Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3824010078
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3824010078.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.

Tomáša Brinčíka a JUDr. Milana Straku proti obžalovanému
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. F., G. XXX/XX, trestne stíhaného pre čin obžalobou
právne posúdený ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, na verejnom zasadnutí dňa 18.
septembra 2025 prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 3.
apríla 2024, sp. zn. 26T/7/2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písm. e) Tr. poriadku z r u š u j ú sa všetky výroky napadnutého rozsudku
o uložených trestoch.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovaný A. B.

o d s u d z u j e :

Podľa § 158 Tr. zákona, § 36 písm. i) § 38 ods. 3 Tr. zákona a § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona na peňažný
trest vo výmere 300,- (tristo) eur.

Podľa § 57 ods. 2 Tr. zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
sa obžalovanému ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. apríla 2024, sp. zn. 26T/7/2024, bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 158 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že „dňa 15.06.2023 v čase asi

o 20:03 h v E. na H. I. pred bytovým domom č. XXX, ako vodič motorového vozidla C. XXX s ev. č. E.
porušil povinnosti uložené mu v ustanoveniach § 3 ods. 2 písm. a/ a § 4 ods. 1 písm. c/, písm. e/ zákona
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to závažným spôsobom
podľa § 137 ods. 2 písm. c) citovaného zákona tým, že nesplnil povinnosť správať sa disciplinovane
a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný
prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej

premávke, poveternostným podmienkam a svojím schopnostiam, nevenoval sa plne vedeniu vozidla a
nesledoval situáciu v cestnej premávke, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, pričom spôsobil
dopravnú nehodu a to tak, že pri rozjazde od okraja cesty s vozidlom BMW zachytil pravou prednou
časťou vozidla chodca A. J., ktorého nabral na prednú kapotu a ten po prejdení krátkej vzdialenostinásledne z vozidla spadol na vozovku, kedy A. J. v dôsledku dopravnej nehody utrpel zranenia, a to
trieštivú zlomeninu dolnej časti ramennej kosti vľavo s posunom, odreniny oboch kolien a predlaktia
vpravo a hlbokú odreninu chrbta nohy vľavo s dobou liečby 2 až 3 mesiace a s celkovou dobou

obmedzenia obvyklého spôsobu života v trvaní najmenej 29 dní, z toho 9 dní závažne.“

Za to bol obžalovaný okresným súdom odsúdený podľa § 158 Tr. zákona, § 36
písm. i) § 38 ods. 3 Tr. zákona a § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona na peňažný trest vo výmere
1000,- € (tisíc) eur a podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne

zmarený, bol obžalovanému uložený náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 4 (štyri) mesiace.

Okresný súd zároveň obžalovanému uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. i)
Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej
premávke na 12 (dvanásť) mesiacov.

Okresný súd odkázal podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodených A. J. a K. L. E., M. s nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu

v zákonnej lehote prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, ktoré písomne odôvodnil nasledovne:

„I. Úvod

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 03.04.2024, sp. zn.: 26T/7/2024 som boli uznaný

vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 158 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, ako je
tento popísaný vo výrokovej časti napádaného rozsudku. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
považujem za nesprávne a nezákonné.

Mám za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutok, ktorý som mal spáchať, tento nie je

trestným činom, pretože som konal v medziach nutnej obrany. Dovoľujem uviesť, že nie mojou vinou
došlo dňa XX.XX.XXXX pred bytovým domom č. XXX k dopravnej nehode a uvádzam, že túto som ja
nespôsobil. Uvádzam odvolaciemu súdu, že ja som konal v medziach nutnej obrany, kedy som sa bránil
práve pred konaním údajného poškodeného A. J..

Mám za to, že prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a to aj výsluchmi svedkov, ktorí
potvrdili priebeh skutku. Mám za to, že prvostupňový nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav
a tento nesprávne vyhodnotil.

Prvostupňový súd mi dal v mojej obhajobe v časti za pravdu, keď ako poľahčujúcu okolnosť u mojej

osoby prihliadol k ust. § 36 písm. i/ Tr. zákona, pretože som podľa prvostupňového súd spáchal trestný
čin odvracajúc útok, konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali
trestnosť činu, ale podľa názoru prvostupňového súdu som konal bez toho, aby boli celkom splnené
podmienky nutnej obrany (7. strana, 3. odsek napádaného rozsudku).

S týmto právnym posúdením prvostupňového súdu sa ja nestotožňujem a mám za to, že moje konanie
je potrebné v plnom rozsahu posudzovať ako konanie v nutnej obrane.

Navyše sám prvostupňový súd na poslednej (8. strana) napádaného rozsudku uvádza, že „bez
významného pričinenia poškodeného by nikdy ku skutku nedošlo, že sa ocitol poškodený na prednej

kapote vozidla je výsledok úmyslu poškodeného....“ „.........pretože vskutku to bol on (obžalovaný), kto
mal od počiatku dobrý úmysel, snažil sa nejakou formou napomenúť poškodeného za jeho neslušné
správanie, hoci tento jeho úmysel sa zvrtol v jeho neprospech.“

S poukazom na skutočnosti uvedené v tomto odvolaní nie je správna ani výroková veta napádaného

rozhodnutia, v ktorej sa dokonca uvádza, že som mal poškodeného nabrať na prednú kapotu môjho
MV, čo je absolútny nezmysel (sám poškodený sa mi na kapotu zavesil iniciatívne a kontrolovane), a
uvedené konštatoval aj prvostupňový súd. Ja nemôžem byť predsa odsúdený za niečo, čo som neurobil,
čo sa tak reálne nestalo, a najmä za situácie, kedy aj súd má za to, že sa nestala skutočnosť uvedená vovýrokovej vete napádaného rozhodnutia - pokiaľ ma už súd chcel uznať vinným, mal upraviť výrokovú
vetu rozhodnutia tak, aby táto „sedela“ s vykonaným dokazovaním a s jeho závermi.

II.

Uvádzam odvolaciemu súdu, tak ako som to uviedol aj pri mojom výsluchu pred povereným príslušníkom
dňa XX.XX.XXXX (kedy som sa ja SÁM a DOBROVOĽNE dostavil na políciu, za účelom nahlásenia
predmetného incidentu, pretože ja sa v tomto incidente cítim ako poškodený), a následne som uvedené

opakoval aj v priebehu ďalšieho konania, kedy som ja poverenému príslušníkovi detailne opísal udalosti
skutku ale aj to, čo bezprostredne danému skutku predchádzalo, pričom uvedené nie je možné
odizolovať ale je potrebné posudzovať celú situáciu ako jeden celok.

Uvádzam, že osoba - dnes už viem, že menovaný sa volá A. J., sa správala zvláštne, vulgárne a
agresívne už v čase, kedy táto osoba stála pred železničným priecestím v Partizánskom, osoba sa

nachádzala v osobnom motorovom vozidle, pričom ja som stál so svojím MV priamo za MV predmetnej
osoby. Táto osoba, menovaný A. J. sa už vtedy správal veľmi nevhodne a agresívne, kedy tento človek
vyhadzoval zo svojho MV odpadky priamo na zem, na čom som ja zareagoval tak, že som na neho
zatrúbil - to že boli z auta údajného poškodeného vyhadzované odpadky priamo na zem, a to, že tieto
odpadky ani po mojom zatrúbení NIKTO z posádky v aute nezdvihol, potvrdil aj samotný poškodený

priamo na hlavnom pojednávaní dňa XX.XX.XXXX. Na otázku samosudcu, prečo boli vyhadzované z
autapoškodenéhoodpadkyvonnazemaprečouvedenénáslednenešielniktozodvihnúť,natútootázku
poškodený samosudcovi odpovedať nevedel.

Reakcia údajného poškodeného bola tak isto veľmi agresívna, kedy si tento na moje upozornenie

trúbením (že jeho konanie je nevhodné, nie je predsa možné, aby si každý kto si zmyslí, vyhadzoval len
tak odpadky na ulicu, myslím si že som mal plné právo a aj občiansku povinnosť údajného poškodeného
na takéto jeho nevhodné správanie upozorniť) - údajný poškodený si zložil okuliare z očí, pozrel sa do
spätného zrkadla (ja som všetko videl, nakoľko som stál so svojím MV tesne za ním) a začal mi vulgárne
a agresívne nadávať. Takýmto spôsobom sa teda začal konflikt medzi mnou a údajným poškodeným.

Následnesprávanieúdajnéhopoškodenéhoboloeštezvláštnejšie,kedytento,ajnapriektomu,žemohol
plynule po tom, čo prešiel vlak, pokračovať v jazde, údajný poškodený ZASTAL úplne nezmyselne a
nelogicky na železničnom priecestí a mne bránil v jazde smerom vpred. Uvedené konanie poškodeného
bolo veľmi zvláštne a vykazovalo znaky absurdnosti.

Následne údajný poškodený pokračoval v NEVHODNOM a VULGÁRNOM správaní, kedy tento
opätovne vyhadzoval z MV odpadky, čo ma ako slušného občana nahnevalo. Uvedené správanie
poškodeného určite nebolo v poriadku.

Ja som po tomto incidente išiel v smere jazdy za údajným poškodeným a chcel som sa ho slušným
spôsobom opýtať, prečo vyhadzuje bezdôvodne zo svojho vozidla odpadky po meste a chcel som ho
upozorniť na to, aby to už viac nerobil, pretože som to považoval za svoju občiansku povinnosť. Keby sa
každý takto správa, ako sa správal údajný poškodený, okolie v ktorom žijeme by vyzeralo ako smetisko.

Nakoniec na jednej z ulíc údajný poškodený PRUDKO a agresívne zastavil svoje MV, pričom ja som
zastavil za ním vo vzdialenosti približne 3-4 metre.

Následne údajný poškodený (spolu so spolujazdkyňou) doslova vybehol z MV a začal na mňa kričať
a vulgárne mi nadávať, na čom som sa ja zľakol, pretože som si uvedomil (aj v nadväznosti na

predchádzajúce nevyspytateľne a agresívne, nevhodné správanie údajného poškodeného), že tento
môže byť aj pod vplyvom omamných a psychotropných látok a môže byť nebezpečný.

