Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 4C/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623200635
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., LL.M. Zuzana Bajlová

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2025:5623200635.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Zuzanou Bajlovou, LL.M. v právnej veci žalobkýň: 1./

A. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, C., 2./ D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C.
XXX/X, F. G. a 3./ B. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, C., právne zastúpené: JUDr. Ing.
Marcela Martinkovičová, advokátka Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad,
IČO: 50 672 720, proti žalovaným: 1./ F. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXXX, právne zastúpený:
JUDr. Juraj Lukáč, advokát Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, IČO:
42 421 152 a 2./ I. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Adelaide Emilia KUHN, so sídlom Hlavné námestie 36, Kežmarok, IČO: 53 774 108, o určenie,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. poručiteľoch, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor, pre okres Liptovský Mikuláš, obec VAŽEC a k. ú. A. evidovaná na LV č. XXXX, a to
pozemok parcely registra „E“ parc. č. 2442, orná pôda o výmere 891 m2 patrí do dedičstva, a to do BSM
po neb. poručiteľoch B. H., J. H., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX
a D. H., J. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX.
II. Žalobkyniam 1./ až 3./ sa voči žalovaným 1./ a 2./ p r i z n á v a náhrada trov prvoinštančného

a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 03. 03. 2023 sa žalobkyne 1./ až 3./ domáhali určenia, že
poručiteľ B. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa 10. 08. 1995 bol v deň svojej smrti výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor
pre okres Liptovský Mikuláš, obec A., katastrálne územie A. evidovaných na LV č. XXXX, a to pozemku
parcely registra „E“ parcela č. 2442, orná pôda o výmere 891 m2. Žalobkyne žalobu odôvodnili tým,

že žalovaní sú podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, a to žalovaný 1./ v spoluvlastníckom
podiele 1/3-iny, a žalovaný 2./ v spoluvlastníckom podiele 2/3-iny. Titulom nadobudnutia nehnuteľnosti
žalovaného 1./ je Kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený pod V 3478/2017 dňa 28. 08. 2017
a žalovaného 2./ Uznesenie o dedičstve sp. zn. 5D/920/2019 zo dňa 29. 04. 2020. Žalobkyne 1./ až 3./
sú v zmysle Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 7D/543/02, Dnot/151/02 zo dňa 10. 09. 2002 zákonnými
dedičkami po otcovi B. H., zomrelom 10. 08. 1995, pričom okrem žalobkýň boli zákonnými dedičmi
manželka poručiteľa D. H. a syn B. H.. Manželka poručiteľa a matka žalobkýň zomrela dňa 25. 12. 2011

a dedičkami po nej sa stali žalobkyne spolu s ich teraz nebohým bratom. Po smrti brata sa žalobkyne
vzmysleOsvedčeniaodedičstvesp.zn.6D/839/2012zodňa25.02.2013staliprávoplatnýmidedičkami.
Predmetom vyššie uvedených dedičských konaní nikdy nebola sporná nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza
vedľa nehnuteľností, ktorej sú žalobkyne podielovými spoluvlastníčkami každá v podiele 1/3 v pomerek celku, zapísanej na LV č. XXXX, a to rodinného domu súpisné č. XXX, postaveného na parcele
registra „C“ č. 746, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 538 m2 a podielovými spoluvlastníčkami
každá v podiele 7/24-iny v pomere k celku nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľnosti na LV č.

XXXX, k. ú. A., a to pozemku parcely registra „E“ č. 2441/3, orná pôda o výmere 1594 m2. Parcela
registra „C“ č. 746 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 538 m2 nie je zapísaná na LV a právny
vzťah k nej je evidovaný a prislúcha parcele registra „E“ č. 2441/3, orná pôda o výmere 1594 m2.
Žalobkyne tieto nehnuteľnosti nadobudli na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. D/1669/95, sp. zn.
2D/317/2011 a sp. zn. 6D/839/2012. Žalobkyne majú za to, že zápis vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti v prospech žalovaných je nesprávny. Právni
predchodcovia žalobkýň B. H. a jeho manželka D. na základe Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 09. 06.
1960odB.H.(L.)ženatéhosL.H.nadobudlipôvodnýstavebnýpozemokparcelač.2442roľaPastierské
984 m2 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX, k. ú. A.. Okresný národný výbor – odbor výstavby
v Liptovskom Mikuláš dňa 27. 05. 1964 vydal rozhodnutie č. 1409/332/64, ktorým schválil prevod medzi
vyššie uvedenými účastníkmi a privolil prevod nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. A. a predmetné

rozhodnutie bolo posielané Štátnemu notárstvu v Liptovskom Mikuláši. Na liste vlastníctva č. XXXX
sú však ako spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti evidovaní žalovaný 2./ ako vlastník spoluvlastníckeho
podielu o veľkosti 1/3 v pomere k celku a B. H. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/3 v pomere k
celku. Titulom nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1./ bolo Osvedčenie o dedičstve sp.
zn. D 169/98. B. H., nar. XX. XX. XXXX nadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 v pomere k

celku na základe rozhodnutia sp. zn. D/543/87 a ďalší spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 v pomere
k celku na základe uznesenia o dedičstve č. k. 6D/916/2013-28 zo dňa 10. 07. 2014. Z dôvodu toho,
že zmluvné strany Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 09. 06. 1960 nezabezpečili vklad vlastníckeho práva,
ostali na príslušnom LV evidovaní pôvodní vlastníci. Po pôvodných vlastníkoch B. H. (L.) ženatého s
L. H. zdedili sporné nehnuteľnosti ich dedičia. Dotknuté nehnuteľnosti pozemok registra „E“ parc. č.

2442, orná pôda o výmere 891 m2 spolu s nehnuteľnosťami, ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú
žalobkyne, boli od nepamäti vo vlastníctve a užívaní právnych predchodcov žalobkýň, už od nepamäti
tieto nehnuteľnosti užívali a obhospodarovali právni predchodcovia žalobkýň. Sporná nehnuteľnosť
navyše nesusedí so žiadnymi nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalovaných, ale nachádza sa hneď vedľa
parcely registra ,,C“ parc. č. 746, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 538 m2, na ktorej je postavený

rodinný dom žalobkýň so súp. č. 325. Výzvou na vrátenie nehnuteľností zo dňa 08. 11. 2022 žalobkyňa
1./ vyzvala žalovaných, aby sa v lehote do 14 dní odo dňa jej doručenia vyjadrili k predloženému
návrhu na vydanie sporných nehnuteľností. Žalovaný 1./ prostredníctvom e-mailu zo dňa 18. 11. 2022
predložil kúpnu zmluvu medzi žalovaným 1./ a jeho právnym predchodcom I. H., predmetom ktorej bol
prevod spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/3 v pomere k celku. Žalovaný 2./ na predmetnú výzvu

žiadnym spôsobom nereagoval. Naliehavý právny záujem žalobkyne odôvodňujú tým, že predmetnú
nehnuteľnosť žalobkyne, ako aj ich právni predchodcovia nerušene a dobromyseľne užívajú už od roku
1960, avšak v súčasnosti formálne nie sú zapísané v katastri nehnuteľností, ako aj tým, že v dôsledku
nezabezpečenia vkladu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam boli ukrátené na svojich právach
a majetku a touto žalobou sa odstráni stav právnej neistoty, ktorý u účastníkov momentálne existuje.

