Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/103/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121206358
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8121206358.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom C. D. X, XXX XX E. C. F., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: : Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna 48, 811 07
Bratislava,ourčenie,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov,aoprimeranéfinančnézadosťučinenie,takto

r o z h o d o l :

U r č u j e , že úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa 10.3.2009, j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 100,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 2.8.2021 sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil, že

úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX,
zo dňa 10.3.2009, a zároveň rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť jej primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.731,85 Eur.

2.1. Žalobu odôvodnila tým, že s právnym predchodcom žalovaného uzavrela Zmluvu o poskytnutí
spotrebného úveru, reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa 10.3.2009, na základe ktorej jej právny
predchodca žalovaného, F. G. H., I., poskytol úver vo výške 2.310,-- eur, s 84 mesačnými splátkami vo

výške 44,89 eura, ročnou úrokovou sadzbou: 12,90 %, RPMN: 16,13 %, priemernou RPMN: 17,91 %,
konečnou splatnosťou: 10.3.2016. Na predmetný úver doposiaľ uhradila sumu vo výške 2.064,94 eura,
pričom žalovaný (po postúpení pohľadávky naňho) ju vyzval na zaplatenie 2.976,91 Eur.

2.2.Žalobkyňauviedla,žesajednáospotrebiteľskúzmluvu,ktorúuzatvorilaakospotrebiteľkasprávnym
predchodcom žalovaného, dodávateľom finančnej služby, a vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o
spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
(ďalej len ZoSÚ), konkrétne podľa § 4 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, a podľa § 4 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverov.Žalobkyňa ďalej uviedla, že v úverovej zmluve sú nesprávne uvedené celkové náklady spotrebiteľa vo
výške 3.720,05 eura, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť s tým, že celkové náklady, ktoré má spotrebiteľ
zaplatiť, predstavujú súčin mesačnej splátky a počtu splátok, čo predstavuje v danom prípade sumu

3.770,76 eura (44,89 eura x 84), a poukázala na to, že podľa § 4 ods. 3 ZoSU ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobkyňa zhrnula, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i/ a j/ ZoSU, preto
je predmetný úver podľa § 4 ods. 3 ZoSU bezúročný a bez poplatkov s tým, že podľa § 11 ods. 4

zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom žalobou domáhať určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia, že je úver bezúročný a bez poplatkov.

2.3. Vo vzťahu k časti týkajúcej sa primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa v žalobe citovala
ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a uviedla, že primerané
finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy,

a zároveň má mať aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného
PFZprotidodávateľovizato,žespotrebiteľpodstúpilsúdnekonanie,vktorombolakospotrebiteľnasúde
úspešný. Poukázala na to, že slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý.
Výška PFZ preto podľa nej nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ len v symbolickej výške
nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. Dala do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov

finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa
na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak
pri inštitúte PFZ je podľa neho možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na
jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech
na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to podľa žalobcu

možné len priznaním PFZ v takej výške, aby mala nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu
funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď
výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria, z ktorých by mala voľná úvaha
vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Dodala, že vo
veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom, ktoré by

malo byť rozhodujúce pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil,
alebo sa chcel obohatiť. Uzavrela, že PFZ požaduje vo výške 2.731,85 Eur vzhľadom na to, že aj keď
jej bol poskytnutý úver vo výške 2.310,- Eur, už uhradila 2.064,94 Eura, takže jej dlh predstavuje sumu
245,06 Eura, a žalovaný od nej požaduje až sumu 2.976,91 eura, aj keď vie (musí vedieť), že ide o úver
bezúročný a bez poplatkov z dôvodov ňou uvedených. Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie

uplatneného nároku (najmä jeho výšky) žalobkyňa (zastúpená advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP)
v žalobe neuviedla.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení vo vzťahu k určovacej žalobe uviedol, že je pravdou, že
celkové náklady uvedené v zmluve nie sú vypočítané správne.

Vo vzťahu k žalobe titulom zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že nárok
neuznáva s tým, že žaloba je nedôvodná a podaná predčasne. Tvrdil, že žalobkyňa v tomto spore
nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko
zákonným predpokladom je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom,
a žalobkyňa nepreukázala, že by tento zákonný predpoklad ku dňu podania žaloby bol splnený.

