Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 19, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623200635
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5623200635.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej
(sudkyne spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore veci
žalobkýň: 1/ A. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, C., 2/ D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom C. XXX/X, F. G. a 3/ B. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, C., právne zastúpené:
JUDr. Ing. Marcela Martinkovičová, advokátka, so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, IČO: 50 672

720, proti žalovaným: 1/ F. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXXX, A., právne zastúpený JUDr.
Jurajom Lukáčom, advokátom, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, IČO: 42 421 152 a 2/ I. H.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XX, právne zastúpený JUDr. Adelaide Emilia KUHN, advokátka, so
sídlom Hlavné námestie 36, Kežmarok, IČO: 53 774 108, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po poručiteľoch, o odvolaní žalobkýň 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
4C/10/2023-148 zo dňa 10.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia,
že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, kat.úz. A., a to pozemok parcela registra „E“ parc. č.
2442, orná pôda o výmere 891m2 (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) patrí do dedičstva po nebohých

poručiteľoch B. H., J. H., zomr. XX.X.XXXX a D. H., J. K., zomr. XX.XX.XXXX (ďalej len „právni
predchodcovia žalobcov“). Žalovaným 1/, 2/ voči žalobkyniam priznal plnú náhradu trov konania.
Žalobkyne odôvodňovali svoj nárok tvrdením, že právni predchodcovia žalobkýň nadobudli spornú
nehnuteľnosť na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 9.6.1960 od predávajúcich B. H. (L.) ženatého
s L. H., pričom Okresný národný výbor - odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši dňa 27.05.1964 vydal
rozhodnutie č. 1409/332/64, ktorým schválil prevod medzi uvedenými účastníkmi a privolil prevod

spornej nehnuteľnosti, pričom uvedené rozhodnutie bolo posielané Štátnemu notárstvu v Liptovskom
Mikuláši. Na LV č. XXXX sú však k spornej nehnuteľnosti ako spoluvlastníci evidovaní žalovaní 1/, 2/.
Žalobkyne uviedli, že sporná nehnuteľnosť je od nepamäti v užívaní a vlastníctve prácnych predchodcov
žalobkýň, ktorí túto obhospodarovali. Sporná nehnuteľnosť susedí s nehnuteľnosťami (rodinný dom
súp.č. XXX postavený na parc. registra ,,C“ č. 746 a parcely pozemku registra „E“ č. 2441/3). Sporná
nehnuteľnosť naopak nesusedí so žiadnymi nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalovaných, ale nachádza

sa hneď vedľa parcely registra „C“ parc. č. 746 zastavaná plocha a nádvorie, na ktorej je postavený
rodinný dom žalobkýň súp. č. XXX. Žalobkyne sa dozvedeli o tom, že im sporná nehnuteľnosť nepatrí
počas dedičského konania po B. H. – ich otcovi. Následne boli jednania so žalovaným 2/, ktorý im sľúbil,
žetovyrieši.Vroku2017žalobkynezistili,ženaLVjezapísanýB.H.–nesvojprávnyajehoopatrovníkom
bol I. H., ktorý potom nehnuteľnosť nadobudol.

2. Z výpisu z LV č. XXXX Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre okres Liptovský
Mikuláš,obecakatastrálneúzemieA.malsúdprvejinštanciepreukázané,ževlastníkomparcelyregistra„E“ č. 2442 - orná pôda o výmere 891 m2 je žalovaný 1./ v spoluvlastníckom podiele 1/3-ina a žalovaný
2./ v spoluvlastníckom podiele 2/3-iny. Žalovaný 1./ predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudol od
žalovaného 2./ Kúpnou zmluvou zo dňa 23. 08. 2017, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom

Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor pod V 3478/2017 dňa 28. 08. 2017. Žalovaný 2./ spoluvlastnícky
podiel 1/3-ina nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 169/1998, D/not 40/1998 po
svojej matke - poručiteľke L. H. J. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a 2/3-iny nadobudol
po neb. B. H., nar. XX. XX. XXXX na základe uznesenia o dedičstve sp. zn. 5D/920/2019 zo dňa 29.
04. 2020. Nebohý B. H. spoluvlastnícky podiel 1/3-ina na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol

rozhodnutím o dedičstve č. k. D 543/87-20 zo dňa 28. 04. 1987 a 1/3-inu na základe uznesenia o
dedičstve Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6D/916/2013-28, D/not 4/2014 zo dňa 10. 07. 2014.
Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 09. 06. 1960 mal súd prvej inštancie preukázané, že predávajúci B.
H. L., ženatý s L. H. odpredali právnym predchodcom žalobkýň B. H. a D. H., J. K. stavebný pozemok
zapísaný vo vložke č. 390, parcela č. 2442 za kúpnu cenu 2.000 Kčs - roľa Pastierské o výmere 984
m2. Rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši zo dňa 27. 05.

1964 príslušný orgán privolil k prevodu predmetných nehnuteľností na B. H. s manželkou D., J. K..
Listom zo dňa 05. 06. 1964 právni predchodcovia žalobkýň požiadali Okresný súd Liptovský Mikuláš,
pozemnoknižné oddelenie o vklad vlastníckeho práva. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že k vkladu
vlastníckeho práva nedošlo. Z dedičských rozhodnutí predložených zo strany žalobkýň mal súd prvej
inštancie preukázané, že tieto sú právne nástupkyne po B. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX

a D. H., J. K., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX. Pôvodné dedičské konanie po neb. B. H. sa
viedlo pod sp. zn. D 1669/1995, náhradné dedičské konanie pod sp. zn. 7D 543/2002, dedičské konanie
po neb. matke žalobkýň sa viedlo na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.2D 317/2011 a nebohom bratovi
žalobkýň B. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.
zn. 6D/839/2012.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na citované ust. § 132 ods. 1, § 129 ods. 1,
§ 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úvodom konštatoval zmätočnosť žalobkyňami
formulovaného rozsudočného návrhu. Bolo preukázané, že otec žalobkýň B. H. predumrel svoju
manželku D. H.. Žalobkyne skutkovo tvrdili, že sporná nehnuteľnosť patrila do BSM ich rodičov.
Súd prvej intencie akcentoval, že vyhovením žalobe v časti čo do určenia, že sporná nehnuteľnosť

patrí do dedičstva po ich otcovi, by bola táto nehnuteľnosť predmetom dedičstva po ňom a zároveň
predmetom vyporiadania zaniknutého BSM. Pretože súd nemôže nahrádzať dedičské rozhodnutie,
nemôže prejudikovať, aký konkrétny podiel by pripadol jeho manželke D., ktorý by bol následne po jej
smrti predmetom dedičského konania po nej. Súd prvej inštancie ďalej poukazuje na závery, obsiahnuté
v Náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017, z ktorých cituje (okrem iného)

nasledovné závery „...v prípade, ak by súd žalobe o určenie, že právny predchodca žalobcu bol ku
dňu svojej smrti vlastníkom označených nehnuteľností, vyhovel, toto nepredstavuje „končenú stanicu“
v spore o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne by mali byť prejednané
v dedičskom konaní. ...Takéto úvahy okrem zjavného predlžovania stavu právnej neistoty sťažovateľov
ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené s „rozmnožovaním sporov“ nekorešpondujú

s princípmi materiálneho právneho štátu“. S poukazom na uvedené závery sa súd prvej inštancie
zaoberal otázkou vydržania vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti žalovaným.
4. V spore mal preukázané, že žalovaný 2/ nadobudol spornú nehnuteľnosť postupne od roku 1998
dedením po svojich právnych predchodcoch - matke L. H. a ujovi B. H. (nesvojprávny), ktorí ich
nadobudli dedením po otcovi B. H., zomrelom XX. XX. XXXX. Následne v roku 2017 spoluvlastnícky

podiel o veľkosti 1/3-ina žalovaný 2/ kúpnou zmluvou previedol na žalovaného 1/. Žalobkyne nepopreli
skutkové tvrdenia žalovaných ohľadom užívania spornej nehnuteľnosti žalovanými prezentované
na pojednávaní. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalovaní uniesli dôkazné bremeno
ohľadne svojich skutkových tvrdení o vydržaní sporného pozemku, preukázali spôsobilý predmet
vydržania (nehnuteľnosť), oprávnenosť a nepretržiteľnosť držby počas celej zákonom stanovenej

desať ročnej doby, do uplynutia ktorej si započítali vydržaciu dobu svojich právnych predchodcov
a svoju dobromyseľnosť preukázanú dedičskými rozhodnutiami. Súd prvej inštancie napokon uviedol, že
skutkové tvrdenia žalovaných o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním žalobkyne účinne nepopreli.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že už v roku 1995, po smrti svojho otca, museli mať žalobkyne
vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania po ňom. Žalobu na

súd podali až v roku 2023, teda po vydržaní sporného pozemku žalovanými.
5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalovaným, ktorí mali plný úspech vo veci priznal voči žalobkyniam plnú náhradu trov konania.6. Včas podaným odvolaním domáhajú sa žalobkyne zrušenia napadnutého rozsudku. Podstatu
odvolacej argumentácie žalobkýň možno zhrnúť nasledovne. Nestotožňujú sa so záverom súdu
prvej inštancie o zmätočnosti rozsudočného návrhu žalobkýň. Súd pri vyporiadaní dedičstva – novo

objaveného majetku musí vychádzať z rozhodnutia súdu, ktorým bolo vyjadrené, že nehnuteľnosť
patrí do BSM manželov, aby mohol pristúpiť k jeho vyporiadaniu. Zo žalobného petitu musí táto
skutočnosť vyplývať. Ďalej žalobkyne namietajú, že sa súd prvej inštancie posudzoval splnenie
podmienok vydržania len u žalovaných, avšak neposudzoval splnenie podmienok vydržania u žalobkýň
a nezaoberal sa tvrdeniami žalobkýň, ktoré žalovaní žiadnym spôsobom nepopreli. Z listín, predložených

žalobkyňami vyplýva, že rodičia žalobkýň nadobudli spornú nehnuteľnosť na základe kúpno-predajnej
zmluvyzodňa9.6.1960,pričomtútokúpno-predajnúzmluvupodaliajnazápisdokatastranehnuteľností,
ktorý však neprebehol. Spornú nehnuteľnosť žalobkyne ako aj ich právni predchodcovia nerušene
a dobromyseľne užívajú od roku 1960, t.j. od uzavretia kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 9.6.1960.
Túto skutočnosť rovnako preukazujú aj dedičské konania po nebohých rodičoch žalobkýň, ktorých
predmetom dedičského konania bol rodinný dom spolu s pozemkom parc. registra „E“ parc. č. 2442,

ktorý sa nachádza aj pod domom súp.č. XXX vo vlastníctve žalobkýň. Napriek tomu, že rodinný dom
bol predmetom dedičského konania po neb. B. H., žalobkyne mali za to, že predmetný rodinný dom
stál na pôvodnom pozemku parc. č. 2442, ktorý bol uvedený aj v dedičských konaniach a ktorý je
uvedený aj v kúpno-predajnej zmluve z roku 1960 a nie na dvoch pozemkoch, ako je to v súčasnosti
zapísané v katastri nehnuteľností. Žalobkyne poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. VS

NS 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, z ktorého záverov (okrem iného) plynie, že ustanoveniu § 70
ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa
ktorého už len samá evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru
evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Odvodzovanie dobromyseľnosti žalovaného 2/ od dedenia
po svojich právnych predchodcoch ešte nepreukazuje jeho dobromyseľnosť, nakoľko už v danom

