výroku napádaného rozsudku odkazuje žalobca na návrh na nepripustenie vstupu
intervenienta do konania z 03.03.2024, ktorý súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.
2.9 Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného
zaviaže na zaplatenie žalovanej sumy aj s príslušenstvom a zároveň samostatným výrokom zaviaže

žalovaného a intervenienta na jeho strane na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril až v podaní z 13. septembra 2024 po predložení veci súdom
prvej inštancie odvolaciemu súdu. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal potvrdiť ako vecne správny, keď

súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný majetkové práva autorov audiovizuálnych
diel (ďalej aj „AVD“) vysporiadal s organizáciou kolektívnej správy LITA a správny je aj záver súdu prvej
inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že vystupuje ako zákonný
zástupca nositeľov práv k audiovizuálnemu dielu ani k preukázaniu výšky uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k výške odmeny pre výrobcov audiovizuálnych záznamov

(ďalej aj „AVZ“). Súčasne žalovaný tvrdil, že existujú aj ďalšie dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu
zamietnuť.
3.1 Predmetom konania boli dva samostatné nároky. Prvým je nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za používanie AVD. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy a nepriamy zástupca
nositeľov práv, ktorých zastupuje podľa § 144 ods. 3 AZ, musí mať na zastúpenie právny titul, ktorým

môže byť písomná dohoda o zastupovaní nositeľa práv alebo zákon (§ 144 ods. 1 AZ). Na preukázanie
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu preto nestačí, že predložil súdu oprávnenie udelené Ministerstvom
kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv. Žalobca v konaní ani netvrdil, že zastupuje autorov
audiovizuálnych diel na základe písomnej dohody o zastupovaní podľa § 164 AZ. Zmluvné zastúpenie
autorov audiovizuálnych diel zo strany žalobcu je nulové. Pre naplnenie zákonnej fikcie uvedenej v §

86 ods. 1 AZ (zákonné zastúpenie práv autorov AVD) by museli byť kumulatívne splnené podmienky
uvedené v § 86 ods. 1 AZ, čo žalobca v konaní nepreukázal, dokonca ani netvrdil. Bez splnenia
podmienok podľa § 86 ods. 1 AZ, resp. § 55 ods. 2 predchádzajúceho Autorského zákona, výrobcovia
ako odvodení nositelia práv k audiovizuálnym dielam, s ktorými žalobca prípadne uzatvoril dohody
o zastupovaní, neboli oprávnení na výkon autorských práv k audiovizuálnemu dielu a toto oprávnenie

nemohli preniesť na žalobcu. Aj keď žalobca preukáže existenciu dohôd o zastupovaní s výrobcami,
pre úspešné uplatnenie práv k audiovizuálnym dielam musí tiež preukázať, že boli splnené podmienky
podľa § 86 ods. 1 AZ. Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2021. Aj
podľa Ústavného súdu SR nevyhnutnou podmienkou úspechu žalobcu v konaní je preukázať rozsah
práv zastupovaných žalobcom. Táto najvyššia súdna autorita zastáva názor, že výkon majetkových

práv zo strany žalobcu je možný, iba ak preukáže splnenie podmienok uvedených v § 86 ods. 1
AZ. Správnosť uvedeného výkladu potvrdzuje aj novela AZ realizovaná zákonom č. 71/2022 Z. z.,
ktorou sa pre odstránenie prípadných pochybností ohľadom toho, za akých podmienok môže dochádzať
k výkonu majetkových práv zo strany výrobcov originálu AVD do ustanovenia § 86 ods. 1 AZ vsunulo
slovo „preukázateľne“. Identické právne závery vyplývajú aj z aktuálneho výkladového stanoviska

Ministerstva kultúry SR z 1. augusta 2023. K výkonu majetkových práv tzv. nezastupovaných nositeľov
podľa § 147 ods. 2 AZ žalovaný uvádza, že právny stav platný v čase týkajúceho sa tohto súdneho
sporu umožňoval, aby práva všetkých nezastupovaných nositeľov práv vysporiadal používateľ s jednou
OKS podľa vlastného výberu, to znamená, že aj žalovaný ako používateľ mal na výber, či práva
nezastupovaných nositeľov k AVD vysporiada s LITOU alebo so žalobcom a či práva nezastupovaných

nositeľov k AVZ vysporiada s OKS SLOVGRAM alebo žalobcom. Žalovaný preukázal, že tieto nároky
už vysporiadal za celé žalované obdobie s LITOU a SLOVGRAMOM. Ustanovenie § 147 ods. 2 AZ
v znení účinnom od 1. februára 2023 nanovo upravuje postup pre určenie tej organizácie kolektívnej
správy z viacerých OKS s oprávnením udeleným v rovnakom odbore povinnej kolektívnej správy, ktorása ex lege považuje za vykonávajúcu správu dotknutého majetkového práva aj vo vzťahu k tzv. zmluvne
nezastupovaným nositeľom práv. Žalobca si tieto nároky v konaní uplatňuje a to vo vzťahu k AVD aj
vo vzťahu k AVZ. Ministerstvo kultúry SR určilo intervenienta na strane žalovaného za reprezentatívnu

OKS, ktorá ako jediná môže vykonávať majetkové práva zmluvne nezastupovaných nositeľov práv
k audiovizuálnym dielam v retransmisii, vrátane káblovej retransmisie, pokiaľ konkrétny nositeľ práva
sám písomne neurčí inak. Dané zákonné zastúpenie intervenientom na strane žalovaného platí bez
ohľadu na to, aký subjekt je v tom ktorom prípade nositeľom práv (autor alebo producent, ak sú
splnené podmienky podľa § 86 ods. 1 AZ). Žalobca už s účinnosťou od 01.02.2023 nemôže vykonávať

práva žiadnych zmluvne nezastupovaných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam, pokiaľ žalobcu
konkrétny nositeľ práv za vykonávateľa jeho práv písomne neurčil. Najneskôr 1. februárom 2023 stratil
žalobca aktívnu vecnú legitimáciu v spore v uvedenom rozsahu (ak ju aj predtým vôbec mal, čo nebolo
preukázané), preto žalobcovi nemožno prisúdiť akýkoľvek nárok, ktorý by mal právny základ v nárokoch
zmluvne nezastupovaných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam. Uvedené platí aj v prípade, že
došlo k použitiu predmetu ochrany zmluvne nezastupovaného nositeľa práv pred účinnosťou novej

právnej úpravy účinnej od 01.02.2023. Pri zániku splnomocnenia je pre ďalšie konanie irelevantné,
že toto splnomocnenie v minulosti trvalo. Obdobne pri zániku zastúpenia zo strany OKS je pre ďalšie
konanie irelevantné, že toto zastúpenie v minulosti trvalo. Právny názor súdu prvej inštancie o tom,
že práva nezastupovaných autorov AVD žalovaný vysporiadal úhradou platieb OKS LITA je správny.
Žalovaný za významné považuje aj to, že žalobca v konaniach s inými prevádzkovateľmi káblovej

retransmisie pristúpil k späťvzatiu svojich žalôb v časti uplatňovaného nároku majetkových práv autorov
AVD v káblovej retransmisii a takto by mal postupovať aj v tomto konaní, inak ide z jeho strany o konanie
rozporné s § 165 ods. 1 AZ, ktoré už len z uvedeného dôvodu nemôže požívať právnu ochranu pre
rozpor so zákonom s poukazom na § 39 OZ.
3.2 Druhým nárokom, ktorý si žalobca v tomto konaní uplatnil, je nárok týkajúci sa povinnej

kolektívnej správy – na úhradu odmeny za používanie audiovizuálnych záznamov, ktoré sú originálom
audiovizuálneho diela. Právna úprava podľa § 146 ods. 2 písm. d) a § 147 AZ sa vzťahuje
na žalobcu len pokiaľ ide o výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu AVZ, ktoré sú
originálom AVD. V praxi ale k používaniu AVZ, ktoré sú originálmi AVD nikdy nedochádza. Reálne
dochádza k používaniu rozmnoženín AVZ a nie AVZ, ktoré sú originálmi AVD. Ak žalobca uplatňuje

v konaní nároky z káblovej retransmisie AVZ aj v odbore podľa § 146 ods. 2 písm. d) Autorského
zákona, bol povinný tvrdiť a preukázať, že žalovaný pri káblovej retransmisii v žalovanom období
používal také audiovizuálne záznamy, ktoré boli prvými (originálnymi) záznamami audiovizuálnych
diel, nie ich bežnými rozmnoženinami. Žalobca v konaní uvedené skutočnosti netvrdil a ničím
nepreukázal. Žalobca v tomto konaní nepožaduje úhradu primeranej odmeny za použitie rozmnožením

AVZ. V odbore použitia predmetu ochrany káblovou retransmisiou je potrebné rozlišovať prípady
povinnej a dobrovoľnej kolektívnej správy. V prípade dobrovoľnej kolektívnej správy (ktorá nie je
predmetom konania) je zastupovanie nositeľov, ktorí s OKS neuzavreli dohodu o zastupovaní, vylúčené.
V prípade dobrovoľnej kolektívnej správy práv môže žalobca zastupovať iba takých nositeľov práv,
s ktorými má uzavretú dohodu o zastupovaní podľa § 164 AZ. Ak by aj k používaniu prvotných

záznamov dochádzalo, čo žalovaný stále popiera, žalovaný nároky tzv. nezastupovaných nositeľov
práv legálne vysporiadal úhradou platieb OKS SLOVGRAM. Žalobca nemá mandát ani vo vzťahu
k zahraničným audiovizuálnym záznamom. Aj keby si žalobca takýto nárok uplatnil (čo neurobil),
žalovaný uvádza, že žiadna z uzavretých zmlúv žalobcu so zahraničnými partnermi sa netýka káblovej
retransmisie audiovizuálnych záznamov. Káblovej retransmisie audiovizuálnych záznamov sa týkajú

výlučne Deklarácia o budúcej spolupráci s českým INTERGRAM-om, a Memorandum o porozumení so
švajčiarskym SWISSPERFORM-om. V oboch prípadoch však nejde o recipročné zmluvy, ale výlučne
o deklaráciu záujmu uzatvoriť takéto zmluvy v budúcnosti, ktoré predložené neboli.
3.3 Odvolacie súdy v rozhodnutiach, v ktorých boli zrušené zamietajúce aj vyhovujúce rozsudky
okresných súdov, viackrát vyslovili, že správne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, prípadne

rozhodnutie vyššej súdnej autority môže viesť k odlišným právnym záverom vo vzťahu k § 86 ods.
1 AZ než bolo vyslovené v týchto rozhodnutiach odvolacích súdov. Odvolacie súdy v zrušujúcich
rozhodnutiach jednoznačne potvrdili nezáväznosť sadzobníka organizácie kolektívnej správy pre
súd. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/114/2012 vyslovil právny názor, že žalovaný mal povinnosť uzavrieť zmluvu s každou OKS,

ktorá disponuje oprávnením na výkon kolektívnej správy v danom odbore. Ak zo sadzobníka
žalobcu nevyplýva, aká časť primeranej odmeny pripadá na nároky nositeľov práv údajne zmluvne
zastupovaných žalobcom a na nároky tzv. zmluvne nezastupovaných nositeľov práv, ktoré si žalobca
tiež uplatňuje (ale žalobcovi nárok za tzv. nezastupovaných nositeľov nepatrí), čo má za následok, žesúd nevie rozlíšiť a určiť, akú časť primeranej odmeny má žalobcovi prisúdiť za tzv. nezastupovaných
nositeľov práv; ide o situáciu označovanú v teórii práva ako stav non liquet (neobjasnenie určitej
relevantnej skutočnosti), ktorej dôsledky musí znášať ten, ktorého zaťažovalo bremeno tvrdenia

a dôkazná povinnosť.

4. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu datovanom 05.06.2024 uznal,
že žalobca v konaní preukázal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, čo však nepostačuje na
preukázanie dôvodnosti ním uplatňovaných nárokov. Ak súd prvej inštancie v udelenom oprávnení

žalobcu na výkon kolektívnej správy nevzhliadol záväzné ustálenie všetkých rozhodujúcich skutočností
relevantných pre toto konanie (zistenie rozsahu žalobcom zastupovaných nositeľov práv, kedy žalobca
tvrdil, že zastupuje výlučne výrobcov originálov audiovizuálnych diel, t. j. producentov, ustálenie
skutočností, že títo žalobcom údajne zastupovaní nositelia práv – producenti – skutočne vykonávajú
práva autorov audiovizuálnych diel v zmysle § 86 AZ, zistenie rozsahu žalobcom skutočne spravovaných
audiovizuálnych diel a preukázanie ich neoprávneného použitia žalovaným), tak v žiadnom prípade

nemožno tvrdiť, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s právnou úpravou prejudiciality podľa §
194 C. s. p. Intervenient na strane žalovaného tvrdí, že žalobca v skutočnosti ani nespĺňa podmienky
na udelenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy stanovené v § 148 ods. 3 písm. d) Autorského
zákona, ale tiež uznáva, že súd v tomto konaní nemá právomoc rozhodovať o oprávnení žalobcu
na výkon kolektívnej správy. Pokiaľ chcel byť žalobca v spore úspešný, mal preukázať, či skutočne

zastupuje reálnych nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, za použitie ktorých si uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za ich údajné neoprávnené použitie. Žalobca uvedené v konaní
nepreukázal, preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Opakované tvrdenia intervenienta na
strane žalovaného, že žalobca nezastupuje na zmluvnom základe ani jedného autora audiovizuálneho
diela, žalobca nepoprel. Len autorom audiovizuálnych diel vyplývajú z § 19 a nasledujúce AZ autorské

práva k audiovizuálnym dielam, ktoré vytvorili. Výrobcovia audiovizuálnych záznamov, resp. výrobcovia
originálov audiovizuálnych diel sú odlišné subjekty, ktorým vznikajú práva súvisiace s autorskými
právami v zmysle § 118 a nasledujúce Autorského zákona. Výrobcovia originálov audiovizuálnych diel
môžu vykonávať majetkové práva autorov AVD v oblasti použitia diel káblovou retransmisiou len za
splnenia podmienok uvedených v § 86 AZ, t. j. v prípadoch, ak audiovizuálne dielo bolo vytvorené

v súlade s právnym režimom slovenského Autorského zákona po 01.03.2007 a výrobca originálu AVD
od všetkých autorov daného AVD získal písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela
a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie AVD a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za
každé jednotlivé použitie AVD. Výklad § 86 AZ uskutočnil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.
zn. II. ÚS 203/2021, takéto stanovisko zaujíma aj Ministerstvo kultúry SR.

4.1 Neobstojí výčitka žalobcu adresovaná súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky žalobcom
navrhované dôkazy. Pokiaľ tak súd prvej inštancie neučinil, správal sa v súlade so zásadou
hospodárnosti konania, nakoľko súd nemá v konaní dokazovať skutočnosti, ktoré pre konanie nemajú
žiadny význam. V bode 16 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, ktoré dôkazy nevykonal a v 19. bode
odôvodnenia odôvodnil, ktoré dôkazy a z akých dôvodov nevykonal. Z vykonaných dôkazov vyplynulo,

že žalovaný bol oprávneným používateľom audiovizuálnych diel, keď svoje povinnosti z použitia
všetkých audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou vysporiadal prostredníctvom intervenienta na
strane žalovaného uzatvorením licenčnej zmluvy. Z dôkazov predložených intervenientom na strane
žalovaného vyplynulo, že práve on zastupuje na zmluvnom základe autorov z celého sveta, t. j.
primárnych a zákonných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam a tiež, že v zmysle § 147 AZ

zastupuje zo zákona aj zmluvne nezastupovaných autorov audiovizuálnych diel z celého sveta. Pokiaľ
žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že v rozpore s právnou úpravou od neho súd prvej inštancie
vyžadoval preukázanie neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného, k tomu
intervenient na strane žalovaného uvádza, že ak žalobca nepreukázal, že by skutočne vykonával
správu práv autorov audiovizuálnych diel, súd prvej inštancie sa nemusel v tomto smere zaoberať

otázkouskutočnéhopoužitiapredmetovochranyžalovaným.Sledovanieskutočnéhopoužitiapredmetov
ochrany a riadne rozúčtovanie vybraných odmien je základnou a nevyhnutnou súčasťou činnosti
organizácie kolektívnej správy vyplývajúcou z Autorského zákona, ktorú však žalobca v rozpore
s Autorským zákonom nevykonáva. Žalobca nepriliehavo poukazuje na právnu úpravu v § 165 ods.
9 a 10 Autorského zákona, v zmysle ktorého nebol žalovaný povinný poukazovať žalobcovi finančné

prostriedky za použitie diel, keď v konaní nebolo preukázané, že by žalobca zastupoval skutočných
nositeľov autorských práv k audiovizuálnym dielam a žalovaný získal licenciu za použitie AVD, čím sa
stal oprávneným používateľom audiovizuálnych diel. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavuvyvodil správne právne závery, ktoré aj zrozumiteľne prezentoval, nie je mu možné vyčítať porušenie
práva na spravodlivý proces.
4.2 Prvoinštančný súd správne rozhodol aj vo vzťahu k nároku na zaplatenie primeranej odmeny

za použitie audiovizuálnych záznamov, keď žalobca nepreukázal, že by žalovaný retransmitoval
originály audiovizuálnych záznamov, ani že by na zmluvnom základe žalobca spravoval rozmnoženiny
audiovizuálnych záznamov. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie konal v rozpore so
zákonom, keď nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/41/2019, keď odvolací súd výslovne uviedol, že ním prezentovaný výklad

ustanovenia Autorského zákona je záväzný, len ak skutkový stav zostane nezmenený. Po rozhodnutí
odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 17Co/41/2019 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
sp. zn. II. ÚS 203/2021 a Ministerstvo kultúry SR vydalo nové stanovisko k relevantným ustanoveniam
Autorského zákona.
4.3 K odvolaniu vo vzťahu k tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti o priznaní nároku na
náhradu trov konania intervenientovi na strane žalovaného intervenient na strane žalovaného uvádza,

že má v zásade rovnaké procesné práva ako samotná strana konania, je teda oprávnený zastúpiť sa
advokátom a vzniká mu nárok na náhradu trov konania ako strane sporu, vedľa ktorej vystupoval.