Správanie údajného poškodeného bolo absolútne agresívne a to až takým spôsobom, že mi údajný
poškodený, pri tom ako na mňa kričal a vulgárne mi nadával, prišiel rýchlym krokom k môjmu vozidlu

a napľul mi na sklo na mojich dverách - túto skutočnosť potvrdil aj svedok F. ako v prípravnom konaní,
tak aj priamo na hlavnom pojednávaní.V tomto okamihu som sa ja naozaj zľakol, pretože som si uvedomil, že nemám dočinenia s „normálnym
človekom”, išlo očividne o agresívnu osobu (ktorá nerešpektuje základné princípy občianskeho
spolunažívania), o ktorej som ja nič nevedel (iba z predchádzajúceho incidentu to, že táto osoba sa

správa nevhodne, nepredvídavo, vulgárne a agresívne) a preto som vyhodnotil, že musím okamžite
odísť preč, aby ma táto osoba nenapadla, pretože jej konanie k tomu smerovalo.

Podotýkam, že údajný poškodený mal na sebe tašku, tzv. „ľadvinku” pričom ja som nevedel, či táto osoba
nemá v taške nôž alebo zbraň, pri osobách, ktoré takýmto spôsobom konajú, je to úplne bežné (navyše

pár dní pred udalosťou som zaregistroval v médiách dve udalosti, ako občania rómskeho etnika napadli
iného občana).

Ako som už uviedol, ja som chcel od údajného poškodené a z miesta, kde som ja parkoval svoje
MV odísť, pričom čo je veľmi podstatné, údajný poškodený mi v mojom odchode aktívne bránil (kedy
sa začal útok z jeho strany voči mojej osobe) - aktívne bránenie poškodeného OPAKOVANÉ celkom

jednoznačne vyplynulo aj z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, túto skutočnosť potvrdili
všetci vypočutí svedkovia - kedy som sa ja ešte viacej zľakol a moje podozrenie, že mi táto osoba chce
ublížiť bolo o to väčšie. Údajný poškodený, ako zmyslov zbavený, sa postavil do stredu kapoty môjho
MV - vyslovene teda uskutočnil úkon brániaci mi v odchodefile_0.jpg

file_1.wmf

Ja som teda v zľaku a strachu o svoj život cúvol s mojím MV, aby som údajného poškodeného mohol

obísť a mohol odísť preč. Cúvol som asi meter, možno pol metra, bol som v takom šoku, že si to už
presne nepamätám.

Ako som však prestal cúvať a zastavil som svoje MV a začal sa pohnať MV vpred, údajný poškodený
uskutočnil ďalší nepredvídaný krok smerujúci k tomu, aby mi zabránil odísť - a teda pokračoval v útoku a

to tak, že táto osoba si vyslovene ľahla, zvalila sa na predok kapoty môjho MV, s cieľom, aby mi zabránila
v odchode (uvedené uskutočnil poškodený už v čase, kedy moje MV bolo v pohybe smerov vpred) - aj
uvedené vyplynulo celkom jednoznačne z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, údajný
poškodený sa mi naschvál, sám a iniciatívne zvalil na kapotu môj MV dokonca so slovami a výkrikom „a
ideme teraz!” - ja som sa v tej chvíli naozaj bál a nevedel som, čo týmito slovami údajný poškodený myslí.

Pýtam sa čo znamená „ideme teraz”? „Ideme teraz” zaútočiť? Uvedený výkrik má burcujúci charakter.

Ja som sa v tej chvíli naozaj bál o svoje zdravie a o svoj život, konanie údajného poškodeného bolo
maximálne agresívne a vulgárne. Dokonca mi fyzicky, vlastným telom bránil v tom, aby som mohol odísť.

Ja som následne v absolútnom strachu o svoj život a zdravie volant vytočil vľavo a pohyboval sa pomaly
vpred, pričom údajný poškodený sa zošuchol cez pravú časť mojej kapoty na zem. Ja som následne
cez protismer odišiel, ušiel, pretože som sa bál údajného poškodeného.

Poukazujem na to, že to bol práve údajný poškodený, ktorý sa mi SÁM od SEBA ZVALIL na moju kapotu,

nikto ho k tomu nenútil (svedkyňa F. na hlavnom pojednávaní dokonca uviedla, že podľa jej názoru,
pokiaľ by poškodený chcel, mohol, z kapoty MV bezpečne zoskočiť, zísť), ja som po celý čas sedel vo
vozidle. SÁM poškodený mi bránil v odchode vlastným telom, pričom ja som sa len bránil jeho útokom -
zabraňovaniu mi v odchode a zvalenie sa mi na kapotu môjho MV, za jeho súčasného výkriku „a ideme
teraz!“file_2.jpg

file_3.wmf

Zvalenie sa mi na kapotu môjho MV ja považujem za útok, kedy som sa ja tomu útoku bránil a teda
to, že ja som odišiel a pohyboval sa so svojím MV vpred (kedy som vyslovene odvracal útok údajného
poškodeného, ktorý v tej chvíli stále trval) považujem za moje konanie v nutnej obrane, kedy mám za
to že toto konanie nie je trestným činom.Jasomvspätnomzrkadlevidel,akoúdajnýpoškodenýležínazemi,tentosahýbal,avšakjasomnevedel
či je zranený. Je úplne logické, keďže som sa údajného poškodeného bál a bál som sa o vlastný život

a zdravie, jeho konanie bolo agresívne, je úplne logické, že som sa v tej chvíli za poškodeným nevrátil,
pretože tento by mohol pokračovať v jeho útoku voči mojej osobe, prípadne by mohol útok stupňovať.