čase rodinný dom bol postavený a zároveň o tejto skutočnosti mali žalovaní vedomosť z evidencie
katastranehnuteľností.Žalovaný2/vosvojomvyjadrenízodňa08.04.2020žiadnymspôsobomnepoprel
tvrdenia žalobkýň uvedené v žalobe, len odvodil svoju dobromyseľnosť od roku 2001 nadobudnutím
právoplatnosti osvedčenia o dedičstve D 169/98, Dnot 40/98. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa
11.04.2023 tiež poukázal na dobromyseľnosť predchádzajúceho vlastníka, rovnako ako žalovaný 2/

žiadnym spôsobom nepoprel tvrdenia žalobkýň uvedené v žalobe. Len poukázal na to, že žalobkyne
nemajú na určení naliehavý právny záujem. Žalobkyne namietajú, že súd prvej inštancie vôbec nevzal
do úvahy skutočnosť, že na dotknutých nehnuteľnostiach stojí rodinný dom súp.č. XXX, postavený
na pozemku parc.č. 746, zapísaný na LV č. XXXX vo vlastníctve žalobkýň. Na pozemok parc.č. 746
nie je vytvorený list vlastníctva práve z dôvodu, že tento pozemok sa skladá z pozemkov registra

„E“ parc.č. 2442 a parc.č. 2441/3. Rovnako súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, že dotknutá
nehnuteľnosť sa nachádza hneď vedľa nehnuteľností vo vlastníctve žalobkýň, z uvedeného dôvodu nie
je možné, aby žalovaní splnili podmienky vydržania dotknutej nehnuteľnosti, na ktorej čiastočne stojí aj
rodinný dom, pričom žalovaní majú o tejto skutočnosti vedomosť, nakoľko vyplýva aj z evidencie katastra
nehnuteľností. Žalovaní nemohli byť dobromyseľní vo vzťahu k dotknutej nehnuteľnosti, nakoľko nemohli

túto užívať v dobrej viere, ak je na nej postavený sčasti rodinný dom.
7. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Stotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku. Poukazuje na zmätočnosť
žalobného návrhu, ktorý sa vlastne jedným výrokom pokúšal stanoviť vlastníctvo spornej nehnuteľnosti
k dvom rôznym dátumom úmrtia. Poukazuje na značný časový „rozostup“ uplatňovania nároku žalobkýň

na súde, v rámci ktorého sa podľa mienky žalovaného 1/ už nedosahuje odstránenie právnej neistoty,
ale naopak, narúša sa právna istota 63 rokov „trvania a dedenia“ vlastníckych vzťahov. Právna otázka
vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, keďže obaja žalovaní sú na
LV zapísaní na základe dedenia a kúpnej zmluvy, má v prvotnom konaní iba subsidiárny – doplňujúci
charakter. O vydržaní sporných nehnuteľností však nie je potrebné hovoriť z dôvodu, že žalovaní

uvedené nehnuteľnosti nadobudli na základe legitímnych právnych titulov. Z preukázaných generačných
prechodov (nie prevodov) vlastníckeho práva je možné konštatovať, že námietka nedobromyseľnosti
troch generácií dedičov zo strany odvolateliek má doslova absurdný rozmer. Je otázkou, prečo
právnym predchodcom a ani ich nástupcom 60 rokov nevadilo nezapísanie predmetu sporu do katastra
nehnuteľností. Podľa mienky žalovaného 1/ je irelevantná námietka žalobkýň, v zmysle ktorej na časti

parcely je postavený rodinný dom. Tento je od roku 2012 neobývaný.
8. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Rozsudočný návrh
žalobkýň považuje za zmätočný a nevykonateľný. Žalovaný 2/ ďalej zdôrazňuje, že nehnuteľnosť,ktorá je predmetom sporu, nadobudol na základe dedenia, teda na základe legitímneho právneho
titulu po svojich právnych predchodcoch, čím sa stal výlučným a dobromyseľným vlastníkom sporného
pozemku. Od tej chvíle má sporný pozemok v nepretržitej a oprávnenej držbe. Je presvedčený o svojom

vlastníckom práve a nakladá s nehnuteľnosťou ako vlastník dobromyseľne, čo potvrdzuje aj táto
skutočnosť, že kúpnou zmluvou previedol podiel v spornej nehnuteľnosti v rozsahu 1/3 na žalovaného 1/.
Žalovaný 2/ spĺňa aj prípadné potrebné podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti. Zo žiadnych dôkazov
v spise, ktoré predložili žalobkyne, nevyplýva, že by nehnuteľnosť bola v držbe žalobkýň. Súd prvej
inštancie sa v zmysle zásady právo patrí bdelým správne zaoberal otázkou, prečo žalobkyne od roku

1995, kedy ony samotné s určitosťou museli nadobudnúť vedomosť, že sporná nehnuteľnosť nebola
predmetom dedičského konania po ich otcovi, vlastnícke právo k nehnuteľnosti neriešili, ale podali
žalobu až v roku 2023.
9. V súdom stanovenej lehote žalobkyňa odvolaciu repliku nepodala.
10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná strana konania (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal

rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Východiskovo odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci

napriek záveru, že sám konštatoval zmätočnosť rozsudočného návrhu. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie o zmätočnosti, resp. priliehavejšie nevykonateľnosti rozsudočného
návrhu v znení, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohých poručiteľoch B. H., J. H.,
zomrelom XX.XX.XXXX a D. H., J. K., zomrelej XX.XX.XXXX. Z takto formulovaného rozsudočného
návrhu nie je zrejmé, v akom podiele by mali byť v katastri nehnuteľností poručitelia ako vlastníci spornej

nehnuteľnosti zapísaní. Súd prvej inštancie preto pochybil, ak vec meritórne prejednal bez odstránenia
tohto nedostatku. V uvedenom pochybení videl odvolací súd porušenie práva žalobkýň na spravodlivý
proces, ktorá skutočnosť viedla k zrušeniu napadnutého rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
12. Súčasne je potrebné dodať, že z obsahu žaloby v znení jej zmeny zo dňa 14.8.2023 nepochybne
vyplýva, čoho sa žalobkyne svojou žalobou domáhajú. Tvrdia, že sporná nehnuteľnosť patrila do BSM

poručiteľov a žiadajú o jej určenie do dedičstva.

13. Na tomto mieste odvolací súde poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.
22Cdo/8/2005, v zmysle ktorých údaj o tom, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha, tzn. petit musí
byť presný, určitý a zrozumiteľný. Súd totiž musí presne vedieť, o čom má konať, rozhodnúť, pretože

s výnimkou prípadov uvedených v § 153 ods. 2 OSP (dnes § 379 CSP) nesmie účastníkom prisúdiť viac,
než čoho sa domáhajú, ani účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované.
Presný, určitý a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie
konania, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska
vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca sledoval podaním návrhu na začatie konania

– žaloby. Požiadavku, aby z návrhu na začatie konania – žaloby bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ
– žalobca domáha, však nemožno vykladať tak, aby navrhovateľ – žalobca bol povinný urobiť návrh
znenia výroku rozsudku súdu. Ust. § 79 ods. 1 druhej vety OSP (dnes § 131 a nasl. CSP) navrhovateľovi
neukladá formulovať návrh výroku rozsudku, ale iba to, aby sa z návrhu na začatie konania – žaloby dalo
zistiť, čoho sa navrhovateľ – žalobca domáha. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom

(petitom), ale rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd
je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so
skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby nielen samotný žalobný
návrh (R 14/2021). Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia, prípadným
návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd

musí samozrejme dbať o to, aby vyjadroval (z hľadiska obsahu) to, čoho sa žalobca návrhom na začatie
konania domáhal.
14. S poukazom na uvedené postuláty bolo preto potrebné, aby súd prvej inštancie posúdil žalobkyňami
formulovaný rozsudočný návrh v kontexte so skutkovým vymedzením žaloby a ustálil, že žalobkyne sa
domáhajú určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých poručiteľoch

B. H., J. H., nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XXX a D. H., J. K., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XXX. Takto formulovaný rozsudočný návrh
je vykonateľný. Kataster nehnuteľností v prípade plného úspechu žaloby zapíše spornú nehnuteľnosť
na LV s vyjadrením podielu oboch poručiteľov v rozsahu 1/1-ina (BSM).15. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že civilný súd nie je oprávnený uviesť, aký
podiel patrí do dedičstva po poručiteľke D. H., nakoľko uvedený záver závisí od výsledku vyporiadania
dedičstva po B. H., ktorý svoju manželku predumrel. Vyššie uvedená formulácia výroku však nijak

nezasiahne do právomoci dedičského súdu, ktorému ako jedinému prináleží v prípade, ak zaniklo
manželstvo poručiteľa smrťou, vyporiadať BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi.

16. Pre ďalšie konanie vo veci je významný nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 151/2016
zo dňa 03.05.2017, na ktorý správne poukázal aj súd prvej inštancie. Ako plynie z odôvodnenia

nálezu, v prípade, ak by súd žalobe o určenie, že právny predchodca žalobcu bol ku dňu svojej
smrti vlastníkom označených nehnuteľností vyhovel, toto nepredstavuje „konečnú stanicu“ v spore o
vlastníctve k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne by mali byť prejednané v dedičskom
konaní. Ústavný súd konštatoval, že takéto úvahy, okrem zjavného predlžovania stavu právnej neistoty
sťažovateľov, ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené s „rozmnožovaním sporov“,
nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je ústavnou právomocou a zároveň

povinnosťou súdu o občianskoprávnom spore rozhodovať a nepresúvať ich rozhodovanie na ďalšie
eventuálne spory. Ústavný súd preto nevidel žiaden rozumný dôvod, prečo by otázka dobrej viery
sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala) byť
preskúmaná v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi.
17. V nadväznosti na uvedené závery o potrebe prihliadať na prípadnú obranu žalovaných o vydržaní

sporných nehnuteľností (bez toho, aby odvolací súd v tomto štádiu akokoľvek prejudikoval výsledok
sporu) považuje za potrebné pre úplnosť k otázke formulácie výroku rozsudku uviesť nasledovné. Pre
prípad, že by súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o dôvodnosti žaloby,
napr. len vo vzťahu k žalovanému 2/ (majúc zato, že len žalovaný 1/ splnil podmienky pre vydržanie),
v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozsudku je potrebné túto okolnosť vo výroku rozsudku vyjadriť

tak, že sporná nehnuteľnosť... patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých poručiteľoch ... v rozsahu
2/3-iny, ktoré sú aktuálne zapísané na LV č. ... kat.úz. ... v prospech žalovaného 2/. Vo zvyšku následne
súd prvej inštancie žalobu zamietne. Uvedená formulácia zabezpečí, aby sa záznam rozsudku nedotkol
„nespochybneného“ vlastníckeho práva žalovaného 1/. Obdobne, pokiaľ by súd uznal žalobu dôvodnou
len vo vzťahu k žalovanému 1/, bolo by potrebné primeraným spôsobom túto okolnosť vo výroku

rozsudku vyjadriť.
18. Ďalším dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP, ktoré odvolací súd videl v nesprávnej interpretácii
súdom prvej inštancie aplikovaných noriem.

19. Súd prvej inštancie, konajúc o žalobe žalobkýň, ktorých substancované skutkové tvrdenia smerovali
k zdôvodneniu nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti predchodcami žalobkýň
titulom vydržania, si mal prioritne ustáliť, či došlo/nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami. Od ustálenia tejto rozhodnej skutočnosti totiž závisí ďalšie
posúdenie dôvodnosti obrany žalovaných 1/, 2/, ako aj rozsah vykonávaného dokazovania. Súd

k uvedenej rozhodnej otázke však neprijal žiadne skutkové, ani právne závery.