5. Žalobca v odpovedi na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zdôrazňoval, že najpodstatnejšie
a najvypuklejšie porušenie práv žalobcu na spravodlivý súdny proces vidí v tom, že súd prvej inštancie

nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019,
ktorý potvrdzuje názor žalobcu, že opak zákonnej fikcie zakotvenej v § 86 AZ by mal preukazovať
autor AVD a nie žalobca. Žalovaný v konaní potvrdil skutkový predpoklad pre úspešné uplatňovanie
žalobného nároku, že v žalovanom období vykonával prostredníctvom svojej podnikateľskej činnosti
retransmisiu. Nespornou skutočnosťou v konaní je, že žalovaný za žalované obdobie nevysporiadal so

žalobcom ako príslušnou OKS zastupujúcou výrobcov audiovizuálnych záznamov práva spravované
žalobcom. Dôkazy predložené žalovaným a intervenientom na jeho strane nepreukázali ich skutkové
tvrdenia o vysporiadaní všetkých práv pri retransmisii, keď intervenient na strane žalovaného predložil
iba desať zmlúv, z ktorých nevyplýva, k akým AVD majú títo údajní autori vôbec nejaké práva, rovnako
z nich nevyplýva, ako majú vysporiadané práva s tretími osobami a či vôbec vylúčili zo zákona výkon

majetkových práv autorov výrobcami. Zmluvy predložené LITOU na CD nosiči jasne vyvrátili procesnú
obranu žalovaného, aký obsah majú mať zmluvy o zastupovaní nositeľov práv – ako má byť vymedzený
predmet ochrany. Zmluvy s OKS LITA potvrdzujú, že postačí vymedzenie predmetov ochrany druhovo.
Do konca roku 2018 mal iba žalobca oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv k AVD aj k AVZ,
teda len on mohol spravovať práva tzv. nezastupovaných nositeľov v zmysle § 147 ods. 1 AZ v znení

účinnom do konca roku 2018. Ustanovenie § 86 AZ sa netýka nositeľa práv zastúpeného žalobcom
Slovenského filmového ústavu, ktorý má osobitné postavenie na základe zákona o audiovízii, podľa
ktorého SFÚ vykonáva práva autora aj výrobcu bez ďalšieho. Ustanovenie § 86 AZ sa netýka AVD
vyrobených v režime angloamerickej koncepcie práv, kde práva autora vykonáva bez ďalšieho vždy
výrobca (podľa komentára k Autorskému zákonu od autorov Adamová, Hazucha, r. 2018).

5.1 Súd prvej inštancie žalobu v časti o priznanie primeranej odmeny za šírenie audiovizuálneho
záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela zamietol s odôvodnením, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o šírení AVZ, ktoré je originálom AVD. Táto procesná obrana žalovaného však už
bola v právoplatných rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici vyhodnotená ako nedôvodná.
Závery k tejto časti zamietnutého žalobného nároku vyplývajú z nesprávneho výkladu žalovaného

a nepochopenia zmyslu ustanovenia § 146 ods. 2 písm. d) AZ v tom, že by sa v tomto odbore
malo jednať o šírenie audiovizuálneho záznamu z prvého zachyteného (hmotného) nosiča, čo vôbec
nie je zmyslom tohto ustanovenia. Ustanovenie § 146 ods. 2 písm. d) AZ definuje tento odbor tak,
že sa jedná o výber primeranej odmeny za šírenie audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela. Pojem originál audiovizuálneho diela je jeho prvý záznam, ktorý nie je totožný

s pojmom originálu audiovizuálneho záznamu v podobe prvotného hmotného nosiča. V inom konaní
vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16Ca/9/2019 bol vypočutý riaditeľ OKS SAPA,
ktorý je zároveň štatutárnym zástupcom spoločnosti ALEF FILM & MEDIA, s. r. o. (výrobcu AVZ ako
nositeľa práv), ktorý vypovedal, že vysielateľom sa vždy na šírenie poskytuje originál audiovizuálneho
diela a žiadna rozmnoženina. Autorský zákon nerozlišuje hodnotu predmetov ochrany z hľadiska toho,

či ide o audiovizuálny záznam, ktorý je originálom audiovizuálneho diela alebo nie je. Predložením
spoločného vyhlásenia OKS SAPA a OKS SLOVGRAM z roku 2016 žalobca jednoznačne preukázal,
že ich mandáty sa neprekrývajú a každá z nich zastupuje a vyberá odmeny pre úplne iné subjekty
a iné druhy audiovizuálnych záznamov: SAPA pre výrobcov AVZ v rovine filmov, seriálov, dokumentovzastupovanýchako aj nezastupovaných, SLOVGRAM pre výrobcov AVZ v rovine hudobných videoklipov
zastupovanýchajnezastupovaných.Nepravdivéjetvrdeniežalovaného,žedohodaospoluprácižalobcu
s AGICOA sa netýkala audiovizuálnych záznamov, ale len audiovizuálnych diel. Hneď v úvodných

ustanoveniach dohody je uvedené, že AGICOA oprávňuje SAPA vykonávať výlučné právo retransmisie
aj inkasovať odmeny vyplývajúce z uvedeného v súlade s § 146 ods. 2 písm. d) a f) slovenského
Autorského zákona v mene ňou zastupovaných nositeľov práv a príslušného repertoáru.
5.2 Vo vzťahu k preukázaniu výšky žalovanej primeranej odmeny zotrváva žalobca na názore,
že Autorský zákon nevyžaduje samostatne určovať výšku odmeny pre zastupovaných a pre

nezastupovaných nositeľov práv.

6. Ku vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného k odvolaniu žalobcu zaujal žalobca stanovisko
v podaní z 05.07.2024, v ktorom len opakuje svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie
a v odvolaní.

7. Nič nové neprináša ani odpoveď intervenienta na strane žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa
05.07.2024.

8. V priebehu odvolacieho konania oznámil vstup do konania intervenient na strane žalobcu Slovenský
filmový ústav, ktorý sa k veci samej vyjadril v podaní z 05.12.2024 tak, že poveril žalobcu, aby v jeho

mene vyberal odmeny v odboroch kolektívnej správy práv. Poverenie na zastupovanie zahŕňa aj odbor
káblovej retransmisie, ktorú prevádzkuje žalovaný. Súčasne deklaroval, že nemá uzatvorenú zmluvu
o zastupovaní práv so žiadnou inou organizáciou kolektívnej správy okrem zmluvy o zastupovaní práv
uzavretej medzi žalobcom a SFÚ dňa 16.07.2014. Tvrdenie žalovaného, že svoje povinnosti vo vzťahu
k právam výrobcov audiovizuálnych diel a záznamov vysporiadal prostredníctvom Dohody o urovnaní

a Hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej s inými organizáciami kolektívnej správy označil za nepravdivé.
OKS SLOVGRAM dosvedčil, že zastupuje len výrobcov audiovizuálnych záznamov hudobných diel.
Zhodne so žalobcom tvrdil, že z ustanovení Autorského zákona alebo iného hmotnoprávneho predpisu
nevyplýva, že by okrem oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy
práv musel žalobca alebo akákoľvek iná organizácia kolektívnej správy preukazovať, ku ktorým

konkrétnym dielam vykonáva kolektívnu správu majetkových práv, že by predmety ochrany nemohli
byť určené druhovo a že by musel žalobca alebo ktorákoľvek iná organizácia kolektívnej správy
preukazovať žalovanému v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia použitie konkrétneho diela, keď
práve používateľovi ukladá Autorský zákon v § 165 ods. 6 povinnosť poskytnúť organizácii kolektívnej
správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany, ktoré sú predmetom licenčnej či

inej zmluvy uvedenej v § 165 ods. 1 AZ. Sadzba odmien všetkých OKS je uplatňovaná za káblovú
prípojku, nie ako sadzba za šírenie konkrétneho audiovizuálneho diela či konkrétneho audiovizuálneho
záznamu. Príkladmo uviedol, kedy TV Markíza a RTVS vysielali filmy retransmitované žalovaným
a žiadal žalovaného, aby preukázal, že odmenu a primeranú odmenu za použitie príkladmo uvedených
filmových diel zaplatil, ako sa v konaní bráni.

9. Intervenient na strane žalovaného (LITA) v podaní z 16.09.2025 popieral tvrdenie intervenienta
na strane žalobcu (SFÚ), že podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o audiovízii vykonáva majetkové
práva autorov audiovizuálnych diel priamo zo zákona. Zo znenia uvedenej právnej normy je zrejmé,
že intervenient na strane žalobcu môže vykonávať práva autorov audiovizuálnych diel výlučne a jedine

v rozsahu, v akom ich vykonávali štátne organizácie (prípadní právni predchodcovia intervenienta na
strane žalobcu) podľa právnej úpravy platnej pred rokom 1997, keď § 21 audiovizuálneho zákona
upravuje iba rozsah predmetu činnosti intervenienta na strane žalobcu, ale nie je právnym titulom,
z ktorého je možné odvodiť samotný výkon práv autorov audiovizuálnych diel Slovenským filmovým
ústavom. Prípadný výkon majetkových autorských práv výrobcom podľa predpisov platných do roku

1997 sa mohol týkať iba takého použitia diela, ktoré bolo v danej dobe možné a známe. Pred rokom 1997
nebol spôsob použitia diela káblovou retransmisiou známy ani uskutočňovaný, autor preto nemohol na
výrobcu previesť práva, ktoré v tom čase sám nemal. Intervenient na strane žalobcu môže vykonávať
právaautorovvrozsahuichvýkonuvýrobcamipodľapredchádzajúcejprávnejúpravy(zákonač.35/1965
Zb.) iba za preukázania skutočností, že je právnym nástupcom vtedajších výrobcov audiovizuálnych diel.

Vopačnomprípadenemôžebyťsubjektom,naktorývsúladesprávomtakýtoprípadnývýkonprávmohol
prejsť. V zmysle § 21 audiovizuálneho zákona bol zverený prípadný výkon majetkových práv autorov,
ktorí uskutočňovali štátne organizácie pred rokom 1997, aj ďalšiemu subjektu, na ktorý mohol prejsť
potencionálny výkon majetkových práv autorov a týmto je Slovenská televízia a rozhlas. Intervenientomna strane žalobcu prezentovaný výklad § 21 audiovizuálneho zákona, že daná právna norma je priamym
právnym titulom, na základe ktorého vykonáva majetkové práva autorov audiovizuálnych diel a má mať
priamo nárok na odmenu za ich použitie je v rozpore s právnym poriadkom Európskej únie, ktorý má

v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred právnym poriadkom SR. Odňatie alebo obmedzenie
majetkových práv autorov, či neodňateľný prevod ich výkonu na výrobcov audiovizuálnych diel by
bolo porušením práva Európskej únie. Súdny dvor EÚ už vo svojej rozhodovacej činnosti posudzoval,
či je súladné s právom EÚ také ustanovenie právneho poriadku, ktorým by bol výkon majetkových
autorských práv autorov audiovizuálnych diel prenesený na výrobcu audiovizuálneho diela a rozhodol,

že právna úprava, podľa ktorej patria zo zákona majetkové práva autora výlučne výrobcovi filmového
diela odporuje právu Európskej únie (vec C-277/2010). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je
možnézakotviťnevyvrátiteľnýabezpodmienečnývýkonprávautorovaudiovizuálnychdielichvýrobcami
a už vôbec nie treťou osobou, ktorou je štátna organizácia. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil
s právnou argumentáciou intervenienta na strane žalovaného, tento navrhuje, aby v zmysle § 162
ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku prerušil odvolací súd konanie a obrátil sa na Súdny

dvor Európskej únie s prejudicionálnou otázkou, v ktorej by SD EÚ posúdil súladnosť vnútroštátnej
úpravy priznávajúcej výkon majetkových práv autorov audiovizuálnych diel štátnej organizácii ako právo
nevyvrátiteľnej povahy s právom EÚ.

10. Slovenský filmový ústav obhajoval svoje postavenie vyplývajúce z § 21 ods. 2 písm. a) zákona

č. 40/2015 Z. z. o audiovízii vzhľadom na námietky intervenienta na strane žalovaného v podaní zo
17.09.2025, v ktorom zdôrazňoval, že pri výkone autorských práv podľa tohto zákonného ustanovenia
sa jedná o záznamy audiovizuálnych diel vyrobených pred rokom 1997 štátnymi organizáciami na
základe monopolu štátu na výrobu filmov, ktorý platil až do jeho zrušenia prostredníctvom zákona
č. 1/1996 Z. z. Výrobcom filmov bol výlučne iba štát, štátny podnik Slovenská filmová tvorba a jeho

právni predchodcovia, ktorí boli jediným subjektom oprávneným nakladať s vyrobenými záznamami
audiovizuálnych diel ako celkom. Výrobcovia mali riadne uzatvorené zmluvy s autormi a vykonávali ich
majetkové práva. Podľa § 6 Autorského zákona č. 35/1965 Zb. autori jednotlivých zložiek filmového diela
udelili výrobcovi povolenie na použitie diela zmluvou a autorské právo na dielo takto vytvorené ako celok
vykonával výrobca. V zmysle § 6 Autorského zákona č. 35/1965 Zb. nadobudol výrobca oprávnenie

zastupovať všetkých nositeľov práv k filmovým dielam a to na dobu trvania práv bez akéhokoľvek
obmedzenia. Súhlasy na použitie diela zahŕňali aj v budúcnosti vynájdený spôsob realizácie filmu.
Obmedzenie, že autor nemôže udeliť nadobúdateľovi licenciu na spôsob použitia diela, ktorý nie je
v čase uzavretia licenčnej zmluvy známy, zaviedol až Autorský zákon č. 618/2003 Z. z. s účinnosťou
od 01.01.2004. SFÚ na základe § 21 ods. 2 písm. b) zákona o audiovízii vykonáva popri autorských

právach aj práva všetkých výkonných umelcov k umeleckým výkonom prevedeným v predmetných
filmových dielach, t. j. práva hercov, spevákov a podobne taktiež bez akéhokoľvek obmedzenia výkonu
práv. O neobmedzenom výkone autorských práv Slovenským filmovým ústavom ako výrobcom svedčí
aj znenie § 21 ods. 2 písm. f) zákona o audiovízii, v ktorom obmedzenie udeľovania súhlasu (licencie)
nie je uvedené, čo znamená, že sa neobmedzený výkon týka aj káblovej retransmisie. Výkon práv

autorov k audiovizuálnym dielam SFÚ podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o audiovízii znamená, že
SFÚ je jediným oprávneným subjektom, ktorý v mene autorov udeľuje súhlas na použitie predmetov
ochrany. Z § 21 ods. 2 písm. f) zákona o audiovízii vyplýva, že SFÚ zhodnocuje svojou činnosťou
majetkové práva podľa písm. a) až d), najmä udeľuje súhlas na použitie predmetov ochrany podľa písm.
a) až d) a patrí mu aj odmena, primeraná odmena a náhrada odmeny podľa osobitných predpisov.

