Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201744
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722201744.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX B., zastúpeného Mgr. Radovanom Muzikom, advokátom so sídlom AK Štúrova 30,
066 01 Humenné, proti žalovanému: AGRO-LENT s.r.o., so sídlom 080 01 Malý Šariš 189, IČO: 31 403
123, zastúpenému: LawFactory advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Protifašistických bojovníkov 11,
040 01 Košice, IČO: 44 698 054, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 11Cpr/13/2023-274 zo dňa 02.10.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku III. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:
,,I. Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 18.1.2022
je neplatné.
II. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 14.2.2022
zamieta.

III. Strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vo vzťahu k druhej výpovedi zo dňa
14.2.2022 odvolací súd konštatoval, že bola splnená podmienka jej doručenia žalobcovi dňa 15.2.2022 a
námietky žalobcu ohľadom nedôveryhodnosti svedkov a možnej úpravy internej emailovej komunikácie
žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s vysvetlením
záveru odvolacieho súdu o doručení druhej výpovede žalobcovi dňa 15.2.2022, ktorý je obsiahnutý v

bodoch 35-40. Dodal, že všetci svedkovia boli poučení o trestných následkoch krivej výpovede, navyše
ich výpovede boli zhodné a preto nemal dôvod ich spochybňovať, nakoľko nepriamo ich potvrdzuje
aj interná emailová komunikácia žalovaného. Konkrétne ide o email vedúcej personálneho oddelenia
A. C. z 15.2.2022 o 8:55 hod. adresovaný D. D. o tom, že žalobca odmietol podpísať výpoveď, tiež
email finančného kontrolóra žalovaného E. C., ktorý preposlal scan výpovede zo 14.2.2022 s doložkou
o odopretí jej prevzatia žalobcom konateľovi žalovaného A. B. a to 15.2.2022 o 9:56 hod. a napokon
email konateľa žalovaného A. B. v ten istý deň o 10:03 hod. pod označením B. ukončenie adresovaný

A. C. a D. D.. Napokon aj skutočnosť, že v júni 2022 žalobcovi bolo vyplatené aj odstupné, ktoré
nepochybne prevzal, nevysvetľuje jeho nevrátenie, pokiaľ by žalobca vedel len o prvej výpovedi, ktorá
bez akýchkoľvek pochybností bola neplatná. Teda ak by bol žalobca presvedčený, že jeho pracovnýpomer stále trvá, keďže jeho prvá výpoveď bola neodškriepiteľne neplatná, potom je možné očakávať,
že odstupné žalovanému vráti, čo sa však nestalo.
Súd prvej inštancie teda vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovi bola výpoveď z pracovného pomeru

zo dňa 14.2.2022 doručená 15.2.2022 s poukazom na § 38 ods. 4 poslednú vetu Zákonníka práce.
Znamená to, že výpovedná lehota uplynula 31.5.2022 a prekluzívna lehota na podanie žaloby
uplynula 31.7.2022. Žalobca podal žalobu o neplatnosť tejto výpovede až podaním doručeným súdu
18.8.2022, teda oneskorene. Konštatoval, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty právo podať žalobu
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zaniklo a to aj v prípade, ak by zamestnanec bol počas nej

práceneschopný. Uvedená lehota je hmotnoprávna, čo znamená, že v posledný deň lehoty musí byť
žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu. Navyše ide o prekluzívnu
lehotu, ktorej účelom je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali
svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej
neistote po časovo neprimeranú dobu.
Žalobca teda podal žalobu o neplatnosť druhej výpovede oneskorene a preto súdu nezostávalo nič iné

než túto žalobu zamietnuť. Keďže žalobcovi zaniklo právo na podanie tejto žaloby a to aj v prípade, ak by
existoval dôvod neplatnosti tejto výpovede, súd prvej inštancie nevidel dôvod pre skúmanie existencie
výpovedného dôvodu v oboch výpovediach. Pri prvej výpovedi totiž súd vyslovil jej neplatnosť z iného
dôvodu a teda nie je potrebné navyše zaoberať sa existenciou uplatneného výpovedného dôvodu a
pri druhej výpovedi, ak súd zamietol žalobu ako oneskorene podanú po uplynutí prekluzívnej lehoty,

taktiež niet dôvodu pre posudzovanie a preukazovanie existencie výpovedného dôvodu. Súd prvej
inštancie pritom poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/660/2009
z 27.7.2010 a 21Cdo/3016/2005 zo dňa 11.5.2006.
Prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca reagoval na rozhodnutie odvolacieho súdu písomným
vyjadrením, ktoré sa v podstate zhodovalo s tým, čo uviedol v replike na vyjadrenie žalovaného. V tomto

vyjadrení žalobca vyslovil názor, že ak je pracovný pomer skončený viacerými výpoveďami z toho istého
dôvodu, nie je spravodlivé žiadať od zamestnanca, aby napadol včas platnosť každej výpovede a v
poradí druhá výpoveď je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom a s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu ak zamestnávateľ počas plynutia výpovednej
doby prvej výpovede si uvedomí, že je neplatná, avšak nedôjde k jej platnému odvolaniu so súhlasom

zamestnanca, nemôže dať zamestnancovi z toho istého dôvodu počas platnosti prvej výpovede
novú výpoveď a ak zamestnanec napadol na súde platnosť prvej výpovede, môže zamestnávateľ
až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o vyslovení neplatnosti prvej výpovede dať zamestnancovi
ďalšiu výpoveď z toho istého dôvodu. S týmto názorom sa však súd prvej inštancie nestotožnil. Ak
zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď a následne si uvedomí, že táto výpoveď je z nejakého

dôvodu neplatná, nič mu nebráni podať z toho istého dôvodu novú výpoveď po odstránení dôvodu jej
neplatnosti (napr. v dôsledku nejakého formálneho nedostatku pri prvej výpovedi spôsobujúceho jej
neplatnosť vrátane doručenia výpovede v ochrannej dobe ako v tomto prípade). Je absurdný názor
žalobcu, že by zamestnávateľ mohol podať novú výpoveď z toho istého dôvodu až po právoplatnom
ukončení súdneho sporu, ak by súd určil neplatnosť pôvodnej výpovede. Navyše v prípade výpovede

pre porušenie pracovných povinností môže zamestnávateľ podal výpoveď len v lehote 2 mesiacov
odkedy sa dozvedel o porušení pracovnej disciplíny a v objektívnej jednoročnej lehote odo dňa vzniku
dôvodu výpovede. Pri názore žalobcu by zamestnávateľ už nemal možnosť dať zamestnancovi pre to
istéporušeniepracovnýchpovinnostínovúvýpoveď.Názoržalobcunevyplývazožiadnejprávnejúpravy.
Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/278/2007, súdy v ňom riešili celkom

