Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/96/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624203584
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624203584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX/XX, XXX XX D. E., zastúpený F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., proti
žalovaným: 1/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., 2/ I. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. a 3/ J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. K. XXX, XXX XX F., t.

č. bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. (žalovaní 2/ a 3/ zastúpení žalovaným 1/ H. I.), o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 27.
mája 2025, č. k.: 26C/47/2024-217, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade K. E., katastrálny odbor, na LV č. XXX,
pre k. ú. a obec D. E., pozemku parc. L. M. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 59 m2 a vo
výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovaných proti výroku, ktorým súd v časti žalobu zamietol, o d m i e t a.
III. Žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:

„Súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade K. E.,
katastrálny odbor, na LV č. XXX, pre k. ú. a obec D. E., pozemku parc. CKN č. XXXX/X zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 59 m2.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“
2. V danej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 23.07.2024 proti žalovaným
domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na LV č. XXX, pozemku CKN

parc. č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 59 m2, pre k. ú. D. E.. Ďalej sa domáhal určenia,
že vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľností v prospech I. I.,
C. I., nar.XX.X.XXXX a I. J., C. I., nar. XX.X.XXXX v zmysle zmluvy zo dňa 14.2.2019 - K./XXXX zo dňa
27.3.2019 sa nevzťahuje na pozemok CKN parc. č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 59
m2, pre k. ú. D. E.. Alternatívne žalobca žiadal, aby súd určil, že Darovacia zmluva K. XXXX/XXXX zo
dňa 18.1.2016 je neplatná a aby súd určil, že Zmluva o zriadení vecného bremena K./XXXX zo dňa

27.3.2019 je neplatná.
3. Žalobca tvrdil, že dnešná sporná parcela predstavovala pôvodnú časť pozemnoknižnej parcely J.
XXXX/X/XX zapísanej v PKV XXXX v prospech jeho rodičov a následne v dedičstve aj v jeho prospech.Odvolával sa najmä na geometrický plán M. X/XXXX, ktorý identifikoval pôvodné pozemnoknižné
parcely a jednoznačne preukazoval, že prístupová cesta, vrátane služobnosti jej užívania v prospech N.,
patrila do vlastníctva jeho právnych predchodcov. Tvrdil, že už pri prechode na evidenciu nehnuteľností

(EN), pri spracovaní ZMVM (základná mapa veľkej mierky) v roku 1985 a následne pri tvorbe
katastrálnej mapy došlo k viacerým nesprávnym technickým zásahom – najmä k zámene a prekrytiu
pôvodných hraníc pozemkov, nesprávnemu zlúčeniu častí parciel EN XXXX/X, XXXX/X O. XXXX/X
a k neodôvodnenému zväčšeniu parcely evidovanej v prospech právnych predchodcov žalovaných.
Výsledkom týchto pochybení sa časť pôvodne samostatnej parcely patriacej jeho rodine ocitla v EN a

následne v CKN evidencii ako súčasť parcely, ktorú katastrálny odbor pripísal právnym predchodcom
žalovaných. Žalobca zdôrazňoval, že žalovaní ani ich predchodcovia nedisponovali žiadnym platným
nadobúdacím titulom k tejto časti pozemku a k nesprávnemu zápisu došlo výlučne administratívnym
omylom.
4. Žalovaní naopak tvrdili, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, pretože podľa ich tvrdenia
mala byť časť sporného pozemku v minulosti súčasťou parcely L. XXXX, ktorú žalobca daroval

svojej dcére a ktorá teda nepatrila do jeho výlučného vlastníctva. Zdôrazňovali, že ich rodina mala
predmetnú parcelu v nepretržitej držbe viac než sedemdesiat rokov a že počas tohto obdobia prístupovú
cestu užívali výlučne oni a ich predkovia, bez toho, aby im žalobca alebo jeho rodina v tomto
užívaní akýmkoľvek spôsobom bránili. Poukazovali na princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa a
argumentovali, že verejné registre a dlhodobý faktický stav ich utvrdzovali v tom, že sporná parcela

patrila im. Taktiež namietali, že mapové a geometrické podklady z prvej polovice 20. storočia nie sú
dostatočne presné na spätnú identifikáciu parciel.
5. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré pozostávalo z pozemkovoknižných vložiek, geometrických
plánov z rokov 1946, evidenčných a katastrálnych dokumentov, rozhodnutí z dedičských konaní, listov
vlastníctva a spisov katastrálneho odboru týkajúcich sa prečíslovania a opráv výmer. Zásadný význam

mal geometrický plán č. X/XXXX, z ktorého súd zistil, že tzv. „P.“, t. j. cesta, bola historicky samostatnou
parcelou patriacou rodine žalobcu a naopak nikdy nebola súčasťou parciel patriacich právnym
predchodcom žalovaných. Rovnako bolo preukázané, že pôvodné EN parcely XXXX/X O. XXXX/
X v rokoch po vytvorení ZMVM neboli zakreslené spôsobom zodpovedajúcim ich predchádzajúcim
pozemno-knižným priebehom, čím došlo k ich neodôvodnenému prekrývaniu a zlučovaniu. Na základe

tohto nesprávneho technického postupu vznikla EN parcela č. XXXX a z nej následne CKN parcely
XXXX/X, XXXX/X O. XXXX/X, pričom táto reťaz zmien kumulatívne spôsobila, že cesta patriaca B. bola
evidenčne priradená právnym predchodcom I..
6. Súd na základe všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca preukázal svoje vlastnícke
právokspornejparcele.Právnipredchodcoviažalovanýchnepreukázaližiadennadobúdacítitulanebolo

možné vyvodiť ani vydržanie, keďže absentovala dobromyseľná držba v zmysle judikatúry – žalovaní
pri zachovaní bežnej opatrnosti mali a mohli vedieť, že dedičským rozhodnutím nadobudli len rozsah
výslovne uvedený v týchto rozhodnutiach a že ďalšie časti medzičasom splynuté do EN a CKN parciel
boli výsledkom nesprávnych zápisov. Súd odmietol aj argumentáciu žalovaných založenú na judikatúre
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ochrane nadobúdateľa v dobrej viere, keďže v predmetnej veci

nešlo o situáciu, v ktorej by bolo možné prelomiť princíp nemo plus iuris, a poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VObdo/2/2020, ktorý potvrdzuje, že samotná dobrá viera založená na
katastri nemôže konvalidovať nadobudnutie od nevlastníka mimo zákonom stanovených výnimiek.
7. Pokiaľ ide o časť žaloby týkajúcu sa určenia, že vecné bremeno zriadené v prospech žalovaných
2/ a 3/ sa nevzťahovalo na spornú parcelu, súd túto časť žaloby zamietol. Hoci žalobca bol úspešný

vo vlastníckej časti konania, súd konštatoval, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. Vecné bremeno bolo zriadené zákonným postupom v čase, keď bol v katastri
ako vlastník zapísaný právny predchodca žalovaných, a žalobca nepreukázal, že by zápis bremena
spôsoboval právnu neistotu alebo neprimerane zasahoval do jeho vlastníckeho práva. Súd poukázal
aj na vyjadrenia žalobcu, podľa ktorých nemal záujem reálne brániť žalovaným v prejazde po tejto

komunikácii, a teda sa nejednalo o stav právnej neistoty, ktorý by vyžadoval súdny zásah.
8. Vzhľadom na to, že žalobca bol úspešný v časti konania týkajúcej sa určenia vlastníctva, avšak
neúspešný v časti týkajúcej sa určenia vzťahu vecného bremena k uvedenej parcele, súd rozhodol, že
žiadnej zo strán sa nepriznáva náhrada trov konania.
Odvolanie

