Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/121/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120274839
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120274839.7

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov senátu
JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej právnej veci žalobcu: S. R. -WELDINGSTEEL s. r. o.,
so sídlom Ernestova bašta 2, 940 02 Nové Zámky, IČO: 50 201 557, zastúpený: Advokátska kancelária
Timoranská & Štofková s. r. o., so sídlom Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti
žalovanému: Z. E., K. F. V. 7, XXX XX R., S., zastúpený: Mgr. Nikoletou Kunskou, advokátkou, Hollého 8,

949 01, Nitra, o zaplatenie 1 332,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Levice č. k. 15Cb/36/2020-198 zo dňa 30.09.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 15Cb/36/2020-198 zo dňa 30.09.2021
z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo aj ako „súd“), v právnej veci žalobcu: S.

R. -WELDINGSTEEL s. r. o., so sídlom Ernestova bašta 2, 940 02 Nové Zámky, IČO: 50 201 557 (ďalej
len ako „žalobca“) proti žalovanému: Z. E., K. 7, XXX XX R., S. (ďalej len ako „žalovaný“), o zaplatenie 1
332,90 eura s príslušenstvom, rozhodol rozsudkom č. k. 15Cb/36/2020-198 zo dňa 30.09.2021 (ďalej aj
ako„rozsudoksúduprvejinštancie“aleboajako„napadnutýrozsudok“)tak,žezamietolžalobu(výrokI.),
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II.), svedkovi
N. A., bytom Z. F., F. cesta XXX/XX, priznal nárok na svedočné voči žalobcovi v rozsahu XXX %.

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa zákonných ustanovení: § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo aj ako
„ObZ“), § 451 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo aj ako „OZ“), § 200 ods. 2, § 255 ods. 1, § 258 ods. 1, ods. 2
a ods. 3, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že zo žaloby vyplýva, že žalobca
pre žalovaného sprostredkoval zabezpečenie tréningu/kurzu v zváračskej škole a skúšky na vystavenie
zváračských certifikátov, ktorý tréning žalovaný aj absolvoval a bol mu v zmysle poskytnutej služby
vystavený aj zváračský certifikát ktorý podľa žalobcu má žalovaný využívať v rámci svojej podnikateľskej
činnosti. Za poskytnutie tejto služby vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 190100118 zo dňa

10.10.2019 na sumu vo výške 1 339,90 eura a so splatnosťou 09.11.2019 (ďalej aj ako „faktúra“) a
ktorú mu však neuhradil. Žalobca so žalovaným o vzniknutej situácii komunikoval a opakovane ho
vyzýval na zaplatenie neuhradenej faktúry, ale bezvýsledne. Nakoľko žalovaný si svoj záväzok voči
žalobcovi nesplnil, žalobca mu zaslal upomienku zo dňa 21.11.2019, v zmysle ktorej bol vyzvaný
na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1 339,90 eura do lehoty 5 pracovných dní t. j. do 28.11.2019
s tým, že zároveň bol žalobcom upozornený, že v prípade jej neuhradenia, žalobca je nútený riešiť

vzniknutú situáciu súdnou cestou. Žalovaný reagoval na výzvu žalobcu tak, že nárok na zaplatenie
dlžnej sumy považoval za neoprávnený a žalobcovi vrátil neuhradenú faktúru. Žalobca však s týmtonesúhlasil a mal za to, že on svoju časť dohody splnil, služby pre žalovaného zabezpečil s tým, že
žalovaný je zároveň držiteľom certifikátu, ktorý využíva pri svojej podnikateľskej činnosti. Ako dôkaz na
preukázanie tvrdených skutočností žalobca predložil súdu aj kópiu faktúry z ktorej je zrejmé, že aj vo

faktúre odkazuje na „dodanie služieb na projekte Porsche Nemecko, a to tréning v zváračskej škole
a vybavenie zváračských certifikátov“ a ďalej predložil súdu upomienku - výzvu na zaplatenie dlhu zo
dňa 21.11.2019 do lehoty 5 pracovných dní (č. l. 17 s. sp.). Zároveň žalobca súdu predložil aj odpoveď
žalovaného, z ktorej je zrejmé, že žalovaný žalobcom uplatnený nárok popieral a už vo svojej odpovedi
žalobcovi uviedol, že faktúru neuznáva v celom rozsahu, z dôvodu, že bola vystavená neoprávnene.

Súd prvej inštancie vydal vo veci na návrh žalobcu na vydanie platobnému rozkazu, voči ktorému
podal žalovaný odpor a v ktorom na svoju obranu uviedol, že sa zaviazal objednávateľovi - obchodnej
spoločnosti MONTENI, s. r. o., so sídlom Fialková 4163/2B, 949 01 Nitra, IČO: 50 748 041, na výkon
práce do Nemecka, kde mu žalobca ako hlavný objednávateľ zabezpečil tréning v zváračskej škole.
Žalovaný nepopieral, že žalobca mu zabezpečil tréning v zváračskej škole na udelenie zváračského

certifikátu. Namietal však nepravdivé a ničím nepredložené tvrdenia žalobcu uvedené a to, že by
mal disponovať certifikátom a tiež, že by mu mal zaplatiť za zváračský certifikát, ktorý však v svojej
dispozícii ani nemal. Poukázal na to, že žalobca má vedomosť o tom, že uvedený certifikát nezískal,
pretože neuspel na skúške. Žalovaný uviedol, že žalobca týmto svojim tvrdením zavádza súd, aby si
mohol odôvodniť svoj údajný nárok na opodstatnenosť žaloby. Žalobcom uplatnený nárok považoval

za neoprávnený a nesúhlasil s tým, že sa so žalobcom dohodol na základe ústnej dohody na uhradení
certifikátu. Ďalej poukázal žalovaný aj na to, že okrem neho boli v zváračskej škole aj ďalšie osoby,
ktoré taktiež neúspešne absolvovali skúšku. Navrhol vypočuť svedka N. A., ktorý bol s ním rovnako
v zváračskej škole a tiež túto skúšku absolvoval neúspešne. Ďalej uviedol, že z jeho pracovných
skúseností sa osobne ešte nikdy nestretol s tým, že by mal uhradiť za certifikát resp. poskytnutie

tréningu v zváračskej škole. Zdôraznil, že živnosť vykonáva od roku 2016 a vždy si veľmi zváži pracovné
podmienky, ktoré sú mu ponúkané zo strany objednávateľov. Práve z toho dôvodu, by ako zhotoviteľ
nikdynepristúpilnapodmienky,ktorésižalobcazrejmedomyslel.Opakovaneuviedol,žesožalobcomsa
nikdy nedohodol na tom, že by mu mal platiť za certifikát. Zároveň uviedol, že žalobca mu jeho konaním
(keďže nenastúpil na výkon práce v Nemecku), spôsobil neočakávané výdavky, a tak na vlastné náklady