2. Žalovaný 1./ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu 11. 04. 2023 (č.
l. 81 spisu) žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalovaný 1./ sa ako záujemca o kúpu
pozemku parcely registra „E“ parc. č. 2442 pred podpisom kúpnej zmluvy dňa 23. 08. 2017 oboznámil
s údajmi v katastri nehnuteľnosti, pričom v súlade s údajmi poskytnutými predávajúcim bol v časti B

vlastníkom spoluvlastníckeho podielu I. H. – žalovaný 2./. Hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva
žalovaného 2./ okrem samotného zápisu v čase predaja spoluvlastníckeho podielu nasvedčovalo aj
obdobie,vrámciktoréhobolonazákladetitulu-Osvedčeniaodedičstvesp.zn.D/169/1998,ZXXXX/XX-
XXX42/02predávajúciakospoluvlastníknaLVč.XXXXod14.12.2001domomentupredajaevidovaný,
t. j. ku dňu podpisu kúpnej zmluvy 5731 kalendárnych dní, čo predstavuje viac ako 15 rokov. Keďže

v časti C – Ťarchy sa nenachádzala žiadna poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní, je zrejmé,
že za 15 rokov, počas ktorých žalovaný 2./ ako predávajúci predmetný spoluvlastnícky podiel vlastnil,
toto jeho vlastnícke právo nikto nespochybňoval. Žalovaný 2./ bol s ohľadom na všetky okolnosti držby
dobromyseľný a rovnako dobromyseľne nadobudol spoluvlastnícky podiel aj žalovaný 1./. Aj v prípade,
ak by bol právny titul žalobkýň legitímny, bol by žalovaný 2./ dobromyseľným držiteľom predmetného

spoluvlastníckeho podielu po dobu dlhšiu ako 10 rokov, ktorá doba predstavuje zákonnú podmienku
pre originárne nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V zmysle § 134 ods. 3 Občianskeho
zákonníka do uvedenej doby by sa pre prípadné potreby žalovaného 1./ započítavala aj doba, po
ktorú mal predmetný podiel v držbe žalovaný 2./, čo však nebolo potrebné, pretože žalovaný 1./nadobúdal spoluvlastnícky podiel kúpou od jeho vlastníka, ktorý bol s poukazom na vyššie uvedené
dôvody nepochybne v čase predaja žalovaný 2./. Žalobkyne ani ich právni predchodcovia sa o uvedené
vlastníctvo k predmetnej parcele nezaujímali. Je zrejmé, že žalobkyne uplatňujú nárok zo zmluvy z roku

1960 v roku 2023, nemajú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože ním právnu
istotu neodstraňujú, ale naopak, takúto 63 ročnú istotu vlastníckych práv svojím konaním narušujú.
Samé žalobkyne v podanej žalobe potvrdili, že Kúpna zmluva zo dňa 09. 06. 1960 nebola zapísaná
v pozemkovej knihe a uvedená skutočnosť znamená, že právny predchodca žalovaného 1./ - žalovaný
2./ nemal v rámci dedičského konania dôvod mať pochybnosti o vlastníckom práve svojho poručiteľa

k tejto nehnuteľnosti. S poukazom na nález Ústavného súdu SR I. ÚS/549/2015 má vyššie riziko niesť
nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonnom určenom
správnom (katastrálnom) konaní.

3. Žalovaný 2./ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným súdu dňa 08. 04.

2023 (č. l. 99 spisu) žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že z LV č. XXXX je zrejmé, že nehnuteľnosť
je v podielovom spoluvlastníctve žalovaného 2./ a žalovaného 1./. Žalovaný 2./ nadobudol žalovanú
nehnuteľnosť na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. D/169/98, D/not/40/1998 po svojej matke -
poručiteľke L. H., J. H., zomr. 15. 02. 1998, pretože bola notárom ako súdnym komisárom v dedičskej
veci na základe listinných dôkazov zahrnutá do súpisu aktív majetku. Ustupujúcej spoludedičke žalovaný

2./ vyplatil na podiel z poľnohospodárskych nehnuteľností a urbáru sumu 29.669,- Sk, odmenu notárovi
vo výške 6.120,- Sk. Na základe tejto skutočnosti sa žalovaný stal výlučným vlastníkom predmetného
pozemku. Žalovaný 2./ od roku 2001, kedy osvedčenie nadobudlo právoplatnosť, už 22 rokov je
dobromyseľným vlastníkom pozemku parcele registra „E“ parc. č. 2442, orná pôda o výmere 891 m2,
ako to vyplýva z LV č. XXXX. Od tohto momentu bol v dobrej viere, že pozemok je jeho vlastníctvom.

Dobrá viera u žalovaného 2./ trvá doteraz. Žalovaný 2./ nadobudol nehnuteľnosť poctivo, je presvedčený
o svojom vlastníckom práve a nakladá s ňou od roku 2001 ako vlastník dobromyseľne a nerušene.
S poukazom na vyššie uvedené fakty zastávajú názor, že v danom prípade uplynula navyše aj 10 ročná
lehota na vydržanie nehnuteľnosti. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou

oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku
dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Okolnosťami, ktoré môžu
svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva,tedatzv.uchopeniasadržby.Žalovaný2./nadobudolnehnuteľnosťakodedičstvoposvojejmatke,
nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve, ktoré bolo zapísané do katastra nehnuteľnosti.

Žalovaný 2./ ako dobromyseľný vlastník nehnuteľnosti s ňou takto nakladal, keď 1/3-inu nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou previedol ešte v roku 2017 na žalovaného 1./. Osvedčenie o dedičstve po neb. B. H.,
zomr.10.08.1995,tedaotcovižalobkýň,bolovydanédňa10.09.2002.Žalovanáparcelač.2442nebola
zahrnutá do súpisu aktív dedičstva. Žalobkyne si tejto skutočnosti museli byť vedomé už v tom čase,
nakoľko samé v žalobe tvrdia, že sa „nachádza hneď vedľa parcely registra „C“ parc. č. 746, zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 538 m2, na ktorej je postavený rodinný dom žalobkýň so súpisným číslom
325“. Pretože žalobkyne museli vedieť, že nie sú zapísané ako vlastníčky na LV č. XXXX, prečo túto
skutočnosť neriešili hneď, ale čakali 21 rokov? Zároveň dávajú do pozornosti princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“.