9. Proti rozsudku sa odvolali všetci žalovaní. Splnomocnený zástupca sám aj za žalovaných rozsiahlo
namietal procesný postup súdu, jednak skutkové zistenia a právne závery, ku ktorým súd dospel.
V úvode odvolania uvádzal, že priebeh konania považoval za mimoriadne neštandardný. Tvrdil, že
sudca na pojednávaniach evidentne a jednostranne nadržiaval protistrane, že priebeh pojednávanínebol dôstojný a že zápisnice z pojednávaní nezodpovedali skutočnému obsahu, čo podľa neho bolo
možné overiť porovnaním so zvukovými nahrávkami pojednávaní. Zároveň namietal, že zapisovateľkou
či asistentkou sudcu bol jeho blízky rodinný príslušník, pričom poukazoval aj na svoj dlhodobo zlý

osobný vzťah s bratom sudcu. Vyjadril pochybnosť, či táto okolnosť neovplyvnila rozhodovanie, hoci
súčasne deklaroval, že by chcel veriť v profesionálny prístup sudcu. Z týchto dôvodov spochybňoval
nielen zápisnice, ale aj samotný rozsudok, ktorý označil za „absurdný“.
10. V rovine skutkového a právneho posúdenia veci v prvom rade zdôrazňoval nadobúdanie predmetnej
nehnuteľnosti jeho právnymi predchodcami. Uvádzal, že jeho prastarí rodičia nadobudli pozemnoknižnú

parcelu č. XXXX/X/XX na základe dražobnej zápisnice Q. F. K. D. E. č. E XXX/XX-XX zo dňa 6. 2. 1951
a následného uznesenia č. E XXX/XX-XX z 13. 12. 1951. Tvrdil, že k tejto pozemnoknižnej parcele
prislúchala pozemnoknižná mapa k. ú. D. E. z roku 1946, na ktorej bola sporná cesta vyznačená tzv.
slučkou a bola priradená práve k PK parc. č. XXXX/X/XX, teda k ich vlastníckemu okruhu, a nie k PK
parcele č. XXXX/X/XX, ktorá mala patriť rodine žalobcu. Namietal, že geometrický plán č. X/XXXX,
na ktorý sa odvolával žalobca, slúžil na rozdelenie pozemkovoknižných parciel, ktoré už boli vedené v

prospech jeho predkov, a nemohol byť vykladaný tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Zároveň tvrdil, že
správne rozhodnutia katastrálnych orgánov v konaní X-28/2023, na ktoré sa súd a žalobca odvolávali,
nebralidoúvahypozemnoknižnúmapuzroku1946aniuznesenieQ.D.E.M.XXX/XX,hocinimikataster
disponoval. Podľa odvolateľa práve tieto listiny preukazovali, že prístupová cesta bola historicky viazaná
na parcelu XXXX/X/XX v prospech jeho právnych predchodcov.

11. Odvolateľ ďalej zdôrazňoval kontinuitu vlastníctva a užívania nehnuteľnosti zo strany jeho rodiny.
Uvádzal, že po nadobudnutí nehnuteľností v 50-tych rokoch prebehli dedičské konania v rokoch 1967 a
1974 po J. a D. N., v ktorých sa podľa neho riešili tie isté pozemnoknižné parcely, ktoré boli nadobudnuté
v 40-tych až 50-tych rokoch, pričom zákres parciel ostal totožný so stavom z roku 1946. Tvrdil, že jeho
stará matka nadobudla pozemnoknižnú parcelu v nezmenenej podobe, pokiaľ ide o priebeh hraníc, a

v rovnakej podobe ju v roku 1990 v dedičskom konaní nadobudol jeho otec, ktorý mal nadobudnúť aj
pozemok zodpovedajúci dnešnej L. XXXX/X. V tejto súvislosti odkazoval aj na vyšetrovací náčrt č. 95 z
80-tych rokov a na rozhodnutie OU-VK-KO X 32/2016, v ktorom bolo uvedené, že oplotenie dotknutého
pozemkunezmenilopolohuoddobyoriginálnehozamerania.Napodporutvrdeniaodlhodobejavýlučnej
držbepoukázalnavýpoveďsvedkyneQ.K.,ktoráuviedla,žesanarodilaažilavdome,ktorývsúčasnosti

používajúžalovaní,ažeodjakživavyužívalicestu,ktorájepredmetomsporu,pričomrodinaBenčičovcov
nikdy nevystupovala ako užívateľ ani si na tento pozemok nenárokovala vlastnícke právo.
12. Podstatnú časť odvolania venoval námietke nesprávneho právneho posúdenia vydržania a dobrej
viery. Tvrdil, že jeho rodina užívala sporný pozemok nerušene celé desaťročia a že ich dobromyseľnosť
bola podporovaná opakovanými rozhodnutiami katastrálnych orgánov, ktoré v konaniach R./XXXX, R./

XXXX O. R./XXXX potvrdzovali vlastníctvo ich rodiny k predmetnej nehnuteľnosti, vrátane opakovaného
prehodnocovania výmery a priebehu hraníc. Namietal, že súd prvej inštancie jednostranne prevzal
judikatúru Najvyššieho súdu SR (najmä 3Cdo/17/2016 a 1 VObdo/2/2020) a dospel k záveru, že on ani
jeho predchodcovia neboli pri náležitej opatrnosti oprávnenými držiteľmi. Podľa odvolateľa súd pri tom
nedostatočne zohľadnil judikatúru Ústavného súdu SR (najmä nálezy sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS

151/2016), z ktorej vyplývalo, že v konflikte medzi nedbalým pôvodným vlastníkom a dobromyseľným
nadobúdateľom chráneným zápisom v katastri má prevážiť ochrana toho, kto sa v dobrej viere
spoliehal na údaje verejného registra. Preto tvrdil, že pri zohľadnení dlhodobého nerušeného užívania,
opakovaných rozhodnutí orgánov katastra v prospech jeho predkov a absencie akýchkoľvek námietok
zo strany žalobcu mali byť podmienky vydržania považované za splnené minimálne od roku 2001.

13. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie bagatelizoval význam rozhodnutí katastrálneho úradu a
geometrického plánu z roku 2016. Poukazoval najmä na rozhodnutie R./XXXX, ktorým bola výmera
parcely XXXX/X zvýšená na 144 m2, ako aj na konania R./XXXX O. R./XXXX, v rámci ktorých bola
výmera upravená na 164 m2 a bol vyhotovený geometrický plán č. XXXXXXXX-XX/XXXX, na základe
ktorého vznikla okrem iného aj sporná parcela XXXX/X. Zdôrazňoval, že katastrálny úrad pri overovaní

geometrického plánu opakovane preveroval grafické, technické aj vlastnícke súvislosti a vždy dospel
k záveru, že vlastníctvo patrí jeho rodine. Ako neprimerané označil tvrdenie súdu, že v spisoch R./
XXXX O. R./XXXX sa nenachádzali „komplexné“ podklady (najmä pozemnoknižné vložky) na posúdenie
vlastníctva – podľa odvolateľa súd z týchto spisov na jednej strane čerpal, na druhej strane ich význam
devalvoval, čo vnímal ako vnútorný rozpor v odôvodnení.