musel vycestovať z Nemecka a opätovne si hľadať prácu. Zároveň zdôraznil, že žalobca nemá jediný
dôkaz, ktorým by preukázal, že sa s ním dohodol inak, ako to tvrdí on. Preto neuznáva nárok žalobcu
na úhradu spornej faktúry v celom rozsahu. Je pre neho neakceptovateľné, aby uhradil žalobcovi za
niečo, na čom sa vzájomne nedohodli. Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby súd nariadil vo veci
pojednávanie a vykonal dokazovanie a v nadväznosti na to žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Z vyjadrenia žalobcu k podanému odporu žalovaného voči platobnému rozkazu vyplýva, že žalobca
poukázal na tú skutočnosť, že sám žalovaný potvrdil, že mu zabezpečil tréning v zváračskej škole,
čím si splnil svoju povinnosť a zabezpečil pre žalovaného túto službu, ktorá mu bola následne aj
fakturovaná. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nedisponuje certifikátom o absolvovaní kurzu alebo na zváračskej

školeneuspel,totoniejepravdou,pretožecertifikátbolžalovanémuvystavenýaodovzdanýažalobcaho
zároveň súdu v kópii aj predložil. Zároveň žalobca poukázal aj na e-mailovú komunikáciu so žalovaným
z ktorej vyplýva, že sám žalovaný potvrdzuje obdržanie certifikátu. Žalobca potvrdil, že po absolvovaní
kurzu žalovaný nezískal zákazku, pre ktorú kurz absolvoval, čo sa však stalo z toho dôvodu, že s ním
potenciálny zákazník nebol spokojný, pretože svojvoľne odchádzal z kurzu a jeho výkon nebol taký, ako

zákazník očakával. Poukázal aj na to, že dôvody, ktoré uviedol žalovaný, sú však dôvodmi za ktoré si
zodpovedá sám a táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na jeho povinnosť za absolvovanie zváračského
kurzu riadne zaplatiť. Na žalovaným tvrdené skutočnosti, že mu žalobca mal spôsobiť výdavky, keďže
na vlastné náklady musel vycestovať z Nemecka, žalobca uviedol, že dôvodom ukončenia spolupráce
so žalovaným bol neprofesionálny prístup a odchádzanie zo zváračskej školy skôr, ako bolo dohodnuté.

Napriek tomu, že zákazník so žalovaným nechcel z uvedených dôvodov pokračovať v spolupráci,
zváračský certifikát mu bol vystavený. Ako dôkaz o preukázaní žalobcom tvrdených skutočností, žalobca
poukazoval aj na e-mailovú komunikáciu, ktorú doložil k tomuto vyjadreniu. Žalobca opätovne poukázal
na odpor žalovaného z ktorého vyplýva, že si všetky svoje povinnosti splnil, keď kurz pre žalovaného
objednal a žalovaný sa kurzu riadne zúčastnil. Za výsledok absolvovania kurzu však už žalobca

nezodpovedá. Žalobca tiež poukázal na ústnu dohodu ohľadom úhrady ceny kurzu s tým, že pokiaľ
žalovaný túto skutočnosť popiera a jedná sa len o ústnu dohodu, tak žalobca si nárok v tomto konaní
uplatňuje aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré by vzniklo na strane žalovaného, ak by aj
takáto zmluva neexistovala. Z pripojeného e-mailu zo dňa 14.10.2019, ktorý žalovaný odoslal na adresuT. je zrejmé, že žalovaný potvrdil obdržanie certifikátov a faktúry na úhradu s tým, že žiadal zaslať aj
telefónne číslo od osoby, ktorej bol adresovaný jeho e-mail. Ďalej z následnej komunikácie vyplýva, že
žalobca dňa 15.10.2019 kontaktoval žalovaného s oznámením, že p. N., pracuje v externej účtovníckej

firme, a teda nevie zodpovedať jeho otázky. V tomto e-maile žalobca poukázal na to, že žalovaný do
zváračskej školy chodil niekoľko dní, a bol mu vystavený aj certifikát, ktorý môže využiť v ďalšej práci.
Zváračskáškolatovšakúčtovalažalobcovi,apretožalovanémuzaslalpredmetnúfaktúru,ktorájeriadna
a platná. Žalobca aj v e - maile poukázal na skoršie odchody žalovaného zo zváračskej školy. V e-
mailovejkomunikáciitiežuviedol,žesplatnosťfaktúrybola30dnístým,žebežnežalobcadávasplatnosť

7 dní. Z uvedeného dôvodu žalobca žiadal žalovaného o úhradu faktúry v lehote splatnosti. Už z tejto
e-mailovej komunikácie je zrejmé, že žalovaný od začiatku odmietal žalobcovi zaplatiť akúkoľvek cenu
súvisiacu s jeho účasťou na zváračskom kurze a tvrdil, že so žalobcom nemá žiadnu zmluvu a takáto
zmluva medzi nimi ani neexistovala a neskôr vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že medzi stranami
sporu existovala ústna dohoda. Žalobca dôvodil, že zmluvy existujú aj ústne a keďže je nepochybné, že
žalovanýkurzabsolvovalaobdržalajcertifikát,ktorýmôžepoužiťpreďalšiupodnikateľskúčinnosť.Ďalej

žalobca uviedol, že oznámil žalovanému, že mu vznikla povinnosť zaplatiť za absolvovanie zváračského
kurzu, inak by na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný v konaní tvrdil, že so
žalobcom nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu, či už písomnú alebo aj ústnu, tak isto ako aj jeho kolega.
Zároveň žalobca uviedol, že žalovaný mal vedomosť o tom, že vedel do čoho ho posiela a s akými
zručnosťami, a teda nemá právo žiadať od neho to, čo žiada. Žalobca záverom uviedol, že žalovaný

od neho žiadal o opätovné zaslanie faktúry a ktorú mu aj zaslal. Uviedol, že e-mailová komunikácia o
uvedenom prebiehala medzi stranami sporu od 15.10.2019 do 03.12.2019.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 31.07.2020 k vyjadreniu žalobcu, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
zotrval na podanom odpore a zdôraznil, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že obdržal certifikát o