Ďalej uviedol, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia sa chápe ako nástroj na odstránenie
spôsobenej nemajetkovej ujmy, a spotrebiteľovi ho je možné priznať, len ak porušenie jeho práv
alebo povinností mu reálne spôsobilo nejakú ujmu, pričom dôkazné bremeno je na spotrebiteľovi, aby
preukázal,žeichkonaním(žalovaného)utrpelujmutakéhorozsahu,ktorújepotrebnézhojiťposkytnutím
finančného zadosťučinenia. Nakoľko žalobkyňa nešpecifikovala, ktoré jej spotrebiteľské právo bolo

porušené, nešpecifikovala ani aká ujma jej bola spôsobená, rovnako nepreukázala vznik konkrétnej
ujmy v dôsledku porušenia jej práv z ich strany, logicky jej nevznikol nárok na zaplatenie finančného
zadosťučinenia.
Dodal, že uplatnená suma nespĺňa ani podmienku primeranosti, obzvlášť keď samotná žalobkyňa im
nevrátila ani to, čo si požičala od ich predchodcu. Žalobu navrhol zamietnuť v celom rozsahu.

4. V replike k písomnému vyjadreniu žalovaného žalobkyňa na žalobe trvala s tým, že čo sa týka určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, tak žalovaný jej nárok v podstate uznáva, pretože celkové
náklady nie sú uvedené správne. Dodala, že určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo výrokurozhodnutia súdu je následkom porušenia povinnosti zo strany žalovaného, pričom v zmysle § 3 ods.
5 in fine zákona o ochrane spotrebiteľa je takéto porušenie späté s právom spotrebiteľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, pre ktoré sa nevyžaduje vznik ani hrozba ujmy.

Uviedla, že v danom prípade sa žalovaný na jej úkor pokúša bezdôvodne obohatiť, a to doručovaním
výzvy na zaplatenie pohľadávky v sume 2.976,91 Eur. Primeranosť sumy 2.731,85 Eur je podľa
žalobkyne vzhľadom na postoj žalovaného a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne
daná.

5. Pred rozhodnutím vo veci súd dospel k záveru, že ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, ktoré sa svojou reguláciou (v zmysle
ust. Čl. 144 ods. 2 Ústavy SR) týka prejednávanej veci, by podľa jeho názoru mohlo byť v rozpore

sÚstavouSR,auznesenímč.k.13Csp/103/2011–76zodňa29.11.2024konanieprerušildorozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov s Ústavou Slovenskej republiky.

6. Dňa 26.2.2025 vydal Ústavný súd SR uznesenie sp. zn. PL ÚS 5/2025-40 doručené tunajšiemu súdu
dňa 16.4.2025, ktorým návrh Okresného súdu Prešov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietol.

7. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strana žalovaného neustanovila, svoju
neúčasť však ospravedlnila, a preto súd vec prejednal v jej neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah
spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu včasných a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

8. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu
počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis
bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. riadne
a včas konkrétne nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2

CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

9.Podľanespochybnenýchtvrdenížalobkynesprávnympredchodcomžalovaného,F.G.H.,I.uzatvorila
spotrebiteľskú zmluvu, a to Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru, reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX,
zo dňa 10.3.2009, na základe ktorej jej právny predchodca žalovaného, F. G. H., I., poskytol úver vo

výške 2.310,-- eur, s 84 mesačnými splátkami vo výške 44,89 eura, na ktorý doposiaľ uhradila sumu
vo výške 2.064,94 eura, pričom žalovaný (po postúpení pohľadávky naňho) ju vyzval na zaplatenie
2.976,91 Eur.

10. Medzi stranami nebolo sporné, že celkové náklady spotrebiteľa uvedené v zmluve vo výške 3.720,05

Eur, neboli v úverovej zmluve uvedené správne, nakoľko tieto predstavujú súčin mesačnej splátky
a počtu splátok, čo mala byť v danom prípade suma 3.770,76 Eur (44,89 eur x 84).

11. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) napokon ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobkyňa si na tunajšom súde svoje

nároky voči dodávateľom v pozícii žalobcu (okrem ďalších sporov, kde vystupuje v pozícii žalovaného)
uplatňovala, resp. prípadne ešte stále uplatňuje, v takmer 30 samostatných súdnych konaniach (vrátane
najmenej 12 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie). Žiadne ďalšie podstatné okolnosti
súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobkyne voči žalovanému pritom ale už stranami uvedené
neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

12. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už lenpre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich
preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich

kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo
vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších

podstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP),ktorébyvzmysle
ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak
by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -
v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku

alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

13. Zistený skutkový stav súd právne posúdil takto:

I. Určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov

14. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

15. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia (najmä ust. § 502 a 503 Obchodného zákonníka, od ktorých
sa strany v zmysle § 263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj
pravidlá splácania a splatnosti úrokov.

16. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah súvisiaci so zmluvou o úvere, ktorá má
v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho
sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Z nespochybnených tvrdení žalobkyne ako i z písomnej
zmluvy o úvere však vyplýva, že v danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah
(zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu
spotrebiteľských úverov.