Každý používateľ odmenu za použitie záznamov audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva práva SFÚ,
uhrádza priamo SFÚ ako subjektu, ktorý je jediným oprávneným udeliť licenciu na použitie daných
filmových diel. Oprávneným subjektom na úhradu licenčnej odmeny ako celku je preto výlučne SFÚ ako
poskytovateľ licencie. Následne SFÚ časť licenčnej odmeny, ktorá predstavuje autorskú odmenu pre
autora audiovizuálneho diela uhradí danému autorovi. Tento právny stav akceptuje aj intervenient na

strane žalovaného, s ktorým má SFÚ uzatvorenú Zmluvu o spolupráci pri vysporiadaní odmien autorov
audiovizuálnych diel zo dňa 22.05.2020. SFÚ odmenu pre autorov nevypláca, robí tak cez LITU. Ide
výlučneopomocprivyplácaníodmienautoromzostranyLITAakotzv.zúčtovaciehostrediska.SFÚudelí
licenciu tretej strane na použitie filmu, za udelenie licencie obdrží licenčnú odmenu a časť tejto odmeny
pre autorov pošle do LITY. LITA následne vyplatí odmeny autorom. Zmluva o spolupráci sa netýka

kolektívnej správy práv. Aj podľa § 86 ods. 2 písm. b) aktuálneho Autorského zákona vzniká výrobcovi
originálu audiovizuálneho diela povinnosť previesť odmenu za káblovú retransmisiu audiovizuálneho
diela, ktorú mu vyplatí príslušná organizácia kolektívnej správy bez zbytočného odkladu po takomto
vyplatení v prospech autorov audiovizuálneho diela. Aj keď je teda príjemcom licenčnej odmeny výrobca,tento časť licenčnej odmeny predstavujúcu autorskú odmenu pre autora audiovizuálneho diela uhradí
danému autorovi. Ak LITA tvrdí, že vysporiadal licenčné odmeny autorov audiovizuálnych diel, ktoré
uviedol SFÚ vo svojom podaní z 05.12.2024, SFÚ žiada uvedené preukázať.

10.1 SFÚ nesúhlasí s názorom intervenienta na strane žalovaného, že zákon o audiovízii je v rozpore
s právom EÚ. Slovenská republika pristúpila do Európskej únie dňa 1. mája 2004. Právo EÚ nepôsobí
retroaktívne. Nároky vyplývajúce z autorských zákonov pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej
únie sa posudzujú podľa predpisov, keď došlo k ich vzniku. Odkaz na rozhodnutie SD EÚ vo veci
C-277/2010 nie je priliehavý. Dané rozhodnutie sa vzťahuje na dokumentárny film vyrobený v roku

2008, pričom Rakúsko vstúpilo do EÚ v roku 1995. Slovenská republika vstúpila do EÚ v roku 2004
a filmové diela, ku ktorým SFÚ vykonáva všetky práva boli vyrobené do 31.12.1996. Ani právny poriadok
socialistického Československa nezbavoval autorov ich majetkových autorských práv.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa
§ 34 ods. 1 C. s. p. prejednal vec na odvolacom pojednávaní dňa 26.11.2025, na ktorom bola

stranám a intervenientom na ich strane poskytnutá možnosť vyjadriť sa k doterajšiemu stavu konania,
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, vzájomným podaniam, vykonaným dôkazom a tak uplatniť svoj vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Vec prejednal odvolací súd v celom rozsahu v súlade s odvolacím
návrhom žalobcu a § 379 Civilného sporového poriadku, správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
skúmal z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je podľa § 380 ods. 1 C. s.

p. viazaný. Vady procesných podmienok pri ex offo kontrole podľa § 380 ods. 2 C. s. p. zistené
neboli. Výsledkom odvolacieho prieskumu je zmena rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s.
p. vo veci samej a rozhodnutí o trovách konania a odmietnutie odvolania žalobcu proti procesnému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu proti vstupu intervenienta na strane žalovaného
ako smerujúceho proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.

12. Odvolací súd posudzuje vec opakovane. Prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie, rovnako
zamietajúce žalobu o uplatnenom nároku v celom rozsahu, bolo zrušené uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/41/2019 z 28. októbra 2020 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti
neumožňujúcej odvolaciemu súdu vecný prieskum jeho správnosti a vec bola vrátená súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd už v tomto zrušujúcom uznesení vyslovil
určitý právny názor na vec a inštruoval súd prvej inštancie, ako má ďalej vo veci postupovať, ktoré
sporné otázky je pre správne rozhodnutie vo veci potrebné vyriešiť s výslovným upozornením, že
právne názory vyslovené odvolacím súdom možno považovať za záväzné v zmysle § 391 ods. 2 C.
s. p. len v prípade, ak skutkový stav zostane nezmenený a pokiaľ nebudú prijaté rozhodnutia vyšších

súdnych autorít, ktoré by viedli aj odvolací súd k zmene právneho názoru vysloveného k oprávneniam
žalobcu vyplývajúcim z Autorského zákona pri uplatnení nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania;
rozhodnutie odvolacieho súdu prešlo testom ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. I. ÚS 570/2022 z 27. októbra 2022 odmietol sťažnosť žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/41/2019 ako nedôvodnú s konštatovaním, že odvolací súd nevyslovil

v zrušujúcom uznesení záväzný právny záver, ktorým by bol súd prvej inštancie viazaný a musel by
prijať vopred určené rozhodnutie po podriadení sa vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu.
Napriek tomu žalobca tvrdí, že odvolací súd v tejto veci vyslovil záväzný právny názor k výkladu § 86
ods. 1 Autorského zákona, ktorý súd prvej inštancie nerešpektoval; s jeho tvrdením (o nerešpektovaní
vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu k § 86 ods. 1 AZ) odvolací súd nesúhlasí. Odvolací súd

vzhľadom na chýbajúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít sa pokúsil sám vyložiť toto ustanovenie
zákona v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019. V priebehu konania na súde prvej inštancie rozhodol Ústavný
súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 203/2021 z 11. novembra 2021 o sťažnosti sťažovateľky
LITA, autorská spoločnosť, Bratislava a sťažovateľky Slovak Telekom, a. s., Bratislava proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12Ca/19/2019 (procesné rozhodnutie o návrhu žalobcu SAPA na

nepripustenie vstupu LITY ako intervenienta na strane žalovaného Slovak Telekom do konania, v ktorom
sa SAPA ako organizácia kolektívnej správy voči Slovak Telekom domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia z titulu nevyplatených nárokov z kolektívnej správy). Z popisu skutkových okolností sporu
o veci samej v bode 6 nálezu sp. zn. II. ÚS 203/2021 je zistiteľné, že išlo o totožný spor aký rozhodol
súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, proti ktorému podal žalobca odvolanie a je predmetom

rozhodnutia odvolacieho súdu. Aj vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I sa žalovaný používateľ
predmetov autorsko-právnej ochrany bránil tým, že časť žalobou uplatneného nároku OKS SAPA voči
prevádzkovateľovi káblovej retransmisie bola vysporiadaná na základe Dohody o urovnaní a Hromadnej
licenčnej zmluvy s LITOU, ako aj s ostatnými organizáciami kolektívnej správy, konkrétne nárok naodmenu za udelenie súhlasu na použitie audiovizuálneho diela podľa § 19 ods. 3 Autorského zákona
č. 185/2015 Z. z. Žalovaný v konaní pred Okresným súdom Bratislava I tvrdil, že tento nárok vzhľadom
na rovnaké oprávnenie LITY na výkon kolektívnej správy vo vzťahu k odmene za udelenie súhlasu na

použitie audiovizuálneho diela bol pre rozhodné obdobie vysporiadaný hromadnou licenčnou zmluvou,
preto má LITA právny záujem na výsledku sporu. Aj LITA v spore na Okresnom súde Bratislava I tvrdila,
že žalovaný (používateľ) majetkové nároky z titulu použitia audiovizuálnych diel (a to aj v oblasti
káblovejretransmisie)užnazákladehromadnejlicenčnejzmluvyvysporiadala.SAPAmalavkonanípred
ústavným súdom sp. zn. II. ÚS 203/2021 postavenie zúčastnenej osoby, ktorá sa podľa obsahu nálezu

k veci vyjadrila tak, že sa LITA „snaží spor presunúť do roviny, kedy by sa malo údajne rozhodovať o tom,
či žalovaný (Slovak Telekom, a. s.) má platiť odmeny zúčastnenej osobe alebo sťažovateľke, čo nie je
pravdouavzásademápovinnosťuhrádzaťodmenyobomorganizáciámkolektívnejsprávy(zúčastnenej
osobe z dôvodu uplatnenia zákonnej fikcie podľa § 86 AZ, sťažovateľke za autorov, ktorí zákonnú
fikciu v § 86 AZ vylúčili). Slovak Telekom, a. s. ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie má povinnosť
uhrádzať odmenu a primeranú odmenu v zmysle Autorského zákona zúčastnenej osobe bez ohľadu

na to, či uzavrel s inými organizáciami kolektívnej správy licenčnú zmluvu...“. K sťažnosti sťažovateľky
Slovak Telekom ako žalovaného v základnom spore SAPA uviedla, že „dohodou o urovnaní hromadnou
Licenčnou zmluvou, ktorú sťažovateľky uzavreli neboli a nemohli byť vysporiadané všetky povinnosti
z použitia audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou, nič také si nedohodli (a ani nemohli), keď ako
jasne vyplýva z čl. III bod 2 Hromadnej licenčnej zmluvy cit. „... LITA odplatne udeľuje Prevádzkovateľovi

súhlas (licenciu) na použitie všetkých audiovizuálnych diel, ku ktorým spravuje autorské majetkové
práva...“ t. j. udeľuje licenciu len na tie audiovizuálne diela, ktoré spravuje pre svojich nositeľov.“.
Ústavný súd v uvedenom náleze vysvetlil hlavný zmysel intervencie (predchádzanie následným sporom,
pomoc strane, na ktorej intervenient vystupuje z dôvodu jeho právneho záujmu na výsledku sporu)
s vlastným hodnotením, že „ide o legitímnu pomoc intervenienta jednej zo strán sporu, ktorá je daná

samotnou právnou konštrukciou inštitútu intervencie, preto je možné tiež dospieť k záveru, že nesprávne
či arbitrárne rozhodnutie o nepripustení intervenienta môže mať za následok porušenie práv vylúčeného
intervenienta v podobe odmietnutia prístupu k súdu v rozpore s právnym poriadkom a taktiež ním
môže byť zasiahnuté do procesných práv strany, na ktorej podporu mal intervenient vystupovať, keďže
negatívnym spôsobom v rozpore s právnym poriadkom je spôsobilé obmedziť právo hájiť svoje záujmy

prostredníctvom účasti a pomoci intervenienta a tým aj ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu v spore“.
12.1 Ústavnému súdu boli známe skutkové okolnosti konania o veci samej. V bode 34 nálezu
je konštatované, že jedným so žalobou uplatňovaných nárokov SAPY (ako organizácie kolektívnej
správy) bola odmena za použitie diel v rámci káblovej retransmisie v rozhodnom období a druhým
nárok na primeranú odmenu. Aj v konaní pred Okresným súdom Bratislava I bolo tvrdené, že

prevádzkovateľ káblovej retransmisie žalobou uplatnený nárok v časti odmeny za použitie diel v rámci
káblovej retransmisie v rozhodnom období vysporiadal s inou organizáciou kolektívnej správy s LITOU,
ktorá má rovnaké oprávnenie v oblasti výkonu práv kolektívnej správy, ako SAPA. Aj vo veci
posudzovanej ústavným súdom bolo v dohode o urovnaní uzavretej medzi prevádzkovateľom káblovej
retransmisie – žalovaným vo veci samej a viacerými OKS okrem SAPY uvedené, že boli touto dohodou

vysporiadané povinnosti používateľa vo vzťahu k organizáciám kolektívnej správy, ktoré spravujú práva
k audiovizuálnym dielam (SLOVGRAM a LITA), aj odmeny za použitie audiovizuálnych diel káblovou
retransmisiou (licenčná odmena). Práve na základe obrany žalovaného v konaní, že časť uplatneného
nároku (licenčná odmena za použitie audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou) bola vysporiadaná
s LITOU, preto je žaloba v tejto časti nedôvodná, vyslovil ústavný súd právny záujem LITY na výsledku

sporu. V bode 37. odôvodnenia nálezu ústavný súd uviedol, že považuje za nevyhnutné reagovať na
stanovisko, argumenty a obranu SAPY ako vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom.
Svoje stanovisko vyjadril ústavný súd slovami: „SAPA podobne ako v prebiehajúcom konaní, aj vo
svojom stanovisku vlastne tvrdí, že predmetom žaloby sú jej iné nároky ako tie, ktoré Slovak Telekom
vysporiadala s LITOU ako organizáciou kolektívnej správy na základe zmlúv uzatvorených s autormi.

Argumentačne sa domáha takého výkladu autorského zákona s poukazom na znenie § 169 ods.
4 písm. b) autorského zákona v spojení s § 165 ods. 9 a 10 autorského zákona, že SAPA ako
organizácia kolektívnej správy zastupuje ex lege práve tých ostatných autorov audiovizuálnych diel,
ktoré nepokrýva LITA (na základe zmlúv s nositeľmi uzavretých s LITOU) vo veci správy majetkových
práv autorov za použitie audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou, pretože títo autori neprejavili

vôľu domáhať sa svojich nárokov sami a neuzavreli ani zmluvu s LITOU. S uvedeným právnym
názorom ako obranou nemožno súhlasiť, pretože nemá oporu v autorskom zákone, dokonca je v
rozpore s obsahom § 86 autorského zákona, na ktorý SAPA vo svojom vyjadrení poukazovala (pozri
bod 11 odôvodnenia tohto nálezu). Podľa § 86 autorského zákona predpokladom výkonu majetkovýchpráv k audiovizuálnemu dielu autorov výrobcom originálu audiovizuálneho diela je písomný súhlas na
vyhotovenie diela, dohoda o odmene za vytvorenie diela a dohoda o odmene za použitie diela, pokiaľ nie
je stanovené inak. Vzhľadom na to SAPA (ako organizácia kolektívnej správy združujúca producentov

ako výrobcov audiovizuálnych diel, pozn.) je pri výkone majetkových práv (teda aj predmetnom spore)
povinná preukázať predpoklady na výkon týchto majetkových práv zmluvami s autormi, v prospech
ktorých kolektívnu správu vykonáva. Pokiaľ by bol výklad dotknutých ustanovení autorského zákona
predostretý SAPOU správny, týkal by sa rovnako aj LITY, s ktorou Slovak Telekom vysporiadala sporné
licenčné práva za použitie audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou. Ústavný súd, vychádzajúc z

uvedeného a dôkazov, ktoré sú obsahom súdneho spisu a ktoré SAPA predložila v predmetnom konaní
na podporu svojho tvrdenia o zastupovaní iných autorov pri použití ich diel v káblovej retransmisii,
konštatuje, že obsahom spisu sú buď nepodpísané návrhy zmlúv, na základe ktorých teda rozhodne
nie je možné ustáliť záver, že zastupuje iných autorov ako tých, ktorých práva mali byť vysporiadané
zmluvne medzi Slovak Telekom a LITOU, alebo ide o zmluvy, ktoré sa týkajú iných nárokov než tých,
ktoré sú predmetom konania. Predpokladom záveru o rozdielnosti uplatňovaného nároku je okrem

iného aj ustálenie skutkovej otázky, koho majetkové práva SAPA vykonáva v rámci kolektívnej správy
majetkových práv v súvislosti s káblovou retransmisiou a uplatňuje v predmetnom konaní.“.

13. Žalovaný a intervenient na jeho strane tvrdia, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2021 je
právetýmrozhodnutímnajvyššejsúdnejautority,naktorépreprípadnýodlišnýnázorsúduprvejinštancie

oproti názoru odvolacieho súdu k výkladu § 86 ods. 1 Autorského zákona vysloveného v zrušujúcom
uznesení sp. zn. 17Co/41/2019 krajský súd odkazoval. Výklad ústavného súdu § 86 ods. 1 AZ v náleze
sp. zn. II. ÚS 203/2021 považujú za záväzný v zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného
sporovéhoporiadku,opačnýbybolvrozporesprincípomprávnejistoty.Žalobcanaopakdôvodí,ženález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2021 sa týkal prieskumu procesného (nemeritórneho) rozhodnutia

Okresného súdu Bratislava I a mohol mať maximálne dopad na konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I, aj to iba v rovine procesného charakteru a nie je možné tento nález považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

14. Senát 17Co Krajského súdu v Banskej Bystrici už v uzneseniach sp. zn. 17Co/31/2020 z 15.12.2021

a sp. zn. 17Co/28/2020 z 15.12.2021 uviedol, že rešpektuje názor najvyšších súdnych autorít a opakuje
to aj teraz, avšak Ústavným súdom SR vyslovený názor v bode 37. nálezu sp. zn. II. ÚS 203/2021
nechápe ako jednoznačne sa vzťahujúci na všetky spory, v ktorých OKS SAPA uplatňuje nároky
voči neoprávneným používateľom na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu možnej skutkovej
odlišnosti sporov, ktorú bez znalosti súdneho spisu, ktorý bol podkladom vydania nálezu sp. zn.