školení, pretože je len kópiou certifikátu, ktorá nemá zachované účinky v rovnakom rozsahu ako originál,
čo znamená, že tento certifikát nemôže plnohodnotne využiť pri vykonávaní jeho profesie. Zdôraznil,
že nikdy nemal záujem uvedený certifikát získať. Keby si dohodol takéto podmienky so žalobcom, a
to, že má za certifikát zaplatiť, určite by zaň zaplatil. Okrem iného nie je pre neho podstatný certifikát,
keďže vykonáva svoju pracovnú činnosť už dlhší čas a s certifikátmi, ktorými disponuje, tie mu stačia

na prácu, ktorú vykonáva. Nikdy sa nedohodol so žalobcom na tom, aby zaplatil za ním zabezpečenú
službu - kurz v zváračskej škole a vybavenie zváračských certifikátov. Žalovaný opätovne zdôraznil, že
žalobca nemá jediný dôkaz, ktorý by preukázal, že by s ním sa dohodol inak, ako to tvrdí on. Žalovaný
namietal uplatnenie žalobcovho nároku, nakoľko tento nárok považuje za neoprávnený a tiež namietal,
že by sa mal bezdôvodne obohatiť, nakoľko nie sú splnené podmienky na bezdôvodné obohatenie v

zmysle zákona. Navrhol opätovne žalobu žalobcu zamietnuť.

Z ďalšieho podania žalobcu, ktorý reagoval na vyjadrenie žalovaného vyplynulo, že žalobca k obrane
žalovaného, že nedisponuje originálom certifikátu uviedol, že nebolo jeho zodpovednosťou zabezpečiť
žalovanému originál certifikátu, ale žalovaný ako podnikateľ si mal zabezpečiť všetky okolnosti, ktoré

súviseli so získaním certifikátu, ktorý bol podmienkou na realizáciu zákazky. Žalobca mal za rozhodujúcu
skutočnosť a to, že je, že žalovaný školu aj skúšky absolvoval, výsledok týchto skúšok a následné
odovzdanie certifikátov však už bolo na zodpovednosti žalovaného. To, že žalovaný nedisponuje
certifikátom mu nemožno pričítať na ťarchu. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný potvrdil základné
skutkové tvrdenia žalobcu, a to skutočnosť, že zváračskú školu, ako aj skúšku absolvoval, a bol mu

zaslaný aj certifikát, aj keď zrejme nemá k dispozícii originál. Žalovaný nerozporoval, že poplatok za
zváračskú školu zaplatil on.

Na pojednávaní konanom dňa 19.05.2021 splnomocnená právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že
ohľadom zaplatenia ceny tohto kurzu boli zmluvné strany resp. strany sporu, dohodnuté tak, že tento

kurz na začiatku zaplatí žalobca, nakoľko mal kontakt na zváračskú školu a následne po tom, ako
žalovaný začne pre neho vykonávať práce, bude cena za zváračský certifikát zúčtovaná oproti odmene
žalovaného, ktorú mal fakturovať za dielo, ktoré mal vykonávať pre žalobcu. Následne zhrnula doterajšie
vyjadrenia žalobcu. Poukázala na bežnú prax žalobcu, ktorý zabezpečuje certifikáty pre zváračov tak,
že dostane požiadavku od spoločnosti v Nemecku na určitý počet zváračov a keďže na Slovensku

spolupracuje so zváračmi, osloví ich a v prípade, ak majú požadované doklady pre výkon danej práce,
idú priamo danú prácu vykonávať. Ak nie, absolvujú najskôr kurz v zváračskej škole v Nemecku, ako
tomu bolo aj v tomto prípade. Vybavuje to žalobca aj z toho dôvodu, že týmto zabezpečuje určitý benefit
pre dané osoby, ktoré si nemusia výdavky spojené s absolvovaním tohto kurzu platiť vopred. Právnazástupkyňa ďalej zdôraznila, že v danom prípadne sa jedná o obchodno-právny vzťah a teda žalovaný
má postavenie podnikateľa a preto považovala za úplne bezpredmetné, za akým účelom pôvodne
žalovaný vycestoval do zahraničia, pretože bolo len na ňom, či zákazku prijme alebo neprijme, alebo či

sapredmetzákazkynamiesteplneniazmení.Podľaprávnejzástupkynežalobcu,pokiaľbolpodmienkou
zákazky certifikát a žalovaný sa ho rozhodol získať, a za tým účelom školu absolvovať, neexistuje žiadny
právny dôvod na to, aby si myslel, že takéto plnenie mu bude poskytnuté zadarmo. Právna zástupkyňa
žalobcu ďalej uviedla, že suma, ktorá je predmetom žaloby v tomto konaní, je presne tou sumou, ktorú
žalobca zváračskej škole zaplatil, s tým, že uvedená suma nebola zo strany žalovaného tiež namietaná.

Na pojednávaní konanom dňa 19.05.2021 sa k veci vyjadrila právna zástupkyňa žalovaného, ktorá
namietala žalobcom uplatnený nárok, nakoľko ho považuje nielen za nepreukázaný, ale aj za
neoprávnený. Najskôr žalobca žiadal žalovaného o zaplatenie sumy vo výške 1 332,90 eura s
príslušenstvom, a to z titulu ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, neskôr žiadal uplatniť nárok
z titulu bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka ústne uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným,

žalobca nijako nepreukázal jej obsah, nie je jasné, čo bolo predmetom tejto ústnej dohody, na základe
čoho, za akých podmienok, kto, v akom čase a kedy mal zabezpečiť sprostredkovateľské služby pre
žalovaného. Pokiaľ ide o certifikát, žalovaný nepoprel, že sa zúčastnil zváračskej školy, popiera len
obsah dohodnutých ústnych podmienok vyplývajúcich z dohody. Jednak by to bolo pre žalovaného
nevýhodné, ak by sa mal teda zaviazať na zaplatenie a úhradu daného certifikátu, a jednak ani žalovaný

takýto certifikát pre výkon jeho živnosti nepotrebuje. Žalovanému mala byť zaslaná len kópia tohto
certifikátu a túto kópiu žalovaný zaslal obratom späť poštou žalobcovi. Čo sa týka uplatneného nároku
z titulu bezdôvodného obohatenia uviedla, že dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia
znáša ten, na koho úkor sa niekto obohatil t. j. v tomto konaní žalobca. Zdôraznila, že kto, na koho úkor
sa bezdôvodne obohatil, na základe čoho, a v akej výške, nebolo v konaní preukázané. Ďalej namietla

aj výšku faktúry, ktorá je sporná a sporná je aj výška bezdôvodného obohatenia, pretože sa vychádza v
tomto čase a v danom mieste, koľko je cena za obstaranie služby. Z uvedených dôvodov navrhla, aby
súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