17. Podľa § 2 písm. a) ZoSU spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej

právnej forme.

18. Podľa § 2 písm. b) ZoSU zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

19. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

20.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny

predpis ustanovuje inak.

21. Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským

úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

22. Podľa § 2 písm. c) ZoSU celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru.23. Podľa § 4 ods. 3 ZoSU ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2
písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

24. Vychádzajúc z ust. § 497 OBZ zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých
otázoktýkajúcisaúročenia,úrokovaichsplatnosti)jevovšeobecnostisubsidiárneurčenýdispozitívnymi

normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle
§ 4 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti
(inak sa podľa § 4 ods. 3 ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

25. Keďže v danom prípade písomná zmluva o úvere obsahovala nesprávne uvedené celkové náklady

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto v zmysle ust.
§ 4 ods. 3 ZoSU považuje za bezúročný a bez poplatkov.

II. Primerané finančné zadosťučinenie

26. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky
aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,
dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

27. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

28. V danom prípade si žalobkyňa, okrem nároku na určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov,
uplatnila voči žalovanému súčasne aj právo na primerané finančné zadosťučinenie za to, že na súde
úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovených na ochranu spotrebiteľa.

29. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),
ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v

súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto
konania, vrátane jeho významu). Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie
je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou
patriacou spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil
(dokonca až) v súdnom konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako postih

zodpovednej osoby za súvisiaci súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

30. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo

zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou
predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza
určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou
neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

31. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či
odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo
alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľtoto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie
spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za

prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj
z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od
následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä

ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,
pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej
výšky by sa tak mali zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa
následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda

v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na
primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
v súdnom konaní.

32. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej

právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,
má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).

33. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

34. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.11.2017 sp.zn.
20Co/192/2016, a obdobne uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10.4.2018 sp.zn. 17Co/17/2018).

35. Pokiaľ ide, v súvislosti s otázkou momentu vzniku tohto nároku spotrebiteľa (na primerané finančné
zadosťučinenie za úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi na súde), o poukaz žalovaného na to, že o tomto porušení spotrebiteľského
práva žalobcu ešte nebolo (v tomto konaní) rozhodnuté právoplatne, tak súd poukazuje na to, že
ad 1. z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že by mal

spotrebiteľovi tento nárok vzniknúť až právoplatnosťou rozhodnutia súdu (o porušení práva alebo
povinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismi),alevymedzujehonaopakibaúspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zo strany spotrebiteľa na súde – pričom pod uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde
sa rozumie už podanie žaloby na ich ochranu na súde, a jej úspešnosť, podobne ako v súvislosti

s posudzovaním otázky náhrady trov konania, súd posudzuje (bezprostredne po prerokovaní jej obsahu
a vyjadrení protistrany, resp. na základe všetkých riadne a včas uplatnených prostriedkov procesného
útoku a obrany) a vie vyhodnotiť pri vyhlásení rozsudku, pre ktorý je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), pričom
ad 2. opačný výklad, podľa ktorého pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie za úspešné

uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti, ktoré protistrana popiera, by bolo potrebné počkať na
právoplatnosť rozhodnutia o tomto porušení spotrebiteľského práva, ktoré je inak, okrem súvisiaceho
nároku na primerané finančné zadosťučinenie, jediným predmetom tohto konania, s ktorým tvorí jeden
logický súvisiaci celok, a voči ktorému sa žalovaný v prípadnom odvolacom konaní môže brániťkomplexne, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti a zrejmým účelom tohto ustanovenia, ktorým
bolo nepochybne zakotvenie priameho nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie
(odmenu) za jeho aktivitu a úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní, ako

aj viesť dodávateľa k čo najskoršiemu a najhospodárnejšiemu ukončeniu neželaného stavu (sporu) bez
toho, aby bolo potrebné umelo rozmnožovať počet samostatných súvisiacich súdnom konaní.

36. Súd pritom poukazuje aj na bod 15. odôvodnenia uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/107/2021 zo dňa
28.2.2023, v ktorom tento uviedol, že „Nevylučuje sa ani možnosť, že by sa spotrebiteľ domáhal jednou

žalobou súčasne ochrany svojho práva a priznania finančného zadosťučinenia.“

37. Rovnako tak by neobstála ani prípadná obrana žalovaného, že dotknutá zmluva bola uzavretá
medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, spoločnosťou F. G. H., I. ako veriteľom, teda
že žalovaný nebol účastníkom úverového vzťahu, a nemohol sa tak dopustiť porušenia práv žalobcu,
nakoľkožalovanýsiakopostupníkprednadobudnutímpostúpenejpohľadávkymoholamalpredpreveriť

uplatňovanú pohľadávku a jej podklady, a nemal jej tak zasielať listiny o tom, že voči nej eviduje
dlh v nedôvodnej výške, a vo vzťahu k žalobkyni tak nepochybne predstavuje zodpovedný subjekt,
voči ktorému si spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva resp. povinností ustanovených
osobitnými predpismi. Právny základ nároku spotrebiteľa voči nemu na finančné zadosťučinenie za to
podľa § 3 ods. 5 cit. zákona tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho (primeranú) výšku.

38. V prejednávanej veci je z výsledku tohto konania zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľ v tomto konaní
úspešne uplatnila na súde právo na určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov, keď súd jej žalobe
vo vzťahu k tomuto nároku vyhovel, čím bolo zároveň vymedzené jej úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti (ustanovenej osobitným predpisom) ako spotrebiteľa v tomto súdnom konaní,

právny základ jeho nároku na finančné zadosťučinenie za to tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho
(primeranú) výšku.

39. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť
zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace

najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

40. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na
strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na

kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na
sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna
výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať

požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).

41. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka
u finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia

iné odvetvia práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu
osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky
v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou
úpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného
odškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS

v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020 z 30.7.2020).

42.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem jeposkytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem
chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž
Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli

částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho
skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem
sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady
řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.

zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez

jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i
v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své
subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na
absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je

princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního
jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a
nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).
Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,

které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,
ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).

43. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní

výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na
žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda
vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca
teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je
preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

44. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

45. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné
a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne

opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiťju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.

Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti
a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho

vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú

všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec
je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“

spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový

stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

46. V danom prípade pritom žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodnila len poukazom na svoj návrh na určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a skutočnosť,
že žalovaný od nej požadoval sumu 2.976,91 Eur, aj keď musel resp. mal vedieť, že úver je bezúročný
a bez poplatkov. Žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ňou uplatnenú výšku
zadosťučinenia,okrempoukazunavýškusumy,ktorúvočinejžalovanýevidovalakodlh,všakneuviedla.
Žalobkyňaneuviedlažiadnebližšieokolnostipredchádzajúceuplatneniujejprávanasúde,zohľadňujúce

napr. jej neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na porušenie práva, ktoré by osobitne
zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jej výhrady),
pre ktoré podala žalobu, resp. svoje práva bola nútená brániť v súdnom konaní (podaním žaloby),
a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo
k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote. „Takýmito negatívnymi

dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým
konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase,
odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020
z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do
sporu so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr. najmä vtedy, ak by žalobkyňa tvrdila,

že zodpovedná osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať jej (oprávnené) výhrady (prípadne
reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného negatívneho následku), že spotrebiteľ
pre obtiaže nebude uplatňovať svoje práva na súde (skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to
(zodpovednej osobe) aj neprejde, nebude to mať pre ňu citeľnejšie následky (lebo spotrebiteľovi potomdodatočneajtaknapodkladerozhodnutiasúduvyhovielenvtom,čomalaurobiťuždávno).Tátostránka
je však pri nedostatku tvrdení o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných dodávateľovi
(zodpovednej osobe), osobitne pri jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade,

oslabená, nakoľko negatívny prístup zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkám
spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy
právneho zastúpenia, a žiadne osobitné úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých

bola žalobkyňa v súdnom konaní zastúpená advokátom, netvrdila, že by dodávateľa (zodpovednú
osobu) pred súdnym konaním neúspešne upozornila na vytýkané nedostatky (porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi), žalobkyňa má so súdnym
konaním skúsenosti (takmer 30 samostatných súdnych konaní – vrátane najmenej 12 rôznych nárokov
na primerané finančné zadosťučinenie), k požiadavke zadosťučinenia neuviedla žiadne negatívne
dôsledky porušenia práva zo strany dodávateľa, prípadne súdneho konania súvisiaceho s porušením

práva zo strany dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu na jej súkromný či spoločenský život, a ani
to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadala alebo reklamovala,
mal súd za to, že žalobkyňa (zastúpená advokátom) netvrdila a nepreukázala také okolnosti, ktoré
by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v ňou požadovanej výške 2.731,85 Eur. Za
primeranú výšku zadosťučinenia tak súd považoval len mierne vyššiu sumu 100,- Eur než základnú

sumu (50,- Eur) tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove (napr. v rozsudku
sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol.

48. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu,

a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny).

49. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.