II. ÚS 203/2021 len z popisu dôkazov predkladaných SAPOU v konaní posudzovanom ústavným
súdom posúdiť nedokáže. Ústavný súd SR v bode 37. odôvodnenia citovaného nálezu argumentuje
zmluvami, ktoré uzatvára SAPA s autormi, v prospech ktorých kolektívnu správu SAPA vykonáva
a hodnotí dôkazy predkladané SAPOU v tom súdnom konaní na podporu svojho tvrdenia o zastupovaní
iných autorov pri použití ich diel v káblovej retransmisii, než ktorých zastupuje LITA. SAPA však aj

v tejto veci posudzovanej odvolacím súdom pod sp. zn. 17Co/97/2024 uplatňuje nároky odvodené od
zmlúv uzavretých s výrobcami originálov audiovizuálnych diel, nie od zmlúv uzavretých s autormi ako
originálnymi nositeľmi práv. SAPA v odvolacím súdom prejednávanej veci tvrdí, že nároky uplatňuje
v konaní na základe zmlúv uzavretých s výrobcami originálov audiovizuálnych diel, na ktorých práva
autorov prešli na základe zákonnej fikcie zakotvenej v § 86 ods. 1 AZ a na preukázanie svojich tvrdení

aj zmluvy uzavreté s výrobcami originálov audiovizuálnych diel predložil. Aktívnu legitimáciu uplatňovať
nárokypodľa§146ods.2písm.d)af)Autorskéhozákonaodvodzuježalobcaod§147ods.1Autorského
zákona v znení účinnom do 10.10.2018 aj za nezastupovaných nositeľov práv, s ktorými zmluvy podľa
§ 164 ods. 1 AZ uzavreté nemá. Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 203/2021 sa k povinnej kolektívnej
správe práv v káblovej retransmisii podľa § 146 ods. 1, 2 AZ nevyjadruje, iba k zmluvným nárokom SAPY.

15.VzhľadomnarozdielnechápanieobsahunálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS203/2021stranami
sporu, intervenientami na jeho strane, aj súdmi prvej inštancie a odvolacím súdom zisťoval odvolací
súd z dostupných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, či bol názor k výkladu § 86 ods. 1
Autorského zákona podporený aj inými rozhodnutiami ústavného súdu alebo korigovaný.

16. V uznesení sp. zn. IV. ÚS 222/2023 posudzoval Ústavný súd SR sťažnosť obchodnej spoločnosti
SLUŽBYT proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/351/2019. Z popisu skutkových
okolností a rozhodnutí súdov vyplýva, že SAPA žalovala SLUŽBYT na zaplatenie sumy za použitieaudiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov pri káblovej retransmisii, Okresný súd Košice žalobu
zamietol s odôvodnením, že SAPA neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, či je skutočne subjektom
oprávnenýmnazastupovanienositeľovprávkaudiovizuálnymdielam,čomalapreukazovaťkonkrétnymi

zmluvnýmivzťahmisozastúpenými,resp.dohodouasúhlasom vzmysle§86ods.1Autorskéhozákona
č. 185/2015 Z. z. SAPA nepreukázala zastúpenie tzv. nezastúpených nositeľov práv v zmysle § 147
ods. 1 Autorského zákona, keďže subjektov zastupujúcich jednotlivých slovenských výrobcov AVD je
niekoľko, rozsah práv ochrany je totožný, tak žalobkyňa mala preukázať, že práve ona vykonáva ich
zastúpenie. Nepreukázanou ostala aj otázka, či sťažovateľka SLUŽBYT skutočne používa diela, ktoré

spadajú pod ochranu podľa Autorského zákona, v akom rozsahu sú tieto diela SLUŽBYTOM vysielané
retransmitované. K výške nároku súd prvej inštancie uviedol, že nestačí iba predloženie sadzobníka
organizácie kolektívnej správy, súd nie je pri určení výšky nároku viazaný jej obsahom. Krajský súd zrušil
rozsudok okresného súdu ako nedostatočne odôvodnený, lebo nezhodnotil všetky dôkazy, vykonanie
ktorých žalobkyňa navrhovala. Okresný súd neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že žalobkyňa
má povinnosť preukázať konkrétnymi zmluvami zastúpenie nositeľov práv podľa Autorského zákona

ani neuviedol, z akého ustanovenia Autorského zákona vyvodil, že žalobkyňa má preukazovať rozsah
používania diel SLUŽBYTOM. Okresný súd sa nevysporiadal so zmluvou predloženou SAPOU, ktorou
preukazovala zastúpenie konkrétneho subjektu pri výkone kolektívnej správy práv podľa Autorského
zákona ani s ďalšími listinami, ktorými preukazovala SAPA výkon kolektívnej správy práv s ohľadom na
ďalšie organizácie kolektívnej správy. Krajský súd vyslovil, že SAPA má oprávnenie na výber primeranej

odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela,
ako aj na výber primeranej odmeny za použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti
káblovou retransmisiou aj za nezastupovaných nositeľov práv. Odvolací súd sa vyjadroval aj k §
86 AZ a vyslovil názor, že nie je možné považovať nároky uplatňované SAPOU v tom konaní za
vysporiadané tým, že SLUŽBYT uzavrel s inými organizáciami kolektívnej správy autorských práv

dohoduourovnaníazaplatilimvystavenéfaktúry,akjev§86ods.1AZzakotvenázákonnáfikciavýkonu
práv autorov audiovizuálneho diela výrobcom originálu audiovizuálneho diela (ak nie je preukázané
inak). Odvolací súd ďalej uviedol, že pre účely základného konania postačilo preukázať, že SAPA
má udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv v odbore a k predmetom ochrany a nebolo
potrebné preukazovať, ktorých konkrétnych nositeľov práv sťažovateľka ako organizácia kolektívnej

správy zastupuje z dôvodu, že pri výkone kolektívnej správy práv nie je rozhodujúce, koho organizácia
kolektívnej správy zastupuje, ale kto je v rozhodnom čase nositeľom práv k predmetu ochrany, ktorého
použitie táto organizácia spravuje. SLUŽBYT namietal, že krajský súd nesprávne aplikoval § 86 AZ
s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 203/2021, v rámci ktorého ústavný súd zaujal
výklad k spornému § 86 ods. 1 AZ. Výklad odvolacieho súdu je v priamom rozpore s výkladom podaným

ústavným súdom. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 222/2023 odcitoval časť z nálezu sp.
zn. II. ÚS 203/2021 počnúc slovami: „argumentačne sa SAPA domáha takého výkladu“ a končiac
vetou: „Predpokladom záveru o rozdielnosti uplatňovaného nároku je okrem iného aj ustálenie skutkovej
otázky, koho majetkové práva SAPA vykonáva v rámci kolektívnej správy majetkových práv v súvislosti
s káblovou retransmisiou a uplatňuje v predmetnom konaní.“ a na to ústavný súd v uznesení sp.

zn. IV. ÚS 222/2023 uviedol, že: „citovaná časť nálezu ústavného súdu podľa sťažovateľky odporuje
napadnutému uzneseniu krajského súdu, s čím sa ale ústavný súd nestotožňuje. V prvom rade ústavný
súd sa v argumentovanom náleze vyjadroval k otázke vstupu intervenienta do konania a posúdeniu
právneho záujmu na výsledku konania, a nie k posúdeniu merita veci, pričom jeho závery je potrebné
vnímať v kontexte skutkových zistení vyplývajúcich z daného súdneho spisu“.

16.1 V ďalšom uznesení sp. zn. IV. ÚS 167/2023, v ktorom prevádzkovateľ káblovej retransmisie tiež
namietal, že Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 11Co/49/2020 zaujal rozporný názor § 86 AZ
než ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 203/2021, sa už ústavný súd nevyjadruje k nálezu sp. zn. II.
ÚS 203/2021 v tom zmysle, čo bolo jeho predmetom; sťažnosť bola odmietnutá s tým, že sťažovateľ
má aj iné dostupné účinné prostriedky nápravy pred všeobecným súdom a v ďalšom konaní po zrušení

skoršieho rozhodnutia okresného súdu môže predniesť svoje výhrady a námietky.

17. V náleze sp. zn. III. ÚS 233/2025 zo 17. júla 2025 Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval
právny záujem intervenienta Slovenského filmového ústavu pri vstupe do skutkovo a právne obdobného
konania, aké bolo predmetom posúdenia ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 203/2021, kde právny

záujem na výsledku konania odôvodňoval SFÚ odkazom na § 21 ods. 2 zákona o audiovízii a zmluvou
o zastupovaní práv uzavretou medzi SAPOU a SFÚ dňa 16. júla 2014 a tvrdením, že SFÚ ako výrobca
audiovizuálnych záznamov na základe týchto dvoch právnych titulov zastupuje autorov, výkonných
umelcovainýchnositeľovprávkaudiovizuálnymdielam.TietoskutočnostiLITApopieravkaždomkonanís argumentáciou, že všetky práva autorov sú vyporiadané s prevádzkovateľmi retransmisie na základe
Dohody o urovnaní a uzavretej Hromadnej licenčnej zmluvy. K oprávneniam SFÚ vyplývajúcim z § 21
ods. 2 zákona o audiovízii ústavný súd uviedol, že: „Sťažovateľ 1 svoj vstup do konania a právny záujem

na výsledku sporu odôvodňoval predovšetkým vlastným postavením, ktoré mu vyplýva z § 21 ods. 2
zákona o audiovízii. Podľa tohto ustanovenia SFÚ môže vystupovať v pozícii vykonávateľa práv autorov,
výkonných umelcov a iných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam a v pozícii výrobcu audiovizuálnych
záznamov audiovizuálnych diel. Mestský súd však na toto rozdielne postavenie sťažovateľa 1 rezignoval
aneskúmalmožnýpresahvýsledkukonaniavovzťahukjednotlivýmpozíciámsťažovateľa1,atonavyše

v situácii, keď nikto nepopieral tvrdenie sťažovateľa 1 v oznámení o vstupe do konania, že súčasťou
žalobného nároku sú aj peňažné nároky patriace SFÚ ako výrobcovi audiovizuálnych záznamov, resp.
nároky, ktoré prerozdeľuje a ktoré patria uvedeným nositeľom práv k audiovizuálnym dielam, ako aj
odmena vyberaná v odboroch kolektívnej správy práv na základe zmluvy o zastupovaní práv. Rovnako
všeobecné konštatovanie mestského súdu, že sťažovateľ 2 ako organizácia kolektívnej správy zo
zákona zastupuje záujmy sťažovateľa 1 a z toho dôvodu neprichádza do úvahy intervencia, nie je

dostatočné. Z oznámenia o vstupe jasne vyplýva, že SAPA zastupuje SFÚ jednak na základe zákona,
ale aj na základe zmluvy. Tieto skutočnosti nie sú v konaní vôbec sporné. Právny záujem na výsledku
konania je podľa názoru ústavného súdu preukázateľne daný, keďže už len zo samotného zákonného
zastúpenia vyplýva, že medzi žalobcom a SFÚ existuje hmotnoprávny vzťah s právnymi dôsledkami
plynúcimi pre oboch. V takej situácii potom nepochybne existuje záujem SFÚ na tom, aby žalobca

bol v konaní úspešný. A naopak, prehra žalobcu môže vyústiť do vzniku sekundárneho sporu medzi
sťažovateľom 1 a žalobcom. Mestský súd rovnako žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že
medzi sťažovateľmi je uzavretá zmluva o zastupovaní práv zo 16. júla 2014, a v tej súvislosti nehodnotil
dopady sporu na tento zmluvný vzťah. Z uvedených dôvodov neobstojí ani tvrdenie mestského súdu, že
je vylúčené, aby v spore týkajúcom sa povinnej kolektívnej správy práv na základe žaloby organizácie

kolektívnej správy vystupoval popri nej konkrétny individuálny nositeľ práv.“.

18. Skutkovú odlišnosť veci prejednávanej Okresným súdom Bratislava I, ku ktorej sa vzťahuje nález
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS203/2021(vzhľadomnadostupnéinformácie)asvecouposudzovanou
odvolacímsúdompodsp.zn.17Co/97/2024vidíodvolacísúdvtom,akýmidôkazmipreukazovalžalobca

SAPA svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Skutkový stav ustálený vo veci rozhodovanej odvolacím
súdom pod sp. zn. 17Co/97/2024 podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňuje aj prijatie iného záveru
k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu z hľadiska ustanovenia § 86 ods. 1 AZ než bolo vyslovené Ústavným
súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 203/2021. K takémuto záveru dospel odvolací súd aj pod vplyvom
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 233/2025, v ktorom ústavný súd poukázal na osobitné

postavenie Slovenského filmového ústavu a vzájomné vzťahy SAPY a SFÚ.

19. Tento spor začal ešte 10. januára 2018 medzi žalobcom Slovenská asociácia producentov
v audiovízii a žalovaným Okresné stavebné bytové družstvo v Rimavskej Sobote. LITA vstúpila ako
intervenient na strane žalovaného do konania už pred rozhodnutím súdu prvej inštancie napadnutým

rozsudkom. Slovenský filmový ústav oznámil svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalobcu
vpodanízo14.10.2024porozhodnutísúduprvejinštancie,popodaníodvolaniažalobcomprotirozsudku
súdu prvej inštancie a po vyjadreniach žalovaného a intervenienta na jeho strane k odvolaniu žalobcu.
Vyjadrenie k veci samej podal intervenient na strane žalobcu 05.12.2024, prílohou ktorého bol zoznam
audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva práva SFÚ s oznámením, že databáza audiovizuálnych

diel SFÚ je zverejnená na http://www.sk.cinema.sk/arl_sfu/. V tomto podaní odkázal SFÚ na zmluvu
o zastupovaní práv medzi žalobcom a SFÚ zo dňa 16.07.2014, ktorá už mala tvoriť súčasť súdneho
spisu. SFÚ vo vyjadrení uviedol príkladmo audiovizuálne diela použité žalovaným v rámci káblovej
retransmisie, ku ktorým neboli vysporiadané remuneračné práva SFÚ ako výrobcu daných filmov,
použitie ktorých v rozhodnom období, za ktoré SAPA uplatňuje nároky voči žalovanému, boli preukázané

nahláškami vysielateľov TV Markíza a RTVS.

20. Strany sporu aj intervenienti na ich stranách predkladali do súdneho spisu po rozhodnutí súdu
prvej inštancie množstvo písomných podaní a listinných dôkazov, prednášali skutkové tvrdenia,
popierali skutkové tvrdenia protistrany, predkladali návrhy na vykonanie dôkazov a námietky k návrhom

protistrany na vykonanie dôkazov (prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
v zmysle § 149 C. s. p.), ktoré bolo potrebné vyhodnotiť z hľadiska, či boli uplatnené včas stranou sporu,
prípadne intervenientom na jeho strane.21. Novoty v odvolacom konaní za splnenia podmienok § 366 C. s. p. môže odvolateľ podľa § 366 C. s.
p. uplatniť v odvolaní a protistrana podľa § 373 ods. 4 C. s. p. v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
21.1 Žalobca ako prípustnú novotu podľa § 366 písm. c) Civilného sporového poriadku v odvolaní

predkladá dohodu z 13.02.2023 v znení jej dodatku z 26.07.2023 uzavretú medzi OKS SAPA a OKS
SLOVGRAM s vysvetlením, že táto dohoda bola dňa 13.02.2023 v znení jej dodatku uzavretá
v nadväznosti na prijatú novelu Autorského zákona a rozšírenie oprávnení žalobcu na výkon kolektívnej
správy práv a rozšírenie oprávnení OKS SLOVGRAM, v ktorej tieto dve organizácie kolektívnej správy
deklarovali, že sa rozsah ich oprávnení neprekrýva, avšak súd prvej inštancie návrh žalobcu na

doplnenie dokazovania dohodou z 13.02.2023 na pojednávaní dňa 12.03.2024 zamietol.
21.2 Odvolanie žalobcu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného podľa doručenky na č. l.
1305 dňa 05.06.2024 a právnej zástupkyni intervenienta na strane žalovaného podľa doručenky na č.
l. 1306 dňa 04.06.2024, obom spolu s výzvou na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v lehote 15 dní aj
spoučením,žeprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnejobrany,ktoréneboliuplatnené
predsúdomprvejinštanciemožnouplatniťzasplneniapodmienokpodľa§366C.s.p.najneskôrvlehote

na vyjadrenie k odvolaniu. Intervenient na strane žalovaného odoslal vyjadrenie k odvolaniu žalobcu
Okresnému súdu Banská Bystrica už 05.06.2024, v ktorom novoty podľa § 366 C. s. p. odvolací súd
neidentifikoval. Žalovaný (jeho právny zástupca) zmeškal lehotu na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, keď
toto vyjadrenie spolu s prílohami, ktoré mali preukazovať správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
odoslal Okresnému súdu Banská Bystrica až 14.09.2024, kedy sa už vec nachádzala na odvolacom

súde. Podľa potvrdenia Krajského súdu v Banskej Bystrici na č. l. 1393 vec bola odvolaciemu súdu
predložená na rozhodnutie o odvolaní žalobcu 12. septembra 2024.