iný prípad, keď zamestnávateľ dal zamestnancovi v ten istý deň dve výpovede s tým istým dátumom
pre to isté porušenie pracovných povinností a to podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a rozdiel
bol len v tom, že v jednej výpovedi uviedol, že išlo o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a v
druhej bolo uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odhliadnuc od toho, že v tomto spore ide o
odlišnú situáciu, keďže žalovaný doručil výpoveď žalobcovi počas jeho PN, o ktorej v tom čase nevedel

a z toho dôvodu spracoval druhú výpoveď s iným dátumom, hoci z toho istého dôvodu, ale zároveň
v tejto druhej výpovedi uviedol aj to, že na prvú výpoveď sa neprihliada, pretože nemá žiadne právne
účinky vzhľadom na jej doručenie v ochrannej dobe, nič to nemení na závere, že aj druhá výpoveď sa
považuje za platný právny úkon, pokiaľ sa jej neplatnosti žalobca nedovolá v zákonom stanovenej lehote
podľa § 77 Zákonníka práce, pretože sa nejedná o žiadny paakt ako uviedol žalobca a rozhodne nie je

daný ani dôvod pre jej posúdenie ako absolútne neplatného právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Napokon ani v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR neuviedol, že nie je potrebné
podať žalobu o neplatnosť výpovede pri oboch posudzovaných výpovediach.Na záver súd prvej inštancie dodal, že v zmysle pokynu odvolacieho súdu zabezpečil aj rozhodnutie o
organizačnýchzmenách,ktoréboloprijaténazasadnutíštatutárnehoorgánužalovanéhodňa12.1.2022,
ktorým rozhodol o zrušení pracovného miesta výkonného riaditeľa s účinnosťou ku dňu 30.4.2022 v

dôsledku zníženia počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce a šetrenia nákladov
a schválil nový organizačný poriadok bez funkcie výkonného riaditeľa. Pre úplnosť súd prvej inštancie
dodal, že na dotaz súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že nezistil iný dôvod pre neplatnosť výpovede
zo dňa 14.2.2022 než ten, ktorý uviedol vo svojich písomných podaniach.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ako ,,CSP“). Konštatoval, že predmetom
sporu boli neplatnosti dvoch výpovedí z pracovného pomeru, ktoré uplatnil žalobca, pričom žalovaný
žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a keďže súd vyhovel len žalobe o neplatnosť jednej výpovede,
znamená to, že obe strany sporu mali v tomto spore rovnaký úspech a preto nárok na náhradu trov
konania im nevznikol.

4.ProtitomutorozsudkuvrozsahuvýrokovII.aIII.podalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca
z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Žalobca trval na jeho námietkach, že sa v prípade mailov jedná o internú komunikáciu v rámci
organizačnej štruktúry žalovaného, ktorá sa dá bez problémov upravovať a meniť a že ešte viac to platí

pre sken dokumentu (jednoducho sa dá zmeniť v programe acrobat reader) – súd nemôže v 21. storočí
pripustiť takýto dôkaz – dátum odoslania mailu resp. vzniku dokumentu dokáže to upraviť 6 ročné dieťa –
pre správcu internej siete to nie je žiadny problém a nedá sa to spätne dokázať. Preto nenavrhol žiadny
dôkaz. Je to podobne ľahké ako upraviť dátum na fotke. Súdy nemôžu akceptovať takýto druh dôkazov.
Dnesexistujúprogramyaaplikácienaúpravusmsakosmseditor,pomocouktorýchdokážetezmeniťtext

poslanej resp. doručenej sms. V dnešnej dobe takéto dôkazy nemôžu byť prípustné v súdnom konaní.
Súdu predložili zmenený dokument – rozsudok OSPP so zmenenými vlastnosťami pomocou programu
acrobar reader, kde je dátum vytvorenia dokumentu 6.7.1999 a potom zmenený na 6.7.2035 (obidva
dátumy sú nereálne). Vlastnosti rozsudku zmenil on sám, je to úplne jednoduché. Na internete existuje
množstvo aplikácií na zmenu dátumu vytvorenie dokumentu napr. FileDate Changer, ako aj návody ako

to urobiť.
Žalobca poukázal na ďalšie dôvody, pre ktoré žalobca neodmietol prijatie dokumentu Výpoveď zo
14.2.2022. Žalobca prezentoval svoju verziu rokovaní o skončení pracovného pomeru v r. 2021 s p. F.
vo svojom vyjadrení vo veci. Cit: .„Dôvody, pre ktoré môj klient neodmietol prijatie dokumentu Výpoveď
zo 14.2.2022:

a- Po skúsenosti z r. 2021 so žalovaným (viď. nižšie bod b) môj klient vie, že ak by aj odmietol prijatie
výpovede na jej doručenie resp. na samotný fakt výpovede by to nemalo žiadny vplyv – malo by to jedine
negatívny dôsledok pre neho, keďže by nevedel, čo sa v dokumente, ktorý odmietol prevziať nachádza
a stratil by reálne možnosť sa brániť
b- dňa 19.1.2021 sa konalo v sídle žalovaného stretnutie, na ktorom sa zúčastnili žalobca a za

žalovaného p. B. F.. Predmetom stretnutia bolo prerokovania Dohody o skončení pracovného pomeru.
Môj klient odmietol uzatvorenie dohody nakoľko nesúhlasil s jej podmienkami. B. F. ihneď potom ako
môj klient definitívne odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru zavolal do kancelárie :
- p. A. G. a
- p. E. H.

ako svedkov a v ich prítomnosti môjmu klientovi oznámil, že nakoľko odmietol podpísať dohodu o
skončení pracovného pomeru (návrh dohody držal v jednej ruke a ukázal ju prítomným), tak mi pred
svedkami doručuje dokument (ktorý držal v druhej ruke) a následne pred svedkami nahlas prečítal text
tohto dokumentu. Prevzatie tohto dokumentu môj klient pred svedkami odmietol podpísať z dôvodu, že
bol PN – výslovne to pred svedkami povedal a z dôvodu, že mu tento dokument nebol poskytnutý pánom

F. ani na nahliadnutie, vôbec mu ho nedal do ruky. Následne potom tento dokument podpísali svedkovia
p. G. a p. H.. Tento dokument nebol môjmu klientovi poskytnutý ani k nahliadnutiu a to ani potom ako
bol nahlas pánom F. prečítaný a svedkami popísaný.
Môj klient požiadal hneď ten istý deň 19.1.2021 zamestnávateľa, aby mu tento dokument poskytli.
Na žiadosť môjho klienta odpovedal žalovaný listom z 21.1.2021, v ktorom oznámil môjmu klientovi, že

predmetnýdokumentmámôjklientpovažovaťzabezpredmetnýaodmietlihomôjmuklientoviposkytnúť.
Môj klient nato poslal žalovanému opakovanú žiadosť, v ktorej opakovane žiadal o doručenie
predmetnéhodokumentu,vktorejokreminéhožalovanéhoupozornilnato,žePNč.I.zodňa14.01.2021mu bola ako zamestnávateľovi oznámená a doručená dňa 15.01.2021 a nie ako uvádza vo svojom liste
– dodatočne dňa 19.01.2021. Zamestnávateľ mal teda vedomosť o PN môjho klienta od 15.01.2021.
Na žiadosť môjho klienta odpovedal žalovaný listom z 22.2.2021, v ktorom oznámil môjmu klientovi, že

má dokument, ktorý žiada považovať za bezpredmetný, že je vzhľadom k PN neplatný a bol skartovaný.
Na základe vyššie uvedeného je z konania môjho klienta zrejmé, že aj keď na stretnutí dňa 19.1.2021
odmietol potvrdiť svojim podpisom prijatie dokumentu (zrejme výpovede) z dôvodu, že bol PN a z
dôvodu, že mu ho nechceli poskytnúť ani k nahliadnutiu (B. F. mu ho odmietol dať aj potom ako
bol podpísaný svedkami), tak konal tak, aby si zabezpečil predmetný dokument t. j. toho istého dňa

t. j. 19.1.2021 požiadal písomne zamestnávateľa, aby mu predmetný dokument poskytol. Zo strany
zamestnávateľa mu nebol tento dokument protiprávne poskytnutý a to ani na opakovanú žiadosť môjho
klienta.
Na základe vyššie uvedeného by môj klient po skúsenosti z 19.1.2021 určite neodmietol prijatie
dokumentu Výpovede z 14.2.2022 na stretnutí zo dňa 15.2.2022, keďže vedel, že by sa k tomuto
dokumentu už nedostal – zamestnávateľ by mu ho už nedal k dispozícii.

V neposlednom rade, ak by môj klient odmietol prijatie Výpovede z 14.2.2022 ako tvrdí žalovaný
vo vyjadrení k žalobe, tak by následne určite písomne požiadal zamestnávateľa o poskytnutie tohto
dokumentu, aby ho mal k dispozícii rovnako ako v r. 2021.“ Na uvedených dôvodoch žalobca trvá,
pričom súd prvej inštancie sa k nim vôbec nevyjadril.
Ďalej žalobca poukázal na rozpory vo výpovediach svedkov. B. F. tvrdí, že ako prvý bol na stretnutí

15.2.2022 doručovaný žalobcovi dokument Výpoveď z 14.2.2022, ktorú odmietol prevziať a následne
mu doručil Homeoffice, ktorý už žalobca podpísal. Už to je nelogické – najprv sa doručuje výpoveď trvá
to dokopy asi 10 minút - vznikne určite napätá a nepríjemná situácia – a potom akoby sa nechumelilo
žalobca v pohode podpíše ďalší dokument, hoci prvý dokument odmietol podpísať. Takému priebehu sa
nedá uveriť. B. B. tvrdí, že najprv bol doručovaný Homeoffice a až potom výpoveď z 14.2.2022. B. H.

tvrdí, že bol iba pri doručovaní výpovede z 14.2.2022. Svedkovia sa nezhodli na odpovedi na kľúčovú
otázku, ktorý dokument bol doručovaný ako prvý – F. a B. vypovedajú úplný opak a H. vypovedá v
rozporesvýpoveďouvšetkýchvrátamežalobcu,ktorítvrdia,žebolnacelomstretnutí.Vakomporadíboli
doručované dokumenty? V prípade, ak bol najprv doručovaný homeofice je to nelogické. Prečo nebola
najprv doručovaná výpoveď, ktorej sa homeofice bezprostredne týka. Je narušená dôveryhodnosť

svedkov. Poukázal na jeho vyjadrenie vo veci samej ohľadom dôveryhodnosti svedkov. Súd prvej
inštancie sa jeho námietkami nezaoberal.
Odvolateľ ďalej uviedol, že vôbec nerozumie argumentu súdu prvej inštancie v bode 34 odôvodnenia,
ktorý ho použil na podporu svojho tvrdenia, že výpoveď z 14.2.2022 bola žalobcovi riadne doručená.
Žalobca nemal o výpovedi zo 14.2.2022 v čase vyplatenia odstupného žiadnu vedomosť. O existencii

tejto výpovede sa dozvedel až vtedy, keď mu bolo súdom doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe.
Žalobca bol presvedčený, že mu žalovaný vypláca odstupné v súvislosti s výpoveďou č.l. z 18.1.2022.
O neplatnosti výpovede môže rozhodnúť jedine súd, t.j. žalovaný správne postupoval, keď vyplatil
žalobcovi po skončení výpovednej doby odstupné a - žalobca správne postupoval, keď toto odstupné
prijal.Ažvprípade,akbysúdvyslovilneplatnosťobidvochvýpovedí,t.j.pracovnýpomermedzižalobcom

a žalovaným by naďalej trval, tak by žalobca určite žalovanému vrátil vyplatené odstupné, ale až potom,
ako by takýto rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť, skôr určite nie. Zo skutočnosti, že žalobca
nevrátil žalovanému riadne vyplatené odstupné určite nevyplýva záver, že výpoveď zo 14.2.2022 bola
žalobcovi riadne doručená – a to ani nepriamo. Na základe vyššie uvedeného fakt, že žalobca prijal
riadne vyplatené odstupné a že ho žalovanému nevrátil je úplne irelevantný, súd ho na podporu svojho

tvrdenia nemal použiť, t.j. rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné.
Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca podal žalobu o neplatnosť tejto
výpovede až podaním doručeným súdu 18.8.2022, teda oneskorene, keď vychádzal zo skutočnosti,
že žalobcovi bola výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.2.2022 doručená 15.2.2022 s poukazom
na § 38 ods. 4 poslednú vetu Zákonníka práce. Súd úplne prevzal argumentáciu žalovaného v tomto

bode a jeho námietkami uvedenými vo vyjadrení zo 17.8.2022 sa vôbec nezaoberal. V tomto vyjadrení
žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/278/2007, podľa ktorého logickým
záverom ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je, že jediný pracovný pomer je možné skončiť len
na základe jedinej výpovede a druhá z výpovedí už nemôže vyvolať ňou sledovaný cieľ - právny účinok,
ktorým je skončenie pracovného pomeru po uplynutí výpovednej doby, pretože doručením výpovede

už jej právne účinky nastali. V písomnej výpovedi uvedený dôvod výpovede nemôže zamestnávateľ
dodatočne meniť § 61 ods. 2 ZP. O dokumente Výpoveď z 14.2.2022 a jeho plným znením a obsahom
sa žalobca podľa jeho vyjadrenia prvýkrát dozvedel až z vyjadrenia žalovaného z 2.8.2022. Na základe
vyššie uvedeného, keďže Výpoveď zo dňa 14.2.2022 nebola žalobcovi riadne doručená, nemohol sa onej dozvedieť a nemohol ju ani napadnúť na súde. V prípade, ak je pracovný pomer skončený viacerými
výpoveďami z toho istého dôvodu, nie je spravodlivé žiadať od zamestnanca, aby napadol každý takýto
právny úkon, ktorým bol jeho pracovný pomer možno ukončený. V prípade nedošlo podľa § 61 ods.

4 ZP k písomnému ani ústnemu odvolaniu výpovede zo dňa 18.01.2022 zo strany zamestnávateľa s
písomným alebo ústnym súhlasom zamestnanca. Žalobca tvrdí, že nevyjadril súhlas (ani písomne a ani
ústne) s odvolaním výpovede zo dňa 18.1.2022 a nebolo ani právoplatne skončené toto konanie, tak sa
výpoveď zo dňa 18.1.2022 považuje za platnú a za platnú sa považovala aj dňa 15.2.2022.
To znamená, že relatívne neplatný právny úkon (Výpoveď zo dňa 18.1.2022) spôsobuje následky,

akoby bol platný, ak nebol zbavený predmetných následkov. Právnych následkov môže byť zbavený
rozhodnutím súdu alebo tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za neplatný. Na základe
vyššie uvedeného sa výpoveď zo dňa 18.1.2022 považovala za platnú aj dňa 15.2.2022.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2000, ktorý je podľa žalobcu aplikovateľný
aj na tento prípad, keďže Výpoveď z 14.2.2022 v čase 14.2.2022, 15.2.2022 neexistovala a bola
žalovaným pripravená neskôr.

Ďalej v žiadnom prípade žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie vyjadrenom v bodoch 39
a 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku a v plnej miere sa pridržiava názoru, ktorý prezentoval vo
vyjadrení z 18.9.2024 a v doplnení z 23.9.2024, podľa ktorého v prípade, ak je pracovný pomer skončený
viacerýmivýpoveďamiztohoistéhodôvodu(akovjehoprípadejevýpoveď1.danázidentickéhodôvodu
– nadbytočnosť ako výpoveď 2.) nie je spravodlivé žiadať od zamestnanca, aby napadol včas platnosť

každej takejto výpovede na súde. Podľa názoru žalobcu je zamestnanec povinný žalobou napadnúť
platnosť iba prvej z výpovedí, ktoré mu boli dané z rovnakého dôvodu - ostatné výpovede zamestnanec
už nemusí napádať žalobou (samostatnou žalobou každú takú výpoveď) – stačí, ak žalobou napadne
prvú výpoveď – a to z dôvodu, že v prípade takýchto opakovaných výpovedí daných z rovnakého
dôvodu sa síce jedná o rôzne dokumenty (majú rozdielny dátum), ale jedná sa vždy o ten istý, identický

právnyúkon–výpoveďzamestnávateľadanázamestnancovizpracovnéhopomeru(uvšetkýchtakýchto
výpovedí ide vždy o rovnakú výpoveď z rovnakého dôvodu iba dátum je rozdielny, t.j. ide vždy o rovnaký
právny úkon ako je výpoveď č. 1). Keďže v prípade takýchto výpovedí sa jedná o identické právne
úkony, tak nemožno od zamestnanca ako od slabšej strany spravodlivo požadovať, aby napádal žalobou
platnosť všetkých takýchto výpovedí.

V prípade, ak žalobca podal včas žalobu o neplatnosť výpovede č.l. z 18.1.2022, tak prakticky napadol
aj platnosť výpovede z 14.2.2022, keďže sa síce jedná o rôzne dokumenty ide o identické právne
úkony. V jeho prípade by mal súd vysloviť neplatnosť prvej výpovede z 18.1.2022 z dôvodu, že bola
doručená počas ochrannej doby. Vysloviť ex offo aj neplatnosť ďalšej výpovede zo 14.2.2022 z dôvodu,
že keďže prvá výpoveď nebola platne odvolaná, tak zamestnávateľ nemohol dať platne zamestnancovi

výpoveď zo 14.2.2022 z rovnakého dôvodu (nadbytočnosť) ako výpoveď z 18.1.2022 (bližšie dôvodom
neplatnosti výpovede č. 2 je fakt, že zamestnávateľ môže ukončiť pracovný pomer so zamestnancom
z určitého konkrétneho dôvodu (napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z 12.1.2022)
iba raz (zamestnávateľ má iba jeden pokus – môže dať zamestnancovi z jedného dôvodu iba jednu
výpoveď, t.j. nemôže dôvod výpovede použiť opakovane - nemôže z jedného dôvodu dať platne viac

výpovedí) a v prípade, ak neukončí zamestnávateľ pracovný pomer so zamestnancom platne (výpoveď
č. 1 je neplatná), tak zamestnávateľ nemôže dať z toho istého dôvodu – (rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačnej zmene z 12.1.2022), počas platnosti v výpovede č. 1, t.j. ak nie je výpoveď č. 1 odvolaná,
zamestnancovi novú výpoveď č. 2.)
Podľa názoru žalobcu je názor súdu uvedený v bode 40 rozsudku v priamom rozpore v ustanovením § 61

ods. 4 ZP a v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie nielenže nie je na odvolanie
výpovede č. 1 potrebný súhlas zamestnanca, ale nie je potrebné ani samotné odvolanie výpovede č. 1
ako podmienka dania novej výpovede č. 2 z toho istého dôvodu ako mala výpoveď č. 1.
Na základe vyššie uvedeného je v tomto prípade potrebné vyriešiť 2 otázky: 1. Môže dať zamestnávateľ
zamestnancovi v prípade, ak: - dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď č. 1 (rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačnej zmene z 12.1.2022) a - zamestnávateľ si počas plynutia výpovednej
doby výpovede č. 1 uvedomí, že dal zamestnancovi neplatnú výpoveď č. 1 (doručená v ochrannej dobe)
a - ak nedôjde dohodou strán k platnému odvolaniu výpovede č. 1, novú výpoveď č. 2 z toho istého
dôvodu ako výpoveď č. 1 (rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z 12.1.2022)?
Podľa názoru žalobcu je odpoveď na vyššie uvedené otázky nasl.: 1. Zamestnávateľ v prípade, ak:

dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď č. 1 (rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej
zmene z 12.1.2022) a si zamestnávateľ počas plynutia výpovednej doby výpovede č. 1 uvedomí, že
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď č. 1 (doručená v ochrannej dobe) a ak nedôjde dohodou strán kplatnému odvolaniu výpovede č. 1: nemôže dať zamestnancovi novú výpoveď č. 2 z toho istého dôvodu
ako výpoveď č. 1 (rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z 12.1.2022).
V prípade, ak dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď č. 1 bez toho, aby došlo k platnému odvolaniu

výpovede č. 1, dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď č. 2 z rovnakého dôvodu ako výpoveď č. 1,
tak zamestnanec nie je povinný žalobou napadnúť platnosť výpovede č. 1 a aj výpovede č. 2 alebo stačí,
ak zamestnanec napadne žalobou platnosť iba výpovede č. 1 a ostatné výpovede, ktoré mu boli dané
zamestnávateľom z rovnakého dôvodu ako výpoveď č. 1 zamestnanec už nemusí napádať žalobou
(samostatnou žalobou každú takú výpoveď). T.j. stačí, ak zamestnanec žalobou napadne iba výpoveď

č. 1 – a to z dôvodu, že v prípade takýchto opakovaných výpovedí daných z rovnakého dôvodu sa síce
jedná o rôzne dokumenty (všetky sú úplne rovnaké ale majú rozdielny dátum), ale jedná sa vždy o ten
istý, identický právny úkon – výpoveď zamestnávateľa daná zamestnávateľovi z pracovného pomeru.
Keďževprípadetakýchtovýpovedísajednáoidenticképrávneúkony,taknemožnoodzamestnancaako
od slabšej strany spravodlivo požadovať, aby napádal žalobou platnosť všetkých takýchto výpovedí. V
takom prípade, ak súd vysloví neplatnosť výpovede č. 1 (je jedno z akého dôvodu), tak v rozsudku ex offo

vysloví aj neplatnosť všetkých ostatných výpovedí, ktoré boli zamestnancovi dané z rovnakého dôvodu
ako výpoveď č. 1 a to z dôvodu, že keďže výpoveď č. 1 nebola platne odvolaná, tak zamestnávateľ
nemohol dať platne zamestnancovi ďalšie výpovede z rovnakého dôvodu ako výpoveď č. 1 – a pracovný
pomer naďalej trvá.
Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu

zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia za celé
konanie (prvostupňového a aj odvolacieho).

5. K odvolaniu podal vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že odvolateľ uvádza argumenty, ktoré už raz odvolací
súd posudzoval alebo neboli predmetom dokazovania.

Odvolateľ argumentuje, že e-mailová komunikácia týkajúca sa informovania o tom, že žalobca odmietol
podpísať doručenie výpovede „sa dá meniť.“ Uvedené už raz vyhodnotil odvolací súd uznesením
22CoPr/1/2024 a v bode 35 uviedol: „Pokiaľ by žalobca myslel námietku manipulácie s emailovým
klientom žalovaného vážne, mohol v konaní navrhnúť výsluch osôb (adresátov a odosielateľov e-mailu),
znalecké skúmanie alebo iné dokazovanie v tomto smere.“ Dátum odopretia prevzatia doručovanej

písomnosti opravený perom na výpovedi č. 2 je bez významu, keďže výpoveď bola vytlačená dňa
14.02.2022 a stretnutie so žalobcom na pracovisku, ktorého existenciu žalobca uznal, sa konalo dňa
15.02.2022. Doručenie Výpovede č 2 a jej odopretie prevzatia žalobcom dosvedčili traja svedkovia na
výsluchu a Okresný súd Poprad v bode 15 rozsudku 19Cpr/10/2022 skonštatoval „Súd nemá dôvod
pochybovať o platnosti výpovede zo dňa 14.2.2022. Žalovaná strana produkovala viacero dôkazov a

bolo to preukázané aj svedeckými výpoveďami, že žalobcovi táto výpoveď doručovaná dňa 15.2.2022
bola, avšak on ju odmietol prevziať.“
Žalobca v odvolaní uvádza domnienky, ktoré v konaní na prvom stupni pred Okresným súdom Poprad
ani Okresným súdom Prešov nepreukázal a ani výsluch žalobcu k uvedeným hypotézam nenavrhol.
Odvolateľ opisuje nejaké udalosti z 19.01.2021, pričom predmetom konania bola výpoveď z 18.01.2022

a 14.02.2022.
Odvolateľ uvádza argumenty týkajúce sa tvrdených rozporov vo výpovediach svedkov ohľadom poradia
doručovaných dokumentov. Uvedené už raz vyhodnotil odvolací súd uznesením 22CoPr/1/2024 a v
bode 36 uviedol: „Nariadenie dovolenky, home office a výpoveď mohli byť predložené v akomkoľvek
poradí. Je prirodzené, že svedkovia si na tento detail viac ako rok po stretnutí nemôžu pamätať, avšak

podstatné je, že všetci traja svedkovia potvrdili doručenie Výpovede z 14.2.2022 žalobcovi, ako vyplýva
z ich výpovedí na pojednávaní konanom dňa 5.4.2023.“ Rovnako tvrdenie o neobjektívnosti svedkov,
už raz vyhodnotil KS Prešov uznesením 22CoPr/1/2024 a v bode 37 uviedol: „Napokon žalobca vo
svojom odvolaní namietal dôveryhodnosť, teda neobjektívnosť svedkov B. F., A. E. B. a F. H. z hľadiska
pozitívneho vzťahu k žalovanému. Ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.“

Ak žalobca tvrdí, že mu bola doručená len výpoveď č. 1 a teda podľa jeho presvedčenia má pracovný
pomer naďalej trvať, potom si ponechal žalovaným vyplatené odstupné bez právneho dôvodu. Žalovaný
vždy tvrdil, že výpoveď č. 1 je pre prevzatie počas PN neplatná a túto neplatnosť skonštatoval vo výroku
I. aj Okresný súd Prešov rozsudkom 11Cpr/13/2023, avšak žalobca si vyplatené odstupné ponechal
a Okresný súd Prešov na túto skutočnosť poukázal pri voľnom hodnotení dôkazov.