4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/10/2023-146 zo dňa 10. 10. 2023 pripustil zmenu žaloby tak,
že súd určuje, že nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor, pre okres Liptovský Mikuláš, obec Važec, k. ú. A. evidované na LV č. XXXX, a to
pozemok parcele registra „E“ parc. č. 2442, orná pôda o výmere 891 m2, patrí do dedičstva po neb.
poručiteľoch B. H., J. H., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX a D. H., J.

K., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, zomr. 25. 12. 2011.
5. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 4C/10/2023-148 zo dňa 10. 10. 2023
žalobu zamietol, žalovaným 1./, 2./ priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktorý
rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/15/2024-200 zo dňa 19.
09. 2024 zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z obsahu žaloby v znení jej zmeny zo
dňa 14. 08. 2023 nepochybne vyplýva, čoho sa žalobkyne svojou žalobou domáhajú. Tvrdia, že sporná
nehnuteľnosť patrila do BSM poručiteľov a žiadajú o jej určenie do dedičstva. Na tomto mieste odvolací
súd poukázal na závery rozsudku NS SR sp. zn. 22Cdo/8/2005, v zmysle ktorých údaj o tom, čoho sanavrhovateľ (žalobca) domáha, tzn. petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Súd totiž musí presne
vedieť, o čom má konať, rozhodnúť, pretože s výnimkou prípadov uvedených v § 153 ods. 2 OSP (dnes
§ 379 CSP) nesmie účastníkom prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, ani účastníkom priznať iné práva

a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením
iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby
súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca
sledoval podaním návrhu na začatie konania – žaloby. Požiadavku, aby z návrhu na začatie konania –
žalobybolozjavné,čohosanavrhovateľ–žalobcadomáha,všaknemožnovykladaťtak,abynavrhovateľ

– žalobca bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku súdu. Ust. § 79 ods. 1 druhej vety OSP
(dnes § 131 a nasl. CSP) navrhovateľovi neukladá formulovať návrh výroku rozsudku, ale iba to, aby
sa z návrhu na začatie konania – žaloby dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ – žalobca domáha. Obsah
žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitom), ale rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami
– opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a
tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý

obsah podanej žaloby nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021). Iba súd rozhoduje o tom, ako bude
formulovaný výrok jeho rozhodnutia, prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia nie je
viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí samozrejme dbať o to, aby vyjadroval (z hľadiska
obsahu) to, čoho sa žalobca návrhom na začatie konania domáhal. S poukazom na uvedené postuláty
bolo preto potrebné, aby súd prvej inštancie posúdil žalobkyňami formulovaný rozsudočný návrh v

kontexte so skutkovým vymedzením žaloby a ustálil, že žalobkyne sa domáhajú určenia, že sporná
nehnuteľnosť patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých poručiteľoch B. H., J. H., nar. XX. XX.
XXXX, zomrelom 10. 08. 1995, naposledy bytom A. XXX a D. H., J. K., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej
25. 12. 2011, naposledy bytom A. XXX. Takto formulovaný rozsudočný návrh je vykonateľný. Kataster
nehnuteľností v prípade plného úspechu žaloby zapíše spornú nehnuteľnosť na LV s vyjadrením podielu

oboch poručiteľov v rozsahu 1/1-ina (BSM). Odvolací súd uviedol, že pre ďalšie konanie vo veci je
významný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 03. 05. 2017, na ktorý správne
poukázal aj súd prvej inštancie. V nadväznosti na uvedené závery o potrebe prihliadať na prípadnú
obranu žalovaných o vydržaní sporných nehnuteľností (bez toho, aby odvolací súd v tomto štádiu
akokoľvek prejudikoval výsledok sporu) považuje za potrebné pre úplnosť k otázke formulácie výroku

rozsudku uviesť nasledovné. Pre prípad, že by súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k
záveru o dôvodnosti žaloby, napr. len vo vzťahu k žalovanému 2./ (majúc zato, že len žalovaný 1./ splnil
podmienky pre vydržanie), v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozsudku je potrebné túto okolnosť
vo výroku rozsudku vyjadriť tak, že sporná nehnuteľnosť... patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých
poručiteľoch...vrozsahu2/3-iny,ktorésúaktuálnezapísanénaLVč....kat.úz....vprospechžalovaného

2./. Vo zvyšku následne súd prvej inštancie žalobu zamietne. Uvedená formulácia zabezpečí, aby sa
záznam rozsudku nedotkol „nespochybneného“ vlastníckeho práva žalovaného 1./. Obdobne, pokiaľ by
súd uznal žalobu dôvodnou len vo vzťahu k žalovanému 1./, bolo by potrebné primeraným spôsobom
túto okolnosť vo výroku rozsudku vyjadriť. Súd prvej inštancie, konajúc o žalobe žalobkýň, ktorých
substancované skutkové tvrdenia smerovali k zdôvodneniu nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti predchodcami žalobkýň titulom vydržania, si mal prioritne ustáliť, či došlo/nedošlo k
vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami. Od ustálenia tejto
rozhodnej skutočnosti totiž závisí ďalšie posúdenie dôvodnosti obrany žalovaných, ako aj rozsah
vykonávaného dokazovania. Súd k uvedenej rozhodnej otázke však neprijal žiadne skutkové, ani
právne závery. V situácii Ad 1), t. j. pokiaľ by žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno o vydržaní

spornej nehnuteľnosti ich predchodcami, svedčal by žalovanému 1/ vlastnícky titul – kúpna zmluva
a žalovanému 2./ vlastnícky titul – dedenie (dedičské rozhodnutia po jeho právnych predchodcoch).
Naproti tomu v situácii Ad 2) – pokiaľ by žalobkyne uniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej
nehnuteľnosti ich predchodcami, nemali by v predchádzajúcom bode zmieňované tituly pre žalobcov
1./, 2./ charakter titulov, na základe ktorých mohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale

„len“ charakter titulov „domnelých“, ktoré by potencionálne mohli založiť ich dobromyseľnosť. V takom
prípade by bolo ale potrebné skúmať naplnenie ďalších podmienok vydržania (nakladanie s vecou
ako s vlastnou počas celej vydržacej doby, dobrá viera vydržiteľa počas celej vydržacej doby, že mu
vec podľa práva patrí atď.). Pokiaľ súd prvej inštancie neustálil, či právni predchodcovia žalobkýň
vydržali/nevydržali spornú nehnuteľnosť, je záver súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva

žalovanými k spornej nehnuteľnosti predčasný. Na margo skúmania jednotlivých podmienok vydržania u
právnych predchodcov žalobkýň dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že tieto žalovaní
relevantným spôsobom nespochybnili. Ich obrana (vecná argumentácia) pred súdom prvej inštancie
sa viazala k zdôvodneniu ich vlastných titulov, t. j. k obdobiu od roku 2001 (pokiaľ išlo o žalovaného2./), resp. od roku 2017 (pokiaľ išlo o žalovaného 1./). Na margo prípadného skúmania podmienok
vydržania na strane žalovaných (pre prípad, že nastane zmieňovaná situácia Ad 2/) bude úlohou súdu
prvejinštancie(okreminého)priskúmanípodmienokvydržania(pokiaľišloožalovaného2./)vysporiadať

sa aj s vecnou argumentáciou žalobkýň prezentovanou ich splnomocneným zástupcom na pojednávaní
dňa 10. 10. 2023, podľa ktorej: „Zo strany klientov mi to bolo vysvetlené tak, že oni sa dozvedeli o tom, že
impredmetnánehnuteľnosťnepatrípočasdedičskéhokonaniapoB.H.–ichotcovi,potomtamboliurčité
jednaniaspánomH.,čižežalovaným2/,ktorýsľúbil,žetovyrieši,aledopadlototak,akotodopadlo.“Súd
prvej inštancie k uvedenej argumentácii nezaujal v napadnutom rozhodnutí žiadne stanovisko, hoc išlo o

argument relevantný, nakoľko by mohol evokovať prípadné prerušenie dobromyseľnosti žalovaného 2./.
Žalovaný2./tentoargumentnapojednávanínijaknerozporoval.Odvolacísúdpodotýka,žeto,žejeurčitý
argument relevantný, nemusí hneď znamenať, že je dôvodný. Posúdenie jeho dôvodnosti však musí byť
predmetom úvah súdu prvej inštancie. Úlohou súdu prvej inštancie po ustálení rozsudočného návrhu
posúdi splnenie/nesplnenie podmienok vydržania na strane právnych predchodcov žalobkýň a následne
pre prípad, že žalobkyne unesú dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich právnymi

predchodcami,vyporiadasasobranoužalovaných,t.j.preskúmasplneniepodmienokvydržaniaspornej
nehnuteľnosti u každého zo žalovaných. V rámci skúmania podmienok vydržania na strane žalovaných
bude v ďalšom konaní potrebné, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s vecnou argumentáciou
žalobkýň namietajúcich dobromyseľnosť žalovaných poukazom na skutočnosť, že títo nemohli spornú
nehnuteľnosť užívať v dobrej viere, že im patrí, nakoľko na jej časti stojí rodinný dom vo vlastníctve

žalobkýň.

7. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní trvala na podanej žalobe tak, ako jej zmenu pripustil
súd. Uviedla, že je potrebné posudzovať otázku vlastníckeho práva v čase smrti oboch poručiteľov,
nasledujúce skutočnosti nie sú právne významné. Zo strany klientov jej bolo vysvetlené, že sa dozvedeli

o tom, že im predmetná nehnuteľnosť nepatrí, počas dedičského konania po B. H. – ich otcovi. Následne
bolijednaniasožalovaným2./,ktorýimsľúbil,žetovyrieši.Vroku2017zistili,ženaLVjezapísanýB.H.-
nesvojprávny a jeho opatrovníkom bol I. H., ktorý potom predmetnú nehnuteľnosť nadobudol. Žalobkyne
odvodzujú svoje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy z roku 1960, ktorú uzavreli ich právni predchodcovia,
a preto tieto predmetné pozemky nadobudli do svojho vlastníctva. Pokiaľ sa týka užívania predmetných

nehnuteľností, tak v súčasnej dobe ich neužíva nikto. Do svojej smrti do roku 2012 ich užíval neb.
brat žalobkýň B. H.. V roku 2012 po jeho smrti žalobkyne zistili, že predmetom dedičského konania
po ich nebohých rodičoch bol len dom, nie s pozemkami. Preto začali situáciu riešiť. Zistili v roku
2015, že na katastri je zapísaný B. H., čiže žalovaný 2./ a p. H.. Skontaktovali sa s p. H., uskutočnilo
sa stretnutie, kde im boli predložené listiny, ale k týmto skutočnostiam by sa lepšie vedela vyjadriť

žalobkyňa 3./. To, že je predmetná parcela zastavaná, vyplýva z katastrálnej mapy, keďže LV nie je
evidovaný. Inú parcelu si žalobkyne vysporiadali. Dom je postavený na parcele 746, ale táto nemá
založený list vlastníctva. Celá parcela je oplotená po miestnu komunikáciu Na pastierskych. Rodičia,
pokiaľ nebola vybudovaná miestna komunikácia, túto užívali, v súčasnej dobe ju neužívajú. Žalovaní
žiadnym spôsobom nezasahovali do užívania nehnuteľnosti a nijakým spôsobom si nenárokovali svoje

vlastnícke právo.

8. Žalobkyňa 3./ uviedla, že jej rodičia kúpili predmetné pozemky od dvoch rôznych majiteľov, riadne
zaplatili kúpnu cenu, jedná sa teda o dve role. V roku 1961 bol daný do užívania predmetný rodinný
dom, najprv sa bývalo na prízemí, rodičom bolo vydané riadne stavebné povolenie. Zastavaná plocha je

523 m2, ona platí1/3-inu dane aj z domu aj zo záhrady. Rodičia sa ani nedozvedeli, že neboli zapísaní
ako vlastníci. Po smrti otca bola mama presvedčená, že všetky papiere a záležitosti sú v poriadku. Oni
sa až po bratovej smrti cca jeden rok potom dozvedeli, že na LV figuruje niekto iný. Ju kontaktoval p.
K., že má záujem o kúpu domu, oni sa vtedy o tom so sestrami nebavili, lebo nemali záujem to predať.
C. K. bol u nej v práci a vtedy zistili, že na LV figuruje niekto iný v 1/3-ine, a to p. H. z B., ona tohto

pána nepoznala. Potom to išla riešiť na kataster. Na katastri jej dali výpis z roku 2016 a tam zistila, že
vlastníkom 1/3-iny je p. H. a 2/3-iny nesvojprávny p. H.. Potom išla s manželom svojej neteri, čiže dcéry
žalobkyne 1./ M. A. a to s p. G. F. spolu do Jamníka, starších ľudí sa pýtali, kde nájdu p. H.. Povedali,
že p. H. L., čiže syn je starosta, bolo to v roku 2016 alebo 2017. Stretli sa p. H. L., ktorý povedal, že
otec súhlasí, že veci dajú do poriadku, ale keďže zároveň jeho otec je aj poručníkom nesvojprávneho

B. H., že sa budú musieť obrátiť na Okresný súd Liptovský Mikuláš o zmenu poručníka, keďže tu bol
konflikt záujmu. Potom sa mladší p. H. dlhšiu dobu neozýval, nedvíhal telefón. Až 25. 07. 2017 zaslal
SMS správu, tým to skončilo. Potom nastalo obdobie Covidu. Žalobkyňa 1./ absolvovala dve operácie,
ony to neriešili, až v roku 2022 zistili, že na LV figuruje žalovaný 1./, ktorý to mal kúpiť od p. H., ktorýv tom čase už vedel, že túto situáciu riešia. Predmetný pozemok je oplotený spredu aj zozadu. Keďže
sú tam postavené domy, tak v strede ide taká cestička, ktorá zabezpečuje prístup k domu. Na pozemku
po smrti rodičov gazdoval brat. Do smrti mamy, táto platila dane, po smrti sa to rozpočítalo na deti.