22. I keď sú možnosti strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany obmedzené v § 366 a § 373 ods. 4 C. s. p., ďalšie zákonné ustanovenie § 374 C. s. p. ukladá

súdu prvej inštancie doručiť stranám sporu a všetkým zúčastneným v konaní aj ďalšie podania, aby
bolo zachované ich právo na spravodlivý proces. Súd nemôže zabrániť stranám sporu predkladať do
súdneho spisu nevyžiadané podania a vyjadrenia a nemôže ich ani odignorovať, keď v § 373 a § 374
C. s. p. nie je tak, ako v § 436 ods. 3 C. s. p. vo vzťahu k dovolaciemu konaniu uvedené, že „na neskôr
podané vyjadrenie sa neprihliada“. Odvolací súd je toho názoru, že na vyjadrenia strán a intervenientov

naichstraneuskutočnenéporozhodnutísúduprvejinštancieprihliadaťmusí,obmedzenájelenmožnosť
zmeny skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie z hľadiska prípustnosti novôt podľa § 366
C. s. p. Vyplýva to z § 373, § 374 C. s. p. a § 384 C. s. p., podľa ktorého odvolací súd musí zopakovať
dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, ak je toho názoru, že na základe vykonaných dôkazov
dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, v ktorom je odvolaciemu súdu daná

možnosť doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd
prvej inštancie, hoci ich strana navrhla a za podmienok uvedených v § 366. Bez návrhu môže odvolací
súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.
22.1 Intervenient môže vstúpiť do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore
podľa § 86 C. s. p. písomným podaním. Vstup intervenienta je prípustný počas celého konania (82 ods.

1, 2 C. s. p.). Civilný sporový poriadok v ustanoveniach o intervencii neobsahuje text ako § 80 ods.
3 C. s. p., že ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu, napriek tomu je
potrebné súhlasiť s názorom žalovaného, že intervenient môže uplatniť prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany len v takej miere, ako toto právo prislúcha strane, ktorú podporuje, čo
vyplýva z § 87 ods. 2 písm. a) a § 88 ods. 2 písm. b) Civilného sporového poriadku. Rovnako to platí

aj na novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p.

23. Vychádzajúc z takéhoto výkladu procesných predpisov upravujúcich odvolacie konanie a zmyslu
a inštitútu intervencie zdôraznenej aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
203/2021 (procesná ekonómia a predchádzanie následným sporom, pomoc strane, na ktorej ako

intervenient vystupuje, neodmietnutie prístupu k súdu, právo strany hájiť svoje záujmy prostredníctvom
účasti a pomoci intervenienta a tým aj ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu v spore) nariadil odvolací
súd vo veci pojednávanie, na ktorom oboznámil strany sporu, ktoré dôkazy považuje za relevantné
pre správne zistenie skutkového stavu (zopakoval vykonanie týchto dôkazov spôsobom ustanoveným
v § 204 C. s. p.) a doplnil dokazovanie (podľa § 204 C. s. p.) rešpektujúc ustanovenie § 366 C. s. p.

Výsledkom prejednania sporu na súde prvej inštancie a na odvolacom pojednávaní za účasti oboch
sporových strán a intervenientov na ich strane je takto zistený skutkový stav:
23.1 Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky
udelené oprávnenie na výkon povinnej kolektívnej správy práv podľa § 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v znení neskorších
predpisov aj v odbore káblová retransmisia audiovizuálneho diela rozhodnutím z 21. novembra 2013.
Dôkazom o tom je oprávnenie na výkon kolektívnej správy z 21. novembra 2013 na č. l. 1036

spisu. K zmene oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv na strane žalobcu došlo na základe
rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo 7. júla 2016, kedy sa rozšírili odbory kolektívnej
správy, ich popis je uvedený v oprávnení z 18. augusta 2016 na č. l. 44 spisu. Žalobca je podľa
oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv z 18. augusta 2016 oprávnený vykonávať kolektívnu
správu práv okrem iného v odbore použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou

retransmisiou a výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý
je originálom audiovizuálneho diela. Žalobca uplatňuje v konaní nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie január 2016 až september 2017 vrátane. Žalobca mohol podľa pôvodného
oprávnenia z 21. novembra 2013 na výkon povinnej kolektívnej správy práv pokračovať vo výkone
kontinuálne vzhľadom na ustanovenie § 190 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z. z., v ktorom je ustanovené,
že oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv udelené ministerstvom podľa predpisu účinného do

31. decembra 2015 sa považuje za oprávnenie podľa tohto zákona do 10. apríla 2016, najneskôr však
do právoplatnosti rozhodnutia ministerstva podľa odseku 7. Nové rozhodnutie Ministerstva kultúry SR
o udelení oprávnenia žalobcovi pod č. MK-1778/2016-232/8318 zo 7. júla 2016 nadobudlo právoplatnosť
4. augusta 2016, čo je uvedené priamo v oprávnení na výkon kolektívnej správy práv na č. l. 44 spisu.
Spoluprácu s medzinárodnou organizáciou, ktorej účelom je celosvetová kolektívna správa autorských

práv a súvisiacich práv producentov audiovizuálnych diel AGICOA od roku 2016 a trvajúcu počas
celého žalovaného obdobia preukázal žalobca Dohodou o spolupráci medzi AGICOA a SAPA zo dňa
24. februára 2016, ktorá je v preklade na č. l. 502 až 508 spisu aj s podpismi osôb oprávnených
konať za AGICOA a SAPU. Cieľom dohody o spolupráci medzi AGICOA a SAPA podľa článku 1
dohody z 24.02.2016 bolo udeliť mandát organizácii SAPA na zastupovanie AGICOA v súvislosti s jej

repertoárom za účelom uzavretia licenčných zmlúv o káblovom prenose audiovizuálnych diel na území
Slovenskej republiky. SAPA má podľa dohody udeľovať licenciu na výlučné právo na retransmisiu
v súvislosti s repertoárom AGICOA a inkasovať odmeny vyplývajúce z uvedeného, následne ich
rozdeliť v súlade s pravidlami dohodnutými v zmluve. V úvodnej časti dohody o spolupráci s AGICOA
je uvedené, že „touto dohodou AGICOA oprávňuje organizáciu SAPA vykonávať výlučné právo

retransmisie a inkasovať odmeny vyplývajúce z uvedeného, v súlade s § 146 ods. 2 písm. d) a f)
slovenského Autorského zákona, v mene ňou zastupovaných nositeľov práv a príslušného repertoáru
a SAPA súhlasí s tým, že bude rozdeľovať uvedenú odmenu nositeľom práv, ktorých zastupuje AGICOA
v súlade s podmienkami stanovenými v tomto dokumente.“ Dňa 9. decembra 2019 dvaja zástupcovia
organizácie AGICOA, generálny riaditeľ a vedúca právneho oddelenia písomne vyhlásili, že vzájomná

spolupráca medzi AGICOA a SAPA, ktorá bola nadviazaná na základe dohody z 24. februára 2016,
od uzavretia dohody stále trvá a SAPA je riadnym členom valného zhromaždenia AGICOA (č. l. 463
spisu).Žalovanýnaodvolacompojednávanídňa26.11.2025spochybňovaloprávnenieSAPYuplatňovať
práva z retransmisie podľa dohody s AGICOA s poukazom na článok 13 tejto dohody s tvrdením, že
tak môže robiť SAPA len po predložení predchádzajúceho písomného súhlasu AGICOA a takýto súhlas

v konaní predkladaný nebol, aj to iba k dielam a dohoda bola platná iba jeden rok. Žalobca vysvetlil
zmysel článku 13 dohody s AGICOA z 24.02.2016 tak, že SAPA nemôže zakázať vysielanie nejakého
filmu z repertoáru AGICOA. Odvolací súd nepovažuje tvrdenia žalovaného v súvislosti s predmetom
dohody s AGICOA a z nej vyplývajúcich oprávnení SAPY za správne. Z verejne dostupných informácií
na internetovej stránke https://www.agicoa.org je uvedené, že AGICOA je spoločnosť založená v roku

1981, ktorá vyjednáva, vyberá a rozdeľuje licenčné poplatky za používanie audiovizuálnych diel, či už
prostredníctvom kábla, satelitu, mobilných zariadení alebo akýchkoľvek iných obdobných prostriedkov.
Pôsobí v súlade s podmienkami autorského práva v audiovizuálnom priemysle stanovenými Bernským
dohovorom,Európskousmernicou93/83/EHSosatelitnomvysielaníakáblovejretransmisiiaEurópskou
smernicou 2019/789/EÚ o online vysielaní a retransmisii. Poslaním AGICOA je monitorovať používanie

audiovizuálnych diel na káblovej televízii alebo iných podobných distribučných prostriedkov, vyberať
licenčné poplatky od prevádzkovateľov a prerozdeľovať ich oprávneným držiteľom. Výber licenčných
poplatkov vykonáva buď priamo AGICOA alebo prostredníctvom členov aliancie AGICOA alebo
prostredníctvom iných externých partnerov AGICOA. Medzi externými partnermi AGICOA je uvedený
aj žalobca. Tieto verejne dostupné informácie spolu s potvrdením dvoch predstaviteľov AGICOA z 9.

decembra 2019 potvrdzujú oprávnenie SAPY inkasovať odmenu a primeranú odmenu podľa § 146
ods. 2 písm. d) a f) Autorského zákona č. 185/2015 Z. z. pre nositeľov práv zastupovaných AGICOA
vcelomžalovanomobdobíajbezosobitnéhosúhlasunatietoúkony.Účelčlánku13Dohodyospolupráci
s AGICOA z 24.02.2016 poznajú účastníci tejto zmluvy a pokiaľ v potvrdení z 9. decembra 2019 niesú práva SAPY pri vzájomnej spolupráci viazané na osobitný súhlas, odvolací súd konštatuje, že si
žalovaný článok 13 dohody z 24.02.2016 s AGICOA nesprávne vysvetľuje.
Žalobca ponúkol žalovanému uzavretie Hromadnej licenčnej zmluvy o podmienkach používania

audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou (č. l. 61 spisu; odoslaná e-mailom dňa 06.04.2016 podľa
č. l. 66), ktorou ponúkal žalovanému možnosť upraviť práva a povinnosti a vysporiadanie majetkových
práv ku všetkým predmetom ochrany použitým pri prevádzkovaní retransmisie, ktoré sú kolektívne
spravované SAPOU [káblová retransmisia audiovizuálneho diela (práva autorov AVD, ktoré vykonáva
výrobca AVD a právo na odmenu za použitie AVD podľa § 86 Autorského zákona), káblová retransmisia

audiovizuálneho záznamu, za ktorú sa uhrádza primeraná odmena (práva výrobcu AVD podľa § 119
Autorského zákona)], ale návrh dohody žalovaný neprijal. V odpovedi z 15.11.2016 na č. l. 71 spisu
žalovanýžalobcovioznámil,žeoprávnenienaudeľovaniesúhlasunapoužitieaudiovizuálnehodielajeho
uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou bolo udelené aj OKS LITA, ktorá žalovaného opakovane
uistila, že v prípade úhrady platieb za používanie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti
káblovou retransmisiou organizácii LITA už nemusí prevádzkovateľ retransmisie uhrádzať žiadnu platbu

za používanie audiovizuálnych diel inému subjektu a zároveň, že v prípade, ak by nejaký iný subjekt
preukázal nárok na vyplatenie podielu pre konkrétnych nositeľov práv k audiovizuálnym dielam, LITA
takémuto subjektu vyplatí príslušnú čiastku z odmien, ktoré za použitie audiovizuálnych diel káblovou
retransmisiou vybrala od povinných subjektov. Žalovaný oznámil žalobcovi, že úhradu odmien za
používanie audiovizuálnych diel ich uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou finančne vyporiada

s organizáciou kolektívnej správy LITA a úhradu primeranej odmeny za používanie audiovizuálneho
záznamu káblovou retransmisiou, ktorý je originálom audiovizuálneho diela s OKS SLOVGRAM, ktorý
má udelené rovnaké oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv na výber primeranej odmeny za
káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela, ako žalobca.
V návrhu hromadnej licenčnej zmluvy bola navrhovaná odmena spolu vo výške 0,187 € za každý začatý

kalendárny mesiac a za každú prípojku s tým, že zahŕňa odmenu pre autorov AVD, ktorých práva
vykonávajú výrobcovia AVD a primeranú odmenu pre výrobcov audiovizuálnych záznamov. V návrhu
hromadnej licenčnej zmluvy navrhovaná súhrnná odmena vo výške 0,187 € za každý začatý kalendárny
mesiac a za každú prípojku je nižšia ako odmena stanovená v sadzobníku odmien žalobcu za použitie
záznamov audiovizuálnych diel retransmisiou a káblovou retransmisiou účinnom od 01.01.2016 na č. l.

77spisu,kdejeodmenazasúhlaskpoužívaniuaudiovizuálnychdielkáblovouretransmisiouaprimeraná
odmena za používanie audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou určená spolu vo výške 0,197
€ bez DPH za každú prípojku v káblovej retransmisii za jeden kalendárny mesiac, ktorá pozostáva
z odmeny vo výške 0,08 € a primeranej odmeny vo výške 0,117 €. Základným kritériom pri určení
odmeny podľa článku I. bod 2 sadzobníka na rok 2016 mal byť rozsah použitia, t. j. počet (súbor)

poskytovaných programových služieb a počet prípojok. Prípojkou sa pre účely sadzobníka rozumel
koncový užívateľ (zákazník), ktorému prevádzkovateľ retransmisie poskytuje káblovú retransmisiu.
Počet prípojok prevádzkovaných žalovaným zistil žalobca z verejného zoznamu Rady pre retransmisiu
(č. l. 55 a nasledujúce), kde sa za rok 2016 u žalovaného ako prevádzkovateľa retransmisie uvádza
počet prípojok 5906.