14. Ďalšou výhradou bola skutočnosť, že súd nevzal do úvahy nový nadobúdací titul, a to darovaciu
zmluvu K. XXXX/XXXX zo dňa 21. 10. 2024, na základe ktorej bola sporná nehnuteľnosť prevedená
na žalovaného 3/. Odvolateľ poukazoval, že išlo o nový prevod vlastníctva, ktorý nastal v čase
prebiehajúceho sporu, a že súd bez adekvátneho odôvodnenia zasiahnu l do vlastníckeho právanadobúdateľa, hoci tento mal podľa katastra riadne zapísané vlastníctvo. V procesnej rovine odvolateľ
namietal aj to, že súd nevykonal výsluch žalobcu, ktorého výpoveď považoval za dôležitú pre
priamu konfrontáciu s výpoveďou svedkyne Q. K. a s historickým užívaním nehnuteľnosti. Vyjadroval

pochybnosti, či žalobca rozumel tomu, čo podpisoval, a upozorňoval na rozpory v jeho podpisovaní,
ktoré podľa neho neboli v zápisniciach riadne zachytené.
15. Osobitnú pozornosť venoval aj časti rozsudku, ktorá sa týkala vecného bremena. Poukazoval na
to, že súd na jednej strane uznal historickú služobnosť prechodu (in rem) v prospech každodobého
vlastníka parcely XXXX/X/XX, ako aj faktické využívanie sporného pozemku ako prístupovej cesty k

domu žalovaných, a na druhej strane ponechal v platnosti vecné bremeno doživotného užívania (in
personam)vprospechžalovaných2/a3/beztoho,abyriešilprávnukontinuituprístupuprekaždodobého
vlastníka domu. Podľa odvolateľa by takáto kombinácia mohla v budúcnosti viesť k tomu, že po smrti
oprávnených z bremena alebo pri prevode domu by nový vlastník nemal právne zaručený prístup k
nehnuteľnosti. Túto časť odôvodnenia označil za nelogickú a vnútorne rozpornú, najmä vzhľadom na to,
že súd zároveň priznal žalobcovi vlastníctvo k spornej parcele.

16. Napokon namietal aj spôsob, akým súd pracoval s údajmi o výmere pozemkov. Zdôrazňoval, že
parcela žalobcu L. XXXX mala od 40-tych rokov výmeru 370 m2 a podľa záverov súdu by sa mala
fakticky „rozšíriť“ aj o výmeru L. XXXX/X (59 m2), čo by predstavovalo významné navýšenie. Naproti
tomu zmeny výmery na strane žalovaných (z 110 m2 na 144 m2 a následne na 164 m2) považoval
za legitímne technické spresnenia v dôsledku rozdielnych meracích metód v rokoch 1945 a 2000+, nie

za nezákonné „pridávanie“ plochy. Tvrdil, že súd pri hodnotení týchto zmien uplatnil „dvojitý meter“ v
neprospech žalovaných. V závere odvolania zhrnul, že podľa jeho názoru jeho rodina nadobudla spornú
nehnuteľnosť v dobrej viere už v polovici 20. storočia a že tento stav bol opakovane potvrdený súdnymi
rozhodnutiami, katastrálnymi mapami, pozemnoknižnými vložkami a výpoveďami svedkov.
17. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Lučenec, pracovisko

VeľkýKrtíš,zodňa27.05.2025zrušilavecvrátilsúduprvejinštancienanovéprejednaniearozhodnutie,
pričom ako odvolacie dôvody uvádzal najmä nevykonanie potrebných dôkazov, nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 365 CSP.
Vyjadrenie k odvolaniu
18. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca. Detailne sa vyjadril ku všetkým kľúčovým

odvolacím námietkam. V úvode odmietol tvrdenia žalovaných o údajnej zaujatosti zákonného sudcu.
Zdôraznil, že sudca počas celého konania postupoval zákonne, nestranne, umožnil obom stranám
slobodne sa vyjadrovať, reagovať na dôkazy aj klásť otázky svedkom, a konal v súlade s profesijnými a
etickými štandardmi sudcovskej práce. Tvrdenia žalovaných o zaujatosti označil za účelové a za pokus
odviesť pozornosť od merita veci, pričom poukázal, že žalovaní nikdy nevzniesli zákonnú námietku

zaujatosti podľa § 52 CSP, ak sa domnievali, že sudca nie je nezaujatý.
19. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca odmietol argumentáciu žalovaných týkajúcu sa nadobudnutia
vlastníctva ich právnymi predchodcami. Uviedol, že počas celého konania žalovaní nepredložili
jedinú listinu, ktorá by preukazovala nadobudnutie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti. Podľa žalobcu
bolo z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že súčasná parcela CKN XXXX/X bola

pôvodne súčasťou pozemnoknižnej parcely J. XXXX/X/XX zapísanej v PKV č. XXXX v podielovom
spoluvlastníctve jeho rodičov a jeho samotného, a to na základe dražobnej zápisnice z 20. 6. 1950.
Žalobca uviedol, že právni predchodcovia žalovaných boli len oprávnení zo služobnosti cesty, ktorá sa
vzťahovala na tú istú prístupovú komunikáciu, rozdelenú historicky medzi dve katastrálne územia, no
nikdy nenadobudli vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele, z ktorej neskôr vznikla L. XXXX/X.

20. Pri analýze historických listín žalobca uviedol, že pozemnoknižná mapa z roku 1946 i geometrický
plán M. X/XXXX jednoznačne odlišovali PK parc. č. XXXX/X/XX (B.) a PK parc. č. XXXX/X/XX (N.) a
že tzv. slučka (časť prístupovej cesty) bola zakreslená pod parcelou XXXX/X/XX, nie XXXX/X/XX, ako
tvrdili žalovaní. Uviedol, že ak by sporný pozemok bol vlastníctvom N., nedávalo by žiaden zmysel,
aby bola zriadená služobnosť prechodu cez vlastný pozemok v ich prospech – čo označil za logický aj

právny nezmysel. Na adresu tvrdení žalovaných o údajnej nesúlade geometrických plánov poznamenal,
že žalovaní dezinterpretujú význam listín a nepoznajú rozdiel medzi služobnosťou in rem (viazanou
na každodobého vlastníka panujúcej nehnuteľnosti) a služobnosťou in personam, ktorú si zriadili až
nedávno.
21. Žalobca sa podrobne vyjadril aj k tvrdeniam žalovaných o výpovediach svedkov. K výpovedi p.

F. G. uviedol, že žalovaní jej odpoveď vytrhli z kontextu a použili špekulatívne. K výpovedi svedkyne
Q. K. uviedol, že svedkyňa potvrdila len faktické užívanie pozemku žalovanými, ktoré bolo súladné
so zriadenou služobnosťou cesty, nie s vlastníctvom. Podľa žalobcu je nezmysel argumentovať tým,
že rodina B. nevykonávala na pozemku aktivity typické pre vlastnícke právo (napr. výsadbu), keďžeexistencia služobnosti cesty im objektívne neumožňovala využívať pozemok inak – ak by tam vysadili
úrodu, znemožnili by žalovaným vykonávať právo prechodu.
22. K rozhodnutiu R./XXXX žalobca uviedol, že zvýšenie výmery parcely žalovaných o 30 m2 považuje

za zarážajúce a pravdepodobne vykonané na úkor jeho pozemku, pričom nebol účastníkom tohto
konania. Žalovaní podľa neho interpretujú rozhodnutia katastra účelovo – ako spôsob, ktorým sa snažia
zakryť neoprávnené navýšenie parcely.
23. Výrazne odmietol argumentáciu žalovaných o vydržaní vlastníckeho práva. Zdôraznil, že vydržanie
nehnuteľnosti nevzniká samotným užívaním, ale musí byť osvedčené v osobitnom konaní a osvedčujúca

listina musí byť následne zapísaná do katastra. V danom prípade podľa neho nikdy neexistoval žiaden
právny úkon ani konanie, ktoré by vydržanie osvedčovalo, a samotné užívanie pozemku žalovanými bolo
užívaním na základe existujúcej služobnosti, nie ako výkon vlastníckeho práva. Žalovaní podľa žalobcu
navyše počas konania prejavili skôr zlú vôľu nadobúdateľa – čo ilustruje aj účelový prevod predmetu
sporu medzi žalovanými v priebehu prebiehajúceho konania.
24. K argumentácii žalovaných o dobrej viere uviedol, že v občianskoprávnych vzťahoch nie je možné

nadobudnúť nehnuteľnosť od nevlastníka, a preto judikatúra, ktorú žalovaní citovali, nie je na vec
aplikovateľná. Výslovne sa stotožnil s bodom 35 odôvodnenia rozsudku, ktorý odmieta možnosť
prelomenia zásady nemo plus iuris v prospech nadobúdateľa v dobrej viere v tomto type vzťahu.
25. V závere žalobca uviedol, že odvolanie žalovaných je len kompilátom ich doterajších tvrdení, ktoré už
súdprvejinštancienáležitevyhodnotilavyvrátil.Zdôraznil,žežalovanípočasceléhokonanianepredložili

jedinú listinu, ktorá by bez pochybností preukazovala ich vlastníctvo, kým žalobca preukázal vlastníctvo
historickými pozemnoknižnými vložkami, mapami, rozhodnutiami katastrálnych orgánov a svedeckými
výpoveďami. Z tohto dôvodu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaných zamietol a rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.
Replika