Žalovaný vo svojej výpovedi na súde upresnil svoje doterajšie vyjadrenia a uviedol, že so žalobcom síce

boli dohodnutí na nejakej práci, ktorá vyžadovala zváračský kurz, avšak na podmienku, aby zaplatil
za zváračský kurz v Nemecku by nikdy nepristúpil. Uviedol, že certifikátov má dosť, má aj zváračský
certifikát, ktorý získal na Slovensku a ktorý bol v čase vykonávania práce v Nemecku ešte platný, ale
nebol platný na výkon zváračskej práce v Nemecku. Tvrdil, že sa informoval, či bude musieť platiť za
predmetný kurz a uviedol, že volal konateľovi žalobcu, ktorý mu povedal, že nebude musieť vôbec

nič uhradiť, či už skúšku spraví alebo nespraví. Následne žalovaný komunikoval s kolegom žalobcu,
ktorý mu povedal kam má ísť, dal mu adresu, a povedal aj, kedy má nastúpiť do práce. Dostavil
sa na uvedené miesto a po týždni kurzu absolvoval skúšky, ktoré však neurobil s tým, že uvedenú
skutočnosť oznámil konateľovi žalobcu telefonicky a on mu povedal, že môže ísť domov a zložil mu
telefón. Následne po týždni - dvoch, ako sa vrátil na Slovensko, mu bola doručená faktúra od žalobcu

aj s prefoteným certifikátom, ktorý im poslal späť. Iný doklad od zváračskej školy nemal. Žalovaný má
za to, že certifikát, ktorý mu bol zaslaný v kópii žalobcom osvedčuje, že absolvoval základný kurz.
Následne mal vykonať štátnu skúšku a až táto by žalovaného oprávňovala ku zváraniu spôsobom, akým
bol školený. Túto skúšku však nevykonal. Zdôraznil, že daný certifikát o absolvovaní tohto základného
kurzu mu neumožňuje vykonávať zváranie metódou ktorou bol školený. Ak by vedel, že takéto niečo

ho tam bude čakať, tak by nešiel do Nemecka, pretože uvedené by nepodstúpil za daných podmienok.
Žalovaný uviedol, že do zváračskej školy chodil v rámci stanoveného času až po zatvorenie a skúšku
neurobil preto, lebo ho neposlúchali ruky. Zároveň potvrdil uzatvorenie zmluvy s tým, že sa dohodli aj na
cene a aj kto zaplatí certifikát, ktorou osobou mal byť podľa žalovaného žalobca. Čo sa týka certifikátu,
tento žalovaný nemá ale uviedol, že by to mal byť certifikát len na základný kurz s tým, že ak by tú

skúšku úspešne absolvoval, mal dostať ešte jeden certifikát na tú konkrétnu zváračskú techniku.

Na pojednávaní konanom dňa 06.09.2021 žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že on nemá vedomosť
o takej dohode, že by mal on platiť cenu zváračského kurzu. Bolo dohodnuté, že ten kurz potrebujú
na prácu. Aj žalobca potvrdil to, čo už bolo deklarované právnou zástupkyňou žalobcu, že následne

cena kurzu mala byť odrátavaná z odmeny za prácu. Ďalej žalobca uviedol, že so žalovaným sa
streli v Tlmačoch na benzínovej pumpe. Ponúkol žalovanému prácu v zahraničí a došlo k dohode.
Žalobca oznámil žalovanému adresu v zahraničí, na ktorú sa má dostaviť a dohodli si aj termín nástupu.
Žalobca uviedol, že na rokovaní zistil, že žalovaný nemá zváračský kurz platný v Nemecku, a preto homusel absolvovať v Nemecku. Podľa žalobcu s navrhnutými podmienkami aj čo sa týka absolvovania
zváračského kurzu, žalovaný spolu s ostatnými súhlasili. Žalobca dostal informáciu, že žalovaný a
aj ostatní nemajú skúsenosti s touto prácou a aby tieto skúsenosti nadobudli, bolo im ponúknuté v

zváračskej škole, aby zostávali dlhšie 1 hodinu, resp. aj 1 1 hodiny a počas tohto času, aby nabrali prax
so zváraním. Žalovaný spolu s ostatnými toto však neakceptoval a nezostával dlhšie za týmto účelom, čo
sa nepáčilo klientovi. Klient mu oznámil, že nechce s nimi spolupracovať, nakoľko nebol s nimi spokojný
a to pre jeho prístup. Uvedené sa snažil žalobca urovnať tým, že za žalovaného loboval u klienta, ktorý
však v tomto svoj postoj nezmenil. Podľa žalobcu to malo byť asi 1-2 dni pred ukončením zváračského

kurzu, čo si žalobca ale presne nepamätal. Inú prácu potom už pre neho (ako aj žalovaného) nemal a
vzhľadom na to, že ani klient s nimi nechcel spolupracovať, žalobca s nimi ukončil spoluprácu. Čo sa
týka finančného plnenia, zákazník t. j. zváračská škola, mu vystavil faktúru za absolvovanie kurzu s
vyjadrením, že k ukončeniu došlo z dôvodu, že nebola spokojnosť. Uviedol, že faktúru za kurz uhradil
a následne žiadal od žalovaného preplatenie za tento kurz. V rámci doplňujúcich otázok žalobca ešte
uviedol bližšie okolnosti týkajúce sa stretnutia so žalovaným s tým, že na jednom z týchto stretnutí mal

byť prítomný aj svedok N. A..

Svedok N. A. vo svojej výpovedi a pojednávaní dňa 26.07.2021 uviedol, že žalobcu v živote nevidel a
ani nepozná túto spoločnosť s tým, že pracoval v zahraničí cez pasáka, s ktorým má zmluvu. Uviedol,
že s firmou nič spoločné nemal a že prítomného žalobcu nikdy nevidel. Žalovaného pozná, je s ním

v kamarátskom vzťahu, viac sú spolu ale pracovne, teraz sa s ním už nestretáva, predtým s ním bol
v kontakte práve v dôsledku spoločných pracovných ponúk. Uviedol, že žalovaný chcel ísť zvárať do
Porsche a vybavoval to cez pasáka v Podhájskej, jeho meno uviesť nevedel. Uviedol, že za týmto
účelom bolo potrebné robiť skúšky v Podhájskej, ktoré aj urobili, avšak doklad o ich vykonaní nemá. V
zahraničí absolvovali ďalšie skúšky, ktoré svedok nespravil. Svedok poukázal aj na to, že takáto žaloba

bola podaná aj voči jeho osobe a prebieha už exekučné konanie voči nemu, pretože nemal finančné
prostriedky na to, aby sa v danej veci bránil. Ďalej poprel to, že by sa mal niekedy stretnúť so žalobcom,
s tým, že toto konštatovanie počul, keď čakal na svoj výsluch pred pojednávacou miestnosťou. Mal za
to, že žalobca klame a potvrdil, že absolvoval zváračský kurz v Nemecku spolu so žalovaným, certifikát
ním nemal byť hradený a že firma to mala hradiť, ak sa ten kurz urobí za tri dni, ale nevedel uviesť aká

firma to mala byť. Čo malo nastať, keď sa skúška neurobí, o tom podľa svedka komunikované nebolo.
Svedok tiež uviedol, že certifikát nemá, hoci faktúra, ktorá mu bola zaslaná je vyúčtovaním za certifikát.
Podľa svedka jeho platobné podmienky boli rovnaké, ako mal aj žalovaný. Svedok potvrdil, že aj jemu
bola zaslaná faktúra zo strany žalobcu. Právna zástupkyňa poukázala na SMS komunikáciu svedka a
žalobcu - prítomného konateľa, z ktorého malo vyplývať, že svedok bol na stretnutí so žalobcom. Svedok

ďalej uviedol, že ovláda len základy nemeckého jazyka a veci mu boli tlmočené žalovaným.

Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie strán sporu
smerovalo k ústnemu uzatvoreniu nepomenovanej zmluvy, predmetom ktorej malo byť zabezpečenie
kurzu žalovaného v zváracej škole a skúšky na vystavenie certifikátu, za čo sa žalovaný zaviazal uhradiť

cenu. Žalovaný sa zaviazal nastúpiť v stanovený deň v zmysle dohody na zváračský kurz ako aj sa
zúčastniť zváračských skúšok za účelom získania certifikátu. Žalobca predložil do konania aj preklad
certifikátu - osvedčenie o zváračskej skúške na meno Z. E. (viď č. l. 158 s. sp.), s tým, že podľa žalobcu
týmto mal ním disponovať aj žalovaný, keďže ho mal obdržať od zváračskej školy, čo žalovaný poprel
s odôvodnením, že takýto certifikát mu bol zaslaný len žalobcom, ktorý mu ho zaslal e - mailom priamo

s tým, že od zváračskej školy originál certifikátu k dispozícii nemá tak, ako to tvrdil žalobca.

Žalobca ďalej tvrdil, že hoci prvotne uhradil cenu za zváračský kurz on, nejedná sa o službu, ktorá je z
jeho strany poskytovaná bezplatne, za túto službu má v konečnom dôsledku platiť v zmysle zmluvných
podmienok žalovaný, z ktorého dôvodu mu preto aj vystavil faktúru na preplatenie sumy, ktorú uhradil

žalobca zváračskej škole.

Žalovaný nakoniec nerozporoval uzatvorenie ústnej dohody, v zmysle ktorej sa v stanovenom termíne
dostavil na miesto určenia v zahraničí, na ktorom mal zabezpečený zváračský kurz spolu so zváračskými
skúškami, ktoré žalovaný absolvoval podľa jeho vyjadrenia v celom stanovenom čase, avšak zváračské

skúšky neurobil resp. neurobil požadovaný stupeň zváračského osvedčenia, pretože ako uviedol, za čas
zváračského tréningu si neosvojil požadovanú metódu zvárania a neposlúchali ho ruky (neurobil zvar
zodpovedajúci danej metóde zvárania).Z uvedeného dôvodu bol preto žalovanému síce preukázateľne vystavený certifikát, avšak na základe
neho nemohol vykonávať prácu v zahraničí, na ktorú mal nastúpiť len po úspešnom absolvovaní daného
kurzu s požadovaným stupňom osvedčenia o zváračskej skúške a žalobca navyše tvrdil aj, že klient

nebol s ním spokojný a preto nechcel s ním spolupracovať. Tu žalovaný uviedol, že certifikát, ktorý bol
predložený do konania je len základným certifikátom a on mal pri úspešnom absolvovaní skúšok dostať
certifikát vyššieho stupňa. K týmto skutočnostiam sa žalobca vyjadriť nevedel, aké konkrétne skúšky mal
žalovaný absolvovať, či to mal byť len základný kurz, alebo kurz pre pokročilých, čo bolo pravdepodobne
dôsledkom toho, že úroveň samotnej skúšky si stanovil zamestnávateľ (zmluvný partner) s prihliadnutím

na prácu, ktorú mali úspešní absolventi zváračského kurzu a skúšky u neho vykonávať.

Súd prvej inštancie dôvodil, že podmienky zmluvy neboli presnejšie dohodnuté, pretože stupeň
certifikátu závisel asi priamo od zmluvného partnera, u ktorého mal žalovaný vykonávať prácu, a tento
určoval aj metódu, akú si mal žalovaný osvojiť na následný výkon práce, avšak v zmysle dohody strán
sporu mal žalobca zabezpečiť len prístup k tréningu v zváračskej škole a k skúškam na vystavenie

zváračského certifikátu bez konkrétneho typu certifikátu, teda je nepodstatné aký certifikát v konečnom
dôsledku žalovaný získal. S takýmito stroho dohodnutými zmluvnými podmienkami súhlasil aj žalovaný,
keďže vycestoval do zahraničia a nastúpil aj do zváračskej školy. Podľa názoru súdu prvej inštancie z
prezentovaných zmluvných podmienok, nebolo úlohou žalobcu skúmať aký stupeň náročnosti zvárania
mal žalovaný zvládnuť a ani aký certifikát tomu mal zodpovedať, resp. či tento certifikát skutočne aj

obdržal,alebonie,keďžejehopovinnosťvzmyslezmluvnýchpodmienokbololenzabezpečenietréningu
a prístupu k skúškam, čo žalobca aj splnil. Ak by aj žalovaný originál certifikátu neobdržal, nemožno
jeho zabezpečenie pre žalovaného žiadať od žalobcu, keďže na tomto sa zmluvné strany nedohodli.

Súd prvej inštancie preto prijal záver, že medzi stranami sporu vznikla ústna nepomenovaná zmluva, na

základe ktorej sa strany sporu dohodli len na jej základných náležitostiach, ktoré súd ustálil tak, ako sú
uvedené vyššie a to s prihliadnutím na vyjadrenia strán sporu a tie považoval za nesporné.

Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením právnej zástupkyne žalovaného, ktorá mala za to, že takáto
zmluva medzi stranami sporu nevznikla pre absentujúce ňou vymenované náležitosti zmluvy, nakoľko

výpovede účastníkov preukazujú opak.

Jedinou spornou otázkou čo sa týka zmluvných podmienok bola otázka ceny za takto zabezpečený
kurz a prístup ku skúškam t. j., či boli zabezpečené bezplatne, alebo sa na ich úhrade mal podieľať aj
žalovaný a ak áno, v akom rozsahu a akým spôsobom.