V prílohovej obálke na č. l. 118 spisu je založená Dohoda o urovnaní uzavretá medzi SOZA, LITA,
OZIS, SLOVGRAM a žalovaným dňa 18.07.2017, v ktorej LITA poukazuje na svoje oprávnenie
vykonávať kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia v odbore ich použitia uvedením na

verejnosti káblovou retransmisiou s tým, že ide o odbor povinnej kolektívnej správy majetkových práv.
SLOVGRAM upozorňoval na oprávnenie vykonávať kolektívnu správu majetkových práv výkonných
umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov audiovizuálnych záznamov a iných nositeľov práv
k umeleckým výkonom, zvukovým záznamom a audiovizuálnym záznamom v odbore výber primeranej
odmeny za použitie umeleckého výkonu zvukového záznamu a audiovizuálneho záznamu, ktorý je

originálom audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou a v odbore výber primeranej odmeny za
použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti
s tým, že pri káblovej retransmisii ide o odbor povinnej kolektívnej správy a pri odbore výber primeranej
odmeny za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom, okrem vysielania a sprístupňovania
verejnosti ide o odbor dobrovoľnej kolektívnej správy majetkových práv, pričom SLOVGRAM uzavretou

dohodou prevzal na seba povinnosť vyporiadať aj majetkové práva nositeľov práv k audiovizuálnym
záznamom, ktorí nie sú zmluvne zastupovaní žiadnou organizáciou kolektívnej správy. V dohode o
urovnaní OKS uzatvárajúce túto dohodu informovali prevádzkovateľa – žalovaného, že SAPA má
udelené oprávnenie aj v odbore kolektívnej správy práv, ktoré sa sčasti prekrývajú s odbormi, v ktorýchmajú OKS uzatvárajúce túto dohodu udelené platné oprávnenia Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky na výkon kolektívnej správy práv. SLOVGRAM a prevádzkovateľ - žalovaný potvrdili, že
žalovaný bol informovaný o existencii a obsahu vyhlásenia organizácie kolektívnej správy SLOVGRAM

a SAPA z 12.12.2016, ktoré však nemá žiadny vplyv na existenciu práv a povinností žalovaného
voči SAPA. SLOVGRAM a žalovaný potvrdili, že rozsah majetkových práv zastupovaných SAPOU
nepreverovali. Vyhlásili, že posúdenie skutočného rozsahu majetkových práv údajne zastupovaných
SAPOU ponechávajú na príslušné orgány verejnej moci, predovšetkým súdy. Za predmety ochrany pre
účely dohody boli označené hudobné diela, literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické,

audiovizuálne a fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela, diela úžitkového
umenia, umelecké výkony, zvukové záznamy a audiovizuálne záznamy, ktoré boli konkretizované pre
účely dohody tak, že ide o audiovizuálne záznamy, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv SLOVGRAM na základe zákona alebo uzavretých zmlúv. Rozhodným obdobím pre účely dohody
sa označilo obdobie od 01.01.2016 do 30.06.2017. V dohode sa uvádza počet prípojok žalovaného ako
priemerný v počte 4512. Sadzba za prípojku bola dohodnutá sumou 0,22 Eur, ak priemer celkového

počtu prípojok neprekračuje 150 000 a 0,20 Eur, ak priemer celkového počtu prípojok je najmenej
150 001.
Súčasťou prílohovej obálky je aj Hromadná licenčná zmluva a hromadná zmluva o primeranej odmene
uzavretámedziSOZA,LITA,OZIS,SLOVGRAMažalovanýmdňa18.07.2017naobdobieod01.07.2017
do 31.03.2022 a faktúry vystavené Slovenským ochranným zväzom autorským (SOZA) pre žalovaného

na základe Hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej zmluvy o primeranej odmene z 01.07.2017 číslo
faktúry 2172100824, kde sa uvádza počet prípojok 3 959 počas obdobia troch mesiacov od 01.07.2017
do30.09.2017.ĎalšiafaktúraodSOZYpodčíslom2172100643prežalovanéhojevystavenánaobdobie
01.01.2016 až 30.06.2017 na základe dohody o urovnaní, v ktorej nie je uvedený počet prípojok.
V dohode o urovnaní pre výpočet odmeny za obdobie od 01.01.2016 do 30.06.2017 bol použitý priemer

počtu prípojok v hodnote 4512 (5027 + 3997 : 2). V zmysle hromadnej licenčnej zmluvy z 01.08.2017
bol žalovaný povinný predkladať SOZE výkazy o počte prípojok štvrťročne. Dôkazy o počte prípojok
za rozhodné obdobie doložil žalovaný k vyjadreniu zo 04.04.2018 na č. l. 132 spisu, z ktorých vyplýva,
že údaje o počte prípojok žalovaného sú známe len k 31.03.2016 = 5027 prípojok, k 30.06.2017 sa
vykazuje počet prípojok 3997. Z týchto údajov bol pre účel dohody uskutočnený priemer 4512 prípojok

(5027+3997:2) a za tretí kvartál roku 2017 sa vykazuje u žalovaného počet prípojok 3959. V Dohode
o urovnaní ani v Hromadnej licenčnej zmluve z 18.07.2017 nie sú uvedené diela a predmety ochrany,
ku ktorým mali byť práva a povinnosti žalovaného ako používateľa vysporiadané.
Na web stránke www.slovakproducers.com žalobca o sebe uvádza, že je nezávislá, nezisková
organizácia s právnou subjektivitou založená ako združenie právnických a fyzických osôb. SAPA

združuje a zastupuje výrobcov audiovizuálnych diel (producentov) alebo správcov práv výrobcov
audiovizuálnych diel (producentov slovenských filmov), to znamená majiteľov alebo správcov
copyrightov viac ako 90 % všetkých hraných filmov a filmov určených najmä pre distribúciu
v kinách vyrobených na Slovensku od roku 1921 až dodnes. Členovia SAPA vlastnia alebo spravujú
copyrighty (autorské práva) viac ako 8000 slovenských audiovizuálnych diel. SAPA spolupracuje

seurópskymiorganizáciamiainštitúciamiakoCEPI.TV,EUROCOPYA,FIAPF,EPAA,AGICOAaďalšími
organizáciami združujúcimi a zastupujúcimi producentov z Európskej únie, ale i z ďalších kontinentov
s rovnakými alebo príbuznými cieľmi. Ako spoločnosti zastúpené SAPA sú uvedené: ALEF FILM &
MEDIA,s.r.o.,ARSMEDIA,s.r.o.,Barokfilm,IvoBrachtl,InFilmPraha,s.r.o.,Slovenskýfilmovýústav,
Trigon Production, s. r. o. a mnoho ďalších. K vyjadreniu zo 16. apríla 2021 na č. l. 454 pripojil žalobca

kópie zmlúv o spolupráci so zahraničnými organizáciami v cudzom jazyku, kópiu svojej internetovej
stránky www.slovakprocers.com, kde sú uvedené medzinárodné zmluvy uzavreté so zahraničnými
organizáciami kolektívnej správy, aj členstvo SAPA v medzinárodných organizáciách, ako aj zmluvy
o zastupovaní práv uzavreté s výrobcami zvukovo-obrazových záznamov (od č. l. 509 po č. l. 562); ide
o zmluvy o zastupovaní práv uzatvorené medzi žalobcom a nositeľmi práv podľa Autorského zákona

z období od roku 2002 po roky 2017, napr. zmluva o zastupovaní práv k audiovizuálnemu dielu
a zvukovo-obrazovému záznamu uzavretá s Fool moon, s. r. o., v ktorej nositeľ práv vyhlásil, že je
nositeľom majetkových práv k audiovizuálnemu dielu a nositeľom práv výrobcu zvukovo-obrazového
záznamu v zmysle Autorského zákona k audiovizuálnym dielam a zvukovo-obrazovým záznamom,
zmluvoupoverujenositeľprávOKSSAPAnakolektívnezastupovaniejehoprávnaúzemíSRavrozsahu

recipročných zmlúv uzavretých medzi SAPA a zahraničnými partnerskými organizáciami kolektívnej
správy práv aj v zahraničí, v rozsahu vo vzťahu k audiovizuálnym dielam udeľovať súhlas, vyberať a
rozdeľovať odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela, vo vzťahu k zvukovo-obrazovým
záznamomvyberaťarozdeľovaťprimeranéodmenyzašíreniezvukovo-obrazovýchzáznamovkáblovouretransmisiou. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Ďalšia zmluva je uzavretá medzi SAPOU
a objectif, s.r.o., ktorý je výrobcom a nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam a ich
audiovizuálnym záznamom v zmysle § 86 a § 116 a nasledujúce zákona č. 185/2015 Z. z. AZ,

zmluvou nositeľ práv poveril organizáciu kolektívnej správy SAPA na výkon kolektívne spravovaných
práv na území SR a v zahraničí v odboroch kolektívnej správy v súlade s oprávnením SAPA a to
najmä, ale nie výlučne, na výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu
a výber odmeny za použitie audiovizuálneho diela uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou.
Zmluva bola uzatvorená na dobu trvania ochrany majetkových práv zastupovaného dňa 02. marca

2017. Zmluva o zastupovaní nositeľa práv podľa § 164 Autorského zákona č. 185/2015 Z. z. bola
dňa 13.12.2017 uzatvorená medzi SAPOU a NOVINSKI s. r. o. Zastúpený vyhlásil, že je výrobcom a
nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam a ich audiovizuálnym záznamom v zmysle § 84 a
§ 116 Autorského zákona a touto zmluvou poveruje SAPU na výkon kolektívne spravovaných práv na
území SR a v zahraničí v odboroch kolektívnej správy v súlade s oprávnením SAPA na výber primeranej
odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu a výber odmeny za použitie audiovizuálneho

diela uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou. Zmluva bola uzavretá na dobu trvania ochrany
majetkových práv zastupovaného. Zmluva uzavretá 16.07.2014 medzi žalobcom a SFÚ je na č. l. 551.
SFÚ poveril SAPU na kolektívne zastupovanie jeho práv mimo iného aj v rozsahu výber a rozdelenie
primeranej odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej a inej retransmisie. V novších zmluvách je
medzi povinnosťami zastúpeného predložiť SAPE zoznam všetkých diel, ku ktorým výrobca vykonáva

práva.
Hromadnými licenčnými zmluvami na č. l. 564 až 617 uzatvorenými medzi SAPOU a prevádzkovateľmi
retransmisiezobdobírokov2016a2017,vktorýchSAPAvyhlásila,ževykonávapodľa§146Autorského
zákona povinnú kolektívnu správu majetkových práv v odboroch použitie audiovizuálneho diela jeho
uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou a výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu

audiovizuálneho záznamu a za licenciu na použitie audiovizuálnych diel v mene zastupovaných
výrobcov audiovizuálnych diel, ktorí vykonávajú majetkové práva autorov audiovizuálnych diel aj v mene
nezastupovaných výrobcov audiovizuálnych diel žalobca preukázal, že hromadné licenčné zmluvy
v rokoch 2016, 2017 s inými prevádzkovateľmi retransmisie uzavrel. Za použitie audiovizuálnych diel
káblovou retransmisiou účtoval odmenu a primeranú odmenu vo výške 0,197 Eur bez DPH za každý

začatý kalendárny mesiac za každú prípojku so zohľadnením rozsahu použitia, t. j. počtu poskytovaných
programových služieb. Niektoré zmluvy obsahujú prílohy o počte prípojok a názve programovej ponuky,
zmluva s prevádzkovateľom retransmisie A. B. zo dňa 20. februára 2017 aj prílohu č. 2 ako zoznam
zastupovaných výrobcov SAPOU v počte 31, medzi ktorými je aj Slovenský filmový ústav.
OKS SLOVGRAM a SAPA dňa 12.12.2016 vyhlásili, že SLOVGRAM aj SAPA majú udelené oprávnenie

na výkon kolektívnej správy práv pre predmet ochrany audiovizuálny záznam v rovnakom odbore.
Pre účel výberu primeraných odmien od používateľov - prevádzkovateľov retransmisie spoločne
vyhlásili, že zastupujú nasledovných výrobcov audiovizuálnych záznamov: SLOVGRAM výrobcov
hudobných audiovizuálnych záznamov (hudobné videoklipy) a SAPA výrobcov audiovizuálnych
záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály, dokumenty a podobne). Rozsah zastupovania a výkon

kolektívnej správy práv SLOVGRAM a SAPA sa v zmysle vyhlásenia neprekrýva. Žalobca už súdu prvej
inštancie predkladal novú dohodu organizácií kolektívnej správy práv SAPA a SLOVGRAM z 26.07.2023
v znení jej Dodatku č. 1 vyhotovenú z dôvodu rozšírenia oprávnení organizácií kolektívnej správy,
v ktorej opätovne OKS SAPA a SLOVGRAM vyhlásili, že sa rozsah ich oprávnení neprekrýva, i keď
majú udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv pre rovnaký predmet ochrany „audiovizuálny

záznam“ a pre rovnaký odbor kolektívnej správy „káblovú retransmisiu“ a znovu potvrdili, že SAPA
zastupuje výrobcov záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály, dokumenty) a SLOVGRAM zastupuje
výrobcov hudobných audiovizuálnych záznamov (hudobné videoklipy), preto v zmysle § 147 ods. 2
v spojitosti s § 146 ods. 2 Autorského zákona uzavreli dohodu, ktorou sa vo vzťahu k nositeľom práv,
ktorí nie sú zastupovaní podľa § 164 ods. 1 pre odbor kolektívnej správy práv podľa § 146 ods. 2 písm.

d) výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela dohodli na nasledovnom určení: SAPA bude vykonávacia organizácia kolektívnej
správy práv pre výrobcov záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály, dokumenty), SLOVGRAM
bude vykonávacia organizácia kolektívnej správy práv výrobcov hudobných audiovizuálnych záznamov
(hudobné videoklipy).

23.2 Dňa 16.07.2014 uzavreli SAPA a SFÚ zmluvu o zastupovaní práv k audiovizuálnemu dielu
a zvukovo-obrazovému záznamu v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z., v ktorom SFÚ ako zastúpený
vyhlásil, že je nositeľom majetkových práv k audiovizuálnemu dielu a nositeľom práv výrobcu zvukovo-
obrazového záznamu v zmysle § 55 ods. 2 a § 66 a nasledujúce Autorského zákona č. 618/2003 Z.z. k audiovizuálnym dielam a zvukovo-obrazovým záznamom, ktoré v súlade s článkom III. písm. a)
tejto zmluvy predložil SAPA. V článku III. písm. a) je uvedené, že zastúpený sa zaväzuje pri podpise
zmluvy predložiť SAPA zoznam všetkých diel, ku ktorým vykonáva práva. Zastúpený uzavretou zmluvou

poveril SAPA na kolektívne zastupovanie jeho práv na území SR a v zahraničí, najmä v rozsahu výberu
a rozdelenia primeraných odmien za šírenie diel prostredníctvom káblovej a inej retransmisie, verejný
prenos diel šírením akýmikoľvek technickými prostriedkami, vysielanie diel vrátane vysielania pomocou
satelitu, verejné vykonanie diel, sprístupňovanie diel verejnosti (okrem toho aj na výber a rozdelenie
náhrad odmien od výrobcov alebo dovozcov nenahratých nosičov, ktoré sa zvyčajne používajú na

rozmnožovanie diel pre vlastnú osobnú potrebu a prístrojov na zhotovovanie rozmnožením diel). SAPA
sa zaviazala vykonávať ochranu práv uvedených v článku I. zmluvy, vyplácať zastúpenému vybrané
náhrady odmien a primerané a iné odmeny raz ročne. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú.
23.3VsadzobníkuSLOVGRAMUúčinnomod01.01.2017nač.l.1232spisujeuvedené,žeSLOVGRAM
vyberá odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a hudobných audiovizuálnych záznamov
za použitie predmetu ochrany podľa Autorského zákona prostredníctvom káblovej retransmisie.

Prevádzkovateľ služby káblovej retransmisie má možnosť výberu, akým spôsobom bude platiť odmenu,
či ako fixnú sumu za prípojku za mesiac vo výške 0,13 € bez DPH alebo ako podiel z obvyklej
ceny požadovanej za poskytnutie služby káblovej retransmisie vo výške 3 % z ceny bez DPH.
V sadzobníku odmien LITY účinnom od 31.12.2018 na č. l. 1233 spisu sa za obvyklú odmenu za použitie
audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou a retransmisiou uvádza cena 1,79 € za prípojku a rok bez

DPH.
23.4 Vykonať dokazovanie Zmluvou o spolupráci pri vysporiadaní odmien autorov audiovizuálnych diel
uzavretej medzi Slovenským filmovým ústavom a LITOU zo dňa 22.05.2020 priloženou intervenientom
na strane žalobcu k podaniu zo dňa 17.09.2025 v odvolacom konaní navrhoval žalobca už v podaní
zo 16.04.2021 s oznámením, že táto zmluva je zverejnená v Centrálnom registri zmlúv https://

www.crz.gov.sk/4717243/ a to za účelom podpory svojho tvrdenia, že ako OKS zastupujúca SFÚ je
oprávnený vyberať aj odmeny za autorov, práva ktorých zo zákona vykonáva SFÚ a to nielen za obdobie
od účinnosti Autorského zákona č. 185/2015 Z. z., ale aj predchádzajúcich právnych úprav Autorského
zákona č. 35/1965 Zb. a zákona č. 618/2003 Z. z. Žalobca dôvodil, že podľa zákona č. 35/1965 Zb.
bol producent jediným subjektom oprávneným nakladať s audiovizuálnym dielom z dôvodu, že v danom

období neexistovala výroba filmov v súkromnom sektore, výrobcom filmov bol vtedy len štát, štátny
podnik Slovenská filmová tvorba, ktorý bol jediným subjektom oprávneným disponovať s audiovizuálnym
dielom ako celkom a vykonával všetky majetkové práva autorov. Táto skutočnosť mala byť potvrdená
podľa žalobcu aj platnou zákonnou úpravou, konkrétne § 21 ods. 2 zákona č. 40/2015 Z. z. o audiovízii,
ktorý hovorí, že Slovenský filmový ústav vykonáva majetkové práva autorov, výkonných umelcov

a výrobcu k filmovým dielam vyrobeným pred rokom 1997 a je jediný subjekt na udeľovanie súhlasu
na použitie týchto audiovizuálnych diel. SFÚ je ako producent filmov zastupovaný SAPA. Z dohody
uzavretej medzi OKS LITA a SFÚ malo vyplývať, že intervenient na strane žalovaného výkon autorských
práv Slovenským filmovým ústavom mimo súdnych konaní nespochybňuje, čo má byť potvrdené práve
podpisom zmluvy o spolupráci pri vysporiadaní odmien autorom. V zmluve o spolupráci pri vysporiadaní

odmien autorov audiovizuálnych diel uzavretou Slovenským filmovým ústavom a LITOU dňa 22.05.2020
splnomocnil SFÚ ako výrobca originálu záznamu vykonávajúci na základe zákona o audiovízii práva
autorov LITU, aby finančne vysporiadala odmeny, ktoré prináležia autorom audiovizuálnych diel alebo
audiovizuálne použitých diel zastupovaných LITA za použitie záznamov audiovizuálnych diel SFÚ alebo
na základe súhlasu SFÚ tretími osobami. Táto zmluva podľa názoru odvolacieho súdu preukazuje iba

tú skutočnosť, že SFÚ vykonáva v zmysle § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 40/2015 Z. z. o audiovízii
práva autorov k audiovizuálnym dielam, v mene autorov udeľuje súhlas na použitie predmetov ochrany,
za udelenie licencie vyberá odmenu aj primeranú odmenu a časť licenčnej odmeny patriacej autorovi
audiovizuálneho diela vypláca prostredníctvom LITY autorom zastupovaným LITOU a že LITA pri
uzavretí tejto zmluvy akceptovala vyhlásenie SFÚ, že vykonáva práva autorov podľa § 21 ods. 2 písm.

a) zákona o audiovízii. Za správcu majetkových práv k audiovizuálnemu dielu a zvukovo-obrazovému
záznamu si SFÚ podľa zmluvy zo 16.07.2014 zvolil žalobcu.

24. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 24 433,08 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 490,44 € od 16.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44

€ od 16.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44 € od 16.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44
€ od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44 € od 16.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44 €
od 16.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 3 490,44 € od 16.10.2017 do zaplatenia, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovaná pohľadávka predstavuje bezdôvodné obohatenie vzniknuté na stranežalovaného neuhradením odmeny za šírenie audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou v zmysle §
19 ods. 3 Autorského zákona a nezaplatením primeranej odmeny za šírenie audiovizuálnych záznamov
káblovou retransmisiou podľa § 119 AZ. Výška pohľadávky je odvodená od počtu prípojok uvedených

v zozname držiteľov registrácie retransmisie na stránke Rady pre vysielanie a retransmisiu v roku 2016
v počte 5906 a výšky licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu účinného na rok 2016 vo výške 0,197
€ za prípojku a mesiac ako súhrnná odmena za súhlas k používaniu audiovizuálnych diel káblovou
retransmisiou, aj primeraná odmena za používanie audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou.
Vo vzťahu k úrokom z omeškania žalobca v žalobe uviedol, že v návrhu hromadnej licenčnej zmluvy,

ktorú žalovaný odmietol uzavrieť, bola navrhovaná splatnosť licenčnej odmeny štvrťročne na základe
vystavenej faktúry v lehote do 15 dní od vystavenia faktúry, preto považuje za rozhodujúci deň pre
určenie omeškania pri uplatnení príslušenstva pohľadávky 15. deň v mesiaci, ktorý nasleduje po
kalendárnom štvrťroku, za ktorý sa mala platiť licenčná odmena. Licenčná zmluva medzi žalobcom
a žalovaným uzavretá nebola. Žalobca vyzýval žalovaného len na uzavretie licenčnej zmluvy, nie
na úhradu žalovanej pohľadávky. Za prvú výzvu na úhradu žalovanej pohľadávky v zmysle § 563

Občianskeho zákonníka (ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal) je
možné považovať doručenie žaloby žalovanému v tejto veci, ktorú podľa doručenky žurnalizovanej na
č. l. 101 spisu prevzal žalovaný 12.02.2018.

25. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzoval žalobca od oprávnenia na výkon kolektívnej
správy práv udeleného mu Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, ktoré ho v rozhodnom období
oprávňovalo na výkon kolektívnej správy práv v odboroch podľa § 146 ods. 2 písm. d) Autorského
zákona - výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu umeleckého výkonu, zvukového záznamu
a audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela a v odbore podľa § 146 ods.

2 písm. f) Autorského zákona - použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou
retransmisiou. Žalobca dôvodil a podľa názoru odvolacieho súdu preukázal, že zastupuje výrobcov
audiovizuálneho záznamu, ktorým podľa § 119 Autorského zákona patrí primeraná odmena za použitie
audiovizuálneho záznamu verejným prenosom, okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti a že
je oprávnený uplatňovať aj nároky autorov na zaplatenie odmeny podľa § 19 ods. 3 Autorského

zákona v spojení s § 69 ods. 1 Autorského zákona na základe zákonnej fikcie prechodu majetkových
práv autorov k audiovizuálnemu dielu na výrobcu originálu audiovizuálneho diela podľa § 86 ods. 1
Autorského zákona. Uvedené nároky je podľa názoru odvolacieho súdu žalobca oprávnený a povinný
uplatňovať na základe príkazu zakotveného v § 169 ods. 4 Autorského zákona (organizácia kolektívnej
správy je povinná vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv

licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a domáhať sa vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to
neplatí,aknositeľprávprejavilvýslovnevôľudomáhaťsatohtonárokusámaleboakjetonehospodárne)
v spojení s § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona o práve autora, do ktorého práva sa neoprávnene
zasiahlo, domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Tieto nároky môže žalobca uplatňovať nielen

v mene zmluvne zastupovaných nositeľov práv, ale aj za nezastupovaných, čo výslovne vyplýva z § 147
ods. 1 Autorského zákona v znení účinnom do 10.10.2018 (aplikované odvolacím súdom vzhľadom na
žalované obdobie od 01.01.2016 do 30.09.2017), ktoré ku dňu 10.10.2018 znelo: organizácia kolektívnej
správy vykonávajúca správu majetkového práva podľa § 146 ods. 2 písm. d) a f) sa považuje za
vykonávajúcu správu tohto práva aj vo vzťahu k nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní podľa §

164 ods. 1. Na tomto závere nič nemení ani novela Autorského zákona uskutočnená zákonom č.
455/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších
predpisov, ktorou v § 147 ods. 2 AZ boli upravené vzťahy organizácií kolektívnej správy vykonávajúcich
kolektívnu správu v odbore podľa § 146 ods. 2 písm. d), f) a g) k určitému druhu predmetov ochrany
len vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv. Podľa § 147 ods. 2 AZ v znení účinnom od 1.

februára 2023 sa tzv. reprezentatívna organizácia kolektívnej správy zastupujúca nositeľov práv podľa
§ 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky považuje za zástupcu vo vzťahu k nezastupovaným
nositeľom práv, aj to len dovtedy, kým individuálny nositeľ práv nezastupovaný žiadnou organizáciou
kolektívnej správy podľa § 164 ods. 1 AZ písomne neurčí, že jeho práva bude spravovať iná organizácia
kolektívnej správy. Na základe novely Autorského zákona uskutočnenej zákonom č. 405/2022 Z. z. teda

nemohol žalobca stratiť aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k zastupovaným nositeľom práv
na základe zmluvy a medzinárodných dohôd, ani vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv, ktorí
nemali vyporiadané nároky za rozhodné obdobie od 01.01.2016 do 30.09.2017, pretože účelom zákona
č. 455/2022 Z. z. podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu bolo vyjasniť kompetenčné oprávneniaorganizácií kolektívnej správy v prípade tzv. prekrytia oprávnení na výkon kolektívnej správy a to
konkrétne v prípade zastupovania tzv. nezastupovaných nositeľov práv. Zo žiadneho ustanovenia
Autorského zákona nie je možné vyvodiť, že by znenie § 147 ods. 2 AZ účinné od 1. februára 2023 bolo

potrebné vzťahovať aj na nároky vzniknuté do 31.01.2023. Nárok uplatňovaný v tomto konaní podľa
§ 146 ods. 2 písm. d) a f) Autorského zákona spadá pod povinnú kolektívnu správu a tieto nároky
si nemôžu nositelia práv uplatňovať individuálne. Iné závery nie je možné vyvodiť ani zo stanoviska
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 30. júna 2023 na č. l. 1189 spisu, kde ministerstvo kultúry
uviedlo, že „pred rozsiahlou novelizáciou Autorského zákona uskutočnenou zákonom č. 71/2022 Z. z. sa

OKS vykonávajúca správu majetkového práva podľa § 146 ods. 2 písm. d) alebo písm. f) AZ považovala
za vykonávajúcu správu tohto práva aj vo vzťahu k nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní podľa §
164 ods. 1 AZ (t. j. nezastupovaní nositelia práv). Ak kolektívnu správu práv v odbore použitia predmetu
ochrany jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou vykonávalo viacero OKS, nositeľ práv
mal možnosť výberu, ktorá z týchto OKS sa považuje za vykonávajúcu správu jeho práva na použitie
predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou. Nezastupovaný nositeľ práv sa

tak mohol v prípade povinnej kolektívnej správy práv z káblovej retransmisie obrátiť na ktorúkoľvek OKS
podľa jeho výberu. Predchádzajúci právny stav zároveň umožňoval, aby si nezastupovaných nositeľov
práv vysporiadal používateľ s inou OKS podľa vlastného výberu, pokiaľ spravovala príslušný odbor
vychádzajúc z princípu § 19 ods. 3 AZ, že každý autor (nositeľ práv) má právo na odmenu za použitie
diela (predmetu ochrany), teda jeden autor/nositeľ – jedno použitie/jedna odmena“.

26. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom už vo viacerých rozhodnutiach senátu 17Co (napr.
sp. zn. 17Co/31/2020 z 15.12.2021, sp. zn. 17Co/28/2020 z 15.12.2021), že žalobca je oprávnený
na výkon kolektívnej správy práv podľa § 146 ods. 2 písm. d) a písm. f) Autorského zákona na
základe zmlúv uzavretých s výrobcami audiovizuálnych diel a aj na základe zákona vo vzťahu k tzv.

nezastupovaným nositeľom práv. Vo vzťahu k výkonu majetkových práv autorov audiovizuálnych diel
výrobcamiorigináluaudiovizuálnychdielpodľa§86ods.1Autorskéhozákonavzhľadomnaneexistujúcu
judikatúru najvyšších súdnych autorít k výkladu hmotnoprávneho ustanovenia § 86 ods. 1 AZ nezmenil
odvolací súd svoj názor vyjadrený v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019 z 28. októbra 2020, ktorým bol
zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie, že oprávnenie udelené žalobcovi Ministerstvom kultúry

Slovenskej republiky a zákonná fikcia vyplývajúca z § 86 ods. 1 Autorského zákona oprávňujú žalobcu
uplatňovať voči prevádzkovateľovi retransmisie vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho
vnezaplatenejodmeneautoromaprimeranejodmenevýrobcomaudiovizuálnychzáznamov.Akvýrobca
audiovizuálneho záznamu získal od autorov audiovizuálneho diela súhlas na vyhotovenie originálu
audiovizuálneho diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na

odmenealebospôsobejejurčeniaosobitnezakaždéjednotlivépoužitieaudiovizuálnehodiela,vykonáva
majetkové práva autora audiovizuálneho diela výrobca originálu audiovizuálneho diela. Odvolací súd
za postačujúce považuje, ak výrobca originálu audiovizuálneho diela v uzavretej zmluve o zastupovaní
nositeľa práv v zmysle § 164 ods. 1 Autorského zákona so žalobcom vyhlásil, že je výrobcom
a nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam, audiovizuálnym záznamom v zmysle § 86 a §

116 a nasledujúce Autorského zákona (napr. zmluva o zastupovaní nositeľa práv s BFILM s. r. o. na č.
l. 519 spisu, CinemArt SK, s. r. o. na č. l. 521 spisu, Fool Moon, s. r. o. na č. l. 528, objectif, s. r. o. na
č. l. 542) a žalobca nemusí osobitne v súdnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia predkladať
zmluvy uzavreté medzi autormi audiovizuálneho diela a výrobcom audiovizuálneho diela podľa § 86 ods.
1 AZ, pretože ide o neprimerané zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom, keď k týmto zmluvám ani

nemusí mať prístup vzhľadom na to, že nebol ich účastníkom a vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom
práv, ktorých ani identifikovať bez uzavretých zmlúv nevie, je predloženie takéhoto dôkazu nemožné.
Žalobca a intervenient na jeho strane preukázali uzavretie zmluvy o zastupovaní práv SFÚ pri výbere
odmeny a primeranej odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej a inej retransmisie; SFÚ nemusí
preukazovať splnenie predpokladov podľa § 86 ods. 1 AZ, keď jeho právne postavenie ako výrobcu

audiovizuálnych diel vykonávajúceho aj práva autorov, vyplýva priamo zo zákona o audiovízii. Na toto
osobitné postavenie SFÚ, ktorého práva uplatňuje žalobca v tomto konaní, upozorňoval aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 233/2025.

27. Pre úspech v konaní nemusel žalobca podľa názoru odvolacieho súdu preukazovať, aké

konkrétne predmety ochrany boli pri káblovej retransmisii uskutočňovanej žalovaným v rozhodnom
období použité z dôvodu, že prevádzkovatelia retransmisie neplatia odmeny a primerané odmeny za
použitie jednotlivých predmetov ochrany, ale za získanie licencie retransmitovať program vysielateľa.
Retransmisia diela je v § 29 ods. 1 Autorského zákona definovaná ako súčasné nezmenenéa úplné šírenie vysielaného diela uskutočnené inou osobou ako je vysielateľ alebo ako osoba
technicky zabezpečujúca vysielanie podľa § 28, ktoré môže byť prijímané verejnosťou prostredníctvom
elektronickej komunikačnej siete. Káblová retransmisia podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia je

retransmisiou diela, ktorá môže byť prijímaná verejnosťou prostredníctvom káblového, satelitného alebo
mikrovlnového systému. Ktoré diela boli pri vysielaní použité sleduje vysielateľ a na základe nahlášok
vysielateľa dokáže organizácia kolektívnej správy rozdeľovať odmeny nositeľom práv. Žalovaný ako
prevádzkovateľ retransmisie by ani nemohol vysporadúvať práva a povinnosti z retransmisie vo vzťahu
k nositeľom práv inak ako prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, keď výkon majetkových práv

z káblovej retransmisie je podľa Autorského zákona povinne kolektívne spravovaný.

28. Za významné skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie v tejto veci považuje odvolací súd, že
žalobca a SLOVGRAM, ktorí disponujú rovnakým oprávnením na výkon povinnej kolektívnej správy
práv – výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela, uzavreli dohodu zachytenú vo vyhlásení z 12.12.2016 a v dohode z 13.02.2023,

že žalobca bude zastupovať výrobcov audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály,
dokumenty a podobne) a OKS SLOVGRAM výrobcov hudobných audiovizuálnych záznamov (hudobné
videoklipy), v dôsledku ktorej sa nemôže stať, že by používateľ zaplatil odmenu a primeranú odmenu
duplicitne. SLOVGRAM na existenciu takejto dohody upozorňoval žalovaného aj v Dohode o urovnaní
a Hromadnej licenčnej zmluve uzavretej dňa 18.07.2017, z ktorej muselo byť žalovanému zrejmé, že

Dohodou o urovnaní a Hromadnou licenčnou zmluvou uzavretou s viacerými organizáciami kolektívnej
správy okrem žalobcu nevysporiadal všetky práva výrobcov audiovizuálnych záznamov ani všetky práva
autorov audiovizuálnych diel, keď práva niektorých autorov audiovizuálnych diel zo zákona alebo na
základe zmlúv vykonáva aj žalobca. Keďže v Dohode o urovnaní ani Hromadnej licenčnej zmluve
nie sú uvedené predmety ochrany, na ktoré sa Dohoda o urovnaní a Hromadná licenčná zmluva

vzťahujú a žalobca účastníkom týchto právnych úkonov nebol, nie je možné uzavrieť, že Dohodou
o urovnaní a Hromadnou licenčnou zmluvou z 18.07.2017 vyporiadal žalovaný ako prevádzkovateľ
káblovej retransmisie všetky svoje povinnosti vyplývajúce z Autorského zákona vo vzťahu ku všetkým
nositeľom práv.