26. Žalovaní v replike k vyjadreniu žalobcu rozvinuli doterajšiu argumentáciu, doplnili osobné a procesné
výhrady voči žalobcovi, jeho splnomocnenej zástupkyni a postupu súdu prvej inštancie.
27. V úvode žalovaný v 1/ (konajúci aj za žalovaných v 2/ a 3/) spochybňoval samotnú úroveň
a formálne náležitosti vyjadrenia žalobcu k odvolaniu. Tvrdil, že písomnosť neobsahovala základné
identifikačné údaje, bola podľa neho chaotická, neodborná a miestami „konšpiračná“. Zároveň vyslovil

domnienku, že text vyjadrenia nepochádzal ani od žalobcu, ani od jeho splnomocnenej zástupkyne, ale
od „tretej osoby“, ktorá sa z neznámych dôvodov nechce v konaní zviditeľniť. Podporoval to tvrdením,
že úroveň písomností nezodpovedá vystupovaniu splnomocnenej zástupkyne na pojednávaniach, ktoré
charakterizoval ako „mimoriadne prostoduché“. Z toho vyvodzoval, že osoba, ktorá žalobcu zastupuje, si
podľa neho neosvojila ani základné údaje o spore (osoby, parcely, časový priebeh, rozhodnutia), a preto

jej argumentácia stojí na nepochopení celého historického vývoja nadobúdania vlastníctva žalovanými.
28. Ďalej sa opätovne vrátil k námietkam smerujúcim proti nestrannosti a objektivite súdu prvej inštancie.
Poukázal na svoj konflikt so sudcovým bratom a skutočnosť, že manželka sudcu vykonáva funkciu
jeho asistentky, čo podľa neho vytvára nevhodné prostredie a pochybnosti o nezávislosti. Tvrdil, že
zápisnice z pojednávaní sa výrazne odlišujú od toho, čo bolo skutočne povedané, čo má byť zjavné

z audiozáznamov. Zdôraznil, že sudca podľa jeho názoru „neprimerane napomáhal“ splnomocnenej
zástupkyni žalobcu pri formulovaní otázok i právnych záverov, a že bez tejto podpory by nebola schopná
udržať súvislú argumentáciu. Zároveň upozornil na správanie manžela splnomocnenej zástupkyne,
ktorý mal verbálne zasahovať do priebehu pojednávaní a narúšať ich dôstojný priebeh – pričom sudca
mal zakročiť až po námietkach žalovaných. Na podporu tvrdenia, že splnomocnená zástupkyňa má

tendenciu ignorovať zákon, priložil žalovaný stanoviská okresnej prokuratúry týkajúce sa dodatočného
stavebného konania v jej prospech, v ktorých prokurátori upozorňovali na porušenie stavebných
predpisov; tieto dokumenty prezentoval ako dôkaz, že ide o osobu, ktorá sa spolieha na „neštandardnú
pomoc“ orgánov verejnej moci.
29. V jadre repliky žalovaní znovu rozvinuli historicko-katastrálnu argumentáciu. Zdôraznili, že parcela

CKN XXXX/X v k. ú. D. E. vznikla až rozdelením pôvodnej parcely CKN XXXX/X na základe
geometrického plánu č. XXXXXXXX-XX/XXXX a že až do tohto rozdelenia bola ako XXXX/X vedená na
LV č. XXX, ktorý v minulosti nadobudol žalovaný 3/. Tvrdili, že tento stav zodpovedal katastrálnej mape
z roku 1990, pričom následná oprava výmery rozhodnutím R./XXXX menila len výmeru, nie priebeh
hranice – ten podľa nich vychádzal z vytyčovacieho náčrtu č. 95 z 80-tych rokov. Zdôraznili, že k chybe

došlo už pri spracovaní ZMVM na základe S. M. X/XXXX, a práve tento geometrický plán, na ktorý
sa odvoláva žalobca, považovali za nesprávne interpretovaný. Spochybnili tiež žalobcovo tvrdenie, že
parcely EKN XXXX/X O. XXXX/XX v k. ú. G. F. spolu s dnešnou CKN XXXX/X tvorili jeden funkčný celok„P.“. Podľa žalovaných hranica medzi k. ú. D. E. O. G. F. v tejto lokalite nebola desaťročia menená a
služobnosti mali rozdielny režim v každom z katastrálnych území.
30. Pri vysvetľovaní služobností žalovaní trvali na tom, že historická služobnosť vedená v D. PKV

slúžila na prístup k domu z tzv. „D.“ – rovnako ako u ostatných vlastníkov domov v lokalite. Zatiaľ čo
v G. F. bola služobnosť zakreslená v pozemnoknižnej mape aj v PKV, v D. E. mal byť zápis v PKV
bez korektného zákresu v mape, čo podľa nich prispelo k nejasnostiam, ktoré žalobca dezinterpretuje.
Súčasne kritizovali, ako súd naložil s rozdielom medzi vecným bremenom in rem a in personam.
Podľa ich výkladu, ak súd v odseku 36 rozsudku vychádzal z existencie historickej služobnosti pre

každodobého vlastníka parcely XXXX/X/XX (PKV XXXX), mal túto služobnosť premietnuť do aktuálneho
právneho stavu. Tým, že ponechal len osobné vecné bremeno doživotného užívania v prospech
žalovaných 2. a 3. na spornej parcele XXXX/X, podľa nich vytvoril „dočasný“ režim prístupu a do
budúcnosti právnu neistotu – najmä pre prípad prevodu rodinného domu na inú osobu, ktorá by nemala
zabezpečený prístup in rem.
31. Zároveň poukázali na to, že samotný žalobca v žalobe identifikoval žalovaného 3/ ako oprávneného

z vecného bremena, nie ako vlastníka pozemku. Podľa žalovaných súd ani žalobca dostatočne
nereflektovali skutočnosť, že počas konania došlo k zmene vlastníka parcely XXXX/X – prevodom z
H. na J. I. – a že je ústavným právom vlastníka nehnuteľnosť kedykoľvek previesť. Spochybnili aj
tvrdenie žalobcu, podľa ktorého je „problematické“, ak tá istá osoba je vlastníkom nehnuteľnosti a
zároveň oprávnenou z vecného bremena doživotného užívania. Odkázali na judikatúru Ústavného a

Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej je prípustné, aby vlastník prevodom znížil svoj spoluvlastnícky podiel,
no ponechal si osobné právo užívať nehnuteľnosť v plnom rozsahu, a toto právo obstojí aj pri následných
prevodoch vlastníctva. Katastrálnu poznámku o prebiehajúcom súdnom spore (P-237/2024) označili za
čisto informatívnu, ktorá nijako neobmedzuje vlastníka v nakladaní s nehnuteľnosťou.
32. V ďalšej časti sa žalovaní vysporiadali s jednotlivými bodmi žalobcovho vyjadrenia. K odkazu na

konanie R./XXXX uviedli, že vyjadrenie F. G. o oplotení bolo jednoznačne zachytené v zápisnici o oprave
chyby v katastrálnom operáte a v rozhodnutí z 25. 10. 2016, a podľa nich potvrdzuje nemennosť hraníc
v prospech žalovaných. K výpovedi svedkyne Q. K. poukázali na jej tvrdenie, že rodina B. si nikdy
neuplatňovala žiadne nároky k predmetnému pozemku, čo podľa nich logicky potvrdzuje, že žalobca sa
subjektívne za vlastníka nepovažoval. Zdôraznili, že ten, kto by bol presvedčený, že je vlastníkom, by

svoje práva nečakal uplatniť viac ako 70 rokov. K rozhodnutiu R./XXXX uviedli, že išlo o právoplatné
rozhodnutie, ktoré odstraňovalo čisto technickú chybu vo výmere, pričom hranice parcely zostali bezo
zmeny a nadväzovali na vyšetrovací náčrt č. 95. Podľa žalovaných súd nesprávne ignoroval metodiku
historického zapisovania údajov na LV, ako aj možnosť zapísať vlastníctvo na základe miestneho
šetrenia cez položku výkazu zmien, čo bolo potvrdené aj v konaní R./XXXX svedkyňou E..

33. Pri otázke vydržania žalovaní opätovne zdôraznili dlhodobé, nerušené užívanie pozemku ich rodinou
od dražby v roku 1950 až do súčasnosti, vrátane existencie stavieb (plot, brána), ktoré mali byť zriadené
ich právnymi predchodcami ako vlastníkmi. Namietali, že žalobca ich oprávnenosť nikdy v minulosti
nespochybnil. Následne obvinili žalobcovu dcéru z toho, že sama je stavebníčkou nepovolených stavieb,
atvrdili,žecieľomžalobyjevskutočnostilegalizovaťjejstavbuumiestnenúnaspornompozemkuvrámci

konania o dodatočnom stavebnom povolení vedeného pred stavebným úradom mesta D. E.. Poukázali
na to, že rozsudok zo 27. 05. 2025 bol splnomocnenou zástupkyňou predložený v tomto správnom
konaní práve ako „dôkaz“ vlastníckeho práva.
34. V závere znovu akcentovali časový rozmer a „stabilitu“ vlastníckych pomerov. Žalovaní zdôraznili,
že ich rodina nadobudla nehnuteľnosť na základe právoplatných rozhodnutí súdov a orgánov verejnej

správy v polovici 20. storočia a odvtedy na tieto tituly nadväzovali ďalšie prevody. Považovali za
neakceptovateľné, aby po viac než 75 rokoch bola táto vlastnícka línia spochybňovaná na základe
interpretácie geometrických plánov a mapových podkladov zo strany žalobcu. Zhrnuli, že podľa ich
názoru súd prvej inštancie nevykonal všetky nimi navrhované dôkazy, nesprávne vyhodnotil vykonané
dôkazy a vec právne posúdil nesprávne, a preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil

na nové konanie v zmysle § 365 CSP.
Duplika
35. Žalobca v stanovenej lehote predložil dupliku k ďalšiemu vyjadreniu žalovaných, v ktorej zásadne
odmietol ich tvrdenia a zdôraznil, že ani v tejto fáze konania žalovaní nepredložili jediný relevantný
právny titul, ktorým by preukázali svoje vlastnícke právo k spornej parcele. Celé vyjadrenie žalovaných

označil za konštrukciu založenú na odvádzaní pozornosti od merita veci a na osobných útokoch voči
jeho osobe a jeho splnomocnenej zástupkyni. Výslovne uviedol, že všetky jeho písomnosti v konaní
boli vyhotovované výlučne jeho splnomocnenou zástupkyňou; ak by mal iného právneho zástupcu,
neexistoval by dôvod ho „skrývať“.36. V rovine procesných námietok žalobca reagoval na tvrdenia žalovaných o vznesenej námietke
zaujatosti sudcu. Uviedol, že žalovaní síce tvrdili, že námietku uplatnili, avšak neurobili tak spôsobom
predpokladaným CSP. Pokiaľ bola námietka zaujatosti vznesená len ústne na pojednávaní, mala byť

následne riadne doplnená, špecifikovaná a doložená žiadosťou o rozhodnutie o námietke; ak sa tak
nestalo, súd na ňu nebol povinný prihliadať. Zároveň pripomenul, že ak sa námietka zaujatosti opiera
výlučne o nespokojnosť s procesným postupom sudcu alebo výsledkami jeho rozhodovania, zákon
takúto námietku vôbec nepripúšťa. Z toho vyvodil, že procesné výhrady žalovaných voči sudcovi nemali
právne relevantný základ.

37. Žalobca sa ďalej ohradil voči opakovaným odkazom žalovaných na prebiehajúce stavebné
konanie týkajúce sa jeho dcéry. Zdôraznil, že stavebné konanie je samostatným správnym konaním,
prebiehajúcim medzi odlišnými účastníkmi, a nemá žiadnu priamu vecnú súvislosť s týmto civilným
sporom o určenie vlastníckeho práva k pozemku. Uviedol, že žalovaní týmto len účelovo miešajú dve
rôzne veci, aby diskreditovali jeho splnomocnenú zástupkyňu. Dodal, že práve ona sama iniciovala
podanie na prokuratúru z dôvodu nečinnosti stavebného úradu, takže intervencie prokuratúry nemožno

vydávať len za výsledok konania žalovaných.
38. Osobitne sa vyjadril aj k prevodu vlastníctva spornej nehnuteľnosti medzi žalovaným 1/ a žalovaným
3/, ku ktorému došlo v priebehu súdneho konania. Tento krok označil za diletantský a čisto účelový,
smerujúci k tomu, aby sa komplikovalo rozhodovanie súdu a zneprehľadnil okruh subjektov dotknutých
rozsudkom. Zdôraznil, že neexistoval žiadny racionálny dôvod na takýto vnútro rodinný prevod, a

poukázal na to, že žalovaný 1/ nadobudol tú istú nehnuteľnosť predtým darom od žalovaného 3/, takže
dochádzalo len k cyklickému prepisovaniu vlastníctva v rodine počas prebiehajúceho sporu.
39. V závere dupliky žalobca uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na všetkých svojich doterajších
písomných aj ústnych vyjadreniach, keďže žalovaní podľa neho nepriniesli žiadne nové, právne
relevantné skutočnosti. Ich posledné vyjadrenie označil za súbor vykonštruovaných situácií a pre

konanie nepodstatných okolností, ktoré nemajú potenciál spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie. Z tohto dôvodu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaných zamietol a rozsudok
Okresného súdu Lučenec v plnom rozsahu potvrdil.
Právne posúdenie odvolacím súdom
40. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v prvom a treťom výroku
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
41. Odvolanie žalovaných proti druhému výroku, ktorým vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, odmietol
podľa § 386 písm. b) CSP.
42.Zobsahupodanéhoodvolaniažalovanýchvyplýva,ženavrhli,abyKrajskýsúdBanskáBystricazrušil

rozsudok Okresného súdu Lučenec a vec vrátil súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Z odvolania
nevyplýva, že by ich odvolanie smerovalo len proti niektorej časti rozsudku. Je teda zrejmé, že žalovaní
sa odvolali aj voči výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
43. Podľa § 386 písm. b) CSP platí, že odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

44. Podať odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak súd v časti
žalobu zamietol, v tejto časti nebolo rozhodnuté v neprospech žalovaných. Odvolací súd preto odvolanie
žalovaných v tejto časti musel odmietnuť z dôvodu, že bolo podané neoprávnenými osobami.
45. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
46. Odvolací súd preskúmal rozsudok okresného súdu v medziach podaného odvolania žalovaných ako
aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných voči prvému
a tretiemu súvisiacemu výroku nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne aj

právne správny a nebol zistený žiaden odvolací dôvod v zmysle § 365 CSP, ktorý by odôvodňoval jeho
zmenu alebo zrušenie.
47. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo určenie vlastníckeho práva k pozemku parc. CKN
č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 59 m2, zapísanému na liste vlastníctva č. XXX pre
katastrálne územie a obec D. E.. Žalobca sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom tejto parcely,

pričomtvrdil,žejehovlastníckeprávovyplývazhistorickýchprávnychtitulovkpôvodnejpozemnoknižnej
parcele PK č. XXXX/X/XX zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre katastrálne územie D. E.,
a že zápis v prospech právnych predchodcov žalovaných a následné zápisy v prospech samotných
žalovaných sú výsledkom kumulácie chýb pri tvorbe a aktualizácii katastrálneho operátu, najmä pripremietnutí geometrického plánu č. X/XXXX a pri tvorbe zmien a doplnení mapy v minulosti. Žalovaní
naopak tvrdili, že spornej časti komunikácie zodpovedá pôvodná pozemnoknižná parcela PK č. XXXX/
X/XX v PKV č. XXXX, ktorú nadobudli ich právni predchodcovia na základe dražobnej zápisnice a

následných dedičstiev, a že k spornej parcele nadobudli vlastníctvo buď priamo, alebo aspoň vydržaním
v dôsledku jej dlhodobého užívania. Zároveň namietali, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný,
keďže svoju parcelu CKN č. XXXX daroval dcére.
48. Okresný súd po rozsiahlo vykonanom dokazovaní, pozostávajúcom najmä z listinných dôkazov
(pozemnoknižné vložky, geometrické plány, rozhodnutia štátneho notárstva, rozhodnutia katastrálnych

orgánov, listy vlastníctva), výpovedí svedkov T. G., Q. K. a P. U. E. a oboznámením spisov Okresného
úradu K. E., katastrálny odbor, a Okresného úradu B. B., odbor opravných prostriedkov, dospel k záveru,
že sporná parcela CKN č. XXXX/X je právnym a vecným derivátom pôvodnej pozemnoknižnej parcely
PK č. XXXX/X/XX, ktorú nadobudli právni predchodcovia žalobcu, a nie pozemnoknižnej parcely PK
č. XXXX/X/XX, patriacej právnym predchodcom žalovaných. Vychádzal pritom z toho, že zo zápisov v
PKV č. XXXX (pre XXXX/X/XX) a PKV č. XXXX (pre XXXX/X/XX), ako aj z geometrického plánu č. X/

XXXX a z pozemnoknižnej mapy z roku 1946 vyplýva, že k pozemnoknižnej parcele PK č. XXXX/X/XX
– dom a dvor o výmere 370 m2 – patrila komunikácia v tvare písmena L, ktorá zabezpečovala prístup k
domu právnych predchodcov žalovaných (vlastníkov PK XXXX/X/XX), avšak táto komunikácia bola v ich
prospech zaťažená služobnosťou prechodu ako vecným bremenom, zatiaľ čo vlastnícke právo ostávalo
v prospech B.. Logicky tak platí, že ak by sporná časť komunikácie bola súčasťou parcely XXXX/X/XX,

nebolo by potrebné a ani právne logické zriaďovať služobnosť cesty v prospech vlastníka tejto parcely
cez jeho vlastný pozemok. Súd prvej inštancie preto správne usúdil, že existencia zápisu služobnosti
prechodu v prospech každodobého vlastníka parcely XXXX/X/XX cez parcely patriace k XXXX/X/XX je
významným dôkazom toho, že sporný pozemok historicky nepatril do N., ale do B. vlastníckej vetvy.
49. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „Občiansky zákonník“) je vlastnícke právo oprávnením vlastníka predmet vlastníctva držať,
užívať a nakladať s ním, a podľa § 124 Občianskeho zákonníka požívajú všetci vlastníci rovnakú právnu
ochranu. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka je držiteľom ten, kto vykonáva právo pre seba;
oprávneným držiteľom je ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu právo patrí.
Podľa § 134 Občianskeho zákonníka vlastník nadobúda vlastníctvo vydržaním vtedy, ak je oprávneným

držiteľom veci počas zákonom ustanovenej doby. Zásada, že nikto nemôže na inú osobu previesť viac
práv,akosámmá,jeimanentnousúčasťouobčianskoprávnehoporiadkuavjudikatúreNajvyššiehosúdu
SR aj Ústavného súdu SR je ustálene vyjadrovaná ako zásada „nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet“. Vzťahuje sa aj na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam; ak prevodca nebol
vlastníkom, nadobúdateľ nenadobudne vlastnícke právo, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje výnimku,

čo v posudzovanej veci nenastalo.
50. Odvolací súd sa zaoberal námietkou žalovaných, podľa ktorej dražobná zápisnica Okresného súdu
v D. E. č. E 242/48-35 zo dňa 6. februára 1951 mala založiť nadobudnutie vlastníckeho práva k
pozemnoknižnej parcele XXXX/X/XX tak, že jej vecný obsah zahŕňal aj teraz spornú časť komunikácie.
Z obsahu spisu však vyplýva, že touto dražobnou zápisnicou boli nadobudnuté práve tie pozemnoknižné

parcely, ktoré sú v PKV jednoznačne identifikované číslom, výmerou a druhom nehnuteľnosti (dom,
dvor) a že geometrický plán č. X/XXXX, ktorý dražbe predchádzal, rozlíšil medzi parcelami XXXX/
X/XX a XXXX/X/XX tak, že komunikáciu v tvare L priradil k B. parcele XXXX/X/XX, avšak zaťaženú
služobnosťou v prospech N. parcely XXXX/X/XX. Uvedené potvrdzuje aj obsah rozhodnutí bývalých
štátnych notárstiev v dedičských konaniach po J. a D. N., z ktorých vyplýva, že predmetom dedenia boli

parcely zodpovedajúce pozemnoknižnej parcele XXXX/X/XX, nie však komunikácia patriaca k XXXX/
X/XX.
51. Správne orgány – Okresný úrad K. E., katastrálny odbor, v rozhodnutí č. R./XXXX, a Okresný úrad
B. B., odbor opravných prostriedkov, v rozhodnutí č. R. X/XXXX/XX – po komplexnom preskúmaní
historických listín a katastrálnych podkladov dospeli k záveru, že k nesprávnemu zápisu v prospech

právnych predchodcov žalovaných došlo v dôsledku chýb pri zapracovaní geometrického plánu M. X/
XXXX do evidencie nehnuteľností a následne pri tvorbe zmenenej mapy v 80-tych rokoch, pričom tieto
orgány výslovne konštatovali, že medzi stranami ide o spor o vlastníctvo, ktorý nie je možné riešiť
postupom podľa ustanovení zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (najmä podľa ustanovení
o oprave chýb v katastrálnom operáte), a že rozhodnúť o ňom môže iba súd v civilnom konaní. Podľa