20. V situácii Ad 1), t.j. pokiaľ by žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti
ich predchodcami, svedčal by žalovanému 1/ vlastnícky titul – kúpna zmluva a žalovanému 2/ vlastnícky
titul – dedenie (dedičské rozhodnutia po jeho právnych predchodcoch).

21. Naproti tomu v situácii Ad 2) – pokiaľ by žalobkyne uniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej
nehnuteľnosti ich predchodcami, nemali by v predchádzajúcom bode zmieňované tituly pre žalobcov
1/, 2/ charakter titulov, na základe ktorých mohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale „len“
charakter titulov „domnelých“, ktoré by potencionálne mohli založiť ich dobromyseľnosť. V takom prípade

by bolo ale potrebné skúmať naplnenie ďalších podmienok vydržania (nakladanie s vecou ako s vlastnou
počas celej vydržacej doby, dobrá viera vydržiteľa počas celej vydržacej doby, že mu vec podľa práva
patrí atď.). Pokiaľ súd prvej inštancie neustálil, či právni predchodcovia žalobkýň vydržali/nevydržali
spornú nehnuteľnosť, je záver súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva žalovanými 1/, 2/
k spornej nehnuteľnosti predčasný.

22. Na margo skúmania jednotlivých podmienok vydržania u právnych predchodcov žalobkýň dáva
odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že tieto žalovaní 1/, 2/ relevantným spôsobom
nespochybnili. Ich obrana (vecná argumentácia) pred súdom prvej inštancie sa viazala k zdôvodneniuich vlastných titulov, t.j. k obdobiu od roku 2001 (pokiaľ išlo o žalovaného 2/), resp. od roku 2017 (pokiaľ
išlo o žalovaného 1/).

23. Na margo prípadného skúmania podmienok vydržania na strane žalovaných (pre prípad, že
nastane zmieňovaná situácia Ad 2/) bude úlohou súdu prvej inštancie (okrem iného) pri skúmaní
podmienok vydržania (pokiaľ išlo o žalovaného 2/) vysporiadať sa aj s vecnou argumentáciou žalobkýň
prezentovanou ich splnomocneným zástupcom na pojednávaní dňa 10.10.2023, podľa ktorej: „Zo strany
klientov mi to bolo vysvetlené tak, že oni sa dozvedeli o tom, že im predmetná nehnuteľnosť nepatrí

počas dedičského konania po B. H. – ich otcovi, potom tam boli určité jednania s pánom H., čiže
žalovaným 2/, ktorý sľúbil, že to vyrieši, ale dopadlo to tak, ako to dopadlo.“ Súd prvej inštancie
k uvedenej argumentácii nezaujal v napadnutom rozhodnutí žiadne stanovisko, hoc išlo o argument
relevantný, nakoľko by mohol evokovať prípadné prerušenie dobromyseľnosti žalovaného 2/. Žalovaný
2/ tento argument na pojednávaní nijak nerozporoval. Odvolací súd podotýka, že to, že je určitý
argument relevantný, nemusí hneď znamenať, že je dôvodný. Posúdenie jeho dôvodnosti však musí

byť predmetom úvah súdu prvej inštancie.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom
na ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1
CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude viazaný vysloveným záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu, t.j. po ustálení rozsudočného návrhu posúdi splnenie/nesplnenie podmienok

vydržania na strane právnych predchodcov žalobkýň a následne pre prípad, že žalobkyne unesú
dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami, vyporiada sa s obranou
žalovaných 1/, 2/, t.j. preskúma splnenie podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti u každého zo
žalovaných. V rámci skúmania podmienok vydržania na strane žalovaných 1/, 2/ bude v ďalšom konaní
potrebné, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s vecnou argumentáciou žalobkýň namietajúcich

dobromyseľnosť žalovaných 1/, 2/ poukazom na skutočnosť, že títo nemohli spornú nehnuteľnosť užívať
v dobrej viere, že im patrí, nakoľko na jej časti stojí rodinný dom vo vlastníctve žalobkýň.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)