29. Pokiaľ obrana žalovaného spočívala v tvrdení, že nárok na primeranú odmenu vzniká výrobcovi
audiovizuálneho diela len v prípade, ak bol retransmitovaný audiovizuálny záznam, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela a žalobca retransmisiu originálu audiovizuálneho diela nepreukázal, preto jeho
žalobe nie je možné vyhovieť; s touto obranou odvolací súd nesúhlasí. Pod pojmom audiovizuálny
záznam, ktorý je originálom audiovizuálneho diela odvolací súd rozumie audiovizuálny záznam = fyzický

nosič (technický záznam), ktorý je originálom audiovizuálneho diela = technický záznam obsahuje
originálne autorské dielo, t. j. prvotný (originálny) nezmenený záznam, tak ako bolo audiovizuálne dielo
po prvýkrát zachytené (napr. finálny master filmu alebo televízneho programu). Neznamená to podľa
názoru odvolacieho súdu, že sa musí pri retransmisii či vysielaní použiť vždy len ten pôvodný prvý
technický záznam - fyzický nosič, na ktorom je zachytené autorské dielo v pôvodnom vyhotovení,

ale že sa pri vysielaní či retransmisii použije obsahovo nezmenený originál autorského diela. To, čo
tvrdí žalovaný a intervenient na jeho strane, že vždy by musel byť použitý len ten jeden jediný a prvý
fyzický nosič (technický záznam), na ktorom bol originál audiovizuálneho diela zaznamenaný, by bránilo
súčasnému vysielaniu toho istého diela viacerými vysielateľmi, čo sa bežne stáva. K takémuto výkladu
chýba logické odôvodnenie.

29.1 Žalovaný ani intervenient na jeho strane nevysvetlili odvolaciemu súdu, z akého dôvodu
žalovaný uhradil odmeny a primerané odmeny podľa Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej
zmluvy OKS SLOVGRAM, ktorá vykonáva povinnú kolektívnu správu v rovnakom odbore ako žalobca
(výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom
audiovizuálneho diela), či aj od SLOVGRAMU požadoval žalovaný preukázať, že v retransmisii boli

použité len audiovizuálne záznamy, ktoré sú originálmi audiovizuálneho diela; aj na základe odpovedí
žalovaného a intervenienta na jeho strane na otázky odvolacieho súdu vyhodnotil odvolací súd obranu
žalovaného, že musí ísť len o audiovizuálne záznamy, ktoré sú originálmi audiovizuálneho diela za
obranu účelovú, nezodpovedajúcu účelu a zmyslu Autorského zákona chrániť duševné vlastníctvo
a zabezpečiť autorom a iným nositeľom práv odmenu za ich tvorivú činnosť.

30. Odvolací súd vychádzajúc z týchto úvah považoval čo do základu nároky uplatňované žalobcom
za dôvodné. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia iných súdov Slovenskej republiky v skutkovo
a právne totožných veciach, aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli potvrdenérozsudky súdov prvej inštancie zamietajúce žaloby žalobcu v plnom rozsahu a je si vedomý, že pre
zachovanie princípu právnej istoty by mali súdy v identických sporoch rozhodovať rovnako. Ak však
odvolací súd nesúhlasí s názormi vyslovenými v iných rozhodnutiach súdov rovnakej inštancie, nemôže

byť cez princíp právnej istoty nútený rozhodnúť proti vlastnému presvedčeniu o oprávnenosti nároku
uplatňovaného žalobou, prevziať (odpísať) názory vyslovené v iných súdnych rozhodnutiach.

31. Autorský zákon výšku bezdôvodného obohatenia, na vydanie ktorého vzniká nositeľom práv proti
neoprávneným používateľom právo, neupravuje. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia odkazuje

Autorský zákon na všeobecný právny predpis Občiansky zákonník, ktorý v § 442a ods. 2 ustanovuje, že
pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy,
výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie
takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj
na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu. Takéto určenie peňažnej náhrady
podľa § 442a ods. 2 OZ prichádza do úvahy v zmysle § 458a Občianskeho zákonníka, ak nemožno určiť

bezdôvodné obohatenie sa inak.
31.1 Žalobca žiada vydať bezdôvodné obohatenie vo výške vypočítanej v zmysle jeho sadzobníka
účinného v rozhodnom období. Už v uznesení sp. zn. 17Co/41/2019 odvolací súd vyjadril názor, že
sadzobník žalobcu, aj keď nejde o všeobecne záväzný právny predpis, ale súkromnoprávny dokument
žalobcu, ide o dokument povinne vyhotovovaný a zverejňovaný podľa Autorského zákona pre účely

služby poskytovanej žalobcom a môže tento sadzobník tvoriť základ pre určenie výšky bezdôvodného
obohatenia; ak ale ustanovenie § 458a OZ pripúšťa určenie výšky bezdôvodného obohatenia sa aj inak
ako v sume rovnajúcej sa licenčnej odmene podľa sadzobníka, mal by súd pri vyčíslení bezdôvodného
obohatenia podľa § 58 ods. 1 písm. i) AZ (dodáva, že aj pri výške bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z dôvodu neuhradenia primeranej odmeny výrobcom audiovizuálnych záznamov podľa

§ 119 Autorského zákona) zohľadňovať aj iné skutočnosti, najmä skúmať, či ide o obvyklú odmenu
žiadanú aj od iných používateľov a to porovnaním už uzavretých licenčných zmlúv medzi žalobcom
a inými používateľmi a prihliadnuť aj na predmety ochrany, vo vzťahu ku ktorým sa nárok uplatňuje.
Žalobca doložil do súdneho spisu viacero hromadných licenčných zmlúv uzavretých s prevádzkovateľmi
retransmisie z období rokov 2016 a 2017, v ktorých za použitie audiovizuálnych diel káblovou

retransmisiou účtuje odmenu a primeranú odmenu vo výške 0,197 € bez DPH za každý začatý
kalendárny mesiac za každú prípojku so zohľadnením rozsahu použitia, t. j. počtu poskytovaných
programových služieb. Žalobca v návrhu hromadnej licenčnej zmluvy na č. l. 61 spisu vzhľadom na
v tom čase existujúcu programovú štruktúru žalovaného a zistený počet prípojok ponúkal žalovanému
udelenie licencií za cenu 0,187 € za každý začatý kalendárny mesiac a každú prípojku. Odvolací súd je

toho názoru, že pri výške bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať práve z návrhu hromadnej
licenčnej zmluvy ponúkanej na uzavretie žalovanému v rozhodnom období, teda zo sumy 0,187 €
za každú prípojku a každý kalendárny mesiac. Pokiaľ ide o počet prípojok vychádzal odvolací súd
z úradného dokumentu zoznamu držiteľov registrácie retransmisie za rok 2016 zverejneného na stránke
Rady pre vysielanie a retransmisiu (č. l. 55 spisu), kde je uvádzaný vo vzťahu k žalovanému počet

prípojok 5906. Žalovanému bol tento dokument spolu so žalobou doručený už 12.02.2018 a správnosť
údaja o počte prípojok za celé žalované obdobie dôkazom rovnakej váhy (oznámením počtu prípojok
Rade pre vysielanie a retransmisiu) nevyvrátil. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že počet prípojok
uvádzaný v Dohode o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluve z 18.07.2017 je výsledkom dohody
zmluvných strán o spriemerovaní počtu prípojok za konkrétne obdobie, preto tieto údaje pre účely tohto

súdneho rozhodnutia do úvahy nevzal.
31.2 Pri sadzbe 0,187 € za jednu prípojku za každý kalendárny mesiac v období od 01.01.2016
do 30.09.2017 vznikla žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
23 192,86 € (5906 prípojok x 0,187 € x 21 mesiacov = 23 192,86 €). Odvolací súd preto podľa §
388 C. s. p. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 23 192,86 € a vo zvyšku, do výšky

uplatneného nároku žalobou 24 433,08 €, žalobu o sumu 1 240,22 € zamietol. Výšku priznaného
nároku neovplyvňuje skutočnosť (ako argumentoval intervenient na strane žalovaného na odvolacom
pojednávaní), že predmety ochrany spravované SFÚ, ktorého žalobca zastupuje, tvoria „minoritný“
rozsah retransmitovaných diel a audiovizuálnych záznamov, keď sa výška odmeny a primeranej odmeny
neodvíja od počtu predmetov ochrany. Ani v Dohode o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluve

z 18.07.2017 sa neuvádzajú počty predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým sa nároky vyporiadavali.
Údaj o počte zastupovaných práv ani nie je významný pre tento spor, aktívna vecná legitimácia žalobcu
je založená na druhu predmetov ochrany, rovnako ako oprávnenie udelené Ministerstvom kultúry SR
na výkon kolektívnej správy práv.32. Iba za čiastočne dôvodnú považoval odvolací súd žalobu aj v časti uplatnených úrokov z omeškania.
Nárok na úroky z omeškania vznikol žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v dôsledku

omeškania žalovaného so splnením peňažného dlhu, avšak len odo dňa nasledujúceho po doručení
výzvy na zaplatenie pohľadávky, za ktorú treba považovať žalobu vo veci samej. Ak bola žaloba vo veci
samej doručená žalovanému 12.02.2018 bez určenej lehoty na plnenie, do omeškania so splnením
peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 2 OZ sa žalovaný dostal dňom 14.02.2018 (podľa § 563 OZ, ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník

povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal) a od tohto dňa vznikol žalobcovi
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z celej priznanej pohľadávky. Výška úrokov z omeškania podľa
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
je v § 3 určená ako o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania so splnením peňažného dlhu. Sadzba úroku z omeškania
z právneho vzťahu vzniknutého po 1. februári 2013 ku dňu 14.02.2018 je 5 %. Žalobcovi priznal odvolací

súd úroky z omeškania z istiny 23 192,86 € vo výške 5 % ročne od 14.02.2018 do zaplatenia a vo zvyšku
žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol.

33. Povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku je v prípade, ak
zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodnúť nielen o trovách odvolacieho konania, ale aj o nároku

na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, teda o trovách celého konania.

34. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p. vzhľadom na čiastočný úspech strán
sporu v konaní rozhodol odvolací súd o nároku na náhradu trov konania tak, že úspešnejšiemu žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,74 % s povinnosťou na úhradu

do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, ktoré vydá
súdny úradník podľa § 262 ods. 2 C. s. p. Pomer úspechu a neúspechu strán sporu vypočítal odvolací
súd pomerom pohľadávky na istine a úrokoch z omeškania uplatňovanej žalobcom v žalobe a výškou
priznanej istiny a úrokov z omeškania rozhodnutím odvolacieho súdu. Žalobca požadoval na istine
24433,08€,bolamupriznanáistinavovýške23192,86€.Úrokyzomeškaniasiuplatňovalžalobcavždy

zo sumy 3 490,44 € od 16. dňa v mesiaci po uplynutí štvrťročného obdobia, za ktoré by mal žalovaný
zaplatiť sumu 3 490,44 €. V zmysle návrhu žalobcu by na úrokoch z omeškania vo výške 5 % zo sumy
3 490,44 € od 16. apríla 2016 do rozhodnutia odvolacieho súdu 17.12.2025 (ktorý dátum je rozhodný
len pre účel výpočtu pomeru úspechu a neúspechu strán sporu, keď sa požadovalo zaplatenie úrokov
z omeškania „do zaplatenia“) mal žalovaný zaplatiť 1 689,27 €. Zo sumy 3 490,44 € za obdobie od

16.07.2016 do 17.12.2025 by mal podľa návrhu žalobcu zaplatiť žalovaný úroky z omeškania sadzbou
5 % ročne 1 645,76 €. Rovnakým spôsobom vo výške 5 % ročne boli uplatnené úroky z omeškania zo
sumy 3 490,44 € vypočítané za obdobie od 16.10.2016 do 17.12.2025 na 1 601,77 €, za obdobie od
16.01.2017 do 17.12.2025 vo výške 1 557,78 €, za obdobie od 16.04.2017 do 17.12.2025 by mala činiť
výška úrokov z omeškania podľa návrhu žalobcu 1 514,75 €, za obdobie od 16.07.2017 do 17.12.2025

žiadal žalobca úroky z omeškania 1 471,24 € a za obdobie od 16.10.2017 do 17.12.2025 by mala činiť
podľa návrhu žalobcu výška úrokov z omeškania 1 427,25 €, súčet týchto súm je 10 907,82 €. Úroky
z omeškania boli priznané žalobcovi len za obdobie od 14.02.2018 do zaplatenia vo výške 5 % ročne
zo sumy 23 192,86 €. Znovu len pre účely výpočtu pomeru úspechu strán v spore vyčíslil odvolací súd
výšku priznaných úrokov z omeškania zo sumy 23 192,86 € za obdobie od 14.02.2018 do 17.12.2025

s výsledkom 9 099,25 €.
34.1 Žalobca si uplatňoval nárok vo výške 24 433,08 € istina + 10 907,82 € úroky z omeškania, spolu
35 340,90 € (100 %). Priznaných mu bolo na istine 23 192,86 € a na úrokoch z omeškania 9 099,25
€, spolu 32 292,11 € (91,37 %).
34.2 Úspech žalobcu 32 292,11 € predstavuje z uplatnenej pohľadávky 35 340,90 € 91,37 %. Neúspech

žalobcu (35 340,90 € - 32 292,11 = 3 048,79 €) sa rovná 8,63 % z uplatneného nároku. Pomer úspechu
a neúspechu strán sporu je 82,74 % (91,37 % úspechu žalobcu mínus 8,63 % jeho neúspechu, čo
sa rovná úspechu žalovaného = 82,74 %). Žalobcovi ako úspešnejšej strane v spore vznikol nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 82,74 %.

35. Rovnaký nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,74 % vznikol voči žalovanému aj
intervenientovi na strane žalobcu, ktorého v spore podporoval. Intervenient má rovnaké procesné práva
ako strana, na podporu ktorej vystupoval. Aj právo intervenienta na náhradu trov konania je závislé
od výsledku sporu z dôvodu, že je odvodené od práva strany sporu. K vzniku nároku intervenienta nanáhradu trov konania sa vyjadroval Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 369/2021
z 09.09.2021 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo/72/2022 z 23.08.2023. Zo
žiadneho z nich nie je možné vyvodiť žalobcom v odvolaní prezentovaný názor, že by intervenientovi

v spore nevznikol nárok na náhradu trov konania. Intervenient na strane žalobcu sa nároku na náhradu
trov konania nevzdal, preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu o tomto nároku rozhodnúť. O výške trov
žalobcu a intervenienta na jeho strane bude rozhodovať podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie,
ktorý pri tomto rozhodovaní posúdi aj účelnosť vynaložených trov.

36. Okrem veci samej a nároku strán sporu na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie
opätovne aj o návrhu žalobcu na vyslovenie neprípustnosti vstupu intervenienta na strane žalovaného
do konania. Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti tomuto výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Rozhodnutie o (ne)prípustnosti intervenienta v spore podľa § 83 C. s. p. má povahu uznesenia, aj keď je
súčasťou rozsudku. Prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie je upravená v § 357 C. s.
p.taxatívnymvýpočtomuznesení,protiktorýmjeodvolanieprípustné.Uznesenieonávrhunavyslovenie

neprípustnosti intervencie v tomto výpočte uvedené nie je. Proti takémuto uzneseniu odvolanie prípustné
nieje.Odvolaniežalobcuprotiuzneseniusúduprvejinštancieozamietnutínávrhužalobcunavyslovenie
neprípustnosti vstupu intervenienta na strane žalovaného do konania odmietol podľa § 386 písm. c)
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Odmietnutie odvolania proti
I. výroku súdu prvej inštancie nemá žiaden vplyv na výsledok sporu, ktorý by ovplyvnil rozhodnutie

o nároku strán sporu na náhradu trov konania.

37. Intervenient na strane žalovaného navrhol pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho názorom,
že ustanovenie § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 40/2015 Z. z. o audiovízii je v rozpore s právom EÚ,
ktorémuodporujetakáprávnaúprava,žemajetkovéprávaautorazozákonavykonávavýrobcaAVD,aby

podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku odvolací súd prerušil konanie a obrátil sa na
Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, v ktorej by SD EÚ posúdil súladnosť vnútroštátnej
úpravy priznávajúcej výkon majetkových práv autorov AVD štátnej organizácii ako právo nevyvrátiteľnej
povahy. Návrh intervenienta na prerušenie konania odvolací súd zamietol nevidiac dôvod na položenie
prejudiciálnej otázky SD EÚ, keď na osobitné postavenie Slovenského filmového ústavu podľa zákona

o audiovízii upozornil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 233/2025 a sám rozpor zákona o audiovízii
s právom EÚ nevzhliadol. Okrem toho výkon práv autorov SFÚ podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona
oaudiovíziisavzťahujelennaaudiovizuálnedielavyrobenéorganizáciamištátuhospodáriacimivoblasti
audiovízie, ktoré vykonávali tieto práva na základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných
pred rokom 1997.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).