§ 7 ods. 1 katastrálneho zákona má kataster evidenčný charakter a zápis do katastra má deklaratórny
účinok, ak osobitný zákon neustanovuje inak; z toho vyplýva, že katastrálny zápis sám osebe nevytvára
vlastnícke právo, ale má odrážať právny stav založený platnými nadobúdacími titulmi.52. Odvolací súd preto nemohol prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaných, ktorá stavala na
rozhodnutí katastra M. R./XXXX, ktorým bola opravená výmera parcely CKN XXXX/X z 110 m2 na
144 m2, a na rozhodnutí č. R./XXXX, ktorým bola výmera ešte navýšená na 164 m2 a zároveň

bola upravená hranica parcely, ako na právnych tituloch nadobudnutia vlastníckeho práva. Uvedené
rozhodnutia predstavujú individuálne správne akty technickej povahy, ktorých účelom bolo zosúladenie
výmery a hraníc parcely s vtedajším grafickým operátom; nepredstavujú však právny titul nadobudnutia
vlastníctva v zmysle Občianskeho zákonníka (zmluva, rozhodnutie orgánu, vydržanie, dražba a pod.).
Nemožnopretoznichodvodiť,žeprávnipredchodcoviažalovanýchnadobudlivlastníckeprávokspornej

časti pozemku. Naopak, novšie rozhodnutia katastra výslovne konštatujú, že právny titul k tejto časti v
prospech žalovaných chýba.
53. K otázkam súvisiacim s ROEP odvolací súd uvádza, že zápis ROEP z roku 2003 mal za cieľ
zosúladiť už existujúce zápisy z hľadiska vlastníctva a výmer, nie vytvárať nové vlastnícke tituly.
Skutočnosť, že v čase ROEP žalobca námietky nevzniesol, nie je rozhodujúca. Vlastnícke právo sa
nepremlčuje a samotný žalobca musel vychádzať z toho, ako bol stav evidovaný katastrálnym úradom

po desaťročiach administratívnych zásahov, ktoré sám nezavinil. Rozhodnutia katastra nepreukazujú
vlastníctvo žalovaných k spornej parcele; naopak, novšie správne rozhodnutia potvrdzujú existenciu
chyby v ich prospech.
54. Žalovaní sa dovolávali rozhodnutí ÚS SR (napr. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016), ktoré sa zaoberali
ochranou nadobúdateľa v dobrej viere. Tieto rozhodnutia však nerušia zákonné podmienky vydržania,

nevytvárajú všeobecnú možnosť nadobúdať vlastníctvo od nevlastníka len na základe „dobrej viery v
kataster“, pôsobia v rámci konkrétnych skutkových okolností a často v kombinácii s inými právnymi
režimami (obchodnoprávne vzťahy, konkurz, atď.).
55. Najvyšší súd SR (1 VObdo/2/2020) jednoznačne zdôraznil, že zásada nemo plus iuris platí, výnimky
musia byť zakotvené v zákone, dobrá viera zapísaného vlastníka v kataster sama osebe nestačí na

nadobudnutie vlastníctva, ak prevodca nebol vlastníkom. V tomto prípade ide o čisto občianskoprávny
vzťah medzi fyzickými osobami, bez zákonnej výnimky. Preto nie je možné opierať nadobudnutie
vlastníctva o dobrú vieru žalovaných voči zápisom v katastri. Žalovaní nenadobudli vlastnícke právo
vydržaním; ich držba bola založená na výkone služobnosti, nie na právnom titule k vlastníctvu.
56. K odvolacej námietke, podľa ktorej žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, pretože v minulosti

daroval svoju parcelu CKN XXXX dcére, odvolací súd uvádza, že aktívna vecná legitimácia pri určovacej
žalobe sa posudzuje podľa § 137 CSP. Podľa tohto ustanovenia sa žalobca môže domáhať určenia, či tu
právo je alebo nie je, ak má na takom určení naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem je daný
vtedy, ak súdne určenie odstraňuje neistotu alebo ohrozenie právneho postavenia žalobcu a ak sa tento
stav nedá účinne riešiť iným právnym prostriedkom. V posudzovanej veci žalobca tvrdí, že právne titulom

nadobudol vlastníctvo k pôvodnej B. parcele XXXX/X/XX a že v dôsledku chybných administratívnych
zásahov došlo k odčleneniu jej časti a k jej zapísaniu v prospech iných osôb. Skutočnosť, že žalobca
medzičasom previedol inú svoju parcelu, nemôže znamenať, že jeho vlastnícke právo k tejto odčlenenej
časti zaniklo; žalobca nikdy k spornej časti ako k samostatnej parcele právne nedisponoval, pretože
nesprávny katastrálny zápis to neumožňoval. Práve preto má žalobca naliehavý právny záujem na tom,

aby sa deklarovalo, komu sporná parcela právne patrí, a aby tak došlo k zosúladeniu evidenčného a
právneho stavu. Žalovaní nepreukázali, že by žalobca svoje prípadné právo k spornej časti previedol,
vzdal sa ho alebo že by ho inak stratil; argument o prevode inej parcely je preto právne irelevantný.
Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca je aktívne vecne
legitimovaný na podanie určovacej žaloby.

57. Pokiaľ ide o otázku vydržania, žalovaní v odvolaní opakovane poukazujú na to, že oni a ich právni
predchodcovia sporný pozemok užívajú nerušene od 40-tych rokov minulého storočia, že ho majú
oplotený, že na ňom zriadili bránu a iné stavby a že z rozhodnutí katastra a z listov vlastníctva vyplývalo
v minulosti v ich prospech vlastnícke právo, z čoho podľa nich pramení dobromyseľnosť a oprávnenosť
ich držby. Odvolací súd pripomína, že podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto

vykonáva právo pre seba; oprávneným držiteľom je ten, kto je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že mu právo patrí. Podľa § 134 Občianskeho zákonníka je podmienkou vydržania, aby oprávnený
držiteľ držal vec po zákonom stanovený čas. Judikatúra súdov zdôrazňuje, že dobromyseľnosť nie je len
subjektívnym presvedčením držiteľa, ale musí byť objektívne ospravedlniteľná so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu, najmä na obsah listín, z ktorých sa uplatňované právo odvodzuje.

58. V posudzovanej veci už samotná existencia historického zápisu služobnosti prechodu cez B. parcelu
v prospech N. vedie k záveru, že právni predchodcovia žalovaných museli objektívne vnímať svoje
postavenie ako postavenie oprávnených z vecného bremena, nie ako vlastníkov tejto komunikácie. Ich
dlhodobé užívanie pozemku je preto potrebné kvalifikovať ako výkon práva z vecného bremena, nieako výkon vlastníckeho práva. Užívanie pozemku na prechod, resp. na prístup k rodinnému domu za
týchto okolností nepreukazuje držbu ako vlastníctvo, ale držbu ako výkon služobnosti. Navyše žalovaní
nepredložili žiadny konkrétny nadobúdací titul, z ktorého by vyplývalo, že im alebo ich predchodcom

bola sporná časť pozemku ako vlastníctvo prevedená; opierajú sa len o neskoršie administratívne zápisy
v katastri, ktoré boli chybným odrazom ZMVM, nie originálnym právnym titulom. Za týchto okolností
nemožno hovoriť o oprávnenej držbe v zmysle Občianskeho zákonníka, lebo chýba domnelý právny
titul, ktorý by mohol založiť dobrú vieru, a prevažuje naopak objektívna vedomosť o tom, že právne
postavenie N. a ich nástupcov bolo postavením oprávnených zo služobnosti, nie vlastníkov. Záver súdu

prvej inštancie, ktorý vydržanie ako právny dôvod nadobudnutia vlastníctva vylúčil, je preto správny.
59. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k námietke žalovaných smerujúcej proti výkladu
vecného bremena v napadnutom rozsudku. Žalobca sa okrem určenia vlastníckeho práva domáhal
aj určenia, že vecné bremeno doživotného bývania a užívania zriadené in personam v prospech
žalovaných 2/ a 3/ sa k spornej parcele nevzťahuje. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol,
poukazujúc na to, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení, keďže

opakovane uvádzal, že nemá problém s tým, aby žalovaní naďalej cez spornú parcelu prechádzali
a túto komunikáciu využívali. Podľa § 137 CSP je určovacia žaloba prípustná len pri preukázanom
naliehavom právnom záujme; ten chýba, ak ani pri neexistencii požadovaného určovacieho výroku nie
je právne postavenie žalobcu reálne ohrozené alebo neisté. Vzhľadom na to, že žalobca sa primárne
domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva a sám priznal, že prístup žalovaných k ich domu nechce

reálne obmedzovať, by prípadný negatívny určovací výrok o vecnom bremene neslúžil na odstránenie
právnej neistoty, ale skôr by vytvoril priestor pre ďalšie spory o užívanie komunikácie. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v tejto časti žaloba nesplní preventívnu ani ochrannú
funkciu určovacej žaloby a že jej zamietnutie je správne. Zároveň platí, že ponechanie vecného bremena
na liste vlastníctva v prospech žalovaných nijako neznižuje právnu istotu žalobcu ako vlastníka, naopak,

stabilizuje dlhodobo fakticky existujúci užívací režim spornej komunikácie.
60. K námietke žalovaných o „procesnej neobjektivite“ a údajnej zaujatosti zákonného sudcu odvolací
súd uvádza, že procesný postup súdu prvej inštancie posúdil v súlade s § 52 a nasledujúcimi
ustanoveniami CSP. Strana sporu môže uplatniť námietku zaujatosti v prípade, keď sa dozvedela o
dôvode vylúčenia sudcu, teda ak má vedomosť o pomere sudcu k sporu, k stranám, ich zástupcom

alebo osobám zúčastneným na konaní, ak z tohto dôvodu možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Ak má strana za to, že sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci pre pomer
k účastníkom alebo k veci, je povinná túto námietku vzniesť konkrétne a bez zbytočného odkladu; ak
ju uplatní ústne do zápisnice, je povinná ju doplniť tak, aby mohlo byť o nej rozhodnuté. Ustanovenie
§ 52 ods. 2 CSP upravuje osobitné náležitosti námietky zaujatosti, ktoré musí námietka okrem

všeobecných náležitostí podania uvedených v § 127 CSP obsahovať. Povinné obsahové náležitosti
námietky zaujatosti sú: označenie súdu, ktorému je určená (napr.: Okresnému súdu Bratislava II); musí
byť zrejmé, že ide o námietku zaujatosti, a teda čo sa vlastne ňou sleduje, nepostačuje len samotné
oznámenie zistených skutočností, preto by malo byť vznesenie námietky výslovne uvedené (napr.:
Týmto vznášam námietku zaujatosti); proti komu námietka smeruje; dôvod, pre ktorý má byť sudca

vylúčený, t.j. opis konkrétnych skutočností zakladajúcich vylúčenie sudcu; kedy sa strana uplatňujúca si
námietkuodôvodevylúčeniadozvedela(musíísťopresnýdátum,keďžeustanovenie§53CSPupravuje
sedemdňovú zákonnú lehotu, v rámci ktorej je potrebné uplatniť námietku zaujatosti, pričom na neskôr
uplatnenú námietku zaujatosti súd vôbec neprihliadne); dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých
povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť; podpis strany, ktorá námietku

podáva.
61. Ak námietka nemá všetky zákonom vyžadované náležitosti, súd nie je povinný stranu sporu poučiť
o potrebe opravy alebo doplnenia, a teda nie je povinný vyzvať ju na odstránenie vady.
62. Zo spisu nevyplýva, že by žalovaní riadne a v súlade so zákonom vzniesli počas konania pred
súdom prvej inštancie námietku zaujatosti; v odvolaní uvádzajú len svoje subjektívne presvedčenie a

dodatočné hodnotenie priebehu pojednávaní, čo však nie je postačujúce. Navyše, aj keby bola námietka
zaujatosti uplatnená, okolnosti, na ktoré žalovaní poukazujú (nepriaznivý osobný vzťah žalovaného 1/ k
bratovi sudcu, príbuzenský pomer medzi sudcom a zapisovateľkou, nespokojnosť so spôsobom vedenia
pojednávania a obsahom zápisníc), samy osebe nepreukazujú, že by sudca rozhodoval v rozpore s
požiadavkou nestrannosti a nezávislosti. Z obsahu spisu je zjavné, že súd poskytol obom stranám

rovnakýpriestornauplatnenieprocesnýchpráv,vykonalajdôkazynavrhnutéžalovanýmiavodôvodnení
svojho rozsudku sa podrobne zaoberal ich argumentáciou. Odvolací súd preto nezistil porušenie práva
žalovaných na spravodlivý proces z dôvodu subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti sudcu.63. Za právne irelevantné odvolací súd považuje aj rozsiahle tvrdenia žalovaných o stavebnom
konaní vedenom vo veci dcéry žalobcu a o upozorneniach prokuratúry v súvislosti s týmto stavebným
konaním. Predmetom tohto civilného sporu je určenie vlastníckeho práva k pozemku; zákonnosť

stavebných konaní, vydanie stavebných povolení alebo dodatočné povolenia stavieb patria do
právomoci stavebných úradov a správnych súdov, nie do rámca tohto konania. Aj keď možno rozumieť
tomu, že medzi účastníkmi existuje širší susedský konflikt, odvolací súd je viazaný predmetom konania
vymedzeným žalobou a odvolaním; nemôže preto prihliadať na okolnosti, ktoré s vlastníctvom spornej
parcely právne nesúvisia.

64. K námietke žalovaných ohľadom nevykonania dôkazu výsluchom žalobcu odvolací súd uvádza, že
podľa § 185 CSP súd vykoná dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; nie je viazaný
návrhmi účastníkov a nie je povinný vykonať každý navrhovaný dôkaz, najmä ak považuje skutkový
stav za dostatočne preukázaný inými dôkazmi. Súd odôvodnil, a z rozhodnutia vyplýva, prečo ďalšie
dokazovanie nevykonal. V danom prípade boli rozhodujúce skutočnosti viazané na historické právne
tituly a katastrálne zápisy, ktoré sú preukazované listinnými dôkazmi; subjektívne vnímanie užívania

pozemku zo strany žalobcu by nemohlo zmeniť právnu povahu vlastníctva a služobnosti, keďže užívanie
sporného pozemku žalovanými nebolo popierané. Nevypočutie žalobcu preto nepredstavuje vadu
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
65. K argumentu, že počas konania došlo k prevodu spornej parcely medzi žalovanými, odvolací súd
uvádza, že táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa zásad

civilného procesu je určovacie rozhodnutie, ktorým súd deklaruje, komu vlastnícke právo patrí, účinné aj
voči právnym nástupcom účastníkov; ten, kto nadobúda nehnuteľnosť v čase, keď je v katastri zapísaná
poznámka o prebiehajúcom súdnom spore podľa katastrálneho zákona, musí počítať s tým, že výsledok
tohto sporu môže mať dopad na jeho vlastnícky zápis. Prevod medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ preto
nebránil súdu rozhodnúť o vlastníckom práve k spornej parcele a ani nemení záver o vecnej legitimácii

žalovaných na strane odvolateľov.
66. So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, správne vyhodnotil vykonané
dôkazy v súlade s § 191 CSP, jeho skutkové závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní, a z týchto
skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery v súlade s Občianskym zákonníkom, katastrálnym

zákonom a Civilným sporovým poriadkom. Odvolacie námietky žalovaných neboli spôsobilé tieto závery
vyvrátiť a predstavujú prevažne opakovanie ich procesnej obrany pred súdom prvej inštancie, s ktorou
sa tento súd v odôvodnení svojho rozsudku vyčerpávajúco a presvedčivo vysporiadal.
67. Keďže nebol zistený žiaden odvolací dôvod podľa § 365 CSP, odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1
CSP napadnutý rozsudok v napadnutom výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

Trovy odvolacieho konania
68. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
69. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.