Ku kúpnej zmluve sa vyjadriť nevie, bolo to v roku 1960 a ona ešte vtedy nebola na svete. Možno na
tejto konkrétnej parcele je postavená stodola, keďže sa jedná o dve role, ktoré sú vedľa seba. Do smrti
matky sa o tieto veci nezaujímali. Nebohý brat bol alkoholik, všetky veci mala pod palcom mama. Mama
zomrela v roku 2011. Uznáva, že tomu mali venovať viac pozornosti.

9. Právny zástupca žalovaného 1./ uviedol, že právni predchodcovia žalobcov vedeli o tom, že ich
vlastnícke právo nebolo nikdy zavkladované. Pokiaľ sa žalobkyne o týchto skutočnostiach dozvedeli
od roku 1995, nekonali ako dbalí vlastníci. Žalovaný 1./ predmetnú nehnuteľnosť vo veľkosti svojho
spoluvlastníckeho podielu užíva, kosí, zvyšok parcely užíva žalovaný 2./. L. H. bola tretím súrodencom
poručiteľov B. H., L. H., ďalšími súrodencami bol L. H. a B. H.. Ku kúpnej zmluve uzatvorenej dňa 09. 06.
1960 bolo doložené vyjadrenie Okresného národného výboru v ktorom sa uvádza, že vyššie uvedený

prevod nehnuteľností majetku podľa § 18 ods. 2 zákona č. 26/57 Zb. sú účastníci povinní prihlásiť
notárstvu odo dňa doručenia tohto rozhodnutia do 15 dní k spoplatneniu. Kúpna zmluva z roku 1960
na predaj pozemkov nebola v zmysle tohto zákonného ustanovenia registrovaná na štátnom notárstve
a právnym následkom je jej neplatnosť. Pokiaľ žalobcovia nemajú platný titul, možno uvažovať len
o akomsi putatívnom titule, dobromyseľnosť vyvracia žiadosť, ktorú predložili samotní žalobcovia, ktorí

požiadali o registráciu štátnym notárstvom. Ide o dokument z 15. 06. 1964, keď sa právny predchodca
s manželkou domáhal zápisu na štátnom notárstve, čo vyvracia ich dobromyseľnosť, keď ustálená
súdna prax vyžaduje pre dobromyseľnosť, aby bol držiteľ pri vstupe do držby s pohľadom na všetky
objektívne okolnosti dobromyseľný. Zmluva, ktorou nadobudli pozemok, čiže parcela č. 2441/3 prešla
štátnym notárstvom, takže vedeli, že toto je postup, ktorý potrebujú na nadobudnutie vlastníckeho práva

a pri parcele, ktorá je predmetom sporu, k takejto registrácii štátnym notárstvom nedošlo, a to vylučuje
ich dobromyseľnosť. Majú za to, že tu došlo k akejsi forme okupácie a realizovaniu stavby na cudzom
pozemku. B. H. (L.) sa narodil XX. XX. XXXX a po jeho smrti 1987 to prededili jeho tri deti, teda L. H., B.
H., L. H., každý v 1/3-ine. Tak začiatok dobromyseľnosti týchto troch právnych predchodcov žalovaného
začalplynúťprávoplatnýmosvedčenímodedičstvepoB.H.,ktorýzomrelvroku1987.Vroku1997satíto

ľudia stali vlastníkmi, pretože žalobkyne neurobili za týchto 10 rokov od roku 1987 do roku 1997 žiadny
právny úkon, ktorým by toto vlastníctvo spochybnili. Žalovaný 1./ nadobudol túto nehnuteľnosť kúpnou
zmluvou v roku 2017 od žalovaného 2./, ktorý ju mal od roku 2001 zapísanú na svojom mene. Platil za
ňu dane. Žalovaný 1./, keď kúpil tú tretinu, tak užíva časť za cestou. Kosil ju, pravidelne sa o ňu stará,
aj keď spoluvlastníctvo nebolo zrušené a vyporiadané. Čo sa týka prednej časti, samotná skutočnosť

jej oplotenia nezakladá dobrú vieru v otázke dobromyseľnosti, pretože ohradením veci, o ktorej viem,
že mi nepatrí, došlo k okupácii a nie k dobromyseľnej držbe.

10. Žalovaný 1./ uviedol, že časť nehnuteľnosti za miestnou komunikáciou užíva on.

11. Právna zástupkyňa žalovaného 2./ uviedla, že žalobu považujú za neopodstatnenú, zmätočnú.
Žalovaný2./odvodzujesvojevlastníckeprávoodsvojichprávnychpredchodcov,spoluvlastníckepodiely
dedil, správal sa ako vlastník, následne spoluvlastnícky podiel prevádzal. Majú za to, že tu uplynula
desaťročná vydržacia lehota. L. H., L. H. a B. H., ako deti B. H. (u L.), nadobudli nehnuteľnosť v dobrej
viere do svojho vlastníctva. Dedením sa nemohli stať nedobromyseľnými vlastníkmi, pretože neexistuje

nedobromyseľný dedič. L. H., L. H. a B. H. nadobudli každý jednu tretinu nehnuteľnosti dňom smrti
poručiteľa, teda ich otca, a to už v roku 1987. Žalovaný 2./ nadobudol jednu tretinu opätovne dedením
po svojej matke a dve tretiny po svojom ujovi rovnako dedením. Právni predchodcovia žalovaného 2./
nadobudli nehnuteľnosť od svojho otca a stali sa tak vlastníkmi nehnuteľnosti. O svojom vlastníckom
práve nemali dôvod pochybovať, boli presvedčení, tak isto ako žalovaný 2./, že sú vlastníkmi, a tak