Odvolateľ ďalej uvádza argumentáciu založenú na nesprávnom predpoklade a to že výpoveď zo dňa
14.02.2022 nebola žalobcovi doručená a z toho odvodzuje ďalšie závery. To je ale scestná teoretická
úvaha, pretože v prvostupňovom konaní bolo preukázané, že k doručeniu výpovede 14.02.2022
žalobcovi došlo v dôsledku odopretia jej prevzatia na pracovisku dňu 15.02.2022.Žalobca mohol napadnúť aj výpoveď zo dňa 14.02.2022, ak by si prevzal doručovanú písomnosť.
Bezdôvodným neprevzatím doručovanej výpovede nastúpili dôsledky § 38 ods. 4 posledná veta
Zákonníka práce. Zmeškanie prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce si spôsobil žalobca sám.

Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca namieta voči výpovedi zo dňa 14.02.2022 ako dôvod
neplatnosti len jej doručenie na pracovisku, v konaní nevzniesol žiadnu inú právne významnú výhradu
voči výpovedi. Je teda zjavné, že ak by si žalobca výpoveď zo dňa 14.02.2022 na pracovisku dňa
15.022022 prevzal, žiadny relevantný argument neplatnosti výpovede č. 2 by nemal k dispozícii.
Odvolateľom citovaný § 650 českého občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb. ohľadom premlčania nie

je použiteľný, pretože žalobca nebol „ľstivo uvedený do omylu.“ Dôvody jeho procesného neúspechu
sú subjektívne (neprevzal doručovanú písomnosť) a objektívne (neexistuje dôvod neplatnosti výpovede
zo dňa 14.02.2022).
Odvolanie na str. 9 a 10 navrhuje „úpravu petitu žaloby,“ ktorá nie je v odvolacom konaní možná (§
371 CSP). Po druhé poukazuje žalovaný na to, že síce súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca
prekluzívnu lehotu na podanie žaloby voči výpovedi z 14.02.2022 nestihol, avšak v skutočnosti k jej

posudzovaniu došlo na Okresnom súde Poprad aj na Okresnom súde Prešov a to tak z hľadiska
jej doručenia aj z hľadiska hmotnoprávneho (Žalovaný predložil zápisnicu zo zasadnutia konateľov o
organizačnej zmene.)
Na pojednávaní dňa 02.10.2024 „na dotaz súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že nezistil iný
dôvod pre neplatnosť výpovede zo dňa 14.2.2022 než ten ktorý uviedol vo svojich písomných

podaniach“ (citované bod 41 rozsudku OS Prešov 11Cpr/13/2023). Nie je preto jasné, akého ďalšieho
posudzovania výpovede zo dňa 14.2.2022 sa odvolateľ domáha a aké dôvody neplatnosti namieta, keď
už svoju argumentáciu vyčerpal počas konania na dvoch prvoinštančných súdoch.
Pokiaľ žalobca nesúhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom samostatného
posudzovania platnosti či neplatnosti jednotlivých právnych úkonov smerujúcich k skončeniu

pracovného pomeru (bod 40 rozsudku), tak podľa žalovaného tento právny názor je v súlade s ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR (5Cdo/125/2007, 4Cdo/94/2019 a Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp.zn. 2Cdo/195/97, sp.zn. 21Cdo/227/2000, sp.zn. 21Cdo/138/2003). Napokon Krajský súd Prešov sa
aj touto otázkou už raz zaoberal (body 20 a 42 uznesenia 22CoPr/1/2024).
Odvolateľ považuje výpoveď zo dňa 18.01.2022 a výpoveď zo dňa 14.02.2022 za „identický právny

úkon“ (str. 16 odvolania). Uvedené nemôže byť pravdou, už len z dôvodu, že pokým prvú výpoveď
si žalobca prevzal počas PN dňa 03.02.2022, druhú výpoveď odmietol prevziať dňa 15.02.2022 (bez
existencie ochrannej doby), takže ide o samostatné právne úkony, ktoré boli do vlastných rúk žalobcu
doručené za úplne odlišných podmienok a majú preto odlišné právne dôsledky.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a

priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V prejednávanej veci bola predmetom sporu žaloba žalobcu o určenie, že skončenie pracovného

pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 18.1.2022 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
je neplatné, a zároveň o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo
dňa 14.2.2022 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné.

8. V tomto spore súd prvej inštancie (v poradí svojim prvým) rozsudkom č.k. 19Cpr/10/2022-113 zo dňa

05.04.2023 zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu. Krajský súd uznesením č.k. 22CoPr/1/2024-235
z 27.06.2024 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie z dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c). Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie
povinnosť opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby o neplatnosti výpovede z 18.01.2022 a 14.02.2022
v intenciách a záveroch uvedených v odôvodnení zrušujúceho uznesenia. Súd prvej inštancie mal

preskúmať, či bol naplnený v nich uvedený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce pre nadbytočnosť žalobcu ako zamestnanca. V závislostí od záveru, ku ktorému dospeje vo
vzťahu k výpovedi 18.01.2022, mal posúdiť výpoveď ku dňu 14.02.2022. V prípade platnosti výpovedez 18.01.2022, sa už nemal neuplatniť ako právny dôvod zániku tohto pracovného pomeru výpoveď z
14.02.2022.

9. Vo veci opätovne rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11Cpr/13/2023-274 zo dňa 02.10.2024
tak, že vo výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa
18.1.2022 je neplatné, vo výroku II. zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu
výpoveďou zo dňa 14.02.2022 a napokon vo výroku III. vyslovil, že strany sporu nemajú nárok na
náhradu trov konania.

10. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva,
že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu
napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u
rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v
ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa 14.02.2022, ako aj súvisiaci výrok III.
o trovách konania. Keďže výrok I., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

žalovaného zo dňa 18.01.2022 žalobca ani žalovaný odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom
konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

12. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu

odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods.
3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací
súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri
svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli
uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré

by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa
§ 363 CSP.

13. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

15. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

16. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazovnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok

hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

17. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia vychádzajúce z vyjadrení strán sporu, výsluchu svedkov, písomných listín,
emailovej komunikácie, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

18. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaz - internú e-mailovú
komunikáciu na strane žalovaného, ktorá sa dá podľa žalobcu bez problémov upravovať a meniť a že
to platí aj pre sken Výpovede zo 14.02.2022. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že už ju
v totožnom znení vyhodnotil v zrušujúcom uznesení č.k. 22CoPr/1/2024-235 z 27.06.2024 v bode 35
odôvodnenia, keď konštatoval cit: ,,Je zrejmé, že žalovaný mal v tomto konaní o určenie neplatnosti

výpovede zo dňa 14.02.2022 dôkaznú povinnosť preukázať, že žalobcovi doručil na pracovisku do
vlastných rúk výpoveď zo 14.02.2022 a túto dôkaznú povinnosť uniesol prostredníctvom výsluchu troch
svedkov (B. F., A. E. B. a F. H.) a predložením samotného dokumentu Výpoveď zo 14.02.2022 a to
prvého skenu tohto dokumentu („sken_20220215 (2).pdf “), ktorý vznikol 15.02.2022 o 09:55 hod, teda v
deň odopretia prevzatia písomnosti žalobcom. Je potrebné posúdiť tvrdenie žalobcu o zvýraznení číslice

5 v dátume 15.02.2022 vo Výpovedi zo 14.02.2022 vo vzájomnej súvislosti s výsluchom žalobcu a troch
svedkov žalovaného, ktorí zhodne svedčili, že sa na pracovisku stretli práve dňa 15.02.2022. Pokiaľ
by žalobca myslel námietku manipulácie s e-mailovým klientom žalovaného vážne, mohol v konaní
navrhnúť výsluch osôb (adresátov a odosielateľov e-mailu), znalecké skúmanie alebo iné dokazovanie
v tomto smere.“ S uvedenou argumentáciou odvolacieho súdu sa stotožnil súd prvej inštancie v

napadnutom rozsudku, ktorý tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné (bod 34 odôvodnenia).

19. Odvolací súd dodáva, že právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie
a vzťahuje sa rovnako na otázky hmotného i procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo
kasačnú záväznosť, ktorá v žiadnom prípade neznamená zásah do nezávislosti sudcu, definovanej

v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom
odvolacieho súdu nemusí uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení,
z ktorých vychádzal odvolací súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je napríklad
potrebné aplikovať inú právnu normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu sa pripúšťa odchýlenie
od záväzného právneho názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej

otázky, z ktorej odvolací súd vychádzal. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z
27.06.2024, a obzvlášť z jeho pokynu podľa § 391 ods. 3 CSP (bod 52 odôvodnenia) nevyplýva, že by
odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť zopakovať dokazovanie vo vzťahu k dôkazu - internej
e-mailovej komunikáciou na strane žalovaného. Zároveň počas konania pred súdom prvej inštancie
nedošlo k zmene skutkového stavu vo veci, ktorý by odôvodňoval odchýlenie od záväzného právneho

názoru odvolacieho súdu.

20. Navyše sa odvolací súd stotožňuje so žalovaným, že dátum odopretia prevzatia doručovanej
písomnosti opravený perom na výpovedi č. 2 je bez významu, keďže výpoveď bola vytlačená dňa
14.02.2022 a stretnutie so žalobcom na pracovisku, ktorého existenciu žalobca uznal, sa konalo dňa

15.02.2022. Doručenie výpovede č 2 a jej odopretie prevzatia žalobcom dosvedčili traja svedkovia na
výsluchu,akotokonštatovalsúdprvejinštancieužvprvomrozsudkusp.zn.19Cpr/10/2022z05.04.2023
v bode 15 odôvodnenia, že bolo preukázané aj svedeckými výpoveďami, že žalobcovi táto výpoveď
doručovaná dňa 15.2.2022 bola, avšak on ju odmietol prevziať, s čím sa odvolací súd stotožnil.

21. Žalobca v odvolaní opätovne uvádza odvolacie argumenty týkajúce sa vyhodnotenia tvrdených
rozporov vo výpovediach svedkov ohľadom poradia doručovaných dokumentov. Aj vo vzťahu k tejto
odvolacej námietke odvolací súd zaujal stanovisko v bode 36 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
zo dňa 27.04.2016, keď konštatoval: ,,Podľa odvolacieho súdu je to irelevantný detail, keďže poradiedoručovaných dokumentov nemá na platnosť doručenia Výpovede zo dňa 14.2.2022 nijaký vplyv.
Nariadenie dovolenky, home office a výpoveď mohli byť predložené v akomkoľvek poradí. Je prirodzené,
že svedkovia si na tento detail viac ako rok po stretnutí nemôžu pamätať, avšak podstatné je, že

všetci traja svedkovia potvrdili doručenie Výpovede z 14.2.2022 žalobcovi, ako vyplýva z ich výpovedí
na pojednávaní konanom dňa 5.4.2023. Ani v tomto prípade po vrátení veci počas konania pred
súdom prvej inštancie nedošlo k zmene skutkového stavu vo veci, ktorý by odôvodňoval odchýlenie od
záväznéhoprávnehonázoruodvolaciehosúdu.Rovnakoodvolacísúdnepovažovalzadôvodnétvrdenie
o neobjektívnosti svedkov, ako to taktiež vyhodnotil v bode 37 zrušujúceho uznesenia z 27.06.2024.

22. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

23. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach

týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

24.Podľa§38ods.4Zákonníkaprácepovinnosťzamestnávateľaalebozamestnancadoručiťpísomnosť
sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik
vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo
zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

25. Podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno
odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

26. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím

výpovednej doby.

27.Podľa§62ods.3písm.b)Zákonníkaprácevýpovednádobazamestnanca,ktorémujedanávýpoveď
z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu

prácu, je najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia
výpovede trval najmenej päť rokov.

28. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného

kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak
tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia
ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa
ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak

by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.

30. Po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu odvolací súd konštatuje, že nezaznamenal žiadne
pochybenie v právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie, ktorývyhodnotením jednotlivých dôkazov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach dospel k správnemu
právnemu záveru o uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty žalobcovi na podanie žaloby o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 77 Zákonníka práce. Ako správne konštatoval súd

prvej inštancie, výpovedná lehota žalobcovi uplynula po troch mesiacoch od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (15.02.2022), t.j. dňa 31.5.2022 a následne dvojmesačná
prekluzívna lehota na podanie žaloby dňa 31.07.2022. Žalobca podal žalobu o neplatnosť tejto výpovede
až podaním doručeným súdu 18.8.2022, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty. Odvolacia argumentácia
žalobcu uvedená v časti odvolania označenej ako C, „Výpoveď z 14.02.2023 – žaloba po uplynutí

lehoty“, je založená na nepreukázanom predpoklade, že výpoveď zo dňa 14.02.2022 nebola žalobcovi
riadne doručená, a preto sa nemohol o nej dozvedieť a nemohol ju tak napadnúť na súde a následne
z toho odvodzujúcich záverov. Vzhľadom na preukázaný záver o doručení výpovede žalovanému dňa
15.02.2022,odvolacísúdpovažovaltútoargumentáciužalobcuzanedôvodnú.Zatejtodôkaznejsituácie
nie sú ani aplikovateľné závery Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/36/2020.

31. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie o nedôvodnosti názoru žalobcu v konaní, že ak je pracovný pomer
skončený viacerými výpoveďami z toho istého dôvodu (ako v tomto prípade), nie je spravodlivé žiadať
od zamestnanca, aby napadol včas platnosť každej výpovede a v poradí druhá výpoveď je absolútne
neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho

zákonníka vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/278/2007 z 25.11.2008. Podľa
žalobcu ak zamestnávateľ počas plynutia výpovednej doby prvej výpovede si uvedomí, že je neplatná,
avšak nedôjde k jej platnému odvolaniu so súhlasom zamestnanca, nemôže dať zamestnancovi z toho
istéhodôvodupočasplatnostiprvejvýpovedenovúvýpoveďaakzamestnanecnapadolnasúdeplatnosť
prvej výpovede, môže zamestnávateľ až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o vyslovení neplatnosti

prvej výpovede dať zamestnancovi ďalšiu výpoveď z toho istého dôvodu.

32. Odvolací súd prisvedčuje súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalobca svoj právny názor odvíjal od
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/278/2007 z 25.11.2008, súdy v danom pracovnom spore
riešili odlišnú situáciu, ako je posudzovaná v tomto spore. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd

dospel k právnemu záveru, že nepochybne logickým záverom ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka
práce je, že jediný pracovný pomer je možné skončiť len na základe jedinej výpovede a druhá
z výpovedí (i keď doručených súčasne) už nemôže vyvolať ňou sledovaný cieľ - právny účinok, ktorým
je skončenie pracovného pomeru po uplynutí výpovednej doby, pretože doručením výpovede už jej
právne účinky nastali. Takýmto postupom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ zvýšenej miery

právnej ochrany slabšieho článku pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je zamestnanec, zakotvený v
ustanovení § 61 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého súčasne vyplýva, že určitý konkrétny skutok môže
naplniť len jeden určitý dôvod výpovede z pracovného pomeru, nie dva, resp. viacero (dôvod nie je
možné zameniť s iným dôvodom).
Uvedený právny záver najvyšší súd vyvodil zo skutkovej situácie, že zamestnávateľ dal zamestnancovi

v ten istý deň dve výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pričom v jednej z výpovedí
rovnaké dôvody považoval zamestnávateľ za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a v
druhej výpovedi za hrubé (závažné) porušenie pracovnej disciplíny. V tomto spore sa však jedná
situáciu, kedy žalovaný ako zamestnávateľ doručil výpoveď žalobcovi ako zamestnancovi počas jeho
práceneschopnosti, o ktorej žalovaný nevedel, a preto doručil druhú výpoveď žalovanému z toho istého

dôvodu,sinýmdátumom,keďvýslovneuviedol,ženaprvúvýpoveďsaneprihliada,pretoženemážiadne
právne účinky vzhľadom na jej doručenie v ochrannej dobe.

33. Odvolací súd poukazuje na to, že k tejto právnej otázke už čiastočne zaujal stanovisko v bode
36 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia zo dňa 27.04.2016, keď konštatoval, cit.: ,,Odvolateľ považuje

výpoveď zo dňa 18.01.2022 a výpoveď zo dňa 14.02.2022 za „identický právny úkon“ (str. 16 odvolania).
Uvedené nemôže byť pravdou, už len z dôvodu, že pokým prvú výpoveď si žalobca prevzal počas PN
dňa 03.02.2022, druhú výpoveď odmietol prevziať dňa 15.02.2022 (bez existencie ochrannej doby),
takže ide o samostatné právne úkony, ktoré boli do vlastných rúk žalobcu doručené za úplne odlišných
podmienok a majú preto odlišné právne dôsledky“.

34. Zákonník práce a ani iný právny predpis nevylučuje rozviazanie pracovného pomeru viacerými
právnymi úkonmi. Jednotlivé právne úkony je súd povinný posudzovať samostatne, keďže aj samostatne
nastávali ich účinky. Ak skončil pracovný pomer na základe skoršieho právneho úkonu, má to zanásledok,ženeskoršíprávnyúkonorozviazanípracovnéhopomerusaneuplatní(ajkebybolinakplatný)
ako dôvod zániku tohto pracovného vzťahu. Neskorší neplatný právny úkon o rozviazaní pracovného
pomeru nemôže spôsobiť ani pokračovanie pracovného pomeru (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 5Cdo/125/2007 z 30.04.2008).

35. „Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce a ani iného právneho predpisu totiž nevyplýva, že
by skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo
postupne bolo zakázané (R 31/1998). Doručenie výpovede, hoci aj skôr, ako dôjde k uzavretiu

dohody o skončení pracovného pomeru, nevylučuje preto bez ďalšieho slobodu vôle zamestnanca
uzavrieť dohodu z toho istého dôvodu.“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/94/2019
z 26.02.2020).

36. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

38. V odvolacom konaní bol preskúmavaný aj výrok III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP, keď mal za
to, že obe strany mali v spore rovnaký úspech.

39.ÚstavnýsúdvnálezeIII.ÚS475/2018zodňa04.02.2021uviedol,že"Zmyslomnovejprávnejúpravy
Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver
súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v
prípadoch,keďvýškaplneniazáviselaodznaleckéhoposudkualeboúvahysúdu,nemožnoakceptovaťa

takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky".

40. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal úspech v časti žaloby, ktorou sa domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 18.01.2022

a neúspech vo vzťahu k žalobe v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu
výpoveďou žalovaného zo dňa 14.02.2022, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť
v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Napriek tomu podľa názoru odvolací súdu, v tomto pracovnoprávnom
spore nie je namieste celkom bezvýhradne aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP. Náhrada trov konania
v tomto spore nemá klásť dôraz na represívnu, ale na výchovno-užitočnú zložku bez tkzv. zmrazujúceho

účinku (chilling-effect). Nesvedčí efektívnej súdnej ochrane taký výklad jej jednotlivých inštitútov, ktorý
má potenciál odrádzať potenciálnych žalobcov od ich využitia, resp. ich (úspešného) domáhania sa. To
platí aj v prípade, pokiaľ si zamestnanec ako slabšia strana v pracovnoprávnom spore uplatňuje voči
zamestnávateľovi svoje nároky zo Zákonníka práce. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 4
ods. 2 Základných princípov CSP, podľa ktorého ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne

právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít.

41. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenými skutočnosťami. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich
správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie
preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.42. Keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. postupom vyplývajúcim z ustanovenia

§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

43. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania vo vyššie
uvedených intenciách, ako ich uviedol odvolací súd v bodoch 38. až 40. odôvodnenia tohto rozsudku.

Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie
bolo presvedčivé.

44. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).