Žalovaný uviedol, že by nikdy nepristúpil na takú dohodu, aby sa podieľal na úhrade uvedeného kurzu
a prístupu ku skúškam, mal za to, že takýto certifikát nepotreboval, mal dosť certifikátov, avšak uviedol
aj, že tieto certifikáty mu nepostačovali na výkon práce v zahraničí, z čoho súd prvej inštancie vyvodil
záver, že predmet zmluvy bol medzi účastníkmi dohodnutý.

V danom prípade sa malo jednať jednoznačne o odplatný zmluvný vzťah a žalovanému síce vznikla
povinnosť úhrady za služby sprostredkované mu žalobcom, za tie však mal zaplatiť osobitným
spôsobom, čo vyplynulo tak z výpovedí samotného žalobcu ako aj jeho právnej zástupkyne.

Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca počas celého konania tvrdil, že sa jedná o odplatný zmluvný
vzťah a to, čo žalobca uhradil škole, ktorá poskytovala žalovanému zváračský kurz, a preto vystavil
žalovanému faktúru v zmysle dohody. Tu súd poukázal, že žalobca žalovanému fakturoval o 11,10 eur
viac, ako mal uhradiť zváračskej škole, čo vyplýva z listinného dokladu na č. l. 120 s. sp., kde je výsledná
suma vo výške 2 643,59 eura ako suma za absolvovanie kurzu a skúšok tak žalovaným, ako aj svedkom,

čo po vydelení 2 predstavuje sumu vo výške 1 321,80 eura a nie požadovanú sumu vo výške 1 332,90
eura. Tento rozpor právna zástupkyňa vysvetlila tým, že refakturácia bola vykonaná tak, že suma 1
103,25 eura (cena kurzu na jedného účastníka bez DPH) bola zvýšená o 20 % DPH, čo by bola ale
suma výške 1 323,90 eura a nie suma výške 1 332,90 eura, čo je žalovaná suma. Tu súd poukázal, že
žalobca sumu zodpovedajúcu poplatku za jednu osobu zvýšil o 19 % a nie o 20 % proti faktúre zaslanej

zo strany zváračskej školy - PetroServ GmbH, ale žalobca nepredložil žiadny doklad, že k úhrade tejto
faktúry aj skutočne z jeho strany došlo.Súd prvej inštancie konštatoval, že celá zmluva bola dohodnutá len v základných jednoduchých črtách
a nebolo dohodnuté, čo sa stane v prípade, ak skúška nebude absolvovaná úspešne, neabsolvuje sa
požadovaný stupeň osvedčenia resp. ak následne zamestnávateľ so žalovaným neuzatvorí zmluvu pre

dôvody na strane žalovaného a pod. V tomto smere nič nebránilo žalobcovi podrobnejšie si vyjednať
podmienky ceny, čo však žalobca neurobil. Čo sa týka ceny, tu uviedol len, že bolo dohodnuté, že cenu
za zváračský tréning mal zaplatiť on, aby nenavyšoval výdavky druhej zmluvnej strane, čo bol akýsi
jeho benefit pre zmluvnú stranu. Ďalej uviedol, že cena kurzu mala byť odrátavaná z odmeny za prácu.
Obdobne sa k otázke platenia ceny za kurz vyjadrila aj právna zástupkyňa žalobcu, ktorá uviedla, že

ohľadom zaplatenia ceny tohto kurzu boli zmluvné strany resp. strany sporu dohodnuté tak, že tento
kurz na začiatku zaplatí žalobca, nakoľko on mal kontakt na zváračskú školu, a následne potom, ako
žalovaný začne pre neho vykonávať práce, bude cena za zváračský certifikát zúčtovaná oproti odmene
žalovaného, ktorú mal fakturovať za dielo, ktoré mal vykonávať pre žalobcu. Na výpoveď svedka súd
neprihliadal, z dôvodu, že svedok už na začiatku uviedol, že on so žalobcom o ničom nerokoval, dokonca
ho ani nepozná, keďže ohľadne prác v Nemecku komunikoval s inou firmou, pasákom z Podhájskej.

Pokiaľ svedok nebol pri rokovaniach žalobcu a žalovaného resp. nerokoval o rovnakej zmluve, akú
uzavrel žalobca so žalovaným, nemohol na ňu súd prihliadať a s poukazom na túto skutočnosť dospel
k záveru, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, že sa jedná o bezplatnú zmluvu. Súd prvej inštancie
mal za to, že medzi stranami sporu bola dohodnutá odplatná zmluva tak, ako to tvrdil žalobca.

Keďže bol prijatý záver o riadnom uzatvorení zmluvy, v jej základných atribútoch, nemohlo na strane
žalovaného dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pretože nebola naplnená ani jedna podmienka, kedy
by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť v zmysle ustanovenia § 451 ods.1 a ods. 2 OZ. Súd prvej
inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal, že skutočne aj vykonal úhradu faktúry zaslanej mu zo strany
zváračskej školy. Žalobca však okrem toho, že od počiatku tvrdil, že sa malo jednať o odplatný zmluvný

vzťah tvrdil aj, že žalovanému vznikla povinnosť preplatenia ceny zváračského kurzu až po tom, ako by
žalovaný začal vykonávať prácu pre žalobcu a to sa malo odrátavať z odmeny za prácu.

V konaní tiež bolo preukázané, že žalovaný v Nemecku žiadnu prácu nevykonával, čo zhodne
tvrdili strany sporu. Podľa žalobcu spoločnosť Porche sa mala vyjadriť, že nechce so žalovaným

spolupracovať, nakoľko z jeho strany nebol dobrý prístup.

Súd prvej inštancie zistil skutkový a právny stav z vykonaného dokazovania - výsluchu svedka N.
A., výpovede žalobcu, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi v rozsahu žaloby, faktúry č.
190100118vystavenejnasumuvovýške1332,90eura,upomienkyz21.11.2019,odpovedežalovaného

z 02.12.2019, výpisu z obchodného registra žalobcu, platobného rozkazu vydaného Okresným súdom
Banská Bystrica zo dňa 27.04.2020, odporu voči platobnému rozkazu, vyjadrenia žalobcu k odporu,
e-mailovej komunikácie, vyjadrením k odporu, listinných dokladov v nemeckom jazyku, vyjadrenia
žalovaného zo dňa 30.07.2020, vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.12.2020, vyjadrenia súhlasu žalobcu s
konaním v neprítomnosti, listinnými dokladmi v nemeckom jazyku, vyjadrenia žalobcu a predloženého

prekladu listinných dokladov.

Súd prvej inštancie dospel k názoru, že v danom prípade žalovanému nevznikla povinnosť plnenia
ceny za absolvovanie zváračského kurzu, pretože nenastala podmienka na ktorú sa toto plnenie
vzťahovaloasícevykonávanieprácprežalobcu.KeďžežalovanýžiadnuprácuvNemeckunevykonával,

je dostatočne preukázané, že hoci uvedený zmluvný vzťah bol odplatný, žalovanému v zmysle
dohodnutých zmluvných podmienok zatiaľ nevznikla povinnosť úhrady ceny za zváračský tréning a
prístup ku skúškam, nakoľko nenastala podmienka, realizácie prác a vzniku nároku žalovaného na
odmenu, z ktorej mala byť cena za kurz odpočítaná.

S poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť, súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú.

Ďalej sa súd už nezaoberal, či žalovaný chodil do školy riadne, či mal mať certifikát alebo nie, a ak áno,
akéhostupňa,pretožeuvedenéskutočnostiužžiadnymspôsobomnemajúvplyvnavyššieprezentovaný
právny názor ohľadne jednoznačne dohodnutého spôsobu úhrady ceny.

Podľanázorusúduprvejinštanciežalobcasazjavnespoliehalnato,žežalovanýkurzúspešneabsolvuje
a do práce nastúpi, čo sa však nestalo, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Ak súd nepriznal
žalobcovi nárok na istinu, nemohla mu byť priznaná ani nárok na úrok z omeškania.O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol
úspešnývplnomrozsahužalovaný,pretomusúdpriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%

Vzhľadom na výsluch svedka N. A. na pojednávaní konanom dňa 26.07.2021 a skutočnosť, že si uplatnil
nárok na svedočné, priznal mu súd jeho náhradu voči žalobcovi s poukazom na ustanovenie§ 255 v
spojení s ustanovením § 258 ods. 1 a ods. 2 CSP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca riadne a včas odvolanie, v ktorom odvolaciemu
súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a priznal mu proti
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu a svedkovi
N. A., bytom Z. F., F. L. XXX/XX, nárok na svedočné voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Namietal, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil obsah zmluvy v časti splatnosti
ceny za žalobcom poskytnuté plnenie, kde priznal, že mal vôľu poskytnúť žalovanému ako určitý benefit
odklad splatnosti poskytnutého plnenia tak, že plnenie bude fakturované a následne započítané až
oproti odmene žalovaného za práce, ktoré mal pre žalobcu (jeho zákazníka) vykonávať, no nemožno

konštatovať, že by toto dojednanie bolo dohodnuté ako podmienka pre nastúpenie splatnosti plnenia a
že v prípade, že žalovaný na práce nenastúpi z akéhokoľvek dôvodu, splatnosť plnenia nikdy nenastane.

Žalobca uviedol, že mal povinnosť zabezpečiť pre žalovaného možnosť absolvovať kurz v zváračskej
škole, ktorý žalovaný aj absolvoval a mal zaplatiť cenu za túto službu. Nemožno sa však stotožniť s tým,

že žalovanému nevznikla povinnosť zaplatiť plnenie z tejto zmluvy. V danom prípade súd posudzoval
práva a povinnosti zmluvných strán z ústne uzavretej zmluvy. Pokiaľ by sa zmluvné strany dohodli,
že žalobca môže požadovať plnenie až po tom, ako začne žalovaný pre neho, resp. jeho zákazníka
pracovať, nevystavoval by mu faktúru. Tak ako bolo uvedené vyššie, skutočnosť, že sa spravidla
fakturovalo a započítavalo až oproti prvej odmene zhotoviteľa - žalovaného neznamená, že žalobca na

tento nárok nemal skôr.

Žalobca mal za to, že v danom prípade, t. j. v prípade absencie písomnej zmluvy je potrebné pri
posudzovaní práv a povinností zmluvných strán vychádzať zo všeobecných zásad obchodnoprávnych
vzťahov, ktorých jedným zo základných znakov je, že sa jedná o vzťahy odplatné.

Ďalej žalobca argumentoval, že pokiaľ súd vyhodnotil dohodnuté zmluvné podmienky tak, že splatnosť
plnenia sa mala viazať na splnenie podmienky, mal skúmať a dôsledne posúdiť, z akých dôvodov k
splneniu takejto podmienky nedošlo. Vzhľadom na to, že k zmareniu podmienky prišlo z dôvodov na
strane žalovaného by potom bolo potrebné konštatovať, že právny úkon sa stal nepodmieneným. Preto

ajvprípade,akbyodvolacísúddospelkrovnakémuzáveru,akosúdprvejinštancieohľadomdojednania
odkladacej podmienky, zastával názor, že podľa § 36 ods. 3 OZ, by sa mal právny úkon posúdiť ako
nepodmienený.

Žalobca uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný nezačal vykonávať práce preňho, ako ani

pre jeho zákazníka z dôvodov na vlastnej strane a to, že nespravil skúšky, lebo „ho neposlúchali ruky“,
nezostával dlhšie na kurze, aby si osvojil zváračskú techniku a zároveň s ním bol zákazník nespokojný.
Tieto skutočnosti nerozporoval ani sám žalovaný.

Žalobca mal za to, že je potrebné prihliadnuť aj na obchodné zvyklosti, súd prvej inštancie konštatoval

uzavretie zmluvy, splnenie plnenia zo strany žalobcu, v podstate aj zavinené nesplnenie zmluvných
podmienok zo strany žalovaného, avšak napriek tomu konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na
plnenie. Teda súd pripustil možnosť, že napriek tomu, že zmluvné podmienky boli zo strany žalobcu
splnené, nikdy nenastane splatnosť dohodnutého plnenia, čo žalobca považuje za neakceptovateľné,
odporujúce nielen bežným obchodným zvyklostiam, ale aj dobrým mravom.

Žalovaný sa k veci nevyjadril.5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako
„odvolací súd“) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote (§ 359 a § 362 ods. 1 veta prvá CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

7.Podľa§151ods.2CSP,akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
8. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

9. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
10. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

11. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
12. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
13. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
15. Podľa § 391 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy
veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť
zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo rozhodnutie

zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu
vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má
súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
16. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania žalobcu, ktoré majú vplyv na

rozhodnutie vo veci.
17. Predmetom sporu je uplatnený nárok žalobcom voči žalovanému z titulu neuhradenej faktúry č.
190100118 zo dňa 10.10.2019, vystavenej na sumu vo výške 1 339,90 eura, so splatnosťou 09.11.2019
a to za absolvovanie zváračského tréningu/kurz žalovaným.
18. V konaní nebolo sporné, že žalovaný na základe zabezpečenia žalobcom absolvoval zváračský

tréning/kurz a skúšky v zváračskej škole v Nemeckej spolkovej republike.
19. V konaní bolo sporné, či sa sporové strany ústne dohodli, že zabezpečenie žalobcom účasti
žalovaného na zváračskom tréningu/kurze s udelením certifikátu bude odplatné t. j., či žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi cenu za dodanie tohto predmetu plnenia.
20. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil obsah zmluvy v časti

splatnosti ceny za žalobcom poskytnuté plnenie, kde priznal, že mal vôľu poskytnúť žalovanému ako
určitý benefit odklad splatnosti poskytnutého plnenia tak, že plnenie bude fakturované a následne
započítané až oproti odmene žalovaného za práce, ktoré mal pre žalobcu (jeho zákazníka) vykonávať,
no nemožno konštatovať, že by toto dojednanie bolo dohodnuté ako podmienka pre nastúpenie
splatnosti plnenia a že v prípade, že žalovaný na práce nenastúpi z akéhokoľvek dôvodu, splatnosť

plnenia nikdy nenastane, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku neuviedol, na základe akého skutkového stavu dospel k vyslovenému právnemu záveru v
napadnutom rozsudku a to, že v danom prípade žalovanému nevznikla povinnosť plnenia ceny za
absolvovanie zváračského tréningu/ kurzu, pretože nenastala podmienka, na ktorú sa toto plnenievzťahovalo a to vykonávanie prác žalovaným pre žalobcu (jeho zákazníka) a z tohto dôvodu žalovanému
v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok zatiaľ nevznikla povinnosť voči žalobcovi úhrady ceny
za zváračský tréning/kurz. Odvolací súd poukazuje na to, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmý

myšlienkový postup súdu prvej inštancie pri vyslovení vyššie uvedeného právneho záveru a to, že
keďže na strane žalovaného nenastala podmienka a to vykonávanie práce pre žalobcu (jeho zákazníka),
v dôsledku čoho na strane žalobcu nenastala podmienka vzniku jeho nároku voči žalovanému na
zaplatenie ceny za jeho účasť na zváračskom tréningu/kurze, keďže cena za tréning/kurz mala byť podľa
názoru súdu započítaná až oproti odmene za vykonanú prácu žalovaným pre žalobcu (jeho zákazníka).

Taktiež nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych dôkazov hodnotených jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola dohodnutá v ústnej forme
odplatná zmluva, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní mal za dostatočne
preukázané, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol odplatný.
21. Odvolací súd sa nezaoberal ostatnými odvolacími námietkami žalobcu vzhľadom na to, že
procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k naplneniu zrušovacieho dôvodu podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP, v zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.
22. Vzhľadom na nedostatky v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno napraviť v konaní pred

odvolacím súdom, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď mu
uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a tým aj možnosť v
odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre
ktoré návrhu nevyhovel. Nezahrnutie otázky, na ktorú bolo potrebné odpovedať, ako aj nedostatočná

odpoveď, predstavujú odklon od ideálneho odôvodnenia a znižujú presvedčivosť súdneho rozhodnutia
ako takého. Ak však v rozhodnutí absentuje odôvodnenie skutočností, na ktorých súd založil svoje
rozhodnutie, tento nedostatok dosahuje značnú intenzitu a predstavuje tak porušenie práva na
spravodlivý proces v podobe nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Povinnosť súdov svoje rozhodnutia
odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny

a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie
strán sporu, že súd sa ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených
rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia
predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo

do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj
skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu,
na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci.
Porušenie práva strany sporu na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa
o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo

a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z
odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý
podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal
správny pri náležitom odôvodnení, neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie nahrádzať.

23. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na spravodlivý súdny proces je poukázané vo
viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky. (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 110/07).
Podobne v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 Ústavný súd SR uviedol: „Otázka, či súd nevyhovel požiadavke
odôvodneniavyplývajúcejzčl.6ods.1dohovoru,môžebyťzodpovedanáibasprihliadnutímnaokolnosti
prípadu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m.
m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné.“ (IV. ÚS 14/07) „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. suplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. aj rozhodnutia ÚS SR - IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú

tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne,
ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a

hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečenie toho, aby sa zisťovanie skutkového (skutočného)
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou sporu
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP a I. ÚS 350/08).
24. Na základe uvedeného, odvolací súd závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku

vyhodnotil za predčasné a odôvodnenie súdu prvej inštancie s poukazom na uvedené súvislosti za
nepreskúmateľné v rozpore s § 220 ods. 2 CSP.
25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom tak odňal žalobcovi
právo na spravodlivý súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, z ktorého obsahu musí byť zrejmé, ako sa vysporiadal s podstatnými

skutočnosťami dôležitými pre jeho rozhodnutie.
26. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že mu v takomto prípade neprináleží svojim rozhodnutím
nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko by bolo stranám sporu odoprené
právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj
možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením

skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel
od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul vôbec
zaoberať.Posúdeniepodstatyvecivrámcidvojinštančnéhosúdnehokonaniajerovnakosúčasťoupráva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

27. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci,
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán sporu, avšak vo všetkých svojich častiach musí
zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku,
významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska
preskúmateľnosti zákonnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku.

28. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
29. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a podľa § 391

ods. 1 CSP rozhodol o vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
30. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní o veci meritórne rozhodnúť a svoje rozhodnutie
riadne odôvodniť, pričom sa bude opätovne zaoberať posúdením sporných a nesporných otázok v
konaní v kontexte procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného v nadväznosti na vykonané
dôkazy, ktoré majú podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu a to najmä týkajúcich sa

spornej otázky, či sa sporové strany dohodli na uzatvorení nepomenovanej zmluvy v ústnej forme s
dojednaným predmetom plnenia - zabezpečenie žalobcom žalovanému účasť na zváračskom tréningu/
kurze a na cene za dodanie tohto predmetu plnenia a následne s poukazom na skutkové tvrdenia
sporových strán v konaní a nimi predložené dôkazy, súd prvej inštancie tieto dôkazy riadne vyhodnotí
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a to vo vzťahu ku všetkým sporným otázkam. Z odôvodnenia

nového rozhodnutia pritom musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a
jednotlivé dôkazy predložené stranami sporu o každej rozhodujúcej otázke a akými úvahami sa riadil a
aké z nich vyvodil skutkové a právne závery. Súd prvej inštancie nové rozhodnutie riadne a zrozumiteľne
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo preskúmateľné.31. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení
napadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď svoje rozhodnutie riadnym a
preskúmateľným spôsobom neodôvodnil, čím naplnil dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia

podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
32. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom
rozhodnutí o veci.
33. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).