Keďže som sa však v tejto situácii ja považoval za poškodeného, na ktorého bolo útočené, celú situáciu
a incident som JA OSOBNE išiel okamžite nahlásiť na políciu. Namiesto toho, aby polícia zákonne

vyhodnotila celú záležitosť s prihliadnutím na všetky okolnosti, poverený príslušník PZ bez náležitého
zistenia skutkového stavu vzniesol obvinenie voči mojej osobe, kedy ja toto rozhodnutie z vyššie
uvedených dôvodov považujem za nezákonné.

K veci ďalej uvádzam veľmi podstatnú skutočnosť a to, že v tomto konaní boli vypočutí aj nestranní
svedkovia manželia F., ktorí sa v čase skutku nachádzali na svojom balkóne a skutok pozorovali - svedok

N. F. uviedol a potvrdil mnou uvádzanú skutočnosť, že údajný poškodený zastavil veľmi prudko, kedy ja
som zastavil za ním. Svedok potvrdil, že údajný poškodený ihneď ráznym krokom vystúpil z vozidla a
spolu s jeho partnerkou kričali na mňa. Svedok tak isto potvrdil, že ja som po celý čas sedel vo svojom
vozidle a z tohto som nevystúpil. Svedok tak isto potvrdil, že ja som chcel z miesta incidentu odísť a že
mi vtom údajný poškodený BRÁNIL. Ďalej uvádzam veľmi podstatnú skutočnosť, že svedok na otázku

povereného príslušníka, či urobil chodec nejaký pohyb v čase tesne pred zrážkou s vozidlom BMW, aby
mu zabránil odísť z miesta odpovedal svedok že chodec SPRAVIL POHYB, aby zabránil vozidlu BMW
odísť z miesta, no na to vodič BMW zareagoval tak, že zastavil s vozidlom BMW. Následne vodič BMW
vytočil ešte viac volant a chcel znovu obísť, znova sa mu chode postavil do cesty. - Menovaný svedok
teda potvrdzuje mnou uvádzané skutočnosti.

Jeho manželka svedkyňa O. F. zároveň na hlavnom pojednávaní uviedla, že vyslovene videla, ako sa
mi údajný poškodený zavesil na auto.

III.

Právny rámec

„Najvyšší súd najprv vo všeobecnosti pripomína, že inštitút nutnej obrany je v § 25 ods. 1 Tr.
zák. vymedzený tým spôsobom, že čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo
trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. V zmysle § 25 ods. 2 Tr. zák.

zároveň platí, že nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k
jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
Podstatou inštitútu nutnej obrany je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom smerujúcim proti
záujmu chránenému Trestným zákonom a to činom, ktorý by inak bol trestným činom, namiereným
proti útočníkovi. Predpokladá jednak odrazenie útoku priamo hroziaceho alebo trvajúceho na záujem

chránený Trestným zákonom, a jednak zistenie, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná
spôsobu a okolnostiam útoku. V situácii, kedy proti sebe útočia dve osoby, je rozhodujúca počiatočná
iniciatíva, teda kto začal (prípadne tiež pohnútka či motív konania každej zo strán, či konanie smerovalo
ku stupňovaniu konfliktu a pod.). Z okolností prípadu musí byť jasné, že útok bezprostredne nasledoval
za hrozbou, avšak nemusí byť neočakávaný. Hrozba nemusí byť vyslovená, stačí keď z okolností

prípadu vyplýva (napr. útočníka siaha po zbrani). Útok nesmie byť ukončený ani prerušený. Ak bol útok
ukončený alebo prerušený a nebezpečenstvo už priamo nehrozí, potom nutná obrana neprichádza do
úvahy. Na strane druhej však nie je potrebné vyčkávať, kým útočník udrie ako prvý. Iniciatíva, vedúca
k vzájomnému stretnutiu, však musí vychádzať len od útočníka. Táto iniciatíva je tým, čo určuje, kto
je útočníkom a kto obrancom. Ďalší priebeh stretnutia, pokiaľ boli zachované hranice nutnej obrany,

na tom nič nemení (Šámal P. a kol: Trestní zákonník I. § 1 až § 139. Komentář. 2. vydání. Praha :
C. H. Beck, 2012, s. 399-404)... O tzv. excese (vybočení) z nutnej obrany je možné hovoriť spravidla
za situácie, ak skutkový stav veci bude nutnej obrane síce blízky, avšak pre jej vyslovenie nebudú
splnené podmienky vo všetkých smeroch. Právna teória ako aj aplikačná prax preto v tejto súvislosti
rozpoznáva exces intenzívny a exces extenzívny. V prípade intenzívneho excesu ide o vybočenie z

miery obranného zákroku, pretože obrana nebola celkom zjavne primeraná spôsobu útoku. Môže ísť o
nepomer v intenzite alebo v prípade mimoriadneho nepomeru v spôsobenej škode. Primeranosť obrany
sa posudzuje predovšetkým z hľadiska intenzity oboch akcií (ich vzájomného porovnania). Z povahy veci
pritom vyplýva, že obrana musí byť tak intenzívna, aby útok iste a bez rizika pre napádaného odvrátila,t. j. musí byť silnejšia než útok, avšak nesmie byť celkom zjavne neprimeraná. Treba zároveň zdôrazniť,
že od obrancu nie je možné file_4.jpg

file_5.wmf

požadovať, aby dal prednosť slabšiemu, ale neistému prostriedku. Nepomer obrany útoku teda musí byť
celkom zjavný, resp. absolútne očividný, mimoriadne hrubý zo subjektívneho i objektívneho hľadiska. V
opačnom prípade o porušení podmienky proporcionality nemôže byť reč. Primeranosť obrany je nutné

hodnotiť s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.“

Prvostupňový súd v napádanom rozhodnutí uvádza, že som podľa jeho názoru mohol útok
poškodeného odvrátiť aj inak, a to napríklad tak, že som mohol z miesta odísť cúvaním. K tomuto
názoru prvostupňového súdu uvádzam, že pri nutnej obrane neplatí zásada subsidiarity, tak ako
pri krajnej núdzi. „V rámci krajnej núdze platí všeobecne podmienka, že ak je možné hroziace

nebezpečenstvo odvrátiť iným spôsobom, je výrazne obmedzený výber prostriedkov k odvráteniu takto
hroziaceho nebezpečenstva. V rámci krajnej núdze platí obecne podmienka, že ak je možné hroziace
nebezpečenstvo odvrátiť iným spôsobom, je výrazne obmedzený výber prostriedkov k odvráteniu
takto hroziaceho nebezpečenstva. Učebnicovým príkladom pre rozlíšenie základných podmienok nutnej
obrany a krajnej núdze je útok psa. V prípade, že by došlo k svojvoľnému útoku psa, ktorého veľkosť a

agresívne správanie by už od prvého okamihu nasvedčovali, že sa chystá k útoku, museli by sme najprv
zvážiť všetky možnosti ochrany, a teda aj úniku, pred takýmto zvieraťom. Ak by sme mali k dispozícii
dostatočný časový rozsah pre únik za bezpečne vysoký plot objektu, napr. rodinného domu, museli by
sme ho využiť. V prípade, že by sme ho hneď zastrelili bez toho, aby sme možnosť úteku využili, aj keď
sme na to mali dostatok času, nešlo by o konanie v krajnej núdzi, lebo sme mali možnosť toto hroziace

nebezpečenstvo odvrátiť aj iným spôsobom (v tomto prípade útekom za bezpečnú a nepriechodnú
prekážku). Uplatní sa teda zásada subsidiarity. Inak by ale bolo posudzované jednanie prípade, že by
daný pes bol na človeka poštvaný inou osobou. Tento tlak na zviera, ktorý môže výrazne zvýšiť jeho
agresivitu povelmi jeho pána, má za následok to, že pes sa v rukách útočníka stáva zbraňou, ktorou je
osoba ohrozovaná, a teda ho môže v rámci nutnej obrany, kedy by chránila svoj život a zdravie, zastreliť.

Znovu ale treba posudzovať iba tie možnosti, ktoré boli v daný okamih útoku reálne, a teda bolo možné
posúdiť prostriedky efektívneho odvrátenia hroziaceho nebezpečenstva včas ešte predtým, ako došlo
k porušeniu zákonom chráneného záujmu.“

K názoru prvostupňového súdu, že som mohol útok poškodeného odvrátiť cúvaním uvádzam, že

poškodený sa mi sám iniciatívne zvalil na kapotu, keby som aj začal cúvať, tento by stále na mojej
kapote bol „zavesený” a pravdepodobne by tak isto spadol. Zároveň uvádzam, že v danom mieste sa
cúvať nedalo, pretože priamo za mnou sa nachádzala križovatka, miesto bolo neprehľadné a mohlo
z tadiaľ vybehnúť ďalšie auto. Navyše cúvanie som vyhodnotil v tej chvíli ako neefektívny nástroj
na odvrátenie útoku poškodeného, pretože cúvanie je oveľa náročnejšie ako jazda vpred. Zároveň

poukazujem opätovne na to, že pri nutnej obrane sa neuplatňuje zásada subsidiarity, je potrebné zvoliť
takú formu obrany, aby bola účinná a útok bezpečne odvrátila - v tej chvíli som ja vyhodnotil ako
najefektívnejšiu formu obrany práve posun vozidlom vpred.

Podlá názoru prvostupňového súdu (6. strana, 6. odsek napádaného rozhodnutia), súd uvádza, že z

vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by mal poškodený záujem útočiť na moje telo či poškodzovať
môj majetok. K tomuto uvádzam, že to predsa prvostupňový súd nemôže vôbec vedieť, na čo konkrétne
chcel poškodený útočiť, a tento názor, toto konštatovanie prvostupňového súdu nemá oporu ani vo
vykonanom dokazovaní. Veď sám prvostupňový súd konštatoval, že mi poškodený nadával vulgárne,
že na mňa vykrikoval, že mi napľul na moje okno MV. Súd uvádza, že poškodený sa nedotkol môjho

tela, ani nepoškodil moje MV, jedine že mi bránil v odchode - uvedené konštatovanie prvostupňového
súdu však nie je pravdivé, pretože poškodený sa zvalil sám a iniciatívne na kapotu môjho MV, pričom ja
som vyhodnotil, že ide o útok na moje zdravie a aj na môj majetok.

Podľa názoru prvostupňového súdu je prejednávaná vec totožná so situáciou, ako vytláčanie

demonštrantov políciou či predieranie sa davom ľudí a teda podľa názoru prvostupňového súdu je teda
úplne jedno či si poškodený ľahol na vozidlo smerujúce k nemu alebo nie. Podľa názoru súdu som mal
z pomalej jazdy (pretože čo je veľmi podstatné, mne sa poškodený zvali, zavesil na kapotu, už keď bolo
moje vozidlo v pohybe smerom vpred) opatrne zastaviť a umožniť, aby poškodený zliezol (7. stranaprvé vety zhora napádaného rozhodnutia). Ja mám za to, že uvedený názor prvostupňového súdu je
absolútne nesprávny. Pýtam sa úplne legitímne, akú som mal ja istotu, pokiaľ by som zastavil MV, že
poškodený mi z kapoty sám zíde? Veď on sa na ňu dostal vlastným zavineným konaním, sám sa na ňu

kontrolovane a iniciatívne zvalil. Pokiaľ by som zastavil, akú som mal istotu, že by mi nerozbil čelné sklo
a neublížil mi? Akú som mal istotu, že z kapsičky, ktorú mal na sebe, nevytiahne zbraň? Uvádzam, že
konanie údajného poškodeného bolo tak absurdné, že ja som sa bál o svoj život a zdravie.

IV.

K osobe poškodeného

Poukazujem na osobu poškodeného – ide o osobu s trestnou minulosťou a s veľkým množstvom
priestupkov, pričom dávam do pozornosti odvolaciemu súdu, že poškodený má v rámci priestupkov
aj priestupky proti občianskemu spolunažívaniu násilnej povahy. Poškodený má dokonca evidovaný
priestupok už po tomto skutku zo dňa XX.XX.XXXX, kedy tento zastavil a ma stáť na železničnom

priecestí - uvedené spomínam preto, pretože aj v tomto prípade mal poškodený stáť na priecestí ešte
pred skutkom a brániť mi v ceste.

U poškodeného nemôžem opomenúť skutočnosť, že počas prípravného konania tento aktívne vyhľadal
svedkov manželov F. a hľadal pána F., s cieľom ovplyvňovania ich výpovede. Uvedené skutočnosti

potvrdila svedkyňa F. a sčasti aj samotný poškodený.

Pokiaľ ide o náhradu škody, poškodený v čase skutku poberal dávky v hmotnej núdzi, a na sebe mal mať
okuliare zn. Versace v hodne 330,- Eur, na hlavnom pojednávaní však uviedol, že mal na sebe značkovú
kapsičku a že za túto si uplatňuje škodu.

V.

Súhrnným a komplexným zhodnotením výsledkov dokazovania pred súdom konštatujem, že tieto vo
svojom závere nevyznievajú jednoznačne, a tvrdím, že neboli produkované také dôkazy, z ktorých by

sa mohol vyvodiť bezpečný záver o tom, že skutok, ktorý je opísaný v obžalobe, som spáchal a že tento
je trestným činom.

Zdôrazňujem závery platnej judikatúry na území SR, z ktorých vyplýva, že súhrn priamych a nepriamych
dôkazov k preukázaniu viny obžalovaného musí tvoriť logickú sústavu vzájomne sa doplňujúcich

dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku,
usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne aj vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru.

Dôkazné bremeno v tomto prípade nesie obžaloba, a v nadväznosti na všetko vyššie uvedené si
dovolím konštatovať, že podľa môjho názoru obžaloba dôkazné bremeno neuniesla, nakoľko aj po

zahrnutí a zhodnotení záverov dokazovania sa vynárajú viaceré otázniky a pochybnosti, a nie je možné
jednoznačne bez dôvodných pochybností konštatovať, že skutok tak ako je popísaný v obžalobe som
spáchal, že je tento skutok trestným činom a že je vylúčená akákoľvek iná varianta sledu udalostí.

Na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov v súlade so zásadou uvedenou v § 2

ods. 12 Tr. por. je možné podľa môjho názoru dôjsť k záveru o tom, že vykonanými dôkazmi nebolo
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok uvedený v obžalobe prokurátora
tak ako je tento v obžalobe popísaný - som spáchal a že tento je trestným činom.

Podľa môjho názoru výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú postup podľa § 285 písm. b)

Trestného poriadku.

Úplným záverom zdôrazňujem, že v nami prejednávanej trestnej veci sa nevyžaduje, aby bolo bez
pochybností preukázané, že sa skutok nestal, naopak, pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby
stačí len pochybnosť o tom, či sa skutok stal tak ako je popísaný v obžalobe a či je tento trestným činom

v zmysle zásady in dubio pro reo.

Navrhujem, aby odvolací súd :
- napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v danej trestnej veci podľa § 321ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám vo veci tak, že ma oslobodí
spod obžaloby v zmysle ust. písm. b) Tr. poriadku

alternatívne
- napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v danej trestnej veci podľa § 321
ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

Prokurátor sa do dňa konania verejného zasadnutia k podanému odvolaniu obžalovaného písomne
nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom o podanom odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol odvolanie
obžalovaného zamietnuť podľa § 319 Tr. por. Obhajoba zotrvala na dôvodoch svojho odvolania
uvedených v písomnom odôvodnení podaného odvolania a žiadala rozhodnúť tak, ako bolo uvedené

v tomto odôvodnení odvolania. Odvolací súd pritom vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti
obžalovaného, ktorý bol o konaní verejného zasadnutia včas upovedomený, bol riadne poučený,
pričom písomným podaním súhlasil a žiadal o konanie v jeho neprítomnosti.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Trestného poriadku (v texte

rozsudku aj len „Tr. por.“), na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu
a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku
okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť
odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej

prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že podané
odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva,

že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd
nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných,
ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Z podaného odvolania a jeho vyššie citovaných dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva,

že obžalovaný podaným odvolaním namieta nesprávnosť hodnotenia dôkazov okresným súdom a
nesprávnosť právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, čo vyústilo podľa názoru obžalovaného
do nesprávneho záveru okresného súdu o jeho vine. Obžalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
okresného súdu z dôvodu podľa § 321
ods. 1 písm. b) Tr. por.

Na základe odvolaním obžalovaného vytýkaných vád napadnutého rozsudku bol odvolací súd povinný
skúmať správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov pre potreby ustálenia
skutkového stavu veci. V súvislosti s právomocami súdu druhého stupňa skúmať správnosť postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že

hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa
tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon
pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej

skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej
činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom
rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi
skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní
vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého

stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí
podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd
podľa § 321ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia
vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy
prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku

súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto
súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci
nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne
dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd
upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba

znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v
zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného
dokazovania dospel ku skutkovému záveru, podľa ktorého na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy
bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že sa stal skutok tak, ako je uvedený v podanej obžalobe a vo

výrokovej časti napadnutého rozsudku a tento skutok spáchal obžalovaný.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu,
na podklade ktorých okresný súd prijal napadnutý výrok o vine obžalovaného, majú úplnú oporu
vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v nesprávnej

aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj v nesprávnej aplikácii jednej zo základných zásad
trestného konania, a to zásady "v pochybnostiach v prospech obvineného". Z vyššie citovaného obsahu
odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd konštatuje, že obžalovaný v dôvodoch odvolania
ani nenamieta, že by skutkové závery okresného súdu nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup okresného súdu rozporný s ustanovením

§ 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha vyvodenia
iných záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má
vyvodiť z vykonaných dôkazov. Takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených úvah
o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov
nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd, ako bolo uvedené už vyššie, nemá právomoc

udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať
súdu prvého stupňa, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne skutkové
závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť).

S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe preskúmania obsahu

spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
sa riadne vyporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie a dal riadne odpovede,
prečo nedospel k záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania.
Odvolací súd musí tiež konštatovať, že argumentácia okresného súdu, o ktorú oprel svoj záver
o preukázaní spáchania skutku na skutkovom základe tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku, obžalovaným, má úplnú oporu v celom obsahu vykonaného dokazovania.
Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne, logicky
a opierajúc sa o argumenty, ktoré majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, vysvetlil,
prečo ho výsledky vykonaného dokazovania presvedčili bez akýchkoľvek rozumných pochybností o
preukázaní, že obžalovaný sa dopustil konania právne posúdeného ako prečin ublíženia na zdraví podľa

§ 158 Tr. zákona. Preto odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť
k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. a nesprávnej aplikácii zásady
"v pochybnostiach v prospech obvineného" okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd na základe svojho postupu pri
hodnotení dôkazov v súlade s ustálenou súdnou praxou vo vzťahu k požiadavke preukázania viny
dospel k záveru, že na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy sú podľa jeho názoru dostatočné na to,
aby mohol na týchto dôkazoch založiť svoje neochvejné a nespochybniteľné rozumné presvedčenie o
vine obžalovaného zo spáchania skutku. Preto odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil existenciu

odvolanímobžalovanéhonamietanýchvádnapadnutéhorozsudkuvzmysle§321ods.1písm.b)Tr.por.

Pokiaľ ide o obžalovaným namietanú otázku posudzovania konania obžalovaného ako konania v
nutnej obrane, odvolací súd konštatuje, že s uvedenými námietkami sa dôsledne vyporiadal užokresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil.
Jednou z podmienok nutnej obrany je, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku,
najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe

obrancu. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania tak, ako to správne ustálil okresný súd, konaniu
obžalovaného predchádzalo rozhodnutie obžalovaného prenasledovať motorové vozidlo poškodeného
z dôvodu, že tento pri státí na železničnom priecestí vyhadzoval odpadky z vozidla a na upozornenie
obžalovaného tieto neupratal a reagoval vulgarizmami na adresu obžalovaného. Pri takejto jazde oboch
vozidiel za sebou, prenasledovaný poškodený zastavil vozidlo na ulici, ktorá je uvedená v skutkovej

vete napadnutého rozsudku, na čo reagoval obžalovaný taktiež zabrzdením jeho vozidla. Následne
došlo ku konaniu poškodeného, ktoré priamo predchádzalo, stíhanému konaniu obžalovaného. Za
rozhodné odvolací súd považuje zistenie vyplývajúce z okresným súdom zisteného skutkového stavu,
že konanie poškodeného po vystúpení z jeho vozidla spočívalo konkrétne v nadávaní a vykrikovaní
smerom k obžalovanému, ktorý sedel v jeho uzatvorenom motorovom vozidle a nanajvýš pľuvancom
na toto motorové vozidlo, nespočívalo však vo fyzickom násilnom konaní smerujúcom voči osobe

obžalovaného, prípadne v konaní, ktorým by bol poškodzovaní majetok obžalovaného. Na tomto
mieste je zároveň potrebné poukázať na skutočnosť, že svedkyňa F. popísala poškodeného ako osobu
„malú, chudú, že by sa ho bála možno žena“. Konanie poškodeného bolo zavŕšené postavením sa
pred vozidlo obžalovaného. Za týchto okolností možno konanie obžalovaného, ktorý svoje motorové
vozidlo napriek osobe poškodeného stojacej pred ním uviedol do pohybu a následne naviac po tom,

čo už poškodený bol na kapote vozidla, svoje vozidlo nezastavil, ale naopak zrýchlil a pokračoval pár
metrov v jazde, až následne zastavil, za konanie celkom zjavne vybočujúce z rámca konania v nutnej
obrane. V situácii, v ktorej sa nachádzal poškodený na kapote vozidla obžalovaného nepochybne
nemožno hovoriť o akomkoľvek priamom hroziacom alebo trvajúcom útoku poškodeného, napriek tomu
obžalovaný v tomto momente nezastavil, ale práve naopak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania,

zrýchlilaažnáslednezastavil,včohodôsledkudošlokvpriamejpríčinnejsúvislostikpádupoškodeného
a ujme na jeho zdraví. S poukazom na uvedené východiská okresný súd správne nedospel k záveru
onaplnenípredpokladovnutnejobranyobžalovaného,pretoženebolisplnenézákonnépodmienkypodľa
§ 25 Tr. zákona.

Preto odvolací súd považoval za nedôvodné odvolanie obžalovaného proti výroku napadnutého
rozsudku o vine.

Odvolací súd v zmysle § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť aj výrokov
napadnutého rozsudku o uložených trestoch.

Odvolací súd uvádza, že pri ukladaní druhu a výmery trestu je potrebné dôsledne prihliadať na spôsob
spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. s prihliadnutím na
účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd považuje za potrebné vysloviť názor, podľa ktorého

na okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. nie je možné prihliadať mechanicky, ale v kontexte
prejednávaného prípadu je potrebné priradiť im rozumný význam pre potreby naplnenia účelu trestu.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa má pri ukladaní trestov prihliadať na možnosti, aby uložený trest bol
čo najefektívnejší v rámci individuálnej, ako aj generálnej prevencie, ako aj čo najúčinnejšej prevýchovy
páchateľa. Vo všeobecnosti sa na páchateľa trestného činu pôsobí, pokiaľ to okolnosti prípadu dovoľujú,

miernejšou formou trestov, ako sú alternatívne, prípadne podmienečné tresty odňatia slobody.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v prípade obžalovaného správne zistil jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. i) Tr. zák a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Správne tak bola okresným
súdom konštatovaná prevaha poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Okresný súd

tiež s prihliadnutím na všetky zákonné predpoklady správne v danom prípade pristúpil k ukladaniu
alternatívneho trestu, a to peňažného trestu.

Na základe preskúmania veci podľa názoru odvolacieho súdu však okresný súd neaplikoval dôsledne
ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., keď pri ukladaní konkrétnej výmery trestu nezohľadnil najmä osobu

páchateľa, konkrétne okolnosti činu, pohnútku a vyššie konštatovanú prevahu poľahčujúcich okolností
u obžalovaného. Odvolací súd preto dospel k záveru, že o neprimeranej prísnosti uloženého peňažného
trestu vo výmere 1000,- eur spolu s trestom zákazu činnosti vo výmere viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dvanásť mesiacov.S poukazom na uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok
vo výrokoch o uložených trestoch. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 322 ods.

3 Tr. por. je možné rozhodnúť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený, pristúpil sám k rozhodnutiu o uložení trestu obžalovanému. Obžalovaný má odsúdenie
uvedené v registri trestov zahladené a hľadí sa neho akoby nebol odsúdený. Doposiaľ nebol vo výkone
trestu odňatia slobody. Od spáchania činu z obsahu spisu nevyplývajú iné zistenia o porušení práv
a oprávnených záujmov chránených Trestným zákonom. Odvolací súd prihliadol aj na okolnosti daného

prípadu. Konanie obžalovaného bolo v zmysle vykonaného dokazovania motivované jeho presvedčením
o tom, že poškodený konal proti normám, keď robil neporiadok na verejnom priestranstve, čomu chcel
obžalovaný „svojpomocne“ v danom momente zabrániť. Táto pohnútka obžalovaného ho síce v žiadnom
prípade neoprávňovala k následnému spáchaniu predmetného činu, ale odvolací súd pri určovaní druhu
a výmery trestu musel na ňu prihliadnuť v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. Zároveň bolo potrebné prihliadnuť
na skutočnosť, že obžalovaný spáchal trestný čin za okolností blízkych konaniu v nutnej obrane, aj keď

konal bez toho, že by boli celkom splnené zákonné podmienky, ako bolo uvedené vyššie.

Na základe preskúmania veci odvolací súd nezistil žiadne skutkové okolnosti podľa § 34 ods. 4 Tr. zák.,
ktoré by zvyšovali závažnosť obžalovaným spáchaného trestného činu nad mieru, predpokladanú v jeho
skutkovej podstate, uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, dospel k záveru, že účel trestu podľa §

34 ods. 1 Tr. zák. je možné u obžalovaného dosiahnuť aj peňažným trestom, uloženým vo výmere 300,-
eur. Takto uložený trest odvolací súd považuje za trest zákonný, spravodlivý a primeraný, zohľadňujúci
všetky konkrétne okolnosti daného prípadu a osobu obžalovaného. Za daných okolností preto odvolací
súd iný druh trestu neuložil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.