sa po celú svoju dobu aj správali. L. H., L. H. a B. H. ako nadobúdatelia, nadobudli nehnuteľnosť
počas zákonom stanovenej doby a už v roku 1997 im uplynula vydržacia doba. Ak by sme akceptovali
čokoľvekiné,takbyprestalplatiťprincípprávnejistoty.Niejemožné,abyžalobkyne,ktorésibolivedomé
minimálne od roku 1995, že nie sú vlastníčkami žalovaných nehnuteľností, prišli za žalovaným 2./ v roku
2017 s tým, že má na ne previesť pozemok. Toto rozhodne spochybňujú, pretože za žalovaným 2./ nikto

zo žalobkýň osobne neprišiel. Majú za to, že Krajský súd v Žiline sa nezaoberal skutočnosťami, ako je
dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaného 2./, a teda, že svoje nehnuteľnosti oni nadobudli
dedením a nemali dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve, pretože osvedčenie o dedičstve je
verejná listina, na ktorej je otlačok pečiatky orgánu verejnej moci a kým sa nedokáže opak, považujú saskutočnosti v nej uvedené za pravdivé bez ďalšieho zisťovania. Dôkazná sila verejnej listiny je vyššia
ako súkromnej listiny. Osvedčenie o dedičstve B. H. (N. L.), L. H., L. H. a B. H., nebolo pred žalovaným
2./ nikým nikdy spochybňované. Žalovaný 2./ osvedčením o dedičstve vždy nadobudol veľa parciel,

a teda nemal dôvod nikdy skúmať históriu prevodu každej tejto parcely. Pri podpise kúpnej zmluve
v roku 1960 mal žalovaný 2./ šesť rokov, teda nemohol mať o nej nikdy ani vedomosť. Spochybňujú
naliehavý právny záujem žalobkýň, aby sa po toľkých rokoch, od roku 1995, domáhali určenia, že im
patrí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pretože stále poukazujú na to, že ich otec zomrel už v roku
1995 a oni po celú tú dobu od roku 1995 neriešili svoje vlastnícke vzťahy k žalovaným nehnuteľnostiam.

V celom rozsahu popierajú, že žalovaný 2./ mal žalobkyniam sľúbiť, že to vyrieši. Poukazujú aj na
výpoveď žalobkyne 3./, ktorá uviedla, že komunikovali len so synom žalovaného 2./. Pokiaľ sa týka
užívania predmetných nehnuteľností, tak žalovaný 2./ ako vlastník platil daň z predmetnej nehnuteľnosti,
správal sa ako vlastník, keďže časť tejto parcely následne kúpnou zmluvou previedol na žalovaného
1./. Nevedia, či ju reálne užíval, keď táto nehnuteľnosť bola oplotená. Po nahliadnutí do dedičských
rozhodnutí ich predmetom bolo veľké množstvo parciel a ťažko predpokladať, že reálne aj na tejto

konkrétnej parcele žalovaný 2./ bol, ale to neznamená, že nebol jej vlastníkom, keďže si bol vedomý
svojho vlastníckeho práva a ako vlastník sa správal.
12. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín založených v spise, s obsahom
pripojených spisov Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6D/1342/2010, 4D 424/2012 a
6D/916/2013 a s obsahom spisového materiálu Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor

V 3478/2017 a Z 3578/2001.

13. Zhodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo
najavo, súd zistil tento skutkový a právny stav.

14. Z výpisu z LV č. XXXX Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre okres Liptovský
Mikuláš, obec a katastrálne územie A. mal súd preukázané, že vlastníkom parcely registra „E“ č.
2442 – orná pôda o výmere 891 m2 je žalovaný 1./ v spoluvlastníckom podiele 1/3-ina a žalovaný
2./ v spoluvlastníckom podiele 2/3-ina. Žalovaný 1./ predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudol od
žalovaného 2./ Kúpnou zmluvou zo dňa 23. 08. 2017, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom

Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor pod V 3478/2017 dňa 28. 08. 2017. Žalovaný 2./ spoluvlastnícky
podiel 1/3-ina nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 169/1998, Dnot 40/1998 po svojej
matke - poručiteľke L. H. J. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a 2/3-iny nadobudol po neb.
B. H., nar. XX. XX. XXXX na základe uznesenia o dedičstve sp. zn. 5D/920/2019 zo dňa 29. 04. 2020.
Nebohý B. H. spoluvlastnícky podiel 1/3-ina na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol rozhodnutím

o dedičstve č. k. D 543/87-20 zo dňa 28. 04. 1987 a 1/3-inu na základe uznesenia o dedičstve Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6D/916/2013-28, D/not 4/2014 zo dňa 10. 07. 2014. Z Kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 09. 06. 1960 mal súd preukázané, že predávajúci B. H. L., ženatý s L. H. odpredali
právnym predchodcom žalobkýň B. H. a D. H., J. K. stavebný pozemok zapísaný vo vložke č. 390,
parcela č. 2442 za kúpnu cenu 2.000 Kčs – roľa Pastierské o výmere 984 m2. Rozhodnutím Okresného

národného výboru, odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši zo dňa 27. 05. 1964 príslušný orgán privolil
k prevodu predmetných nehnuteľností na B. H. s manželkou D., J. K.. Listom zo dňa 05. 06. 1964 právni
predchodcovia žalobkýň požiadali Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozemnoknižné oddelenie o vklad
vlastníckeho práva. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že k registrácii štátnym notárstvom nedošlo.
Z dedičských rozhodnutí predložených zo strany žalobkýň mal súd preukázané, že tieto sú právne

nástupkyne po B. H., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a D. H., J. K., nar. XX. XX. XXXX, zomr.
XX. XX. XXXX. Pôvodné dedičské konanie po neb. B. H. sa viedlo pod sp. zn. D 1669/1995, náhradné
dedičské konanie pod sp. zn. 7D 543/2002, dedičské konanie po neb. matke žalobkýň sa viedlo na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn.2D 317/2011 a nebohom bratovi žalobkýň B. H., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6D/839/2012.

15. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

16. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.17. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

18. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

19. Podľa § 78 ods. 1 a 2 CSP, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie
je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
20. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podanou žalobou sa žalobkyne domáhali určenia, že nehnuteľnosť uvedená vo výrokovej časti tohto
rozsudku patrí do dedičstva, a to do BSM po ich právnych predchodcoch - otcovi B. H. a matke D.
H., J. K.. Súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s procesnou prípustnosťou
žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkýň,
pričom podľa § 137 písm. c) CSP takúto žalobu považoval za procesne prípustnú. Podľa § 137

písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak
je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva
z osobitného predpisu. Základnou podmienkou prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm.
c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Tento právny
záujem musí byť kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide

o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva
žalobcu,čisaňoumôžedosiahnuťodstráneniespornostivzťahuúčastníkovkonania,čisavytvárapevný
základ právneho vzťahu medzi nimi, prípadne či predchádza vzniku ďalších sporov. V zmysle ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1Cdo/43/2007, 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007) je prípustná
žaloba o určenie, že konkrétna vec (hnuteľná, nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorou

žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa a takéto
rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny
zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.

22. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyne osvedčili, že na požadovanom určení

majú naliehavý právny záujem, nakoľko sú dedičkami po poručiteľoch a rozhodnutie súdu môže byť
podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv
v katastri nehnuteľností. Takémuto chápaniu žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva zodpovedá aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/154/2010 zo dňa 16. 12. 2010, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 32/2011.

23. Súd sa ďalej vysporiadal s otázkou vecnej legitimácie, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je
aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne

legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby
meritórnym rozhodnutím. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva
na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou
súčasťou súdneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009).
Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta.

24. Určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej
smrti, môže žalobou uplatňovať (je aktívne vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa
takéto určenie týka. Takouto osobou je ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym
nástupcom. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Teória isúdna prax rozlišuje dva významy pojmu dedič - do právoplatného skončenia dedičského konania sa
za dediča považuje každý, kto prichádza do úvahy ako potenciálny nadobúdateľ dedičstva alebo jeho
časti (dedičského podielu) po poručiteľovi. Po skončení dedičského konania je dedičom už len ten, kto

na základe výsledku dedičského konania skutočne nadobúda dedičstvo po poručiteľovi alebo jeho časť.
Pokiaľ nebolo ohľadom veci, o ktorú sa vedie spor s treťou osobou (osobou, ktorá nie je poručiteľovým
dedičom), rozhodnuté v dedičskom konaní, vo vzťahu k tejto veci sú všetci (aj potenciálni) dedičia
považovaní za vlastníkov tejto veci. Ak sa dedič voči tretej osobe domáha určenia, že vec patrí do
dedičstva, domáha sa riešenia otázky okruhu dedičstva, teda určenia majetku, ktorý bol vo vlastníctve

poručiteľa v čase jeho smrti. Z ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke okruhu
sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva vyplýva, že až do vyporiadania dedičstva
ohľadom majetku poručiteľa sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v určovacom spore
majú títo postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe
satakmusiazúčastniť(akožalobcoviaaleboakožalovaní)všetcidedičia,inakjedanýnedostatokvecnej
legitimácie.

25. Žalobkyne preukázali, že sú právne nástupkyne po svojich nebohých rodičoch B. H. a D. H., J. K..
Súd teda aktívne legitimované na podanie žaloby. Žalovaní sú aktuálne zapísaní na LV č. XXXX, k. ú.
A., preto je daná ich pasívna vecná legitimácia.
26. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, sa tento v prvom
rade zaoberal otázkou vydržania vlastníckeho práva predmetnej nehnuteľnosti právnymi predchodcami

žalobkýň.

27. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege. Predpokladom
vzniku vlastníckeho práva vydržaním je existencia spôsobilého subjektu vydržania, existencia
spôsobilého predmetu držby, držba musí byť oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom stanovenej

doby, ktorá je v prípade nehnuteľnosti zákonom stanovená na desať rokov. Subjektom vydržania môže
byť fyzická, právnická osoba, prípadne štát. Vydržaním možno nadobudnúť vec aj do bezpodielového
spoluvlastníctva za predpokladu, že subjektom vydržania sú obaja manželia a že medzi nimi existuje
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Predmetom vydržania môžu byť hnuteľné a nehnuteľné
veci, práva a iné majetkové hodnoty. Predmetom vydržania ako špecifického spôsobu nadobúdania

vlastníckeho práva môže byť zásadne celá vec, nie iba jej časť. Základnou podmienkou vydržania je
oprávnenosť držby, ktorá musí mať charakter držania veci s úmyslom mať ju pre seba; za oprávnenú
držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi.

28. Vydržanie predpokladá oprávnenosť držby, v ktorom ide o presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia
(titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Oprávnená držba je faktické
ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere,

že držiteľovi tieto práva patria. Skutočnosť, či je držiteľ veci dobromyseľný alebo nedobromyseľný, je
potrebné hodnotiť objektívne nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného presvedčenia
samotného držiteľa veci. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe
putatívneho právneho titulu (predstieraného alebo neplatného). Oprávnenosť držby sa tak posudzuje so
zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka z týchto hľadísk: a) existencia právneho

(hoci i domnelého) titulu, o ktoré sa opiera dobrá viera držiteľa, b) nakladanie s vecou celej vydržacej
doby ako s vlastnou, c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na všetky okolnosti, že mu vec podľa práva patrí.
O oprávnenú držbu ide vtedy, ak má držiteľ po celú vydržaciu dobu vec vo svojej faktickej moci a chopí
sa jej užívania.

29. Pre vznik držby je teda potrebné súčasné naplnenie dvoch predpokladov, a to: a) vôľa s vecou
nakladať ako vlastnou – držobná vôľa (animus possidendi) a b) faktické ovládanie veci (corpus
possessionis). Fakticky vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv.
panstvo na vecou, čo predstavuje vykonávanie obsahu vlastníckeho práva. Faktickým ovládaním sa
rozumie nielen faktické ovládanie veci, ale ide o taký vzťah k veci, ktorý sa podľa všeobecných názorov

v skúsenosti javí ako panstvo nad vecou.
30. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto
presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny
dôvod,postačí,abyboldomnelýprávnydôvod(titulusputativus),tedaideoto,abydržiteľbolsozreteľomku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Doterajšia judikatúra, v zmysle
ktorej,aksadržiteľchopildržbynehnuteľnostinazákladezmluvyojejprevode,ktoránebolaregistrovaná
štátnym notárstvom v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky

okolnosti dobrej viere, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti (rozsudok NS ČR z 10. 10. 2002, sp. zn.
22Cdo/490/2001) bola prekonaná rozhodnutím Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo
dňa 13. 05. 2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024, ktorý sa priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam, ktoré
reflektujú staršiu judikatúru vychádzajúc z interpretácie ust. § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť

držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia veľký senát
najvyššieho súdu pri interpretácii vyššie uvedených hmotnoprávnych ustanovení a v rozsahu dovolaním
nastolenej právnej otázky považuje za potrebné uviesť, že držba je historicky chápaná ako faktický
stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba.
Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad
vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre

seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí
naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V
súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe

tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka. Oprávnená držba
je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne
predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam
v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný,
dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo

význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o
to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní

k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava
na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie
právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia
právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných

prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie
je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci
bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť
právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v

tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná
v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného
je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba,
aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva

a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu ma pri
skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu,
ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje. Veľký senát najvyššieho súdu pri
svojom rozhodovaní o nastolenej otázke [(bod 11), ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne]
z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za správny v podstate jediný argument, o ktorý sa novšia

judikatúra (R 73/2015 a R 74/2015) opiera, a to, že „[n]eznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného
ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že
každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna
línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata
nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy

vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982
(ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah
vydržania a je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam
(bod 12.3 až 12.3.3.), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritomz interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny
titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom
rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej

držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom
vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že
ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby.
Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže
zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným

z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom
ústavného súdu (bod 12.3.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci
treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo

preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. 16. Pokiaľ potom v okolnostiach posudzovanej veci
odvolací súd skutkovo ustálil (§ 442 CSP), že právni predchodcovia žalobcov nadobudli nehnuteľnosti v
dobrej viere ako kúpu, uhradili za ne sumu 12.000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov, a
na uvedenom skutkovom základe vyslovil, že ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im
nehnuteľnosti patria, vyslovený právny záver nemožno považovať za právne nekonformný. Skutočnosť,

že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to
nemalo podstatný vplyv. Z uvedených dôvodov veľký senát najvyššieho súdu zotrváva na závere, že
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu nastolenej dovolacej otázky spočíva na
správnom právnom posúdení veci a podané dovolanie je potrebné zamietnuť zdôrazňujúc prijatý právny
záver, že (iba) nedostatok právneho titulu nemôže pre účely vydržania zapríčiniť neoprávnenosť držby

resp. nedobromyseľnosť držiteľa. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za
držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo
o dar ako bezodplatné plnenie.

31. Za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka, t. j. od 01. 04. 1964 do 01. 04. 1983 nebolo možné

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala
plynúť pred 01. 04. 1964. Až novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 131/1982 Zb. účinná od 01.
04. 1983 vrátila inštitút vydržania opäť do Občianskeho zákonníka, ale možnosť vydržania obmedzila
z možných subjektov len na občanov (fyzické osoby) a nepriznala toto právo organizáciám (právnickým
osobám). Tiež výrazne zúžila okruh hnuteľných a nehnuteľných vecí, ku ktorým bolo možné vydržať

vlastnícke právo. Nasledujúca novela zákona č. 509/1991 Zb. účinná od 01. 01. 1992 obnovila tradičné
dôsledky spojené s vydržaním a do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné
započítať aj držbu vykonanú pred 01. 01. 1992. Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 01. 01.
1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to
i v prípade, že sa stal oprávneným držiteľom pred 01. 01. 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie

má započítať aj dobu pred týmto dňom (R 83/2002).

32. Možno skonštatovať, že právni predchodcovia žalobkýň predmetnú nehnuteľnosť nadobudli kúpnou
zmluvou a v dobrej viere za účelom výstavby rodinného domu, riadne uhradili kúpnu cenu vo výške
2.000 Kčs (teda konali poctivo). Fakticky sa chopili predmetu držby, keď preukázateľne časť pozemku

ohradili oplotením, na predmetnom pozemku vybudovali rodinný dom spolu s príslušenstvom (stodola),
ich držba bola nikým nerušená a trvala viac ako 10 rokov.

33. Súd preto dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobkýň boli dobromyseľní v tom, že im
predmetný pozemok patrí a o ich dobromyseľnosti svedčí právny titul - kúpna zmluva, ktorá síce nebola

registrovaná štátnym notárstvom, ale dobrá viera sa môže opierať aj o domnelý (putatívny) právny titul
držby, ide o spôsobilý predmet vydržania – pozemok. Fakticky sa chopili držby tým, že na predmetnom
pozemku postavili rodinný dom a stodolu. Bolo preukázané uplynutie zákonom stanovenej 10 ročnej
lehoty,počasktorejnebolinikdynikýmrušenívovýkoneichpráv(minimálneod01.04.1983).Výsledkom
splnenia všetkých týchto predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom

okamihom uplynutia vydržacej doby.

34. Súd mal preukázané, že žalovaný 2./ napriek tomu, že postupne jednotlivé spoluvlastnícke podiely
predeďoval po svojich právnych predchodcoch a 1/3-inu spoluvlastníckeho podielu na predmetnejnehnuteľnosti v roku 2017 odpredal žalovanému 1./ sa nikdy fakticky držby tejto nehnuteľnosti
nechopil, preto nesplnil podmienku na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním uvedenú v bode 29.
odôvodnenia tohto rozsudku.

35. Pokiaľ sa týka žalovaného 1./, odvolací súd ako na významné rozhodnutie v danej veci poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/151/2016 zo dňa 03. 05. 2017 v zmysle ktorého, ústavný
súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým

nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti

tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.
Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa
nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po
zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

36. Občiansky zákonník vychádza zo zásady, že zmluvou možno nadobudnúť vlastnícke práva zásadne
len od vlastníka. Platí zásada nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Rozdielna
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v otázke (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa bola zjednotená vydaním zjednocujúceho
stanoviska kolégia NS SR, a to Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia rozhodnutím sp. zn.

1VObdo/2/2020 zo dňa 27. 04. 2021 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR (R 56/2021). Veľký senát uviedol, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti, v správnosti
zapísaného údaju v katastri nehnuteľnosti o jej predchádzajúcom vlastníkovi, tak nepostačuje pre
záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo, ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v
skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Z dôvodu

absolútnej neplatnosti zmluvy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak
nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Dobrá
viera má význam len v prípadoch, ak to zákon uvádza. V súdenej veci ide ust. § 134 Občianskeho
zákonníka upravujúce nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

37. Žalovaný 1./ nadobudol 1/3-inu spornej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou v roku 2017 v dobrej viere
v zápis v katastri nehnuteľnosti. Pretože prevádzajúci (žalovaný 2./) v čase uzavretia kúpnej zmluvy
nebol jej vlastníkom (vlastnícke právo svedčalo právnym predchodcom žalobkýň ku dňu ich smrti), jedná
sa o absolútne neplatný právny úkon. K prelomeniu vyššie uvedenej zásady nemo plus iuris by tak
mohlo dôjsť len v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným 1./ vydržaním, čo sa v súdenom

prípade nestalo, keďže nebola splnená podmienka desaťročnej vydržacej doby, ktorá začínala plynúť do
momentu dobromyseľného uchopenia držby veci. V súdenom prípade nemohlo dôjsť ani k započítaniu
vydržacej doby jeho právnym predchodcom, keďže žalovaný 1./ sa fakticky nikdy nechopil jej držby.

38. Preto súd žalobe žalobkýň vyhovel v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že uniesli dôkazné

bremeno o vydržaní vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami.

39. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol súd tak, že žalobkyniam 1./ - 3./ voči
žalovaným 1./ a 2./ priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov.